Mototrip – ako prejsť Sicíliu na motorke
Sme asi dve hodiny pred príchodom domov a naše stroje „točíme“ rakúskou diaľnicou. Kašlem na to, odpájam sa z komunikátora od chalanov a púšťam si konečne hudbu do prilby. V ušiach mi začína hrať Drupi a skladba Piccola e Fragile. Znova sa teda napájam na onú taliansku cestovateľskú vlnu a zrazu sa už mentálne domov neponáhľam.
Zamýšľam sa, spomínam.
Je koniec ďalšieho nášho mototripu a tento akosi závratnou rýchlosťou „utiekol“. Jirka Korn v druhej skladbe, „Žal se odkládá“, mi akokeby vnukol myšlienky, že nie je dôvod na smútok. No pravá príčina divného pocitu mi prišla až pri tretej skladbe. Aj som si ju chcel „skipnúť“ po prvých tónoch, no akosi som tuto funkciu na komunikátore Sena zabudol.
„Můj čas, je pouhopouhé prozatím“
V tom momente sa mi už slzy tlačia do očí a ja okamžite pochopím.
Mal som celý čas počas tripu hlavu úplne niekde inde. Vôbec neviem kde, možno starosti, veľmi nabitý program?
To je asi jedno.
Dôležité je, že som nebol v prítomnosti a neužil som si ten prítomný okamih. Okamih, na ktorý sa teším celý rok, pretože práve na mototripoch prežívame nádherné cestovateľské chvíle.
Aj tento rok sme vyrazili v overenej štvorčlennej zostave. V piatok večer sme naložili motorky na autovlak vo Viedni a pod prísľubom nočného oddychu a spánku sme sa ráno zobudili vo Feldkirchu pri Lichtenštajnských hraniciach. Ten oddych a spánok berte s rezervou. Jasne, že sme poriadne vo vlaku nespali a tak ráno 7:30 unavení sadli na motorky, aby sme sa cez Lichtenštajnsko presunuli do Švajčiarska, kde sme cez dva horské prechody prešli až do Talianska. A keďže termín nášho tripu bol ten „najteplejší“, tak veru dobre sme sa zapotili. Aspoň na horských prechodoch vo výškach 2.100m n.m. bolo príjemných 23oC. No nižšie v horský centrách 30oC. Naozaj to bolo veľmi náročné, keďže po opustení hôr v Taliansku v smere do Janova, teplota neklesla pod 36oC.
V sobotu večer sme teda dorazili do Janova a nalodili na trajekt smer Palermo.
Cieľom tohtoročného tripu bolo pojazdiť Sicíliu a Sardíniu.
V nedeľu podvečer sme sa vylodili v Palerme, kde nás čakalo „chladnejšie“ počasie. Príjemných 33oC, čo síce v motorkovom oblečení je tiež riadne peklo, ale vždy lepšie ako našich 35-38oC.
Čo si najviac pamätám zo Sicílie?
Neskutočnú vôňu, ktorú som ihneď cítil po opustení Palerma! Zvláštna korenistá vôňa, občas zmiešaná so sladkastou vôňou kvetín. Ešte som nikdy takúto vôňu necítil.
Zvláštne.
230km okruh okolo sopky Etny bol famózny. Sledovať meniacu sa vegetáciu bolo nádherné. Obzvlášť do turistickej oblasti pod Etnou, odkiaľ šli lanovky až hore. V zime je to ako lyžiarske stredisko, čo som vôbec netušil. Hlavne tie čierne lávové kamene. Vlastne všetko tam bolo čierne. Zvláštny pocit.
Targa Florio
Asi väčšine z vás napadnú tie nealko nápoje. Ale Targa Florio je hlavne automobilový závod, ktorý sa jazdil práve tu na Sicílii od roku 1906 do 1977. A my sme sa práve po týchto úzkych cestách vozili. Bolo to nádherné no aj trošku nebezpečné, keďže cesta bola na mnohých miestach zlomená a časté skoky asfaltu pripomínali rozpadajúcu sa krajinu. Naozaj táto časť krajiny ma očarila.
Presun zo Sicílie na pevninu sme šli cez Messinu. V podstate na konci cesty ostrova vás odnavigujú na trajekty, ktoré chodia cez deň nonstop. Náročné bolo v zápche naobliekaný motorkami „štrikovať“ v 40oC pekle mesta Messina.
Dňovým presunom sme skončili v Salerme a na ďalší deň sme sa vozili po pobreží a spoznávali malebné talianske mestečká osadené do skál nad pobrežím. Za mňa práve tie cesty boli nádherné. Úzke cesty zapustené do skál, ako také balkóny s nádhernými výhľadmi viac na mňa zapôsobili, ako turisticky známe Amalfi.
Ešte pohľad pred Neapolom na majestátny Vezuv a náš deň sme zakončili v prístave Civitavecchia, kde sme sa opäť nočným trajektom presunuli tentokrát do Porto Torres na ostrov Sradínia.
Modré zóny
Viete čo sú modré zóny? Sú to jedinečné oblasti na svete, kde sa ľudia dožívajú vysokého veku. A práve jedna takáto modrá zóna je na Sardínii. My sme jeden deň venovali jazdami v centre ostrova, práve cez tieto zóny. Opäť nádherné kľukaté cesty horskou krajinou boli ideálne pre „motorkovanie“. Letnú teplotu 33oC sme už brali ako normál.
Zvykli sme si.
Všetky tie dedinky nám pripadali veľmi podobné. Vždy veľmi úzka cesta viedla stredom dediny. Neboli nijak malebné, tie Sicílske mi prišli „starodávnejšie“.
Sardínia je veľký ostrov, nám sa podarilo prejsť aj čas pobrežia a pojazdiť tie najkrajšie cesty s nádhernými výhľadmi na pobrežie.
Vcelku si zvyknete na početnú dennú dávku nádherných výhľadov či už na pobrežie, dedinky v skalách alebo nádherné pláže. Už ďalšie dni toľko nezastavujete a nefotíte, ani nehíkate od úžasu. Za to užívate každým pohľadom tú nádhernú krásu, ktorú vám takéto moto cestovanie ponúka.
Motorka ponúka dačo naviac, okrem vizuálnej nádhery, precítiť krajinu aj iným orgánom. Sardínia opäť inak voňala ako Sicília.
Vylodenín z trajektu v Livorne v nedeľu ráno, sme sa bezpečne po 10 dňoch a 4.300 km všetci šťastne a bezpečne vrátili domov.
Čo mi najviac utkvelo v pamäti?
Niekde v strede ostrova na Sardínii sme zastavili. Našli sme taký malý miestny bar, žiaden turista, iba miestni štamgasti. Proste po našom „šenk“.
Objednali sme si pitie, kávu a miestni sa nás okamžite pýtali čo sme, odkiaľ sme. Keďže Pali hovoril taliansky (ostatní sme sa len snažili), vysvetlil im, že sme zo Slovenska a že cestujeme takto po krajine zo Scilicie, cez Sardíniu až domov na Slovensko.
V tom miestny pánko vstal a povedal: „Je nádherné, že si takto užívate na motorkách našu krajinu. Nikdy neviete čo sa zajtra môže stať a možno tu už nebudeme, treba si užiť práve tieto chvíle ako sa len dá“.
Ja som po týchto slovách okamžite spozornel, držiac v ruke telefón Motorola, ktorý som práve testoval. Môj pohľad „zamrzol“ v aplikácii googlemaps, naša aktuálna poloha bola práve v onej modrej zóne.
Pripravil: Patrik Cvengroš
Autor sa venuje správe PC a sietí BOARD