S veľkým srdcom
Ocitla som sa na terase veľkého domu v starobylom štýle a hľadela do záhrady. Vynímali sa v nej ovocné stromy na upravenom trávniku a po okraji sa tiahli vysoké ruže červenej a bledoružovej farby.
Pani Katarína, staršia dáma v ružových domácich šatách, schádzala dolu schodmi a niesla havranom ich obľúbený starý chlieb.
Katarína bola 90 ročná dáma z Viedne, ktorej som sa rozhodla pomáhať v domácnosti i v spoločenskom živote ako spoločníčka – opatrovateľka.
Vo svojom živote pracovala ako zdravotná sestra a žila dlhé roky po boku profesora medicíny. Často mi ho spomínala len v tom dobrom slova zmysle.
“Aj keď prišiel neskoro domov, alebo nadránom, nikdy som sa nepýtala, kde bol, “ znela jej veta.
Katarína bola veľmi dinstingvovaná dáma, s krásnymi hustými vlasmi a veľkým srdcom.
Chodievali sme spolu na výjazdy taxíkom do centra Viedne.
Šoférom taxíku bol vždy v šarmantnom obleku odetý Hubert.
“Ak chcem zarobiť, musím dobre vyzerať,” boli jeho slová.
Počas jazdy v aute viedli konverzáciu pre mňa veľmi záhadnú. Hubert sa usmieval a úplne otvorene rozprával Kataríne o filmoch, hudbe alebo “pikošky” o klientoch z práce.
Ona sa len smiala a vtipkovala.
Zvláštne na ženu v jej veku, pomyslela som si.
Katarína nehovorila o svojich ťažkostiach, ich rozhovor bol priateľský, okorenený dávkou flirtovania.
Mala som pocit, že sa poznajú celý život, avšak treba podotknúť, že vekový rozdiel medzi nimi bol 50 rokov.
V domácnosti pani Kataríny som sa cítila ako jej nevlastná vnučka alebo študentka na prázdninách. Nikdy mi nič nekázala, len motivovala.
Pravidelne k nej chodievala pani Háva – upratovačka pôvodom z Turecka.
Mojou úlohou bolo Hávu privítať čerstvou kávou a kúskom koláča. Pracovala u Kataríny skoro 20 rokov.
Napriek svojmu veku, dala Katarína do záhrady zasadiť ešte mladú striebornú jedličku.
Zasadil ju záhradník Branko, pôvodom z Juhoslávie.
Zapadla som ako posledná súčiastka do tímu ľudí z rôznych krajín, ktorí sme sa u nej ocitli.
Moje predsudky o bohatých dámach, ktoré sa k služobníctvu stavajú povýšenecky, sa rýchlo vytratili.
Pani Katarína bola pre mňa symbolom aktivity aj vo vyššom veku, úcty k ľuďom a vzťahu k ostatným živým tvorom.
Mala som možnosť byť s ňou až do konca jej cesty životom.
Ešte dnes vidím stekajúcu slzu po tvári Huberta a jeho neistý pomalý krok k nehybnému telu Kataríny na jej pohrebe.
Červená ruža od mladého muža položená vedľa kondolenčných vencov sa akosi najjasnejšie vynímala pomedzi ostatné.
Po jej smrti som zostala ešte nejaký čas v krásnom dome s veľkou záhradou.
Prečo?
“Aby sme cítili ešte chvíľu teplo domova našej mamy…” zneli slová od jej obidvoch dcér.
Krásu domova netvorila architektúra vznešeného domu, ale láskavosť, priateľskosť a pokora jednej ženy, dámy, láskavej bytosti, zdravotnej sestry – Kataríny.
Autorka kníh a sociálna terapeutka
Ilustrácia: Oľga Gromová