Priznávam, brala som to ako samozrejmosť. Slobodu, bezpečie, pohyb, pohodlie…
A pritom len nedávno jedna generácia našich predkov zažívala niečo, čo sa nám už ani nezdá ako skutočnosť. Nečakané vpády gestapa, ktoré im brali posledné jedlo. Príchod Rusov a znásilnenie dcéry. Komunistov, ktorí im odviedli poslednú kravičku do JRD a pridelili pozemky, z ktorých úrodu si nemohli nechať. Pracovať na nich do vyčerpania však museli. Hlad bol bežnou súčasťou života. A zima. O nešťastných vzťahoch, z ktorých nebolo úniku, ani nehovorím.
Myslíme si, že nič z toho sa už nevráti, aj keď stále existujú miesta, o pár štátov ďalej, kde sa ľudia tešia z nádherného dňa, pretože práve dnes nepadajú žiadne bomby.
Ani som o tom nepremýšľala.
Myslela som si, že môj život bude v mieri a pokoji plynúť navždy.
Prečo by mal?
Vývoj ľudstva sa predsa nedeje v stagnácii, ale v chaose.
A hoci ma nadvihuje zo stoličky pri každom novom nariadení, príkaze a zákaze, nie som z tých, ktorí volajú po tom, aby sa všetko čím skôr vrátilo do normálu. Pretože ten „normál“ už dlho nebol normál a bola otázka času, kedy krachne.
Pred každým zlatým vekom ľudia zažívali peklo. A ja som optimista. Všetko dobre dopadne.
Medzitým si však budem pripomínať slová: Život nie je skúsenosť. Ja som skúsenosť.
Som skúsenosť SEBA samej.
Predstavujem si, ako z môjho tela vychádza lúč svetla a spája ma s Jednotou.
Ako také chápadielka sme napojení na spoločné vedomie a každý tu zbierame skúsenosti a poznania.
Aj tí, ktorých neznášame a sme na nich nahnevaní, robia to isté, čo my.
Hrajú v tom istom filme, len dostali inú rolu.
A vďaka tomu môžu spoločnú hmotu obohacovať o skúsenosti a pohľady, ktoré my nevidíme.
Sme v tom spolu.
Autorka je spisovateľka