Emócie sú nezmazateľnou súčasťou našej osobnosti. Ich maskovaním potláčame a maskujeme sami seba.

Vplyv emócií a ich prežívania na život

Emócie pomáhajú alebo komplikujú. Čo s tým vieme urobiť? Keď nás niečo baví, teší, fascinuje, rozveseľuje, chceme ešte viac. Keď sme z niečoho smutní, nešťastní, ustráchaní a nesvoji, nechceme vôbec. Za všetkým, čo počas dňa robíme, stojí emócia a podľa nej sa vedome či podvedome rozhodujeme, či to ešte robiť chceme alebo dáme všetko za to, aby to skončilo. Aký je vplyv emócií a ich prežívania na život?

Vieme mať na to, čo prežívame, vôbec nejaký dosah?

Deti – čím menšie, tým častejšie a viac, sa vedia tešiť takmer zo všetkého, veď objavujú svet. Občas ich prekvapí nečakaná skúsenosť, napr. že spadnúť bolí, horúce páli, krik je nepríjemný. Zareagujú, keď môžu, tak to pre seba vyriešia a tešia sa v objavovaní ďalej.

Prečo som napísala, keď môžu? Pretože často dostávajú návody typu – to prejde, veď to nebolí, pre to plakať netreba… a už je cesta k vlastnému prežitiu a riešeniu uzavretá. Dieťa dostáva návody od dospelých, ktorí mu síce v dobrom úmysle, ale predsa len nedajú čas a možnosť skúsenosť prežiť. Precítiť a nájsť to, čo s tým chcú urobiť ďalej v podobe pokračovania činnosti alebo odchodu do bezpečia, väčšinou k mame.

Často nedostanú podporu typu – je to nepríjemné, boľavé, potrebuješ pofúkať, chceš si dať pauzu atď… a vtedy ony samé rozhodnú, čo s tým a kedy ich to prestane trápiť a zaujímať. Rozdiel na prvý pohľad nemusí byť očividný. Je v tom, že dieťa dostáva pri pokynoch zvonku konkrétne návody, pri ktorých svoju reakciu potláča a cíti sa nepochopené, pretože keď sa popáli, tak to bolí, chce si poplakať a uznať to, nie chlácholiť, že to prejde.

K bolesti fyzickej sa pridá psychická

Bolí to a vraj to nič nie je, asi nie som v poriadku. Pridá sa model – bolesť treba potlačiť a nevyjadriť. S každou takouto skúsenosťou silnie program potláčania (utekania) a v dospelosti sme často zvonku necitliví, ale vo vnútri čoraz viac natlakovaní. Z toho pramenia rôzne psychické aj fyzické problémy, ktoré riešime ďalším potláčaním. Snahou o pozitívne myslenie, utiahnutím do samoty alebo agresivitou, liekmi… Vtedy sa emócie stávajú našimi nepriateľmi a robíme všetko pre to, aby sme ich nevideli, necítili a občas sa to aj darí.

Otázkou je, ako to skončí, pretože sú nezmazateľnou súčasťou našej osobnosti a ich potláčaním či maskovaním potláčame a maskujeme sami seba.

Život má celkom iný rozmer a náš dosah naň je čoraz menší.

Buď bojujeme, alebo utekáme rôznymi spôsobmi, a tie sme sa naučili najmä v detstve (vtedy to tak bolo lepšie a inak sme nevedeli). Problém z toho vyvstáva jeden – robíme to aj dnes, aj vtedy, keď už nechceme, dokonca to často ani nevidíme. Náš mozog, pozostávajúci z dvoch hemisfér, z ktorých každá plní odlišnú funkciu, sa stará o to, aby sme sa vyhýbali emocionálnemu stresu a znovu neprežívali strach, bolesť a strach z bolesti.

Prežívanie a pochopenie emócií nám môže v skvalitnení života pomáhať.

Len je potrebné vedieť ich automaticky nepotláčať. Potom im môžeme porozumieť a vždy, aj vtedy, keď bolia, môžu byť naším navigátorom, čo chceme ďalej. Nemusia nás vyzvať do boja fyzickým či slovným spôsobom. Ani zahnať do kúta a žiť v separácii či každodennom chlade voči ľuďom za obranným múrom. Môžeme sa rozhodnúť, čo s emóciami urobíme – či budú naším nenahraditeľným (stále nedoceneným) pomocníkom pre myslenie a konanie také, aké chceme, alebo brzdou, ktorá sa skôr či neskôr prejaví vo vzťahoch a zdraví.

Denisa Nemcová

konzultant a facilitátor Three In One Concepts