Zuzana Balašovová Donátová pracuje ako sociálny terapeut v dome pre seniorov. Za svoj život si prešla rôznymi povolaniami. Neskôr si urobila vysokú školu sociálnej práce a čo je výnimočné, naozaj sa tejto práci aj venuje. A s láskou. Okrem toho napísala krásnu a citlivú knihu z prostredia domu seniorov. Dnes sa s nami podelila o 3 krátke zamyslenia.
Raz
Ak niekto povie, že písanie o starých ľuďoch je smutné a depresívne, možno by bolo správne sa zamyslieť, či nie je depresívny on sám. Svet je len taký, ako ho dokážeme vnímať. A to nielen zmyslami, ale aj postojmi, ktoré si počas života tvoríme. Mladosť je svieža, dospelosť rozmanitá a staroba neexistuje?
Nie, nie, nie …
Ona vždy bola a je.
Ale ako sa dokážeme na ňu pozrieť, ako sa dokážeme s ňou vyrovnať, záleží len na nás.
Odložení
Sme „odložení“, keď sa ocitneme v domove sociálnej starostlivosti? Možno sme len v období nesamostatnosti premiestnení na iné pohodlnejšie miesto.
To najdôležitejšie zostáva s nami.
Vlastný postoj k životu, srdce zaplnené milovanými a mech spomienok večne žiariacich v našom vnútri.
Za slovami
Drobná útla žienka s plavými vlasmi.
Akoby sa strácala v priestore mohutného invalidného vozíčka. Pôsobí pokojne s často zamestnanou rukou, ktorá túži niečo držať, stískať a túliť v náručí.
Pozerá sa jasne a s milotou v tvári, ktorú nevytratila za tie celé roky svojho života.
Neustále je v polohlasnom dialógu s niekým z jej sveta. S niekým zo sveta spomienok v ktorých sa rozprávajú, plánujú a mlčia.
No poďme, s úsmevom zdôrazní, keď ju vítam v spoločenskej miestnosti.
„Už odišli? A poďme tam,“ nesúrodé sú jej vetné spojenia a slová akoby náhodile vytrhnuté z tajných myšlienok. Spolu navzájom nedávajú zmysel.
Len útla drobná pani s plavými vlasmi pozná ich význam.
Usmieva sa a s pomocou stratených slov informuje okolitý svet, že je spokojná. Spokojná a usmiata vo svojom svete, ktorému cez jej vyrieknuté slová nie je rozumieť.
Možno nie sú ani tak dôležité, ako pocit, ktorý ich poháňa.
Autor obrázku : Radovan Vincze