Čo bude dnešným deťom pripomínať detstvo? Mobil? Tablet? Hamburger či pizza?
Denno-denne ľudia nevšímavo prechádzajú okolo iných ľudí a nemajú záujem ich počúvať. Isteže, každý má svoje vlastné problémy, svoj vlastný batôžtek, ktorý mu osud alebo pán Boh nadelil. Pre generáciu mladých (až na pár výnimiek) sú starší málo zaujímaví, skôr nudní, a pritom by sa od nich mali čo naučiť. Zabúdame na svoje korene a neuvedomujeme si, že bez nich by sme tu neboli ani my.
Pod bránou jednej z historických budov mesta sedávala starenka zababušená v hrubej deke.
Na hlave ručník, cez plecia vlniak a nohy v kapcoch. Sedávala tam na jar, v lete, až do neskorej jesene. Okolo nej boli vždy porozkladané domáce produkty. Pred Vianocami oblátky, trubičky, farbené imelo, na jar zas ručne zdobené kraslice, vetvičky baburiatok, pletené korbáče pre šibačov, prvé narcisy či miniatúrne kytičky fialiek. Starenka už akosi patrila ku koloritu mesta. Zhovievavo ju tam nechávali sedieť aj mestskí policajti a za pár centov mohla pokojne predávať svoj tovar. A čo je hlavné – rozprávať.
Zastavovali sa pri nej okoloidúci a počúvali ju.
Starenka rozprávala podrobný recept aj postup prípravy a aj to, ako s ich mamou pekávali pre pol dediny a ako formu na ne dedila ešte od svojej babky. Dokonca sa posťažovala, aké ťažké je zohnať pravý kvalitný včelí vosk, ktorého hrudku má v bielom plátne, a pred každou jednou oblátkou ním potrie obe rozpálené strany formy, aby posilnila vôňu medu a aby sa jej oblátky nelepili.
Zamyslela som sa.
Čo bude dnešným deťom pripomínať detstvo?
- Mobil?
- Tablet?
- Hamburger či pizza?
Bolo to pred niekoľkými rokmi a starenky už dávno niet.
Ani v lete, ani na jeseň… Niektorí hovorili, že už umrela, iní zas, že ochorela a mne je z toho smutno. Plytváme niečím, čo sa už nebude dať nikdy vrátiť. Naším dedičstvom. Nájdime si, prosím, čas a keď už máme tie mobilné telefóny, nahrajme si rozhovor s našimi starkými či prastarkými.
Zašla som v spomienkach ďaleko a z bohatstva detstva čarím obraz za obrazom, kým je ešte čas.
Naveky mi bude ľúto, že som nemala pri sebe ako dieťa magnetofón, ktorý by zachytil slová starkých, ktoré sa dnes vo mne ozývajú už len ako ozvena z detských čias.