Milujem rituály. Také tie, čo vzniknú celkom náhodne a vpletú sa nám do života, ani nevieme ako. A chýbajú, ak sa vytratia.
Celé roky sme chodievali k mojej kamarátke do Pezinka piecť vianočné oblátky. Pred pár dňami mi napadlo, že by bolo fajn sa k tejto bohumilej tradícii vrátiť. Kedysi dávno sme pečenie oblátok používali ako krycí názov pre skvelé žúrky v rodinnej vinárni, kde popri oblátkovom ceste tieklo aj víno, vodka, fernet a iné fajnovosti.
Sledovať Jamesa Bonda na starej čiernobielej obrazovke a rozoberať pritom, kto čo kedy a s kým…
Z kazeťáku (milé deti, to je predchodca CD, DVD prehrávačov, IPhonov, MP3 prehrávačov a tak podobne) fičal WHAM! a vôbec čokoľvek, čo je dnes už oldies. Špeciálny náboj – aj doslovne — dávala pečeniu oblátok staručká „oblátkovačka“, ktorá si pamätala slávnostné zavedenie elektriky do Pezinku a údajne bola po domácky prerobená z takej tej klasickej, ktorá sa nahrievala na sporákoch.
Takže káble boli „izolované“ korálkami a občas to iskrilo nielen medzi nádejnými pármi formujúcimi sa okolo stola, ale aj priamo na oblátkach.
Rokmi už tieklo najmä to oblátkové cesto, ale nálada bola vždy super. Sledovať Jamesa Bonda na starej čiernobielej obrazovke a rozoberať pritom, kto čo kedy a s kým, listovať v AVON katalógoch a len tak byť. Vždy sa k nám na chvíľku pridala aj kamoškina mamina a so sebe vlastným zmyslom pre humor sa s nami delila o svoje videnie sveta.
Moja druhá mama, ktorou pre mňa teta je, ma po týchto oblátkových (a aj iných) žúrkach vždy prichýlila a nikdy ma nenechala odísť pred obedom.
Lej to Panenke Márii na bradu, inak budú pripečené
Starú oblátkovačku vystriedala nová a bývalú partiu preriedili manželstvá, deti, povinnosti a tak. Kým to len šlo, pečenie oblátok som držala ako svätý sviatok. Dokonca som rokmi postúpila aj do levelu, že som ich mohla / dokázala piecť osobne. „A lej to Panenke Márii na bradu, inak budú pripečené,“ radila mi kamoška.
Posledné roky som bola rada, že vôbec som. Svojej priateľke som nekonečne vďačná za to, že hoci už neotravujem neustálym zamrznutým „prikúrme tu, je tu kosa“ a nerobím trunkového referenta, voňavé oblátky mi čarovne a sladko voňajú doma každé Vianoce.
Tento rok mám jedno veľké a neskromné prianie – liať cesto Panenke Márii na bradu, drkotať zubami, aj keď je vnútri teplo, a v noci si v posteli čítať červenú knižnicu, ktorú celé roky usilovne kolektovala babka mojej kamošky. „Ona jemu pekne povedala a on jej ešte krajšie“ – neviete si predstaviť, ako dobre sa toto číta po pár fernetoch.
Andrea Trávničková: A lej to Panenke Márii na bradu!( z knihy SHORTKY)