Tak nedajme sa! Skúsme pohladiť život našou vnútornou silou a radosťou tak, ako Rasťo!
Všade navôkol dnes vládne jedna a tá istá atmosféra vyvolaná súčasnými okolnosťami. Ľudia sa ocitli v rôznych ľahkých a menej ľahkých životných situáciách. Ale vždy sú a existujú nejaké vonkajšie okolnosti, kvôli ktorým sa môžeme radovať ale aj smútiť.
Otvárajú sa dvere v spoločenskej miestnosti, kde sa pripravujem na stretnutie s pacientami.
Mierne podvihnem hlavu a vnímam vyleštené kolesá invalidného vozíčka, v ktorom sedí krásny mladý muž.
„Jééj, zdravím, asi som zablúdil. Fičím na rehabku. Neviete, kde to je, prosím?”
„Ešte ďalej po chodbe a potom doľava,” odpovedám.
Mladý muž sa ešte poobzerá po miestnosti a zahlási:
„Ešte sa u vás zastavím, venujem sa trochu kulinárstvu a práci s drevom.”
Volá sa Rasťo. Má dvadsaťsedem rokov a na invalidný vozík ho dostal neuvážený výstup po hromozvode jedného z obytných domov.
Žiaľ, doživotne.
Ale Rasťo je obdivuhodný.
Cez plecia má prehodený drobný váčik, z ktorého vytŕča fľaša s minerálnou vodou. Vraj má v ňom všetko potrebné. Lieta po chodbách liečebne, vtipkuje so sestričkami, alebo ich pozýva na kávu. Často ho vídam s cigaretkou na nádvorí hľadiaceho do diaľky.
„Ako sa máte Rasťo?” pýtam sa v jedno dopoludnie vo chvíli, keď sa opäť kolesá jeho vozíčka jagajú vo dverách.
„Nóo, keby nebolo tej diery na zadku, tak celkom fajn. Ale verím, že lekári ma toho defektu čo najrýchlejšie zbavia a budem v pohode,“odpovedá muž, ktorý je do konca života pripútaný na vozík.
Neviem k čomu prirovnať situáciu mladého muža.
Avšak viem, že je hodné odpozorovať jeho entuziazmus a duševné rozpoloženie, v akom sa nachádza. Dokáže sa usmievať a hľadať riešenie v obmedzených možnostiach pohybu v permanentnom súznení s vozíkom invalida.
Rasťov úsmev sa stal pre mňa symbolom nádeje a východiska z akejkoľvek, aj na pohľad bezvýchodiskovej situácie.
Tak nedajme sa!
Skúsme pohladiť život našou vnútornou silou a radosťou tak, ako Rasťo.
https://elist.sk/kniha/chlpate-verse/
Ilustrácia Oľga Gromová