“Nastupujte rýchlo, babi, lebo zatváram dvere,” zvolal šofér. “Babka síce som, mladý muž, ale nie vaša!”

Ako správne komunikovať so seniormi

Postreh z liečebne dlhodobo chorých: „Som babkou, ale nie pre vás…“

Sprevádzala som drobnú novoprijatú pani do spoločenskej miestnosti.

Podopierala sa o štvorbodové chodítko a pomaly sme  prechádzali okolo dverí jednej z kancelárií liečebne.

“Jéééj, aká zlatá babka,“ vyhŕklo z úst mladej dievčiny stojacej vo dverách.

Pani znechutene zahundrala.

“Aká som ja tebe babka, ” a ešte niečo nesúrodé zašomrala popod nos.

“Ako tu môžete pracovať?” vzápätí sa drobná pani obrátila na mňa s otázkou.

“Ako to myslíte?” spýtala som sa s nechápavým výrazom v tvári.

“Tak, že okolo vás sú samí starci a stareny. Ja neznášam starobu a už vôbec nie, keď ma niekto osloví babka. Viete, kto som, alebo presnejšie, kým som bola?”

A rozpovedala mi o svojej práci v produkcii Slovenskej televízie.

Jej prísny a zároveň šibalský výraz v tvári mi napovedal, že práca sa stala jej doménou v živote.

V postave drobnej žienky sa ukrývala autorita, zásadovosť a humor, ktoré si vychutnávala v prostredí umelcov, hercov aj spevákov.

Volala sa pani Táňa.

Sedávala aj s ostatnými pacientami v spoločenskej miestnosti a pozorovala, kto o čom hovorí a ako sa vyjadruje. Keď sa jej niečo nepozdávalo, pozrela sa na mňa so šibalským pohľadom a úškrnom.

Mala som pocit, že som súčasťou tímu televízie, kde si pohľadmi s produkčnou naznačujeme, kto z prísediacich zapadá do našej predstavy. Alebo je vyradený.

V jej zvráskavenej tvári  sa jasne zračil mladícky šarm a beťárstvo.

Pani Táňa sa niekedy správala k okoliu v liečebni neprívetivo a niekedy až na hranici s vulgárnosťou.

Prečo?

Nedokázala prijať fakt, že je stará. Že už nemôže len tak vystúpiť na mostík a skočiť do vody, že už nie je možné jazdiť s manželom na chalupu.

Jej správanie bolo výsledkom vnútorneho rozporu.

Cítila sa mlado v duši, ale telom už bola “babkou”.

Často som premýšľala, ako správne komunikovať so seniormi. Ako ich oslovovať?

Oslovenie babka, dedko je významom tolerované v rodine a v blízkom kruhu jej členov.

Avšak, ak označíme staršieho cudzieho človeka slovom babi, dedko, cítia sa ponížení a ešte viacej znechutení.

V liečebniach aj sociálnych zariadeniach sa oslovujú  pacienti, klienti slovom pán a pani.

Nie babičky ani dedkovia.

Pani Táňa bola inteligentná žena, úspešná vo svojej kariére, ale nemala deti.

A babkou sa nestala.

Ani v úzkom rodinnom kruhu, ani pre vonkajší svet.

Z rozprávania seniorov na tému babka a dedko – vtipné príhody zo života

Boli sme s dcérou u lekára.

Lekár sa pozrel na moju dcéru a zahlásil:

“Posaďte babku do vozíka a pôjdete s ňou na vyšetrenie.“

“Jej, ani som nevedela, že mám vnuka!” zdôraznila som hlasno.

***

Nastupovala som do trolejbusu.

“Nastupujte rýchlo, babi, lebo zatváram dvere,” zvolal šofér.

“Babka síce som, mladý muž, ale nie vaša!”

***

Privolaný pracovník záchrannej služby oslovil staršiu nemohúcnu pani v domove seniorov:

“Tak čo, babka? Pôjdete teraz s nami do nemocnice.”

Pani sa ohradila:

“Nie som pre vás babka, celý život som pracovala ako lekárka.”

Babkou a dedkom sa stávame, keď naše deti majú deti. A to môže byť aj v štyridsiatke nie? Viete si predstaviť,  že by vás oslovovali v práci, vo vašom ešte plnohodnotnom produktívnom veku babkou či dedkom?

Zuzana Balašovová Donátová

Autorka kníh a sociálna terapeutka