Za zatvorenými očami som si uvedomil, že je svetlo. Otvoril som ich a zistil, že ležím na rozťahovacej lavici v našej dielni.
Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Kde je Rita? Z kuchyne sa ozval zvuk kávovaru. Rita je už hore. Prevalil som sa cez bok a automaticky siahol rukou pod lavicu pre okuliare. Neboli tam. Posadil som sa na kraj a pohľadom som prebehol priestor pod ňou. Nič. Pokúsil som sa ešte rozhliadnuť po miestnosti, ale bez okuliarov na očiach sa okuliare ťažko hľadajú.
„Ritka, nevieš kde mám okuliare?“ zavolal som smerom do kuchyne.
„Čo hovoríš? Nepočujem, hučí mi tu umývačka a kávovar.“
„Ále nič,“ odpovedal som. Kam som ich do šľaka dal? O nohy sa mi začala obtierať naša mačka.
„Dobré ráno biely Mačken,“ pozdravil som ju obvyklým spôsobom.
Odzdravila zalomením končeka svojho vzpriameného chvosta.
„Prosím ťa, nevidela si moje okuliare?“
„Mňáu.“
„A nevieš kde sú?“
„Vŕŕŕ.“
Ritina káva už voňala a ja som s pátraním nikam nepokročil, vstal som a išiel do kuchyne.
Veľa som toho bez okuliarov nevidel, ale tie jej krivky pod tenulinkým, polopriehľadným, úpletovým pyžamkom určite áno. Po tých vyše dvadsiatich rokoch má na sebe čo to nasporené, ale mne sa páči. Aspoň jej mám o trochu viac. Len hovoriť jej o tom nemôžem, lebo ako vraj, má potom schudnúť. A čo ja viem, čo som poradca na chudnutie? Navyše, nechápem načo by to robila, keď to nepotrebuje(m).
„Dobré ránko láska, čo si to chcel?“
„Dobré,“ odpovedal som a dal jej pusu „že či nevieš, kde mám okuliare?“
„Ale hej, sú na stole v dielni, v jednom z tých hrnčekov.“
„Hrnčekov?“ nechápal som.
„Zaspal si v nich. Keď som išla spať, tak som, ti ich dala dole a odložila na stôl do hrnčeka. Nechcela som ich nechávať na zemi, aby sme na ne nešliapli.“
„Díky“, usmial som sa a dal jej pusu, „idem si po ne.“
Okuliare som našiel, boli v hnedom, plechovom hrnčeku.