Počúvala som podcast s Martinou Valachovou o ľuďoch 40plus a ich bizarných pracovných skúsenostiach. Spomínala príhodu s headhunterom, ktorý jej na osobnom stretnutí v podstate povedal, že je stará.
Jeho reakcia ju nielen nadvihla zo stoličky, ale prebudila v nej kreatívnu silu v podobe vytvorenia portálu 40plus.sk.
Zrazu mi doplo, že v máji som mala 46 rokov a dnes mi môj tréner vo fitku s jemným úsmevom na tvári povedal, že to bude vekom s mojim cvičením len horšie.
Zvláštne, ale odkedy som zostala na invalidnom vozíku, tak svoj vek vôbec neriešim. Nikdy som ho síce neriešila, ale posledných 11 rokov, keď som sa druhýkrát narodila, dupľom nie. Necítim sa na 46 rokov ale ani na dvadsať. Zacyklila som sa niekde okolo 35ky, keď som mala fatálnu autonehodu.
Apropo, riešia svoj vek aj iné ženy, ktoré po úraze zostali na invalidnom vozíku? Myslím si, že asi nemajú čas nad tým rozmýšľať, tak ako aj ja. S invalidným vozíkom sa nedá zmieriť, dá sa s ním iba naučiť žiť. A ja sa pýtam vás zdravých-dvojnohých; ako dlho vám trvá sa s niečím naučiť žiť? Prečo ja sa mám naučiť žiť byť odkázaná na „dve kolesá a kopu železa“ lusknutím prsta?
Akékoľvek nešťastie v živote nás akosi prirodzene rozdelí do dvoch skupín. Buď sa stanete obeťou okolností a mrnčíte do vankúša alebo sa stanete tvorcom reality. Priznám sa, že sa mi nechcelo učiť „na staré kolená“ hrať niekomu na city. Nie nadarmo sa hovorí, že pád na dno odhalí charakter človeka.
Vo mne odhalil moju podstatu. A tou je tvrdohlavosť, cieľavedomosť a vytrvalosť. Paradoxne som týmito vlastnosťami pred nehodou vytáčala veľa ľudí, no po nehode mi zachránili život.
Rozhodla som sa nájsť zmysel života aj v utrpení. Pomohol mi v tom Viktor Frankl a jeho logoterapia.
Začala som sa učiť žiť v zmenenej a pre mňa úplne novej realite. Pravidelne cvičím trikrát do týždňa vo fitku s rehabilitačným trénerom, založila som občianske združenie, stala som sa sociálnym inovátorom a od polovice septembra začínam študovať na vysokej škole… Vek neriešim.
Asi by som to celé zhrnula tak, ako Martina: Čo koho do toho, koľko ja mám rokov! A ešte dodávam, že po úraze život nekončí.
Ako to máte vy?
Monika Ščevovich
Autorka je novinárka