„Prosím ťa, zatvor už ten „komp“ a poď von. Je tam tak krásne, treba to využiť, ktovie kedy také zas budú také dni“, povedal mi dnes mi môj muž.
Už sa nemohol pozerať ako nervózna ťukám do notebooku a obvolávam klientov. Zbytočne. Buď nepracujú, alebo sú v „light režime“ , resp. čakajú čo sa bude v tejto neistej situácii diať. Peniaz von navyše nepustia, hoci pred pár dňami to ešte mali v pláne.
O čom sme sa včera, predvčerom bavili, dnes už neplatí.
Úplne ich chápem. A tak som dnes nevybavila takmer nič, hoci som celé dopoludnie strávila prácou. V posledných dňoch som cítila, že do toho tlačím nasilu , v snahe dosiahnuť svoj cieľ. Výsledok? Uvrčaná a naštvaná ženská.
Našťastie som svojho chlapa poslúchla.
„Zabalila to“ aspoň na pár hodín. Obrazovku počítača vymenila za obrazy prírody. Zvuky médií za spev vtákov. Dobre som urobila. Mám okysličené pľúca, vyvetranú „kečku“. V nohách zdravú únavu. A čo je hlavné, prišlo upokojenie mysle. Svet sa pre krátky pracovný výpadok nezrútil a je mi lepšie na duši. Pristihla som sa pri vlastnom úsmeve. Po tisíci raz som sa presvedčila, že nemá zmysel tlačiť na pílu. Čo má prísť, príde…
Mohlo by vás zaujímať…
Ako doma učiť deti matematiku? Slovenská firma prichádza s riešením