Moja priateľka Soňa Adamčík – Borušovičová (verím, že ju mnohí poznáte) sa ma nedávno spýtala, ako sa mám v týchto dňoch. Keď som jej popísala naše nové denné rutiny, ktoré sme si asi po týždni chaosov nastavili, a ktoré, zdá sa, dobre fungujú, zamyslela som sa nad tým, čo mi naozaj pomáha. A vždy pomáhalo. Aj dávno pred korona vírusom. Je to sila prítomného okamihu. Schopnosť uvedomovať si a prežívať všetko, čo sa deje okolo nás, tu a teraz. Vnímať to všetkými zmyslami.
Sila prítomného okamihu v čase korony…
Všímam si absolútne všetko. Priam vpíjam do seba všetky tie obyčajné každodenné obrázky. Akoby som si ich chcela v hĺbke duše uchovať navždy. Zapájam oči, uši, hmat, chuť aj čuch. Teším sa, že ráno všetci otvoríme oči a spolu raňajkujeme, len tak v pyžamách alebo len v tielku, podaktorí. Niekedy zohrejem malé predpečené bagetky v rúre. A to vám je vôňa. A tak si spolu hryzkáme a chrumkáme, však to počujete tiež, a plánujeme deň.
Niektoré rána vstanem skôr, ako moji dvaja chlapi.
Spravím si kávu a tá vôňa, poznáte ju celkom dôverne, zahreje pri duši. Cez zatvorené okno počujem štebot vtákov. Ako sa hlásia o slovo v novom dni. A tak okno otvorím, vpustím dnu čerstvý, svieži voňavý vzduch. Započúvam sa. Je to „božská“ hudba, ktorá ma napĺňa radosťou a pokojom zároveň.
Milujem učenie z domu. Pred pár mesiacmi sme sa s naším synom Samkom o tom rozprávali, aké by to bolo fajn, učiť sa z domu. A teraz to tu je. A nepotrebujeme na to žiadne povolenie od úradov. Prvý týždeň som sa „pasovala“ s edupage, ale zvýšila som si svoju gramotnosť aj v tomto smere. A tak je úplne perfektné, niekedy uprostred matematiky, zadívať sa na Samka. Na jeho zvesenú hlavu a blonďavú šticu, ktorá prekrýva jeho oči.
Vnímať sústredenosť, s ktorou sa snaží riešiť príklady. Občas ma prichytí, ako ho pozorujem a vtedy sa na mňa zadíva svojimi prekrásnymi hlbokými modrými očami. Ten pohľad ma hreje pri srdci. Vidím lásku v Samkových očiach. A je to tak dokonalé.
Dnes som sa pristihla, že sa mi páči aj náš neporiadok na stole.
Je tam šálka od kávy, krém na ruky, prehľad spoluhlások na výkrese, kvety, farbičky a ceruzky, aspoň desať pier, nožnice, zošívačka, papiere, faktúry a kadečo iné… je to neuveriteľný neporiadok, v ktorom sa však vyznáme. Je náš a nehanbím sa zaň. Znamená, že sa u nás stále žije a dýcha. A to je hlavné.
A tak by som mohla pokračovať do nekonečna. Sila prítomného okamihu ma zastaví, prináša mi veľa radosti a vďačnosti zároveň. A ja viem, že všetko je tak, ako má byť. A my sme presne tam, kde máme byť.
No a keby sa už naozaj niečo vážne dialo, objavila som pre seba pekné motto. Je z úst môjho kamaráta Kamila: „bo keď do neba, tak s úsmevom.“
Mohlo by vás zaujímať
Chcete podporiť imunitu a svojmu telu dodať dávku pohybu? Ako športovať s rúškom v prírode?