Často už ráno ideme do práce unavení či otrávení zo svojej situácie v práci alebo súkromí. Čo s tým?

NOSIČI BREMIEN

Pri pohľade na fotografiu chlapcov z Tatier, na ktorej dobrovoľne a s radosťou nesú bremená v rámci služby iným, som si spomenula na jeden príbeh. Bol to príbeh o človeku, ktorý nebol spokojný so svojím bremenom. Niesol si ho v batohu na chrbte a ťažilo ho už mnoho rokov.

Keď už to nemohol vydržať, vykríkol: „Bože, zbav ma, prosím, toho bremena!“ Zrazu sa ozval Boh a povedal: „Príď zajtra na pravé poludnie ku kostolu a zlož pred ním svoje bremeno na zem. Potom čakaj.“ Po ceste ku kostolu stretol človek veľa ľudí. Každý niesol svoje bremeno. Jeden v zdanlivo malom batôžku, pod ktorého ťarchou sa však skláňal až k zemi. Druhý išiel síce s obrovským batohom, ale pomerne ľahko si vykračujúc. Pred kostolom ľudia zložili bremená na zem. Tu sa ozval Boh: „Ľudia, vezmite si bremeno, ktoré sa vám páči.“ Zrazu si každý schmatol svoj vlastný batoh a utekal, kade ľahšie.

Toľko príbeh.

Ak nesieme bremeno, niekedy sa nám s ním veľmi ťažko kráča.

V niektorých prípadoch sme si my sami naložili na plecia príliš veľa a potom už nevládzeme. Často si naložíme tých bremien toľko, až sa zosypeme. Hráme sa na hrdinov, robí to dobre nášmu egu, ak nás obdivujú, koľko toho zvládame a akí sme skvelí. A ak si druhí nevšimnú, akí sme skvelí, tak im to často pripomíname sami – aby nás pochválili, koľko toho robíme. Niekedy robíme veci, ktoré vôbec nie sú potrebné alebo ich mal vykonať niekto iný. Ani sa nenazdáme a sme v roli obete, veď sme sa statočne obetovali pre iných.

Často už ráno ideme do práce unavení či otrávení zo svojej situácie v práci alebo súkromí.

Mnohí sme netrpezliví, chceme všetko rýchlo, najlepšie hneď a zaraz a nepoznáme mieru, očakávame závratné výsledky a zaujíma nás, ako sa dostať k cieľu. A tak často tlačíme na výkon a nepoznáme mieru. Ak sa nám chvíľu nedarí tak ako chceme, cítime prinajlepšom „iba“ nespokojnosť. Nemôžeme však očakávať, že sa stane zázrak, ak nebudeme k sebe úprimní a realistickí. Berieme na svoje plecia skutočne príliš, určujeme si méty a dávame iným aj sebe sľuby a pritom vieme, že ich splniť nemôžeme. Nevieme zložiť svoje bremeno, oddýchnuť si, a toto všetko nás veľmi vyčerpáva.

Niekedy si na seba nakladáme psychický náklad často takých obludných rozmerov, že si nevšímame krásu a veľkoleposť života okolo nás.

• Nedokážeme sa radovať z toho, čo všetko máme, lebo nás ťaží to, čo nemáme a sústredíme sa na veci, ktoré nechceme.
• Ťažia nás rôzne presvedčenia, dojmy, domnienky, úzkosti a požiadavky.
• Ťažia nás krivdy, vina, výčitka, hnev, rôzne sklony, závislosti, strachy, sklamania, obavy, ochranné bariéry, ktoré sme si vybudovali, sarkastické poznámky, nečestné či nevedomé zámery, vracanie sa do minulosti a očakávania spojené s budúcnosťou. Pretože chceme život predvídať a kontrolovať. Alebo vytvárame na seba či ľudí priveľký nátlak.
• Alebo sa sťažujeme, ponosujeme, trápime sa. Alebo kritizujeme, obviňujeme, trucujeme, sužujeme sa. Aj prehnané vysvetľovanie alebo zaujatie obranného postoja je naším nadrozmerným nákladom. Tento obrovský náklad so sebou nosíme, a to všetko nás odkláňa zo správnej cesty – žiť v prítomnosti.

Ak žijeme strachmi z budúcnosti a trápime sa tým, čo bolo v minulosti, oberáme sa o nádherné možnosti a príležitosti. Ale keď sme tu a teraz, prichádzajú k nám čarovné zážitky. A ak to pripustíme, dejú sa priam zázraky.

A aké je poučenie z príbehu?

Nenosme cudziu batožinu a bremená.

Venujme sa svojim záležitostiam a nestrkajme nos do vecí druhých. Iná vec je, ak nás niekto o pomoc požiada. Vtedy, ak môžeme, pomôžme, nie však na úkor potlačenia seba. Alebo ak uzavrieme, ako chlapci v Tatrách, dohodu o spolupráci pri nesení či rozdelení bremena. Vtedy vedome rozdelíme zodpovednosť za šťastné doručenie „zásielky“ na správne miesto.