„Nič na svete nie je dobré, ani zlé. Len to je. Úplne neutrálne. Až naše hodnotenie – znamienko plus či mínus – určí, do akej škatuľky v našom živote to bude patriť.“

Keby som si túto myšlienku prečítala pred dvanástimi rokmi, všetko vo mne by nesúhlasilo. Rakovina a neutrálna? V žiadnom prípade! Kto zažil tie bolesti, určite by nesúhlasil tak, ako ja (vtedy). Dnes plne súhlasím s každým slovom tejto myšlienky, hovorí Blanka Hegedűšová, ktorá sa s nami podelila o svoj príbeh.

Rok 1977 v znamení pohrebov

S diagnózou rakoviny i s jej fatálnymi následkami som sa stretla už v detstve, keď ochorela moja mama a starý otec. Až po maminej smrti som sa dozvedela, že mala leukémiu. V tom istom roku ju nasledoval starký a krátko po ňom i prastarý otec. V mojom hodnotovom rebríčku sa rakovina zaradila medzi úhlavných nepriateľov. Ako dospelá som sa snažila žiť maximálne zdravo, len aby som sa jej vyhla. Bola som presvedčená, že by som od strachu umrela už len pri zmienke o nej, v súvislosti so mnou.

Prelomové 42. narodeniny

Po skončení škôl som sa zamestnala ako brigádnička v súkromnej firme, kde som plánovala pobudnúť maximálne pol roka, kým dopíšem diplomovku. Nakoniec som tam strávila 15 rokov. Zistila som, že som workoholik, perfekcionista a skvelá organizátorka. Práca ma úžasne bavila a tak mi nerobilo žiaden veľký problém seba, svoje koníčky i nadania odsunúť na vedľajšiu koľaj s tým, že keď si našetrím… keď urobím… dosiahnem… blá, blá, blá…, tak sa k nim vrátim.

V mnohých smeroch som mala úplne voľné ruky a tak som tvorila, organizovala a užívala si skvelú prácu. Mala som pomerne jasnú predstavu o svojom ďalšom živote. Chcela som si zariadiť vlastné bývanie, žiť so svojim skvelým partnerom, z kolotoča pracovných povinností si občas odskočiť do hôr či na kultúru, stretávať priateľov…

…ale tento svet a obraz mojej budúcnosti, sa pomaly chýlil ku koncu.

Pomery v práci sa radikálne zmenili a prestala ma baviť. Akýsi vnútorný hlas mi vravel aby som odišla, a iný ma naopak presviedčal, aby som zostala. Začala som tak spoznávať svoje strachy.

-Čo ak si nenájdem takú dobrú prácu?

-Čo ak mi nedajú taký plat ako tu?

-Neviem poriadne žiadny cudzí jazyk.

Myseľ mi zakaždým ponúkla nejakú vhodnú ústupovú cestu, vďaka čomu som začala klamať sama seba.

-Veď to tu predsa nie je až také zlé.

-Pozri sa na iných, v akých podmienkach robia a za aké peniaze.

Zrazu, akoby sa všetky moje schopnosti a dary niekam vyparili. Trvalo to viac ako rok, a ani som si neuvedomila, že z môjho života sa kamsi vytráca radosť.

Prišiel rok 2007.

Moje, dovtedy pevné zdravie, začali poznamenávať drobné trhliny. Nedialo sa nič radikálne, ale čosi v mojom vnútri bilo na poplach. Návštevy lekárov boli čoraz častejšie, s obvyklým záverom – výsledky máte v poriadku, ste zdravá. Po tejto vete chcelo niečo v mojom vnútri zakaždým nahlas kričať.

Cítila som že sa niečo deje, len som nevedela zistiť čo.

Asi od júla som už každý mesiac navštevovala nejakého lekára, s čoraz horšími príznakmi a pomaly i bolesťami. Tie sa od októbra vystupňovali tak, že bez liekov som nedokázala vydržať ani 2 – 3 hodiny a lekári pre mňa stále nemali žiadnu odpoveď.

A viete čo bolo (z môjho dnešného pohľadu) priam šialené? V tých neskutočných bolestiach som síce prestala chodiť do práce, ale aby nezostala nedokončená, vzala som si ju domov. Blázon!

Zhruba v polovici novembra mi došlo, že pomoci sa v blízkej dobe rozhodne nedočkám. Môj život sa zmenil na akési zombie fungovanie pod vplyvom analgetík a následné hodiny utrpenia, kým som si mohla vziať ďalšiu tabletku. Dodnes si pamätám niekoľko nocí, počas ktorých som si v sprche púšťala teplú vodu na chrbát, pretože to aspoň trochu odvádzalo moju pozornosť od bolesti a sĺz, ktoré mi pri tom stekali po tvári. Keď si na to dnes spomeniem, nechce sa mi veriť, že sa to všetko naozaj stalo.

Po sérii zhoršených výsledkov sa môj lekár konečne rozhodol odobrať vzorku tkaniva na histológiu.

Bol 22. december 2007, moje narodeniny.

Po niekoľkých dňoch mi zavolal:

-Príďte za mnou do služby, máme tam rakovinu.

-Páááni! Fantázia! Už aj letím.

-Nemusíte sa ponáhľať, slúžim až do večera.

Fakt som sa tešila, ako keby som sa dozvedela tú najúžasnejšiu správu svojho života. Ono to tak vlastne naozaj bolo, ale tú úžasnosť som začala objavovať až po nejakej dobe. V tej chvíli som sa tešila najmä kvôli tomu, že som sa konečne dozvedela odpoveď na svoje otázky.

Cestou do nemocnice som sa utešovala.

-Nádor bude určite nezhubný. Vyoperujú ti ho a všetko bude opäť v poriadku.

Ále kde! Diagnóza – karcinóm krčka maternice – trochu schladila moje nadšenie, ale stále som bola presvedčená, že bude stačiť spomenutý chirurgický zákrok a po pár týždňoch… tradááá späť k svojmu životu.

Ani tento predpoklad sa nenaplnil. Bolo to štvrté štádium z piatich.

-No jasné! Tak chrípka ťa obchádzala s prehľadom celé roky a keď sa prihlási rakovina, tak rovno v takejto podobe???

-Načo som si ja blbá platila súkromnú kliniku?

-A načo som vlastne chodila na všetky preventívne prehliadky? Na… !!!

V pondelok som sa vybrala na onkológiu. Keď som dala všetky výsledky vyšetrení na kôpku, zrazu mi cinklo… haló!

-Nemala by si byť teraz v totálnej depke?

-Hotová, zrútená a nariekať?

-Jáááj?

Uvedomila som si, že som ešte stále v tom euforickom nastavení, ako po telefonáte lekára. Spomenula som si i na svoje dávne presvedčenie z detstva – o obrovskom strachu z rakoviny a prišlo moje prvé poznanie.

V každom z nás driemu nepoznané a doslova neuveriteľné sily. Nemáme o nich tušenie, kým nepríde ich okamih.

Ďalšie poznanie prišlo s precitnutím na onkológii.

Pomerne rýchlo som zistila, že lekári nepátrajú po príčine rakoviny, ale čo najrýchlejšie chcú odstrániť jej symptóm. Som pomerne vnímavá a tak som si medzi riadkami rýchlo prečítala, že mi nedávajú príliš veľké nádeje. Vygúglila som si zopár štatistík, podľa ktorých bola moja šanca na prežitie asi tak 20%.

-To vážne? No dobre.

-Tak ja vám s tými číslami trochu zatrasiem.

A pustila som sa do hľadania.

Po tretej chemoterapii, keď som sa už bála i pohľadu na seba v zrkadle, mi zavolal môj bývalý učiteľ zo strojníckej fakulty. Stoj čo stoj chcel prísť za mnou, pretože pre mňa NIEČO mal. Bola to kniha – Vnútorné cviky pre zdravie. Dovtedy som vôbec netušila, že podstúpil operáciu srdca a cviky z tejto knihy ho vrátili späť do života.

Po prečítaní niekoľkých stránok sa mi nechcelo veriť, že by mi čosi také ako hladkanie, mohlo pomôcť.

-Pozri sa na to takto… zjavne nemáš veľké šance, tak ak máš umrieť, aspoň sa vyhladkáš do sýtosti. To rozhodne nemôže škodiť.

Z jednotlivých cvikov som si zostavila plán a pustila som sa do hladkania. Prvé účinky som pocítila asi po dvoch týždňoch. Postupne som sa zo stavu chodiacej mŕtvoly, prehladkala späť k životu. Stále to nebolo ktoviečo, ale v porovnaní s obdobím pred… to bol naozaj viditeľný pokrok a predovšetkým som sa úplne ináč cítila.

Ďalší významný skok a poznanie v mojom živote nastali asi po dvoch rokoch. Najlepšie ho vystihuje myšlienka:

„Keď je žiak pripravený, majster sa nájde.“

Celé dva roky som každý deň poctivo cvičila podľa spomenutej knihy a s čoraz väčším pobavením sledovala neveriace pohľady lekára, ku ktorému som chodila každé 3 mesiace na kontroly.

V tomto období som už pracovala vo vlastnej firme. Jedného dňa mi pristál v počítači mail od nášho brigádnika.

-Už rok cvičím jednu techniku u výbornej majsterky a myslím si, že by ti to mohlo pomôcť. Nechcem ťa ovplyvniť svojimi názormi, Zuzka robí úvodnú prednášku, choď sa tam pozrieť.

Šla som.

Od tohto momentu prešlo už temer desať rokov.

Technika Ohnivého kvietku mi zachránila život vo všetkých smeroch, v ktorých to bolo čo i len trochu možné. Otvorila mi dvere do nového života a bytia.

Zmenila som úplne všetko.

Životosprávu, postoj k sebe i k životu, presvedčenia, názory, myslenie…

Odhalila som kopec vzorcov a presvedčení, ktoré mi bránili ísť cestou srdca a intuície.

Naučila som sa ďakovať za všetko, čo ma v živote stretáva. I za tzv. nečokoládičkové chvíle, pretože len vďaka nim sa učím, rastiem a posúvam ďalej.

Dnes som nesmierne vďačná za diagnózu rakoviny.

Naučila ma toho veľmi veľa o mne, o živote, o skutočných hodnotách. Priviedla ma na cestu psychosomatiky, aroma a artterapie, ktorej sa dnes profesionálne venujem a vďaka ktorej neustále objavujem zázraky, ktoré sa dejú v našom tele i v celom bytí. Vrátila som sa k maľovaniu, k spevu, opustila som svoj prehnaný perfekcionizmus a workoholizmus.

Kdesi som raz našla myšlienku – Na zázraky neverím, spolieham sa na ne.

Dnes môžem s vďačnosťou a s veľkou radosťou napísať:

„Na zázraky neverím, žijem ich.“

Každej nešťastnej a ubolenej duši na tejto planéte i v priľahlom Vesmíre z celého srdca želám život, ktorý dnes žijem a ktorý som ja sama kedysi považovala za možný nanajvýš v romantických a sci-fi filmoch.

Blanka Hegedűšová

Marius Bartoň je hudobník nielen dušou, ale aj telom. A tiež veľký milovník mačiek. Ako hovorí, nestihol sa prepracovávať. Objavili ho. Ako sa žije umelcovi na Slovensku a čo ho najviac baví a napĺňa?

Čo pre teba znamená hudba?

Hudba je určite istý druh rehole, ale tou je každé umenie – či už literatúra, výtvarné umenie, tanec, balet, etc…

Je totiž v hlave a málokedy pozná niečo také ako „padla, ide sa domov.“ Keď sa robí naplno, čiže „full time job“, vyžaduje veľa sebadisciplíny, času, určitý systém alebo „rozvrh práce“ (cvičenia napríklad), a tiež sústavnú snahu o sebazlepšovanie. Ak ju chceš robiť naozaj dobre, nedá sa robiť polovične. Ale to platí pre každú prácu všeobecne.

Potom „stačí“ už len nájsť si ten „svoj“ hudobný štýl, smerovanie a „svoj hlas“ (tón).

A to môže zabrať a aj zaberie roky.

Naozaj veľkí hráči – inštrumentalisti, ho majú. Spoznáš ich po 3 – 4 tónoch, sú skrátka nezameniteľní. Práve z dôvodu, že ten „svoj hlas“ našli.A aj štýl kompozícií.Muzikanti okamžite spoznajú, že toto hrá napríklad Miles Davis, toto Jaco Pastorius, Chick Corea, Charlie Parker, Marcus Miller…alebo že táto hudba je Mozart, Bach, Chopin.

Genialita skrátka dáva veľkú príležitosť vyniknúť v jedinečne neopakovateľnej výnimočnosti a originalite…

K tomu môjmu „objaveniu“…objavili penicilín alebo Ameriku… 

V mojom prípade to bolo skôr šťastie…(alebo osudová nevyhnutnosť ?). Iste, talent je základný predpoklad, ale bez  – nazvime to šťastia, sa to môže skončiť aj prácou niekde v pizzerii s trvalejšou istotou ako často neistý muzikantský život a veľmi rýchlo si z „kola von“.

Ja som naozaj viac -menej vynechal tie, tak typické obdobia „garážovo – skúšobňového“ hrania, ktoré často zostali naozaj len v tej garáži ( aj so snami o úspechu) a po krátkom čase začal žiť život profesionálneho muzikanta.

Pôvodne som hral klasiku na kontrabas, mal som skvelých učiteľov (kontrabasistov z opery SND) a popri tom som robil asistenta produkcie v dabingu v Slovenskej televízii. To bolo tiež skvelé obdobie a hudbu som nejako extra neriešil. Proste som nechával veci volne plynúť. Ale potom prišla basgitara – ktorú mi môj strýko Laco Déczi poslal z USA, a už som „riešil“ všetko… noty, nahrávky, teóriu, harmóniu a začal som naozaj seriózne cvičiť. (Facebook vtedy ešte neexistoval, takže to bolo v celku jednoduché ).

Zoznámil som sa so skvelým Ferom Griglákom (áno, v pivárni Mamut), „dotiahol“ ho k sebe domov, zahral mu na base Bachovu Chromatickú fantáziu v úprave Jaca Pastoriusa a Fero mi po krátkom čase ponúkol post basgitaristu u Paliho Hammela v kapele Prúdy (kde vtedy tiež hral) po skvelom Toníkovi Jarovi (ktorý mal vtedy nejaké iné záväzky) a tam to všetko začalo. Proste veci zapadli do seba.

Ako sa žije umelcovi na Slovensku ?

Ako sa žije…dobrá otázka. Hudba a basgitara ma stále baví, vyberám si naozaj takú, čo mi niečo „dá“- brazílsku muziku, latin, rock, fusion, klasiku, jazz…a je kvalitná. Baví ma aj to privátne učenie, aj keď nie vždy,lebo učiť seba je drina a druhých ešte väčšia… Milujem leto, kúpalisko Tehelné pole, len tak ležať sám a opaľovať sa…to je pre mňa naozaj relax. A tiež milujem mačky, na ktorých obdivujem ich dokonalú eleganciu, ladnosť pohybu, nezávislosť, hrdosť, a to že ich nikdy úplne „neochočíte.“  Sú samé sebou a preto úchvatné…

A v poslednom období som začal fotiť čiernobiele fotografie mesta a detaily, ktoré ľudia „akosi“ nevidia – detaily budov, kontrasty svetla a tieňa, siluety, symetrie vecí… (Slnko robí niekedy divy), proste zábery, ktoré cítim, že ich chcem zachytiť. Každá fotka by mala niečo vyžarovať – krásu, kontrast, emóciu, spomienku, vôňu, možno provokáciu…hocičo. Ak nie, nestojí za nič a pre mňa nemá umeleckú hodnotu -a to isté platí aj pre hudbu… muzika je reč a niečo musí „hovoriť“, vyvolávať. Ak nie, je zlá.

Som rád že na Facebooku majú moje fotky naozaj úspech a ľudia, ktorých ani osobne nepoznám, mi píšu, že kedy bude výstava alebo prečo ich nevydám knižne.Tak to ma vždy prekvapí, lebo týmto smerom som zatiaľ naozaj neuvažoval. A poteší…prečo nepriznať. Avšak vo vnútri som stále muzikant a hudba zostáva prvoradá.

Marius, pozerala som jeden rozhovor s tebou, a tam si spomínal, že talent nie je všetko. Ako to bolo s tebou, talentom a denným drilom?

Talent je primárny predpoklad robiť niečo lepšie, alebo iným spôsobom, ako dajme tomu menej talentovaný jedinec. A je to tiež základný predpoklad, ktorý vyžaduje (aj zaručuje  🙂 ) každodennú drinu na sebe samom. Niekto múdry už dávno povedal, že talent je možno 20% a zbytok je tvrdá a niekedy aj nudná (ale nutná) práca. To je realita.Chvalabohu, aj bohužiaľ zároveň, pretože oddelí „zrno od pliev“. Je to o výdrži aj vízii svojej vlastnej umeleckej budúcnosti…alebo aj nebudúcnosti…

Čiže aplikované na muziku, je to hlavne hudobný sluch, zmysel pre rytmus, zmysel pre formu (cítenie taktov napr.), vkus, estetické cítenie ale aj už toľko spomínaná výdrž a chuť pre tú nekončiacu drinu. Predstava, ako sa už vidím pred tisícovým jasajúcim davom na chutne veľkom pódiu je v tomto kontexte naozaj zavádzajúca a asi aj tá posledná v dôležitosti. Ako odpovedal famózny basgitarista Richard Bona na otázku, ako dosiahnuť naozaj špičkovú úroveň hry na nástroji – „klúč je v opakovaní“. A ja nie som žiadnou výnimkou.

Bohémsky život – bol si a si bohém?

(smiech) Vágny pojem, pod ktorým si ľudia fungujúci určitým „normálno-pravidelným“ životným štýlom predstavujú všetko možné aj nemožné. A to doslova. A asi aj právom. No. Bohémsky život vždy do určitej miery patril a asi aj vždy patriť bude k umeleckému životu, ktorý je totiž sám o sebe tak odlišný od toho „bežného“, že je to snáď až prirodzené. Netreba to ale preháňať, aby z bohémskeho života nebola (ako to už často býva dobrým zvykom), predčasná bohémska smrť : – )

Niekto si pod týmto pojmom predstavuje nekončiace žúry, nápojové radosti, ženy, atď…

Iste, to všetko sa môže diať (a určite aj často deje), ale to nie je výhradnou výsadou iba umeleckých kruhov.

Bohémstvo by nemalo byť pózou. Bežný človek vidí umelca na pódiu, číta vo všelijakých prapodivných článkoch o jeho honorároch, ale už si často neuvedomuje, že to čo tam vidí a počuje predvádzať, stálo dotyčného umelca doslova roky tvrdej práce, výdrže, rôznych obetí ( jasne,vybral si to dobrovoľne), ale proste vidí len „vrchol ľadovca“. Nevidí už napríklad stres, ktorý môže mať xy príčin – chorobu, súkromné problémy všetkých možných aj nemožných druhov, zlý pódiový sound, neverná manželka, spoluhráč ktorý mu „pije krv“ práve od predošlého večera…

Samozrejme, poslucháča tieto veci právom nemusia zaujímať, a ani nezaujímajú. Prišiel na koncert, zaplatil si a chce dostať kvalitu. Úplne prirodzená požiadavka.

Čiže asi je fajn, keď tá bohéma a tvrdá práca na zdokonaľovaní budú vo vzájomnej zhode a vyrovnanosti.

Ako to raz povedal famózny Miles Davis : „Géniovia sú nenásytní a nikdy nemajú dosť. Vo všetkom“. Bohužial, už nám túto milú a interesantnú teóriu asi bližšie neobjasní…

Mimochodom, Pucciniho BOHÉMA je božská !

Hral si v mnohých známych kapelách. Zmenilo ťa to? Mal si obdobie namyslenosti?

Každá kapela ti niečo dá a určite aj niečo vezme (niekedy aj ilúzie)…

A tiež ťa samozrejme mení – hudobne, profesionálne, ľudsky… je to proste prirodzený vývoj – hlavne skúsenosť napríklad z odlišného spôsobu hrania…Menia ťa aj spoluhráči (k lepšiemu alebo k horšiemu – vyberte si).

Formuje ťa aj publikum.Vždy je to o tom, do akej miery sa necháš /nenecháš zmeniť.Kvalitní spoluhráči (na ktorých som mal takmer vždy šťastie), ťa prinútia na sebe „dobrovoľno – nedobrovoľne“ pracovať a zlepšovať sa. Buď „ideš s nimi“ a spĺňaš ich umelecké, technicko-nástrojové kritériá, alebo prichádza varianta B a ideš domov. Kšeft sa nekoná.

Veľmi jednoduchá rovnica : vieš – hráš, nevieš – prichádza nemilá varianta B.

Mne osobne dala veľmi veľa kapela FERMATA na čele s Ferom Griglákom, ktorý vo mňa od začiatku veril a dal mi asi po troch rokoch hrania na basu angažmá vo Fermate.Na každom z troch albumov, ktoré som s touto kapelou nahral, som mal aj vlastné skladby, čiže boli to aj kompozičné skúsenosti a samozrejme hráčske.Lebo Fero sa s niekým, komu to nejde, dlho nepára a „dvere sú vždy po ruke“.Takže bola to skvelá doba a skvelé zážitky, kopec srandy ale aj makania, poctivé skúšanie, súhra a ostatné veci.

Sadli sme si aj ľudsky a tiež sme toho za tie roky spolu mocne presedeli na pive alebo víne a viedli nekonečné debaty o muzike, a často dokonca aj o hudbe. Aj o „prúseroch“ v ktorých som sa „vyznal“ jedna radosť. Tak to proste bolo. Nahrali sme albumy SIMILE, REAL TIME a NEXT a potom sme išli každý svojou cestou. Kamoši sme ale stále a ak som za tie roky nebol u neho doma aspoň 500 krát, tak potom ani raz. A recipročne tiež Feri u mňa.

No a potom som dostal „ponuku aká sa neodmieta“ od Laca Décziho do jeho kapely CELULA NEW YORK. No a tu už išlo naozaj do tuhého. Noty, nahrávky,nacvičiť náročný repertoár a koncerty.Hlavne v Čechách. Myslím že toto bola pre mňa tá najväčšia škola. Laco je tvrdý absolútne nekomromisný profík, mystifikátor a geniálny muzikant v jednom, s ktorým hrať je naozaj zážitok. Škola života. Hodenie do hlbokej vody a záchranné kolesá sa nevyskytovali. Vieš – nevieš. Bodka.

A obdobia namyslenosti ? No…jasné…kto by ich nemal po takých umeleckých“fofroch“…(smiech)

V určitých obdobiach „slávovania“ – napríklad keď som hral rok v Metalinde boli veci ako baby, žúry a podobne, ale to si asi v určitom veku skrátka treba odžiť alebo zažiť, podľa možnosti sa úplne nezblázniť a vrátiť sa do „normálu“, dľa možností v „pôvodnom stave“

Dnes by som už veci, aké som vyvádzal v 30ke, zrejme nerobil..alebo robil, ale možno „sofistikovanejšie

Bohvie…Skrátka je čas šprintov a je aj čas prechádzok. Rovnováha života a poznanie vecí. Na konci príde aj tak vždy pokora. Pred umením, pred poznaním, pred životom. Zrejme treba vedieť, kedy dosť. Lebo inak tie „pristátia“ môžu byť riadne tvrdé. A skôr či neskôr prídu. Vždy.

Ktoré obdobie tvojho života považuješ za najkrajšie?

Každé bolo v niečom najkrajšie alebo najlepšie a v niečom aj najhoršie. To je prirodzený kolobeh života a tak to má byť. Skvelá bola „nekonečná bezstarostnostná ľahkosť zajtrajška“ keď som robil v Slovenskej televízii, prvý koncert s Palim Hammelom a Mariánom Vargom s PRÚDMI, horúce letné turné s Mekym Žbirkom, Lacom Lučeničom a kapelou LIMIT v Španielsku,(s ktorým som hral tiež, to len aby sa to neplietlo ), bláznivé „fanynkovské“ obdobie s Metalindou.

Naozaj seriózne a poctivé skúšanie a vypredané koncerty s Fermatou (a Griglákov skvelý inštrumentálny hit „Spomienka na Amsterdam“), kde som nahral basu a natočil sa aj celkom výživný videoklip, a tiež tvrdá ale poučná škola v Celule Laca Decziho, ktorá mi otvorila oči viac ako Stanley Kubrick.

Ako stredoškolák som si kupoval platne Fermaty, Mekyho Žbirku, Modus, Mariána Vargu, Deža Ursínyho etc...a zrazu stojíš na pódiu s basgitarou v ruke, hráš a pozeráš sa na spievajúceho Mekyho stojaceho 3 metre pred tebou pesničku, ktorú si ešte pred niekoľkými rokmi hrával na gitare babám na žúroch. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že RAZ to bude NAOZAJ. To sú pocity na ktoré sa nezabúda. A na tento si teda fakt spomínam celkom presne. Život vie byť niekedy naozaj farebný…

Aktuálne pôsobíš ako lektor. Chodia k tebe aj dospelí?

Učím privátne už vyše 25 rokov (alebo tak nejak), s jednou, asi trojročnou pauzou, kedy sa mi naozaj že nechcelo, a tiež som učil nejakú dobu aj v súkromnej hudobnej akadémii.Chodia ku mne prevažne študenti vo veku 20 – 30 rokov, ale aj oveľa starší a chodilo aj zopár dievčat.Boli to naozaj kvantá adeptov a človek si po tých rokoch naozaj pamätá len tých mimoriadne talentovaných a mimoriadne netalentovaných. A dievčatá.

Jeden z mojich najlepších študentov sa úspešne uchytil ako vyhľadávaný štúdiový a koncertný hráč v Beograde, kde teraz žije už so svojou vlastnou rodinkou, koncertuje, píše filmovú muziku a darí sa mu. Keď prišiel ku mne na prvú hodinu, mal asi 14 rokov a nevedel o base vlastne skoro nič. Po ani nie dvoch rokoch hral u mňa na lekcii pred užasnutým Ferom Griglákom jednu zo skladieb Fermaty spolu s CDčkom.

A išlo mu to parádne. Fero ho  doteraz spomína ako môjho najtalentovanejšieho žiaka. A bolo samozrejme aj zopár ďalších. Jeden z nich sa napríklad uchytil v kapele IMT Smile, kde hrá už pár rokov a tiež je naozaj skvelý.Hudobne aj technicky vysoko nad tým, čo hrá v tej kapele.To všetko sú veci, ktoré vedia potešiť a aj tešia…No a potom sú aj študenti, ktorí až tak potešiť nevedia…Ale „that´s life“ …

Aké sú dnešné deti a mládež. Chce sa im? Alebo je to skôr túžba rodičov – mať doma hudobne vzdelané dieťa?

Dnešná mládež je taká istá a tiež úplne neistá ako sme boli my, a ako raz budú aj ich deti. Je „iPhonová“, rýchla, bystrá, ale aj povrchná. Žije „binárny život“ v binárnom jedničko-nulovom virtuálnom svete. Ten obrovský pretlak dostupných informácií na internete si vyberá svoju „daň“ a priamo či nepriamo vyžaduje istý druh povrchnosti. To je proste realita a nič sa s tým nedá robiť. Ľudia skrátka nejdú „do hĺbky“…plávajú akoby „po povrchu“.

Dnes je skoro všetko na dosah ruky a napriek tomu pre niektorých tak ďaleko…

Na pochopenie hĺbky hudby a ďalších súvislostí, nestačí len hráčska technická vybavenosť ale aj vybavenosť mentálna. Geniálne dieťa zrejme dokáže napríklad zahrať Bachove Goldbergove variácie, ale to, čo je za tými notami, nemôže ešte celkom pochopiť. Nemá to skrátka „odžité“ a tým pádom hrá len noty. Nie HUDBU. Ale všetko prichádza v pravý čas…

„Keď je žiak pripravený, učiteľ príde…“

A príde tiež život a poznanie vecí.Ale možno sa mýlim… A rodičia ?…hmm…myslím že túžby rodičov vedia byť, a určite aj sú rozmanité, ako život sám. Niekto si trebárs chce cez dieťa naplniť svoje nesplnené sny. Ale „tlačenie na pílu“ asi nebude tá správna metóda. Určité usmernenie je ale určite dobré,a ak je tam talent, skôr či neskôr „príde k stretu“. Tomu verím.

Iste, ak sa napríklad jedná o husle, tak začínať v 12tich je pre očakávanú budúcu špičkovú hráčsku a umeleckú kvalitu beznádejne neskoro.Ale veci by proste mali plynúť voľne a v každom prípade som radšej za hru na nástroj,(ktoré už samotnou podstatou „núti“ dieťa určitej sebadisciplíne), ako bezcieľne „ťukanie“ do mobilu. Pravda,ak nechceme z dieťaťa v budúcnosti možno nového Steve Jobsa.

Na čom – okrem lektorovania aktuálne pracuješ?

Stále denne cvičím, komponujem nové veci- niekedy len fragmenty „do šuplíka“, snažím sa tiež vzdelávať, skrátka na sebe pracujem…hrám napríklad geniálne Bachove cello suity, z ktorých sa dá naučiť skutočne veľa – o technike, prednese, dynamike hry, estetike, harmónii, vedení hlasov a melódie a celkovo o hudobnom výraze.

Počúvam veľa klasiky – Šostakoviča, Stravinského, Čajkovského, minimalistov ako Phil Glass alebo Steve Reich, Astora Piazzollu a jeho „nuevo tango“ ktoré zbožňujem, ďalej jazz, fusion, dobrý rock, funk, Elektric Band Chicka Coreu, Johna Patitucciho, Al Di Meolu, Mike Sterna, Alain Carona, Weather Report…zoznam by bol dlhý…je to dôležitá súčasť života muzikanta, a tiež to, čo ma hudobne aj osobnostne posúva, inšpiruje, „naštartuje“ …  lebo ako sa hovorí :

„Odpoveď na všetky svoje hudobné otázky, nájdeš vo svojom CD prehrávači…“

A v tom čo budem / nebudem počúvať, som vyberavý… tak isto ako si napríklad vyberám s kým strávim čas na káve trebárs. Nie je za tým žiadna namyslenosť alebo odmeranosť či nedajbože diskriminácia, ale len čisté uvedomovanie si prostého faktu, že čas je to najvzácnejšie, čo môžeš druhému dať…je to totiž TVOJ čas, a ten sa ti už nikdy nevráti…

Výhľadovo mám v pláne hranie s jedným skvelým inšpiratívnym gitaristom, možno nahranie mojich vecí a čas vlastne dá odpovede čo bude.Lebo čo sa má prísť, vždy príde. Nič sa nedeje bez príčiny a všetko dáva zmysel. Je na nás, či to pochopíme…

My dvaja sme sa zoznámili vďaka komentáru k jednému článku v Magazíne 40plus. Ktoré témy ťa u nás najviac oslovujú?

Každý rozhovor alebo článok ktorý mi „niečo dá“ je pre mňa zaujímavý a inšpiratívny.

Naposledy to bol práve tvoj článok „O národnom pochode za život“, ktorý ma teda zaujal riadne. Bol napísaný skvelým štýlom, so šarmom, mal výpovednú hodnotu, fakty, skvelé vyjadrené názory autorky, z ktorých bolo jasne vidieť, že táto  žena vie, a má čo povedať, stojí si za svojim názorom, je bystrá, má štýl a víziu…skrátka všetko veci ktoré vyznávam aj ja.

Osobné stretnutie s touto mimoriadne šarmantnou, chic dámou mi toto všetko len potvrdilo Nečudujem sa, že text vyvolal také búrlivé reakcie, komenty, ktoré veľa odhalili o niektorých jedincoch (aj mužoch, sic ! ) a bohužial, občas aj stredoveké myslenie…

Proste reakcie nám všetkým odhalili veľa o myslení a stave spoločnosti. Takže môžem napísať len bravo Martina a ďakujem. Prajem veľa ďalších úspechov.

Marius. Ďakujem za rozhovor a tiež za slová pochvalné.

Martina Valachová

Foto: archív Marius Bartoň