Keď sa vysloví meno Zuzana Vačková, väčšina z nás si pravdepodobne vybaví večne vysmiatu Alicu zo seriálu Panelák, alebo sympatickú tetu Rosie z muzikálu MAMMA MIA!. Viete ale čo? Ona je taká pozitívna aj naozaj. Na rozhovor sme ju odchytili v Košiciach, tesne pred päťdesiatkou sa tu rozhodla odbehnúť svoj prvý minimaratón. Jej energiu a chuť do života netreba závidieť, ale treba si ju vziať za príklad!
Zuzka, často o Vás píšu v bulvári. Už vieme, že ste boli na dovolenke, že ste schudli, ale aj to, že ste na záhrade obrali toho roku veľa jabĺk. Tak ja začnem trošku netradične. Čo pre Vás znamená divadlo?
Divadlo je pre mňa droga. To, že je človek na obraze, hrá v seriáloch, alebo moderuje rôzne podujatia, to je super. Milujem aj túto prácu. Ale predsa len, ozajstný život zažívajú herci až na javisku. My síce hovoríme na každom predstavení tie isté texty a snažíme sa pracovať s tými istými emóciami, lenže divák je zakaždým iný. Zakaždým reaguje a prežíva veci inak, a to robí aj divadelné predstavenia zakaždým jedinečné. Čo v divadle vznikne sa už nikdy v živote na vlas rovnako nezopakuje. Zbožňujem tú spätnú väzbu, ktorú tam človek dostáva, tú energiu, ktorá tam prúdi.
Aj Vám sa zdá, že sa ľudia v hľadisku menia? Aj vy si myslíte, že sa už dnešní návštevníci nevedia v divadle slušne správať alebo obliecť?
To, že sa nevedia ľudia obliecť, tým ochudobňujú sami seba. Úprimne, mne je z toho javiska jedno či tam sedí človek v roztrhaných rifliach alebo v pekných šatách. Lenže život si vytvárame z maličkostí a som presvedčená, že iba my sami si ho môžeme urobiť krásnym. Môžeme ísť do divadla v teplákoch alebo si môžeme urobiť krásny večer, pekne sa vymaľovať, obliecť, zobrať rodinu na večeru, mať krásny zážitok na ktorý budeme spomínať ešte niekoľko ďalších dní alebo mesiacov. Takže, ak si ľudia nevedia dodať vážnosť alebo krásu takémuto okamihu, je to ich škoda.
Rozumiem. Veríte, že človek je strojcom vlastného šťastia a mnoho vecí dokáže ovplyvniť a zmeniť iba on sám…
Myslím si, že všetko je iba v nás. Život vo svojej podstate plynie stále rovnako a nemyslím si, že zrazu príde zvonku nejaký iný, výnimočný moment. My si ho musíme spraviť výnimočným a urobiť sami pre seba nejaké prekvapenie. Ak pri telke, sami a pokrútení, zjeme rezeň so šalátom s jednou lyžicou, potom hodíme špinavý riad do dresu medzi ostatný bordel, je to o ničom. Zasýtila som hlad a koniec. Nič viac to neznamená. Ale keď si sadneme k tomu stolu celá rodina, zapálime si sviečku, počkáme kým si všetci sadneme, povieme si pár pekných slov a najeme sa spolu, tak je to hneď o niečom inom.
Takto to vyzerá u Vačkovcov? Pripravujete si spoločné večere pravidelne?
Áno, samozrejme. Ale nemám rada nejaké buzerovanie čo sa týka striktných termínov. Veľakrát to nevyjde a niekto z nás má aj iný program, vtedy sa snažíme prispôsobiť životu v tej našej rodine a zídeme sa keď je na to čas. Spoločné chvíle si potom naozaj užívame.
Zrejme ste našli recept na udržanie rodinného krbu.
Neviem či a aký je na to recept. Ja prosto milujem pohodu a rada si ju vytváram aj pre seba. Napríklad vianočné svetielka nedávam dolu z okna vôbec. Tie sú u nás nonstop celý rok. Keď k nám prídete na návštevu, tak budete mať pocit, že máme práve oslavu, lebo všade svietia sviečky a stôl je pekne vyzdobený. Takto to u nás funguje stále. Skrátka ma napĺňa, keď vidím, že sa moja rodina cíti doma dobre, keď mi deti povedia: mami, ako je tu pekne. Skrátka, milujem svoju rodinu a rada pre ňu robím pekné veci. To je pre mňa zmysel môjho života.
Spomínali ste, že čoskoro budete mať narodeniny a veľa to pre Vás znamená…
Áno, vo februári budem mať päťdesiat. Zostávajú dovtedy už iba nejaké štyri mesiace.
Tešíte sa?
Áno, veľmi. Vyšší vek totiž prináša slobodu. Samozrejme prináša aj vrásky, kilá navyše, prináša to, že postava a tvár už nevyzerá ako keď mal človek dvadsať alebo tridsať (smiech), ale päťdesiatka je pre mňa zlomová. Prijíma sa mi jednoduchšie aj preto, že práve účinkujem v divadelnej komédii Klimaktérium, kde sa téma starnutia a odchádzajúcej mladosti nádherne, s nadhľadom a s humorom pertraktuje. A keď vidím ako neskutočne ženy v hľadisku reagujú, ako sú vďačné za to uvoľnenie, zisťujú, že nie sú jediné v tom čo so starnutím prichádza, cítim sa veľmi fajn. Čas plynie spravodlivo pre všetkých, treba sa s tým len zmieriť. Nebojme sa to vysloviť – starneme.
Mali ste niekedy vo svojej práci pocit totálneho vyhorenia? Môže sa to vôbec vo Vašom povolaní stať?
Mne sa to zatiaľ ešte nestalo, za čo som veľmi vďačná. Ale aj herci mávajú takéto chvíle. Stáva sa to vtedy, keď sú prepracovaní, priveľa točia a idú dlhodobo v jednej téme. Je pravda, že mi s každou novou rolou prichádza nová téma, nový kolektív, noví ľudia a preto mi nejaké zacyklenie zatiaľ nehrozilo.
Zacyklenie je peklo. Čítala som nedávno zaujímavý článok o tom, čo dokáže s človekom urobiť dlhodobý stereotyp. Keď Vás tak počúvam, Vaša práce musí byť zároveň aj úžasný ventil!
Učím tiež na konzervatóriu a tam som pochopila, že iba malá skupinka z tých mladých ľudí túži stať sa naozaj hercami a všetci ostatní idú na herectvo len preto, aby mohli byť na chvíľu legálne niekým iným. Aby mohli aspoň na chvíľu tie svoje emócie pustiť von. Pretože buď si ich vo svojom súkromí pustiť nedovolia, alebo možno ani nevedia ako na to. Spoločnosť nás vychováva v tom, že nesmieme byť príliš emotívni, že na verejnosti sa neplače, nekričí, neháda sa a podobne. Častokrát sa aj mne samej stalo, že ma ľudia v kine alebo v reštaurácii zahriakli: ježíš, nesmej sa tak hlasno, všetci sa na nás pozerajú! Hovorím si: no a čo! Veď keď sa mi chce smiať, prečo to mám zadržiavať? Veď čo môže byť krajšie než úprimný srdečný smiech?
Teší ma, že to hovoríte. Smiech je super.
Verte mi, celkovo emócie sú super. Tým, že ich v sebe potláčame, že sa nesmejeme, nekričíme, neplačeme, nehádame sa, zmierujeme sa s vecami s ktorými nie sme spokojný, nehovoríme o nich, a tak ďalej, tým sa z nás stávajú guče nevypovedaných a nevypustených emócií, ktoré potom musia zákonite niekde vybuchnúť.
Je niečo, nejaký sen alebo túžba, ktorú ste si splnili práve po štyridsiatke?
Áno a je toho veľmi veľa. Napríklad som začala byť oveľa viac asertívna a sebecká.
Tak to ma tiež veľmi zaujíma. Ako to myslíte?
Po štyridsiatke som začala používať vetu: páľ do rite! Jednoducho, keď mi niekto naozaj lezie na nervy a keď už nemám chuť alebo nevládzem počúvať niekoho náklad, tak táto čarovná veta, ktorá je inak nesmierne tvrdá a škaredá, je neskutočne oslobodzujúca a účinná. A to nielen na človeka od ktorého potrebujem mať pokoj, ale aj na mňa samotnú. Pretože byť celý život slušný k ľuďom, ktorí sú ku mne neslušní, je pre mňa vyčerpávajúce. Čiže po štyridsiatke som začala ľudí posielať do teplých krajín častejšie, slobodnejšie a bez výčitiek svedomia. A je to veľmi príjemné. Tak ako sa spieva v pesničke Simi Martausovej: “ku šťastiu chýba mi už len učiť sa povedať nie“, tak po štyridsiatke som tento kurz konečne zvládla. A hrozne by som ten pocit dopriala všetkým ženám, ktoré sú vychovávané v tom, že musia znášať všetky tlaky a príkoria, vytvárať rodinné zázemie na základe toho, že potlačia svoje vlastné potreby.
V praxi to teda znamená čo? Keď chcem a môžem navarím, keď nie natrieme si na večeru chleba?
Presne tak. Ja si napríklad svoje potreby plním. Chodím do divadla, do kina, na kozmetiku, keď potrebujem idem na masáž, keď chcem idem na svoje dovolenky a robím veci, ktoré ma tešia a ktoré chcem robiť. A viete čo? O to radšej potom robím veci aj pre ostatných. Keby som sa len obetovala a robila len veci z povinnosti, nefungovalo by to. Navyše, tiež si myslím, že nie je zlé ak deti vidia aj rodičov, ktorí potrebujú pomoc. Nemusím byť vždy len ja tá, ktorá to má všetko na pleciach. Jednoducho niekedy musím delegovať veci aj na ostatných a možno aj preto fungujeme ako fungujeme, tak spokojne. Toto mi priniesol naozaj vek 40+. Priniesol mi slobodu.
Čo Vy a sociálne siete? Ste vcelku aktívna na svojich profiloch. Aký máte názor na tieto moderné spôsoby komunikácie?
Pozrite sa, noviny o mne píšu čo len chcú. Odfotia ma niekde a ani mi len nezavolajú aby sa opýtali načo som tam bola, s kým som tam bola a čo som tam robila. Skrátka si vyfabulujú svoj vlastný príbeh a ja som voči tomu bezbranná. Keď o mne napíšu nepravdu, môžem vykrikovať doma z okna tisíckrát, že to nie je pravda, že to bolo úplne inak a iba vytrhli veci z kontextu, ale to mi nepomôže. A tak som si jedného dňa povedala, že nebudem viac v moci iného, keď ľudí zaujíma môj život, tak im dovolím do neho nazrieť ja sama, cez sociálne siete. Je to priestor, kde sa môžem vyjadriť. Ponúkam tu pohľad do svojho súkromia, ale hranice si určujem sama.
Zuzka, na záver ešte k tomu behu. Dnes ste zabehli polmaratón, aby ste spolu s ďalšími 280 bežcami upozornili na onkologické ochorenie mnohopočetný myelóm. Do cieľa ste dobehli s časom niečo okolo 34 minút a vydýchali ste to za pár sekúnd. Pritom tvrdíte, že ste s behom začali len nedávno. Prosím Vás, to sa dá ako?
Športovala alebo hýbala som sa vždy. Ale nikdy som nevedela behať. Veľmi som závidela všetkým tým ľuďom, ktorí vedia behať. Predstavovala som si, aké to musí byť úžasné, len tak si obuť tenisky a športovať kedykoľvek v prírode, nie vtedy keď je niekde aerobik alebo nejaké fitko. Pokúšala som sa začať s behom niekoľkokrát, ale vždy ma začalo neznesiteľne pichať v boku, nevládala som a bolo to pre mňa demotivujúce.
A teda? Čo bolo ďalej, kedy nastal zlom?
Vlani. Povedala som si okej, nevieš behať, budeš chodiť na prechádzky. Hodina rýchlej chôdze na čerstvom vzduchu a bodka. Syn mi po čase povedal: mami veď ťa to už musí nudiť, daj si aspoň indiánsky beh. Kráčaj, kráčaj a potom málinko pobehni a zase kráčaj. Vyskúšala som to a do týždňa som viac behala ako kráčala. Do mesiaca som už hlavne behala a zrazu to šlo. Toto je môj recept na to ako začať s behom kedykoľvek. Receptom je indiánsky beh.
Rozhovor pripravila: Mária Halajová
