Niektoré vzťahy sú ako deravé lode – celú plavbu ich iba plátate. Už ani neviete ako vyzerá oceán, denné svetlo a vôbec netušíte, kam taká loď pláva a kde práve je.
Lebo po celý čas v podpalubí opravujete diery. A aj tak do lode stále tečie. Ak ste zabudli, kde je kapitánsky mostík a aké to je držať kormidlo vo vlastných rukách, je najvyšší čas vyjsť z podpalubia a pozrieť sa, čo sa deje na palube.
Koho tam v skutočnosti máte a či je to loď, ktorou chcete plávať. Prežiť život v podpalubí a dúfať, že deravá loď vás dovezie do pokojného prístavu je naozaj hlúpe.
Tak napríklad salsu. Ťažká otázka? V zahraničí je bežné, že tancu prepadnú ľudia aj v pokročilom veku. A veru aj salse. Na Slovensku sa výučbe tohto druhu tanca venuje Norika Majidi, ktorá pred 17-timi rokmi v Bratislave založila kurzy salsy pod značkou Salsa by Norika a postupne vybudovala najväčšiu tanečnú školu na Slovensku s 14-členným inštruktorským tímom. Dnes robí okolo 34 kurzov v týždni. Okrem salsy ide aj o iné tanečné štýly (bachata, kizomba, rueda de casino) v ich vlastnom tanečnom klube. Kurzy vedú aj v Dunajskej Strede, organizujú pravidelné víkendové tematické párty a víkendové tanečné pobyty v Tatrách. Noriku sme zobrali na kus reči. A nielen o tanci.
Norika, ako dlho sa venujete tancu?
Ak to počítam od malička tak veľa rokov:-). Prvú etapu plne obsadil slovensky folklór. Detský súbor Bezáčik, neskôr vysokoškolský súbor Ekonóm a poslednou stanicou bola Lúčnica. Krásne životné obdobie už po oficiálnom ukončení v Lúčnici vystriedal postupne celkom odlišný tanečný žáner SALSA! Táto ma celkom pohltila, až sa mi moja vášeň stala profesiou.
Čo vám tanec dáva osobne?
Slobodu, neustály kontakt s priateľmi, známymi, novými ľuďmi a v neposlednom rade kopec zážitkov.
Vediete kurzy salsy a máte široký tím spolupracovníkov. Je o salsu záujem?
Áno, celý môj team tvoria úžasní ľudia a aj kvalitní inštruktori. Záujem je naozaj veľký a neutíchajúci:-). Veľmi sa z toho tešíme. Salsa je tanec pre každého v akomkoľvek veku. Pozor! Nieje to fráza. Niektoré tanečné štýly sú proste veľmi náročné pre ľudí, ktorí nikdy netancovali. Salsa do tejto kategórie rozhodne nepatrí.
Kto sú vaši klienti?
Vyspelí a príjemní ľudia z rôznych profesii (IT -čkári, lekári, učiteľky, podnikatielia, bankový sektor atď…)
Všimla som si, že na fotografiách je u účastníkov rôznorodosť veku. Dá sa tancu skutočne naučiť? Aj keď človek nemá v sebe rytmus?
Áno samozrejme, naši kurzisti sú priamym dôkazom toho, že salsu môže tancovať naozaj každý:-). Samozrejme, že je potrebné tancu venovať čas. Ďalším dôležitým aspektom je aj trpezlivosť. Nikto učený z neba napadol – platí to aj o tanci, salsu nevynímajúc.
Máte aj vtipnú príhodu z kurzu?
Príhod je veľa. Spomeniem jednu z dávnejšieho obdobia. Jeden muž išiel celý prvý kurz vždy opačnou nohou, akou sme všetkým vysvetľovali. Počas kurzu som ho s úsmevom dvakrát upozornila osobne, že sa mu bude oveľa ľahšie tancovať, ak začne vždy ľavou nohou. On ma však stále presviedčal, že veď to tak aj robí! Na konci kurzu sa prišiel ospravedlniť, že som mala pravdu. Po kurze zdvihol ruky hore a zistil, že ľavá ruka je vlastne pravá:-). Jednoducho nevedel určiť správnu stranu nôh, keď tancoval:-)
Pri tanci vychádzajú na povrch emócie…
Emócie k tancu patria, to je jasné. Môžu byť rôzneho charakteru. Účastníci kurzu sa zamilujú do niektorej skladby, alebo do niekoho…zároveň sa môžu aj viac hnevať, že im niečo nejde. Nuž a za tie roky sa niektorí stali aj životnými partnermi.
Pripravujete nové kurzy či novinky?
Jednou z noviniek je piatkový kurz, ktorému sme dali názov Salsa Gold 50+ . Je to pre generáciu ľudí kolo 50 rokov. Plus mínus. Mala som často krát otázky typu-“môžeme sa aj my zaradiť s manželom, aj keď máme XY rokov, alebo som sama/sám bez partnera/partnerky a vo “vyššom veku”. V tomto kurze môžu ľudia odštartovať spoločné základy salsy a zároveň sa zoznámiť. Neskôr sa už osmelení s malou partičkou spolu tancujúcich môžu pohybovať aj na ďalších kurzoch.
Ženy nad 50 nie je možné milovať, sú staré. Šokoval Yann Moix
Táto správa dnes obletela svet. Moix je francúzsky spisovateľ. Je tiež režisér a televízny moderátor. Hneď ako som si správu všimla, ostala som v nemom úžase. Čo si to dovoľuje?
The body of a 25-year-old woman is extraordinary. The body of a woman of 50 is not extraordinary at all. Telo 25 ročnej ženy je výnimočné. Telo 50 ročnej ženy už definitívne výnimočné/príťažlivé nie je. V rozhovore pre The Times sa odmietol ospravedlniť za svoje vyjadrenia a namiesto toho si „zarobil“ na ešte väčší škandál šírením ďalších názorov na ženy.
Pozorne som si prečítala vyjadrenia niektorých osobností. Myslím, že pán dostal veľkú príučku. Mnohé užívateľky twitteru vytiahli do boja s fotografiami slávnych dám, ktoré už 50 rokov mali. Patria sem Halle Berry, Monica Belluci, Julia Roberts. Všetky prekročili päťdesiatku. No raz darmo, u pána Moixa tieto dámy nebudú mať šancu 🙂 A o pár týždňov sa k nim pridám aj ja.
Na slovenskom internete ma zaujal postoj a vyjadrenie Petry Ázacis, ktorá svojim vyjadrením okamžite zabodovala u žien i mužov. S jej dovolením prikladáme:
„Mám 45 rokov, 170 cm a vážim 72 kilogramov. Počas tých 45 -tich rokov moje telo počalo a vynosilo dve zdravé deti – (4100 g/53 cm prvé + 4300 g/55 cm druhé), počas tehotenstiev pribralo dovedna 53 kilogramov (31 prvé + 22 druhé), prišlo o 9 zubov, počas dojčenia, trvajúceho dovedna 30 mesiacov (takmer 3 roky) bojovalo s chudokrvnosťou, ale dalo to. Dalo tiež vrcholový šport, stovku za 15 sekúnd, operáciu kolena. Dalo nočné vstávanie a denné fungovanie v robote. Dalo dlhoročné nadľudské výkony, o ktorých nikto netuší, len ja. Áno, keď sa pozriem do zrkadla, vidím prsia poznačené dojčením, koža na bruchu už nebude nikdy ako predtým, vidím popraskané žilky na nohách a každé tri týždne si musím farbiť vlasy. Kedykoľvek sa však pozriem do zrkadla, usmejem sa. Pretože sa z neho na mňa pozerá žena krajšia, ako kedykoľvek predtým. Spokojná sama so sebou, hrdá na to, čo dala a milujúca svoje telo (bez klišé).
Bez ohľadu na to, že Moix nikdy nebol tehotný, nerodil, ani nedojčil, som presvedčená, že telo tohto pána (a ktoréhokoľvek iného v jeho veku), nevyzerá tak príťažlivo, ako telo mladšieho muža. Napriek tomu mu fandím, aby raz našiel vnútorný pokoj, skutočné sebavedomie a najmä dospel k sebaprijatiu. Zjavne ho potrebuje.“
Veľa žien, ktoré už päťdesiatku prekročili, spisovateľovi odkázali, že je to vlastne fajn, že nie sú predmetom jeho záujmu.
Mať po štyridsiatke je fajn. Mnohé veci sú nám už jasné. Vieme čo od života chceme. Aj deti začínajú odrastať. Vzniká nám nový priestor na naše vlastné bytie a žitie. V tomto veku naši rodičia idú často do dôchodku, alebo už na dôchodku sú. Z maximálnej vyťaženosti prichádzajú do obdobia, kedy majú viac času. Dosť často sa stáva, že po pár rokoch na dôchodku začnú chradnúť. Nemusí to byť chorobami. Často postrádajú pocit potrebnosti. Často nemajú sociálne kontakty. Ak sa však o rodičov chceme postarať a túžime potom, aby jeseň svojho života trávili v psychickej a fyzickej pohode, existujú riešenia. Môžeme ich inšpirovať napríklad začlenením sa do rôznych združení a spolkov. Jedným z nich je aj združenie Seniori v pohybe. O dôvodoch založenia tejto organizácie, o možnostiach využívania služieb, alebo participácii na podujatiach sme sa rozprávali s Evkou Soldánovou a Silviou Valovičovou.
Čo vás viedlo k založeniu OZ Seniori v pohybe?
Aj napriek tomu, že v Bratislave je bohatá ponuka aktivít pre seniorov, rozhodli sme sa ju ešte rozšíriť a to najmä o aktivity spojené s pohybom. Tieto tvoria akúsi alternatívu a doplnok k vzdelávacím kurzom pre seniorov, ktoré sú momentálne veľmi obľúbené. Zameriavame sa na turistiku a výlety v rámci mesta a okolia, nordic walking, netradičné žonglovanie so šatkami, koordinačné cvičenia a tréningy pamäti.
Našou víziou je priniesť pre seniorov, bez obmedzenia príslušnosti k určitej mestskej časti, spektrum športových aktivít, ktoré sú pre nich vhodné a rovnako do budúcnosti vytvoriť informačnú platformu, kde by mohli seniori nájsť informácie o športových podujatiach, do ktorých by sa mohli zapojiť.
Dnes viac ako inokedy sa skloňuje, že pohyb je kľúčom k zdravému životnému štýlu v každom veku a veríme, že každý si napríklad aj u nás bude môcť nájsť tú svoju aktivitu, vďaka ktorej sa bude cítiť fyzicky a psychicky lepšie. Čo mu umožní prežiť ďalšiu etapu svojho života kvalitne a zmysluplne.
Aká veková kategória ľudí sa ku vám najčastejšie pridáva?
Spektrum je naozaj široké. Niektorí z našich seniorov ešte pracujú, sú vo veku tesne pred alebo po 60tke a na niektoré aktivity nám chodia aj akční osemdesiatnici. Treba ale podotknúť, že drvivú väčšinu tvoria ženy.
Ktoré vaše aktivity sú najobľúbenejšie?
Každý má rád určitý typ aktivít. Rodení turisti sa tešia z vychádzok. Keď s nimi chodíme na niekoľko hodinové trasy do Karpát, často sme to práve my, kto nevládze, alebo kto je schopný zablúdiť. Vidíme, že seniori, ktorí sa venujú turistike a pohybu majú nielen prechodené cesty a chodníčky, ale vďaka tomu, že veľa chodia pešo, majú kondíciu, ktorú im môže závidieť človek aj o niekoľko desiatok rokov mladší. Na druhej strane nemajú parťákov, alebo sa neodvážia ísť na niekoľko hodinové túry sami, čo je celkom prirodzené, a preto sa radi pridajú, keď ideme viacerí a okrem nachodených kilometrov sa môžeme potešiť aj z nových priateľstiev.
Samozrejme obľúbené sú aj ostatné aktivity či už nordic walking, ktorý vyzerá na prvý pohľad ako mierna vychádzka, ale ak ho robíte správne precvičíte dokonale celé telo. Preto je aj veľmi dôležité, aby sa robil správne s rozohriatím na úvod a uvoľnením na záver. Aj my sami sa v tejto oblasti snažíme neustále vzdelávať, aby sme vedeli naučiť našich seniorov správnu techniku.
Kurzy žonglovania a koordinačných cvičení, ktorých základom sú cvičenia, ktoré využívajú asymetrické pohyby sú takpovediac naším unikátnym kurzom, pretože nevieme o nikom, kto by sa im v Bratislave alebo na Slovensku venoval.
Pritom sú úplne úžasným nástrojom, ako naštartovať svoj mozog a pamäť. Precvičujete si pri nich niekoľko kognitívnych funkcií súčasne, či už sa jedná o pohotovosť, priestorovú orientáciu či koncentráciu, s ktorou majú ľudia často problémy. Zároveň sú cvičenia zamerané na zdokonalenie koncentrácie mozgu na koordináciu pohybov, koordináciu pravej a ľavej mozgovej hemisféry a celkové uvoľnenie tela.
Pri cvikoch na žonglovanie sme sa inšpirovali žonglovaním s loptičkami, ktoré ale pre seniorov nie sú vhodné. Prispôsobili sme ho teda šatkám, ktoré sú oveľa pomalšie a majú väčšiu plochu, čo oceňujeme najmä pri ich chytaní. Niektoré cvičenia tvoríme priamo na hodine so seniormi.
A ak si ešte stále neviete predstaviť, čo sa skrýva pod druhou časťou stále viac obľúbených kurzov koordinačných cvičení, posaďte sa na stoličku a skúste svojou pravou rukou točiť a robiť kruhy v smere hodinových ručičiek a zároveň svojou pravou nohou súčasne točiť a robiť kruhy v protismere.
Po štyridsiatke by sme sa mali viacej zaujímať o rodičov – cvičenie so šatkami
Výsledkom takýchto cvičení je zlepšenie pamäti, koncentrácie pozornosti, koordinačných schopností, fyzickej aj psychickej kondície, pocit zo zvládnutia zložitejších cvičení, zníženie stresu a samozrejmosťou sú už spomínané priateľstvá.
Musíme povedať, že nás často prekvapí ako je naše telo o ktorom si myslíme, že ho dokonale poznáme absolútne nekoordinované.
Tréningy pamäti sú kapitola sama o sebe. Aj keď pri nich nejde o pohyb ako taký, zaradili sme ich do našej ponuky, keďže pohnúť našou pamäťou a vydolovať z nej to čo práve potrebujeme, býva občas náročnejšie ako vybehnúť na kopec.
A aj keď už klasik trochu škodoradostne povedal, že šťastný je ten, kto má dobré zdravie a zlú pamäť. Snažíme sa vyvracať mýtus, že kurzy, kde sa pamäť trénuje sú pre ľudí, ktorí s ňou už menšie alebo väčšie problémy majú. Tak ako mnohí z nás zaradili do svojho života cvičenie svojho tela, rovnako by sa mali starať aj o svoju pamäť. Vždy nás fascinuje úloha, kedy si skúšame zapamätať viac ako 50 či 60 položiek nákupného zoznamu, ktoré majú seniori napísať potom za domácu úlohu a keď sa po týždni stretneme, pyšne mi oznámia, že si zapamätali viac ako 90%. Aj preto to robíme, pre ten pocit, že občas máme dojem, že sme urobili spolu s nimi malé kúzlo.
Túto jar sme sa rozhodli ešte okrem pravidelných aktivít pridať aj jedinečný pohybový víkendový pobyt v Harmónii. Je určený pre seniorov, ktorí sa chcú naučiť nové cvičenia, milujú pohyb, poprípade nemajú čas sa venovať pohybu a tento víkend by ich mohol motivovať k zmene.
Pripravili sme naozaj zaujímavý program zameraný práve na seniorov, kde budeme cvičiť jógu, trénovať pamäť, či objavíme okolitú prírodu na nordic walkingu. Budeme radi ak sa aj takéto víkendovky stanú tradíciou.
Stáva sa vám, že vás nakontaktujú deti rodičov a snažia sa dať svojej mame či otcovi nové podnety do života?
To, čo môžeme my mladí urobiť pre našich rodičov a starých rodičov, je jednoducho s nimi tráviť viac času. V rozhovoroch, na prechádzkach, obyčajným každodenným telefonátom ako sa majú. Ísť s nimi na večeru, zobrať ich do svojej roboty. Ak ich necháte vstúpiť do vášho života, tie podnety prídu samé.
Nie vždy je totiž najšťastnejším riešením ak deti organizujú rodičom, alebo starým rodičom voľný čas priamo kupovaním kurzov alebo vecí na vyplnenie voľného času, o ktoré potom rodičia alebo starí rodičia nejavia záujem. Rozčarovaná je jedna strana z toho, že sa snaží urobiť pekný program a aj druhá strana z toho, že sú do niečoho tlačení. Tým nechceme povedať, že netreba prinášať nové podnety. Ideálne je rodičom predostrieť možnosti, informovať ich a rozhodnutie nechať na nich. Alebo im navrhnúť spoločný výlet aj v rámci našich aktivít Seniori v pohybe a na základe pekných zážitkov a nových kontaktov sa napokon rodič pričlení sám aj do budúcna.
Okrem pohybu získajú seniori aj sociálne kontakty. Vnímate, že ľudia potom pookrejú?
Minule sme si na jednom seminári v Prahe vypočuli prednášku od starého pána doktora o tom, ako úspešne starnúť. Povedal, že na to aby človek mal krásnu starobu úplne stačia dve veci. Tou prvou je pohyb a tou druhou sú sociálne kontakty, stretávanie sa s ľuďmi.
Veríme, že je to pravda a presne o to sa snažíme aj my v našom občianskom združení. Zvýšiť kvalitu života našich seniorov prostredníctvom pohybu, stretávania sa navzájom, vytváraním nových priateľstiev.
Podelíte sa s nami o vtipnú príhodu? Sú také?
Keď sme chodili do domova seniorov robiť tréningy pamäti, jedna seniorka po osemdesiatke, ktorá už bola na vozíčku ma poprosila, či by si s nami mohla hádzať loptu, lebo sa potrebuje hýbať. Tak sme každý týždeň trávili v takej malej spoločenskej miestnosti a hrali volejbal. Snažili sme sa vždy nahrať čo najpresnejšiu a najpomalšiu prihrávku a ona z celej sily vždy smečovala naspäť. Ruky mala silné z pohybu na vozíčku, boli to naozaj silné údery a miestnosť bola malá, nie vždy sme mali kam uskočiť. Vždy sme sa na tom veľmi nasmiali ako tam poskakujeme.
Čo vám osobne tieto aktivity a spolupráca so seniormi dávajú?
Každý deň sa presviedčame o tom, aký úžasný potenciál je v našich senioroch. Nielen, že každý z nich je expertom v oblasti, ktorej sa celý život venoval a môžete tak získať odborné vedomosti z najrozličnejších oblastí. Ale zároveň môžete nájsť odpovede na otázky obyčajného života, či už sa týka výchovy, vzťahov, životnej rovnováhy. Lebo nech si kto chce, čo chce hovorí, svet sa síce mení obrovskou rýchlosťou, ale hodnoty zostávajú rovnaké a práve seniori vás ich môžu naučiť lepšie ako ktokoľvek iný. Stačí sa len spýtať.
Zároveň si vypočujete rôzne životné osudy s ktorými sa museli vysporiadať od fyzických handicapov, naozaj ťažkej práce až po samotu. Paradoxne, čím sú ľudia starší, tím sú aj otvorenejší a úprimnejší. Potom si vždy nezabudneme povedať, ako sa máme dobre.
A v neposlednom rade nás teší výmena energie, ktorú cítime na našich aktivitách, ako sa navzájom tešíme zo svojej spoločnosti. Aj preto vieme, že takéto medzigeneračné projekty majú zmysel.
Na žiadosť jedného môjho známeho som mala napísať cestopis o Budapešti.
„Fúha,” odpovedala som mu, „ja neviem písať cestopis“.
„Ale písať predsa vieš, však? A v Budapešti si už veľakrát bola”.
„No, áno.”
„Tak potom?”
Vnútorným zrakom som jasne vnímala jeho zdvihnuté obočie a nechápavý úsmev. Inak to nešlo, len súhlasiť.
„Jasné, v pohode”, odvetila som. Toto slovné spojenie používam hlavne vtedy, keď neviem alebo nechcem odpovedať, vyjadriť názor, odmietnuť či dostať sa do konfliktu. Pretože daná vec je buď príliš dôležitá, alebo len trochu, či dokonca vôbec nie. Takže je to v podstate také univerzálne kúzelné spojenie. Budapešť. To slovo mi neustále zunelo v hlave ako pevne zakorenená mantra.
Budapešť pri raňajšej káve, Budapešť počas šoférovania, ba Budapešť aj pri umývaní riadu.
Dokonca som skúšala nájsť inšpiráciu v piesni Georga Ezru s úplne prekvapivým názvom – Budapest. Úprimne, od piesne som čakala viac. Po sľubnom prvom verši, ktorý nám prezradil, že spevák má v Budapešti dom a nechával tušiť ešte mnohé, to, žiaľ, celé prešlo do akejsi piesne zamilovaného trubadúra, ktorý by bol kvôli svojej láske ochotný zanechať aj Budapešť, aj svoj zlatý klavír. No a s týmto, veď uvážte, sa napínavý opis cesty už vôbec nedá začať. Takže mi Budapešť aj naďalej svietila na zozname vecí, ktoré musím spraviť do Vianoc, a potom aj po Vianociach i ráno na Silvestra. Budapešť, Budapešť, budila som sa v posledný deň roka.
foto: Noémi Bogyó
foto: Noémi Bogyó
„Budapešť – mesto snov“, napadlo mi. Mala som tri roky, keď som bola v Budapešti prvýkrát. Celá paráda sa začala v zoologickej záhrade, pri pohľade na slona, žirafu a tigra som zabudla aj dýchať (vtedy som ešte vôbec nedokázala oceniť historickú atmosféru Budapeštianskej zoo a botanickej záhrady, pavilóny ako z rozprávky a starostlivo naplánované kvetinové záhony), a ešte som sa ani nestihla spamätať, už som vo Veľkom budapeštianskom cirkuse obdivovala akrobatov v pestrofarebných kostýmoch, ako poletujú celkom hore pod kupolou, psy na bicykloch a smiala som sa na klaunovi s cylindrom a nosom ako zemiak. Výlet sme zakončili výdatným kúpeľom v Széchényiho liečebných a termálnych kúpeľoch. Ešte dlho-predlho po tomto výlete som snívala o tom, že sa do Budapešti presťahujeme a každý deň budem tráviť v zoologickej záhrade, v cirkuse a v kúpeľoch. Samozrejme, deň by som začínala buď kúpeľom, cirkusom, alebo návštevou zoo – v závislosti od aktuálnej nálady.
Budapešť nie je pre mňa len vysnívaným mestom, ale aj mestom premien. Menilo sa totiž spolu so mnou, pulzovalo.
V každom období môjho života sa prispôsobilo mojej nálade, životnej energii a očakávaniam. Ako pätnásťročná zanietená fanúšička dejín som spoznala ďalšiu tvár Budapešti: kostol svätého Mateja ovešaný romantickou kamennou čipkou, ohromné sály Kráľovského paláca, zádumčivé súsošia a čaro nočnej Budapešti, Széchényiho reťazový most či budovu parlamentu kúpajúcu sa v nočnom osvetlení.
Foto: Gabriela Saiker
Foto: Gabriela Saiker
Foto: Gabriela Saiker
Foto: Gabriela Saiker
Počas búrlivého rebelantského obdobia som niekoľko nezabudnuteľných nocí strávila v temných zákutiach podniku zvaného Čierna diera. Bol to v podstate komplexný hudobný zážitok na celý život, ešte pred vznikom 4D kina alebo festivalu Sziget.
Potom som sa zaľúbená až po uši prechádzala po Rybárskej bašte s jej rozprávkovými vežami, ktoré poskytujú skvelé priestory na hru na schovávačku či doťahovanie sa s milým. Zároveň umožňujú spraviť super fotky, na ktorých sa objímame nielen navzájom, ale aj s vtipnými kamennými príšerami. Cesta na vrch Gellért zasa zahŕňa úchvatné zákutia ako stvorené na bozkávanie.
Foto: Gabriela Saiker
Foto: Gabriela Saiker
V čase, keď som študovala na univerzite, som veľa času trávila zbieraním materiálov k mojej diplomovej práci v Národnej Széchényiho knižnici. Ak by som si mohla zvoliť miesto, kde mám byť zaživa pochovaná, tak jedine tam. A to nielen kvôli bezodnej studnici skvelých kníh. Széchényiho knižnica je totiž skutočnou pastvou aj pre oči.
Neskôr som vďaka výdatnej energii odhalila drobnejšie a skrytejšie detaily. Teda i tú Budapešť, ktorú nie je možné spoznať z turistických sprievodcov. Pretože okrem pamätihodností je toho ešte toľko, kvôli čomu sa oplatí znovu sa sem vrátiť. Budapešť nielen objavovať, ale aj zažiť na vlastnej koži. Sadnúť si na raňajšiu kávu do tieňa Veľkej židovskej synagógy na ulici Dohány. Kochať sa cukríkovoružovým schodiskom a okázalými lustrami Literárneho múzea Petőfiho a potom sa zúčastniť zaujímavej besedy. Prejsť sa po brehu Dunaja, nechať sa zvábiť západom slnka, ktorého zapadajúce lúče jemne klesajú po budove paláca Vigadó.
Foto: Gabriela Saiker
Foto: Gabriela Saiker
Foto: Gabriela Saiker
Ponoriť sa do minulosti na slávnom cintoríne v mestskej časti Kerepes. Vhupnúť s našou aktuálnou obľúbenou knihou do koženého kresla v kaviarni New York. Dvadsaťštyri hodín tancovať a spievať na festivale Sziget, aby sme potom ešte týždeň vykašliavali prach. Vychutnávať víno na jednej z tehlových terás na námestí Madách a kochať sa pohľadom na vysvietenú kupolu baziliky svätého Štefana. V podnikoch na Gozsdu udvar počúvať živú hudbu a popíjať bylinný likér Unicum. Previesť sa žltou električkou, zhlboka vdychovať nadpozemskú vôňu líp a vydať sa na cestu okolo sveta. Či už smerom na východ od Východnej železničnej stanice alebo na západ od Západnej železničnej stanice.
Katarína Zemková v roku 2001 ukončila svoje štúdiá na UKF v Nitre, v odboroch história – výtvarná tvorba – muzeológia pod vedením akademického sochára Viliama Lovišku. Počas štúdia bola vedená mnohými osobnosťami umeleckej obce, akými sú grafik Igor Benca, spomínaný sochár Viliam Loviška, dizajnér Jozef Dobiš, maliar Jozef Jaňák, alebo akým bol akademický maliar Karol Baron, člen československej surrealistickej skupiny.
Od roku 2000 participuje na rôznych projektoch. Realizuje workshopy zamerané na maľby pre deti aj dospelých. Svoje umenie interpretuje aj vo forme maľby na stenu v komerčných priestoroch. Katku sme zobrali na kus reči. O umení i bežnom živote.
Katka, kedy a kde začal váš záujem o umenie?
Mama tvrdí, že už na nočníku som sedávala s ceruzkou v ruke. Odmalička som vždy najradšej kreslila. Popri hrách v chlapčenskej partii (mám staršieho brata), bol vzťah k maľbe a kresbe únikom do akéhosi dievčenského sveta. Do ĽŠU som nastúpila už ako 5 ročná a vášeň pre tvorbu ma doteraz neopustila.
Venujete sa nielen výtvarnej tvorbe, ale aj histórii a muzeológii. Je o takéto znalosti a skúsenosti na Slovensku záujem?
Ak chce byť spoločnosť zdravá, musí byť vyvážená. V dnešnej dobe je zameraná najmä na výrobu a bežný konzum, preto ak ju vyvažuje umenie, je to v poriadku. Na druhej strane, ak má spoločnosť napredovať, nie je to možné, bez znalostí histórie. To je axióma. Na slobodu slova, ktorú sme v ´89 vybojovali, nie je žiaľ spoločnosť vždy pripravená.
Spôsob prúdenia informácií v súčasnosti akosi vytlačil dopyt po historických faktoch a po pravde, z ktorých by sme mohli čerpať poučné informácie. Niektorí politici a konšpirátori vyhľadávajú len parciálne fakty a snažia sa ich vysvetliť tak, ako im to vyhovuje. Prostredníctvom sociálnych sietí potom hľadajú nasledovníkov svojich konšpirácií.
Pravda sa tak stáva neatraktívnou a stále menej zaujímavou. Práve preto je potrebné, aby historici prezentovali pravdu tak, ako ju história naozaj priniesla. Bez príkras, bez konšpirácií, aby sme sa mali z čoho poučiť.
Držím všetkým palce, našim skvelým historikom, aj učiteľom histórie, nech to nevzdávajú! Sama sa rada do historických projektov aktívne zapájam, som napr. autorkou projektu „Buď silný!“,ale o tom niekedy inokedy.
Dá sa výtvarným umením na Slovensku uživiť? Je o obrazy záujem?
Táto otázka zaujíma mnohých. Odpoveď je prekvapujúca. Áno. Dá sa umením uživiť aj na Slovensku. Samozrejme to prichádza postupne a nemôžeme sa dopytom po umení ešte rovnať západnému svetu. Oceňujem však, že čoraz viac Slovákov investuje aj do kúpy výtvarného umenia.
Stále viac ľudí preferuje kvalitu pred kvantitou, zamýšľa sa nad životom, starostlivo nakupuje potraviny, zamýšľa sa nad ekológiou a najmä má výborný vkus. Ľudia si už dnes premyslia, či si kúpia tisícu kópiu plagátu Manhattanu a budú mať obývačku ako sused, alebo si doprajú niečo viac.
Rovnako sa rozhodujú, či si kúpia množstvo šiat z lacného diskontu a budú sa podobať jeden na druhého, alebo si kúpia len niekoľko modelov, ale kvalitných, napríklad od slovenských dizajnérov.
Ručne robený stolík
maľba Katarína Zemková
(designed by Ateliér KZ)
Vaše obrazy zaznamenávajú najmä krásu prírody. Sú nádherné. Vždy ste sa zameriavali najmä na prírodu?
Ďakujem. Pravdu povediac, mojou vášňou je abstraktná tvorba, ale aj spomínané prírodné motívy. Príroda je podľa mňa nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Často sa v spomienkach vraciam do babičkinej záhrady plnej kvetov a bezstarostnosti.
Možno som staromódna, ale mám rada tzv. pekné umenie. Profesorka Fašangová, renomovaná teoretička umenia raz povedala, že „..kto sme my, aby sme hodnotili tvorbu autora?“ a ja sa s týmto výrokom stotožňujem. Niektorí autori svojou autentickou výpoveďou reflektujú na súčasnú dobu, politickú situáciu, ťažobu bytia, či nastolujú dialóg. Je to úplne v poriadku.
Ja chcem mojou tvorbou sprostredkovať ľuďom kúsok krásy, pokoja, oddychu a pekných myšlienok. Umenie je nutnou súčasťou života. Veď môžeme všetci vidieť, ako sa v celej prírode umelecky vyhral sám Stvoriteľ.
Realizujete rôzne workshopy pre deti a dospelých. Je možné sa naučiť umeniu kresliť v dospelom veku? Alebo ide skôr o formu meditácie so štetcom v ruke…
To, aká silná túžba je do človeka vložená po tvorbe, po hľadaní a nachádzaní krásy, sa najviac prejavuje na workshopoch. Ľudia túžia po akejsi vnútornej rovnováhe. Mojou srdcovou skupinou sú práve „dospeláci.“
Deťom sa každý venuje v škole, doma na krúžkoch .. ale tí uponáhľaní, často skoro alebo úplne vyhoretí dospelí pri výtvarnej tvorbe ožijú, zrelaxujú, nemyslia, len tvoria. Ľudia z IT sektora, lekári, kvetinárky…. chytia štetec a maľujú s radosťou, ako malé deti. Nie je mojim cieľom ich pretvárať, učiť ich remeselne kresliť, maľovať..
Napriek tomu v nich vidím mnohých umelcov potlačených napr. pani učiteľkou v škole, ktorí ak by sa na to dali, zvládli by to v akomkoľvek veku.
Ktorý velikán najviac ovplyvnil a inšpiroval vašu tvorbu?
To je veľmi ťažká otázka, lebo každý umelec, ktorého som stretla ma svojim spôsobom niečo naučil, každý ma niekam posunul. Úprimne sa často na výstavách rôznych maliarov pozastavím pri otázke, či nie som drzá, že im fušujem do remesla.
Obdivujem dielo Egona Schieleho, najmä jeho kresby ma neustále nadchýnajú. Výstavy jeho obrazov som videla zopárkrát, ale stále málo.
Výstupná kontrola 🙂 Najmladší syn Daniel
Čo zaujímavé najbližšie pripravujete? Na čo sa môžu milovníci vášho umenia a tvorby tešiť?
V apríli 2019 budem realizovať výstavu pri príležitosti odovzdávania ceny Kvet Tálie v Novom Meste nad Váhom. Je to krásna udalosť, pri ktorej sú oceňované ženy, ktoré zasvätili život filmovému plátnu. Výstava mojich obrazov má dotvárať umeleckú atmosféru v tomto roku, čo je pre mňa cťou.
Ďalej sa teším na pokračovanie projektu s básnikom a textárom Jánom Štrasserom ❤️, s ktorým sme v minulom roku zahájili projekt Toto som napísal, toto som namaľovala… Jeho cieľom je spojiť v symbióze jeho básne s mojimi obrazmi a prezentovať ich ako celok. Tento rok bude projekt pokračovať v spolupráci s agentúrou Press Photo, v Zichyho paláci v Bratislave. Termín určite oznámim na svojej stránke a na facebooku pod názvom Ateliér KZ.
V súčasnosti prebiehajú dve výstavy v Bratislave: 10 obrazov je vystavených v Hoteli PONTEO**** v Rusovciach a 22 diel v Hoteli Crown Plaza**** oproti prezidentskému palácu. Mojou obľúbenou galériou je skvelá senecká reštaurácia Passage Food & Coffee, kde mám stálu expozíciu už druhý rok.
Katarína Zemková: Ovečky, ovce
Katarína Zemková: Lietaj
Čo vás najviac teší v bežnom živote?
Najväčšiu radosť mi robia moji 4 chlapi pobehujúci po dome ( z toho 3 synovia ) a celú živú atmosféru dotvárajú dvaja psi. Profesijne ma teší, ak mi klienti poskytnú pozitívnu spätnú väzbu. Ak mi napr. pošlú fotku zaveseného obrazu v obývačke, alebo napíšu, že im obraz odo mňa robí radosť a vedia pri ňom relaxovať. Veľmi som za to vďačná a dáva mi to odvahu pracovať ďalej a veriť, že moja práca má zmysel!
Vraj ste aj výborná kuchárka. Čo najradšej varíte?
Pri toľkých chlapoch sa nedá inak. Som rada, že som umeleckým improvizátorom aj v kuchyni. Za talent vďačím mojej úžasnej babičke ktorej „maďarská kuchyňa“ bola neprekonateľná. Napríklad takou fazuľovicou s údeným mäsom si doma vždy získam mimoriadnu pozornosť ?
Je začiatok roka. Zvyknete si dávať predsavzatia?
Skôr mám novoročné želania a vieru v ich naplnenie. Viac o tvorbe Kataríny Zemkovej sa dočítate tu: http://www.katarinazemkova.sk
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Katarína Zemková
Minulý rok som mala štyridsiatku. A tento míľnik treba nejak osláviť. Moja drahá priateľka Katka ma inšpirovala spraviť si zoznam vecí, ktoré chcem stihnúť, kým budem mať 40…
A tak vznikol zoznam 40 pred 40.
Začala som 2 mesiace pred narodkami, takže nebolo času na veľké veci, ale pokúsila som sa tam dať čo najviac toho, čoho som sa bála, hnusila, dlhodobo odkladala či dlhodobo plánovala, ale nikdy nespravila. A pustila som sa do toho ☺️
vypijem smoothie – nerozumiem týmto zdravým veciam a už vôbec nie týmto mixom, veď také sme dávali deťom keď boli malé…
nechám sa odviezť na motorke…tak vám povím, toto už opakovať „nescem…“
pobozkať neznámeho človeka – night run bol skvelá príležitosť na tento bod, dala som pusu a zdrhla som 😀
týždeň bez facebooku… no, ani mi to nechýbalo a ani som moc nikomu nechýbala ?
prechádzať sa v daždi – letný dážď mi nevadí, ale keď prší na jeseň, tak chcem sedieť doma v teple… prekonala som sa a išla som von… spievala som si Singing in the rain a skákala do kalúž ☺️
ochutnať koláč zo zeleniny proste ten blok neprelomím… vedomie, že je to koláč z tekvice mi nedovoľuje zjesť to… ochutnala som, vác mi netreba, ideme ďalej ?
vlasy na divoko konečne niečo čo sa mi páči! tento bod ešte zopakujem ☺️ a s odstupom času môžem potvrdiť, že opakujem často ☺️
pozrieť film Všetko alebo nič ešte horšie ako som dúfala a to som bola pripravená na najhoršie… trochu pomohol český dabing, trochu viacej gin-tonic, najviac že som pri tom pracovala a moc to nesledovala
napísať rukou list – tak ale toto bola aká úloha! rukou moc nepíšem a už vôbec nie tak, aby to po mne aj niekto čítal… som zvedavá, či to adresát prečíta ? listové tajomstvo musí byť zachované, tak nelúštite ?
do roboty na bicykli enem taký kúsok, ale že stačilo mi ?
vypiť borovičku – nikdy v živote som to nepila… a po dnešku ani nebudem, ostávam verná gin-toniku
upiecť chlieb – tak som to vyskúšala už aj ja… kváskový chlieb… nie je najkrajší, trochu som ho zdeformovala, ale tá vôňa! a našťastie bol aj chutný ☺️ tento bod som zopárkrát zopakovala, ale keď mi umrel tretí kvások, tak som sa na to vykašlala ?
spať pod hviezdami – nie som typ do stanu, resp. nikdy som nemala šancu to vyskúšať, len dve noci vo svojom živote som bola pod stanom… ale vždy som túžila spať pod hviezdami, len tak, pod holou oblohou… nie najideálnejšie počasie a doba, ale dnes som to aspoň vyskúšala… a zvládla som to ☺️ tento bod zopakujem, veď som nemala ani hviezdy, ani romantický východ slnka… ale mala som dážď, kosu a ticho ☺️
prejdem veeeeeľa km za jeden deň – pôvodný plán bol prejsť 40km, ale bude mi stačiť aj 28… predsalen, už som staršia osoba ?
spraviť sushi – návštevu by som tým neponúkla, treba to ešte vycibriť, tak ale pre mňa stačí ☺️ druhýkrát to už vyzeralo lepšie, viackrát som neskúšala, radšej chodím do sushiarne ☺️
navštíviť mesto kde som ešte nebola – Košice… si predstavte, že som tu ešte nebola! no, po dnešku to už nie je pravda ☺️ toto mesto ma prekvapilo svojou krásou a živým ruchom… možno sa aj vrátim niekedy ☺️
prekonať strach z výšok – bojím sa výšok, nemám rada lanovky, neviem sa vystrčiť cez okraj hocičoho čo je viac metrov nad zemou… dnes som to prekonala a išla na chodník v korunách stromov
dať sa pofotiť “tak inak” nemám postavu ani tvár modelky, neznášam sa fotiť (selfiny nerátam ?)… toto bola ozaj výzva… a nezvládla som ju najlepšie, ale je to za mnou ? ďakujem kamoške Lucke za pomoc a trpezlivosť ❤️ tento bod sa už opakovať nebude ?
pôjdem na jogu – vôbec nie som na takéto “spirituálne” cvičenia… vlastne nie som na cvičenie vôbec ? ale joge som sa vždy nejak vyhýbala… až do dnes, dnes som absolvovala svoje prvé jogínovanie… uvidíme, či bolo aj posledné ☺️ namaste
spravím si creme brulee – milujem tento dezert! keď ho ponúkajú, vždy si ho objednám… a teraz si ho už môžem aj sama spraviť, už to viem ☺️
zúčastniť sa gay party – vždy som bola zvedavá, ako to na takej gay party vyzerá… viete ako? tak isto ako aj na heteráckej ? ale zvedavo som sa obzerala celý čas ☺️
pôjdem na balet – mám rada divadlo, aj na opere som už párkrát bola, ale balet mi v zbierke chýbal, nejak ma to nelákalo… a po dnešku viem, že som mala správneho tušáka, keď som ho obchádzala… možno len náročné dni… a možno nielen to bol dôvod, že som tam zaspávala… byť tak v poslednom rade, tak to prespím celé ? balet ee, nie je to moja šialka kávy
chytím do ruky nejakú potvoru plazivú – neznášam plazy! panický strach z nich mám a hnusia sa mi… dnes som to prekonala a chytila som chameleóna ☺️ nebolo to až také zlé ako som sa obávala, ale viackrát to už opakovať nebudem ?
prežiť jeden deň bez telefónu – ako dosiahnuť, aby mal telefón aj večer 100% baterky bez nabíjania? že ho na celý deň vypnete ☺️ ja som ten môj vypla včera večer a nevedela sa dočkať, keď ho zas zapnem.. jak bez ruky som bola… nevedela som PIN, nemohla som kuknúť instagram, nemala som prehľad o svojich budúcich udalostiach, nemohla som fotiť! no celé zle! ?
kúpiť si topánky na vysokom opätku – nikdy som nemala vysoké topánky, ani neviem v nich chodiť, ja som teniskový typ… tak ale aspoň jedny by som také mohla mať… aj keď budú v skrini nepoužívané stáť ?
spraviť niečo z kysnutého cesta neznášam variť a v kuchyni trávim čo najmenej času… čiže z toho vyplýva, že neviem ani variť ? ale mňa to veru netrápi ? kysnuté cesto som párkrát skúšala, ale vždy bezúspešne… dnes sa to celkom vydarilo a na obed boli dukátové buchtičky ☺️
posadím sa na koňa – toto bol najťažší bod zoznamu… neuveriteľne sa bojím koní! preto som na seba hrdá, že som to zvládla ☺️ zo začiatku som síce revala, srdce búšilo ako zbesnené, ale časom sme sa s Mytusom skamošili a trochu sme sa spolu prešli… bol to zážitok na celý život, už nikdy viac sa to opakovať nebude ?
28. pôjdem do exotickej reštaurácie – ja moc experimentovať nemusím… ani nie som nejaký fajnšmeker a nemám moc potreby ochutnávať nové veci, sushi a dáka tá čína je max čo zvládnem… tak som sa vybrala na nejakú exotiku, výber padol na kórejskú reštiku… a že fajné to bolo! možno ešte zopakujem
pôjdem do wellnessu… na holo ? – nemám rada saunovanie, nedokážem tam relaxovať… a nerada sa pretŕčam odhalená a už vôbec nie nahá ? tak som si to dnes naplno užila ? nuž, keď som investovala do tetovaní, tak ich treba aj ukázať, no nie? ☺️teraz s odstupom času môžem povedať, že v príjemnej spoločnosti sa aj to saunovanie dá prežiť ☺️
vymaľujem omaľovánku – toto vážne niekoho baví?? ja som skoro umrela, zabitých 10 minút života ?♀️ no way, toto nedokončím, letí to do koša… áno, viem, mala som naprd ceruze, ale nebavilo by ma to ani s lepšími
strieľať z luku – toto sa mi vždy páčilo! ako dieťa som strieľala zo vzduchovky a celkom mi to išlo a bavilo ma to… chcela som si vyskúšať aj streľbu z luku, ale nikdy som sa k tomu nedostala… až teraz ☺️ nie je to vôbec také ľahké ako sa zdá, ale bavilo ma to ☺️ toto si rada ešte zopakujem ☺️?
ísť venčiť psov z útulku – páči sa mi, že ľudia chodia venčiť psov z útulku… keď si ich už nemôžu zobrať domov, tak sa s nimi aspoň prejdú… a už medzi nich patrím aj ja ☺️
uštrikujem si šál – toto bola fakt výzva ? klbečko som si kúpila asi pred desiatimi rokmi (možno aj viac) a len tak smutne u mňa stálo… mám rada ručné práce, ale štrikovanie či háčkovanie medzi ne nepatrí ? mám kamošky, čo by ten šál stihli počas jedného filmu… mne to trvalo mesiac ? ale dala som to a klbéčko som premenila na céčkový šialik nevyčísliteľnej hodnoty ☺️
prečítať Zem a vek a užiť homeopatiká – tak toto teda bolo! najprv tá hanba, keď som to kupovala, sakra som si dala pozor aby nikto nebol naokolo… potom ten hnusný pocit, že som Tibimu dala 3,50… ale zaujímavé to bolo iba potom! toľko nových faktov som sa dozvedela! vhodná literatúra na záchod pre ľudí so zápchou (tak sa naserete, že to pude) alebo pre ľudí s nízkym tlakom… snažila som sa stavy úzkosti pri čítaní korigovať homeopatikami… ktovie prečo to nefungovalo…
pozrieť celú sériu Star Wars – akože… nekukla som celú sériu, len prvých 6 dielov… a teda ani tie som moc nevidela… ale kvalitne som si pri tom pospala ? nechápem, jak to moje decká môžu pozerať opakovane? toto ide totál mimo mňa
vyhodiť veci čo nenosím – tento bod som dlho odkladala… neznášam triediť staré veci, ku všetkému mám citové väzby ? našťastie to nebolo také zlé… ale ešte to budem museť trochu preriediť ?
skúsim kolieskové korčule – som si kúpila korčule asi tak desať rokov dozadu… doma som obula, vyskúšala a odložila… tak reku, že vyskúšam zas, či sa vo mne nevybudoval prirodzený talent… a nie, nevybudoval ? korčule putujú zas do krabice a pivnice ?
spravím si mapovú girlandu – som kdesi videla takú girlandu a chcela som takú, pekne by sa hodila na stenu k mojim cestovateľským obrázkom… atlas som už doma nejaký mesiac mala, len sa k tomu dokopať… ešteže som si ju dala na zoznam, lebo teraz mi už visí na stene ☺️
zjesť nejakú potvoru – ako hovorím – nie som žiaden fajnšmeker, nemusím v kuchyni experimentovať a mám hrôzu z netradičných jedál… pre mňa je aj králik netradičné jedlo ? tak som sa odhodlala aspoň na slimáky… no, móže byť…zvládnem také ešte raz ☺️
užiť si oslavu svojej štyridsiatky – a je tu posledná fotka, som pripravená mať 40 rokov ☺️ párty bola super, lepšia ako som si mohla priať, krásne zavŕšenie mojej jazdy ☺️
Pred pár hodinami začal nový rok. Nový rok môže byť novým začiatkom. Začať sa dá síce kedykoľvek, ale na začiatku roka si akosi viac ľudí stanovuje ciele a priority. Je to taký medzník. Najčastejšie si ľudia dávajú záväzky, ktoré sa týkajú zdravia a krásy. Od januára začnem cvičiť. Začnem zdravo jesť. Schudnem. Druhým najčastejším záväzkom sú cudzie jazyky. Zlepším sa v angličtine. Naučím sa po taliansky. Spýtali sme sa našich spolupracovníkov, aké predsavzatia si pre tento rok stanovili.
Prvých 35 rokov môjho života som si novoročné predsavzatia nedával. Prišlo mi to zbytočné…vlastne smiešne. Všetci v mojom okolí, a myslím, že nielen v mojom, si z novoročných predsavzatí robili srandu a uťahovali sme si jeden z druhého. Že prestaneme fajčiť, či schudneme ..atď. Dnes sú to už 3 roky čo si predsavzatia dávam. Vlastne sú to skôr ciele. A musím povedať, že v tom budem pokračovať, pretože mi to naozaj zmenilo život želaným smerom. Len treba vedieť ako na to. Mne pomohla jedna mustra od svetového kouča : predstaviť si čo chcem dosiahnuť, napísať si, ako to bude vyzerať, keď to dosiahnem, aké všetky benefity nastanú v mojom živote, a vďaka čomu si myslím, že to dosiahnem. Plus 5 krokov, ktoré môžem spraviť už dnes smerom k cieľu. Pri tomto nastavení cieľov vôbec nie je dôležité, že človek nevie presne “ako” cieľ dosiahne. Skôr je dôležité mat jasno v tom, “prečo” to chcem. Ak je dostatočne silné “prečo”, človek už príde na to, “ako”.
Na začiatku každého roka počujem, čítam, vidím, zdieľam nespočetne veľa zaručene dobrých rád, pravidiel, apiek, ktoré mi majú zázračne pomôcť dosiahnuť moje nové, vyglančené ciele. Lebo však, čo so starými, nesplnenými? Začína to tak fajn, nevinne. Ide koniec roka a ty sa zastav a zamysli, čo bolo. A aké to bolo. A či je spokojnosť. A aké to chceš mať o rok. S kávičkou, či pohárom vianočného vínka si sadnúť, premýšľať a v pohodičke si to tak nejako predstavovať do budúceho roka. LENŽE! Je tak veľa bariér a nepriaznivých okolností, ktoré mi v tom bránia, že som sa rozhodla namiesto tvorby veľkolepej nástenky vízií a vypĺňania päťdesiateho šiesteho motivačného diára, sadnúť si dnes s tou kávičkou pod vianočný stromček a pozorovať, čo sa to teda u mňa deje, keď sa to nedeje. 1. Mám zato, že ma trápi v prvom rade jedna zásadná vec: nemám čas na premýšľanie. Nemyslím to zasnené „doblbakukanie“. Mám na mysli vážne, seriózne, činorodé premýšľanie o zmysluplných veciach v mojom živote. A teda aj o cieľoch a prioritách. To predsa nejde urobiť za hodinu…či ide? 2. Som stvorená z Mysle, Srdca a zbierky „pošetilých“ intuícií, ktoré volám Nohy. Viem to a predsa s tým nepracujem. Na konci roka som lenivá robiť mediátora medzi Mysľou a Srdcom. A tak sa mi dosť často stáva, že ma v tom pomyselnom autíčku zvanom Život kopú Nohy do opierky sedadla pre vodiča, lebo majú toho handrkovania o novoročných predsavzatiach plné zuby. 3. KEĎ UŽ začnem premýšľať o nejakom novoročnom predsavzatí, to že ho nenaplním sa mi deje aj preto, že nejdem s témou ďalej. Že s ňou nepracujem, hoci ako kouč viem, ako dobre to funguje. Koncom roka som v šialenom tempe a do diárika si napíšem prvé predsavzatie ktoré ma napadne. Prečo? Lebo nemám čas. A potom – dívajúc sa späť do predošlých diárov zisťujem, že rok čo rok mám zhruba tie isté želania, ciele a priority. A tak premýšľam. Ak chcem schudnúť, cvičiť – je otázka, či chcem byť zdravá, alebo sa chcem aj páčiť a byť milovaná. Všimli ste si? Hneď to vyzerá inak. A ak si chcem nájsť lepší job – väčšinou som nepremýšľala, čo to pre mňa znamená „lepší“. A je to škoda. Je dobré si uvedomiť, či je to skutočne prirodzený posun v kariére, kedy je mi môj terajší zamestnávateľ „malý“ a mne zdá sa, narástli krídla. Alebo ako sa to deje môjmu klientovi, všetko mu v zásade vyhovuje ako je, len mu doma hučia do hlavy, aký je blbec, že nezarába ako Pišta Hufnágel. Takže o svojich témach musím poctivejšie premýšľať, aby som našla svoju cestu k ich naplneniu.
Tak. Toto sú pre mňa tri zásadné veci, s ktorými musím pracovať, ak chcem na začiatku zmeny dosiahnuť zmysluplný konsenzus medzi mojimi troma kamošmi, Mysľou, Srdcom a Nohami. A to nepríde na zavolanie. Predpokladám správne, že to máte podobne ako ja? Takže klíííd, moje milé novoročné predsavzatia. Rozhodla som sa vás neriešiť vtedy, kedy na to skrátka nemám čas. Viem, že keď dozrejete, prídete. Vtedy vám veľmi rada otvorím a pod rozkvitnutou májovou čerešňou si vás s mojimi troma kamošmi náležite vychutnám. Šťastnú cestu k tej vašej zmene vám želám.
Len nedávno som na základe motivácie od môjho okolia založil občianske združenie LESKY ´S RUNNERS. So svojim tímom v rámci tohto občianskeho združenia chcem nadviazať na začínajúce úspechy a tým pomôcť amatérskym športovcom reprezentovať (zatiaľ na regionálnej úrovni) svoju obec či mesto. Ide hlavne o disciplíny, ktoré sa týkajú rôznych foriem behu a triatlonu. K týmto aktivitám chceme pritiahnuť najmä mládež, a ukázať deťom a mladým ľuďom, aké fantastické je prekonať sám seba a mať zo športu v prvom rade dobrý pocit a radosť. Keďže som aj DJ, tak som si dal za cieľ nachádzať a podporovať talent u mladých tak, aby raz mohli byť mojimi nástupcami.
Novoročné priania mi prídu rovnako naivné a nezmyselné, ako sviatok Valentýna. Je detinské dúfať, že okázalými prejavmi lásky jeden deň v roku, si človek zabezpečí večnú lásku a priazeň toho druhého. A rovnako tak je podľa mňa naivné aj očakávanie, že ak sa pre niečo rozhodnem práve prvého januára, tak to bude určite fungovať. Ľudia si sami dobrovoľne vytvárajú limit na to, kedy začať robiť veci inak, než doteraz. Tým, že sa fixujú na novoročné predsavzatie, oberajú sa o ďalších 364 príležitostí za rok.
O tom, že niečo vo svojom živote potrebujem zmeniť, alebo naopak, niečo chcem ešte posilniť a podporiť, sa predsa môžem rozhodnúť kedykoľvek. Dôležité je, aby som to tak vnútorne naozaj cítila a verila v seba, vo vlastnú silu dokázať to. A na toto naozaj nepotrebujem prvý január. Svoj nový začiatok si môže každý človek nájsť v súlade s vlastným životným príbehom, tým, čím práve prechádza, čo potrebuje a kedy to potrebuje. Každý deň nášho života vnímam ako šancu zmeniť čokoľvek, čo zmeniť potrebujem. – – – – –
Ak ste si v živote dali kuriózne alebo ťažko realizovateľné predsavzatie, ktoré sa napokon podarilo uskutočniť, napíšte nám. Radi ho zverejníme ako inšpiráciu našim čitateľom.
Pred pár hodinami som sa vrátila z Bavorska. Strávili sme päť krásnych dní u našich priateľov. Včera ich navštívila Katka. Katka je Slovenka, ktorá žije v Nemecku už 24 rokov. Vydala sa a má dve deti. Jej zvučný hlas sa nedal prepočuť. Sršala optimizmom.
Sedela som v kuchyni a dokončovala som jednu prezentáciu. Dúfala som, že len pozdraví domácich, odovzdá kľúče od auta, ktoré mala požičané a pôjde. Na hlave som mala výbuch (skúste si predstaviť Majstra N), ešte som ani v sprche nebola. Namaľovaná som tiež samozrejme nebola. No katastrofa. Takto ma má možnosť vidieť iba málokto a veru málokedy. Pani domáca ju však pozvala na kávu. Katka sa chvíľu zdráhala, ale napokon vošla dnu. Vstala som a hovorím: „Zdravím, ja som Martina. Dnes som ešte ani v sprche nebola, možno smrdím…ospravedlňujem sa, ale potrebovala som niečo dokončiť.“ Katka sa zasmiala. „Ahoj. Ja som Katka. Nesprchovala som sa už dva týždne a plánujem sa osprchovať o týždeň.“ Vypleštila som na ňu oči. Sranduje?…Pokračovala: „Vtedy mi skončí ožarovanie. Teraz mám zakázané sa sprchovať…“. A zasmiala sa. No čo vám poviem. Úplne mi vyrazila dych. Niekedy (ja možno i stále) si potrpíme na veciach, ktoré vo svetle príbehov iných ľudí nadobudnú úplne iné rozmery.
Katka potom prišla aj večer. Strávili sme v debate vyše tri hodiny. Dokonca som porušila moje zásady a zarozprávaná som zjedla celý balík vianočných oblátok (Ach…). Odišla pred polnocou. Keďže je fyzioterapeutka, ešte mi pred odchodom stihla vysvetliť zopár trikov a správny postoj pri športovaní.
Priatelia. Začal rok 2019. Možno si práve dávate rôzne predsavzatia. Stanovujete si ciele. Určujete priority. Je to fajn. Aj ja zvyknem v januári prechádzať týmto procesom. Priznám sa však, že stretnutie s Katkou namierilo moje myšlienky k zamysleniu, že nie vždy musí byť všetko dokonalé. Najdôležitejšie je zdravie. Aj keď to možno znie ako klišé.
V mene tímu spolupracovníkov Magazínu 40 plus vám preto chcem zaželať zdravý a úspešný rok 2019. Aj naďalej sa budeme snažiť pokračovať v nastavených štandardoch a prinášať inšpiratívne články, ktoré obohatia váš pracovný alebo súkromný život. Pripravujeme i nové projekty vo forme workshopov a stretnutí. Bude nám cťou, ak budú naše príspevky a aktivity pre vás prínosom.
Užívajte si plným priehrštím všetky dni (aj) v roku 2019 v zdraví a pohode.
Martina Valachová, managing partner, ITR 40+ Ilustračné foto: Lavička neďaleko kostola v Bavorsku. P.S: Páčila sa mi. Mala som pocit, že ma pozdravila…
„Čaká ťa skvelá desaťročnica a jej vyvrcholenie bude stáť zato“ – zahrnula so svojej gratulácie k mojim tridsiatinám staršia priateľka Magda. Vždy som sa mohla na jej „predpovede“ spoľahnúť, ale pri tejto som si nebola istá. V duchu som si predstavila, o čo všetko ma štyridsiatka oberie a vydralo sa zo mňa: „Skutočne?“
Uplynulo 14 rokov od pamätného Magdinho proroctva, čo všetko príde potom, keď dozrejem, nažijem si a stanem sa chrumkavou. Ako inak, mala pravdu. Ten odstup a nadhľad, ktoré som získala, sú k nezaplateniu. Aj moja mentálna „príprava“, keď som zaujala postoj, že žiadne oplakávanie strát sa pri štyroch krížikoch konať nebude. Zaumienila som si, že určený chronologický vek si nebudem všímať, že pre mňa bude rozhodujúci biologický vek. Ten viem ovplyvniť dobrým staraním sa o seba. To mi prišlo dosiahnuteľné a z pohľadu prevencie aj užitočné. Primiešala som si k tomu ešte vášnivé robenie vecí, ktoré mám rada, aby som si vytvárala pozitívne emócie. Tie zase predlžujú žitie, tak som si povedala, že nimi rozhodne šetriť nebudem. Aj moje oslavy narodenín sú za posledné roky predovšetkým o zážitkoch, doprajem si polmaratón, „pobyt“ na koni v jazdiarni alebo v Paríži, kurz modelovania z hliny…
Zjednodušujem to, ale to nastavenie v hlave nesmierne veľa urobí, veď to poznáte.
Janette Šimková
Zobudíte sa do dňa, kedy si prídete ako Bohyňa a ostatní z vás nespustia oči, aj keby ste mali tepláky. V dni, kedy si prídete neviditeľná z vás ani tie najskvelejšie šaty neurobia objekt hodný obdivu. A to všetko sa odohrá ešte skôr, než sa nahodíte do verzie, ktorú majú ostatní vizuálne zočiť. O tej pocitovej vizáži ani nehovoriac. Chvíľu mi trvalo, než som pochopila, čo sa myslí tým, že som to, čo moje myšlienky. To bol poriadny aha moment – precitnúť, že keď zmením uvažovanie o sebe, zmení sa všetko.
Mať pozitívny, láskyplný a zhovievavý vzťah k sebe sa javí ako klišé. Len do momentu, než zistíme, že bez toho žiadne vnútorné vyžarovanie krásy nie je možné. A práve to, čo z nás „ide“ von, vytvára v druhých predstavu o tom, aká stará je naša duša. Keď sa ma ľudia pýtajú, čo robiť pre duševnú mladosť, bez zaváhania reagujem, že je to o vášnivej chuti žiť naplno každý deň. Opäť také klišoidné. Mne to funguje, udržiava to moju pozornosť v chcení, a nie lamentovaní. Keď niečo robíme, je ťažšie sa ľutovať, aj to robiť. Preto býva najlepšia odpoveď na mnohé emočné turbulencie činorodosť. V nej sa negatívne emócie dobre rozpúšťajú.
Nech som aj konkrétna. Mám pre vás 5 tipov, ktoré mi prídu nápomocné pri získavaní prevahy nad kultom mladosti.
1. Vyberte sa na emočné a mentálne nákupy – potrebujete pozitívny egoizmus! Pravdaže, potrebujete aj skvelo padnúce šaty. Urobte si však aj nákupný zoznam toho, čo potrebujete, aby ste sa zabávali, cítili sa spokojne a vyrovnane. Chce to od vás spísať si položky, ktoré vám umožnia baviť sa, strácať pojem o čase, uvoľniť sa, cítiť sa šťastne, užitočne, naplnene… Nech je to čokoľvek, potrebujete to vedieť a mať v tom jasno. Hlavne preto, aby ste toho robili čo najviac, lebo vás to dobíja pozitívnou energiou. Konečne nastal čas postarať sa o seba!
2. Prechovávajte k sebe úctu – vtedy ste okúzľujúce! Jediná osoba, ktorá je pri vás nepretržite po celý život, ste vy sami. Oplatí sa preto myslieť na to, že máte žiť, pokým ste na žive – tu a teraz. Žiadne neskôr, keď budete niekým lepším a príde lepšia príležitosť. Tá býva maskovaná, aby s vami hrala hru na kto z koho. Hádajte, kto vyhrá, keď budete zbytočne veľa otáľať! Na podporu samých seba nie je potrebné nič nákladné. Stačí sa k sebe správať v každej situácii láskyplne, alebo aspoň zhovievavo. A viete, čo vás urobí ešte atraktívnejšími? Keď sa budete povzbudzovať do nových výziev namiesto sabotovania vlastných túžob!
3. Zbavte sa závislosti od názoru iných ľudí – oslobodzuje to! Už dávno viete, že nedokážete vyhovieť všetkým. Ani sa im zavďačiť. Ani si ich získať iba tým, že sa prispôsobíte a placho stiahnete. Nepotrebujete sa toľko starať o názor druhých. Radšej tú energiu vložte do odvahy skúšať nové veci. Posmeľujte sa, že nemáte čo stratiť. Budete trápne? Skutočne? O tom rozhodujete vy!
4. Bezčasová zóna – iba vy a to čo máte rady! Doprajte si čokoľvek, čo na vás zapôsobí ako doping, pravdaže, legálny. Neopovážte sa mať výčitky svedomia, že si dopriavate trochu roztopaše, a hlavne času pre seba. Ste predsa natoľko dôležitá, že si to zaslúžite. Keď pochybujete o tom, či si to zaslúžite, pristavte sa pri tom. Najskôr sa potrebujete naučiť venovať si pozornosť a rozmaznávať sa. Nikto to pre vás neurobí, na to ste už prišli, však?
5. Denne si udeľujte Nobelovu cenu za pozitívnu sebamotiváciu! Porovnávať sa je dovolené iba sama so sebou a s tým, čo ste už dosiahli a čo sa vám podarilo. Zmyslom je tešiť sa z vlastného pokroku, nie naháňať ten cudzí. Všímať si, aký kus cesty ste prešli a čo ste do neho všetko vložili a čo sa ešte dá. Zatrhnite si porovnávanie s 10 superhrdinkami súčasne, vyrobíte si z toho akurát tak paralýzu z analýzy.
Čo funguje vám? Podeľte sa o svoje tipy, my ostatné vám budeme za ne vďačné.
Rada cestujem na vlastnú päsť. Nedávno som sa s vami podelila o moje zážitky z Kyjeva. A z Kyjeva je len kúsok do Černobyľu. Preto som sa rozhodla venovať jeden deň pobytu aj tomuto miestu a vybrala som sa tam.
Do Černobyľu sa nedá dostať len tak, na vlastnú päsť. Je treba využiť služby agentúr, ktoré sa na to špecializujú. Výlet je to celodenný, vyráža sa z Majdanu, cesta trvá okolo dvoch hodín a výlet vás bude stáť približne 100 eur. V autobuse premietali film o katastrofe, sprievodkyňa nám dávala inštrukcie. Toto miesto na mňa zapôsobilo veľmi zvláštne. Jasné, stalo sa tam niečo strašné, ale to čo tam je teraz, je akurát nastajlované pre turistov. Ale keď si človek uvedomí, čo sa tam udialo, aj toto divadielko dokáže spôsobiť zimomriavky na koži.
Dalo sa požičať si dozimeter. To je taká vecička pripomínajúca vysielačku a meria hodnoty rádioaktivity. Na začiatku sme si pomerali rádioaktivitu na Majdane, pokiaľ si dobre pamätám, tak to bolo niečo okolo 0,15. Túto hodnotu sme potom porovnávali s hodnotami nameranými v černobyľskej oblasti. Väčšinou to bolo porovnateľné s hodnotami na Majdane, takže sa dá povedať, že táto oblasť je už viac-menej bezpečná. Niekde boli hodnoty vyššie. Najmä v okolí strojov, ktoré boli použité na odpratávanie vecí priamo zasiahnutých výbuchom.
Človek by si myslel, že je to mesto duchov. Ale nie je tomu celkom tak. Ľudia, ktorí tu žili pred výbuchom a majú tu svoje domy, sa mohli do nich vrátiť. Takže sme videli ľudí, ako chodia po lese a zbierajú si drevo. Takisto elektráreň stále funguje. Buchnutý reaktor je pod sarkofágom a pracujú tam vedci, ktorí oblasť skúmajú a merajú. Ostatné reaktory sú v prevádzke a panuje tam pracovná atmosféra. Takže, čulý ruch tam je. Ak sa nemýlim, tak v celej oblasti pôsobí okolo 10.000 ľudí. Rozlohou sa jedná o veľký priestor, pretože sem spadá nielen samotný Černobyľ, ale i Pripjať a okolité dediny.
Pripjať je mesto, ktoré bolo vybudované iba kvôli elektrárni. Tu žili pracovníci a ich rodiny a bolo tu komplet občianske vybavenie. Teraz tam nenájdete ani nohu. Jedine turistov, ktorí si chodia pozerať vyľudnené domy, prázdne škôlky, opustené kolotoče. Tieto zábery iste poznajú všetci.
Priznám sa, nevedela som o černobyľskej tragédii veľa, preto mi pomohol film, ktorý nám premietali v autobuse. Naplno som si uvedomila, aký hrozný podvod sa stal na ľuďoch, ako trpeli nevinní, len kvôli tomu, aby sa nepokazili prvomájové oslavy. Pretože veľkolepé oslavy Sviatku práce bol jeden z dôvodov, prečo ľuďom tajili, že nešlo len o “nevinnú” nehodu v elektrárni, ako to bolo prezentované.
Ak si plánujete svoj itinerár na rok 2019, určite odporúčam aj návštevu Černobyľu. Je to fakt zaujímavé miesto.
Priznávam, zavraždila som ho. Nedalo sa inak. Aj som ho rozrezala na kúsky, stiahla z kože a vybrala mu oči. Ale ako ma naučil môj dedo Pavel Petrik z Vrbice, tiež viacnásobný vrah, najprv som ho odprosila a pomodlila sa nad ním.
A čo čert nechcel, videla ma predtým suseda, ako ho vlečiem ešte živého hore schodmi. Náš dom má tenké steny, tak asi počula buchot a škripot klieští. Len čo som odpratala kusy krvavého mäsa, už mi klopala na dvere. Po maďarsky viem málo, iba s perfektným prízvukom povedať Prepáčte, nehovorím po maďarsky, ale toľko som vyrozumela, že chce, aby som šla s ňou a zabila ich Punťa. A strkala mi za to do rúk klobásu ako noha.
Prepáčte, ale za tú klobásu by som zabila aj predsedu vlády. V okamihu, keď mi z nej dala okoštovať, pochopila som, prečo popredná dáma slovenskej publicistiky Evka Karvašová ako dieťa radšej napchala vzácne čokoládové bonbóny, ktoré jej neskoro večer priniesla teta, pod skriňu, potom vkĺzla do špajze, odrezala si koliesko klobásy a s takým dezertom šup do postele. Klobáse sa nijaká čokoláda nevyrovná.
Ale aby som neodbočovala. Susedia majú psa. No, psíka. Takú kozu kríženú s motýľom. Často hystericky šteká, najmä na moju Micu, ale preto by hádam suseda nežiadala, aby som ho… Chudák Punťo. Chcela som nenápadko zavolať na políciu, ale ako maďarským policajtom vysvetlím, čo odo mňa žiada suseda? Viem akurát, že pes je asztakutyafáját alebo kutyuska, niečo medzi tým.
Vošli sme k susedovcom, ja celá nervózna, z chodby vyletel Punťo, štekal, vrtel chvostom a keď som ho pohladkala, skákal a oblizoval mi tvár. No nie, nehnevajte sa, ani keby ma Viki Orbán poslal peši na Slovensko, túto nemú tvár ja nemôžem…
Napokon vysvitlo, že pes sa nevolá Punťo, ale Béla, fatálna nepriazeň majiteľov mu nehrozí a punťo, resp. ponty (vyslov ponť) je kapor. A ponť netrpel. Konala som rýchlo, presne a šetrne, tak ako ma naučil dedo. Za to mám klobásu ako noha a oddaných susedov, hoci si rozumieme asi dve slová.
Uhladené vlasy, tmavé okuliare, niekedy klobúk na hlave, gitara, jedinečný hlas, prepracovaná hudba i text. Spevák s názorom. Ak by ste dostali takýto popis a mali by ste odpovedať, kto sa za ním skrýva, uhádli by ste? Tešíme sa, že Robo Grigorov súhlasil s rozhovorom pre náš magazín 40plus. Mnohí z nás sme vyrastali na jeho hudbe. Niektorí s ňou i dozrievali a niektorí stále zrejeme. Je super, že sa môžeme tešiť na nové piesne. Ale nepredbiehajme.
Robo, v posledných rokoch koncertujete málo? Nie je to škoda?
Áno, koncertujem v poslednej dobe trocha menej. Treba ale aj povedať B, že som ešte pred pár rokmi občas hral aj dva koncerty za deň. Zostal som z toho nakoniec tak vyhorený, že ma to skoro až prestalo baviť. Práve preto ma možno teraz tak priťahuje nahrávať. Ale to nie je podľa mňa niečo, čo by stálo za riešenie. Iba mám skrátka teraz nahrávacie obdobie. Nakúpil som si pár nových gitár a to má určite pre budúcnosť nejaký význam.
Občas vás vidno na pódiách s Diabolskými husľami a aj s inými interpretmi. Čo vás najviac na týchto spoluprácach teší? Ak hovoríme konkrétne o Cigánskych Diabloch, tak ich profesionalita a prístup k práci. Aj to, akí sú ľudia.
Nedávno ste vydali súkromný album, ktorý sa nepredával. Čo vás k tomu viedlo? Myslíte limitovaný album Dych? Aby som bol pravdivý, odkukal som to pôvodne od INXS. Zapáčilo sa mi mať raz tiež album, ktorý dáte iba ľuďom, ktorí pre vás niečo znamenajú alebo najskalnejším fandom.
Plánujete so skladbami z tohto albumu niekde vystupovať? Alebo majú ostať iba vašou súkromnou spoveďou a darom úzkej skupine ľudí? Niektoré pesničky z neho už dávno hrám a niektoré zazneli aj vo filme “Tak fajn”. Neriešim skladby z toho albumu inak, ako z iného.
Foto: Martin Levinne
Chystáte aj ďalší album, ktorý bude predajný. Aké bude jeho zameranie? Koncept aj názov toho albumu mám už dávno v hlave. Tak isto mám pripravený aj materiál. Ale nemalo by zmysel o tom hovoriť, lebo je lepšie album počut, než o ňom čítať.
V hudbe ste boli vždy vnímaný ako rebel. Čím to bolo? A možno aj je? Cítite sa ako rebel? Ešte mi popíšte ako sa má cítiť rebel a odpoviem Vám.
Vaše piesne boli doslova kultové. Máte za sebou aj mnohé spolupráce. Čo vás najviac dodnes baví na komponovaní? Čo vám to dáva? Komponovanie je naozaj presne to, čo ma v živote najviac baví. Neviem intelektuálne vysvetliť prečo. Beriem to tak, že je to lepšie než prepadávať banky. Neviem, či mi to niečo dáva, ale viem, že sa tým snažím dávať niečo ja.
Naši čitatelia sú vaši rovesníci. Často sa vo veku po 40ke a 50ke stretajú s odmietaním a nálepkovaním, že patria do starého železa. Hudba a komponovanie sú asi iná oblasť, či pociťujete to aj vo vašej branži? Mne osobne je totálne jedno koľko mám rokov, a tým asi aj môjmu okoliu. Viem ale, ako táto spoločnosť rieši pribúdajúci vek a hanbím sa za to. Jedinou útechou je, že aj idioti, ktorí si myslia, že svet patrí iba mladým, raz tiež zostarnú.
Foto: Martin Levinne
Čo vám v živote dáva najväčší zmysel? Osobne i pracovne? Mne v živote častokrát nič nedáva zmysel. ( – : Dôvod niečo robiť alebo niekde s niekým byť – to skôr. Robím čo ma baví. Dalo by sa to brať ako niečo, čo dáva v živote zmysel? Ak áno, tak máme odpoveď.
Máte naplánované koncerty na najbližšie obdobie? Kde sa s vašim umením môžeme stretnúť? To by bola skôr otázka na môjho manažéra. Nepamätám si ani čo mám urobiť zajtra. On je z nás dvoch ten, čo má všetky termíny zapísané do diára. Ja sa vždy dozviem o koncerte v presne určený čas pred termínom, aby som sa stihol pripraviť.
Modré svetlo mu vrhalo chladný tieň na tvár. Pozrela na neho z kresla a vedela presne, čo príde. Pošúchal si neoholené strnisko, akoby riešil náročný matematický problém a opýtal sa:
„Miláčik, nemáme maslo?“
Znel otrávene a prekvapene zároveň. Maslo je predsa základná potravina.
„Máme,“ povzdychla a prevrátila očami. Zvažovala, či sa už má postaviť alebo bude mať tentokrát šťastie a rozjasní sa mu zrak. Pozorovala, ako posúva veci v chladničke a kalkulovala, či sa strata energie prejaví na účte za elektrinu.
„Nie je tu!“ pokrčil frustrovane ramenami.
„Dnes ráno tam ešte takmer celé bolo,“ hodila knihu na stolík a vyštartovala z kresla. Ráznym krokom preletela cez priestrannú obývačku do kuchyne. Siahla na poličku, kde presne v strede svietilo maslo. Bez slov mu ho podala a tresla dverami chladničky.
„Sorry, fakt som ho nevidel,“ žmurkol v snahe ospravedlniť sa.
Podobný príbeh sa denne odohráva v domácnostiach po celom svete. Odborníci odhadujú, že fenomén nazývaný chladničková slepota, postihuje prakticky každého muža. Nejde síce o takú vážnu chorobu ako mužská nádcha, ale bohužiaľ ide o stav chronický. Výskum, do ktorého sa zapojili manželky z rôznych krajín sveta, potvrdil, že chladničková slepota postihuje mužov bez ohľadu na vek, vzdelanie a sociálne pomery. Alarmujúce je, že doposiaľ sa nenašiel spôsob, akým by sa tento problém dal odstrániť.
V poslednom desaťročí dizajnéri a výrobcovia bielej techniky priniesli na trh mnohé varianty chladničiek v snahe pomôcť mužom trpiacim chladničkovou slepotou. Najviac nádeje do života postihnutých dvojíc vniesol objav chladničky s mrazákom pod chladničkou. Mnohé ženy dúfali, že vyzdvihnúť chladničku na úroveň zraku ich partnerov prinesie v tejto oblasti výrazne zlepšenie. Na ich sklamanie, sa potvrdilo, že dizajn chladničky nemá žiaden vplyv na túto diagnózu.
V istej štúdii, úžasní muži súhlasili, že vykladanie nákupu si (počas trvania výskumu) pripíšu na svoj siahodlhý zoznam domácich prác, ktoré majú na starosti. Bohužiaľ ani táto metóda nepomohla eliminovať spomínanú slepotu. Účastníci štúdie si síce pamätali, že daný predmet určite v chladničke musí byť, ale aj napriek tomu ho opakovane nevedeli nájsť.
Zdá sa, že ide o nevyliečiteľný problém a preto sa odporúča, aby partnerky postihnutých mužov zmenili očakávania. Dámy, využite opätovné stretnutia pri chladničke na nežné dotyky, bozky a objatia. Láska predsa lieči:) a načo si kaziť deň problémom, ktorý nemá riešenie.
Kontrabasista, multiinštrumentalista, ale aj organizátor hudobných podujatí. Propagátor, umelecký vedúci, manažér, producent. Vydavateľ, dramaturg, ale i básnik. Ján Krigovský je fenomenálny hudobník, ktorého poznajú v mnohých kútoch sveta. Dal dovedna niekoľko hudobných zoskupení a venuje sa aj mládeži. Dobré treba šíriť. A preto sme si povedali, že bude fajn, ak nám formou rozhovoru Janko predstaví jeho aktivity a plány. Tiež nás zaujímali jeho projekty. Vážna hudba nie je mainstream. Napriek tomu budeme radi, ak vás rozhovor inšpiruje. Napríklad aj k zakúpeniu CD, alebo k podpore aktivít niektorého z Jankových projektov.
Janko, kedy ste sa začali venovať hudbe a hre na sláčikové nástroje?
Od detstva. V princípe odvtedy, ako mi rodičia kúpili prvé husličky. Mal som vtedy päť rokov.
Mali ste muzicírovanie v rodine?
Ani nie. Čo si ja pamätám, moji rodičia si so mnou iba tak spievali a po krátkom čase, odkedy som začal hrať na husle sa postupne pridávali a zistili, že vlastne môžu spievať spolu, keď hrám na husle. Boli to najmä ľudové piesne, ktoré napokon spojili našu rodinu s láskou k hudbe.
To, že som chcel hrať na husliach, som si vymyslel sám. Strašne sa mi to páčilo. Do dnešného dňa sú u mňa z hudobných nástrojov na prvom mieste. Obaja rodičia ma veľmi podporovali, keď zistili, že akýsi talent na to mám.
Vaše hudobné zoskupenia cestujú po svete. Kde všade ste už svojou hudbou zavítali? Resp., možno takto. Kde ste ešte neboli?
Mojimi zoskupeniami na Slovensku sú Alea/18r/, Collegium Wartberg/6.r/, Collegium Wartberg Young/5r./ a BassBand/5r./
Nakoľko všetky tieto zoskupenia sú na slovenskej scéne pomerne nováčikmi a fungujú bez profesionálneho managementu, sú koncertne činné len sporadicky. Napriek tomu dosiahli v krátkom časovom horizonte veľa úspechov. Tak napríklad Collegium Wartberg už účinkovalo v Konzerthaus Viedeň, Brucknerhaus Linz, v Slovenskej filharmónii. V štátoch Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Česko, USA a iné.
S Collegiom sme nahrali už 5 CD nosičov, so zoskupením BassBand dve a rovnako tak i s Alea.
Popritom vznikli dve občianske združenia, ktoré sídlia v Senci. Okrem Collegia je tu celoslovenský kontrabasový klub Slovak Double Bass Club/SDBC/. SDBC má aj svoju vlastnú produkciu nôt a CD.
Vediete k hudbe aj Vaše deti?
Samozrejme! Čo iné im ja môžem odovzdať a zanechať? Vieru v Boha a lásku k hudbe.
Keď sa stretnete doma ako rodina, zvyknete si spolu zahrať?
Spontánneho hrania je menej. Moje „baby“ cvičia na rôzne hudobné nástroje. Spoločne ale spievame. Často v aute. Je to náš starý zvyk. Keď boli dievčatá malé, tak sme ich na cestách spevom uspávali. Niekedy to trvalo aj hodiny.
Povedzte nám niečo o vedení mladých ľudí k hudbe- Collegium Wartberg Young.
V Senci som spozoroval dostatok talentov, ktoré nemali odvahu alebo príležitosť si spoločne zamuzicírovať. Boli to chlapci a dievčatá z kruhov mojich detí. Začalo to v roku 2012 najprv tancom pod značkou Collegium Wartberg Dance Company v spolupráci s Ars Antiqua Austria. Po rokoch sa to vyvinulo do štádia, že sme spevom, tancom a hrou v orchestri absolvovali Tour USA aj s BassBand v roku 2015. Každoročne absolvujeme 2-4 koncerty. Necvičíme pravidelne, ale nárazovo. Čiže dva dni pred koncertom. Tak, ako to robia profesionáli na voľnej nohe. Raz v roku si pozývame známy hudobnícky rod zo Slovenska na hosťovanie.
Nedávno ste vydali CD, ktoré má vianočnú tematiku.
Áno. Je tu zachytená koncertná činnosť za 5.rokov našej existencie. Sú to záznamy z „Live“ koncertov v Senci. Vzácne to je práve pre autentickosť. Možno vás pri počúvaní prekvapí, že naši „amatéri“, mladí seneckí umelci, až tak dobre hrajú. Keď som púšťal CD mojím kolegom neverili, že to hrajú naše deti zo Senca.
Nájdu sa v dnešnej dobe podporovatelia podobných projektov?
Začiatky sú vždy ťažké. Spomeniem aspoň dva významné, ktoré boli za posledných 5.rokov podporené. -USA Tour 2015
-CD CWY (Collegium Wartberg Young) 2018 – tu nás po prvý krát podporili seneckí podnikatelia a sympatizanti. Takže svitá na lepšie časy pre kultúru.
Dá sa vaše Cd aj zakúpiť?
Ak hovoríme o CD Collegium Wartberg Young, tak nie. CD je oficiálne nepredajné, ale je možné dať zaň ľubovoľný finančný dar na podporu našim aktivitám.
Ostatné CD sa samozrejme kúpiť dajú. Collegium Wartberg:
–Klavírne kvintetá –Schubert,Hummel,Didi 2015
Karvay, Podhoranský, Bourová, Cáhová, Krigovský
–4.storočia kontrabasu na Slovensku-Ján Krigovský 2016
kontrabas solo,violone,g-violone,umelecké vedenie
–Hummel in Wartberg/Senec/ – Výber z komorných diel Hummela, ktorý žil a pôsobil v Senci -Requiem – Mozart,Hummel,Lichtenthal,Krigovský 2018
SDBC Produktion:
-BassBand – Debutové CD kontrabasového kvarteta. Jedinečné na Slovensku – 2016 Bodnár,Palúch, Catala,Chuťková,Borza,Comendant,Neugabauer,Gréner..
-Otec –BassBand& Babjak /baryton/ 2018 Čekovská,Trnavský,Dvorák,Smetane,Mozart,Alt,Lauber,Bizet,Kubička,Paľko
–Gajdoš plays Gajdoš 2018 CD venované k 70.tke nášho najznámejšieho kontrabasistu a skladateľa v Československu – Tieňohra – Anton Jaro Trio /jazz/ 2018
jeden z najznámejších a najstarších jazzmanov na basgitare. Poznáte ho aj zo skupiny Elán…
Aké sú vaše najbližšie hudobné a možno aj súkromné plány?
V januári budem v Senci natáčať nové sólové CD na nástroji ktorý je predchodcom violončela a kontrabasu. Volá sa G-violone. Pochádza z roku okolo 1500. Je to najstarší hudobný nástroj na svete v svojej kategórii.
Pôjde o akúsi imaginárnu cestu violone po celej Európe. Bude znieť hudba od 16.-21.storočia.
Na CD nahrávke budú umelci z celej Európy. Zaujímavé nástroje ako: colaccione, baroková harfa, pantalion, hackbret , baroková gitara, viola da gamba, čembalo, archilutna, teorba a dvaja speváci…
Projekt príde natáčať televízia ARTE. Projekt bude jedinečný, no bude potrebovať dobrú finančnú základňu.
Názov CD bude :“ Ján Krigovský play oldes bass on the world“
-Collegium Wartberg –L. van Beethoven – Stvorenie Promethea – pre sláčikové kvarteto /svetová premiéra/ realizácia júl 2019 Nakoľko sa nám podarilo tohto roku odštartovať dva nové festivaly, bude toho požehnane.
Tu by som len v skratke spomenul naše aktivity:
BassFest+ /B. Bystrica/ od roku 2010, Musica Perennis Iuventutis /Senec, V.Biel/ od roku 2012, Senčania Senčanom od roku 2012, Musica Perennis Sancti Benedicti /H.Beňadik/ od roku 2016, Grassalkovich Music Festival /Mojmírovce/ od roku 2018, Festival Móric Beňovský /Vrbové/ od roku 2018, Slovak Double Bass Club /Senec/od roku 2010, Collegium Wartberg /Senec/od roku 2012, SDBC Produktion /Senec/ od roku2016.
Všetky CD je možné zakúpiť na základe odoslania požiadavky mailom, vyplnením kontaktného formulára na našej webstránke, alebo na niektorom z našich koncertov a vystúpení. Bude nám cťou a potešením.
Tvrdí o sebe, že nie je kuchárka. Je len mama, ktorá každý deň varí. Dušou je estét a obdivovateľ krásy, a tak svoje každodenné varenie pretavila do nádhernej knihy Oliwood party. Mária Miklošková napísala netradičnú zážitkovú kuchársku knihu inšpirovanú jej životom v Toskánsku, v ktorej nájdete zdravé vidiecke recepty s ohľadom na ročné obdobia.
Oliwood party je kniha plná vône, farieb a chutí. Naozaj nejde o bežnú kuchársku knihu. Ako vznikla myšlienka sprostredkovať trochu z tvojho spôsobu života v knižnej forme?
Myšlienku na knihu plnú mojich obľúbených receptov som nosila v hlave už dlho. Akurát nebol čas, nechcela som nič siliť a tak som si počkala na prvý impulz. A ten prišiel v správny moment, keď mi top grafička, Mikina Dimunová, odsúhlasila po tom, čo videla prvý recept s prvou foto, že pôjde do toho so mnou. To ma nesmierne nakoplo. Najskôr sme si len vymieňali obrázky a inšpirácie, ako by to mohlo vyzerať, v akom duchu by sa to malo niesť, aby sme obidve boli na rovnakej vlnovej dĺžke. To, že každý recept má aj svoj príbeh sa mi zdalo nevyhnutné. Všetci ľudia okolo mňa sú reálni a k väčšine toskánskych receptov sa viaže aj naozajstná historka, o ktorú som sa musela podeliť. Podľa mňa si takto niektoré z nich človek aj lepšie zapamätá, že aha, to je recept, kde Brunelleschi nosil jedlo svojim robotníkom na stavbu, keď staval Duomo vo Florencii?
Kúpili ste s manželom dom s olivovým sadom a z mestského dievčaťa sa stala milovníčka ticha a samoty. Takéto životné rozhodnutie sa môže na prvý pohľad zdať veľmi romantické, ale určite za tým stojí veľa práce. Neľutuješ niekedy, že ste si zvolili práve takúto cestu?
Málokedy som v živote ľutovala rozhodnutia, ktoré som spravila. Veď oni ťa posunú ďalej, oni ťa naučia a poučia. Tak isto to bolo aj s kúpou Oliwoodu. Vedela som, že to bude dobrá voľba, že nám to prinesie niečo úplne iné a nové do života. Boli sme na to dvaja a koniec koncov nám zo začiatku pomáhala aj rodina, priatelia, alebo robotníci, ktorých sme si najímali. Všetko sme sa učili za chodu, rekonštruujeme už ôsmy rok. Ale mám pocit, že je to dobre, pretože už presne vieme, ako a čo treba urobiť, keďže tu žijeme a veci sa dejú a menia doslova aj zo dňa na deň. To ticho, ktoré tu je, je terapeutické. Taliansko je veľmi zaľudnená krajina a pomerne hlučný národ. Tu mám s deťmi kúsok ticha a súkromia iba pre seba.
Aj keď kniha nie je o tvojej rodine, zdá sa, že základnou surovinou, ktorú používaš je láska a že aj varenie je o rodinnej pohode a šťastí. Ako to vyzerá u vás doma pri príprave večere? Stretávate sa pravidelne pri spoločnom stole?
Voľba opustiť kariéru, ktorú som mala v Bratislave, bola dobrovoľná. Chcela som robiť presne toto. Starať sa o rodinu, variť jej, ofukovať ich a byť vždy prítomná, keď to budú potrebovať. To, že som permanentne doma pokladám za šťastie, ktoré možno mnohé rodiny nemajú. Skoro ráno utekajú do práce a svoje deti vidia až večer totálne vyšťavení. Tým, že sa deti stravujú doma aj na obed je to, čo ma udržuje vo variacom moode. Ale som šťastná, že im môžem denne variť čerstvé jedlo a môžeme všetci spolu stolovať a zdieľať denno-denné zážitky. U nás sa rodinná situácia zmenila. Keď ešte manžel žil tu s nami, varili sme častokrát spolu, alebo len on (je skvelý kuchár) a popíjali sme pri tom víno a počúvali hudbu. Teraz sme síce len traja, ale nič na tej atmosfére sa nezmenilo. Snažím sa deťom dať všetko, na čo boli zvyknutí aj predtým. A potom máme stále plný dom hostí, pre ktorých milujem variť a pripravovať jedlo. Je to už taký náš zvyk, že aspoň raz za týždeň sa tu žúruje, počúva muzika, každý si púšťa svoju obľúbenú skladbu a vychutnávame si dobré jedlo a víno.
Nádherné fotografie v knihe vznikli tiež v tvojej réžií. Ako sa ti podarilo sprostredkovať kulinársku atmosféru cez objektív?
Som vyštudovaná výtvarníčka, takže istý vkus a talent myslím mám už od detstva. A potom práca módnej redaktorky, hodiny a hodiny pri foteniach na editoriáloch ma vytrénovali, ako a čo sa má fotiť. Ja síce nemám fotoateliér, ani žiadny dobrý foťák, len taký maličký Nikon. Neviem si ho ani moc nastaviť, len zaostrujemJ. Tá celá atmosféra okolo toho je to, čo ma na tom najviac baví. Keďže recepty sú sezónne, dekorácie mi robili prevažne kvety a zeleň z našej záhrady. Potom už ten samotný styling som sa snažila robiť minimalistický, ten mi je blízky. Čisté tvary, aby jedlo bolo dobre viditeľné a vyzeralo chutne, ale aby celkový dojem pôsobil ako obraz. Aby sa jednoducho na to dobre pozeralo a ten zážitok mal viac úrovní.
V dnešnej dobe sa ľudia stravujú podľa módnych trendov toho, čo sa momentálne pokladá za zdravé. Čo je podľa teba podstatou poctivého jedla, ktoré zasýti telo aj dušu?
Hlavne nesledovať módne trendy! Najdôležitejšie je len dobre si vybrať suroviny, z ktorých ideme variť. Odporúčam preto, navštevovať lokálne trhy, lokálnych dodávateľov, kupovať radšej menej a častejšie. Myslieť možno aj na to, že to, čo jeme sa odzrkadlí na našom zdraví aj vzhľade. Nejesť len aby sme sa zasýtili, ale pochopiť filozofiu sezónnych potravín. Z každého jesť trošku, mať variabilnú stravu. My máme napríklad mäso dvakrát za týždeň, ryby takisto, na pizzu ideme raz za týždeň, väčšinou v nedeľu, keď sa mi doslova nechce variť. A zeleninu, ovocie denne v niekoľkých porciách. Zbytok sú cestoviny, ryža a rôzne polievky.
Čo zo životného štýlu v Taliansku by si rada preniesla aj na Slovensko?
Mne sa veľmi na Talianoch páči, že stolujú všetci pokope, majú to ako rituál. Keď sa chcú vidieť viacerí, idú do reštaurácie, kde potom vidíte dlhé stoly plné prekrikujúcich sa ľudí. Reštaurácie sú od piatku do nedele totálne plné. Ak nemáte rezerváciu, nenájdete miesto. Pritom niekedy to nie je ani také drahé, stačí aj 20-25 euro na hlavu a máte v tom kompletné 3 chodové menu aj s vínom, kávou a dezertom. Funguje to už u mladých ľudí, že namiesto krčmy, idú radšej do reštiky. Aj naši synovia chodia takto s kamošmi na pizzu, čo je mi veľmi sympatické.
S Katkou Mayer som sa rozprávala o obsahu a zameraní nášho magazínu. Celé to vzniklo spontánne.
Pôvodne sme chceli rozhovor otitulkovať, postrihať, lepšie sa obliecť, nalíčiť. Napokon sme si povedali, že urobíme takú skúšku a uvidíme čo s tým. Je to na desať minút. Sem tam vraj aj celkom vtipné. Ak chcete a máte chuť, tak pozrite. Na youtube sme vytvorili kanál a postupne, ako to pôjde budeme robiť rozhovory. Alebo glosy. Také spontánne náhľady do duší našich respondentov.
Nikdy som si nemyslel, že práve ja. Začínať odznova v 46ke… fúú. S odvahou to nemá nič spoločné. Priniesol to život. Taký, aký som žil. A žil som ho podľa seba. Teraz stojím na štarte a nebude to beh po rovinke. Na to je môj začiatok príliš v mínuse. Bude to skôr výstup na kopec, možno horu. Dnes je pre mňa však podstatné, že už kráčam! Po absolvovaní 17 mesačnej prípravy by som mal byť dostatočne pripravený. V niektorých chvíľach to tak aj je. Príprava sa osvedčila. Ale úprimne dodávam, že tak, ako pri výstupe na kopec v horách, aj v živote sem tam treba zdolať prevýšenie a vydať viac energie. A najmä sa nepoddať. A už vôbec nie otočiť sa!
Viem, že to chcem a musím zdolať. Každopádne nechcem zísť z trasy. Držím sa značiek a správnych pravidiel. Moja túra smerom na vrchol ich má pomerne presne stanovené. Kráčam krok za krokom. Sem tam je to rovinka a sem tam kopec. Každopádne smerujem k môjmu bodu „nula“.
Môžem si už povedať, že základný tábor som dosiahol. A teraz smiem opäť začať – naplno žiť môj život. Verím, že tento pocit príde čoskoro.
Možno moje slová znejú čudne a nezrozumiteľne. Tak stručne vysvetlím. Som alkoholik a trpím bipolárnou poruchou. Dnes som už 19 mesiacov čistý. Začal som žiť odznova. Po rozvode, po rozchode, po strate zamestnania…
Zmenil som bydlisko, našiel som novú prácu…. Mám 46 rokov a na všetkých účtoch mínusy. Nie len na bankových. Úprimne, tie nepeňažné sa splácajú oveľa ťažšie. Po liečení a vďaka mnohým novým ľuďom v mojom živote dnes viem, že to dám! Mám v hlave svoje motto: „Vo chvíli keď chceš skončiť, spomeň si, prečo si začal!“
Text a Foto: Erich Kadnár (ilustračná fotografia symbolizuje moju minulosť s rozpadajúcou sa krčmou v pozadí, moju prítomnosť a budúcnosť s dcérou po boku a s myšlienkami a v srdci i na ďalších skvelých ľudí, ktorí ma podporujú)
Keď je forma dôležitejšia ako obsah, svet sa zdá krajší. Uhladení panáci s perfektným vystupovaním, studené psie čumáky, ktoré nikdy nevybuchnú, nezahrešia, nezareagujú emotívne, možno preto, že žiadne emócie nemajú.
Svojim príkladným správaním presvedčia – často aj znalcov, že sú lepšou alternatívou, ako odborníci, ktorých vystupovanie len ťažko možno označiť ako diplomatické. Nuž, emócie sú sviňa, a človek zapálený pre vec, môže na ostatných pôsobiť ako blázon.
Zostáva len položiť si otázku, čo je vlastne prioritou. Výsledky, alebo uhladenosť? Tvrdá práca, vyžadujúca aj nepopulárne riešenia, alebo pokoj a úsmevy? Prísnosť s jasným cieľom, alebo potľapkávanie po ramenách a uspokojenie sa s priemernosťou, len aby ma mali radi?
Otroci verejnej mienky zostanú uväznení v priemernosti, pretože ich kroky riadi strach zo zlyhania, strach z toho, čo si ostatní o nich myslia, strach z toho, ako vyzerajú navonok, keď hovoria, či robia to, čo v skutočnosti cítia.
Rozmýšľajú dva-tri kroky dopredu a žijú v jednom veľkom kŕči. A ľudia im to, samozrejme, žerú, pretože to je také chrumkavé, sympatické, večne usmiate, pomáhajúce charite, nerobiace chyby, páčiace sa všetkým…a PRIEMERNÉ, založené na sympatiách, nie kvalite. A to sú dve veľmi rozdielne veci.
Moja obľúbená speváčka Katka Knechtová v jednej piesni vystihla filozofiu úspechu vetou: „Ak túžiš lietať, riskuj pád…“ Presne o tom to je. Ak dá človek zo seba úplne všetko preto, na čom mu záleží, podriadi tomu celý – často aj súkromný život, ak zaspáva a budí sa s myšlienkou na to, a každý deň pre to tvrdo maká, ešte stále mu to nezaručí, že bude úspešný.
Tisíckrát prehrá, zraní sa, nenominujú ho, odstavia ho intrigy, ktorým niekto uveril, no každá jedna takáto zastávka na ceste k tomu, o čom je presvedčený, mu dá väčšiu silu pokračovať.
Na tróne si však dlho neposedí, pretože ho bude musieť neustále obhajovať. A s každým ďalším úspechom pribudne počet nepriateľov a neprajníkov. Priemerných uhladencov a sympaťákov, ktorí v živote nič nedosiahli, lebo nemali gule riskovať pád.
Kaviarenskí intelektuáli, ktorých hnacím motorom je frustrácia z vlastnej ničoty, maličkí internetoví hrdinovia bez mena a tváre, štekajúce hyeny, ktorých musí byť veľa, aby si ich lev vôbec všimol.
Veci nie sú také, ako sa na prvý pohľad zdajú. Keď je forma dôležitejšia ako obsah, svet sa zdá krajší. Ale pozor – zdanie často klame.
Marta síce vyštudovala ekonómiu, ale viac jej voňala móda. Preto sa jej začala venovať. Priviedli ju k tomu látky, ktoré predáva všetkým, ktorí milujú kvalitu a originalitu. Keďže pred pár dňami oslávila štyridsiate narodeniny a na nedávnych Bratislavských módnych dňoch zožala aplauz s jej ostatnou kolekciou, Martu sme vyspovedali.
Marta, kedy a ako ste sa dostali k myšlienke obchodovať s látkami? Čo bol prvý impulz?
Keď som ako mladé dievča už na základnej škole prepadla móde, ale netušila som akému smeru presne sa chcem v budúcnosti venovať. Od mamy som sa naučila šiť na stroji, postupne som sa naučila robiť strihy z Burdy, šila veci z prvých nakúpených látok v jedinom u nás dostupnom obchode Rempo, kde ponuka látok bola dosť limitovaná. Prvé odevy som samozrejme skúšala sama na sebe, neskôr som už šila aj pre maminu a dokonca sestre na jej stužkovú slávnosť. Na strednej škole, v čase keď sme sa museli rozhodnúť čo ďalej, som ako veľa mladých ľudí tápala čo by bolo pre moju budúcnosť zmysluplnejšie. Rozhodla som sa pre štúdium ekonómie na vysokej škole ale móda sa ma držala zubami nechtami:-)
V tomto období som si už nechávala šiť modely podľa mojich návrhov. Zároveň som vnímala, aké
nedostupné sú u nás pekné materiály. Ponuka bola na môj vkus obmedzená. Keď som sa neskôr zoznámila s mojim budúcim manželom, ktorý pracoval na projektoch po celom svete, mala som možnosť si všímať rôzne kultúry, štýl obliekania, videla som látky a materiály aké u nás v tom čase pred desiatimi rokmi neboli na trhu dostupné a opäť som zatúžila venovať sa móde. V tom čase mi napadlo otvoriť si e-shop s látkami zo zahraničia. Bolo to v období keď u nás e-shopová éra ešte len začínala. Začala som tušiť potenciál, ktorý to v sebe nesie. Najviac ma v zahraničí oslovili – vtedy u nás nie veľmi dostupné – potlačené hodvábne látky, ktoré som objavila hlavne v Číne, Taiwane a Singapure. Ich kvalita ma natoľko sklamala, že som ich začala hľadať v Európe. Hlavne v Taliansku, kam chodím dodnes sama vyberať jednotlivé materiály pre danú sezónu. Ich vysoká kvalita zodpovedá tomu, čo chcem mojim zákazníkom ponúknuť, čo je pre mňa prioritné a hlavne – na vysokej kvalite materiálov si v mojej firme veľmi zakladám. K látkam postupne začala prirodzenou cestou pribúdať aj galantéria a doplnky.
Hotové originálne kabáty a šaty z dielne ZOE FASHION navrhnuté Martou Albrecht Mikulášovou
Kto sú vaši klienti? Aké látky si u vás môžu ženy kúpiť? Ide aj o menšie množstvá povedzme na jedny šaty?
Našimi klientmi sa postupom času stali rôzni slovenskí aj českí návrhári, krajčírske salóny, divadlá a v neposlednom rade dámy, ženy, dievčatá, ktoré hľadajú exkluzívnejšie materiály, originálne a kvalitné látky, či len aplikácie, ktorými si vedia dotvoriť svoj odev a zmeniť staršiu vec na novú. Veľa zákazníčok je natoľko kreatívnych a šikovných, že si radi samé niečo nové ušijú alebo vytvoria originálny kúsok. Ďalej máme dámy, ktoré hľadajú nejakú výnimočnú látku na svadobné šaty, nás priviedlo k tomu, aby sme sortiment materiálov postupne rozšírili aj o svadobné látky a materiály. Každý, kto hľadá niečo výnimočné, čo sa mu zdá na Slovensku nedostupné, si vie u nás nájsť to svoje. Alebo mu vieme pomôcť jeho vysnívaný materiál nájsť u našich dodávateľov.
Z materiálov, ktoré ponúkame sú to hlavne hodvábne látky, rôzne kostýmovky, potlačené aj jednofarebné kabátové flauše, potlačené úplety, krajky a vyšívané tyly na slávnostné a svadobné šaty. Látky nakupujeme v menších množstvách aby sme zachovali ich jedinečnosť a originalitu, na maximálne dvoje šiat a podobne, no niekoľko pár dezénov máme stále v ponuke nakoľko sú veľmi žiadané a chceme tým uspokojiť naše zákazníčky, ktoré si ich žiadajú, prípadne vieme niektoré vypredané dezény ešte doobjednať pokiaľ ich má dodávateľ ešte skladom. Väčšinu látok predávame už od pol metra ako minimálne množstvo na jednu objednávku.
Okrem tohto sortimentu vieme zabezpečiť aj potlač rôznych materiálov podľa vlastne navrhnutého dizajnu.
Ktoré materiály sú vaše najobľúbenejšie?
K najobľúbenejším materiálom pre mňa samú určite patrí kráľovský materiál hodváb so zaujímavou potlačou a tiež kabátový vlnený potlačený flauš. Vedia z nich vzniknúť veľmi originálne kúsky. V poslednom období mám obľúbené hlavne vyšívané tylové látky, ktoré sme začali dovážať na základe veľkého dopytu našich zákazníčok, ktoré sú momentálne absolútne IN na slávnostné šaty, sukne či topy.
Kolekcia prezentovaná na Bratislavských módnych dňoch, 2018
Aké najdrahšie látky máte v ponuke a ktorá z látok, čo do zloženia, pôsobí luxusne a je cenovo dostupná?
Medzi najdrahšie látky patrí hodvábne organzové lamé, slávnostná látka na honosnejšie plesové róby. Je zaručene neprehliadnuteľná. A už spomínané vyšívané tyly, niektoré sú s takzvaným 3D efektom, čiže náročný vyšívaný vzor s korálkami a flitrami. V ponuke máme aj cenovo dostupnejšie látky, každý si môže nájsť to svoje, len si treba uvedomiť, či chceme na danú príležitosť materiál na jedno použitie alebo investujeme do niečoho, čo nám vydrží roky. My sa prikláňame ku kvalite a originalite.
Všimla som si, že máte v sortimente aj rôzne aplikácie. Používate ich aj vo svojej tvorbe?
Áno, popri látkach sme postupne dopĺňali sortiment o zaujímavé aplikácie, či už rozmerovo menšie alebo veľké – na slávnostné šaty. Vždy som ich v mojej tvorbe veľmi často využívala, a zistila som, že aj zo strany klientov je o ne veľký záujem. Preto sme ich začali ponúkať aj na našom e-shope zoefabrics.eu. Aj tí, ktorí majú svoj obľubený módny kúsok, ale chcú si ho časom nejakým spôsobom „oživiť“, spraviť vlastný hand made, redizajn, si u nás nájdu cenovo dostupné aplikácie a bordúry. Ako sa hovorí, fantázii sa medze nekladú.
Okrem látok ste sa preslávili aj s doplnkami. Najmä opasky od vás ma fascinujú. Vyzdvihujú ženské krivky. Kde beriete nápady a inšpiráciu?
Originálne kožené opasky a doplnky z dielne ZOE FASHION
Nápad vždy prichádza akosi automaticky keď sa mi do rúk dostane zaujímavá koža či látka, alebo krásna opasková spona. Opasky ako také ma vždy fascinovali, ja sama mám celkom slušnú zbierku. No a popri navrhovaní oblečenia, hlavne zimných kabátov a šiat ma to začalo ťahať aj k tvorbe originálnych opaskov, keďže som potrebovala či už na prehliadky, fotenia a k jednotlivým kusom oblečenia „dopasovávať“ aj doplnky. Nie vždy som našla vhodný opasok, ktorý by absolútne ladil k našim dizajnovým kúskom, či už farebne alebo materiálovo.
Inšpiráciou je mi okrem svetovej módnej scény a trendov móda samotná, ktorá je dnes tak rôznorodá a úžasne slobodná. Nie je úplne dôležité mať na sebe to najtrendovejšie, čo je práve IN, ale ide skôr o celkové zladenie sa, vrátane doplnkov.
Od látok ste prešli k móde. Ako k tomu prišlo?
Marta Albrecht Milkulášová s kolegyňou krajčírkou Katkou Prajovou Oginčukovou
Móda sa ma drží už veľmi dlho, odkedy sa pamätám, a už v čase keď som začala šiť prvé jednoduché modely niekedy na základnej škole, postupne až po strednú školu som módu stále brala len ako svoje hobby a tvorila som sem tam niečo len pre moje blízke okolie a pre seba. Nešla som cestou klasickej vyštudovanej návrhárčiny, nemala som voči sebe také zdravé sebavedomie, že sa mi to môže podariť. Veď treba školu, treba vedieť dobre kresliť, treba byť dostatočne kreatívny a tvoriť síce originálne, no nenositeľné veci. Išlo a vyvíjalo sa to celé postupne až nenápadne. Chcela som na ísť mojou cestou. V hlave som mala vytvorený koncept postupného získavania kontaktov na výrobcov a distribútorov látok, neskôr aj galantérie, aby som mala tie správne zdroje pekných a kvalitných materiálov, z ktorých by som niekedy v budúcnosti sama tvorila. Nielen predávala mojim zákazníkom. Látok, ktoré boli síce krásne, ale dlhšie nenašli potenciálneho záujemcu mi bolo ľúto. Rozhodla som sa ich využiť a navrhla som prvé modely. Môj e-shop s látkami a moja tvorba sú tak vzájomne prepojené. Bolo ťažké rozhodnúť sa len pre jednu z činností, pretože sa navzájom dopĺňajú. Pri tvorbe mám v podstate voľnosť výberu materiálov pre danú kolekciu, sama si určujem tému, farby aj použité látky. Najpodstatnejšia bola samozrejme odozva klientok, ktorým sa navrhnuté modely páčili natoľko, že mi dodávali sebavedomie venovať sa tvoreniu naďalej a pokračovať v rozbehnutej ceste.
Vaše kolekcie sa stali už neoddeliteľnou súčasťou Bratislavských módnych dní. Kedy sa to celé začalo?
Niekedy na jar roku 2014 keď som našla na facebooku ponuku na zúčastnenie sa projektu „Nové tváre módnej scény“ v rámci Bratislavských módnych dní. Povedala som si, že prečo neskúsiť. Bratislavské módne dni sú obrovská výzva a príležitosť zároveň pre každého módneho návrhára ukázať sa pred väčším publikom. Samozrejme vždy som sledovala Bratislavské módne dni ako niečo kde sa prezentujú len tí najlepší slovenskí návrhári a nikdy by mi nenapadlo, že sa mi podarí tam niekedy vôbec zúčastniť. S absolútnou pokorou som poslala vypracované tematické zadanie a v kútiku duše dúfala, že budem možno medzi piatimi finalistami s možnosťou prvej veľkej prezentácie na pódiu. Áno, bol to môj sen a bolo pekné snívať o ňom a ešte krajšie sa naozaj zúčastniť. Prvá kolekcia bola nazvaná Anna Karenina s prvkami ruskej módy v novom modernejšom looku, aj čo sa týka materiálov. Kolekcia mala ruskú esenciu a tiež sme pri nej prvý raz využili maľbu na odev, ktorá to celé ešte viac umocnila.
Aj vďaka víťazstvu v Nových tvárach módnej scény s touto kolekciou ma BMD pravidelne pozýva na prezentáciu novej kolekcie na ďalšie ročníky, z čoho sa veľmi teším lebo je to jedna z najlepších možností ukázať sa a dať o sebe vedieť čo sa týka módy na Slovensku.
Ak by chcel muž prekvapiť ženu kvalitným darčekom od vás, ktoré kúsky by ste odporučili ako tipy?
Nech sa páči. V ponuke máme rôzne originálne kabáty a saká, či hovábne blúzky a tiež originálne kožené opasky a kabelky. V prípade, že by sa pán manžel, či priateľ nevedel rozhodnúť pre konkrétny darček pre svoju dámu, ponúkame aj možnosť darčekovej poukážky na nákup celého sortimentu, vrátane látok. Tiež poskytujeme možnosť ušitia kabátu či iného kúska na mieru.
Čo si myslíte, aký je najlepší vek pre človeka začať sa učiť cudzí jazyk? Ja som sa pred štyridsiatkou rozhodla, že sa naučím po anglicky. Prečo? Mala som pocit, že by ma znalosť jazyka mohla posunúť osobne i kariérne. A inšpirovala ma aj moja dcéra. Bola študentkou univerzity a v čase našich dovoleniek odmietala prekladať moje konverzácie. Nevyhovovalo mi to, a preto som sa rozhodla, že to zmením. Začala som sa učiť anglicky spolu so súkromnou lektorkou angličtiny. Dnes je moja angličtina plynulá a priviedla ma k novým poznatkom, ľuďom a príležitostiam. Začiatky však boli všakovaké…
Môj prvý pokus dohovoriť sa…
Boli sme na dovolenke v Taliansku a stratili sme sa v malej talianskej dedinke. A opäť tá istá situácia s dcérou. Odmietla prekladať. A tak som si povedala, že teraz prišla tá správna chvíľa jej ukázať, že to zvládnem aj sama. Aby som si dodala sebavedomia, tak som si vybrala najkrajšieho Taliana na námestí, aby mi poradil cestu. Pristúpila som k nemu s milým širokým úsmevom a spýtala som sa ho v angličtine : „Môžem Ti pomôcť ?“ Bola som šťastná, že som to zvládla, ale mladý muž vyzeral, akoby stratil všetky schopnosti odpovedať. Po chvíli sa zmohol na odpoveď: „Samozrejme“. A ja povzbudená svojím úspechom som sa spýtala :
„V angličtine alebo nemčine ?“
Viete si predstaviť jeho oči ? Skoro mu vypadli z očných dierok. A tá žiara v jeho tvári… ihneď som si uvedomila, čo som povedala a rýchlo som ukončila rozhovor a skoro utekala z miesta hanby.
Po tejto skúsenosti som začala navštevovať rôzne akcie/ eventy, ktoré boli v angličtine. Moja prvá akcia bolo stretnutie InterNations v Bratislava, kde ma v učení sa podporoval ambasádor Diego Loyola. On sám pochádza z Equadoru a pozná ten pocit, čo to je začať sa v neskoršom veku učiť jazyk – v jeho prípade slovenčinu. Vďaka jeho podpore som stretla veľa nových kamarátov z rôznych krajín.
Zúčastňovala som sa rôznych diskusií – aj na sociálnych sieťach. Napríklad na Facebooku v skupinách expatov. Bola som prekvapená množstvom ich zlých skúseností na Slovensku. V rôznych príbehoch bolo cítiť zraniteľnosť, stratu bezpečia a niekedy i hnev.
Moja práca úradníka nadobúda širšie rozmery a iný zmysel
Expati sú ľudia, ktorí nemajú dostatok sociálnych kontaktov. Prichádzajú do našej krajiny za prácou (manažéri, diplomati, úradníci zastupiteľských úradov). Nemajú tu väzby. Často sa cítia osamelí a niekedy až smutní. Tu i tam mi to pripomína časy, keď som pracovala na onkológii a neskôr ako riaditeľka v zariadení pre seniorov. V oboch zamestnaniach som denne videla veľa zraniteľnosti a sociálnej izolácie väčšiny mojich klientov. Viete, ak ste profesionál v tejto oblasti, viete si nájsť svoj spôsob ochrany ako zvládať situáciu.
Teraz pracujem ako vedúca odboru sociálnych vecí v Ružinove, kde žije veľmi veľa cudzincov. Aj tu sa denne stretávam s rovnakými pocitmi ako u expatov v diskusiách na sociálnych sieťach a na eventoch. Vôbec nezáleží na tom, odkiaľ pochádzate alebo kde sme sa narodili. Všetci sme ľudia s rovnakými potrebami. Potrebujeme niekam patriť. Zdieľať radosti i starosti.
Preto som sa rozhodla zmenšiť frustrácie expatov a ukázať im, že Slovensko je dobré miesto pre život, kde je veľa srdečných ľudí. Že sa tu nemusia cítiť osamelo. Začala som pre nich ako dobrovoľník organizovať vychádzky pre „newcomerov“ v centre mesta, rôzne kultúrne podujatia spojené so slovenskou kultúrou a históriou. Chcem ich inšpirovať aby zmenili svoj názor na naše krásne Slovensko.
Niektorí z prítomných boli prvý raz v živote na opere
Vďaka týmto aktivitám mám veľa kamarátov z rôznych štátov. Moja angličtina sa každým dňom zlepšuje, stáva sa plynulou a začínam komunikovať bez stresu. Snaha o inšpiráciu pre zmenu u samej seba, ale aj u cudzincov napĺňa význam slova inšpirovať. Inšpirovať pre mňa znamená prebudiť pozitívne pocity, povzbudiť ich k entuziazmu.
Vedeli ste, že v latinčine slovo inšpirovať znamená dýchať?
A kedy sa vieme zhlboka nadýchnuť? Keď máme okolo seba svoje kruhy plné bezpečia a dobrých vzťahov. Mojim cieľom je pomôcť cudzincom žijúcim n Slovensku budovať si vlastné slovenské kruhy bezpečia, pocit súdržnosti a záujmu komunity.
Verím a som presvedčená, že moje aktivity napomáhajú robiť našu krajinu lepším miestom na život pre všetkých.
Vďaka môjmu záujmu naučiť sa angličtinu som spoznala nových ľudí, dozvedám sa zaujímavosti z ich krajín. Som pyšná na Slovensko a teším sa, že môžem cudzincom, ktorí dlhodobo žijú na Slovensku ukázať našu krásu a popísať im históriu aj v angličtine. Pred 10 rokmi by mi vôbec nenapadlo, že angličtina takto obohatí môj život.
Po 40ke som z nevýhody veku a zo zaškatuľkovania v pozícii úradník spravila výhodu
V čase svojho voľna môžem byť v kontakte s mladou generáciou, ktorá si cení moje spomienky o Bratislave. Oceňujú moju odvahu rozprávať. Každou novou témou počas vychádzok si nie len rozširujem slovnú zásobu v angličtine, ale aj trénujem svoj mozog zabudnutými historickými vedomosťami. Vracajú sa mi spomienky na súťaže „ Poznaj svoje mesto“ ?.
Vďaka vychádzkam neustále objavujem svoje mesto v nových detailoch krásy. A moja práca úradníka nadobúda širšie rozmery a iný zmysel.
Facebook sa len hemží stránkami, ktoré ponúkajú letenky. Ja sa zameriavam hlavne na tie akciové alebo “chybné”. Niekedy sa totiž v rezervačnom systéme stane chyba a vy si viete kúpiť letenku do Ameriky aj za stovku. Tu je však riziko, že takéto letenky môžu byť neskôr stornované. Ale keď je akcia, tak cena aj letenka je garantovaná a vy môžete baliť kufre.
Dnes napríklad vyskočila na mňa takáto ponuka…
A ja som si pri tej príležitosti zaspomínala na svoj výlet do Kyjeva. Išla som sama. V októbri 2017, na dva dni a bolo to super. Do Kyjeva sa lieta aj z Bratislavy, keď vymáknete akciu, tak sa tam viete dostať za dobrú cenu a dva dni (nerátam dni príchodu a odchodu) vám určite na návštevu postačujú. V Kyjeve sa platí hrivnami, ale zoberú vám aj eurá a doláre, platobné karty tiež na väčšine miest akceptujú. Pozor, na cestu potrebujete pas, na občiansky vás tam nepustia. Do Kyjeva som priletela z Bratislavy večer, vonku lialo a ja som dumala, ako sa dostanem do hotela. Našťastie v Kyjeve funguje Uber a ja som sa pohodlne dostala za cca 3 eurá z letiska do hotela, pričom cesta trvala vyše pol hodiny.
Stihla som večeru, na recepcii hotela som si nechala poradiť kde nájdem nejakú dobrú lokálnu reštauráciu a hybaj tam. Kuchyňa je podobná tej ruskej, ale našťastie nedávajú do jedla toľko kôpru ako som to zažila v Moskve. Boršč a vareniky (plnené pirohy). Čo ma prekvapilo bola chrenovica, ktorú som dostala ako predjedlo.
Ľudia v Kyjeve sú veľmi milí, priateľskí. Pristavia sa a poradia aj keď ich o to nepožiadate, ale vidia, že ste očividne stratení (s mojim orientačným nezmyslom sa mi to sáva bežne ). Nemala som problém dohovoriť sa po anglicky, ale s radosťou som si oprášila aj ruštinu. Nebudem tu písať o tom, čo som všetko videla, na webe nájdete množstvo informácií o tomto meste, hlavné turistické atrakcie a čo sa oplatí vidieť.
Prvý deň som mala v pláne prechádzku Kyjevom a uvidieť čo najviac ako sa dá. Kyjev je mesto kostolov. Netuším, koľko presne ich tam je, ale ak sa opýtate Googla, iste vám to povie. Ja som ich navštívila asi 10. Do múzeí chodiť nemusím, ale v každom meste sa snažím zájsť do čo najviac kostolov. Ukrajinci sú ortodoxní veriaci. Ich chrámy sú krásne vyzdobené a ľudia sa tam počas dňa zastavia na krátku modlitbu pobozkajú obraz a idú zas po svojom. Aj som dumala, prečo pri každom obraze visí handrička. Nuž hygiena musí byť, takže keď daný obraz pobozkajú, tak ho tou handričkou utrú (nebudem radšej rozmýšľať nad tou handričkou a jej hygienickou (ne)závadnosťou…
Po meste som chodila pešo, rada vnímam atmosféru mesta a pozorujem ľudí v ich každodennom živote. V Kyjeve si na každom kroku kúpite kávu a čaj, stretnete túlavého psa. Na zmrzlinu nikdy nie je chladno, dá sa jesť aj keď máte na rukách rukavice. Čo nestretnete sú davy turistov. Teda ak sa akurát nehrá medzinárodný futbalový zápas .V ten deň bol totiž zápas Ukrajina – Chorvátsko a tak som videla mnoho ľudí s chorvátskymi vlajkami. A keďže som bola ubytovaná v hoteli nad štadiónom, tak som mala ten zápas aj live.
Majdan asi pozná každý. To je srdce mesta, obrovské námestie, ktoré si veru zažilo svoje
Po meste som chodila pešo, prešla som 28km a videla som veľa. A aj napriek tomu, že som bola sama a aj po zotmení, vôbec som nemala strach či obavy. Mesto je bezpečné. Teda aspoň tam, kde som sa pohybovala ja. Rastie tu veľa gaštanov, takže hlavne na jeseň keď gaštany dozrievajú a padajú, treba dávať pozor, aby ste sa moc veľmi stromami nezdržiavali (moja hlava môže dokázať, že taký úder gaštanov dosť bolí).
Na konci dňa som sa išla ešte povoziť metrom. V Kyjeve je vraj najhlbšia stanica metra na svete a na ďalšej stanici je jeden z najdlhších eskalátorov na svete. Tak to som musela predsa vidieť. A ten eskalátor bol fakt dlhý, ľudia normálne sedeli na schodoch čo to tak dlho trvalo. Ja som nesedela, ja som sa kochala a fotila. Fotky sú len mobilom fotené, tak ospravedlňte kvalitu.
Lucia Lulu Krutá Viac fotografií nielen z Kyjeva nájdete na Instagrame @lulu_z_ honolulu
Zuzana študovala priemyselný dizajn na FaSTU. Po získaní bakalárskeho titulu si dokončila štúdium na VŠVU so zameraním na grafický dizajn. Keď sa jej spýtate, že prečo presedlala na grafický dizajn, dostanete vtipnú odpoveď: „Nebavilo by ma navrhovať miešačky. Chcela som robiť niečo kreatívnejšie.“ Venuje sa nielen grafickému dizajnu, ale aj iným oblastiam umenia, ktoré majú niečo spoločné s tvorivosťou, originalitou.
Tento článok chcem venovať Zuzke a jednej konkrétnej príhode ako poďakovanie. Zuzka robí veľmi veľa skvelých a vysoko odborných vecí. To, čo urobila v tomto prípade, sa môže zdať také malé. Nedôležité. Pre mňa však má táto „drobnosť“ veľký význam. A nielen z hľadiska symboliky. Keď pre vás urobí kamarát niečo len tak. Lebo chce. Z čistej lásky. Vtedy viete, že ste pre niekoho dôležitý.
Takto nejako to bolo…
Bol marec. Zlomila sa mi spona na opasku. Milovaný a pre mňa dôležitý kus. Používam ho na všetky kabáty, ale najmä v zime na kožuch. Opasok, aký len tak ľahko nekúpite, pretože potrebujete hrubú a kvalitnú kožu. Pôvodná spona bola z tvrdeného plastu a doslúžila. Keď som si posťažovala v Zuzkinej prítomnosti, požiadala ma, aby som opasok priniesla. Chvíľu som sa s ňou vadila, že to už nepôjde opraviť, ale nepomohlo. Chcela dačo vyskúšať.
Nechápala som, čo by tak asi mohla urobiť. Keby neprišla zima, už by som na celú príhodu aj zabudla. Ale je december. Babie leto v novembri pominulo a opasok zrazu chýbal.
19 rokov od priemyselného dizajnu na FaSTU. Normálne skoro ako v škole…
Ako to vidí Zuzka?
„Mám nápad. To bola veta, kde moja mama chytala paniku, keď som mala 4 roky.“ Mamina odpoveď ? TAK RÝCHLO NAŇHO ZABUDNI. „Nie, že by mi mama chcela nepatrične pristrihovať krídla, ale moje bádanie bolo často na hrane. Niečo sa pokazilo, rozbilo, niekedy i krvácalo…Vždy som robila zo všetkého všetko, niekedy aj z ničoho niečo, len aby to bolo netradičné. Som experimentátor. Všetko ma baví raz. A preto milujem svoju robotu.“
Zuzi ďakujem. Verím, že tvoja nápaditosť a um sa prejavia ešte aspoň tisíckrát pri našich spoločných projektoch.
Zuzanin ateliér nájdete v Senci. Okrem toho má i predajňu BEYOUs bižutérnymi komponentami. Dajú sa objednať aj cez eshop.
A keď radi tvoríte, môžete si s ňou dohodnúť workshop.
Lucia je nesmierne tvorivý človek. Som presvedčená, že jej meno nie je nikomu z nás neznáme. Svoje umenie pretavuje do rôznych oblastí. Mozaiku vnútorného šťastia si skladá z viacerých dielikov. Herectvo , hudba, spev, joga. Tieto sféry sa stretajú v spoločnom menovateľovi, v ktorom je hlas ako vyjadrovací prostriedok. V našom rozhovore sa chceme dotknúť najmä jej tvorivému potenciálu v rôznych oblastiach. Napríklad i liečivému potenciálu hlasu.
Čo ťa najviac v posledných dňoch a mesiacoch teší?
Teší ma, že som sa opäť viac priblížila k hudbe. Tým, že som bola s deťmi dlho doma vystupovala som iba sporadicky. Teraz už spievam viac.
Začalo to už v januári živým vystúpením na odovzdávaní ocenení Krištáľové krídlo. Potom rok pokračoval viacerými zaujímavými projektami, ako napríklad moja účasť v Sit Down Ladies Comedy – tam som robila one women show s looperom, ďalej veľmi inšpiratívny a na naše pomery unikátny projekt Symphony Meets Jazz so Štátnou filharmóniou Košice a Boris Čellár Band, kde som okrem jazzových štandardov spievala vlastnú kompozíciu, alebo známu skladbu, ktorú preslávila Nina Simone a popri improvizáciách som do skladieb votkávala nápevy riekaniek, či ľudových piesní.
A nasledovali viaceré vystúpenia v rámci festivalov a kultúrneho leta.
Bola som prekvapená, koľkých fanúšikov v skutočnosti mám a s akým ohlasom som sa stretla. Často som sa cítila ako žena, ktorá sa rozhodla zostať s deťmi doma a vypadla z centra diania, že stagnujem v osobnom napredovaní.
Poviete si, to je predsa normálne, lenže ja som pred tým stále cestovala, niečo tvorila, bola veľmi aktívna a pre mňa táto zmena bola skutočne náročná. Potom prišlo veľmi milé prekvapenie v podobe fanúšikovskej podpory a záujmu. A to ma naozaj teší a zároveň motivuje o to viac znovu pracovať a pretavovať moje nápady do reality.
Už sme naznačili, že sa venuješ tzv. liečivej sile hlasu a robíš workshopy. V čom táto metóda spočíva?
Tento projekt je stále vo vývoji. Vyšiel z mojej dlhoročnej potreby a z pozorovania. Už predtým som robila workshopy ako sa zbaviť trémy za pomoci dychu a rezonancie hlasu. Začalo to prakticky ešte počas štúdia jazzového spevu.
Keď som videla, že je to pre mojich spolužiakov a priateľov príjemné a prínosné, inšpirovalo ma to a začala som túto tému rozvíjať. Experimentovala som najskôr na sebe. Využívala som rôzne metódy. Cvičenia z jogy, inšpiráciou mi bolo aj alikvótne spievanie, tibetské aj indické mantry, vnímala som, ako jednotlivé samohlásky, či zvukové nazvime to zhluky rezonujú v konktrétnch častiach tela.
Tiež ma veľmi oslovila práca s dychom na základe kombinácie speváckych a jogových dychových a kondičných cvičení. Stále hľadám ďalšie spôsoby a prístupy. Snažím sa hlas chápať ako prejav frekvencie a rezonancie. Sama v tejto oblasti stále bádam.
Chodím na rôzne workshopy, na také, ktoré pracujú s konkrétnymi vedeckými meraniami a následne ich potom skúšam zapracovať do svojich konceptov a pozorujem na sebe, ako sa zmení môj pocit pri speve. Alebo na také, ktoré rozširujú moje vedomie, aby som sa na veci dokázala dívať v širších súvislostiach.
V princípe si takto aj sama rozširujem obzory. Možno to poznáte aj vy. Je niečo o čom ste presvedčení, že to tak je, ale chcete si to preveriť aj z iného uhla. Dovolí vám to potom chápať veci viac do hĺbky. Prináša to benefity nielen mne, ale aj ľuďom, s ktorými potom pracujem.
Neznamená to, že vysvetľujem ľuďom fyzikálne zákony, ale používam obraz a metaforu, čo klientom potom pomáha rýchlejšie vnímať a využívať potenciál, ktorý v nich drieme.
Pre koho sú takéto cvičenia vhodné a čo sa nimi dá dosiahnuť v osobnom a pracovnom živote?
Ako som už naznačila, moja práca s hlasom je celoživotný, tak trochu súkromný výskum. To, že sa touto témou zaoberám osobne súvisí s mojim povolaním, ale aj s psychohygienou a nachádzaním odpovedí aj v duchovnej oblasti.
Druhá vec je, že to pomáha aj ľuďom, ktorí sa potrebujú v rámci svojho povolania a práce posunúť. Zisťujú, že hlas im stagnuje a že sa v určitých situáciách dostávajú do úzkych. Osobne mám rada dlhšie workshopy, na ktorých vieme rozpracovať jednotlivé metódy do skutočných výsledkov.
Niekedy pracujem s ľuďmi, ktorí sú po chorobe a potrebujú svoj hlas vrátiť do formy. Alebo sú ľudia, ktorí majú hlas takpovediac zle posadený a na konci dňa kvôli tomu fyzicky nevládzu rozprávať. Cvičenia a práca s hlasom, dychom a postavením tela im dokážu výrazne pomôcť.
Hlas nie je mimo vás…
Mnohí ľudia vnímajú hlas ako niečo, čo je tak trochu mimo nich. Ja však hľadám sposoby, ako v ľuďoch otvoriť vnímanie a precítenie samých seba tak, aby pochopili, že ich hlas je pevnou súčasťou ich osobnosti.
Poviete človeku zaspievaj a on vám povie, že on nemôže zaspievať, lebo nemá hlas, alebo sluch, alebo rytmus. Tu musím oponovať, pretože každý má hlas. Hlas je súčasťou nášho bytia. S hlasom sa dá narábať aj v obyčajnej vete a bežnej komunikácii.
Už len pri pozdrave, keď povieme AHOJ. Dá sa vysloviť rôzne. Spevavo. Milo. Na pol úst. Nejde teda len o obsah slova, ale aj o spôsob. O zanechanie odkazu vďaka intonácii, intenzite, sfarbeniu, jemným odtienkom.
Tým že ľudia spoznávajú svoj hlas a preciťujú rezonanciu v rôznych častiach tela, tak sa zoznamujú so samými sebou viac do hĺbky. Niekedy vďaka tomu vedia uvoľniť rôzne bloky. Preto hovorím o liečivej sile hlasu.
Tieto workshopy sú pre mňa niečím akoby posvätným. Robím ich skôr sporadicky na základe dopytu konkrétnych ľudí, ktorí dostali informáciu od priateľov a známych. Vždy sa však na tieto workshopy nesmierne teším.
Som detailistka a záleží mi na tom, ako sa ľudia budú po celý čas cítiť. Dôležitý je teda i priestor, kde prebiehajú. Veľa závisí aj od skladby zúčastnených ľudí. Každý z prítomných má v sebe inú energiu a vyžarovanie.
Počas spievania sa niekedy dejú zázračné veci. Niektorí ľudia zrelaxujú, iní sa dokonca rozplačú. Alebo si v sebe nosia akési vnútorné obrazy, ktoré nevedeli pochopiť a zrazu to príde a pochopia. Ide tu teda o skutočné, ba až hmatateľné spojenie so samým sebou. So svojou podstatou. Na workshope som mala napríklad aj psychologičku, ktorá vyhodnotila tento prístup ako veľmi prínosný.
To čo rozprávaš znie zaujímavo. Tvoja práca má rôzne presahy. Kam ťa tieto vedú?
Na tom, ako fungujem ma priťahuje, že nikdy neviem ktorá činnosť aké ďalšie dvere otvorí. Keď som napríklad robila Jazz ide do školy, netušila som, že vďaka tomu, ako sa deti zapájali, spievali, odpovedali, improvizovali na pódiu sa dostanem ako rečník na konferenciu, ktorá sa zameriavala na Iné formy učenia.
Potom som zase prednášala na odbornom sympóziu UMELECKÝ HLAS, kde som mala možnosť ukázať niektoré fragmenty z meditácie. Veľa vecí je pre mňa výzvou a idem do nich, pretože ma to núti stále na sebe pracovať a pretože takto zrazu vznikajú unikátne veci.
Napríklad sme realizovali aj vystúpenie, kde som ako speváčka vystupovala bez pevných piesňových foriem, improvizovala som spolu s ďalšimi hudobníkmi, mali sme len tému a navzájom sme na seba reagovali, či už melódiou, prácou s textom a rytmom a keď letela okolo mucha, tak sme do toho zapojili aj jej bzukot.
Niekedy sa stane, že skončí pieseň a v tom momente zazvoní na kostole niekde poblíž zvon v rytme a na rovnakom tóne. Alebo zapojím do hry looper a urobím one woman show.
Tam zistím, že na niektoré veci treba kondične rásť a to ma núti fyzicky cvičiť, aby som to všetko zvládala. A už sme zase pri joge. Alebo si dopĺňať technické zručnosti.
Práca s deťmi prostredníctvom rytmických kartičiek
Rytmické kartičky, zapisovanie detských melódií pomocou farieb, to sú len čiastočky toho, čo mi prinieslo neustále hľadanie, ako rôzne sa dá sprostredkovať hudba deťom a nielen im.
Hľadala som, ako jednoducho, hravo a nenásilne priblížiť hudbu a jej skryté zákonitosti.
Vytvorila som si obrázky, ktoré znázorňujú jednoduché slovné spojenia. K tomu ma priviedol jazz, cez scat a rytmické frázovanie a zadeľovanie som si uvedomila, ze keďže každý jazyk má v sebe svoj rytmus a my ho prirodzene od detstva počúvame od svojej mamy, tak prirodzene máme v sebe aj rytmus, ktorý vychádza z našej rodnej reči.
Cez tieto obrázky som vlastne prepašovala určité základné rytmické fragmenty a zrazu deti vytlieskavali rymus bez toho, aby sa toho obávali. Tiež si dokázali na xylofóne, ktorý som si farebne upravila zahrať pomocou farebnych zápisov melódie a takto mať radosť z hudby.
Občasné vystúpenia pre nepočujúcich ma zase priviedli k systému cymatic- zviditeľňovanie zvukových vibrácií na vode, alebo na membráne, na ktorej je napríklad piesok, či k preciťovaniu vibrácií na vlastnom tele pomocou vysokorezonančných hudobných nástrojov.
Niekedy deťom položím na chrbát nástroj woodpack, ktorý vytvoril môj muž a hrám naň. Dalo by sa povedať, že to celé začalo pri štúdiu v zahraničí, kedy som si uvedomila, ako žalostne málo máme hudobnej výchovy v skôlkach, školách, napriek tomu, že sme spevavý národ. Prvým mojim krokom bol projekt Jazz ide do školy, ktorý trval 4 roky a prerušila som ho, keď sa mi narodila prvá dcéra.
Stretla si sa počas svojej práce s niekým, kto sa nevedel zbaviť trémy?
Jasné. Denne. Napríklad sama so sebou (smiech). Ako príklad uvediem moju hru na klavír. Vždy som mala obrovskú až paralyzujúcu trému, že som ani nevedela, kde je nota C. Teraz po rokoch sa čiastočne zbavujem trémy vďaka hre HANA, kde v predstavení v jednej scéne doprevádzam inú postavu hrou na klavíri.
Zo začiatku som myslela, že to nezvládnem. Ešte v deň premiéry som sedela v šatni a myslela, že to bude hrozný trapas. A v jednom momente mi svitlo, že veď to nehrám ja, ale tá postava – Nora. A to ma zachránilo. V hre mi to funguje, tak verím, že postupne sa aj ja Lucia odvážim hrať pred obecenstvom.
Ľudia, s ktorými som pracovala, boli z rôznych oblastí života. Napríklad som mala na workshope top manažérku, ktorej tréma doslova paralyzovala telo i hlas. Trémy sa postupne úplne zbavila, ale posunula sa dokonca ďalej, usúdila, že tá práca ju už nenapĺňa a napokon si našla iné zamestnanie.
Častokrát totiž, keď ľudia začnú pracovať s vlastným hlasom, tak sa počas cvičení zbavia rôznych nánosov. Práca s hlasom sa tak môže stať ich prvým krokom k reštartu. Alebo to naopak ešte posilní ich pozíciu a sebaistotu.
Pozitívnych príkladov mám viac. Spomeniem ešte pani, ktorá sa musela naučiť správne dýchať, pretože pri tlmočení strácala hlas a lekári ju varovali, že oň príde natrvalo. Dnes dokáže tlmočiť celé hodiny.
A mala som aj žiačku, ktorej povedali, že už nikdy nebude rozprávať. A ona rozpráva. Ten pocit, keď zašla na lúku na kraj lesa a dokázala z hĺbky duše zakričať sa ani nedá popísať.
So svojim mužom - Borisom Čellárom
Hlas je pre mňa silné médium a hoci sa cítim najmä ako speváčka a herečka, motivačná práca s inými ľuďmi ma fascinuje, je to ako taký výskum. Nie je mojou ambíciou mať vlastnú školu, mám rada zmenu a akýkoľvek systém ma zväzuje.
Ale vidieť, že naučiť človeka vnímať svoj hlas, rozozvučať a posilniť ho mu môže zmeniť kvalitu života k lepšiemu je jednoducho príjemné.
Mám kamarátku, ktorá nemá rada Vianoce. Ako sama hovorí, idú jej doslova na nervy. Vadí jej, že tento svoj názor ani nemôže nahlas vysloviť, pretože by ju všetci ukameňovali. Veď Vianoce. Rozumiete. Radujme sa, veseľme sa.
Osobne si myslím, že je veľa ľudí, pre ktorých sú Vianoce veľmi ťažkým obdobím. Niektorým sa otvárajú rany. Vynárajú sa spomienky. Niekto je osamelý. V predvianočnom období, keď sa odvšadiaľ hrnie na nás ilúzia dokonalej lásky a krásnych vzťahov, môže byť tento nával pozitívna zaťažkávajúci. Najmä keď je realita u niektorých úplne iná.
V tom porovnávaní všeobecne prezentovaného a skutočnej reality je totiž stres. Je to podobné, ako s bulímiou. Nedávno sme o nej písali. Baby vidia v časopisoch a na sociálnych sieťach „vychrtliny“ či dokonalé postavy a neuvedomujú si, že výsledná fotografia je často výsledkom práce zručného grafika a photoshopu. Že v skutočnosti sú tie ikony krásy iné. Tak podobne i Vianoce nahrávajú čomusi, čo by sa dalo nazvať emociálnou bulímiou. Preventívne máme stres už od novembra, snažíme sa na 110%, aby celé to obdobie bolo krásne, pohodové a ligotavé a potom sa z toho zrútime.
Včera začal december. Blížime sa do finále. Za seba chcem povedať, že odkedy si doma robíme Vianoce také, ako ich cítime, je to pohoda. Bez „zbesilých pokusov“ o dokonalosť (viem o čom hovorím – kedysi som dokonalosť nacvičovala a rútila sa aj pri šúpaní zemiakov na šalát). Vianoce sú pre mňa o tom, čo sa nedá vidieť. Iba cítiť. Kúzlo..
Od septembra sme sa rozhodli náš web zmeniť na magazín. Chceme totiž inšpirovať a prinášať príbehy ľudí, ktorí môžu svojim postojom, alebo myšlienkami pomôcť ďalším. Či už pri hľadaní práce, alebo sa podeliť o poznatky týkajúce sa zdravia, cestovania, reštartu. Píšu nám aj ľudia, ktorí chcú ostať v anonymite. Jednou z nich je aj pani Natália (skutočné meno neuvedieme), ktorá nám poslala tento list. Popisuje v ňom svoj syndróm vyhorenia a ťažkosti s hľadaním si práce po 40ke. Ak ste sa s týmto syndrómom ešte nestretli, tešte sa. Nejde o nič príjemné. Človek v podobnej situácii potrebuje odbornú pomoc a tiež pomoc blízkych. Nie vždy ju však dostane. Stane sa, že takýto človek ostane pre okolie nepovšimnutý. Som nesmierne rada, že vďaka projektu 40plus vieme podať pomocnú ruku, alebo niekedy povzbudiť, nakopnúť. Naštartovať.
– – –
Tak OK!
Hodiny na kostole odbíjajú polnoc. Sedím v kuchyni a zamýšľam sa nad tým, čo človek vo svojom živote dokáže zmeniť. Aký hnací motor môže mať…
Mám 42 a ešte pred pár mesiacmi som si myslela, že dokážem zmeniť minimálne svoj svet. Prečo? Lebo emóciami ovládané a vybičované nálady mám už dávno za sebou. Lebo si myslím, že po pracovnej stránke som po 22 rokoch vo svojom obore dosiahla strop. A nebolo sa kam hýbať ďalej! Rozmýšľala som chvíľu, či urobiť veľkú životnú zmenu. Bolo to desivé, ale neurobiť nič, mi pripadalo ešte horšie. Hovorí sa, že vždy je cesta, ktorou sa dokážeš pohnúť vpred. Len sú aj dni, týždne, mesiace, keď prestávaš vnímať. Vzďaľuješ sa. Nepripúšťaš si. A on zrazu príde. Volá sa syndróm vyhorenia. Tento pán bol tak vzdialený mojím snom, ktoré som si predsavzala, v čase keď ma ešte hnali vysoké ambície a ďalekosiahle ciele. Dnes ma dusí v mojom vnútri a ja padám, padám a neviem sa dočkať, kedy zavriem za sebou dvere za prácou, ktorú som ešte pred pár mesiacmi a po celé roky milovala nadovšetko. Zrazu stojím nad priepasťou a pozerám sa pomyselnej smrtke do očí. Dobre vzdávam to. Končím. Game is over. Odchádzam so cťou. Zatváram dvere a už sa neobzerám. Vidím len krabicu na stole, do ktorej sa zmestilo 12 posledných rokov mojej dennodennej práce 24/7. Odchádzam so vztýčenou hlavou plnou nových plánov do budúcna. S podpornými myšlienkami a vetami hrdosti, ktoré sa mi preháňajú hlavou. Veď predsa nájsť si novú prácu nebude pre mňa ani najmenší problém. Som predsa ešte „mladá“, stále správne namotivovaná. Priam v najlepšom veku. Ovládam tri jazyky, deti nemám, dokážem sa čomukoľvek prispôsobiť. Najmä novým výzvam, situáciám, nadriadeným, mám skúsenosti, ktoré predsa všade hľadajú, ponúkam svoju lojálnosť, húževnatosť a flexibilitu.
Konečne. Zaslúžený oddych.
Hm – doma je super. Mobil nezvoní, dodávatelia nevolajú, zamestnanci nevolajú, nezvonia už ani klienti, sem-tam zavolá niekto z rodiny. Nikto ma nesúri, som pánom svojho času. Konečne sa môžem venovať sebe, svojmu hobby, stíham aj zaslúženú dovolenku. Čítam. Píšem. Plávam. Je to úžasné. Cítim, ako sa dostávam do pohody, aj keď zdá sa mi, že jej začína byť po toľkých rokoch akosi priveľa. Čas beží. Dni za oknom sa začínajú skracovať, ale tie moje zdá sa, sa predlžujú. V noci nespím, začínam byť unavená z nič-nerobenia. Hádam ešte viac, ako predtým z množstva práce. Ráno vstanem a mám fajront. Uff. Po mesiaci oddychu sa snažím zložiť si čo najodbornejšie životopis. Nevynechám nič. Viem predsa, ako vyzerali životopisy potenciálnych zamestnancov u nás, ktorí neuspeli. Vkladám životopis na najznámejší profesijný portál. Prechádzam dopytom a už sa vidím ako uspejem. Csss veď presne mňa hľadajú. Ešte si budem vyberať, toľko budem mať ponúk. Po týždni sa mi ozývajú z prvej práce. Pozývajú ma na pohovor…
Dohodneme si termín a ja sa neviem dočkať, ako budem excelovať.
Tak ma tu máte, pán riaditeľ (mladší odo mňa zhruba o 15 rokov). Kladie mi otázky, na ktoré okamžite pohotovo odpovedám. Ako najväčší suverén na svete. Mám predsa veľa dôvodov si veriť. Tvári sa spokojne, nemá výhrady. Rozlúčime sa a on sľubuje, že sa ozve. Neozval. Prešlo niekoľko mesiacov. Absolvovala som viacero pohovorov, ale všade rovnaká diagnóza “prekvalifikovanosť“ alebo „chceme niekoho zrejme mladšieho, s menej skúsenosťami, s menšími platovými požiadavkami…“ A to som si povedala, že vezmem prácu aj za menej peňazí. Au. Tak, ako padá lístie, moje sebavedomie sa prudko a závratnou rýchlosťou zráža k zemi.
Bože. Už teraz žijem ako dôchodkyňa a to mám ešte cca 23 rokov pred sebou. Veď som chcela len zmeniť pôsobisko svojej práce. Byť zase prínosom pre iných, posunúť sa ďalej. A kam som sa dostala? Sme v regióne s vyššou mierou nezamestnanosti. Mám „vysoký vek, prekvalifikovanosť, sebavedomie približujúce sa s odstupom času k nule“ čo bude o ďalších pár mesiacov? Áno iste, mám zabezpečené úspory s ktorými dokážem prežiť určitú dobu. Ale čo potom? Ráno vstanem, už nehľadám prácu, vzdala som to po štyroch mesiacoch. Uvažujem nad podnikaním…
V jeden deň zrazu, ako prepínam telku, započujem rozhovor a zaujímavý názor, ktorý si vypýtal moju pozornosť. Obraciam sa k hlasu ženy 40+ . Veľmi príjemnej, elegantnej dámy, ktorá opisuje svoj príbeh a projekt s tak kultivovaným prejavom. Ten projekt, vďaka ktorému posielam dnes svoj príbeh. S nádejou a vierou, že niekto s podobnými skúsenosťami zareaguje a poskytne pohľad a víziu, čo so ženami nad 40. Čo so syndrómom vyhorenia.
Tento príbeh posielam úžasnej žene, pani Martine Valachovej, ktorej chcem touto cestou poďakovať, že ma dokázala za pár sekúnd znovu nakopnúť nielen slovami, ale aj webovou stránkou s inšpirujúcimi príbehmi 40+.
Prosím Vás, ak by ste sa rozhodli tento príbeh uverejniť niekde na web, neuvádzajte moje meno. Nechcem, aby ma ľudia ľutovali. Myslím, že ešte mám vo svojom vnútri dosť síl na to, aby sa vo mne prejavila sila, ktorú ste prebudili. Sila, ktorá, ma povedie vpred. Potrebujem už len správny vietor do plachiet…
Želám Vám v živote len to najlepšie… Natália
– – –
Milá Natália,
Ďakujeme, že ste sa s nami podelili o svoje pocity. Nesmierne nás teší, že vieme pomôcť a inšpirovať. Projekt nerealizujem sama. Uvedomujeme si, že naša pomoc v rámci ITR 40+ je iba podporná, ale veríme, že čím viac budeme otvorene rozprávať o vekovej diverzite, o príležitostiach naprieč vekovým spektrom ľudí, tým skôr sa môže táto problematika stať hodnou diskusie aj na personálnych oddeleniach a celkovo v spoločnosti. Rovnako tak, aj syndróm vyhorenia, ktorý popisujete. Želáme vám veľa síl a budeme radi, ak sa s nami podelíte aj o vaše úspechy v podnikaní, ktoré plánujete.
Za ITR 40+ Martina Valachová Ilustračné foto: Unsplash
Erika je žena v strednom veku (tak sa volá aj jej profil) a je maniačka na nákupy v second handoch. Rada dáva veciam druhú šancu. Ako sama hovorí, výhodou je, že v sekáčoch sa nájdu veľmi kvalitné kúsky, ktoré sú neopozerané. Ak máte dávku vkusu, tak si môžete svoj šatník vyskladať postupne aj vy. Dáte veciam druhú šancu a navyše nezbankrotujete.
Erika, povedzte, kedy prišiel nápad prvýkrát vstúpiť do seconhandu?
Nebol to nápad, bolo to logické vyústenie vtedajšej situácie. Pracovala som chvíľu blízko second handu, doslova pár metrov od jeho dverí. Denne som popri ňom prechádzala, spoznala som majiteľku a odvtedy, čo bude už takmer 10 rokov, sa datuje moje rozhodnutie nakupovať v obchodoch z druhej ruky. Doslova ma vtiahli dovnútra.
Foto: Dušan Michalka
Máte svoje obľúbené obchody s noseným oblečením na Slovensku? Prezradíte?
Obľúbené sú všetky, v ktorých nájdem oblečenie podľa môjho vkusu, ktoré mi sadne, z dobrého materiálu. Preto všade, kde vidím nápis second hand vojdem. Či už je to malý zastrčený obchodík o pár metroch štvorcových, alebo priestranná pobočka niektorého zo sekáčových reťazcov.
Práve v tom spočíva, aspoň pre mňa, čaro lovu, ktoré nezažijete v bežnom obchode s oblečením. Dopredu totiž neviete, čo nájdete. Či práve ten dnešný deň odídete s prázdnou, alebo sa pred Vami vynorí kúsok, o ktorom snívate už mesiace.
Osobne mám radšej tie druhé dni. Ale, ak mám uviesť meno, tak medzi obľúbené patrí Textil House a Kilovka, ktoré majú pobočky takmer v každom okresnom meste.
Foto: Dušan Michalka
Čo na vašu záľubu hovorí okolie a rodina? Skladáte šatník najbližších aj second hand oblečením?
Nakupovanie v tomto type obchodov je veľmi nákazlivé. Postupne sa aj časť známych v mojom okolí začala obliekať v „našich“ obchodoch. Veľmi rýchlo si v praxi vyskúšali to, čo videli na mne. Že oblečenie nie je otázkou plnej peňaženky, ale otvorených očí a mysle.
Za tú dobu som si totiž vybudovala dosť bohatý šatník. Ak mi niekto pochváli oblečenie a spýta sa odkiaľ ho mám, často ho najprv odpoveď prekvapí. Áno, sú aj takí, ktorí ohŕňajú nos a táto forma obliekania ich neosloví.
No väčšina z ľudí, ktorí vídajú moje oblečenie naživo, skôr či neskôr do second handu vojde a skúsi. A v rodine je to už samozrejmosťou. Pri nákupe nehľadám oblečenie len sebe. Výborné je napríklad detské oddelenie. Keďže deti rýchlo rastú, sú veci často nové, mnohokrát dokonca s visačkou.
Foto: Vladimír Krivák
Ktoré outfity sú vaše najobľúbenejšie?
Ja osobne mám v obrovskej obľube retro 50-tych rokov a ženskú siluetu. Preto aj vedú moje prvé kroky v obchode práve k stojanom so šatami a sukňami.
A keďže u mňa je dobrý pocit z oblečenia a môj štýl (alebo skôr štýly) dôležitejšie, ako byť oblečená podľa posledného trendu, tak kúsky podľa môjho gusta nájdem často.
Ako si môže žena, alebo i muž poradiť v second hande? Predsa len, šaty sú tu naskladané často halabala. Máte dajaký tip, čoho sa vyvarovať?
Každý obchod má svoj systém. A nie je to inak ani v sekáčoch. Takmer vždy sú rozdelené podľa druhu oblečenia a veci uložené podľa farby. Časté je aj rozdelenie na „bežné“ a „nadmerné“ veľkosti. Chaos je len zdanlivý, najmä, ak vojdete do tohto typu obchodu prvý krát, alebo tam nakupujete len veľmi sporadicky.
Áno, sú aj vyslovené „hrabárne“, kde je oblečenie nahádzané na kopách a vy si doslova a dopísmena to svoje musíte vykutrať. No tých je menšina. Počúvajte svoj inštinkt. Ak nemáte z obchodu dobrý pocit ani po druhej, či tretej návšteve, tak tam prestaňte chodiť. Nájdite si iný.
Určite časom natrafíte na presne taký, kde sa budete cítiť „ako doma“.
A čoho sa vyvarovať? Základom je nefixovať sa na svoju konfekčnú veľkosť. U mňa doma nájdete rozptyl od veľkosti 36 až po 46. Majte otvorené nielen oči, ale trochu zapojte aj fantáziu. Oblečenie na vešiaku vyzerá inak ako na postave.
Často naoko strašné veci po oblečení priam zahrajú a naopak, dokonalé tričko sa v kabínke zmení na obyčajnú handru.
Nepozerajte na štítok so značkou, podstatný je ten, na ktorom je uvedené materiálové zloženie. Prípadne dajte na svoje zmysly. Vec si poriadne obzrite, ohmatajte, či je Vám príjemná na dotyk alebo nemá neopraviteľné poškodenie.
Foto: Vladimír Krivák, Popis a rozpočet: Červená sukňa a čierny top – sukňa sú dve sukne, všitá jedna v druhej 2 €, top 2 €, kabelka 1,5 € – spolu 5,5 €
Foto: Dušan Michalka, Popis a rozpočet: Roztrhané jeansy a biela košeľa – 0,75 € + 1 € = 1,75 €
Podaril sa vám aj úlovok známych svetových značiek?
Už som povedala, že pre mňa značky nie sú meradlom, podľa ktorého si vyberám. No klamala by som, ak poviem, že aj mňa neosloví veľké meno. Ak mi však nesedí veľkostne, alebo je poškodené, s pokojným srdcom ho nechávam pre niekoho iného. Mala som však aj šťastie.
Naposledy na mňa za pár eur čakal burberry prorsum vintage plášť. Takého úlovky sú však naozaj skôr výnimkou ako pravidlom, nespoliehajte sa na to. Mňa viac poteší kašmírový sveter alebo hodvábna blúzka „no name“ výrobcu, ako veľké meno na akrylovom svetri.
A pár slov na záver? Aký je váš odkaz čitateľom?
Vo svete sa vyrába enormné množstvo oblečenia. Denne tú to tony. A moje skúsenosti hovoria, že jeho kvalita je na veľmi nízkej úrovni. Umelé materiály, zlé vypracovanie, nulové strihy. Nehovorím, že v second handoch nenájdete podobné. Samozrejme, že áno.
Tam však máte omnoho väčší výber, nemusíte siahnuť práve po „fast fashion“ kúskoch. A po čase zistíte, že vo Vašej skrini sa množia kvalitné bavlnené tričká, cez ktoré nepresvitá spodné prádlo. Že šaty so záševkami a podšívkou sú celkom iný level ako elastická rúra. Že vlna hreje viac ako polyester.
A to najdôležitejšie, že tak, ako VY, sa neoblieka nikto iný vo Vašom okolí.
Viete si predstaviť svoj život bez počítača? Bez internetu? Sociálnych sietí? Často sa hovorí, že choroba „krátkych rúk“ ide ruka v ruke s vekom. Je dobrý zrak štyridsiatnikov v „DOBE POČÍTAČOVEJ“ utópiou? Ak máte zdravotný problém a chcete sa o ňom dozvedieť viac alebo túžite upiecť vlastný domáci chlieb či nejakú fajnovú mňamku pre svoju rodinku, nemusíte zdĺhavo listovať v encyklopédiách či kuchárskych knihách. Stačí “naťukať” pár slov do vyhľadávača a ten na vás v momente vychrlí tisíce výsledkov.
Či už potrebujete napísať obyčajnú žiadosť, alebo článok na blog, či upraviť fotku, nakúpiť, komunikovať s úradmi, zákazníkmi, priateľmi, pochváliť sa na sociálnych sieťach so svojimi zážitkami či spropagovať vlastnú značku, alebo sa len tak odreagovať pri nejakej počítačovej hre či sledovaní filmu – na to všetko môžete použiť túto malú šikovnú vecičku.
Takže, na otázku, či si svoj život viete predstaviť bez počítača, zrejme s najväčšou pravdepodobnosťou odpoviete NIE.
Počítač je jedným z najužitočnejších nástrojov a jednou z najzábavnejších hračiek, aké boli kedy vymyslené. Žiaľ, jeho nadmerné používanie môže viesť k množstvu fyzických problémov, medzi ktoré patria napríklad unavené, boľavé, červené oči, syndróm suchého oka, rozmazané videnie, bolesti hlavy, chrbta, zápästia atď. Uvedené problémy sú zhrnuté pod spoločný názov, známy ako syndróm počítačového videnia (CVS – computer vision syndrome). Niektoré štúdie uvádzajú, že týmto syndrómom trpí až 90% ľudí, ktorí sedia každý deň aspoň tri hodiny pred monitorom počítača.
Prečo je vlastne počítač pre naše oči taký škodlivý?
Pokúsim sa to zhrnúť v niekoľkých bodoch:
*Oči sú uspôsobené na pozeranie do diaľky – vtedy fungujú uvoľnene. Pri pozeraní na blízko sa náš zrak namáha. Podľa Dr. Batesa pri zaostrovaní na blízke predmety má očná guľa predĺžený tvar. Pri dlhom pozeraní na blízko sa zrak extrémne namáha a permanentným udržiavaním očnej gule v predĺženom tvare sa táto postupne deformuje (z guľatého tvaru na elipsovitý). “Vytvaruje” sa tzv. krátkozraké oko.
*Žmurkanie umožňuje rozotrieť slzný film po rohovke – vrchnej časti oka. Pri pozeraní na obrazovku však oko žmurká menej, čo znamená, že slzy, ktorých úlohou je vyživovať a zároveň čistiť rohovku, neplnia svoju funkciu a oko “vysychá”. Syndróm suchého oka je častým javom najmä u dlhodobo pracujúcich s počítačom. Používanie umelých sĺz tento problém len prehlbuje, pretože ak oči dostanú slzy zvonka, prestávajú produkovať tie vlastné.
*Žmurkanie plní aj ďalšiu veľmi dôležitú úlohu – preruší strnulý pohľad, ktorý je typický pre ľudí hľadiacich na obrazovku. Charakteristickým znakom dobrého zraku je rýchly a krátky pohľad, čo zabezpečuje neustály pohyb očí. Pri sústredenej práci s počítačom je však pohyb očí minimálny. Strnulý pohľad vytvára napätie, ktoré má za následok zhoršovanie zraku.
*Rýchly a krátky pohľad je spojený so zaostrovaním na rôzne vzdialenosti. Pri práci s počítačom je však pohľad dlhú dobu udržiavaný v jednej konštantnej vzdialenosti, danej vzdialenosťou monitora od našich očí. Potom niet divu, že po skončení práce s počítačom máme problém s rozmazaným videním a chvíľu nám trvá, kým zaostríme na predmet v inej vzdialenosti.
*Ďalším problémom je, že pri práci s počítačom používame takmer výlučne centrálne videnie. Na úkor periférneho. Ak nebudeme používať niektoré svaly v našom tele, časom ochabnú a stratia svoju funkčnosť. Podobne je to aj s periférnym videním – ak ho nebudeme používať, postupne oň prídeme. Na druhej strane, ak príliš presiľujeme centrálne videnie, pomaly bude slabnúť aj to. V konečnom dôsledku sa oslabí celé oko. Je preto dôležité, aby bolo centrálne a periférne videnie v rovnováhe.
Daniela Maťuchová
*Naše oko vykonáva okrem vedomého pohybu, ktorým sledujeme predmet nášho záujmu, aj podvedomý, tzv. sakadický. Ide o veľmi jemný „trhavý“ pohyb, ktorý nám umožňuje vidieť aj veľké predmety relatívne ostro. Na sietnici máme bod najostrejšieho videnia – žltú škvrnu, ktorá je veľká asi 3 mm. Aby sme takýmto malým bodom videli ostro aj veľký predmet, oko musí vykonať veľmi veľa drobných jemných pohybov, prostredníctvom ktorých dokáže žltá škvrna zachytiť celý obraz. Tento pohyb musí byť veľmi rýchly, aby sme v reálnom čase mali pocit, že celý obraz vidíme ostro. Obrazovka sa skladá z drobných svietiacich bodov – pixelov, ktoré tiež „vibrujú“ s určitou frekvenciou. Tá sa však len ťažko bude zhodovať s frekvenciou pohybu nášho oka. A práve preto zaostrovanie na obrazovku predstavuje pre oko omnoho väčšiu námahu než čítanie bežného tlačeného textu.
*O význame slnečného svetla vedeli už naši predkovia. Výrok „Kam nechodí slnko, tam chodí lekár!“ platí aj dnes. A možno ešte viac ako kedysi. Svetlocitlivé bunky – čapíky, ktoré sú najviac sústredené práve v žltej škvrne, a ktoré nám umožňujú vidieť detaily a rozlišovať farby, potrebujú pre svoje fungovanie dostatok svetla. Ideálne toho prirodzeného. O tom, ako vplýva nedostatok svetla na nárast krátkozrakosti, už bolo robených mnoho štúdií.
*Hovorí sa, že najväčším nepriateľom človeka je pohodlná stolička. Keď si uvedomíme, koľko času denne strávime pri počítači, a predpokladám, že sediac v nie práve ideálnej polohe (všelijako zhrbení, s prekríženými nohami ap.), je nám jasné, že bude trpieť aj naša chrbtica, prejaví sa stuhnutosťou šije i celého tela. Napätie v tele sa prejaví aj v našom zrakovom aparáte. Zhoršená cirkulácia krvi môže mať vplyv na zásobovanie sietnice kyslíkom a živinami. Napätie v očných svaloch sa prejaví v postupnom zhoršovaní zraku.
*Ak už sú vaše oči krátkozraké a vy ste „hrdými“ majiteľmi okuliarov s mínusovými dioptriami, je dôležité si uvedomiť, že ak ich máte nasadené aj pri čítaní alebo práci s počítačom, vaše oči okrem prirodzenej námahy (viď bod 1.) musia prekonať aj korekciu určenú na pozeranie do diaľky, to znamená, že sa namáhajú niekoľkonásobne viac. Čo prispieva k ďalšiemu oslabovaniu zraku.
Je vôbec možné uchovať si dobrý zrak v „dobe počítačovej“?
Určite áno. Ale je potrebné dodržiavať určité pravidlá. Robte si časté prestávky, vstaňte od stola, poprechádzajte sa. Popozerajte sa po miestnosti, von oknom čo najďalej. Žmurkajte, zhlboka dýchajte. Doprajte svojim očiam čo najviac prirodzeného svetla a rovnako odpočinku. Ak nosíte okuliare do diaľky a vidíte na obrazovku bez námahy, skladajte ich vždy pri pozeraní na blízko. Ak sú dioptrie vyššie a nevidíte ostro na monitor, porozmýšľajte nad slabšími okuliarmi, určenými len na prácu s počítačom. Uvedomte si, že akékoľvek napätie, námaha, snaha o silené videnie zrak zhoršuje. Naopak, odpočinok a relaxácia zrak zlepšujú.
Batesova metóda prirodzeného zlepšenia zraku učí techniky a aktivity na prevenciu ako aj zlepšenie už zhoršeného videnia. Je vhodná pri akomkoľvek zrakovom probléme, pre ľudí každého veku.
Martin Lettrich je v prvom rade sochár. Je autorom mnohých diel a okolo niektorých možno denne chodíte. V Bratislave,
v Senci, vo viacerých iných Slovenských mestách, ale i v Brne, či Bruseli… To, že je jedným z najuznávanejších sochárov súčasnosti nechcel ( asi zo skromnosti ) v titulku k tomuto rozhovoru dovoliť uviesť. Dlhé roky pôsobí v Senci, kde má aj svoj ateliér. Keďže mnohé Martinove diela skrášľujú mestá a verejné priestory, budeme sa v rozhovore držať najmä tejto témy. Myslíme si totiž, že verejný priestor by mal slúžiť všetkým a mali by sme sa oň starať.
Mali by sme si ho pestovať…
Pestovať áno. Začať však treba diskusiami o tom, ako ho koncipovať. S ohľadom na tradície miesta, ale i súčasné vedomosti . Zladiť potreby všetkých požiadaviek na jeho funkčnosť za predpokladu udržania kvality prírodného i mestského prostredia. Je veľmi dôležité, aby mal nadväznosť na celkovú organizáciu fungovania mesta. Architekt Vallo obstál v súťaži o primátorské kreslo v Bratislave preto, že mal prepracovanú koncepciu spolupráce všetkých zložiek podieľajúcich sa na riadení mesta 21. storočia. Chcem tým povedať, že verejný priestor nie je len parčík s cestičkami a sochou na fontáne.
Martin, kde začal tvoj vzťah k umeniu?
Expozícia diel Martina Lettricha, 2016
Vzťah k umeniu? Neviem či sa to dá takto nazvať. Otec bol režisér. U nás bolo umenie na dennom poriadku v rôznych formách. Mamin brat je skvelý architekt, ktorý mi pomohol zorientovať sa, keď som končil základnú školu. Prihlásil som sa na ŠUP-ku a vzali ma. Dôležitú úlohu podľa mňa zohralo to, že som bol zručný a bavilo ma pracovať s rôznymi materiálmi. Mal som z toho skutočnú radosť. Niektorí učitelia ma správne nasmerovali a pomáhali mi zlepšovať sa. A potom akosi prirodzene som šiel na prijímačky na vysokú školu do Prahy. V tom roku brali do sochárskeho ateliéru dvoch žiakov a ja som bol zhodou okolností jedným z nich.
Čo máš na sochárčine najradšej?
Je toho viac. Na vysvetlenie musím uviesť, teda myslím si, že som na povolanie sochára nebol predurčený. Žiadny veľký talent. Čas som si delil prirodzene ako zdravý chlapec- medzi školu, šport (hral som basketbal) a baby. Pražská škola sa volá – umeleckopriemyslová a ako taká, je orientovaná na úžitkové výtvarné umenie, dizajn a umelecké remeslá. Nasmerovala ma na tvorbu do verejného priestoru a architektúry. A kdesi v tých časoch som sa začal na tvorbu pozerať tak, že by bolo fajn ak by nešlo „iba“ o sochy, na ktoré sa zadívate, ale že by mohli mať jednotlivé objekty i ďalšiu funkciu. Keď začínam pracovať na zadaní, uvažujem o využití rôznych elementov. Pohybu sily vetra, svetla a tieňa, vody, slnka. A to je popri hľadaní pôvodnosti a výtvarnej kvality asi to, čo ma na mojej práci najviac baví. Za tie roky som však pripravil aj mnoho výstav, na ktorých som predstavil svoju voľnú tvorbu.
Ako a kedy začali vznikať tvoje prvé diela vo verejnom priestore?
Prakticky od začiatku môjho pôsobenia v praxi. Akosi intuitívne som hneď po skončení školy začal vyhľadávať architektov a oslovovať ich na spoluprácu. Považoval som totiž za dôležité, aby som so svojimi nápadmi a tvorbou vstupoval do procesu na začiatku projektových prác. Vtedy, keď sa iba rodil architektonický návrh. Spolu s architektom sme potom hľadali spôsob, ako dať stavbe ešte ďalší rozmer. Ďalšiu pridanú hodnotu.
Za tie roky som si vytvoril okruh architektov, s ktorými opakovane spolupracujem. Takže takáto bola moja cesta akou som sa pomerne často dostával k projektom, ktoré spoluvytvárajú verejný priestor.
Fontána na Poštovej ulici, Bratislava
Máš dosť príležitostí?
Prakticky celé kultúrne dejiny ľudstva bolo výtvarné umenie, socha, reliéf, ornament integrálnou a neodmysliteľnou súčasťou stavieb a priestoru. Vtedy bolo pre sochárov práce až až. Začiatkom 20 storočia sa začali preferovať jednoduché formy, konštruktivizmus a geometria…tak zrazu sa sochárska spolupráca začala vytrácať.
Za socializmu oficiálna kultúra slúžila režimu, angažovanú tvorbu strana podporovala, pretože zo zákona podľa Hlavy 5, muselo ísť isté percento podľa druhu stavby na výtvarné dotvorenie. Z toho dôvodu boli mnohé realizácie schematické, patetické a nasilu. Ale iné, napriek okolnostiam, sa vydarili a dokázali pozdvihnúť verejný priestor.
Po revolúcii sa zmenili pomery aj v oblasti umenia
Dnes je situácia diametrálne odlišná. Štát ako tak vytvára len podmienky na ateliérovú tvorbu. Súkromný investor zas šetrí kde sa dá. Po revolúcii, ostatne tak ako v celej spoločnosti, nastal chaos. Nikto nevedel, ako sa situácia bude vyvíjať. Bolo dosť ťažké sa sústrediť na prácu a nájsť odbyt. Neboli podmienky. Istý čas som dochádzal do zahraničia a súbežne s tým som začal s tvorbou menších objektov, najmä fontán. Snažil som sa ich koncipovať nielen ako objekt prepojený s kolobehom vody, ale samozrejme i tak, aby výsledok spĺňal výtvarné kritériá. Predával som ich cez DIELO a to mi pomohlo opäť sa postaviť na nohy. A potom prišli veľké fontány. Napríklad pred Polusom v Bratislave v roku 2000, ďalej na Poštovej v roku 2001 a na Štefánikovej ulici fontána Prútikár i v iných slovenských mestách, ale i v Brne a dokonca v Bruseli. Fontány robím dodnes. Naposledy pre Vodárenské múzeum na Devínskej ceste so slanou vodou, aby sa v nej mohli deti aj kúpať.
Štúrova lavička
Ktoré Tvoje diela sa ti zaryli najviac do srdca?
Povedal by som, že to boli tie zlomové. Štúrova lavička v Modre, objekt Nerušte moje kruhy na Ventúrskej ulici v Bratislave a z fontán je to Prútikár na Štefánikovej ulici, fontána pre Bratislavskú vodárenskú spoločnosť, no a potom fontána na Poštovej, ktorá prešla nedávno obnovou a verím, že ju vandali budú aspoň chvíľu obchádzať.
Prútikár, Štefánikova ul., Bratislava
Nerušte moje kruhy, Ventúrska ul., Bratislava
Fontána pre Bratislavskú vodárenskú spoločnosť
Je o Tebe známe, že sa niektorými skulptúrami vyjadruješ i k situácii v spoločnosti. Ako by vyzerala socha, ktorou by sa dala vyjadriť nálada národa?
Aj výtvarným umením sa možno vyjadrovať k situácii v spoločnosti, ale nájsť polohu aby to nebolo „ukecané“ alebo prvoplánové – tak to je veľký kumšt. Sochárske techniky nemajú toľko vhodných vyjadrovacích prvkov ako inštalácia, film, literatúra, divadlo, pieseň. .
Nedávno si uspel v projekte, ktorý by sa mal realizovať v Senci. Už sa začalo na projekte pracovať? A kedy by malo byť dielo hotové?
Na projekte sa už pracuje. Ide o participatívny projekt v rámci súťaže BSK a občania zaň hlasovali. Do súťaže som ho uviedol nasledovnou myšlienkou: Senčania v každodennom zhone strácajú spätosť so svojim mestom, nežijú jeho problémami a pred zhoršujúcimi sa medziľudskými vzťahmi sa uzatvárajú za svoj plot. Senec má však i obyvateľov, ktorí sú otvorení, ktorým to prekáža.Zaujímavé bolo, že som v súťaži uspel ako jediný jednotlivec. Do konca decembra bude projekt hotový. Ľudia, ktorí sa prihlásili mi dávajú svoje odtlačky rúk a ja s tým podkladom ďalej pracujem. Výsledkom bude symbolické prepojenie ľudí zo Senca – rôzneho veku, vzdelania i národnosti. Finálne dielo bude inštalované pred Gymnáziom Antona Bernoláka na konci pešej zóny v Senci.
V Senci žiješ a pôsobíš dlhé roky. Ako sa pozeráš na verejný priestor v tomto meste?
Ako na veľmi pozliepaný a znásilňovaný. Verejný priestor potrebuje koncepciu. Nedá sa to vymyslieť na mestskom úrade. A v Senci žiaľ sa udialo veľa chýb a tvrdých omylov, ktoré verejný priestor v meste doslova prevalcovali. Ja sa týmto svojim názorom netajím a musím povedať, že to je obrovská škoda. Mesto, ktoré je jedno z najbohatších na Slovensku, ktoré malo svoju i keď krátku históriu, dnes nemá temer nič. Nové veci, ktoré sa vybudovali sú z veľkej miery architektonickým paškvilom a o koncepte verejného priestoru sa vôbec nedá rozprávať. Skoro všetky historické budovy, ktoré tu boli, sú už minulosťou. Keby nebolo Slnečných jazier, nebolo by sem prečo prísť. Mestskí funkcionári sa hája tým, že máme nové námestie, zrekonštruovaný amfiteáter, pešiu zónu. Áno, ale s toľkými koncepčnými chybami, že keby som ich chcel všetky vymenovať, asi by som vás unavil.
Aktuálne sa rekonštruuje Synagóga, jedna z mála budov spätých s minulosťou. Židovská obec o ňu nemala záujem. Budúcnosť, ktorú jej chystajú je však veľmi diskutabilná. Treba sa pozrieť do iných miest, alebo zahraničia, ako s takým priestorom naložiť.
Dalo by sa podľa teba Sencu pomôcť?
Verejný priestor, i keď má konkrétneho majiteľa, je všetkých. Doterajšie vedenie mesta nepreukázalo dostatok schopností – keď už oni sami primerané vzdelanie nemajú – aby si našli kompetentných poradcov. Dostatok zodpovednosti, aby svoje funkcie nevyužívali len v prospech úzkej skupiny spriaznených podnikateľov a dostatok rešpektu i úcty ku každému Senčanovi. Senec dopláca na to, že nemá aktuálny smerný územný plán, regulatívy, normy, jasné pravidlá. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja nie je v zásadných častiach plnený. Nové vedenie mesta, ktoré sa na spomínanej pre mesto nešťastnej, minulosti aktívne podieľalo, by malo začať koncepčne pracovať. To znamená bez postranných úmyslov plniť svoje predvolebné sľuby a naozaj myslieť na svoje mesto. A bude to!
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Martina Lettricha
Našla svoju vášeň a zmenila svoj život tak, aby sa jej mohla venovať. Desať rokov pôsobila v zahraničí ako PR konzultantka v agentúre aj v korporácii.
Keď ju život zastavil vážnou chorobou a takmer sa štyridsiatky nedožila, tak pochopila, že nový život chce žiť zmysluplne a harmonicky. Píše, lebo ju to baví, ale zároveň túto záľubu buduje v slobodné povolanie, ktoré ju raz bude aj živiť. Katarína Mayer: Nový lízing na život chcem splácať zmysluplne…
Píšeš do viacerých online magazínov a píšeš aj knihy. Máš však za sebou úspešnú kariéru v zahraničí, ale napriek tomu sa nesnažíš uplatniť svoje skúsenosti aj na Slovensku. Prečo?
No v prvom rade, na Slovensku by som mohla robiť len veľmi oklieštenú verziu toho, čomu som sa venovala. V Kanade som vytvárala programy v oblasti zdravotníctva, ktoré priamo súviseli s ovplyvňovaním verejnej mienky a snahou o legislatívne zlepšenie verejného zdravotníctva.
Myslím, že na Slovensku, lobbying a takýto spôsob presadzovania zmien vlastne nefunguje. Písaniu som sa komerčne venovala vždy (brožúry, tlačové správy a pod.), ale kreatívne písanie, len tak pre radosť, končilo väčšinou v mojej zásuvke. Keď som stála pred rozhodnutím, čomu sa budem venovať, tak sa ozvali zdravotné problémy, ktoré ma našťastie zastavili a pomohli mi nastaviť si priority. Takže, kedy ak nie teraz. Žijeme len raz.
Musí ti ale občas napadnúť, že život by bol jednoduchší, ak by písanie bolo len tvoje hobby a živila by ťa „naozajstná“ práca.
Určite. Len neviem, či by bol jednoduchší. Bol by určite iný a jednoznačne menej harmonický. Ak by som pokračovala v kariére, či už ako podnikateľ alebo zamestnanec, určite by som našla niečo, čo ma baví a potom to robila na dvesto percent, lebo ja to inak neviem.
Nebol by čas na život. Prežívala by som medzi eufóriou z úspešného projektu a vyhorením a tak stále dookola. To som už zažila. Písanie ma robí šťastnou a dlžím si aspoň dvesto percentný pokus venovať sa mu profesionálne.
Foto: Gabriela Teplická
Dá sa ale na Slovensku uživiť písaním?
Píšem v prvom rade preto, lebo ma to baví a posledné tri roky mi potvrdili, že bez neho neviem žiť. Aj keby som vyhrala lotériu a nemusela už nikdy pracovať, tak by som písala. Zatiaľ ma to ale neživí, aj keď verím, že čoskoro bude.
Keď som si konečne dovolila ísť tvorivou cestou, tak som to ale neurobila len tak zo dňa na deň. Nastavila som si financie tak, aby som sa mohla venovať tomu, čo ma baví, bez strachu, či bude na hypotéku.
Vždy som bola v tomto smere opatrná, takže som si na svoje slobodné povolanie dopredu našetrila tvrdou prácou (aj keď som nevedela, že na čo šetrím). Príležitostne sa venujem aj copywritingu a moderovaniu. Mám šťastie, že manžel ma podporuje a to nielen finančne. Pristupujem však k tvorbe rovnako, ako k inému biznisu.
Ak by som namiesto spisovateľskej kariéry, rozbiehala, napríklad, konzultačnú činnosť, tiež by ma to hneď nezačalo živiť. Vďaka tomu, že celý dospelý život žijem v zahraničí, nerozmýšľam o živote profesionálnej spisovateľky len v rámci Slovenska a pripravujem anglickú a nemeckú verziu mojej knihy.
Vyzerá to, že to máš celé dobre premyslené, nemáš niekedy strach, že to nevyjde?
Jasné, že mám. Pravidelne. Ale nedovolím, aby ma zastavil. Pri písaní sa cítim sama sebou, slobodne. Milujem to proste. Naozaj je to jediná činnosť, pri ktorej zabudnem aj na jedlo. Skutočne ma to baví a tak, keď prídu pochybnosti, snažím sa mentálne vrátiť do toho pocitu. Alebo si sadnem a píšem. Viem, že to je to, čo mám robiť.
A keď sa zobudím do záhrady seba-pochybností a nechce sa mi k počítaču ani sadnúť, tak mám priateľov, ktorí mi vždy pripomenú, že mám písať.
Od písania tlačových správ a článkov je ale ďaleko k napísaniu románu. Bolo to pre teba jednoduché?
Ako pri každom povolaní, aj ja som investovala do vlastného rozvoja. Absolvovala som niekoľko kurzov kreatívneho písania, takže som sa remeslo naučila, ale v konečnom dôsledku je to o tom, že človek píše. Slovo po slove, vetu po vete.
Ak máš, čo povedať, tak to povieš…teda napíšeš. Už pri mojej prvej knihe som pochopila, že postavy rýchle ožijú, a že ja len musím zaznamenať ich život. To ma na písaní fascinuje.
O čom teda píšeš?
Hľadám príbehy reálnych ľudí, ktoré prezentujem formou rozhovorov. Hľadám aj príbehy vo vlastnom živote a okolí a tie sa snažím posúvať ďalej vo forme článkov, ktoré môžu inšpirovať alebo pobaviť. Moja kniha, Gamblerky, je fiktívny príbeh troch žien, ktoré žijú neuveriteľne tajomný život. Napriek tomu sa, myslím, každá z nás môže nájsť v niektorej z hlavných hrdiniek. V každej žene je gamblerka.
Aj my, na 40plus, ťa radi čítame. Na čo, okrem tvojej knihy, sa môžeme do budúcna tešiť?
Určite budem aj naďalej rada prispievať aj na 40plus. Som rada, že vytvárate duchaplný priestor pre rôzne témy. Po Gamblerkách sa budem sústrediť na ich anglickú verziu. Chcem si ju napísať sama, nie preložiť, takže to možno bude úplne iná kniha. Práve som dokončila prvú verziu svojho druhého románu a v zápisníku mám námety na ďalších päť, takže si na mňa čitatelia budú musieť zvyknúť.
S talentovanou fotografkou, Gabrielou Teplickou, ktorá vyhrala Slovak Press Photo, pripravujeme knihu o zvykoch, ktoré robíme zo zvyku.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová Foto: Archív Katarína Mayer
28. pôjdem do exotickej reštaurácie – ja moc experimentovať nemusím… ani nie som nejaký fajnšmeker a nemám moc potreby ochutnávať nové veci, sushi a dáka tá čína je max čo zvládnem… tak som sa vybrala na nejakú exotiku, výber padol na kórejskú reštiku… a že fajné to bolo! možno ešte zopakujem
Prvých 35 rokov môjho života som si novoročné predsavzatia nedával. Prišlo mi to zbytočné…vlastne smiešne. Všetci v mojom okolí, a myslím, že nielen v mojom, si z novoročných predsavzatí robili srandu a uťahovali sme si jeden z druhého. Že prestaneme fajčiť, či schudneme ..atď. Dnes sú to už 3 roky čo si predsavzatia dávam. Vlastne sú to skôr ciele. A musím povedať, že v tom budem pokračovať, pretože mi to naozaj zmenilo život želaným smerom. Len treba vedieť ako na to. Mne pomohla jedna mustra od svetového kouča : predstaviť si čo chcem dosiahnuť, napísať si, ako to bude vyzerať, keď to dosiahnem, aké všetky benefity nastanú v mojom živote, a vďaka čomu si myslím, že to dosiahnem. Plus 5 krokov, ktoré môžem spraviť už dnes smerom k cieľu. Pri tomto nastavení cieľov vôbec nie je dôležité, že človek nevie presne “ako” cieľ dosiahne. Skôr je dôležité mat jasno v tom, “prečo” to chcem. Ak je dostatočne silné “prečo”, človek už príde na to, “ako”.
Len nedávno som na základe motivácie od môjho okolia založil občianske združenie 
Novoročné priania mi prídu rovnako naivné a nezmyselné, ako sviatok Valentýna. Je detinské dúfať, že okázalými prejavmi lásky jeden deň v roku, si človek zabezpečí večnú lásku a priazeň toho druhého. A rovnako tak je podľa mňa naivné aj očakávanie, že ak sa pre niečo rozhodnem práve prvého januára, tak to bude určite fungovať. Ľudia si sami dobrovoľne vytvárajú limit na to, kedy začať robiť veci inak, než doteraz. Tým, že sa fixujú na novoročné predsavzatie, oberajú sa o ďalších 364 príležitostí za rok. 
Našla svoju vášeň a zmenila svoj život tak, aby sa jej mohla venovať. Desať rokov pôsobila v zahraničí ako PR konzultantka v agentúre aj v korporácii. 