Úvod Blog Strana 134

„Šiel, šiel s nasoleným zadkom. Šiel, šiel v riti so špáratkom.“ Uhádnete o akú pieseň pôvodne ide?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
„Šiel, šiel s nasoleným zadkom. Šiel, šiel v riti so špáratkom.“ Uhádnete o akú pieseň pôvodne ide?
Martin Miler: Lezenie na stoh slamy alebo „Šiel, šiel s nasoleným zadkom. Šiel, šiel v riti so špáratkom.
Martin Miler

„Šiel, šiel s nasoleným zadkom. Šiel, šiel v riti so špáratkom.“  Uhádnete o akú pieseň pôvodne ide?

Niekoľko rokov chodievala na prázdniny k babke aj naša staršia sesternica.

Vždy s ňou bola veľká zábava, lebo vždy mala výborné nápady. Tento rok vymyslela, že pôjdeme vyliezť na stoh slamy. Keď sme to oznámili babke, tá len krútila hlavou a nechápala, prečo by sme sa, dobrovoľne, išli brodiť v slame, ktorá je plná prachu a nás bude všetko svrbieť. To nás neodradilo.

V rádiu práve hrala pesnička od Karola Duchoňa, ktorú som neznášal. Bola otrasne depresívna. Sesternica však vyhlásila, že toto bude naša pochodová pieseň a budeme si ju spievať cestou k stohu. Vôbec som sa na to netešil. Realita, bola iná, lebo text sesternicinej verzie, bol výrazne zmenený. Znel takto:

„Šiel, šiel s nasoleným zadkom.

Šiel, šiel v riti so špáratkom.

Šiel, šiel, vysrať sa za kríček.

Šiel, šiel, nechajme ho tak.“

Depresia bola preč. Keď funguje trávenie a vylučovanie, tak je všetko v poriadku. S piesňou na perách sme vyrazili. Vždy, keď zneli slová šiel, šiel sme natiahli krok, aby bolo jasné, že aj my ideme. Samozrejme pikantné slová, boli pre nás so sestrou zdrojom nevyčerpateľného pobavenia. Kto už vie povedať, či to bol dobrý nápad, ísť liezť na stoh krátko popoludní. Isté je, že vypečené ulice boli prázdne a my sme svojim spevom nikoho nepohoršovali.

Vhodný stoh slamy bol neďaleko za dedinou, na poli, pri futbalovom ihrisku. Keď sme prišli k okraju poľa uvedomili sme si, že potrebujeme prejsť časť cesty cez strnisko. Mali sme tenisky, ale predsa len, dlhé ostré stonky neboli vôbec príjemné. Nedokázal som si predstaviť, ako, po takom povrchu, chodili ľudia bosí. Keď sme prišli k stohu, zistili sme si, že bol oveľa vyšší než sa nám zdalo z diaľky.

„Ako tam vylezieme? Je to strašne vysoko,“ zapochyboval som.

„Ja sa bojím,“ dodala sestra.

„Potrebujeme nájsť miesto, kadiaľ to pôjde,“ ubezpečila nás sesternica.

Začali sme obchádzať stoh. Našli sme miesto, kadiaľ to šlo. Napriek tomu, to veľmi nešlo. Stúpať nahor, po pás zaborení do slamy, nebolo vôbec jednoduché. Náš postup dobre vystihovali slová piesne Voskovca a Wericha: „jeden krok do předu a pak dva zpátky.“ Aj napriek tomu sme sa pomaly dostávali vyššie.

„Keď sa nám podarí vyliezť dostatočne vysoko, tak odtiaľ môžeme skočiť a znova vyliezť hore,“ oznámila nám nadšene sesternica.

Pri tejto predstave ma súčasne mrazilo aj oblieval horúci pot. Keď sme sa po úpornej námahe dostali do výšky azda troch metrov, mal som pocit, že prach zo slamy mám úplne všade. Aj tam kde bolo v texte piesne špáradlo.

„Skúsme skočiť a potom vylezieme vyššie,“ navrhla sesternica.

Dlho na nás nečakala a skočila. Hladina slamy sa za ňou zatvorila. O chvíľu sa vynorila jej vysmiata hlava a bolo jasné, že je to paráda. Skočil som aj ja. Bolo to opojné. Malo to však aj svoje mínusy. Ak som si pred tým myslel, že mám prach zo slamy všade, tak som zistil, že vždy sa dá ísť ďalej. Lebo, nie len, povrchom tela, je človek živý. A keď sa rehoce a skáče do slamy, tak jej bude mať aj plné ústa. A nosové dierky, tiež ponúkajú nové obzory pre prach, samozrejme.

Radosť z voľného pádu všetko zahojila a poskytla energiu pre rýchly postup späť, hore, vyššie. Cyklus vylez a skoč, sme opakovali do chvíle, kým neprišiel posledný skok. Po ňom sme sa, šťastní, vydali na cestu späť. Priamo úmerne s klesajúcou eufóriou sa začali stupňovať pocity svrbenia, všade. Postupne to prerástlo, do pocitu, akoby ma poštípalo, stotisíc komárov. Nevedel som sa uspokojivo doškriabať.

„Nič to, doma sa opláchneme,“ ubezpečila ma sesternica.

To sa ľahko povie, ak má niekto napríklad zázračného džina, ale my sme džina nemali a nemali sme ani sprchu. Jediným zdrojom čistej vody, bola voda zo studne, lebo v tej z potoku, by sa nikto kúpať nechcel. Sesternica však mala všetko dobre vymyslené. Na dvor sme vytiahli plechovú vaničku, do krhly sme naliali vodu a zo stoličky sme sa polievali, akoby sme boli v sprche. Teplota vody bola studňovo studená. Na svrbiacu pokožku, ale pôsobila blahodárnejšie, než najlepšie medicíny.

„Čo to tu stvárate?“ zagúľala na nás očami babka.

„Museli sme sa umyť,“ odpovedal som.

„Ale, čoby ste sa museli, veď ono by to z vás postupne opadlo,“ vysvetlila babka.

Všetci sme sa na seba neveriacky pozreli, to sme si veru nevedeli predstaviť.

„Keď budete hotoví, príďte sa najesť, urobila som krumple pod kastrólom.“

Po veselom dobrodružstve, sme si užili chutnú večeru. Nakoniec sme zaspali, ako keby nás, do slamy hodili.

Martin Miler

Autor je psychológ

Odkaz z redakcie: Dajte vedieť, či vám sesternicina verzia piesne neostala zaseknutá v hlave. Ak ste si ju celý deň pospevovali, napíšte nám. Lebo je to chytľavé:)

Soňa Borušovičová: Darovanému úľu sa na včely nepozeraj!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Soňa Borušovičová: Darovanému úľu sa na včely nepozeraj!

Boli sme u mužovej sestry na Bošáci. Deň bol idylický, počasie vyšlo ideálne, nálada príjemná. Švagor Martin, čerstvý absolvent kurzu ekologického včelárenia, podchvíľou odbiehal ku včelám. Sledoval, či lietajú veľmi alebo málo, akú majú náladu, či nie sú hladné a netreba ich nakŕmiť.

Dozvedeli sme sa, že včely vedia vycítiť, či sa ich človek bojí, aj ako je naladený, nesmie im priveľmi voňať ani páchnuť a rozhodne sa nemá pri včelách oháňať. Včela si vás väčšinou iba obzrie a vyhodnotí, kto ste zač a že nie ste ani na jedenie, ani ich nechcete ohroziť a odletí.

Martin sa navliekol do parádneho mundúru aj so sieťkovaným klobúkom a išiel nakŕmiť včely.

Pozreli sme sa s mužom na seba a môj muž skonštatoval, že o také včely sa treba starať skoro ako o malé dieťa a že teda k našej hávedi ďalšiu starosť rozhodne nepotrebuje.

„Nieže mi donesieš domov včely!“ pozrel sa na mňa prísne.

A ja som mu sľúbila, že rozhodne sa k ničomu takému nechystám, pretože mi to zakázal alergológ. Som alergická na uštipnutie osy a pri včelárení občas včelár schytá aj viac žihadiel a mohlo by to byť pre mňa riskantné.

Muž si viditeľne vydýchol.

V tom istom čase, len o niekoľko kilometrov ďalej, konkrétne pred naším domom, zastal pútnik. Doputoval k nám neznámo odkiaľ, v krčme oproti povedal, že sa zobudil v Piešťanoch a rozhodol sa, že ide pozrieť svojho dávneho kamaráta. Lenže dávny kamarát, teda môj muž, bol práve v tej chvíli na Bošáci a tak sa pútnik, vyholený a celý potetovaný, zložil oproti v krčme.

Dizajnovo celkom nezapadol, ale po chvíli sa skamarátil s prítomným osadenstvom (platil vraj celej krčme, tak chápem). Prisadol si k nemu miestny včelár, slovo dalo slovo a pútnik od včelára kúpil úľ. Ale nie pre seba. Pre svojho kamaráta, teda môjho muža! Vraj mu už nič iné na pozemku nechýba. A potom sa, ako správny pútnik, zase pohol ďalej.

A tak keď sme prišli večer z Bošáce domov, čakala nás už len mozaika útržkovitých informácií, kto tu dnes bol, hľadal nás, ako vyzeral a čo tu robil. A vždy sa tie informácie končili pri úli. A nebolo jasné, či ten úľ, čo sme získali, bude plný alebo prázdny.

„Ale veď ja som dnes hovoril, že nechcem včely!“ zaprotestoval môj muž.

„Vesmír nepozná zápor,“ povedala som mu ja.

Na druhý deň sme si darovaný úľ vyzdvihli. Našťastie bol prázdny, bez včiel. Vonia medom, propolisom a včelím voskom. Až nám tak príjemne vykrúca nosy, keď okolo neho chodíme.

„Všimla si si, ako ten úľ pekne vonia?“ upozornil ma môj muž.

Zadívala som sa naňho. Jeho odhodlanie nechovať včely už evidentne nie je také silné.

„Dávaj si pozor na želania,“ varovala som ho, pretože si pamätám, ako minulý rok, po tom, čo som tichulinko a veľmi hlboko v sebe zatúžila po malom sivom kocúrikovi, sa nám presne taký sivý kocúrik premňaukal až do predzáhradky a už mu a nám nebolo pomoci: bol náš.

Môj muž sa zatváril záhadne. Radšej nechcem vedieť, čo si práve celou dušou zaželal.

Soňa Borušovičová

Autorka je literárna koučka

Karolína Ivanová: Som prekvalifikovaná, ale nevzdávam sa sama seba!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Karolína Ivanová: Som prekvalifikovaná, ale nevzdávam sa sama seba!

Po tridsiatich piatich rokoch plnohodnotného pracovného života som ostala bez práce. Mam 55 rokov a dvoch študujúcich synov. Magazín 40+ sledujem pravidelne. Pracovala som 30 rokov v piatich súkromných firmách, na pozícii riaditeľky marketingu a predaja. V poslednej, vlastnej firme som pracovala 12 rokov. So spoločníkom sme firmu zrušili, lebo nebol naklonený férovej spoločnej spolupráci.

Psychológia a koučing je moje vysnívané povolanie odteraz až do konca života

Skúseností a zažitého mám veľmi veľa. Živnosť sa mi rozbieha pomaly a tak som si chcela „privyrobiť“ vo firmách na postoch s požadovanou nemčinou, lebo ju mám na vysokej úrovni , profi C.1.1. Nuž, a za posledné 2 roky ma zavolali na 6 pohovorov. Všetci mi radili, aby som si manažérske pozície vymazala zo životopisu.

Kamarát povedal: „Napíš, že si robila 20 rokov upratovačku!“ „Budeš mať väčšie šance“.

Vekovú diskrimináciu nepriznali, ale je zjavná. Dva roky som žila bez príjmu. Ako som to prežila? Mala som úspory. Nedala som mužovi v našej spoločnej domácnosti všetky svoje peniaze, ako to robí 80% Sloveniek. Žena dá všetko do domácnosti, a muž potom odíde s nasporenými peniazmi. Česť výnimkám. Nie, nemám jeho kreditku, lebo ju nepotrebujem.

Po rokoch úspechov som sa naučila prijímať sklamanie a neúspech ako súčasť života.

Pokračujem ako koučka na organizovaní komunitných seminárov na tému: „ Ako podporiť svoj skrytý ženský potenciál.“ Prinášam ženám praktické skúsenosti, analýzy, cvičenia na podporu ženských vlastností, ktoré sú v mužskej spoločnosti potlačované. Posledný seminár sa končil v láskavej a prajnej atmosfére, ktorá pripomínala skupinovú terapiu. Iba pripomínala, lebo ženy spontánne rozprávali o situáciách, ktoré v živote zvládli. Rozprávali o láske a o tom, čo im robí radosť.

No a konečne môžem cestovať!

Posledné dva roky cestujem s mojimi synmi sama autom. Naložíme kufre do auta a ideme bez cestovky po Slovensku, po Česku, cez Rakúsko do Talianska. Vysoké Tatry, Adrpašské skály a ALPY. Sú to prenádherné cesty! Prečo toto všetko píšem? Prišli sme toto leto s autom do Bibione, do Talianska. V malom, čistom a útulnom hotelíku nás privítal personál, ktorý pozostával zo samých zrelých ľudí nad 50 rokov a viac. Čudovala som sa. Povedali mi, že na zrelých ľudí je najväčšie spoľahnutie.

Ešte aj chyžné boli šesťdesiatničky.

Všetko čistučké. Jedlo výborné. Majiteľka hotelíka, šarmantná Viviana Marenato so šedivými vlasmi, mi o Taliankach prezradila najviac:

Karolína Ivanová a Viviana Marenato

„My, Talianky, sa od narodenia do smrti nevzdávame svojho rodného mena, ani keď sa vydáme. Viete si predstaviť, že by som sa vzdala MARENATO = narodená v mori? Máme od narodenia do smrti svoju vlastnú identitu. To nemajú ani Švédky, ani Nemky, žiadna. Machrujú tu, ale všetky žijú životy svojich mužov.“

Milé ženy, žite svoje vlastné životy! Akokoľvek silno milujete,  nežite životy svojich mužov! A verte, aj vaši muži to ocenia.

Karolína Ivanová

Autorka je koučka

DANA LJUBIMOVOVÁ: Na koncept šťastie alebo nič sa možno upíname príliš – Pretancované šťastie Isadore Duncan

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
DANA LJUBIMOVOVÁ: Na koncept šťastie alebo nič sa možno upíname príliš – Pretancované šťastie Isadore Duncan

Človek sa bulváru bráni, dokonca má pocit, že úspešne. S čistými úmyslami sa začíta do Jesenina a šup. Skončí pri Isadore Duncan a jej „zbohom, priatelia, idem za slávou“. Vraj neprežila šťastný život, ale čo ja viem. Na koncept šťastie alebo nič sa možno upíname príliš. Ešte aj vtedy, keď nahliadame do života iných.

Píše sa rok 1903. Aténskymi uličkami kráča skupinka cudzincov. Ľudkovia v antických tunikách a kožených sandáloch plačú, objímajú sa, proste umelci. Emotívni, teatrálni, extravagantní. O pár dní sa slzy kotúľajú po lícach Aténčanov. Počas strhujúceho predstavenia uvideli ako na dávny Olymp zasadlo nové božstvo. Na jeden z najvyšších trónov vytancovala Isadora Duncan a starobylé Atény jej padli k nohám ako podťaté. Strih. To bolo až po príchode do Európy a pred cestou do Ruska.

NABOSO A PROSTOVLASO

Americká tanečníčka Isadora Duncan tanec starých Grékov pokladala a absolútny top. Podriadila mu svoje kreácie, hudobné motívy, kostýmy, vo svete tanca uvoľnila pózy, odľahčila pohyb. Na scénach v kulminujúcom 19. storočí spôsobila revolúciu. Inšpiráciu našla v dielach s antickými motívmi a pohyby postáv zrekonštruovala do pôsobivých tanečných obrazov. „Celé dni a noci som trávila v ateliéri. Hľadala som spôsob ako vytvoriť tanec, ktorý by bol stelesnením božskosti ľudského ducha.

Prestála som celé hodiny. Matka sa vždy vyľakala, keď ma videla dlho stáť bez pohnutia akoby v tranze, ale ja som hľadala a nakoniec aj našla prvotný zdroj pohybu, počiatočný bod akejkoľvek sily, jednotu gesta,“ píše v memoároch. Na scéne šokovala. Opak klasickej baletky. Bosá, s rozpustenými vlasmi, v ľahkej vejúcej tunike. Skvele načasované. Umenie práve zápasilo s vlastnou masívnosťou. Zovšadiaľ bolo cítiť snahu o rozklad, zjednodušenie veľkých žánrov. Ale žiadna antika cez kopirák. Schubert, Beethoven, Wagner. Duncan ako jedna z prvých tancovala moderne, a na klasiku. Publikum žaslo.

MUŽOV VEĽA…

Jej životom sa prehnalo mnoho mužov. Chudobných, ako jej prvá láska, akýsi ryšavý Poliak; kultových ako spisovateľ a herec Henry Todd, či divadelný režisér a producent Gordon Craig; ženatých ako všetci spomenutí; bohatých a čo ju chceli za ženu ako Paris Singer, syn magnáta a majiteľa svetoznámej značky; aj takých čo jej nepodľahli ako Konstantin Stanislavskij. Áno, presne ten, čo v Moskve založil legendárny MCHAT a s jeho metodikou divadelníci fungujú dodnes. Chcela, nevyšlo. Poslednýkrát sa ho pokúsila zviesť dva roky po zoznámení. S návrhom, že mu zatancuje súkromne a celkom nahá.

„To je veľmi zaujímavá ponuka. Určite prídem,“ sucho skonštatoval charizmatický muž a po päťsekundovej odmlke dodal, že aj spolu s manželkou Mášenkou.

Zabolelo, juj a ešte ako. Zas to bolo silnejšie ako ona. „… keď ma zachvátila nová láska k obyčajnému smrteľníkovi, anjelovi alebo démonovi, to je jedno, verila som, že je to ten jediný, na ktorého som roky čakala, a že táto láska má definitívne vzkriesi… Každé nadšenie v mojom živote by mohlo byť témou na román s dobrým koncom a mohol by pokračovať naveky ako taký film, so šťastným rozuzlením.“ Napriek všetkým láskam, neprestajnej zaľúbenosti sa Isadora manželstvu bránila. Až raz…

… MANŽEL JEDEN

Keď Isadore predstavili 26-ročného Jesenina, mala 43. Zoznámenie s divou poet poňal ako vedel. Opil sa. Potom ju vozil na koči, kočišovi prikázal, aby trikrát obišiel kostol a hulákal:

„Vzali sme sa!“

Hej, niečo na štýl pravoslávneho sobášneho obradu, keď sa obchádza chrám, ale vnútri. Isadora sa rozhulákala tiež a v tú noc skončili v posteli. K sobášu, naozajstnému došlo v roku 1922. Manželstvo bolo krátke, škandalózne, s prvkami grotesky. Jesenin trieskal o zem poháre, Isadora plieskala dverami, naháňala ho po krčmách, on nadával jej, ona jemu, ale keďže nebol vždy po ruke tlmočník, efekt takmer nula. A potom jej napadlo, že keď muža vezme za hranice, pitkám odzvoní. Ono nápad to nebol zlý. Prítomnosť žijúceho básnika z ruskej vitríny mohla spustiť skvelé promo, prilákať pozornosť tlače, ale vpasovať sebavedomého, neskrotného Jesenina do role cvičenej opičky? Bez šance.

Zdúchol hneď v Berlíne. Na štvrtý deň ho našla v jednom malom penzióne ako v pyžame hrá šach pri pohári piva. Pokým rozbíjala čo prišlo pod ruku, skrýval sa v chodbičke. Márne, vykutala ho.

Táto výnimočná žena, dovádzajúca do vytrženia tisíce estétov, vedľa tohto mladučkého pozoruhodného riazanského básnika vyzerala ako stelesnenie všetkého, čo on nepotreboval… Rozhovor medzi Jeseninom a Duncan prebiehal v gestikuláciách, postrkávaním kolenom a lakťami…

Keď tancovala, on sedel za stolom, trel si čelo a pozeral sa na ňu… Isadora, zmorená, padá na kolená a pozerá na básnika so zaľúbeným odovzdaným úsmevom. Jesenin jej kladie ruku na plece, a nato prudko odvracia tvár..,“ zapísal dojmy sám Gorkij po návšteve v bizarnej domácnosti.

Rozchod prebehol hladko. „Sergej, ja odišiel do Paríž,“ oznámila po rusky. „Nuž sa teda pakuj, stará herka“. Posledné slová, ktoré od manžela počula. O nejaký čas jej poslal telegram, že sa oženil a je konečne šťastný. „To určite,“ uštipačne vychrstla ako stále zákonitá manželka. Po Jeseninovej smrti sa vzdala autorských práv v prospech jeho matky a sestry.

NEÚNAVNÁ ZAKLADATEĽKA

Peniaze sa len tak sypali. Do peňaženky, aj na výdavky. Najviac zhltli tanečné školy. Isadora pochádzala z biednej rodiny, chcela dať šancu talentovaným a chudobným, náklady neustála. Keď sa blížil krach, vrhla sa na turné a vytancovala pre školu v Grunewalde, Paríži a Moskve, koľko bolo treba. A krachli  o niečo neskôr. Proste podnikala neudržateľne, pohltená víziami, snami, láskou a v neprestajnom očarení múzami. „Keby som sa uspokojila so sólovými vystúpeniami, moja životná cesta by bola prostá.

Už ako známa sólistka, žiadaná vo všetkých krajinách, by som mohla spokojne pokračovať v triumfálnej kariére. Ale kdeže! Prenasledovala ma myšlienka o škole, o veľkom súbore, tancujúcom na Beethovenovu deviatu symfóniu. Keď som v noci zavrela oči, ako ľahké záblesky sa mi zjavovali obrázky a prosili ma, aby som ich oživila…“

Zdroj: Wikipédia

HLAVNE PITORESKNE

Isadora odžila, ďalší, vo svete umenia bežný príbeh o prahnutí po šťastí, nemožnosti dolapiť ho, o bolesti a vedomí vlastnej pominuteľnosti. Taká povinná jazda. Popri pokúšaní osudu a vrtkom uhýnaní, keď už-už ide plesknúť zaucho. Aj  schytala a potom zas a znova. Deti jej pomreli ako malé, dve staršie nešťastnou náhodou, tretie krátko po narodení. Ako tanečnica sa vypla. Ale nezhasla. Potom proste odišla.

Nečakane, pred svedkami a so všetkou bizarnosťou. 14. septembra v roku 1927 sa usadila do auta na jednej z ulíc v Nice, zamávala rukou v tej krásnej rukavičke, aké sa vtedy nosili, s obvyklým pokrikom: „Zbohom, priatelia, idem za slávou“. Upravila si štólu, dala pokyn šoférovi, auto sa pohlo. Zastavilo. Dlhokánska štóla sa zamotala do kolesa a bleskovo zlomila väz. Jedna z legiend hovorí, že v sekunde prihrmel dav. Všetci si chceli urvať kúsok šálu. Možno na pamiatku, možno pre šťastie. Také isté, po akom túžila nymfa, ktorá životom pretancovala naboso a prostovlaso.

Dodatok? Auto smrti pošlo na dražbu.  Ďalšiemu adeptovi na šťastie ho odklepli za 200 tisíc frankov.

Dana Ljubimovová

 

 

MARTIN VACHO: PRIPRAVUJEM PRE DETI UNIKÁTNY PROJEKT INTERAKTÍVNYCH POVIEDOK

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
MARTIN VACHO: PRIPRAVUJEM PRE DETI UNIKÁTNY PROJEKT INTERAKTÍVNYCH POVIEDOK

Naše prvé osobné stretnutie bolo neplánované. Dokonca to ani nebolo stretnutie v pravom zmysle slova, skôr napadnutie odzadu. Dobre, tak ani úplné napadnutie to nebolo. Proste si tak idem na seminár, vbehnem do budovy kde zistím, že nie som správne a keď z nej vychádzam, zozadu sa ozve – „Vás ja poznám pani Valachová. Idete tiež na seminár?“ „Pozná ma?“ – nedalo mi a pýtam sa, že odkiaľ. „Predsa 40 plus!“ A tak mi urobil dobrý deň.

Zoznámili sme sa a ja som sa dozvedela o  jeho snahe vytvoriť zaujímavý projekt. Mala som pocit, že by to bola dobrá téma. A čo si budeme nahovárať, konečne ďalší muž, lebo 40plus nemá byť iba o ženách a pre ženy. Môj záujem uzemnil skôr ako som ho povedala nahlas, a to slovami „možno neskôr sa bude o čo podeliť.“

Prešiel nejaký čas a dnes vám prinášam rozhovor s Martinom Vachom, ktorý sa bude týkať detí a budovania vzťahu s nimi. A nielen tých jeho. Martin totiž pracuje na projekte interaktívnych poviedok, ktoré zahŕňajú témy, s ktorými sa deti pri svojom vývoji stretávajú.

Martin, chceš prispieť k zlepšovaniu vzťahov medzi rodičmi a deťmi – ako si sa dostal k tejto myšlienke?

Osobne som si nikdy nemyslel, že by som mal zdieľať nejaké múdro ohľadom výchovy detí, ale moje okolie sa ma často pýta na tri oblasti života. Jednou z nich je práve vzťah s deťmi, ktorý mám naozaj veľmi dobrý. Mám dve pubišky, s ktorými máme silné puto a dôveru.

Viem, že sú oblasti, ktoré som mohol zvládnuť aj lepšie, ale každé hodnotenie prichádza až časom. Podstatné je, či si svoje pochybenia vieme uvedomiť a priznať, alebo nám v tom naše ego dá červenú a okradneme sa. K myšlienke pokúsiť sa pomôcť k zlepšeniu vzťahu medzi rodičmi a deťmi, resp. dospelými a deťmi ma teda podnietilo moje okolie.

Čo je podľa Teba kľúčové pri výchove detí?

Určite dôvera. V mojom ponímaní dôvera predstavuje niečo ako dvere, ktorými sa dostaneme všade. Alebo ostaneme za nimi. Nie je to iba vo vzťahu medzi dospelými a deťmi – je to tak vo všeobecnosti. Ak nám nedôveruje niekto cudzí, je to normálne, lebo nás nepozná a dôveru si treba zaslúžiť/vybudovať. Ak nám však nedôveruje niekto, na kom nám záleží, s kým zdieľame náš život, zabolí to. Ak sa to opakuje začneme sa uzatvárať, a to sú tie pomyselné dvere.

Ako si budovať a hlavne nestratiť dôveru u detí?

Komunikáciou. Presne tak, ako to funguje medzi dospelými. Rozdiel je iba v tom, že komunikujeme s deťmi, ktoré majú ešte čistú myseľ, nedomýšľajú si, nesúdia, nemajú predsudky, veria na rozprávky s dobrým koncom a naopak, majú obmedzený vnemový slovník. Preto nám, dospelým, nemusia rozumieť. Komunikácia sa teda vždy musí prispôsobovať detskému svetu a ak to chceme dokázať, potrebujeme sa veľa pýtať.

Často počuť zo strany rodičov otázky, ktoré by nemali byť nikdy vyrieknuté a odpovede, ktoré nie sú odpoveďou. Príklad: ‚Čo si sa zbláznil/-a? To prečo si urobil? Mám ti to teraz ja urobiť?‘ alebo ‚To prečo sa pýtaš takú sprostosť? Musíš sa stále pýtať? Ty nerozmýšľaš? Si ako tvoj tatko/tvoja matka.‘ Niekedy ma dokážu rodičia úplne resetnúť

Zlepšovať vzťahy medzi rodičmi a deťmi nie je jednoduchá misia. Máš to konkrétne premyslené?

Čítať múdrosti neznamená ešte ich správne pochopenie. Všetko sme totiž schopní vnímať iba cez naše životné poznania a tie sa od autorov publikácií môžu výrazne líšiť. Každý kto niekedy čítal edukatívne zdroje vie, že s niečím sa dá ľahko stotožniť a niečo nás môže až iritovať. Dôvodom je odlišná cesta jednotlivcov a tiež jazyk, akým komunikujeme.

Mojou snahou teda nebude vzdelávať, ale sprevádzať vlastným poznaním. Pracujem na zbierke interaktívnych poviedok, ktoré budú pomáhať rodičom v komunikačných zručnostiach a deťom zas pomôžu získavať dôveru voči rodičom.

Ak s poviedkami budú rodičia pracovať podľa sprievodných materiálov, budú vtiahnutí do vnímania sveta očami detí a časom sa zdokonalia v tom, aby slová neboli hádzaním hrachu o stenu. Poviedky a práca rodičov s deťmi môže prispieť k aktivovaniu detí bez potláčania fantázie a pritom ich usmerňovať aj budovať v deťoch zodpovednosť za svoje konanie.

Mnohí rodičia si uvedomia, že pre dieťa je slovník dospelých ťažký na pochopenie a že dieťa sa životu učí na základe poznávania a nie na základe údajov.

Mohol by si uviesť nejaký príklad?

Asi nemyslíš poviedku, lebo ten priestor tu nemáme, ale skúsim to opísať na jednom z príkladov, ktorého témou by mohlo byť pochopenie a identifikovanie šikany.

Keď som chodil do školy ja, na otázku, čo bolo v škole som vždy odpovedal NIČ, alebo v horšom prípade sa riešili známky a poznámky. Nikto sa nepýtal na môj život. Moje deti vedia, že známky sú pre mňa ukazovateľom, či s niečím potrebujú pomôcť a aký vzťah majú k akým predmetom a zároveň, aký vzťah s nimi má učiteľ. Preto na otázku ako bolo/čo bolo v škole mi vždy hovorili čo sa dialo v škole.

Jedného dňa, keď boli druháčky, povedali: „Dnes bolo dobre. Zase sme tam mali takú policajtku, ktorá nám rozprávala o šikane.“ Vedel som, že to bolo už druhý raz v relatívne krátkom čase, preto som bol zvedavý čo si hovorili a ako pochopili tú šikanu. Zároveň som si uvedomil, že asi na škole vnímajú problém keď je to opakovaná téma.

Pýtam sa: „A čo je to tá šikana, ako ste to pochopili?“

Deti: „To keď niekto niekomu robí niečo zlé. A dnes nám aj rozprávali o kyberšikane.“

Fíha, také slovíčko si zapamätali – povedal som si v duchu. Príklady, ktoré im v škole spomínali boli o útokoch niektorých žiakov na iných žiakov a tiež učiteľov cez sociálne siete a ešte niečo, čo robili žiaci prevažne v 7. až 9. triede. Pre malých druháčikov to bolo neuchopiteľné. Pýtal som sa, čo im to dalo a čo majú robiť ak by videli šikanu. „No nemáme robiť druhým zle a keby nám niekto robil zle, tak to máme povedať.“

Z môjho pohľadu nič hmatateľné a žiadne riešenie. Deti v ich veku si bežne robia zle a nie vždy je to šikana – je to súčasť spoznávania a vývoja. Učitelia a dospelí majú značne potlačenú empatiu, nie sú trpezliví a očakávajú od detí slová ako od dospelého. Výsledkom je, že deti si vypočujú studenú slovnú sprchu „nežaluj stále“ a keď je naozaj problém, všetci mlčia.

To ma podnietilo vymyslieť poviedku, ktorú by som im porozprával a obsahovala by aj riešenie. Poviedka bola o dvoch hrdinoch – jeden bol prirodzenou a druhý vynútenou autoritou. Príbeh opisuje konanie dvoch ľudí, kde jeden svojim správaním sa k druhým napĺňal skutky šikany prostredníctvom manipulácie, príkazov a rozkazov, s vyhrážkami aj vydieraním a druhý bol priateľský, láskavý, nápomocný a inšpiratívny.

Ten prvý mal okolo seba veľa ľudí, ktorí sa jeho konaniu podriaďovali z rôznych druhov strachu. Druhý bol inšpiratívny, podnecoval k zlepšeniu, podporoval a pomáhal. Spočiatku mal okolo seba veľký okruh ľudí ten šikanista a neskôr sa pomer zmenil. V závere aj ten, ktorý šikanoval, prestal, lebo sa prirodzene naučil konať inak. Deti vďaka tomu pochopili, že chcú byť tými podnetnými hrdinami, aby aj tým druhým vedeli pomôcť, lebo vo svojej podstate sú dobrí a majú oveľa viac strachov a pochybností ako ostatní.

Finálnym výsledkom bolo, že som sa presne dozvedel, kto robí v triede zle a kto šikanuje. Netrvalo dlho a moje deti „vystúpili z davu“ a začali byť žiadané aj tou najkomplikovanejšou osobou, ktorú mali v triede.

Projekt bude predpokladám časovo náročný. Budeš to zvládať popri práci?

Rád sa venujem tomu, čo má zmysel a čo nie je tak ľahko pominuteľné. Mňa osobne veľmi obohatil čas venovaný deťom. Som si istý, že aj vďaka deťom a práci s nimi som lepším človekom a naša spoločnosť potrebuje lepších ľudí, aby sme mali šancu aj na lepšiu budúcnosť. Jednoducho chcem iba prispieť zasievaním toho dobrého. Verím totiž v to, že čo zasejeme, to budeme aj žať. Samozrejme za predpokladu, že sa o úrodu budeme celý čas riadne starať.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Archív Martin Vacho

Martina Stríbrnská: Som obyčajná milujúca žena a mater!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martina Stríbrnská: Som obyčajná milujúca žena a mater!

Martina Stríbrnská je stelesnená energia a otvorenosť. Náš vzťah začal ako láska na prvé počutie, či pohľad. V princípe by som mohla byť jej matkou. Aj by  som si ju adoptovala. Je úprimná, otvorená, nápaditá, originálna a nadovšetko miluje svoju rodinu. Má na tvári nonstop úsmev. Taký „vyškerený“. Aj to ju možno viedlo k blogu – píše Denník vyškerenej. Skladá vtipné básničky a ani próza jej nie je cudzia. Z materskej si odkladala 50% a vydala knihu. Tá kniha je zázračná a mali by ste ju mať. Maťu som vyspovedala a tento rozhovor si nenechajte ujsť!

Maťka, keď som prišla na krst tvojej knihy, vyzeralo to tam ako na väčšej svadbe. Čo ťa viedlo k napísaniu knižky?

Od detstva si odkladám rôzne vzácne zdrapy papiera. Cestovné lístky, útržky z okraja novín, papierových vreckoviek a stránky zo starých zápisníkov. Sú na nich napísané moje myšlienky. Bolo ich veľa. Vždy bolo vo mne všetkého akosi veľa, až som raz pochopila, že to musím začať písať. Sú to spomienky.

 

Niekto nosí so sebou fotoaparát, aby mohol zachytiť úchvatné momenty svojho života, ja som nútená fotiť ich srdcom a potom si ich zapísať. Neviem  presne vysvetliť prečo, jednoducho musím. A takto vznikla i Kniha zázrakov. Desať rokov som si odkladala jej útržky, aby som z nich potom mohla stvoriť Príbeh.

Kniha Zázrakov je krásne napísaná a celkovo spracovaná. S láskou. Kto ti s knihou pomáhal?

Pomáhala mi s ňou úžasná žena, matka, spisovateľka, filmová a televízna dramaturgička, scenáristka, literárna agentka a koučka novoautorov, Soňa Borušovičová. Kto Soňu pozná, vie o jej pedantnosti, profesionalite a kreatívnom pohľade na svet. Je zázračná! Kto iný mi teda mohol s Knihou zázrakov pomáhať, ak nie ona?

Obdivujem ako sa vieš stále usmievať. A najviac ma dostalo tvoje autorské čítanie Ty si Martine, strom zelený. Je to tvoja spoveď o rozlúčke s otcom na smrteľnej posteli. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte. Počas tvojho čítania som plakala trikrát! Ty si čítala s úsmevom. Ako sa to dá, nerozcitlivieť sa?

Dá sa to jedine tak, že vaše slzy, najskôr jednu po druhej zozbiera Niekto veľmi dôležitý. Môjho otca do neba odprevadilo more sĺz. Dokonca aj teraz, keď si tú kapitolu čítam hrnú sa mi do očí. No keď som ju čítala na mojom autorskom čítaní, prenikol ma nadprirodzený pokoj a radosť z toho, čo ma jeho život i smrť naučili. Je to paradoxne vzácnejšie, než samotný žiaľ za ním. Akoby vďaka tomu dokázal žiť ďalej v mojom srdci. Neviem.

Knižku si si vydala sama. Nebála si sa?  Čo na to hovoril manžel a rodina? Ako sa predáva?

Bála a veľmi. Bol to asi ten najbláznivejší krok viery, ktorý som kedy urobila. Nejde iba o to, že bolo nevyhnutné financovať celý proces vydania knihy, ale odhaliť svoj život pred zrakmi iných, nie je tak úplne jednoduché. Je preto asi prirodzené, že som najprv videla to, čo tým môžem stratiť. No dnes, aj vďaka prvým recenziám od ľudí, ktorí si ju prečítali viem, že som tým iba získala. 

Tento odvážny krok sme spravili s manželom spolu. Aj to je dôvod, prečo vyhrala nakoniec odvaha a nie strach. Nebola som v tom sama. Napokon na knihe pracoval team odborníkov, ktorým som za ich nasadenie pre vec nesmierne vďačná. Predáva sa. A to je dobré znamenie.

Na jednom stretnutí si vravela, že si sa bála, že ľudia prídu do polovice a knihu nedočítajú. Zahodia. Kniha je od polovice vytlačená naopak – hore nohami. A je farebne rozlíšená. Kedy prišiel ten nápad?

Strachov s ktorými som najskôr bojovala bolo viac. A áno, jedným z nich bolo aj to, či Príbeh, ktorý som žila a napísala, bude pre ľudí natoľko zaujímavý, že ho budú chcieť dočítať až dokonca. Niekde v podvedomí som sa pýtala sama seba, či kniha bude pre iných prínosom. Nechcela som si len bezhlavo splniť sen, odfajknúť akúsi povinnosť spísať, čo sa udialo a poslať to žiť ďalej.

Chcela som ísť do toho s presvedčením, že tá kniha v istom zmysle slova, istým ľuďom zmení život. Viem. Znie to asi príliš trúfalo a odvážne. No aj keby sa to stalo s jediným mojim čitateľom, poviem si, stálo to za to! Aj preto som sa nakoniec rozhodla risknúť to.

Niekto medituje, modlí sa alebo sa chodí vykecať kamošovi. Aj ja mám svojho Kamoša. Niekomu sa ten môj môže zdať imaginárny, no mne pripadá oveľa skutočnejší, než je hocičo navôkol. Je ním Boh. Keď som nadobudla presvedčenie, že má zmysel vydať Knihu zázrakov, pýtala som sa Ho v modlitbe ako má Kniha zázrakov vyzerať. Ešte v ten večer som to vedela. Videla som ju v mojej fantázii presne tak, ako vyzerá teraz. Bielu a čiernu. Obojstrannú, jednoduchú s nádychom luxusu. A nielen ja!

Návrh obálky, ilustrácie v knihe, to všetko je práca výtvarnej umelkyne Michaely Paštrnákovej, ktorá dokázala túžby po minimalistickom prevedení knihy dokonalo zrealizovať. Som jej za to nesmierne vďačná.

Vieš nádherne vystihnúť atmosféru. Išlo ti písanie vždy samo?

Neviem. Nikdy som sa nad tým, ako píšem, či dobre alebo zle, nezamýšľala. Píšem, lebo musím. Je to akési nutkanie vo mne. Roky som viedla anonymný blog, ktorý mal ihneď vysokú sledovanosť. V tom čase to bola jedna z prvých blogových lastovičiek, preto som to odôvodňovala tým, že ľudia boli hladní po literárnom umení na webe.

Neskôr som začala uverejňovať svoje texty aj na sociálnej sieti v rámci ventilu počas materskej dovolenky. Môj DENNÍK VYŠKERENEJ sa stal medzi mamičkami aj nemamičkami obľúbený. To ma veľmi teší. Práve aj od nich vyšla výzva, aby som napísala knihu. Poslúchla som.

http://www.knihazazrakov.sk/
Chcete si kúpiť knižku? Kliknite na obrázok vyššie:)

Čo je pre teba v živote najdôležitejšie?

Toto je veľmi hlboká otázka, ale odpoveď na ňu je pre mňa dnes veľmi jednoduchá. Je to To, čo je hnacím motorom nášho vnútra. To, čo nedovolí básnikom v noci spávať. To, čo nad ránom budí zo sna zamilovaných bláznov. Je to Láska. Láska, v tej najčistejšej možnej forme, ktorá sa v jeden deň pre mňa stala osobou. Konkrétnou a reálnou. Láska je vlastne jej meno.

Povedz – prečo by si ľudia mali kúpiť tvoju knihu?

Verím, že Knihu zázrakov si kúpia ľudia preto, aby si ju aj prečítali. Vieš, žijeme vo svete, kde je odrazu pre nás dostupné takmer všetko materiálne. Myslím si, že najväčším úspechom Knihy zázrakov nie je to, že sa nám ju podarilo vydať, ale to, že si ju konkrétny človek, prečíta a aj vďaka nej zmení pohľad na veci naokolo. Možno aj na život sám. Príbeh tak v Knihe zázrakov bude môcť ožiť vďaka čitateľovi samotnom. To ešte len bude zázrak!

 

CHCETE SI KÚPIŤ KNIHU ZÁZRAKOV? KLIK

Lebo Kniha zázrakov hovorí práve o tom, že ak túžime po zázraku, začneme ho aj vidieť a ak ho uvidíme, jeden zázrak priláka k nám ďalší a ďalší a ďalší. Odrazu zázraky budú bežať za nami, aby sa mohli udiať práve nám. Prečo? Lebo zázraky priťahuje naša pozornosť.

Cieľom toho všetkého však nie je zázrak samotný, ako si často myslíme, ale to, keď začneme žiť pravdu, že zázrakmi sú okrem tých meganadprirodzených vecí aj tie úplne prirodzené, bežné. Tie, ktorým často v slede dní nepripisujeme žiadnu, a už vôbec nie zázračnú moc. Práve oni v sebe ukrývajú moc zmeniť optiku nášho života. Toto je to, čo žijem a čomu verím.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Boris Stríbrnský

Ján Dubnička. Aj ja mám dni, kedy sa mi nechce, ale to neznamená, že sa tým nechávam prevalcovať.

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ján Dubnička. Aj ja mám dni, kedy sa mi nechce, ale to neznamená, že sa tým nechávam prevalcovať.

Milý úsmev. Výborný prejav. Muž plný empatie a vždy dobre naladený. Tak si väčšina z nás pamätá Jána Dubničku . Či už z Telerána, Doma s Markízou alebo Cestovín. Kariéru moderátora pred rokmi ukončil a začal sa venovať vzdelávaniu a rozvoju dospelých. Je kouč, mentor, facilitátor a tréner. My sme sa s Jánom porozprávali aj o tom, aké to je stratiť sa z očí más a pracovať s konkrétnymi jednotlivcami v reálnom živote.

Janko, povedzte, aké boli prvé mesiace bez kamery? Čo vám z mediálneho sveta chýbalo a naopak, čo vám nechýbalo a nechýba dodnes?

V prvom rade musím povedať, že ukončiť prácu v médiách nebolo žiadne spontánne a nepremyslené rozhodnutie. Dozrievalo to pomaly a postupne asi 2 roky pred mojim definitívnym odchodom. TV Markíza mi v tom vlastne len pomohla a uľahčila odchod tým, že zrušili poslednú reláciu, ktorú som moderoval. A ja som vtedy nemal chuť vrátiť sa do Telerána, kde som začínal. Potom som mal ešte taký malý „výkrik“ v podobe relácie Veľký hráč na TV JOJ, ale to mi vydržalo tri mesiace a pochopil som, že toto ma nebude živiť do konca môjho života.

Prvé mesiace bez kamery boli zaujímavé, zvláštne, oslobodzujúce aj náročné. Miešali sa vo mne rôzne pocity. Nebolo to ľahké obdobie, až kým som sa nezamestnal v jednej reklamnej agentúre a nezačal postupne budovať svoju značku, vtedy eventovú agentúru. Chýbalo mi to tvorivé a kreatívne prostredie, samozrejme konkrétni ľudia, adrenalín živého vysielania, spoznávanie nových ľudí prostredníctvom rozhovorov. A čo mi nechýbalo a nechýba dodnes? Hm, neviem či niečo také nájdem, ale ak už musím, tak asi skoré ranné vstávanie do Telerána a zákulisné „ťahy“.


Vaša firma má názov Satisfactory. Znamená to, že garantujete ľuďom spokojnosť? Satisfaction guarantee?

Satisfactory vzniklo ako spojenie slov satisfaction a factory. Často teda rád hovorím, že sme „továreň na spokojnosť“. Ale nie v zmysle, že garantujeme ľuďom spokojný a šťastný život lúsknutím prstov alebo mávnutím čarovného prútika.

My neveríme na skratky. Ale skôr v zmysle, že spokojnosť (štastie, pohoda, úspech – každý to nazýva inak) je to, za čím každý z nás smeruje a my sme radi, že môžeme byť na tej ceste partnerom a spoločníkom. Garantovať spokojný život sa nikomu nedá, pretože na to treba vklad dvoch strán. My vieme garantovať ten náš vklad, že bude kvalitný, profesionálny a ušitý na mieru konkrétnemu človeku či tímu.

Čomu sa najviac / najradšej na svojich workshopoch venujete?

Mojou srdcovou témou je Komunikačná inteligencia. Keďže som študoval brain based coaching, ktorý je postavený na poznatkoch z neurovedy a vychádza z toho, ako funguje náš mozog, sprevádza ma to aj v rozvoji ľudí. Učíme ľudí, ako komunikáciou u druhých ovplyvniť a spustiť tú „správnu“ neurochémiu a vybudovať vo vzťahoch prostredie dôvery, otvorenosti, spolupráce a vzájomného porozumenia.

Komunikačná inteligencia nám dáva moc kedykoľvek ovplyvniť našu neurochémiu, moc vyjadriť vlastné vnútorné myšlienky a pocity takým spôsobom, ktorý môže posilniť vzájomné vzťahy, moc ovplyvniť spôsob, ako interpretujeme realitu, pretože spôsob, akým budeme počúvať určuje, ako budeme rozumieť svetu a aký v ňom uvidíme zmysel. Je to schopnosť viesť rozhovory v atmosfére dôvery, otvorenosti, spolupráce a vzájomného porozumenia. Potrebujeme sa naučiť, ako „vedome“ viesť naše rozhovory.

Cez pochopenie princípov fungovania ľudského mozgu (brain based) sa dokážeme naučiť, ako správne zvoliť spôsob rozprávania či počúvania, ktorý sa zameriava na rast a posilňovanie vzájomne obohacujúcich vzťahov. Ide o to, naučiť sa vstupovať do rozhovorov „vedome“, uvedomovať si filtre a „hot buttons“, vedome pracovať s komunikačnými dezilúziami, zlozvykmi a chybami a naučiť sa zamerať svoju pozornosť správnym smerom.

Všimla som si u vás workshopy na efektívnu komunikáciu. Dá sa naučiť efektívne komunikovať? A znamená to odstaviť emócie?

Samozrejme, že sa dá naučiť efektívne komunikovať. A neznamená to odstaviť emócie, skôr si ich byť vedomý a pracovať s nimi. Emócie sa odstaviť ani nedajú. Pre mňa sú to dôležité informácie. Akurát, že sa často nimi necháme prevalcovať namiesto toho, aby sme sa s nimi naučili pracovať. A aj o tom je komunikačná inteligencia.

Ján Dubnička: Business week
Ján Dubnička: Business week

Čo sú najväčšie problémy v komunikácii, resp, aké najväčšie chyby ľudia robia?

Pred nejakým časom sa mi dostal do rúk jeden výskum, ktorý hovoril o tom, čo nás najviac rozčuľuje v komunikácii. Bol to taký rebríček neznesiteľného správania v komunikácii. Až 64% opýtaných respondentov uviedlo, že najviac ich rozčuľuje, keď komunikačný partner nepočúva, čo hovoria. Nasledovali ďalšie prejavy správania pri komunikácii – Snaží sa mnou manipulovať. (29%), Túži sa presadiť, vždy sa tlačí dopredu. (28%), Chodí okolo horúcej kaše a vyhýba sa vyjadreniu jasného názoru. (28%), Vôbec ma nepustí k slovu. (20%).

A potom sú tu ďalšie komunikačné zlozvyky, ako napríklad zovšeobecňovanie, preháňanie, nálepkovanie, čítanie medzi riadkami, protiútok, vyčítanie, irónia, skákanie do rečí, nekonkrétnosť, presadzovanie svojej pravdy atď. A potom sú rôzne kognitívne skreslenia, napríklad Haló efekt, konfirmačné skreslenie alebo základná atribučná chyba.

G.B.Shaw:“ „Najväčšou prekážkou komunikácie je ilúzia, že sme si rozumeli.“
G.B.Shaw:“ „Najväčšou prekážkou komunikácie je ilúzia, že sme si rozumeli.“

Problém je aj v tom, že vo väčšine prípadov vstúpime do komunikácie a hneď prepneme na autopilota. Počujeme to, čo predpokladáme, že budeme počuť. Venujeme zvláštnu pozornosť očakávaným vnemom, tomu, čo čakáme, že uvidíme, budeme počuť, pocítime alebo ochutnáme. Krásne to povedal G.B.Shaw:“ „Najväčšou prekážkou komunikácie je ilúzia, že sme si rozumeli.“ Problém je v tom, že si málokedy overujeme, čo a ako sme pochopili. A to na oboch stranách, vysielateľa aj príjemcu.

Ďalší dôvod, prečo vznikajú problémy vidím v tom, že často reagujeme na niečo iné, než čo druhý zamýšľal komunikovať. Ako príjemcovia nesieme zodpovednosť za to, ako so správou naložíme a ako ju pochopíme.

Akí ľudia najčastejšie vyhľadávajú vašu pomoc alebo workshopy?

Na toto nedokážem jednoznačne odpovedať, dokonca ani na základe pohlavia, pretože je to 50 na 50 ženy a muži. Väčšinou sú to ľudia v manažérskych pozíciách a strední podnikatelia. Robím veľa kurzov a školení pre firmy, žiaľ mám menej času na verejné kurzy, ale mám v pláne polepšiť sa v tomto smere.

Dnes je v oblasti osobného rozvoja veľký pretlak. Aspoň mne sa javí, že je často veľmi ťažké rozoznať skutočnú kvalitu od peny obalenej do marketingu. Ako to vnímate vy? Existujú isté znaky, ktoré pomôžu zistiť rozdiel ?

Hm, toto je dobrá otázka. Ja mám dnes pocit, že každý druhý človek je kouč a mentor. Môže byť niekoľko znakov, na základe ktorých môžeme poznať kvalitu. Jednak výcviky a vzdelávanie, ktoré má človek za sebou. Potom samozrejme skúsenosti, aj keď aj ja som začínal a potreboval som príležitosť. Ďalej referencie. A potom to najdôležitejšie, chémia. Či mi konkrétny človek vyhovuje, či mi vyhovuje spôsob, akým pracuje a spôsob, akým premýšľa o veciach.

Ďalšie znamenie je certifikácia ICF (International coach federation). Dnes má väčšina kvalitných koučov, ktorí majú na vzdelanie a prax, za menom titul ACC alebo PCC. Najvyšší titul, MCC teda master certified coach, na Slovensku zatiaľ nie je, a v Čechách je to môj učiteľ a mentor Vladimír Tuka.

Vyzeráte vždy dobre naladený. Ako to robíte, že máte stále dobrú náladu? Alebo je to niekedy aj maska?

Nemám stále dobrú náladu. Alebo inak, aj mne sa hlavou preháňajú rôzne myšlienky, ktoré spôsobujú rôzne pocity. Ale nenechám sa nimi ovládať. Nie na každú myšlienku naskočím ako na lietajúci koberec, skôr naopak, pri každej sa zastavím a preskúmam ju. Mimochodom, aj o tom je komunikačná inteligencia, keďže tá je spojením emočnej a sociálnej inteligencie.

Pred nejakým časom som dostal tri otázky: “Fakt si stále tak pozitívny, ako to prezentuješ? Nemáš dni, keď sa ti vôbec nič nechce? Ako zvládaš dni, keď sa ti zdá, že nič nemá zmysel?” Dlhšie som nad nimi uvažoval a odpovedal som, že aj ja mám dni, keď sa mi nič nechce, ale to neznamená, že sa tým nechávam prevalcovať. Vedome pracujem s tým stavom. Takže, nech sa deje čokoľvek, nenechám sa ovládať svojimi pocitmi a emóciami. Nenechám sa ovládať sabotérmi vo svojej hlave.

Emócie sú len informácia. Veľmi dôležitá a cenná informácia, ale stále len informácia. Sledujem ich, pozorne im načúvam, zisťujem, čo mi chcú povedať, komunikujem s nimi a rozhodujem sa, čo urobím, na základe toho, čomu v danej chvíli verím a cez aké ucho počúvam. Čiže nie, nie som stále pozitívny a vysmiaty, ale stále pracujem so všetkým, čo prichádza tak, aby som tomu porozumel a nebral všetko ako fixne a nemenne dané, ako jedinú možnú pravdu, nech to má akúkoľvek podobu. A najmä, dlhodobo a vlastne neustále pracujem na spôsobe svojho myslenia a mindsete.

Dni, kedy by som mal pocit, že nič nemá zmysel, nemávam. Robím to, čo ma baví a napĺňa, čo mi dáva zmysel, vidím v tom hodnotu a prínos, takže by bolo zvláštne, keby prišli takéto dni. Áno, sú dni keď sa zamýšľam čo a ako ďalej, ktorým smerom sa uberať, kde pridať alebo ubrať, čo som urobil dobre a naopak, čo sa mi nepodarilo a budem to musieť urobiť inak. Lebo nedokážeme zabrániť negatívnym a sabotujúcim myšlienkam, aby vznikli. Tie pod kontrolou nemáme. Ale pod kontrolou máme to, čo s nimi následne urobíme. Či im uveríme a poddáme sa im, alebo ich preskúmame a budeme s nimi pracovať.

Na čo sa najviac tešíte v blízkej dobe?

Aktuálne pracujem s jednou škótkou, Sandrou Wilson, MCC koučkou a veľkou odborníčkou na transakčnú analýzu. Teším sa na dlhodobý a hlboký výcvik v tímovom koučovaní. Budem pokračovať ďalej v štúdiu transakčnej analýzy, ktorá ma poriadne chytila. Mám stále veľa práce, takže rozširujem postupne firmu o nových členov. Veľmi sa teším na cestovanie a objavovanie nových kultúr, ktoré ma čakajú ešte do konca roka. A najmä na „skutočné“ rozhovory s ľuďmi, s ktorými nemám priestor sa vidieť často a pravidelne, ale sú pre mňa obohatením a zdrojom inšpirácie.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

FOTO: Archív Ján Dubnička
KONTAKT

Poďte s nami relaxovať, športovať a naučiť sa niečo nové

Martin Miler: Dovolenka v Juhoslávii alebo Nikdy by mi nenapadlo, že človek môže zažiť Vianoce aj uprostred leta!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Miler: Dovolenka v Juhoslávii alebo Nikdy by mi nenapadlo, že človek môže zažiť Vianoce aj uprostred leta!

Počas môjho detstva som bol, pri mori, trikrát. Dva razy v Bulharsku a raz v Juhoslávii. Tú by sme dnes už na mape nenašli. Roztrhali ju temné ľudské vášne v smutnom, boľavom, krvavom, vojenskom konflikte v deväťdesiatych rokoch. No vtedy, na začiatku druhej polovice osemdesiatych, ešte všetko držalo pohromade. Hoci bola Juhoslávia oficiálne tiež rovnako socialistická krajina ako my, nebolo to rovnaké.

V Juhoslávii boli veci a možnosti, ktoré v iných krajinách, tohto zriadenia neboli. V poslušných krajinách, človeka len tak nepustili, napríklad do Rakúska. V Juhoslávii, áno. Možno aj preto, ísť do Juhoslávie, nebolo také jednoduché. Najprv musel človek požiadať o devízový prísľub. V ňom mu prisľúbili, že dostane peniaze, ktorými bude môcť v Juhoslávii platiť. Keď mu ich prisľúbili, mohol požiadať o vycestovaciu doložku.

Všetko malo svoj poriadok. Vtedy sa štát (d)o ľudí naozaj staral, aby mali peniaze, aby vedel kam idú, s kým idú, prečo s ním, čo tam budú robiť, prečo to budú robiť, ako dlho tam budú, kedy sa vrátia a množstvo iných dôležitých vecí. Rovnako, ako starostlivý rodič, voči svojmu malému dieťaťu. Keď človek odpovedal na všetky otázky správne a keď poslúchal, bola istá šanca, že ho, do Juhoslávie pustia. Nám sa to podarilo. Tak sme v rámci zájazdu, vyrazili autobusom k moru.

Samozrejme cez Maďarsko. Chcieť ísť cez Rakúsko, to bolo, ako keby ste chceli dvakrát za sebou vyhrať v športke. Možno aj preto, na to, niektorí spomínajú, ako na lepšie časy. Bolo viac napätia, viac vzrušenia, viac dobrodružstva, väčšia radosť, keď sa to podarilo. To nie ako dnes, zbalíme sa a ideme. Nuda.

Sedeli sme teda v autobuse a uháňali sme k moru. No, až tak, sme sa zase nehnali, diaľnic veľa nebolo. Čo to možno v Maďarsku, ešte menej v Juhoške, ako sme jej dôverne, medzi sebou, hovorili. Až sa človek dnes čuduje, že to tam je úplne inak a to tam zúrila vojna, na rozdiel od nás.

Keď sme prišli na miesto, rodičia museli odovzdať pasy. Aby ich nestratili, to je jasné. Vedúci zájazdu, bol určite spoľahlivý človek a pasy všetkých ochránil. Keď sme boli konečne zbavení všetkých starostí, tak mohli nastať radosti.

Dovtedy som poznal iba bulharské more, s mäkučkými pieskovými plážami. Jadranské more bolo iné. Pláže boli kamenisté, tvrdé, ale voda bola priezračná, až na dno. To znamenalo, potápanie. Doma, na jazere, som sa potápal často. Okuliare, šnorchel a išlo sa. V mori som s touto výbavou vyzeral, ako ping-pongová loptička, snažiaca sa ponoriť pod hladinu. Bez plutiev to nešlo. Za to s nimi, som bol ako raketa.

Jadranské more bolo krásne, živé.

Plné ježkov, rýb, rastlín, hviezdic a občas sa aj morského koníka podarilo stretnúť. Juhoslávia, ale nebola len o mori. Bola aj o západných veciach. Nevedel som sa vynadívať, na všetky tie super autá. Pred hotelmi stáli Mercedesy, Bavoráky, Audiny, Mazdy, Toyoty, Hondy. Dokonca som na vlastné oči videl Porsche. Chodiť očumovať ciferníky a híkať nad maximálnou rýchlosťou, bola každodenná zábava.

Jeden deň sme boli na výlete v neďalekom meste. V obchodoch tam boli veci, ktoré som poznal, len z reklám v rakúskej televízii. A dali sa tam normálne kúpiť, len tak, za peniaze. Napríklad taký časopis Bravo. Keď som ho uvidel v stánku s novinami, tak mi cez vypadnuté oči skoro vypadol aj mozog. Rodičia mi dovolili kúpiť si hneď dve čísla. Boli plné fotiek a nemeckého textu. A v strede bola dvoj-stránka Wham!

A ešte vložená štvor-stránka už neviem koho. A nálepky so Sandrou a Samanthou Fox a Duran Duran a tri bodky, alebo aj tridsať, alebo tam bolo úplne všetko po čom dospievajúci tých čias túžil. Časopismi sa to neskončilo. V jednom obchode som natrafil na fantastické, biele, kožené, kotníkové, teniskovité topánky, Lee Cooper. Keďže som si svoje vypadnuté oči už opäť nasadil, mohli mi vypadnúť znovu a mohol som sa aj zaľúbiť. Tak som sa zaľúbil. Lenže čo ďalej? Tenisky krásne, úžasné, ľúbezné, nikdy by som im neublížil, naopak, na rukách by som ich nosil, keby som ich mal. A už žiadne iné topánky, by som nikdy viac nechcel, ani nepotreboval (teda až do chvíle keď som v budúcnosti natrafil na tie so suchým zipsom).

Predpokladám, že to všetko boli argumenty, ktoré som rodičom predostrel. Nebolo to vôbec jednoduché, také topánky boli drahé, teda aspoň predpokladám, lebo rodičovské rozhodovanie trvalo veľmi dlho. Predsa len, som ich dostal. Nikdy by mi nenapadlo, že človek môže zažiť Vianoce aj uprostred leta, ale stalo sa. Nakoniec som tie topánky, oproti sľubom, nosil na nohách. Bol som nimi nadšený, ale nevydržali večne. Na druhej strane časopisy Bravo, som opatroval dlhé roky a vyhodil som ich len nedávno.

Kto vie, možno práve takéto okamihy, sýtia spomienkový optimizmus, ktorý nám hovorí, že vtedy bolo lepšie. Čo už, naša pamäť nie je dokonalá. Dokonca ani vtedy, keď si myslíme, že je.

Martin Miler

Autor je psychológ

Mohlo by vás zaujímať

Patrik Cvengroš: Bol som na Kolyme – Сeste Kostí rovnako ako autor knihy Kolymské denníky

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Patrik Cvengroš: Bol som na Kolyme – Сeste Kostí rovnako ako autor knihy Kolymské denníky

Tak som na dovolenke konečne dočítal knihu Kolymské denníky. Nepatrím medzi veľkých knihomoľov, tak možno preto to „machrovanie“. Ani vám nechcem nahovárať, aby ste hneď začali čítať práve túto knihu. Pre mňa má jedno čaro. Bol som na Kolyme – Сeste Kostí rovnako ako jej autor.

Ale poďme pekne poporiadku.

Niekedy v júni som sa vybral sám na motorke na jednodňový výlet. Volám to malé „kolečko po Záhorí“, a keď sa vraciam cez Malé Karpaty a Babu, zastavím sa tam na kopci na kofole. Ku kofole som sa ani nedostal, lebo ku mne pribehol kamoš motorkár, ktorý sa tam tiež zastavil, a hneď vyzvedal, ako bolo na motoripe v Rusku, ktorý som absolvoval pred rokom. Sledoval každý náš kilometer, čítal poctivo každý náš blog. Rovno spomínal, že si kúpil knihu Kolymské denníky, lebo musel si dačo o tom prečítať. O ceste kostí. Priznám sa, o tejto knihe som počul prvýkrát niekedy na jar. Spomínal ju kamarát Marty, s ktorým som absolvoval Cestu Kostí na motorkách. Dokonca mi ju poslal v elektronickej podobe. Ale ja nemám v obľube čítanie elektronických kníh. Aj keď som IT-čkár, radšej mám „analógové“ čítanie, poctivé otáčanie papierových listov.

Kadykčan, opustené mesto, mesto duchov. Zvláštny pocit byt tam

Kamarát Miro ospevoval spomínanú knihu, a keďže som sa priznal, že som ju ešte nečítal, rovno mi ju daroval. Z  motorkového výletu som sa teda vrátil s knihou.

Pekne som si naplánoval každý pracovný deň – o 22:00 odhodiť notebook a aspoň do 24:00 čítať. Veru aj sa mi to darilo. Kniha ma pohltila príbehom.

O čo vlastne ide?

Autorom je poľský novinár Jacek Hugo-Bader, ide o cestopis, dokument tohto autora, ktorý cestuje z Magadanu po Kolymskej ceste vyše 2.000 km do Jakutska. Autor zaznamenáva príbehy poputčíkov (volá tak ľudí, s ktorými cestuje) a opisuje ich príbehy, ktoré siahajú ďaleko do dôb temna. Dôb gulagov a pracovných táborov. Každý kilometer cesty, každá dedina, usadlosť alebo opustené miesto tu skrývajú neskutočné príbehy. Až mráz ide po chrbte. Je to jediná cesta, ktorá spája mesto Magadan s okolitým svetom. Hovorí sa jej aj Cesta kostí, pretože ju budovali vyhnanci, kriminálnici, ale hlavne nepriatelia Stalinovho režimu. Tí, čo neprežili, boli priamo pochovaní do cesty. Hovorí sa asi o 3 miliónov zekov – väzňov ktorí tu zomreli. Ak by ich telá uložili vedľa seba na cestu, nevmestili by sa na celú Kolymskú diaľnicu. Aj keď, diaľnica je silné slovo. Nehľadajte žiaden asfalt, je to proste cesta.

Čurapča, najťažší úsek , lebo všade bolo ťažko prejazdné blato

Príbehy šoférov z cesty, ako bojovali o život, keď sa im pokazilo auto a museli čakať na pomoc pri vyše -50 stupňových teplotách. Alebo príbehy o medveďoch, ktorých tu je viac ako dosť. No najhoršie sú príbehy zekov, ktorí prežili. Čítal som rôzne príbehy vojnových zajatcov alebo príbehy z koncentračných táborov. No toto bolo omnoho horšie.

Dokonca nedávno som nechápavo krútil hlavou na cintoríne v Srebrenici. Ako môže niekto popraviť len tak vyše 8 tisíc ľudí? No pri čítaní o zverstvách, ktoré sa diali v gulagoch, mi zostal rozum stáť. V Srebrenici ich aspoň rovno zastrelili, ale tu? Kde sa berie v ľuďoch tá zloba, to svinstvo, že dokáže takto týrať svojho rodáka? Len za to, že počas hladomoru zobral z družstva liter mlieka, alebo len že bol z vyššej vrstvy, ktorú sa rozhodol Stalin vykynožiť? Príbehy hladujúcich, čo si jedli časti tela, alebo príbeh, ako si jeden boľševik zmyslel, koľko žien môže prežiť 500km pochod v -50 stupňovom mraze? Z vyše 2500 žien prežilo len do 500.

Opustené domy v dedinách po skončení ťažby zlata

Nikdy nedovoľme, aby sa takýto režim niekedy vrátil!

Ja som Cestu kostí prešiel pred rokom na motorke. Tri roky potom, ako tam bol spomínaný autor. Duchovia nám boli naklonení a mali sme šťastie, že sme mohli prejsť túto trasu. Naozaj, Cesta vám musí dovoliť zdolať ju. Po prečítaní knihy ma trošku mrzí, že sme miestnych mohli viac vyspovedať, vypočuť si ich príbehy, pozrieť ešte viac miest.

Kniha je viac o príbehoch ľudí, ktoré autor zaznamenal, ako o opise samotného cestovania, prípadne ospevovania nekonečnej divokej prírody. Tie príbehy by nikdy nemali zapadnúť do zabudnutia. Malo by sa o týchto zverstvách hovoriť a pripomínať, aby už NIKDY…

Patrik Cvengroš

Autor podniká v oblasti správy IT: www.board.sk

Kniha je v ponuke aj priamo vo vydavateľstve ABSYNT: https://www.absynt.sk/kolymske-denniky

Poďte s nami na víkendový reštart - už v Septembri.

Nela Sullens: Návod ako nepribrať na dovolenke aj keď máte All Inclusive

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Nela Sullens: Návod ako nepribrať na dovolenke aj keď máte All Inclusive

Precestovala a žila som v niekoľkých krajinách a kontinentoch a niekedy sa cítim ako kočovník a to, že žijem 3 roky na jednom mieste je pre mňa naozaj dlho. Ako sa pri takom životnom štýle dá žiť zdravo, nájsť si čas na cvičenie a vyberať si čo dáš na tanier?

Poviem ti, že keď som to zvládla ja, tak je to možné. Chce to trochu praxe a skúsenosti a preto sa o moje tipy a triky delím v programoch mojich klientov…a keďže stretávam ľudí, ktorí majú stále problém zvládnuť dovolenky, tak sa delím dnes aj s tebou. Lebo, kedy lepší čas, ako v letnom zhone dovoleniek a cestovania?

Hoci som trénerom a zdravej strave sa venujem 15 rokov, tiež som si prešla svojimi útrapami. Dnes už nestojím na súťažných pódiách a moje telo si našlo svoju stabilnú, dlhodobú a spokojnú podobu, kedy je v harmónii, to neznamená, že je vychudnuté alebo podvyživené, práve naopak…cítim sa plná energie a sily, ale nebolo to na začiatku jednoduché nastaviť sa vždy na zmeny a cestovanie po svete. Bola som aj vo fáze, keď som buď na to kašľala, lebo ten stres nestál za to, alebo som sa bála vytiahnuť päty z domu, lebo strach z vybočenia a kíl naviac bol naozaj hrôzostrašný. Alebo bol aj extrém, keď som niesla tašku plnú jedla na celý deň, aby ma nemohlo nič prekvapiť.

Už niekoľko rokov nestresujem a užívam si pohodu cestovania, jedenia v reštauráciách a dokonca aj amerických, čo bola moja nočná mora. A niekedy to trvá aj niekoľko týždňov.

Aké je to tajomstvo? 

Žiadne nie je, nakoniec to nie je žiadna veda, keď sa zachová niekoľko základných princípov. Chce to len odhodlanie a trochu praxe, ale stojí to za to.

Zaujima ťa táto téma?

Možno máš výborný systém a všetko funguje v domácich podmienkach, ale akonáhle vypadneš so systému a cestuješ…vtedy prichádzajú problémy? 

Buď jednoducho vypneš kontrolu cez dovolenku, ale potom ani nevieš ako sa kilá nabalia a máš hlavu v smútku, alebo si dovolenku nevieš užiť, lebo máš výčitky? Alebo si to uvedomíš, až keď prídeš späť a plánuješ hneď kadejaké “zaručené rýchle” diéty?

Nezúfaj, sú tu lepšie riešenia!

1) Nástraha -> veľký výber: polpenzia alebo dokonca plná penzia v hotelovej destinácii. Toľko dobrôt a všetko v cene!!! Väčšinou je to katastrofa pre tvoje telo a aj psychiku a chudnutie trvá ešte 2 mesiace potom. 

Ale dobrá správa je, môže to byť aj raj pre tvoju zdravú stravu: lebo si môžeš VYBERAŤ!!! Nastav sa ešte pred dovolenkou!

  • nekombinovať piate cez deviate, chceš sa cítiť sexi a nie ako slon.
  • maj na pamäti, že ideš oddychovať a regenerovať sa a nie je pred potopou sveta.
  • vyberaj jeden typ bielkoviny, aby to bolo možné čo najľahšie stráviť. 
  • Vyhni sa vyprážaným jedlám a máš z polovice vyhraté 
  • omáčky a dressingy veľmi obmedzene, radšej pridaj koreniny na dochutenie
  • šetrí soľou, lebo zadržiava vodu v tele a to pridá na objemoch tvojich kriviek
  • sladkosti a dezerty s mierou a radšej po jedle, vyber si každý deň iný, bude to väčšie vzrúšo a menej zla pre tvoje brucho
  • môžeš si dopriať aj sladké raňajky ale skús viac ovocia ako croasantov či pečiva

2) Nástraha – nechce sa mi chystať:

Keď sa stravujete sami v apartmánoch, tak nemusíš jesť iba konzervy a špagety, obchody nájdeš všade. 

  • radšej si kúp čerstvé mäso a priprav ako minútky alebo ugriluj, či podus na zelenine
  • využi čerstvé ryby – tie sú v prímorských oblastiach lacnejšie ako u nás
  • pridaj zeleninku dusenú, pečenú a čerstvú 
  • prípadne trochu ryže, to uvaríš vo veľkom na niekoľko dní
  • a môžeš si potom dopriať aj zmrzlinu či dobré vínko alebo pivko. 

3) Nástraha -> Neviem čo jem! Keď si to nechal/a na kulinárske stravovanie a ochutnávanie v miestnych lokáloch.

  • základ je všetko s mierou a to doslova, keď je na tanieri veľa, daj si zabaliť na neskôr, už to nie je hanba
  • opäť nemiešať všetko dokopy, ale rozdeliť si prieskum na niekoľko dní a tešiť sa na chutné zážitky postupne 

Nech nemusíš stráviť zvyšok dňa na izbe v kŕčoch.

Aké jednoduché, ale funguje to. 

Ozvi sa alebo si zajednaj bezplatnú konzultáciu: LINK

Lebo je škoda, aby ti dovolenka, keď sa máš cítiť super, zničila všetko, na čom si dovtedy pracoval/a alebo ti dokonca pokazila žalúdok počas zaslúženého voľna a oddychu. 

Napíš či pomohlo, alebo máš svoje odskúšané triky. 

Nela Sullens

Pridajte sa k nám už v septembri!

Začnite sa hýbať a telo sa vám odvďačí!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Začnite sa hýbať a telo sa vám odvďačí!

Dámy, ktoré zažili náš jarný reštart už vedia, že na našom pobyte sa nudiť nebudú. A máme pre všetkých absolútnu pecku. V sobotu nás na turistike kombinovanej s Nordic Walking bude sprevádzať originál Oravák telom i srdcom. Znalý prostredia Zuberca a Roháčov. Budeme hľadať aj balans v živote. Víkend bude aj o rozhovoroch s odborníkmi na témy ako sa stravovať, či a ako cvičiť.  Ujsť z reality a naučiť sa vytvoriť si realitu novú, Aj taký bude náš pobyt!

Víkendový Reštart – balans v živote je potrebný!

Po 40ke sa menia naše priority, mení sa telo, mení sa aj rozmýšľanie. Ak ste doteraz napríklad necvičili, cítite, že asi by ste mali. Lebo chrbát bolí. A telo sa tiež ťažšie udržiava v kondícii.

TERMÍN: 27-29.9.2019
MIESTO KONANIA: HOTEL OSOBITÁ – ROHÁČE
CENA: 219 €
PREDPREDAJ: 199 € 

Lístok

Možnosť kúpiť lístok aj na faktúru – prosím info na mail valachova@40plus.sk. Počet lístkov je limitovaný!

Roháče a k tomu skvelé ubytovanie v Hoteli Osobitá
  • Ubytovanie v HOTELI OSOBITÁ – ROHÁČE
  • 3x cvičenie s lektormi (cvičenie vlastnou váhou, zdravý chrbát, strečing ) 
  • Túra v Roháčoch spojená s Nordic Walking s certifikovaným inštruktorom
  • Plná penzia ( 2x raňajky, 2x obed, 2x večera)
  • Vstup do sauny a vírivky pod holým nebom v objatí lesa
  • Diagnostika tela pomocou prístrojov
  • Konzultácie s certifikovanou výživovou poradkyňou
  • Prednáška certifikovanej fyzioterapeutky a výživovej poradkyne
  • Free wifi a parkovanie pred hotelom
  • Neskorý checkout 
  • Darčeky od partnerov: DULCIA, DIVAS, SERELYS

     

     

Galéria fotografií Roháče - HĽADÁTE ÚTEK Z REALITY?

NELA SULLENS – výživová poradkyňa, trénerka

Už roky sprevádzam ľudí na ceste ich osobnej transformácie,  ktorá im zabezpečí viditeľné výsledky a dlhodobo fungujúcu zmenu životného štýlu. 

Už v roku 2004 som prešla svojou fyzickou a odvtedy aj osobnostnou transformáciou. V roku 2006 som ukončila dialkové štúdiu Trénera I. triedy v kulturistike, fitness a silovom trojboji na FTVŠ UK. Dlhodobo som pôsobila v zahraničí, najprv ako profesionálna vojačka, potom fitnes trénerka, kde pribudli viaceré certifikácie fitnes a osobného trénera od AFAA a prestížnej American Council on Exercise a výživového kouča od americkej Precision Nutrition. Sama som v minulosti súťažila a pripravovala zverenkyne na fitness súťaže.

Do dnešného dňa som pracovala s desiatkami mužov a  žien z rôznych oblastí (od manažérov, vojakov, cez účtovníčky, administratívnych pracovníkov…). Teší ma vidieť ako zmena ich návykov a myslenia pomohla zabezpečiť zlepšenie zdravia a  funkčného tela, s ktorým sú spokojní pocitovo aj navonok. Ide o vytvorenie zdravých návykov (strava a šport), ktorými zvýšujú produktivitu vo svojej profesii, ale aj kvalitu a harmóniu v osobnom živote.

“Príďte zažiť úžasnú atmosféru. Budem rada štartom a sprievodcom procesu vašej zmeny. Niet na čo čakať? Poďte do toho s nami! Minule sme si to naozaj užili.“

Víkendový Reštart – balans v živote je potrebný!

Víkendový Reštart – balans v živote je potrebný!

ELENA BERNÁTOVÁ – Fyzioterapeut

Je zvláštne ako nám niektoré negatívne veci dokážu pozitívne ovplyvniť náš život. Mňa k pravidelnému pohybu priviedla bolesť chrbtice. Sama na sebe som zistila, že nie lieky, ale pravidelné cvičenie mi pomáha od bolesti. Mala som šťastie, natrafila som na lektorky pilatesu, ktoré ma naučili základy správneho pohybu. Cvičenie s ľuďmi, učenie správneho pohybu a liečba pohybom sa stali mojou profesiou. Dodatočne som vyštudovala odbor FYZIOTERAPIE v Bratislave, som Inštruktor PILATES I.  Na mojich hodinách velmi rada zaraďujem aj prvky zo SPIRALDYNAMIC a z YOGY. 

Som presvedčená, že pravidelným cvičením pocítite úľavu od bolesti, pozitívne zmeny na postave a dobrú náladu. Naučíte sa správne hýbať a koordináciu pohybu využívať v bežnom živote. Veľmi sa na vás teším!️

Elena Bernátová: Ako športovať po štyridsiatke?

ROBERT KORMAŇÁK – sprievodca a inštruktor NW

Róbert Kormaňák –  absolvent Matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Bratislave. Pochádza z Oravy ale od končenia VŠ pôsobí väčšinou v Trnave a Bratislave. Z dôvodu vysokej nadváhy absolvoval resekciu žalúdka (úbytok hmotnosti 45 kg) a po operácii sa intenzívne venuje nordic walking a korčuľovaniu inline (najmä tzv. nordic skating), Certifikovaný inštruktor SNWA pre nordic walking a zároveň certifikovaný sprievodca v cestovnom ruchu. Ako turistický sprievodca sa primárne zameriava na Oravu, Trnavu, Bratislavu a Slovensko ako také. 

Víkendový Reštart – balans v živote je potrebný!
LÍSTOK

Možnosť kúpiť lístok aj na faktúru – prosím info na mail valachova@40plus.sk

Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Ak sa pozriete na ktorékoľvek jeho umelecké dielo, bez toho, aby ste si to uvedomili, ústa sa vám automaticky roztiahnu do úsmevu. Svojrázneho výtvarníka sme oslovili pri príležitosti jeho autorskej výstavy, ktorú bude mať od 8.augusta do 1.septembra na Západnej terase Bratislavského hradu.

Hovorí sa o vás ako o novom Warholovi. Spomeniete si, ako ste sa cítili, keď ste to o sebe počuli prvýkrát?

Myslím, že to nie je hanlivé, a tak trochu mi to možno aj lichotilo, ale bolo to takto: V roku 1998 som mal autorskú výstavu v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach a do kontextu s pop artom, respektíve s post pop artom, ma zaradil Michal Bycko, kurátor múzea.

Pôvodne ste vyštudovali fotografiu, venujete sa však rôznym druhom výtvarného umenia a dizajnu. čo vás baví najviac?

Najviac ma baví nerobíť nič, len tak byť a trochu si premýšľať. A potom zrazu vstanem a niečo spravím. Neberiem to ako prácu, ale ako zábavu. Potrebujem občas zvárať, občas maľovať, občas kreovať nejaké topánky, či navrhovať košele. Je pravdou, že som sa venoval dokumentárnej fotografii. Fotografoval som policajtov, niekoľko operácii Rómov, jednoducho všetko. Nedokážem neochutnávať aj iné výtvarné disciplíny.

Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Zaujali ma vaše dizajnové návrhy. Až mi bolo ľúto, že sa nedajú bežne kúpiť napríklad topánky s vašim dizajnom. Neplánujete spoluprácu s nejakou obuvníckou firmou? Alebo vaše rámy na okuliare sú úžasné, tiež by mnohí radi také vlastnili.

Áno, ja všeličo plánujem, ale žijem len jeden život a nedokážem aj tvoriť, vyrábať aj manažovať predaj mojich veci. Na Slovensku ešte nie sú ľudia, ktorí by sa takýchto príležitosti chytili a nechali výtvarníkov len tvoriť. Možno príde aj ten čas.

Vaše diela sú rozpoznateľné na prvý pohľad. Sú farebné, veselé, evokujú dobrú náladu, možno až bláznivosť. Prinášate do šedivej reality explóziu života a radosti. Je toto váš umelecký cieľ?

Nie, nemám žiadny zámer, ani cieľ. Jednoducho tvorím a pracujem, možno preto, že mi to robí radosť. A keď to spraví radosť aj niekomu inému, tak je to o to lepšie. Nie je väčšej radosti, než pracovať bez cieľa. Ale hlavne bez očakávania nejakého úžasného výsledku.

Je aj váš súkromný život taký pestrý a veselý, ako vaše diela?

Mám iba život a nedelím ho na súkromný a nejaký iný… Jednoducho ho žijem a to, či je veselý… no, neviete si ani len predstaviť, ako sa dokážem vytrápiť, aby som niečo vytvoril. Niečo, s čím by som bol ako-tak spokojný.

Šróby do hlavy

Prečo je podľa vás, dôležité prinášať ľuďom do života radosť, dobrú náladu?

Žijeme v dobe, kedy sme neustále obklopovaní len negatívnymi informáciami. Možno preto, že to majú ľudia radi, a že ich ďaleko viac zaujíma negatívna správa než pozitívna. Hlavne tvrdím, že vo všetkom negatívnom môžeme nájsť aj pozitívum. Stačí, keď budeme na seba dobrí, ohľaduplní, slušní a budeme sa mať radi.

Kde brať pozitívne naladenie, ak je nám ťažko a na úsmev ani nepomyslíme?

Je to jednoduché. Treba jednoducho prijať to, že nám je ťažko a hlavne si uvedomiť, že žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko. Život je úžasný, len si to musíme stále pripomínať, aby sme sa nezahrabali v odpade vlastných negatívnych myšlienok.

Páči sa mi váš názor, že by sme sa nemali brať vážne. Ako sa to dá naučiť?

Každodenným drilom. Hlavne netreba „nič“ brať vážne. Tým nechcem povedať, že by sme mali byť nezodpovední, ale aj presolený obed by sme mali brať s ľahkosťou, so slovami, že budeme nakupovať soľ aj ďalej v tom istom obchode, pretože výborne solí. Robiť si žarty zo všetkého, aj zo smrti. Ja som už mal dve predpremiéry svojho vlastného karu a na smrť sa skutočne teším. Určite príde v pravý čas a okrem iného je to úžasná dovolenka, z ktorej sa dodnes nikto nevrátil. Tak prečo sa na to netešiť? Samozrejme, nehovorím o posmrtnom úžasnom živote. Náš raj prežívame tu a teraz.

Máte čas, chuť a energiu aj na úplne odlišného koníčka – beháte maratóny. Ako ste sa k tomu dostali?

Chcel som zvíťaziť nad bratom, ktorý je o šesť rokov mladší a prekvapiť ho tým, že zabehnem maratón. Aj sa mi to podarilo. Dnes už mám tých maratónov za sebou viac. A chcem v tom aj ďalej pokračovať.

Monika Macháčková

Autorka je redaktorka a spisovateľka

Daniel Brogyány: Žiadna tma netrvá večne. Vždy príde nový deň a s ním aj nové slnko.

Mohlo by vás zaujímať

Po 50ke vám vzdelanie môže byť pri získaní práce na prekážku

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Po 50ke vám vzdelanie môže byť pri získaní práce na prekážku

Možno veľmi provokačný titulok. Možno sa na mňa zosype spŕška výčitiek. Že nedá sa hádzať všetko/všetkých do jedného vreca. Univerzálne. ALE. Čím viac sa pohybujem v problematike 40plus, kam patria aj ľudia po 50ke, tým viac sa cítim nahnevaná.

Včera ma kontaktoval Miloš. Napísal mi na základe rozhlasovej reportáže, ktorú pripravila RTVS a ja som sa v nej vyjadrovala. Z mailu bolo cítiť všetko. Rozhorčenie. Beznádej. Pocit zbytočnosti. Depresia. Miloš bol vysokoškolský učiteľ. 13 mesiacov si nevie nájsť adekvátnu prácu. Už sa dokonca hlásil aj za rušňovodiča. Na odpoveď Železničnej spoločnosti Slovensko, a. s. len čaká.

Miloš mi poslal mail, ktorý pred časom poslal do jednej z firiem, kde ho odmietli. Názov firmy a personalistky sme zmenili. Ale chceme ho zverejniť. S Milošovym súhlasom, samozrejme.

Pani Nováková,

predstavte si, hypoteticky, že máte pomaly 58 rokov a už 13 mesiacov si márne hľadáte prácu štandardným spôsobom, t.j. asi tak, ako som reagoval na ponuku vašej inštitúcie (učiteľ pre kontinuálne vzdelávanie).

Nedarí sa Vám, ste z toho  frustrovaná a nevidíte svetlo na konci tunela. Čo robiť?

Obesiť sa (to radšej nie) alebo hľadať, hľadať a znova hľadať.

Ale dokedy, keď je ohrozená Vaša finančná bezpečnosť a pracovný úrad je len štatistom, ktorý Vás už eviduje pod nálepkou  DEN (dlhodobo nezamestnaný občan)?

Ocitol som sa v rozpoložení, ktoré som doposiaľ v živote nepoznal. Situácia je zlá, skôr by som povedal veľmi zlá, až tragická. Táto gubernia, tak trochu podarená, ma už nepotrebuje a pritom mám skúsenosti z akademického prostredia. Na univerzitách som pôsobil takmer 26 rokov. Chcem pracovať, ale nemám v konkurenčnom prostredí šancu, aby som mohol pracovať.

Ďakujem Vám za Vaše prianie, v ktorom mi želáte veľa pracovných a osobných úspechov.

S úctou a pozdravom, M. Bačík, Šalková

  • – –

Aj toto je reálny príbeh človeka, ktorý žije v našej spoločnosti. Miloša osobne nepoznám, ale ak si tieto riadky číta personalista, ktorý by si vedel predstaviť spoluprácu s Milošom, budem rada, ak sa s ním spojí. Verím, že Milošove vzdelanie a prax snáď nemôžu byť na prekážku. Je ochotný učiť sa nové veci. A stať sa napríklad aj rušňovodičom.

Pocity nepotrebnosti v pracovnej oblasti nesú muži oveľa ťažšie ako ženy. Muži majú od prírody, aj spoločnosťou prisúdenú rolu toho, čo má zabezpečiť rodinu. Aj preto si vážim, že sú medzi nimi takí, ktorí chcú, a sú otvorení rozprávať. Deliť sa.

Pevne dúfam, že náš projekt STÁŽISTA po 40ke bude prvým vykročením za zmenou v oblasti zamestnávania ľudí. Už som niekde písala, že skúsenosti nie sú mäso ani mlieko. Nepokazia sa. Vek je len číslo? Ak áno, posuňme ten slogan z kozmetického priemyslu do reálneho života.

Budem rada, ak sa spoločnosť a aj firmy začnú pozerať na potenciálnych zamestnancov cez ich schopnosti. A skúsenosti. A chuť učiť sa. Diskriminácia z titulu veku je hanebná. Rovnako tak, ako diskriminácia mám, ktoré majú malé deti a končia rodičovskú dovolenku. Skúsme si predstaviť, že sme v ich koži.

Máte? Predstavujete si? Aké to je?

Spracovala: Martina Valachová

Foto: archív Miloš Bačík

Andy Rooney: Čím viac mám rokov, tým viacej oceňujem ženy, ktoré majú po štyridsiatke!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Andy Rooney: Čím viac mám rokov, tým viacej oceňujem ženy, ktoré majú po štyridsiatke!

Andy Rooney je známy reportér a často sa vyjadruje aj k iným udalostiam, či témam, ktoré hýbu spoločnosťou. Vyjadril sa napríklad ku kvalitám žien nad štyridsať rokov. A ako vidno, asi svitá na lepšie časy a páni si začínajú uvedomovať, že zrelé ženy nie sú len krásne, ale život s nimi prináša úžasné benefity.  Veď posúďte sami!

„Čím viac mám rokov tým viacej oceňujem ženy, ktoré majú po štyridsiatke. Existuje na to veľa dôvodov.

  • Napríklad štyridsiatnička ťa nikdy nezačne budiť uprostred noci, aby sa ťa spýtala: „Na čo myslíš?“. Nebude sa zaujímať o to, nad čím práve premýšľaš.
  • Ak s tebou štyridsiatnička nechce sledovať športový zápas v TV, tak nebude pri tebe sedieť a trpieť. Odíde si robiť to, čo jej práve vyhovuje – zvyčajne niečo oveľa interesantnejšie.
  • Ženy po štyridsiatke majú pocit dôstojnosti. Existuje len malá pravdepodobnosť, že by vybuchli v opere alebo robili „výstup“ v drahej reštaurácii. Jasné, že na druhej strane, ak sa previníš, dokážu ťa potrestať.
  • Ak si odmyslíte niekoľko vrások tu i tam, zistíte, že ženy nad štyridsať sú oveľa viac sexy ako mladé ženy.
  • Ženy v tomto veku sú ako veštice. Nemusíte sa im zdôveriť so svojimi hriechmi. Vedia všetko.
  • Dospelé ženy zvyknú iných veľkoryso chváliť, aj keď niekedy až nezaslúžene. Vedia totiž, ako chutí nevďačnosť.
  • Štyridsiatničky sú úprimné a čestné. Povedia ti priamo do očí či sa správaš ako zviera. Nikdy pri nej nevieš na čom si.
  • Takže ak by sme to zhrnuli, existuje veľa dôvodov obdivovať ženy nad štyridsať. Bohužiaľ, to isté sa nedá povedať o mužoch.
  • Pre každú úžasnú, inteligentnú, dobre vyzerajúcu ženu nad štyridsať, je tu plešatý, pupkatý muž, ktorý pri flirtovaní s dvadsaťdva ročnou servírkou vyzerá ako úplný idiot.

Dámy ospravedlňujem sa!

Tu je odkaz mužom, ktorí povedia: „Načo kupovať celú kravu, keď chcem získať iba mlieko?“ Páni tu je nová informácia pre vás: Osemdesiat percent žien v súčasnosti nemá záujem/je proti manželstvu. Prečo? Pretože prišli na to, že „nemá zmysel kupovať celé prasa ak chcú iba klobásu “.

Andy Rooney  / Zdroj: www.truthinaging.com 

Mohlo by vás zaujímať

Pozor! Na trhu so slovenskými ornamentami je viac nepodarkov ako skutočných darčekových predmetov.

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Pozor! Na trhu so slovenskými ornamentami je viac nepodarkov ako skutočných darčekových predmetov.

Poznáte to. Čakáte návštevu zo zahraničia a rozmýšľate, čo im kúpiť. 

Alebo idete na výlet za priateľmi za hranice našej krajiny a uvažujete, že okrem klobás by ste zobrali aj dačo trvácnejšie? No. A príde skvelý nápad. Tričko. Hrnček. Zásteru. A nie obyčajné. So slovenským vzorom. Ideálne tradičným. Pozor však! Na trhu je viac nepodarkov ako skutočných darčekových predmetov. Svoje o tom vie aj Zora Puškáčová, ktorá sa venuje problematike aj ako umelec, a aj ako bojovník proti nezmyslom. Preto sme radi, že nám pripravila takýto krásny návod a informácie.

Mám kamošku a tá má kamoša, ktorý je z Prahy a je veľký hokejový fanúšik. Keď boli hokejové majstrovstvá, prišiel podporiť svoj národný tím a pobehoval po Bratislave v tomto tričku:

Pokiaľ ste sa teraz trocha (dosť) zháčili, ťukáte si na čelo, prípadne vám zabehli čipsy alebo ste oprskali monitor, všetky tieto reakcie sú správne!  

Na fotke je absurdná hlúposť na n-tú a nedáva vôbec žiadny zmysel. Nádych. Výdych. PRVÝ APRÍL! Našťastie, nikto nikdy takýto produkt nenavrhol, nevyrobil, nepredal ani nekúpil. Je to vec vytvorená a vizualizovaná v grafickom editore špeciálne pre tento článok a ide o fiktívne tričko s čičmianskym ľudovým vzorom.

Asi všetci vieme, ako vyzerá čičmiansky vzor – zámerne som vybrala najznámejší slovenský ornament, ktorý pozná aj školák, a vyskakuje na nás už aj z chladničky.

Na západ od nás, na Morave, sú typické krásne farebné maľby, ktorými „malérečky“ zdobia celé domy. Vzory počítačovo spracovala grafička Lucie Skálová a predáva ich v databanke. Zdroj: 123rf.com

A teraz si niečo ukážeme…

ČO? – skríkol mesiac na skaly
ČO? – skaly trikrát zvolali…

Ďalšie imaginárne veci? Photoshopove vizualizácie? BOHUŽIAĽ NIE! Toto sú skutočné výrobky z rôznych stránok, ktoré niekto navrhol, vyrobil a nehanbí sa to predávať. Kombinácia moravského ornamentu a nápisu Slovakia, Slovensko, či Malý Východniarik však zďaleka nie je konečná! Kdeže, bude to napínavá, poučná, dobrodružná, miestami tragikomická jazda… tak sa pripútajte a IDEME!

Tak ako my máme Čičmany a Moravania svoje maľby, poľskí susedia majú wzory lowickie ludowe. Sú výrazné, krásne farebné a ľahko rozpoznateľné. Łowicz  sa nachádza v strede Poľska v Lodžskom veľkovojvodstve, blízko Varšavy.

Zrejme najznámejšie je srdce od dizajnérky Agnieszky Murphy. Táto šikovná žienka vektorovo spracovala stovky folklórnych vzorov a dajú sa kúpiť v každej grafickej databanke.

A teraz sa pozerajte…

Zostáva vám rozum stáť? Mne áno… Poďme sa rýchlo trocha schladiť do Škandinávie!

Autorkou týchto grafík je takisto grafička s poľskými koreňmi Agnieszka Murphy. 

Predáva ich v rôznych farebných kombináciách, ako textúry, ako grafiky v kompozícii srdce, štvorec… no proste nespočetne veľa. A ony sa zrazu objavili seriózne vážne u nás. Infiltrovali sa! Ak sa cítite ako Švárny šuhaj, môžete si obliecť tričko s fínskym srdcom. Ak sa vaše bábo chce povedať celému svetu Som Slovák (ale ešte nevie hovoriť), môžete mu dať škandinávske srdiečko. 

Ak máte svadbu vo folklórnom štýle, ideálna bude torta so škandinávskymi vtáčkimi a goralským klobúkom. Ak pečiete podľa receptov našich babičiek, tak tie ich asi mali niekde z Rovaniemi alebo Stockholmu. V prípade ľudovej veselice na východnom Slovensku môžeme podľa pôvodu ornamentu očakávať, že tam zavíta aj kapela Värttinä. Najšvárnejšie dievčiny pochádzajú z Klieštiny a z Göteborgu. A ak tancujete vo folklórnom súbore, nezabudnite si nechať ušiť dresy z látky so škandinávskym ornamentom a vyvesiť to na Instagram s hashtagmi #slovakfolk a #slovakfashion!

Milí moji, takýchto absurdít, nezmyslov, šialeností, mačkopsov a kozokoňov nájdete plný internet, plné obchody, plné jarmoky. Je leto, čakajú nás folklórne festivaly a tam týchto kolotočárov bude ako húb po daždi. Nie je nič neobvyklé, že si nič netušiaci ľudia odnášajú z Terchovej tričko s moravským, maďarským alebo škandinávskym vzorom.  Možno aj doplnené slovenským znakom… veď čím viac štátnych symbolov, tým viac Hejslovák…

Tieto bizarnosti dokonca zbieram a priatelia a známi ma pravidelne zásobujú novými objavmi. 

Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. A nie, nie je to omyl grafika. Pretože všetky ornamenty v databankách sú riadne označené – Scandinavian Pattern, Polish Folk Heart, Moravian Folk, Russian Gzel Ornament. Kto taký ornament sťahuje, vie o čo ide.

Z môjho pohľadu grafičky a dizajnérky pri predstave, ako prebieha celý proces od vytvorenia návrhu až po realizáciu hotového výrobku (tričko, taška, hrnček), za tým vidím snahu nepoctivých predajcov o rýchle zbohatnutie pri vynaložení čo najmenej práce. V lepšom prípade kúpiť v databanke, v horšom prípade stiahnuť z netu prvé srdiečko s vtáčikom a kvetinkou, bez ďalšej úpravy „pricapiť“ obyčajným a nevkusným písmom nápis „Srdcom Slovenka“ alebo „Slovenský junák“, vytlačiť a predať to. Veď už to niekto kúpi. 

Ja takýmto výtvorom hovorím „kozopes“ , väčšinou aj vyzerajú po grafickej stránke nevkusne a amatérsky, je to pozliepané hlava nehlava. 

Ľudia to neraz aj v dobrej viere kúpia a predajcovi veria. Obzvlášť, ak dá do kvetnatého popisu slová ako „špeciálny dizajn inšpirovaný tradičným vzorom“ či „prezentujte na svojej hrudi slovenský folklór, kultúru a Slovensko“, prípadne pateticky začne čosi splietať, že sú to „výšivky našich prastarých materí“. A zatiaľ nosia na hrudi Fínsko, Poľsko, Moravu, Maďarsko či Rusko.

Ak predajcovi naozaj záleží na tom, aby predával autentické slovenské vzory, a nepôjde mi iba o rýchly zisk, mal by si nájsť zodpovedného a overeného dodávateľa. A nie prvú firmičku od bratranca z neďalekej dediny, čo mu za lacno scápe často aj graficky nevkusný dizajn a potlačí ním reklamné predmety.

Veľmi bizarný a zároveň smutný prípad, ktorý si všimla v januári 2019 Sylvia Ciulis, bola expozícia Slovenskej republiky na veľtrhu Gruene Woche v Berlíne, kde slovenský stánok „zdobili“ už spomínané moravské ornamenty dizajnérky Lucie Skálovej za 8,80 eur. Stačí porovnať stánky Lotyšska, Gruzínska z podobných akcii. ktoré vyzerali asi o 10 tried vyššie. O medzinárodnej blamáži nehovoriac, pretože českí a moravskí návštevníci si to istotne všimli.

https://www.facebook.com/photo.php?fbid=10215757038993183&set=a.3945642773732&type=3&theater

Článok ukončím parafrázou slov majiteľky jednej z najväčších poľských sietí s lokálnymi suvenírmi.

Pani, ktorá pochádza priamo zo srdca ich folklóru, z Łowicz, kde folklórom žije ich rodina už generácie. Jej produkty sú dokonalým spojením moderného úžitkového umenia a tradičných ornamentov z viacerých poľských regiónov, sú autentické a vkusné.

„Slovensko je mimoriadne bohaté na krásne ornamenty a má svoju nezameniteľnú kultúru. Bohužiaľ, kým tu budú predajcovia – ignoranti a ľahostajní kupujúci, moc s tým nenarobíme…

NEDÁVA TO ZMYSEL. A JE TO ZLÉ.

Jediné, čo môžeme robiť, je neustále vzdelávať a šíriť osvetu o pravom folklórnom umení a tvoriť výrobky, ktoré sú založené na autentických hodnotách. Takto to robíme aj my.

Prajem Tebe aj Tvojim priateľom veľa zdaru pri propagácii SKUTOČNÉHO slovenského dizajnu a folklórneho umenia.“

Končím, moji milí, a idem sa najesť. Kto si dá so mnou bryndzové halušky?

Zdroj: www.sashe.sk

(výrobok bol nahlásený redakcii, že porušuje pravidlá portálu a uvádza spotrebiteľa do omylu. Redakcia sa rozhodla, že takýto výrobok je v súlade s pravidlami portálu a ponechala ho v ponuke)

Zora Puškáčová

Autorka je grafická dizajnérka a jej príspevky nájdete aj na FB pod menom KURA HARABURA

Autor úvodnej foto: Ľubomír Bafoart Drahoš

Deti sú malé iba chvíľku, nepremárnite ju!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Deti sú malé iba chvíľku, nepremárnite ju!

Poznáte niekoho, kto organizuje pre deti susedov športové súťaže? Len tak, pretože ho baví baviť deti? Že ste to videli vo filme? Nie, ja mám na mysli, či poznáte živého človeka, ktorý vo svojom voľnom čase, vymýšľa program pre cudzie deti. Ja áno, LACKO BUJŇÁK je ten muž, ktorý, i keď mu vlastné deti odrástli, pomáha iným, aby si detstvo svojich detí užili. Organizuje rodinný tábor pre deti a rodičov. Spolu. Aby aspoň cez prázdniny trávili spolu plnohodnotne čas. Bez mobilov a tabletov. V prírode, s hrami, turistikou a spoločnými zážitkami. ČUTKALAND nie je tábor, kam rodičia deti odložia. Je to tábor, kde sa rodiny utužujú a budujú si vďaka nemu pevnézáklady. Lacko, máš slovo….

Prečo…

Boli sme partia troch kamarátov, ktorí mali približne rovnako malé deti v predškolskom veku. Chceli sme ísť niekam, kde si SPOLU oddýchneme. Najlepšie aktívne. Padol návrh spraviť tábor pre deti s rodičmi. Pekne spolu, pohromade, tak, aby detičky neboli smutné a večer pri zaspávaní neplakali a tak, aby si to aj rodičia s nimi patrične užili. Cez deň súťaže, športové aktivity,
detské aj dospelácke workshopy, večer opekačna a všadeprítomný ČUTKA

Túžba…

Túžili sme pre deti urobiť niečo nevšedné – na čo tak skoro nezabudnú. Vidieť ich spokojné a šťastné v inom prostredí s novými kamarátmi. Naučiť ich, aby boli kolektívni hráči. Vidieť, ako sa tešia pri zdolávaní súťažných úloh, neraz cez hranice svojich možností a s nadšením potom rozprávajú, čo všetko v tábore zažili, čo nové sa naučili, čo všetko sa im podarilo…

Ako…

Zo začiatku nás bolo iba pár rodín. Prostredníctvom známych či príbuzných sa ČUTKALAND rozniesol medzi kamarátov a zrazu nás bolo šesťdesiat. Pamätám si to presne, 34 detí!

Kam…

Lokalita bola dôležitá. Všetky predstavy o dokonalom aktívnom letnom vyžití spĺňal Dolný Kubín na Orave. Autokemp, oplotený areál, veľké ihrisko, voda, ubytko v bungalovoch, výborná reštaurácia. Veľa možností ako plnohodnotne využiť čas s deťmi. Organizátori (traja otcovia rodín) dali hlavy dokopy a vymysleli program. Maskotom tábora sa stal Čutka. Lesný muž z Oravy (je po ňom pomenovaná aj Čutkova dolina pri Ružomberku atď), ktorý sa kde-tu zjaví a občas príde aj medzi deti.

Hry, súťaže, smiech, plávanie, ale aj oddych a hlavne relax. Večer pred spaním sa vo veľkom stane pre všetky menšie deti čítajú rozprávky na dobrú noc. Každý deň je naplánované jedno veľké prekvapenie. Nakoľko camp sa nachádza bezprostredne pri rieke Orava, o splave bolo rozhodnuté okamžite.

Neďaleko sme objavili stajne, vozenie na koníkoch bolo prekvapením nielen pre deti, ale aj pre dospelákov. Môjmu srdcu sú blízke motorky. Pozval som partiu kamarátov -miestnych motorkárov, aby ukázali deťom svoje nablýskané skvosty a povozili ich na nich. A keďže rozumiem aj štvornohým miláčikom, výcvik psov bol jedným z edukačných workshopov, ktoré si užili ako deti, tak aj rodičia.

A tí, ktorí majú psíka aj doma, sa vďaka krátkemu tréningu a odbornej inštruktáži mnohému podučili. Dospeláci súťažia, deti povzbudzujú a zas naopak, alebo len tak relaxujú pri kávičke, zmrzline, či pivku. Svoje deti majú na dohľad, nikto nekňučí, lebo mama je na blízku, nikto sa neškriepi, lebo ocko je vedľa. Všetci sú v pohode, spokojní, a príjemne, ale naozaj veľmi príjemne
unavení. Poobedný šlofík sa týka aj dospelákov. A že si ho doprajú všetci, to vám prisahám, akože sa Laco volám!

PRE RADOSŤ

A takto sme to robili niekoľko rokov po sebe. Moje deti však vyrástli, preto som u nás na ulici (kde býva okolo osemdesiat zväčša malých detí), začal organizovať rôzne spoločenské akcie: hľadanie veľkonočných vajíčok, family sport day, šarkaniáda, lampiónový sprievod či Mikuláš. ,,Čas pádí, čas letí, tažko tie roky vrátiš späť,“ spieva sa v jednej pesničke. Zistil som, že aj keď organizovanie táborov nebolo len také jednoduché ,,poď klobáska zjem ťa“ ale vcelku náročné a zodpovedné branné cvičenie, chýba mi to. Energia vložená do detí, sa mi rokmi vracia.

Žijeme v konzumnej dobe, uvedomujem si to viac ako kedykoľvek pred tým. Je veľmi dôležité, aby sa deti od mala viac hýbali, mali naozajstných kamarátov, vytvorili si pozitívny vzťah k športu, prírode a objavili v sebe talent, ktorý môžu rokmi zúročiť, alebo ho jednoducho posunúť ďalej. S rodičmi ho s radosťou rozvíjať, tešiť sa z nepoznaného. Dnes už mi moje dcéry pomáhajú. Rozžiarené detské očká, šťastie a radosť z víťazstva druhých už zdieľajú spolu so mnou ako animátorky. Nikdy však nezabudnem na to, ako ma obe držali za ruku, keď som bol prezlečený za Čutku. Vraveli mi pritom, ako ma majú radi, lebo som dobrý a som ich kamarát… Netušili, že som to bol ja! A ešte jeden pocit je pre mňa

TOP

Keď vidím, že deti ešte veria na Mikuláša, Čutku či piráta Jacka Sparrowa. Vtedy si poviem, že to čo robím, má zmysel a som skutočne šťastný.

Preto sa riaďme heslom: pracovať môžeme celý život, ale deti sú malé len raz… UŽIME SI TO SPOLU S NIMI. Ešte je pár miest voľných: Termíny 21. 7. – 26.7. a 18.8. – 23.8.

Viac informácií nájdete na www.bajlando.sk

Rozhovor pripravila: Monika Macháčková

Pripravujeme projekt STÁŽISTA

Pustite sa do rekonštrukcie kuchyne tak, aby ste nezruinovali rozpočet

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Pustite sa do rekonštrukcie kuchyne tak, aby ste nezruinovali rozpočet

Čo si budeme nahovárať. Večne mladé a stále dokonalé nebudú ani veci naokolo nás. Zub času na nich zanechá stopu. Jedným z takých priestorov je aj kuchyňa v dome či byte. Krém na vrásky, lifting alebo hyalurónové sérum tu nefunguje. Tu časom treba opravu alebo celkovú rekonštrukciu.

Jedným z najviac zaťažených priestorov je najmä kuchyňa. Zaslúži si z tohto pohľadu čo najviac vašej pozornosti. Aby ste však nenaštrbili váš rodinný rozpočet a rodinné blaho, predstavíme vám niekoľko šikovných trikov, ako to celé a bez veľkej námahy zvládnuť. A najmä si posvietime na tie súčasti kuchyne, ktoré musia slúžiť veľa rokov. Oplatí sa preto rozhliadnuť a poradiť sa s odborníkmi.

Prírodné materiály alebo ich náhrada? Poraďte sa s dizajnérom!

Prírodné materiály sú výborné riešenie, i keď nie cenovo dostupné pre každého. Náhrady v podobe totožných modelov lacnejších materiálov vyzerajú dnes naozaj veľmi dobre a rovnako tak sa bude cítiť aj vaša peňaženka. Pri každom návrhu alebo novej úprave interiéru si však domov radšej pozvite bytového architekta, ktorý to celé spolu s vami navrhne do posledného detailu, čím sa zaručí požadovaný výsledok. Ten potom môže nielen pôsobiť luxusne, ale zároveň bude spĺňať podmienky kvality a dobrej udržiavateľnosti. Pretože v premyslenosti unikátnych detailov, kombinácii farieb a materiálov v jednom priestore je krása.

Nastavte sa na štandardné veľkosti

Rozhodli ste sa pre niečo nové a krajšie? V tom prípade je čas na rekonštrukciu od základov a moderná kuchyňa na mieru bude správnym riešením. Takáto zmena bude možno tak výrazne pozitívna, že získate vášeň pre varenie (ak ste ju časom stratili) a tiež chuť tráviť v priestore kuchyne viac času. Ak chcete aby výsledný efekt nebol predražený, podstatné je vystavať kuchyňu a jej zariadenie zo štandardnej ponuky. Všetky atypy a ďalšie úpravy môžu rozpočet radikálne navýšiť.

Dobrý dizajnér či architekt vie pracovať s priestorom a zladiť prvky tak, aby ste nemuseli preplácať tam, kde to nie je potrebné. Životné skúsenosti a prax sa aj v tomto prípade cenia.

Zvoľte si správne osvetlenie

Pred rokmi, keď ste si zariaďovali bývanie bolo obvyklé, že každá miestnosť mala jedno centrálne osvetlenie. To samozrejme nie je dobré riešenie, najmä ak potrebujete osvetliť určité plochy na ktorých pracujete. Veľa kuchýň je tiež otočených na sever – čo je super najmä v lete. Ale tu potom jedno centrálne osvetlenie vonkoncom nestačí. Správne osvetlenie pracovnej plochy prináša veľa výhod. Výborné je teplé biele svetlo, ktoré osvetľuje miestnosť rovnomerne. Vhodné je aj dodatočné osvetlenie pracovného priestoru v kuchyni: obklad, umývadlá, kuchynské skrine.

Dizajn a typ kuchynského osvetlenia by malo byť v súlade so všeobecným štýlom interiéru, s doplnkami, farebnosťou a ak uvažujete aj nad dekoráciou stien, malo by ladiť aj s umiestnenými obrazmi, ktoré dotvárajú celkovú atmosféru. Zároveň musí byť svetlo funkčné, šetrné a malo by sa ľahko udržiavať v čistote.

Mnohé materiály a doplnky na takúto rekonštrukciu nájdete v každom väčšom obchode vo vašom okolí. Ich inštalácia je jednoduchá, rýchla a pohodlná, často s návodom, takže mnohé z toho zvládnete bez pomoci druhých.

Potom je už len na vás, ako si svoju prvú a chutnú šálku kávy alebo čaju v novom priestore novej kuchyne vychutnáte.

Monika Macháčková: Ohlúpli sme a stačia nám lacné náhrady?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Monika Macháčková: Ohlúpli sme a stačia nám lacné náhrady?

Ohlúpli sme, stačia nám lacné náhrady. Stačí, že sa nám ponúkajú dostatočne nahlas a sebavedomo. Naozaj je to takto v poriadku? Neviem ako vy, ale ja sa neviem zmieriť s priemernosťou, ktorá sa vydáva za výnimočnosť. Žiaľ, kričí na mňa na každom kroku.

 Tak si dnes trochu zamoralizujem. Lebo už dlho ma to tlačí a raz to musí ísť von.

Mať sebavedomie je fajn vec, bezpochyby. Ak je niekto udupaný, pozerá stále do zeme, nevie zo seba dostať súvislú vetu, nie je priebojný, jeho život potom aj tak vyzerá. Viem čo namietnete – nie všetci ľudia sa rodia s takou mentálnou výbavou a vystupovaním, že sú okamžite miláčikovia každej spoločnosti.

Ale nie o tom som chcela.

Chcela som o extréme, o druhej strane tejto záležitosti.

O tom, čo sa deje, ak sa na niekoho pri narodení nevylialo vedro sebavedomia, ale rovno celá cisterna. A to bez ohľadu, či je dotyčný hodný obletovania a pozornosti. Pri svojej novinárskej práci som stretla naozaj všelikoho. Od naozajstných hviezd prvej veľkosti, až po pipky, ktoré ešte včera nikto nepoznal. Ale to im nebránilo v tom, aby mali pocit, že svet sa točí iba okolo nich. S absolútnou istotou tvrdím, že čím väčší a uznávanejší umelec, tým bol skromnejší a pokornejší (až na zopár výnimiek, na ktoré teda fakt nerada spomínam).

Zato takí, čo ešte v živote nedokázali nič, iba dokážu veľmi nahlas a sebavedomo kričať a upozorňovať na seba, majú egá na rozdávanie. Veľké, napumpované. Ale prázdne. Týpek, ktorému ešte nezaschla pečiatka na maturitnom vysvedčení a čo UŽ AŽ dva dni to skúšal v nahrávacom štúdiu, si hovorí spevák.

Zasnívaná mladá žena, ktorá zosmolila nejakú brožúrku, si založí na sociálnej sieti fanpage a píše o sebe, že je spisovateľka. Z niekoho, kto si prečíta knižočku o tom ako robiť biznis, sa razom stane bizniskouč.

A takto by som mohla pokračovať, lebo príkladov, ako sa polovičatosť vydáva za odbornosť, predstavy o sebe samom za realitu a tragický nedostatok normálneho zdravého sebahodnotenia sa nahrádza hlasným krikom, je na tony. Fakt. Internet je ich plný. Stačí mať ono spomínané napumpované ego. Určite ste sa stretli s tým aj vy. Lebo sú na každom kroku.

Môj svokor bol skvelý muzikant a vždy, keď počul niekoho, kto sa na muzikanta iba hral, bez elementárneho vzdelania a štipky nadania, vždy len vzdychol – Bože, ako toto môže robiť? Veď je to podvod!

Nuž veru áno, takýchto podvodníkov je okolo nás veľa. Veľmi veľa. A viete čo je najstrašnejšie? Že sa im darí. Lebo sme ohlúpli, stačí nám ilúzia, nepotrebujeme originály. Stačia nám lacné náhrady. Takže je to vlastne naša vina. Keby sme boli dostatočne nároční, takíto ´potrimiskári´ by nemali šancu. To my im dávame šance, to my ich živíme. A väčšinou sa majú naozaj veľmi dobre, žijú si nadštandartne.

Tak čo s tým spravíme? Čo keby sme im povedali DOSŤ? Máte nejaký nápad, ako na to?

Monika Macháčková

Autorka je redaktorka a spisovateľka

Foto: Dagmar Turnerová

Galéria fotografií Roháče – HĽADÁTE ÚTEK Z REALITY? PORADÍME VÁM DOBRÚ ADRESU

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Galéria fotografií Roháče – HĽADÁTE ÚTEK Z REALITY? PORADÍME VÁM DOBRÚ ADRESU
KLIKNITE VIAC INFORMÁCÍ V ČLÁNKU

HĽADÁTE ÚTEK Z REALITY? PORADÍME VÁM DOBRÚ ADRESU

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
HĽADÁTE ÚTEK Z REALITY? PORADÍME VÁM DOBRÚ ADRESU

Aj vy patríte k tým, čo celú zimu nadávajú na chlad a nevedia sa dočkať horúcich letných dní? A keď nás zavalí tropické teplo, hľadáte miesto, kde si od neho odpočiniete? Na horúcej pláži ho nenájdete, treba ísť do hôr. A netreba ísť ďaleko.

Príjemný chlad zo slovenských lesov a hôr vám dovolí relaxovať, pretože klíma je tam mimoriadne príjemná. A my pre vás máme jeden skvelý tip – Roháče a k tomu skvelé ubytovanie v Hoteli Osobitá. Nájdete tu výborné služby a jedinečné podmienky.  A ešte niečo. Kde inde môžete ísť na turistiku s detským kočíkom, alebo s invalidným vozíkom?

Chcem zistiť viac

AJ DOVOLENKA NA SLOVENSKU MÔŽE BYŤ ÚŽASNÁ A OSOBITÁ!

Každý si rád dopraje dovolenku, ktorá ho odbremení od všedných povinností a nestojí pritom celý majetok. Aj vy hľadáte luxusný pobyt za rozumnú cenu s možnosťou turistiky rovno pod nosom? Teda nie pod nosom, priamo pri nohách! Hneď ako opustíte recepciu Hotela Osobitá, ocitnete sa na rázcestí, ktoré vám ponúkne krásu Roháčov a okolitých atrakcií ako na dlani. Chodníky sú prispôsobené tak, že na ne môžete ísť aj deťmi v kočíku alebo s vašim členom rodiny, ktorý potrebuje vozík. Turistické chodníky vedú  priamo k Roháčskym plesám, k Tatliakovej chate a k ostatným významným vrcholom Západných Tatier. Žiadne auto. Ani vlak. Nič. Potrebujete iba správnu obuv a dostatok chuti na spoznávanie krás.

ČO EŠTE MÔŽETE NAVŠTÍVIŤ

Ak si chcete pobyt spestriť aj kultúrno-poznávacím výletom, návšteva hradov a múzeí je správny nápad. Napríklad Oravský hrad, ten vás istotne očarí, tak ako mnoho filmárov zo sveta, ktorí si ho vybrali do svojich filmov. Patrí nielen k výrazným dominantám Oravy, ale aj medzi najvýznamnejšie pamiatky hradného staviteľstva na území Slovenska. Ak sa ho rozhodnete navštíviť,  auto  sa vám zíde. Vzdialenosť od hotela je 37 km.

AKO ŽILA ŠĽACHTA A POSPOLITÝ ĽUD?

Ak ste spoznali život šľachty, čo tak pozrieť sa, ako žil obyčajný ľud? Nahliadnuť do života v minulosti môžete v podhorí Roháčov v Múzeu Oravskej dediny. Nájdete tu viac ako 50  stavieb ľudovej architektúry v niekoľkých celkoch, ktoré pripomínajú jednotlivé časti Oravy. Nad „dedinkou“ sa týči drevený gotický Kostol sv. Alžbety Uhorskej zo začiatku 15. storočia. Múzeum navštívite aj pešo. Nachádza sa totiž iba štyri kilometre od hotela. A celkom isto sa v ňom dokážete zabaviť aj celý deň.

VÝPRAVY ZA CHLADOM

Ďalšia fajn výprava a schladenie v dosahu do štyroch kilometrov, ktorú môžete podniknúť, je do jaskyne. Konkrétne Brestovská jaskyňa, ktorá je prvou sprístupnenou jaskyňou Oravy a Západných Tatier. Na jej dne sa nachádza riečisko s aktívnym vodným tokom so siedmimi sifónmi.

Chcem zistiť viac

RADŠEJ NA KOLESÁCH?

Samozrejme, že nie každý má rád pešiu turistiku. Ak ste skôr milovníci cyklistického športu, Hotel Osobitá disponuje požičovňou.  Ak ste svoj bicykel nechali doma, žiadny problém, isto si nejaký vyberiete.

Oddych vo vírivke v obklopení lesa

VÍRIVKA, PROSECCO A HVIEZDNE NEBO NAD HLAVOU

Po túre, alebo výlete dobre padne relax vo wellnese. Že nemáte radi, ak sú pritom cudzí ľudia? Žiadny problém! Hotel Osobitá je totiž zaujímavý aj tým, že  hostia majú k dispozícii súkromné wellnes s fínskou saunou a infrasaunou , ale i vírivku obklopenú lesom. Ak túžite vyskúšať si večernú romantiku, tak môžete hľadieť priamo z vírivky na hviezdnu oblohu, tu vám to bez problémov splnia.

ABY SME NEZABUDLI, AJ JESŤ TREBA!

A na dovolenke by sme si  mohli dopriať aj iné jedlá a chute ako počas zhonu pracovných dní.  Celý rok nemáte na vychutnávanie jedla čas? Tak to zmeňte. Pozvánka na rozprávkovú štvorchodovú večeru vás isto poteší. Večerné menu je vyvážené – čo do chutí a aj zloženia, každý si príde na svoje. Chcete si predsa dovolenku alebo predĺžený víkend užívať. Vychutnať. Zapamätať. Ak áno, tak hotel sľubuje, že to bude veľmi osobité.

Večere formou štvorchodového menu

Martina Valachová

Viac informácií o hoteli:

Hotel sa nachádza v prekrásnom prostredí Tatranského národného parku v Západných Tatrách – Roháčov, 1 046 m n/m. Je situovaný na úpätí Spálenej doliny s výhľadom na hlavné hrebene Západných Tatier: Baníkov, Spálená, Salatín. V letnom období je Hotel Osobitá ideálnou voľbou pri podnikaní vysokohorskej turistiky.

www.hotelosobita.sk

VIAC FOTOGRAFIÍ V GALÉRII

Linda Chopin: Je dosť pravdepodobné, že nevyzerám najlepšie vo svojom živote, ale cítim sa super!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Linda Chopin: Je dosť pravdepodobné, že nevyzerám najlepšie vo svojom živote, ale cítim sa super!

Páči sa mi byť ženou a úplne najviac sa mi páči byť šťastnou ženou tesne pred štyridsiatkou. Mám mačku, psov, záhradu a dve deti, ktoré sa už nemlátia na zadných sedadlách auta v autosedačkách, pretože na dovolenku odchádzajú samé.

Je dosť pravdepodobné, že nevyzerám najlepšie vo svojom živote, ale určite sa najlepšie vo svojom živote cítim. Nachádzam sa presne tam, kde patrím, ale omnoho slobodnejšia, otvorenejšia novým možnostiam, ľuďom a zodpovednejšia. Vážim si dobré obdobia, hľadám kvalitu a nejdem za kvantitou a čo je najdôležitejšie, nemám problém vysloviť svoj názor. Hovoriť čo si myslím, hovoriť ako cítim a celý svet nielen okolo mňa, ale aj ten môj duševný, je akosi okrúhlejší.

Občas nemôžem spať a uchopiť čo sa okolo mňa deje a vtedy premýšľam, píšem a dôkazy o tom, že život pred štyridsiatkou je skrátka naozaj fajn, sú nespochybniteľné.

Na čo som prišla?

Že som mala veľa brutálne ťažkých dni, ale aj mnoho šťastných – je to vyvážené.

Porodila som dve deti a študovala takmer celý doterajší život, ale zvažujem, že budem pokračovať.

Moja mama ma veľmi veľakrát držala za ruku a teraz držím ja ju.

Prežila som pohreby mnohých skvelých ľudí a plakala som.

Každý večer sme si rozprávali rozprávky. Najprv moje deti mne a potom ja im a rozprávame sa dodnes.

Mnohí ma oklamali, ale niektorých aj ja.

Veľa som sa smiala, ale boli chvíle, keď som farbila vankúš čiernou špirálou, ktorá mi tiekla z mihalníc s prúdom sĺz a ja som do neho zabárala tvár a dusila sa plačom.

Bola som samoľúba, cez deň držala stále diétu a v noci vyjedala chladničku a mala som problém aj so sebapoznaním.

V izbe mojich dcér, v nočnej košeli, som niekoľko rokov naháňala neviditeľných drakov, ktorí ich v noci strašili a preto nemohli spať.

Tancovala som, ale aj ticho sedela v kúte.

Bola som odvážna a vzápätí na to mala veľký strach z následkov vlastných činov.

Myslím, že v očiach som mala vždy všetko, ale ukázala som to iba tým, ktorým som dôverovala.

Jediná stabilná vec v mojom živote do obdobia tesne pred štyridsiatkou bola tá, že som nikdy nepila zlé víno.

A vďaka skúsenostiam, ktoré mám som presvedčená o tom, že nie všetky rozhodnutia, ktoré prinesiem budú v mojom živote správne, ale pre tú chvíľu budú tie najsprávnejšie a prišla som aj k ďalším zisteniam. Dôležité je prinášať hodnoty, bojovať za dobré a správne veci, nechávať po sebe vo svete stopy, ktoré sú farebné, ktoré pomôžu, ktoré prinášajú radosť, alebo ukážu cestu aj iným.

Linda Chopin

Autorka je spisovateľka

DANA LJUBIMOVOVÁ: ŠPANIELSKA LETNÁ KLASIKA

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
DANA LJUBIMOVOVÁ: ŠPANIELSKA LETNÁ KLASIKA

V lete sú koncerty také iné. Publikum sa rozrastie a chlapi z orchestra majú opäť dôvod na úvahu, prečo ženy môžu hrať aj v šatách na ramienka a oni musia vo fraku. Aj s motýľom.

Lebo o desiatej večer španielske slnko stále zapadá a teplota stíha klesnúť na takých 32. Všade more ľudí. Presun so všetkými pakšamentmi, nákladiaky, autobusy, nástroje, partitúry, pulty, príprava scény, akustická skúška, viac-menej spokojný dirigent a koncert. Potom dobrodružstvo návratu. Taký podprojekt. Všetko spakovať, nič nepostrácať, skatalogizovať, nikoho nezabudnúť a na druhý deň zas, len v inom meste.  O príhody nie je núdza. Lebo niekto môže v buse zabudnúť husle alebo tašku s frakom alebo lesný roh alebo hocičo.

Zistí to až po príchode domov a potom volá inšpektorovi. O štvrtej ráno. Že má zavolať šoférovi a spýtať sa, či to v buse našiel. „Mám to, je to v auditóriu, vyložili sme to,“ riešila straty a nálezy Laila. Čelistka, voľakedy aj koordinátorka, už pár rokov hrá v orchestri niekde v Mexiku. Vraj hudobníci vedia zabúdať neskutočné veci. Zopár aj vymenovala a dodala, že aj prísť na koncert. To sa vraj stalo raz, keď človek poplietol dátum, do toho zmena času aj programu, a bol si nabetón istý, že keď hral včera a hrá zajtra, tak dnes nie. Šup z platu dole, ale žiadna symbolika. Natvrdo.

FRAK AKO MONTÉRKY

Riešiť frak je zábava. Raz za roky, našťastie. Teda, ak nefúka vietor a iskra z cigarety, nositeľovej alebo jedného z jeho kolegov, neprepáli dierku. Dovtedy som netušila, že namiesto krajčírky, budem zháňať profíčku, čo rekonštruuje látky. Bezchybný výsledok, ešte sa mi poospravedlňovala, že na opravenom mieste sa trochu lomí svetlo, keďže vlákna celkom nekorešpondujú, alebo niečo také. Kúpa nového chce prípravu, aj mentálnu, proste akcia roka. Lebo stojí to veľa a vždy, keď riešite frak, vediete čudný dialóg. Motivačná návnada:

„Počuj, musíme omrknúť fraky, lebo tento už mele z posledného…“

„Uhm, fakt… ále, tento ešte vydrží, šak sú to moje montérky.“

„Dobrý deň, máte fraky?“

„Iba svadobné, ale sú univerzálne.“

Určite, najmä keď sú sivé alebo s farebne odlíšenými lemami, alebo to proste frak nie je. Odpoveď na rovnakú otázku: „Môžeme ušiť, ale musíme to odoslať tam a tam, takže to potrvá x týždňov.“ Potom to odsuniete na začiatok novej hudobnej sezóny. Medzitým zavítate napríklad do Prešova, idete na pizzu a skoro vám zabehne.

Oproti vo výklade sa jeden vyníma, zhypnotizovane vojdete do predajne, vezmú miery, zaplatíte, ani nezabolí, lebo cítite ako z vás opadáva vlastná nemohúcnosť a o tri dni vám príde poštou. Ozaj, k čomu toto bolo? Aha, že letné koncerty sú obdobím, keď na frak hudobníci najviac šomrú.

PUNC MAJESTÁTNOSTI

Vážnu hudbu Španieli milujú. Lebo koncert, opera, zarzuela, to je vtedy, keď seňory so seňormi vyjdú vyladení, kráčajú a cítia sa celkom inak, ako keď idú v kostýmoch a oblekoch do parku tancovať na verbenu, letný podvečer plný konzumných syntetizátorových melódií, s prehustenými basmi a pohupkávajúcim speváckym duom. Na koncert klasiky sa tešia inak.

DANA LJUBIMOVOVÁ: ŠPANIELSKA LETNÁ KLASIKA

S výrazom, že sa vyznajú, lebo chodia pravidelne, poznajú dirigentov a občas hodia koment na siete. Napríklad o tom, či hudobníci majú  dostatočne vyžehlené a zakasané košele, či niekomu motýľ neulieta do strany, alebo kto sa ako tvári, keď orchester vytína Šostakoviča, zem sa trasie a sláčiky sediace pred bicími chráni, ale fakt len od toho najhoršieho, pult z plexiskla.

Letné koncerty sú odľahčené od strnulej kritiky, lebo klasika si vyjde za Španielmi a dolapí ich tam, kde vie, že ich nájde veľa. Na plaza mayor, hlavnom námestí miest a mestečiek. Ako praví južania sa tam cítia príjemne veľkolepo, v ohromnom dave vnímajú osvetlenú scénu, z diaľky sledujú panáčikov v čiernom ako šmýkajú sláčikmi, udierajú do bicích, vzpriamení fúkajú do dychov, počúvajú a potom tlieskajú.

V takej skrátenej verzii, lebo veď kraľuje leto v celej svojej klasike.

Dana Ljubimovová

Mohlo by vás zaujímať

Martin Miler: Slnečné jazerá Senec

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Miler: Slnečné jazerá Senec

Ak vtedy, v júli, dosiahla teplota tridsať stupňov, mysleli sme si, že zhoríme od tepla. Ak bolo niekedy o stupeň či dva viac, tak bolo teplo také neznesiteľné, že nepomáhalo ani fantazírovanie o mrazničke plnej ruskej zmrzliny. Občas pomohla tá zmrzlina, ale úplne najlepšie bolo, vnoriť sa do vábivých, chladivých vôd Slnečných jazier v Senci.

Už vtedy to bol komplex s vybudovaným ubytovaním, občerstvením a platením za vstup. Nie však zo strany od Réci. Tam už síce jazerá dorazili, ale civilizácia ešte, našťastie, nie. Sporiadaní turisti z diaľav prichádzali k jazerám cez hlavné vstupy od Senca, ale my, sme boli takmer miestni, tak sme vedeli, kadiaľ ísť.

Auto sme obvykle odstavili na príjazdovej ceste, najlepšie v tieni a vybrali sme sa k vode. Je zvláštne, že posledný úsek cesty, nech by bol akýkoľvek krátky, je vždy ten najdlhší. Napokon sme vždy, aj napriek Zenonovmu paradoxu, prišli do cieľa.

Priezračné vody s temnou hlbinou, ma lákali do svojej vychladenej náruče. 

Zhodenie trička, vykopnutie šľapiek a skok do vody. Realitu rozpáleného, vysušeného vzduchu v čriepku sekundy vystriedal chladivo-šumivý zábal penivej vody. Nikdy som si nebol celkom istý, či tie bublinky spôsoboval vzduch, ktorý som pri skoku do nej vtiahol alebo zovrela na mojej rozpálenej pokožke. Ovlažený som sa vynoril nad hladinu.

„Je fantastická,“ oznámil som ostatným, lebo v takýchto chvíľach nebol žiadny dôvod klamať.

Ďalší postup býval nasledovný. Opakované vybiehanie z vody a opätovné skákanie do nej. Občasné pokusy o plávanie, ktoré ma nikdy nebavilo, striedané s pokusmi o šnorchľovacie potápanie, ktoré ma bavilo vždy. Bol som nadšeným sledovateľom prírodopisných seriálov s Jacquesom Cousteauom.

Predstavoval som si, ako plávam ponad polia koralových útesov, obklopený nekonečným oceánom. Realita seneckých jazier bývala prostejšia. Kde tu drobné rybičky a koberec vodných rastlín. Hoci máme všetci spoločný pôvod vo vodách pravekých oceánov, ryby na tom boli vždy lepšie.

Nech som sa snažil akokoľvek, nakoniec každý pokus o chytenie aspoň jednej, maličkej rybičky, skončil neúspechom. 

Tato zvyčajne navrhoval, aby som sa pokúsil presvedčiť ich, nech vyjdú na breh, ale ani toto nefungovalo. S rastlinami to bolo jednoduchšie. Stačilo sa ponoriť dostatočne hlboko a odtrhnúť si. Lenže tri metre pod vodou, sú tak neuveriteľne hlboko, ako keby som na suchu mal prejsť, aspoň tridsať.

Navyše v takej hĺbke som mal vždy ušné bubienky vtlačené až kamsi do mozgu. Ale nakoniec, sa to vždy, najneskôr na dvadsiaty pokus, podarilo. Dôvod takéhoto zberu bol jasný, ozvláštniť flóru domáceho akvária.

Záver nášho pobytu na jazerách bol vždy rovnaký. Hoci som nikdy nepochopil prečo, tak vždy sme nakoniec odišli. Akoby existovala nejaká sila, ktorá človeka núti opustiť to, čo mu robí dobre, čo ho teší a chladí a vrátila ho späť do rozdúchanej vyhne letného dňa.

Na Slnečné jazerá v Senci aj teraz chodím rád. Len škoda, že voda už nie je taká priezračná a čistá.

Martin Miler

Autor je psychológ

Martina Kavuliaková Stríbrnská: Máš dogabané vlastné JA? Nevadí!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martina Kavuliaková Stríbrnská: Máš dogabané vlastné JA? Nevadí!

Ako mladé dievča, (už je to za nami), rada som sa ukrývala v maminom šatníku. Vliezla som si dnu, zatvorila za sebou dvere a snívala.  V tých snoch a v tých šatách, bola moja mama kráľovná  krásy a ja, jej dvorná dáma.

Končekmi prstov som sa dotýkala jej jemnulinkých šiat a vdychovala vôňu jej pokožky na nich. Voňali po nej. Vždy.
Na ramienkach tón za tónom poukladané ako farby dúhy.

V skrini bola tma. Ale v tej tme, žiarili ešte viac. Samozrejme, na nej žiarili najviac. No nenosievala ich často. Boli to šaty na výnimočné príležitosti.

V pravidelnosti tikajúcich hodín si obliekala kuchynskú róbu, ktorá voňala viac od škvareliny ako od nej. S vysávačom v ruke deň po dni makala vo svojom domácom fitku. Naplnila starodávnu pračku, snáď to bol prvý prototyp na Slovensku. Plnila sa z hora, keď žmýkala triasol sa celý dom a zakalená horúca voda, ktorá z nej vytekala zaliala celú kúpeľňu.

Keď z nej vyťahovala holými rukami horúcu bielizeň, všade naokolo bola voňavá para. Kúpelňa sa vtedy premenila na saunu. A ona sa v tej wellnes chvíľke potila do úmoru.

Čas od času však odložila svoj domáci outfit a pristúpila k svojmu čarovnému šatníku. Vytiahla z neho šaty dlhé až po zem. Mali leopardí vzor, čo bolo v tej dobe uniformity veľmi neobvyklé. Ušité len z jemnulinkej látky so zaväzovaním okolo pásu. Len nedávno mi stihla prezradiť, že si ich šila vtedy sama.

V leopardích šatách bola mama na chvíľku ozajstná kráľovná našej džungle. A aby podčiarkla honosnosť danej chvíle, chodidlami ladne vplávala do zlatých ramienkových sandáliek na vysokom podpätku.

Ako som na ňu tak detsky sväto hľadela, videla som aj korunu na jej hlave. Bola uvitá z divokých orchidei, lián a kvetov jasmínu.

„Moja mama je kráľovná!“ Povzdychla som si.

Bola ňou vtedy, keď mala len sotva niečo po tridsiatke ako ja teraz. Bola ňou i vtedy, keď oslávila 40 a je ňou i dnes. Dáma po päťdesiatke, ktorá nosí korunu uvitú z orchideí či varí večeru, alebo sa hrá s mojimi dvoma opicami. Jasmínka ju dnes vidí rovnako krásnu, ako som ju videla ja kedysi. A Sebinko, ten z jej nevypŕchajúceho ženského čara býva úplne paf.

Áno, už má vrásky okolo pier od smiechu a od únavy opuchnuté viečka. No jej zlaté vlasy postriebrené časom nevybledli. Naopak, rokmi akoby ožili. Je krásna.

Keď som v puberte zabudla na jej vzor skutočnej dámy a začala som nosiť vybíjané opasky, koženú bundu a piercing v nose, používala na to také slovo: „dogabať sa“.

Hovorila, že niektorí ľudia sa v snahe o to zapáčiť sa iným, vedia riadne dogabať. Znamenalo to, že si dajú na seba aj to, čo sa nehodí k ich osobnosti.

Aj dnes, keď som už veľká, a všetko viem a všetko viem, i ja sa občas riadne dogabem. A občas, dovolíme iným, aby dogabali naše vlastné Ja. Nech je to už akokoľvek boľavé s tým, čo sme si na sebe dovolili dovoliť, vždy je tu čarovný šatník otvorený aj pre nás. Vždy, je ešte čas zmyť zo seba všetko to, čo sa nám snažilo vrásť pod kožu. To, čo sme si obliekli na seba v snahe zapáčiť sa a riskovali tak nebezpečenstvo straty vlastného ja. Slová. Miesta. Vzťahy alebo situácie do ktorých sme vkročili bez zlatých črievic. Nevadí!

Niekedy stačí len znova postaviť sa, obliecť si ľudskosť (aj voči sebe samému), našuchnúť na nohy tú správnu obuv a zodvihnúť hlavu do nebies. Tá kráľovská koruna, na našej hlave ešte stále je. Nepočíta roky, pády ani prehry. Stále žiari!

Martina Kavuliaková Stríbrnská

Páči sa vám ako Martina píše? Vydala svoju zázračnú knihu. Knihu zázrakov. Ak si ju chcete kúpiť, klik TU

 

Mohlo by vás zaujímať

Súťaž o knihu od Lucie Okoličányovej: Moderný Nordic Walking

Redakcia MAGAZIN40plus
-
19
Súťaž o knihu od Lucie Okoličányovej: Moderný Nordic Walking

Ak sa chcete udržať zdraví a v dobrej kondícii, začnite chodiť! Zabudnite na treking alebo na nekoordinovanú chôdzu s paličkami, naučte sa nordic walking. Je to bezpečná, jednoduchá, efektívna a zábavná cesta k zdokonaleniu kondície bez ohľadu na vek, pohlavie alebo telesnú zdatnosť.

Máme pre vás SÚŤAŽ o jednoducho a zrozumiteľne napísanú praktickú príručku. Predstavuje ideálny návod pre úplných začiatočníkov, ale aj skvelú pomôcku pre pokročilých walkerov či inštruktorov. Detailne opisuje správnu techniku a cvičenia, približuje zdravotné benefity, ponúka množstvo rád i skúseností z praxe aj individuálne tréningové návody.

Kniha je bohato ilustrovaná farebnými fotografiami.

Napíšte do komentára, či ste už Nordic walking skúsili, alebo či by ste chceli. Prípadne, akému športu sa venujete. Alebo len plánujete? V utorok 23.7.2019 vyžrebujeme jedného z vás a knižku vám zašleme v rámci SR priamo domov.

5 vedecky overených dôvodov, prečo vám pobyt v prírode prospieva

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
5 vedecky overených dôvodov, prečo vám pobyt v prírode prospieva

Leto je v plnom prúde, čo znamená, že je na čase vytiahnuť z komory alebo skrine stan, pripraviť si rybárske prúty, kúpiť krém proti komárom a zamieriť do prírody. Kempovanie vám umožní uniknúť z pasce mestských problémov, odvrátiť pozornosť od zvyčajného okolia a vychutnať si upokojujúcu scenériu toho najvzácnejšieho, čo nám príroda ponúka!

Existuje množstvo vedeckých dôkazov, ktoré nakoniec vyplývajú aj z logického uvažovania a hovoria, že rekreácia a pobyt v prírode znižuje stres, má priaznivý vplyv na myseľ a celé telo. My vám preto o tých najlepších účinkoch niečo v našom článku povieme.

Pustite sa spolu s nami do zaujímavého čítania a

„Spoznajte sladké tajomstvo radostného života. Nie vždy s úsmevom, ale aspoň s pokojom.“

(Oliver Wendell Holmes Senior)

  1. Vitamín D je nevyhnutný pre vaše telo

Nemusí to byť práve kemping, ktorý vás vytiahne z tieňa kancelárie a donúti si užívať príjemné počasie. Ak nemáte čas na výlet a máte šťastie, že disponujete terasou, tak krásne zariadená záhrada a terasa s modernou exteriérovou dlažbou, „zaliata“ rozžiareným Slnkom, sa postará o správnu produkciu vitamínu D. Vitamínu, ktorý podporuje dobrú náladu, posilňuje kosti a zuby, znižuje riziko srdcových ochorení, či zlepšuje prietok krvi a znižuje krvný tlak.

  1. Prirodzené svetlo normalizuje váš spánok

Získanie dostatočného množstva slnečného žiarenia spôsobí, že sa budete cítiť oddýchnutí a uvoľnení. Je to  zapríčinené správnym nastavením produkcie melatonínu vo vašom tele. Melatonín je hormón, ktorý kontroluje denné rytmy celého organizmu a v prípade tmy je jeho produkcia najvyššia.

Aby ste si ho ale počas spánku užili čo najviac, je nutné, aby ste sa cez deň vystavili pôsobeniu Slnka, ktoré jeho produkciu v tomto čase blokuje. Zachováva a akoby ukladá potrebné množstvo melatonínu na noc, vďaka čomu pokojne spíte a odpočívate.

  1. Byť vonku vám pomáha zbaviť sa stresu

Náročná práca a jej množstvo, najmä pri interakcii s elektronickými zariadeniami, je hlavnou príčinou stresu. Ak sa aspoň vo svojom voľnom čase dokážete vyhýbať výdobytkom dnešnej doby, dobre urobíte. Aj 30 minút na záhrade dokáže urobiť veľa. Ak samozrejme nemáte oddychovú v blízkosti od moderného a od inak potrebného septika. Možno sa vám to zdá čudné, prečo to spomíname, ale čudovali by ste sa, koľko ľudí pri plánovaní oddychovej zóny a iných potrebných súčastí záhrady často nedomyslí detaily.

  1. Kde a kedy dokážete lepšie prehodnotiť dôležité veci?

Ľudský mozog spotrebuje 20 % všetkej energie produkovanej telom a táto požiadavka sa zvyšuje o 5-10 %, ak sa zameriavate na duševný problém. Ani v momente odpočinku sa úplne nevypne a neustále určitým spôsobom pracuje. Jednotlivé mentálne procesy mozgu stimulujú mechanizmus sebaidentifikácie a pomáhajú tak kontrolovať vlastné správanie, vďaka ktorému dokážete dôležité veci prehodnotiť oveľa lepšie!

Ak ste si vašu terasu zútulnili pomocou travertínu,  tak na relax budete potrebovať kvalitný záhradný nábytok. Prípadne na meditáciu vhodnú yoga podložku.

  1. Čerstvý vzduch zlepšuje krvný tlak

V znečistenom mestskom ovzduší dochádza k väčšiemu opotrebeniu tela. Zvyšuje sa srdcová frekvencia a  krvný tlak. Čerstvý vzduch naopak pomáha a normalizuje kardiovaskulárny systém.

Množstvo kyslíka vstupujúceho do vášho mozgu reguluje aj produkciu serotonínu – látky, ktorá ovplyvňuje náladu, chuť k jedlu, pamäť, sociálne správanie a ďalšie procesy.

Jeho väčšie množstvo však môže viesť k podráždeniu a extrémnemu stresu, nedostatok zasa k psychickej depresii. Čerstvý vzduch pomáha túto potrebnú hladinu serotonínu rozvíjať a prispieva k dobrej nálade.

Ako vidíte, príroda je ako liek, ktorého účinky si môžeme dopriať bez lekárskeho predpisu, kedykoľvek a zadarmo.

„Príroda dokáže rovnako ako básnik vytvoriť tie najväčšie efekty s najmenším počtom prostriedkov.“   (Heinrich Heine)

Tak sa o tom presvedčte aj na vlastné oči!

Peter Bolebruch: Skrachoval som. Prišiel som o všetky peniaze. A otvoril sa mi nový svet!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Peter Bolebruch: Skrachoval som. Prišiel som o všetky peniaze. A otvoril sa mi nový svet!

Čo je v živote dôležité?

Skrachoval som. Prišiel som o všetky peniaze. Prišiel som o mnohých  kamarátov. Zrútil sa mi svet. Otvoril sa mi však svet nový. Vďaka tomuto prežitku som si presvetlil temné zákutia mojej duše a konečne sa zo mňa stáva vedomý tvorca reality.

Ešte nedávno som behal po Európe, pomáhal firmám s ich digitálnym marketingom a prinášal som im nové nápady, ktoré sme potom spolu realizovali. Naša firma mala slušné renomé. Firmy, ktorým sme pomáhali, raketovo rástli. Zrazu prišiel bod zlomu a firma už nie je.

Z mesiaca na mesiac som bol bez príjmu a zadĺžený. Mnoho ľudí ma začalo odsudzovať. Mnohí moji kamaráti, blízki a dokonca aj časť rodiny, sa odo mňa odvrátili.

Počas najťažších 2 mesiacov, kedy som bol v silných depresiách, mi v hlave občas preblesli veľmi — veľmi čierne myšlienky. Začal som pociťovať emócie, ktoré boli dovtedy pre mňa uzamknuté. Táto situácia otvorila Pandorinu skrinku mojich strachov a záťaže, ktorú som som si niesol v nevedomí.

Či už boli títo démoni moji vlastní, rodinné tiene, alebo nejaké kolektívne archetypálne vzorce, nebudem teraz rozoberať (o tom raz napíšem knihu). 🙂 Boli to však pre mňa obrovské lekcie uvedomenia si hodnôt a toho, prečo som tu. Bola to lekcia sprítomnenia sa a vyrovnania si polarity: DUCH+HMOTA.

Mal som pravidelný režim, veľa som cestoval, prednášal, workshopoval a makal na projektoch. Čím sa nám viac darilo a firma rástla, tým som sa stával viac otrokom a bábkou v súťaži zvanej PODNIKANIE. Je to súťaž, kde jednotlivci medzi sebou súťažia za účelom zisku. Tak to popisuje aj ekonómia.

Strácame samých seba

Začal som sa pýtať sám seba : Kto toto divadlo vymyslel? Ako sa to celé začalo a prečo? A prečo sme sa nechali namočiť do tejto súťaže? Deje sa to vedome či nevedome?

Vytriezvenie prišlo niekedy na prelome rokov, keď som v silných depresiách sedel doma a premýšľal, prečo sa mi to stalo. Uvedomil som si, že svet sa rúti do záhuby a ničia ho predovšetkým podnikatelia. Posledných 100 rokov už nevládnu svetu králi či panovníci. I keď niekde formálne áno.

Tomuto svetu panuje systém zvaný ekonómia. Hlavnými postavičkami sú podnikatelia a tí  súťažia medzi sebou. Výsledkom však bude kolaps systému. Verte mi. Už sa blíži. Každý systém raz skolabuje. Ešte ani jeden nevydržal — to je fakt. A keď ma niekto začne presviedčať o opaku, tak sa ho spýtam: “Jazdíš niekedy autom po diaľniciach a vidíš zrúcaniny hradov? Aj oni si mysleli, že sa im nemôže nič stať. Niektorí tu boli dokonca aj pár storočí či tisícročí. Ich systém i tak padol.”

Primárnym spúšťačom toho, že podnikatelia za každú cenu ničia túto zem, sú naše strachy. Strachy, ktoré si nesieme ešte z dôb minulých, kedy sme žili v nebezpečí a v strachu o svoje zdravie, lebo nás mohla napadnúť divoká šelma. My sme však tieto strachy nedokázali spracovať a ukazujú sa tak, že nám aktivujú túžbu po bohatstve. Chceme mať stále viac a viac. Čo keby som o to náhodou prišiel?

Nástrojom ekonómie sú peniaze. My sme len postavičky, ktoré nevedome hrajú hru v tomto systéme. Už teraz existuje vo svete mnoho ostrovčekov pozitívnej deviácie, kde pochopili a zvedomnili si túto hru. Títo ľudia, či skupiny ľudí, už pripravujú pôdu pre Nový svet, ktorý nebude fungovať na základe starého systému. Jeho základom bude svedomie. Starý systém (poznámka: pre väčšinu z nás ten aktuálny) sa nedá transformovať. Je taký skazený a nereformovateľný, že musí celý zmiznúť.

Každé jedno rozhodnutie, ktoré ľudia v budúcnosti urobia, bude vedomé. Budeme sa rozhodovať s — vedomím a preto svedomie. Čo to je vedomie a svedomie, nájdeme v každej mystickej náuke. Je mi veľmi blízke, ako o tejto téme hovorí Dalajláma, Jung, šamanizmus alebo slovanské védy.

Ďalším mojim zvedomneným strachom bol strach z nedostatočnosti. Ten sa so mnou pekne pohral. Uvedomil som si, že hrám túto hru aj preto, aby si ľudia o mne mysleli, aký som v pohode týpek a úspešný. Nosil som masky a bral som si vždy inú, podľa toho, či som šiel ku klientovi do banky, na konferenciu alebo do práce. Bol som veľký herec. Nebol som sám sebou. Stále som nebol spokojný.

Malý a veľký zároveň

Počas náročného obdobia krachu som sa zúčastnil 6 mesačného meditačného výcviku, kde sme si aktivovali svoje svetelné telá. Vďaka týmto technikám sa mi podarilo otvoriť si svoje srdce. Konečne som začal vnímať, prijímať, ale aj rozdávať energiu lásky. Čistú lásku, ktorá nerozdeľuje, či sú ľudia bezdomovci, alkoholici, narkomani či milionári. Všetci sme tu na tomto svete spojení neviditeľnou vesmírnou energiou, a je len na nás, aby sme to začali čím skôr vnímať.

Ak nezačneme, tak nás vesmír jednoducho vypne, zrecykluje a naštartuje novú civilizáciu s vierou, že tá to už dá. Ja som začal od seba a verím, že to dáme aj ako civilizácia. Že sa z — vedomíme, že  spracujeme svoje tiene a svojich démov, že prestaneme nosiť masky. Že sa otvoríme skutočnej láske.

Napriek tomu, že som za posledné mesiace prežil veľmi ťažké obdobie,  zdravie si udržiavam. Nebol som už viac ako 10 rokov u lekára, denne cvičím a meditujem. Posledné mesiace som hlavne spomalil.

Včera som si pozrel po dlhej dobe film Zimný príbeh a trikrát som sa počas filmu rozplakal. Po skončení som v sebe pocítil obrovskú slabosť, taký zvláštny pocit vyprázdnenia a ničoho. Cítil som sa veľmi zraniteľný. Zároveň si však uvedomujem, že keď sa takto otváram, získavam obrovskú moc a silu do svojho vedomia. Projekty, ktoré teraz štartujem, už budú fungovať inak a nebudú ničiť túto zem ani ľudí. Môj cieľ je jasný. Pomáhať budovať svet Nový.

Vedomý. Svedomím.

Práve teraz, keď píšem tento článok, mi moja priateľka poslala správu a chcem sa s vami o ňu podeliť. Dostal som dovolenie ju zverejniť.

Ja premýšľam, ako vyjadriť tie city čo sú vo mne, ale nenachádzam správne slová… môžem Ti za všetko ďakovať aj každý deň, ale moja vďačnosť za to, že si v mojom živote, je tak silná. Tak som s Tebou šťastná, že som si nemyslela, že to môže byť realitou a nie len napísané príbehy, ktorým som kedysi verila, no neskôr zavrhla, ba priam až odsudzovala… no prišiel si Ty a prehádzal si mi kompletne rebríček hodnôt.. Stala sa zo mňa opäť osoba so srdcom, ktoré cíti a dáva lásku… a ja sa cítim naplnená… že život nielenže dáva zmysel, ale oplatí sa ho žiť, ale len v láske. Bez lásky by to nebolo nikdy úplne naplnenie, aspoň teda ja to tak vnímam.. no vieš, srdcová žena ? A ja vidím aj na Tebe, ako sa Ti to srdce otvorilo a ako si vychutnávaš chvíle našej lásky a to je pre mňa to najviac.

Ďakujem, že ste mi venovali svoj čas.

Mám vás všetkých rád.

Peter Bolebruch

[DISPLAY_ULTIMATE_SOCIAL_ICONS]

Nikdy nie je neskoro, ale šťastie vám notifikáciu nepošle

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Nikdy nie je neskoro, ale šťastie vám notifikáciu nepošle

Ak si myslíte, že ste už svoje šance na úspech a sľubnú kariéru premrhali a neostáva vám nič iné, len sa uspokojiť s tým, čo máte, mali by ste svoje zmýšľanie okamžite prehodnotiť. Nie len v mladom veku, kedy je človek  plný energie a ambícií, môže dosiahnuť úspech v podnikaní. Šťastie vám ale pozvánku v podobe e-mailovej alebo sms notifikácie nepošle. Šťastie však často príde práve vtedy, keď sa vám zdá, že Slnko už klesá za obzor. Vtedy je potrebné priložiť ruku k dielu

Štatistiky v skutočnosti hovoria, že tí, ktorí začínajú podnikať v neskoršom veku, sú s väčšou pravdepodobnosťou úspešnejší! To znamená, že nie ste na odpis a práve teraz sa pred vami otvárajú nové šance na úspech.

Ak sme vás o tom ale dostatočne nepresvedčili, potom je tu niekoľko logických dôvodov, vďaka ktorým zistíte, že nikdy nie je neskoro. Nezabudnite ale pritom na fakt, že:

„Tvorivosť a viera vo vašu prácu je nevyhnutnou zložkou úspechu.“ (Ingvar Kamprad)

Máte životnú skúsenosť

Najzrejmejším a nepopierateľným argumentom v prospech spustenia podnikania a rýchleho zakladania s.r.o. vo vyššom veku je fakt, že už máte dlhoročné životné skúsenosti, ktoré sa vám pri vývoji vášho podnikania nepochybne hodia. Podľa prieskumu ITR 40+ viac ako 20% ľudí po strate zamestnania začne vo veku nad 40 rokov podnikať.

Aj keď nie ste možno do podnikania celkom dobre zasvätení, chápete, ako funguje obchodný svet a máte potrebnú prezieravosť, o ktorej ste niekedy pred desiatimi rokmi zjavne len snívali.

Ste viac trpezliví a zdržanlivejší, a preto si budete môcť dôkladne premyslieť všetky kroky na vytvorenie svojho podniku (vrátane tých, ktoré nie sú najpríjemnejšie), starostlivo zvážiť všetky výhody a nevýhody, ktoré výrazne zvýšia šance na úspech.

Viac skúsených priateľov môže pomôcť pri rozbehu odbornými radami

Každý jeden podnik si vo svojom rannom štádiu bude vyžadovať veľa odborníkov v rôznych odvetviach. Vo vyššom veku máte takýchto spojení čoraz viac, preto bude obsadenie pozície vhodným kandidátom oveľa jednoduchšie.

Budete mať prospech zo skúseností všetkých známych odborníkov, ktorí môžu pomôcť vášmu podniku s radami alebo službami – právnika, účtovníka, dodávateľa, dizajnéra a dokonca blogera.

Nemáte pri rozbehu premyslené sídlo spoločnosti?

Veľa ľudí pri rozbehu podnikania uvažuje najmä nad tým, kde usídliť spoločnosť. Ak nemáte vhodné priestory hneď od začiatku, tak pri zakladaní podnikania vám možno príde vhod prenajaté virtuálne sídlo. V dnešnej dobe je to bežná prax.

Viete si nastaviť a dosiahnuť ciele

Ak chcete mať vo svojom tíme spoľahlivých ľudí, musíte im zabezpečiť prijateľné podmienky. Takýto zamestnanec sa stane potom pre vás vizitkou. Zamestnanci dnes očakávajú rôzne benefity, ktoré im vedia pracovný, ale aj súkromný život obohatiť. Skúsených zamestnancov okrem benefitov často zaujíma aj ich ochrana zdravia pri práci.  Dnes je veľká časť pracovných miest viazaná na sedavú prácu. Vedeli ste, že ľudí v kanceláriách zaujíma na čom budú napríklad po celý čas sedieť? Ubolený chrbát má každý druhý kancelársky pracovník a nevhodné sedenie neprospeje ani zamestnancovi a ani vašej firme – choroby chrbtice sa liečia dlho a je lepšie im predchádzať. Možno vám pomôže spracovanie projektu na základe  normy ISO  45001. Chránení a v bezpečí budú vaši noví kolegovia schopní spolu s vami plniť stanovené ciele.

Finančná stabilita na začiatku podnikania

Tí, ktorí si otvoria svoje podnikanie v rannom veku, často čelia vážnemu nedostatku peňazí. Okrem nákladov na samotný podnik je potrebné nájsť finančné prostriedky na splátky hypoték, výchovu detí (ich vzdelávanie, športové úspechy, rekreáciu, atď.).

Samozrejme, niektorých záväzkov sa len tak ľahko nezbavíte, no väčšina z nich vám pri zodpovednom konaní, ktoré pri podnikaní potrebujete tiež – odpadne. Mnohí začínajúci podnikatelia vo vyššom veku majú úspory, ktoré sa dajú investovať. A na druhú stranu, čím menej finančnej zodpovedností máte, tým menej riskantná je pre vás myšlienka založenia podniku.

Výhodou bude pre vás aj to, že máte viac možností, možno ste sa poučili z vlastných chýb a ste si v tom, čo robíte istí. My vám „držíme palce“ a veríme, že na to máte!

Je čas vycestovať a spoznávať svet zo všetkých strán

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Je čas vycestovať a spoznávať svet zo všetkých strán

Cestovanie je jednou z vecí, ktorú vo svojom živote nikdy neoľutujete. Spoznávate nové časti zeme, kultúru národov, exotické prostredia, zvyky a tradície. Obohacujete sa o nové zážitky a zábavu, pri ktorej zabúdate na bežné starosti každodenného života. A nakoniec si možno na základe svojich cestovateľských zážitkoch poviete, že „Všade dobre, ale doma najlepšie“.

Mať hlad po nových veciach je zdravé, preto vám odporúčame si vybrať vhodnú dovolenkovú destináciu na Slovensku alebo v zahraničí a tešiť sa z toho, že máte čas, energiu a financie na to, užiť si niečo iné a zaujímavé! V spoločnosti blízkych a priateľov nie je predsa na cestovanie a spoznávanie sveta zo všetkých strán nikdy neskoro.

Egypt v lete?

Niektorí z nás radi cestujú do Egypta na jar alebo na jeseň. V lete je tam síce dosť horúco, ale slnečná dovolenka v Hurgade počas leta, vás vyjde lacnejšie. Ak si budete vychutnávať pláž ráno a neskôr popoludní a cez deň si dáte chutný obed v klimatizovaných priestoroch hotela, tak isto vás horúce počasie nadmieru neunaví. Ak vám ale táto časť krajiny nič nehovorí, môžete sa vybrať do Turecka. Do krajiny so špecifickou kultúrou, milými ľuďmi, nádhernými plážami a dokonalými službami!

Zaleťte si do Turecka

Po dvoch a pol hodinách letu pristanete v Antályi, medzinárodnom letisku, odkiaľ sa dostanete do každej časti Turecka. Jednou z prvých zastávok tu môže byť niekdajší dom Panny Márie, ktorý sa nachádza v mestečku Selçuk, neďaleko antického mesta Efez.

Ak sa poponáhľate a uchytíte si cenovo zvýhodnený last minute do Turecka, zažijete toho viac. Spoznáte Kappadokiu alebo „ôsmy div sveta“. Nádherné mesto, ktoré vám svojou špecifickou architektúrou a skalnými chrámami s freskami z ranného kresťanstva doslova „vyrazí dych“.

Ako sa na takéto výlety dobre pripraviť? Prvou zásadou je vhodná obuv. Ak ste muž, vysoké podpätky vám asi nehrozia. Neverili by ste však, koľko žien je schopných vycestovať a zobrať si so sebou na dovolenku iba elegantné topánky. Mužom je jasné, že pohodlné pánske tenisky sú základ. Dnes ale v obchodoch dostať pohodlnú a trendy obuv aj pre dámy. Dokonca tak, že sa tenisky hodia aj k šatám. Veríme, že si jedny pribalíte aj na cestu.

Vyberte si s kým a ako – vyberte si správne

Všetky potrebné informácie o ceste a ubytovaní, ale aj o sprievodnom programe vám zaistí kvalitná cestovná kancelária. Od príchodu na letisko až po odbavenie pre nástup do lietadla na cestu späť domov by s vami mal vždy niekto byť. Služby delegáta si predsa platíte v cene dovolenky.

Ešte pri plánovaní celej dovolenky sa poraďte s výberom oblasti, v ktorej bude váš hotelový komplex. Alánya je od letiska vzdialená najďalej a do niektorých hotelov to bude cesta autobusom ďalšie dve až tri hodiny.

Najbližšie je naopak Belek, Lara a možno niekde na polceste Side. Jedno z najviac turistami navštevovaných miest. Samozrejme, výber je na vás.

Hotelové komplexy sú v Turecku na vysokej úrovni, nechýbajú v nich vodné parky, exotické záhrady, bary, reštaurácie alebo lekár, ktorého služby by ste ale mali využívať čo najmenej, pretože sú spoplatnené. Lekára zahrnutého v poistení musíte osloviť a hľadať cez delegáta alebo recepciu. Všetko dôležité sa vždy dozviete na úvodnom stretnutí so zástupcom cestovnej kancelárie.

Aké sú v Turecku možnosti na výlet?

Ak sa nebudete chcieť celý týždeň alebo dva len bezhybne opaľovať na pláži a kúpať v teplom mori, mali by ste si naplánovať výlet. S cestovkou, čo bude samozrejme drahšie ale pohodlnejšie, alebo si zoberiete mapu a vydáte sa na výlet na vlastnú päsť. Miestne „dolmuse“ vás odvezú doslova za pár eur aj do oblasti vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov. Všímajte si vždy nápis, kam tento mini autobus smeruje a určite sa nestratíte.

Ideálnymi príležitosťami na malý výlet po Tureckej riviére je antické mesto Side a jeho povestný Apolónov chrám a koloseum. Najväčšie vápencové terasy na svete nájdete zasa v Pamukkale.

Letecky sa môžete vybrať do Istanbulu, nádherného mesta, ktoré vás čulým ruchom a atmosférou určite zaujme.

Popri týchto cestách majte pri sebe ale fľašu pitnej vody z hotela. Na trhoch to moc s degustáciou miestnych pokrmov neriskujte, o to viac, ak máte problémy so žalúdkom. Pri dodržiavaní pitného režimu si môžete užiť aj plavbu po rieke Manavgat, spoznať obrovské Delfinárium alebo sa zrelaxovať v kúpeľoch Hamam.

Miestnu menu líru (1€ = 6,592 TRY) veľmi nevyužijete, pretože väčšinou sa všade platí Eurom. Na vychýrených trhoch si môžete potom jednoduchšie kúpiť a zjednať cenu za značkové oblečenie a iné doplnky. Presvedčíte sa tak, že dovolenka v tejto časti zeme je nádherná, zaujímavá a plná nádherných zážitkov a dobrodružstiev, na ktoré nie je nikdy neskoro.

Dovolenka s deťmi, či bez detí? Kvalitné cestovateľské tipy od Anity Kardum

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Dovolenka s deťmi, či bez detí? Kvalitné cestovateľské tipy od Anity Kardum

Je tu leto.  Ak sú aj vaše telo a myseľ unavené po zime a dlhej studenej jari, a žiadajú si zmenu prostredia, tu je inšpirácia. Možno vám prídu vhod tipy od odborníčky, ktorá má naj destinácie v malíčku a veľa cestuje aj s deťmi. Rozprávala som sa s Anitou Kardum.

Anita, nedávno sme čitateľom priniesli rozhovor o tebe a tvojom balanse v živote, ktorý nie je ľahké dosiahnuť, pretože nielenže pracuješ, ale máš štyri deti. Dá sa s deťmi cestovať bez stresu?

Nie! Už len balenie je test nervov. Cesta je väčšinou už zábava popretkávaná studenými návalmi potu, keď jedno dieťa zrazu chýba, alebo v časoch odúčania od plienok to spraví pri vstupovaní do lietadla. V týchto prípadoch neplatí, že cesta je cieľ, ale cieľ je cieľ! S občasným vypnutím mozgu to celkom dobre dávame až na Havaj.  Najťažšie sú pár dňové cesty. A aj to opäť len kvôli baleniu, lebo musím zbaliť celú rodinu, akoby sme išli na týždeň.

MAROKO - Lixus Beach resort_
MAROKO – Lixus Beach resort_

Ak by si mala vybrať z naj destinácií, ktorou by si začala? Máš nejakú srdcovú záležitosť?

S cestovaním je to tak. Hovorí sa, že krása je v očiach pozorovateľa a ja vidím niečo pútavé a nádherné, kamkoľvek pricestujem. Pre mňa je cestovanie aj o jedle, nových chutiach a rituáloch. Ak by som mala túto sezónu odporučiť, kam ísť,  rozhodne Maroko. Je voňavé, farebné a magické. My sme sa zamerali na oblasť Tangeru. Je tam toľko krásy a výborného jedla, že je to miesto aj na dve dovolenky. Viem odporučiť napríklad výborný hotel Lixus beach, novootvorený so službami all inclusive. Je v pokojnej oblasti vhodnej naozaj na nefalšovaný oddych. Ale dostatočne blízko na výlet, napríklad do tradičného modrého Chefchouanu alebo do mediny v Tangeri. Hodiny sa môžete túlať uličkami, vidieť berberské ženy vo farebných klobúkoch predávať zeleninu a popíjať sladký mätový čaj. Je to mesto s vibrujúcou energiou. Tí, ktorí chcú zažiť viac, môžu si na deň loďou odskočiť na neďaleký Gibraltar alebo letecky do slávneho Marrakeshu.

MAROKO Lixus Beach Resort
MAROKO Lixus Beach Resort

Európa už neletí?

Samozrejme áno. Aj žiadané Turecko alebo tradičné Chorvátsko sú rovnako dobrou voľbou. Grécke Chalkidiki a hotel Bomo je tiež prísľub výbornej dovolenky. Tak ako známa Malorka, alebo stále málo objavené Albánsko. Keď tak nad tým premýšľam, úžasných miest je nespočetne veľa. Veď len naša cestovná kancelária, v ktorej pracujem ponúka 22 destinácii a 165 hotelov.

Mojou srdcovkou je celoživotne moja domovina – Chorvátsko a to Šibenik a Vodice. Vôňa mora a borovíc, spontánnosť ľudí, hoci len za pokladňou v Konzume, keď sa ťa opýta predavačka “ Ej, sta ima  danas?” len tak, lebo small talk je dôležitý…, cez neviem koľké makijato, po kamenné uličky môjho mesta – to je raj. A teším sa, že  Šibenik a letovisko Vodice sú už roky obľúbeným letoviskom Slovákov.

Čo odporučíš  ľuďom, ktorí hľadajú  pokojnejší typ dovolenky a cestujú bez detí?

Asi by som potrebovala rozvinúť túto otázku. Čo je to pokojnejšia dovolenka? Miesto, kde nič nie je, alebo miesto, kde nie sú deti? Alebo kde to všetko nájdete, ale je to tam  zaspatejšie?  Lebo pod pokojnou dovolenkou si rôzni ľudia predstavujú rôzne veci. Niekomu stačí ubytovanie v tichšej lokalite, ako je hotel Belica na Slnečnom

Pobreží, pre iného môže byť aj rezort, ale v pokojnom prostredí, so záhradami, aký nájdete i na Sardínii. A pre iného to môže byť adults only koncept, napríklad Cypria Maris na južnom Cypre alebo Alba Royal v Turecku.

Sú v lete obľúbené aj tzv. poznávačky? Alebo Slováci stále obľubujú skôr all inclusive dovolenky? Čo by si odporučila z vlastnej skúsenosti?

Počas leta klienti skôr  vyhľadávajú all Inclusive dovolenky. Bude to hlavne tým, že je to obdobie, kedy cestujú s deťmi.  Vtedy je pre celú rodinu výhodné mať pestré služby a mať ich veľa. Je to samozrejme v rôznych rozpätiach a taktiež záleží na tom,  v akej krajine a v akej triede hotela sa tieto služby ponúkajú. Ja osobne rada poradím v celom spektre. Od 3 po 5 hviezdičkové hotely a rezorty, v rôznych cenových úrovniach. Od all inclusive hotela v Albánsku po ultra all inclusive rezorty v Dubaji a Emirátoch. Poznávačky sú každým rokom žiadanejšie, ale najmä v období jari a jesene.

Kolega a jeho team majú vášeň pre dolaďovanie týchto ciest. V kombinácii s výbornými sprievodcami, znalými lokálnych miest, je to skvelá možnosť, ako sa nadýchnuť atmosféry zaujímavých lokalít a za pár dní vidieť, ako  ľudia žijú, pracujú, stravujú sa a trávia voľný čas. Je skvelé vidieť aj prírodné skvosty,  jedinečný Island, nórske fjordy alebo Gruzínsko. A potom je tu architektúra a všetky tie dotyky s minulosťou. Stále sú populárne tzv. City breaks do Paríža a Ríma, a v poslednom období do Marrakeshu. Mávame aj malé skupinky ľudí, nuž a je to flexibilné a príjemné. Program je vystavaný tak, aby reálne videli, čo vidieť treba, a zároveň aby bol aj individuálny čas pre neúnavných dobrodruhov. Turecko - IC Santai Family Resort

TURECKO – IC Santai Family Resort

Dnes majú ľudia pocit, že si dovolenku vedia vyskladať sami. Ako sa to odráža na ponuke cestovných kancelárií?

Nijako a zároveň vo veľkej miere. Nijako v tom, že  stále je tu  typ klientely, ktorá cestuje a  cestovať bude len s cestovnou kanceláriou. Nemajú chuť ani čas hľadať v tisícoch ponúk cez rôzne portály. Dôverujú nám a nášmu výberu. Naši zamestnanci každoročne absolvujú niekoľko tzv. infociest po našich destináciách a hoteloch a dôverne poznajú produkt. Vedia byť klientom  nápomocní a vyselektovať pre nich presne to, čo chcú a hľadajú.

Dokážu to v priebehu jednej návštevy pobočky, prípadne ako online poradenstvo.  Viem presne, čo na to hovoria tzv. samostatní  – že je to drahšie,  načo by platili cestovke, keď si všetko môžu zabezpečiť sami. Môžu, a mnohí aj presne vedia čo, kde a ako kúpiť.

Sardínia - Marmorata Village a SARDÍNIA – Marmorata Village

A potom sú tu tí, ktorí napríklad chcú ísť v zime na dovolenku niekam do tepla a s teplým morom. Kúpia si na niektorom z portálov hotel v centre Dubaja  s raňajkami za super cenu,  a potom sú sklamaní, že na pláž musia chodiť shuttle busom a za jedlo minú neuveriteľné peniaze. Pričom balíková cena špičkového rezortu priamo na pláži je atraktívna a dostanú často viac, ako je finančná hodnota zájazdu. Alebo prípady, kedy si klienti kúpili cez booking čosi veľmi výhodné, ale bolo to v oblasti kde nie sú práve najkrajšie pláže, prípadne si kúpia hotel s raňajkami a v okolí nie sú reštaurácie a tak musia jesť v hoteli a la carte.  Večera je potom často drahšia ako ubytovanie za jednu noc.  A to nehovorím o  množstve času potrebnom na sledovanie ceny leteniek, a ponuky hotelov.
Každý vie googliť, pozrieť na google maps, načítať si o hoteli, o oblasti kde sa nachádza. Kým  si však človek vyberie a nakombinuje zájazd, prejde nespočetne veľa hodín. A tí, čo sú menej zruční v “čítaní” ponúk, často ani nevedia, čo si presne kúpili. A potom po rokoch sa vrátia opäť do cestovky.

Keď sa im narodia deti, už chcú ísť  na istotu.  V mnohých hoteloch ponúkame ubytovanie a stravovanie až do 14 rokov zdarma. Iste, je veľa skúsených cestovateľov a veľkú rolu tu hrá aj znalosť jazykov a tým pádom absolútna samostatnosť. Toto však nie je  naša hlavná klientela. A je to tak v poriadku.

Cestovné kancelárie musia ustriehnuť správny pomer kvality a ceny, aby sa to ľudom oplatilo. A je tu aj čosi naviac.  My sa o našich stále staráme. Od momentu, kedy im naši skúsení predajcovia poradia  zájazd, cez vyprevádzačov na letisku, až po delegátov v jednotlivých hoteloch. Klienti sa majú vždy na koho obrátiť, a to v rodnom jazyku. Ak sa bavíme o klasickej dovolenke,  oddych spočíva aj v neriešení, lebo iní to spravia za nás.

SEVERNÝ CYPRUS - Acapulco Beach Severný Cyprus – Acapulco Beach

Neriešenie na dovolenke je možno fajn pár dní, ale potom to chce čosi akčné. Koľko dní by mala mať ideálna dovolenka?

Dovolenka je čosi viac ako len pobyt na pláži. Je to forma psychoterapie a bolo by fajn keby ľudia mohli cestovať aspoň na dva týždne. Totiž, podľa štúdií, až na ôsmy deň náš mozog prepína do oddychového módu. My ponúkame  čoraz obľúbenejšie predĺžené zájazdy, teda aj 11 dňové. Klienti tak majú viac času stráviť jeden deň intenzívnym chodením po pamiatkach, a ďalší leňošiť na pláži. Okrem prestavenia mysle majú čas aj na fyzický oddych.

Podelíš sa s nami aj o nejakú vtipnú príhodu z ciest? Keď si predstavím, že by som mala zvládnuť povedzme let so 4 deťmi, tak pred sebou vidím film Sám doma. Bála by som sa, že niektoré z detí stratím. Stalo sa vám už niečo podobné?

Vtipných príhod by bolo celkom dosť. Ja s úsmevom spomínam na cestovateľsko – pracovnú. Keď mala naša dcéra asi 6 rokov, na jednej zo služobných ciest, počas ktorej  sme hľadali a vyberali nové hotely, dostala za úlohu všímať si čistotu. Posielali sme ju na toalety na recepcii, pretože je to jeden z malých, ale dôležitých ukazovateľov úrovne a starostlivosti hotela. Naviac, ona sa cítila užitočná a mala fajn zábavku, kým som s manželom pracovala.
Už sme boli v celkom pokročilom štádiu jednania, bolo to v Chorvátsku, čiže jazykovo príbuzné. Vyzeralo to sľubne,  keď prišlo  naše dieťa a spustilo pred všetkými, že na recepcii sú obité obkladačky a na záchodoch nebol toaletný papier. Že to nevyzerá na 4*, skôr na 2*.

Chvíľu bolo ticho,  v prvej chvíli som nevedela, či ujsť, alebo ospravedlniť sa.  Ale južanská nátura, a ja sama ju mám, sa prejavila smiechom a naše dieťa nazvali najmladším kontrakt manažérom. Bolo to už dávno, ale dodnes s tým hotelom robíme. Obklady opravili a toaletný papier pravidelne dokladajú 😉.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Tiptravel a archív Anita Kardum

Bol článok osožný? Alebo by pomohol pri rozhodovaní, kam na dovolenku – s deťmi či bez detí – vašim priateľom? Zdieľajte, alebo pošlite link. Krásne leto prajeme!

 [DISPLAY_ULTIMATE_SOCIAL_ICONS]

 

Severný Cyprus - Acapulco Beach Severný Cyprus – Acapulco Beach

1...133134135...145Strana 134 z 145

Počasie Slovensko

Slovakia
scattered clouds
7.1 ° C
7.1 °
7.1 °
64 %
0.8kmh
39 %
So
17 °
Ne
16 °
Po
16 °
Ut
16 °
St
14 °