V dnešnej dobe žijeme často facebookové a instagramové životy. My vo veku nad 40 rokov možno ani nie, ale naše deti áno.
Nadmerná štíhlosť, dokonalé krivky, „hladný“ pohľad na fotkách…toto všetko vyzerá veľmi trendy, sexy a zasahuje mládež. Máte deti vo veku 14 – 18 rokov? Rozprávajte sa s nimi a všímajte si ich. Čo sa môže stať, ak prekročia hranice a začnú strácať na váhe kvôli bulímii, či anorexii sme sa rozprávali s Oli Beständig , ktorá si prešla peklom tejto choroby a otvorene o nej rozpráva. Pretože stále je to tabu. Veľmi málo sa na túto tému rozpráva. A malo by sa…
Oli, povedzte nám, ako a kedy sa to celé začalo?
Celá moja tortúra s bulímiou začala asi v 18 rokoch. Je to obdobie, kedy je z dievčaťa už žena a pri mojom športe, ktorý som robila na vrcholovej úrovni sa vyžadovala postavička tip top. V tom čase som ju mala, no tým, že som veľmi schudla, stratila som menštruáciu na 9 mesiacov.
V priebehu mesiaca som vďaka hormonálnej antikoncepcii pribrala 7kíl a celý môj metabolizmus bol rozhasený. Celé moje okolie, tréneri, partner, funkcionári na mňa tlačili, vraveli aká som tučná, tak som držala všakovaké diéty. Nič mi však nepomohlo. Moja váha kolísala ako na hojdačke a nikto mi nevedel poradiť, čo mám robiť, aby som bezpečne, dlhodobo schudla, no zároveň jedla primerane na to, aby som fyzicky zvládala náročnú tréningovú záťaž.
Skôr naopak, počúvala som aká som tlstá, že som tlustoprdka, že mam riť ako lodná náprava. Dokonca mi bolo poradené: “že ak mi je na vracanie z veľmi prázdneho žalúdka, mám sa vyvracať!” A pravdepodobne som si tieto slová zobrala k srdcu a začal sa niekoľkoročný boj s touto závislosťou.
Boli ste krasokorčuliarka. Nepociťovali ste slabosť pri športe? Podvyživené telo asi nereagovalo úplne správne
Ja ňou ešte stále som, len mám materskú pauzu. Ale k veci. Práve tým, že som športovala na vrcholovej úrovni, nemohla som si dovoliť nejesť vôbec. Z fyzického hľadiska by to bolo nemožné. Takže v mojom prípade to vyzeralo asi takto: “prvé jedlo, ktoré som jedla bolo zložené úplne z čohokoľvek, hlavne zo “zakázaného ovocia”.
Nacpala som sa úplne čímkoľvek do prasknutia a potom to išlo celé von. Druhé jedlo už bolo veľmi skromné a veľmi energeticky nenáročné. Takto sa to dialo niekoľkokrát za deň. Podvýživená som teda nikdy nebola, no obrovskú závislosť som v sebe určite vypestovala.
Ako vyzeral deň bulimičky?
Okrem štúdijných a tréningových povinností som sa niekoľkokrát denne doslova cpala mňamkami a bolo mi úplne jedno, kde som sa nachádzala. Vždy som však už pred jedlom rozmýšľala, kde to v bezpečí môžem celé vyvrátiť. Bol to hotový management, hlavne aby to nikto nespozoroval.
Kedy si to všimli rodičia a okolie?
Ani neviem, kedy si to presne všimli. Ale keď rodičia videli, že nejako podozrivo veľa jem, veľa času po jedle trávim na toalete, tak im určite napadlo, že so mnou niečo nie je v poriadku. Presne kedy to bolo, si však už nepamätám. Širšie okolie o tom nemalo ani potuchy.
Pomáhali vám upozornenia blízkych a uvedomovali ste si, že to asi nie je cesta?
Všetky nástrahy tejto mentálnej poruchy som poznala, vedela som absolútne, že to čo robím, nie je správne. No to nutkanie a túžba jesť čokoľvek, čo mi napadlo boli silnejšie ako ja. Je to predsa závislosť ako každá iná, či už fajčenie, alkoholizmus, automaty atď., preto upozorňovanie a dohováranie zo strany blízkych vôbec nepomáhali.
Aj keď moja závislosť mala kolísavý charakter, raz som nevracala vôbec niekoľko dní, potom som zase prevracala celý deň. Bojovala som denno denne sama so sebou. A z vlastnej skúsenosti viem, že pokiaľ človek sám nie je vnútorne presvedčený o tom čo robí, kecy okolia nikdy fungovať nebudú.
Ako si môže rodič – laik všimnúť, že jeho dieťa je v područí bulímie a anorexie? Niektoré deti sú prešpekulované a dokážu hrať divadlo.
Tento problém si rodič spočiatku nevšimne, snažíme sa to robiť rafinovane a diskrétne. No postupom času to už tajiť nejde. Človek si všimne, že jeho dieťa príliš veľa je, či sa snaží veľa jedla prepašovať do izby a tam sa nepozorovane nacpávať, veľa času trávi na toalete, alebo naopak dieťa konzumuje veľmi málo.
To už skĺzame do anorexie, ktorá ide ruka v ruke s bulímiou a stáva sa to často, že jedinec postihnutý bulímiou potom prejde do anorexie a naopak. Ďalším zo znakov poruchy je časté sebapozorovanie, váženie sa, či vkuse potreba cvičenia.
Čo všetko pri tejto chorobe hrozí? Ako vplýva na celkové zdravie?
V prvom rade je to poškodenie zubnej skloviny dlhodobým pôsobením žalúdočných kyselín, ktoré vedie až k rozlamovaniu zubov a samozrejme je to poškodzovanie celého tráviaceho traktu. Táto závislosť však vedie aj k strate menštruácie (v mojom prípade bola jej strata podmienená prílišným chudnutím a tým pádom nedostatkom estrogénu), no môže viesť až k neplodnosti. Čo je dosť závažný problém.
Koľko vám trvalo dostať sa z pekla späť?
Tento kolobeh šialenstva u mňa ako na húsenkovej dráhe trval dlhých 8 rokov. A skončil paradoxne lusknutím prstov. Zo dňa na deň. Už som bola z celej tej mašinérie unavená a nebavilo ma stále myslieť na to, kde to vyvrátiť.
Pri svojej novinárskej práci som sa stretla aj s ním. S veľkým Karlom Gottom.
Prvý raz to bolo niekedy v roku 2004 na generálke súťaže MISS. Skromne sedel v prázdnom hľadisku, sledoval program a pripomienky režiséra a čakal na svoj výstup. Nemala som vtedy ešte mobil s fotoaparátom (a tuším ani ešte neboli), takže som sa s ním neodfotila.
Škoda, bola by to vzácna snímka.
Potom sme spolu komunikovali párkrát telefonicky. Prvá príležitosť sa naskytla, keď sa mu narodila dcéra Charlotte Ella. V redakciách sa rozšírila informácia, že Mistr si želá, aby mu každé zverejnenie dostupnej fotografie novorodeniatka novinári oznámili. My v Živote sme to, pochopiteľne, chceli tiež. Tak som mu zavolala. Ako slušná osoba som sa predstavila.
„Dobrý deň, tu je Macháčková z redakcie časopisu Život.“
„Dobrý den. Jak jste to říkala, že se jmenujete?“
„Macháčková.“
Rovnako ako jeho priateľka a budúca manželka Ivana Macháčková, ale to mi v tom okamihu nedošlo. Už len fakt, že mám na telefóne samotného Karla Gotta, bol pre mňa dostatočným dôvodom na to, aby sa mi vypol mozog.
„A to žertujete, nebo skutečne se jmenujete Macháčková?“
„Fakt.“
Potom sme sa chvíľku bavili o mojom priezvisku, pátral, či náhodou nie som Ivanina príbuzná. Bol nesmierne vtipný, milý, láskavý. Žartoval, že by som sa mala s Ivankou zoznámiť, keď už sme menovkyne. Bolo to dávno, ale dodnes si pamätám jeho smiech. Toľko sme spolu diškurovali, až som takmer zabudla, prečo mu vlastne volám.
Nedovolím si tvrdiť, že sme sa poznali. Ale keď som mu potom ešte párkrát volala, hneď si spomenul.
„To ste vy, ta Macháčková, co není Ivanina sestřenka!“
Ani neviete, ako som sa z toho tešila!
Jeho číslo mám dodnes uložené v telefóne. A nevymažem ho. Hoci už mu volať nemôžem.
Bola som na vidieckych trhoch. Možno vám prebehne hlavou asociácia typu: pohodová atmosféra, pravé nefalšované a kvalitné jedlá, vône ako od babičky? Asi vás sklamem. Pretože som prišla domov znechutená a otrávená.
Začnem štatistikou, aj keď to možno bude vyzerať divne. Totiž podľa portálu platy.sk, dosiahne v Bratislavskom kraji iba 38% zamestnancov priemerný plat 1549 eur. Zvyšných 62% tento plat nedosiahne. V čistom zarobí SUPER zamestnanec 1084,30 € mesačne. To je za rok (12 mesiacov) 13011,60 eur. Rok má dokopy 250 pracovných dní, t.j. 2000 pracovných hodín. SUPER zamestnanec teda zarába, ak ma kalkulačka neklame, 6,50 na hodinu v čistom.
A poďme späť na trhy…
Ja som si dala na vidieckych trhoch kuracie krídelká, ktorých cena bola 5 eur za JEDNO krídelko. Bratislavský SUPER zamestnanec by naň robil bezmála hodinu. Mimobratislavský, alebo menej SUPER bratislavský s polovičným platom dve. Píšem tento článok s vedomím, že si isto znepriatelím dosť veľa ľudí. Možno ma budú nenávidieť, možno odsudzovať. Ostáva dúfať, že ostane len pri tom, že ma neukameňujú.
Keď sa vám nepáči, kúpte si v reťazci…
Jedna trhovkyňa, ktorá počula moje rozhorčenie, ma s dávkou neskrývaného dešpektu upozornila na to, že kurčatá sú chované doma a ich cena je teda iná ako v obchode. Vraj, keď sa mi nepáči, mám si kúpiť v reťazci a uspokojiť sa s nižšou kvalitou.
Prosím? To vážne?
Neviem ako chovali kurčatá naše staré matere. Len viem, že to stíhali pri zamestnaní. Stíhali chovať, pestovať, zavárať. Ich životný štýl a rozhodnutia nedotovali daňoví poplatníci ani zákazníci!
Čisto z biznisového pohľadu nerozumiem, ako môže byť tak neporovnateľne drahšie niečo, čo kupujem priamo od výrobcu alebo pestovateľa či chovateľa. Veď vypadávajú náklady na celý reťazec zamestnancov, balenia, skladovania, distribúcie …
Tieto konkrétne krídelká boli podávané na papierovej tácke na ulici, žiadne riady, upratovanie alebo účtenka. Veď predaj z dvora.
Aj preto píšem tento článok.
Dnes je v móde všetko čo je domáce. Ekologické. Z dvora. Bohužiaľ, v mojich kruhoch sa tento trend sa stáva zároveň čímsi ako masovou manipuláciou, vyvolávajúcou výčitky svedomia, ak náhodou zájdem do bežného obchodu. Ja by som naozaj veľmi rada nakupovala všetko priamo od gazdov, ale …
“Diz is not fakin Klondajk!”
Takto zvykol jeden môj zákazník uzemňovať kandidátov na pohovoroch, ak mali prestrelené požiadavky na plat, benefity či pracovné podmienky. Vážim si prácu chovateľa a pestovateľa. Otázka je, či si ten, u koho nakupujem, váži moju prácu a moje peniaze. Veľmi často mám pocit, že nie. V ušiach mi znie pohŕdavý hlas trhovníčky.
Ak sa vám nepáči, choďte si kúpiť do supermarketu. Nuž a ja jej odkazujem, že my spotrebitelia len konečne poznáme cenu našej práce.
A nežartujte s bývalou HR babou!
Pokiaľ niekto napríklad predáva lekvár z ovocia z vlastných nepostrekovaných stromov za 8 eur za fľašku, tak ma strašne zaujíma cena jeho práce! Rýchlo si to spočítajme: varenie 10 litrov lekváru mi trvá , ak sa s tým hrajkám, 4 hodiny. Päť, nech nežeriem. To je 1 liter = 3 x 3 dcl fľaštičky a ešte deci mi zvýši k dobru. Takže za 5 hodín som uvarila 30 fliaš, z ktorých každú predám za 8 eur. 240 eur za 5 hodinovú prácu nie je zlý deal! A naviac odvrknem zákazníkovi, nech nakupuje v supermarkete, ak sa mu nepáči.
A ja stále myslím na tie naše babky, ktoré zavárali širokú škálu výrobkov z toho, čo dopestovali. Popri zamestnaní! Pánom trhu, ako hovorí môj muž, je spotrebiteľ. Ja tomu hovorím voľba peňaženkou – ja volím, koho svojim nákupom podporujem.
Úprimne? Pri konzumácii tých krídeliek z papierovej tácky som sa cítila okradnutá. Transakcia sa uskutočnila preto, že v daný moment som bola príliš hladná na to, aby som si pýtala peniaze späť a otočila sa na päte hľadať novú poživeň.
Pri každom nákupe si zákazník kupuje spolu s výrobkom aj zážitok a pocit. Môj zámer bol podporiť dobrého človeka, ktorý sa živí prácou svojich rúk. Výsledkom je pocit, že zo mňa urobili hlupaňu, ktorá vysolila za dve kuracie krídla a tri zemiakové placky takmer trinásť eur.
Tak a máme za sebou náš ďalší víkendový reštart. Partia super ľudí, ktorí sa predtým nepoznali mala možnosť spoznať sa navzájom a každý si odniesol čo potreboval a podľa spätnej väzby aj niečo navyše.
Prečo robíme reštarty?
Poznáte to možno aj na sebe. Niekedy sa v živote zasekneme a hľadáme odpovede. Preto sme sa rozhodli, že minimálne v oblasti balansu, zdravého stravovania a pohybu sa pokúsime dať ľuďom okolo 40ky a vyššie návod, ako sa pohnúť ďalej. Náš program je preto ušitý na potreby každého účastníka zvlášť.
Individuálne debaty s výživovou poradkyňou a fyzioterapeutkou
Ak máte pocit, že ste už v stravovaní vyskúšali všetko, ale nedarí sa vám, tak Nela Sullens je v tomto skvelá. Podporí vás a dostanete aj konkrétne návody. Zázraky na počkanie nečakajte, ale postupnou prácou sa už desiatky jej klientov dostali tam kam potrebovali. Podobne je to aj s cvičením. Máte zdravotné obmedzenie? Pohyb však potrebujete. Preto je dobrá konzultácia s fyzioterapeutkou. V našom tíme máme skúsenú Elenu Bernátovú, ktorá vie na základe analýzy stanoviť, aký pohyb je pre vás vhodný. Potom už idú výhovorky bokom. Verte, že telo sa vám odvďačí.
Zľava: Elena Bernátová, Martina Valachová, Nela Sullens
Pohyb v prírode prospieva duši aj telu
Náš reštart sa tentokrát konal v Hoteli Osobitá, ktorý je umiestnený v Západných Tatrách. Je obkolesený vysokými smrekmi a hneď ako vyjdete z recepcie hotela ste prakticky v lese. Nuž a les je terapia sama osebe. V rámci nášho pobytu vždy plánujeme aj aktivity vonku.
Sme nesmierne radi, že sme získali lektora pre Nordic Walking a turistiku – Róberta Kormaňáka. Ten vedie aj Nordic walking Orava – oplatí sa ho sledovať. Robo sám mal problémy s obezitou. Z pôvodných 175 kíl je dnes na váhe 123 kilogramov a pokračuje ďalej. Preto je nielen skvelým lektorom, ale aj chodiacou inšpiráciou.
Našim účastníkom „zájazdu“ predviedol a vysvetli základné zásady pri Nordic Walkingu a zaviedol nás aj do Juráňovej doliny. Jedna z účastníčok sa vykúpala priamo v kaňone. A Robo ju v tom nenechal samotnú!
Zdravý pitný režim, koniec vráskam a dobrý spánok
Teší nás, že na spoluprácu prikývli traja partneri, ktorí nám poskytli kvalitný pitný režim, super krémy proti vráskam a ešte aj funkčný preparát (nielen) na dobrý spánok. Ale poďme po poriadku.
Pitný režim je dôležitý a pri športe zvlášť. Preto sme radi, za DIVAS vitamínové vody bez chémie, ktoré nás sprevádzali po celý čas. Okrem toho, že sme vďaka nim neboli smädní, doplnili aj deficit vitamínov a minerálov.
Vrásky okolo očí budú už minulosťou, pretože všetci účastníci dostali DULCIA výživné očné krémy na noc. Ide o čisto prírodnú slovenskú kozmetiku, ktorá sa „varí“ na Slovensku. Krémik, ktorý dostali dámy ako darček obsahuje kofeín a veríme, že pleť prebudí rovnako, ako ranná káva.
Každá dáma navyše obdržala aj peľové zrno. Teda presne povedané SERELYS. A načo je to dobré? Ide o prírodný produkt, ktorý pomáha prekonávať príznaky predklimaxu a klimaxu. Napríklad sa vie zaslúžiť aj o kvalitný a neprerušovaný spánok. Trošku sme na tú tému špásovali – niektoré dámy sa neprebudili na rannú rozcvičku. Vraj za to môže peľové zrno. No určiteee? Serelys dokáže veľa. Ak ste v období, kedy by sa vám zišlo, oplatí sa zistiť viac.
Neplánovaná prednáška pre lepšie videnie
V rámci podujatia zvykneme robiť večerný program. Sadnem si a podľa nastavenia a skupiny robím takú debatu (miestami vraj aj show). Snažím sa zapojiť každého v miestnosti, pretože odovzdávanie skúseností je obohacujúce. Som rada, že tentokrát sa v sobotu program niesol aj v znamení učenia – Ako si vylepšiť zrak prirodzene. Daniela Maťuchová je lektorka Batesovej metódy a pútavo nám čo to vysvetlila aj naučila. Na jeseň bude mať workshopy v Bratislave – ak potrebujete vylepšiť svoje videnie, tak neváhajte.
Ako si zachovať zdravie po štyridsiatke? Na budúce sa pridám!
Pod našou udalosťou na Facebooku a na ostatných sociálnych sieťach píšu mnohí, že nabudúce sa pridajú. Nuž tak chystáme jarný reštart. Môže sa vám to zdať ďaleko, ale vedzte, že to prebehne. O termíne a programe, ktorý chceme zostaviť pre dve skupiny – začiatočníci a pokročilí vás budeme informovať. Veríme, že sa spolu stretneme. Keď máte predbežný záujem, napíšte nám a budeme vás kontaktovať.
P.S: Titulná foto – tentokrát sme sa rozhodli podporiť chránenú dielňu. Namiesto tričiek ktoré sa zvyknú použiť iba na jedno podujatie nám vyrobili textilné vesty s nápisom KONEČNE SI UŽÍVAM. Použijeme ich aj nabudúce. Aj takto sa dá šetriť životné prostredie. Ďakujeme firme KREATIVA
Aj keď občas vrčíme. Vlastne – tak, ako každý. Ja viem, ten strach nie je niečo vedomé, ako že viete prečo sa bojíte pomaly aj muchy – v detstve ste zažili uštipnutie osy na nebezpečnom mieste a odvtedy vás desí všetko čo lieta a bzučí. Vlastne tie pocity súvisiace s ľuďmi s ťažkým zdravotným handicapom nie sú ani tak strachom z nás, ako rozpaky v komunikácii.
O čom debatovať s nevidiacim?
Úplne o všetkom. Celkom vážne. Prešlo okolo auto so zaujímavou reklamou? Pokojne mu ho popíšte, povedzte, čo vás na ňom zaujalo. Videli ste včera zaujímavý film? Pokojne sa rozprávajte o televízii a možno zistíte, že váš nevidiaci spolu diskutér sa denne snaží nezmeškať svoj seriál, lebo miluje hlášky postavy, ktorá sa vám okrem hlášok páči aj výzorom.
Všimli ste si, že na jeho vzhľade niečo nie je v poriadku? Úplne normálne mu to diskrétne povedzte. Je veľmi nepríjemné, keď mám „fúzy“ od napríklad cviklového šalátu – cítim čudné pohľady, uvažujem, čo na mne nie je v poriadku … decentne si skontrolujem gombíky na blúzke prípadne či nemám „otvorenú mäsiareň“, všetko je ako má byť, no ľudia pozerajú ďalej. Niet nad človeka, ktorý v takom momente príde a diskrétne mi povie, v čom tkvejú pohľady ostatných. Len skrátka nevedia, ako mi to oznámiť.
Vôbec sa nemusíte vyhýbať slovám ako „videl si“, „sleduj“ alebo iným výrazom vystihujúcim videnie. Nie, nejdem tu napísať že veď vidíme srdcom (mimochodom to je otrasné klišé), ale vidieť pre nás znamená počúvať, možno aj ohmatať si. Nech vás teda nedostane do rozpakov, keď vám taký zrakáč zahlási – ukáž, nech si to pozriem. Ono to vlastne znamená, že si to potrebuje ohmatať.
Ak sa potrebujete z akéhokoľvek dôvodu vzdialiť, upozornite na to nevidiaceho, ktorý vám niečo vysvetľuje. Keď to urobíte nenápadne, ako že veď spolu diskutér si nič nevšimne, je pre neho veľmi nepríjemné, keď si uvedomí, že ten, s kým sa rozprával Bohvie kedy ufujazdil. Je to maximálne neslušné. Pokojne sa ospravedlňte, že sa musíte vzdialiť a je „vymaľované“. Nevidiacemu ušetríte nepríjemný pocit z toho, že sa „rozprával sám so sebou“ a vy nebudete za burana.
Nevyžiadaná pomoc nie je pomoc.
Pamätám si na jednu cestu do Bratislavy. Na Trnavskom mýte som mala prestúpiť z autobusu na električku a to chcelo využiť podchod. Presne som vedela, koľko výstupov musím obísť, aby som sa dostala k tomu „svojmu“ a nezamotala sa. Lenže. Keď som zišla po schodoch, pribehla ku mne náhodná okoloidúca a poďho so mnou krížom cez ten priestor.
Hovorím jej, že ja presne viem, kam sa potrebujem dostať, že jej veľmi pekne ďakujem za pomoc, ale naozaj si nemusí robiť starosti … No pani ako ma tlačí pred sebou tak mi vykladá, ako ona rada pomôže a poďte, veď ja vám nejdem spraviť nič zlé… Tak ma „vytlačila“ až na Zemský povrch s tým, že ona si nastúpila na svoj trolejbus či čo to bolo a mne chvíľu trvalo, kým som zistila, kde vlastne som. Ale super, pani mala skvelý pocit z „pomoci“.
Vozičkár je človek, nie len vozík.
Možno budete prekvapení, ale kým som sa druhýkrát naučila chodiť občas sa mi stalo, že čakám niekde na asistentku pozerám do mobilu, pokojne si píšem status a zrazu si uvedomím, že „do kelu, veď ja sa presúvam!“ Dvihnem hlavu od mobilu a samozrejme že sa slovne bránim. Síce chápem, že dotyčný sa potrebuje dostať čo ja viem k výkladu pred ktorým stojím, ale stojí tam človek, nie vrece zemiakov.
Ak vám preto bude vozíčkar zavadzať v ceste, normálne ho požiadajte či by sa mohol trošku posunúť. Taký vozík vďaka štyrom kolesám vyzerá byť stabilný, ale občas nie je sranda udržať balans. No a ak vás nejaký dobrák posinie tak, že sa (napríklad) jedným kolesom dostanete mimo obrubník, celkom ľahko vás z toho vozíka doslova „vysype“. Na druhej strane – viete si predstaviť, že niekto vás len tak chytí „za golier“ a preloží o pol metra ďalej?
Ak chcete pomôcť, opýtajte sa, či môžete a ako na to. Vozíčkar zväčša presne vie, ako sa (napríklad na ten zmienený obrubník) s pomocou dostať, no ak je pomoc nesprávna, ľahko môže prísť k úrazu. Preto aj tu platí – ak chcete pomôcť, nehanbite sa „priznať“, že síce radi pomôžete ale neviete ako na to. Človek na vozíku vám bude veľmi vďačný, lebo to je skutočná pomoc.
Ak máte možnosť, nestojte nad vozíčkarom ako taký „výkričník.“
Ak nemáte možnosť rozprávať sa „z očí do oči“ tak, že si sadnete, skúste sa aspoň postaviť tak, aby sediaci človek nemusel po minúte rozhovoru s vami dostávať kŕče do šijového svalstva.
V žiadnom prípade prosím neľutujte. Ak príde reč na príčinu zdravotného handicapu, radšej nepovedzte nič, ako reči typu „to ma veľmi mrzí“. Mne príde na um vždy otázka – a prečo by to malo mrzieť vás? Samozrejme že ju nepoviem, lebo veď by to bolo trápnejšie ako to ticho čo nastane.
Komunikujte priamo s človekom s handicapom, nie s jeho sprievodcom.
Doprovod častokrát (napríklad na úrade či u lekára) netuší, kvôli čomu sa tam s vami ocitol. On vie len toľko, že potrebujete pomoc pri premiestnení sa z bodu A do bodu B cez bod C. Osobne som sa veľmi čudovala, keď som sa aj u niektorých lekárov či sestričiek stretla s tým, že komunikovali spôsobom „A čo jej je? Bolí ju niečo? Mala horúčku?“ Kto mi robí často doprovod s tým sme už zohratí a vie, že v takejto situácií mi môže otázku pokojne pretlmočiť. Ja odpoviem jemu spôsobom „povedz pani doktorke, že…“ a keď hlava študovaná nepochopí, tak sprievodca po chvíli takéhoto rozhovoru typu „ako u blbých na dvore“ na rovinu povie – pokojne sa spýtajte priamo jej, ona aj počuje, aj normálne komunikuje.
Keď som mala 30, moja spoločníčka mi povedala, že už to pôjde len dole vodou. Mala som z toho šok. Zaoberala sa kozmetikou a pozerala sa na to z hľadiska starnutia pleti.
Potom som mala 40 a môj syn mi povedal; “Mama moja krásna, ty nestarni. Ty len mladni.” Zlatýýý.
Tak som sa rozhodla, že to nedopustím a budem sa snažiť o to, aby som sa cítila dobre. Len tak sama pre seba, ale možno aj preto, aby to aj iných ľudí motivovalo pracovať. Takže pravidelne sa hýbem, nezjem len tak hocičo a pribudla už aj tvárová joga. A nehovorím, že sem-tam nevyužijem výdobytky medicíny.
Kategorizovanie ľudí podľa veku, zisťujem časom, je úplná hlúposť.
Počas víkendu sme mali náš Víkendový Reštart. Článok spracujeme, pretože to bolo veľmi inšpiratívne podujatie. Cez jednu prestávku som sa rozprávala so Zuzkou. Veľmi energická dáma. Rozprávala mi príbehy z pohovorov a konštatovala, že zažila šok. Na niekoľkých miestach sa jej totiž otvorene spýtali:
„A koľko to vy máte vlastne rokov?“ Bola nahnevaná, pretože odborne vyhovovala. Vek však vraj nesedel.
Iná situácia. Nedávno ma jeden mladý muž učil veci z oblasti online marketingu a povedal mi, že sa cíti vyhorený. Bože taký mladý a vyhorený?
A minule som stretla môjho bývalého frajera. Zvítala som sa s ním a pýtam sa: “ako sa máš?”
“Ako sa už môžem mať veď už som starý – už to nejako došuchocem do dôchodku.”
Ostala som stáť v nemom úžase na chodníku. Do tohto som bola buchnutá? Akože jasné, že nemusí byť každý taký workoholik a mať pred sebou večne nejaké ciele a rozrobené projekty, ako ja.
Pravdaže, nie každému sa chce ísť behať, aj keď je vonku zima. Alebo skúšať nové veci a metódy. Mne sa však chce. “Došuchotať” sa totiž nikam nechcem.
Súvisí výkon a nasadenie človeka s vekom?
Osobne si myslím, že postoj, výkon a nasadenie človeka absolútne nesúvisí s vekom. Mali by sme raz a navždy túto diskrimináciu vyčiarknuť. A to ihneď z viacerých oblastí života. Preto ma nesmierne teší, že stále viac a viac ľudí reflektuje na náš projekt 40plus. Ak náš projekt a magazín ešte nepoznáte, pozrite sa naň. Ak je vám sympatický, pošlite informáciu kamošom, ktorých by mohol obsah zaujímať. Pozvite ich na naše sociálne siete.
A prečo 40+?
Po štyridsiatke sa mnohé veci začnú meniť. Nielen v tele, na tele ale aj v hlave človeka. Projektom chceme osloviť ľudí po štyridsiatke. Čiže aj päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov a vlastne všetkých. Spája nás veľa tém. Vieme sa navzájom posúvať a inšpirovať. A myslím si, že otázka: „Čo koho do toho koľko ja mám rokov?“ nie je len moja. Môže sa stať aj vašou.
P.S: Ak sa chcete dozvedieť viac informácií aj o tom „čo mi šrotuje hlavou“, vypočujte si napríkladpodcast Talkslow. Je dlhý, verím však, že zaujímavý.
Ak máte viac ako 40 rokov, čo by ste odpovedali na nasledujúcu otázku: Aký by bol môj život, keby by som bol v dvadsiatich vedel to, čo viem dnes? Ak je vaša odpoveď niečo ako „určite by som bol urobil lepšie rozhodnutia a dnes by som bol lepší“, prečo sa bojíte zamestnať ľudí nad 40 rokov?
Pravdepodobne nenájdete v našich firmách bežnejší predsudok, ako je ten o dôležitosti veku, pri rozhodovaní o tom, či niekoho zamestnať alebo nie. Je to predsudok, ktorý sa dá v niektorých prípadoch obhájiť, ale vo väčšine prípadov nie.
Fixné Idey
Za posledných dvanásť rokov vediem spoločnosť, ktorá učí manažérov najímať produktívnych ľudí. Jeden z najťažších problémov je dostať z hlavy zamestnávateľa niektoré fixné idey o výbere personálu. Fixná idea je definovaná ako myšlienka, presvedčenie, alebo názor, ktorý nie je založený na vlastnom pozorovaní. Takže je to niečo, čo ste prijali práve preto, že ste si to prečítali v článku, alebo ste to počuli od niekoho, koho považujete za autoritu v danej oblasti … ale nikdy ste sa nepresvedčili na vlastné oči, či to pre vás funguje.
Pri prijímaní zamestnancov existuje veľa ideí tohto druhu: Ženy sú stabilnejšie, ženatí muži sú zodpovednejší než slobodní, je veľmi dôležité, z akej univerzity je kandidát, šaty a gestikulácia kandidáta počas pohovoru určuje jeho výkon, a samozrejme … kandidát musí mať 25 až 40 rokov.
Niečo, s čím sa stretávam veľmi často, je tvrdenie, že kandidáti po 40tke alebo 50tke už nie sú produktívni. Zaujímavé je, že toto tvrdenie často pochádza od majiteľa spoločnosti, ktorý má viac ako 40 alebo 50 rokov…
Kedy môže byť vek problémom?
Ak máte veľmi mladý tím, v ktorom majú všetci, vrátane vás, menej ako 30 rokov, môže byť ťažké, aby sa 50-ročný hráč prispôsobil kultúre nového tímu. Pre týchto ľudí môže byť ťažké obedovať s ostatnými ľuďmi v tíme, pretože nemajú spoločné témy, o ktorých by mohli začať rozhovor. Ale aj v tomto prípade musíme vziať do úvahy, že vek je duševný stav.
Nájdete určite 20-ročných ľudí, ktorí myslia a majú postoj 40-ročného človeka, rovnako ako 50-ročných, ktorí ľahko zapadnú medzi oveľa mladších ľudí vďaka svojmu prístupu k životu a ich záujmom.
Kedy je starší kandidát výhodou?
Ak potrebujete zamestnanca, ktorý bude pracovať na veľmi stabilnej pozícii a nechcete neustále trénovať inú osobu, mali by ste sa pozrieť po možnosti zamestnať človeka, ktorý už vychoval svoje deti a má svoj život vysporiadaný. Nemá príliš veľa ambícií z hľadiska svojho pracovného života. Taký, ktorému môžete uveriť, že skutočne hľadá stabilitu. Samozrejme, po vyhodnotení, že dotyčná osoba má zručnosti a produktivitu potrebnú pre danú pozíciu.
Úvaha o generácií Millennials
Táto generácia mladých ľudí, narodených v rokoch 1980 až 1998, ktorej sú pripisované špeciálne vlastnosti, ktoré hraničia s genialitou a mystikou, ktorí majú akosi zabudovanú technológiu vo svojej DNA a ktorí by nás mohli ľahko ohúriť na výberovom pohovore, sú úplne normálni ľudia.
Je to generácia rebelov, a rovnako ako všetci v tom veku, kráčajú v rozpore s normami stanovenými predchádzajúcou generáciou. Generácia, ktorá vďaka technológii dosiahla, aby bola vypočutá a pochopená. Mohli by sme povedať, že tí, ktorí sú naozaj zvláštni a odlišní, sú ľudia predchádzajúcej generácie, ktorí boli ochotní s nimi zaobchádzať ako s cennými ľuďmi a počúvať ich názory a pokúšať sa pochopiť ich realitu.
Medzi týmito Millennials je všetko možné. Podobne, ako v iných generáciách: sú medzi nimi géniovia, čestní, produktívni, leniví, ale i kriminálni ľudia. V skutočnosti vek nie je rozhodujúci pri výbere personálu, až na určité výnimky. Rozhodujúca je vaša schopnosť rozlišovať medzi produktívnymi a deštruktívnymi ľuďmi, a predpovedať správanie sa ľudí. A to sa dá naučiť.
Petrohrad, Petrograd, Санкт-Петербург, Leningrad, množstvo mien, ktoré označujú stále to jedno jedinečné ruské mesto s bohatou históriou. Druhé najväčšie mesto Ruska by si na dôkladnú prehliadku vyžiadal aj dva mesiace, my sme mali päť dní. A aký bol prvý dojem z tohto mesta? Všetko je veľké. Baľšoj gorod. Vitajte v septembrovom Sankt-Peterburgu.
Letisko Pulkovo nebolo nič moc, ale letecká spoločnosť Rossiya bola presná na minútu. Prvá vec, ktorá mi urobila trochu škrt cez rozpočet v komunikácii, sú nenormálne drahé dáta v Rusku. Druhá vec bolo uvedomenie si, že s angličtinou tu nepochodím. Musela som otvoriť zaprášenú mozgovú zásuvku s odloženými ruskými slovíčkami a čiastočne sa spoľahnúť aj na rodičov, ktorí sa učili ruštinu predsa len dlhšie než ja. Ale podarilo sa, taxikára, ktorého sme mali objednaného sme našli a odviezol nás do nášho, rok dopredu rezervovaného apartmánu Vesta na nábreží rieky Fontanky.
Počas piatich dní sme videli Cárske Selo so slávnou Jantárovou komnatou (mestečko Puškin), Peterhof, Ermitáž, hlavné chrámy a Nevský prospekt (niečo ako naša Obchodná ulica, len tisíckrát väčšia, má 4,5 km na dĺžku a maximálna šírka je 60 m) sme prechodili tam aj späť niekoľkokrát. O jednotlivých dňoch budem písať podrobnejší blog v mojom cestovateľskom denníku, ale chcela by som sa podeliť o niekoľko postrehov z nášho krátkeho, ale zato intenzívneho pobytu v Petrohrade.
Všetko je tu veľké
Široké cesty, veľké budovy, veľké parky, vysoké pomníky, veľké námestia. Moskovský prospekt, ulica dlhá 10 km, je široký chodník, štvorprúdovka tam, pás pre dvojo električkových koľajníc, štvorprúdovka nazad a zasa širokánsky chodník. Ulicu lemujú obytné budovy s minimálne štyrmi poschodiami alebo dlhé bloky budov, ktoré sú prerušované množstvom stromov a zelene. Obytné budovy sú často stavané do štvorcov s vnútorným dvorom a sú poprepájané priechodmi. Náš byt mal steny hrubé asi meter, úplne masívna stavba, a dvojo vchodových dverí. Ale schody a chodba vyzerali ako z ruského filmu.
Prepitné v reštaurácii
Prvý večer sme navštívili Gruzínsku reštauráciu, kde sme ochutnali výborný syrový koláč, fantastický boršč a výborný šašlik. Čašník nám vydal do rubľa, ba pred nami utekal, keď sme mu chceli nechať niečo navyše. Situácia sa opakovala na ďalší deň v ruskej reštaurácii, kde sme si za to vyslúžili škaredé pohľady od čašníčky. Na nete písali, že niekde si prepitné pripočítajú k cene, ale že je to v podstate urážka. Ups, iný kraj, iný mrav. Tak sme potom už prepitné nedávali.
Nepriama komunikácia
Tak som si pomenovala komunikáciu bez očného kontaktu. Keď sme kupovali kartu Citipass, a mladá dievčina mi na moje otázky síce odpovedala v angličtine, ale s pohľadom upretým do zeme. Tiež sa mi to stalo, keď som v jedálni jednej pani v rade vysvetľovala, že sa nepredbieham, iba si potrebujem zobrať príbor.
Odpovedala mi s tvárou obrátenou na svoju kolegyňu, s ktorou stála v rade. S takýmto správaním sme sa stretli ešte niekoľkokrát. Žiadny očný kontakt. A nedajbože úsmev na tvári, to bola naozaj výnimka. Prečo ľudia 21.storočia majú zachmúrené obočia v Petrohrade, neviem. Rozhodne Slováci nie sú takí zachmúrení ako si myslíme.
Relativita zimy
S pani upratovačkou, ktorá prišla prevziať apartmán v deň odchodu, sme hodili reč o vhodnom ročnom období na návštevu Petrohradu. Nám počas piatich dní dva dni pršalo. Pani nám jednoznačne odporučila leto, to je príjemných 25 stupňov. Ale aj zima je podľa nej fajn, tých mínus 30 sa dá v pohode zniesť. Problém je mínus 40, to je už fakt zima aj pre miestnych. Ha ha ha, sa nechcem zlomiť v zákrute.
S eurom si kráľ
Kurz v banke je teraz cca 70 rubľov za 1€. Taxík z centra na letisko stojí 950 rubľov, večera v podniku vyššej kategórie pre piatich s polievkou, hlavným jedlom a dezertom a samozrejme cárskou vodkou a čajom stála 10 000 rubľov, liter benzínu tuším 46 rubľov. S eurom si proste kráľ.
Krása nevídaná
Prejsť všetky pamiatky v Petrohrade, to chce čas a veľkú duševnú kapacitu. Každý deň sme videli krásu nevídanú, či už v kráľovských palácoch, ich záhradách alebo v múzeách. Kapacitne sme nestíhali spracovávať toľko podnetov, a to nielen čo sa týka exponátov, ale aj samotných budov, ktoré sú mnohé vyzdobené krásnymi freskami, ornamentami a tapetami.
Obdiv k vôli obnoviť zničené mesto
Počas 2. svetovej vojny bolo mesto a samozrejme aj kultúrne pamiatky katastrofálne zničené, viď stať v dejepise blokáda Leningradu. Túto ľudskú, ekonomickú a kultúrnu spúšť pripomínajú fotografie z tých čias priamo v niektorých pamiatkach. A ďalšie fotografie pripomínajú cestu obnovy zničeného dedičstva. Fénix vstal z popola.
Benátky severu
Petrohrad sa rozprestiera na niekoľkých ostrovoch a do rieky Nevy sa v meste vlieva niekoľko jej prítokov, takže je tu veľa mostov a mostíkov, ktoré pripomínajú kanály v Benátkach. Plavba loďou po kanáloch alebo po rieke Neve je jednou z hlavných atrakcií a je príjemným spôsobom ako objavovať Petrohrad. Ale Benátky to nie sú.
Ako sa vyhnúť radom turistov
Všade, kam je to možné si treba kúpiť online lístok. Pri niektorých pamiatkach je počet online lístkov obmedzený, ale treba to skúsiť. Rozhodne tým človek ušetrí čas aj energiu. Ďalšou možnosťou je kúpa turistickej karty. V Petrohrade je možné kúpiť dva druhy kariet, my sme si kúpili Citipass. Rozhodne sa to oplatí a nestojíte v rade pri pokladni.
Mesto parkov a záhrad
Sú všade a takmer na každom rohu. Vždy s fontánou alebo s väčšou či menšou sochou velikána. Von je 18 stupňov, ale ľudia sedia v parku. Alebo behajú v parku. Alebo sa deti hrajú v parku.
A dobrá správa na záver
Od 1.10.2019 do Petrohradu stačia bezplatné elektronické víza. Netreba váhať, lebo návšteva Petrohradu určite stojí za to.
V rade pred pokladňou stojí aj mladá žena s asi päťročným dievčatkom. Dieťa pokojne stojí, drží mamu za ruku, keď tu sa jej opýta…
„Mami, máme už všetko nakúpené?“ „Áno zlatko, máme všetko. Prečo sa pýtaš?“ „Zabudla si kúpiť víno.“
Mama nasucho preglgla a zatvárila sa, akoby ju niekto práve ovalil gumeným kladivom. Poobzerala sa nenápadne naokolo a všimla si pána za nimi, ako sa snaží zakryť smiech.
„Zlatko, veď víno nepotrebujeme, čo ti to napadlo?“ Stíšeným hlasom vraví žena. „Ale mami, veď skoro každý deň si kupuješ víno, aby si si mohla večer dať na tie tvoje nervy.“
Ženu zaliala vlna horúčavy. Mala pocit, že sa na nich pozerá celá predajňa. Mala silné nutkanie sa ihneď kamsi vypariť. Chlapík za ňou tlmene vyprskol. Podarilo sa jej však zachovať rozvahu.
„Janka, chceš si kúpiť tie tvoje cukríky? Videla som ich, tam v regáli.“ „Jééj mami, fakt môžem? Veď si vravela, že by som toľko cukru nemala jesť.“ “ Nóó, keď si dáš raz za čas jeden cukrík, nič sa nestane.“ Snažila sa usmiať. „Mami, ty si super!“ Nadšene zvolalo dievčatko a rozbehlo sa k regálu s cukrovinkami. Rýchlo našlo svoje obľúbené cukríky. Keď sa vracalo k pokladni, prechádzalo okolo regálov s vínami a napadlo ho, že mamičku poteší svojou starostlivosťou, keď jej ona dovolila kúpiť tie cukríky.
„Mamíí…a naozaj nechceš to víno? Doma sa ti tuším už minulo.“ Zakričalo dievčatko hlasno cez pol predajne tak, aby ju mama počula. Na sekundu ruch v predajni stíchol a asi dvadsať očí sa najprv pozrelo na dievčatko a hneď na to na matku v rade pred pokladňou. Zopár ľudí sa usmialo, niekto sa zamračil a ktosi vybuchol do hlasného smiechu.
Mama sklonila hlavu a snažila sa tváriť, že neexistuje. Tvár jej celá očervenela. Pár krát sa zhlboka nadýchla a pozrela sa na dcérku stojacu stále pri regáli s vínami. Snažila sa ju nezabiť pohľadom.
„Nie Janka, naozaj netreba. Poď sem už, rýchlo.“ Pani stojaca pred zúfalou ženou sa k nej otočila a vraví: „Pani, nič si z toho nerobte, to sa môže stať každému. Deti sú raz také, prostoreké a úprimné. A napokon, nevyzeráte na alkoholičku.“ Upokojovala staršia pani matku chlácholivými slovami a na znak súcitu jej stisla ruku a usmiala sa.
Keď sa konečne dostali k pokladni, Chlapík za kasou sa usmieval, no bolo na ňom vidno, že sa musí premáhať, aby sa nahlas nerozosmial. Bolo mu tej pani aj ľúto, no tá situácia bola komická.
Žena zaplatila nákup, rýchlo ho naložila do tašky a ešte rýchlejšie odchádzala z predajne. Bleskovo trielila k východu a dcérka za ňou. „Mamííí počkaj, kam tak letíš? To kvôli tomu vínu?“
Žena zaregistrovala, ako sa v predajni niekoľko ľudí rozosmialo. Matka takmer vyrazila dvere na predajni, keď to začula. „Tak do tohto obchodu už nikdy nevkročím. Hanba na sto rokov.“ Dušovala sa sama sebe.
No Janka bola šťastná, že má svoje obľúbené cukríky.
Meteorológovia predpokladajú na tento víkend 28.- 29. septembra iba 18 % riziko zrážok a preto si môžete pokojne naplánovať výlet. Napríklad do nádhernej rázovitej dedinky v Strážovských vrchoch. V Čičmanoch sa bude opäť konať Celoslovenské stretnutie fujaristov. A ručím vám za to, že to bude skvelé!
Z pôvodne malej akcie, ktorú začalo pred štrnástimi rokmi robiť pár nadšencov pre seba a svojich priateľov, vyrástol úžasný festival. Spája komunitu folkloristov s laikmi, ktorí s úctou obdivujú tých, ktorí dokážu interpretovať umenie našich predkov v čistej nepokazenej forme. Na podujatí, ktoré sa muselo presťahovať z dvora Humna Ondreja Gregora na nádvorie kaštieľa, aby sa všetci pomestili, vystupujú každý rok zaujímaví účinkujúci.
Tento rok sa môžeme tešiť okrem fujaristov zo Slovenska i zahraničia aj na Heligonkárov z Čierneho Balogu, FS Hriňovčan, MSS Chlopi z Heľpy, Trombitášov y Fsk Javorník Lúky a domácu folklórnu skupinu Lastovienka. Súčasťou akcie bude aj výstava legendárneho výrobcu pastierskych hudobných nástrojov Pavla Smutného. Vernisáž bude 27.9. a výstava bude verejnosti sprístupnená v čičmianskom kaštieli do 13.októbra.
Unikát
Zdá sa vám, že v 21. storočí je fujara len zaprášený závan minulosti? Oj, ako veľmi sa mýlite… Čím ďalej tým viac ľudí ho objavuje a z dekorácie opretej niekde v kúte sa stáva živý nástroj. Od novembra 2005 je slovenská fujara zapísaná do Zoznamu diel ústneho a nehmotného dedičstva humanity UNESCO. Zaslúžil sa o to najmä slovenský profesor, hudobný vedec Oskar Elschek.
Dávnejšie som robila s ním na túto tému rozhovor a povedal mi : „Kým sa tak stalo, predchádzal tomu zdĺhavý proces. Bolo to množstvo papierov. Najdôležitejšie bolo predložiť komisii štúdie a výskumy, ktoré dokazujú, že nikde inde na svete sa fujara nevyskytuje, že je to slovenské špecifikum. Podobné nástroje existujú v Indonézii, kde majú domorodci dlhú píšťalu a musia k nej pridať ešte jednu pomocnú, a u Indiánov v Strednej a Južnej Amerike. Tie sa však zásadne líšia od našej fujary, majú inú techniku. V Európe nič takéto v ľudovej tradícii neexistuje.“
Písomné dôkazy
Dokonca mi vtedy porozprával aj o tom, že prvé písomné doklady o existencii fujary sú z desiateho storočia. Našli sa v zápisoch arabského cestovateľa, ktorý si poznačil, že u Slovanov videl hrať na „dva lakte dlhých píšťalách“. Neskoršie dôkazy pochádzajú zo sedemnásteho storočia, hovoria, že bačovia hrávali na fujare.„Bača bol šéf a iba on mohol na nej hrať. Najstaršie zachované nástroje s tromi dierkami, ktoré sa našli, sú z osemnásteho storočia.
Pre fujaru je typické jej zvláštne zafarbenie zvuku, prefukuje sa do veľmi vysokých tónov a má zvláštny ‚zašumelý‘ – tón. Dá sa na nej hrať len jedna špecifická tónina. Fujara je spojená nielen s pastierskou, ale aj so zbojníckou tematikou. Na konci šestnásteho a začiatkom sedemnásteho storočia v čase protitureckých bojov vojská vykrádali dediny a ľud utekal do hôr. Aby prežili, chodili zbíjať, a tým sa začína na Slovensku zbojnícka tradícia,“ vysvetlil mi profesor Elschek.
Na Slovensku nie je fujara jediným takýmto nástrojom – máme naozaj obrovské množstvo najrôznejších píšťal, vraj až okolo šesťdesiat. Unikátna je „koncovka“, ktorá nemá ani jednu dierku, hrá sa nej „prefukovaním“. Niečo podobné sa vyskytuje u dvoch európskych národov a jedna v Altaji.
Ak ste ešte nenavštívili Čičmany a nepočuli hrať naživo fujaristov, odporúčame vám v sobotu tento hriech napraviť.
Starostka obce, zanietená folkloristka Iveta Michalíková ( rozhovor s ňou tiež pripravujeme), vám odkazuje: „Srdečne vás všetkých pozývame a tešíme sa na vašu návštevu. Privítame s radosťou všetkých milovníkov folklóru a našej krásnej dedinky.“
Pijem filtrovanú vodu z vodovodu. Nekupujem balenú. Veď načo? Vedeli ste však, že po dlhšom pití filtrovanej vody vám môžu chýbať minerály a niektoré stopové prvky? Je preto dobré striedať pitný režim s minerálnymi vodami, alebo s vodami, ktoré sú obohatené o vitamíny – tzv. vitamínové vody, funkčné nápoje a šťavy.
Funkčný nápoj nie je „energeťák“
Niekedy sa stáva, že si vitamínovú vodu alebo funkčný nápoj ľudia zamieňajú s nápojom energetickým. Je tu však veľký rozdiel. Dobre namiešaný vitamínový či funkčný drink má v prvom rade prírodné zloženie. To znamená, že neobsahuje žiadne konzervačné látky, farbivá a dokonca ani pridaný cukor, či umelé sladidlá. Kto neverí, že sa v dnešnej dobe nájde tak poctivý produkt, nech uverí. Jedným z príkladov takýchto nápojov sú čisto slovenské produkty vyrábané s láskou pre ženy.
V istom veku vaše telo potrebuje vyvážený príjem vitamínov
Pre správne fungovanie tela potrebujeme množstvo vitamínov. Naše telo potrebuje aj ich zásobu. Ako však zabezpečiť vyvážený príjem vitamínov a minerálov každý deň? Najmä, keď roky pribúdajú, vaša imunita je nízka, pleť dehydratovaná a pridá sa aj vypadávanie vlasov?
Rozhodli sme sa preto pozrieť na produkty slovenskej spoločnosti Divas, ktorá ponúka komplexné riešenie a to podľa toho, čo vaše telo potrebuje. Ide o účinný a pohodlný spôsob doplnenia potrebných látok prirodzenou formou v rámci každodenného pitného režimu. A drinky budeme aj testovať.
Potrebujete podporiť zdravie?
Najznámejšou kategóriou na trhu vôd sú vitamínové vody. Tých nájdete na našom trhu hneď niekoľko druhov a značiek, nie všetky však skutočne podporujú zdravie, nakoľko okrem vitamínov Vás pri nepozornosti „obšťastnia“ aj inak.
Ide často o dávku chémie v podobe konzervačných látok (napr. sorban draselný či benzoán sodný, to už ani neznie dobre, však?), nepotrebnou dávkou cukru či iných umelých náhrad. Preto je naozaj dôležité čítať zloženie, najmä v dnešnej dobe.
Vitamínové vody Diva’s obsahujú až 120 % odporúčanej dennej dávky vitamínov C, B3, B5, B6, B9 a B12 + líšia sa v príchuti a aktívnej, resp. akejsi bonusovej látke. Sú bez pridaného cukru či umelých sladidiel, bez farbív a konzervantov.
Dbáte o svoju krásu a zdravie zároveň?
Vedeli ste, že COENZYME Q10 je nesmierne dôležitý aj pre správne fungovanie srdcového svalu? Dodáva mu energiu, no a samozrejme chráni aj pokožku pred nežiadúcimi vplyvmi. Ak ste ešte neskúsili, tak Funkčné drinky Coenzyme Q10 VITALITY INSIDE (grapefruit & ibištek) a Collagen BEAUTY INSIDE (višňa & ruža) sú jemne sýtené nápoje v plechovke, ktoré sa oplatí vyskúšať. Oba nápoje sú primárne zamerané na doplnenie kolagénu, okrem toho však obsahujú aj vitamíny (C, B3, B5, B6, B9 a B12) a to až 75% odporúčanej dennej dávky.
Diva’s je slovenská firmas výrobou na Slovensku a za svoje produkty už dokonca získala mnohé medzinárodné ocenenia za inováciu či skvelú chuť.
Najbližšie budeme produkty Diva´s testovať už tento víkend na Orave. Sme zvedaví, ako bude chutiť účastníkom nášho reštartu pitný režim z rady HAELTH. A tiež, ako podporí ich výkon pri cvičení. O informácie sa radi podelíme.
Neviem, čím to je, ale v poslednej dobe, akoby som si na pohovory priťahovala ľudí vekovej kategórie 50+.
Zväčša sú to ľudia s vysokou odbornosťou, profesionáli vo svojom odbore, skúsení, niektorí však nevedia žiadne jazyky, okrem češtiny a možno sem-tam sa nájde maďarský jazyk. Angličtina, či nemčina, nie. Možno ešte základy ruštiny.
Čo však týchto ľudí spája, ak sú už dlhšie doma, je zúfalstvo. Opustenosť- opúšťajú seba samých, svoje kvality, svoje „ja“, prestávajú si absolútne veriť, už nevidia svetlo na konci tunela.
Dnes som mala na pohovore človeka, ktorý sa už takmer 20 rokov stará o svoju ťažko postihnutú matku. Popritom vždy pracoval, až na posledného rok a pol. Je doma, skúša, posiela CV a čím dlhšie je doma, tým viac zúfa….
Čo sa to tu deje?Skutočne sa nenájde firma, ktorá by ocenila takýchto ľudí? Dala im šancu, aby aspoň tie 4 roky do dôchodku a možno aj v rámci dôchodkového veku dokázali, čo vedia? Alebo sú už fakt odpísaní, nech si počkajú do dôchodku a tam žijú doslova z almužny?
Je mi z toho veľmi smutno. Tento človek dnes spĺňal všetky odborné predpoklady klienta. Až na to, že má rok narodenia 1959. Ale predsa, aj títo ľudia musia z niečoho žiť!
Ľudia sa ma často pýtajú, prečo meditujem a cvičím jogu? Čo mi to dáva a kam ma to posúva? Tak som sa nad tým trocha zamyslel. A na začiatku zamyslenia mi hneď napadá Gándhiho myšlienka: “Mimovoľná myšlienka je chorobou mysle a udržať na uzde myšlienku znamená udržať na uzde myseľ, čo je ťažšie ako skrotiť vietor.” Dnes môžem potvrdiť, že je to veľká pravda.
Ale poďme pekne postupne. Vracia ma to v spomienkach dva a pol roka dozadu. Pamätám si, ako keby to bolo dnes. Mal som hlavu plnú myšlienok. Bolo ich veľa a stále vznikali nové. Veľa otázok Čo, Prečo a Ako? Jednoducho pretlak a tlak. V noci som sa budieval a nevedel zaspať, pretože som mal hlavu plnú myšlienok, bol tam hluk a ten hluk prehlušoval spánok.
Vedel som, že niečo musím urobiť, lebo bolo len otázkou času, kedy ma to pohltí. Chcel som začať postupne meditovať. Lenže…len čo som sa posadil do tureckého sedu a začal „meditovať“, neobsedel som, stále som sledoval hodinky, lebo som mal pocit, že je to trvá večnosť. Skúsil som teda niečo iné.
Kúpil som si knihu Mindfulness za 8 týždňov. Vynikajúca kniha, ktorá obsahovala aj CD s vedenou meditáciou. Lenže čím dlhšie na mňa ten ženský hlas hovoril, tým viac som ho prestával počuť a do piatich minút zaspal. Takže z bdelej pozornosti sa stal nebdelý spánok.
Vtedy sa ku mne dostal blog Jara Páveka a článok s názvom Ashtanga yoga – Za hranicou fyzickej praxe. A veľmi ma oslovil. Zavolal som mu, vysvetlil, čo sa mi deje. Povedal mi: „Čakám ťa v sobotu o 8 v štúdiu“. A tým sa to celé začalo. Odvtedy praktizujem ashtanga jogu takmer denne. Pridal som k tomu meditáciu (dnes už na hodinky nepozerám, obsedím a meditáciu si užívam) a pranajámu (kontrola dychu, dychové cvičenie).
Jeden z ľudí, ktorých sledujem a inšpirujú ma, je Sadhguru. V knihe “Vnútorné inžinierstvo” píše: “Jóga je v podstate spôsob, ako pretvoriť telo, aby slúžilo vyššiemu zámeru.” Syn Krsnamačarju, Desikachar, v knihe “Srdce jógy” napísal: “Jóga je v prvom rade cvičenie, pomocou ktorého zmúdrieme a chápeme veci lepšie ako predtým. Zviazanie prameňov mysle. Konať tak, aby všetka naša pozornosť bola nasmerovaná na činnosť, ktorú práve robíme.
Ustálenie zmien v mysli.” Sri Pattabi Jois v knihe “Joga mala” uvádza: “Jóga znamená upaja, cesta alebo spôsob, ktorý dodržujeme alebo prostredníctvom ktorého môžeme doasiahnuť cieľ. Spôsob, ktorým sa myseľ zjednocuje s Ja. Je to pevné ovládanie mysle.” Môj učiteľ Jaro Pávek v už spomínanom texte “Ashtanga yoga – za hranicou fyzickej praxe” píše: “Joga je spojenie tela, mysle a duše. Je to pohyb z jedného bodu do druhého, vyššieho.”
Pre mňa je joga zastavenie pohybov mysle alebo ešte inak, ustálenie zmien v mysli. Metóda prepojenia dychu a pohybu, čiže práca s mysľou a telom. Poznávanie seba cez seba. Praktizovanie jógy nás zobúdza. Takže som každodenný učeň.
A prečo teda ja praktizujem jógu a meditujem? Hlavne pre radosť, zdravie a pocit vnútornej spokojnosti. Znižuje stres, zlepšuje kvalitu života, flexibilitu, vnímavosť, rozhýbe telo. Zároveň nastaví zrkadlo môjmu egu. Som vnímavejší nielen voči sebe ale aj voči iným, ľuďom aj situáciám.
Na začiatku to bola snaha dostať sa do ďalšej pozície, dať nohu za hlavu, posadiť sa do lotosa, zdokonaľovať sa. Dnes je to o vnútornej spokojnosti a pohode.
A ako hovorí Pattabi Jois, joga je 90% praxe a 1% teórie.
Tak končím s mudrovaním a idem sa vrhnúť do jógovej praxe.
Príroda je mocná čarodejka aj liečiteľka. Len musíme vedieť kedy, čo a ako, ak sa chceme liečiť alebo skrášľovať bylinkami. Na Slovensku pôsobí značka DULCIA. Je založená výlučne na prírodných produktoch. A doslova sa tu varí zdravie. Rozprávali sme sa s Luciou Klebercovou aj o tom, ako sa varí zdravá slovenská prírodná kozmetika..
Ako vznikla myšlienka pustiť sa do výroby prírodnej kozmetiky a aký je najväčší rozdiel v porovnaní s inými druhmi preparátov?
Myšlienka bola stále prítomná, nakoľko máme skutočne hlbokú rodinnú tradíciu v bylinkárčení a v mastičkárstve. Rozdiel medzi prírodnými preparátmi a konvenčnou kozmetikou je zásadný. Prírodná kozmetika pracuje v súlade s prirodzenými vlastnosťami ľudskej pokožky. Neobsahuje žiadne zložky, ktoré by mohli náš organizmus negatívne ovplyvniť, práve naopak.
Cez pokožku sa každá látka vstrebáva do celého nášho organizmu prostredníctvom krvi a tak dodávame všetky prospešné látky nielen pokožke. Toto isté platí ale aj u neprírodných prípravkov, takže je naozaj dôležité vybrať si správne.
Mali ste sklony k bylinkám vždy? Alebo to prišlo s vekom?
Áno vždy 🙂 mám veľmi silný vzťah k prírode, k jej darom a jej úžasnej sile. V tradičnej podobe som sa venovala tomuto remeslu vlastne už od detstva, a moji predkovia niekoľko generácií. Naozaj veľmi úprimne si vážim jej energiu a láskavosť.
Ale je pravda, že čím som staršia, tým viac si uvedomujem všetku tú krásu, a stále viac si vážim dary ktoré nám ponúka. Snažím sa, aby sme boli ku nej čo najviac ohľaduplní. Učíme to aj svoje deti a aj našich vzácnych zákazníkov.
Ktorý produkt bol prvý, ktorý ste si vyrobili doma pre svoje potreby?
Prvé boli dezodoranty, ale tie boli určené skôr pre moju mužskú polovičku. Pre seba som si vytvorila prvý krém na svoju problematickú pleť. Od mladosti som trpela som silným akné. Krém s ovocím a čistiacim komplexom som si vytvorila podľa seba…skúšala som, a až keď pomohol krém mne, začali ho skúšať aj kamaráti.
Následne sa dostal ako jeden z prvých aj do oficiálnej ponuky. Stále ho ponúkame zákazníkom a je veľmi obľúbený.
Funguje nielen mne, ale aj mnohým ďalším dámam a pánom s problematickou pokožkou. Šetrne a prirodzene čistí, zbavuje baktérií a navodzuje správne fungovanie funkcií pokožky.
Kedy a ako presne vznikol nápad, že vyviniete vlastnú značku a začnete ju vyrábať?
Nápad vznikol veľmi spontánne, ale akonáhle prišla myšlienka, už som sa jej nevedela zbaviť. Bola som v tom čase na materskej dovolenke s prvou dcérkou. Mala som viac času tvoriť, a hlavne prichádzali momenty, kedy som potrebovala riešiť jej a aj moje kožné starosti. Tak som študovala, vyrábala pre nás…a ono to fungovalo :-). Krémiky, mastičky, dezodoranty som časom posúvala aj dobrým kamarátom a spätné reakcie ma stále viac a viac nútili rozmýšľať nad vlastnou značkou.
Vtedy mi to pripadalo ako sen, ale kedže som levica v každom ohľade, pustila som sa do vybavovačiek. Medzitým sa narodila aj druhá dcérka a vášeň pre výrobu a štúdium narastala. Nechcela som ostať len pri domácom „miešaní“. A 15.decembra 2014 uzrel svetlo sveta náš prvý internetový obchodík. A som za všetko veľmi vďačná.
Vaša výrobňa je voňavá a cítiť ju široko-ďaleko. Sú všetky zložky kozmetiky čisto prírodné?
Joj áno, keď si na tú vôňu raz zvyknete, už bez nej neviete žiť . Naše zložky sú čisto prírodné, absolútne šetrné a jemné k ľudskej pokožke, a čo je pre nás rovnako dôležité, aj k životnému prostrediu. Niektoré naše ingrediencie sú základné, úplne minimálne spracované a niektoré sú skutočne mimoriadne sofistikované a je za nimi veľká vedecká činnosť a dlhé testovanie. Základné zložky, ako je naša vzácna ružová voda, rastlinné oleje a maslá, sú v bio organickej kvalite, nerafinované, za studena lisované.
To znamená, že robíme živú kozmetiku, ktorá je fyziologická a každá jedna zložka v receptúre má svoj význam a účinok. Nepoužívame nafukovače, žiadne umelé plnidlá ani agresívne konzervačné látky. Našu kozmetiku pokožka s láskou prijme a vyťaží si z nej to čo potrebuje…a bude za ňu vďačná.
Ktorý z produktov je najžiadanejší u zrelých ľudí?
Najžiadanejšie produkty pre zrelú pleť sú Krém proti vráskam s kyselinou hyalurónovou a Q10 aOčný krém s kofeínom – nočný. Tieto sú pre zrelú pokožku výnimočné tým, že majú výživné zloženie a obsahujú látky, ktoré vekom naša pokožka stráca a nedokáže si už dostatočné množstvo produkovať prirodzene sama. Tu prichádza starostlivosť, ktorá má regeneračné účinky, upokojujúce ale aj stimulačné a navodzuje rýchlejší kožný metabolizmus.
Či už je to známa kyselina hyalurónová, Q10 , vitamín C alebo možno menej známe kozmetické zložky ako napríklad kofeín, hodváb, alebo výťažky z morských rias.
Klientky sú ženy? Alebo produkty prospejú aj na zrelú mužskú pleť?
Je pravda že našimi zákazníčkami sú najmä dámy, ale máme celkom silnú základňu aj našich mužských zákazníkov. Tí si tiež obľúbili krémy proti vráskam, alebo aj produkty na čistenie pleti. Mužská pokožka má fyziologicky iné zloženie ako ženská, ale rovnako platí, že to čo je prirodzené, je lepšie. Čím viac prírodných výživných zložiek tým je pokožka krajšia, zdravšia a pôsobí mladistvejšie a žiarivejšie.
Možno to poznáte. Prídete do spoločnosti a v duchu závidíte extrovertom, ako ľahko nadväzujú kontakty. Ako s ľahkosťou konverzujú. Aj preto sme sa začali venovať networkingovým stretnutiam, ktoré sa podobajú „datingu“.
Nie, nejde o rande
Speed Networking vám umožní predstaviť váš projekt a zároveň nájsť prepojenie s ďalšími ľuďmi z biznisu. Podujatie je moderované a celý čas profesionálne riadené. Každý účastník má rovnako a presne stanovený čas na verejnú prezentáciu a neskôr na komunikáciu one-to-one.
Ak ste teda introvert alebo máte problém s vystupovaním na verejnosti, na tomto type podujatia sa nielenže elegantne zoznámite s novými ľuďmi, ale naučíte sa aj efektívne komunikovať vašu firmu alebo projekt počas 90 sekúnd.
Na podujatí sa tiež dozviete veľa informácií – pretože každý zo speed networkingov sa nesie v znamení konkrétnej témy.
Čo hovoria ľudia, ktorí sa už Speed networkingu zúčastnili?
Prvý krát sa mi Speed networking zdal trochu nudný. Stále každému hovoriť to isté. No teraz je pre mňa toto podujatie výzvou. Každému opíšem a vysvetlím svoje podnikanie presne podľa jeho požiadaviek, ako ideálnemu zákazníkovi. Môj recept je jednoduchý. Najprv si každého vypočujem. Speed Networking je aj výborný tréning, ako efektívne v krátkom čase povedať o sebe to najpodstatnejšie.
Martin Biskupič, mediátor Akčný Speed Networking bol nielen o dobrej atmosfére a zaujímavom programe, ale najmä o kvalitných kontaktoch. Mnohonásobne predčil očakávania.
Podujatia Akčný Speed Networking som sa zúčastnila v júni a musím povedať, že to bolo nielen akčné, ale aj prínosné na rozšírenie portfólia možných klientov. Zaoberám sa interiérovým dizajnom, ale išlo mi o prezentáciu výroby našich sedačiek a postelí. Podujatie odporúčam najmä ľuďom, ktorí chcú nadviazať nové kontakty pre svoje podnikanie a projekty. Najmä na ich rozbeh.
Ako nadviazať kontakty, keď ste introvert?
Ak sa potrebujete prepájať a nájsť nové partnerstvá, tak už 24.10.2019 budete mať príležitosť zúčastniť sa ďalšieho Speedu. Tentokrát v Paralelnej Polis.Podujatie organizuje 40plus spolu s Akčnými ženami.Viac informácií TU
Včerajší deň bol zaujímavý. Pochodovalo sa za život. Národne. Podľa mňa život treba žiť. Netreba zaň pochodovať. Mňa na tom celkom irituje viac vecí.
Prečo sa to volá POCHOD? Pochodujú vojaci. Alebo kotleby pochodujú. Normálni ľudia kráčajú. Nepochodujú. Ďalej ma hnevá, že všetky médiá informujú tak veľmi pozitívne, akoby to bola platená reklama. Akoby ten čudesný pochod bol najdôležitejšia vec dňa. Najviac mediálneho priestoru cez fotky a reportáže dostali zelené vlajky. Super. Nech mi nikto nepíše, že organizátori ich upozorňovali, aby dali vlajky dole. Pretože v túžbe po sprísňovaní zákona sú na spoločnej vlne. Kamoši?
O ČO IDE PRI NÁRODNOM POCHODE ZA ŽIVOT?
Prosím všetky ženy nech zdvihnú ruku, ak by chceli podstúpiť interrupciu. Len tak. Z pasie. Lebo nemajú nič lepšie na práci. Dnes, keď sa počet interrupcií znížil o 75% oproti rokom dozadu, tu niekto vykrikuje a kope do otvorených dverí?
KTO A PREČO SI CHCE UZURPOVAŤ PRÁVO ROZHODOVAŤ O ŽENE? KTO JE ZA TÝM? ROZUM SA MI ZASTAVUJE.
V ktorom storočí sme sa ocitli? Načo je nám veda? Načo zisťujeme, či je dieťa v brušku mamy v poriadku? Načo? Veď nechajme všetko na prírodu. Tak?
Osobne poznám dve ženy, ktorým v prvom trimestri zistili, že dieťa sa narodí s vážnymi chybami. Nejdem popisovať diagnózy. Viete si ich asi predstaviť. Viete ako tie ženy plakali, keď išli na potrat? A koľko sedení u psychológa museli absolvovať? Veľa. Sú odsúdeniahodné? Kto by mal rozhodnúť v budúcnosti o ich živote a živote ich potomka? Nejaká komisia? Kto v nej bude sedieť?
Na pochod prišla aj Sue Thayer, bývalá manažérka kliniky potratárskej organizácie Planned Parenthood, ktorá sa v živote venovala interrupciám a „zabila? Či asistovala pri zabití?“ stoviek životov. Ľudia jej tlieskali, pretože už „abstinuje“ Už nezabíja. Už kričí a sype si popol na hlavu. Prečo jej mám tlieskať? Prečo? Čím je lepšia? Lebo „sa uvedomila“ ? Zbláznili sme sa už načisto?
Keď hovorca pochodu Tomáš Kováčik pre médiá povie, že treba chrániť každý život a že život dieťaťa má prednosť pred životom ženy, ktorá dieťa nosí? Haló! Všetci tí, ktorí pochodujete, ak by sa to týkalo vašej manželky, nechali by ste ju zomrieť?
No a čo teraz? Jeden sex navyše a je z toho krásny nový život v brušku znásilnenej. Kto chce rozhodovať o tom, či takto potupená žena musí donosiť dieťa? Ak chce, je to jej voľba. Ale ak nemá silu 9 mesiacov každý deň spomínať na násilný čin, je to v poriadku. Aká komisia chce rozhodovať? Kto v nej bude sedieť? Koľko bude úplatok za potrat?
Uvažujem, že či neusporiadať Národný pochod za zdravý rozum. Kto sa pridá?
Hneď na úvod chcem povedať, že prievozský chlebík, ako sme mu doma hovorili, bol anomália. Pozitívna anomália, lebo to bol chlieb, ktorý bol iný, ako ktorýkoľvek z tých, ktoré sa dali kúpiť v potravinách. Ten chlebík býval fantasticky vykysnutý. Úžasne upečený do zlatohnedochrumkava.
Ak by existovala možnosť môcť mať len tú kôrku, tak by som nič iné nejedol. Teda samozrejme okrem tej striedky, lebo tá bola taká hodvábne ľahučká a mäkučká, by sa jej nevyrovnali ani najlepšie francúzske pochúťky. Vlastne bolo ťažké sa rozhodnúť či bola lepšia kôrka alebo striedka. Možno aj preto ich vyrábali vo vzájomnej kombinácií.
A ešte tu bola vôňa.
Vôni tohto chleba by sa nevyrovnali ani najdrahšie parfémy. Jeho vôňa akoby hladkala človeku mozog. Tento chlebík sme mávali celkom pravidelne v časoch keď tato pracoval v Slovnafte ako robotník s vysokoškolským diplomom.
Pracoval na smeny a keď bol po nočnej, zašiel do Prievozu a priniesol domov tento skvost. Kto prišiel prvý, tomu sa ušiel konček, ktorý bolo najchutnejšie skonzumovať len tak, bez dodatočných aditív. Na druhej strane pecňa bol tiež konček, ale k tomu sa bolo potrebné prepracovať.
Na úvod to pri takom pecni môže vyzerať ako veľká výzva, ale nikdy to pre nás nebol problém. Mojim druhým najobľúbenejším kúskom z tohto chleba bol celý krajec z jeho obrovského stredu. Bol taký veľký, že pri jeho konzumácii by sa bola zišla podporná plošina.
Žiadnu takú sme doma nemali, tak som si musel vystačiť so svojimi dvoma rukami. Najlepšie prílohy alebo oblohy, lebo keď som ich jedol cítil som sa ako v nebi, boli pre mňa domáca kačacia masť a mladá jarná cibuľka alebo reďkovka.
V tých časoch som nebol dobrý jedák, ale tento chlebík som bol ochotný jesť kedykoľvek, dokonca aj namiesto cukríkov. A často ma aj zachránil pred hladom, lebo ak boli navarené tekvica, špenát alebo plnená paprika, tak som mal po jedle.
Našťastie nie po chlebe. Nič však netrvá večne. Tato si po čase našiel novú prácu, kde mohol robiť naozajstného inžiniera. Frekvencia výskytu prievozského chlebíka sa u nás doma výrazne znížila.
Tato si polepšil, moje stravovanie si pohoršilo. V novej práci, ale mohol tato robiť to čo vyštudoval, bez toho, aby musel niekomu pochlebovať. A to bolo dobré. Za to malo zmysel sa toho chlebíka zriecť.
Lebo aj keď bol vynikajúci, stále to bol iba chlieb a nie len chlebom je človek živý.
Takto nejako zareagovala moja nedávna študentka vo veku 40+, ktorá prišla aj so synom na osobnú konzultáciu. „Ja už s tými mojimi okuliarmi nejako dožijem, veď to zas nie je taký problém. Chlapec je dôležitejší.“ Predo mnou sedí drobný deväťročný chlapček s vyplašeným výrazom na tvári. Jeho nádherné modré oči s dlhými vytočenými mihalnicami by mu závidela nejedna z nás.
Podľa slov maminky mu predpísali okuliare do diaľky s korekciou -0,75 D pre obe oči a má aj strabizmus, ktorý je na pohľad len ťažko postrehnuteľný (v minulosti očko viditeľne zabiehalo do vnútra). Okuliare však nosiť odmieta, vraj cez ne dobre nevidí.
Počas testovania prečítal aj normu, akurát ľavé očko bolo o čosi slabšie.
Chlapčekov problém mi neprišiel až taký vážny. Ak nezačne nosiť okuliare a bude praktizovať techniky Batesovej metódy, má veľkú šancu na zlepšenie svojho zraku.
Omnoho väčší problém vidím u maminky. Jej korekcia do diaľky je okolo -6 dioptrií. Problém, o ktorom mnohí ľudia s oslabeným zrakom nevedia (pretože sa o tom bežne nehovorí) je, že permanentným nosením okuliarov sa výrazne zvyšuje riziko vzniku očných ochorení.
Sivý zákal? Glaukom? Viete, čo permanentným nosením okuliarov riskujete?
Joseph J. Kennebeck, optometrista s viac než päťdesiatročnou praxou, vo svojej knihe Why Glasses Are Harmful for Children and Young People (Prečo sú okuliare škodlivé pre deti a mladých ľudí) varuje:
„Nosenie myopických okuliarov (určených pre krátkozrakosť) počas celého života by mohlo viesť k slepote z dôvodu odtrhnutia sietnice, kónickej rohovky, myopickej katarakty (sivý zákal) alebo glaukómu (zelený zákal) v strednom veku alebo neskôr. Prípady krátkozrakosti sú skôr vystavené týmto ochoreniam než iné prípady.“
Sivý zákal? Glaukom? Čo permanentným nosením okuliarov riskujete?
Rizikám vzniku očných ochorení sa nedá vyhnúť ani refrakčnými operáciami na rohovke (keratotómia), ani použitím špeciálnych terapeutických šošoviek (ortho-K alebo ortho-keratology je nechirurgická procedúra, ktorá prostredníctvom špeciálne navrhnutých šošoviek mení tvar rohovky a eliminuje tak potrebu okuliarov pre krátkozrakosť, tieto šošovky sa používajú počas spánku).
Ďalší optometrista Bruce May vo svojej brožúre: Rx for Nearsightedness: Stress-Relieving Lenses (Recept pre krátkozrakosť: šošovky zmierňujúce stres) píše:
„Keď metódy ako keratotómia alebo ortokeratológia spôsobia zlepšenie zrakovej ostrosti do diaľky bez použitia okuliarov, nezmenia základný problém krátkozrakosti, len refrakčný stav. Zmena sa týka len rohovky, zatiaľ čo hĺbka sklovcovej dutiny zostáva zväčšená, a rovnako aj celková dĺžka očnej gule. Takže, človek má stále krátkozrakosť a zostávajú tak všetky riziká spojené s krátkozrakosťou.“
Aj Dr. Bates upozornil na tento problém už pred takmer storočím v jednom zo svojich časopisov (Better Eyesight Magazine, október 1920):
„Refrakčné chyby sú tak bežné, že sme sa naučili brať ich zľahka. Zvyčajne sú zaraďované medzi drobné fyzické nedostatky a priemerný laik nemá ani poňatia o ich skutočnej povahe. Pravdaže, je známe, že niekedy zapríčiňujú vážne nervové problémy, ale fakt, že vedú aj k všetkým druhom očných chorôb je známy len špecialistom, a dokonca ani oni si to nie vždy plne uvedomujú.
Komplikácie súvisiace s krátkozrakosťou tvoria veľkú a smutnú kapitolu v očnej vede, ale väčšina očných špecialistov hovorí, že žiadne organické zmeny sa neobjavujú pri ďalekozrakosti. Že to nie je tak, bolo preukázané Risleym v jeho prieskume a je zvláštne, že jeho štúdia na túto tému pritiahla tak malú pozornosť. Jeho štúdie tiež ukázali, že tieto organické zmeny objavujúce sa vo všetkých stavoch refrakcie, sú veľmi bežné medzi deťmi a dosiahli mieru, ktorá by bola očakávaná len po dlhých rokoch očného napätia. …
Takže… nie sú to „len“ okuliare.
Napätie spôsobené permanentným nosením dioptrických okuliarov v kombinácii s extrémnymi nárokmi kladenými na náš zrak, nesprávnymi návykmi pri pozeraní a naším psycho-emocionálnym stavom predstavuje obrovské riziko vzniku takých najčastejších očných ochorení ako je sivý zákal (katarakta), zelený zákal (glaukóm) a rôzne ochorenia sietnice, ako napríklad makulárna degenerácia, diabetická retinopatia či šeroslepota.
Staré známe slovenské porekadlo hovorí: Postav Dom, zasaď strom a urob syna. Mohli by sme polemizovať prečo syna. Avšak skôr, ako polemika nad pohlavím, je v dnešnej dobe potrebné zamyslieť sa nad poradím. Sme totiž v situácii, kedy je stav životného prostredia strašný. Žalostný. Do plaču. Plakať však nepomôže. Na to by sme mohli použiť ďalšie slovenské – Plakať nad rozliatym mliekom…
Tak otočme ten slogan. Zasaď strom. Postav vedľa neho dom a potom si založ rodinu. Čo vy na to? A predstavte si, že existujú ľudia ako Alena Piknová, ktorým záleží na stromoch. O iniciatíve a o OZ SADÍME STROMY nám povedala:
„Mnohí ľudia chcú vo svojich mestách či obciach alebo v ich blízkom okolí sadiť stromy. Stromy sú krásne, užitočné a nevyhnutné. Niekedy však nie je na sadenie príležitosť alebo ľudia nevedia, ako by to mohli urobiť. Kúpiť strom a zasadiť ho popri ceste alebo niekde v meste? Nie je to len tak.“
Čo majú teda ľudia robiť, ak chcú vysadiť strom?
Aby sme mohli sadiť viac stromov, a aby sme neboli na to sami, spájame sa s ďalšími ľuďmi v spoločnom zámere. Vytvárame príležitosť pre firmy na stretnutie kolegov, oddelení, obchodných partnerov, kedy je sadenie hlavnou náplňou, alebo jednou z programových častí.
Niekedy je sadenie spojené s formálnym programom, inokedy býva súčasťou neformálneho stretnutia a pokračuje návštevou reštaurácie. Okrem firemných skupín sa zapájajú do takýchto aktivít aj skupiny priateľov či jednotlivci ako dobrovoľníci.
Na akciách je vždy veľmi príjemná nálada podporovaná povedomím o zmysluplnosti vysádzania, krásou pri pretváraní prázdneho priestoru a dlhodobou existenciou vytvoreného diela.
Ako vyberáte miesta na sadenie stromov?
Miesto na sadenie a druh stromov plánujeme s obecným či mestským úradom. Najžiadanejšími drevinami sú lipy, javory, orechy a ihličnany. Sadili sme v parkoch, pri ihriskách, pri cestách v Bratislave, v Bernolákove, v Bieli na východe Slovenska a v ďalších obciach.
Po vysadení preberá starostlivosť o stromy príslušný mestský/miestny úrad a zabezpečuje pravidelnú zálievku počas troch rokov.
Čo pripravujete najbližšie? Ako sa dá zapojiť?
Najbližšie sadenie bude v meste Kráľovský Chlmec na východe Slovenska 12.októbra 2019 od 10:00 hod. Je to akcia pod záštitou mestského úradu a vysadíme 60 stromov spolu s občanmi mesta. Zároveň pozývame dobrovoľníkov, ktorí majú záujem prísť pomôcť. Ak nemôžete prísť vy, dajte vedieť svojim známym, ktorí by sa chceli zúčastniť. Projekt je finančne náročný, preto sme vytvorili zbierku na portáliwww.ludialudom.skpod názvom Stromy pre mesto Kráľovský Chlmec.
Na jeseň plánujeme aj ďalšie sadenia, na ktoré vás pozývame. Zasadiť strom je krásne, dajte nám vedieť, ak to plánujete urobiť. A je jedno, či ste firma a chcete usporiadať firemnú akciu, alebo ste dobrovoľník.
„Tak čo, našla si prácu?“ spytuje sa staršia z nich.
„Čakám na vyjadrenie z firmy, kde som bola na konkurze, ale ak ma nezoberú, pôjdem robiť aj opatrovateľku do domova seniorov,“ odpovedá druhá.
„Čoo? Ty chceš umývať zadky?“ rozhorčene kýva hlavou staršia z dvojice žien.
Typická veta, často používaná medzi laickou verejnosťou.
Kým sme zdraví a nič nás nebolí, nezamýšľame sa nad starostlivosťou o telo, pretože sme sebestační. Ale čo potom, keď naše telo zostarne a je odkázané na pomoc druhého človeka? Uvažovali ste niekedy nad tým, aký je to pocit pustiť do vašej intímnej zóny niekoho cudzieho?
Aké vlastnosti by mal mať, aby ste sa necítili pri ňom neisto až trápne a bezmocne?
Kto sú vlastne opatrovateľky a opatrovatelia?
Ženy a muži, ktorí musia byť fyzicky zdatní, keď vás otáčajú na posteli, alebo premiestňujú do vozíčka.
Ženy a muži, duševne vyrovnaní, zvládajúci pohľad na nemohúcnosť bezvládnych tiel.
Ženy a muži, ktorí s mlčaním a porozumením znášajú vaše nálady.
Ženy a muži, ktorí sa neštítia nepríjemných pachov ľudského tela.
Ženy a muži, ktorí vám podajú pohár vody, keď je servisný stolík ďaleko.
Ženy a muži, ktorí vám po lyžičkách podajú obed, keď sú vaše ruky oslabené.
Ženy a muži, ktorí vždy otvoria dvere vašej izby, keď sa dotknete zvončeka.
Ženy a muži, ktorí sú pri vás, keď je vám clivo.
Ženy a muži, ktorí zdieľajú s vami vaše radosti, starosti, ale aj chvíle pokoja.
Kto sú teda opatrovateľky a opatrovatelia? Výnimoční ľudia, ktorých poslaním je v konkrétnom čase patriť len a len vám.
Máte na to?
Zuzana Balašovová Donátová
Autorka pracuje ako socioterapeutka a sociálna pracovníčka v dome seniorov avydala knihu z prostredia seniorov – Za dverami Liečebne
Videli ste divadelné predstavenie KLIMAKTÉRIUM? Je to hit posledného roka. Za jeho slovenskú premiéru „môže“ režisér Svetozár Sprušanský. Tak, ako za desiatky iných skvelých inscenácií, ktoré pripravil v mnohých divadlách. Ak ste milovníci divadla, isto ste videli niečo z toho, čo režíroval. Čítajte, možno sa to dozviete…
Vieš o tom, že si heslo na Wikipédii? Píše sa tam, že slovenský dramaturg a divadelný režisér. Údaje nie sú presné, pretože ty si aj rozhlasový tvorca a principál Divadla komédie. Je to tak správne, alebo by si ešte niečo doplnil?
Ja sa predovšetkým cítim ako divadelník. V komplexnosti tohto slova. Uvažovania o tomto divadelnom druhu. A občas sa aj cítim ako vyhynutý živočíšny druh . Divadelník… V tom je obsiahnutá moja práca ako dramaturga, režiséra, úradníka, ale aj organizátora sprievodných činností, ktoré k divadlu neodmysliteľne patria. To je organizátorská práca, manažovanie všetkého, čo pri príprave inscenácie musíte urobiť. Aby predstavenie vzniklo a hralo sa.
A to sa dotýka nielen súkromného Divadla komédie, na čele ktorého stojím, ale aj časti mojej práce v Divadle Nová scéna, alebo pri iných hosťovaniach po slovenských divadlách. A samozrejme, že som nezanevrel ani na rozhlas a rozhlasovú réžiu. Je to magický svet stíšenia, ponor do vašej duše.
Klimaktérium
Nebudeme sa tváriť, že sa nepoznáme, dobre? Veď je to už viac ako tridsať rokov, čo sme sa zoznámili na recitačnej súťaži. Prežili a prežúrovali sme spolu niekoľko festivalov, sledovali sme, ako sa nám darí, či nedarí… Keď sa vrátiš do čias mladosti, máš nejaký dlh voči sebe? Nejaký nesplnený sen?
Všetko čo sme zažili na množstve amatérskych súťažiach umeleckého prednesu alebo prehliadkach ochotníckeho divadla, je vzdialenou minulosťou. Bolo to fantastické obdobie, kedy sme boli nielen mladí, ale predovšetkým zapálení pre to, čo robíme. Nech to bude znieť, ako spomienky „partizána spod Prašivej“, ale neboli novodobí „pokušitelia“. Žiaden internet, mobily, sociálne siete, tablety… Žili sme naplno v autentickej realite. Stretávali sme, rozprávali sme sa, pracovali aj žúrovali. Tak NAPLNO.
To dnes množstvo ľudí ani nedokáže. Áno, žili sme v socializme, ale náš svet bol doslova ostrovom slobody. Fungovali sme ako skupina ľudí vo väčšom zomknutí. Ako ľudia podobnej krvnej skupiny. Boli sme obklopení lektormi a porotcami, ktorí nás učili premýšľať, orientovať sa v hodnotách, ktoré sú dôležité pre náš život. Otvárali nám okná do sveta umenia a literatúry. A vonkoncom nie tej čítankovej, prorežimistickej alebo oficiálnej. Práve naopak. Tu som získal svoj prvotný vzťah k literatúre, k slovu, divadlu, hudbe, filmu… K myšlienke. K jej významu, dosahu a váhe. Tu som sa stretával s rovesníkmi a staršími kolegami. Načúval som tým, ktorí mali svoj jasný názor a vedeli ho aj prezentovať. A učil som sa prezentovať ho.
Kultivovane a argumentačne na úrovni. Tu sa naozaj demokraticky diskutovalo, dôvodilo, vášnivo sporilo. Ale vždy sa rešpektoval pohľad z opačnej strany. A tvrdo sa aj makalo… A samozrejme, že sme zažili aj množstvo zábavy, úletov, vylomenín. Slávny rozhlasák a porotca Ernest Weidler raz povedal, že svet a prostredie slovenského umeleckého prednesu a amatérskeho divadla nielenže prináša množstvo talentovaných osobností do slovenskej kultúry a umenia, ale predovšetkým pozitívne kultivuje slovenskú spoločnosť (lekári, právnici, ekonómovia a iní) do jej zrelosti, komplexnosti a kultúrnosti.
A nesplnený sen? Ten nemám z obdobia detstva a mladosti, ale skôr z posledných rokov, kedy si hovorím, že by som rád ešte siahol po niektorých textoch a uviedol ich na javisko. Napríklad Botho Strauss, Thomas Bernahrd, Lars Norén… Tých ale je…
Vnímaš svoj život ako úspešný a naplnený?
Takto som svoj doterajší život nevnímal a ani ho nepomenoval. Nemám k tomu sklony.
Som rád, že môžem robiť divadlo. V jeden deň, napríklad pred premiérou, sa trápim a vravím si: Toto naozaj ty k životu potrebuješ?! Potom, keď spokojní a usmiati diváci odchádzajú zo sály, si hovorím: Stojí to za to! Aj keď je to „iba“ komédia. Na ďalší deň sa pýtam: Prečo musím začínať od nuly pri štarte nového skúšobného procesu? Som smutný, že niektoré náročnejšie, dramatické predlohy niet kde uviesť. Nenájdete pre ne na Slovensku divadlo, ale často ani diváka…
Potom sa opäť tešíte z radosti divákov. A zasa vás sklame nekultúrnosť nášho umeleckého prostredia… A tak stále dookola a dookola… Celý svoj doterajší profesionálny život vnímam ako permanentné striedanie stavov radosti a sklamania. Ale ja sa nevzdávam a nanovo vymýšľam niečo, čo zdvíha zo stoličiek ostatných a aj mňa.
Čo si predstavuješ pod slovom reštart?
Spätný štart. Návrat k niečomu, čo bolo alebo stálo na začiatku. Možno k väčšiemu nasadeniu, chuti a elánu, s akou som robil divadlo na začiatku svojej kariéry… Ale toto mi zostalo. Skôr si v posledných mesiacoch kladiem otázku návratu k prvotnému impulzu: s kým, pre koho a aké divadlo robiť.
Isto chcelo aj od teba odvahu odísť z istého miesta v divadle a postaviť sa na vlastné nohy a mať zodpovednosť za vlastný projekt. Ešte si to neoľutoval?
Ja som len nedávno urobil dve zásadné profesné rozhodnutia. Po dvadsiatich dvoch rokoch som odišiel z Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde som pôsobil ako dramaturg, umelecký šéf a režisér, a prijal som ponuku byť dramaturgom v Divadle Nová scéna v Bratislave. Tu ma čakal skvelý herecký súbor, množstvo mladých hercov s obrovskou chuťou tvoriť, hľadať a ešte sa z toho aj tešiť. To nie je v divadle až také časté.
A tým druhým rozhodnutím bol fakt, že som založil súkromné Divadlo KOMÉDIE. Už samotný názor prezrádza, že sme sa vymedzili ako zájazdové divadlo, ktoré chce divákom po celom Slovensku prinášať kvalitné divadelné komédie. Žáner náročný, ale aj kritikmi odsúvaný. My prinášame aktuálne hry so súčasnými hrdinami, ich problémami a vtipnými a humornými riešeniami. Tým sú blízke divákom.
Vyberám súčasné európske novinky, neraz bonbóniky. Snahou je ich čo najkvalitnejšie naštudovať, dať priestor pre špičkové herecké výkony, mať dekoráciu, kostýmy, super pesničky. Divadelné predstavenie so všetkým čo k tomu patrí. Aj keď sme zájazdové divadlo. A to všetko za prijateľnú cenu pre diváka. No, nie je ľahké zhmotňovať túto predstavu do slovenskej reality.
A či som svoje rozhodnutia oľutoval? V zásade nie. Na Novej scéne som naštudoval množstvo krásnych titulov (Mamma Mia, Pi čaj, miláčik?, Rozum a cit, pre mladých Punk rock či Domov) a ešte krajšie ma čakajú. A ako principál vlastného divadla si veľakrát (pri riešení malých-veľkých konkrétností) hovorím: Koľko ti to ešte vydrží? Ale zatiaľ sa darí. Mám okolo seba tím najbližších spolupracovníkov, ktorí sú skvelí. Vo svojej pracovitosti a zanietení pre vec. Problémy prináša práca s ľuďmi.
A predovšetkým strety s ľuďmi, ktorých ich práca nebaví a nenapĺňa. Sú nešťastní a robia nešťastnými aj tých, ktorí sa s nimi musia pri svojej práci stretávať. Čo ma ale nabíja novou energiou, to sú vypredané sály vysmiatych divákov od Sniny až po Senicu. Minulú sezónu sme odohrali 126 predstavení. Na divadlo bez dotácie a s troma ľuďmi, ktorí zabezpečujú chod divadla, je to slušné, nie?
V dramaturgii Divadla komédie sú rôzne inscenácie. Priznám sa, že som nevidela všetky, ale mám pocit, že nie všetky sú komédie. Je to tak?
Mýliš sa, všetky sú komédie. Ale preukazujú, že aj tento žáner má množstvo podôb, špecifických valérov a zákutí. Delikates. Existuje komédia mravov, tzv. dverová komédia, prevleková komédia. Situačná alebo konverzačná komédia. Komédia, ktorá sa viac približuje ku groteske, fraške… Alebo to môže byť forma až akejsi revue. Existuje trpká komédia. Niektorí z divákov obľubujú tragikomédiu.
V Divadle KOMÉDIE chceme divákom ponúknuť takýto „vejár“, z ktorého si môžu vybrať čo im je srdce blízke. Manželské vzťahy po dvadsiatich rokoch ponúka inscenácia Horúca sprcha. Na nej sa diváci aj s chuti zasmejú, aj si povedia: Ako u nás doma! Predstavenie Klimaktérium prekročil formát klasického divadelného predstavenia. Je to doslova fenomén; akási revue s pesničkami, kde sa predovšetkým diváčky absolútne stotožnia s neľahkým obdobím, ktorým si žena prechádza – a to prostredníctvom hrdiniek tejto hry.
Preto je táto inscenácia u divákov taká populárna. Diváci sa oslobodzujú od predsudkov spracovania vážnej témy. Veď aj o nej sa dá hrať s nadhľadom, vkusom a vtipom. Na repertoári máme hru Mikea Bartletta Vták, ktorá je o alibizme v partnerských vzťahoch, o možnosti voľby; o slobode v rozhodovaní sa, ktorá zraňuje toho druhého. A to vo všetkých možných variáciách životných situácií. Pri tomto predstavení si diváci každý večer sami nastavia „latku“ smiešnosti alebo vážnosti, s akou budú predstavenie vnímať a reagovať naň. Ale čo je podstatné, ani z tejto inscenácie neodchádzajú diváci nespokojní alebo nenaplnení.
Akým smerom chceš profilovať Divadlo komédie? Pre akého diváka hrať?
My by sme radi prinášali nové komédie súčasných autorov o témach, ktorými žijú dnešní súčasníci. Je tu väčší predpoklad, že divákov oslovíme. Nielen ich zabavíme, ale dáme aj možnosť reflektovať ich životy s problémami hrdinov našich inscenácií. Zaujímame sa o generačne najširšiu skupinu divákov. O mládež, strednú generáciu najproduktívnejšieho veku a aj výkonu, ale aj o seniorov. Ľudské vzťahy na všakovaké spôsoby – to je naša tematická doména.
Vzťahy medzigeneračné, vzťahy medzi partnermi, manželmi, rodičmi a deťmi, vnukmi a starými rodičmi. Vzťahy na pracovisku. Vzťahy mužsko – ženské… Vzťahy. Tam je množstvo východiskových komických situácií, nedorozumení, zápletiek, zauzlení, ale aj šťastných koncov. Lebo aj tie spájajú naše predstavenia.
Hercov najímaš na konkrétne projekty. Robíš castingy, alebo máš vždy konkrétnu predstavu, komu rolu ponúkneš?
Castingy neorganizujem. Vždy si text budúcej inscenácie prečítam a urobím si tzv. ideálne obsadenie. A snažím sa hercov osloviť s priamou ponukou. Predstaviť im projekt alebo hru. Niektorých predloha a inscenačné riešenie zaujme, majú čas, chcú a iní nie. Ale väčšinou sa moja predstava stáva aj realitou. Teším sa tomu. Často mám čuch na ľudí, s ktorými by nám nielenže ladilo počas skúšok, ktorí budú v tej inscenácii herecky presvedčiví a skvelí, budú fungovať aj s ostatnými kolegami, ale ktorí budú rozumieť zákonitostiam a charakteru zájazdového divadla.
Ľudovo povedané: Aby spolu dokázali bez „ponorky“ vydržať aj na niekoľkodňovom zájazde. V šatni, na izbe, v autobuse. Teším sa, že v našich inscenáciách diváci môžu obdivovať herecké majstrovstvo skúsených a kvalitných hercov, akými sú Zuzka Tlučková, Peter Kočiš, Zuzana Vačková, Daniela Kuffelová, Zuzka Kocúriková, Marcel Ochránek… Som rád, že po rokoch sa na javisko vrátila Kristína Farkašová – Tormová, Gizka Oňová (tá prekvapuje mnohých svojím výkonom), Lucia Lapišáková, Jeanette Švoňavská…
Že sa v našich predstaveniach predstaví aj najmladšia generácia hercov: Matúš Kvietik, Vlado Plevčík, Danica Matušová, Jakub Lorencovič, Katka Ivanková, Petra Humeňanská…
Veľa cestujete s produkciami po Slovensku, je to asi aj pre teba nový zážitok. Rôzne prostredia, noví ľudia, diváci, ktorí možno nechodia do divadla tak často… Čo ťa najviac prekvapilo?
Akí sú ľudia po Slovensku vďační diváci. Neodpustia vám síce nič, ale prichádzajú do sály dobre naladení, nepredpojatí, sú otvorení. Chcú sa uvoľniť, zabávať sa, prajú vám. Nepodozrievajú vás z nadradenosti. A zvyčajne sa nálada a humor stupňuje po prvých minútach hrania. Lebo aj herec ak má takéhoto „partnera“ oproti seba, tak mu to spätne vracia. Šťavnatejším výkonom. Divadlo je živý dialóg, rozhovor medzi javiskom a hľadiskom.
A čo ma najviac prekvapuje? V akom stave sú kultúrne domy na Slovensku. V dobrom, aj v zlom slova zmysle. Kde naozaj do ľudí a do kultúry niečo investujú. A kde nič. Je to presný obraz Slovenska. Nás ľudí. Ako si vážime seba samých. Každý z nás máme najnovší model auta, chladničky, televízora laptopu… Chodíme moderne oblečení. Vlastníme výdobytky najmodernejšej techniky. Ale kultúrne domy a ich vybavenie sú častokrát z rokov päťdesiatych, sedemdesiatych.
Pritom kultúra je to jediné čo nás odlišuje od zvierat. A aby sme sa takto nesprávali, tak musíme pre to aspoň minimum urobiť. Veľmi si vážim a oceňujem primátorov, starostov, ktorí to pochopili a niečo pre zlepšenie tohto stavu aj robia. Nemajú to ľahké, nie je to populárne, ale má to ďalekosiahly význam pre ich mestá, pre ľudí a pre celú našu spoločnosť. A to hovorím ako estrádnik! Ale asi už príliš moralizujem…
Asi budeš súhlasiť, že doteraz divácky najúspešnejšia produkcia bola hra poľskej autorky E. Jodlowskej Klimaktérium. Vraj si ju niekoľko rokov presviedčal, aby dala súhlas na preklad do slovenčiny a inscenovanie…
V Poľsku je táto inscenácia obrovský, až celospoločenský fenomén. Hrá sa dvanásť rokov, má za sebou vyše 2500 repríz. Herečky za svoju prácu dostali vyznamenanie poľského Ministerstva zdravotníctva za šírenie osvety a pozitívnej energie k danej problematiky menopauzy. Ale nielen to. V hre je (napriek jej žánrovému vymedzeniu) skrytá obrovská energia, ktorú musíte naštudovaním nájsť a spoluvytvoriť prostredníctvom protagonistiek.
Nesmiete však prekročiť pomyselnú čiaru dobrého vkusu, infantility, lascívnosti. Nestratiť pritom však nič z hravosti, atenticity a nadsádzky predstavenia. Ono len vtedy (a v interaktivite s publikom) ožíva. Autorka preverovala moju doterajšiu prácu zo všetkých strán. Informovala sa u kolegov v Poľsku, ale aj na Slovensku. A po dlhšom čase a získaní dôvery k mojej osobe ako k režisérovi, nám práva na uvedenie udelila. Bol som pod obrovským tlakom, aby sme predstavenie naplnili a text „neskazili“. Bolo veľkým zadosťučinením, keď pani Jodlowska bola s našou inscenáciou nielenže spokojná, ale priam nadšená. To sa mi uľavilo…
Režíroval si už všeličo, vážne kusy, komédie, muzikály… a nedávno aj detskú rodinnú operu Rozprávka o šťastnom konci v Opere SND. To ti ako napadlo?
Vedenie Opery SND prišlo s ponukou a priamou objednávkou pre hudobného skladateľa Petra Zagara na pôvodnú rozprávkovú operu. Peter ma následne oslovil, či by som do tohto projektu nechcel vstúpiť ako libretista a aj ako režisér. Bola to obrovská výzva. Nakoniec sme do najužšieho tímu prizvali básnika Daniela Heviera, ktorý sa postaral o prebásnenie diela do jeho výslednej podoby. Išlo o nádhernú prácu nielen v podobe písania a prípravy diela, ale aj počas samotného skúšobného procesu.
Pracoval som s množstvom mladých aj skúsených operných sólistov (s mnohými som sa stretol pred desiatimi rokmi na inscenácii Čarovná flauta, ktorá sa dodnes hrá v Opere SND) a zažili sme veľa srandy, príjemných skúšok a radosti z tvorby. Napriek tomu, že pôvodná slovenská opera sa až tak často nerodí; a často zápasíte s predsudkami voči niečomu novému a pôvodnému. Ale tu to bolo naopak. Veľkou istotou, o ktorú sme sa mohli oprieť, bola samotná hudba Petra Zagara.
Je melodická, zapamätateľná, vtipná aj dramatická; a pritom je to stále opera so všetkými hudobnými danosťami a zákonitosťami žánru. Chceli sme divákom ponúknuť inscenáciu s jasným etickým posolstvom. A po estetickej stránke, aby bola komunikatívna, farebná, rozpohybovaná, dynamická. Spolupracoval som na nej s výtvarníčkou Dianou Strauszovou, ilustrátorom Vladom Králom, choreografkou Silviou Belákovou, skupinou parkouristov… Skvelí profesionáli. Reakcie publika sú zatiaľ pozitívne až nadšené, čo nás všetkých teší.
V čom je práca s opernými spevákmi iná, ako s činohercami?
Naživo interpretovaný spev na javisku vám ako režisérovi prináša pri aranžovaní javiskovej skcie množstvo obmedzení. Ale zároveň vám hudba samotná dáva väčší rozlet. Krídla… Podnecuje vašu fantáziu. To je ten paradox. Ale ja som sa stretol s obrovskou chuťou zo strany interpretov prekonávať zaužívané predstavy o tom, že operný spevák má na javisku len stáť a spievať. Nielen ja, ale predovšetkým speváci prichádzali s väčšími a väčšími výzvami: Toto rozpohybujme! A ja som kontroval: Viac to rozohrajme, herecky aj výrazovo naplňme!
Mám len tie najlepšie skúsenosti s prácou v opere a s opernými spevákmi. Stretol som tých, ktorí takisto v divadle radi hľadajú, experimentujú, sú zapálení pre vec samotnú. Myslím si, že aj vokálne nároky od skladateľa Petra Zagara boli na nich naozaj vysoké. A oni ich naplnili. Na každom predstavení divákovi prinášajú pôžitok zo spevu a zážitok z komplexného divadelného tvaru.
Neocitol si sa v situácii, kedy by si najradšej všetko nechal tak, odišiel niekam na pustý ostrov s kufrom kníh a aspoň rok mal pokoj od všetkého?
To realizujem. Ale plánovane, raz do roka, na začiatku prázdnin… Ale na obdobie maximálne dvanástich dní. Sám odchádzam na dovolenku a „vypnem“. Dokonca prvé dni nedokážem ani čítať knihy. Až neskôr. A oddychujem. Ale po pár dňoch myšlienkami opäť zablúdim do divadla. Takže, úplne sa mi to nedarí. Ale práve čas leta využívam na oddych, načerpanie nových síl a na prípravu ďalších projektov a predstavení. Pár dní pri mori na Kréte, chalupa, jedna pracovná povinnosť a pomalšie tempo vo vlastnej pracovni.
Septembrom odštartovala nová divadelná sezóna. Čo pripravuješ, na čom pracuješ?
Tých projektov je viacero. Niektoré sú vo fáze prípravných prác, iné predstavenia sa finišujú. Koncom septembra uvedie Divadlo komédie v obnovenej premiére inscenáciu súčasnej komédie fínskeho autora Mika Myllyahu Panikári; na konci novembra to bude vianočný divadelný koncert Tajomstvá vianočného krbu. Je určená pre všetkých, ktorých Vianoce nepripravili o schopnosť snívať, tešiť sa, usmievať sa a nepodľahnúť chaosu a zhonu tohto „biznis sviatku“.
V Divadle Nová scéna to bude zasa komediálna klasika: skvelá, aj keď doposiaľ neznáma komédia s pesničkami Georgesa Feydeaua, so šteklivým názvom Peklo v raji. Množstvo fantastických hercov a variácie na tému manželských vzťahov a nemanželských úletov. Premiéra je na plánovaná na začiatok roka 2020. A v budúcom kalendárnom roku by som mal opäť pracovať s hercami rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove na súčasnej ruskej hry Vasilija Sigareva Detektor lži. Opäť partnerské vzťahy.
Ako taký bonbónik vnímam vlastný projekt: adaptáciu knihy Oscara Wilda Dorian Gray. Tú skúšam s kolegom, hercom Vladom Plevčíkom. Dátum premiéry sme si nestanovili, nakoľko ide v mnohom o výnimočný a technológiou prípravy inscenácie náročný projekt. Ale skúšky nás zatiaľ veľmi bavia. Tento projekt bude len pre odvážnych divákov, ktorí sa chcú dozvedieť čo to o sebe…
Rozhovor pripravila: Monika Macháčková
Foto: Marek Malůšek pre Slovenské národné divadlo a Svetozár Sprušanský
Mali ste vo svojom okolí niekoho, koho ste sa chceli zbaviť? Ako ste to urobili? Poďme sa baviť o otravných ľuďoch a skutočných priateľoch.
Určite to veľmi dobre poznáte. Facebookom či instagramom nám denne prebehnú stovky nových príspevkov. Od výmyslu sveta. Také, čo nás zaujímajú, aj tie, čo nás nechávajú ľahostajnými. Od zdokumentovaných obedov až po komentáre politickej scény.
Občas sa medzi nimi mihnú aj citáty s pôsobivými obrázkami. Aj tie majú rozdielnu úroveň. Od tých, v ktorých sa nedajú prehliadnuť gramatické chyby a ich posolstvo je pomerne trápne, až po tie, nad ktorými sa naozaj musíte zamyslieť.
Mne sa pred pár dňami jeden taký zjavil. Hovoril niečo o tom, aby som nestrácala čas fejkovými priateľstvami. Bingo! Toto si presne hovorím už viac ako desať rokov. A tak nejako som pocítila, že asi aj toto je jeden zo znakov dospelosti a vyspelosti.
Keď si viem slobodne vybrať, komu venujem svoj čas. Už nechcem strácať svoje vzácne chvíle s niekým, s kým ma nespája takmer nič. S kým sa musím premáhať, aby som sa každé tri sekundy nenápadne nedívala na hodinky.
Kto ma nepočúva, nezaujíma sa o mňa, kto ma potrebuje iba ako kulisu ku svojej monodráme o vlastnej dokonalosti. Aby oslavné ódy na seba nespieval do zrkadla. Najmä, ak mám takých priateľov, s ktorými je desať hodín krátkych ako minúta a s ktorými by som chcela byť čo najviac.
Odmietam byť figúrkou. Chcem sa stretávať s ľuďmi, ktorých prítomnosť ma poteší, oblaží, od ktorých sa niečo dozviem. Som preto egoista? Možno sa na to niekto tak bude dívať, a vôbec sa s ním nebudem sporiť. Lebo v istom štádiu príde poznanie.
Že čas je vzácny. Že my sme vzácni.
Iste, v pracovnom procese si veľmi nenavyberáte. Tam komunikujete, s kým je treba komunikovať. Ale svoj súkromný čas si zadeľujete iba vy. Vy rozhodujete, koho na seba necháte pôsobiť.
Odkedy som urobila toto rozhodnutie, je mi oveľa ľahšie na duši. A, paradoxne, teraz to učím moju mamu. Pred polrokom ovdovela a zavesila sa na ňu istá pani. Poznajú sa celý život, ale nikdy neboli veľké kamošky. Tá pani je tiež vdova, ale tam podobnosť končí.
Dotyčná dáma je nudná, s odpustením pribrzdená osoba, ktorej životný obzor je neskutočne úzky. Z nejakého dôvodu je presvedčená, že ju moja mama potrebuje. Chodí ju oblažovať svojimi návštevami, ktoré trvajú v priemere päť hodín. Zakaždým je scenár rovnaký – poohovára celý svet, posťažuje sa na všetky svoje diagnózy a neschopnosť lekárov. Stále dookola to isté.
„Už sa mi z nej potia aj zuby,“ hovorieva mama. Keď sa jej opýtam, prečo ju teda pustí k sebe a stráca s ňou čas, mama sa len čuduje. „Veď ju nemôžem vyhodiť, to sa nepatrí.“
A tak mamu vzdelávam a dohováram jej. Vysvetľujem jej, že nebude hriech, ak sa jednoducho zatají a neotvorí jej. Alebo jej nezdvihne telefón. Lebo viem, že na to, aby jej povedala, že si nepraje jej spoločnosť, odvahu nemá. Celý život robila iba to, čo sa patrí a čo sa očakáva. Tak jej teraz dookola opakujem, že nikto na svete nám nesmie kradnúť náš čas, energiu a pozornosť.
A moja zlatá mama je učenlivá, krôčik po krôčiku napreduje. Verím, že jedného dňa ju pošle do horúcich pekiel, nech ide otravovať niekoho iného.
Čo si o tom myslíte? Máme byť v každej situácii empatickí a vydržať, alebo si môžeme dovoliť aj trochu egoizmu?
Mali ste vo svojom okolí niekoho, koho ste sa chceli zbaviť? Ako ste to urobili? Poďme sa baviť o otravných ľuďoch ….
Prirodzenou, aj keď umelo vytvorenou, hranicou nášho sídliska bola železničná trať. Náš všedný každodenný život sa odohrával pred ňou. Aj vrámci tohto priestoru sa vedeli diať nevšedné veci, ale keď sme chceli niečo naozaj extra, tak sme vyrazili “za koľajky”. Tam sa rozliehali polia. Na jar sa v mlákach dali nachytať žubrienky, ktoré sa doma po čase premenili na ropuchy. Na jeseň sa tu dalo striehnuť na hraboše a keď sa nám nejakého podarilo chytiť, tak sme mohli doma predstierať, že sa staráme o nového škrečka. Bola tam aj sústava kanálov, ktoré nás vždy lákali, ale o tom inokedy.
Za koľajkami bol iný svet a v jeho strede, bola obrovská smetisková jama. Vyvážal sa do nej odpad, ale nie hoc aký. Bol to odpad z rôznych fabrík. O smetiskovej jame a najmä o živočíchoch, ktoré ju obývali, išli po sídlisku chýry. Vraj tam žili krysy, konzumujúce alobalové obaly, dážďovky kŕmiace sa olejom alebo čosi, čo vraj vyzeralo ako kombinácia líšky a zajaca a žralo to plastové obaly, do ktorých sa vtedy balilo mlieko.
S Fezom sme si výrazne zakladali na našej rozumovej prevahe, nad takýmito výmyslami. Bolo nám jasné, že nič také ako kombinácia líšky a zajaca neexistuje. To nám však nijako nebránilo v rozhodnutí, podniknúť výskumnú expedíciu s cieľom uvidieť tohto (ne)tvora na vlastné oči.
„Pozri, od minula tu pribudli nové veci,“ oznámil mi Fezo vzrušene.
„Ty si pamätáš čo tu bolo minule a čo nie?“ čudoval som sa, lebo v tom guľáši všetkého, som nebol schopný postrehnúť rozdiel.
„No napríklad, tamtie čierne pásky tu určite neboli a tamto sú nové kotúče s fóliou na mlieko, to by mohla byť stopa, že by tu tá lýškozajačica mohla niekde byť.“
„Tak to by bola sila, keby sa nám ju podarilo uvidieť. Hen, tam niečo prebehlo!“ ukazoval som celý vzrušený.
„To je len alobaložravý potkan, toho som už videl,“ skonštatoval sucho Fezo.
Zišli sme dolu nižšie, bližšie k zdrojom, aby sme mohli preskúmať prípadné stopy. Ohryzený kotúč alobalu s nápisom kyslá smotana, dával tušiť, že sme potkana práve vyrušili pri olovrante.
„To by ma zaujímalo,“ začal som debatu, „že ako strávi ten alobal a čo to sním urobí?“
„No čo, postupne zmutuje, vytvorí sa mu nové zloženie tela na báze hliníka a geneticky sa to prenesie na jeho potomkov. Pár generácií a máme nový druh,“ povedal odborne Fezo, ktorý mal staršieho brata a vyznal sa.
„Takže mutant!“ otvoril som doširoka oči. “To by bola paráda, keby sa nám ho podarilo chytiť.“
„To ťažko, mutanti sa chytajú ťažšie ako normálni. Je to vyššia forma.“
Na dne jamy sme našli hnedo-čiernu škvrnu, posiatu dážďovkami.
„Olejožravé dážďovky, takže je to pravda,“ povedal som.
„Ale tieto sa akosi nehýbu, vyzerajú ako mŕtve.“
„Čoby, len trávia olej,“ skúsil som vecne argumentovať, aj keď som si to vytiahol niekde z nosa. Napadlo mi však dodať podporný argument. „Veď to sám skús. Daj si dva deci vody a potom si daj dva deci oleja a uvidíš.“
„Poďme radšej ďalej,“ navrhol Fezo, „k tým kotúčom s fóliou. Z hora sa mi zdalo, že je ohryzená.“
Keď sme prišli bližšie na okrajoch fólie boli viditeľné mohutné ryhy.
„Ty, ale to aké zuby to má, však to by muselo mať papuľu veľkú ako lyžica od bagra,“ skonštatoval som.
„Jasné, ako sme si mysleli, toho líškozajaca si niekto vymyslel, toto je určite niečo väčšie,“ dodal Fezo. „No nič, poďme pozrieť, či tu nie je niečo užitočné, čo by sme si mohli zobrať domov.“
Našli sme akési plastové rúrky, ktoré nám umožňovali efektívnejšie sa prehrabovať v odpade. Postupne sme prechádzali jamou a hľadali niečo súce na odnesenie domov. Ono v zásade, súce bolo takmer všetko, ale my sme mali doma mamy, ktoré nechápali potrebu zbierania výskumných vzoriek zo smetiska.
Celkovo, dostať sa ku kvalitnému odpadu nebolo len tak. Lenže rodičia boli celkovo väčšinou out, pokiaľ išlo o odpad. Boli pokojne ochotní vyhodiť kvalitné plastové krabičky od tiktaku. Alebo žlté plastové výplne z kinder vajíčok, také vhodné na výrobu granátov plnených vodou a práškom do pečiva. Tiež tvrdé plastové slamky, ktoré sme fasovali k mliečnym desiatam. Tie sa dali poľahky, pomocou zubov, vytvarovať do podoby malej hokejočky, s ktorými sme potom hrali lavicový hokej.
Inými slovami, dá sa povedať, že dobrý odpad, nie je zlý.
Dnes po smetiskovej jame nie je takmer ani stopy, teda okrem žltého, kontrolného, meracieho bodu v strede poľa. Až raz naši potomkovia objavia, v rámci vykopávok, tento poklad v hĺbke poľa, budú sa čudovať ako sme žili, aké živočíšne druhy, sme spolu s odpadom, zahrnuli hlinou, aby bolo čisto. Lebo čo oko nevidí, to nie je (vidieť).
Od detstva sa mi páčili starší ľudia. Mamina, pekné tety hlásateľky, ale aj muži, ktorí o seba dbali aj vo vyššom veku a vyžaroval z nich život a radosť z neho.
Vnímal som múdrosť starších, starých ľudí, i keď som videl aj dosť tých, na ktorých sa veľa múdrosti z ich života nenalepilo. Ale aj to boli fajn príklady, ako nechcem vo vyššom veku vyzerať, žiť. Tiež si myslím, že to nie je plytké, práve naopak.
Hovoriť o starobe a smrti je stále tabu.
A možno aj viac, než inokedy. Pretože je nám podsúvaný, ukazovaný svet, kult mladosti, jej krásy, kde je takmer každý krásny, plný síl. Akoby sme nestarli hneď, od prvého dňa, ako sme sa narodili.
Starí ľudia sú často prehliadaní, častokrát sú považovaní za hlúpych, pretože neovládajú internet, či iné moderné technológie, ako by to bol vrchol ľudského snaženia, umu. Áno zovňajšok je dôležitý a čím je človek starší, tým viac sám premieta na sebe svoj život, ako žil/žije, ako myslí.
Rád pozorujem ľudí, najmä starších a mnohí sú dosť čitateľní. Jedna žena má štyridsať, je svieža, žiari, vyzerá na tridsať. Iná má toľko isto, no tvár má strhanú, v jej očiach už nieto lesku, ktorý tam možno kedysi dávno bol, vyzerá minimálne na päťdesiat. Zrejme rezignovala na život, už dávno hodila pomyselnú flintu do žita a akoby čakala na smrť, na vykúpenie z pekla.
Mám rád starých ľudí, ktorí sú múdri a môžem sa od nich veľa naučiť, prípadne odovzdať im svoj pohľad na život, obohatiť sa vzájomne. Tých opačných obchádzam širokým oblúkom. Nechcem sa nechať sťahovať do ich bažín, kde sa necítim dobre a úzkosť mi srdce zviera.
O pol roka budem mať päťdesiat a akosi sa mi to nechce veriť, ale je to tak. No nechystám sa ešte do parku chodiť, na lavičke bezducho sedieť a holuby, či vrabce kŕmiť. Život je krátky, ale krásny, ako si ustelieme, tak budeme spať, čo zasejeme, to budeme žať.
Počúvala sompodcast s Martinou Valachovouo ľuďoch 40plus a ich bizarných pracovných skúsenostiach. Spomínala príhodu s headhunterom, ktorý jej na osobnom stretnutí v podstate povedal, že je stará.
Jeho reakcia ju nielen nadvihla zo stoličky, ale prebudila v nej kreatívnu silu v podobe vytvorenia portálu 40plus.sk.
Zrazu mi doplo, že v máji som mala 46 rokov a dnes mi môj tréner vo fitku s jemným úsmevom na tvári povedal, že to bude vekom s mojim cvičením len horšie.
Zvláštne, ale odkedy som zostala na invalidnom vozíku, tak svoj vek vôbec neriešim. Nikdy som ho síce neriešila, ale posledných 11 rokov, keď som sa druhýkrát narodila, dupľom nie. Necítim sa na 46 rokov ale ani na dvadsať. Zacyklila som sa niekde okolo 35ky, keď som mala fatálnu autonehodu.
Apropo, riešia svoj vek aj iné ženy, ktoré po úraze zostali na invalidnom vozíku? Myslím si, že asi nemajú čas nad tým rozmýšľať, tak ako aj ja. S invalidným vozíkom sa nedá zmieriť, dá sa s ním iba naučiť žiť. A ja sa pýtam vás zdravých-dvojnohých; ako dlho vám trvá sa s niečím naučiť žiť? Prečo ja sa mám naučiť žiť byť odkázaná na „dve kolesá a kopu železa“ lusknutím prsta?
Akékoľvek nešťastie v živote nás akosi prirodzene rozdelí do dvoch skupín. Buď sa stanete obeťou okolností a mrnčíte do vankúša alebo sa stanete tvorcom reality. Priznám sa, že sa mi nechcelo učiť „na staré kolená“ hrať niekomu na city. Nie nadarmo sa hovorí, že pád na dno odhalí charakter človeka.
Vo mne odhalil moju podstatu. A tou je tvrdohlavosť, cieľavedomosť a vytrvalosť. Paradoxne som týmito vlastnosťami pred nehodou vytáčala veľa ľudí, no po nehode mi zachránili život.
Rozhodla som sa nájsť zmysel života aj v utrpení. Pomohol mi v tom Viktor Frankl a jeho logoterapia.
Začala som sa učiť žiť v zmenenej a pre mňa úplne novej realite. Pravidelne cvičím trikrát do týždňa vo fitku s rehabilitačným trénerom, založila som občianske združenie, stala som sa sociálnym inovátorom a od polovice septembra začínam študovať na vysokej škole… Vek neriešim.
Asi by som to celé zhrnula tak, ako Martina: Čo koho do toho, koľko ja mám rokov! A ešte dodávam, že po úraze život nekončí.
Čoraz viac sa mnohí z nás zaoberajú životným prostredím. Jednou z podstatných oblastí, ktorá so sebou často „nesie“ tony odpadu patrí aj voda a vodné toky. Preto sa partia vodákov rozhodla, že sa 21.9.2019 postará o vyčistenie časti toku Malého Dunaja tak, že do nej zapojí aj širokú verejnosť. O kanoe, vesty a dokonca aj jedlo a živú hudbu bude postarané. Porozprávali sme sa s Petrom Petríkom, ktorý zastupuje OZ Klub Malý Dunaj.
Peter, ako vznikla myšlienka čistenia Malého Dunaja?
Členovia nášho občianskeho združenia Klub Malý Dunaj sa už siedmym rokom zúčastňujú na akciách, počas ktorých čistia Malý Dunaj. Či už sú to menšie akcie na Deň Zeme, ale aj firemné akcie formou teambuildingov, kde firmy spoja príjemné s užitočným a v rámci splavu zbierajú aj odpad. Spolupracujeme taktiež s OZ Strom života a v rámci akcie Naše Mesto, vždy v júni pripravujeme trojdňovú akciu čistenia Malého Dunaja, ktorej sa zúčastní spolu 60-100 dobrovoľníkov a s úsmevom na tvári pomáhajú robiť túto rieku krajšou.
Je to prvý ročník kedy chcete zapojiť širokú verejnosť?
Áno, je to prvá akcia takéhoto rozsahu, kde by sme radi zapojili širokú verejnosť, oslovili čo najviac ľudí, pretože cieľom je vyčistiť čo najväčší úsek rieky. Účastníci – dobrovoľníci, budú rozdelení do skupín, každá skupina bude mať pridelený úsek od 5 do 8 riečnych kilometrov. Zo skúsenosti vieme, že vyčistenie takého úseku trvá cca 3-5 hodín. Začiatok je o 8:30 v Jelke pri Vodnom Mlyne a na čistenie sa je potrebné vopred prihlásiť Nike Krechnyákovej 0907 307 456 alebo mailom na info@klubmalydunaj.sk.
Čo všetko sa v Malom Dunaji plaví. Máš nejakú kuriozitu?
Počas čistenia sa zbierajú odpadky z vody, ale aj z brehu – viditeľné z vody. Najčastejšie ide o pet fľaše, polystyrén, jednoducho všetko čo vie plávať a väčšinou sa zachytí v konároch. Z brehov to môže byť aj záchodová misa (áno, aj také sa podarilo), koberec, rám bicykla… Raz nám dve posádky priniesli dve pneumatiky z nákladného auta, ktoré naložili do kanoe, napriek tomu, že boli plné bahna. Dodnes nechápeme, ako sa im to podarilo napriek tomu, že nemali veľa skúseností na vode. Ale keby ste videli tie blažené úsmevy na ich tvárach 🙂
Vo svete je teraz známy plogging-beh a zbieranie smetí. Voda je však živel. Pre koho je akcia vhodná?
Ako som už spomínal, odpadky sú poväčšinou zachytené pri brehoch medzi konármi stromov a veľakrát na dosť neprístupných miestach. Je preto vhodné, aby aspoň jeden z posádky mal skúsenosti a vedel kanoe ovládať.
Ak sa zapoja, rozhodnú zapojiť rodiny s deťmi, bude to možné? Môže im katamarán (zviazanie dvoch kanoe) pomôcť k tomu, aby to zvádli?
Radi uvítame celé rodiny s deťmi, pretože deťom treba odmalička vštepovať pozitívny prístup k prírode, naučiť ich, že odpad v prírode nezmizne, a väčšina sa žiaľ ani nerozloží, ale že ho niekto musí pozbierať. Chceme, aby deti brali akcie podobného typu prirodzene a zúčastňovali sa ich s nadšením.
Pri zviazaní dvoch kanoe do tzv. katamaránu vzniká plavidlo, ktoré je maximálne bezpečné a nehrozí tak jeho prevrátenie. Ak si ktokoľvek bude katamarán želať, stačí to povedať na začiatku splavu kooordinátorovi prideleného úseku.
Chystáte aj jedlo a živú hudbu. Na čo konkrétne sa môžu ľudia tešiť?
Čistenie štartuje aj končí v Jelke pri vodnom mlyne, na všetky úseky zabezpečíme rozvoz pomocou mikrobusov a autobusov. Po vyčistení úsekov naše mikrobusy a autobusy sústredia všetkých účastníkov k vodnému mlynu v Jelke. Pre dobrovoľníkov bude navarený chutný guláš a posedenie im budú spríjemňovať chlapci zo skupiny Jackpotband. Aspoň takýmto spôsobom by sme sa radi poďakovali všetkým zúčastneným.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová Foto:archív
Pozn:
OZ Klub Malý Dunaj vzniklo v roku 2016, jeho členovia majú požičovne kanoe a tak väčšinu svojho času trávia pri rieke. Našim cieľom je, aby sa pri rieke žilo lepšie, či už obyvateľom, ale aj návštevníkom. Za hlavnú prioritu nášho OZ považujeme čistenie toku rieky, ako aj okolitých brehov od odpadu, ktorý tu nechajú nezodpovední návštevníci, ale aj domáci. Okrem čistenia pre verejnosť organizujeme aj akcie ako Malodunajský vodácky maratón, Vodácky ples, či Dušičkový a Trojkráľový splav.
A ty čo si taká nervózna ako žena v prechode? Otázka, ktorú som počula veľakrát v živote. A asi nielen ja. V momente, keď sa prejaví nervozita a nevyrovnanosť, tak často nás, ženy, okolie počastuje práve touto vetičkou. No a čas letí. Roky pribúdajú. A chcete-nechcete, keď sa dožijete 50ky, je to tu!
Začína to znenazdajky a nenápadne…
Možno ste vo fáze, ako ja. Ešte to prechod nie je, ale cítite, že sa blíži. Pomaly, ale isto. Každá to máme inak. Možno začínate priberať. Mne sa tento boj zatiaľ darí zvládať, ale poviem vám, je to niekedy o „držku“. Tiež sa pridružil nepokojný spánok. Ale aj s tým sa mi podarilo vysporiadať. To, čo funguje mne, nemusí fungovať iným, ale podelím sa.
Pohyb za každých okolností a počasia
Hýbem sa aspoň 3-4 krát do týždňa. Väčšinou je to tzv. Indiánsky beh. Pobehnete a potom rýchla chôdza. Takto dookola, 6-9 kilometrov. Podľa toho, koľko mám času a niekedy aj nálady. 3x je minimum. Pod to nejdem. Niekedy idem Nordic Walking, ale nemám dobrú techniku. Nech vyzerá nordic akokoľvek jednoducho – že blázni s tými paličkami – jednoduché to nie je. Ale odporúčam. Sem tam to dávam. Vraj technika sa doladí počtom kilometrov.
Aspoň raz týždenne strečing, joga, pilates, alebo čo vám vyhovuje. Tieto pomalé aktivity sa vôbec nezlučujú s mojou povahou, ale robím to, lebo treba. Jednak kvôli chrbtici. Potom aj kvôli strašiaku, ktorému sa vraví inkontinencia. Toto jednoducho nechcem zažiť. Nechcem si ani len predstaviť nohavičky pokropené močom – prepáčte, že som tak odporne priama.
K pohybu ešte pridávam aj špeciálnu tvárovú gymnastiku. Mne to zabralo. Nehovorím to len ja, ale aj všetci naokolo. Rozmýšľam, že si spravím kurz, lebo všade kam prídem sa ma pýtajú na tie grimasy.
Strava a čo s chuťami na sladké
Odmalička milujem sladké. Bože taký veterník, ach jaj. V poslednej dobe som kvôli mojej anémii vylúčila pečivo (zhreším tu i tam…ale držím sa) a tiež mlieko. Mám lepší pocit a zároveň sa mi prestala točiť hlava. Uvidím, čo povedia testy, ale mám pocit, že železo sa mi lepšie vstrebáva. Vďaka vylúčeniu múky a mlieka zišla trochu dolu aj váha.
Akože hovoriť o váhe a chudnutí v mojom prípade je veľmi drzé, pretože som síce nespokojná, ale pravda je, že váhu mám ako na gympli – plus mínus tri kilá. To je dosť heroický výkon, keď máte cez 50 a ľudia samozrejme nemajú radi, keď fňukáte, že by ste chceli zhodiť ešte tri kilá, aj keď nosíte „vo vašom veku“ oblečenie 36/38. Nuž. Každému sedí dačo iné. Ja som nervózna AKO ŽENA V PRECHODE, keď mám nadváhu a preto sa teda snažím ju nemať.
Neviete spávať? Ani ja som nevedela
Už pár rokov, približne od 45ky som mala problém so spánkom. Zistila som, že dva deci červeného večer mi robia dobre. Ale. Stalo sa, že ma to síce ukolísalo, ale v noci o tretej ma niečo prebudilo a potom som pozerala do plafónu. Alebo schytila notebook a išla robiť. Dať si ďalšie červené mi ani len nenapadlo. Veď to už by som bola alkoholik. Pred pár mesiacmi, aj vďaka nášmu magazínu som stretla Jozefa Špankua odporučil mi peľové zrno. Viete čo? Ja takýmto veciam veľmi neverím. Poviem ako je.
Zdá sa mi, že z vás vytiahnu peniaze s neistým výsledkom. A hneď sa aj pýtam, či sa z toho nepriberá. To je prvá otázka. Jozef sľúbil, že nepriberá a vymenoval pozitíva. No tak som to vyskúšala. Odvtedy spávam dobre. Ubehli tri mesiace – takže si myslím, že už to viem posúdiť. Víno stále „užívam“ – veď ako anemik potrebujem červené – jasné, že vo veľmi zdravej miere. Neviem, či je to účinkom medikamentu, ale mám aj menšie výkyvy nálad. Ja, talianska povaha.
Hlavne, ako hovorí doktor, žena v období predklimaxu a klimaxu prežije temer tretinu života. Je teda dobré prestať okolo tejto témy vzdychať, alebo len pošuškávať a normálne o nej začať rozprávať. Možno máte zaručené recepty, ktoré vám fungujú. Pokojne sa s nimi podeľte. Dokonca uvažujeme, že by sme sa téme prechodu – samozrejme odborne – začali venovať pravidelne. Ste za?
Veď život máme len jeden. Má svoje fázy. A je len na nás, ako sa na každú z nich pripravíme.
Jana mala vzťah k ľudovému umeniu najmä cez svojich starých rodičov. Budovala si ho od detstva. Keď sa starkí postupne pominuli, začala sa venovať výrobe šperkov s motívom ornamentov a tiež zbierať kroje. Venuje sa najmä Podpoľaniu. Čo hovorí na módnu vlnu podčiarknutú folklórom? Aké má plány? Túto, aj iné otázky sme sa jej položili.
Janka, kedy presne vznikol váš vzťah k šperkom? Pamätáte si na ten deň?
Môj vzťah k šperkom, ako takým, sa budoval od malička. Naplno to prepuklo, keď som si ako dospelá začala z prvých výplat kupovať šperky a bižutériu. V tej dobe som podľahla hlavne brošniam.
Snažila som sa byť vždy zladená. Náušnice rovnaké ako prívesok. Jeden kolega v práci povedal, že žena bez šperkov nie je podľa jeho názoru dáma. Bez náušníc, a k nemu zladenému prívesku alebo náramku, som do práce ani nešla. Bola som fanatik. Každý mesiac nejaký šperk, súprava alebo brošňa.
Vaše šperky vychádzajú najmä z oblasti Podpoľania. Je na to dôvod?
Dôvodom je to, že odtiaľ pochádzali moji starí rodičia. Mám tam korene a rodinu. Po smrti starkej som mala obrovské nutkanie tvoriť. Niečo sa vo me zlomilo, uvedomila som si, že nik z nás tu nie je večne a nechcem svoj život a talent premrhať. Bez ohľadu na to, čo si myslelo okolie.
Druhou vecou bolo, že som bola na ňu silne naviazaná. Neviem kto alebo čo ma nútilo v tej dobe tvoriť a hlavne chodiť čoraz častejšie na Hriňovú, Detvu a okolie slovom Podpoľanie. Ťahalo, a ťahá ma tam stále. Je to akési puto k Podpoľaniu, neviem to opísať alebo vysloviť. Cítim, že akoby som nechcela zabudnúť .
To puto so starými rodičmi som musela nejakým spôsobom uchovať, pre mňa to ich odchodom proste neskončilo. Žijú vo mne stále.
Ktorý zo vzorov najviac používate vo svojej tvorbe?
Jednoznačne sú to vzory z okolia Detvy, Hriňovej a okolitých obcí a lazov. Sú to vzory z motívov výšiviek krivou ihlou. Niektoré vzory sú archaické, iné zas nové. Inšpirujú ma hlavne kvety zo sukní a záster. V nich nachádzam najväčšie potešenie.
Boli to však aj modrotlačové vzory z Liptova a vzory z Telgártskych / Horehronie / záster – tzv. šurcov.
Už niekoľko rokov sa venujete tomuto koníčku popri zamestnaní. Rozmýšľali ste, že by ste ho mohli robiť naplno?
Od samého začiatku, od roku 2012, keď som začala budovať značku, som mala živnosť. Začala som na materskej dovolenke a pravdupovediac, mala som veľmi odvážne sen vybudovať značku. Netušila som však čo to obnáša, koľko času, úsilia, odriekania, peňazí to bude stáť, a hlavne, aký to bude mať dopad na moju rodinu a súkromie. Netušila som nič o brandingu, o marketingu, a vlastne aj o folklóre, a ľudových motívoch som sa veľa naučila len vďaka tvorbe.
Mávam obdobia kedy lietam, ale už nie tak vysoko ako pred pár rokmi. Trh sa mení, ľudia majú čoraz vyššie požiadavky na kvalitu, ale i čas dodania. Kedže väčšinu dňa som v zamestnaní, nemôžem ani vyrábať, ani odpisovať na správy, či dvíhať telefonáty od klientiek, prípadne riešiť iné veci, ktoré súvisia s mojou tvorbou. Občas ma to mrzí, hnevá. Neviem, nemôžem si však dupnúť, lebo ja chcem robiť len toto.
Nie je to ľahké, pretože podnikanie som roky živila z výplat, mávala som roky, kedy som pracovala len dobu na určitú a to sa ťažko žiadal aj nejaký úver. Otáčala som to roky, kým som niečo vybudovala. Za to čo mám, že som aspoň trošku známa, vďačím vo veľkej miere ľuďom spod Poľany, resp. folkloristom a folklórnym nadšencom.
Robiť šperky naplno by si vyžadovalo veľké investície, možno investora. Na začiatku som nemala veľké plány, mala som iba sny. Tu je podstatné dať sny na papier, naplánovať a naceniť, čo by to stálo, kedy a za akých podmienok by to za to stálo, a kedy by sa investované prostriedky vrátili. Čo spraviť inak, lepšie a kam sa chcem dostať za rok, dva, či desať rokov. Investovať do marketingu, reklamy a robiť ju dobre.
Proste spraviť podnikateľský zámer a ísť do toho. Áno snívam, stále snívam, že raz bude Retro Bijou známa značka. Musím však povedať že šperky okrem toho, že veľa dávajú, aj veľa berú. Oberajú ma o vzácny čas s dieťaťom, rodinou. Potom si kladiem otázku či to vôbec za to stojí.
Dieťa mi o pár rokov vyrastie a ja nechcem, aby si ma pamätalo len ako matku, ktorá po práci v škole zas len doma pracuje a pracuje a nemá na ňu čas. Neviem na to odpovedať, asi áno chcela … ale má to veľa ale.
Čo by, podľa vás, mohlo pomôcť domácim tvorcom, aby ich podobné záľuby mohli živiť?
Ťažká otázka. Každý tvorca od začiatku sníva, že sa tým raz bude živiť. Ja som mala veľmi skreslenú predstavu o tom ako to celé funguje, a svojho zákazníka som roky hľadala, občas som ho i stratila.
Ono je to o budovaní vzťahu k svojim zákazníkom. Ak to niekto nemá v sebe, tak to bude mať ťažké, pretože to nie je len o tom, čo vyrábate a chcete predať, ale hlavne o tom, čo chcú Vaši zákazníci. Poviem príklad: roky som vyrábala drevené srdiečkové náušnice veľkosti 5 cm. Nepočúvala som svojich zákazníkov ktorí si žiadali menšie. Až nedávno mi doplo, že nepočúvam ich potreby a vyrobila som malé 3 cm náušnice, a napodiv, toľko žien i detí sa potešilo.
Skúšať to, nevzdávať sa, pýtať sa a počúvať, veľa študovať, veriť a dúfať, vstať a otriasť sa po každom nezdare. Mne okrem toho, že som bola tvrdohlavá, pomohli ľudia. Hľadala som dlho takých, ktorí sú ochotní nezištne pomôcť, pozdieľať, nosiť šperky, ktorí, alebo ktoré to posunuli ďalej medzi ľudí, nadšenci značky. Nebolo ich veľa, ale boli, a stále vďakabohu sú. Neboli to však žiadne známe tváre, celebrity, moderátorky a podobne, napriek tomu, že som mala snahu a oslovila ich.
Preto aj niekedy pochybujem, či majú skutočne taký vzťah k ľudovému umeniu, alebo to len hrajú, pretože väčšina z nich ani zo slušnosti neodpísala na maily či správy.
Určite nepoviem že by tvorcom pomohli nejaké dotácie či fondy. Každému pomôže finančná injekcia, ale to na čo ju použiť, musí prísť tvorca sám – nájsť svoj rozpoznateľný štýl a zákazníka ktorému sa výrobok páči, vidí v ňom hodnotu a kúpi ho.
Preto je pre mňa asi jednoznačná odpoveď čas. Možno sa inšpirovať úspešnými. Nekopírovať však ich štýl a rukopis. Po čase nájdu seba, zákazníka, cenu, ktorá im zaplatí nielen náklady ale i výplatu, a v konečnom dôsledku zistia, že ak sa tým chcú živiť, nemôžu byť len umelci ale i obchodníci.
Čo pekné pripravujete v blízkej budúcnosti?
V blízkej budúcnosti sa chcem venovať východnému Slovensku, kedže tam mám tiež veľa fanúšikov a mám rozpracované motívy z Hontu. Teším sa, lebo napriek tomu, že Poľana je moja srdcová záležitosť, je na čase sa pohnúť ďalej iným smerom.
Sú lásky, ktoré vás rozohnia a potom spália. Také, pri ktorých žijete len z jasu, svetiel, vodky a necháte sa unášať hudbou, dymom z cigár, bez hraníc. Vyštveráte sa s nimi všade, kde sa len dá a nech je to poriadne nebezpečné.
Sú lásky, ktoré vo vás na veľmi dlhý čas a možno navždy zanechajú stopu. Inú, ako je príchuť vodky a cigarového dymu vo vlasoch.
Každá láska je iná, rovnako aj každý jeden vzťah je iný. Môžeme sa brániť, ale aj tak nás zmenia na celý život. A tak to má byť. Bez prežitých lások a vzťahov by sme neboli tými, kým sme. Môžeme skúsiť udusiť spomienky, zakryť oči, upokojiť srdce, ale tak či onak, vždy sa všetko vracia v malých útržkoch, až kým neprejdeme jeden dlhý úsek. Potom zistíme, že sme vlastne za každého jedného človeka, ktorého sme stretli a ktorý v nás zanechal stopu vďační.
Máte aj vy zoznam tých, za ktorých ste vo vašich životoch vďační?
Ja som vďačná za tých, ktorí ma rozobrali na franforce, rozbili na márne kúsky, aby som sa mohla opäť poskladať a vidieť to, aká naozaj som.
Som vďačná aj za tých, ktorí ma opustili a nemyslím iba mužov, ale aj tých, ktorí v istej chvíli boli blízko, ako ľudia – priatelia, kolegovia, niektorí z rodiny a po pár týždňoch sme zrazu boli úplne cudzí ľudia. Vďaka nim som nachádzala samu seba čoraz viac.
Som vďačná aj za tých, ktorí ma prestúpili. Dodnes nechápem dôvod, ale nie všetko je nutné chápať. Ak by vtedy začali vysvetľovať, zdržali by ma a dlhšie by trvalo spoznať iných ľudí, iné a lepšie možnosti.
O pár týždňov mám štyridsať, ale ak by ma všetci tí, zo zoznamu neporozbíjali, nikdy by nemali šancu tí iní, ktorí sú vôkol mňa teraz. Nemala by som možnosť prestúpiť, zmeniť seba, zmeniť smer k dobrým veciam a k tým, vďaka ktorým som snívala, žila, ku ktorým som sa utiekala a ktorí ma nebrzdili, neprešľapovali, ale posúvali stále vpred.
Dnes k spokojnému životu potrebujem presne toľko, koľko potrebujem. Iba toho, koho chcem. Kaderníčku a kávu. A presne tie chvíle s kávou, keď len pozerám, ale nevidím, keď na nič nemyslím, keď nič nerobím, keď som sama so sebou. A najviac sa mi to páči na jeseň.
Pretože jeseň mi každý rok pripomína, že aké je všetko vôkol nás nádherné a aj keď sa to príchodom zimy na chvíľu skončí a zmizne, aj tak nie je dôvod na šedú a hnedú farbu v našich životoch, pretože konať dobro môžeme aj na jeseň, aj v zime, aj stále a každá láska sa ráta, aj tá ktorú prijímame, ale aj tá, ktorú dávame. Aj malé dobré skutky môžu premeniť pochmúrne dni, ktoré nás čakajú na čarovné, farebné, láskavé a teplé. Nielen pod dekou a s teplou šálkou čaju, alebo vareného vína v ruke, ale aj v duši a to je najviac!
Vítam vás pri mojom druhom príspevku. V tom prvom som vám predstavil základnú atribučnú chybu a skreslenie slúžiace seba. Na pripomenutie len stručne. Základná atribučná chyba je to, keď správanie niekoho iného, pripisujeme jeho povahovým vlastnostiam, pretože nemáme dostatok informácií o situačných faktoroch. Na druhej strane máme však tendenciu svoje vlastné správanie pripisovať externým faktorom, aby sme chránili svoju sebaúctu, a to je skreslenie slúžiace sebe.
Sľúbil som, že vám predstavím nástroj S.T.O.P. Ale poďme pekne po poriadku. Ako zastaviť prúd emócií a začať jednať vedome?
V posledných rokoch som prednášal tisíckam ľudí. Počas mojich seminárov sa často ľudí pýtam: „Je tu prosím niekto, kto môže o sebe úprimne povedať, že má v súčasnosti potrebný dostatok sebadôvery vo všetkých oblastiach svojho života?”. K dnešnému dňu sa z toho veľkého počtu účastníkov prihlásili iba traja ľudia.
Svoje obavy by ste mali začať ovládať, aby ony neovládli vás. Ľudia, ktorí sa stále niečoho obávajú, majú úžasnú schopnosť predstavovať si aj nepredstaviteľné. Stačí keď zavolám mojej mame, že odlietam do zahraničia, a to by ste mali vidieť tú znôšku obáv a strachov. Mám nápad. Keď už dokážete využívať svoju predstavivosť k vymýšľaniu obáv, čo tak využiť ju aj k vylúčeniu obáv zo života?
Spomeňte si na nejakú situáciu z minulosti, v ktorej ste si spočiatku robili obavy, ktoré sa neskôr ukázali ako neopodstatnené, pretože všetko nakoniec dopadlo veľmi dobre a vy ste sa cítili sebavedomo. Predstavte si, že ste opäť v rovnakej situácii a zvierajú vás obavy. Pokúste sa čo najintenzívnejšie si spomenúť na ten pocit, ale nedržte ho pridlho. Teraz svoju pozornosť zamerajte naopak na moment, v ktorom ste pociťovali veľké sebavedomie. Opäť sa pokúste vybaviť si ten pocit čo najživšie.
Teraz porovnajte rozdiely medzi stavom obáv a stavom sebavedomia. Zamerajte sa pritom na dýchanie, sústredenie, reč, farebnosť a rozmery predstavy, reakciu ľudí naokolo. Nasledujúci krok bude pravdepodobne jednoduchší, ak zavriete oči. Zamerajte sa opäť na pocity sebavedomia, ktoré ste si pred chvíľou vybavili, a predstavte si, ako sa zväčšujú a naberajú na intenzite. Vo svojich predstavách ich stále zväčšujte, pokým nebudete mať pocit, že z vás vyviera sebavedomie. A to je všetko.
Práve ste dostali recept na sebadôveru. Pomenujte si ten sebavedomý pocit, napríklad Super Ja, Pán Sebavedomý, Slečna Úžasná, atď. Spočiatku vám to bude pripadať neprirodzené a divné. To je v poriadku, rovnako ste sa cítili aj keď ste prvý raz sedeli na bicykli, alebo keď ste si prvý raz zaväzovali šnúrky na topánkach, ale dnes už obe činnosti zvládate automaticky bez premýšľania. A rovnako je to aj so sebadôverou: čím viac ju budete trénovať podľa receptu, tým bude silnejšia, a časom sa stane vašou úplne prirodzenou súčasťou.
Čo má teda človek robiť, keď sa dostane do nejakej kritickej situácie? Začnime tým, že máme schopnosť racionálne myslieť. Máme schopnosť uvedomovať si veci. A uvedomenie vytvára voľby. A voľby prinášajú plánovanie a konanie. Ak sa dostaneme do pazúrov obáv a strachu, nie sme schopní rozumne premýšľať a jednáme inštinktívne. Je teda dôležité najskôr prúd emócií zastaviť.
Na to nám výborne môže poslúžiť nástroj STOP, ktorý som získal od Tima Gallweya, s ktorým som mal tú česť pol roka pracovať. Nájdete ho aj v jeho knihe „Zvládnite stres metódou Inner Game“. Je nevyhnutné, aby ste sa zastavili, a to doslova. Zastavte nevedomé pôsobenie hybného momentu, ktorý na vás pôsobí, a začnite jednať vedome.
Tento nástroj umožňuje uchovať si rovnováhu a získať nadhľad nad problémom, prekážkou či výzvou. STOP môže vyžadovať len niekoľko sekúnd a pomôže vám prestať panikáriť a získať pocit, že máte veci pod kontrolou. Zmyslom a cieľom nástroja STOP je dokázať začať znova, s jasnou mysľou a väčším pocitom cieľa a kontroly.
STOP pozostáva zo štyroch častí:
S – Step back – Pozrite sa na všetko s odstupom.
Oddeľte sa od situácie, v ktorej sa nachádzate. Predstavte si, že sa „vyštveráte“ na vysoký kopec a odtiaľ sledujete svoj aktuálny problém. Keď sa na veci pozriete s odstupom, zastavíte (prerušíte) pôsobenie hybného momentu. Vystúpite z toho, čo práve robíte. Keď sa na veci pozriete s odstupom, dokážete vidieť aj veci, ktoré uprostred boja nepostrehnete.
T – Think – Premýšľajte.
Aká je táto situácia v skutočnosti? Čo je na tom, čo sa odohráva, pravdivé a skutočné? Čo vyvoláva stres? Aké sú vaše priority? Aké sú vaše možnosti? Akým prekážkam a bariéram čelíte? Pokiaľ získate od situácie odstup, môžete o nej premýšľať. Položte si otázky: „Čo na tejto situácii vedie k tomu, že pociťujem strach či obavy, čo vo mne vyvoláva bolesť? Prečo to robím? Čo sa snažím dosiahnuť? Čo chcem dokončiť? Čo mi v tom bráni? Akými vnútornými a vonkajšími zdrojmi (prostriedkami) disponujem? Aké sú moje možnosti?“
O – Organize your thoughts – Usporiadajte si myšlienky.
Aký máte plán? Aké budú vaše ďalšie kroky? Čo urobíte? Myšlienky väčšinou nasledujú v logickom, postupnom toku. Musíme si ich preto pred tým, ako podnikneme zmysluplné kroky, usporiadať.
P – Proceed – pokračujte, jednajte.
Nezostávajte stáť na mieste, postupujte vpred, choďte ďalej, podniknite ďalšie kroky, tentoraz ale s jasnejším pochopením celej situácie. Teraz ste už pripravení jednať (alebo nejednať) na základe vedomej voľby, vášho vedomého rozhodnutia. Akonáhle dokážete myslieť jasne a nereagujete pod vplyvom stresu a emócií, konajte. Pokiaľ nebudete konať, pokiaľ neučiníte nejaké kroky, keď po premýšľaní nebude nasledovať čin, nič nedosiahnete, a v skutočnosti sa nikam neposuniete.
V dnešnej dobe žijeme často facebookové a instagramové životy. My vo veku nad 40 rokov možno ani nie, ale naše deti áno. 
