Ako mladé dievča, (už je to za nami), rada som sa ukrývala v maminom šatníku. Vliezla som si dnu, zatvorila za sebou dvere a snívala. V tých snoch a v tých šatách, bola moja mama kráľovná krásy a ja, jej dvorná dáma.
Končekmi prstov som sa dotýkala jej jemnulinkých šiat a vdychovala vôňu jej pokožky na nich. Voňali po nej. Vždy. Na ramienkach tón za tónom poukladané ako farby dúhy.
V skrini bola tma. Ale v tej tme, žiarili ešte viac. Samozrejme, na nej žiarili najviac. No nenosievala ich často. Boli to šaty na výnimočné príležitosti.
V pravidelnosti tikajúcich hodín si obliekala kuchynskú róbu, ktorá voňala viac od škvareliny ako od nej. S vysávačom v ruke deň po dni makala vo svojom domácom fitku. Naplnila starodávnu pračku, snáď to bol prvý prototyp na Slovensku. Plnila sa z hora, keď žmýkala triasol sa celý dom a zakalená horúca voda, ktorá z nej vytekala zaliala celú kúpeľňu.
Keď z nej vyťahovala holými rukami horúcu bielizeň, všade naokolo bola voňavá para. Kúpelňa sa vtedy premenila na saunu. A ona sa v tej wellnes chvíľke potila do úmoru.
Čas od času však odložila svoj domáci outfit a pristúpila k svojmu čarovnému šatníku. Vytiahla z neho šaty dlhé až po zem. Mali leopardí vzor, čo bolo v tej dobe uniformity veľmi neobvyklé. Ušité len z jemnulinkej látky so zaväzovaním okolo pásu. Len nedávno mi stihla prezradiť, že si ich šila vtedy sama.
V leopardích šatách bola mama na chvíľku ozajstná kráľovná našej džungle. A aby podčiarkla honosnosť danej chvíle, chodidlami ladne vplávala do zlatých ramienkových sandáliek na vysokom podpätku.
Ako som na ňu tak detsky sväto hľadela, videla som aj korunu na jej hlave. Bola uvitá z divokých orchidei, lián a kvetov jasmínu.
„Moja mama je kráľovná!“ Povzdychla som si.
Bola ňou vtedy, keď mala len sotva niečo po tridsiatke ako ja teraz. Bola ňou i vtedy, keď oslávila 40 a je ňou i dnes. Dáma po päťdesiatke, ktorá nosí korunu uvitú z orchideí či varí večeru, alebo sa hrá s mojimi dvoma opicami. Jasmínka ju dnes vidí rovnako krásnu, ako som ju videla ja kedysi. A Sebinko, ten z jej nevypŕchajúceho ženského čara býva úplne paf.
Áno, už má vrásky okolo pier od smiechu a od únavy opuchnuté viečka. No jej zlaté vlasy postriebrené časom nevybledli. Naopak, rokmi akoby ožili. Je krásna.
Keď som v puberte zabudla na jej vzor skutočnej dámy a začala som nosiť vybíjané opasky, koženú bundu a piercing v nose, používala na to také slovo: „dogabať sa“.
Hovorila, že niektorí ľudia sa v snahe o to zapáčiť sa iným, vedia riadne dogabať. Znamenalo to, že si dajú na seba aj to, čo sa nehodí k ich osobnosti.
Aj dnes, keď som už veľká, a všetko viem a všetko viem, i ja sa občas riadne dogabem. A občas, dovolíme iným, aby dogabali naše vlastné Ja. Nech je to už akokoľvek boľavé s tým, čo sme si na sebe dovolili dovoliť, vždy je tu čarovný šatník otvorený aj pre nás. Vždy, je ešte čas zmyť zo seba všetko to, čo sa nám snažilo vrásť pod kožu. To, čo sme si obliekli na seba v snahe zapáčiť sa a riskovali tak nebezpečenstvo straty vlastného ja. Slová. Miesta. Vzťahy alebo situácie do ktorých sme vkročili bez zlatých črievic. Nevadí!
Niekedy stačí len znova postaviť sa, obliecť si ľudskosť (aj voči sebe samému), našuchnúť na nohy tú správnu obuv a zodvihnúť hlavu do nebies. Tá kráľovská koruna, na našej hlave ešte stále je. Nepočíta roky, pády ani prehry. Stále žiari!
Martina Kavuliaková Stríbrnská
Páči sa vám ako Martina píše? Vydala svoju zázračnú knihu. Knihu zázrakov. Ak si ju chcete kúpiť, klikTU
Ak sa chcete udržať zdraví a v dobrej kondícii, začnite chodiť! Zabudnite na treking alebo na nekoordinovanú chôdzu s paličkami, naučte sa nordic walking. Je to bezpečná, jednoduchá, efektívna a zábavná cesta k zdokonaleniu kondície bez ohľadu na vek, pohlavie alebo telesnú zdatnosť.
Máme pre vás SÚŤAŽ o jednoducho a zrozumiteľne napísanú praktickú príručku. Predstavuje ideálny návod pre úplných začiatočníkov, ale aj skvelú pomôcku pre pokročilých walkerov či inštruktorov. Detailne opisuje správnu techniku a cvičenia, približuje zdravotné benefity, ponúka množstvo rád i skúseností z praxe aj individuálne tréningové návody.
Kniha je bohato ilustrovaná farebnými fotografiami.
Napíšte do komentára, či ste už Nordic walking skúsili, alebo či by ste chceli. Prípadne, akému športu sa venujete. Alebo len plánujete? V utorok 23.7.2019 vyžrebujeme jedného z vás a knižku vám zašleme v rámci SR priamo domov.
Leto je v plnom prúde, čo znamená, že je na čase vytiahnuť z komory alebo skrine stan, pripraviť si rybárske prúty, kúpiť krém proti komárom a zamieriť do prírody. Kempovanie vám umožní uniknúť z pasce mestských problémov, odvrátiť pozornosť od zvyčajného okolia a vychutnať si upokojujúcu scenériu toho najvzácnejšieho, čo nám príroda ponúka!
Existuje množstvo vedeckých dôkazov, ktoré nakoniec vyplývajú aj z logického uvažovania a hovoria, že rekreácia a pobyt v prírode znižuje stres, má priaznivý vplyv na myseľ a celé telo. My vám preto o tých najlepších účinkoch niečo v našom článku povieme.
Pustite sa spolu s nami do zaujímavého čítania a
„Spoznajte sladké tajomstvo radostného života. Nie vždy s úsmevom, ale aspoň s pokojom.“
(Oliver Wendell Holmes Senior)
Vitamín D je nevyhnutný pre vaše telo
Nemusí to byť práve kemping, ktorý vás vytiahne z tieňa kancelárie a donúti si užívať príjemné počasie. Ak nemáte čas na výlet a máte šťastie, že disponujete terasou, tak krásne zariadená záhrada a terasa s modernou exteriérovou dlažbou, „zaliata“ rozžiareným Slnkom, sa postará o správnu produkciu vitamínu D. Vitamínu, ktorý podporuje dobrú náladu, posilňuje kosti a zuby, znižuje riziko srdcových ochorení, či zlepšuje prietok krvi a znižuje krvný tlak.
Prirodzené svetlo normalizuje váš spánok
Získanie dostatočného množstva slnečného žiarenia spôsobí, že sa budete cítiť oddýchnutí a uvoľnení. Je to zapríčinené správnym nastavením produkcie melatonínu vo vašom tele. Melatonín je hormón, ktorý kontroluje denné rytmy celého organizmu a v prípade tmy je jeho produkcia najvyššia.
Aby ste si ho ale počas spánku užili čo najviac, je nutné, aby ste sa cez deň vystavili pôsobeniu Slnka, ktoré jeho produkciu v tomto čase blokuje. Zachováva a akoby ukladápotrebné množstvo melatonínuna noc, vďaka čomu pokojne spíte a odpočívate.
Byť vonku vám pomáha zbaviť sa stresu
Náročná práca a jej množstvo, najmä pri interakcii s elektronickými zariadeniami, je hlavnou príčinou stresu. Ak sa aspoň vo svojom voľnom čase dokážete vyhýbať výdobytkom dnešnej doby, dobre urobíte. Aj 30 minút na záhrade dokáže urobiť veľa. Ak samozrejme nemáte oddychovú v blízkosti od moderného a od inak potrebného septika. Možno sa vám to zdá čudné, prečo to spomíname, ale čudovali by ste sa, koľko ľudí pri plánovaní oddychovej zóny a iných potrebných súčastí záhrady často nedomyslí detaily.
Kde a kedy dokážete lepšie prehodnotiť dôležité veci?
Ľudský mozog spotrebuje 20 % všetkej energie produkovanej telom a táto požiadavka sa zvyšuje o 5-10 %, ak sa zameriavate na duševný problém. Ani v momente odpočinku sa úplne nevypne a neustále určitým spôsobom pracuje. Jednotlivé mentálne procesy mozgu stimulujú mechanizmus sebaidentifikácie a pomáhajú tak kontrolovať vlastné správanie, vďaka ktorému dokážete dôležité veci prehodnotiť oveľa lepšie!
Ak ste si vašu terasu zútulnili pomocou travertínu, tak na relax budete potrebovať kvalitný záhradný nábytok. Prípadne na meditáciu vhodnú yoga podložku.
Čerstvý vzduch zlepšuje krvný tlak
V znečistenom mestskom ovzduší dochádza k väčšiemu opotrebeniu tela. Zvyšuje sa srdcová frekvencia a krvný tlak. Čerstvý vzduch naopak pomáha a normalizuje kardiovaskulárny systém.
Množstvo kyslíka vstupujúceho do vášho mozgu reguluje aj produkciu serotonínu – látky, ktorá ovplyvňuje náladu, chuť k jedlu, pamäť, sociálne správanie a ďalšie procesy.
Jeho väčšie množstvo však môže viesť k podráždeniu a extrémnemu stresu, nedostatok zasa k psychickej depresii. Čerstvý vzduch pomáha túto potrebnú hladinu serotonínu rozvíjať a prispieva k dobrej nálade.
Ako vidíte, príroda je ako liek, ktorého účinky si môžeme dopriať bez lekárskeho predpisu, kedykoľvek a zadarmo.
„Príroda dokáže rovnako ako básnik vytvoriť tie najväčšie efekty s najmenším počtom prostriedkov.“ (Heinrich Heine)
Skrachoval som. Prišiel som o všetky peniaze. Prišiel som o mnohých kamarátov. Zrútil sa mi svet. Otvoril sa mi však svet nový. Vďaka tomuto prežitku som si presvetlil temné zákutia mojej duše a konečne sa zo mňa stáva vedomý tvorca reality.
Ešte nedávno som behal po Európe, pomáhal firmám s ich digitálnym marketingom a prinášal som im nové nápady, ktoré sme potom spolu realizovali. Naša firma mala slušné renomé. Firmy, ktorým sme pomáhali, raketovo rástli. Zrazu prišiel bod zlomu a firma už nie je.
Z mesiaca na mesiac som bol bez príjmu a zadĺžený. Mnoho ľudí ma začalo odsudzovať. Mnohí moji kamaráti, blízki a dokonca aj časť rodiny, sa odo mňa odvrátili.
Počas najťažších 2 mesiacov, kedy som bol v silných depresiách, mi v hlave občas preblesli veľmi — veľmi čierne myšlienky. Začal som pociťovať emócie, ktoré boli dovtedy pre mňa uzamknuté. Táto situácia otvorila Pandorinu skrinku mojich strachov a záťaže, ktorú som som si niesol v nevedomí.
Či už boli títo démoni moji vlastní, rodinné tiene, alebo nejaké kolektívne archetypálne vzorce, nebudem teraz rozoberať (o tom raz napíšem knihu). 🙂 Boli to však pre mňa obrovské lekcie uvedomenia si hodnôt a toho, prečo som tu. Bola to lekcia sprítomnenia sa a vyrovnania si polarity: DUCH+HMOTA.
Mal som pravidelný režim, veľa som cestoval, prednášal, workshopoval a makal na projektoch. Čím sa nám viac darilo a firma rástla, tým som sa stával viac otrokom a bábkou v súťaži zvanej PODNIKANIE. Je to súťaž, kde jednotlivci medzi sebou súťažia za účelom zisku. Tak to popisuje aj ekonómia.
Strácame samých seba
Začal som sa pýtať sám seba : Kto toto divadlo vymyslel? Ako sa to celé začalo a prečo? A prečo sme sa nechali namočiť do tejto súťaže? Deje sa to vedome či nevedome?
Vytriezvenie prišlo niekedy na prelome rokov, keď som v silných depresiách sedel doma a premýšľal, prečo sa mi to stalo. Uvedomil som si, že svet sa rúti do záhuby a ničia ho predovšetkým podnikatelia. Posledných 100 rokov už nevládnu svetu králi či panovníci. I keď niekde formálne áno.
Tomuto svetu panuje systém zvaný ekonómia. Hlavnými postavičkami sú podnikatelia a tí súťažia medzi sebou. Výsledkom však bude kolaps systému. Verte mi. Už sa blíži. Každý systém raz skolabuje. Ešte ani jeden nevydržal — to je fakt. A keď ma niekto začne presviedčať o opaku, tak sa ho spýtam: “Jazdíš niekedy autom po diaľniciach a vidíš zrúcaniny hradov? Aj oni si mysleli, že sa im nemôže nič stať. Niektorí tu boli dokonca aj pár storočí či tisícročí. Ich systém i tak padol.”
Primárnym spúšťačom toho, že podnikatelia za každú cenu ničia túto zem, sú naše strachy. Strachy, ktoré si nesieme ešte z dôb minulých, kedy sme žili v nebezpečí a v strachu o svoje zdravie, lebo nás mohla napadnúť divoká šelma. My sme však tieto strachy nedokázali spracovať a ukazujú sa tak, že nám aktivujú túžbu po bohatstve. Chceme mať stále viac a viac. Čo keby som o to náhodou prišiel?
Nástrojom ekonómie sú peniaze. My sme len postavičky, ktoré nevedome hrajú hru v tomto systéme. Už teraz existuje vo svete mnoho ostrovčekov pozitívnej deviácie, kde pochopili a zvedomnili si túto hru. Títo ľudia, či skupiny ľudí, už pripravujú pôdu pre Nový svet, ktorý nebude fungovať na základe starého systému. Jeho základom bude svedomie. Starý systém (poznámka: pre väčšinu z nás ten aktuálny) sa nedá transformovať. Je taký skazený a nereformovateľný, že musí celý zmiznúť.
Každé jedno rozhodnutie, ktoré ľudia v budúcnosti urobia, bude vedomé. Budeme sa rozhodovať s — vedomím a preto svedomie. Čo to je vedomie a svedomie, nájdeme v každej mystickej náuke. Je mi veľmi blízke, ako o tejto téme hovorí Dalajláma, Jung, šamanizmus alebo slovanské védy.
Ďalším mojim zvedomneným strachom bol strach z nedostatočnosti. Ten sa so mnou pekne pohral. Uvedomil som si, že hrám túto hru aj preto, aby si ľudia o mne mysleli, aký som v pohode týpek a úspešný. Nosil som masky a bral som si vždy inú, podľa toho, či som šiel ku klientovi do banky, na konferenciu alebo do práce. Bol som veľký herec. Nebol som sám sebou. Stále som nebol spokojný.
Malý a veľký zároveň
Počas náročného obdobia krachu som sa zúčastnil 6 mesačného meditačného výcviku, kde sme si aktivovali svoje svetelné telá. Vďaka týmto technikám sa mi podarilo otvoriť si svoje srdce. Konečne som začal vnímať, prijímať, ale aj rozdávať energiu lásky. Čistú lásku, ktorá nerozdeľuje, či sú ľudia bezdomovci, alkoholici, narkomani či milionári. Všetci sme tu na tomto svete spojení neviditeľnou vesmírnou energiou, a je len na nás, aby sme to začali čím skôr vnímať.
Ak nezačneme, tak nás vesmír jednoducho vypne, zrecykluje a naštartuje novú civilizáciu s vierou, že tá to už dá. Ja som začal od seba a verím, že to dáme aj ako civilizácia. Že sa z — vedomíme, že spracujeme svoje tiene a svojich démov, že prestaneme nosiť masky. Že sa otvoríme skutočnej láske.
Napriek tomu, že som za posledné mesiace prežil veľmi ťažké obdobie, zdravie si udržiavam. Nebol som už viac ako 10 rokov u lekára, denne cvičím a meditujem. Posledné mesiace som hlavne spomalil.
Včera som si pozrel po dlhej dobe film Zimný príbeh a trikrát som sa počas filmu rozplakal. Po skončení som v sebe pocítil obrovskú slabosť, taký zvláštny pocit vyprázdnenia a ničoho. Cítil som sa veľmi zraniteľný. Zároveň si však uvedomujem, že keď sa takto otváram, získavam obrovskú moc a silu do svojho vedomia. Projekty, ktoré teraz štartujem, už budú fungovať inak a nebudú ničiť túto zem ani ľudí. Môj cieľ je jasný. Pomáhať budovať svet Nový.
Vedomý. Svedomím.
Práve teraz, keď píšem tento článok, mi moja priateľka poslala správu a chcem sa s vami o ňu podeliť. Dostal som dovolenie ju zverejniť.
Ja premýšľam, ako vyjadriť tie city čo sú vo mne, ale nenachádzam správne slová… môžem Ti za všetko ďakovať aj každý deň, ale moja vďačnosť za to, že si v mojom živote, je tak silná. Tak som s Tebou šťastná, že som si nemyslela, že to môže byť realitou a nie len napísané príbehy, ktorým som kedysi verila, no neskôr zavrhla, ba priam až odsudzovala… no prišiel si Ty a prehádzal si mi kompletne rebríček hodnôt.. Stala sa zo mňa opäť osoba so srdcom, ktoré cíti a dáva lásku… a ja sa cítim naplnená… že život nielenže dáva zmysel, ale oplatí sa ho žiť, ale len v láske. Bez lásky by to nebolo nikdy úplne naplnenie, aspoň teda ja to tak vnímam.. no vieš, srdcová žena ? A ja vidím aj na Tebe, ako sa Ti to srdce otvorilo a ako si vychutnávaš chvíle našej lásky a to je pre mňa to najviac.
Ak si myslíte, že ste už svoje šance na úspech a sľubnú kariéru premrhali a neostáva vám nič iné, len sa uspokojiť s tým, čo máte, mali by ste svoje zmýšľanie okamžite prehodnotiť. Nie len v mladom veku, kedy je človek plný energie a ambícií, môže dosiahnuť úspech v podnikaní. Šťastie vám ale pozvánku v podobe e-mailovej alebo sms notifikácie nepošle. Šťastie však často príde práve vtedy, keď sa vám zdá, že Slnko už klesá za obzor. Vtedy je potrebné priložiť ruku k dielu
Štatistiky v skutočnosti hovoria, že tí, ktorí začínajú podnikať v neskoršom veku, sú s väčšou pravdepodobnosťou úspešnejší! To znamená, že nie ste na odpis a práve teraz sa pred vami otvárajú nové šance na úspech.
Ak sme vás o tom ale dostatočne nepresvedčili, potom je tu niekoľko logických dôvodov, vďaka ktorým zistíte, že nikdy nie je neskoro. Nezabudnite ale pritom na fakt, že:
„Tvorivosť a viera vo vašu prácu je nevyhnutnou zložkou úspechu.“ (Ingvar Kamprad)
Máte životnú skúsenosť
Najzrejmejším a nepopierateľným argumentom v prospech spustenia podnikania a rýchleho zakladania s.r.o. vo vyššom veku je fakt, že už máte dlhoročné životné skúsenosti, ktoré sa vám pri vývoji vášho podnikania nepochybne hodia. Podľa prieskumu ITR 40+ viac ako 20% ľudí po strate zamestnania začne vo veku nad 40 rokov podnikať.
Aj keď nie ste možno do podnikania celkom dobre zasvätení, chápete, ako funguje obchodný svet a máte potrebnú prezieravosť, o ktorej ste niekedy pred desiatimi rokmi zjavne len snívali.
Ste viac trpezliví a zdržanlivejší, a preto si budete môcť dôkladne premyslieť všetky kroky na vytvorenie svojho podniku (vrátane tých, ktoré nie sú najpríjemnejšie), starostlivo zvážiť všetky výhody a nevýhody, ktoré výrazne zvýšia šance na úspech.
Viac skúsených priateľov môže pomôcť pri rozbehu odbornými radami
Každý jeden podnik si vo svojom rannom štádiu bude vyžadovať veľa odborníkov v rôznych odvetviach. Vo vyššom veku máte takýchto spojení čoraz viac, preto bude obsadenie pozície vhodným kandidátom oveľa jednoduchšie.
Budete mať prospech zo skúseností všetkých známych odborníkov, ktorí môžu pomôcť vášmu podniku s radami alebo službami – právnika, účtovníka, dodávateľa, dizajnéra a dokonca blogera.
Nemáte pri rozbehu premyslené sídlo spoločnosti?
Veľa ľudí pri rozbehu podnikania uvažuje najmä nad tým, kde usídliť spoločnosť. Ak nemáte vhodné priestory hneď od začiatku, tak pri zakladaní podnikania vám možno príde vhod prenajaté virtuálne sídlo. V dnešnej dobe je to bežná prax.
Viete si nastaviť a dosiahnuť ciele
Ak chcete mať vo svojom tíme spoľahlivých ľudí, musíte im zabezpečiť prijateľné podmienky. Takýto zamestnanec sa stane potom pre vás vizitkou. Zamestnanci dnes očakávajú rôzne benefity, ktoré im vedia pracovný, ale aj súkromný život obohatiť. Skúsených zamestnancov okrem benefitov často zaujíma aj ich ochrana zdravia pri práci. Dnes je veľká časť pracovných miest viazaná na sedavú prácu. Vedeli ste, že ľudí v kanceláriách zaujíma na čom budú napríklad po celý čas sedieť? Ubolený chrbát má každý druhý kancelársky pracovník a nevhodné sedenie neprospeje ani zamestnancovi a ani vašej firme – choroby chrbtice sa liečia dlho a je lepšie im predchádzať. Možno vám pomôže spracovanie projektu na základe normy ISO 45001. Chránení a v bezpečí budú vaši noví kolegovia schopní spolu s vami plniť stanovené ciele.
Finančná stabilita na začiatku podnikania
Tí, ktorí si otvoria svoje podnikanie v rannom veku, často čelia vážnemu nedostatku peňazí. Okrem nákladov na samotný podnik je potrebné nájsť finančné prostriedky na splátky hypoték, výchovu detí (ich vzdelávanie, športové úspechy, rekreáciu, atď.).
Samozrejme, niektorých záväzkov sa len tak ľahko nezbavíte, no väčšina z nich vám pri zodpovednom konaní, ktoré pri podnikaní potrebujete tiež – odpadne. Mnohí začínajúci podnikatelia vo vyššom veku majú úspory, ktoré sa dajú investovať. A na druhú stranu, čím menej finančnej zodpovedností máte, tým menej riskantná je pre vás myšlienka založenia podniku.
Výhodou bude pre vás aj to, že máte viac možností, možno ste sa poučili z vlastných chýb a ste si v tom, čo robíte istí. My vám „držíme palce“ a veríme, že na to máte!
Cestovanie je jednou z vecí, ktorú vo svojom živote nikdy neoľutujete. Spoznávate nové časti zeme, kultúru národov, exotické prostredia, zvyky a tradície. Obohacujete sa o nové zážitky a zábavu, pri ktorej zabúdate na bežné starosti každodenného života. A nakoniec si možno na základe svojich cestovateľských zážitkoch poviete, že „Všade dobre, ale doma najlepšie“.
Mať hlad po nových veciach je zdravé, preto vám odporúčame si vybrať vhodnú dovolenkovú destináciu na Slovensku alebo v zahraničí a tešiť sa z toho, že máte čas, energiu a financie na to, užiť si niečo iné a zaujímavé! V spoločnosti blízkych a priateľov nie je predsa na cestovanie a spoznávanie sveta zo všetkých strán nikdy neskoro.
Egypt v lete?
Niektorí z nás radi cestujú do Egypta na jar alebo na jeseň. V lete je tam síce dosť horúco, ale slnečná dovolenka v Hurgade počas leta, vás vyjde lacnejšie. Ak si budete vychutnávať pláž ráno a neskôr popoludní a cez deň si dáte chutný obed v klimatizovaných priestoroch hotela, tak isto vás horúce počasie nadmieru neunaví. Ak vám ale táto časť krajiny nič nehovorí, môžete sa vybrať do Turecka. Do krajiny so špecifickou kultúrou, milými ľuďmi, nádhernými plážami a dokonalými službami!
Zaleťte si do Turecka
Po dvoch a pol hodinách letu pristanete v Antályi, medzinárodnom letisku, odkiaľ sa dostanete do každej časti Turecka. Jednou z prvých zastávok tu môže byť niekdajší dom Panny Márie, ktorý sa nachádza v mestečku Selçuk, neďaleko antického mesta Efez.
Ak sa poponáhľate a uchytíte si cenovo zvýhodnený last minute do Turecka, zažijete toho viac. Spoznáte Kappadokiu alebo „ôsmy div sveta“. Nádherné mesto, ktoré vám svojou špecifickou architektúrou a skalnými chrámami s freskami z ranného kresťanstva doslova „vyrazí dych“.
Ako sa na takéto výlety dobre pripraviť? Prvou zásadou je vhodná obuv. Ak ste muž, vysoké podpätky vám asi nehrozia. Neverili by ste však, koľko žien je schopných vycestovať a zobrať si so sebou na dovolenku iba elegantné topánky. Mužom je jasné, že pohodlné pánske tenisky sú základ. Dnes ale v obchodoch dostať pohodlnú a trendy obuv aj pre dámy. Dokonca tak, že sa tenisky hodia aj k šatám. Veríme, že si jedny pribalíte aj na cestu.
Vyberte si s kým a ako – vyberte si správne
Všetky potrebné informácie o ceste a ubytovaní, ale aj o sprievodnom programe vám zaistí kvalitná cestovná kancelária. Od príchodu na letisko až po odbavenie pre nástup do lietadla na cestu späť domov by s vami mal vždy niekto byť. Služby delegáta si predsa platíte v cene dovolenky.
Ešte pri plánovaní celej dovolenky sa poraďte s výberom oblasti, v ktorej bude váš hotelový komplex. Alánya je od letiska vzdialená najďalej a do niektorých hotelov to bude cesta autobusom ďalšie dve až tri hodiny.
Najbližšie je naopak Belek, Lara a možno niekde na polceste Side. Jedno z najviac turistami navštevovaných miest. Samozrejme, výber je na vás.
Hotelové komplexy sú v Turecku na vysokej úrovni, nechýbajú v nich vodné parky, exotické záhrady, bary, reštaurácie alebo lekár, ktorého služby by ste ale mali využívať čo najmenej, pretože sú spoplatnené. Lekára zahrnutého v poistení musíte osloviť a hľadať cez delegáta alebo recepciu. Všetko dôležité sa vždy dozviete na úvodnom stretnutí so zástupcom cestovnej kancelárie.
Aké sú v Turecku možnosti na výlet?
Ak sa nebudete chcieť celý týždeň alebo dva len bezhybne opaľovať na pláži a kúpať v teplom mori, mali by ste si naplánovať výlet. S cestovkou, čo bude samozrejme drahšie ale pohodlnejšie, alebo si zoberiete mapu a vydáte sa na výlet na vlastnú päsť. Miestne „dolmuse“ vás odvezú doslova za pár eur aj do oblasti vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov. Všímajte si vždy nápis, kam tento mini autobus smeruje a určite sa nestratíte.
Ideálnymi príležitosťami na malý výlet po Tureckej riviére je antické mesto Side a jeho povestný Apolónov chrám a koloseum. Najväčšie vápencové terasy na svete nájdete zasa v Pamukkale.
Letecky sa môžete vybrať do Istanbulu, nádherného mesta, ktoré vás čulým ruchom a atmosférou určite zaujme.
Popri týchto cestách majte pri sebe ale fľašu pitnej vody z hotela. Na trhoch to moc s degustáciou miestnych pokrmov neriskujte, o to viac, ak máte problémy so žalúdkom. Pri dodržiavaní pitného režimu si môžete užiť aj plavbu po rieke Manavgat, spoznať obrovské Delfinárium alebo sa zrelaxovať v kúpeľoch Hamam.
Miestnu menu líru (1€ = 6,592 TRY) veľmi nevyužijete, pretože väčšinou sa všade platí Eurom. Na vychýrených trhoch si môžete potom jednoduchšie kúpiť a zjednať cenu za značkové oblečenie a iné doplnky. Presvedčíte sa tak, že dovolenka v tejto časti zeme je nádherná, zaujímavá a plná nádherných zážitkov a dobrodružstiev, na ktoré nie je nikdy neskoro.
Je tu leto. Ak sú aj vaše telo a myseľ unavené po zime a dlhej studenej jari, a žiadajú si zmenu prostredia, tu je inšpirácia. Možno vám prídu vhod tipy od odborníčky, ktorá má naj destinácie v malíčku a veľa cestuje aj s deťmi. Rozprávala som sa s Anitou Kardum.
Anita, nedávno sme čitateľom priniesli rozhovoro tebe a tvojom balanse v živote, ktorý nie je ľahké dosiahnuť, pretože nielenže pracuješ, ale máš štyri deti. Dá sa s deťmi cestovať bez stresu?
Nie! Už len balenie je test nervov. Cesta je väčšinou už zábava popretkávaná studenými návalmi potu, keď jedno dieťa zrazu chýba, alebo v časoch odúčania od plienok to spraví pri vstupovaní do lietadla. V týchto prípadoch neplatí, že cesta je cieľ, ale cieľ je cieľ! S občasným vypnutím mozgu to celkom dobre dávame až na Havaj. Najťažšie sú pár dňové cesty. A aj to opäť len kvôli baleniu, lebo musím zbaliť celú rodinu, akoby sme išli na týždeň.
MAROKO – Lixus Beach resort_
Ak by si mala vybrať z naj destinácií, ktorou by si začala? Máš nejakú srdcovú záležitosť?
S cestovaním je to tak. Hovorí sa, že krása je v očiach pozorovateľa a ja vidím niečo pútavé a nádherné, kamkoľvek pricestujem. Pre mňa je cestovanie aj o jedle, nových chutiach a rituáloch. Ak by som mala túto sezónu odporučiť, kam ísť, rozhodne Maroko. Je voňavé, farebné a magické. My sme sa zamerali na oblasť Tangeru. Je tam toľko krásy a výborného jedla, že je to miesto aj na dve dovolenky. Viem odporučiť napríklad výborný hotel Lixus beach, novootvorený so službami all inclusive. Je v pokojnej oblasti vhodnej naozaj na nefalšovaný oddych. Ale dostatočne blízko na výlet, napríklad do tradičného modrého Chefchouanu alebo do mediny v Tangeri. Hodiny sa môžete túlať uličkami, vidieť berberské ženy vo farebných klobúkoch predávať zeleninu a popíjať sladký mätový čaj. Je to mesto s vibrujúcou energiou. Tí, ktorí chcú zažiť viac, môžu si na deň loďou odskočiť na neďaleký Gibraltar alebo letecky do slávneho Marrakeshu.
MAROKO Lixus Beach Resort
Európa už neletí?
Samozrejme áno. Aj žiadané Turecko alebo tradičné Chorvátsko sú rovnako dobrou voľbou. Grécke Chalkidiki a hotel Bomo je tiež prísľub výbornej dovolenky. Tak ako známa Malorka, alebo stále málo objavené Albánsko. Keď tak nad tým premýšľam, úžasných miest je nespočetne veľa. Veď len naša cestovná kancelária, v ktorej pracujem ponúka 22 destinácii a 165 hotelov.
Mojou srdcovkou je celoživotne moja domovina – Chorvátsko a to Šibenik a Vodice. Vôňa mora a borovíc, spontánnosť ľudí, hoci len za pokladňou v Konzume, keď sa ťa opýta predavačka “ Ej, sta ima danas?” len tak, lebo small talk je dôležitý…, cez neviem koľké makijato, po kamenné uličky môjho mesta – to je raj. A teším sa, že Šibenik a letovisko Vodice sú už roky obľúbeným letoviskom Slovákov.
Čo odporučíš ľuďom, ktorí hľadajú pokojnejší typ dovolenky a cestujú bez detí?
Asi by som potrebovala rozvinúť túto otázku. Čo je to pokojnejšia dovolenka? Miesto, kde nič nie je, alebo miesto, kde nie sú deti? Alebo kde to všetko nájdete, ale je to tam zaspatejšie? Lebo pod pokojnou dovolenkou si rôzni ľudia predstavujú rôzne veci. Niekomu stačí ubytovanie v tichšej lokalite, ako je hotel Belica na Slnečnom
Pobreží, pre iného môže byť aj rezort, ale v pokojnom prostredí, so záhradami, aký nájdete i na Sardínii. A pre iného to môže byť adults only koncept, napríklad Cypria Maris na južnom Cypre alebo Alba Royal v Turecku.
Sú v lete obľúbené aj tzv. poznávačky? Alebo Slováci stále obľubujú skôr all inclusive dovolenky? Čo by si odporučila z vlastnej skúsenosti?
Počas leta klienti skôr vyhľadávajú all Inclusive dovolenky. Bude to hlavne tým, že je to obdobie, kedy cestujú s deťmi. Vtedy je pre celú rodinu výhodné mať pestré služby a mať ich veľa. Je to samozrejme v rôznych rozpätiach a taktiež záleží na tom, v akej krajine a v akej triede hotela sa tieto služby ponúkajú. Ja osobne rada poradím v celom spektre. Od 3 po 5 hviezdičkové hotely a rezorty, v rôznych cenových úrovniach.Od all inclusive hotela v Albánskupo ultra all inclusive rezorty v Dubaji a Emirátoch. Poznávačky sú každým rokom žiadanejšie, ale najmä v období jari a jesene.
Kolega a jeho team majú vášeň pre dolaďovanie týchto ciest. V kombinácii s výbornými sprievodcami, znalými lokálnych miest, je to skvelá možnosť, ako sa nadýchnuť atmosféry zaujímavých lokalít a za pár dní vidieť, ako ľudia žijú, pracujú, stravujú sa a trávia voľný čas. Je skvelé vidieť aj prírodné skvosty, jedinečný Island, nórske fjordy alebo Gruzínsko. A potom je tu architektúra a všetky tie dotyky s minulosťou. Stále sú populárne tzv. City breaks do Paríža a Ríma, a v poslednom období do Marrakeshu. Mávame aj malé skupinky ľudí, nuž a je to flexibilné a príjemné. Program je vystavaný tak, aby reálne videli, čo vidieť treba, a zároveň aby bol aj individuálny čas pre neúnavných dobrodruhov.
TURECKO – IC Santai Family Resort
Dnes majú ľudia pocit, že si dovolenku vedia vyskladať sami. Ako sa to odráža na ponuke cestovných kancelárií?
Nijako a zároveň vo veľkej miere. Nijako v tom, že stále je tu typ klientely, ktorá cestuje a cestovať bude len s cestovnou kanceláriou. Nemajú chuť ani čas hľadať v tisícoch ponúk cez rôzne portály. Dôverujú nám a nášmu výberu. Naši zamestnanci každoročne absolvujú niekoľko tzv. infociest po našich destináciách a hoteloch a dôverne poznajú produkt. Vedia byť klientom nápomocní a vyselektovať pre nich presne to, čo chcú a hľadajú.
Dokážu to v priebehu jednej návštevy pobočky, prípadne ako online poradenstvo. Viem presne, čo na to hovoria tzv. samostatní – že je to drahšie, načo by platili cestovke, keď si všetko môžu zabezpečiť sami. Môžu, a mnohí aj presne vedia čo, kde a ako kúpiť.
SARDÍNIA – Marmorata Village
A potom sú tu tí, ktorí napríklad chcú ísť v zime na dovolenku niekam do tepla a s teplým morom. Kúpia si na niektorom z portálov hotel v centre Dubaja s raňajkami za super cenu, a potom sú sklamaní, že na pláž musia chodiť shuttle busom a za jedlo minú neuveriteľné peniaze. Pričom balíková cena špičkového rezortu priamo na pláži je atraktívna a dostanú často viac, ako je finančná hodnota zájazdu. Alebo prípady, kedy si klienti kúpili cez booking čosi veľmi výhodné, ale bolo to v oblasti kde nie sú práve najkrajšie pláže, prípadne si kúpia hotel s raňajkami a v okolí nie sú reštaurácie a tak musia jesť v hoteli a la carte. Večera je potom často drahšia ako ubytovanie za jednu noc. A to nehovorím o množstve času potrebnom na sledovanie ceny leteniek, a ponuky hotelov. Každý vie googliť, pozrieť na google maps, načítať si o hoteli, o oblasti kde sa nachádza. Kým si však človek vyberie a nakombinuje zájazd, prejde nespočetne veľa hodín. A tí, čo sú menej zruční v “čítaní” ponúk, často ani nevedia, čo si presne kúpili. A potom po rokoch sa vrátia opäť do cestovky.
Keď sa im narodia deti, už chcú ísť na istotu. V mnohých hoteloch ponúkame ubytovanie a stravovanie až do 14 rokov zdarma. Iste, je veľa skúsených cestovateľov a veľkú rolu tu hrá aj znalosť jazykov a tým pádom absolútna samostatnosť. Toto však nie je naša hlavná klientela. A je to tak v poriadku.
Cestovné kancelárie musia ustriehnuť správny pomer kvality a ceny, aby sa to ľudom oplatilo. A je tu aj čosi naviac. My sa o našich stále staráme. Od momentu, kedy im naši skúsení predajcovia poradia zájazd, cez vyprevádzačov na letisku, až po delegátov v jednotlivých hoteloch. Klienti sa majú vždy na koho obrátiť, a to v rodnom jazyku. Ak sa bavíme o klasickej dovolenke, oddych spočíva aj v neriešení, lebo iní to spravia za nás.
Severný Cyprus – Acapulco Beach
Neriešenie na dovolenke je možno fajn pár dní, ale potom to chce čosi akčné. Koľko dní by mala mať ideálna dovolenka?
Dovolenka je čosi viac ako len pobyt na pláži. Je to forma psychoterapie a bolo by fajn keby ľudia mohli cestovať aspoň na dva týždne. Totiž, podľa štúdií, až na ôsmy deň náš mozog prepína do oddychového módu. My ponúkame čoraz obľúbenejšie predĺžené zájazdy, teda aj 11 dňové. Klienti tak majú viac času stráviť jeden deň intenzívnym chodením po pamiatkach, a ďalší leňošiť na pláži. Okrem prestavenia mysle majú čas aj na fyzický oddych.
Podelíš sa s nami aj o nejakú vtipnú príhodu z ciest? Keď si predstavím, že by som mala zvládnuť povedzme let so 4 deťmi, tak pred sebou vidím film Sám doma. Bála by som sa, že niektoré z detí stratím. Stalo sa vám už niečo podobné?
Vtipných príhod by bolo celkom dosť. Ja s úsmevom spomínam na cestovateľsko – pracovnú. Keď mala naša dcéra asi 6 rokov, na jednej zo služobných ciest, počas ktorej sme hľadali a vyberali nové hotely, dostala za úlohu všímať si čistotu. Posielali sme ju na toalety na recepcii, pretože je to jeden z malých, ale dôležitých ukazovateľov úrovne a starostlivosti hotela. Naviac, ona sa cítila užitočná a mala fajn zábavku, kým som s manželom pracovala. Už sme boli v celkom pokročilom štádiu jednania, bolo to v Chorvátsku, čiže jazykovo príbuzné. Vyzeralo to sľubne, keď prišlo naše dieťa a spustilo pred všetkými, že na recepcii sú obité obkladačky a na záchodoch nebol toaletný papier. Že to nevyzerá na 4*, skôr na 2*.
Chvíľu bolo ticho, v prvej chvíli som nevedela, či ujsť, alebo ospravedlniť sa. Ale južanská nátura, a ja sama ju mám, sa prejavila smiechom a naše dieťa nazvali najmladším kontrakt manažérom. Bolo to už dávno, ale dodnes s tým hotelom robíme. Obklady opravili a toaletný papier pravidelne dokladajú .
Bol článok osožný? Alebo by pomohol pri rozhodovaní, kam na dovolenku – s deťmi či bez detí – vašim priateľom? Zdieľajte, alebo pošlite link. Krásne leto prajeme!
Väčšinu letných prázdnin sme trávili u babky na dedine. Občas sme, ale zašli aj k druhým starým rodičom, ktorí bývali v Trenčíne. Boli to také iné prázdniny, v meste, s mladšími sesternicami a bratrancom. Hoci bol Trenčín aj vtedy na Slovensku, tak u babky a dedka se mluvilo česky.
To bolo spôsobené faktom, že obaja pochádzali, z českej časti, našej vlasti. Teda presnejšie babka z južnej Moravy a dedko zo severných Čiech. V Trenčíne žili preto, lebo tam mal dedko prácu a vlastne aj babka. Obľúbenou zábavou nás detí bývalo napríklad zariaďovanie bývania v sústave kríkov na neďalekom školskom dvore.
Alebo tiež nazbieranie veľkého množstva javorových semiačok, ktoré sme potom hromadne, vypúšťali z balkóna a ony, sa ako desiatky malých vrtuľníčkov, znášali na trávu pred domom. Tam sme ich opäť pozbierali a znovu a znovu a znovu vypúšťali. Toto všetko boli neškodné a tolerovateľné činnosti.
Aj keď je pravda, že to naše lietanie, hore, dolu po schodoch, nebolo asi každému pochuti. Toto leto však pribudol nový prvok, traja pátrači. Nie, že by tam zavítali osobne. Prišli v knihe a v mojej mysli.
Starí rodičia býval v bytovom dome, ktorý bol súčasťou ďalších bytových domov a všetky boli navzájom spojené spoločnou pivničnou chodbou. Bolo to miesto úplne ako stvorené pre záhadu. Teda, pokiaľ tam bola tma.
Keď sa zažalo, bola to dosť nuda. To znamenalo, že pátranie po záhade vyžadovalo iný zdroj svetla, než bola žiarovka v pivnici. Našťastie dedko mal doma dosť ručných bateriek.
Jedného dňa sme sa, spolu s najstaršou sesternicou, vytratili von so zámienkou, že musíme ísť len my dvaja. Zobrať mladších súrodencov, na tajnú a nebezpečnú výpravu, za záhadou neosvetlenej pivnice, neprichádzalo do úvahy. Mladší súrodenci by mohli, vo svojom nadšení, vytárať tajné zistenia, nepovolaným osobám a to sme nemohli riskovať. Vo svetle baterky vyzeralo všetko záhadne až desivo.
Všetky takéto objavy bolo treba označiť. Tak sme, kriedou napísanými otáznikmi, označili všetko, čo nám prišlo do cesty. Tým sme považovali svoju misiu za ukončenú a záhadu za odhalenú. Okolnosti nabrali iný smer, keď sa ma babka na druhý deň ráno opýtala:
„Martine, nevíš něco o těch otaznících ve sklepě?“
„Otázniky v pivnici?“ zatváril som sa nechápavo, ako by išlo o záhadu bermudského trojuholníka.
„Byla tady paní suseda a říkala, že sklep je celý popsaný křídovými otazníky a ptala se mně jestli o tom něco nevím.“
Nebol som práve preborník v klamaní, ale vyzradiť záhadu pivnice som nemohol.
„Môžem sa na to ísť pozrieť. Možno sa mi podarí, tú záhadu vyriešiť,“ a už som sa chcel vypariť.
„Dobře, počkej a co si dáš k snědku?“ opýtala sa babka a ja som vedel, že je zle.
„No, chlebík. A diétnu salámu. A cibuľku,“ moja obvyklá odpoveď.
„Ale vždyť tos měl včera i předevčírem. Nemůžeš pořád jíst to samý,“ babkina obvyklá reakcia.
„Keď ja iné veci veľmi neľúbim.“
„No, ale předse nemůžeš pořád jíst jenom to, co ti chutná.“
„Tak potom si dám, diétne párky. S chlebíkom.“
„To je, ale to samý, jen ohřátý. Teda já bych tě raději šatila, než živila.“
„Veď to, čo ja zjem, je lacnejšie, než nejaké oblečenie?“ nechápal som.
„Levnější to je, ale radost z toho člověk nemá. Já bych ti kupříkladu mohla vařit každý den jiný jídlo z brambor a za měsíc by se žádné neopakovalo.“
Tu mi už došli argumenty. Nechápal som, prečo by niekto varil každý deň iné jedlo, keď mohol variť stále to isté. Túto záhadu som rozlúštiť nevedel, tak som radšej išiel vyriešiť tie otázniky.
Keď som v pivnici zažal to nudné svetlo, tak som zistil, že je fakt skoro celá popísaná otáznikmi. Čo? Zhrozil som sa, včera to tu takto určite nevyzeralo. Napriek môjmu pocitu a nechápaniu, fakty hovorili jednoznačne, boli to naše otázniky.
Jasné bolo, že sa ich musím nejako zbaviť. Pokúsil som sa ich utrieť rukou. Na počudovanie to išlo celkom ľahko, len ruky som mal o chvíľu celé od kriedy a teda neschopné ďalšej akcie. Potreboval som si ich ísť umyť a vymyslieť niečo inteligentnejšie. Napadlo mi zobrať si metličku.
Išlo to s ňou veľmi dobre, len o chvíľu to v pivnici vyzeralo ako v parnej saune. Kriedový prach poletoval všade naokolo, ale otázniky boli preč. Okrem jedného, na plechových dverách rozvodnej skrine. Bol elegantný, misteriózny, dokonalý. Chcel som, aby tam ostal, ako pamiatka, na túto záhadu. Zvyšok dňa prebehol bez ťažkostí. Len večer si babka spomenula na otázniky.
„Martine, tak jak je to s těmi otazníky ve sklepě?“
„No ja neviem, veď sa môžeme ísť pozrieť.“
Zišli sme do pivnice a babka zažala svetlo. Všetko bolo v poriadku, len na hnedých plechových dvierkach svietil jeden dokonalý otáznik.
„Vždyť je tady jenom jeden, co to ta paní suseda plete,“ skonštatovala babka. „To jde přeci setřít i rukou,“ a ráznym pohybom ruky zotrela môj majsterštyk.
V tom okamihu sa záhada troch pátračov v Trenčíne, stratila v bezodnej priepasti vymazanej minulosti. Ostal len odtlačok v mojej mysli.
S pribúdajúcim vekom človek získava viac životných skúseností a návykov, ktoré ho posúvajú vpred, alebo naopak robia po zvyšok života nešťastným. S pribúdajúcim vekom však človek aj starne a jeho skúsenosti a prax ho pred niektorými následkami tohto nezvratného procesu neuchránia. Z času na čas je preto dobré a ideálne doplniť energiu, zlepšiť koncentráciu a pamäť. Bez použitia chémie a často pre telo toxických látok a prípravkov sa o to pokúsime aj my.
Na vás už potom bude, aby ste si z toho urobili dobrý návyk a praktizovali tieto veľmi dôležité činnosti čo najčastejšie. Uvidíte, že potom bude vaša pozornosť, koncentrácia a pamäť na tom oveľa lepšie! V opačnom prípade to môže dopadnúť veľmi zle. Tak sa pokúste to zmeniť, kým je ešte čas. Na príjemné a užitočné veci nie je predsa nikdy neskoro! Naopak…
„To, čo vás urobí nešťastným v dospelom veku, sú zlé návyky nadobudnuté v mladosti.“ (Giovanni Bosco)
Ak si svoju pamäť nevyškolíte včas, proces jej starnutia sa nedá len tak vrátiť späť a nebude možné obnoviť všetky stratené funkcie. Funkcie pamäte a schopnosti sústrediť sa u ľudí, ktorí už niečo zažili.
Učte sa nové veci
Tým, že starnete sa automaticky straty alebo zhoršenia pamäte báť nemusíte. Dôvodom, prečo sa to niektorým z nás ale deje, je iba to, že vo veku, kedy nemusíme možno už chodiť do práce, sa prakticky nezaoberáme žiadnou duševnou činnosťou a aktivitou. Nejeden prieskum a prax ukázali, že pracujúci ľudia si udržujú intelektuálne ukazovatele na vyššej úrovni.
TIP: Ak nechcete, aby ste o pamäť prišli rýchlejšie ako o peniaze na vašom účte, mali by ste sa snažiť preto aj niečo urobiť. Štúdium na univerzite tretieho veku je jedna z možností. Možností, ako si napríklad vypracovaním rozsiahlej diplomovej práce dokázať, že na to máte. Máte na vyšší level, v ktorom sa nehrá o preteky. Naopak, pozvoľným tempom si precvičujete svoj mozog a popri štúdiu spoznávate nové fakty, veci a priateľov.
Dajte si kávu
A pridajte do nej cukor. Španielski vedci totiž zistili, že lahodná výberová káva, ktorá vám mimochodom dodá energiu aj pri spomínanom štúdiu, podporuje zlepšenie pamäte, koncentráciu a výkon (vraj) len s pridaným cukrom. Ten je mimochodom považovaný za ďalší z unikátnych zdrojov energie, ktorý v kombinácii s kofeínom zaisťuje tie najlepšie výsledky.
Sledujte svoje telo
Ako ďalšiu vec, ktorej by ste mali venovať pozornosť, je sledovanie zdravotného stavu vášho tela. Stavu, ktorý je potrebné analyzovať a včas odhaliť prípadné porušenia. Obrátiť sa potom na lekára, spolu s ktorým by ste mali odhaliť a liečiť zvlášť nebezpečné chronické ochorenia kardiovaskulárneho systému alebo aterosklerózy, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú pamäť.
Čítajte
Určite sa vám to vyplatí. Pýtate sa prečo? Pri čítaní knihy je do pozoru postavených niekoľko funkcií mozgu, takže literatúra je užitočná v každom veku. Využijete ju aj pri už plánovanom písaní bakalárskej práce (bez odpisovania samozrejme – odpisovanie sa nám v poslednom čase rozmohlo), no môžete si s jej pomocou precvičiť aj svoju predstavivosť. Nie je predsa nič jednoduchšie, ako reprodukcia zaujímavého textu do ešte krajších obrázkov!
“Dom bez kníh je ako miestnosť bez okien.” (Horace Mann)
Viac sa hýbte
Spolu s telom tak dávate do pohybu aj značnú časť mozgu, ktorá sa postará o správne fungovanie všetkých ostatných častí tela, teda aj správny a možno rýchlejší metabolizmus. Okrem štíhlej línie, lepšieho zdravia a pohody, sa bude cítiť dobre aj váš mozog, pamäť, koncentrácia a všetko, čo pre spokojný život potrebujete.
Pozor na stravu
O správnu štíhlu líniu a veľkú kapacitu pamäte sa postará aj správna výživa. Mozog potrebuje veľké množstvo glukózy denne, ktorej nedostatok je zlý pre jeho prácu. Naopak, na prevenciu alebo zmiernenie aterosklerózy by človek nemal jesť potraviny, ktoré obsahujú veľa cholesterolu.
TIP: Jedzte veľa čerstvých rýb, obsahujú množstvo prospešných vitamínov, čučoriedky bohaté na antioxidanty, celozrnný chlieb, kakao a tmavú čokoládu, paradajky alebo brokolicu. Najúčinnejšie orechy a množstvo iných zložiek potravy, ktoré doma určite máte.
Neuškodí vám ani manuálna práca. Pletenie alebo vyšívanie nie je predsa fyzicky náročné. Naopak zlepšuje stav vašich jemných motorických schopností a pozornosť. Pohybujte sa na čerstvom vzduchu, okysličenie je pre mozog dôležité v každom veku.
Hrajte sa a riešte hlavolamy, lúštite, prípadne sa dajte na štúdium cudzieho jazyka. Zaspievajte si a nestrácajte dôveru v seba samých a zistíte, že to funguje!
Hovorí sa, najkrajší pohľad na svet je z konského sedla. Ja ale tvrdím, že ešte krajší je z motorkového sedla. Cestovanie na motorke má veľké čaro. Dokážete aktívnejšie vnímať krajinu, cítiť vôňu okolitej prírody a byť intenzívnejšie v kontakte so svetom, ako keby ste cestovali v aute.
Čím je pre mňa mototuristika
Rozvoj mototuristiky je každým rokom intenzívnejší. Áno, medzi moto-cestovateľmi prevláda veková kategória 40 plus. Ide o začínajúcu krízu stredného veku? Alebo nebodaj si chceme niečo dokazovať pred mladými babami? Keďže aj ja sám patrím do tejto kategórie, musím dôrazne odmietnuť obe úvahy . Pre mňa je to neskutočný relax. Možno až v tomto zrelšom veku, ako keby som vedel v tomto veku presnejšie zadefinovať správny relax. To najintenzívnejšie dobíjanie „batérií“. Patrím medzi podnikateľov, workoholikov, ktorí pracujú minimálne 12 hodín denne. Ale keď som na motorke, ako keby som úplne vypol a začal žiť svoj cestovateľský sen.
Áno, mám rodinu a deti, ale niekedy mi dobre padne aj oddych od rodiny. Možno ten, čo nezažíva v práci veľké vypätie, by ma nazval egoistom, ale občas treba byť len sám so sebou. Mať čas sa v kľude porozprávať so svojím ja. Prejsť si v hlave minulosť, porozmýšľať nad budúcnosťou. Na takéto úvahy a rozpravy proste v bežnom živote nemáte čas. Jasné, chvíľku to trvá, kým sa dostanem do tohto štádia. Možno 2-3 dni na cestách. Ale potom som to už len ja, prilba na hlave a hudba, ktorá mi hrá, a s ktorou dokážem doslova cestovať v čase.
Nie je to o bezcieľnom jazdení
Aj keď sa v motorkárskom svete hovorí, že cieľ je cesta, o bezhlavom jazdení nemôže byť reč. Preto prv, než sa niekde vyberieme, je dôležité plánovanie. Nie je zaujímavé len tak prefrčať krajinami po diaľniciach alebo cestách I. triedy. Tá pravá mototuristika vedie po cestách 2. a 3. triedy. Tam najlepšie spoznávate okolitú prírodu a stretávate obyčajných ľudí. No a to plánovanie spočíva v tom, čo chcete zaujímavé vidieť cestou. Na toto najlepšie slúži internet a knižný sprievodca.
Ideálne je teda mať naplánované jednu až dve destinácie denne (záleží od vzdialeností medzi samotnými destináciami). Denne tak prejdete do 400km. Zdá sa vám to málo? Ak cestuje človek sám, tak rôzne zdržania sú minimálne. Ak cestujete v skupinke 15 motorkárov, tak dáte max. 200-300km. Každý má svoje vlastné potreby a rituály a tak cestovanie vo väčšom počte je trošku oštara. Proste viac stojíte na „záchodových“ a „jedlových “ prestávkach, ako jazdíte. Mne sa najlepšie osvedčilo cestovať v skupinke s maximálnym počtom 6 motoriek. Ideálny stav sú 4 motorky. Hlavne na dlhšie vzdialenosti je dobre cestovať v menšom počte.
Stručne povedané, nepoleziete si na nervy, pretože po týždni vám budú prekážať časté fajčiarske zastávky alebo kávičkovanie vašich motokolegov . To je aspoň moja praktická skúsenosť .
Dôležitá poznámka k plánovaniu. Plán musíte brať len ako plán a nie presný časový „boďák“. Naplánované destinácie si treba užiť každým dúškom. Precítiť atmosféru, oddýchnuť si, prípadne podebatovať s miestnymi ľuďmi.
Napríklad ja mám cestovanie „východným“ svetom najradšej. Cítiť tu človečinu na každom rohu. Ľudia si vážia, že prechádzate ich krajinou a cestovateľ na motorke je pre nich neskutočný „exot“. Príroda tu je často ešte taká divoká, neregulovaná zásahom človeka.
Kde zobrať voľný čas
Asi najčastejšia otázka ktorú dostávam od kamarátov podnikateľov. Nemysliteľné, aby na viac ako týždeň vypadli zo svojej firmy – to je skoro vždy ich odpoveď. Tuto asi skôr pomôže nejaký externý konzultant, ako sa naučiť delegovať a nastaviť optimálne procesy vo firme. Ale to by už bola iná manažérska téma.
Správny relax pre chlapov po štyridsiatke? Mototuristika
Ja napríklad rád cestujem s notebookom. Malý, ideálne 12-13“ notebook vždy viete pribaliť do tašiek a byť online kedy to je potrebné. Zatiaľ sa mi vždy potvrdilo, že ubytovanie aj v malých penziónoch je vybavené wifi, nech ste v akejkoľvek krajine. Ja s mojim odolným thinkpadom som takto precestoval skoro polovicu sveta.
Ak radi cestujete, spoznávate nové územia či už nášho krásneho Slovenska alebo cudzích krajín, mototuristika vám istotne pridá nový rozmer.
V našom bežnom živote vieme preciťovať šťastie najmä na fyzickej úrovni. Je to však dokonalé šťastie? Podľa budhistického učenia dokonalé šťastie obsiahne všetkých 5 elementov. Je pocitom blaženosti a lásky. Čím viac blaženosti a šťastia precítime, tým menej budeme cítiť rozdiel medzi JA a TY. Pocity pripútanosti, závislosti, túžob, hnevu zmiznú. Naše negatívne emócie sa začnú zmenšovať a strácať.
Meditácia a učenie Bliss je učením o dokonalom šťastí a blaženosti, je cestou, ako sa oslobodiť od podmieneného šťastia. Je cestou k oslobodeniu sa od všetkého. Cez ňu vieme dosiahnuť nezávislé, dokonalé absolútne šťastie a pokoj.
Janka Sušková: Dokonalé šťastie obsiahne všetkých 5 elementov
Budhistický majster, učiteľ, lekár tradičnej tibetskej medicíny Tulku Lama Lobsang venoval technikám a cvičeniu Bliss významnú časť svojho života. Sú jeho vysokou špecializáciou. Dostalo sa mu s tomto smere veľa učení mnohých budhistických línií a majstrov a on toto vzácne učenie šíri ďalej s veľkou múdrosťou a hlbokou zručnosťou. Dostať učenie Tummo a Bliss od takého významného majstra, akým je Tulku Lobsang, je neopakovateľnou skúsenosťou a vzácnou príležitosťou.
V auguste (15.-18.8.2019) povedie na Smolenickom zámku Tulku Lama Lobsang štvordňový seminár na tému Bliss – naša vnútorná sila dokonalého šťastia a blaženosti. O tom, že seminár je výnimočný, svedčí aj fakt, že naň prichádzajú ľudia z celej Európy a dokonca aj zo vzdialeného Tahiti. Kombinácia nádherného prostredia Smolenického zámku a okolitej prírody s učením významného budhistického majstra Tulku Lamu Lobsanga je vzácnou príležitosťou pre každého, kto vie, že šťastie praje pripraveným.
Bliss je vzácnou technikou tradície Tantrického budhizmu, ktorá pracuje s najjemnejšími energiami tela, systémom energetických kanálov, čakier, pohybom živlu vetra v tele a s jeho substanciami. Techniky Bliss využívajú kombináciu pohybu, dychu, vizualizáce, meditácie a tiež techniku Tummo – ovládanie vnútorného elementu ohňa. Zobudíme oheň Tummo v nás, necháme ho rozšíriť sa do celého tela. To zahreje krv a spáli naše staré bloky. Cez túto techniku budeme aktivovať Bliss – dokonalé šťastie a blaženosť, ktorá je úplne iná a vysoko nad jednoduchou fyzickou rozkošou.
Keď dosiahneme tento stupeň blaženosti a dokonalého šťastia, naša koncepčná myseľ sa zredukuje a naše plné vedomie, najhlbšie uvedomenie sa zvýši. Bliss – dokonalé šťastie a blaženosť nás vynesie mimo našich myšlienok, do čistej prázdnoty mysle.
Tieto cvičenia a techniky nás nabijú vo všetkých smeroch – nabijú naše telo, našu myseľ, zvýšia našu energiu. Na fyzickej úrovni zabezpečia hormonálnu rovnováhu, zlepšia metabolizmus. Budeme pracovať s energetickým telom, otvárať kanály, čakry, tajné dvere k našej skrytej podstate. Hlboko sa dotkneme našej mysle, stane sa jasnejšou, pokojnejšou, vnímavejšou a prebudenou, schopnou vniknúť do pravej podstaty všetkých javov
Študovala u Jeho Svätosti Dalajlámu. Je nositeľkou zlatej medaily v celoslovenskej súťaži prvej pomoci Harinekov memoriál. Pôsobila vo vrcholovom vedení prestížnej medzinárodnej banky. Dnes zachraňuje ľudí – nie len ich telá, ale tiež ich duše. Fascinujú ju zázraky sily mysle. Neustále sa učí, vzdeláva a svoje poznanie odovzdáva ďalej. Keď ste s ňou v kontakte, máte pocit, že je všetko v absolútnom poriadku. Bez stresu, v pohode. Príbeh Janky Suškovej je silný. Premýšľam, ako predstaviť túto vzácnu ženu, ktorú som vždy – a myslím tým fakt vždy, videla iba s úsmevom na tvári. Odvážna? Určite áno. Ako inak by sa mohla sama, bez akéhokoľvek sprievodu vydať na cestu do Indie? Žiadna cestovka ani miestny turistický guru. Zabudnite. Sama. Celkom sama! Už len tá predstava, že atraktívna blondýnka, mama dvoch detí, vrcholová manažérka čo má celý život naplánovaný v outlooku nasadne na lietadlo, aby neskôr cestovala indickými autobusmi a vlakmi až kdesi na druhý koniec sveta, je prinajmenšom nevšedná.
Viaceré životné situácie vedia náš život zmeniť a otočiť o 180 stupňov. Je už len na nás, ako to celé prijmeme a dokážeme sa z toho poučiť. „Neexistuje ale dôvod, pre ktorý by sme sa nemohli zlepšovať a meniť každý deň v živote.“ (Karen Horney) Aj keď to znie možno trochu sebecky, je oveľa lepšie, ak sa môžeme poučiť z chýb niekoho iného ako z vlastných.
Nemá to na nás žiadny dopad, následky a bez ujmy na zdraví a živote pokračujeme k vytýčenému cieľu ďalej. Aby ste časom a s pribúdajúcim vekom niektoré veci neoľutovali ani vy, v tomto článku vám pripomenieme, to čo ešte zmeniť môžete.
Málo času stráveného s rodičmi
Nezbavujte sa radosti z komunikácie s blízkymi kvôli neustálemu zamestnaniu a iným nezmyselným „povinnostiam“. Kultivujte si dobrý návyk komunikácie so svojou rodinou aspoň raz denne. Neznamená to, že ich musíte naučiť používať Facebook. Zavolať si mobilom a z času na čas posedieť pri chutnej kávičke je predsa to najmenej. Čas beží a o pár rokov tu rodičia alebo starí rodičia už byť nemusia.
Uprednostňovanie kariéry
Keď sa na obzore začína zjavovať naša sľubná kariéra, chceli by sme „hory prenášať“ a pozbierať pritom všetky trofeje. Avšak pri hľadaní výšok zabúdame na iné dôležité veci! Aby ste v živote pri tejto snahe neprišli o to najcennejšie a v 40-ke svoje správanie neľutovali, naučte sa nájsť a vytvoriť si medzi pracovným a súkromným životom hranice. Nie je to vôbec tak ťažké!
Nedostatok fyzickej aktivity
Sedavá práca a rýchle občerstvenie ešte zdravie nikomu asi nezlepšili. Premýšľať o zmene je teda na mieste v každom veku, čím skôr, tým samozrejme lepšie. Ak ste príliš leniví ísť do posilňovne, potom to skúste sami alebo s partnerom, ktorého ste našli na bezpečnej zoznamke. Zaregistrujte sa s ním v tanečnej škole, skúste zumbu, poole dance alebo plávanie v bazéne. Vynikajúcim spôsobom na zlepšenie kognitívnych schopností a vyplnenie voľného času efektívnym spôsobom je aj obyčajné skladanie puzzle.
Pesimizmus
To, že človek starne, treba brať s gráciou a nebyť kvôli každej vráske pesimistom. Nie je na to dôvod! Toto negatívne nastavenie, je potrebné zmeniť na pozitívne. Ak máte po boku milujúceho partnera, možno aj zo spomínanej zoznamky pre seniorov, riešenie je jednoduché. „Najsilnejším prostriedkom proti starnutiu je láska.“ (John Stuart Mill) Alebo skúste premýšľať tak, že vek vám neubral na kráse a práve naopak máte o 10 alebo viac rokov životných skúsenosti.
Málo cestovateľských zážitkov
Najlepšími antidepresívami sú zaujímavé alebo exotické krajiny, ktoré môžete spoznať len vďaka tomu, že pravidelne cestujete. Okrem toho, takéto výlety vám pomáhajú zmeniť postoje, pozrieť sa na situáciu z druhej strany a vrátiť sa do každodenného života s novými silami, emóciami a dojmami. Ak nemáte privysoký rozpočet, tak nájsť si lacný last minute termín do vysnívanej destinácie sa dnes bežne dá.
Tak to skúste a určite nebudete neskôr zalamovať rukami nad tým, čo by mohlo byť a nebolo. Prečo? Pretože môže prísť čas, kedy bude, či už pre podlomené zdravie, zhoršené podmienky, alebo „holé“ fakty na mnohé veci možno neskoro.
Koľkokrát sa dá v živote začínať opakovane od nuly? Niekto to nezvládne, a po prvom neúspechu sa zakuklí do seba a stane sa z neho pasívny prežívač. Svet len tak ide okolo neho.
A potom sú tu bojovníci. Keby bolo treba tisíci raz znovu nakopnúť vrtuľu, aby sa v živote diali veci, ktoré ho tešia, urobí to. Znova a znova. Tak ako Michaela Hybská. Na jej príbeh ma upozornila kamarátka Lucia. „Vás dve musím dať dohromady,“ napísala mi. A veru, keď mi Miška popísala svoj životný príbeh, cítila som k nej obdiv. Ona je presne ten typ, čo z každého problému hľadá cestu k niečomu lepšiemu. Čo má však spoločné stavarina a pečenie? Ako môže miešanie cesta pre niekoho znamenať nový nádejný začiatok? Môže, a to veľmi významne.
Pochádza z Pliešoviec, neďaleko Zvolena. Odjakživa si o sebe myslela, že je výlučne technický typ človeka. „Som totiž zo stavbárskej rodiny, kde otec, aj obidve dcéry sú stavební inžinieri. Dokonca študovali na rovnakej fakulte a rovnaký odbor. Už ako malá som trápila otca, aby mi predpisoval abecedu v technickom písme, ktoré som uňho obdivovala – a krasopisne napodobňovala. Nikdy som neuvažovala nad tým, že by som mohla robiť niečo iné ako on. Je to typický príklad rodičovského vzoru. Preto som vyštudovala Strednú priemyselnú školu stavebnú v Banskej Bystrici a následne aj Stavebnú fakultu na Technickej univerzite v BA, vtedy to bola ešte Slovenská vysoká škola technická,“ hovorí Michaela.
Mladá šéfka
Písal sa rok 1988, keď úspešne spromovala. V tom čase neprichádzalo do úvahy nič iné, iba okamžite ísť pracovať – ideálne v odbore. V prvom zamestnaní novopečená 22 ročná slečna stavebná inžinierka dostala naozajstnú školu života. „Ocitla som sa na stavbe vodovodu kdesi v lese, spolu s desiatimi robotníkmi, ktorým som odrazu bola „šéfka“. Desať chlapov rôzneho veku, vzdelania, povahy…. Asi mojich 185 cm živej výšky u nich vzbudilo aspoň aký-taký pocit rešpektu,“ so smiechom konštatuje. Trvalo to síce trochu dlhšie, ale rešpekt naozaj prišiel, nakoniec si našla cestu k nim a oni k nej. „Bolo to päť skvelých rokov na pozícii stavbyvedúcej. Naučila som sa veľa nielen po odbornej stránke, ale aj o komunikácii, diplomacii a empatii. Skúsenosť práce s ľuďmi, bola asi najdôležitejšia z toho obdobia.“
Potom došlo ku klasickému scenáru – tehotenstvo, svadba, spoločný život s dlhoročným priateľom. Pochopiteľne, že si myslela, že to bude naveky. Po narodení syna (ktorý je mimochodom od konca júna čerstvý inžinier architekt) si naplno vychutnávala materstvo a naozaj krásny manželský život.
Poďme robiť reklamu
Okolo roku 1995 nastal veľký boom reklamných agentúr. Michaela sa nevrátila späť k stavebníctvu, ale spolu s manželom a kamarátom si založili tiež reklamku. „Niekoľko rokov to fungovalo veľmi dobre a ja som sa našla v reklamnej branži. Objavila som v sebe nejakú kombináciu kreativity, manažérskych schopností a komunikácie. A následne prišiel prvý pád – nezhody, strata klientov a nevyhnutný koniec,“ spomína na ťažšie chvíle. Niekoľko rokov prechádzala z jednej reklamnej agentúry do druhej, s rôznymi úspechmi, alebo skôr neúspechmi… A na dôvažok sa začali objavovať aj problémy v osobnom živote.
„Získala som pocit, že som primrzla kdesi ku dnu. Ale môj fatalistický prístup k životu a optimizmus, ktorý mám našťastie daný zhora, mi nedovolili úplne to vzdať.“ Potom prišiel správny impulz, stačilo, aby sa vynoril jeden človek z minulosti. Pomohol Miške pri založení vlastnej agentúry, pri získavaní nových klientov, i nových zákaziek.
Obchod s vôňou
„Boli to veľmi úspešné štyri roky. Popri tom som si otvorila predajničku s moderným umením, ktoré mám veľmi rada, a nielen moderné, a niche parfémami. Žiadne monopolné aldehydy, vyrábané na stotisíce litrov, ale od poctivých francúzskych parfumérov a moje milované orientálne vône – parfumy a parfumové oleje. Moja mama hovorí, že keby som nemala čo jesť, voňať budem i tak!“
Robila to s nadšením, ako vždy a všetko, ale zrejme zákazníci neboli pripravení na také niečo. Po pol roku, po serióznom zvážení situácie pochopila, že najrozumnejšie bude obchodík zavrieť. Vysoké režijné náklady prevyšovali tržby.
„Takto to vyzerá, že sa bezhlavo vrhám do neúspešných projektov. Možno to tak je, ale ja som taká, že veci robím s oduševnením, nadšením a dávam do toho všetko. Bola to pre mňa stratová záležitosť, ale získala som ďalšiu skúsenosť a výbornú priateľku, s ktorou som spolupracovala.“
Vstaň a choď ďalej
Sínusoida sa zopakovala s matematickou presnosťou. Tentokrát krachom manželstva aj firmy. Dno bolo opäť bližšie. Strata práce, vzťahu, domova, pribudli dlhy. Miška vecne skonštatuje: „Detaily sú nedôležité, ale musela som opustiť dom, kde som 20 rokov bývala. Záchrana prišla z jediného miesta, ktoré nikdy nesklame – z rodičovského hniezda. Vrátila som sa domov a rodičia veľmi môj návrat privítali, pretože sú už obaja starí a chorí. “
A tu sa začala ďalšia veľmi dôležitá etapa Miškinho života. Chcela nájsť nový smer, zmysel, niečo čo ju bude tešiť a napĺňať. Možno to v nej niekde hlboko bolo, a v správnu chvíľu sa to objavilo. „Priznám sa, že ako gazdinka som doma nikdy nepiekla, alebo len veľmi sporadicky. Raz som sa pokúsila urobiť tortu synovi, a napodiv to vyšlo. Potom ďalšiu pre členov rodiny, známych a priateľov, ich priateľov a priateľov priateľov.“
Začala sa tomu venovať viac a viac. Študovala na nete postupy, recepty a bola uchvátená, keď sa jej otváral obzor sladkého umenia.
„Netušila som, čo všetko je možné. Takmer všetko som sa naučila sama, systémom pokus-omyl. Tých omylov našťastie, nebolo zas tak veľa.Úplne ma to pohltilo a fascinuje ma to doteraz. Spôsobuje mi veľkú radosť vytvoriť niečo, čo chutí a poteší oko zároveň. Odvtedy sú za mnou tisícky tort. Ale to všetko bol len začiatok. Túžila som sa posunúť ďalej. Verím tomu, že ak človek niečo naozaj chce, a urobí pre to všetko – splní sa to.“
Torta je ako stavba
Roky driny sa Miške oplatili. Získala certifikát v odbore cukrár a pracuje s odvážnym človekom na otvorení vlastnej výrobne vo Zvolene. Projekt si nakreslila sama, oslovila firmy, pripravuje všetky podklady. Dostala viac-menej voľnú ruku a veľkú dôveru. Jej sen začína dostávať ostré kontúry. „Uvedomujem si, že všetko, čím som prešla, mi pomáha aj teraz. Je to akési logické vyústenie – pretože torta sa v konečnom dôsledku tiež „stavia“, má svoje technické parametre, materiály z ktorých sa vytvára, musia byť v správnych pomeroch a kvalite a tiež je treba použiť správne postupy. V konečnom dôsledku si torta musí nájsť svoju cieľovú skupinu a musí sa „predať“ tým najideálnejším spôsobom a formou.
Teraz viem, že začať sa dá kedykoľvek,“ hovorí odvážna žena.
Jej prácu si môžete pozrieť na facebookovom profile Torty podľa Michaely. Je tam posledných šesť rokov jej života. Takmer doslova, lebo táto práca nepozná piatky, sviatky, voľná, dovolenky, spánok.
„Musíte to milovať, ak chcete túto prácu robiť dobre. Niektoré z mojich tort sa dostali aj na stránky časopisov, tiež na jednu z najväčších FB stránok o cukrárskom umení Cakes dekor.com. Niečo už mám za sebou, ale verím, že oveľa viac pred sebou!“
Ako prežiť život s vlastnými zubami bez protéz, implantátov, kazov? Cestu vám ukáže profesionálna dentálna hygiena. Problémom je, že chýba osveta. Profesionálnych a adekvátne vzdelaných dentálnych hygieničiek máme málo. Napriek tomu, že na Slovensku sa tento odbor začal študovať krátko po páde socializmu, zažíva stále „stredovek.“ Panuje absolútna nevedomosť a neinformovanosť väčšiny populácie (často i tej odbornej ), o čo vlastne ide. Často býva podsúvaná ako estetický , ba až kozmetický výkon. „Dentálna hygienička vám tie zúbky tak lepšie vyleští, ja na to nemám čas“, vravia pacientom mnohí stomatológovia, ako referenciu pacientovi.
Dentálna hygiena je o estetike? Hlboký omyl!
Dentálna hygiena je vysoko liečebno preventívny výkon, ktorý lieči zápal závesného aparátu zuba (parodontitídu) a odstraňovaním povlaku v nedostupných miestach ( ďasno, medzizubné plochy), správnou inštruktážou a motiváciou predchádza vzniku ochorení v ústnej dutine a vedie k zachovaniu vlastných zubov po celý život.
Vieme, že ochorenia zubov nie sú dedičné, ale sú vecou infekcie a vznikajú len v miestach dlhodobej stagnácie povlaku. V dnešnej dobe, pri súčasných vedomostiach a prostriedkoch by bezzubosť, protézy, či iné náhrady zubov mali byť minulosťou.
Aká je skutočnosť?
Stomatologické ošetrenie je drahé, prevencia nefunguje a už i mladí ľudia chodia bezzubí. Treba začať konečne niečo robiť, aby sme sa z katastrofálnych štatistík (predposledná priečka v Európe) posunuli k lepším výsledkom.
Čo teda profesionálna dentálna hygienička robí?
Zbavuje zuby a hlavne ďasná, nánosov zubného kameňa ultrazvukom a ručnými nástrojmi, ktorými sa robí hĺbkové čistenie. Pod týmito nánosmi zmineralizovaného povlaku sa deje zápal, pretože kameň tam vytvára ideálne podmienky pre život anaeróbnych baktérií. Tie produkujú toxíny, enzýmy, alergény a sírne plyny a k baktériám sa nedostane kyslík, ani žiadna protizápalová látka, či už z pasty, gélu, či ústnej vody.
Ak nánosy povlaku a kameňa nie sú pravidelne odstraňované, zápal prejde hlbšie a začne rozpúšťať kosť a celý závesný aparát zuba tzv. parodont.
Zápalové toxíny sa dostávajú cievnymi kapilárami do celého tela, oslabujú imunitný systém a často sú príčinou vzniku vážnych systémových ochorení- srdcovo cievnych, mozgových príhod, reumatologických ochorení, diabetu, kožných ochorení, osteoporózy, respiračných ochorení, ďalej bývajú príčinou predčasných pôrodov, či nedonosenosti plodu u tehotných žien.
Súčasťou dentálnej hygieny je i inštruktáž, ako čistiť účinnejšie a vybranie vhodných pomôcok na domácu starostlivosť. Zubná kefka nestačí. Čistí iba 3 plôšky zuba a zub ich má 5, takže kefka, či už mechanická, alebo elektrická, čistí zuby len na 50 percent. Ak nepoužívame zároveň denne i medzizubné pomôcky, postupne vznikajú kazy, práve z kontaktných, bočných stien zubov.
Medzizubné kefky vyberá opäť dentálna hygienička, zmeraním priestoru medzi zubami po dôkladnom vyčistení. Povlak totiž nejde vypláchnuť, treba ho mechanicky rozrušiť. Estetika zubov je v rámci výkonu dentálnej hygieničky iba bonusom a dosahuje sa záverečným leštením, prípadne pieskovaním. Samotné pieskovanie zubný kameň neodstráni, dá preč iba sfarbenia a pri výraznom zápale sa nepieskuje.
Máte otázky?Kontaktujte ma… Jana Turanská, dentálna hygienička
Milujem Porto! A čestne priznávam, že to do istej, nemalej miery súvisí s lahodným Portským vínom. Nebojte sa, nejdem propagovať alkohol a ani vás poučovať o tom, aké druhy tohto vína existujú, alebo ako ho správne piť. Úzke farebné fasády domov, podmanivá architektúra šplhajúca sa do kopca, rieka vlievajúca sa do oceánu, divné a aj tradičné chute poctivého jedla a samozrejme vínne pivnice. To je čarovné portugalské Porto v skratke. Mesto, ktoré vám dôkladne nasýti všetky zmysly.
Keď som zvažovala, čo o Porte chcem napísať, tak som si uvedomila, že moje tri srdcovky vlastne vôbec nie sú v Porte. Dovoľte mi preto, aby som vás pozvala na miesta, ktoré odporúčam pri návšteve tohto šarmantného mesta – vlastne také moje Portské paradoxy.
Vila Nova de Gaia
Gaia je samostatné mesto na druhej strane rieky Douro. Dobehnete tam z Porta po moste, ktorý navrhol Eiffel. Ponte de Dom Luís I je impozantný a dizajnérsky .Vyzerá vlastne ako kus známej parížskej veže od tohto architekta. Gustave dokončil most a rozhodol sa, že sa pustí do veže, ktorá je konštrukčne podobná. Most má dve poschodia. Dostanete sa na naň z najvyššej ulice v meste, ale aj od rieky. Odporúčam vrchnú časť, ktorá je sprístupnená len električkám a chodcom a sú z nej nádherné výhľady.
Ale pozor, ak sa bojíte výšok (táto časť je vo výške asi 40 metrov, aj keď niektoré zdroje tvrdia, že je to skôr 80), tak radšej zvoľte prístup od rieky. Dolná časť mostu vás privedie rovno k pivniciam, čo je najhlavnejším dôvodom, prečo toto mesto navštíviť. Z nábrežia, kde si môžete vychutnať rôzne dobroty, je najkrajší výhľad na Porto. Ja si ho z tejto strany veľmi rada vychutnávam.
Takže, áno, vínne pivnice s Portským vínom vôbec nie sú v Porte, ale práve v Gaia. Všetky „sklípky“ majú pravidelné prehliadky spojené s ochutnávkou niekoľkokrát denne, ale ak plánujete lepšie spoznať niektorú konkrétnu značku, tak odporúčam urobiť si rezerváciu. Prečo sú vlastne pivnice v Gaia a nie v Porte? Súvisí to s polohou. Na tejto strane rieky Duoro totiž svieti slnko menej a teda pivnice si zachovávajú potrebnú teplotu, aby sa vínku darilo.
Dolina rieky Duoro (Duoro Valley)
Už som vám prezradila, že pivnice nie sú v Porte a teraz ďalší „paradox“: Vedeli ste, že Portské víno nepochádza z Porta? Pestuje sa v doline rieky Duoro asi hodinu a pol cesty autom z Porta. Tento výlet určite odporúčam. Terasovité vinice lemujú rieku na oboch stranách a vytvárajú rozprávku plnú odtieňov zelenej a pieskovej farby. Celý región je naozaj pastvou pre všetky zmysly a neviem, či dokážem preniesť jeho krásu v podobe slov. Duoro Valley si proste treba zažiť, ovoňať, ochutnať a zacítiť na vlastnej koži.
Od pobrežia ju oddeľuje pohorie a preto je miestna klíma vhodná na pestovanie hrozna, z ktorého sa Portské vyrába. Fascinuje ma ako pokorne tu človek dokáže žiť s prírodou. Vďaka terénu sa k rastlinám dostane ledva malý traktor, takže väčšina práce vo viniciach je dodnes vykonávaná ručne. A to tu teploty dosahujú aj 45 stupňov, čo má hrozno veľmi rado a človek sa musí prispôsobiť.
Musím sa opraviť, nie všetko sa robí ručne. Hrozno sa v kadiach totiž stláča nohami. Tento proces je taký dôležitý, že dokonca aj veľkí výrobcovia, ktorí už zautomatizovali produkciu, tlačia hrozno pomocou silikónových nôh, ktoré presne simulujú ľudské úsilie. Ale na začiatku som sľúbila, že nebudem nudiť podrobnosťami o výrobe, tak si poďme vychutnať posledný „paradox“.
Matosinhos
Asi pätnásť minút autom na západ od Porta je mesto Matosinhos, v ktorom sa nachádza veľký industriálny park. Prečo vás pozývam do sveta skladov a kontajnerov? Pretože práve tu, na Rua Heróis de Franca, si môžete vychutnať vôňu rýb, spev čajok a morský vánok a tú najlepšiu večeru, akú nám oceán môže poskytnúť. V nenápadnej uličke je totiž množstvo „dier v stene“, ktoré si tu otvorili rodiny rybárov. Pred vchodom majú malú terasu, vedľa nej gril, a v ponuke tu nájdete úlovok dňa, olivy, paradajky, zemiaky a stolové víno.
Všetko chutí ozajstne, poctivo a neskutočne dobre. Nenechajte sa odradiť jednoduchou ošarpanosťou ulice, ani neexistujúcim výhľadom (ak nerátam sklady a žeriavy). Ak sa prídete najesť do Matosinhos, tak sa tam určite budete chcieť vrátiť.
„Kde parkuješ?“ pýta sa ma niekto, kto ma nepozná.
„Neparkujem. Mám svojho šoféra,“ poviem veselo. Keď vidím prekvapený pohľad, doplním, že všetci vodiči MHD sú tak trochu „moji“ a že vďaka nim sa presúvam po Bratislave a nemusím si robiť starosti s parkovaním, pretože oni majú svoje depá, kde to zaparkujú kedykoľvek a v pohode.
No a potom nasleduje pohľad, ktorý mi napovie, čo si o mne ten druhý myslí. Väčšinou sú len dve reakcie. Podľa toho, či dotyčná osoba rieši status človeka podľa značky auta a kabelky alebo podľa toho, či je niečo eko.
Posledné roky veľa cestujem MHD a vlakom. Veľa a rada. Je to inšpiratívne. Vidím pri tom druhých ľudí, počujem, o čom sa rozprávajú, ako reagujú, čo čítajú. A ja tiež čítam. A občas píšem, alebo editujem, háčkujem alebo len tak pozerám z okna.
Kedy ste šli naposledy vlakom? Všimli ste si, že krajina z okna vlaku vyzerá celkom inak, ako krajina z auta? Lány polí a lesy sú rovnaké, ale domy, domy vám ukazujú celkom inú tvár.
Kým k cestám sú domy otočené prednou, reprezentatívnou časťou, peknými fasádami, upravenými predzáhradkami, príjazdovými cestičkami, od trate vidíte domy a dvory odzadu. Tam už je to naozaj. Bez príkras, bez mejkapu.
Tam vidíte záhrady s petržlenom a zemiakmi, kopu lanského hnoja, kŕdle sliepok aj šesť fľakatých ovečiek, ktoré sa zľaknú mašiny a rozpŕchnu sa po pozemku. Sú tu odparkované autá, ktoré už nikoho neodvezú, lebo nemajú kolesá a pomaličky sa do nich zahrýza hrdza, ale predsa ich majiteľ ešte stále verí, že auto má hodnotu (minimálne sentimentálnu) a nemá srdce zaviezť ho na šrotovisko.
Odzadu vidíte majiteľov domov, ako si len vo vyťahanom tielku, trenkách a zošliapaných papučiach vychutnávajú cigaretku, deti, ktoré ochutnávajú piesok a záhradkárky bez podprsenky. Vidíte tu kravy a traktory, nakopený neporiadok zberateľských duší aj úhľadné hriadky perfekcionistov, burinu a hojdačky.
Keď idem z Bratislavy domov a hlavu mám plnú myšlienok, cudzích viet, útržky rozhovorov a príbehov, pozerám z okna, pozerám na dvory odzadu a nechám výjavy, aby plynuli, aby sa obtierali o môj zrak.
Postupne všetky myšlienky odletia, ja vnímam, čo vidím a zase tie výjavy púšťam, mačku, čo striehne na myš, rodinku bocianov, aj škorce, všetci odletia spolu s krajinou za oknom, spolu s mojimi myšlienkami a ja sa vrátim domov unavená, s príjemne vyvetranou hlavou. Vo svetle zapadajúceho slnka tancujú drobné čiastočky prachu.
Žatva sa začala.
Keby som sedela za volantom, dávala pozor na účastníkov cestnej premávky, oslnená svetlami protiidúcich áut, nič z toho by som nevidela.
Svet odzadu je môj svet. Vraciam sa domov k mojim kŕdľom a mojim papučiam.
V čase môjho detstva som nebýval dobrý jedák. Napriek tomu, som u babky na dedine zjedol, väčšinu z toho čo navarila. Teda okrem granadíru, šalátovej polievky, tekvicovej omáčky, prípadne iných hmôt pripomínajúcich bielkovinovú potravu matrixových hrdinov. Keď som teda vylúčil neskonzumovateľné, ostal mi celý rad jedál, ktoré som vedel do seba natlačiť kedykoľvek.
Vždy som bol milovníkom polievok, možno aj preto, lebo babka hovorila, že polievka je grunt. Fazuľová, šošovicová, slepý guláš (zemiaková ako guláš, ale bez mäsa), zeleninová z toho čo ponúkla záhrada, vývary všetkého druhu. Polievka je grunt, ale v zásade je to hlavne voda. To sa v lete počíta, ale predsa len, pevné jedlo, sú tehly na tom grunte.
Teda v prvom rade sú samozrejme lokše. Babka ich vaľkala a ja som ich na sporáku, vykurovanom drevom, piekol a následne mastil. A samozrejme, pomedzi to, jedol. Takže ich nakoniec bolo vždy menej než ich babka urobila.
Keď už sme mali zemiakové cesto, tak boli aj šúľance. S makom alebo s opraženou hrubou krupicou s cukrom a zaparenou mliekom. Toto bolo jedlo, za ktoré by babka mohla spokojne dostať mišelinskú hviezdičku. No a ešte frkacúle, ale asi nie také čo nájdete na internete. Toto bol produkt, ktorý vznikol, keď ste do toho, čo by ste normálne rozšúľali, urobili palcom jamôčku. Tak sa vytvoril akýsi peniažtek, či malá mištička. To sa dalo jesť, rovnako ako šúľance, ale na čo by niekto jedol frkacúle ako šúľance, keď mal šúľance. Frkacúle boli zvyčajne až na druhý deň. Vybrali sme ich z chladničky a opiekli na panvici. Pekne do zlatista, z jednej aj z druhej strany. Vznikli tak úžasné, chrumkavo-mäkké čipsoidy, nevídane lahodnej chuti.
Vo vode, v ktorej sa varili šúľance a frkacúle sa dali variť aj halušky s ocásky (a z tej vody sa samozrejme dala urobiť skvelá cesnaková polievka). Neviem či existuje jednoduchší recept, ale halušky s ocásky sa vyrobili z múky, soli a vody. Vymiešalo sa cesto, ktoré sa dalo, na tenúčko rozvaľkať. Toto cesto sa zobralo do ruky a vytrhávali sa z neho kúsočky, ktoré sa rovno hádzali do vriacej vody. Pri trhaní cesta ostávali na tých kúskoch, také malé chvostíky, tak pretom sa volali s ocásky. Podávali sa s makom, orechmi, tvarohom alebo len tak, s maslom a úsmevom.
Ďalšou špecialitou boli, krumple pod kastrólom. Tie babka urobila vtedy, keď jej ostali uvarené zemiaky a my sme už nechceli nič zo zemiakového cesta. Babka poukladala zemiaky na rozpálenú platňu, na sporáku a prikryla ich hrncom, obráteným hore dnom. Z času na čas hrncom pohýbala tak, aby sa postupne poopekali zo všetkých strán. Jedli sme ich s maslom a soľou a zapíjali studeným mliekom, mňam. A babka ich zapíjala kyslím mliekom, brrr.
Potom sme mali niečo, čomu sme hovorili, zemiakové pagáčiky. Lenže neboli to pagáčiky. Dnes by sme skôr povedali, že čipsy, lenže neboli to čipsy. Postup bol nasledovný. Surový zemiak sa rozkrájal na tenké, asi troj milimetrové plátky. Tie sa potom poukladali na rozpálenú platňu a opiekli sa, len tak, na sucho, z oboch strán. Boli absolútne, totálne fat free. Teda, až na to maslo, ktoré sme si k nim dali. To, je, ale niečo iné. Lebo tak, ako krv nie je voda, ani maslo nie je rastlinný tuk.
Na raňajky prišiel na chuť chlebík. Najlepšie opečený. Aby sme chlebík mohli opiecť, tak sme ho najprv museli mať. Lebo, na dedine, nemali chlieb, len tak, hlavne v sobotu. Ten na sobotu, si bolo treba objednať, u pani predavačky v obchode. Potrebovala vedieť, koľko sa ich predá, lebo tie čo by ostali, by boli v pondelok už staré. V nedeľu bolo totiž zatvorené. Lebo komunizmus, nekomunizmus, „v neděli, se nedělá“. Keď sme teda mali chlebík a ten už nebol úplne čerstvý, tak sme si ho opiekli. Áno, stále na tej rozpálenej platni. Pekne z oboch strán. Trochu soli, trochu masla. Prípadne paradajka či paprika zo záhrady. Niečo úplne iné ako toast, topinka či hrianka.
Všetko to boli neuveriteľné dobroty, pokojne by som si ktorúkoľvek dal, aj hneď.
Herec Martin Šalacha ešte nepatrí do vekovej kategórie 40plus, ale mnohí, čo už sme, radi chodíme do divadla. Tak prečo si neprečítať rozhovor s mladým, talentovaným hercom?
Štyridsiatka? Dôvod na oslavu!
Pred rokom nedobrovoľne odišiel z Divadla Andreja Bagara. Dlhšie trvajúce spory vyústili jedného večera do hádky s riaditeľom divadla a nasledovala výpoveď. Martin to dodnes považuje za krivdu, lebo DAB si vybral ako absolvent VŠMU, nastúpil tam pred pár rokmi so spolužiakmi, pretože sa núkala vzácna príležitosť vytvoriť niečo ako generačnú výpoveď. Na roky pôsobenia v DAB bude vždy rád spomínať, lebo hovorí: „Pre mňa ako herca to bola veľká príležitosť, lebo som dostával naozaj veľmi pestré ponuky. Jeden večer som hral policajta číslo dva a druhý hlavnú rolu v inej inscenácii. Páčila sa mi takáto rovnováha. “ Len pár dní po incidente v Nitre ho oslovilo Slovenské národné divadlo a ponúklo mu trvalý pracovný pomer na našej prvej scéne.
S každou novou postavou sa všetko začína nanovo. Jedna z posledných premiér končiacej sa sezóny v SND bola inscenácia Fyzici. Skúste nalákať divákov, povedať im, kvôli čomu by si ju mali prísť pozrieť.
Najmä preto, že dostanú príležitosť prebudiť šedé mozgové bunky a začať premýšľať. Je to metafora na dnešný svet, v ktorom vládnu na vrchole mocností psychopati. Ak sedia v dostatočne dôležitej kancelárii, stačí im stačiť jeden gombík a dokážu zničiť svet a ľudí. Toto je metafora, ktorú Fyzici prinášajú. A isto by sa diváci mali prísť pozrieť na výkony hercov, na vynikajúci výsledok poľského tímu, ktorý túto inscenáciu pripravil. Divák sa aj zabaví, aj ho zamrazí. Je to pestrá, farebná nálož, ktorá na konci vybuchne.
Aký typ divadla máte najradšej?
Slobodný, kde človek môže slobodne tvoriť. Má síce tvorivým tímom- myslím tým režiséra, dramaturga, kostýmového návrhára- dané isté mantinely, ale i tak má svoj priestor. Kde sa ide do hĺbky, tvorba je tvorbou a nie pokynmi, kedy sa mám otočiť a koľko krokov doľava urobiť. Absolútne to zosobňuje pre mňa Teatro Tatro.
Na začiatku vašej kariéry z vás chceli vyrobiť nového Jozefa Krónera. Niekedy na to tlačili až príliš, nešlo vám to na nervy?
Najhoršie to bolo ešte počas štúdia herectva. Takmer všetko, čo som urobil, vyznelo komicky, aj keď to nebol môj úmysel. Dosť ma za to „pucovali“. Trochu som sa s týmto porovnaním aj stotožnil. Povedal som si – oukej, mám dar ľudí rozosmiať. Snažím sa ale prijímať ponuky aj iného druhu. Každá postava má v sebe, tak ako aj v reálnom živote, celé spektrum. Aj ten najnegatívnejší hrdina má niečo pozitívne, aj najsmutnejší človek zažil v živote niečo veselé.
Takže sa predsa len cítite viac byť komikom?
Možno je to tak. Možno sa mi lepšie hrá veselší pohľad na svet, viac s ľahkosťou. Asi som to naozaj dostal vo vienka, tak ako niekto sa narodí s vysloveným talentom byť tragéd. Mal som s tým spočiatku problém, aj som s tým bojoval, že som vyhľadával zámerne všeličo iné a išiel proti sebe. Našťastie, netrvalo to dlho a pochopil som, že aj toto je cesta. Lebo veď existuje aj tragikomédia.
Úplným protipólom komiky bola rola v thrillerovom filme Trhlina.
To som si užíval. Bola to postava, ktorá ponúkala presne to, čo mám na hereckej práci rád. Na jednej strane mantinely, ale s dostatočnou mierou slobody. Knižná predloha, v ktorej Walter Fischer nie je vykreslený do absolútnych detailov a ponúkala hercovi slobodu. Dať si klapky dolu z očí a pozrieť sa na neho z úplne iného uhla pohľadu. A potom, prostredie, kde sme točili… to zanechá na človeku silnú stopu. Túto prácu som si užil, naozaj, mám rád extrémy.
Keď ste sa dívali na hotový film, bol to pre vás výsledok vašej práce, alebo fungovali ešte nejaké emócie?
Emócie… to je tak. Keď si prečítate scenár, aj knihu, tak vás už veľmi nemá čo prekvapiť, Poznáte príbeh, viete, čo môžete čakať. Ale prekvapili ma herecké výkony kolegov. Možno niekto očakával od filmu komplikovanosť, ale on bol jednoduchý, priam strohý. Ale hlavne, ja sa nerád pozerám sám na seba.
Toto majú tuším takmer všetci herci…
Oveľa radšej sa dívam na niečo, na čom som sa nepodieľal, aby som mohol byť kritický, alebo nadšený. Keď sa dívam na seba, vždy je tam prítomný pocit, že som to mohol urobiť lepšie. Sám voči sebe som veľmi-veľmi kritický.
Už čoskoro vás diváci uvidia aj na Letných Shakespearovských slávnostiach v Komédii omylov.
Je to už tretia sezóna, čo hrám v tej skvelej incenácii, ktorú režíroval Roman Polák. Na začiatku to bola veľká výzva, aj preto, že som išiel pracovať s novými ľuďmi a s renomovaným režisérom. Sme tam naozaj výborná partička, všetci sa divadlom krásne bavíme. Samozrejme, aj preto, že som si takéto niečo vždy chcel vyskúšať. Hrať na hradnom nádvorí, pod holým nebom, má neopakovateľné čaro. Nikdy neviete, či dohráte, vždy je to risk. Za celú dobu, čo hrám v Komédii omylov, sa nám tuším stalo iba raz, že bolo kvôli počasiu zrušené predstavenie.
Vaša kariéra je úspešne rozbehnutá, ľudia vás poznajú, je za vami už kopec práce. A predsa, vzhľadom na vek akoby ste stále patrili do katagórie mladý herec. Cítite sa tak, alebo už sa vo svojej profesii cítite ´usadený´?
Ako som spomínal na začiatku, znova som akoby na štarte. Prišiel som do Slovenského národného divadla, do nového prostredia, kde mám na rozvoj výborné podmienky. Sú tam mnohí kolegovia, ktorí sú ľudsky mimoriadne príjemní. Ja mám stále pocit, že som mladý a začínajúci, hoci už mám niečo ´nakúpené´, niečím som prešiel. Stále sa stretávam, v živote i na javisku, s vecami, ktoré ma prekvapia a musím na ne reagovať. Divadlo milujem nadovšetko, je živé, niekam rastie, alebo kape. Moja pedagogička, profesorka Vášáryová vždy prízvukovala, že zakaždým musíme začínať odznova. Keď dostanem nový text, som na nule. Či to výjde, alebo nie, nikdy vopred neviem. Ale vždy do práce vkladám maximum.
Dnes sú verejne známi ľudia pod drobnohľadom a často aj nechcene.Vždy je nepríjemné, keď sa niekto stane obeťou bulváru, sliedenia a rýpania sa v najsúkromnejších záležitostiach. Čo vy a médiá?
Nemám problém s tým, že ľudia chcú o nás vedieť čo najviac. Sme verejne známi, sme ľudia, čo fungujú pred očami druhých. Máme svoje súkromie, a dnes širokú verejnosť zaujíma, čo sa deje v našich životoch. Ak je to niečo zlé a negatívne, o to viac. To je vždy ako voda na mlyn. Myslím si, že to je preto, že všetci, nielen známi ľudia, prežívajú zlé okamihy vo svojich životoch. Potrebujú sa stotožniť, alebo zistiť, že niekto sa má ešte horšie ako on. Ja záujem médií neprežívam nejako negatívne, pokiaľ sú články o mne pravdivé. Bohužiaľ sa stáva, že kvôli čítanosti a zisku sa fakty prekrucujú, kvôli popularite sa píšu nepravdy a to je problém. My do toho zasiahnuť nemôžeme, veď je sloboda slova. Nemôžeme sa teraz tváriť, že budeme všetko kontrolovať. To by sme sa mohli vrátiť o päťdesiat rokov naspäť. Malo by byť na svedomí každého novinára, čo napíše a pustí do sveta. Ak sú to klamstvá, tak si myslím, že ten človek má sám veľmi zlý život a žije v nejakom klamstve.
Sme portál 40plus, vy ešte toľko rokov nemáte, ale isto máte názor na to, či je štyridsiatka zásadným životným medzníkom
Je pravda, že ja mám 40mínus :-). Určite si nemyslím, že je to nejaký zásadný medzník. Poznám veľa ľudí, ktorí sú 40plus a sú oveľa vitálnejší ako mnohí 40mínus. Je to pekné životné jubileum a určite dôvod na oslavu!
Na to, aby si podniky na trhu mohli dôverne konkurovať, musia zabezpečiť čo najvyššiu produktivitu a efektívnosť svojej práce. Platí to najmä pre malé firmy, pretože problémy svetového hospodárstva ich zvyčajne ovplyvnia ako prvé. Aj keď je to niekedy náročné, mali by ste urobiť pre dosiahnutie tohto cieľa čo najviac. Zázrakov sa ale určite nedočkáte. Ako povedal Stephen King:
„Amatéri sedia a čakajú na inšpiráciu. My ostatní sa zdvihneme a ideme do práce.“
Aj keď to nie je v dnešnom ekonomickom prostredí ľahké, my vám ponúkneme niekoľko jednoduchých tipov, ako vašu produktivitu zlepšiťa tešiť sa zo splnenia cieľa a lepších ziskov. Nie vždy človek dokáže všetko sám. A inokedy je efektívnejšie služby nakúpiť „vonku. O vašu publicitu a dosahovanie cieľov sa vám postará aj úspešná marketingová agentúra. Najmä ak sa v prostredí marketingu iba začínate hýbať.
Efektívne plánovanie priestoru
Usporiadanie kancelárie je obzvlášť dôležité v podmienkach menších kancelárskych priestorov. Pracovnému prostrediu sa často nevenuje náležitá pozornosť, hoci nepochybne ovplyvňuje výkon každého z nás. V práci trávime väčšinu svojho času, preto je pre zaistenie maximálnej efektívnosti a kreatívneho myslenia nutné zabezpečiť, aby bola atmosféra na pracovisku čo najlepšia. Ako?
Nedostatok pracovného priestoru, môžete vyriešiť archiváciou dokumentov v elektronickej podobe! Uistite sa tiež, že váš pracovný priestor je dobre vetraný a osvetlený, nemíňajte peniaze na riešenia, ktoré obmedzujú spotrebu energie a využívajú prirodzenejšie svetlo.
Pravidelne otvárajte okná, aby sa do miestnosti prenieslo priame slnečné svetlo (ak je to samozrejme možné) – pretože slnko a vzduch pomáhajú telu obnoviť vitalitu. Okrem toho je žiaduce mať v kancelárii rastliny. Sú ďalším zdrojom kyslíka a zároveň príjemné pre oko.
Postarajte sa komfort vašich zamestnancov
Mnohí z nás sú zvyknutí tráviť v kancelárii od 8 do 10 hodín, takže sa musíme uistiť, že počas tohto dlhého obdobia sedíme pohodlne a monitor počítača alebo tlačiareň s kvalitnými lacnými tonermi je v správnej úrovni a vzdialenosti. Pravidelne si robte prestávky, aby ste si uvoľnili nohy, zbavili sa všetkého, čo je zbytočné a vrátili sa do práce.
Vyberte si pohodlný nábytok, najmä ten sedací. Produktivita úzko súvisí s komfortom, preto je niekedy rozumné poradiť sa a nájsť vyváženie aj pri nákupe dizajnérskych prvkov a kancelárskeho nábytku.
Nakupujte predmety s dlhou životnosťou
Zamyslite sa nad budúcnosťou a získajte potrebné zariadenia a vybavenie, ktoré otestuje čas s tými najlepšími výsledkami. Urobte si vlastný výskum pred plánovaním kancelárskych priestorov a vyberajte múdro. Týka sa to napríklad aj tlačiarne a samozrejme i špeciálnych tonerov do tlačiarne. Nespoľahlivé zariadenia, nábytok a kancelárske vybavenie sa bude musieť meniť častejšie, čo bude mať negatívny vplyv na vaše výdavky.
Vaši kolegovia istotne ocenia, ak budú pracovať v priestoroch, ktoré ich podnecujú k lepším výkonom. Zahrňte tieto veci aj do svojich plánov, pretože:
„Cieľ bez plánu je prosté želanie.“(Antoine de Saint-Exupéry)
Beduíni hovoria, že keď Boh stvoril Zem vybral si na nej jedno miesto ako svoj domov a odobral z neho všetko prebytočné, aby zostala len čistá krása. A tak vznikla Sahara.
Keď som pred viac ako 6 rokmi prvýkrát zaborila nohy do saharského piesku, zalial ma pocit hlbokého šťastia a blaženosti. Pocit, že som prišla domov. Zamilovala som sa do jej nádherných dún, ktoré pripomínajú morské vlny, materské lono rovnako ako sexi tvary prsnatej ženy. Miesta, kde sa zdá, že nie je nič, no keď pričuchnete bližšie, objavíte nevídanú krásu. Sahara sa stala mojou veľkou láskou, miestom, kde môžem spočinúť v jej náruči a nabrať sily, ale aj miestom, kde sa môžem odovzdať jej divokosti a neústupčivosti, nechať sa ako divokej šelme roztrhať na kúsky, aby som sa mohla znova narodiť zmenená a očistená.
Volanie púšte
Nikdy ma nelákalo chodiť desiatky kilometrov pešo v teple a zrazu to prišlo. Jasné a číre volanie, že mám ísť na púšť. Bolo to 2 roky po tom, čo som sa rozhodla opustiť úspešné podnikanie, ktoré som 15 rokov budovala a predať svoj podiel vo firme. Nebola som tam už šťastná a cítila som sa ako vo väzení, ktoré som si sama vybudovala. Opustila som teplý peliešok a vychodený chodníček som vymenila za neistotu. Mala som takmer 40 a život začal pre mňa postrádať zmysel. Dovtedy som žila presne podľa toho ako by sa malo. Bola som šikovná, dobre som sa učila, zhruba poslúchala, študovala som, vybudovala som firmu, bola som úspešná, bohatá, známa podnikateľka, mala som manžela, dom a k dokonalému šťastiu mi chýbali už len deti. Jednoducho som robila všetko, o čom mi hovorili, že keď budem robiť a mať, tak budem … Myslela som si, že je to asi návod na šťastný život a keď nie to, tak aspoň k spokojnosti. Tak som kráčala podľa mapy, ktorú mi dali rodičia, škola a spoločnosť a zrazu som sa ocitla v bode, keď som sa cítila úplne stratená. Cudzie mapy ani návody už ďalej nefungovali. Cítila som sa vyčerpaná, frustrovaná, nespokojná, nenaplnená a nešťastná. A nevedela som prečo. Prečítala som si niekoľko prekrásnych kníh, ktoré sa ma hlboko dotkli a nesmierne ma obohatili. Kniha Soulcraft, v ktorej americký psychoterapeut Bill Plotkin opisuje súčasnému človeku rôzne cesty a prístupy k zostupu k duši, ma úplne uchvátila. Vtedy som pochopila, že to je to, čo mi chýba. Zdivočieť. Začať načúvať hlasu svojej duše a nechať sa ňou viesť. Dnes viem, že volanie Sahary bolo volanie mojej duše, ktorá čakala, kým sa trochu zastavím a začnem načúvať. Preto ma tak lákala táto cesta, ktorá bola zároveň vedená aj ako zostup k duši, do dolného sveta, do hlbokého a desivého neznáma v nás samých, a predsa k tak dôverne známemu miestu, miestu našej pravej identity. Stretnúť sa s dušou znamená objaviť mystický obraz, s ktorým sme sa narodili, ktorý odhaľuje cestu k nášmu najväčšiemu osobnému naplneniu, ako aj podstatu našej skutočnej služby svetu. Nesmierne som sa tešila na toto stretnutie a zároveň veľmi bála, že sa niečo zásadné vo zmení, ale niekde hlboko vnútri som mala ešte väčší strach, že sa nestane vôbec nič.
Prebudené strachy
Bála som sa však aj cesty samotnej, neznámeho sveta, neistoty, bála som sa hadov, škorpiónov a veľkých chrobákov. A hlboko vo mne sa ozýval ten najhlbší strach, strach zo smrti. Ten je tam prítomný stále. Neustále ma nútil rekapitulovať a dívať sa na svet a svoj život s pocitom, že mi smrť dýcha na chrbát. Mám pocit, že uvedomovať si svoju pominuteľnosť je veľmi dôležitá skúsenosť, o ktorú sme v živote ochudobnení. Stále sa tvárime, akoby sme tu mali byť večne a odkladáme zásadné veci a rozhodnutia svojho života až kým už je možno neskoro.
Návrat k jednoduchosti
Putovali sme spoločne malá skupina pútnikov z Čiech a ja. Celých 14 dní bolo nádherným návratom k jednoduchosti, zanechávali sme predstavy o tom čo má ako byť, aby sme sa otvorili tomu, kým skutočne sme. Kráčali sme bosí s karavanou po dunách, spali v náručí Zeme pod hviezdami, vstávali o 6:00 a sledovali východ slnka, spievali pri ohni, zdieľali v kruhu, pracovali sami aj so sebou navzájom, pobývali 3 dni osamote bez jedla uprostred Sahary. Beduíni nám každý deň varili úžasné jedlá a ráno upiekli čerstvý chlieb. Bol to nádherný čas prepojenia, ľudskosti, blízkosti a zdieľania zo srdca.
Púšť je skvelou učiteľkou, láskavou aj krutou, je miestom zastavenia, ticha a načúvania. Každému dá presne to, čo potrebuje. Ja som tam išla odhodlane zostúpiť k duši a stretnúť tam to, čo stretnúť mám. Dodnes si pamätám, ako som prosila púšť a Boha, nech sa dokážem odovzdať prúdu života a ten nech ma nalieva kam potrebuje. A čakala som, čo sa stane. Po pár dňoch putovania sa vo mne začalo ozývať moje vnútorné dieťa, ktoré bolo smutné, zranené a príšerne naštvané. Stretnutie s ním bolo pre mňa veľmi intenzívne a boľavé. Uvedomila som si, že to je moja zranená časť, ktorá žije v mojom podvedomí. Je stále so mnou, ale žije v mojom tieni, oddelená nevidená a paralyzovaná. Prišla ma uzdraviť a ukázať mi cestu. Túžila, aby som ju uvidela a dala jej priestor a uznanie. Vypočula čo chce a naplnila jej potreby.
Zvyčajne to tak býva, že najväčšia bolesť a utrpenie odhalí najväčší dar. Tá moja malá 4-ročná mi pomohla rozpamätať sa na môj detský sen. Nenávidela ma za to, že som jej nedovolila maľovať, tancovať a spievať. Celý čas, ako som chodila po dunách, som maľovala do piesku. A zrazu som si spomenula, že vždy som chcela byť umelkyňa. Tam som sa za dva týždne rozhodla, aké zmeny musím vo svojom živote urobiť, aby som mohla žiť v súlade so sebou.
Tri dni samoty a pôstu
Uprostred našej púte nás čakali 3 dni samoty a pôstu. Nikdy v živote pred tým som nestrávila 3 dni a noci sama. Nespala som sama vonku a už vôbec nie v cudzom svete. Hoci som sa do Sahary okamžite zamilovala a cítila som sa tam veľmi bezpečne ako sa blížil čas odchodu do samoty, začala som pociťovať strach a neistotu, no zároveň aj obrovské vzrušenie. Bol to nádherný čas. Prežila som ho v láske a pokore a modlila sa nech sa niečo stane, nech uvidím ako ďalej, nech nájdem v živote opäť radosť a zmysel, nech dokážem opustiť to, čo je pripravené odísť a otvoriť sa novému. Postupne som si zvykla na samotu, hlad uspal posledné zbytky Ega a začalo mi tam byť veľmi dobre. Úplne som sa odovzdala tomu, čo je a zaplavilo ma obrovské množstvo energie, šťastia a radosti. S týmto pocitom som sa potom po 3 dňoch vrátila nielen do saharského kruhu, ale aj späť domov a trval neuveriteľných 14 mesiacov.
Sľub Sahare a svojej duši…
Dni po samote sme venovali usadeniu toho, s čím sme sa tam stretli. Opäť sme sa vrátili k jednoduchosti, putovaniu, spoločnému kruhu a zdieľaniu. Pracovali sme spoločne aj každý sám a otvárali sa hlbšiemu pochopeniu obrazov a diania zo samoty. Naša púť sa blížila ku koncu a mne sa nechcelo odísť. Tam, kde vonku takmer nič nie je, som objavila veľká dar, svoj vnútorný svet a vnútorný život. Pri rozlúčke so Saharou som jej dala sľub, že navždy ostanem verná svojej duši a že sa po zbytok svojich dní nechám viesť jej hlasom. Sľúbila som jej, že sa tam ešte vrátim a svoj sľub som dodržala.
Návrat domov
Odhodlaná a posilnená Saharou som sa po návrate začala venovať maľovaniu a štúdiu maľby. Maľovanie a výtvarná tvorba sa postupne stali každodennou súčasťou môjho života, výživou pre moju dušu a postupne sa stávajú aj zdrojom mojej obživy. Začala, som aj spievať, viac tancovať a v poslednom čase aj hrať divadlo. Zároveň som urobila mnoho zmien, ktoré trvajú dodnes… zistila som, že väčšinu vecí, ktoré mám, vôbec nepotrebujem. Zjednodušila som svoj život, vyhodila kopu vecí, začala som používať ekologickú drogériu a čistiace prostriedky. Napravila som si vzťahy, ktoré som cítila, že je potrebné vyriešiť. Nebolo toho veľa, ale skôr som mala potrebu porozprávať sa s niektorými ľuďmi a vyjadriť svoje hranice, spôsob komunikácie a podobne.
Piesok z duše nevyklepeš
Možno nie každý tam nájde také nádherné dary ako som našla ja. Ale určite každý zacíti svoju esenciu, spozná čo znamená byť naozaj človekom, ktorý žije v hlbokom spojení so sebou, s prírodou a svetom okolo seba. Zažne plamienky vo svojich očiach lebo raz a navždy pochopí, že život je jedno veľké dobrodružstvo, ktoré si treba užívať a nie sa pred ním bezpečne uchrániť. A hoci sa mi po návrate podarilo vyklepať piesok takmer zovšadiaľ, z mojej duše nie. Lebo piesok z duše nevyklepeš. Odvtedy sa na Saharu vraciam a jej nádheru a silu som zatúžila ukázať aj ďalším ľuďom a som nesmierne šťastná, že sa tak deje.
Tak ako väčšina čitateľov tohto inšpiratívneho magazínu, aj my sme generácia 40+ J. Naše detstvo sme prežili vonku s kľúčom od domu na krku, skákali sme cez gumu, strieľali z praku a čítali knihy. V škole nás strašila povinná ruština a dovolenkovali sme maximálne v Juhoslávii, či na Balatone. V tej dobe nebolo samozrejmosťou cestovať, alebo sa učiť cudzie jazyky. Niečo sme, samozrejme, postupne dobehli, keďže hranice sa nám otvorili ešte v pomerne mladom veku.
Dnes sú deti v inej situácii. Svet majú ako na dlani. Hranice medzi krajinami nepoznajú.
Naše deti vedieme k tomu, že cestovanie a učenie sa cudzích jazykov je veľmi dôležité. Veď spoznávanie nových krajín, miest a ľudí, je veľmi obohacujúce.
Práve toto nás priviedlo k nápadu, ako deti v tomto smere vzdelávať. Myslíme si, že deti sa najlepšie učia nové veci hravou formou, potom im to do hlavičiek skáče samé. Preto sme vytvorili knihu pre deti – Malý cestovateľ. Sú to cestovateľské príbehy malého chlapca a jeho kamarátov, ktoré sa odohrávajú v rôznych mestách. Deti sa tak zoznámia aj s pamiatkami, zvyklosťami, či históriou.
V tejto knižke sme sa zamerali na Európu. Deti sa naučia, kde v Európe sa Slovensko nachádza, ktoré krajiny s nami susedia, veselou a zážitkovou formou sa dozvedia, kde leží tá slávna Eiffelovka, alebo prečo sa Amsterdamu hovorí „Benátky severu“. Aj deti v malom veku sa to dokážu naučiť, ak bude vzdelávacím nástrojom knižka plná ilustrácií a milých príbehov, s ktorými sa dokážu stotožniť.
Dať deťom vzdelanie je veľká vec, a pre rodičov doslova povinnosť. Dnes možno viac ako inokedy, pretože čaro kníh a spoznávania nahrádzajú mnohí počítačmi, tabletmi a mobilmi, ktoré deťom dokážu sprostredkovať iba virtuálnu realitu. Kniha Malý cestovateľ otvára dvere nielen fantázii, ale približuje deťom aj skutočný svet, pomocou nádherných a realistických ilustrácií z ozajstných miest a prostredníctvom milých príbehov.
Skúšame vydať knihu formou crowdfundingu, pomocou projektu na Startlabe. Veríme, že si nájde svojich podporovateľov. Odmenou každému podporovateľovi bude táto milá kniha MALÝ CESTOVATEĽ, či už pre vaše deti alebo ako darček pre vašich známych.
A ako sme knihu tvorili?
Ja som mala nápad, projekt v hlave, ale nie som nadaný spisovateľ. Môj manžel, je síce technicky orientovaný, ale má obrovskou fantáziu a už od mala cit pre pero. Vždy najradšej písal rozprávky a tentokrát vytvoril krásne cestovateľské príbehy, ktoré sa odohrávajú v konkrétnych európskych mestách a zažíva ich malý chlapec Petrík, spoločne so svojim kamarátmi.
Nebolo to jednoduché. Nápad je jedna vec, realizácia druhá. J Vybrali sme európske mestá a krajiny, ktoré sme považovali za dôležité, aby ich deti trochu viac spoznali. Celý projekt je okorenený prekrásnymi ilustráciami od Martinky Egedovej. Táto talentovaná ilustrátorka dokázala naše nápady premietnuť do obrázkov, ktoré niekedy povedia viac ako slová.
Ak by ste mali záujem podporiť vydanie tejto milej knihy a mať ju medzi prvými, skúste tak urobiť tu. Veríme tomuto projektu a ďakujeme aj za Vašu dôveru.
Magazínu 40+ prajeme mnoho kvalitných a inšpiratívnych príbehov a projektov.
Aké by to boli prázdniny u babky, keby som nešiel na ryby? Všetko som si potreboval dobre pripraviť, lebo prísť k potoku a zistiť, že mi niečo chýba by znamenalo, by znamenalo, by… no proste musel by som sa vrátiť a to sa mi nechcelo. Udica, odložená v šope, bola obalená vrstvou prachu a pavučín, do vedierka sa od minulého roka opäť viac zahryzla korózia, ale ešte nebolo deravé a samozrejme potreboval som návnadu.
Najlepšie by boli dážďovky, lenže v záhrade bolo sucho ako po biblickej apokalypse. To by som v nej našiel skôr zlatú žilu, než dážďovku. Tato hovoril, že jalce sa dajú chytať aj na čerešne, ale tie sme všetky už dávno zjedli. Neostávalo mi iné, len si urobiť vhodné cestíčko. Tato mi už dávnejšie poradil, že dobré je cesto zo zmesi vajca, múky a muškátového orecha. Nemal som najmenšiu predstavu, koľko toho cesta budem potrebovať, tak som usúdil, že z dvoch vajec by snáď mohlo stačiť. Dve vajíčka a mletý muškátový orech na úvod. Vo fľaštičke ho bolo dosť, tak som sypal, niečo na štýl Jana Wericha, přiměřeně. A hrubá múka, až dovtedy kým cesto nebolo tvrdé ako tá pôda v záhrade. Zistil som, že z dvoch vajec bude cesta dosť, na celé prázdniny.
„Babka, idem na potok, chytať ryby,“ oznámil som.
„Ryby?“ začudovala sa babka. „To skôr vytiahneš koleso z bicykla, než by si tam rybu chytil. Len si dávaj pozor, aby si tam nespadol a neutopil sa.“
Vyzbrojený babkinou skepsou, mojimi pomôckami a kľúčmi od zadnej bránky som vyrazil. Dostať sa cez zadnú bránku, k potoku, bolo ako vniknúť do trezora v banke. To, že bola zamknutá zámkou, ktorá bola pripevnená na reťazi, to bol len nepodstatný začiatok. Bránku zhotovil ešte môj dedko a ten mal rád veci pevné a odolné. Vyrobil ju teda z agátového dreva. Každá guľatina bola originál, všetky dobre pospájané a celé to bolo zavesené na mohutných pántoch. No zavesené. Bránka nimi bola spojená na jednej strane so stĺpom, ktorý tvoril jednu časť rámu. Bola taká, ťažká, že nevisela, ale stála na zemi. Z druhej strany bol, okrem nepodstatnej reťaze, ešte na hornej strane, niekoľkokrát omotaný hrubý nepoddajný oceľový drôt.
Vždy keď som sa ho snažil vysunúť, tak som si medzi jednotlivé okruhy pricvikol prsty. No čo už, ani bankový lupič to nemá ľahké. Posledným zabezpečením bola tehla, špeciálne spriečená medzi bránku a zem. Vybrať ju znamenalo, podvihnúť bránku. Povedzme si pravdu, Thorove kladivo by som zodvihol skôr než túto súčasť protitureckého opevnenia.
Tak som vždy bránku, len odchýlil na hornom rohu a prepchal som sa von. Myslím, že ak by dedko žil dnes, určite by pracoval niekde, ako návrhár bezpečnostných systémov. Vedel som, že by asi bolo správne, bránku z druhej strany zatvoriť, ale vedel som aj to, že načo. Len som ju vyrovnal tak, aby vyzerala ako zatvorená a mohol som ísť.
Potok tiekol aj priamo za našou záhradou, ale svah tam bol taký strmý, že by som v tom potoku určite skončil a to by som babke neurobil. Odobral som sa teda kúsok ďalej na moje obľúbené miesto, kde bola čistinka, na ktorej som sa mohol pohodlne rozložiť.
Zahájil som svoj obvyklý rybársky rituál.
Ugúľal som guľôčku z cesta, nastokol na háčik a nahodil. O chvíľu som háčik z vody vytiahol a guľôčka nikde. Túto procedúru som opakoval dovtedy, kým to bolo nevyhnutné, niekedy aj celý čas, ktorý som trávil na rybačke. Teraz to po piatich, šiestich pokusoch začalo vyzerať inak. Plavák na vode sa začal jemne mykať a ja som vedel, že sa blížia dobré časy. Ryba sa zaujímala o moje exkluzívne, čerstvé cesto. Trpezlivo som čakal a v istom okamihu som prudko trhol v nádeji, že ryba má háčik v papuli a ja ju chytím. Silón sa napol a ja som vedel, že mám niečo veľké. Nebolo to vôbec jednoduché, prút sa ohýbal, silón sa napínal, ja som bojoval a ryba tiež. Zaujímavé bolo, že keď som neťahal tak sa ryba nebránila, ale keď som zabral, tak to vyzeralo, že som chytil zablúdenú vyzu z Dunaja.
Do kelu, pomyslel som si, veď toto hebedo ani nezmestím do môjho vedierka. Každý materiál má však svoju medzu únosnosti, aj silón. Roztrhol sa. Odtrhol sa mi háčik. Napriek tomu, že som sa chcel dosť dobre nachystať, tak náhradný háčik som so sebou nemal. Je skvelé mať v pláne, že sa nechcem vracať späť a potom zistiť, že aj tak musím. Rýchlo som vybehol domov a späť. Pre istotu som zobral dva háčiky. Nahodil som a čakal. A nič. Návnada preč, nahodil som a čakal. A nič. Návnada preč, nahodil som a čakal. Túto procedúru som opakoval dostatočne dlho na to, aby sa mi takmer minuli moje zásoby cesta. Z posledných zvyškov som ušúľal jednu veľkú guľôčku. Posledný pokus. Celý háčik zmizol v guľôčke. Vďaka hmotnosti cesta zmizol pod hladinou aj plavák. Začal som teda postupne navíjať, aby som skorigoval hmotnosť. Išlo to, len chvíľu, potom akoby sa niečo zahryzlo do návnady a nechcelo pustiť. Opäť som zápasil, postupne sa mi podarilo dostať k hladine úlovok. Čosi tmavé, podlhovasté.
Úhor! Len neskôr som sa dozvedel, že v našom potoku by úhor nebol, ani keby ho tam vypustili. To čo som začal ťahať, bol konár. Čierny, ťažký, nerybací. Najradšej by som ho tam nechal. Aj som chcel, ale háčik sa doň veľmi kvalitne zasekol. Podarilo sa mi vytiahnuť konár z vody, ale len čiastočne. Trčal z vody, ale ďalej sa s ním nedalo hnúť. Potreboval som oslobodiť svoj háčik. Nechcel som stratiť ďalší. Potreboval by som háčik niečim odháčknuť. Pokúsil som sa podísť na okraj brehu a urobiť to udicou. Bolo to tesne, stál som na brehu s rozpaženými rukami ako šermiar.
Háčik som tesne, tesne dočahoval, ale nedočiahol. Aká je pravdepodobnosť, že vzdialenosť bude presne taká, že akurát tesne nedočiahnem? Ako je možné, že sa veci väčšinou dostanú presne do tejto polohy? Bolo jedno aká bola odpoveď. Fakt bol, že som nedočiahol. Pokúšal som sa do konára hádzať kamene, palice, čokoľvek čo som našiel. Všetko bolo márne. Rozhodol som sa obetovať aj tento háčik. Ťahal som tak dlho, až sa silón roztrhol. Na konári ostal visieť nie len háčik, ale aj môj plavák. Skvelé, pomyslel som si. Prišiel som o dva háčiky, jeden plavák a cesto na celé prázdniny. Nemalo to zmysel. Znechutený som sa vrátil domov.
„No čo, koľko rýb si nachytal?“ spýtala sa babka so záujmom.
„Ále, žiadne.“
„Nevadí urobila som halušky, s ocásky, dáš si s makom alebo tvarohom?“
„S makom a cukrom,“ vyletelo zo mňa.
Babkine halušky boli vynikajúce. Oveľa chutnejšie, ako akékoľvek ryby. A ešte chutnejšie než ryby, ktoré som nechytil.
Práve som sa vrátila z temer trojtýždňovej dobrodružnej výprave po Francúzsku. Hľadala som príležitosti, znalosti, kontakty.
Keďže sa na Slovensku venujem aj podpore zamestnávania ľudí po päťdesiatke, zaujímalo ma, aké to tam v tejto oblasti majú. Pozorovala som jednu zaujímavú vec.
Ľudia nad 50 tu i tam majú jedno spoločné. Nezostávajú pasívni, nečakajú, že si niekto všimne ich znalosti, zručnosti či charizmy. Naopak, sú veľmi aktívni smerom k životu, svetu a hlavne k sebe. Netrápia sa toľko starosťami o kariéru a vysoký plat ako skôr o to, aby zažili ešte niečo podstatné, zmysluplné.
A aby tu po sebe zanechali čosi, čo dá zmysel novému životu. V čom sme iní je istá hĺbka pesimizmu, že nič nevyjde tak, ako si želáme. Že nám svet už nepatrí (akoby nám niekedy patril :)) a že jediné čo môžeme, je čakať na ten mizerný dôchodok. Pri zamestnávaní ľudí nad 50 u nás, na Slovensku určite každý päťdesiatnik narazil na akúsi „profesionálnu“ slepotu, ktorou trpí značná časť zamestnávateľov aj agentúr.
Nevidia ich, nepočujú. Ľudí po päťdesiatke to ubíja a ja ich chápem. Ale taký zamestnávateľ ani agentúra nech nás nezaujímajú.
Sme jedineční a stvorení pre tento svet. Zdá sa vám to málo, moji milí? Nuž, mne nie. Som niekto, s kým tento svet skrátka musí počítať.
Toto sa ma raz spýtala moja teta. Bežná štatistická Slovenka. To je prvá vec, čo by chcela vidieť, keby šla do Španielska. Proste, že býky a veľa ľudí. Lebo kde je plno, tam to stojí za to.
„Na to, aby býčie zápasy boli v krajine obľúbené, sú potrebné dve veci. Po prvé býky musia byť vyšľachtené práve tam a po druhé – národ sa musí zaujímať o smrť,“ píše Hemingway. To netušil o mojej tete a taktne nespomenul závan stredoveku. Mix krvi, potu, prachu, hluku a davového šialenstva. Hm. Čo ale tie zástupy dám v kostýmoch zavesených do galánov v oblekoch po nedeľnej omši, obede a poháriku červeného? Presne také páry zasadnú na najdrahšie miesta v aréne, ovievajú sa vejármi a čakajú na utýranie síce šesťstokilového, ale predsa bylinožravca. Muž hovorí, že by im tam vpustil vyhladnutých paviánov. Videl dokument, čo všetko stihnú nastvárať počas pár sekúnd trvajúceho preskákania jedného hektára. Vraj v takej aréne by stačil jeden a každému by sa ušlo. Vrátane dám s načesanými frizúrami. A tak sme sa raz vybrali na light verziu.
A IŠLO SA!
Buď požehnaný, „svätý gúgl“ poviete si, keď pátrate po niečom, čo možno už všetci vedia. Omrknete Krétu, Mykény, Stredomorie, začítate sa do info o pohanských rituáloch, všadeprítomnej smrti aj víťazstva nad ňou, symbolike svetla a tmy, bôžikoch aj krutých božstvách. Takto vyzbrojená som vtedy zavítala k pokladni a seňorita mi položila otázku, kde chcem miesta. Nezaskočila ma. Jasné, že v tieni, mi nešibe. Býčie zápasy sa o piatej nekonajú náhodou. Teplota kulminuje, slnko rozdelí arénu na polovicu, na jednej totálny výpek. Solárnej filozofii podlieha celý dizajn. Jasné, že najdrahšie sú miesta v tieni s výhľadom na osvetlenú časť. Ak by človek predpokladal, že lavice na úpeku budú zívať prázdnotou, figu. Napráskané na kompletku. Sedíte telo na telo, tabakový zákon síce bol už v platnosti, ale však viete. Fajčilo sa aj v tej horúčave, aj vedľa vás, aj z druhej strany, špaky padali na zem jeden za druhým ako za oných čias a ledabolo zašliapnuté si veselo dymili ďalej, ale nevadilo. Proste súčasť folklóru. Ale to už účinkovala sila davu. Psychika sa prispôsobí. Ak sa aj vyhrievate vo vidine vlastnej individuality, občas viníte väčšinu z toho, že do nej so svojimi postojmi nezapadáte, sú situácie, keď s desať tisícovým publikom povstanete jak na omši a odušu tlieskate, keď do arény vbehne… býk.
SALTÁ, SKOKY, PREMETY
Nie, nebol to pre koridu vyšľachtený toro bravo. Vklusal jeho asi tak tristo kilový bratranec. Ale vážne. Keď býky, tak so skokanmi. Bez zbraní, nadháňačov, dorážačov, krvi, proste vecí smerujúcich k pomalej poprave. Namiesto toho osmička chlapcov v bielom, s logami sponzorov na tričku. Finalisti. A roztočili to. Krúžili, uhýnali, pobehovali, býk za nimi, „tancovali“ a preskakovali ho také dve hodiny. Na záver každého kola zlatý klinec. Spoločne pred býkom pokľakli a zotrvali. Vzdali mu hold. Po mužsky. Vstupy osviežovali jazdci na koňoch. Prišli aj sólo akrobati. Saltá a premety ponad zvera, proste choreografia tam je, a celé sa to učí na makete. Potom je už každý býk nepredvídateľný. O to pôsobivejšie. Dojmy? Býčie zápasy sú pomalé, väčšinou nuda. Človek a býk, aréna obrovská, sezóny vypredané, priame prenosy na lokálnych telkách aj na verejnoprávnej celoštátnej, aktivisti (o tom ako sa vedia pre tento účel nastylovať, je na ďalší článok) s pokrikom „vrahovia“ a fanúšikovia s vreskom, nech odpália, všetko zapadá do mega PR. Taká je korida. Strašne kontroverzná, odsúdeniahodná, fascinujúca, spiatočnícka, aká len nechcete. Lebo provokuje príbehom o živote a smrti. O tom ako neuveriteľne majú k sebe blízko. Tak blízko, že sa občas objímu, roztancujú divoké paso doble a všetkým naokolo naskakujú zimomriavky.
Brigita Buďa je matkou troch detí. Rozviedla sa, a aby uživila deti a splatila dlhy po bývalom manželovi, odišla do zahraničia. Mala tri práce. Robila prakticky nonstop. Z najhoršieho je už vonku. Dnes má prácu, ktorá ju baví, je plná pozitívnej energie. Inšpiratívny príbeh obyčajnej ženy, ktorý písal život a ona sa postavila problémom tvárou. Brigita zareagovala na našu výzvu a sme nesmierne radi, že sa chcela podeliť o pocity zo svojej cesty.
Brigita, ste v prvom rade matka. Vaše manželstvo sa nevydarilo a odišli ste do zahraničia. Aké bolo začínať od nuly a živiť tri deti?
Išlo vlastne o útek do neznáma. Bolo ťažké ocitnúť sa v cudzej zemi. Odchádzali sme v strede augusta. Moje deti o 2 týždne nastupovali do nových škôl. Najstaršia dcéra vtedy už mala skončenú strednú školu, ale keďže ju neprijali na výšku, bola doma. Bývanie sme mali našťastie zabezpečené, aj ja som mala prácu. Som hrdá na moje deti. Teraz sa to zdá smiešne, ale tešila som sa, že zvládli cestu do školy trolejbusom. Pochádzame z malého mesta, a naraz sme sa ocitli vo veľkomeste. Ja som mala problém zorientovať sa. Zo začiatku som chodila len po presne naučených cestách, uličkách. S odstupom času som zistila, že niekedy tá cesta trvala aj dvojnásobok.
Čo všetko ste museli robiť? Ako vyzerali vaše dni?
Triviálne veci. Musela som sa naučiť prežiť z mesiaca na mesiac a zadeliť peniaze. Zadeliť si čas na domácnosť, prácu a brigády. Ráno o 3 tej som vstávala-odchádzala som upratovať do gay baru. O 6tej som končila a išla som do hlavného zamestnania, kde som pracovala ako odborný administratívny pracovník na röntgene. Tam som končila o 14tej a od 14.30-20.00 som upratovala polikliniku, kde som pracovala. Cez víkendy som chodila ešte na nočné do domova dôchodcov ako opatrovateľka. Keď sa v robote dozvedeli, že som na Slovensku chodila súkromne upratovať byty a domy, tak ma oslovili naši doktori. Mala som šťastie, že moje dievčatá mi chodili na brigády pomáhať-boli sme zohratá partia.
Ktorá z prác, ktoré ste vykonávali, bola pre vás najťažšia?
Môžem hrdo povedať, že aj napriek všetkému, cez čo som si prešla, som vykonávala svoju robotu a brigády zodpovedne. V hlavnom zamestnaní som pracovala s ľuďmi a po brigádach to bol taký relax-či už so starkými, ktorí sa potešili, keď som sa im prihovorila, alebo keď som poupratovala byt a majitelia boli spokojní. Stále som tú prácu brala ako niečo, za čo budem mať zaplatené a z čoho prežijem.
Ako to bolo s deťmi, keď ste boli v práci? Fungovalo to tak, že najstaršia prebrala úlohu matky?
Áno, pomáhala mi veľmi, ale časom sa rozhodla vrátiť sa na SK. Vtedy už dievčatá boli samostatné. Veľmi rýchlo museli dospieť.
Pomáhal vám okrem detí aj niekto ďalší?
Obrovské ďakujem patrí viacerým ľudom-mojej hlavnej sestre pani Sladkej. Neskutočne ma podporovala v práci. Dala mi šancu realizácie a postupu v zamestnaní, veľakrát mi bola aj mamou, za čo som jej do smrti vďačná. Ďalej je to moja kolegyňa Ivet. Sme ako dve sestry-narodila sa na moje meniny a mám ju strašne rada.
Pri jednej akcii našej polikliniky som spoznala teraz už kamaráta Rudyho. Počul môj slovensko-maďarský prízvuk a neskutočne mi pomohol s brigádami. A v neposlednom rade mojej spolužiačke z gymnázia, Anke. Je šéfredaktorkou nemenovaného časopisu. V období ,keď som ochorela a nemohla som vykonávať prácu, nemala som z čoho kúpiť deťom darčeky na Vianoce. Anka s dvoma kamarátkami mi poslali peniaze a dievčatám tričká. Veľmi ma to dojalo. Hlavne to, že aj po 25 rokoch sa Vám ozve človek a pomôže. No a aby som nezabudla pripomenúť moju naj kamošku (“šialená” Azerbajdžanka-veštkyňa). Naučila ma, akú chuť má české pivo a vysvetlila mi, prečo sa to všetko so mnou stalo. Dala mi viac ako desať psychiatrov, a ja som sa aj vďaka nej vrátila domov na Slovensko ako silná žena.
Keď už všetko vyzeralo v poriadku, prišla zdrvujúca diagnóza. Čo ste vtedy cítili?
Po oznámení diagnózy som cítila bezmocnosť. Neviete, ako sa to celé bude vyvíjať a hlavne otázka – Prečo ja- po operácii som sa ocitla na izbe s jednou 35 ročnou ženou. Mala 4.štádium rakoviny konečníka. Vtedy mi došlo, o čom je život. Pachtíme po materiálnych veciach a nič nie je dôležitejšie, ako byť zdravá.
Dnes ste zdravá a máte prácu, ktorá vás baví. Vediete predajňu Teta v Moldave nad Bodvou. Aký to bol pocit postaviť sa opäť na nohy a dostať šancu na slušný život?
Splnil sa mi sen. Vždy som túžila pracovať v našom meste. Táto práca mi dáva možnosť splniť si to, po čom som túžila, keď som pracovala v zahraničí a pani Sladká mi bola šéfkou. Že budem taká dobrá ako ona. Že nebudem ľudí dupať, ale budem ľudská, kamarátska. Dúfam, že by to moje terajšie kolegyne len potvrdili.
Brigita, povedzte, keď sa pozeráte späť na posledné roky svojho života, čo vidíte?
Za posledné roky sa stala z ustráchanej a zdeptanej ženy silná osobnosť. Viem sa pozrieť do očí človeku, ktorý mi neskutočne ublížil a povedať mu svoj názor bez toho, aby som sa ho bála. Ale hlavne, nebyť mojich dcér a terajšieho partnera, tak asi tu nie som. Mala som obdobie, keď som v ruke držala tabletky na ukončenie života. A práve vtedy vstúpila dcérka do kuchyne/bolo to ešte pred odchodom do zahraničia/. Povedala som si že, už majú len mňa, a buď odídem preč z miesta, kde som prežila veľa bolesti a strachu, alebo ma rovno môžu zatvoriť na psychiatriu.
Celý život pracujem v priamom kontakte s ľuďmi a veľmi veľa žien je týraných. Psychicky alebo aj fyzicky. Často nevidia zo vzťahu únik. Boja sa. Keď im poviem, že presne viem o čom hovoria, čím som si prešla, tak sa neveriacky pýtajú: Ako je to možné? Veď
pôsobíte tak spokojne. Áno! Teraz hej. Ale pred 6 rokmi som bola chodiaca troska.
Teší ma, že keď sa prejdem po meste a stretnem známych, tak mi povedia, ako dobre vyzerám. Som rada, že sme spolu a že sme to celé zvládli. Malo to celé zmysel.
Temperamentá Írka Sarah, u ktorej som bývala v Londýne, mala energiu, sebavedomie a husté, dlhé – šedivé vlasy. Mala dvanásť detí žijúcich na najrôznejších miestach zemegule, a tak sa chodievala starať o vnúčatá podľa harmonogramu prázdnin od Kanady po Austráliu. Silvestera odišla osláviť do Karibiku, so striebornými šatami s výstrihom po zadok a v sandáloch s vysokánskymi podpätkami. Viem to, lebo nám ukazovala fotky a učila nás namiešať mojito s rumom, ktorý odtiaľ priviezla.
Šedivé vlasy mal aj James, majiteľ kaviarne, kde som brigádovala každú sobotu. Farbil si ich čiernou bio-hennou, aby nevyzeral jemne a láskavo. “Grey hair” boli metaforou pre skúsenosti a odbornosť v rakúskej konzultačnej firme, kde som začínala svoju kariéru po návrate z Londýna. A hoci som vždy vedela, že raz ošediviem aj ja, nepripisovala som tomu absolútne žiadnu váhu. Veď vlasy si predsa farbím, takže to je aj tak fuk.
Keď sme sa presťahovali do nášho vinohradu na južnej hranici Slovenska, o vlasy sa mi začala pravidelne starať výborná nová kaderníčka. Má zlaté ruky. Keď prišlo do módy farbenie na šedivo, povedala som si, že by som to mohla vyskúšať. Avšak moja Soňa ma rázne uťala, že nie, nebude zo mňa robiť staršiu ako som. Hm, ona asi nevie, koľko mám rokov, pomyslela som si.
Že krátko po štyridsiatke priznám farbu som nijako neplánovala. Nebol to manifest ničoho, ani hľadanie svojho skutočného ja. Skrátka žiadna hlbšia alebo povznášajúca myšlienka. Jednoducho jedného dňa farbenie vlasov prestalo dávať zmysel. Keď som šla ako zvyčajne ku Soni, požiadala som ju, nech tentokrát nefarbíme. Vlasy odrástli dosť na to, aby sa z nich dal vyformovať účes a ja som strašne chcela vidieť, ako to bude vyzerať.
Jedna vec je povedať si, fajn, tak mám šedivé vlasy, druhá vec je vyjsť s farbou von na verejnosť. Vtedy totiž nielenže ste šedivá, ale aj to každý vidí! V prvé dni som sa, pravdu povediac, cítila dosť zraniteľná, ale to mohlo byť spôsobené viacerými zmenami, ktoré sa vtedy udiali. Bez maskovania blond farbou som sa cítila ako nahá. Vlastne nie, ako neviditeľná! No čudne som sa cítila, fakt!
Svet je pripravený a zvyknutý na šedivých mužov, prijíma ich bez predsudkov. Šedovlasý muž sa môže dokonca stať aj sexsymbolom. Šedovlasá žena, ak nie je chorá alebo nad hrobom, je spoločensky tak trochu za exota. Keď vyšla s farbou von Cameron Diaz či Salma Hayek, svet sa šiel zblázniť. Bolo publikovaných množstvo článkov s komentármi, ako im tie šediny (ne)pristanú, čo to asi tak môže znamenať, čo sa asi stalo v ich živote, že prestali šediny tajiť. Niektoré, hlavne ženské portály, nezabudli vyzdvihnúť, že napriek šedinám vyzerajú skvele, že majú dobrú náladu, že z nich vyžaruje spokojnosť a vitalita. To ako fakt môže dobre vyzerať, mať dobrú náladu a vyžarovať spokojnosť len nešedivá žena? Pri fotke bielovlasého Belmonda a Delona svet nevzdychal, že super, že sa ešte smejú, tí dedkovia.
Je pravda, ja osobne som si musela tiež pár dní zvykať nielen na svoj nový vzhľad, ale aj na rôzne situácie, ktoré sa mi začali diať. Napríklad v bazéne v Dudinciach ku mne plávala pani, ktorá si chcela pokecať a jej nechápavý výraz, keď sa na mňa pozrela lepšie, hovoril za všetko. Vlasy som mala striebornejšie ako ona, ale som o dobrú generáciu mladšia, čo ju teda dosť vykoľajilo.
Celkom ma bavia aj situácie, keď sa so mnou niektorí ľudia bavia ako s debilom – začnú hovoriť pomalšie a zjednodušujú. Moja vlastná dynamika sa stretáva s nevysloveným podozrením, že asi na niečom fičím. Reč tela viem totiž čítať dosť dobre a intuícia je najviac vyvinutá funkcia mojej psychiky. Učím sa kalibrovať tieto situácie, doslova sa učím komunikovať nanovo. Zisťujem totiž, že reakcie môjho okolia na to, čo hovorím ako šedovlasá sú dosť odlišné od reakcií na blondínu, ktorou som bola. Čo bolo, to bolo, terazky som šedivá.
Z psychológie vieme aj to, že existuje čosi ako kolektívne archetypy. Jedným z nich je “vedma” alebo “striga”. V množstve rozprávok z rôznych kultúr z celého sveta sa dočítame, ako populárna táto persona je. Nijako. A dnes už tuším prečo. Kto už by sa len chcel dobrovoľne konfrontovať so starobou, s rozpadom, so smrťou, ktoré symbolizujú? Ako hovorí starý bonmot, každý chce byť nesmrteľný, ale nikto nechce zostarnúť.
Keď tak na to spätne pozerám, určite aj v mojom prípade zohralo svoju rolu podvedomie. Počas posledného roka umrelo niekoľko mojich priateľov, všetci mladší odo mňa. A tiež závážne ochorel môj otec. Toto všetko vtesnané do menej ako roka, mnou, úprimne povedané, otriaslo. Udalosti mi nepríjemne priamočiaro dali pocítiť, aké krehké je zdravie, aký krehký je ľudský život a ako málo kontroly máme nad tým, kedy skončí. Môj rebríček hodnôt sa zúžil na jediné – akokoľvek, ale prežiť.
Keď opadol prvotný šok a strach, rozhodla som sa ďalej už venovať pozornosť a energiu len tomu, čo je podstatné a dôležité pre mňa osobne. Kvôli svojej práci dosť veľa cestujem, najčastejšie autobusmi alebo vlakmi. Na staniciach sa premelie množstvo ľudí všetkých vekových kategórií. A ja sa často pohrávam s predstavou, ako by asi vyzeral náš svet, keby sme si všetci prestali farbiť vlasy. Viete si predstaviť všetky tie zmeny? Aké ďalšie masky a spoločenské hry by padli? Keby sme si začali hovoriť pravdu, tak podľa mňa by sme sa ocitli v úplne inom svete. Pri zistení, že svet je vlastne plný šedovlasých ľudí by sme sa smiali ako sa smejú deti, keď sa im podarí schovať sa tak, že ich nenájdete.
Som si takmer istá, že v medziľudských vzťahoch by došlo priam k revolúcii – je dosť možné, že keby sme si nemuseli nič predstierať, stali by sa jeden voči druhému láskavejšími a súcitnejšími. Podľa vlastnej skúsenosti môžem povedať, že odkedy som oslobodila svoje vlasy od falošných farieb, oslobodilo sa aj čosi vo mne. Nečakala som, že sa budem cítiť o toľko … ja neviem ako to pomenovať, ale je to super pocit – zmes ľahkosti, hravosti a slobody. Dovoľujem si nič nepredstierať, nič nedokazovať, dovoľujem si len tak byť. Ahoj, toto som naozajstná ja.
Ako pokračuje cesta za IRON MAN-om po cca 6 mesiacoch? Tu sú moje postrehy!
V prvom rade, čo vie snáď úplne každý – šport v primeraných dávkach človeku výrazne prospieva, v neprimeraných dávkach nielenže neprospieva, ale doslova škodí. Čo sú to primerané dávky? Všeobecne to neviem povedať – pre každého je to niečo iné.
V súvislosti s aktívnym športovaním som rozdelil ľudí do 4 skupín
Nešportovci – nechcú alebo nemôžu športovať vôbec. Z rôznych príčin – objektívnych aj neobjektívnych.
Príležitostní športovci – hýbu sa v priemere 2-3 hodiny do týždňa. Raz za čas futbal, fitnes, bicykel, beh.
Pravidelní športovci – 4-10 hod. týždenne. Sú to „makači“, ktorí ale nešportujú profesionálne, len sa udržiavajú v špičkovej forme.
Vrcholoví profesionálni športovci – šport ich živí.
Momentálne som sa po šiestich mesiacoch trénovania s úsmevom na tvári dostal z kategórie Príležitostný športovec do kategórie Pravidelný športovec. Zaujímavý pri tomto prechode je jeden veľmi negatívny sprievodný jav, ktorému sa budem dnes chvíľu venovať.
Na jednej strane je to pre človeka veľké víťazstvo – dostať sa z jednej kategórie do druhej, má to v sebe príjemné pozitíva, prísun energie, výborný pocit, dobrý spánok, kondícia… všetko nespochybniteľné fakty.
ALE na strane druhej som sa ocitol v skupine ľudí, z ktorých takmer každý je na tom lepšie, ako ja. A to je obrovský súboj s vlastným egom, lebo ja predsa nechcem byť posledný!
Frustrácia spočíva predovšetkým v tom, že som vynaložil toľko času, aby som sa sem dostal a výsledok je na prvý pohľad nulový! Keď idete na pretekoch 32 km/hod. s vyplazeným jazykom a vedľa Vás prefrčí baba 40 km/hod., tak Vám EGO sarkasticky šplechne do hlavy: „Tak teda Ty si poriadna sr…ka !!! Však pridaj, lebo vyzeráš ako huspenina na kolieskových korčuliach!“ Alebo keď Vás predbehne 100-kilový chlapík, tak EGO kričí: „Vykašli sa na to, či Ťa pichne občas v kolene, a nenechaj sa predbehnúť týmto vorvaňom!“
Mr. EGO je jednoducho jeden nepríjemný pánko, ktorý mi môže pokaziť všetku tú prácu, ktorú som doteraz vykonal, a dokonca ohrozuje moje zdravie, robí zo mňa blbca, zabúdajúceho na svoje základné priority. Viem, že mi robí zle, ale ten špinavec je taký presvedčivý, taký silný, že ma vždy po čase dostane. Pred nedávnom som napríklad absolvoval plavecký tréning. Keby som preplával klasických 3000 m, čo mi úplne stačí na aktuálnu výkonnosť, vysmiaty by som išiel domov, ale pán EGO ma naočkoval „geniálnou“ myšlienkou: „Veď vyskúšaj, či zvládneš zaplávať aj 4 km! „ A ja som dal nakoniec 4300 m! Obaja aj s EGOM sme sa cítili na chvíľu úžasne. Po takom neočakávanom výkone ale logicky imunita išla dole – stačilo, aby dvakrát na mňa zakašľali deti, keď si zo školy priniesli nejaký vírus.
Zostal som na pár dní nepoužiteľný, sopľavý, s bolesťou hrdla.
Verte, že keby sa dalo, pošlem ho tak rýchlo kade ľahšie, až by sa po ňom zaprášilo, ale nejde to! Takže s ním musím poriadne zabojovať. Pretože keby neexistovalo, tak si postupne robím ďalej svoju prácu a výsledky sa dostavia, lebo to zariadia jednoduché fyzikálne zákony – najmä ten najzákladnejší Zákon zachovania energie. Ako vravela moja pani učiteľka matematiky, pani Smatanová: “Všetko je len matematika, fyzika, chémia a srdce.”
O vráskach a jej typoch ste už toho počuli zrejme veľa. Vyskytujú sa v rôznom veku a na rôznych častiach tela. Sú to drážky a záhyby rôznych veľkostí, ktoré vznikajú z rôznych dôvodov. V podstate ako výsledok aktívnej práce svalov tváre, procesu prirodzeného starnutia buniek, vplyvu negatívnych environmentálnych faktorov, ultrafialového žiarenia, nevyváženej stravy, nesprávneho životného štýlu, ako aj nedostatočnej produkcie kolagénu, elastínu a kyseliny hyalurónovej.
Vrásky sú odrazom života na vašej tvári. Menej alebo viac viditeľné, dajú sa z časti, odstránením nežiaducich faktorov a použitím konkrétnej metódy, eliminovať. Nesmiete ale pritom zabudnúť na typ svojej pleti, vek a starostlivosť, ktorú ste si doteraz venovali. Základné tri kroky v starostlivosti o pokožku…
čistenie;
tonizovanie
a hydratácia
Starnúť s gráciou je umenie
Krásna a hladká, pružná a dobre hydratovaná pleť je snom každej ženy. Bohužiaľ, krémy, séra, masky, pleťové vody a toniká s hlbokými záhybmi bojovať vždy nevedia. Spomaliť proces starnutia sa dá, zastaviť už ale nie! Preto je dôležité si tento fakt včas uvedomiť, vyrovnať sa s tým aj vo svojej mysli, a potom budete krásne a „mlado starnúť“ s náležitou gráciou.
My vám s tým pomôžeme
Srdce vrásky nepozná, no aj tak je dôležité, aby ste boli spokojní. A my sa o to pokúsime predstavením metód, ktoré by vám mali pomôcť stopy vyššieho veku na vašej tvári alebo tele zamaskovať.
Chemický peeling
Chcete zjemniť vrásky na vašej pleti? Môžete osloviť odborníka v oblasti estetickej medicíny, ktorý vám odporučí na základe zhodnotenia stavu vašej pokožky vhodný spôsob! Jedným z najčastejších je chemický peeling.
Proces, pri ktorom sa povrchová vrstva kože na tvári spolu s existujúcimi defektmi šetrne rozpustí a odstráni. Tento postup zároveň núti telo produkovať kolagén a nové bunky. Výsledok je však závislý od druhu peelingu a použitia konkrétnych prísad v ňom.
Stimulovanie produkcie kolagénu
Kolagénové solárium, ktoré vás neopáli, ale zaručí, aby sa vaša pokožka šetrne prehriala a pod správnym lúčom svetla aktivovala v najvrchnejšej vrstve epidermy všetky dôležité funkcie. Mimické vrásky sa úplne eliminujú a po niekoľkých aplikáciách procedúry stratia, tie hlbšie zjemnia. Vylepší sa aj tón a farebné nezrovnalosti pleti, prípadne drobné jazvy, ktoré na tvári alebo inej časti tela ostali po špeciálne odstránenom znamienku.
Výhodou tejto metódy je, že terapeutický účinok sa dostane priamo do kože, bez toho, aby nepriaznivo ovplyvnil jej vlastnosti. Impulzy svetla spôsobujú zahrievanie tkanív, čo následne stimuluje produkciu kolagénu a elastínu. Táto metóda je účinná aj na vyhladenie vrások na takých citlivých miestach pokožky, ako je krk, výstrih a očné viečka.
Tieto bezbolestné metódy v kombinácii s vhodným hydratačným prípravkom sa postarajú o to, aby ste stopy vyššieho veku na vašej tvári zamaskovali čo najjednoduchšie, rýchlo a bez následkov.
Škodlivosť modrého svetla
Čoraz viacej sa v odborných, ale aj laických kruhoch hovorí o škodlivosti tzv. modrého svetla na starnutie pleti. Obrazovka telefónu, počítača a tabletu vie vplývať na stav a vzhľad pokožky. Možnou pomocou je nastaviť si aplikáciu, ktorá vás upozorní, koľko času trávite pred obrazovkou a naučíte sa využívať mobil iba na nevyhnutné veci. Skutočná krása a život totiž prebieha mimo virtuálny svet.
„Dbať, aby vám staroba nezanechala vrásky aj na duši.“ (Daphne Du Maurier)
V živote školáka nebýva veľa dní, na ktoré by sa tešil. Jeden taký deň, aspoň pre mňa bol. Posledný deň školského roka. Stačilo trošku lepšie sa obliecť, vziať kvety pre súdružku učiteľku a obal na vysvedčenie. Pobyt v škole býval v tento deň krátky a výrazne nasiaknutý prázdninami. Atmosféra na školskom dvore aj v škole bola celá taká, nepravá, neškolská.
Najprv prišli slávnostné príhovory, čas, kedy som už mohol zapnúť svoje vnútorné vysielanie a vypustiť predprázdninovú fantáziu na plné gule. Keď príhovory skončili, začalo sa rozdávanie vysvedčení. Ak niekedy, niekomu, niečo kalilo radosť z tohto dňa, tak to bol tento papier, popísaný známkami.
Niektorí totiž mali doma vážne problémy vysvetliť, ako sa im tie vysoké čísla dostali na ich vysvedčenie. Pokiaľ ja viem, tak tieto známky zvykli byť výsledkom celoročnej práce žiaka, ale zrejme niektorým rodičom toto vysvetlenie nestačilo. Zaujímavé, že keď boli tie čísla nízke, nikoho to až tak nezaujímalo.
Pre mňa, so známkami na konci roka, počas základnej školy, nejaký zásadný problém nebol. Moje stabilné, najvyššie položené stupne v podobe troch dvojok, boli, síce nie s nadšením, ale akceptované. Po návrate zo školy, bola procedúra každý rok v podstate rovnaká.
Prezliecť sa do niečoho normálneho, pobaliť sa, počkať na rodičov, kým prídu z práce a vyraziť k babke na dedinu. Balenie spočívalo v zobratí si aktuálne rozčítanej knižky, nič iné už som nepotreboval, všetko bolo u babky. Funkciu časovej relativity napĺňania očakávaní budem podrobnejšie rozoberať inokedy, tu len spomeniem, že dočkať sa príchodu rodičov z práce, bola rozhodne najnáročnejšia úloha, konca školského roka.
Keď konečne dorazili, tak sme vyrazili. Cesta mestom už vtedy vedela byť zapchatá. Asi všetci, ktorí mali vtedy autá do nich nastúpili a utekali preč. Keď nás konečne Bratislava vypľula, tak sa pred nami rozprestrela známa cesta. Lemovali ju polia rôznych farieb, plodín úžitkových aj užitočných. Takých, ktorých čas sa blížil k zlatému vyvrcholeniu, aj tých, ktoré mali cieľ ešte v nedohľadne. Osamelý strom na kopčeku v strede poľa, žiadne billboardy.
Posledný úsek cesty bol pre mňa vždy ten najslastnejší. Ľavotočivá zákruta, mierna tiahla pravotočivá. Krátke stúpanie nahor, povznášajúce klesanie nadol, s pocitom beztiažového stavu v žalúdku a na konci, na kopci honosiaci sa kostol. Už sme tu! Od kostola je to naozaj na jedno kýchnutie. V hlave sa mi rozsvietili všetky kontrolky signalizujúce úplné blaho. Zastavili sme pred modrou bránou a ja som z auta vystrelil ako náhodne odpálená taktická raketa, samozrejme obranného typu.
Prvé medzipristátie bolo v babkinej kuchyni, kde som v rýchlosti odložil knihu, pozdravil babku a plynule plachtil až do záhrady. Rozpálená pôda letného dňa už prinášala svoje plody. Jahody, maliny, hrášok. Po rýchlom občerstvení som ešte musel skontrolovať pole. Nie magnetické ani elektrické, ale to za cintorínom. Vybehol som po drevených schodoch hore na povalu. Ak bolo vonku teplo ako v pekle, tak na povale bolo pre istotu ešte prikúrené, teda aspoň to tak vyzeralo.
Otvoril som malé okienko a vyzrel von. Pomedzi vrcholčeky topoľov bolo vidno pole za cintorínom. Ak malo farbu konvergujúcu ku zlatej, tak na ňom bolo obilie, ak bolo zelené, tak tam bola kukurica. Tento rok sme mali zelenú, teda jasné povolenie tešiť sa na chutnú hostinu. Keď už som bol na povale, skontroloval som čo starého pribudlo. V novinách z čias, v ktorých by som neočakával, že už mohla existovať tlač, boli zabalené lustre, vázy, obrázky, zrkadlá a všeličo iné.
Biela kolíska, na konci mojej púte, stále fungovala. Stačilo ju zľahka postrčiť a ona sa začala lenivo, uspávajúco, hojdať z boka na bok, z boka na bok, z boka na bok. Po zbežnej kontrole som zistil, že nič nového starého tam nie je. Vyprahnutý, ako po týždňovom pobyte bez občerstvenia na púšti, som sa skotúľal dolu schodmi.
Iba jedno miesto v dome mohlo zmierniť toto utrpenie. V kuchyni, na vodovej lavičke, stálo vedro s čerstvo nabranou vodou zo studne. Voda bola priezračná, vedro orosené. Nabral som si, napil som sa, rozplynul som sa a prázdniny mohli začať.
Kedysi som o nich počúvala iba z rozprávania mojej mamy. Dnes ich prítomnosť skutočne vnímam aj vo svojom živote. Cítia sa na „sať“, a majú už „siat“. Kde iní len rýľujú, oni sa už chystajú siať. Čo zasadia, rastie im rýchlosťou vetra. Občas sú preto nútení ponáhľať sa.
Majú v sebe akúsi nadprirodzenú silu zodvihnúť každé bremeno dňa, naložiť si ho na chrbát a odcválať s ním preč. Ďaleko do ticha.
Vedia byť ticho.
Vedia premýšľať skôr, než niečo vypustia z úst.
Vedia odpúšťať.
Pustiť v správny čas, tie správne veci, ľudí, okolnosti, no najmä, vedia to urobiť s tým správnym postojom v srdci.
Sloboda. Žijú a nechávajú ďalej žiť. Vedia to galantne a bez pretvárky.
Píšem o ľuďoch, ktorí keď povedia: „Prídem o jednej,“ stoja presne 12:45 na parkovisku pred vami. Ja tých 15 minút pred stretnutím stojím pred rozčapenou skriňou v gaťkách, s otáznikmi nad hlavou, ktoré zúfalo skandujú na celý dom: „Čo si dnes oblečiem?!!“
Áno, popri nich som vlastne puberťáčka, hoci veľmi chcem byť za dámu. Zatiaľ iba chcem. Elegancia je niečo, čo zázračným spôsobom v jeden čarovný deň, zostúpilo na „siatnikov“ a sprevádza ich kamkoľvek vkročia.
Nepotrebujú sa na nič hrať, s nikým bojovať, nikomu nič dokazovať. Sú svojim žiarivým zázračnom obdivuhodní. Deti ich milujú a oni milujú deti. Ale len tak akurát. Dokážu si vždy zázračne upratať povinnosti tak, aby nikdy nezabudli na jedno sklamané, od detí unavené „saťnícke“ srdce, čo sa im práve prišlo vyžalovať.
A keď už sedí „saťníčka“ so „siatníčkou“ na káve v malej útulnej kaviarničke, zjaví sa tá najzázračnejšia cnosť všetkých „siatníckych“ cností: VEDIA VŠETKO O VŠETKOM, tým najkrajším možným spôsobom. Pokora a múdrosť. To je presne to, čo za svoj „siatnicky“ level získali a čo im už nikto nevezme. Nelíšime sa v podstatných veciach ohľadom lásky, pokoja a radosti. Azda len jej prejavy sú u „siatnikov“ už zbrúsené do tej najčírejšej podoby.
Až ja raz budem „siatničkou“, konečne na vlastnej koži zakúsim, že svet patrí tým, ktorí ho vedia žiť s noblesou a pokojom v duši.
SARDÍNIA – Marmorata Village
.
Dajte si kávu
. To je aspoň moja praktická skúsenosť .
