Práve som sa vrátila z temer trojtýždňovej dobrodružnej výprave po Francúzsku. Hľadala som príležitosti, znalosti, kontakty.
Keďže sa na Slovensku venujem aj podpore zamestnávania ľudí po päťdesiatke, zaujímalo ma, aké to tam v tejto oblasti majú. Pozorovala som jednu zaujímavú vec.
Ľudia nad 50 tu i tam majú jedno spoločné. Nezostávajú pasívni, nečakajú, že si niekto všimne ich znalosti, zručnosti či charizmy. Naopak, sú veľmi aktívni smerom k životu, svetu a hlavne k sebe. Netrápia sa toľko starosťami o kariéru a vysoký plat ako skôr o to, aby zažili ešte niečo podstatné, zmysluplné.
A aby tu po sebe zanechali čosi, čo dá zmysel novému životu. V čom sme iní je istá hĺbka pesimizmu, že nič nevyjde tak, ako si želáme. Že nám svet už nepatrí (akoby nám niekedy patril :)) a že jediné čo môžeme, je čakať na ten mizerný dôchodok. Pri zamestnávaní ľudí nad 50 u nás, na Slovensku určite každý päťdesiatnik narazil na akúsi „profesionálnu“ slepotu, ktorou trpí značná časť zamestnávateľov aj agentúr.
Nevidia ich, nepočujú. Ľudí po päťdesiatke to ubíja a ja ich chápem. Ale taký zamestnávateľ ani agentúra nech nás nezaujímajú.
Sme jedineční a stvorení pre tento svet. Zdá sa vám to málo, moji milí? Nuž, mne nie. Som niekto, s kým tento svet skrátka musí počítať.
Autorka je CAT Coach, Mentor, Lektor
