„Kde parkuješ?“ pýta sa ma niekto, kto ma nepozná.
„Neparkujem. Mám svojho šoféra,“ poviem veselo. Keď vidím prekvapený pohľad, doplním, že všetci vodiči MHD sú tak trochu „moji“ a že vďaka nim sa presúvam po Bratislave a nemusím si robiť starosti s parkovaním, pretože oni majú svoje depá, kde to zaparkujú kedykoľvek a v pohode.
No a potom nasleduje pohľad, ktorý mi napovie, čo si o mne ten druhý myslí. Väčšinou sú len dve reakcie. Podľa toho, či dotyčná osoba rieši status človeka podľa značky auta a kabelky alebo podľa toho, či je niečo eko.
Posledné roky veľa cestujem MHD a vlakom. Veľa a rada. Je to inšpiratívne. Vidím pri tom druhých ľudí, počujem, o čom sa rozprávajú, ako reagujú, čo čítajú. A ja tiež čítam. A občas píšem, alebo editujem, háčkujem alebo len tak pozerám z okna.
Kedy ste šli naposledy vlakom? Všimli ste si, že krajina z okna vlaku vyzerá celkom inak, ako krajina z auta? Lány polí a lesy sú rovnaké, ale domy, domy vám ukazujú celkom inú tvár.
Kým k cestám sú domy otočené prednou, reprezentatívnou časťou, peknými fasádami, upravenými predzáhradkami, príjazdovými cestičkami, od trate vidíte domy a dvory odzadu. Tam už je to naozaj. Bez príkras, bez mejkapu.
Tam vidíte záhrady s petržlenom a zemiakmi, kopu lanského hnoja, kŕdle sliepok aj šesť fľakatých ovečiek, ktoré sa zľaknú mašiny a rozpŕchnu sa po pozemku. Sú tu odparkované autá, ktoré už nikoho neodvezú, lebo nemajú kolesá a pomaličky sa do nich zahrýza hrdza, ale predsa ich majiteľ ešte stále verí, že auto má hodnotu (minimálne sentimentálnu) a nemá srdce zaviezť ho na šrotovisko.
Odzadu vidíte majiteľov domov, ako si len vo vyťahanom tielku, trenkách a zošliapaných papučiach vychutnávajú cigaretku, deti, ktoré ochutnávajú piesok a záhradkárky bez podprsenky. Vidíte tu kravy a traktory, nakopený neporiadok zberateľských duší aj úhľadné hriadky perfekcionistov, burinu a hojdačky.
Keď idem z Bratislavy domov a hlavu mám plnú myšlienok, cudzích viet, útržky rozhovorov a príbehov, pozerám z okna, pozerám na dvory odzadu a nechám výjavy, aby plynuli, aby sa obtierali o môj zrak.
Postupne všetky myšlienky odletia, ja vnímam, čo vidím a zase tie výjavy púšťam, mačku, čo striehne na myš, rodinku bocianov, aj škorce, všetci odletia spolu s krajinou za oknom, spolu s mojimi myšlienkami a ja sa vrátim domov unavená, s príjemne vyvetranou hlavou. Vo svetle zapadajúceho slnka tancujú drobné čiastočky prachu.
Žatva sa začala.
Keby som sedela za volantom, dávala pozor na účastníkov cestnej premávky, oslnená svetlami protiidúcich áut, nič z toho by som nevidela.
Svet odzadu je môj svet. Vraciam sa domov k mojim kŕdľom a mojim papučiam.
Soňa Borušovičová