Budovať vlastnú kariéru? Alebo vytvárať zázemie mužovi a rodine? Asi dosť častá otázka, na ktorú však neexistuje jednoduchá odpoveď. V stredu sme uverejnili článok od Dany Ljubimovovej. Bol to taký Dankin experiment. Keď sme si článok prečítali, vravíme si – no sme zvedaví. Bol to totiž vhľad do života ženy v tieni. No a okrem komentárov na sociálnych sieťach nám poslal svoje zamyslenie aj Martin Miler. Bola by škoda ho nezverejniť. Ako sa na tému díva on ako psychológ?
Martin Miler: Môže byť dnes v poriadku to, čo bolo v minulosti normálne?
Veľmi ma zaujal článok od Danky: Mala čas vyhorieť Sofia Tolstá? Najprv som napísal krátky komentár na sociálnej sieti a odoslal ho. Potom sa mi začali v hlave vynárať nové asociácie a chcel som poslať ďalší komentár, ale uvedomil som si, že jednak by to bolo veľa na komentár a zároveň som nechcel zaberať priestor Danke.
Sofiin príbeh dnes vyznieva zvláštne, archaicky.
Pritom ešte aj v dvadsiatom storočí jestvovali odporúčania pre ženy, ako by sa mali správať k svojim mužom a mnohé z toho čo Sofia robila, by sme tam našli. Dvadsiate storočie zároveň prišlo aj so ženským hnutím. S oslobodzovaním a zrovnoprávňovaním žien. Ten proces trvá do dnes. Iste, je v poriadku, že so zmenou spoločnosti prichádza aj zmena rolí a zároveň so zmenenými rolami sa mení spoločnosť.
Sme otvorenejší, vnímavejší, tolerantnejší. Teda sme takí, ako je to v súlade s tým čo dnes považujeme za „normálne“.
Dnes je normálne, že žena má kariéru.
Prípadne, že má kariéru a rodinu.
Ale čo žena, ktorá nechce kariéru, iba rodinu a byť tu pre svojho muža? Byť jeho pravou rukou. Možno byť ako Sofia Tolstá. Je to normálne? Sme natoľko tolerantní, že to dokážeme prijať?
Alebo ju budeme vidieť ako chuderu v tieni svojho muža. Alebo budeme vidieť jej muža ako nechutného mača. Ale čo, ak on môže byť tým kým je práve a vďaka takejto žene. A váži si ju za to, oceňuje ju, je s ňou šťastný a aj ona s ním. Čo ak ona nepotrebuje byť na výslní? A cíti sa naplnená a na svojom mieste?
Myslím, že v dnešnej dobe by sme s tým mali problém.
Stretol som ženy, ktoré s tým zápasili. Ktoré chceli, napriek svojmu vysokoškolskému vzdelaniu, byť doma, s deťmi, „pri sporáku“. Nebolo to ľahké, obhájiť si túto svoju potrebu. Či už pred rodinou, priateľmi, spoločnosťou.
Môže byť dnes v poriadku to čo bolo v minulosti normálne?
Alebo sme vždy väzňami doby, v ktorej žijeme.