Videli ste divadelné predstavenie KLIMAKTÉRIUM? Je to hit posledného roka. Za jeho slovenskú premiéru „môže“ režisér Svetozár Sprušanský. Tak, ako za desiatky iných skvelých inscenácií, ktoré pripravil v mnohých divadlách.  Ak ste milovníci divadla, isto ste videli niečo z toho, čo režíroval.  Čítajte, možno sa to dozviete…

Vieš o tom, že si heslo na Wikipédii? Píše sa tam, že slovenský dramaturg a divadelný režisér. Údaje nie sú presné, pretože ty si aj rozhlasový tvorca a principál Divadla komédie. Je to tak správne, alebo by si ešte niečo doplnil?

Ja sa predovšetkým cítim ako divadelník. V komplexnosti tohto slova. Uvažovania o tomto divadelnom druhu. A občas sa aj cítim ako vyhynutý živočíšny druh . Divadelník… V tom je obsiahnutá moja práca ako dramaturga, režiséra, úradníka, ale aj organizátora sprievodných činností, ktoré k divadlu neodmysliteľne patria. To je organizátorská práca, manažovanie všetkého, čo pri príprave inscenácie musíte urobiť. Aby predstavenie vzniklo a hralo sa.

A to sa dotýka nielen súkromného Divadla komédie, na čele ktorého stojím, ale aj časti mojej práce v Divadle Nová scéna, alebo pri iných hosťovaniach po slovenských divadlách. A samozrejme, že som nezanevrel ani na rozhlas a rozhlasovú réžiu. Je to magický svet stíšenia, ponor do vašej duše.

Nebudeme sa tváriť, že sa nepoznáme, dobre? Veď je to už viac ako tridsať rokov, čo sme sa zoznámili na recitačnej súťaži. Prežili a prežúrovali sme spolu niekoľko festivalov, sledovali sme, ako sa nám darí, či nedarí… Keď sa vrátiš do čias mladosti, máš nejaký dlh voči sebe? Nejaký nesplnený sen?

Všetko čo sme zažili na množstve amatérskych súťažiach umeleckého prednesu alebo prehliadkach ochotníckeho divadla, je vzdialenou minulosťou. Bolo to fantastické obdobie, kedy sme boli nielen mladí, ale predovšetkým zapálení pre to, čo robíme. Nech to bude znieť, ako spomienky „partizána spod Prašivej“, ale neboli novodobí „pokušitelia“. Žiaden internet, mobily, sociálne siete, tablety… Žili sme naplno v autentickej realite. Stretávali sme, rozprávali sme sa, pracovali aj žúrovali. Tak NAPLNO.

To dnes množstvo ľudí ani nedokáže. Áno, žili sme v socializme, ale náš svet bol doslova ostrovom slobody. Fungovali sme ako skupina ľudí vo väčšom zomknutí. Ako ľudia podobnej krvnej skupiny. Boli sme obklopení lektormi a porotcami, ktorí nás učili premýšľať, orientovať sa v hodnotách, ktoré sú dôležité pre náš život. Otvárali nám okná do sveta umenia a literatúry. A vonkoncom nie tej čítankovej, prorežimistickej alebo oficiálnej. Práve naopak. Tu som získal svoj prvotný vzťah k literatúre, k slovu, divadlu, hudbe, filmu… K myšlienke. K jej významu, dosahu a váhe. Tu som sa stretával s rovesníkmi a staršími kolegami. Načúval som tým, ktorí mali svoj jasný názor a vedeli ho aj prezentovať. A učil som sa prezentovať ho.

Kultivovane a argumentačne na úrovni. Tu sa naozaj demokraticky diskutovalo, dôvodilo, vášnivo sporilo. Ale vždy sa rešpektoval pohľad z opačnej strany. A tvrdo sa aj makalo… A samozrejme, že sme zažili aj množstvo zábavy, úletov, vylomenín. Slávny rozhlasák a porotca Ernest Weidler raz povedal, že svet a prostredie slovenského umeleckého prednesu a amatérskeho divadla nielenže prináša množstvo talentovaných osobností do slovenskej kultúry a umenia, ale predovšetkým pozitívne kultivuje slovenskú spoločnosť (lekári, právnici, ekonómovia a iní)  do jej zrelosti, komplexnosti a kultúrnosti.

A nesplnený sen? Ten nemám z obdobia detstva a mladosti, ale skôr z posledných rokov, kedy si hovorím, že by som rád ešte siahol po niektorých textoch a uviedol ich na javisko. Napríklad Botho Strauss, Thomas Bernahrd, Lars Norén… Tých ale je…

Vnímaš svoj život ako úspešný a naplnený?

Takto som svoj doterajší život nevnímal a ani ho nepomenoval. Nemám k tomu sklony.

Som rád, že môžem robiť divadlo. V jeden deň, napríklad pred premiérou, sa trápim a vravím si: Toto naozaj ty k životu potrebuješ?! Potom, keď spokojní a usmiati diváci odchádzajú zo sály, si hovorím: Stojí to za to! Aj keď je to „iba“ komédia. Na ďalší deň sa pýtam: Prečo musím začínať od nuly pri štarte nového skúšobného procesu? Som smutný, že niektoré náročnejšie, dramatické predlohy niet kde uviesť. Nenájdete pre ne na Slovensku divadlo, ale často ani diváka…

Potom sa opäť tešíte z radosti divákov. A zasa vás sklame nekultúrnosť nášho umeleckého prostredia… A tak stále dookola a dookola… Celý svoj doterajší profesionálny život vnímam ako permanentné striedanie stavov radosti a sklamania. Ale ja sa nevzdávam a nanovo vymýšľam niečo, čo zdvíha zo stoličiek ostatných a aj mňa.

Čo si predstavuješ pod slovom reštart?

Spätný štart. Návrat k niečomu, čo bolo alebo stálo na začiatku. Možno k väčšiemu nasadeniu, chuti a elánu, s akou som robil divadlo na začiatku svojej kariéry… Ale toto mi zostalo. Skôr si v posledných mesiacoch kladiem otázku návratu k prvotnému impulzu: s kým, pre koho a aké divadlo robiť.

Isto chcelo aj od teba odvahu odísť z istého miesta v divadle a postaviť sa na vlastné nohy a mať zodpovednosť za vlastný projekt. Ešte si to neoľutoval?

Ja som len nedávno urobil dve zásadné profesné rozhodnutia. Po dvadsiatich dvoch rokoch som odišiel z Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde som pôsobil ako dramaturg, umelecký šéf a režisér, a prijal som ponuku byť dramaturgom v Divadle Nová scéna v Bratislave. Tu ma čakal skvelý herecký súbor, množstvo mladých hercov s obrovskou chuťou tvoriť, hľadať a ešte sa z toho aj tešiť. To nie je v divadle až také časté.

A tým druhým rozhodnutím bol fakt, že som založil súkromné Divadlo KOMÉDIE. Už samotný názor prezrádza, že sme sa vymedzili ako zájazdové divadlo, ktoré chce divákom po celom Slovensku prinášať kvalitné divadelné komédie. Žáner náročný, ale aj kritikmi odsúvaný. My prinášame aktuálne hry so súčasnými hrdinami, ich problémami a vtipnými a humornými riešeniami. Tým sú blízke divákom.

Vyberám súčasné európske novinky, neraz bonbóniky. Snahou je ich čo najkvalitnejšie naštudovať, dať priestor pre špičkové herecké výkony, mať dekoráciu, kostýmy, super pesničky. Divadelné predstavenie so všetkým čo k tomu patrí. Aj keď sme zájazdové divadlo. A to všetko za prijateľnú cenu pre diváka. No, nie je ľahké zhmotňovať túto predstavu do slovenskej reality.

A či som svoje rozhodnutia oľutoval? V zásade nie. Na Novej scéne som naštudoval množstvo krásnych titulov (Mamma Mia, Pi čaj, miláčik?, Rozum a cit, pre mladých Punk rock či Domov) a ešte krajšie ma čakajú. A ako principál vlastného divadla si veľakrát (pri riešení malých-veľkých konkrétností) hovorím: Koľko ti to ešte vydrží? Ale zatiaľ sa darí. Mám okolo seba tím najbližších spolupracovníkov, ktorí sú skvelí. Vo svojej pracovitosti a zanietení pre vec. Problémy prináša práca s ľuďmi.

A predovšetkým strety s ľuďmi, ktorých ich práca nebaví a nenapĺňa. Sú nešťastní a robia nešťastnými aj tých, ktorí sa s nimi musia pri svojej práci stretávať. Čo ma ale nabíja novou energiou, to sú vypredané sály vysmiatych divákov od Sniny až po Senicu. Minulú sezónu sme odohrali 126 predstavení. Na divadlo bez dotácie a s troma ľuďmi, ktorí zabezpečujú chod divadla, je to slušné, nie?

V dramaturgii Divadla komédie sú rôzne inscenácie. Priznám sa, že som nevidela všetky, ale mám pocit, že nie všetky sú komédie. Je to tak?

Mýliš sa, všetky sú komédie. Ale preukazujú, že aj tento žáner má množstvo podôb, špecifických valérov a zákutí. Delikates. Existuje komédia mravov, tzv. dverová komédia, prevleková komédia. Situačná alebo konverzačná komédia. Komédia, ktorá sa viac približuje ku groteske, fraške… Alebo to môže byť forma až akejsi revue. Existuje trpká komédia. Niektorí z divákov obľubujú tragikomédiu.

V Divadle KOMÉDIE chceme divákom ponúknuť takýto „vejár“, z ktorého si môžu vybrať čo im je srdce blízke. Manželské vzťahy po dvadsiatich rokoch ponúka inscenácia Horúca sprcha. Na nej sa diváci aj s chuti zasmejú, aj si povedia: Ako u nás doma! Predstavenie Klimaktérium prekročil formát klasického divadelného predstavenia. Je to doslova fenomén; akási revue s pesničkami, kde sa predovšetkým diváčky absolútne stotožnia s neľahkým obdobím, ktorým si žena prechádza – a to prostredníctvom hrdiniek tejto hry.

Preto je táto inscenácia u divákov taká populárna. Diváci sa oslobodzujú od predsudkov spracovania vážnej témy. Veď aj o nej sa dá hrať s nadhľadom, vkusom a vtipom. Na repertoári máme hru Mikea Bartletta Vták, ktorá je o alibizme v partnerských vzťahoch, o možnosti voľby; o slobode v rozhodovaní sa, ktorá zraňuje toho druhého. A to vo všetkých možných variáciách životných situácií. Pri tomto predstavení si diváci každý večer sami nastavia „latku“ smiešnosti alebo vážnosti, s akou budú predstavenie vnímať a reagovať naň. Ale čo je podstatné, ani z tejto inscenácie neodchádzajú diváci nespokojní alebo nenaplnení.

Akým smerom chceš profilovať Divadlo komédie? Pre akého diváka hrať?

My by sme radi prinášali nové komédie súčasných autorov o témach, ktorými žijú dnešní súčasníci.  Je tu väčší predpoklad, že divákov oslovíme. Nielen ich zabavíme, ale dáme aj možnosť reflektovať ich životy s problémami hrdinov našich inscenácií. Zaujímame sa o generačne najširšiu skupinu divákov. O mládež, strednú generáciu najproduktívnejšieho veku a aj výkonu, ale aj o seniorov. Ľudské vzťahy na všakovaké spôsoby – to je naša tematická doména.

Vzťahy medzigeneračné, vzťahy medzi partnermi, manželmi, rodičmi a deťmi, vnukmi a starými rodičmi. Vzťahy na pracovisku. Vzťahy mužsko – ženské… Vzťahy. Tam je množstvo východiskových komických situácií, nedorozumení, zápletiek, zauzlení, ale aj šťastných koncov. Lebo aj tie spájajú naše predstavenia.

Hercov najímaš na konkrétne projekty. Robíš castingy, alebo máš vždy konkrétnu predstavu, komu rolu ponúkneš?

Castingy neorganizujem. Vždy si text budúcej inscenácie prečítam a urobím si tzv. ideálne obsadenie. A snažím sa hercov osloviť s priamou ponukou. Predstaviť im projekt alebo hru. Niektorých predloha a inscenačné riešenie zaujme, majú čas, chcú a iní nie. Ale väčšinou sa moja predstava stáva aj realitou. Teším sa tomu. Často  mám čuch na ľudí, s ktorými by nám nielenže ladilo počas skúšok, ktorí budú v tej inscenácii herecky presvedčiví a skvelí, budú fungovať aj s ostatnými kolegami, ale ktorí budú rozumieť zákonitostiam a charakteru zájazdového divadla.

Ľudovo povedané: Aby spolu dokázali bez „ponorky“ vydržať aj na niekoľkodňovom zájazde. V šatni, na izbe, v autobuse.  Teším sa, že v našich inscenáciách diváci môžu obdivovať herecké majstrovstvo skúsených a kvalitných hercov, akými sú Zuzka Tlučková, Peter Kočiš, Zuzana Vačková, Daniela Kuffelová, Zuzka Kocúriková, Marcel Ochránek… Som rád, že po rokoch sa na javisko vrátila Kristína Farkašová – Tormová, Gizka Oňová (tá prekvapuje mnohých svojím výkonom), Lucia Lapišáková, Jeanette Švoňavská…

Že sa v našich predstaveniach predstaví aj najmladšia generácia hercov: Matúš Kvietik, Vlado Plevčík, Danica Matušová, Jakub Lorencovič, Katka Ivanková, Petra Humeňanská…

Veľa cestujete s produkciami po Slovensku, je to asi aj pre teba nový zážitok. Rôzne prostredia, noví ľudia, diváci, ktorí možno nechodia do divadla tak často… Čo ťa najviac prekvapilo?

Akí sú ľudia po Slovensku vďační diváci. Neodpustia vám síce nič, ale prichádzajú do sály dobre naladení, nepredpojatí, sú otvorení. Chcú sa uvoľniť, zabávať sa, prajú vám. Nepodozrievajú vás z nadradenosti. A zvyčajne sa nálada a humor stupňuje po prvých minútach hrania. Lebo aj herec ak má takéhoto „partnera“ oproti seba, tak mu to spätne vracia. Šťavnatejším výkonom. Divadlo je živý dialóg, rozhovor medzi javiskom a hľadiskom.

A čo ma najviac prekvapuje? V akom stave sú kultúrne domy na Slovensku. V dobrom, aj v zlom slova zmysle. Kde naozaj do ľudí a do kultúry niečo investujú. A kde nič. Je to presný obraz Slovenska. Nás ľudí. Ako si vážime seba samých. Každý z nás máme najnovší model auta, chladničky, televízora laptopu… Chodíme moderne oblečení. Vlastníme výdobytky najmodernejšej techniky. Ale kultúrne domy a ich vybavenie sú častokrát z rokov päťdesiatych, sedemdesiatych.

Pritom kultúra je to jediné čo nás odlišuje od zvierat. A aby sme sa takto nesprávali, tak musíme pre to aspoň minimum urobiť. Veľmi si vážim a oceňujem primátorov, starostov, ktorí to pochopili a niečo pre zlepšenie tohto stavu aj robia. Nemajú to ľahké, nie je to populárne, ale má to ďalekosiahly význam pre ich mestá, pre ľudí a pre celú našu spoločnosť. A to hovorím ako estrádnik! Ale asi už príliš moralizujem…

Asi budeš súhlasiť, že doteraz divácky najúspešnejšia produkcia bola hra poľskej autorky E. Jodlowskej Klimaktérium. Vraj si ju niekoľko rokov presviedčal, aby dala súhlas na preklad do slovenčiny a inscenovanie…

V Poľsku je táto inscenácia obrovský, až celospoločenský fenomén. Hrá sa dvanásť rokov, má za sebou vyše 2500 repríz. Herečky za svoju prácu dostali vyznamenanie poľského Ministerstva zdravotníctva za šírenie osvety a pozitívnej energie k danej problematiky menopauzy. Ale nielen to. V hre je (napriek jej žánrovému vymedzeniu) skrytá obrovská energia, ktorú musíte naštudovaním nájsť a spoluvytvoriť prostredníctvom protagonistiek.

Nesmiete však prekročiť pomyselnú čiaru dobrého vkusu, infantility, lascívnosti. Nestratiť pritom však nič z hravosti, atenticity a nadsádzky predstavenia. Ono len vtedy (a v interaktivite s publikom) ožíva. Autorka preverovala moju doterajšiu prácu zo všetkých strán. Informovala sa u kolegov v Poľsku, ale aj na Slovensku. A po dlhšom čase a získaní dôvery k mojej osobe ako k režisérovi, nám práva na uvedenie udelila. Bol som pod obrovským tlakom, aby sme predstavenie naplnili a text „neskazili“. Bolo veľkým zadosťučinením, keď pani Jodlowska bola s našou inscenáciou nielenže spokojná, ale priam nadšená. To sa mi uľavilo…

Režíroval si už všeličo, vážne kusy, komédie, muzikály… a nedávno aj detskú rodinnú operu Rozprávka o šťastnom konci v Opere SND. To ti ako napadlo?

Vedenie Opery SND prišlo s ponukou a priamou objednávkou pre hudobného skladateľa Petra Zagara na pôvodnú rozprávkovú operu. Peter ma následne oslovil, či by som do tohto projektu nechcel vstúpiť ako libretista a aj ako režisér. Bola to obrovská výzva. Nakoniec sme do najužšieho tímu prizvali básnika Daniela Heviera, ktorý sa postaral o prebásnenie diela do jeho výslednej podoby. Išlo o nádhernú prácu nielen v podobe písania a prípravy diela, ale aj počas  samotného skúšobného procesu.

Pracoval som s množstvom mladých aj skúsených operných sólistov (s mnohými som sa stretol pred desiatimi rokmi na inscenácii Čarovná flauta, ktorá sa dodnes hrá v Opere SND) a zažili sme veľa srandy, príjemných skúšok a radosti z tvorby. Napriek tomu, že pôvodná slovenská opera sa až tak často nerodí; a často zápasíte s predsudkami voči niečomu novému a pôvodnému. Ale tu to bolo naopak. Veľkou istotou, o ktorú sme sa mohli oprieť, bola samotná hudba Petra Zagara.

Je melodická, zapamätateľná, vtipná aj dramatická; a pritom je to stále opera so všetkými hudobnými danosťami a zákonitosťami žánru. Chceli sme divákom ponúknuť inscenáciu s jasným etickým posolstvom. A po estetickej stránke, aby bola komunikatívna, farebná, rozpohybovaná, dynamická. Spolupracoval som na nej s výtvarníčkou Dianou Strauszovou, ilustrátorom Vladom Králom, choreografkou Silviou Belákovou, skupinou parkouristov… Skvelí profesionáli. Reakcie publika sú zatiaľ pozitívne až nadšené, čo nás všetkých teší.

V čom je práca s opernými spevákmi iná, ako s činohercami?

Naživo interpretovaný spev na javisku vám ako režisérovi prináša pri aranžovaní javiskovej skcie množstvo obmedzení. Ale zároveň vám hudba samotná dáva väčší rozlet. Krídla… Podnecuje vašu fantáziu. To je ten paradox. Ale ja som sa stretol s obrovskou chuťou zo strany interpretov prekonávať zaužívané predstavy o tom, že operný spevák má na javisku len stáť a spievať. Nielen ja, ale predovšetkým speváci prichádzali s väčšími a väčšími výzvami: Toto rozpohybujme! A ja som kontroval: Viac to rozohrajme, herecky aj výrazovo naplňme!

Mám len tie najlepšie skúsenosti s prácou v opere a s opernými spevákmi. Stretol som tých, ktorí takisto v divadle radi hľadajú, experimentujú, sú zapálení pre vec samotnú. Myslím si, že aj vokálne nároky od skladateľa Petra Zagara boli na nich naozaj vysoké. A oni ich naplnili. Na každom predstavení divákovi prinášajú pôžitok zo spevu a zážitok z komplexného divadelného tvaru.

Neocitol si sa v situácii, kedy by si najradšej všetko nechal tak, odišiel niekam na pustý ostrov s kufrom kníh a aspoň rok mal pokoj od všetkého?

To realizujem. Ale plánovane, raz do roka, na začiatku prázdnin… Ale na obdobie maximálne dvanástich dní. Sám odchádzam na dovolenku a „vypnem“. Dokonca prvé dni nedokážem ani čítať knihy. Až neskôr. A oddychujem. Ale po pár dňoch myšlienkami opäť zablúdim do divadla. Takže, úplne sa mi to nedarí. Ale práve čas leta využívam na oddych, načerpanie nových síl a na prípravu ďalších projektov a predstavení. Pár dní pri mori na Kréte, chalupa, jedna pracovná povinnosť  a pomalšie tempo vo vlastnej pracovni.

Septembrom odštartovala nová divadelná sezóna. Čo pripravuješ, na čom pracuješ?

Tých projektov je viacero. Niektoré sú vo fáze prípravných prác, iné predstavenia sa finišujú. Koncom septembra uvedie Divadlo komédie v obnovenej premiére inscenáciu súčasnej komédie fínskeho autora Mika Myllyahu Panikári; na konci novembra to bude vianočný divadelný koncert Tajomstvá vianočného krbu. Je určená pre všetkých, ktorých Vianoce nepripravili o schopnosť snívať, tešiť sa, usmievať sa a nepodľahnúť chaosu a zhonu tohto „biznis sviatku“.

V Divadle Nová scéna to bude zasa komediálna klasika: skvelá, aj keď doposiaľ neznáma komédia s pesničkami Georgesa Feydeaua, so šteklivým názvom Peklo v raji. Množstvo fantastických hercov a variácie na tému manželských vzťahov a nemanželských úletov. Premiéra je na plánovaná na začiatok roka 2020. A v budúcom kalendárnom roku by som mal opäť pracovať s hercami rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove na súčasnej ruskej hry Vasilija Sigareva Detektor lži. Opäť partnerské vzťahy.

Ako taký bonbónik vnímam vlastný projekt: adaptáciu knihy Oscara Wilda Dorian Gray. Tú skúšam s kolegom, hercom Vladom Plevčíkom. Dátum premiéry sme si nestanovili, nakoľko ide v mnohom o výnimočný a technológiou prípravy inscenácie náročný projekt. Ale skúšky nás zatiaľ veľmi bavia. Tento projekt bude len pre odvážnych divákov, ktorí sa chcú dozvedieť čo to o sebe…

Rozhovor pripravila: Monika Macháčková

Foto: Marek Malůšek pre Slovenské národné divadlo a Svetozár Sprušanský