Pred mesiacom sa v krásnom prostredí hotela Kontakt v Starej Lesnej uskutočnil príjemný event. Pozvaní hostia si mali možnosť zašportovať a večer v sobotu sa aj zabaviť, ale i zamyslieť. Nechýbala totiž Talkshow Výsluch s Mišom Hudákom a zaujímavými hosťami! Rozprávali sme sa s riaditeľkou TimeOut Restaurant & Accommodation, Janou Szabó.
Prečo TimeOut víkend v Kontakte?
„V našich priestoroch TimeOut Restaurant & Accommodation vieme pre klientov realizovať rôzne podujatia, oslavy, svadby, školenia či sústredenia. A aj to robíme. Ak však chceme našim obchodným partnerom poskytnúť niečo viac – napríklad kvalitný wellness, tatranskú prírodu, tak na to naše priestory nestačia“, hovorí riaditeľka TimeOut Jana Szabó a pokračuje.
„Preto sme sa znova rozhodli, že zorganizujeme TimeOut Kontakt Wellness víkend, na ktorom umožníme telu oddýchnuť a hlave zabaviť sa, ale aj zamyslieť. Kde inde ako v hoteli Kontakt?“
Golf pod končiarmi Tatier
„V rámci víkendu sme zorganizovali už tradičný turnaj v golfe. Súťažilo sa v dvoch kategóriách, muži a ženy. Terény v Black Stork sú znamenité nielen úpravou ihriska, ale aj skvelým prostredím a výhľadmi priamo na končiare Tatier.
Počasie bolo ako z rozprávky o babom lete – ak by taká rozprávka existovala, tak by určite vychádzala z počasia, aké v ten deň bolo. Krásnych 24 stupňov. Mierny vietor, jasno bez obláčika. Na svoje si prišli aj tí, ktorí golf zatiaľ nehrajú a chceli si vychutnať oddych a prechádzku v golfovom areáli bez golfu. Skrátka – jedna báseň!“
Wellness, ktorý je jedinečný svojou komplexnosťou a špičková gastronómia
„Po golfe dobre padol wellness. Ak ste ešte neboli v Hoteli Kontakt, vrelo odporúčame. Vážne. Viacero sáun, víriviek, bazén a krásne priestory nielen v interiéri, ale aj na terase, vám dovolia zabudnúť na všedné dni a problémy. Radšej raz skúsiť ako dvakrát o tom čítať.
Po oddychu vo wellnesse na hostí čakala večera. Nie nejaká obyčajná. Šéfkuchár v tomto hoteli si dá záležať na každom detaile. Všetky jedlá sú pripravenéz kvalitných a čerstvých surovín. Obzvlášť dokonale spracované prílohy a dezerty. Jediné na čo si musíte dať pozor, je vaša línia. Lebo oči by jedli a jedli…“
Mišo a jeho Výsluch
Ak poznáte Miša Hudáka – čo asi poznáte, tak viete, že jeho umenie zabaviť je naozaj dokonalé. Tentokrát mal dvoch hostí. A nielen zabavili, ale prinútili aj k zamysleniu. Prvým hosťom bol Marcel Forgáč, ktorého nebolo treba zvlášť predstavovať. Výsluch sa niesol v znamení slovných hier a podpichovaní, až ste mali chvíľu pocit, že neviete, kto z nich dvoch je vyšetrovateľ.
Potom prišla na rad hlavná predstaviteľka z už kultového filmu Loli Parádička.
Kamila je Rómka. Vzdelaná. Je aj vtipná a navyše veľmi empatická a vnímavá. Výsluch s Mišom zvládla na výbornú.
V debate priviedli k zamysleniu všetkých prítomných, pretože otázka akou sa ľudia pozerajú na Rómov je stále diskutabilná. Kamila napokon aj zaspievala spolu s Michalom. Jej hlas mal krásnu farbu a náboj a veríme, že budeme mať možnosť ju vidieť aj v ďalších filmoch.
Začínate podnikať alebo ste rozbehli svoj biznis, ale potrebujete ho posunúť ďalej? Chcete získať nové informácie, kontakty, ale aj veľa inšpirácie pre vaše podnikanie či tvorbu reklamy na sociálnych sieťach? Bizniskonferencia v Bratislave je určená práve pre vás – začínajúcich, malých, či stredných podnikateľov, ktorí sa chcú dozvedieť niečo nové.
Pridajte sa už 22. novembra v Bratislave na event, ktorý je po nedávnej úspešnej Bizniskonferencii v Poprade už druhým podujatím tohto druhu organizovaným združením Akčné ženy. Bizniskonferencia je pre všetkých, ktorí chcú svoje podnikanie posunúť o krok vpred. Okrem bohatého celodenného programu prináša aj networking a večernú inšpiráciu.
Cieľom konferencie je obsiahnuť čo najviac praktických tém, ktoré pomôžu dosahovať stanovené podnikateľské ciele. Priamo na konferencii v Impact HUB v Bratislave bude možné odprezentovať seba a svoju prácu aj verejne do mikrofónu. “Chceme dodať ľuďom novú inšpiráciu a pomyselnú injekciu, vďaka ktorej budú mať opäť chuť na nové začiatky a pozitívne zmeny v živote,” dodáva organizátorka Martina Novotná.
Kvalitní spíkri a praktické workshopy počas dňa
O svoje vedomosti a praktické skúsenosti sa podelia majitelia úspešných firiem, marketéri a ľudia z praxe. Mnohí z nich si vybudovali svoje podnikanie “na zelenej lúke” a vo večernej časti sa podelia aj o svoje príbehy. Celý program je možné pozrieť si priamo na stránke eventu: https://www.bizniskonferencia.sk/bratislava/.
Program začína hneď ráno témou, o ktorej sa vela nehovorí: Sociálne podnikanie – ako na to? Ak sa venujete oblasti, ktorá je všobecne prospešná pre spoločnosť, je táto téma určená práve vám. Predstaví vám ju Jana Vlašičová a Richard Fekete.
Známy “rozbiehač” nápadov, Juraja Kováč prinesie prednášku – Ako si overiť životaschopnosť nápadu? Juraj Kováč sa venuje začínajúcim podnikateľom, ktorý si potrebujú overiť svoj nápad v praxi bez toho, aby museli investovať nemalé peniaze.
Známa Ivana Brutenič, vám povie, ako využiť stale atraktívnejšiu sociálnu sieť LinkedIn. Téma nesie názov LinkedIn: Top nástroj pre biznis.
Nevynecháme ani silnú sociálnu sieť Facebook. Zaoberať sa ním bude Simona Mištíková a vďaka nej sa dozviete množstvo informácii o tom, ako na firemný Facebook. Na konferencii privítame aj Martina Mažára, ktorý pre nás pripravuje tému: Najväčšie chyby na Facebooku, ktoré vás oberajú o klientov a stavia sa k Facebooku obchodnícky.
Najnovšími trendami na Instagrame sa bude zaoberať Martina Pálešová, ktorá prezradí, ako zvoliť vhodný content a stratégiu pri komunikácii. O jeho efektívnom využití povie viac Tamara Gončárová. Hlavným cieľom Instagramu pre podnikateľa je totiž to, aby jeho biznis rástol a prinášal zisk práve cez túto sieť.
Vďaka známemu marketérovi Oliverovi Jakubíkovi preberieme dopodrobna emailmarketing a jeho využitie. Dozviete sa všetko, čo potrebujete vedieť o tom, ako na atraktívny a úspešný email marketing?
Večer v znamení inšpirácie a talkshow
Večerná časť bude v znamení top podnikateliek a podnikateľov. Môžete sa tešíť na Dušana Plichtu – zakladateľa a CEO Powerlogy, úspešnej spoločnosti s funkčnými potravinami. Súčasťou bude aj power zážitkový catering. Štefan Kozák – majiteľ medzinárodnej agentúry Creative Pro vám okrem iného prezradí aj ako budovať podnikanie v zahraničí. National Sales Directorka Mary Kay – Stanislava Šeminská nám rozpovie svoj príbeh veľkého úspechu a Pavol Polgár – spoluzakladateľ úspešnej značky Typografia Plus nám okrem svojho príbehu prezradí aj či má v digitálnom svete tlač stále svoje miesto.
Expozóna, koučing a poradenstvo počas celého dňa
K dispozícii bude počas celého dňa aj malá expo zóna, líčenie a poradenstvo od Mary Kay, výstava vedomých obrazov a koučingová zóna.
Skúsená koučka vám poradí v oblastiach:
Ľahšie prijímanie zmien, ktoré v spoločnosti prebiehajú
Zlepšenie schopnosti preberať za svoje rozhodnutia zodpovednosť.
Osvojenie si spôsobu vedenia, ktoré zvyšuje u členov tímu dôveru v ich vlastné
Efektívnejšie zameranie svojej energie na dosiahnutie cieľov.
Získanie nového uhlu pohľadu na problematické situácie.
Nachádzanie nových spôsobov riešenia vzniknutých konfliktov na pracovisku.
„Ten, kto nemá dostatok odvahy riskovať, v živote nikdy nič nedosiahne.“ Muhammad Ali
Sedem otázok, ktoré zmenia váš pohľad na život
Mnohí z nás sú si celý život cudzincami, pretože sa jednoducho nikdy nezastavia na dostatočne dlho, aby hľadali odpovede na otázky u SEBA. Sme takí zaneprázdnení hľadaním odpovedí na problémy iných ľudí, že zabúdame klásť otázky, ktoré sú dôležité pre naše vlastné šťastie, sami sebe.
Samozrejme, to nie je rozumné. Napokon, múdrosť nie je poznať odpovede na všetky otázky hneď; je to o kladení správnych otázok. Aké otázky sa dlhodobo a pravidelne budete pýtať samých seba, určia, akým človekom sa stanete. Prinajmenšom si potrebujete vyhradiť čas sami pre seba na konci každého týždňa – na sebareflexiu a pýtanie sa otázok ako tieto:
Aké príjemné prekvapenia som zažil/a tento týždeň?
Dynamickou prirodzenosťou života je neustále obnovovanie príležitostí. Úprimne, nikdy si nemôžete byť istí, kedy zafúka nárazový vietor a akým smerom bude fúkať. Otvorte sa prekvapeniam a buďte pozorní. Niektoré z vašich najlepších objavov pravdepodobne prídu, keď to budete najmenej očakávať, na miestach, na ktorých by ste nikdy nepredpokladali. To, čo nehľadáme, môže byť nakoniec niečím viac, než to, v čo sme dúfali, že nájdeme.
Tak hľadajte svoje ciele a sny usilovne, ale nebuďte natoľko neústupčiví, že pôjdete za tým, čo hľadáte, s „klapkami na očiach“. Nebuďte slepí k nepredvídateľným zázrakom a príležitostiam, ktoré môžete objaviť, keď si „klapky“ zložíte. Na to, aby ste videli hodnotu a radosť v nových, nepredvídateľných príležitostiach, nie ste nikdy príliš starí, príliš mladí, príliš zaneprázdnení, ani príliš vzdelaní. Venujte pozornosť týmto príjemným prekvapeniam. Potom si môžete byť istí, že sa nestratíte v zhone týždennej rutiny.
Aké lekcie som dostal/a, na ktorých by som mohol/la stavať budúci týždeň?
Táto otázka vám pomôže objasniť rozdiel medzi aktivitou a výsledkom. Čo ste sa naučili, na čom by ste mohli stavať? Prirodzene, zažili ste úspechy i zlyhania, myšlienky, ktoré fungovali, aj tie, ktoré boli umlčané. Myslite na tieto prípady a vyberte tie, ktoré boli pre vás poučné. Pozrite sa na svoj týždeň od začiatku po koniec. Nebol to týždeň, v ktorom by ste sa flákali, ale v ktorom ste veľa vykonali.
Potľapkajte sa po pleci a potom si uvedomte tohto týždňové lekcie – najmä veci, ktoré ste neurobili podľa seba. Ak ste nevykonali svoje povinnosti, ako ste dúfali, alebo ste nenašli riešenie, znamená to len, že budúci týždeň na vás čaká niečo lepšie. A lekcie, ktoré ste si teraz uvedomili, sú k tomu prvým krokom.
Smerujú moje momentálne činnosti k mojim dlhodobým cieľom?
Nejde o to, čo urobíte alebo dosiahnete raz za dlhší čas (ucelený obraz), ale o to, čo robíte každý deň (časti obrázku). To sa počíta. Snívajte veľké sny, ale kľúčom k úspechu je dosiahnutie následných realistických cieľov. Čo dosiahnete, je priamo prepojené s vašimi dennými aktivitami. Ako budete tráviť svoj čas, definuje, kto ste a kým sa stanete. Preto sa zamyslite nad tým, čo robíte (časti obrázku) a zhodnoťte, či smerujete skutočne tam, kam sa chcete dostať (ucelený obraz).
Nehľadajte pri dosahovaní cieľa skratky.
Zaujímajte sa skôr o to, ako byť efektívnejší, než si niečo uľahčiť. Hľadajte spôsoby konania, ktoré budú produkovať skutočné výsledky, aké chcete dosiahnuť.
Čomu by som mohol/la venovať viac času a čomu menej? Ako povedal uznávaný americký kouč a autor Stephen Covey:
„Mnoho ľudí trávi príliš veľa času tým, čo je súrne, a nemá dosť času na to, čo je dôležité.“
Inými slovami, produktivita nie je len o dokončení vecí, ale o dokončení správnych vecí.
Na konci každého týždňa sa pozrite na to, ako ste strávili svoj čas, a upravte si program na nový týždeň. Najlepšie, čo môžete urobiť, je zbaviť sa niektorých vecí vo vašom programe, čo vám umožní stráviť viac času na veciach, ktoré majú pre vás význam. Eliminujte všetko, čo nie je nevyhnutné. Takto sa budete venovať naozaj iba tomu, čo pridáva do vášho života hodnotu.
A predovšetkým je potrebné vedieť, kedy zrušiť aj dôležité veci pre absolútne nevyhnutné záležitosti, ako sú napríklad rodina či zdravie.
Ako strach a pochybnosti vplývali na to, čo som tento týždeň urobil/a a neurobil/a?
Nepoznanie, ktorou cestou sa vydať, môže byť bolestivé, ale nič nie je skľučujúcejšie než tiché prešľapovanie na mieste a neuskutočnenie rozhodnutí. To je dôvod, prečo je neodkladné rozmýšľať o svojom strachu a prihovárať sa mu na týždennej báze. Musíte ho zastaviť skôr, než vám začne brániť v tom, aby ste sa posúvali dopredu. Čo by ste mohli urobiť? Čokoľvek, len aby ste nečinne nesedeli. Ak urobíte chybu, začnite znova. Skúste niečo iné.
Ak budete čakať na to, kým sa stratia vaše neistoty, môže byť príliš neskoro. Podstatné je, že nadobudnete silu a sebaistotu. Urýchli sa váš emocionálny rast tým, že žijete každou skúsenosťou, v ktorej ste donútení zastaviť a postaviť sa zoči-voči strachu. A keď sa konfrontácia skončí, dýchajte pokojne a povedzte si:
„Prekonám obdobie neistôt, poučím sa z toho a budem na tom lepšie. Som schopný/á vyrovnať sa s ďalšími situáciami vyvolávajúcimi strach, ktoré sa objavia na mojej ceste.“
Čoho všetkého som ochotný/á sa zbaviť?
Bez toho, aby ste si spravili poriadok vo svojich veciach a nechali za sebou všetko, čo nie je užitočné alebo potrebné, sa neposuniete z jedného miesta na iné. Neneste do ďalšieho týždňa priveľkú záťaž. Eliminujte veci, ktoré ešte nie sú nevyhnutné. Zahoďte každé sklamanie, hanbu a hnev, ktoré ste nazbierali za tento týždeň, a vezmite si do budúceho iba poklady, ktoré majú cenu: lekcie a ponaučenia, to najlepšie, čo si môžete pripomenúť.
Jedným z najľahších spôsobov, ako si spraviť poriadok vo svojich veciach, je rozhodnúť sa, čo je potrebné vyhodiť. Môže vám pomôcť, ak si spravíte toto cvičenie: Vysypete všetky svoje emócie na papier. Myslite na tohto týždňové skvelé momenty. Urobte si zoznam, ako ste sa cítili pri každej príležitosti, a potom posúďte svoje objavy. Odstráňte chaos, ktorý zotrváva vo vašej mysli tým, že si spravíte poriadok v myšlienkach – ponaučte sa, odpustite samým sebe a iným.
Dovoľte tomuto týždňu odísť. Podstatou je zatvoriť dvere za negatívnymi skúsenosťami tohto týždňa, vymeniť CD tým, že si spravíte doma poriadok a odstránite mentálny zmätok a nečistotu. Neodopierajte si férovú šancu na budúci týždeň. Prestaňte sa držať toho, čo bolo. Potom sa budete môcť tešiť z toho, čo sa začína práve teraz.
Aký bude môj prvý krok v budúcom týždni?
Nasledujúci týždeň je nový začiatok – dostávate nepopísaný papier, ktorý čaká, ako ho popíšete úžasnými príležitosťami, ktoré si môžete vytvoriť. V pondelok ráno budete stáť na začiatku úžasných dobrodružstiev s príležitosťou formovať najbližšie dni a budúcnosť. A ako sa hovorí, začať je polovica úspechu.
Ľudia po štyridsiatke majú vo väčšine bohatú pracovnú históriu, majú mnoho skúseností. Ako z množstva informácií vybrať tie správne, ktoré sú pre HR stranu relevantné?
Mať cez 40 rokov a hľadať si nový job je (nie len) na Slovensku pomerne dobrá škola života. A prvá lekcia sa volá tvorba a posielanie CV. Spýtali sme sa niekoľkých HR odborníkov, ktorí pracujú priamo v spoločnostiach, pôsobia ako nezávislí HR konzultanti, alebo recruitment špecialisti. Ak si hľadáte novú prácu, CV bude vašim prvým kontaktom s ľuďmi, ktorí sa výberu uchádzačov venujú. Koľko času, pozornosti a energie venujete príprave CV? Máte jednu univerzálnu verziu a tú posielate ako reakciu na viacero ponúk? Alebo si upravujete CV na každú pozíciu zvlášť? A čo je správne? Na tieto, ale aj ďalšie otázky, vám prinesieme názory a rady odborníkov v našej minisérii článkov.
V najbližších týždňoch na našich stránkach nájdete odborné rady na tieto témy:
1. Ako ďaleko do vlastnej pracovnej histórie pri písaní CV ísť. Ako sa postaviť k obdobiam nezamestnanosti a materskej dovolenky.
2. Ako hovoriť rečou kmeňa, ktorému sa ozývate. (Akú úlohu pri písaní CV zohráva kultúra a prezentácia spoločnosti, kam svoje CV posielate.)
3. Aký druh informácií v CV uvádzať a do akej hĺbky. Čo je a čo nie je v CV podstatné.
4. Je alebo nie je motivačný list dôležitý?
5. CV a sociálne médiá. Vedeli ste, že vaše profily na LinkedIn a Facebooku sú už dnes súčasťou vášho CV?
6. Fotografia – akú úlohu môže v CV zohrávať a čo má dobrá fotografia na CV mať.
7. Používať na prípravu CV šablóny, vlastnú kreativitu, alebo odbornú pomoc?
8. Nie len obsah, ale aj grafické spracovanie CV zaváži.
9. Uvádzate v CV vaše hobby? Robíte dobre. Viete ako vám to môže pomôcť?
Martin Stopka
Anna Janošková
Dagmar Polievková
Dagmar Sliacka
Dnes vám prinášame prvé dve témy.
1. Ako ďaleko do vlastnej pracovnej histórie pri písaní CV ísť.
Ľudia po štyridsiatke majú vo väčšine bohatú pracovnú históriu, majú mnoho skúseností. Ako z množstva informácií vybrať tie správne, ktoré sú pre HR stranu relevantné?
„ Pri posudzovaní životopisov považujeme za relevantné obdobie posledných 10-tich rokov, prípadne posledných 3 – 5 zamestnaní,“ hovorí Martin Stopka, Recruitment Consultant z Recrulab.
K uvádzaniu maximálne posledných 10-tich rokov praxe sa prikláňa aj Anna Janošková, riaditeľka ľudských zdrojov Dr. Max Slovakia, ktorá dáva aj odporúčanie k informáciám, týkajúcich sa vzdelania: „Nemusíte písať roky, kedy ste školu ukončili, takto nikto nebude vedieť, koľko máte rokov. Pokiaľ má kandidát/ka obavy z toho, že vek môže byť obmedzujúcim faktorom, môže údaje o rokoch v CV vypustiť.“
A čo v prípade, že v priebehu posledných 10-tich rokoch bolo obdobie, kedy bol človek nezamestnaný, alebo bol na materskej dovolenke? Uvádzať, či neuvádzať tieto obdobia v životopise?
„Ak sme napríklad boli nejaký čas nezamestnaní, nemáme sa za čo hanbiť. Buď to v CV uveďme, alebo sa k tomu prihlásme počas pohovoru. Je to naopak dobrá príležitosť obrátiť to v náš prospech a popísať, ako sme sa s touto situáciou vyrovnali, že sme napríklad medzi tým študovali, rekvalifikovali sa a podobne,“ radí Dagmar W. Polievková, nezávislý HR konzultant a kouč.
Ani materská dovolenka nie je ničím, čo by vám v životopise uškodilo. „Uvádzať ju nemusíte, ak sa ale predsa len rozhodnete ju ukázať v CV, opíšte toto obdobie ako aktívne, čomu ste sa dobrovoľne venovali, či mali part time job … ja by som sa za to osobne nehanbila, je to veľká skúsenosť a získanie nových zručností!,“ hovorí Anna Janošková.
2.Ako hovoriť rečou kmeňa, ktorému sa ozývate
Dobre vypracované CV môže byť vašou vstupenkou do novej etapy pracovného života. Otvárať sa novým výzvam znamená spravidla spoznávať aj celkom nové prostredie, kultúru, dynamiku potenciálneho nového zamestnávateľa. Preto je dôležité už vo fáze prvého kontaktu vedieť, s kým komunikujete. Odborníci, ktorých sme oslovili, sa zhodujú v tom, že je dôležité uvedomiť si, komu a za akým účelom náš životopis posielame.
„Uvážme vždy dôkladne, komu budeme CV adresovať. Je rozdiel, či ho posielame na personálne oddelenie, alebo agentúru zamestnávania. Či má CV podporiť našu kandidatúru na konkrétnu pozíciu, alebo chceme zaujať a dostať sa do akejsi generálnej databanky kandidátov. Je užitočné, ak má adresát dojem, že sme CV poslali iba jemu a že vieme čo chceme,“ radí Dagmar W. Polievková. Podľa Dagmar Sliackej, špecialistky v oblasti HR a poradenstva, je dobré zorientovať sa aj v tom, ako spoločnosť komunikuje navonok, pozrieť si jej webové stránky, profily na sociálnych sieťach. Ďalej je dobré navnímať, či ide skôr o formálnejšiu alebo neformálnejšiu komunikáciu, ktorou sa spoločnosť prezentuje.
„Je rozdiel, keď si posielam informácie o sebe do banky, alebo napríklad do mladej spoločnosti s vekovou skladbou do 30 rokov,“ hovorí Dagmar Sliacka.
ZHRNUTIE
– Vo svojom CV uvádzajte posledných 10 rokov svojej praxe alebo maximálne 3-5 posledných zamestnaní – Obdobia nezamestnanosti alebo materskej dovolenky nie sú hendikepom ale príležitosťou – Venujte pozornosť tomu, do akej firmy CV posielate, akú kultúru komunikácie spoločnosť má a rešpektujte ju
V najbližšom článku sa bližšie pozrieme na druh a rozsah (hĺbku) informácií, ktoré je v CV potrebné uviesť a odhalíme, či je alebo nie motivačný list dôležitý.
Skúste si predstaviť, že máte možnosť vopred rozhodnúť ako budú vyzerať vaše deti. Na aké choroby majú byť odolné? Máte v rodine cukrovku? Tak vaše deti nebudú mať. Dá sa len tak hodiť do génu niečo navyše? Strašidelná predstava?
No a tu to nekončí. Aký intelekt by ste si priali mať u vašich detí?
Zdá sa vám to ako science fiction?
Úpravy ľudskej DNA boli ešte nedávno námetom pre vedecko fantastické filmy. Teraz už je to realita. Na svete existujú preukázateľne traja ľudia, u ktorých došlo k zmene genetickej informácie ešte pred narodením. Hoci sú výsledky zatiaľ zlé alebo nedokázateľné, výskum pokračuje.
A dá sa predpokladať, že postupom času sa táto technológia zdokonalí a následne etabluje. Odborník na biotechnológie Jaroslav Petr počíta s tým, že v budúcnosti pôjde geneticky upraviť všeličo – nielen odolnosť voči chorobám, ale napríklad aj intelekt.
Predstavte si, že vo vašej rodine je rakovina prsníka. Mali ju všetky ženy. Máte ju aj vy. A vy chcete mať dcéru a hrozí teda, že vaše dieťa ju na 70% dostane tiež. Nuž a teraz si predstavte, že máte možnosť zasiahnuť. Ako by ste sa rozhodli, ak by to nestálo na peniazoch? Alebo ak by ste mali dostatok peňazí?
Brali by ste do úvahy etiku a morálku pri manipulácii s génmi?
V tej chvíli, keď sa rozhodne, že sa rozbehne podobný biznis, tak musíme počítať aj so spoločenskými rizikami. Akými?
Prečo prvé experimenty v Číne nevyšli?
Aké ďalšie riziká so sebou úpravy DNA nesú?
Pretože vedci sa zhodujú na tom, že pre budúcnosť je rozvoj v tejto oblasti nevyhnutný.
Pozrite sa na rozhovor, ktorý spracoval a priniesol portálinfo.cz.
V anotácii k tomuto knižnému príbehu sa dočítate: Kto by netúžil po svete plnom lesku a slávy? Po obdive a titulkách časopisov?
Lenže nie vždy je všetko tak, ako vyzerá na prvý pohľad. Nie vždy je sláva a úspech zárukou šťastného a spokojného života. Niekedy sa musíme vrátiť na úplný začiatok, aby sme pochopili, kým vlastne sme a čo nás robí skutočne šťastnými. Autorka prezrádza, že už niekoľko rokov nosila v hlave príbeh z prostredia šoubiznisu.
Ako novinárka mala možnosť tento svet spoznať celkom zblízka. „Ľudia, ktorých väčšina pozná iba ako celebrity, sú však bytosti z mäsa a kostí. Žijú svoj normálny život, trápia ich pochybnosti, tešia sa z bežných situácií a prežívajú rovnaké radosti a trápenia ako hocikto iný. Zhasnite nemá byť príbehom o navoňanom pozlátku, ale naopak. Je najmä o tom, že aj hviezdy sú len ľudia.“
Knihu ZHASNITE! uviedli do života na tohoročnej Bibliotéke, na besede s autorkou ju pokrstil knižný guru Dado Nagy.
„Veľmi som rada, že to bol práve on. Nepoznám nikoho, a verím, že ani vy nie, kto by o knihách vedel viac ako Dado. Mimoriadne ma potešilo, keď skonštatoval, že ako autorka som prešla už dlhú cestu – od romantiky k príbehom, aké píšem dnes. U mnohých som stále zaškatuľkovaná ako autorka z červenej knižnice, ale to nie je pravda. Píšem príbehy zo súčasnosti, také, aké sa môžu odohrávať v bežnom živote.“
Novinka ZHASNITE! je deviatou knihou Moniky Macháčkovej. Je na pultoch kníhkupectiev iba pár dní, ona však už myslí na knihu s poradovým číslom desať. „Nielen myslím, už na nej pracujem. Nebude to však román, ale iný žáner. Hoci … možno moje plány nakoniec vypália inak a najskôr urobím román a až potom plánovanú novinku … Uvidíme…“
Z odpovedí vyžrebujeme víťaza, ktorému Monika daruje knihu s osobným venovaním.
Odpovede môžete písať pod článok alebo na FB 40plus.
UKÁŽKA Z KNIHY
„Keby som sa rozhodla, že budem celý deň spať, tak môžem.
Nemusím si každý deň umývať vlasy a robiť si mejkap.
Nemusím vôbec nič.
Vytiahla som zo starej skrine deku a vzala si rozčítanú knihu. Konečne v lete môžem čítať čo ma baví. Aj ľahkú oddychovú literatúru.
Žiadne scenáre.
Vypínam hlavu.
Ľahla som si na lúke za domom a otvorila rozčítanú knihu. Ani neviem ako sa ku mne dostala. Bol to mystický príbeh o mužovi, ktorý takmer na sklonku svojho života našiel náhodou knihu, ktorá obrátila naruby celý jeho život, všetko v čo veril, na čom si zakladal. Vybral sa hľadať informácie o úplne neznámom autorovi tej knihy.
Ale vlastne to bolo celé o ňom samotnom, hľadal sám seba a prehodnocoval celý svoj život. Kládol si otázky, aké mu nikdy predtým ani len na um nezišli. Najzásadnejšia bola, čo sa deje s našim nevyužitým potenciálom. Ak žijeme iba časť toho, čo máme v sebe, kam sa stráca zvyšok?
Včera som sa túlala aj s kamarátkou po Mikulove. Dôvod bol prozaický. Chystáme ďalší víkendový reštart. Tentokrát možno gastronomicko vinársky.
Keďže kamarátka sa v Mikulove orientuje (nie, že by to bolo obrie mesto, ale ja som tam nikdy nebola), zaviedla ma od Marcela Ihnačáka kúsok vedľa. Moderná galéria, ktorú sa oplatí navštíviť nielen kvôli dobrej káve a koláčiku – môžete kúpiť na prízemí – ale nádherné moderné priestory s dokonalou svetelnosťou.
Privítala nás pani galeristka a zaviedla na poschodie. Už po schodoch nám vysvetľovala, nech neostaneme prekvapené.
Lebo…vystavujú prázdne formáty. Hneď ma to zaujalo.
JASANSKÝ / POLÁK / NOVOTNÝ | VZOROVÁ VÝSTAVA
Použité fotografické papiere rôznych formátov, ktoré prešli technologickým procesom vzniku fotografie klasickou metódou spracovania analogické fotografie a nesú na sebe stopy vývojky a ustaľovačov, tvoria chrbtovú kosť celej výstavy. Jednotlivé formát sú zaujímavé tým, že na svojom povrchu nesú vizuálnu genetickú informáciu o zrode jednotlivých uzavretých fotografických cyklov.
Každý arch prešiel výrobným procesom, ktorý je na povrchu fotografického papiera zrejmý. Dlhé skladovanie navyše zanechalo stopy vo farebnej štruktúre a v miere zožltnutia bielych a čiernych plôch fotopapierov.
Lukáš Jasanský a Martin Polák vopred poznali interiér Galérie Závodný aj premeny svetelného osvitu v dennej časovej osi v týchto priestoroch. Jemné abstraktné vzory jednotlivých fotopapierov spoluvytvárajú dialóg s členitým a súčasne puristickým priestorom galérie.
Jaromír Novotný bol k spolupráci prizvaný úplne zámerne. Jeho veľmi kompaktná a ucelená tvorba takisto reaguje na samotné bytie plochy obrazu, neponúka divákovi nič jednoznačné a konkrétne.
Za touto zdanlivou jednoduchosťou a statickosťou obrazovej plochy sa ale skrýva veľmi premyslená práca s obrazovou plochou a jej členením, s účinkami svetla a s interakciou s vonkajším priestorom, predovšetkým stenou, na ktorej obraz visí.
Harmónia, ktorá spočíva vo vizuálnej čistote dvoch odlišných autorských prístupov, otvorený dialóg s architektúrou budovy, hra s formátmi a senzitivita diel, ktorá odkazuje k minulým a už odžitým dejom, sú prísľubom jedinečného, takmer meditatívneho zážitku výstavy, ktorú sami autori nazvali “ Vzorovou výstavou. „
Výstava v Galérii Zavodny stvorená na zamyslenie
Lukáš Jasanský /1965, Praha/, Martin Polák /1964, Praha/, Jaromír Novotný /1974, Český Brod/
Ak náhodou mierite na Moravu, tak do soboty 16.11.2019 ešte stihnete. Oplatí sa.
Marius Bartoň je v prvom rade basgitarista. Jeho záľubou je však aj fotenie. Čiernobiele fotky, ktoré zachytávajú okamih sú čisté a nápadité zároveň. Ako sa basgitarista dostane k foteniu a čo mu to dáva? Aj na to som sa spýtala.
Marius, nedávny rozhovor s tebou bol silnou výpoveďou hudobníka, ktorý miluje hudbu a basgitaru zvlášť. Ako sa dostane muzikant k foteniu?
Myslím že presne tak isto, ako sa môže dostať k maľovaniu obrazov, k písaniu kníh, k zbieraniu hudobných aparatúr, gitár…. prípadne k zbieraniu húb : – )
V mojom prípade asi išlo o prirodzené vyústenie hľadania možnosti ďalšieho zachytenia momentu jedinečnej neopakovateľnosti.
Veľakrát, pravda, jedinečnosti jedinečnej len pre mňa : – )
Je to ako v hudbe. Čaro okamihu býva často prchavé a každý ho môže počuť, cítiť, respektívne vidieť a prežívať inak.
Alebo aj nevidieť a neprežívať.
BEZVETRIE
To vidíme napríklad na kvantách fotiek na sociálnych sieťach, kde fotografie nemajú okrem samotného fotografa a jeho milého príbuzenstva, pre nikoho žiadnu výpovednú alebo umeleckú hodnotu.
Pozerať XYtú verziu Xtej verzie pohľadu na more a pláž s opálenou nohou alebo ruku s drinkom pod slnečníkom, prípadne na sexi ležérny bazénový postoj slečny v hriešne zaujímavých plavkách, môže byť vskutku tristné.
Alebo nudné?
Pre mňa oboje. Sorry…
Ako fotka do rodinného albumu spomienok je to ok. Tiež nie som žiadnou výnimkou.
Tam to však pre mňa končí. Od umeleckej fotky očakávam niečo viac, ako len zdokumentovaný príbeh rozkošnej letnej dovolenky so šťastným koncom.
Dnes, v ére iPhonov totiž každý v kuse fotí všetko možné aj nemožné, vrátane seba a toho čo plánuje práve zjesť, prípadne vypiť a svet je zahltený fotkami.
Úžasnými, dobrými ale aj katastrofálnymi. Každý nech si nájde a vyberie tú svoju.
Proste je taká doba, a asi to ešte aj dlho potrvá.
Počítam, že až do konca sveta : – )
Proste – digitálny svet.
POZOROVATEĽ
Odkedy sa venuješ čiernobielej fotke?
Fotiť som začal tuším hneď ako som dostal svoj prvý digital, ( je možné že až na druhý deň : – ) ), a učil som sa všetko.
Aj ako robiť chyby, aj ako ich nerobiť. Samozrejme, ako inak, sám na sebe.
Potom nasledovali nekonečné série fotiek typu „dovolenka, more, pláž, palma, bazénový bar, drink v ruke, drink v sebe, západ slnka, východ slnka“, turistické atrakcie tak „krásnonutné“ k trvalému zvečneniu a kopec iných vecí, ktoré mali v skutočnosti hodnotu len pre mňa a rodinu. A pre spomienky. Napríklad aj vlastné : – )
Všetko som to poctivo vešal na Facebook a „oblažoval“ všetkých a každého dookola. Človek skrátka niekedy robí kraviny, a navyše aj dobrovoľne…
No a potom prišiel zlom. Uvedomil som si, že už nemienim ďalej pozerať na nekončiace kvantá farebnej nudy – mojej aj druhých, a fotky som jednoducho stiahol preč (druhí ma bohužiaľ nenasledovali ) a nechal som len nejaké fotky z koncertov, pódií, štúdia, muzikantov…a tiež nejaké, ktoré som chcel, aby z takého alebo onakého dôvodu „boli videné“.
PADANIE DO DAŽĎA
No a nastal čas monochromatickej fotografie, kde som objavil to pravé čaro kontrastov a kde žiadne farby nerozptyľovali moju pozornosť od samotnej podstaty fotky a jej výpovednej hodnoty. To bolo začiatkom jari 2019 a môj pohľad na svet fotografie sa navždy zmenil.
Objavil som krásu (pre mňa určite) čistých línií, kontrastov svetla a tieňa, opakujúcich sa detailov a mnoho ďalších vecí, pri ktorých som jasne cítil, že ÁNO – toto chcem zachytiť a uchovať. Objavil som skrátka čistotu čiernobielej fotky, jej minimalizmus a jej puristickú silu.
Svetlo robí totiž naozaj zázraky a objekt, alebo nejaký detail, sa v priebehu dňa mení.
Niektoré momenty trvajú možno 1 -2 minúty, slnko sa posunie a čaro je preč.
NEBO PODĽA KANDINSKÉHO
Sú zábery, ktoré sa dajú zachytiť a vyniknú len ráno, iné zase len poobede alebo podvečer.
Skrátka pánom je tu svetlo a fotograf ho poslušne nasleduje.
Vždy ma pobaví, keď stojím s foťákom v ruke niekde v strede chodníka, cesty alebo nákupného centra, fotiac niečo nad hlavou, čiže tam, kde bežný človek nepozerá a okoloidúci ľudia udivene pozerajú najprv na mňa a potom vytáčajú hlavy smerom hore, tam kde mierim objektívom, s nemou otázkou, že „čo tam ten blázon vidí“. Nuž to, čo vy nevidíte. Aké jednoduché…
Niekedy im pridám „prúpovídku“ že fotím napr.zábradlia alebo línie balkónov pre okresný denník v rámci témy sčítavania nevyužitých priestorov a ich zdokumentovania a evidencie : – ))))
HRANICE ŠIALENSTVA (koláž)
No a to ma už majú za komplet cvoka, čo im vôbec neberiem a je mi to ukradnuté 🙂
Ide mi len a len o fotku. Podľa možnosti dobrú.
Zachytávaš najmä krásu budov a niekedy zabudnutých miest v Bratislave. Ako si vyberáš jednotlivé lokácie?
Je to viac ako jednoduché – teda aspoň pre mňa – stačí sa pozerať a podľa možnosti aj vidieť.
Lebo pozeráme sa síce všetci ale nie všetci zároveň aj vidíme.
Je tu podobná paralela, akú povedal geniálny Igor Stravinský v súvislosti s hudbou :„Vnímanie hudby vyžaduje určité úsilie a snahu. Len počúvať nestačí. Počuje aj kačica“.
Takže sa snažím vidieť veci, objekty, tvary, línie, perspektívy, tiene a podobne, pohľadom, ktorý druhý nevidia, aj keď trebárs prejdú tým miestom 20krát za mesiac.
Proste len prešli. Nevideli. Alebo necítili zvláštnu krásu, ktorá je, samozrejme, pre každého jednotlivca ukrytá niekde inde. Niekedy až tak dobre, že ju neobjavia nikdy.
NOVÁ DOBA I.
Niekedy spravím 20 – 30 fotiek v nejakej lokalite a doma za počítačom nakoniec vyberiem trebárs len 5. Alebo kľudne iba jednu.
Ostatné sú odpad z rôznych dôvodov.
Lebo nie vždy čo vyzerá úžasne pre oko, je úžasné aj pre objektív…a pravda vždy nakoniec krásne vypláva na povrch. V tom lepšom prípade.
V tom horšom sa bavíme o zlej fotke…či už v rámci ostrosti, kompozície, rušivých detailov ktoré tam nemajú čo robiť a pri fotení si ich skrátka človek nevšimne, a podobne.
A k tým lokáciám….som vyslovene „mestský typ“, čiže žiadne rustikálne motívy nerobím. Iste, sú krásne, majú svoju hodnotu, ale mňa ako fotografa neoslovujú…podobne ako historické stavby či hrady napríklad. Nevedel by som ich nafotiť tak, aby to malo nejakú výpovednú či umeleckú hodnotu…
Alebo možno aj vedel, ale tento smer ma neláka..tak isto ako napr. nebudem fotiť skvelé kulinárske počiny kuchárov, aj keď to je tiež nutné a tiež to chce aj poriadny kus kumštu a znalosť techniky a práce so svetlom (tu by asi čiernobiela fotka nebola víťazstvo).
Lebo nie je ľahké to nafotiť tým správnym spôsobom. Ani ten vidiek, ani stredoveký hrad, či kostol a ani sviečkovú na smotane s troma knedlíkmi domácej výroby.
Výnimkou pre mňa sú industriálne pamiatky ktoré obdivujem až neskutočne, a potom v architektúre môj milovaný funkcionalistický štýl.
Ale aj napríklad staré železničné budovy, nekonečné elektrické drôty zavesené pod nebom“, zvláštne symetrie budov, línie tieňov, kontrast motívov a podobne…
LÍNIE III.
Úžasné zábery sú napríklad v Uhrovom filme Slnko v sieti (1962), kde jeho čiernobiele strechy, staré antény, tiene múrov a postáv a kompozícia ako také, sú dokonalé. Tak ako celý film, vrátane inovátorskej elektronickej hudby skladateľa Iľju Zeljenku.
Tieto veci tak akosi (pod)vedome vyhľadávam a snažím sa o „nie tuctový“ pohľad.
Skrátka snažím sa nájsť ten správny uhol pohľadu.
Alebo sa aspoň pokúšam…
Plánuješ s fotoaparátom prejsť aj iné mestá Slovenska?
Nikdy nehovor nikdy, ako sa hovorí (niekedy až príliš často), takže to apriori nevylučujem, ale zatiaľ ostávam verný „svojmu“ mestu.
Bratislavu mám naozaj rád, narodil som sa tu, prežil celý doterajší život a stále je tu čo objavovať. Aj keď sa stále rozrastá a mení všetkými možnými smermi a štýlmi aj neštýlmi, ale s tým sa asi nedá nič robiť…
Občas robím nejaké zábery z okolia mesta, ale centrum môjho záujmu je stále mesto.
KONCEPCIA (NE)ISTOTY POHYBU
Žijem v Novom Meste na Tehelnom poli, kde boli vždy prioritou šport a priemysel. Čiže štadióny, kúpalisko, fabriky a ich areál, vlaky, stanica Filiálka a kus industriálnej histórie ako úžasný bonus.
Všetko objekty a veci ktoré sa priam ponúkajú na fotenie.
Aspoň mne určite.
Veľa sa aj bohužiaľ zbúralo, napr. fabrika Siemens na Filiálke a okolité budovy, ale je to preč a plakať je už neskoro…
Myslím si, že industriálne stavby a pamiatky by mali ostávať zachované, majú zvláštne čaro, svoj genius loci a temer vždy sa dá zmeniť ich pôvodná funkcia na moderné účely 21.storočia – loftové byty, galériu, klub, ateliér, atypickú kaviareň, kultúrne centrum…etc…stačilo by len mať vôľu…
Ale to sme málinko odbočili a myslím, že tu a teraz to určite nevyriešime.
Ktorá je tvoja najobľúbenejšia fotka z vlastnej produkcie?
…Tá, ktorú ešte len nafotím…
Ale teraz vážne…je ich viac…niektoré sú mi bližšie z rôznych, často bizarných dôvodov, a niektoré azda aj o trošku menej. Ale naozaj len o „kúštiček“.
Inak by som ich nezverejnil.
Konkrétne je to možno fotka „Bezvetrie“. Keď som ju robil, stál som temer v strede frekventovanej cesty a dúfal že to nebude moja posledná fotka, nakoľko trolejbusy jazdia celkom rýchlo a musia tiež dodržiavať svoj časový grafikon.
Alebo fotka „Pozorovateľ “ urobená na Slavíne v naozaj netradičnej kompozícii nôh sochy v popredí a v pozadí v „hĺbke ostrosti“ samotný Slavín zároveň s televíznou vežou na Kamzíku úplne vzadu.
Ale v podstate mám rád všetky, lebo keď som ich fotil, tak som ich fotiť chcel a mal som na to dôvod.
A tiež mám rád koláže, ktoré síce nerobím plánovite a pravidelne, ale skôr len ako akýsi „doplnok“ k portfóliu mojich „ozajstných“ fotiek a je to pre mňa skôr zábava. A netreba ani ísť von. Stačí sedieť na zadku pri počítači, popíjať čaj či café a skúšať svoju predstavivosť.
Je to ako komponovanie hudby. Máš motív a je len na tebe, čo s ním urobíš, alebo kam a ako ho až rozvinieš. Hranica neexistuje a obmedzenia sú len v hlave.
Nakoniec tak či tak vždy rozhoduje kvalita. Aspoň by mala. Niet nad „istoty neistoty“ : – )
Iste „krása je v oku pozorovateľa“ a každý môže cítiť pri konkrétnej fotografii rozličné emócie, možno až vône a iks ďalších pocitov.
A tak je to určite správne.
Presne ako v hudbe… Sloboda výberu a sloboda predstavivosti.
Jednotlivým fotkám dávaš veľmi zaujímavé názvy. Ako vznikajú?
Dobrá otázka : – )
Dostávam ju často, ale už menej často viem na ňu odpovedať spôsobom, že budú spokojné obe strany.
Niekedy je to proste len náhle vnuknutie, niekedy sa názov ponúka sám, samotnou kompozíciou fotografie. Niekedy ma inšpiruje Miroslav Válek a jeho básnická tvorba, ktorú mám naozaj rád, niekedy je to inšpirácia z hudby alebo skomolený útržok textu. A niekedy sú to moje matematické „rituálne slovné zmesi“ ktorým často nerozumiem ani ja sám.
VERTIGO II.
Fotka má hovoriť sama za seba a ja naozaj necítim nutnú potrebu, aby názov a samotná fotografia boli vždy v súlade.
Trošku šialenstva predsa nemôže uškodiť. V mojom prípade evidentne 🙂
Ale hlavne že sa mi páčia. Teda, pravdupovediac, občas až príliš … Skromnosť je dôležitá …
Niekedy si poviem…„bože, to je ale blbosť „, ale nechám to vždy tak, lebo ak raz dám nejaký názov, už ho nemením. Žeby tvrdohlavosť ? Alebo „skúška“ diváka ? Neviem…
Asi si treba stáť za slovom.
Pre istotu. Alebo tak nejak….
Chápeš, že ?
Niekde som zachytila, že plánuješ vydať aj knihu. Bude o fotke? Či skôr o hudbe?
Tiež som to zachytil, a teda poviem na rovinu, bol som naozaj prekvapený… V prvom rade som fotil, a fotím hlavne pre seba, a možno pre radosť ľudí z môjho okolia. Vôbec sa necítim ako profesionál, lebo v tejto oblasti som naozaj amatér.
Určite mám estetické, umelecké cítenie a videnie, nakoľko pri hudbe, ktorú robím profesionálne, je estetika jeden z nutných predpokladov, ale fotografiu som reálne nikdy neštudoval…
Aj keď samozrejme obdivujem tvorbu umelcov ako František Drtikol, Tibor Huszár, Dežo Hofmann, Karol Kállay, Mária Švarbová, Tóno Stano, Anton Sládek, Martin Martinček ( odpustite mi prosím chaotické poradie dotyčných umelcov)…etc, ale aj Helmut Newton (aj keď ten fotil celkom iné objekty, ktoré mimochodom obdivujem asi najviac, ale zato úžasne, a je jasne rozpoznateľný …
A mnoho ďalších. Zoznam by bol dlhý. Našich, aj zahraničných.
Samozrejme, snažiť sa o nejaké kopírovanie by nemalo absolútny zmysel ( v muzike detto), a ani by som to nikdy nerobil.
Nemôžeš vidieť svet okolo seba očami druhého. Každý má vlastné oko, takže stačí ho len začať používať.
A každý má tiež vlastnú techniku a štýl kompozície.
Píše mi dosť ľudí a pýtajú sa ma v podstate každý na to isté, len v bledomodrom…. kedy a kde bude výstava, vernisáž, plánuješ knihu alebo aspoň kalendár?
Odpoveď naozaj nepoznám, ale myslím si, že veci vždy prichádzajú v pravý čas a čo sa má stať, sa aj stane. V tomto smere som naplnený jemnou nádejou, tak typickou pre rojkov môjho typu, plus o trošku väčšou istotou, že raz TO príde.
A potom budem šťastný.
Ak nie, a všetko je stratené, tak ešte stále zostáva – ako povedal David Bowie – budúcnosť. A nádej.
Začalo to v podstate úplne nevinne. V sobotu večer mi traja či štyria kamaráti (jedným z nich bol aj ďalší člen teamu Slovenský folklór bez fejku – fotograf Martin Habánek) poslali odkaz na nový billboard Slovenskej národnej strany.
Kamaráti, známi či sledovatelia totiž vedia, že zbieram „pseudoslovenské“ paornamenty, a čím väčšia absurdita, tým viac kozopes. Prezradím, že zatiaľ neprekonaný a zrejme navždy neprekonateľný zostáva dizajn tričiek so slovenským znakom, vyskladaným z maďarských ornamentov, a škandinávsky ornamentom so slovenským znakom.
(Ha, to by bolo niečo pre SNS!)
V dominujúcej grafike billboardu SNS som hneď identifikovala známy moravský ornament od českej grafičky a ilustrátorky Lucie Skálovej.
Jej portfólio nájdeme v každej väčšej grafickej databanke a jeden takýto ornament v editovateľnom zdrojovom súbore (tzv. vektor) sa podľa typu predplatného kreditov v tej-ktorej databanke dá kúpiť v cene rádovo niekoľko eur. Dizajnérka vychádzala z nástenných malieb domov, vínnych pivníc a kaplniek na Moravskom Slovácku.
Táto ornamentika je typická štyrmi farbami – červená (jasná tehlovočervená – rumelka), zelená (stredná jarná), žltá, modrá (ultramarín), a prvkami ako tulipán, jabúčko („granátové jablko), strapec hrozna, nevädza, ruža, a pritrafí sa i nejaký vtáčik – kohút či holubička.
Foto: Mirek Deml / Dreamstime.com
Prišlo mi to naozaj komické pretože ten súbor sa aj v databanke volá „Moravian Folk Ornament“. Nevravím, že za to môžu samotní politici zo SNS; v tomto prípade však predpokladám, že to pravdepodobne trocha (dosť) „odflákla“ reklamná agentúra, ktorá vytvárala pre SNS tento vizuál.
Neboli by prví ani poslední, už sme tu mali napríklad tradičný hustý slovenský jogurt RAJO so škandinávskym vzorom. Je mi jedno, či ide o politickú stranu, výrobcu jogurtov, buchiet alebo predajcu suvenírov z Vysokých Tatier. Je to folklórny fejk? JE!
Neskoro večer (22:23) som ako pikošku dala príspevok zazdieľať na Slovenský folklór bez fejku a išla spať.
Netuším, do akej miery rozpútala ošiaľ práve táto naša platforma, ktorej hlavným poslaním je uchrániť naše dedičstvo a tradície čisté, ako má byť, bez spotvorenín a spindrenín.
Zrazu nás začali citovať sociálne médiá, spravodajské portály aj denníky.
V pondelok ráno ma dokonca kontaktovala pani Veronika Folentová, redaktorka z Denníka N, a pýtala sa na zopár detailov. Pripravila obsiahly článok, v ktorom bolo zahrnuté aj prvé vyjadrenie zo SNS:
Slovenská národná strana tvrdí, že na vytvorenie reklamy oslovila externú kreatívnu spoločnosť, ktorá je zodpovedná za vizuál a kampaň v mesiaci november. „Predmetný vzor má staroslovanský pôvod,“ tvrdí hovorkyňa Zuzana Škopcová.
To, že za to môže reklamná agentúra, sa mi potvrdilo. Ale staroslovanský pôvod? Hm…
Zacitujem teraz rozsiahlejšiu stať z publikácie Oľgy Danglovej: Dekor symbol (dekoratívna tradícia na slovensku a európsky kontext):
Etnografi J.Grabowski a M. Haberlandt pri určovaní územných odlišností v prejavoch ľudového umenia v rámci Európy a teritoriálnom vymedzovaní ľudových výtvarných tradícií napokon tiež zvolili ako jedno z najdôležitejších klasifikačných kritérií (vedľa kritéria nadväznosti na historické slohy európskeho umenia, ktoré sa prejavovalo hlavne v západnej Európe), dlhotrvajúce uchovanie prehistorických foriem geometrickej ornamentiky.
To bolo zas evidentné najmä vo východnej Európe, u väčšiny slovanských národov, u Albáncov a Grékov.
(…)
Pozorovanie a porovnávanie geometrických motívov v prejavoch neolitického a ľudového umenia v najelementárnejšej podobe bodu čiary, kruhu, špirály, štvoruholníka, trojuholníka, elipsy zvádza k myšlienke považovať geometrické prvky ľudovej ornamentiky za fragmenty neolitického umenia.
Prispievajú k tomu i etnografické záznamy, podľa ktorých sa v ľudovom prostredí prítomnosť znakov geometrického charakteru na určitých predmetoch stotožňovala s magickým, kultovým zámerom.
Ak chcete vedieť a vidieť, ako vyzerá teda staroslovanská ornamentika, vyzerá približne takto:
Občianske združenie Slavica organizuje akurát koncom novembra v Nitre kurz Symboly v ornamentálnej tvorbe Slovanov; pani hovorkyni SNS vrelo odporúčam zúčastniť sa:
Vráťme sa ale k naším maľovaným ornamentom. Jedným z najväčších súčasných odborníkov na tradičné maľované ornamenty zo Slovácka je maliar Vladimír Šácha, vďaka ktorému toto remeslo stále žije.
A jaký je vlastně původ malovaného ornamentu na Slovácku? Vychází z tradiční lidové tvorby nebo je něčím novým? Dle Šáchy je známo několik různých teorií, jejichž autoři hovořili o možném vlivu ať již pravěké tvorby, o inspiraci přírodou, o vlivu propojení pohanských a křesťanských představ, či přenesení slohových a orientálních motivů do zdejších podmínek.
A velmi pravděpodobně vycházela lidová malba z tradiční lidové výšivky.
První dochované písemné zmínky o ornamentálních malbách na Slovácku pochází z roku 1811. V polovině 19. století pak známý malíř Josef Mánes zachytil malovaný ornament na svém obraze malovaného žudra a dále na svých skicách, které pořídil na Břeclavsku.
„Ornament se na Slovácku maluje již více než 200 let, není tedy novotvarem, ale plnohodnotnou součástí zdejší tradiční lidové kultury,“ dodává Šácha.
SNS si však nedala pokoj a prišla s novým výhlásením:
❤️??ĽUDOVÝ MOTÍV Z OKOLIA PIEŠŤAN?
„Ide o prastarý slovenský vzor, v minulosti rovnako rozšírený na území východnej Moravy (dnes nazývanej Slovácko) i západného Slovenska. Veríme, že verejnosť ocení motív našej kampane ako nekonfliktný a vyzývame na väčšiu férovosť našich politických súperov ako aj niektoré médiá.“
Jeden takýto domček sa nachádza v Balneologickom múzeu Imricha Wintera v Piešťanoch.
Jeho bohatá maľba s florálnou ornamentikou vychádza z výšiviek, typických pre túto oblasť.
Takisto sa mi to na ornament z billboardov vôbec nepodobá. A ako vám?
Známa slovenská etnologička PhDr. Katarína Nádaská, PhD. pre HN Online povedala: „„Motív pochádza z oblasti Slovácka, ale to nie je Slovensko ako si to niekto často zamieňa alebo si to dôsledne nepreštuduje“
Podporovatelia SNS sa však opreli o protichodné stanovisko PhDr. Juraja Zajonca, Csc. z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, ktoré poskytol pre fici.sme.sk
Vyjadrenia pána doktora sú vyhýbavé, nejasné a neurčité, spomína dokonca, že SNS vysiela cez ornament akési šifrované správy:
„ Očividne tu chcela SNS poslať nejaký odkaz, ale výsledok nie je jednoznačný, lebo vyvoláva veľkú škálu reakcií od prijímania až po odmietanie.“
Ďalej hovorí:
„Ak by bola k dispozícii konkrétna fotografia, z ktorej by bolo jasné, že ornament našla napríklad na vínnej pivnici, teda v autentickom prostredí, vtedy by bolo jednoznačné, odkiaľ je. Tu sa však ornament prenáša cez viac sprostredkovateľov a už nie je istý jeho pôvod.“
Nedalo mi. Vzala som to ako výzvu. Hľadala som. Našla som.
Tramtadadá! Tu je TEN ornament, podľa ktorej Lucie Skálová vytvorila svoju grafiku. Ide o motív z LUŽIC pri Hodoníne. Fotografia pochádza zo stránky
A ešte pikoška na záver… ten element, čo je v strede ornamentu SNS, je napoly prerezané granátové jablko (jablůčko), antický symbol života, plodnosti, asociovaný s horúcou láskou vďaka svojej červenej farbe, plod granátového stromu.
Ako kríkovitá rastlina stredoázijského pôvodu sa granátové jablko najskôr udomácnilo v južnej Európe, do Uhorska sa dostalo vďaka obchodu s Osmanskou ríšou prostredníctvom balkánskych obchodníkov. Ako výlučne dekoratívny ornament sa objavuje najprv na arabsko-osmanských tkaninách.
Neskôr ho do svojho dekoratívneho repertoáru prijali i cechoví tkáči v Európe. Vyskytovalo sa vo vzoroch historických tkanín zo 14. storočia, v motivickej škále talianskych brokátov z 15. storočia patrilo k najfrekventovanejším prvkom. V Uhorsku bolo obľúbené ako prvok renesančnej ornamentiky.
Toto konkrétne „jablůčko“ však bolo zobraté z iného ornamentu z databanky, pomenovaného ako „Traditional moravian folk embroidery and ornaments“ od poľského autora „Black Peter“.
Zakomponovanie lanžhotského „jablůčka“ do ornamentu na billboarde SNS má však jednu chybu – je dole hlavou.
…tu je už všetko na hlavu…
Nikto z nás tu z iniciatívy Slovenský folklór bez fejku nie je vyštudovaný etnológ. Sme „iba“ nadšenci pre folklór. Svoje vedomosti sme získali samoštúdiom, zvedavosťou, bádaním, skúsenosťami, prácou, pýtaním sa, túžbou dozvedieť sa niečo nové.
Pretože náš folklór je krásny. Neskutočne pestrý a bohatý. Nie je hádam ani možné, aby jedna ľudská bytosť za celý život obsiahla všetky vedomosti o ňom a videla každý jeden ornament, ktorý tu máme. Môžeme sa aj pomýliť a patent na rozum nikto z nás nemá. Môžete nám veriť a aj nemusíte, lebo tu už takmer 30 rokov máme demokraciu a slobodu názorov.
Chválabohu za ňu!
Veľké poďakovanie za pomoc, postrehy a ochotu pomôcť:
Zuzana Tajek Piešová, folkloristka a znalkyňa krojov
Sylvia Ciulis, dizajnérka
Martin Habánek, fotograf (že si to začal ako úplne úplne prvý)
Vybrali sme nedávno do Raja. Slovenského. Na pár dní. Že si posledný víkend babieho leta užijeme na túrach v lone krásnej prírody. Aj na Orave ju máme nádhernú, to hej, ale zachcelo sa nám vybehnúť za hranice všedných dní a schodených cestičiek. My veľkí sme sa tešili. Mladšia, teenagerská polovica rodiny už o čosi menej. Najmä, keď vyšlo najavo, že ubytovanie je bez prístupu na internet.
Napokon sa podarilo predstavy o tom, ako tráviť víkend zladiť (niekedy som viac a niekedy menej demokratický rodič) a mohli sme vyraziť.
Príjemný horský hotel sme našli napriek tme relatívne rýchlo. Čakali nás s úsmevom a výbornou večerou. Ochotný mladý muž na recepcii hneď večer vysypal z rukáva niekoľko tipov na výlety, niekoľko máp a niekoľko turistických sprievodcov. Po dôkladnom zvážení a spomínaní, čo všetko sme s vtedy ešte nie manželom v Raji prešli, keď sme tu pred rokmi niekoľko letných nocí vymrzli pod stanom, padol výber na najnavštevovanejšiu roklinu Suchá Belá. Fotky sľubovali príjemný adrenalín, októbrový termín voľnejšie chodníky a predpoveď počasia takmer letné teploty.
A tak aj bolo. Spočiatku. Kým sme sa svižným tempom presúvali po lúke a vyschnutom koryte potoka. A potom to prišlo. Prvý rebrík som prebehla ako-tak v tempe. Druhý už so zaváhaním, bol o niečo vyššie ako ten prvý a jeden šteblík mal zlomený. A na treťom sa to stalo. Zasekla som sa na piatej priečke. Presne tam, kde sa bolo treba pustiť skaly a len tak, bez opory ísť ďalej po mokrých drevených šteblíkoch.
Zvyšok rodiny sa usmieval na konci, podupkával v jesennej rannej hmle a trpezlivo na mňa čakal. Lenže ja som sa nevedela pohnúť. Úplný blok. Taký pocit som doteraz nezažila. Nohy zastali, ruky zdreveneli, v hlave prázdno a v žalúdku nepríjemné chvenie. Že mám strach z výšky, to viem. Táto drevená deravá cestička však bola sotva meter nad skalami. Opáčila som ešte raz. Na piatej priečke som opäť ostala stáť, skaly som sa nedokázala pustiť. Začarované miesto.
Opatrne som sa vrátila cez mojich päť šteblíkov na pevnú zem a pozrela pred seba do rokliny. Drevené chodníky sa hadili po celej dĺžke, nadväzovali na seba a strácali sa za oblúkom skaly. Inej cesty nebolo. Vtedy mi to došlo. Mám problém. Ja po tých rebríkoch jednoducho neprejdem. Roklina je jednosmerná. Aj keby som niečo teraz vymyslela a prekážky zbabelo podliezla, to „najhoršie“ ma bude čakať za najbližšou zákrutou.
A lepšie to nebude.
Istejšie bude vrátiť sa z kratšej cesty, teda zatiaľ ešte zo žiadnej cesty. Toľko radil rozum. Srdce však videlo na konci rebríka zvyšok rodiny, ktorý chcel ísť ďalej. Chytala ma panika. Akúkoľvek podporu a oporu ponúkanú manželom, aj okoloidúcou rozveselenou skupinkou som zamietla, všetky ponuky na štamperlík, povzbudenia a presviedčania „…to dáš!“ šli mimo mňa. To nedám…
Bála som sa. Toho neznámeho pocitu, ktorý mi zväzoval nohy. A ešte viac toho, že moje deti pôjdu tou cestičkou hrôzy bezo mňa. Môže sa im pošmyknúť noha, zakrútiť hlava, môžu sa báť a čo ja viem, čo ešte. A ja pri nich nebudem! Najradšej by som ich zavolala späť.
To, že s deťmi bol manžel, nebolo v tej chvíli dôležité, pretože nik sa predsa nevie viac báť a lepšie postarať o naše deti, ako ja. Prešľapovala som na mieste a bolo mi do plaču. Nevedela som stráviť pocit bezmocnosti, ktorý sa ma zmocňoval. Minúty ubiehali, hmla sa nedvíhala a keď sa človek nehýbal, začínala byť zima. Bolo treba sa rozhodnúť. …
Vtedy mi to opäť raz došlo a nie po prvý krát. Svoje deti nevlastníme. Nemôžeme ich spútavať svojimi obavami, ani svojou láskou. Musíme ich nechať ísť svojou cestou, robiť vlastné rozhodnutia, vlastné chyby, vlastné zakopnutia a hľadať vlastnú silu, ako sa opäť postaviť a ísť ďalej. Musíme ich chrániť, ale len do tej miery, aby to pre ne nebola medvedia služba. Aby neprišli o odvahu a vedeli si v živote dať rady aj bez našej pomoci. Musíme ich vedieť pustiť do sveta.
Dohodli sme sa. Tri štvrtiny rodiny pôjde roklinou a užije sa adrenalín podľa pôvodného plánu. Každú polhodinu podajú správu, že sú všetci živí, zdraví a šťastní. Vyfasovala som doklady a kľúče od auta. A potom som sa už len dívala, ako zľahka prebehli ponad koryto potoka a zmizli za skalným previsom. Stála som tam ešte hodnú chvíľu a zmáhal ma pocit krkavčej matere, ktorá svoje deti nechala napospas osudu.
Skúsila som prejsť ešte raz, možno by sa mi podarilo ich ešte dobehnúť… ale ďalej ako po piaty šteblík to nešlo ani na tretí krát. Rozčarovane som sa s roztrasenými kolenami vrátila a zvažovala, ako naložím s najbližšími hodinami čakania.
Druhý zlomový moment toho dňa prišiel vo chvíli, keď som si na recepcii miestneho penziónu kúpila mapu, fľašu vody, horalku a pustila sa hore lesom po červenej. V tichu lesa som si vychutnala vlastné tempo a pevnú zem pod nohami. Na zahodenie nebol ani pocit, že zodpovednosť a obavy som na chvíľu delegovala a šliapala len sama za seba.
Za dve hodiny sme sa všetci stretli na Kláštorisku. Živí, zdraví a šťastní. Krásne miesto, výhľad impozantný. Mám pocit, že v ten deň každý z nás trošku prekonal sám seba. Každý svojim spôsobom. Zvládli to aj bezo mňa a ja som bola na nich nesmierne pyšná. A málinko aj sama na seba.
Kedy ste naposledy pomohli niekomu nezištne – len tak, lebo ste cítili, že to ten druhý potrebuje? O tom, aký je zázrak, keď si ľudia navzájom pomáhajú aj vo chvíľach, kedy to nie je samozrejmé, dnes píše ZDENKA BUČEKOVÁ.
Blížia sa Vianoce … áno, ešte je možno čas, kým prídu naozaj. Ľudia, čo ma poznajú, vedia, že na Vianoce bude rok, čo zomrel môj brat a Vianoce pre mňa stratili čaro. Ale nie o tom som chcela…. život ide ďalej aj bez ľudí , ktorí tu už nie sú, proste musí ísť ďalej.
Dnes si kráčam po meste, sadla som si na lavičku, prešla okolo mňa staršia pani, asi s dcérou. Babka ukazuje na mňa prstom a niečo šepká svojej dcére. Pozrela som sa či mám zapnutý zips, alebo či je v neporiadku na mne niečo iné. Nechápala som, čím som ich upútala. Vtom ku mne mladšia pani prišla, podala mi ruku a povedala, že ďakuje za svoju mamu. Videla môj zmätok v tvári, že nechápem, ani neviem kto je, iba staršia pani mi bola povedomá. A tak mi pripomenula jednu príhodu.
Mesiac predtým, ako môj brat zomrel, si vybral lieky asi za 50 EUR a nestihol sa ich ani dotknúť. Mne bolo ľúto tie lieky vyhodiť, tak som ich išla vrátiť do lekárne. Predo mnou stála v rade pani, ktorá nemala dosť peňazí na lieky, ktoré potrebovala. Smutne odchádzala. Počula som názov lieku, ktorý potrebovala a uvedomila som si, že presne ten liek mám pri sebe a chcem ho odovzdať.
Magistra mi povedala, že lieky, ktoré im ľudia prinesú nespotrebované, musia znehodnotiť.
Aj napriek tomu, že je balenie neotvorené, nesmú ho dávať iným klientom. Nedovoľujú to prísne hygienické normy.
Tak som si lieky zobrala naspäť a išla som za pani, ktorá sedela na ulici na tej istej lavičke. Na tej istej, kde sedím teraz ja. Povedala som jej , že mám liek, na ktorý nemala peniaze a že jej ho dám. Pozrela na mňa, mala slzy v očiach. Vysvetlila som jej, že ten, pre koho boli určené, tu už nie je, a ja budem rada, ak aspoň niekomu pomôžem.
Rozplakala sa, ale prijala ich a zaželala mi veľa síl. Keby som mala v lekárni u seba peniaze, tak jej ich zaplatím, lebo pre ňu boli dôležité.
Na túto príhodu som už zabudla a keby jej dcéra ku mne nepodišla a nepovedala mi, že mama jej šepkala do ucha, že to je ten anjel, čo jej pomohol…isto by som si nespomenula.
Bolo to zvláštne. Reagovala som, že nie som anjel, ale nenechala ma dohovoriť a vraví: ale pre moju mamu ste!️
A čo som chcela týmto príspevkom povedať ?
Všímajte si ľudí okolo vás, niekedy úplne nezištná pomoc dokáže zázraky. ️ Keď môžete, tak pomôžte.
Lebo je naozaj úplne jedno, ako komu pomôžete, niekedy stačí si človeka len vypočuť. Pre vás to možno nebude také dôležité, ale pre toho druhého to bude znamenať možno reštart, alebo štart do ďalšieho života …. Nikdy neviete, kto raz pomôže Vám.
Dvojica dizajnérov Sylvia Ciulis a Vlado Korček stoja za originálnou značkou Slovakia Gift. Spájajú v nej folklórne tradície s moderným úžitkovým umením. So Sylviou, ktorú už dávno uchvátilo čaro slovenského ľudového ornamentu, sa pre 40plus porozprávala Zora Puškáčová.
Sylvia, možno povedať, že naše životné príbehy majú jednu spoločnú črtu – tiež si pôvodne vyštudovaná právnička, ktorá sa však naplno našla v kreatívnej sfére. Čo Ťa viedlo k rozhodnutiu zanechať právnickú kariéru v prospech dizajnu?
Právo mám rada stále, ale bola som frustrovaná z praxe. Viac ako dĺžka súdnych procesov ma frustroval fakt, že ľudia vyhľadávajú právnika prineskoro. Bola som svedkom mnohých smutných osudov. A keďže ani po rokoch som to nedokázala púšťať po práci z hlavy, musela som pustiť z hlavy túto prácu. Vždy som bola tvor tvorivý, ako dieťa som recitovala, baletila a chodila na výtvarku. Počas maródovania som vždy vyrobila množstvo šperkov pre mamu a ešte viac oblečenia pre bábiky.
Neskôr som si vyprosila riadny šijací stroj a popri gymnáziu som absolvovala rôzne rekvalifikačné kurzy krajčíriny, čiže mám zopár výučných listov z konštrukcie strihu a pod. :). SlovakiaGift ale nebol mojim prvým kreatívnym projektom. Spolu s Vladom Korčekom sme mali keramický ateliér a robili sme mozaiky. Asi najväčšia, ktorú sme vyrobili, doteraz zdobí prevádzku Primi River Lounge v Eurovei. SlovakiaGift prišiel až neskôr, s cestovaním.
Ako vznikla vaša značka Slovakia Gift? Prečo práve folklór?
V zahraničí sme si uvedomili, aké absurdné je, že sa Slovensko neprezentuje aj ľudovými tradíciami v modernejšej podobe. Pripadalo nám to, akoby sme objavili teplú vodu. Znie to neuveriteľne, ale pred 10 rokmi dominovali slovenským suvenírom ovce, Maťko a Kubko, no a samozrejme, rekvizity hokejových fanúšikov.
Keďže fanúšikom ľudového ornamentu som bola už dávno predtým a mala som k tejto téme nemálo kníh i skromnú zbierku autentických krojových súčiastok, pustili sme sa do práce. Folklór určite nie je jediná správna cesta, ale keďže práve to bola moja srdcovka, nebolo nad čím špekulovať.
Kupujú vaše výrobky skôr Slováci alebo sa ich viac predá v obchodoch so suvenírmi?
Aká je skladba našich zákazníkov, to popravde netuším. Pamätám si ale, že keď sme začínali, panie predavačky z ÚĽUV-u nám vraveli, že Japonci sú naši ľudia, že oni nás kupujú najviac : ) Každopádne je isté, že v začiatkoch to boli hlavne cudzinci, ale ako čas plynul, Slováci sa pridali a my sa tomu veľmi tešíme.
No vidíš, a ja som asi pred desiatimi rokmi posielala nejaké sety Slovakia Gift pohľadníc americkým kamarátom!
Tak to rada počujem a dúfam, že sa aj obdarovaným páčili.
Ktoré chutné veci z vášho sortimentu sú najobľúbenejšie? Akurát nedávno stála vedľa mňa na prechode pre chodcov slečna s bordovou taškou „Srdénko“…
Ťažko povedať, ale je možné, že tašiek sme predali asi najviac. V tesnom závese budú kryty na telefóny a tričká. V súčasnej dobe sa veľa venujeme aj firemných darom a SlovakiaGift sme trochu zanedbali, ale vstúpili sme si do svedomia a pripravujeme zopár novostí, nech si aj naši fanúšikovia prídu na svoje.
A tu musím povedať, že máme asi najlepších zákazníkov na svete. Vážne! Nepríjemných zákazníkov, čo najprv kričia, môžme spočítať na prstoch jednej ruky a to sme tu už deviaty rok : )
Ty si bola tuším úplne prvá lastovička z kreatívcov, ktorá začala poukazovať na “folklórne fejky”, teda výrobky, ktoré majú “akože” obsahovať slovenský ľudový motív, ale namiesto toho sú texty ako “Hrdá Slovenka”, “Srdcom Slovák”, “Slovenská mamička” či “Milujem naše Slovensko” dokreslené poľskými, moravskými, maďarskými, dokonca aj škandinávskymi alebo ruskými ornamentami z verejne prístupných databánk. Prečo sa to deje? Je za tým neznalosť? Pohodlnosť?
Tak ako každý skutok, aj toto počínanie vypovedá všeličo o samotnom „tvorcovi“. V prvom rade je jasné, že tým ľuďom na pôvode ornamentu nezáleží, takže nejde o vzťah k slovenskej ornamentike, či folklóru vôbec. ide o najrýdzejšie podnikanie bez zaťaženia nejakými etickými, či mravnými nárokmi. Proste čo najlacnejšie vyrobiť a čo najdrahšie predať, to je celé.
V jednom zo svojich príspevkov si vyriekla krásnu myšlienku o tzv. “živom folklóre”. Mohla by si ju priblížiť aj našim čitateľom?
Živý folklór je to, čo tu chýba. Vďakabohu mapujeme a opatrujeme autentický folklór, máme krásny inscenovaný folklór, ale bežný človek nevie, aké jedlá sa varili tam, odkiaľ pochádza, alebo kde aktuálne žije. Napríklad v Bratislave by malo byť celkom veľa rybích reštaurácií a miest, kde si našinci i cudzinci môžu pochutnať na Slovákmi preonačenej rakúsko-uhorskej kuchyni. Bryndzové halušky v Bratislave sú vlastne celkom absurdný nezmysel.
A pri ceste Slovenskom by bolo možné ochutnať žaby na Gemeri, raky pri horských potokoch, boháte koláče na Zemplíne atď. atď.. To isté platí o hudbe, tanci, odeve, zvykoch, sviatkoch miestnych i čisto rodinných. Pointou nie je chodiť bežne v kroji, ani sláviť dožinky, ak nemáte farmu. Pointou je poznať región, poznať typické remeslá, mať možnosť kúpiť si miestnu keramiku, či bytový textil, vedieť hosťom uvariť alebo odporučiť, čo dané miesto v danej sezóne ponúka.
A netreba ani spomínať na stredovek. Moja babka varievala polievky zo sušeného ovocia, pestoval a varil sa bôb i kvaka, na zimu sa preprážalo ghee. A moja mamka spomína na neopakovateľné posúšiky z chlebového cesta, bohato sypané makom a prelievané teplým maslom, ktoré starká robievala deťom vždy, keď sa piekol chlieb.
No a teraz si predstav, že všetko toto by ožilo. V Heľpe by mali radi ružovú, v Dobrej Nive by sa zas ženy obliekali do tmavého s fialovými a červenými vzormi.
Všade by sa dalo niečo miestne vidieť, ochutnať a pri trochu šťastia aj špeci sviatok zažiť. Bola by to veľká radosť po Slovensku cestovať. To je živý folklór : )
Ako sa lepšie pripraviť na pohovor do nového zamestnania
Po štyridsiatke, zdá sa, riešime najviac zmeny v kariére, v zamestnaní. Niekedy neplánovane.
Zlé skúsenosti z výberových konaní nás, zvlášť nad 40 stavia do nelichotivej situácie.
V tom horšom prípade si pripadáme, ako totálne nekompetentní. V tom lepšom, zase ako slabo kvalifikovaní kandidáti.
Ani jedna skúsenosť nám k zmene nepomáha.
Niekedy s tým napriek dobrému životopisu a skúsenostiam naozaj nejde urobiť nič.
Na 80% sa s tým ale dá niečo urobiť.
Napríklad sa vieme lepšie pripraviť na pohovor, naučiť sa odpovedať na nepríjemné otázky, zvládnuť stres vo svoj prospech a hlavne, nestratiť svoj cieľ.
A mať jasno v tom, čo hľadáme. Manažér, učiteľ aj huslista má na našom workshope svoje miesto a vítaní ste aj vy.
Termín 20.3.2020
ČAS: 16:00-19:00
HUB Bratislava, 1.poschodie Černyševského 10, Bratislava
Bibiana Trubačová sa venuje problematike domáceho násilia už viac ako 9 rokov. Ako hovorí: „Je pravdou, že tento problém som zažila sama na sebe, no dokázala som sa s tým vysporiadať a vyriešiť ho. No nie každá žena má silu zabojovať a tak som sa rozhodla požičať im svoje ostré lakte na čas, ktorý budú potrebovať.“ Prečítajte si rozhovor, ktorý možno pomôže identifikovať, či sa domáce násilie nedeje u vás, suseda, či blízkych…
Bibiana začnime od vás. Stretli ste sa s násilím osobne…
Moja osobná skúsenosť s domácim násilím začala už veľmi skoro v mojom detstve, druhým manželom mojej mamy. U mňa osobne po uzatvorení prvého manželstva. Spočiatku išlo o finančné týranie, kedy môj výrazne starší manžel mal potrebu kontrolovať a spravovať absolútne všetky financie. Došlo k nevere a výraznú rolu zohral alkohol. Po pár rokoch som si našla nový vzťah, z ktorého sa mi narodilo 3. dieťa. A scenár sa opakoval, ale v oveľa intenzívnejšej a hrubšej forme násilia.
Viem, možno si niekto povie, že som si mala dať väčší pozor, ale… mnoho žien mi dá za pravdu, keď poviem – dúfala som, že to vyjde. Nevyšlo a ja som zo vzťahu odchádzala zranená nielen na tele, ale i na duši. A moje doterajšie „trápenie“ na mne nechalo podpis v podobe onkologického ochorenia ženských orgánov.
Preto si treba uvedomiť, že robíme chyby a ubližujeme si samé rovnakým modelom správania sa a vstupujeme do vzťahov s rovnakým typom mužov – tyranov (otcov, manželov, priateľov).
V akých rovinách násilie prebiehalo?
Násilie prichádzalo nebadane, malými útokmi. Začalo sa to slovným urážaním, obmedzovaním pohybu, či prístupu k financiám, ponižovaním, prvou fackou a vrcholilo fyzickým útokom. Často si nepripúšťame, že je to násilie, ospravedlňujeme partnera a naivne dúfame, že sa to nezopakuje. Omyl, opak je pravdou, násilie sa začne stupňovať a vyvrcholí až do fatálnych rozmerov.
Ako dlho trvalo, kým ste si to vôbec pripustili a začali uvažovať, ako z kola von?
Dozrievala som vekom a tvrdá škola ma začala veľmi rýchlo posúvať. Dôležitý bol moment, keď som skoro prišla o život. Vtedy som musela prehodnotiť úplne všetko, a hlavne to, že som zodpovedná za život a budúcnosť svojich detí. V podstate to bolo to jediné, čo ma v tej dobe udržalo v strehu a schopnú zabojovať. Začala som hľadať cestu a na tej ceste stretla niekoľko výnimočných ľudí, ktorí mi boli ochotní pomôcť v základných veciach, teda prežiť.
Ak už žena trpí syndrómom týranej ženy, bez pomoci to nejde, nie je schopná triezvo uvažovať. Potrebuje v tom momente niekoho, kto ju povedie von z „pekla“. To, že som bola schopná v tom momente bojovať, pripisujem aj svojej tvrdej a vzpurnej povahe. Vždy som bola rebel.
A, samozrejme, tomu, že som matka. Začala som vyhľadávať informácie a spôsoby, bolo to dávno a vtedy legislatíva nepoznala, a úprimne, aj ignorovala pojem domáce násilie. Stretla som sa aj s nepochopením orgánov činných v trestnom konaní. Napriek tomu, že pracovníčky ÚPSVR sa snažili mi pomôcť ako sa dalo, a čo bolo v ich možnostiach, žiaľ tých možností nebolo veľa.
Už roky pomáhate iným. Sú predmetom násilia skôr ženy?
Áno, primárne je žena prvá na rane, tá ktorá utŕži rany, no často sa zabúda na to, že deti sú prítomné pri násilí v domácnosti. Je to väčšinou pasívna účasť (nedostávajú bitku), ale sú tam, vnímajú a prežívajú bolesť matky, sú stresované.
V podstate ak je týraná matka, sú týrané aj jej deti. Možno si ani nevieme predstaviť čo sa odohráva za zatvorenými dverami, koľko bolesti, plaču, hladu, odriekania musia zažiť v jednej domácnosti s tyranom.
Možno to bude znieť feministicky, žena bola, a aj stále je, považovaná za slabšiu. Áno, sme slabšie, treba si to priznať, sme slabšie fyzicky. No vnútorne sme veľmi silné, odhodlané, dravé a ochranárske. Preto dokážeme s problémom bojovať, nevzdávame sa.
Hľadáme spôsob ako chrániť svoje deti a teda aj seba. No stretla som sa už s tromi prípadmi týrania muža. V jednom z týchto prípadov to dopadlo tragicky, keď to pán nezvládol a siahol si na život. A pripisujem to tomu, že príliš neskoro sa dostal ku nám, jeho stav bol už v stave hlbokej depresie.
Čo najviac človek v núdzi, ktorý práve bojuje s domácim násilím potrebuje a ocení?
Neexistuje žiadny univerzálny postup ako pracovať s klientkami. Každý prípad je špecifický – má svoj vývoj a dynamiku. Pri prvom kontakte, keď už sa žena rozhodne zveriť sa a popísať svoj problém, musí cítiť, že je chápaná, rozumie sa jej problému a hlavne musí cítiť bezpečie.
V prvom rade potrebuje odbornú pomoc, pochopenie, citlivý prístup a uši, ktoré sú schopné počúvať. V druhom rade potrebuje podporu, človeka, ktorý s ňou prejde celú cestu a tá je veľmi náročná najmä na psychiku.
Treba pochopiť, že opakované rozprávanie o príkoriach a traumách, ktoré zažila a zažíva sa hovorí ťažko. Náš systém núti ženu opakovať 5 až 7 krát to isté, čo je nesmierne náročné. Začne to u nás v Mieste prvého kontaktu, následne polícia – prvé podanie, sociálny úrad, psychológ, vyšetrovateľ, súdny znalec a samotný súdny proces.
V tejto fáze obeť násilia potrebuje ruku, ktorá ju bude viesť krok po kroku a v tom čase byť s ňou aj mimo úradov, počúvať ako sa cíti, čo prežíva. To sú tie hlboké rany v duši, kedy tie telesné rany sú už zahojené.
Chcú ľudia hovoriť o násilí? Predsa len na Slovensku platí, že čo sa doma navarí, má sa tam aj zjesť…
Ešte stále prevláda strach priznať sa, že niečo podobné zažívam. Strach je spojený aj s pocitom viny, výsmechom a existenčným problémom. Vo väčšine prípadov je to práve žena s deťmi, ktorá opúšťa domov – doslova uteká pred agresorom. Ale kam? A prečo vlastne systém dovolí to, aby žena s deťmi opustila domov a utekala do neznáma? Často bez prostriedkov len jednou či dvoma taškami najnutnejšieho oblečenia a dokladov.
Ak sa žena posťažuje v rodinnom prostredí, často je problém bagatelizovaný alebo považovaný za hanbu.
Samotní rodinní príslušníci často odhovárajú obeť násilia v domnienke „to prejde“. Ja osobne to považujem za neinformovanosť o možnostiach riešenia.
Je mi veľmi ľúto, ak sa nám často dostávajú do rúk prípady, keď by trocha záujmu okolia pomohlo riešiť problém oveľa skôr, ako v štádiu polokatastrofy. Často si mnoho ľudí neuvedomuje spoluzodpovednosť, dokonca občiansku povinnosť ohlásiť trestný čin.
Ešte stále máme v spoločnosti nastavenie nestaraj sa, lebo ti netreba problémy. Je ale pravdou, že za posledné obdobie sú podporované rôzne organizácie a projekty osvety. Poukazuje sa na násilie a jeho formy.
Vediete projekty DEBORA o. z. a „Povedz dosť!“ S čím všetkým sa stretávate a aké sú výsledky?
Tu môžem nadviazať na predošlé slová. Práve tabuizovanie a zľahčovanie témy domáceho násilia bol impulz vytvoriť organizáciu, ktorá bude pomáhať ženám a ich deťom, ktoré sa ocitli v núdzi. Prvým mojim „dieťaťom“ bola ESTHER. Šliapala som cestu nepoznanú pre mňa, a o byrokracii a postupoch ako vytvoriť naozaj účinnú pomoc som vedela len minimum.
No znova tá spomínaná tvrdohlavosť a hlavne vízia ma hnali napriek všetkému vpred a podarilo sa, aj za skvelej pomoci tak kritizovaných úradníkov. Vznikol Komunitný domov v ktorom našlo útočisko veľa žien s rôznymi ťažkými osudmi. Skúsenosti a neustály život v tejto téme, kde som 24/7 fungovala so ženami a bola ich priateľkou, poradcom, mamou, ma následne doviedli k ďalšej závažnej téme a tou je obchodovanie so ženami a nevšímavosť systému k mladým ženám, ktoré opúšťajú prostredie detských domovov.
Počas ťažkej cesty svetom týraných osôb sa vynorili nové druhy a spôsoby týrania či sociálnej odkázanosti a preto vznikol nový projekt DEBORA o. z.Miesto prvého kontaktu, kde v súčasnosti poskytujeme „prvú pomoc“ pri riešení problémov spojených s násilím. Ide o domáce násilie, ale aj o obchodovanie s ľuďmi.
V mieste prvého kontaktu pracujeme s klientkami na právnych, sociálnych i psychologických problémoch. Projekt „Povedz dosť!“ je pilotným projektom podporovaným z Participatívneho rozpočtu mesta Hlohovec, a tak nám umožňuje včas zachytiť problém domáceho násilia alebo zneužívania a vieme takmer okamžite klientke pomôcť pri jeho riešení. Veľmi radi by sme projekt nielen udržali, ale rozšírili ho ako kampaň (no narážame opäť na problém financovania).
Projekt je zameraný na odkrývanie domáceho násilia a jeho elimináciu.
Prijímame klientky, ktoré sa potrebujú poradiť, ale aj ľudí, ktorým nie je ľahostajné utrpenie iných a tak sa prídu poradiť, čo s problémom, ako ho riešiť – ak vedia o domácom násilí, alebo inej forme násilia.
Samozrejme, téma domáceho násilia je stále č. 1 v našej praxi, pretože je vlastne primárnym problémom od ktorého sa odvíjajú následne ďalšie, spojené s krízou a nešťastím. Existujúce zariadenia núdzového bývania majú nedostatočnú kapacitu. A, samozrejme, nie sú špecifikované a tak sa stáva, že obeť odmieta prostredie útulku, lebo zariadenia sú zmiešané, a necíti tak bezpečie.
Jediný spôsob je vytvorenie Bezpečného ženského domu, no znova narážame na problém byrokracie a podmienok jeho vytvorenia. Aby sa sa rozumeli, mimovládne organizácie sú zväčša neziskové, a tak odkázané na pomoc štátu alebo sponzorov.
Ak sa nám podarí udržať činnosť Miesta prvého kontaktu aj v budúcom roku, našou víziou je vytvoriť Bezpečný ženský dom a rovnako tak bezpečné miesto pre mladé dievčatá z detských domovov a tak zabrániť asociálnosti.
P.S: Na tému DOMÁCE NÁSILIE pripravujeme seriál. Podeľte sa o tento článok, a potom aj o ďalšie s vašim okolím. Lebo…možno neviete, čo sa vo vašej širšej rodine alebo u suseda deje…
O prechode sa hovorí a píše v poslednej dobe dosť veľa. Málo pozornosti sa však zameriava na obdobie perimenopauzy, ktoré trvá zvyčajne 5 rokov pred samotnou menopauzou. Niektoré ženy badajú prvé príznaky už v štyridsiatke, iné vo veku 45 rokov. V tomto období je rozhodujúce vedieť, čo vás čaká v samotnom prechode (klimaxe) a čo je potrebné nastaviť, aby ste zvládali život komfortne a bez problémov.
Čo sa deje počas obdobia pred prechodom (perimenopauza)?
V tomto obdobá začnú vaše vaječníky produkovať menej hormónu – estrogénu. To spôsobí, že stúpne množstvo FSH ( folikulo stimulačný hormón). Ten je napríklad zodpovedný za rast a vývin vajíčok. V perimenopauze sa preto menštruačný cyklus skracuje. Toto je pre mnohé ženy častým prekvapením – sú málo informované.
Ako zvládať prechod a perimenopauzu?
Traduje sa, že v prechode začne menštruácia vynechávať. Áno to sedí. Ale pred týmto obdobím sa žena pohybuje v „predprechode“ a tu sa naopak cyklus skracuje. Často opakovaná menštruácia je pre organizmus, ale aj psychiku ženy vysiľujúca.
Do samotného prechodu žena vojde vtedy, ak sa menštruácia vytratí a za posledných 12 mesiacov úplne vypadne.
Prechod a nadváha
Nadváha a najmä ukladanie tuku v oblasti brušnej steny sú nielen nepríjemné ( musíte meniť šatník a štýl obliekania), ale sú aj rizikovým faktorom počas samotnej menopauzy. Nadváha totiž pôsobí ako silný stimul a spôsobuje, že návaly tepla budete pociťovať výraznejšie, ako keby bola vaša váha optimálna.
Príklad zdravého jedla – Nela Sullens
Je síce pekné pohladiť si dušu a svedomie rôznymi obrázkami a výrokmi na sociálnych sieťach:
„Pravá krása ženy nie je v jej postave, v spôsobe oblečenia, v šatách, ktoré nosí alebo štýle jej účesu. Krásu ženy vidno v jej očiach, pretože sú oknom do jej duše, miestom, kde prebýva láska.“
Ale vo chvíli, keď vám nadváha spôsobuje nekvalitný život, je vám múdry citát nanič.
Nadváha totiž vplýva na vaše zdravie. A v období predprechodu a prechodu zvlášť.
Je preto dobré, začať si sledovať kalorický príjem a najmä – ak ste doteraz necvičili – zaradiť do života pravidelný pohyb. Už 30 minútová rýchla chôdza dokáže s vašim telom zázraky. Fungovanie vášho tela sa mení. Ak budete robiť to čo doteraz, tak sa veľmi rýchlo môžu dostaviť výsledky, ktoré posunú ručičku na váhe tam, kde ju nechcete.
Vaše telo v období predprechodu a prechodu potrebuje vyváženú stravu. Obmedziť tuky a cukry, zaradiť výrobky, ktoré obsahujú kalcium, vitamíny a dostatočný pitný režim. Dôležité je tiež nezabúdať na preventívne prehliadky. Tie vám napovedia, či sú hodnoty minerálov, vitamínov, železa, cukru, štítnej žľazy…v norme. Podľa výsledkov vyšetrení budete vedieť, čo vášmu telu chýba a podľa toho budete vedieť sami, alebo za pomoci odborníkov vašu stravu vyvážiť.
Zlý spánok, nespavosť počas prechodu a perimenopauzy
Ďalšou nástrahou obdobia pred prechodom a samotného prechodu je zhoršený spánok. Mnohé zo žien síce večer zaspia, ale v polovici spánku sa preberú a zaspať už nevedia. Ráno sa budia unavené, čo samozrejme pôsobí na ich pracovný výkon a na celkovú náladu počas dňa. Preto je vhodné nenechávať nespavosť len tak. Ideálne je konzultovať možnosti s vašim lekárom (gynekológom).
Či to bol skutočne štvrtok, to si vlastne nie som celkom istý, ale pri aplikovaní vylučovacej metódy som k nemu dospel. A prečo táto ilustračná foto? To sa dočítate dole…
Pondelok to byť nemohol. Pondelok je jednoducho deň, kedy začína nový týždeň a vtedy nie je priestor na záhady, mystériá, snívanie. Utorok je príliš blízko pondelka a príliš ďaleko od víkendu, takže je to deň, ktorý musí človek, tak nejako prežiť. Streda už začína mať pach konca týždňa, teda by prichádzala do úvahy, ale akosi nekorešponduje s pocitmi, ktoré sa mi pri tej spomienke vynárajú.
Ideálny by bol piatok, lebo to je deň ako stvorený, na čokoľvek dobré.
Ten to, ale nemohol byť, lebo si pamätám, že po tom mysterióznom dni sme sa druhý deň opäť stretli v škole. Teda ostáva len štvrtok. Znalci môžu namietať, že mohla byť pracovná sobota, ale to vylučujem. Ťažko mohol byť piatok, pred pracovnou sobotou, mysteriózny.
Možno nepiatkový, to hej, ale mysteriózny?
Teda na základe pocitu, racionálneho vylučovacieho procesu a vôľového rozhodnutia, som stanovil, že jediná možnosť je štvrtok. V ten deň, som ráno vstal, pozrel som von z okna a nič. Teda nič. Bielo. Ale nie sneh, hmla. Taká, že z desiateho poschodia nebolo vidno na zem. Nebolo vidno nič a nikam, iba bielo. Rýchlo som sa obliekol a vyrazil do školy, lebo bolo jasné, že toto nie je len tak. Po ceste som nabral Feza, lebo býval o panelák bližšie ku škole a už sa to aj začalo.
“Pozri, vyzerá to, ako dva guľové blesky,” ukázal Fezo na pomaly sa pohybujúce svetlá, vznášajúce sa nad cestou.
“O tých som čítal, vraj vznikajú počas búrky aj keď dodnes nikto nevie ako presne.”
“Hej, najčastejšie počas búrky, ale niekedy aj mimo nej. Jeden vraj vletel ľuďom do domu odtiaľ vyletel von až nakoniec sa ponoril do suda s vodou a všetka voda z neho vyvrela.”
“To muselo byť bohovské,” odpovedal som a oči mi isto žiarili ako tie guľové blesky.
Kým sme prišli do školy, stihli sme ešte prebrať horor Hmla, ktorý netuším kde sme mohli vtedy vidieť.
Atmosféra hmlistého dňa nepôsobila iba na nás. V škole sme na niekoľkých hodinách s paniami učiteľkami a aj s niektorými súdružkami, viedli zvláštne diskusie. Napríklad o bermudskom trojuholníku, v ktorom sa strácali lode aj lietadlá. Samozrejme o UFO a mimozemšťanoch.
Vášnivo a odborne sme sa sporili o tom, či už na Zemi pristáli alebo nie a každá strana bola neochvejne presvedčená o svojej pravde, ako inak. Tiež o príšerách z morských hlbín aj z jazera Loch Ness. Jeden učiteľ nám rozprával fascinujúce veci a hypnóze, ktorá dokázala človeku privodiť najrôznejšie stavy.
V tomto kontexte nemohla chýbať telepatia a telekinéza a aj akási záhadná psychotronika. Bolo to zaujímavé, zábavné, záživné a fascinujúce, čoho dôkazom môže byť fakt, že si na to tak dobre pamätám. Dodnes, keď je hmla si na to spomeniem. Bolo príťažlivé premýšľať o všetkých tých záhadách a tajomstvách. Dá sa povedať, že to o čom sa budúcim tvorcom Aktov X mohlo vtedy iba snívať, to sme my už žili.
A prečo tento ilustračný obrázok? Spolu s ďalšími ľuďmi Martin práve absolvuje 10 týždňový kurz Wim Hof pod vedenímViktora Schillera. Článok o priebehu prinesieme už onedlho. Aj s vysvetlením, prečo Maťo vyzerá takto „mysteriózne“ : )
Tento článoček bude na tému: „Ako neopakovať dokola rovnaký život, ako mali naši rodičia?“ Ženský element potrebuje vzťahy. Mužský element potrebuje slobodu.
My, ženy dospievame v tehotenstve a po pôrode dieťaťa zo dňa na deň. Muži už nemajú prechodové rituály, vojny, utrpenie, kedy musia dospieť. Mužom sa niekedy nepodarí dospieť ani v zrelom veku. Ostávajú nepripravení na zodpovednosť a zmeny života. Pre väčšinu žien je na prvom mieste vzťah a až potom sloboda. Pre väčšiu mužov je na prvom mieste sloboda.
Čo v takejto situácii pomôže žene, aby prežila pekný život s mužom? Ťažká otázka. Ľahká odpoveď. Muž nepotrebuje slúžku, ale kráľovnú. Neveríte? Kráľovná mu dá mantinel, KOMUNIKUJE s mužom ÚPRIMNE, v kľude, čo jej vadí a čo má rada. Muž je rád, keď vie, na čom je.
Prečo sa bojíme vyjadriť svoje pocity? PRETVARUJEME sa aj vo vzťahoch a snažíme sa mužom vo veľa veciach vyhovieť. Aj preto narastá počet týraných žien. Ak muž nedostane mantinel , žena psychické a fyzické násilie MASKUJE, ostatní sa to nedozvedia. Trauma sa nemôže ukončiť. Ukončí sa vtedy, keď to všetci uznajú a vedia. Keď to zastavíme, potom môžeme všetkým ODPUSTIŤ. To je pre naše zdravie veľmi dôležité. Máte z tohoto strach? Zbytočne.
Muž má rád, keď sme šťastné samé so sebou. Sme samé sebe zdrojom šťastia. Sme doma vo svojom tele, zadobre so svojimi pocitmi. Sme ukotvené v sebe, spokojné vo svojom tele a dokážeme nájsť zdroj šťastia a kľudu v sebe. Potom sa muž môže pri nás UVOĽNIŤ. Píšem stále o tele, lebo to je často terčom našej ženskej nespokojnosti.
Keď nedokážeme milovať svoje telo a dušu, máme „zranenia“, naučme sa to! Je na to plno kurzov, koučov a psychológov. Rodičia nás nechtiac deptali, médiá nás manipulujú a rôzne techniky nás odpútavajú od seba. Muž sa chce v skutočnosti o ženu starať.
Žijeme však vo svete samostatných žien. Boli sme odmalička vychovávané „povojnovými“ babičkami a ich dcérami tak, aby sme si so všetkým poradili ako chlapi, alebo „bojovali“ a boli zároveň „ dievčatká poslušné a starostlivé“. Muž týmto stráca svoju rolu ochrancu.
Ak sa chceme z tohto žensky vyhrabať , mali by sme vymeniť spôsob komunikácie namiesto :
“ Potrebujem = visím na Tebe“ , za „Potrebujem = vyjadrujem Ti to bez tlaku, chcem byt obdarovaná“.
Pochvala muža, bez irónie, je následne nutná.
Muž sa chce cítiť ako rytier. Dovoľme mužom, aby robili niečo pre nás. Keď je niečo ťažké, poprosme o mužskú podporu.
Námietka od ženy: „Ale ja si dokážem odniesť kufor. Naložiť auto. Kosiť. Fúrikovať. Stavať. Zarábať. Dokážem byť bez lásky, bez nehy, bez objatia.“
„Ty ma vôbec nepotrebuješ?“, hovorí muž.
Keď pre nás niečo spraví, pochváľme ho. Dajme mu energiu. Muž chce živosť nášho tela. Aby sme boli ukotvené v sebe, vo svojom tele. Cíti UVOĽNENIE vtedy, keď sme kráľovnou, nie Barbinou svojho tela.
„Celý život, som sa učila byť rozumná, racionálne myslieť, neprejavovať emócie, nevnímať svoje telo zvnútra, iba zvonka. Celý život som sa vzďaľovala mužovi vedľa seba. Nevedela som ho v bežnom živote pohladkať, poďakovať sa mu a dať mu nehu. LÁSKA nie je len sex.
Konečne som sa to naučila a učím to ďalej. Ak sa chceš presvedčiť, príď na môj seminár. Tento článok nie je KOUČING. Koučing je metóda, ktorá Ti pomôže vrátiť sa k sebe.
Začína sa to nenápadne, hovorí o zberateľstve rekordér Robo Papán. Napríklad pri zeleninovom aspiku…
Rodinku, ako sú Papánovci z Banskej Bystrice, nestretnete len tak. Robo aj Anka podľahli zberateľskej vášni. Dokonca jeden z nich je hrdým rekordérom, zapísaným v Slovenskej knihe rekordov.
Robo je profesiou strojár, ale je vášnivý amatérsky kuchár. Raz, keď chystal občerstvenie na rodinnú oslavu, padli mu do oka kalíšky na vajíčka, ktoré patria k obedovej sade. Vymyslel si, že urobí do nich predjedlo, zeleninu v aspiku. Lenže mal ich iba šesť kusov a to bolo málo.
„Tak som začal zháňať ďalšie na facebookovej Burze starých vecí. Pôvodne som chcel dokúpiť iba šesť kúskov, ale ľudia mi ich ponúkali, tak som kupoval.“ V podvedomí už tušil, že vlastne buduje zbierku. Aspik odvtedy nerobil, ale kalíškov pribúdalo.
Veď to je už rekord!
Na internetovej burze ho ľudia poznali a automaticky mu nielen priamo ponúkali ďalšie kúsky, ale ak videli niekde inzerát, upozorňovali ho, aby neunikol jeho pozornosti. A kalíškov pribúdalo a pribúdalo. Robo je spontánny človek so zmyslom pre humor a často pridáva na burzu aj vtipné komentáre.
Raz, len tak medzi rečou v nejakej debate prezradil, koľko „vajcovníkov“ už má. Zberateľská komunita usúdila, že to je už istotne rekord a poradili mu, aby sa skontaktoval s Igorom Svitkom zo Slovenskej knihy rekordov. A veruže to bol rekord! Od roku 2017 je zapísaný v knihe slovenských rekordov ako majiteľ najväčšieho počtu vajcových kalíškov.
Koľko ich vlastne má?
Ak sa pýtate, koľko ich musíte nazbierať, aby ste Roba Papána porazili, tak sa musíte snažiť. V čase, kedy sme robili tento článok, ich mal 594, ale to číslo už dnes nemusí byť aktuálne. Pribúdajú totiž takmer každý deň. A má modely od výmyslu sveta! Podarilo sa mu splniť si sny (aj s pomocou zberateľskej komunity na sociálnej sieti).
Veľmi túžil mať kalíšky s motívom, ktorému sa hovorí Tri Grácie a kalíšky s tzv. rokokovým vzorom. Oba už zdobia jeho zbierku. Tri Grácie dokonca získal priamo z fabriky, kde ich špeciálne pre neho vyrobili.Vlastní zopár unikátnych kúskov. Kovové z limitovanej edície švédskeho nábytkárskeho giganta, drevené s aplikáciou výšivky, alebo s čiapočkou, či „viacnásobné“ vajcovníky.
Manželka ich zháňa tiež
Zbierka sa utešene rozrastá aj vďaka Anke. Nielenže vypratala vitríny v obývačke, ale pomáha zháňať nové kúsky. „V mojom veku, mám 55 rokov, je to už také „zabíjanie času“, hoci mám dve malé deti- 4,5 ročnú Paťku a 1,5 ročnú Terezku. Lenže keď zberateľstvo už raz človeka chytí, tak mu je ťažko ujsť, vymaniť sa z jeho pazúrov. A ešte keď vás v tom podporuje aj manželka a veľa úplne cudzích ľudí, na rôznych internetových burzách, ujsť sa tomu nedá,“ hovorí Robo. Stačí tam spomenúť, že hľadá to a to, a stáva sa, že do týždňa to má doma! Takže zbiera, zbiera, byt sa, pomaly zapĺňa…
Ostatné zbierky
Robo zbiera aj iné veci. Malé fľaštičky alkoholu (okolo 142 kúskov), perá (okolo 2500), magnetky, známky, lyžičky s obrázkami (vyše sto), a vidím aj náznak zbierky šperkovničiek v tvare vajca. A ešte niečo, o čom som nikdy v živote ani len nepočula, že môže byť predmetom zbierky. Etikety z ovocia! Má ich prehľadne skatalogizované…
To ale stále nie je všetko. Ďalšiu rozsiahlu zbierku buduje Robo z kuchárskych kníh (292 ks) a zo starších vydaní kníh Agathy Christie. A ešte dodá, že má aj desať plných albumov poštovýchznámok!
Ani knihami sa zberateľstvo v tejto rodine nekončí. Robo prizná, že sa mu veľmi páčia etažéry (poschodové servírovacie taniere, poz. aut.) Zatiaľ ich nezbiera, v byte už by na ne nebolo miesto. Zdôraznila by som slovko ZATIAĽ, lebo ako Roba poznám, raz sa to začne.
Aj Anka zbiera
Spoločnú vášeň majú manželia Papánovci pre africké fialky. Sú všade, kam oko padne.Stará sa o ne najmä Anka. Ona si tiež buduje svoju vlastnú zbierku. Zapáčila sa jej hračka ktorej sa hovorí Mončičák. Sú to tie rozkošné japonské figúrky, ktoré frčali u nás najviac na začiatku osemdesiatych rokov.
Ťažko povedať, či sú to medvedíci, alebo opičky, ale napokon, na tom nezáleží. Dnes zažívajú svoj obrovský comeback. Anka ich má už 128 kusov, najmenší má 3 cm a najväčší 48 cm. Vždy sa to u nich doma začína vetou – kúpim si jeden, dva kusy. A zrazu ich je celá kopa… Lebo už vidíte, že sú medzi nimi rozdiely a chcete mať všetkých. Vyrábajú sa stále, ale Anku zaujímajú najmä tie staré.
„Spoznáte ich podľa toho, že na lístočku je uvedený rok výroby. Najviac si cením nenápadný kúsok, ktorý je stále v pôvodnom balení a s cenovkou 25 tuzexových bonov, “ hovorí Anka, v civile zdravotníčka.
Ty sa v tom vyžívaš!
A na záver dám slovo opäť Robovi:
„Už som si aj vravel, že kašlem na to a všetko predám. Raz som, viac-menej zo žartu, ponúkol kalíšky na internetovej burze. Ibaže ľudia ma mali už prekuknutého, vôbec neverili, že chcem predať celú zbierku a písali mi – nebuď blázon, nepredávaj to… Tak som zbieral ďalej. Je pravda, že niekedy mám toho už ozaj dosť.
Mám plnú obývačku vajcovníkov, padá na to prach. Niektorí ľudia na burzách ma už poznajú a pýtajú za obyčajné kalíšky nehorázne sumy. Asi si myslia, že nehľadím na peniaze a kúpim všetko za akúkoľvek cenu. Ale ja nekúpim! To je ten moment, keď ma to prestáva baviť.
Na druhej strane, sú ľudia, ktorí mi krásne kúsky aj darujú – za poštovné, alebo len tak, s tým že – veď mne je to naprd a ty sa v tom vyžívaš, tak tu máš, ber si to! A tým veľmi pekne ďakujem! V takom momente sa moja zberateľská vášeň zase rozhorí veľkým plameňom.“
Ornamentálna vlna, ktorá sa ešte stále valí konzumom tohoto obdobia, záplava folklórnej tematiky je in a trendy v akejkoľvek podobe…
Bez ladu a skladu
Firmy „švácaju“ na produkty kadečo bez rozmyslu, len sa viezť na módnej vlne, s úmyslom jediným! A to je zisk…
Prihliadnutie k súzneniu tradičného a moderného zvláda len veľmi málo týchto firiem, čo je samozrejme veľká škoda…
Ako to bolo kedysi?
Sedím pred starou knižnicou a do zrakového vnemu mi padla kniha Slovensko v socialistickom Československu, kolektív autorov, medzi nimi aj známi fotografi Karol Plicka a Eugen Lazišťan.
Tvorbu týchto dvoch pánov asi netreba predstavovať. A ďalšie fotografie, si isto, hlavne tí skôr narodení viete predstaviť. Ako pôsobia a tiež, aké témy obsahujú.
No mňa zaujali kresbičky Ladislava Gudernu.
Vyvolávajú síce vo mne trpkosmiešny pocit, no nemôžem si pomôcť, tie ornamenty v rohoch ma celkom priklincovali, rovnako ako aj kresbička na obale knihy.
Socík sa k tradíciám staval všelijako a pofidérne, ale zvládnutie štylizácie slovenských ornamentov v podaní výtvarníka z toho obdobia je skvelé…
Slovenský ornament za socializmu a dnes…
Prečo to dnes nejde? V čase moderných technológií, informácií? Takmer celé Slovensko je v používaní ornamentov samý plevel, samozrejme až na svetlé výnimky.
Do čakárne, spoločnej pre tri ambulancie obvodných lekárov sa pomaly a opatrne presúval invalidný vozík mladého dievčaťa, ktoré bolo obdarované nielen telesným, no i duševným ochorením. Velikánske kreslo ozdobené vtipnou ŠPZ s menom dievčiny tlačila jej krehká sestra prekvapivo obratne a s veľkým nasadením.
Jej dievčenský vzhľad podporený ružovou mikinou a blond vlasmi v neposednom cope…to je len dobré krytie, pomyslím si pri rýchlom pohľade do jej modrých múdrych očí.
Na rozdiel od ostatných v čakárni, ktorí sú príliš ponorení do vlastnej bolesti alebo príliš ľahostajní k dianiu okolo, vítam dvojicu prianím pekného dňa a úsmevom. Aby sa necítili v plnej čakárni nepríjemne a aby dievčence vedeli, že keby niečo, priskočím pomôcť. Ružová víla zachytila môj signál a s decentným úsmevom prikývla.
Vie, že viem, že nie je z cukrovej vaty.
Je to len umne maskovaná Amazonka, Xena bojovníčka. Pripravená dokonale sa postarať o sestru, sama a proti celému svetu. Umiestnila vozík do čo najpohodlnejšej pozície, aby sestra napriek obmedzenej hybnosti hlavy, mohla pozorovať dianie a pokorne si vylosovala z krabičky pri dverách vysoké číslo časenky.
Ticho sa posadila vedľa sestry Martinky. Bolo mi veľmi ľúto, že nikoho z čakajúcich ani len nenapadlo, aby túto dvojicu pustili dopredu. Ja osobne tak robím vždy, aj keď príde tehotná mamička. Dlhý pobyt v infekčnom prostredí totiž môže mať pre nich doslova fatálne následky. Verte mi, som jedným z nich.
Nik sa nezľutoval, ešte sa začali škaredo hádať, kto koho predbehol a kto je aký chudáčik, že tam musí čakať. Takéto situácie ma pravidelne dovádzajú do úžasu.
– Jo! A najviac pindria dedkovci, čo im doma malé deti plačú.
Dodáva vždy sarkasticky moja múdra kamoška Ria.
Zlý vzduch v malom priestore čakárne ešte zhustne ich zlobou a nervozitou a pachom urazeného ega.
Pozorujem ružovú vílu, či sa ozve a nepošle ich všetkých do … glutea maxima. Ale ona len smutne sedí a drží Martinku za poskrúcanú ruku. Asi už nemá silu na takéto vopred prehraté boje s ne-ľudskosťou. Celému ohňostroju márnosti naraz kraľuje práve ťažko chorá Martinka.
Pobavene veselými očkami sleduje divadlo v čakárni, tí divoko gestikulujuci ľudkovia červení a hluční jej pripadajú na umretie smiešni. Nežne sa usmieva pokrivenými ústami s desivým predkusom. A je tak krásna a dôstojná na svojom doživotne pridelenom tróne.
Povznesená nad ich úbohosť. Kiežby oni videli svoj obraz v jej očiach, zaplakali by. Kiež by oni dokázali vidieť jej krásu, tak ako ja.
Kľakla som si k sestrám, priamo k nohám kráľovnej pokoja, pohladkala som ich obidve po rukách.
-To je kriku, že?
Prihováram sa dievčencom. Najviac je čakaním ohrozená Martinka!
Ružová víla sa pousmeje a Martinka múdro prikyvuje ťažkou hlavou.
Zrazu je v čakárni ticho, slová zamrzli v priestore, zúrivo čašníkovi bojovníci zložili zbrane. Podaktorí sklopili oči, iní svoj spravodlivý hnev presmerovali na mňa , lebo som si dovolila vstúpiť do ich ringu. Neviem ako dlho ešte museli krásne sestry čakať, musela som na ďalšie vyšetrenie. Či sa našiel niekto, komu ešte nezhavranelo srdce…
Odchádzala som z čakárne v sprievode nasratých pohľadov páliacich v chrbte. Ale mne je to fuk dámy a páni. Mne totiž všeličo v tele nefunguje, ale srdce áno. A chrbtica drží ako helvétska viera. Keď vidím nespravodlivosť a utrpenie, nesedím na mojej krásnej riti, postavím sa a riešim. Mám odvahu a vlastný jednoznačný názor. A neváham ho použiť.
Možno si to neuvedomujete, oslepení dôležitosťou vlastných životov, že keď raz príde čas a vy sa dostavíte do nebeskej čakárne, bude tam už možno sedieť Martinka na svojom tróne. A bude si vás pamätať – môžte si byť smrteľne istí.
A s úsmevom bude rozdávať časenky na vstup do raja.
Nad sviatkom všetkých svätých sa zamýšľa Monika Macháčková.
Jesenná nostalgická atmosféra. Vlhký studený vzduch sa zahryzne do kostí. Do kostí nás živých, čo ideme s vencom a kahancom k hrobom svojich drahých. Dušičky. Smutný sviatok. Ale dôležitý.
Pamätám si z detstva, ako som sa zakaždým stojac pri hroboch pýtala sa rodinné súvislosti. Kto bola táto pani, v akom sme príbuzenskom zväzku, kde býval tento ujo, kto je ešte jeho rodina… A keď som podrástla, pri hrobe mojej prastarej mamy, ktorá zomrela v roku 1956 a nikdy som ju nemohla zažiť, som namiesto studeného kameňa tam cítila reálnu bytosť. Mamo starú, ako sa jej v našej rodine dodnes hovorí. Už som poznala historky o nej, vedela som, že piekla fantastické buchty, že rada cestovala so svojím starým kufrom, do ktorého sa balila celý deň.
Zbalila sa a hodinku sa s ním prechádzala po dome, aby zistila, či je všetko tak, ako má byť. Či ju to neťahá na jednu stranu. Ak nebolo všetko podľa jej predstáv, prebalila kufor a prechádzala sa znova. Až kým nebolo všetko v najlepšom poriadku. Jej hlášku:
– Týmto je ni hodnô nič uvariť, všetko hneď zožerú – používam aj ja.
S láskavým humorom, ako to zaisto myslela aj ona.
Rokmi začali pribúdať hroby tých, ktorých som poznala a milovala.
Starí rodičia, ktorí ma toho naučili o živote veľmi veľa. Babka sa nedožila môjho syna a tak som jej ho išla ukázať keď sa narodil. Na cintorín. Morbídne? Mne to tak nepripadalo. Aj doma som sa jej prihovárala, ale cintorín je miesto, kde sa stíšim. A hoci som presvedčená, že duše sú všade tam, kde na svojich milých myslíme, na cintoríne to vnímam inak.
Alebo iný príklad. Pred pár dňami by mala meniny Klára. Moja teta, mamina najmladšia sestra. Zomrela pred 27 rokmi, keď mala iba 36 rokov. Bola odo mňa staršia o dvanásť rokov. Ja som bola veľmi mladá a smrť som vnímala, najmä tú jej, ako veľmi nespravodlivú. Strašne som plakala…odvtedy som prešla veľký kus cesty aj ja. Nie, smrť som nepochopila, ale zmierila som sa s tým, že patrí k životu. Nevytesňujem ju, uvedomujem si jej prítomnosť.
Rok po roku sme odprevadili s manželom našich najbližších. Najskôr jeho otec, potom mama.
A na ďalší rok, veľmi nečakane nás opustil môj otec.
Cintorín je teraz miesto, kam chodím často.
A vidím, kto chodí pravidelne, kto sa stará o hroby svojich príbuzných a kto príde raz za rok teatrálne položiť kvety.
Mŕtvi patria k nám živým. Nemali by sme na nich zabúdať. Po celý rok. Pri hocijakej činnosti. V ktorejkoľvek hodine. Nie iba vtedy, keď nám to prikazuje kalendár a všeobecný marketingový ošiaľ. Všade samé kahance a chryzantémy…
Ozaj, a viete, čo sa vraj deje, ak na Dušičky prší?
Vtedy vraj mŕtvi oplakávajú svoje hriechy.
Čo tam po hriechoch, mŕtvi už sú v inej dimenzii a istotne museli skladať účty za celý svoj život. Nám živým neprináleží súdiť ich.
Milujme ich, myslime na nich. Lebo skutočne zomrú až vtedy, keď na nich prestaneme spomínať.
„Ľudia bojujú za pravdu, a tej je to úplne jedno.“ (autora si nepamätám)
„Bez poznania klamstva, by sme nepoznali hodnotu pravdy.“ (autor: ja )
Nedávno sa mi vybavil zážitok z detstva. Bola som druháčka, možno tretiačka na ZDŠ a prvý raz v živote som dostala trojku. Už ani neviem z čoho to bolo. Dovtedy samé včielky, jednotky, dvojky a zrazu TOTO!
Bála som sa priznať rodičom a s malou dušičkou som očakávala (do tohto momentu) neutrálnu otázku:
-Kde máš žiacku knižku?
Mojou detskou hlávkou sa preháňali strašidelné scénáre toho, čo asi bude nasledovať a tak som premýšľala, ako to pred našimi utajiť. Zrazu švác! Nápad bol na svete. (Keď som si na to pred pár dňami spomenula, musela som sa nahlas smiať. )
Vzala som žiacku knižku, pero a zaliezla som pod stoličku. No, nie úplne celá, trčali mi spod nej nohy. Ležiac na bruchu, otvorila som trojkou poškvrnenú stránku a krasopisne som cez ňu napísala jednotku. Na otázku našich, prečo mám v žiackej takýto novotvar, som s naprosto nevinným výrazom zahlásila:
-Súdružka učiteľka sa pomýlila.
Jasné že ma najbližšie rodičko odhalilo, ale dodnes si viem vybaviť pocit uspokojenia, ktorý som prežívala, keď som tú trojku prepísala.
Vzorec „dobrého dievčatka“
Všetky moje klamstvá neboli takéto úsmevné. Mnohými som zakrývala svoje omyly, prešľapy a pochybenia. Nikto ma neučil, že chyby sú kamošky, vďaka ktorým sa v živote učím.
(Našťastie som v tomto smere „nafasovala“ fajn rodičov.)
Počas svojho výskytu na všetkých školách som bola neustále utvrdzovaná v tom, že chyby sú neprijateľné a trestom je zlá známka.
Klamstvá som sa naučila používať ako ochranu pred pucungom rodičov, ako únik – ak som sa chcela niekomu, či niečomu vyhnúť, aby som ukryla svoje „nedostatky“ a nemusela sa za ne hanbiť… nuž a bez sebaklamu by táto čeliadka rozhodne nebola kompletná.
Tento prístup som v nejednom prípade považovala za úplne normálny. Navonok som sa naučila ukazovať to, čo moje okolie prijímalo a za čo som dostávala plus hodnotenia. Zrodilo sa dobré dievčatko.
-No a čo, že to nie je tak úplne pravda?
-Veď všetci to tak robia.
Keď sa klamár, stane lekárom
Nebola som v tom sama. Stretávala ľudí, ktorí klamali mne a našlo sa medzi nimi i zopár patologických. Nedokázala som rozlíšiť, kedy klamú a kedy hovoria pravdu. Zažívala som pri nich len zmätok, napätie, zlosť a ak som mala možnosť, vždy som sa im vyhla.
Vďaka nim som začala prehodnocovať „normálnosť“ tohto konania. Začala som si všímať, čo sa deje v mojom vnútri keď chcem použiť výhovorku, či klamstvo. Fakt nepríjemné pocity.
Vedľajší účinok?
Strach a napätie, pretože si to MUSÍM pamätať.
A ďalší vedľajší účinok aj s devastačným pôsobením – vedomé, alebo podvedomé znižovanie sebahodnoty, pretože kdesi hlboko vnútri viem, že som klamárka!
A ešte jeden vedľajší účinok – keďže viem, že klamem, automaticky nastupuje pocit viny.
Rodičia ma predsa od malinka učili, že klamať sa nemá. Tento pocit má veľmi silnú vibráciu, ktorú ľudia opäť vedome i podvedome odhaľujú s presnosťou detektora kovov. Výsledkom býva vydieranie. Ak nechcem tento pocit viny vnímať, radšej podľahnem a ako čerešničku na tortičke si rozviniem i vzorec obete. Veď ako vydieraná, iné ani byť nemôžem. Však?
-Páááni moji! Ďakujem za toto poznanie. Hurááá, sem s pravdou!!!
Prečo sa oplatí žiť v pravdivosti? Pravda oslobodzuje
Obvykle sa ju bojíme hovoriť nahlas, pretože:
-Čo ak sa ten druhý urazí?
-Čo ak ho zraním?
-Čo ak ma vyhodia z práce?
-Čo ak ma za ňu potrestajú?
-Čo ak ma prestane mať rada / rád?
Takto by som mohla pokračovať veľmi dlho. Čo s tým?
Je mnoho prístupov, spôsobov i riešení, ktoré je možné človeku doslova ušiť na mieru.
V mnohých a mnohých prípadoch platí:
-TO nie je o mne, ale o NEJ, či o ŇOM.
Vyhodili ma kvôli tomu z práce
A viete čo ľudia dobrí? Dodnes som tomu človeku nesmierne vďačná, pretože až potom som si uvedomila, že som v nej zostávala len a len kvôli kolegom. Samotná robota ma nijako zvlášť nebavila.
A vedľajší účinok?
Nevyčísliteľný.
-Zistila som, že si dokážem nájsť omnoho lepšiu prácu.
-Mala som skvelý pocit, pretože som sa nenechala vydierať.
-A? Sebahodnota.
To je to, kvôli čomu sa ľahko necháme manipulovať alebo vydierať, ak TO máme podvýživené, alebo nebodaj na bode mrazu. Tá moja sa vtedy s ľahkosťou vznášala, ako pierko v povetrí.
Moja cesta k pravdivosti
Sprevádzalo ma nej veľké množstvo ľudí.Som im nesmierne vďačná a za všetkých spomeniem aspoň mojich dvoch fantastických bratov, (už nebohého) môjho učiteľa Alexandra Ikrinského (to on mi priniesol knihu Vnútorné cviky pre zdravie), Zuzku Doktorovú Zajacovú (ktorá ma zachránila v mnohých smeroch) a jej maminku Violku Zajacovú, Katarínu Ďurove (ktorú môžete poznať ako Katarínu Runu), Ľubku Mackovú, moje priateľky – Ivku Záleskú, Angeliku de Donnovú, Julku Danajovú a ešte veľa veľa veľa nádherných duší.
Mandalovanie v pravdivosti
Danku Dzúrikovú v tejto súvislosti uvediem zvlášť, pretože ma na ceste k pravde pošupla o hodný kus. Angelika mi poslala pozvánku na jej kurz maľovania mandál na tému – Pravdivosť. S radosťou som sa prihlásila, pretože maľujem od detstva a takúto výzvu som si nemohla nechať ujsť.
Vyhne. Príjemná chalúpka na okraji lesa, fantastická strava, niekoľko žienok túžiacich po …každá po niečom. Každá so svojimi bolesťami i radosťami.
Danka. Nádherná čistá duša. S otvoreným srdcom nás sprevádzala pár dní. Hlasom, spevom, za zvukov rôznych nástrojov, pri svetle slnka i sviečok.
Prišli slzy radosti i smiechu, pocity dôvery a súznenia. Otvárali sme sa ako kvietky pri prvých lúčoch slnka. Bez strachu, posudzovania a hodnotenia. Ten pocit slobody a dôvery nie je možné opísať.
Dá sa len prežiť.
Dodnes z tohto stretnutia ťažím, i keď sa udialo (tuším) pred dvoma rokmi. K mojim najkrajším spomienkam patrí básnička, ktorá zo mňa doslova vypadla v priebehu jednej minútky, hneď v prvý večer.
Renata Sarvašová si prežila svoje. V bujarých časoch po páde železnej opony skrachovali v podnikaní. Renata verí, že jej príbeh pomôže ženám, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v podobnej životnej situácii a ukáže im, že dôležité je nikdy sa nevzdávať. Aj keď ju oklame vlastný muž, zinscenujú rozvod a on sa „formálne“ ožení do Ameriky… Manžel ju oklamal fiktívnym manželstvom. Skutočný príbeh, z ktorého mrazí!
Renata, ste učiteľka v materskej škôlke. Prečo sa Renata, ktorá robí v škôlke rozhodla vydať knihu?
Vždy som túžila povedať svetu o mojich často až bizarných zážitkoch. Písaním som si okrem toho spravila terapiu na vyrovnanie sa s minulosťou. Zároveň však vnímam, že každý z nás je obrovskou inšpiráciou pre svoje okolie a naše príbehy, aj tie neľahké, nám slúžia na to, aby sme niečo v živote pochopili, posunuli sa a potom svoje poznanie odovzdali ďalej.
Prežila som veľa neobyčajných momentov a bola by škoda nechať si ich pre seba. Napríklad, keď sme krachovali a môj manžel prišiel s nápadom, že sa formálne rozvedieme a on sa ožení „akože“ v Amerike. A všetko bude fajn. Raj na zemi nastane! NENASTAL… On si užíval a plnil sny a ja neskôr aj s deťmi sme splácali dlhy.
Napriek všetkému som sa nevzdala a dôkazom toho je práve moja kniha. Je to môj splnený sen.
Čím je príbeh najviac zaujímavý?
Asi tým, že je neuveriteľný a pritom skutočný. Nič v mojom príbehu nie je vymyslené. Všetko je poctivo prežité. Príbehy, ktoré píše život sú vždy tie najlepšie. Ako sa hovorí : ,,To proste nevymyslíš…“ Príbeh by mohol fungovať ako príručka toho, čo je človek ochotný urobiť pre to, aby sa mal v živote lepšie. Pre niekoho vtedy neexistujú žiadne hranice. Nezabránia mu ani vzdialenosť, zákon, či morálne presvedčenia.
Moja kniha samozrejme nie je návod, skôr varovanie, že pri plnení svojich snov musíme brať ohľad aj na svoje okolie. Lebo všetko čo robíme, má dôsledky. Jediné rozhodnutie dokáže zmeniť šmahom ruky osudy všetkých ľudí vo vašom okolí.
Aby som bola konkrétna…
Po Nežnej revolúcii sme plní eufórie z nových možností začali podnikať. Zo začiatku sa nám veľmi darilo, ale keď nám prišli do cesty mnohé prekážky a začali nás valcovať dlžoby, išli sme zachraňovať existenciu našej rodiny.
Dokonca sme za úver ručili nehnuteľnosťou nášho zamestnanca. Môj manžel prišiel s nezvyčajným návrhom, oženiť sa za Zelenú kartu v Amerike. Znamenalo to, že sme sa museli rozviesť, on sa „akože“ oženil v Amerike, kde nám mal pripraviť podmienky.
Namiesto toho si však užíval život a v princípe odstrihol celú minulosť. Na mne ostala ťažoba dlhov z podnikania a deti.
Čo všetko ste museli urobiť aby ste uživili a vychovali deti?
Priznám sa, že často som prekračovala svoje limity, aby som zachránila holú existenciu a strechu nad hlavou sebe a svojim deťom. Opúšťala som ich nedobrovoľne a odchádzala od nich s plačom za prácou do sveta, s nevôľou kupovala najlacnejší toaleťák a potraviny so škrekľavými nálepkami – 50%
Mala som vtedy dve možnosti. Opustiť sa a padnúť na dno. Alebo sa zmobilizovať a napriek odlúčeniu a riziku, ktoré so sebou nieslo, pristúpiť na návrh manžela a súhlasiť a veriť, že vybuduje pre nás raj na zemi.
A kým sa tak stane, aktívne zachraňovať sama čo sa dalo. Ale to bol len začiatok. Nestačilo to a ja som sa tiež vybrala za “veľkú mláku” zachraňovať holú existenciu rodiny.
Aká cesta vedie do raja a čo všetko nás na tej ceste postretlo sa dozviete v mojej knihe inšpirovanej skutočným príbehom.
Vzhľadom na citlivé pasáže v knihe, ktoré opisujem veľmi otvorene a bez servítky, sa ma moja dcéra opýtala, či mám odvahu vydať ju pod vlastným menom.
Ako správna slovenská žena som mnoho vecí skryla pod sukňu a dlho mi trvalo, kým mi niektoré veci došli. Mnohé z toho som spracovala až teraz, keď som o tom napísala knihu.
Malá hŕstka ľudí, ktorá ju čítala, si v nej našla to svoje a dostala som výbornú spätnú väzbu. To ma utvrdilo, že ju malo zmysel vydať a dokonca na podnet Soni Borušovičovejpíšem jej pokračovanie. Takže ako to všetko dopadne sa čitatelia dozvedia v jej pokračovaní. Celý príbeh je plný neočakávaných a neplánovaných zvratov.
Môže človek bez skúseností vydať knihu? Dá sa to?
No vidíte, dá sa to. Som toho dôkazom. Aj keď na tú moju, bolo treba dozrieť a nabrať odvahu.
Keď som svoj príbeh začala písať perom na papier, ako to už v dnešnej dobe robí málokto, vôbec som netušila aký zdĺhavý proces ma ešte čaká, kým ju vydám. Prešla mnohými rukami.
Keď som ju konečne prepísala do digitálnej verzie, s jej prvou korektúrou mi nezištne pomáhala spisovateľka Adriana Macháčová. Neskôr mi s opismi pomohla priateľka poetka Soňa Sun Sajenková a vo finále sa jej ujala Soňa Borušovičová z Literárneho domu. Tá bola z knihy nadšená a to ma iba utvrdilo v tom, že je najvyšší čas, aby uzrela svetlo sveta.
Vďaka dobrým ľuďom a ich pomoci pri zrode sa tento môj sen stáva skutočnosťou. 30 rokov po Nežnej revolúcii, po ktorej sa príbeh odohral a vlastne táto udalosť celému príbehu dala základ. Túto svoju osobnú spoveď som sa rozhodla vydať na vlastnú päsť sama, s pomocou a cennými radami Polygrafického centra.
Aktuálne beží projekt na podporu mojej knihy aj na startlab.sk.
Poviem to otvorene – nie som marketér…
…dní do konca zbierky je málo, ale ja stále verím, že ľudia – a nielen ženy – budú chcieť knihu doma. Pretože im poradí ako sa vyhnúť aj tomu, aby sa z nich nestali otroci, ktorí pomáhajú k plneniu sna ich bývalých „partnerov!“
Takže v podstate ju vydávam ja a zároveň všetci čitatelia a ľudia, ktorí sa rozhodli podporiť ma. Verím, že čitateľov poteší pod vianočným stromčekom.
Takto si ju pamätám z detstva a takto si ju rozprávame dodnes.
Žil raz jeden krajčír, ktorý plátal a zašíval ľudské srdcia. Mal veľmi veľa práce. Pracoval od skorého rána do neskorej noci. Každý deň k nemu prichádzali ľudia, ktorým zašíval srdcia, plátal ich, vyberal z nich črepy a rany niekedy aj lepil. Mal mnoho zákazníkov, ale jedného dňa zistil, že ho už práca, ktorú robí nebaví. Často šomral.
Zo dňa na deň bol viac nervóznejší a ušomranejší a tak jedného dňa vstal, obchod zatvoril a rozhodol sa, že zistí, čo spôsobuje ľudským srdciam toľko utrpenia a rán. Prezliekol sa, vzal si zápisník a vybral sa medzi ľudí. Všetko si dôkladne zapisoval.
Chcel zistiť, kam sa z nich stratili tie krásne ľudské pocity, prečo krvácajú a z čoho pramení toľko bolesti.
Čo zistil:
Ľudia stratili dôveru a nádej. Chýbala im láska. Mnohí boli nahnevaní, plní jedu, bez akýchkoľvek priateľov a partnerov. Opantala ich závisť, opantalo ich sebectvo a niektorých aj strach. Videl mužov, ktorí stratili vieru a veľa žien, ktoré stratili nádej. Smutných ľudí, v srdciach ktorých kvitla bolesť.
Hnali sa za peniazmi a báli sa byť dobrí. Zatvorili svoje srdcia a všetci žili iba pre seba. Chýbali im objatia a preto sa motor kazil. Kazila sa najdôležitejšia časť motora. Srdce.
Večer sa vrátil domov unavený, ale celú noc nemohol zaspať. Rozmýšľal nad tým, čo tí ľudia potrebujú. Ako sa vyliečiť z bolesti. Ako im pomôcť, aby sa naučili láske a verili.
Do rána vyhútal, čo tí ľudia s pokazenými a zranenými srdcami potrebujú.
Otvoril obchod a keď začali prichádzať zákazníci s pokazenými srdcami, posielal ich na detské ihriská a do sirotincov.
Veril, že to, či sa ich srdce opraví závisí od toho, ako budú deti vnímať a čo sa od nich naučia.
Vedel, že deti majú srdcia čisté.
Lásku dávajú, nielen očakávajú. Objímajú spontánne, liečia úsmevom a vďačnosťou. Sú otvorené, úprimné a majú srdcia teplé.
Krajčír vedel, že ak sa ľudia s pokazenými srdcami toto od detí naučia, bude celý náš svet plný dobroty.
Celý rok, každý deň, nielen na tých pár dní, keď sa dejú Vianoce!
Napriek tomu, že som predvčerom bola vonku len v krátkom tričku, vianočné reklamy sa už valia zo všetkých dostupných kanálov. V momente, ako si spomeniem na tie masy tiel, ktorými by som sa mala predierať v nákupných centrách, mi príde nevoľno. Asi je nás takých viac, čo pociťujeme podobnú úzkosť a darčeky riešime výhradne cez počítač.
Košík – karta – kuriér a vybavené.
Obchodníci vycítili tento potenciál a čím ďalej tým viac obchodov a značiek presúva svoje podnikanie do online priestoru. A využívajú rôzne drobné triky, aby sme nakúpili práve u nich a nie u konkurencie. Chcete napríklad kúpiť darček mužovi. V jeden deň si prezeráte parfém, hodíte ho do košíka a browsujete ďalej. Čo majú ešte nové? Prihodíte dve masky v akcii, tonikum na podráždenú pleť, ktoré ste si už dávno chceli dopriať a trendy rúž, ktorý ste včera videli na nejakej modelke.
Pri pohľade do košíka sa zhrozíte z výslednej sumy a tak stránku radšej vypnete. Bez toho, aby ste čokoľvek kúpili. Začnete premýšľať o inom darčeku – lebo dať toľko peňazí za parfém sa vám nechce. Pozriete si stránku s vtipnými tričkami a technologickými vychytávkami, veď aj tým by sa potešil. Po hodine ste z toho takí unavení, že nakoniec radšej nekúpite nič.
Na druhý deň vám cinkne mail – z toho parfémového obchodu. Pripomína vám, že ste zabudli dokončiť objednávku a keďže vás majú radi, tak vám posielajú zľavový kód na váš nákup v hodnote 10%, prípadne 5 eur (podľa hodnoty objednávky). Potešíte sa a rovno vyťahujete kartu.
Fantastické, nie?
A navyše je to win-win pre obe strany – obchod je rád, že ste nakúpili a vy ste radi, že ste ušetrili. Super.
Tieto techniky sa volajú remarketing alebo retargeting a využívajú ich takmer všetky väčšie obchody. Táto konkrétna sa nazýva „abandoned cart“ alebo „opustený košík“. Vďaka analytikám nastaveným na webe vedia marketéri presne zacieliť na ľudí, ktorí nedokončili nákup.
Niekedy vám pošlú ako bonus zľavu na nákup, inokedy vám dajú poštovné zadarmo. Je pre nich lacnejšie popostrčiť toho, kto už mal tovar v košíku a bol teda naklonený k nákupu.
Ako to môžete využiť vo svoj prospech?
Keď budete tento rok nakupovať darčeky online, skúste si ich najskôr len hodiť do košíka (ideálne ak budete rovno na stránke prihlásení) a stránku vypnúť. Garantujem vám, že aspoň jedna vám na ďalší deň ponúkne zľavu na dokončenie nákupu. V tomto období môžete vďaka tomuto triku postupne ušetriť desiatky EUR. A tie sa vám budú pred Vianocami určite hodiť.
Bez kontaktov sa v biznise nepohnete. Najmä, ak ste malý alebo stredný podnikateľ. Prípadne, ak stojíte na začiatku podnikania. Potrebujete sa prepájať a nadväzovať partnerstvá. A takto vznikla myšlienka speed networkingu, ktorý realizujeme spolu s Akčnými ženami.
Keď som niekedy vo februári premýšľala ako prepojiť niektoré aktivity 40plus a akčných žien, uvažovali sme nad spájaním síl. Dôležitým bodom bola aj diverzita v tíme. Toľko ohýbané slovo, ktoré je často iba záložkou v šanóne či internej smernici.
Zistili sme, že vekovú diverzitu spojením dvoch projektov plníme do bodky. Komunita akčných žien je zväčša vo veku od 20 do 40 rokov. Ide o mladé dámy, ktoré začínajú pracovať po skončení školy alebo po materskej, či budovať podnikanie, ktoré by vedelo reflektovať na balans medzi prácou a rodinou.
Čitatelia Magazínu 40plussú zase často v situácii, kedy hľadajú reštart alebo zvažujú podnikanie, pretože ich život v korporácii „omrzel“ – resp. vyhoreli.
Takto vznikol nápad na Akčný Speed Networking. V októbri prebehol piaty speed a ja sa teším, že bola spokojnosť.
Prepájanie ľudí i podnikania
Zdá sa vám, že dnes stretnúť obchodného partnera je jednoduché? Veď tu predsa máme sociálne siete. Potom rôzne konferencie. Ale. Pre biznis je dobré stretnúť sa aj zoči voči. One to one. Zistiť a vydiskutovať si možnosti v cielenej komunikácii.
Naše podujatie oslovuje široké skupiny ľudí, ktorí pôsobia v odlišných sférach a počas Akčného Speed Networkingu dostávajú príležitosť spoznať sa.
Nové informácie, ktoré rozširujú obzory
Na každom jednom speed networkingu sa snažíme prinášať nové informácie. Výnimkou nebol ani ten októbrový. Stretli sme sa v super priestoroch Paralelnej Polis, ktorá okrem možností coworkingu poskytuje i priestor na eventy podobné tomu nášmu. Ako hosťa a spíkra sme oslovili Dušana Matušku, ktorý nám porozpával niečo o mýtoch Bitcoinu. Bolo to podnetné a rozhodne sa bolo nad čím zamýšľať.
Nový termín podujatia prinesieme čoskoro. Ak máte predbežne záujem, vyplňte formulár a o termíne vás budeme informovať.
Ďakujeme partnerovi JUST BE za výborné osvieženie a darček pre každého hosťa.
Keby to nebolo tak, ako to je, tak by to bolo inak. Ale nie je.
Je to tak, že napriek všetkému dobrému, čo nám život prináša, nám aj berie. Tak sa stalo, že nám zobral nášho pradedka zo Zlína.
Po všetkých smutnostiach, ktoré k tejto udalosti patria, bolo potrebné vysporiadať aj to, čo po pradedkovi ostalo. Ako prebehlo delenie, vôbec netuším a ani ma to nezaujímalo. Iba jedného dňa prišlo auto, ktoré priviezlo veci, ktoré pripadli tatovi. Medzi nimi bol starý nábytok, obraz, budík, bimbacie hodiny a luster (posledné dve spomenuté, dodnes zdobia moju pracovňu).
Či tam boli aj ďalšie veci alebo nie, to si nepamätám, ale pamätám si, že som pomáhal s vykladaním.
Teda nepamätám si úplne s čím presne som pomáhal, ale úplne presne si pamätám na plastové vedro naplnené studenou vodou. V ňom boli umiestnené nápoje, aby sa chladili. Boli určené pre pomocníkov so sťahovaním. Malinovky, kofola a pivo. Nie, to iba tie fľaše tak vyzerali, ako pivové.
Skúmavo som si ich prezeral. Mali identický tvar aj farbu ako pivové, ale pivo v nich nebolo. Na vignete bolo napísané, Pito, nealkoholické pivo. Húúú nealkoholické to by som mohol, éééé pivo, to asi nemôžem, pomyslel som si. V tom čase som už bol v kategórii 10+, teda som mohol sám obsluhovať výťah, ale zároveň som bol 15-.
Kategória 15+ v tom čase mala svoje práva.
Napríklad mohli brigádovať a keď mohli brigádovať, tak mohli mať aj peniaze a keď mali peniaze, mohli si za ne kúpiť aj cigarety. Nealkoholické pivo, ale bola nová neznáma. Malo by patriť do kategórie s cigaretami? Alebo do kategórie spolu s alkoholom, lebo ak budeme veľmi rigorózny, tak obsah alkoholu bol 0,59%? Alebo keď sa na ňom písalo nealkoholické, tak by som ho mohol aj ja?
Rozhodol som sa preskúmať, či by existovala možnosť konzumácie, tohto nápoja pre osoby 10+.
Internet nebol, návod na použitie tiež nie, tak som sa išiel spýtať dospelých. Dostal som povolenie otvoriť si a vypiť jednu fľašku. Hurá!
Nalial som si studenú, zlatistú tekutinu do pohára a ochutnal som. Ble, bolo to horké. Ale bolo to pivo! Teda asi nie úplne, lebo bolo nealkoholické, ale bolo, písali to na etikete. Samozrejme, že som sa prekonal a pokračoval som v pití.
Horké, nehorké, chutí, nechutí, máš pivo, hoci Pito, tak to Pi! Tréning robí majstra. Po niekoľkých, nekonečných dúškoch, už to nebola až taká tragédia. Jednu fľašku som vypil a o chvíľu som otvori a vypil ďalšiu, jednu. A po nej ďalšiu. Lebo, tak mi povedali, že si môžem otvoriť a vypiť jednu, nie dve či tri, iba, pekne poporiadku, zakaždým len jednu.
Zároveň to bolo logické, ako by som odrazu pil z dvoch fliaš? To by nedávalo zmysel. Tak sa Pito minulo, ale spomínal som naň celú noc, keď som každú chvíľu musel ísť cikať.
Potom sa mi, toto Pito, na dlhé roky stratilo z obzoru.
Neviem či ho prestali vyrábať alebo len viazli dodávky do siete maloobchodu. Ak by sa prestalo vyrábať, tak by to bolo jasné, ale ak by sa vyrábalo, tak určite by sa plán výroby prekračoval, lebo inak by to nemalo zmysel, potom už mohli iba viaznuť tie dodávky.
Neviem, dnes sú takých nápojov plné pulty a ja si rád dám, od smädu, nealkoholické.
Hlavne pekne. Hlavne pozitívne. A jemne. Alebo vlastne viete čo? Radšej nemať názor? Nenapísať nič? Lebo čo ak sa niekomu názor nezapáči? Čo ak?
Čo sa to tu deje s nami v poslednej dobe? Je nám príliš dobre? A z tej dobroty sa rodí toxicita tak neuveriteľne silná, že ak by sme ju vedeli alokovať do skúmavky a aplikovali by sme ju do žily, tak by to bola smrteľná dávka pre každú jednu živú bytosť!
Odkiaľ sa to vzalo? A hlavne! Prečo?
Naše životy sú krátke a trápné – zvyknem niekedy s nadsázkou hovoriť. Prečo krátke? Niekto dožije mesiac, niekto zopár rokov, niekto do Kristových rokov, niekto sa nedožije 50ky a niekto dožije „až“ do stovky. Tých ostatne spomenutých je žalostne málo.
Čím dlhšie žijem, tým viac toxických ľudí stretávam. Idú do krajnosti. Sú schopní pichať, vypisovať a kričať. Nie na mňa. Teda, niekedy aj na mňa. Ale hlavne. Oni mi píšu o iných. A upozorňujú ma. Na toho si daj pozor. Tento by pre teba nemal písať. Táto vyzerá ako striga – už len keď pozrieš na jej fotku.
„Martina, a vieš čo napísala IMRIŠKA pod článok na Hnkách? Aha toto napísala. Pozri ten komentár. A ty spolupracuješ s IMRIŠKOU? Prikladám Printscreen…“
Čítam, pozerám, idem na Hnka – odpisujem, že je to názor IMRIŠKY a má naň právo.
„Ale ona píše aj pre 40plus tá IMRIŠKA. To dovolíš?“
Idem zase na Hnka, znova čítam – no mohla poslednú vetu IMRIŠKA inak napísať, ale v princípe čo ja s tým. Nie je to v rozpore s legislatívou. Nie je to fašistické. Je to skrátka IMRIŠKIN názor.
Je ešte dovolené mať vlastný názor?
Vraciam sa späť do Messengera a slušne odpisujem, že nemám KAPACITU pozerať, že čo, kto a kade píše ako komentár. Ani „zvodky“ zo SIS mi nechodia a nemám štáb poradcov a asistentov. Vediem portál, ktorý sa skladá z textov ľudí. Z ich názorov. Z ich postojov. Žijeme v demokratickej krajine. Teda aspoň podľa ústavy.
Keď slušne odpíšem, že sa nemôžem zaoberať komentármi na sociálnych sieťach, kým nie sú v rozpore so zákonmi tejto krajiny, dostanem ďalšie a ďalšie dôkazy čo kde IMRIŠKA napísala.
STOP. Zastavte planétu. VYSTUPUJEM.
Celý magazín robím s láskou. Denne komunikujem s desiatkami ľudí. Robím to popri práci, ktorá ma živí. Ak niekto z prispievateľov je podľa iného prispievateľa málo KÓŠER – nebudem to riešiť.
Už nikdy.
Bola by som veľmi nerada, ak by sme sa ( ja, vy, všetci) namiesto prajnej atmosféry, inšpirácií a pomoci – takýmto miestom má byť Magazín 40plus – zaoberali malichernosťami a boli toxickí jeden voči druhému. Vážim si každého človeka, ktorý spolupracuje alebo nás číta. Každého jedného.
40plus je miesto, kde sa stretávajú životné príbehy ľudí.
Prehry.
Výhry.
Nádej.
Inšpirácia.
Názory.
Jedinečnosť tohto projektu je podľa mňa v tom, že ho spoluvytvárame. A tým, že tých spolutvorcov sú desiatky, vzniká rozmanitosť. A rozmanitosť je predsa krásna.
Verím, že Magazín 40plus a aj aktivity v rámci Inštitútu Trvalého Rozvoja 40+ majú význam pre mnohých ľudí v procese náročných zmien, ktoré vyplývajú zo stresu, veku, rýchlej doby…
Želám si, aby sme naďalej pomáhali jeden druhému. Možno slovnou podporou. Možno niekedy aj konkrétnou radou. Odporúčaním odborníka.
Pomáhali. Nie šliapali. Nikto z nás nemá patent na rozum. Nikto z nás nie je v „topánkach“ toho druhého.
Nedávno ma zaujal video rozhovor so Zdenkou Bendovou. Týkal sa (aj) striedania letného a zimného času a úvahy o tom, že ak by sme pristúpili k tomu, že ostaneme natrvalo pri letnom čase, mohlo by nám to zdravotne ublížiť.
Ako ste na tom vy? A ako reaguje vaše telo na striedanie času?
Bývate dva týždne po zmene doslova „rozhodení“? A ktorú zmenu znášate horšie – tú letnú? Či tú zimnú? V Európe čoraz viac silnie požiadavka zachovať celoročne letný čas. Podľa prieskumu si síce ľudia ťažšie zvykajú na letný čas, ale keď už sú naň nastavení, vyhovuje im dlhší deň.
Tu si však treba uvedomiť, že to čo sa večer pridá, ráno sa uberie. Ak by sa ukotvil letný čas ako trvalý, tak v zime budeme mať svetlo niekedy až od desiatej predpoludním. Vstávať a prebúdzať sa budeme do absolútnej tmy. Ako to vyriešiť? Budeme sa musieť „dosvecovať“ lampami?
Organizmus robí v dnešnej dobe, čo môže. Sme vystavovaní tlaku doby a stresu ako nikdy predtým. Pokrok ide dopredu – ale z hľadiska zdravotného sme dlhodobo vystavovaní novým super technológiám. A teda aj svetlu z elektroniky.
V rozhovore česká chronobiologička Zdenka Bendová varuje – Ľudia si stále neuvedomujú biologické dopady modrého svetla na vlastné zdravie.
Najnebezpečnejšie je, že nedostatok melatonínu nebolí. Necítite to. Zato sa však môžete o pár rokov prebudiť obézni, chorí, s cukrovkou… A princíp je veľmi jednoduchý. Stačí ak dlhodobo pozeráte do elektroniky a to najmä v čase, kedy by ste mali spať…
Robíte to aj vy?
V čom je modré svetlo nebezpečné? Ako „presvecovanie“ škodí človeku, ale aj životnému prostrediu?
Rozhovor o vplyve letného času ako celoročného nájdete vo videu.
Krásny víkend vám želáme. A ozaj. Nezabudnite si v sobotu posunúť hodinky. Pospíme si totiž presne o hodinu dlhšie ako zvyčajne.
„Volám sa Magdaléna, a som kreatívny človek s dušou umelca. Mojím talentom je maľba, “ tak by sa mohla pokojne predstavovať. Jej príbeh je unikátny, a predsa taký podobný mnohým. Ľuďom, ktorí mali silu vstať, keď ich osud zrazil na kolená a začali odznova. A teraz žijú lepšie, plnohodnotnotnejšie.
Predstavivosť vytvára realitu. To je heslo krehkej bytosti, ktorá našla silu začať znova, keď stratila úplne všetko.
V jej živote nastal zlom v roku 2009. „Okolnosti a podmienky ma zaviedli na cestu tvorivosti. Prišla som o prácu, partnerský vzťah stroskotal, stratila som domov a základ života som si musela začať budovať sama. Vzdelaním som knihovník a od mojich devätnástich rokov pracujem s ľuďmi, ale teraz som nevedela pokračovať týmto smerom. Potrebovala som pokoj a sebarealizáciu. Nastúpila som na duchovnú cestu sebapoznania a iného vnímania. Rozhodla som sa pre tvorivú prácu.
Tvorivosť, inšpiráciu a prepojenie seba s vesmírom. Moja duša vedela, čo po celý život chce robiť, a aj to, aké je jej určenie. Odmalička ma lákali farby, už ako dieťa v troch rokoch som rozoznala všetky odtiene farieb. Rodičia tomu ale neprikladali žiadny mimoriadny význam. Bolo sa treba začleniť a nerobiť problémy.
„ To chceš celý život sedieť na zadku? Čo to je za práca ? Maľovanie ťa neuživí … mi znie dodnes v mysli,“ hovorí Magdaléna a prizná, že priam bytostne cítila, aký veľký smútok zvieral jej srdce.
Rozhodla sa pre maľbu na hodváb a textilnú tvorbu.
Tri roky mala chránenú dielňu „ Triple Goddess“. Učila sa vytvárať geometrické vzory, študovala geometriu v islamskom umení a spoznávala posvätnú geometriu. Veľa čítala a vnímala všetky odkazy a súvislosti. Zamerala sa na kruh … a dodnes všetky jej obrazy sú v základe štylizované do kruhu, alebo kruh obsahujú. Sú to žiariče energie.
Mandala je základom v jej tvorbe. Slúži pri meditácii, vizualizácii, harmonizuje okolitý priestor, vyrovnáva osobné energie. Pôsobí liečivo na duchovnej úrovni. Prináša pozitívne zmeny, ktoré sa následne prejavujú na fyzickej úrovni.
„Moje prvé mandaly boli maľované na hodvábe. Po troch rokoch som prešla kurzom Aura-Soma. Je to terapia farbami. Liečenie farbami ma lákalo, dlhé roky som hľadala možnosť ako sa to naučiť. Vedela som že to je neodmysliteľná súčasť mojej tvorby a sebavyjadrenia .“
Stratila úplne všetko a našla silu začať odznova. Od roku 2013 tvorí pod umeleckým menom AMMADEA.
Tvorí doma, ale nevzdáva sa myšlienky na ateliér, ktorý by bol aj pre iných tvorivým priestorom . Verí, že všetko má svoj správny čas.
„Moje obrazy sú mojím vlastným príbehom. Zobrazovali moje nastavenie, moje vnímanie. Učili ma rozumieť sebe. Učili ma rozumieť svetu naokolo.“
Ammadea maľuje na objednávku osobné mandaly podľa originálneho prepočtu – podľa klientovho dátumu narodenia. V poslednej dobe sa venuje aj tvorbe svojej vlastnej značky pre autorský textil. Plánuje vytvárať nové vzory a tiež použiť svoje obrazy pre tlač na textil. Vzniká značka pre dámske sukne. Krásna Helena – BELLE HELENE.
Aj naďalej maľuje geometrické vzory, bytosti z mytológie na hodváb. Pod názvom TRIPLE GODDESS vznikajú vankúše a každý je originál.
So svojimi myšlienkami sa delí s Ammadea prostredníctvom blogu, ktorý píše od roku 2018.
Za ostatných desať rokov života prešla obrovský kus cesty. Udalosti, ktoré ju doviedli k novému spôsobu života, boli pre mnohých z nás nepredstaviteľné. Prísť v zrelom veku o všetky istoty, zostať na ulici bez majetku a zázemia, by väčšinu položili. Magdaléna však našla aj v tomto prachu neopracovaný diamant. Dnes je z neho vyblýskaná vzácnosť. Veríme, že vás jej príbeh inšpiruje.
Keby to nebolo tak, ako to je, tak by to bolo inak. Ale nie je. 
