Úvod Blog Strana 131

Marius Bartoň: Robiť skvelú hudbu je rehoľa

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Marius Bartoň: Robiť skvelú hudbu je rehoľa

Marius Bartoň je hudobník nielen dušou, ale aj telom. A tiež veľký milovník mačiek. Ako hovorí, nestihol sa prepracovávať. Objavili ho. Ako sa žije umelcovi na Slovensku a čo ho najviac baví a napĺňa?

Čo pre teba znamená hudba?

Hudba je určite istý druh rehole, ale tou je každé umenie – či už literatúra, výtvarné umenie, tanec, balet, etc…

Je totiž v hlave a málokedy pozná niečo také ako „padla, ide sa domov.“ Keď sa robí naplno, čiže „full time job“, vyžaduje veľa sebadisciplíny, času, určitý systém alebo „rozvrh práce“ (cvičenia napríklad), a tiež sústavnú snahu o sebazlepšovanie. Ak ju chceš robiť naozaj dobre, nedá sa robiť polovične. Ale to platí pre každú prácu všeobecne.

Potom „stačí“ už len nájsť si ten „svoj“ hudobný štýl, smerovanie a „svoj hlas“ (tón).

A to môže zabrať a aj zaberie roky.

Naozaj veľkí hráči – inštrumentalisti, ho majú. Spoznáš ich po 3 – 4 tónoch, sú skrátka nezameniteľní. Práve z dôvodu, že ten „svoj hlas“ našli.A aj štýl kompozícií.Muzikanti okamžite spoznajú, že toto hrá napríklad Miles Davis, toto Jaco Pastorius, Chick Corea, Charlie Parker, Marcus Miller…alebo že táto hudba je Mozart, Bach, Chopin.

Genialita skrátka dáva veľkú príležitosť vyniknúť v jedinečne neopakovateľnej výnimočnosti a originalite…

K tomu môjmu „objaveniu“…objavili penicilín alebo Ameriku… 

V mojom prípade to bolo skôr šťastie…(alebo osudová nevyhnutnosť ?). Iste, talent je základný predpoklad, ale bez  – nazvime to šťastia, sa to môže skončiť aj prácou niekde v pizzerii s trvalejšou istotou ako často neistý muzikantský život a veľmi rýchlo si z „kola von“.

Ja som naozaj viac -menej vynechal tie, tak typické obdobia „garážovo – skúšobňového“ hrania, ktoré často zostali naozaj len v tej garáži ( aj so snami o úspechu) a po krátkom čase začal žiť život profesionálneho muzikanta.

Pôvodne som hral klasiku na kontrabas, mal som skvelých učiteľov (kontrabasistov z opery SND) a popri tom som robil asistenta produkcie v dabingu v Slovenskej televízii. To bolo tiež skvelé obdobie a hudbu som nejako extra neriešil. Proste som nechával veci volne plynúť. Ale potom prišla basgitara – ktorú mi môj strýko Laco Déczi poslal z USA, a už som „riešil“ všetko… noty, nahrávky, teóriu, harmóniu a začal som naozaj seriózne cvičiť. (Facebook vtedy ešte neexistoval, takže to bolo v celku jednoduché ).

Zoznámil som sa so skvelým Ferom Griglákom (áno, v pivárni Mamut), „dotiahol“ ho k sebe domov, zahral mu na base Bachovu Chromatickú fantáziu v úprave Jaca Pastoriusa a Fero mi po krátkom čase ponúkol post basgitaristu u Paliho Hammela v kapele Prúdy (kde vtedy tiež hral) po skvelom Toníkovi Jarovi (ktorý mal vtedy nejaké iné záväzky) a tam to všetko začalo. Proste veci zapadli do seba.

Ako sa žije umelcovi na Slovensku ?

Ako sa žije…dobrá otázka. Hudba a basgitara ma stále baví, vyberám si naozaj takú, čo mi niečo „dá“- brazílsku muziku, latin, rock, fusion, klasiku, jazz…a je kvalitná. Baví ma aj to privátne učenie, aj keď nie vždy,lebo učiť seba je drina a druhých ešte väčšia… Milujem leto, kúpalisko Tehelné pole, len tak ležať sám a opaľovať sa…to je pre mňa naozaj relax. A tiež milujem mačky, na ktorých obdivujem ich dokonalú eleganciu, ladnosť pohybu, nezávislosť, hrdosť, a to že ich nikdy úplne „neochočíte.“  Sú samé sebou a preto úchvatné…

A v poslednom období som začal fotiť čiernobiele fotografie mesta a detaily, ktoré ľudia „akosi“ nevidia – detaily budov, kontrasty svetla a tieňa, siluety, symetrie vecí… (Slnko robí niekedy divy), proste zábery, ktoré cítim, že ich chcem zachytiť. Každá fotka by mala niečo vyžarovať – krásu, kontrast, emóciu, spomienku, vôňu, možno provokáciu…hocičo. Ak nie, nestojí za nič a pre mňa nemá umeleckú hodnotu -a to isté platí aj pre hudbu… muzika je reč a niečo musí „hovoriť“, vyvolávať. Ak nie, je zlá.

Som rád že na Facebooku majú moje fotky naozaj úspech a ľudia, ktorých ani osobne nepoznám, mi píšu, že kedy bude výstava alebo prečo ich nevydám knižne.Tak to ma vždy prekvapí, lebo týmto smerom som zatiaľ naozaj neuvažoval. A poteší…prečo nepriznať. Avšak vo vnútri som stále muzikant a hudba zostáva prvoradá.

Marius, pozerala som jeden rozhovor s tebou, a tam si spomínal, že talent nie je všetko. Ako to bolo s tebou, talentom a denným drilom?

Talent je primárny predpoklad robiť niečo lepšie, alebo iným spôsobom, ako dajme tomu menej talentovaný jedinec. A je to tiež základný predpoklad, ktorý vyžaduje (aj zaručuje  🙂 ) každodennú drinu na sebe samom. Niekto múdry už dávno povedal, že talent je možno 20% a zbytok je tvrdá a niekedy aj nudná (ale nutná) práca. To je realita.Chvalabohu, aj bohužiaľ zároveň, pretože oddelí „zrno od pliev“. Je to o výdrži aj vízii svojej vlastnej umeleckej budúcnosti…alebo aj nebudúcnosti…

Čiže aplikované na muziku, je to hlavne hudobný sluch, zmysel pre rytmus, zmysel pre formu (cítenie taktov napr.), vkus, estetické cítenie ale aj už toľko spomínaná výdrž a chuť pre tú nekončiacu drinu. Predstava, ako sa už vidím pred tisícovým jasajúcim davom na chutne veľkom pódiu je v tomto kontexte naozaj zavádzajúca a asi aj tá posledná v dôležitosti. Ako odpovedal famózny basgitarista Richard Bona na otázku, ako dosiahnuť naozaj špičkovú úroveň hry na nástroji – „klúč je v opakovaní“. A ja nie som žiadnou výnimkou.

Bohémsky život – bol si a si bohém?

(smiech) Vágny pojem, pod ktorým si ľudia fungujúci určitým „normálno-pravidelným“ životným štýlom predstavujú všetko možné aj nemožné. A to doslova. A asi aj právom. No. Bohémsky život vždy do určitej miery patril a asi aj vždy patriť bude k umeleckému životu, ktorý je totiž sám o sebe tak odlišný od toho „bežného“, že je to snáď až prirodzené. Netreba to ale preháňať, aby z bohémskeho života nebola (ako to už často býva dobrým zvykom), predčasná bohémska smrť : – )

Niekto si pod týmto pojmom predstavuje nekončiace žúry, nápojové radosti, ženy, atď…

Iste, to všetko sa môže diať (a určite aj často deje), ale to nie je výhradnou výsadou iba umeleckých kruhov.

Bohémstvo by nemalo byť pózou. Bežný človek vidí umelca na pódiu, číta vo všelijakých prapodivných článkoch o jeho honorároch, ale už si často neuvedomuje, že to čo tam vidí a počuje predvádzať, stálo dotyčného umelca doslova roky tvrdej práce, výdrže, rôznych obetí ( jasne,vybral si to dobrovoľne), ale proste vidí len „vrchol ľadovca“. Nevidí už napríklad stres, ktorý môže mať xy príčin – chorobu, súkromné problémy všetkých možných aj nemožných druhov, zlý pódiový sound, neverná manželka, spoluhráč ktorý mu „pije krv“ práve od predošlého večera…

Samozrejme, poslucháča tieto veci právom nemusia zaujímať, a ani nezaujímajú. Prišiel na koncert, zaplatil si a chce dostať kvalitu. Úplne prirodzená požiadavka.

Čiže asi je fajn, keď tá bohéma a tvrdá práca na zdokonaľovaní budú vo vzájomnej zhode a vyrovnanosti.

Ako to raz povedal famózny Miles Davis : „Géniovia sú nenásytní a nikdy nemajú dosť. Vo všetkom“. Bohužial, už nám túto milú a interesantnú teóriu asi bližšie neobjasní…

Mimochodom, Pucciniho BOHÉMA je božská !

Hral si v mnohých známych kapelách. Zmenilo ťa to? Mal si obdobie namyslenosti?

Každá kapela ti niečo dá a určite aj niečo vezme (niekedy aj ilúzie)…

A tiež ťa samozrejme mení – hudobne, profesionálne, ľudsky… je to proste prirodzený vývoj – hlavne skúsenosť napríklad z odlišného spôsobu hrania…Menia ťa aj spoluhráči (k lepšiemu alebo k horšiemu – vyberte si).

Formuje ťa aj publikum.Vždy je to o tom, do akej miery sa necháš /nenecháš zmeniť.Kvalitní spoluhráči (na ktorých som mal takmer vždy šťastie), ťa prinútia na sebe „dobrovoľno – nedobrovoľne“ pracovať a zlepšovať sa. Buď „ideš s nimi“ a spĺňaš ich umelecké, technicko-nástrojové kritériá, alebo prichádza varianta B a ideš domov. Kšeft sa nekoná.

Veľmi jednoduchá rovnica : vieš – hráš, nevieš – prichádza nemilá varianta B.

Mne osobne dala veľmi veľa kapela FERMATA na čele s Ferom Griglákom, ktorý vo mňa od začiatku veril a dal mi asi po troch rokoch hrania na basu angažmá vo Fermate.Na každom z troch albumov, ktoré som s touto kapelou nahral, som mal aj vlastné skladby, čiže boli to aj kompozičné skúsenosti a samozrejme hráčske.Lebo Fero sa s niekým, komu to nejde, dlho nepára a „dvere sú vždy po ruke“.Takže bola to skvelá doba a skvelé zážitky, kopec srandy ale aj makania, poctivé skúšanie, súhra a ostatné veci.

Sadli sme si aj ľudsky a tiež sme toho za tie roky spolu mocne presedeli na pive alebo víne a viedli nekonečné debaty o muzike, a často dokonca aj o hudbe. Aj o „prúseroch“ v ktorých som sa „vyznal“ jedna radosť. Tak to proste bolo. Nahrali sme albumy SIMILE, REAL TIME a NEXT a potom sme išli každý svojou cestou. Kamoši sme ale stále a ak som za tie roky nebol u neho doma aspoň 500 krát, tak potom ani raz. A recipročne tiež Feri u mňa.

No a potom som dostal „ponuku aká sa neodmieta“ od Laca Décziho do jeho kapely CELULA NEW YORK. No a tu už išlo naozaj do tuhého. Noty, nahrávky,nacvičiť náročný repertoár a koncerty.Hlavne v Čechách. Myslím že toto bola pre mňa tá najväčšia škola. Laco je tvrdý absolútne nekomromisný profík, mystifikátor a geniálny muzikant v jednom, s ktorým hrať je naozaj zážitok. Škola života. Hodenie do hlbokej vody a záchranné kolesá sa nevyskytovali. Vieš – nevieš. Bodka.

A obdobia namyslenosti ? No…jasné…kto by ich nemal po takých umeleckých“fofroch“…(smiech)

V určitých obdobiach „slávovania“ – napríklad keď som hral rok v Metalinde boli veci ako baby, žúry a podobne, ale to si asi v určitom veku skrátka treba odžiť alebo zažiť, podľa možnosti sa úplne nezblázniť a vrátiť sa do „normálu“, dľa možností v „pôvodnom stave“

Dnes by som už veci, aké som vyvádzal v 30ke, zrejme nerobil..alebo robil, ale možno „sofistikovanejšie

Bohvie…Skrátka je čas šprintov a je aj čas prechádzok. Rovnováha života a poznanie vecí. Na konci príde aj tak vždy pokora. Pred umením, pred poznaním, pred životom. Zrejme treba vedieť, kedy dosť. Lebo inak tie „pristátia“ môžu byť riadne tvrdé. A skôr či neskôr prídu. Vždy.

Ktoré obdobie tvojho života považuješ za najkrajšie?

Každé bolo v niečom najkrajšie alebo najlepšie a v niečom aj najhoršie. To je prirodzený kolobeh života a tak to má byť. Skvelá bola „nekonečná bezstarostnostná ľahkosť zajtrajška“ keď som robil v Slovenskej televízii, prvý koncert s Palim Hammelom a Mariánom Vargom s PRÚDMI, horúce letné turné s Mekym Žbirkom, Lacom Lučeničom a kapelou LIMIT v Španielsku,(s ktorým som hral tiež, to len aby sa to neplietlo ), bláznivé „fanynkovské“ obdobie s Metalindou.

Naozaj seriózne a poctivé skúšanie a vypredané koncerty s Fermatou (a Griglákov skvelý inštrumentálny hit „Spomienka na Amsterdam“), kde som nahral basu a natočil sa aj celkom výživný videoklip, a tiež tvrdá ale poučná škola v Celule Laca Decziho, ktorá mi otvorila oči viac ako Stanley Kubrick.

Ako stredoškolák som si kupoval platne Fermaty, Mekyho Žbirku, Modus, Mariána Vargu, Deža Ursínyho etc...a zrazu stojíš na pódiu s basgitarou v ruke, hráš a pozeráš sa na spievajúceho Mekyho stojaceho 3 metre pred tebou pesničku, ktorú si ešte pred niekoľkými rokmi hrával na gitare babám na žúroch. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že RAZ to bude NAOZAJ. To sú pocity na ktoré sa nezabúda. A na tento si teda fakt spomínam celkom presne. Život vie byť niekedy naozaj farebný…

Aktuálne pôsobíš ako lektor. Chodia k tebe aj dospelí?

Učím privátne už vyše 25 rokov (alebo tak nejak), s jednou, asi trojročnou pauzou, kedy sa mi naozaj že nechcelo, a tiež som učil nejakú dobu aj v súkromnej hudobnej akadémii.Chodia ku mne prevažne študenti vo veku 20 – 30 rokov, ale aj oveľa starší a chodilo aj zopár dievčat.Boli to naozaj kvantá adeptov a človek si po tých rokoch naozaj pamätá len tých mimoriadne talentovaných a mimoriadne netalentovaných. A dievčatá.

Jeden z mojich najlepších študentov sa úspešne uchytil ako vyhľadávaný štúdiový a koncertný hráč v Beograde, kde teraz žije už so svojou vlastnou rodinkou, koncertuje, píše filmovú muziku a darí sa mu. Keď prišiel ku mne na prvú hodinu, mal asi 14 rokov a nevedel o base vlastne skoro nič. Po ani nie dvoch rokoch hral u mňa na lekcii pred užasnutým Ferom Griglákom jednu zo skladieb Fermaty spolu s CDčkom.

A išlo mu to parádne. Fero ho  doteraz spomína ako môjho najtalentovanejšieho žiaka. A bolo samozrejme aj zopár ďalších. Jeden z nich sa napríklad uchytil v kapele IMT Smile, kde hrá už pár rokov a tiež je naozaj skvelý.Hudobne aj technicky vysoko nad tým, čo hrá v tej kapele.To všetko sú veci, ktoré vedia potešiť a aj tešia…No a potom sú aj študenti, ktorí až tak potešiť nevedia…Ale „that´s life“ …

Aké sú dnešné deti a mládež. Chce sa im? Alebo je to skôr túžba rodičov – mať doma hudobne vzdelané dieťa?

Dnešná mládež je taká istá a tiež úplne neistá ako sme boli my, a ako raz budú aj ich deti. Je „iPhonová“, rýchla, bystrá, ale aj povrchná. Žije „binárny život“ v binárnom jedničko-nulovom virtuálnom svete. Ten obrovský pretlak dostupných informácií na internete si vyberá svoju „daň“ a priamo či nepriamo vyžaduje istý druh povrchnosti. To je proste realita a nič sa s tým nedá robiť. Ľudia skrátka nejdú „do hĺbky“…plávajú akoby „po povrchu“.

Dnes je skoro všetko na dosah ruky a napriek tomu pre niektorých tak ďaleko…

Na pochopenie hĺbky hudby a ďalších súvislostí, nestačí len hráčska technická vybavenosť ale aj vybavenosť mentálna. Geniálne dieťa zrejme dokáže napríklad zahrať Bachove Goldbergove variácie, ale to, čo je za tými notami, nemôže ešte celkom pochopiť. Nemá to skrátka „odžité“ a tým pádom hrá len noty. Nie HUDBU. Ale všetko prichádza v pravý čas…

„Keď je žiak pripravený, učiteľ príde…“

A príde tiež život a poznanie vecí.Ale možno sa mýlim… A rodičia ?…hmm…myslím že túžby rodičov vedia byť, a určite aj sú rozmanité, ako život sám. Niekto si trebárs chce cez dieťa naplniť svoje nesplnené sny. Ale „tlačenie na pílu“ asi nebude tá správna metóda. Určité usmernenie je ale určite dobré,a ak je tam talent, skôr či neskôr „príde k stretu“. Tomu verím.

Iste, ak sa napríklad jedná o husle, tak začínať v 12tich je pre očakávanú budúcu špičkovú hráčsku a umeleckú kvalitu beznádejne neskoro.Ale veci by proste mali plynúť voľne a v každom prípade som radšej za hru na nástroj,(ktoré už samotnou podstatou „núti“ dieťa určitej sebadisciplíne), ako bezcieľne „ťukanie“ do mobilu. Pravda,ak nechceme z dieťaťa v budúcnosti možno nového Steve Jobsa.

Na čom – okrem lektorovania aktuálne pracuješ?

Stále denne cvičím, komponujem nové veci- niekedy len fragmenty „do šuplíka“, snažím sa tiež vzdelávať, skrátka na sebe pracujem…hrám napríklad geniálne Bachove cello suity, z ktorých sa dá naučiť skutočne veľa – o technike, prednese, dynamike hry, estetike, harmónii, vedení hlasov a melódie a celkovo o hudobnom výraze.

Počúvam veľa klasiky – Šostakoviča, Stravinského, Čajkovského, minimalistov ako Phil Glass alebo Steve Reich, Astora Piazzollu a jeho „nuevo tango“ ktoré zbožňujem, ďalej jazz, fusion, dobrý rock, funk, Elektric Band Chicka Coreu, Johna Patitucciho, Al Di Meolu, Mike Sterna, Alain Carona, Weather Report…zoznam by bol dlhý…je to dôležitá súčasť života muzikanta, a tiež to, čo ma hudobne aj osobnostne posúva, inšpiruje, „naštartuje“ …  lebo ako sa hovorí :

„Odpoveď na všetky svoje hudobné otázky, nájdeš vo svojom CD prehrávači…“

A v tom čo budem / nebudem počúvať, som vyberavý… tak isto ako si napríklad vyberám s kým strávim čas na káve trebárs. Nie je za tým žiadna namyslenosť alebo odmeranosť či nedajbože diskriminácia, ale len čisté uvedomovanie si prostého faktu, že čas je to najvzácnejšie, čo môžeš druhému dať…je to totiž TVOJ čas, a ten sa ti už nikdy nevráti…

Výhľadovo mám v pláne hranie s jedným skvelým inšpiratívnym gitaristom, možno nahranie mojich vecí a čas vlastne dá odpovede čo bude.Lebo čo sa má prísť, vždy príde. Nič sa nedeje bez príčiny a všetko dáva zmysel. Je na nás, či to pochopíme…

My dvaja sme sa zoznámili vďaka komentáru k jednému článku v Magazíne 40plus. Ktoré témy ťa u nás najviac oslovujú?

Každý rozhovor alebo článok ktorý mi „niečo dá“ je pre mňa zaujímavý a inšpiratívny.

Naposledy to bol práve tvoj článok „O národnom pochode za život“, ktorý ma teda zaujal riadne. Bol napísaný skvelým štýlom, so šarmom, mal výpovednú hodnotu, fakty, skvelé vyjadrené názory autorky, z ktorých bolo jasne vidieť, že táto  žena vie, a má čo povedať, stojí si za svojim názorom, je bystrá, má štýl a víziu…skrátka všetko veci ktoré vyznávam aj ja.

Osobné stretnutie s touto mimoriadne šarmantnou, chic dámou mi toto všetko len potvrdilo Nečudujem sa, že text vyvolal také búrlivé reakcie, komenty, ktoré veľa odhalili o niektorých jedincoch (aj mužoch, sic ! ) a bohužial, občas aj stredoveké myslenie…

Proste reakcie nám všetkým odhalili veľa o myslení a stave spoločnosti. Takže môžem napísať len bravo Martina a ďakujem. Prajem veľa ďalších úspechov.

Marius. Ďakujem za rozhovor a tiež za slová pochvalné.

Martina Valachová

Foto: archív Marius Bartoň

Nikoleta Kováčová: Vďaka Košiciam viem, aká som silná

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Nikoleta Kováčová: Vďaka Košiciam viem, aká som silná

Mala som 42 rokov a 191 dní. A tak som si odbehla 42 kilometrov a 195 metrov.

Určite ste sa už každý do niečoho zahryzli tak, že vás na ceste k cieľu nič nezastavilo. Ak ešte nie, tak to neodkladajte. Robiť niečo s vášňou a vidinou úžasného pocitu z toho, že ste “to” dali, vrelo odporúčam.

Mojim cieľom sa pred pár mesiacmi stal maratón. Konkrétne ten košický. V podstate sa tento nápad zrodil veľmi nevinne, ale určite to nebola náhoda, pretože na ne už neverím. Všetko sa deje z veľmi jasného dôvodu. I keď na ten, pre ktorý som sa v deň mojich narodenín v závere marca pri rannom behu na ceste z Dražovského kostolíka potkla a brzdila tvárou, som ešte neprišla.

Nos aj zuby prežili bez ujmy, no malíček na pravej ruke skončil pod skalpelom. Keď som sa po mesiaci od operácie konečne obula do bežeckých tenisiek a síce s malou dušičkou (lebo veď čo keď znovu zakopnem a spadnem) som si dala 5 km v parku, spomenula som si, že kamoš Michal zavesil tenisky po operácii kolena na klinec, no štartovné na 96. ročník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach má po presune z predošlého roka stále platné. A tak sme ho prehodili na mňa a ja som mala cieľ.

Odbehnúť 6.10.2019 svoj prvý maratón.

Ono sa to povie…veď beháš, to dáš, ale 42 kilometrov je pekný náklad. Renča, bežecká kamoška, ktorá si svoju maratónsku premiéru zaknihovala v máji v Prahe, mi odporučila tréningový plán. Voľne dostupný na internete. Vybrala som si program, ktorý ma mal pripraviť odbehnúť maratón pod 4 hodiny.

Stále som ale prízvukovala, že pre mňa je prvoradé dobehnúť do cieľa. Až potom budem riešiť čas. Tréning ma veľmi motivoval. Dve A4-ky som si vytlačila a nalepila na vnútornú stranu dverí od bytu a každú odbehnutú dávku som si červenou fixkou odfajkla. Dodržiavala som plán tak poctivo, že počas voľných utorkov som dokonca zanedbávala svoju komunitu Beh večernou Nitrou.

Ale keď mi skúsenejšie kolegyne povedali, že sem-tam si behy môžem prehodiť, tak som ich občas poctila svojou návštevou. No a plán (aj tenisky) som si, samozrejme, vzala aj na Malorku, kde som mala záverečné sústredenie pred dňom D.

Ale inak to bola dovolenka s kamoškou Janou. No kým ona ráno spala, ja som pred raňajkami obiehala okolité pláže. Dokopy som počas 12 týždňov na mojom internom tachometri natočila 648 kilometrov. Lenže môžete behať koľko chcete, v deň, keď sa postavíte na štart vášho prvého maratónu, sa vám aj tak budú triasť kolená. Teda, aspoň mne sa triasli.

A nebolo to len zimou, ktorá bola v nedeľu v Košiciach. Bola ale fakt poriadna. Pocitové 2 stupne, silný protivietor… “Ideálne bežecké počasie,” počula som niekde v dave. Ale víťazi polmaratónskej aj maratónskej disciplíny tieto podmienky práve takto nehodnotili. Za čo som rada, lebo si nepripadám ako padavka. Nuž ale podmienky boli pre všetkých vyše 14 500 bežcov rovnaké, tak hor sa na to!

Po štarte som sa dala do polohy, že si to idem užiť a dotiahnuť do cieľa.

Prvá polovica, rozumej polmaratón, teda 21,1 km sa mi bežalo v pohode. Aj čas som mala dobrý. Na 25. km som začala trošku cítiť spomínanú zimu, asi som bola práve v oblasti protivetra. Ale netrvalo to dlho. Na 30. km som bola prekvapená z času 2:44:00 na mojich hodinkách. Lenže potom to prišlo. Teda až na 38. km.

Totálne zúfalstvo! Stehná akoby som nemala. Vôbec som si ich necítila. Ťažko sa opisuje pocit, keď síce bežíte, no nemáte potuchy ako, keďže sa vám zdá, že ste niekde stratili nohy. Priznávam, mala som slzy na krajíčku.

“Nevzládzem,” hovorím Ivanovi, ktorý ma od cca 14. kilometra sprevádzal.

“Keď vládzeš povedať nevládzem, tak vládzeš,” neúspešne ma motivoval, no našťastie som bola tak mimo, že som nebola schopná ho niekam poslať.

A v tom to prišlo.

“Niki, ideme, už sme skoro tam,” alebo niečo v tomto zmysle som začula za ľavým ramenom, spoza ktorého sa vynorila Katka, manželka lekára, čo mi operoval môj “narodeninový” malíček. Bola som presvedčená, že je ďaleko predo mnou. Tak som si trošku v chôdzi ponaťahovala nohy, napila sa, tuším si aj zakričala od zlosti do toho otrasného vetra. Ivan mi hovorí, že už len 2 km a som na pešej zóne, kde ma už tá atmosféra dotiahne do cieľa. A prišiel druhý impulz. Marek, ani nie 30-tnik, kamoš z Nitrianskej bežeckej ligy, sa objavil po mojej pravici.

“No poďme, poďme, veď si bola dobré 3 minúty predo mnou,” kričí počas toho, ako ma obieha. Poviem vám, že neexistuje lepší energetický nápoj, ako správne nasrdenie sa.

“Tak ty to chceš vzdať 4 kilometre pred cieľom? A dvaja ľudia, ktorých si videla už na pive v cieli, ťa len teraz predbehli? Makaj moja!” A bolo rozhodnuté.

Dám to! A dám to aj do tých 4 hodín!

Zapla som všetky motory, ktoré mi ešte ostali a keď som vbehla na dlažbu na pešej zóne, tak som mala pocit, že doslova letím. Obehla som síce pár ľudí, ale nie, moje tempo nebolo žiadne turbo, no aj tak som do tých posledných metrov dala všetko. Viem, že som sa usmievala, alebo asi skôr škerila.

“To je ono! Úsmev a do cieľa,” počula som spoza zábran.

“Poď, poď, už len kúsok,” kričala na mňa ďalšia skupinka.

Keď som videla Dóm sv. Alžbety a modrý koberec cieľovej rovinky, skoro som sa rozplakala, ale udržala som to, aby ma to náhodou nespomalilo.

Cieľový čas 3:59:40!

Viem, že je to iba maratón. Nič prevratné. Nevyhrala som jackpot, nezískala Nobelovu cenu, nezastavila globálne otepľovanie. No pre mňa je to veľa. Splnila som (si) cieľ. Zistila som, že mám pevnú vôľu a že skutočne všetko, čo si viete predstaviť, viete aj dosiahnuť, len si to treba správne nastaviť v hlave. Som šťastná, že som na vlastnej koži videla, že o tom, kde sú naše limity, rozhodujeme iba my sami. Takže snívajte, bežte za svojimi cieľmi a zistite, akí ste silní!

Nikoleta Kováčová

Zuzana Balašovová Donátova: Často sa ma pýtajú, prečo robím „prácu so smrťou“

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Zuzana Balašovová Donátova: Často sa ma pýtajú, prečo robím „prácu so smrťou“

Zuzka pracuje ako sociálny terapeut v dome pre seniorov. Za svoj život si prešla rôznymi povolaniami. Neskôr si urobila vysokú školu sociálnej práce a čo je výnimočné, naozaj sa tejto práci aj venuje. A s láskou. Okrem toho napísala krásnu a citlivú knihu z prostredia, kde by väčšina ľudí pracovať nechcela. S veľkou radosťou prinášame rozhovor, ktorý bude miestami možno smutný, ale krásny človečinou.

Zuzka, kedy ste v sebe objavili chuť pracovať so seniormi? 

Od malička som mala vzťah k starším ľuďom. Priťahoval ma ich pokoj, pomalosť v chaose, vôňa koláča v domove starej mamy. Priťahoval ma ich nadhľad, úsmev nad pochabosťou mladosti, pokora voči životu a múdrosť za slovami.

Čo je podľa vás na práci sociálneho terapeuta najťažšie?

Najťažšie je získať si človeka, s ktorým som v kontakte v zariadení sociálnej starostlivosti, alebo v nemocnici, hospici a pod. Dôvera sa tvorí, nerozbehne sa medzi ľuďmi na prvý dotyk. S empatiou a citlivým vnímaním, sa aj to slovíčko v rozhovore ľahšie odovzdáva.

Ako prežíva rodina a blízki fakt, že musia dať rodičov do „starobinca?“

Citové prežívanie odovzdania blízkych do sociálneho zariadenia je v mnohých prípadoch len sprievodným javom. Skutočnosť,že rodinná situácia vás takmer dotlačí k tomuto rozhodnutiu,  je v súčasnej dobe častá a reálna.

 Z prostredia liečebne pre dlhodobo chorých a hospicu  ste napísali aj knihu. Čo vás k tomu viedlo?

Stala som sa na pár rokov dôverníkom ľudí, ktorí sa ocitli v neľahkých chvíľach  života, alebo presnejšie v jeho posledných štádiách. Ich prežívanie, zamyslenia ale aj úsmevné situácie, som (rozhodla)chcela zachytiť v krátkych rozhovoroch a podeliť sa o ne s verejnosťou.  Vo víre starostí, povinností a každodenného stresu si neuvedomujeme vzácnosť každej našej chvíle.

Ako je knižka vnímaná čitateľmi? Kontaktujú vás?

Knižka „Za dverami liečebne“ svoje poslanie splnila a dostala sa k ľuďom, ktorí stáli o jej obsah. Môže byť pre niekoho poučná, pre druhého nostalgická a zaujímavá zároveň.

Čo sa na Slovensku musí stať, aby ľudia vnímali prácu opatrovateľov s väčšou úctou? Lebo stretnúť sa s vetou “ona umýva zadky starým ľuďom“ je dosť častou formuláciou pre toto povolanie.

Sociálna terapia je svojou podstatou individuálna a skupinová práca s jednotlivcom, tvorenie programov a voľnočasových aktivít, organizovanie výletov a osláv. Od sociálneho terapeuta sa očakáva empatia, schopnosť načúvať, vzťah a úcta k starším, kreativita a tvorivosť. Vnímanie akejkoľvek práce, je aj otázkou vlastného prístupu k sebe samému. Ak podceňujem prácu opatrovateľky, nie je to preto, že sa neviem vyrovnať s faktom, že môžem raz aj ja tak dopadnúť?

Starí ľudia vedia byť rôzni. Skúsme zakončiť rozhovor optimisticky. Máte aj veselé príhody?

Tak ako sme rôzni v mladosti, v dospelosti, sme rôzni aj v starobe. Snáď len trochu pomalší.

Citácia z knihy, kapitola S úsmevom:

Ponuka

Oslovujem drobnú paniu sediacu na posteli, ktorá mi pripomína milú babičku z rozprávky.

„Ako sa máte? “

Odpovedá rozprávkovým hlasom:

„Ako? Či mám gate?“

Pokúšam sa o inú otázku.

„Nemáte bolesti? “

„Či mám občiansky?“

nakláňa sa ku mne s natŕčajúcim uchom, ale aj tak nerozumie.

„Na, poďte tuná, ku mne bližšie,“

ukazuje mi rukou, aby som si prisadla. Sadnem si k nej na kraj postele, uvedomujúc si, že porušujem pravidlá liečebne.

„Dáte si so mnou vínko?” spytuje “Dajte si so mnou trochu červeného!”

„V práci nepijem,” snažím sa vynájsť.

„Ale, šak si dajte, tu, hľa, v skrinke mám. Podajte mi tú fľašu.”

Otváram nemocničnú skrinku a tam vykúka litrová fľaša minerálnej vody. V snahe nesklamať hostiteľku nalievam do umelých nemocničných pohárov minerálku.

„Babi” sa zahľadí do pohára a vyhlási: „Á, to nie je červené, to je biele. Ako je to len možné? Skúste z druhej strany skrinky, tam je určite to červené!”

nedá sa odradiť malá, drobná babička ako z rozprávky.

Z veršov: Objatie

Objímam bez príčin – len tak.
Ráno i večer a naopak.
Objímam človeka,
zviera aj kvet.
Zem, vodu, vzduch
a ohňom doráňaný svet.
Objímam stromy,
lúky ba aj celý les.
Mestá, dediny aj miesta,
kde nešteká ani ten pes.
Objímam slnko, mesiac, hviezdy.
V sebe teba a v tebe seba,
aj tých láskou biednych.

Z.

Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Spôsob, ako si vaše deti „matiku“ zamilujú

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Spôsob, ako si vaše deti „matiku“ zamilujú

„Čo bolo dnes v škole?“

Kričí mama z kuchyne.

„Aaaale. Mali sme ťažkú písomku z matiky. Som z toho dutý. Neznášam ju. Už nech je koniec roka!“ Vykríkol Adam, buchol dverami a hlasno si pustil hudbu.

„Adam, veď je len október!“

Kričí mama a vzdychne si…

Ak vám táto úvodná scénka niečo pripomína, nebojte sa. Nie ste v tom sami. Deti zväčša matematiku „nemusia“ alebo ju len trpko znášajú. A rodičia spolu s nimi. Nedá sa jej totiž vyhnúť. My sme sa rozhodli porozprávať so ženou, ktorá matematiku miluje. A nielen to. Vymýšľa zaujímavé a novátorské prístupy k jej učeniu. PaedDr. Martina Totkovičová, PhD. V rozhovore vám priblížime i spôsob, ako si vaše deti „matiku“ zamilujú.

Martina, zamilovať sa  dá do muža, do ženy, do detí. Ale do matematiky? Ako sa ti to stalo?

Nič v živote sa nedeje náhodou. Možno poznáš tú vetu. Keď som mala desať rokov, tak som dostala možnosť pozrieť sa na matematiku zblízka. Stalo sa to vďaka pánovi profesorovi Milanovi Hejnému. Začala som navštevovať jeho experimentálnu triedu, kde neplatilo nič ako dovtedy. Žiadna nuda a klasika. Žiaden dril a memorovanie, ktoré mi vlastne nikdy nešlo.

Vďaka pánovi profesorovi mám matfyz :). Matematika na jeho hodinách, to bolo skúmanie, bádanie, hádanie sa, argumentovanie, jednoducho nás učil myslieť. Matematika bola len nástrojom, nie cieľom. Dnes by niekto povedal, že nás vlastne neučil, iba kládol presne cielené otázky a my sme hľadali odpovede. A vďaka tomu som sa potom prepracovala k didaktike, čo je moja ďalšia vášeň.

Dobre. Čo s Adamom a jeho mamou z úvodu článku? Dá sa (ne)vzťah  k matematike zvrátiť?

Jasné. Každý učiteľ, nielen matematiky, sa na vysokej škole učil didaktiku svojho predmetu. A tá sa vždy začína rovnako: žiaka musíte motivovať, musí sám chcieť. Prečo sa Adam naučil chodiť, keď bol dieťa? Lebo sa potreboval rýchlo dostať k nejakej hračke. Rovnako je to s rozprávaním, kreslením, stavaním z Lega, čítaním aj spomínaným počítaním.

Aj matiku sa bude učiť, ak bude vidieť zmysel tejto činnosti. Najľahšie sa dá vzbudiť zvedavosťou. Poviete niečo, čo vyzerá ako kúzlo, ale len dovtedy, kým nezačnete nad ním premýšľať. Asi sa opakujem, ale stále je to o myslení.S úsmevom hovorím: matematika nie sú počty, matematika je životný štýl. Ak ste niekedy stretli človeka s dobrým „matematickým myslením“ určite mi rozumiete.

Ty si sa rozhodla situáciu zvrátiť. Stojíš pri zrode projektu, ktorý by mohol zmeniť prístup k učeniu. V princípe je to tvoj reštart po 40ke?

Nie tak celkom, aj keď je pravda, že po 40tke to nabralo celé ešte trochu iný smer. Matematiku milujem a myslím si, že je rovnako dôležitá pre fyzika, lekára, právnika alebo stavbára či inštalatéra… každého, kto rád myslí, optimalizuje, snaží sa hľadať riešenia. Veľa vecí sa v mojom živote dialo tak nejak náhodou a živelne, vždy som rada prijímala výzvy ktoré ma mohli posúvať. Po škole som začala učiť na základnej škole a gymnáziu.

Tam som si uvedomila, že takto sa môj vplyv dostane len do blízkeho okolia „mojich“ detí. Tak som prijala ponuku, ktorá prišla trochu nečakane, učiť na pedagogickej fakulte budúcich učiteľov matematiky. Bola to nesmierne zaujímavá a podnetná práca, ale ukázalo sa, že veľa mojich študentov už na škole ani len neuvažuje nad kariérou učiteľa. A potom prišla tretia výzva, ktorou bola práca v renomovanom vydavateľstve.

Cez prácu redaktorky a neskôr šéfredaktorky si sa dostala aj k autorským projektom.

Opäť som len zodvihla hodenú rukavicu. Ťažko povedať, či to vtedy bola odvaha alebo nevedomosť :).

Vymýšľaš aj pomôcky na výučbu. Pozrela som si video s Lujzou Garajovou. Tie kartičky na matematiku si vymyslela sama?

Kartičky sú moja pýcha, nechcem aby to vyznelo namyslene, ale veď už mám 40+, takže by som mala byť na niektoré moje počiny pyšná ( a bez ostychu). Kartičky sú jedným z nich. Možno to trochu cítiť, ale ani ako matka som nebola úplne štandardná. Veľa som o výchove čítala (ovplyvnená prácou na fakulte), hlavne vedecké články, nie komentáre na internete. Až sa ma raz jeden z mojich dobrých priateľov opýtal:

„Totka, a ty prečo so svojimi deťmi hovoríš ako s dospelými?“

Asi preto, že som to inak nevedela a mala som pocit, že keď budú vedieť čo a prečo sa deje, budúpociťovať väčšie bezpečie. Aj hračky u nás doma boli tak trochu zvláštne. Jedna z „pomôcok“ ktorá sa u nás objavovala a často používala, boli rôzne autokorektívne sady. Autokorektívny znamená, že dieťa bez pomoci dospelého vie, či má zadanie vyriešené správne. Tieto „hry“ miloval môj syn.

Ako sa potom prejavovali ich znalosti v škole? Asi ani nepotrebovali učiteľa, keď sa vedeli opraviť sami?

U dcéry neboli začiatky  povzbudivé. Do školy išla pár dní po tom, ako sfúkla na narodeninovej torte 6 sviečok. Stretla sa v triede s deťmi, ktoré už štyri mesiace pred jej narodeninamioslávili nie šesť, ale už sedem rokov. Dosť to vnímala ako handicap a aj vďaka tomu školu až tak „nemusela“. Oni vedeli všetko, ona nič. Aspoň tak to vnímala. A matematiku už vôbec nie. Keď som s ňou chcela počítať, naša debata sa skončila obvinením, že chcem, aby bola ako ja, ale ona je predsa iná. Proti tomu som nemala argument, lebo mala pravdu.

Nechcela som síce, aby bola ako ja, ale skutočne bola iná. Na konci prvého ročníka som však náhodou prišla na to, že netuší koľko je 7 + 2, ani 9 – 4. Čo vám poviem, bolo to obrovské sklamanie a pocit zlyhania.

Naopak syn – škôlkár, vtedy ulietaval na spomínaných autokorektívnych systémoch. Vedel pri nich stráviť veľa času a aj sa všeličo popritom naučil. A tak som začala rozmýšľať, či by sa niečo podobné nedalo kúpiť na matematiku. Dalo, ale nebolo to celkom podľa môjho gusta. Zahraničným systémom chýbalo postupné rozširovanie číselného oboru (ak som kúpila sadu na sčítanie do 10, tak od prvej po poslednú kartu tam boli všetky spoje).

Ale takto sa deti neučia. Učia sa postupne, najskôr do 4 potom do 6 alebo 7, potom nastupuje počítanie s nulou… A ešte jeden, pre mňa skoro neodpustiteľný handicap. Karty vôbec neboli gradované. Chýbalo im postupné zvyšovanie náročnosti. Takže to, čosom kúpila, dcére nepomohlo, lebo to bolo pre ňu ťažké a syna to po chvíli prestalo baviť, lebo to preňho bolo príliš ľahké.

Takže si sa rozhodla vytvoriť vlastný systém?

Bola to výzva. Vo vydavateľstve som mala za sebou redakčnú prácu na pracovných zošitoch z matematiky pre prváčikov, takže som si k tejto téme čo-to naštudovala. Prázdniny som venovala okrem iného vymýšľaniu. Nielen matematiky, ale aj systému, ktorý by bol jednoduchý a pomáhal deťom pomocou neho rozvíjať sa. A, samozrejme, finančne prístupný slovenskému rodičovi. Lebo spomínané zahraničné systémy nie sú úplne zadarmo.

A tak som Kartičky doslova ušila (resp.zakladač, ktorý je ich súčasťou), s obsahom, o ktorom som aj s odstupom času presvedčená, že na našom trhu nemá obdobu, aj keď niečo by sa určite vylepšiť dalo :). 

Vtedy som to netušila, ale dnes mi mnohí hovoria, že Kartičky majú montessori prvky. Dieťa sa dozvie, či rieši správne, až keď vyrieši celú kartu, čo je 12 úloh. Dnes sú deti zvyknuté, že dostávajú spätnú väzbu hneď, a možno aj preto im robí problém dlhšie sa sústrediť na prácu. Majú potrebu priebežne  byť utvrdzované, že pracujú správne.

Problémom dneška je istá nesamostatnosť?

Áno. Dá sa to takto pomenovať. Kartičky nakoniec vyšli v spomínanom vydavateľstve, ale nebola som s ich vizuálom veľmi spokojná.A tak, aj keď dnes už moja dcéra vie vypočítať kvadratickú rovnicu a je úspešnou riešiteľkou matematických olympiád, som si povedala, že by bolo super urobiť ich tak, aby oslovili aj dnešné deti.

Medzičasom som zmenila vydavateľstvo, lebo opäť to bolo o príležitosti, možno to súviselo s tou zmenou 40+. Uvedomila som si, že makám pre niekoho, kto si moju prácu neváži a nemá preňho cenu. Keď nie sme oceňovaní, niekedy to vedie k pozitívnej zmene.

Dnes sama šéfuješ vydavateľstvu..

Áno. Prijala som ponuku stať sa riaditeľkou nového vydavateľstva, ktoré sa snaží na vzdelávanie pozerať optikou 21. storočia a nie cez názory Márie Terézie, ktorá je matkou povinnej školskej dochádzky. Deti a žiaci majú radšej aplikácie vo svojom mobile, než učebnice vo svojej školskej taške. Oveľa skôr ich osloví vlastná činnosť a úspech ako výklad vyučujúceho. 

Ten by nemal trvať dlhšie ako 7 minút, lebo inak si to nájdu na youtube, kde to ten týpek stihne za štyri.

A tak sa snažíme k väčšine našich tlačených produktov vyvíjať aj aplikácie, ktoré by deti nielen zabavili ale aj niečo naučili.

Tu sa dostávame k novému vizuálu a funkcii Kartičiek, však?

Presne tak. Našou lastovičkou sú interaktívne Kartičky. V porovnaní s tlačenou verziou majú niekoľko výhod a (ja som zatiaľ našla) len jednu nevýhodu. Pri papierovom vydaní sa pracuje so zakladačom a vystrihnutými kartičkami, ktoré je potrebné zasúvať do zakladača. Pri tejto manipulácii dieťa uchopí kartičku medzi ukazovák a palec tzv. pinzetovým úchopom, ktorý je dôležitý pri nácviku správneho držania ceruzky. To aplikácia nemá.

Ale inak appka vám umožní opraviť sa aj v procese riešenia, ak si sami objavíte chybu. Je trpezlivá a nevyskakuje na vás hneď smutný smajlík, keď sa pomýlite. Tento aspekt, s ktorým pracuje tlačená verzia, sme sa snažili zachovať aj v elektronickej. Dieťa sa môže samo prekonávať, lebo aplikácia mu meria čas, ktorý riešeniu venovalo. 

Pamätá si, že nejaká úloha ostala nedoriešená, respektíve označí karty, ktoré sú vyriešené.Nie je cieľom, aby všetci všetko vedeli rovnako.

Kartičky vďaka svojej štruktúre a gradácii úloh vytvárajú priestor pre rôzne deti, nielen pre tie, ktoré matika baví, ale aj pre tie pracovité.

Celé to znie ako z rozprávky. Naozaj sa môže matematiku bez trápenia naučiť každý?

S matematikou je to tak trochu ako s učením sa cudzieho jazyka. Čím viac ním hovoríme, tým sme v ňom lepší. Aj mojim študentom hovorím, že ešte som sa nestretla s husľovým virtuózom, ktorý by sa naučil hrať na husliach pravidelnou návštevou husľových koncertov.

Za každým úspechom je veľa hodín práce (vedci tvrdia, že až 10 000, ak máte byť expertom v danej oblasti) a bohužiaľ skúsenosť je neprenosná, skúsenosť sa musí zažiť. Aj matematiku si treba zažívať. Pomáha, ak tento proces nie je nárazový, večer pred písomkou, ale pravidelný. Dôležitá je ale aj už toľko spomínaná motivácia.

Stále si ale neodpovedala na to, čo s Adamom…

Byť motivovaný je dôležité, ale to, čo môžeme pre naše deti urobiť my, je inšpirovať ich. Možno stačí naše správanie, nadšenie pre niečo a náš rešpekt a úprimnosť voči nim. Mne to medzi vlastnými deťmi, ale aj medzi tými, čo si požičiavam na mojich hodinách – medzi mojimi študentami veľmi dobre funguje. Občas mi  povedia alebo naznačia, že som divná, ale vraj v dobrom.

Mám taký zošit, kde si píšem myšlienky, ktoré ma zaujali na rôznych matematických alebo didaktických konferenciách, čo je predpoklad toho, že ich vyslovili múdri ľudia. Celkom sa mi na záver hodí jedna z nich: Matematika je hľadanie ľahkých odpovedí na zložité problémy a dá sa tak aj vyučovať. A ja dodávam, že aj žiť.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Pozývame vás na výstavu Anny Horváthovej

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Pozývame vás na výstavu Anny Horváthovej

 

Pozývame vás na výstavu Anny Horváthovej Hlinený objekt – subjekt + kresba a maľba

Jej tvorba predstavuje vyzretý, presvedčivý a pôvodný autorský program, v ktorom spolu a vyladene pôsobia priestorové – sochárske a plošné kresbové prístupy. Splývajú v krehkom vyjadrení osobitej výtvarnej predstavivosti. Výstava prebieha do 23.10.2019 v bratislavskej galérii Statua v suteréne Pálffyho paláca na Zámockej ulici.

V tvorbe, ktorá nereprodukuje viditeľné, ani neponúka výklad či komentár k spoločenskej situácii, ale tvorivo a s kultivovanou hravosťou zhmotňuje otlačky duše, zrkadlá nálady a ozveny spomienok či pocitov.

V tvorbe, ktorá postupne vykresľuje autobiografiu sochárky alebo autoportrét bez fyzickej podoby.

(Text k výstave: Xénia Lettrich)

MAČKY majú rozum. MAČKY majú v diéte jasno!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
MAČKY majú rozum. MAČKY majú v diéte jasno!

MAČKY MAJÚ ROZUM. MAČKY MAJÚ V DIÉTE JASNO!Pred časom som si prečítal výborný rozhovor s Oli Beständig. Týkal sa PPP – kto nevie, tak ide o poruchy príjmu potravy. Nedalo mi a zamyslel som sa, pretože ide o závažnú vec. Často zľahčovanú. Často prehliadanú.

Napriek tomu, že PPP mali u nás svoj vrchol cca v období 90tych rokov, tak stále to je téma, ktorej sa treba venovať. Keď sa človek narodí, nemá dôvod predpokladať, že s ním niečo nie je v poriadku.

Len postupom času, ako vrastá do spoločnosti sa dozvedá, že v tom, hentom, alebo onom nie je úplne podľa predstáv okolia. Nakoľko sme spoločenské tvory, potrebujeme byť súčasťou spoločnosti a preto hľadáme spôsoby, ako byť v tom, hentom a onom ok, aj keď nám to vôbec nemusí byť prirodzené.

Mám kamarátku, bývalú tanečnicu, má pomaly štyridsať a stále je tenká ako prútik, má opačný problém, lebo všetci jej hovoria:

„Bože, ty už priber, dokedy chceš vyzerať ako puberťáčka.“

Ona by aj pribrala, keby to šlo. Jej metabolizmus je, aký je.

Videli ste už niekedy mačky, ktoré by mali bulímiu?

Ja ešte nie. Naše mačky boli pred minulou zimou také dobre guľatučké, vykŕmené. Veterinárka skonštatovala:

„No majú trochu nadváhu, nemali by ste ich prekrmovať.“

V lete vyzerali ako vyziabnuté kostolné myši:

„Mali by ste im dať dostatok jedla, sú trochu podvýživené.“

Mačky kŕmime podľa toho aké sú hladné, asi nie sú úplne blbé, že na zimu priberú (sú to mačky, ktoré sú vonku aj vnútri) lebo potrebujú tuk, aby zniesli chlad a na leto sú chudé, lebo im je asi teplo.

MAČKY MAJÚ ROZUM. MAČKY MAJÚ V DIÉTE JASNO! Či?

Možno by bolo načase vnímať viac na čo sme tu, aké je naše miesto.

Možno by bolo fajn, keby nám v tom bolo nápomocné aj naše okolie, namiesto toho, aby nás pchalo niekam, kam nepatríme.

A tiež by bolo fajn, keby sme si to neskôr, nerobili ani my sami. Lebo v tomto rozhodne neplatí: „Čo sa v mladosti naučíš, na starobu ako by si našiel.“

Martin Miler

Autor je psychológ

Martinovi v medzičase vyšla kniha NEZÁBUDENNÍK. Kúpiť sa dá aj priamo u neho na www.martinmiler.sk

Takto sa čistil Malý Dunaj!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Takto sa čistil Malý Dunaj!

V sobotu 21. septembra sa uskutočnil prvý ročník podujatia Veľké čistenie Malého Dunaja, ktoré organizovalo občianske združenie Klub Malý Dunaj. Pár dní pred akciou sme priniesli výzvu vám, čitateľom Magazínu 40plus, aby ste sa pridali. Musíme konštatovať, že účasť bola znamenitá.

 
Keď som videla tie hory odpadu, ktoré sa pomocou dobrovoľníkov dostali z vody von, spýtala som sa sama seba. Ako je to možné? Sme barbari? Takto ničíme Malý Dunaj! 
 
A kto je ten barbar? Ja nie. Ste to vy? Asi (dúfam) nie. Ale možno váš sused. Alebo aj môj. Niekto tam ten odpad musí zanechávať. Zvery ani bobry to nedokážu.

Koľko dôkazov ešte musí vyplávať na povrch, aby sme sa uvedomili?

Smutno mi je. Na druhej strane je super, že existujú ľudia, ktorým to nie je jedno a sú ochotní zorganizovať v rámci svojho voľného času akciu, ako bola práve táto. Poprosili sme Niku Vráblikovú o zhrnutie akcie.
 

Už skoro ráno sa v Jelke pri vodnom mlyne stretli vodáci i nevodáci, deti, rodičia aj babky a dedkovia, ktorých nadchla myšlienke čistenia Malého Dunaja. Na štarte dostali inštrukcie o tom, ako bude celá akcia prebiehať a priebežne boli odvážaní na miesta, odkiaľ štartovali.
 
Každý z účastníkov dostal rukavice, vrecia na odpad a nasledovalo už len vodácke AHOJ. A šlo sa čistiť. Za jeden deň sa dobrovoľníkom podarilo vyčistiť 74 riečnych kilometrov. 

Prvá partia začínala vo Vlkoch, skauti mali na starosti úsek od vodného mlyna v Jelke po Park Madarász, kde už začínala ďalšia partia – ich cieľom bolo vyčistiť úsek po hrádzu v Tomášikove. Ďalšie dve partie čistili úseky až po most v Trsticiach.

 
Spoločne 122 ľudí vyzbieralo dva veľkokapacitné kontajnery odpadu. Niektoré KUSY sa nepodarilo odviezť. Jednoducho sa do kanoe nezmestili. Na organizátorov tak ešte čaká chladnička, veľká pneumatika a ďalšie kuriozity, ktoré boli vyhodené do rieky.
 
Po čistení sa všetci dobrovoľníci stretli v Jelke pri dobrom guláši a do tanca im hrala skupina Jackot band.
 
Ku kuriozitám tohto ročníka patrí televízor, či sedačky z auta. Tradične najväčší podiel odpadu tvorili plastové fľaše a polystyrén. 
 
Zbieral sa odpad priamo z rieky, ale aj z okolitých brehov, len pre predstavu uvedieme, že organizátori počas toho, ako čakali na dobrovoľníkov v Trsticiach, vyzbierali pod mostom na jednom mieste 5 vriec odpadu. 
 
Sme barbari? Takto ničíme Malý Dunaj!
 
Ďakujeme všetkým dobrovoľníkom, ktorí nám pomohli vyčistiť rieku od odpadu. Tešíme sa na ďalšiu takúto akciu, aj keď úprimne by nás oveľa viac tešilo, ak by sme podobné akcie vôbec nemuseli organizovať. Týmto by sme zároveň chceli všetkých poprosiť či už ste vodáci, rybári, turisti alebo len náhodní okoloidúci – nenechávajte odpad v prírode.
 
Stále všetkým hovoríme, ak si vieš doniesť plnú plechovku, odniesť tu prázdnu nemôže byť žiadny problém. Investujte 10€ do fľaše na vodu, ktorú môžete používať stále dookola a nekupujte si vodu v jednorázovej plastovej fľaši.
 
Ak sa vám myšlienka tejto akcie páči, budeme radi, ak si na Facebooku nájdete OZ Klub Malý Dunaj a budete sledovať naše akcie a najbližšie sa k nám aj pridáte. 
 
Ak vám dáva táto akcia zmysel, budeme radi, keď nášmu občianskemu združeniu venujete vaše 2% z daní. Túto akciu sme financovali vďaka grantu od nadácie HB Reavis a 2% z daní od našich priaznivcov. 
 
OZ Klub Malý Dunaj vzniklo v roku 2016 okrem čistenia Malého Dunaja oganizuje aj akcie Malodunajský vodácky maratón, Dušičkový a Trojkráľový splav. Tak AHOJ nabudúce.
 
Nika Vráblik a redakcia Magazín 40plus.sk

Poctivá práca už nie je cool. Bezcitných ľudí pribúda!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Poctivá práca už nie je cool. Bezcitných ľudí pribúda!

Sme pod neustálym tlakom vecí, ktoré tu predtým neboli, náš organizmus na to nie je pripravený a veľmi narastá počet duševných porúch medzi deťmi i dospelými, tvrdí prvý profesor lekárskej psychológie v Česku Radek Ptáček.

Poctivá práca už nie je cool.

Doba je podľa neho zameraná na výkon a to si berie svoju daň v zmene správania ľudí. Prieskumy podľa profesora Ptáčka ukazujú, že pribúda najmä prejavov bezcitnosti. Práca a sústredenie na výkon. Ten je dôležitejší, ako pestovanie vzťahov s najbližšími.

V rodinách tak následne dochádza k zanedbávaniu detí, ktoré si väčšina ľudí odmieta pripustiť. Nejde totiž o nič, čo by bolo vidieť na prvý pohľad.

Pod pojmom zanedbané dieťa si zväčša predstavíme dieťa zo sociálne slabšej rodiny.

Ale koľko detí z takzvaných „lepších rodín“ je dnes zanedbaných?

Pod pojmom zanedbané sa myslí napríklad obézne dieťa. Veľa detí potm vďaka obezite trpí diabetom druhého stupňa.

Zanedbané môže byť aj dieťa, ktoré je rodičmi tlačené do množstva aktivít. Niektoré deti majú aj 5 krúžkov – neostáva im žiadny čas na „skúmanie.“ Na „ničnerobenie.“ Sú teda emočne zanedbané.

  • Prečo je potrebné, aby sa deti nudili?
  • Ako nájsť hranicu medzi rozmaznávaním a nezáujmom?
  • A je vhodné deťom zakazovať sociálne siete?

Pribúdajú depresie medzi deťmi i dospelými. Psychika človeka chvíľu dokáže vzdorovať tlaku a stresu, ale dlhodobo nie je možné to udržať. Nie sme na to pripravení.

Toto sú iba krátke úseky z rozhovoru, ktorý pripravil portál info.cz. Pozrite alebo vypočujte si ho celý. Vedie k hlbokému zamysleniu vo viacerých rovinách.

Zdroj: INFO.CZ; Red.

Ako vás dostane do problémov vaša WIFI

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako vás dostane do problémov vaša WIFI

Dnes sa stalo niečo neuveriteľné. V momente, keď som si písala s kolegyňou, jej telefón držal v ruke vyšetrovateľ. Neodpisovala. Tak som zavolala. Nič. Ozvala sa o pár hodín. V ruke mala nový telefón. Všetko jej zabavili.

Ako vás dostane do problémov vaša WIFI? Jednoducho…

Táto príhoda sa môže stať aj vám. Bez toho aby ste robili niečo nekalé. Vyviedli. Stačí jedna vec. Máte slabé heslo na WIFI. Niekto sa prihlási – ak bývate v bytovke tak aj z auta z parkoviska. No a začne sťahovať. Napríklad detskú pornografiu. Alebo niečo iné, čo je ošetrené v legislatíve, ako trestná činnosť. Navyše to ešte aj rozpošle pomocou vašej WIFI na ďalšie adresy. To už je v tomto prípade šírenie detskej pornografie. Spočítané, podčiarknuté – musíte odovzdať všetku techniku. A ste BEZ.

Nemôžete pracovať.

Nemôžete nič.

Len čakať.

Netuším, či ste sa niekedy zamýšľali nad tým, aké máte heslo do WIFI a čo všetko vám jeho prelomenie môže spôsobiť. Žijeme v dobe, ktorá ma desí. Pretože okrem reálnych životov prebieha ešte ďalšia realita. Virtuálna. A vy sa  ľahko môžete stať súčasťou hry, o ktorej nemáte ani len tušáka.

Ak ste teraz doma a pripojení na wifi, tak vám odporúčam:

Zmeniť heslo

Nikomu  – ani priateľom a návštevám heslo nedávať

Heslo urobiť silné. Napríklad  Ľuďomšibe5Tramtária1968*493 – veľké a malé písmena, znaky, čísla

Urobila som si prieskum u priateľov a štatistiky sú nasledovné:

Väčšinou je vo wifi meno osoby, ktorá tam býva. Alebo meno dieťaťa. Potom zvyknú byť číslice 123, alebo 369 alebo 321. A tak podobne. Skúsený človek prelomí heslo prakticky na počkanie.

Žijeme v dobe ochrany údajov. Všade samé GDPR. Ale verte mi, že sme nahí. Úplne nahí.

Orwel by si zgustol. By nechápal Veľkosť Brata.

Ide víkend. Zabezpečte si svoje heslá. Ideálne všade. Možno to nepomôže na 100%, ale urobíte aspoň dačo.

Ja idem.

Martina Valachová

P.S: Už sa vám niekedy niečo podobné stalo?

Načo je nám pohlavie? Načo?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Načo je nám pohlavie? Načo?

Na úvod chcem povedať, že nemám nič proti opačne orientovaným ľuďom. Mám medzi nimi veľa priateľov. Nestarám sa, čo robia po večeroch. Alebo ráno či na obed. Je mi to lautr jedno. Veď čo ja s tým? Len zdá sa mi, že vo svete sa dejú veci, nad ktorými krútia hlavou aj moji spomínaní priatelia. Viesť deti k „bezpohlavnosti – či rodovej rovnosti“ cez bábiku? Tak toto je už mimo misu. Alebo mimo ľudskú misiu a podstatu.

Čože ma tak rozohnilo?

Isto poznáte bábiku Barbie. Prišla s ňou firma Mattel. Firma Mattel má 74 rokov a zdá sa mi, že chce využiť tému LGBT na marketingové účely. Bábiky totiž budú bezpohlavné, alebo inak povedané rodovo neutrálne. Hovorme tomu ako chceme.

Túto správu priniesol The Guardian. Z článku vyberáme:

Bábiky sa líšia od klasických bábik Barbie od Mattela jemným, ale významným spôsobom. Sú ako lata. Žiadne široké plecia, žiadne boky, dlhé riasy. Môžu sa s nimi hrať deti akéhokoľvek pohlavia.

„Hračky sú odrazom kultúry a keďže svet naďalej oslavuje pozitívny vplyv diverzity a rodovej rovnosti, cítili sme, že je čas vytvoriť bábiku rodovo neutrálnu,“ uviedol Mattel  vo svojom vyhlásení. „Vďaka výskumom sme sa dozvedeli, že DETI NECHCÚ, aby ich hračky boli diktované rodovými normami. Táto línia umožní deťom slobodne sa vyjadriť.”

. . .

Tak a pokračujem v úvahe. Kam sme sa to dostali? Tak deti nechcú aby ich hračky boli diktované rodovými normami? To ako sa ich pýtali?  Alebo inak. Malé deti okolo 5-9 rokov vedia ako sú orientované? Rozmýšľajú nad svojou orientáciou? To vážne? Doba ide tak rýchlo vpred? Za našich čias sme sa hrali na pieskovisku alebo naháňali loptu. Nespomínam si, že by sme sediac v dedinskom jarku s krajcom chleba v ruke preberali rodovú rovnosť.

Niečo divné sa deje na tomto svete.

Všetko je už možné. Čakám, kedy začnú robiť bábiku v tehotenstve. Samozrejme nie ženu. Bude to muž, ktorý však samozrejme nebude vyzerať úplne ako muž. Len tak zľahka. Trošku „šrajbnutý“  svalmi ako z pilatesu, ale tu i tam zjemnený ženským rysom.  Prsia jednotky…maximálne menšie dvojky. Ani sem. Ani tam. Veď no a čo?

Martina Valachová

Načo je nám pohlavie? Načo?

Celý článok nájde tu: https://www.theguardian.com/lifeandstyle/2019/sep/25/barbie-maker-gender-neutral-dolls-release

ROZHOVORY

Bulímia a anorexia sú často tabu. Ako spoznať, že vaše dieťa je v tom? Aké sú varovné signály?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Bulímia a anorexia sú často tabu. Ako spoznať, že vaše dieťa je v tom? Aké sú varovné signály?

Vaše deti môžu byť ohrozené bulímiou – nadmerná štíhlosť je totiž trendV dnešnej dobe žijeme často facebookové a instagramové  životy. My vo veku nad 40 rokov možno ani nie, ale naše deti áno.

Nadmerná štíhlosť, dokonalé krivky, „hladný“ pohľad na fotkách…toto všetko vyzerá veľmi trendy, sexy a zasahuje mládež. Máte deti vo veku 14 – 18 rokov? Rozprávajte sa s nimi a všímajte si ich. Čo sa môže stať, ak prekročia hranice a začnú strácať na váhe kvôli bulímii, či anorexii sme sa rozprávali s Oli Beständig , ktorá si prešla peklom tejto choroby a otvorene o nej rozpráva. Pretože stále je to tabu. Veľmi málo sa na túto tému rozpráva. A malo by sa…

Oli, povedzte nám, ako a kedy sa to celé začalo?

Celá moja tortúra s bulímiou začala asi v 18 rokoch. Je to obdobie, kedy je z dievčaťa už žena a pri mojom športe, ktorý som robila na vrcholovej úrovni sa vyžadovala postavička tip top. V tom čase som ju mala, no tým, že som veľmi schudla, stratila som menštruáciu na 9 mesiacov. 

V priebehu mesiaca som vďaka hormonálnej antikoncepcii pribrala 7kíl a celý môj metabolizmus bol rozhasený. Celé moje okolie, tréneri, partner, funkcionári na mňa tlačili, vraveli aká som tučná, tak som držala všakovaké diéty. Nič mi však nepomohlo. Moja váha kolísala ako na hojdačke a nikto mi nevedel poradiť, čo mám robiť, aby som bezpečne, dlhodobo schudla, no zároveň jedla primerane na to, aby som fyzicky zvládala náročnú tréningovú záťaž.

Skôr naopak, počúvala som aká som tlstá, že som tlustoprdka, že mam riť ako lodná náprava. Dokonca mi bolo poradené: “že ak mi je na vracanie z veľmi prázdneho žalúdka, mám sa vyvracať!” A pravdepodobne som si tieto slová zobrala k srdcu a začal sa niekoľkoročný boj s touto závislosťou.

Boli ste krasokorčuliarka. Nepociťovali ste slabosť pri športe? Podvyživené telo asi nereagovalo úplne správne

Ja ňou ešte stále som, len mám materskú pauzu. Ale k veci. Práve tým, že som športovala na vrcholovej úrovni, nemohla som si dovoliť nejesť vôbec. Z fyzického hľadiska by to bolo nemožné. Takže v mojom prípade to vyzeralo asi takto: “prvé jedlo, ktoré som jedla bolo zložené úplne z čohokoľvek, hlavne zo “zakázaného ovocia”. 

Nacpala som sa úplne čímkoľvek do prasknutia a potom to išlo celé von. Druhé jedlo už bolo veľmi skromné a veľmi energeticky nenáročné. Takto sa to dialo niekoľkokrát za deň. Podvýživená som teda nikdy nebola, no obrovskú závislosť som v sebe určite vypestovala.

Ako vyzeral deň bulimičky?

Okrem štúdijných a tréningových povinností som sa niekoľkokrát denne doslova cpala mňamkami a bolo mi úplne jedno, kde som sa nachádzala. Vždy som však už pred jedlom rozmýšľala, kde to v bezpečí môžem celé vyvrátiť. Bol to hotový management, hlavne aby to nikto nespozoroval.

Kedy si to všimli rodičia a okolie?

Ani neviem, kedy si to presne všimli. Ale keď rodičia videli, že nejako podozrivo veľa jem, veľa času po jedle trávim na toalete, tak im určite napadlo, že so mnou niečo nie je v poriadku. Presne kedy to bolo, si však už nepamätám. Širšie okolie o tom nemalo ani potuchy.

Pomáhali vám upozornenia blízkych a uvedomovali ste si, že to asi nie je cesta?

Všetky nástrahy tejto mentálnej poruchy som poznala, vedela som absolútne, že to čo robím, nie je správne. No to nutkanie a túžba jesť čokoľvek, čo mi napadlo boli silnejšie ako ja. Je to predsa závislosť ako každá iná, či už fajčenie, alkoholizmus, automaty atď., preto upozorňovanie a dohováranie zo strany blízkych vôbec nepomáhali. 

Aj keď moja závislosť mala kolísavý charakter, raz som nevracala vôbec niekoľko dní, potom som zase prevracala celý deň. Bojovala som denno denne sama so sebou. A z vlastnej skúsenosti viem, že pokiaľ človek sám nie je vnútorne presvedčený o tom čo robí, kecy okolia nikdy fungovať nebudú.

Ako si môže rodič – laik všimnúť, že jeho dieťa je v područí bulímie a anorexie? Niektoré deti sú prešpekulované a dokážu hrať divadlo.

Tento problém si rodič spočiatku nevšimne, snažíme sa to robiť rafinovane a diskrétne. No postupom času to už tajiť nejde. Človek si všimne, že jeho dieťa príliš veľa je, či sa snaží veľa jedla prepašovať do izby a tam sa nepozorovane nacpávať, veľa času trávi na toalete, alebo naopak dieťa konzumuje veľmi málo. 

To už skĺzame do anorexie, ktorá ide ruka v ruke s bulímiou a stáva sa to často, že jedinec postihnutý bulímiou potom prejde do anorexie a naopak. Ďalším zo znakov poruchy je časté sebapozorovanie, váženie sa, či vkuse potreba cvičenia.

Čo všetko pri tejto chorobe hrozí? Ako vplýva na celkové zdravie?

V prvom rade je to poškodenie zubnej skloviny dlhodobým pôsobením žalúdočných kyselín, ktoré vedie až k rozlamovaniu zubov a samozrejme je to poškodzovanie celého tráviaceho traktu. Táto závislosť však vedie aj k strate menštruácie (v mojom prípade bola jej strata podmienená prílišným chudnutím a tým pádom nedostatkom estrogénu), no môže viesť až k neplodnosti. Čo je dosť závažný problém.

Koľko vám trvalo dostať sa z pekla späť?

Tento kolobeh šialenstva u mňa ako na húsenkovej dráhe trval dlhých 8 rokov. A skončil paradoxne lusknutím prstov. Zo dňa na deň. Už som bola z celej tej mašinérie unavená a nebavilo ma stále myslieť na to, kde to vyvrátiť. 

Jedlo sa postupne stalo mojim kamarátom, aj keď ešte nejakú dobu trvalo, kým som si nevyčítala to, čo jem.

Aké je vaše motto, odkaz?

“Treba sa v živote zamerať na to, čo nás baví a čo nám robí radosť.”

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: archív Oli Beständig

Mohlo by vás zaujímať...

Karel Gott je už v nebi – píše Monika Macháčková

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Karel Gott je už v nebi – píše Monika Macháčková

Pri svojej novinárskej práci som sa stretla aj s ním. S veľkým Karlom Gottom.

Prvý raz to bolo niekedy v roku 2004 na generálke súťaže MISS. Skromne sedel v prázdnom hľadisku, sledoval program a pripomienky režiséra a čakal na svoj výstup. Nemala som vtedy ešte mobil s fotoaparátom (a tuším ani ešte neboli), takže som sa s ním neodfotila.

Škoda, bola by to vzácna snímka.

Potom sme spolu komunikovali párkrát telefonicky. Prvá príležitosť sa naskytla, keď sa mu narodila dcéra Charlotte Ella. V redakciách sa rozšírila informácia, že Mistr si želá, aby mu každé zverejnenie dostupnej fotografie novorodeniatka novinári oznámili. My v Živote sme to, pochopiteľne, chceli tiež. Tak som mu zavolala. Ako slušná osoba som sa predstavila.

„Dobrý deň, tu je Macháčková z redakcie časopisu Život.“

„Dobrý den. Jak jste to říkala, že se jmenujete?“

„Macháčková.“

Rovnako ako jeho priateľka a budúca manželka Ivana Macháčková, ale to mi v tom okamihu nedošlo. Už len fakt, že mám na telefóne samotného Karla Gotta, bol pre mňa dostatočným dôvodom na to, aby sa mi vypol mozog.

„A to žertujete, nebo skutečne se jmenujete Macháčková?“

„Fakt.“

Potom sme sa chvíľku bavili o mojom priezvisku, pátral, či náhodou nie som Ivanina príbuzná. Bol nesmierne vtipný, milý, láskavý. Žartoval, že by som sa mala s Ivankou zoznámiť, keď už sme menovkyne. Bolo to dávno, ale dodnes si pamätám jeho smiech. Toľko sme spolu diškurovali, až som takmer zabudla, prečo mu vlastne volám.

Nedovolím si tvrdiť, že sme sa poznali. Ale keď som mu potom ešte párkrát volala, hneď si spomenul.

„To ste vy, ta Macháčková, co není Ivanina sestřenka!“

Ani neviete, ako som sa z toho tešila!

Jeho číslo mám dodnes uložené v telefóne. A nevymažem ho. Hoci už mu volať nemôžem.

Monika Macháčková

Zdroj foto: Videoklip Supraphone, youtube

Martina Javůrková: “Diz is not fakin Klondajk!”

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martina Javůrková: “Diz is not fakin Klondajk!”

Bola som na vidieckych trhoch. Možno vám prebehne hlavou asociácia typu: pohodová atmosféra, pravé nefalšované a kvalitné jedlá, vône ako od babičky? Asi vás sklamem. Pretože som prišla domov znechutená a otrávená.

Začnem štatistikou, aj keď to možno bude vyzerať divne. Totiž podľa portálu platy.sk, dosiahne v Bratislavskom kraji iba 38% zamestnancov priemerný plat 1549 eur. Zvyšných 62% tento plat nedosiahne. V čistom zarobí SUPER zamestnanec 1084,30 € mesačne. To je za rok (12 mesiacov) 13011,60 eur.  Rok má dokopy 250 pracovných dní, t.j. 2000 pracovných hodín. SUPER zamestnanec teda zarába, ak ma kalkulačka neklame, 6,50 na hodinu v čistom.

A poďme späť na trhy…

Ja som si dala na vidieckych trhoch kuracie krídelká, ktorých cena bola 5 eur za JEDNO krídelko. Bratislavský SUPER zamestnanec by naň robil bezmála hodinu. Mimobratislavský, alebo menej SUPER bratislavský s polovičným platom dve. Píšem tento článok s vedomím, že si isto znepriatelím dosť veľa ľudí. Možno ma budú nenávidieť, možno odsudzovať. Ostáva dúfať, že ostane len pri tom, že ma neukameňujú.

Keď sa vám nepáči, kúpte si v reťazci…

Jedna trhovkyňa, ktorá počula moje rozhorčenie, ma s dávkou neskrývaného dešpektu upozornila na to, že kurčatá sú chované doma a ich cena je teda iná ako v obchode. Vraj, keď sa mi nepáči, mám si kúpiť v reťazci a uspokojiť sa s nižšou kvalitou.

Prosím? To vážne?

Neviem ako chovali kurčatá naše staré matere. Len viem, že to stíhali pri zamestnaní. Stíhali chovať, pestovať, zavárať. Ich životný štýl a rozhodnutia nedotovali daňoví poplatníci ani zákazníci!

Čisto z biznisového pohľadu nerozumiem, ako môže byť tak neporovnateľne drahšie niečo, čo kupujem priamo od výrobcu alebo pestovateľa či chovateľa. Veď vypadávajú náklady na celý reťazec zamestnancov, balenia, skladovania, distribúcie …

Tieto konkrétne krídelká boli podávané na papierovej tácke na ulici, žiadne riady, upratovanie alebo účtenka. Veď predaj z dvora.

Aj preto píšem tento článok.

Dnes je v móde všetko čo je domáce. Ekologické. Z dvora. Bohužiaľ, v mojich kruhoch sa tento trend sa stáva zároveň čímsi ako masovou manipuláciou, vyvolávajúcou výčitky svedomia, ak náhodou zájdem do bežného obchodu. Ja by som naozaj veľmi rada nakupovala všetko priamo od gazdov, ale …

“Diz is not fakin Klondajk!”

Takto zvykol jeden môj zákazník uzemňovať kandidátov na pohovoroch, ak mali prestrelené požiadavky na plat, benefity či pracovné podmienky. Vážim si prácu chovateľa a pestovateľa. Otázka je, či si ten, u koho nakupujem, váži moju prácu a moje peniaze. Veľmi často mám pocit, že nie. V ušiach mi znie pohŕdavý hlas trhovníčky.

Ak sa vám nepáči, choďte si kúpiť do supermarketu. Nuž a ja jej odkazujem, že my spotrebitelia len konečne poznáme cenu našej práce.

A nežartujte s bývalou HR babou!

Pokiaľ niekto napríklad predáva lekvár z  ovocia z vlastných nepostrekovaných  stromov za 8 eur za fľašku, tak ma strašne zaujíma  cena jeho práce! Rýchlo si to spočítajme: varenie 10 litrov lekváru mi trvá , ak sa s tým hrajkám, 4 hodiny. Päť, nech nežeriem. To je 1 liter = 3 x 3 dcl fľaštičky a ešte deci mi zvýši k dobru. Takže za 5 hodín som uvarila 30 fliaš, z ktorých každú predám za 8 eur. 240 eur za 5 hodinovú prácu nie je zlý deal! A naviac odvrknem zákazníkovi, nech nakupuje v supermarkete, ak sa mu nepáči.

A ja stále myslím na tie naše babky, ktoré zavárali širokú škálu výrobkov z toho, čo dopestovali. Popri zamestnaní! Pánom trhu, ako hovorí môj muž, je spotrebiteľ. Ja tomu hovorím voľba peňaženkou – ja volím, koho svojim nákupom podporujem.

Úprimne? Pri konzumácii tých krídeliek z papierovej tácky som sa cítila okradnutá. Transakcia sa uskutočnila preto, že v daný moment som bola príliš hladná na to, aby som si pýtala peniaze späť a otočila sa na päte hľadať novú poživeň.

Pri každom nákupe si zákazník kupuje spolu s výrobkom aj zážitok a pocit. Môj zámer bol podporiť dobrého človeka, ktorý sa živí prácou svojich rúk. Výsledkom je pocit, že zo mňa urobili hlupaňu, ktorá vysolila za dve kuracie krídla a tri zemiakové placky takmer trinásť eur.

A teraz ma ospravedlňte, musím ísť. Dnes zaváram.

Martina Javůrková

Rozhovory

Ako si zachovať zdravie po štyridsiatke?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako si zachovať zdravie po štyridsiatke?

Tak a máme za sebou náš ďalší víkendový reštart. Partia super ľudí, ktorí sa predtým nepoznali mala možnosť spoznať sa navzájom a každý si odniesol čo potreboval a podľa spätnej väzby aj niečo navyše.

Prečo robíme reštarty?

Poznáte to možno aj na sebe. Niekedy sa v živote zasekneme a hľadáme odpovede. Preto sme sa rozhodli, že minimálne v oblasti balansu, zdravého stravovania a pohybu sa pokúsime dať ľuďom okolo 40ky a vyššie návod, ako sa pohnúť ďalej. Náš program je preto ušitý na potreby každého účastníka zvlášť.

Ako si zachovať zdravie po štyridsiatke?

Individuálne debaty s výživovou poradkyňou a fyzioterapeutkou

Ak máte pocit, že ste už v stravovaní vyskúšali všetko, ale nedarí sa vám, tak Nela Sullens je v tomto skvelá. Podporí vás a dostanete aj konkrétne návody.  Zázraky na počkanie nečakajte, ale postupnou prácou sa už desiatky jej klientov dostali tam kam potrebovali. Podobne je to aj s cvičením. Máte zdravotné obmedzenie? Pohyb však potrebujete. Preto je dobrá konzultácia s fyzioterapeutkou. V našom tíme máme skúsenú Elenu Bernátovú, ktorá vie na základe analýzy stanoviť, aký pohyb je pre vás vhodný. Potom už idú výhovorky bokom. Verte, že telo sa vám odvďačí.

Zľava: Elena Bernátová, Martina Valachová, Nela Sullens

Pohyb v prírode prospieva duši aj telu

Náš reštart sa tentokrát konal v Hoteli Osobitá, ktorý je umiestnený v Západných Tatrách. Je obkolesený vysokými smrekmi a hneď ako vyjdete z recepcie hotela ste prakticky v lese. Nuž a les je terapia sama osebe. V rámci nášho pobytu vždy plánujeme aj aktivity vonku.

Sme nesmierne radi, že sme získali lektora pre Nordic Walking a turistiku – Róberta Kormaňáka. Ten vedie aj Nordic walking Orava – oplatí sa ho sledovať. Robo sám mal problémy s obezitou. Z pôvodných 175 kíl je dnes na váhe 123 kilogramov a pokračuje ďalej. Preto je nielen skvelým lektorom, ale aj chodiacou inšpiráciou.

Ako si zachovať zdravie po štyridsiatke?

Našim účastníkom „zájazdu“ predviedol a vysvetli základné zásady pri Nordic Walkingu a zaviedol nás aj do Juráňovej doliny. Jedna z účastníčok sa vykúpala priamo v kaňone. A Robo ju v tom nenechal samotnú!

Zdravý pitný režim, koniec vráskam a dobrý spánok

Teší nás, že na spoluprácu prikývli traja partneri, ktorí nám poskytli kvalitný pitný režim, super krémy proti vráskam a ešte aj funkčný preparát (nielen) na dobrý spánok. Ale poďme po poriadku.

Pitný režim je dôležitý a pri športe zvlášť. Preto sme radi, za DIVAS vitamínové vody bez chémie, ktoré nás sprevádzali po celý čas. Okrem toho, že sme vďaka nim neboli smädní, doplnili aj deficit vitamínov a minerálov.

 

Vrásky okolo očí budú už minulosťou, pretože všetci účastníci dostali DULCIA výživné očné krémy na noc. Ide o čisto prírodnú slovenskú kozmetiku, ktorá sa „varí“ na Slovensku. Krémik, ktorý dostali dámy ako darček obsahuje kofeín a veríme, že pleť prebudí rovnako, ako ranná káva.
Ako sa varí zdravá slovenská príroná kozmetika - očný krém Dulcia

Každá dáma navyše obdržala aj peľové zrno. Teda presne povedané SERELYS. A načo je to dobré? Ide o prírodný produkt, ktorý pomáha prekonávať príznaky predklimaxu a klimaxu. Napríklad sa vie zaslúžiť aj o kvalitný a neprerušovaný spánok. Trošku sme na tú tému špásovali – niektoré dámy sa neprebudili na rannú rozcvičku. Vraj za to môže peľové zrno. No určiteee? Serelys  dokáže veľa. Ak ste v období, kedy by sa vám zišlo, oplatí sa zistiť viac.

Neplánovaná prednáška pre lepšie videnie

V rámci podujatia zvykneme robiť večerný program. Sadnem si a podľa nastavenia a skupiny robím takú debatu (miestami vraj aj show). Snažím sa zapojiť každého v miestnosti, pretože odovzdávanie skúseností je obohacujúce. Som rada, že tentokrát sa v sobotu program niesol aj v znamení učenia – Ako si vylepšiť zrak prirodzene. Daniela Maťuchová je lektorka Batesovej metódy a pútavo nám čo to vysvetlila aj naučila. Na jeseň bude mať workshopy v Bratislave – ak potrebujete vylepšiť svoje videnie, tak neváhajte.

Ako si zachovať zdravie po štyridsiatke? Na budúce sa pridám!

Pod našou udalosťou na Facebooku a na ostatných sociálnych sieťach píšu mnohí, že nabudúce sa pridajú. Nuž tak chystáme jarný reštart. Môže sa vám to zdať ďaleko, ale vedzte, že to prebehne. O termíne a programe, ktorý chceme zostaviť pre dve skupiny – začiatočníci a pokročilí vás budeme informovať. Veríme, že sa spolu stretneme. Keď máte predbežný záujem, napíšte nám a budeme vás kontaktovať.

Martina Valachová

P.S: Titulná foto – tentokrát sme sa rozhodli podporiť chránenú dielňu. Namiesto tričiek ktoré sa zvyknú použiť iba na jedno podujatie nám vyrobili textilné vesty s nápisom KONEČNE SI UŽÍVAM. Použijeme ich aj nabudúce. Aj takto sa dá šetriť životné prostredie. Ďakujeme firme KREATIVA

Eka Balašková: O čom debatovať s nevidiacim? Nebojte sa, nehryzieme!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Eka Balašková: O čom debatovať s nevidiacim? Nebojte sa, nehryzieme!

Aj keď občas vrčíme. Vlastne – tak, ako každý. Ja viem, ten strach nie je niečo vedomé, ako že viete prečo sa bojíte pomaly aj muchy – v detstve ste zažili uštipnutie osy na nebezpečnom mieste a odvtedy vás desí všetko čo lieta a bzučí. Vlastne tie pocity súvisiace s ľuďmi s ťažkým zdravotným handicapom nie sú ani tak strachom z nás, ako rozpaky v komunikácii.

O čom debatovať s nevidiacim?

Úplne o všetkom. Celkom vážne. Prešlo okolo auto so zaujímavou reklamou? Pokojne mu ho popíšte, povedzte, čo vás na ňom zaujalo. Videli ste včera zaujímavý film? Pokojne sa rozprávajte o televízii a možno zistíte, že váš nevidiaci spolu diskutér sa denne snaží nezmeškať svoj seriál, lebo miluje hlášky postavy, ktorá sa vám okrem hlášok páči aj výzorom.

Všimli ste si, že na jeho vzhľade niečo nie je v poriadku? Úplne normálne mu to diskrétne povedzte. Je veľmi nepríjemné, keď mám „fúzy“ od napríklad cviklového šalátu – cítim čudné pohľady, uvažujem, čo na mne nie je v poriadku … decentne si skontrolujem gombíky na blúzke prípadne či nemám „otvorenú mäsiareň“, všetko je ako má byť, no ľudia pozerajú ďalej. Niet nad človeka, ktorý v takom momente príde a diskrétne mi povie, v čom tkvejú pohľady ostatných. Len skrátka nevedia, ako mi to oznámiť.

Vôbec sa nemusíte vyhýbať slovám ako „videl si“, „sleduj“ alebo iným výrazom vystihujúcim videnie. Nie, nejdem tu napísať že veď vidíme srdcom (mimochodom to je otrasné klišé), ale vidieť pre nás znamená počúvať, možno aj ohmatať si. Nech vás teda nedostane do rozpakov, keď vám taký zrakáč zahlási – ukáž, nech si to pozriem. Ono to vlastne znamená, že si to potrebuje ohmatať.

Ak sa potrebujete z akéhokoľvek dôvodu vzdialiť, upozornite na to nevidiaceho, ktorý vám niečo vysvetľuje. Keď to urobíte nenápadne, ako že veď spolu diskutér si nič nevšimne, je pre neho veľmi nepríjemné, keď si uvedomí, že ten, s kým sa rozprával Bohvie kedy ufujazdil. Je to maximálne neslušné. Pokojne sa ospravedlňte, že sa musíte vzdialiť a je „vymaľované“. Nevidiacemu ušetríte nepríjemný pocit z toho, že sa „rozprával sám so sebou“ a vy nebudete za burana.

Nevyžiadaná pomoc nie je pomoc.

Pamätám si na jednu cestu do Bratislavy. Na Trnavskom mýte som mala prestúpiť z autobusu na električku a to chcelo využiť podchod. Presne som vedela, koľko výstupov musím obísť, aby som sa dostala k tomu „svojmu“ a nezamotala sa. Lenže. Keď som zišla po schodoch, pribehla ku mne náhodná okoloidúca a poďho so mnou krížom cez ten priestor.

Hovorím jej, že ja presne viem, kam sa potrebujem dostať, že jej veľmi pekne ďakujem za pomoc, ale naozaj si nemusí robiť starosti … No pani ako ma tlačí pred sebou tak mi vykladá, ako ona rada pomôže a poďte, veď ja vám nejdem spraviť nič zlé… Tak ma „vytlačila“ až na Zemský povrch s tým, že ona si nastúpila na svoj trolejbus či čo to bolo a mne chvíľu trvalo, kým som zistila, kde vlastne som. Ale super, pani mala skvelý pocit z „pomoci“.

Vozičkár je človek, nie len vozík.

Možno budete prekvapení, ale kým som sa druhýkrát naučila chodiť občas sa mi stalo, že čakám niekde na asistentku pozerám do mobilu, pokojne si píšem status a zrazu si uvedomím, že „do kelu, veď ja sa presúvam!“ Dvihnem hlavu od mobilu a samozrejme že sa slovne bránim. Síce chápem, že dotyčný sa potrebuje dostať čo ja viem k výkladu pred ktorým stojím, ale stojí tam človek, nie vrece zemiakov.

Ak vám preto bude vozíčkar zavadzať v ceste, normálne ho požiadajte či by sa mohol trošku posunúť. Taký vozík vďaka štyrom kolesám vyzerá byť stabilný, ale občas nie je sranda udržať balans. No a ak vás nejaký dobrák posinie tak, že sa (napríklad) jedným kolesom dostanete mimo obrubník, celkom ľahko vás z toho vozíka doslova „vysype“. Na druhej strane – viete si predstaviť, že niekto vás len tak chytí „za golier“ a preloží o pol metra ďalej?

Ak chcete pomôcť, opýtajte sa, či môžete a ako na to. Vozíčkar zväčša presne vie, ako sa (napríklad na ten zmienený obrubník) s pomocou dostať, no ak je pomoc nesprávna, ľahko môže prísť k úrazu. Preto aj tu platí – ak chcete pomôcť, nehanbite sa „priznať“, že síce radi pomôžete ale neviete ako na to. Človek na vozíku vám bude veľmi vďačný, lebo to je skutočná pomoc.
Ak máte možnosť, nestojte nad vozíčkarom ako taký „výkričník.“

Ak nemáte možnosť rozprávať sa „z očí do oči“ tak, že si sadnete, skúste sa aspoň postaviť tak, aby sediaci človek nemusel po minúte rozhovoru s vami dostávať kŕče do šijového svalstva.

V žiadnom prípade prosím neľutujte. Ak príde reč na príčinu zdravotného handicapu, radšej nepovedzte nič, ako reči typu „to ma veľmi mrzí“. Mne príde na um vždy otázka – a prečo by to malo mrzieť vás? Samozrejme že ju nepoviem, lebo veď by to bolo trápnejšie ako to ticho čo nastane.

Komunikujte priamo s človekom s handicapom, nie s jeho sprievodcom.

Doprovod častokrát (napríklad na úrade či u lekára) netuší, kvôli čomu sa tam s vami ocitol. On vie len toľko, že potrebujete pomoc pri premiestnení sa z bodu A do bodu B cez bod C. Osobne som sa veľmi čudovala, keď som sa aj u niektorých lekárov či sestričiek stretla s tým, že komunikovali spôsobom „A čo jej je? Bolí ju niečo? Mala horúčku?“ Kto mi robí často doprovod s tým sme už zohratí a vie, že v takejto situácií mi môže otázku pokojne pretlmočiť. Ja odpoviem jemu spôsobom „povedz pani doktorke, že…“ a keď hlava študovaná nepochopí, tak sprievodca po chvíli takéhoto rozhovoru typu „ako  u blbých na dvore“ na rovinu povie – pokojne sa spýtajte priamo jej, ona aj počuje, aj normálne komunikuje.

Ervína Eka Balašková

Autorka je predsedníčka ZO/KR, Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska

Čo koho do toho koľko mám rokov?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Čo koho do toho koľko mám rokov?

Keď som mala 30,  moja spoločníčka mi povedala, že už to pôjde len dole vodou. Mala som z toho šok. Zaoberala sa kozmetikou a pozerala sa na to z hľadiska starnutia pleti.

Potom som mala 40 a môj syn mi povedal; “Mama moja krásna, ty nestarni. Ty len mladni.” Zlatýýý.

Tak som sa rozhodla, že to nedopustím a budem sa snažiť o to, aby som sa cítila dobre. Len tak sama pre seba, ale možno aj preto, aby to aj iných ľudí motivovalo pracovať. Takže pravidelne sa hýbem, nezjem len tak hocičo a pribudla už aj tvárová joga. A nehovorím, že sem-tam nevyužijem výdobytky medicíny.

Kategorizovanie ľudí podľa veku, zisťujem časom, je úplná hlúposť.

Počas víkendu sme mali náš Víkendový Reštart. Článok spracujeme, pretože to bolo veľmi inšpiratívne podujatie. Cez jednu prestávku som sa rozprávala so Zuzkou. Veľmi energická dáma. Rozprávala mi príbehy z pohovorov a konštatovala, že zažila šok. Na niekoľkých miestach sa jej totiž otvorene spýtali:

„A koľko to vy máte vlastne rokov?“ Bola nahnevaná, pretože odborne vyhovovala. Vek však vraj nesedel.

Iná situácia. Nedávno ma jeden mladý muž učil veci z oblasti online marketingu a povedal mi, že sa cíti vyhorený. Bože taký mladý a vyhorený?

A minule som stretla môjho bývalého frajera. Zvítala som sa s ním a pýtam sa: “ako sa máš?”

“Ako sa už môžem mať veď už som starý – už to nejako došuchocem do dôchodku.”

Ostala som stáť v nemom úžase na chodníku. Do tohto som bola buchnutá? Akože jasné, že nemusí byť každý taký workoholik a mať pred sebou večne nejaké ciele a rozrobené projekty, ako  ja.

Pravdaže, nie každému sa chce ísť behať, aj keď je vonku zima. Alebo skúšať nové veci a metódy. Mne sa však chce. “Došuchotať” sa totiž nikam nechcem.

Súvisí výkon a nasadenie človeka s vekom?

Osobne si myslím, že postoj, výkon a nasadenie človeka absolútne nesúvisí s vekom. Mali by sme raz a navždy túto diskrimináciu vyčiarknuť. A to ihneď z viacerých oblastí života. Preto ma nesmierne teší, že stále viac a viac ľudí reflektuje na náš projekt 40plus. Ak náš projekt a magazín ešte nepoznáte, pozrite sa naň. Ak je vám sympatický, pošlite informáciu kamošom, ktorých by mohol obsah zaujímať. Pozvite ich na naše sociálne siete.

A prečo 40+?

Po štyridsiatke sa mnohé veci začnú meniť. Nielen v tele, na tele ale aj v hlave človeka. Projektom chceme osloviť ľudí po štyridsiatke. Čiže aj päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov a vlastne všetkých. Spája nás veľa tém. Vieme sa navzájom posúvať a inšpirovať. A myslím si, že otázka: „Čo koho do toho koľko ja mám rokov?“ nie je len moja. Môže sa stať aj vašou.

Martina Valachová

P.S: Ak sa chcete dozvedieť viac informácií aj o tom „čo mi šrotuje hlavou“, vypočujte si napríklad podcast Talkslow. Je dlhý, verím však, že zaujímavý.

Jairo Pinilla: Je vek rozhodujúci pri nábore nových ľudí?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Jairo Pinilla: Je vek rozhodujúci pri nábore nových ľudí?

Ak máte viac ako 40 rokov, čo by ste odpovedali na nasledujúcu otázku: Aký by bol môj život, keby by som bol v dvadsiatich vedel to, čo viem dnes? Ak je vaša odpoveď niečo ako „určite by som bol urobil lepšie rozhodnutia a dnes by som bol lepší“, prečo sa bojíte zamestnať ľudí nad 40 rokov?

Pravdepodobne nenájdete v našich firmách bežnejší predsudok, ako je ten o dôležitosti veku, pri rozhodovaní o tom, či niekoho zamestnať alebo nie. Je to predsudok, ktorý sa dá v niektorých prípadoch obhájiť, ale vo väčšine prípadov nie.

Fixné Idey

Za posledných dvanásť rokov vediem spoločnosť, ktorá učí manažérov najímať produktívnych ľudí. Jeden z najťažších problémov je dostať z hlavy zamestnávateľa niektoré fixné idey o výbere personálu. Fixná idea je definovaná ako myšlienka, presvedčenie, alebo názor, ktorý nie je založený na vlastnom pozorovaní. Takže je to niečo, čo ste prijali práve preto, že ste si to prečítali v článku, alebo ste to počuli od niekoho, koho považujete za autoritu v danej oblasti … ale nikdy ste sa nepresvedčili na vlastné oči, či to pre vás funguje.

Pri prijímaní zamestnancov existuje veľa ideí tohto druhu: Ženy sú stabilnejšie, ženatí muži sú zodpovednejší než slobodní, je veľmi dôležité, z akej univerzity je kandidát, šaty a gestikulácia kandidáta počas pohovoru určuje jeho výkon, a samozrejme … kandidát musí mať 25 až 40 rokov.

Niečo, s čím sa stretávam veľmi často, je tvrdenie, že kandidáti po 40tke alebo 50tke už nie sú produktívni. Zaujímavé je, že toto tvrdenie často pochádza od majiteľa spoločnosti, ktorý má viac ako 40 alebo 50 rokov…

Kedy môže byť vek problémom?

Ak máte veľmi mladý tím, v ktorom majú všetci, vrátane vás, menej ako 30 rokov, môže byť ťažké, aby sa 50-ročný hráč prispôsobil kultúre nového tímu. Pre týchto ľudí môže byť ťažké obedovať s ostatnými ľuďmi v tíme, pretože nemajú spoločné témy, o  ktorých by mohli začať rozhovor. Ale aj v tomto prípade musíme vziať do úvahy, že vek je duševný stav.

Nájdete určite 20-ročných ľudí, ktorí myslia a majú postoj 40-ročného človeka, rovnako ako 50-ročných, ktorí ľahko zapadnú medzi oveľa mladších ľudí vďaka svojmu prístupu k životu a ich záujmom.

Kedy je starší kandidát výhodou?

Ak potrebujete zamestnanca, ktorý bude pracovať na veľmi stabilnej pozícii a nechcete neustále trénovať inú osobu, mali by ste sa pozrieť po možnosti zamestnať človeka, ktorý už vychoval svoje deti a má svoj život vysporiadaný. Nemá príliš veľa ambícií z hľadiska svojho pracovného života. Taký, ktorému môžete uveriť, že skutočne hľadá stabilitu. Samozrejme, po vyhodnotení, že dotyčná osoba má zručnosti a produktivitu potrebnú pre danú pozíciu.

Úvaha o generácií Millennials

Táto generácia mladých ľudí, narodených v rokoch 1980 až 1998, ktorej sú pripisované špeciálne vlastnosti, ktoré hraničia s genialitou a mystikou, ktorí majú akosi zabudovanú technológiu vo svojej DNA a ktorí by nás mohli ľahko ohúriť na výberovom pohovore, sú úplne normálni ľudia.

Je to generácia rebelov, a rovnako ako všetci v tom veku, kráčajú v rozpore s normami stanovenými predchádzajúcou generáciou. Generácia, ktorá  vďaka technológii dosiahla, aby bola vypočutá a pochopená. Mohli by sme povedať, že tí, ktorí sú naozaj zvláštni a odlišní, sú ľudia predchádzajúcej generácie, ktorí boli ochotní s nimi zaobchádzať ako s cennými ľuďmi a počúvať ich názory a pokúšať sa pochopiť ich realitu.

Medzi týmito Millennials je všetko možné. Podobne, ako v iných generáciách: sú medzi nimi géniovia, čestní, produktívni, leniví, ale i kriminálni ľudia. V skutočnosti vek nie je rozhodujúci pri výbere personálu, až na určité výnimky. Rozhodujúca je vaša schopnosť rozlišovať medzi produktívnymi a deštruktívnymi ľuďmi, a predpovedať správanie sa ľudí. A to sa dá naučiť.

Jairo Pinilla, Riaditeľ Performia Colombia

Mohlo by vás zaujímať…

Katarína Serinová: Petrohrad 10 postrehov z mesta cárov

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Katarína Serinová: Petrohrad 10 postrehov z mesta cárov

Petrohrad, Petrograd, Санкт-Петербург, Leningrad, množstvo mien, ktoré označujú stále to jedno jedinečné ruské mesto s bohatou históriou. Druhé najväčšie mesto Ruska by si na dôkladnú prehliadku vyžiadal aj dva mesiace, my sme mali päť dní. A aký bol prvý dojem z tohto mesta? Všetko je veľké. Baľšoj gorod. Vitajte v septembrovom Sankt-Peterburgu.

Letisko Pulkovo nebolo nič moc, ale letecká spoločnosť Rossiya bola presná na minútu. Prvá vec, ktorá mi urobila trochu škrt cez rozpočet v komunikácii, sú nenormálne drahé dáta v Rusku. Druhá vec bolo uvedomenie si, že s angličtinou tu nepochodím. Musela som otvoriť zaprášenú mozgovú zásuvku s odloženými ruskými slovíčkami a čiastočne sa spoľahnúť aj na rodičov, ktorí sa učili ruštinu predsa len dlhšie než ja. Ale podarilo sa, taxikára, ktorého sme mali objednaného sme našli a odviezol nás do nášho, rok dopredu rezervovaného apartmánu Vesta na nábreží rieky Fontanky.

Počas piatich dní sme videli Cárske Selo so slávnou Jantárovou komnatou (mestečko Puškin), Peterhof, Ermitáž, hlavné chrámy a Nevský prospekt (niečo ako naša Obchodná ulica, len  tisíckrát väčšia, má 4,5 km na dĺžku a maximálna šírka je 60 m) sme prechodili tam aj späť niekoľkokrát. O jednotlivých dňoch budem písať podrobnejší blog v mojom cestovateľskom denníku, ale chcela by som sa podeliť o niekoľko postrehov z nášho krátkeho, ale zato intenzívneho pobytu v Petrohrade.

Petrohrad-Katarina-Serinova-carske-selo

Všetko je tu veľké

Široké cesty, veľké budovy, veľké parky, vysoké pomníky, veľké námestia. Moskovský prospekt, ulica dlhá 10 km, je široký chodník, štvorprúdovka tam, pás pre dvojo električkových koľajníc, štvorprúdovka nazad a zasa širokánsky chodník. Ulicu lemujú obytné budovy s minimálne štyrmi poschodiami alebo dlhé bloky budov, ktoré sú prerušované množstvom stromov a zelene. Obytné budovy sú často stavané do štvorcov s vnútorným dvorom a sú poprepájané priechodmi. Náš byt mal steny hrubé asi meter, úplne masívna stavba, a dvojo vchodových dverí. Ale schody a chodba vyzerali ako z ruského filmu.

Prepitné v reštaurácii

Prvý večer sme navštívili Gruzínsku reštauráciu, kde sme ochutnali výborný syrový koláč, fantastický boršč a výborný šašlik. Čašník nám vydal do rubľa, ba pred nami utekal, keď sme mu chceli nechať niečo navyše. Situácia sa opakovala na ďalší deň v ruskej reštaurácii, kde sme si za to vyslúžili škaredé pohľady od čašníčky. Na nete písali, že niekde si prepitné pripočítajú k cene, ale že je to v podstate urážka. Ups, iný kraj, iný mrav. Tak sme potom už prepitné nedávali.

Nepriama komunikácia

Tak som si pomenovala komunikáciu bez očného kontaktu. Keď sme kupovali kartu Citipass, a mladá dievčina mi na moje otázky síce odpovedala v angličtine, ale s pohľadom upretým do zeme. Tiež sa mi to stalo, keď som v jedálni jednej pani v rade vysvetľovala, že sa nepredbieham, iba si potrebujem zobrať príbor.

Odpovedala mi s tvárou obrátenou na svoju kolegyňu, s ktorou stála v rade. S takýmto správaním sme sa stretli ešte niekoľkokrát. Žiadny očný kontakt. A nedajbože úsmev na tvári, to bola naozaj výnimka. Prečo ľudia 21.storočia majú zachmúrené obočia v Petrohrade, neviem. Rozhodne Slováci nie sú takí zachmúrení ako si myslíme.

Relativita zimy

S pani upratovačkou, ktorá prišla prevziať apartmán v deň odchodu, sme hodili reč o vhodnom ročnom období na návštevu Petrohradu. Nám počas piatich dní dva dni pršalo. Pani nám jednoznačne odporučila leto, to je príjemných 25 stupňov. Ale aj zima je podľa nej fajn, tých mínus 30 sa dá v pohode zniesť. Problém je mínus 40, to je už fakt zima aj pre miestnych. Ha ha ha, sa nechcem zlomiť v zákrute.

S eurom si kráľ

Kurz v banke je teraz cca 70 rubľov za 1€. Taxík z centra na letisko stojí 950 rubľov, večera v podniku vyššej kategórie pre piatich s polievkou, hlavným jedlom a dezertom a samozrejme cárskou vodkou a čajom stála 10 000 rubľov, liter benzínu tuším 46 rubľov. S eurom si proste kráľ.

Krása nevídaná

Prejsť všetky pamiatky v Petrohrade, to chce čas a veľkú duševnú kapacitu. Každý deň sme videli krásu nevídanú, či už v kráľovských palácoch, ich záhradách alebo v múzeách. Kapacitne sme nestíhali spracovávať toľko podnetov, a to nielen čo sa týka exponátov, ale aj samotných budov, ktoré sú mnohé vyzdobené krásnymi freskami, ornamentami a tapetami.

Obdiv k vôli obnoviť zničené mesto

Počas 2. svetovej vojny bolo mesto a samozrejme aj kultúrne pamiatky katastrofálne zničené, viď stať v dejepise blokáda Leningradu. Túto ľudskú, ekonomickú a kultúrnu spúšť pripomínajú fotografie z tých čias priamo v niektorých pamiatkach. A ďalšie fotografie pripomínajú cestu obnovy zničeného dedičstva. Fénix vstal z popola.

Benátky severu

Petrohrad sa rozprestiera na niekoľkých ostrovoch a do rieky Nevy sa v meste vlieva niekoľko jej prítokov, takže je tu veľa mostov a mostíkov, ktoré pripomínajú kanály v Benátkach. Plavba loďou po kanáloch alebo po rieke Neve je jednou z hlavných atrakcií a je príjemným spôsobom ako objavovať Petrohrad. Ale Benátky to nie sú.

Ako sa vyhnúť radom turistov

Všade, kam je to možné si treba kúpiť online lístok. Pri niektorých pamiatkach je počet online lístkov obmedzený, ale treba to skúsiť. Rozhodne tým človek ušetrí čas aj energiu. Ďalšou možnosťou je kúpa turistickej karty. V Petrohrade je možné kúpiť dva druhy kariet, my sme si kúpili Citipass. Rozhodne sa to oplatí a nestojíte v rade pri pokladni.

Petrohrad 10 postrehov z mesta cárov

Mesto parkov a záhrad

Sú všade a takmer na každom rohu. Vždy s fontánou alebo s väčšou či menšou sochou velikána. Von je 18 stupňov, ale ľudia sedia v parku. Alebo behajú v parku. Alebo sa deti hrajú v parku.

A dobrá správa na záver

Od 1.10.2019 do Petrohradu stačia bezplatné elektronické víza. Netreba váhať, lebo návšteva Petrohradu určite stojí za to.

Text a foto: Katarína Serinová

Ondrej Grell: Úprimnosť detí alebo hanba na sto rokov?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ondrej Grell: Úprimnosť detí alebo hanba na sto rokov?

V rade pred pokladňou stojí aj mladá žena s asi päťročným dievčatkom. Dieťa pokojne stojí, drží mamu za ruku, keď tu sa jej opýta…

„Mami, máme už všetko nakúpené?“
„Áno zlatko, máme všetko. Prečo sa pýtaš?“
„Zabudla si kúpiť víno.“

Mama nasucho preglgla a zatvárila sa, akoby ju niekto práve ovalil gumeným kladivom. Poobzerala sa nenápadne naokolo a všimla si pána za nimi, ako sa snaží zakryť smiech.

„Zlatko, veď víno nepotrebujeme, čo ti to napadlo?“ Stíšeným hlasom vraví žena.
„Ale mami, veď skoro každý deň si kupuješ víno, aby si si mohla večer dať na tie tvoje nervy.“

Ženu zaliala vlna horúčavy. Mala pocit, že sa na nich pozerá celá predajňa. Mala silné nutkanie sa ihneď kamsi vypariť. Chlapík za ňou tlmene vyprskol. Podarilo sa jej však zachovať rozvahu.

„Janka, chceš si kúpiť tie tvoje cukríky? Videla som ich, tam v regáli.“
„Jééj mami, fakt môžem? Veď si vravela, že by som toľko cukru nemala jesť.“
“ Nóó, keď si dáš raz za čas jeden cukrík, nič sa nestane.“ Snažila sa usmiať.
„Mami, ty si super!“ Nadšene zvolalo dievčatko a rozbehlo sa k regálu s cukrovinkami. Rýchlo našlo svoje obľúbené cukríky.
Keď sa vracalo k pokladni, prechádzalo okolo regálov s vínami a napadlo ho, že mamičku poteší svojou starostlivosťou, keď jej ona dovolila kúpiť tie cukríky.

„Mamíí…a naozaj nechceš to víno? Doma sa ti tuším už minulo.“ Zakričalo dievčatko hlasno cez pol predajne tak, aby ju mama počula. Na sekundu ruch v predajni stíchol a asi dvadsať očí sa najprv pozrelo na dievčatko a hneď na to na matku v rade pred pokladňou. Zopár ľudí sa usmialo, niekto sa zamračil a ktosi vybuchol do hlasného smiechu.

Mama sklonila hlavu a snažila sa tváriť, že neexistuje. Tvár jej celá očervenela. Pár krát sa zhlboka nadýchla a pozrela sa na dcérku stojacu stále pri regáli s vínami. Snažila sa ju nezabiť pohľadom.

„Nie Janka, naozaj netreba. Poď sem už, rýchlo.“
Pani stojaca pred zúfalou ženou sa k nej otočila a vraví: „Pani, nič si z toho nerobte, to sa môže stať každému. Deti sú raz také, prostoreké a úprimné. A napokon, nevyzeráte na alkoholičku.“ Upokojovala staršia pani matku chlácholivými slovami a na znak súcitu jej stisla ruku a usmiala sa.

Keď sa konečne dostali k pokladni, Chlapík za kasou sa usmieval, no bolo na ňom vidno, že sa musí premáhať, aby sa nahlas nerozosmial. Bolo mu tej pani aj ľúto, no tá situácia bola komická.

Žena zaplatila nákup, rýchlo ho naložila do tašky a ešte rýchlejšie odchádzala z predajne. Bleskovo trielila k východu a dcérka za ňou.
„Mamííí počkaj, kam tak letíš? To kvôli tomu vínu?“

Žena zaregistrovala, ako sa v predajni niekoľko ľudí rozosmialo.
Matka takmer vyrazila dvere na predajni, keď to začula.
„Tak do tohto obchodu už nikdy nevkročím. Hanba na sto rokov.“ Dušovala sa sama sebe.

No Janka bola šťastná, že má svoje obľúbené cukríky.

Ondrej Grell

Foto: Peter Javorský

Milovníci folklóru si prídu tento víkend na svoje!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Milovníci folklóru si prídu tento víkend na svoje!

Meteorológovia predpokladajú na tento víkend 28.- 29. septembra  iba 18 % riziko zrážok a preto si môžete pokojne naplánovať výlet. Napríklad do nádhernej rázovitej dedinky v Strážovských vrchoch. V Čičmanoch sa bude opäť konať Celoslovenské stretnutie fujaristov. A ručím vám za to, že to bude skvelé!

Z pôvodne malej akcie, ktorú začalo pred štrnástimi rokmi robiť pár nadšencov pre seba a svojich priateľov, vyrástol úžasný festival. Spája komunitu folkloristov s laikmi, ktorí s úctou obdivujú tých, ktorí dokážu interpretovať umenie našich predkov v čistej nepokazenej forme.  Na podujatí, ktoré sa muselo presťahovať z dvora Humna Ondreja Gregora na nádvorie kaštieľa, aby sa všetci pomestili, vystupujú každý rok zaujímaví účinkujúci.

Tento rok sa môžeme tešiť okrem fujaristov zo Slovenska i zahraničia aj na Heligonkárov z Čierneho Balogu, FS Hriňovčan, MSS Chlopi z Heľpy, Trombitášov y Fsk Javorník Lúky a domácu folklórnu skupinu Lastovienka. Súčasťou akcie bude aj výstava legendárneho výrobcu pastierskych hudobných nástrojov Pavla Smutného. Vernisáž bude 27.9. a výstava bude verejnosti sprístupnená v čičmianskom kaštieli do 13.októbra.

Milovníci folklóru si prídu tento víkend na svoje!

 

Unikát

Zdá sa vám, že v 21. storočí je fujara len zaprášený závan minulosti? Oj, ako veľmi sa mýlite…  Čím ďalej tým viac ľudí ho objavuje a z dekorácie opretej niekde v kúte sa stáva živý nástroj. Od novembra 2005 je slovenská fujara zapísaná do Zoznamu diel ústneho a nehmotného dedičstva humanity UNESCO. Zaslúžil sa o to najmä slovenský profesor, hudobný vedec Oskar Elschek.

Dávnejšie som robila s ním na túto tému rozhovor a povedal mi : „Kým sa tak stalo, predchádzal tomu zdĺhavý proces. Bolo to množstvo papierov. Najdôležitejšie bolo predložiť komisii štúdie a výskumy, ktoré dokazujú, že nikde inde na svete sa fujara nevyskytuje, že je to slovenské špecifikum. Podobné nástroje existujú v Indonézii, kde majú domorodci dlhú píšťalu a musia k nej pridať ešte jednu pomocnú, a u Indiánov v Strednej a Južnej Amerike. Tie sa však zásadne líšia od našej fujary, majú inú techniku. V Európe nič takéto v ľudovej tradícii neexistuje.“

Písomné dôkazy

Dokonca mi vtedy porozprával aj o tom, že prvé písomné doklady o existencii fujary sú z desiateho storočia.  Našli sa v zápisoch arabského cestovateľa, ktorý si poznačil, že u Slovanov videl hrať na „dva lakte dlhých píšťalách“. Neskoršie dôkazy pochádzajú zo sedemnásteho storočia,  hovoria, že bačovia hrávali na fujare.„Bača bol šéf a iba on mohol na nej hrať.  Najstaršie zachované nástroje s tromi dierkami, ktoré sa našli, sú z osemnásteho storočia.

Pre fujaru je typické jej zvláštne zafarbenie zvuku, prefukuje sa do veľmi vysokých tónov a má zvláštny ‚zašumelý‘ – tón. Dá sa na nej hrať len jedna špecifická tónina. Fujara je spojená nielen s pastierskou, ale aj so zbojníckou tematikou. Na konci šestnásteho a začiatkom sedemnásteho storočia v čase protitureckých bojov vojská vykrádali dediny a ľud utekal do hôr. Aby prežili, chodili zbíjať, a tým sa začína na Slovensku zbojnícka tradícia,“ vysvetlil mi profesor Elschek.

Na Slovensku nie je fujara jediným takýmto nástrojom – máme naozaj obrovské množstvo najrôznejších píšťal, vraj až okolo šesťdesiat. Unikátna je „koncovka“, ktorá nemá ani jednu dierku, hrá sa nej „prefukovaním“. Niečo podobné sa vyskytuje u dvoch európskych národov a jedna v Altaji.

Ak ste ešte nenavštívili Čičmany a nepočuli hrať naživo fujaristov, odporúčame vám v sobotu tento hriech napraviť.

Starostka obce, zanietená folkloristka Iveta Michalíková ( rozhovor s ňou tiež pripravujeme), vám odkazuje: „Srdečne vás všetkých pozývame a tešíme sa na vašu návštevu. Privítame s radosťou všetkých milovníkov folklóru a našej krásnej dedinky.“

text a foto: Monika Macháčková

Je zdravé piť len čistú filtrovanú vodu?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Je zdravé piť len čistú filtrovanú vodu?

Pijem filtrovanú vodu z vodovodu. Nekupujem balenú. Veď načo? Vedeli ste však, že po dlhšom pití filtrovanej vody vám môžu chýbať minerály a niektoré stopové prvky? Je preto dobré striedať pitný režim s minerálnymi vodami, alebo s vodami, ktoré sú obohatené o vitamíny – tzv. vitamínové vody, funkčné nápoje a šťavy.

Funkčný nápoj nie je „energeťák“

Niekedy sa stáva, že si vitamínovú vodu alebo funkčný nápoj ľudia zamieňajú s nápojom energetickým. Je tu však veľký rozdiel. Dobre namiešaný vitamínový či funkčný drink má v prvom rade prírodné zloženie. To znamená, že neobsahuje žiadne konzervačné látky, farbivá a dokonca ani pridaný cukor, či umelé sladidlá. Kto neverí, že sa v dnešnej dobe nájde tak poctivý produkt, nech uverí. Jedným z príkladov takýchto nápojov sú čisto slovenské produkty vyrábané s láskou pre ženy.

V istom veku vaše telo potrebuje vyvážený príjem vitamínov

Pre správne fungovanie tela potrebujeme množstvo vitamínov. Naše telo potrebuje aj ich zásobu. Ako však zabezpečiť vyvážený príjem vitamínov a minerálov každý deň? Najmä, keď roky pribúdajú, vaša imunita je nízka, pleť dehydratovaná a pridá sa aj vypadávanie vlasov?

Rozhodli sme sa preto pozrieť na produkty slovenskej spoločnosti Divas, ktorá ponúka komplexné riešenie a to podľa toho, čo vaše telo potrebuje.  Ide o účinný a pohodlný spôsob doplnenia potrebných látok prirodzenou formou v rámci každodenného pitného režimu. A drinky budeme aj testovať.

 

Potrebujete podporiť zdravie?

Najznámejšou kategóriou na trhu vôd sú vitamínové vody. Tých nájdete na našom trhu hneď niekoľko druhov a značiek, nie všetky však skutočne podporujú zdravie, nakoľko okrem vitamínov Vás pri nepozornosti „obšťastnia“ aj inak.

Ide často o dávku chémie v podobe konzervačných látok (napr. sorban draselný či benzoán sodný, to už ani neznie dobre, však?), nepotrebnou dávkou cukru či iných umelých náhrad. Preto je naozaj dôležité čítať zloženie, najmä v dnešnej dobe.

Vitamínové vody Diva’s obsahujú až 120 % odporúčanej dennej dávky vitamínov C, B3, B5, B6, B9 a B12 + líšia sa v príchuti a aktívnej, resp. akejsi bonusovej látke. Sú bez pridaného cukru či umelých sladidiel, bez farbív a konzervantov.

Je zdravé piť len čistú filtrovanú vodu?

Dbáte o svoju krásu a zdravie zároveň?

Vedeli ste, že COENZYME Q10 je nesmierne dôležitý aj pre správne fungovanie srdcového svalu?  Dodáva mu energiu, no a samozrejme chráni aj pokožku pred nežiadúcimi vplyvmi. Ak ste ešte neskúsili, tak Funkčné drinky Coenzyme Q10 VITALITY INSIDE (grapefruit & ibištek) a Collagen BEAUTY INSIDE (višňa & ruža) sú jemne sýtené nápoje v plechovke, ktoré sa oplatí vyskúšať. Oba nápoje sú primárne zamerané na doplnenie kolagénu, okrem toho však obsahujú aj vitamíny (C, B3, B5, B6, B9 a B12) a to až 75% odporúčanej dennej dávky.

Diva’s je slovenská firma s výrobou na Slovensku a za svoje produkty už dokonca získala mnohé medzinárodné ocenenia za inováciu či skvelú chuť.

Najbližšie budeme produkty Diva´s testovať už tento víkend na Orave. Sme zvedaví, ako bude chutiť účastníkom nášho reštartu pitný režim z rady HAELTH. A tiež, ako podporí ich výkon pri cvičení. O informácie sa radi podelíme.

Martina Valachová

Elena Moravčíková: Aj ľudia narodení v roku 1959 musia z niečoho žiť!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Elena Moravčíková: Aj ľudia narodení v roku 1959 musia z niečoho žiť!

Neviem, čím to je, ale v poslednej dobe, akoby som si na pohovory priťahovala ľudí vekovej kategórie 50+.

Zväčša sú to ľudia s vysokou odbornosťou, profesionáli vo svojom odbore, skúsení, niektorí však nevedia žiadne jazyky, okrem češtiny a možno sem-tam sa nájde maďarský jazyk. Angličtina, či nemčina, nie. Možno ešte základy ruštiny.

Čo však týchto ľudí spája, ak sú už dlhšie doma, je zúfalstvo. Opustenosť- opúšťajú seba samých, svoje kvality, svoje „ja“, prestávajú si absolútne veriť, už nevidia svetlo na konci tunela.

Dnes som mala na pohovore človeka, ktorý sa už takmer 20 rokov stará o svoju ťažko postihnutú matku. Popritom vždy pracoval, až na posledného rok a pol. Je doma, skúša, posiela CV a čím dlhšie je doma, tým viac zúfa….

Čo sa to tu deje? Skutočne sa nenájde firma, ktorá by ocenila takýchto ľudí? Dala im šancu, aby aspoň tie 4 roky do dôchodku a možno aj v rámci dôchodkového veku dokázali, čo vedia? Alebo sú už fakt odpísaní, nech si počkajú do dôchodku a tam žijú doslova z almužny?

Je mi z toho veľmi smutno. Tento človek dnes spĺňal všetky odborné predpoklady klienta. Až na to, že má rok narodenia 1959. Ale predsa, aj títo ľudia musia z niečoho žiť!

Elena Moravčíková

Ján Dubnička: Dôvody prečo meditovať a cvičiť yogu

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ján Dubnička: Dôvody prečo meditovať a cvičiť yogu

Ľudia sa ma často pýtajú, prečo meditujem a cvičím jogu? Čo mi to dáva a kam ma to posúva? Tak som sa nad tým trocha zamyslel. A na začiatku zamyslenia mi hneď napadá Gándhiho myšlienka: “Mimovoľná myšlienka je chorobou mysle a udržať na uzde myšlienku znamená udržať na uzde myseľ, čo je ťažšie ako skrotiť vietor.” Dnes môžem potvrdiť, že je to veľká pravda.

Ale poďme pekne postupne. Vracia ma to v spomienkach dva a pol roka dozadu. Pamätám si, ako keby to bolo dnes. Mal som hlavu plnú myšlienok. Bolo ich veľa a stále vznikali nové. Veľa otázok Čo, Prečo a Ako? Jednoducho pretlak a tlak. V noci som sa budieval a nevedel zaspať, pretože som mal hlavu plnú myšlienok, bol tam hluk a ten hluk prehlušoval spánok.

Vedel som, že niečo musím urobiť, lebo bolo len otázkou času, kedy ma to pohltí. Chcel som začať postupne meditovať. Lenže…len čo som sa posadil do tureckého sedu a začal „meditovať“, neobsedel som, stále som sledoval hodinky, lebo som mal pocit, že je to trvá večnosť. Skúsil som teda niečo iné.

Kúpil som si knihu Mindfulness za 8 týždňov. Vynikajúca kniha, ktorá obsahovala aj CD s vedenou meditáciou. Lenže čím dlhšie na mňa ten ženský hlas hovoril, tým viac som ho prestával počuť a do piatich minút zaspal. Takže z bdelej pozornosti sa stal nebdelý spánok.

Vtedy sa ku mne dostal blog Jara Páveka a článok s názvom Ashtanga yoga – Za hranicou fyzickej praxe. A veľmi ma oslovil. Zavolal som mu, vysvetlil, čo sa mi deje. Povedal mi: „Čakám ťa v sobotu o 8 v štúdiu“. A tým sa to celé začalo. Odvtedy praktizujem ashtanga jogu takmer denne. Pridal som k tomu meditáciu (dnes už na hodinky nepozerám, obsedím a meditáciu si užívam) a pranajámu (kontrola dychu, dychové cvičenie).

Jeden z ľudí, ktorých sledujem a inšpirujú ma, je Sadhguru. V knihe “Vnútorné inžinierstvo” píše: “Jóga je v podstate spôsob, ako pretvoriť telo, aby slúžilo vyššiemu zámeru.” Syn Krsnamačarju, Desikachar, v knihe “Srdce jógy” napísal: “Jóga je v prvom rade cvičenie, pomocou ktorého zmúdrieme a chápeme veci lepšie ako predtým. Zviazanie prameňov mysle. Konať tak, aby všetka naša pozornosť bola nasmerovaná na činnosť, ktorú práve robíme.

Ustálenie zmien v mysli.” Sri Pattabi Jois v knihe “Joga mala” uvádza: “Jóga znamená upaja, cesta alebo spôsob, ktorý dodržujeme alebo prostredníctvom ktorého môžeme doasiahnuť cieľ. Spôsob, ktorým sa myseľ zjednocuje s Ja. Je to pevné ovládanie mysle.” Môj učiteľ Jaro Pávek v už spomínanom texte “Ashtanga yoga – za hranicou fyzickej praxe” píše: “Joga je spojenie tela, mysle a duše. Je to pohyb z jedného bodu do druhého, vyššieho.”

Pre mňa je joga zastavenie pohybov mysle alebo ešte inak, ustálenie zmien v mysli. Metóda prepojenia dychu a pohybu, čiže práca s mysľou a telom. Poznávanie seba cez seba. Praktizovanie jógy nás zobúdza. Takže som každodenný učeň.

A prečo teda ja praktizujem jógu a meditujem? Hlavne pre radosť, zdravie a pocit vnútornej spokojnosti. Znižuje stres, zlepšuje kvalitu života, flexibilitu, vnímavosť, rozhýbe telo. Zároveň nastaví zrkadlo môjmu egu. Som vnímavejší nielen voči sebe ale aj voči iným, ľuďom aj situáciám.

Na začiatku to bola snaha dostať sa do ďalšej pozície, dať nohu za hlavu, posadiť sa do lotosa, zdokonaľovať sa. Dnes je to o vnútornej spokojnosti a pohode.

A ako hovorí Pattabi Jois, joga je 90% praxe a 1% teórie.

Tak končím s mudrovaním a idem sa vrhnúť do jógovej praxe.

Ján Dubnička
Autor je lektor a kouč

Inšpiratívne príbehy

Ako sa varí zdravá slovenská prírodná kozmetika.

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako sa varí zdravá slovenská prírodná kozmetika.

Príroda je mocná čarodejka aj liečiteľka. Len musíme vedieť kedy, čo a ako, ak sa chceme liečiť alebo skrášľovať bylinkami. Na Slovensku pôsobí značka DULCIA.  Je založená výlučne na prírodných produktoch. A doslova sa tu varí zdravie. Rozprávali sme sa s Luciou Klebercovou aj o tom, ako sa varí zdravá slovenská prírodná kozmetika..

Ako vznikla myšlienka pustiť sa do výroby prírodnej kozmetiky a aký je najväčší rozdiel v porovnaní s inými druhmi preparátov?

Myšlienka bola stále prítomná, nakoľko máme skutočne hlbokú rodinnú tradíciu v bylinkárčení a v mastičkárstve. Rozdiel medzi prírodnými preparátmi a konvenčnou kozmetikou je zásadný. Prírodná kozmetika pracuje v súlade s prirodzenými vlastnosťami ľudskej pokožky. Neobsahuje žiadne zložky, ktoré by mohli náš organizmus negatívne ovplyvniť, práve naopak. 

Cez pokožku sa každá látka vstrebáva do celého nášho organizmu prostredníctvom krvi a tak dodávame všetky prospešné látky nielen pokožke. Toto isté platí ale aj u neprírodných prípravkov, takže je naozaj dôležité vybrať si správne.

Ako sa varí zdravá slovenská príroná kozmetika - proces Dulcia

Mali ste sklony k bylinkám vždy? Alebo to prišlo s vekom?

Áno vždy 🙂 mám veľmi silný vzťah k prírode, k jej darom a jej úžasnej sile. V tradičnej podobe som sa venovala tomuto remeslu vlastne už od detstva, a moji predkovia niekoľko generácií.  Naozaj veľmi úprimne si vážim jej energiu a láskavosť. 

Ale je pravda, že čím som staršia, tým viac si uvedomujem všetku tú krásu, a  stále viac si vážim dary ktoré nám ponúka. Snažím sa, aby sme boli ku nej čo najviac ohľaduplní. Učíme to aj svoje deti a aj našich vzácnych zákazníkov.

Ktorý produkt bol prvý, ktorý ste si vyrobili doma pre svoje potreby?

Prvé boli dezodoranty, ale tie boli určené skôr pre moju mužskú polovičku. Pre seba som si vytvorila prvý krém na svoju problematickú pleť. Od mladosti som trpela som silným akné. Krém s ovocím a čistiacim komplexom som si vytvorila podľa seba…skúšala som, a až keď pomohol krém mne, začali ho skúšať aj kamaráti.  

Následne sa dostal ako jeden z prvých aj do oficiálnej ponuky.  Stále ho ponúkame  zákazníkom a je veľmi obľúbený.

slovenská prírodná kozmetika proti akne DULCIA

Funguje nielen mne, ale  aj mnohým ďalším dámam a pánom s problematickou pokožkou. Šetrne a prirodzene čistí, zbavuje baktérií a navodzuje správne fungovanie funkcií pokožky.

Kedy a ako presne vznikol nápad, že vyviniete vlastnú značku a začnete ju vyrábať?

Nápad vznikol veľmi spontánne, ale akonáhle prišla myšlienka, už som sa jej nevedela zbaviť. Bola som v tom čase na materskej dovolenke s prvou dcérkou. Mala som viac času tvoriť, a hlavne prichádzali momenty, kedy som potrebovala riešiť jej a aj moje kožné starosti. Tak som študovala, vyrábala pre nás…a ono to fungovalo :-). Krémiky, mastičky, dezodoranty som časom posúvala aj dobrým kamarátom a spätné reakcie ma stále viac a viac nútili rozmýšľať nad vlastnou značkou.

Vtedy mi to pripadalo ako sen, ale kedže som levica v každom ohľade, pustila som sa do vybavovačiek. Medzitým sa narodila aj druhá dcérka a vášeň pre výrobu a štúdium narastala. Nechcela som ostať len pri domácom „miešaní“. A 15.decembra 2014 uzrel svetlo sveta náš prvý internetový obchodík. A som za všetko veľmi vďačná.

Vaša výrobňa je voňavá a cítiť ju široko-ďaleko. Sú všetky zložky kozmetiky čisto prírodné?

Joj áno, keď si na tú vôňu raz zvyknete, už bez nej neviete žiť . Naše zložky sú čisto prírodné, absolútne šetrné a jemné k ľudskej pokožke, a čo je pre nás rovnako dôležité, aj k životnému prostrediu. Niektoré naše ingrediencie sú základné, úplne minimálne  spracované a niektoré sú skutočne mimoriadne sofistikované a je za nimi veľká vedecká činnosť a dlhé testovanie. Základné zložky, ako je naša vzácna ružová voda, rastlinné oleje a maslá, sú v bio organickej kvalite, nerafinované, za studena lisované.

zdravá slovenská prírodná kozmetika - Vladimíra kontroluje ingrediencie 

To znamená, že robíme živú kozmetiku, ktorá je fyziologická a každá jedna zložka v receptúre má svoj význam a účinok. Nepoužívame nafukovače, žiadne umelé plnidlá ani agresívne konzervačné látky. Našu kozmetiku pokožka s láskou prijme a vyťaží si z nej to čo potrebuje…a bude za ňu vďačná.

Ktorý z produktov je najžiadanejší u zrelých ľudí?

Najžiadanejšie produkty pre zrelú pleť sú Krém proti vráskam s kyselinou hyalurónovou a Q10 a Očný krém s kofeínom – nočný. Tieto sú pre zrelú pokožku výnimočné tým, že majú výživné zloženie a obsahujú látky, ktoré vekom naša pokožka stráca a nedokáže si už dostatočné množstvo produkovať prirodzene sama. Tu prichádza starostlivosť, ktorá má regeneračné účinky, upokojujúce ale aj stimulačné a navodzuje rýchlejší kožný metabolizmus.

Prírodná kozmetika - očný krém Dulcia

Či už je to známa kyselina hyalurónová, Q10 , vitamín C alebo možno menej známe kozmetické zložky ako napríklad kofeín, hodváb, alebo výťažky z morských rias.

Klientky sú ženy? Alebo produkty prospejú aj na zrelú mužskú pleť?

Je pravda že našimi zákazníčkami sú najmä dámy, ale máme  celkom silnú základňu aj našich mužských zákazníkov. Tí si tiež obľúbili krémy proti vráskam, alebo aj produkty na čistenie pleti. Mužská pokožka má fyziologicky iné zloženie ako ženská, ale rovnako platí, že to čo je prirodzené, je lepšie. Čím viac prírodných výživných zložiek tým je pokožka krajšia, zdravšia a pôsobí mladistvejšie a žiarivejšie.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

 

Ako nadviazať kontakty, keď ste introvert?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako nadviazať kontakty, keď ste introvert?

Možno to poznáte. Prídete do spoločnosti a v duchu závidíte extrovertom, ako ľahko nadväzujú kontakty. Ako s ľahkosťou konverzujú. Aj preto sme sa začali venovať networkingovým stretnutiam, ktoré sa podobajú „datingu“.

Nie, nejde o rande

Speed Networking vám umožní predstaviť váš projekt a zároveň nájsť prepojenie s ďalšími ľuďmi z biznisu. Podujatie je moderované a celý čas profesionálne riadené. Každý účastník má rovnako a presne stanovený čas na verejnú prezentáciu a neskôr na komunikáciu one-to-one.

Ak ste teda introvert alebo máte problém s vystupovaním na verejnosti, na tomto type podujatia sa nielenže elegantne zoznámite s novými ľuďmi, ale naučíte sa aj efektívne komunikovať vašu firmu alebo projekt počas 90 sekúnd.

Na podujatí sa tiež dozviete veľa informácií – pretože každý zo speed networkingov sa nesie v znamení konkrétnej témy.

Čo hovoria ľudia, ktorí sa už Speed networkingu zúčastnili?

Patrik Cvengroš, správca IT sietí 

Prvý krát sa mi Speed networking zdal trochu nudný. Stále každému hovoriť to isté.  No teraz je pre mňa toto podujatie výzvou. Každému opíšem a vysvetlím svoje podnikanie presne podľa jeho požiadaviek, ako ideálnemu zákazníkovi. Môj recept je jednoduchý. Najprv si každého vypočujem.  Speed Networking je aj výborný tréning, ako efektívne v krátkom čase povedať o sebe to najpodstatnejšie.

Martin Biskupič, mediátor
Akčný Speed Networking bol nielen o dobrej atmosfére a zaujímavom programe, ale najmä o kvalitných kontaktoch. Mnohonásobne predčil očakávania.

Jasna Opavská, interiérová dizajnérka

Podujatia Akčný Speed Networking som sa zúčastnila v júni a musím povedať, že to bolo nielen akčné, ale aj prínosné na rozšírenie portfólia možných klientov. Zaoberám sa interiérovým dizajnom, ale išlo mi o prezentáciu výroby našich sedačiek a postelí. Podujatie odporúčam najmä ľuďom, ktorí chcú nadviazať nové kontakty pre svoje podnikanie a projekty. Najmä na ich rozbeh.

Ako nadviazať kontakty, keď ste introvert?

Ak sa potrebujete prepájať a nájsť nové partnerstvá, tak už  24.10.2019 budete mať príležitosť zúčastniť sa ďalšieho Speedu. Tentokrát v Paralelnej Polis. Podujatie organizuje 40plus spolu s Akčnými ženami. Viac informácií TU

Martina Valachová

Lístok

Rozhovory

O ČO IDE PRI NÁRODNOM POCHODE ZA ŽIVOT?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
O ČO IDE PRI NÁRODNOM POCHODE ZA ŽIVOT?

Včerajší deň bol zaujímavý. Pochodovalo sa za život. Národne. Podľa mňa život treba žiť. Netreba zaň pochodovať. Mňa na tom celkom irituje viac vecí.

Prečo sa to volá POCHOD? Pochodujú vojaci. Alebo kotleby pochodujú. Normálni ľudia kráčajú. Nepochodujú. Ďalej ma hnevá, že všetky médiá informujú tak veľmi pozitívne, akoby to bola platená reklama. Akoby ten čudesný pochod bol najdôležitejšia vec dňa. Najviac mediálneho priestoru cez fotky a reportáže dostali zelené vlajky. Super. Nech mi nikto nepíše, že organizátori ich upozorňovali, aby dali vlajky dole. Pretože v túžbe po  sprísňovaní zákona sú na spoločnej vlne. Kamoši?

O ČO IDE PRI NÁRODNOM POCHODE ZA ŽIVOT?

Prosím všetky ženy nech zdvihnú ruku, ak by chceli podstúpiť interrupciu. Len tak. Z pasie. Lebo nemajú nič lepšie na práci. Dnes, keď sa počet interrupcií znížil o 75% oproti rokom dozadu, tu niekto vykrikuje a kope do otvorených dverí?

KTO A PREČO SI CHCE UZURPOVAŤ PRÁVO ROZHODOVAŤ O ŽENE? KTO JE ZA TÝM? ROZUM SA MI ZASTAVUJE.

V ktorom storočí sme sa ocitli? Načo je nám veda? Načo zisťujeme, či je dieťa v brušku mamy v poriadku? Načo? Veď nechajme všetko na prírodu. Tak?

Osobne poznám dve ženy, ktorým v prvom trimestri zistili, že dieťa sa narodí s vážnymi chybami. Nejdem popisovať diagnózy. Viete si ich asi predstaviť. Viete ako tie ženy plakali, keď išli na potrat? A koľko sedení u psychológa museli absolvovať? Veľa. Sú odsúdeniahodné? Kto by mal rozhodnúť v budúcnosti o ich živote a živote ich potomka? Nejaká komisia? Kto v nej bude sedieť?

Na pochod prišla aj Sue Thayer, bývalá manažérka kliniky potratárskej organizácie Planned Parenthood, ktorá sa v živote venovala interrupciám a „zabila? Či asistovala pri zabití?“ stoviek životov. Ľudia jej tlieskali, pretože už „abstinuje“ Už nezabíja. Už kričí a sype si popol na hlavu. Prečo jej mám tlieskať? Prečo? Čím je lepšia? Lebo „sa uvedomila“ ? Zbláznili sme sa už načisto?

Keď hovorca pochodu Tomáš Kováčik pre médiá povie, že treba chrániť každý život a že život dieťaťa má prednosť pred životom ženy, ktorá dieťa nosí? Haló! Všetci tí, ktorí pochodujete, ak by sa to týkalo vašej manželky, nechali by ste ju zomrieť?

Zdroj: https://domov.sme.sk/c/6937838/prolife-aktivista-potrat-nepripustam-ani-pri-ohrozeni-zivota-zeny.html

BOLA SOM ZNÁSILNENÁ A SOM TEHOTNÁ?

No a čo teraz? Jeden sex navyše a je z toho krásny nový život v brušku znásilnenej. Kto chce rozhodovať o tom, či takto potupená žena musí donosiť dieťa? Ak chce, je to jej voľba. Ale ak nemá silu 9 mesiacov každý deň spomínať na násilný čin, je to v poriadku. Aká komisia chce rozhodovať? Kto v nej bude sedieť? Koľko bude úplatok za potrat?

Uvažujem, že či neusporiadať Národný pochod za zdravý rozum. Kto sa pridá?

Martina Valachová

Rozhovory

Martin Miler: Prievozský chlieb alebo nielen chlebom je človek živý

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Miler: Prievozský chlieb alebo nielen chlebom je človek živý

Hneď na úvod chcem povedať, že prievozský chlebík, ako sme mu doma hovorili, bol anomália. Pozitívna anomália, lebo to bol chlieb, ktorý bol iný, ako ktorýkoľvek z tých, ktoré sa dali kúpiť v potravinách. Ten chlebík býval fantasticky vykysnutý. Úžasne upečený do zlatohnedochrumkava.

Ak by existovala možnosť môcť mať len tú kôrku, tak by som nič iné nejedol. Teda samozrejme okrem tej striedky, lebo tá bola taká hodvábne ľahučká a mäkučká, by sa jej nevyrovnali ani najlepšie francúzske pochúťky. Vlastne bolo ťažké sa rozhodnúť či bola lepšia kôrka alebo striedka. Možno aj preto ich vyrábali vo vzájomnej kombinácií.

A ešte tu bola vôňa.

Vôni tohto chleba by sa nevyrovnali ani najdrahšie parfémy. Jeho vôňa akoby hladkala človeku mozog. Tento chlebík sme mávali celkom pravidelne v časoch keď tato pracoval v Slovnafte ako robotník s vysokoškolským diplomom.

Pracoval na smeny a keď bol po nočnej, zašiel do Prievozu a priniesol domov tento skvost. Kto prišiel prvý, tomu sa ušiel konček, ktorý bolo najchutnejšie skonzumovať len tak, bez dodatočných aditív. Na druhej strane pecňa bol tiež konček, ale k tomu sa bolo potrebné prepracovať.

Na úvod to pri takom pecni môže vyzerať ako veľká výzva, ale nikdy to pre nás nebol problém. Mojim druhým najobľúbenejším kúskom z tohto chleba bol celý krajec z jeho obrovského stredu. Bol taký veľký, že pri jeho konzumácii by sa bola zišla podporná plošina.

Žiadnu takú sme doma nemali, tak som si musel vystačiť so svojimi dvoma rukami. Najlepšie prílohy alebo oblohy, lebo keď som ich jedol cítil som sa ako v nebi, boli pre mňa domáca kačacia masť a mladá jarná cibuľka alebo reďkovka.

V tých časoch som nebol dobrý jedák, ale tento chlebík som bol ochotný jesť kedykoľvek, dokonca aj namiesto cukríkov. A často ma aj zachránil pred hladom, lebo ak boli navarené tekvica, špenát alebo plnená paprika, tak som mal po jedle.

Našťastie nie po chlebe. Nič však netrvá večne. Tato si po čase našiel novú prácu, kde mohol robiť naozajstného inžiniera. Frekvencia výskytu prievozského chlebíka sa u nás doma výrazne znížila.

Tato si polepšil, moje stravovanie si pohoršilo. V novej práci, ale mohol tato robiť to čo vyštudoval, bez toho, aby musel niekomu pochlebovať. A to bolo dobré. Za to malo zmysel sa toho chlebíka zriecť.

Lebo aj keď bol vynikajúci, stále to bol iba chlieb a nie len chlebom je človek živý.

Martin Miler

Autor je psychológ

MILEROVKY

Sivý zákal? Glaukom? Čo permanentným nosením okuliarov riskujete?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Sivý zákal? Glaukom? Čo permanentným nosením okuliarov riskujete?

VEĎ SÚ TO LEN OKULIARE

Takto nejako zareagovala moja nedávna študentka vo veku 40+, ktorá prišla aj so synom na osobnú konzultáciu.
„Ja už s tými mojimi okuliarmi nejako dožijem, veď to zas nie je taký problém. Chlapec je dôležitejší.“
Predo mnou sedí drobný deväťročný chlapček s vyplašeným výrazom na tvári.  Jeho nádherné modré oči s dlhými vytočenými mihalnicami by mu závidela nejedna z nás.

Podľa slov maminky mu predpísali okuliare do diaľky s korekciou -0,75 D pre obe oči a má aj strabizmus, ktorý je na pohľad len ťažko postrehnuteľný (v minulosti očko viditeľne zabiehalo do vnútra). Okuliare však nosiť odmieta, vraj cez ne dobre nevidí. 

Počas testovania prečítal aj normu, akurát ľavé očko bolo o čosi slabšie.

Chlapčekov problém mi neprišiel až taký vážny. Ak nezačne nosiť okuliare a bude praktizovať techniky Batesovej metódy, má veľkú šancu na zlepšenie svojho zraku.

Omnoho väčší problém vidím u maminky. Jej korekcia do diaľky je okolo -6 dioptrií. Problém, o ktorom mnohí ľudia s oslabeným zrakom nevedia (pretože sa o tom bežne nehovorí) je, že permanentným nosením okuliarov sa výrazne zvyšuje riziko vzniku očných ochorení. 

Sivý zákal? Glaukom? Viete, čo permanentným nosením okuliarov riskujete?

Joseph J. Kennebeck, optometrista s viac než päťdesiatročnou praxou, vo svojej knihe Why Glasses Are Harmful for Children and Young People (Prečo sú okuliare škodlivé pre deti a mladých ľudí) varuje:

„Nosenie myopických okuliarov (určených pre krátkozrakosť) počas celého života by mohlo viesť k slepote z dôvodu odtrhnutia sietnice, kónickej rohovky, myopickej katarakty (sivý zákal) alebo glaukómu (zelený zákal) v strednom veku alebo neskôr. Prípady krátkozrakosti sú skôr vystavené týmto ochoreniam než iné prípady.“

Sivý zákal? Glaukom? Čo permanentným nosením okuliarov riskujete?
Sivý zákal? Glaukom? Čo permanentným nosením okuliarov riskujete?

Rizikám vzniku očných ochorení sa nedá vyhnúť ani refrakčnými operáciami na rohovke (keratotómia), ani použitím špeciálnych terapeutických šošoviek (ortho-K alebo ortho-keratology je nechirurgická procedúra, ktorá prostredníctvom špeciálne navrhnutých šošoviek mení tvar rohovky a eliminuje tak potrebu okuliarov pre krátkozrakosť, tieto šošovky sa používajú počas spánku).

Ďalší optometrista Bruce May vo svojej brožúre: Rx for Nearsightedness: Stress-Relieving Lenses (Recept pre krátkozrakosť: šošovky zmierňujúce stres) píše:

„Keď metódy ako keratotómia alebo ortokeratológia spôsobia zlepšenie zrakovej ostrosti do diaľky bez použitia okuliarov, nezmenia základný problém krátkozrakosti, len refrakčný stav. Zmena sa týka len rohovky, zatiaľ čo hĺbka sklovcovej dutiny zostáva zväčšená, a rovnako aj celková dĺžka očnej gule. Takže, človek má stále krátkozrakosť a zostávajú tak všetky riziká spojené s krátkozrakosťou.“

Aj Dr. Bates upozornil na tento problém už pred takmer storočím v jednom zo svojich časopisov (Better Eyesight Magazine, október 1920):

„Refrakčné chyby sú tak bežné, že sme sa naučili brať ich zľahka. Zvyčajne sú zaraďované medzi drobné fyzické nedostatky a priemerný laik nemá ani poňatia o ich skutočnej povahe. Pravdaže, je známe, že niekedy zapríčiňujú vážne nervové problémy, ale fakt, že vedú aj k všetkým druhom očných chorôb je známy len špecialistom, a dokonca ani oni si to nie vždy plne uvedomujú.

Komplikácie súvisiace s krátkozrakosťou tvoria veľkú a smutnú kapitolu v očnej vede, ale väčšina očných špecialistov hovorí, že žiadne organické zmeny sa neobjavujú pri ďalekozrakosti. Že to nie je tak, bolo preukázané Risleym v jeho prieskume a je zvláštne, že jeho štúdia na túto tému pritiahla tak malú pozornosť. Jeho štúdie tiež ukázali, že tieto organické zmeny objavujúce sa vo všetkých stavoch refrakcie, sú veľmi bežné medzi deťmi a dosiahli mieru, ktorá by bola očakávaná len po dlhých rokoch očného napätia. …

Takže… nie sú to „len“ okuliare.

Napätie spôsobené permanentným nosením dioptrických okuliarov v kombinácii s extrémnymi nárokmi kladenými na náš zrak, nesprávnymi návykmi pri pozeraní a naším psycho-emocionálnym stavom predstavuje obrovské riziko vzniku takých najčastejších očných ochorení ako je sivý zákal (katarakta), zelený zákal (glaukóm) a rôzne ochorenia sietnice, ako napríklad makulárna degenerácia, diabetická retinopatia či šeroslepota.

Daniela Maťuchová

Autorka je lektorka Batesovej metódy
Ilustračné foto: Silvia Teplý Bazalová

ROZHOVORY

Staviame domy a zabúdame na stromy?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Staviame domy a zabúdame na stromy?

Staré známe slovenské porekadlo hovorí: Postav Dom, zasaď strom a urob syna. Mohli by sme polemizovať prečo syna.  Avšak skôr, ako polemika nad pohlavím, je v dnešnej dobe potrebné zamyslieť sa nad poradím. Sme totiž v situácii, kedy je stav životného prostredia strašný. Žalostný. Do plaču. Plakať však nepomôže. Na to by sme mohli použiť ďalšie slovenské – Plakať nad rozliatym mliekom…

Tak otočme ten slogan. Zasaď strom. Postav vedľa neho dom a potom si založ rodinu. Čo vy na to? A predstavte si, že existujú ľudia ako Alena Piknová, ktorým záleží na stromoch. O iniciatíve a o OZ SADÍME STROMY nám povedala:

„Mnohí ľudia chcú  vo svojich mestách či obciach alebo v ich blízkom okolí sadiť stromy. Stromy sú krásne, užitočné a nevyhnutné.  Niekedy však nie je na sadenie príležitosť alebo ľudia nevedia, ako by to mohli urobiť. Kúpiť strom a zasadiť ho popri ceste alebo niekde v meste? Nie je to len tak.“

Čo majú teda ľudia  robiť, ak chcú vysadiť strom?

Aby sme mohli sadiť viac stromov, a aby sme neboli na to sami, spájame sa s ďalšími ľuďmi v spoločnom zámere. Vytvárame príležitosť pre firmy na stretnutie kolegov, oddelení, obchodných partnerov, kedy je sadenie hlavnou náplňou, alebo jednou z programových častí.

Niekedy je sadenie spojené s formálnym programom, inokedy býva súčasťou neformálneho stretnutia a pokračuje návštevou reštaurácie. Okrem firemných skupín sa zapájajú do takýchto aktivít aj skupiny priateľov či jednotlivci ako dobrovoľníci.

Na akciách je vždy veľmi príjemná nálada podporovaná povedomím o zmysluplnosti vysádzania, krásou pri pretváraní prázdneho priestoru a dlhodobou existenciou vytvoreného diela.

Ako vyberáte miesta na sadenie stromov?

Miesto na sadenie a druh stromov plánujeme s obecným či mestským úradom. Najžiadanejšími drevinami sú lipy, javory, orechy a ihličnany. Sadili sme v parkoch, pri ihriskách, pri cestách v Bratislave, v Bernolákove, v Bieli na východe Slovenska a v ďalších obciach.

Po vysadení preberá starostlivosť o stromy príslušný mestský/miestny úrad a zabezpečuje pravidelnú zálievku počas troch rokov.

 

Čo pripravujete najbližšie? Ako sa dá zapojiť?

Najbližšie sadenie bude v meste Kráľovský Chlmec na východe Slovenska 12.októbra 2019 od 10:00 hod. Je to akcia pod záštitou mestského úradu a vysadíme 60 stromov spolu s  občanmi mesta. Zároveň pozývame dobrovoľníkov, ktorí majú záujem prísť pomôcť. Ak nemôžete prísť vy, dajte vedieť svojim známym, ktorí by sa chceli zúčastniť. Projekt je finančne náročný, preto sme vytvorili zbierku na portáli www.ludialudom.sk pod názvom Stromy pre mesto Kráľovský Chlmec.

Na jeseň plánujeme aj ďalšie sadenia, na ktoré vás  pozývame. Zasadiť strom je krásne, dajte nám vedieť, ak to plánujete urobiť. A je jedno, či ste  firma a chcete usporiadať firemnú akciu, alebo ste dobrovoľník.

OZ Sadíme stromy

sadimestromy@gmail.com

Zo života opatrovateľky: Ty chceš umývať zadky?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Zo života opatrovateľky: Ty chceš umývať zadky?

V trolejbuse sa rozprávajú dve ženy.

„Tak čo, našla si prácu?“ spytuje sa staršia z nich.

„Čakám na vyjadrenie z firmy, kde som bola na konkurze, ale ak ma nezoberú, pôjdem robiť aj opatrovateľku do domova seniorov,“ odpovedá druhá.

„Čoo? Ty chceš umývať zadky?“ rozhorčene kýva hlavou staršia z dvojice žien.

Typická veta, často používaná medzi laickou verejnosťou.

Kým sme zdraví a nič nás nebolí, nezamýšľame sa nad starostlivosťou o telo, pretože sme sebestační. Ale čo potom, keď naše telo zostarne a je odkázané na pomoc druhého človeka? Uvažovali ste niekedy nad tým, aký je to pocit pustiť do vašej intímnej zóny niekoho cudzieho? 

Aké vlastnosti by mal mať, aby ste sa necítili pri ňom neisto až trápne a bezmocne?

Kto sú vlastne opatrovateľky a opatrovatelia?

Ženy a muži, ktorí musia byť fyzicky zdatní, keď vás otáčajú na posteli, alebo premiestňujú do vozíčka.

Ženy a muži, duševne vyrovnaní, zvládajúci pohľad na nemohúcnosť bezvládnych tiel.

Ženy a muži, ktorí s mlčaním a porozumením znášajú vaše nálady.

Ženy a muži, ktorí sa neštítia nepríjemných pachov ľudského tela.

Ženy a muži, ktorí vám podajú pohár vody, keď je servisný stolík ďaleko.

Ženy a muži, ktorí vám po lyžičkách podajú obed, keď sú vaše ruky oslabené.

Ženy a muži, ktorí vždy otvoria dvere vašej izby, keď sa dotknete zvončeka.

Ženy a muži, ktorí sú pri vás, keď je vám clivo.

Ženy a muži, ktorí zdieľajú s vami vaše radosti, starosti, ale aj chvíle pokoja.

Kto sú teda opatrovateľky a opatrovatelia? Výnimoční ľudia, ktorých poslaním je v konkrétnom čase patriť len a len vám.

Máte na to?

Zuzana Balašovová Donátová

Autorka pracuje ako socioterapeutka a sociálna pracovníčka v dome seniorov a vydala knihu z prostredia seniorov – Za dverami Liečebne

Ilustračný obrázok: Mirka Sujová Boleslavská.

Chcem si kúpiť knihu

S autorkou knihy pripravujeme rozhovor. Ak vás téma zaujala, môžete ju podporiť kúpou knižky, ktorá vyšla vo vydavateľstve ELIST

ROZHOVORY

1...130131132...145Strana 131 z 145

Počasie Slovensko

Slovakia
scattered clouds
16.1 ° C
18.2 °
15.1 °
30 %
1kmh
28 %
So
17 °
Ne
16 °
Po
16 °
Ut
15 °
St
13 °