V tretej časti spovede muža, ktorý sa rozhodol s onkologickou chorobou bojovať po svojom, sa možno inšpirujete. Minimálne si uvedomíte, akú silu má odporúčanie : Čo si môžeš urobiť sám, to urob.

Môj život s rakovinou. Príbeh pokračuje…

Skoro na jar roku 2017 sme sa s manželkou znovu vybrali na výlet k Senianskym rybníkom. Máme spoločne precestovaných veľa kilometrov a dôležité veci často riešime v aute. Aj tentokrát všetko začalo práve tak. Cestou domov sme sa dohodli, že si na východe, v oblasti známej ako „Terra incognita“ kúpime nejaký malý domček na trávenie víkendov.

„Zem neznáma“ je názov územia  na juh od Michaloviec. Názov vraj vznikol preto, lebo kraj ma sever od Michaloviec – Zemplínsku Šíravu, Vinné, Vihorlat  –  pozná každý Slovák.  Krajinu na juh od hlavnej cesty na ukrajinskú hranicu nepozná skoro nik. Centrom tejto oblasti sú Senianske rybníky. Práve preto nás toto územie priťahovalo. Zistili sme, že aj úplná rovina môže mať svoje čaro.

O dva týždne sme boli späť. Vybrali sme si obec, v ktorej začneme hľadať nejakú nehnuteľnosť vhodnú na chalupu. Ponuky realitných kancelárií v tomto území prakticky neexistovali. Tu ľudia fungujú po starom…  Preto naša prvá cesta viedla do miestnej krčmy. 

Krčmára najviac zaskočila naša požiadavka na čaj s rumom.

Rum by nebol problém, ale čaj?  Kto by to tu pil? A ešte za peniaze. Musel skočiť domov… Keď sme mu vysvetlili dôvod našej návštevy a pochopil, že nie sme daňová kontrola, zložil zásteru, nechal štamgastov (obidvoch) v krčme bez dozoru a šiel nám  ukázať nehnuteľnosti o ktorých vedel, že sú na predaj. Perfektný. To ešte netušil, že budeme susedia. Ani my.

A znova sami dvaja v aute. Prebrali sme všetko, čo sme videli. Potom prišlo na to, čo nás čaká keď niečo kúpime. Celkom som sa tešil. Ale nadšenie postupne opadávalo. Predstavovali sme si, čo nás každý týždeň čaká. V piatok po práci balíme, dve hodiny cestujeme, večer vybaľujeme a varíme.

V sobotu kosím a opravujem plot, manželka upratuje, vetrá a perie posteľnú bielizeň, večer unavení zaľahneme a v nedeľu po raňajkách balíme všetko na cestu domov. Poobede v Poprade znovu všetko vybaliť…

Ako dlho by nás to bavilo? Nie sme učitelia, aby sme sa mohli na dva mesiace v roku niekde premiestniť. Argumenty hovorili proti kúpe chalupy. Priniesla by nám iba ďalšie starosti. To by už bola aká zmena?

Tak sa presťahujme!

Neviem čo priviedlo moju polovičku na ten nápad. Možno sklamanie. Už sa asi videla v záhrade… Po chvíli mlčania  z nej vyhŕklo – tak sa presťahujme.  V prvej chvíli mi to prišlo ako dobrý vtip. Po polhodine to už vyzeralo ako celkom reálny plán. Neprinieslo by nám to až toľko problémov, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Aj tak som mal pocit, že som už dlho neurobil nijaký krok v liečbe.

O dva týždne hľadáme v tej istej obci dom na bývanie. Nie chalupu, skôr niečo väčšie s veľkým pozemkom. Aby mohli prísť deti s rodinami, kamaráti… Už nie v krčme. Tentokrát sme u starostu. Dostali sme nejaké tipy. Prvý pokus nevyšiel, ale majiteľ volal kamarátovi a dohodol nám stretnutie. Stretli sme sa s pánom, ktorého mama predávala dom na konci dediny, v tichej ulici s dobrými susedmi. No neber to.

Znovu sme v Sennom. Urobili sme majiteľke ponuku.

Nechala si čas na rozmyslenie. Preberie to s deťmi a dajú nám vedieť. Mesiac sa nič nedialo. V apríli sa každoročne koná v senianskom kaštieli podujatie organizované obcou, majiteľkou kaštieľa a Slovenskou ornitologickou spoločnosťou s názvom  „Vítanie žeriavov“. Napriek nie veľmi vhodnému termínu sme sa rozhodli ísť.

Možno zistíme niečo nové. V kaštieli sme sa stretli so synom majiteľky domu, o ktorý sme prejavili záujem. Pár zdvorilostných fráz a rozišli sme sa. Ani slovo o cene a predaji.

Mali sme pocit, že teraz sa niečo udeje. Možno si majitelia mysleli, že hľadáme niečo iné. Možno nie. Nič to nemení na veci, že vo výťahu tesne pred príchodom domov, mi zazvonil telefón. „Súhlasíme s cenou“, oznámila mi pani na druhom konci.

Dlho sme sa nezmohli na slovo. Situácia, ktorá doteraz vyzerala ako žart, zrazu začala byť vážna. Vyžadovalo si to konečné rozhodnutie. Zasadla rodinná rada. V oklieštenom množstve – len a ja a manželka.  Všetky „pre“ sme poznali. Proti hovorilo hlavne – vnúčik, práca, deti, rodičia.

A kde v tom kolotoči sme MY?  Rozhodli sme sa. Začali sme vybavovať  kúpu. Zmluvy, kataster atď.

Čo všetko robíme sami

Keď už bolo všetko jasné a nezvratné, tak sme to oznámili rodine. Deti pochopili rýchlo. Už sa asi videli v záhrade pri bazéne. Horšie to bolo s rodičmi. V Poprade sme sami. Všetci moji aj manželkini súrodenci žijú dosť ďaleko. Dôvody nemohli pochopiť. Nečudujem sa im. Kto sa v takej situácii neocitol, nepochopí. Ale zmierili sa s tým, aspoň navonok.

Prvý jún.  Medzinárodný deň detí. Namiesto toho, aby sme šli s deťmi na pizzu, sťahujeme sa. Od rozhodnutia urobiť to prešli iba tri mesiace. Áno, tak rýchlo to šlo.

Pred sťahovaním som spoločníkovi predal môj obchodný podiel vo firme.  Úvahy, že vo firme ostanem a budem pracovať  na diaľku, som zavrhol. Bolo by to náročné na cestovanie a získať  zákazníkov v úplne cudzom prostredí nie je jednoduché. A nerobili sme všetko preto, aby sme si život skomplikovali, práve naopak.

Po nasťahovaní sme zrekonštruovali kúpeľňu a kuchyňu. Manželka sa vrhla na záhradu. Veľa vecí robíme svojpomocne. Dnes sa riadime heslom: Čo si môžeš urobiť sám, to urob. Nemusíš platiť remeselníkov a vyrábať peniaze pre nich. Snažíme sa minimalizovať náklady, aby sme nemuseli chodiť na osem hodín do práce. Na dedine sa to dá ďaleko lepšie ako v meste.

Pečieme ražný kváskový chlieb z vlastného obilia. Manželka je registrovaná ako predajca z dvora. Ja idem príležitostne nafotiť svadbu. Na dvore som postavil drevený altánok, suché WC (budár), záhradnú hojdačku, stôl, lavičky, drevené ploty… Hneď sa ozvali kamaráti a rodina, „aj my chceme“. Získame z toho nejaké euro… Aj keď je to naozaj len sem-tam.

Keďže sa obidvaja stravujeme vegánsky, prevažnú časť potravín nám dá záhrada. Na stravu teraz minieme 10 percent zo toho, čo predtým. Tohto roku som si zaobstaral prvé včely. Ak to dobre pôjde, budú to ďalšie „drobné“ do rozpočtu. Takýmito malými krokmi sa snažíme byť sebestační. Ešte niečo urobiť s energiami. Nejaký plán mám, to je ale hudba budúcnosti.

Iný život

Chceli by sme žiť takpovediac „mimo systém“. Systém, ktorý tu panuje je v rozpore s ľudskou slobodou. Všade samé obmedzenia, príkazy, predpisy, byrokracia, porady, politika… V televízii len negatívne správy. Vystúpiť z tohoto kolotoča nebude ľahké, ale prvé kroky sme urobili. Nepotrebujeme k životu daňový úrad, poisťovne, mestský úrad, účtovníčky, právnika…

Môj účet za telefón je dvadsať eur ročne, nie mesačne. Krb zabezpečí teplo, ak to bude potrebné, aj bez plynu od SPP. Ešte sa tak zbaviť závislosti na elektrine. Snažíme sa využívať výmenný obchod. Minimalizovať styk s bankou. Nakupujeme u lokálnych výrobcov, vyhýbame sa supermarketom. Z princípu. Produkujeme minimum odpadu. Nič z toho sa v meste nedá, a ak áno, tak s veľkým úsilím.

Ľudia sa nás pýtajú „ako ste si zvykli?“ Nebolo potrebné si zvykať. Už po týždni sme sa tešili domov do Senného, nie do Popradu. Život v malej dedine, ďaleko od veľkých miest  je úplne iný, než ten, na aký sme boli zvyknutí. Čas tu beží akosi pomalšie.

Ráno ti lezie na nervy kohút, nie nákladné autá. Keď po dvoch dňoch ideme do Michaloviec, ktoré nepatria k svetovým veľkomestám, už kilometer pred mestom poznáme jeho blízkosť. Podľa zápachu z výfukov. O Strážskom, Vranove nad Topľou a Ružomberku radšej ani nehovorme. Škoda, že domáci nevedia, čo tu majú. Nemajú s čím porovnávať. Ak by mali, možno by si začali viac vážiť to, čo tu,je, nie nadávať na to, čo tu nie je.

Čo bude ďalej?

To je, nateraz, celý náš príbeh. Čo bude ďalej, nevieme. Zbytočné je nad tým premýšľať.

Celá táto situácia mi priniesla niekoľko ponaučení. Najmä, že čas je naozaj dobrý lekár a že „každé čudo trvá tri dni“. Zistil som, aké dôležité je pochopenie okolia a podpora najbližších. Naučili sme sa žiť skromnejšie a pohodovejšie.  Konečne som pochopil španielske „maňana“, ktoré ma doteraz vyvádzalo z miery. Dnes sa ním snažím riadiť. Ešte sa mi to celkom nedarí, lebo roky zvyku nepustia. Raz…

Slavomír Odziomek

POZNÁMKA: Toto je osobný príbeh Slava. Rozhodol sa oň podeliť. Týmto textom nenavádzame čitateľov na odmietanie klasickej liečby.

Prvé dve časti príbehu si môžete prečítať tu:

Diagnóza rakovina neznamená, že je koniec

Ako sa dá vyliečiť z rakoviny