Niektorí z našich verných čitateľov sú zároveň tvorcami produktov, ktoré sa hodia (nielen ) na Vianoce ako darček. Preto sme sa rozhodli, že vám postupne prinesieme tipy, ktoré vám možno „zapasujú“ a urobia najkrajší sviatok roku skutočne výnimočný!
KURA HARABURA
Zora Puškáčová je hlava tvorivá. V ponuke má stovky vzorov a vtipných nápisov. Vybrali sme tri inšpirácie á la KURA HARABURA.
Ak potrebujete obdarovať rodičov, ktorí sa stali starými rodičmi, tak tu je séria pre BABKU aj DEDKA. Poteší , a zároveň vďaka takémuto tričku budete mať spomienku, ktorá bude pripomínať neopakujúce sa chvíle.
Budú to PRVÉ VIANOCE?
Keď sme pri tých prírastkoch v rodine…aj bábätko môže byť krásne ustrojené. Skvelý darček pre čerstvých rodičov.
Niečo (nielen) pre NÁSŤ ročných, alebo stále veselých ľudí
Poznáte tie zaužívané pravdy: Toto je čistá psychiatria. Pomoc, zachovajte paniku. Alebo: Dajte mi Svätý pokoj…takéto heslá sa dobre vynímajú nielen na -násťročných. A pobavia po celý rok, pretože skúste si predstaviť, že idete do školy na skúšku v tričku Čistá psychiatria. Alebo na daňový úrad…hm?
SRDCOM ROBENÉ
V dnešnej dobe žijeme v divokom tempe. Ale svitá na lepšie časy. Postupne si začíname uvedomovať, že takto to ďalej nejde. A tak napríklad Beata Pagáčová sa vrátila k tomu, čo robila už v detstve, len život a povinnosti to zatlačili do úzadia. Krásne ručne maľované výtvory sú nádherným darčekom. Jedinečné diáre, vankúše, zástery, rifle, peňaženky, čokoľvek si spomeniete, všetko vám vyzdobí svojím autorským vzorom, inšpirovaným ornamentom z okolia kopaníc pri Novom Meste nad Váhom.
PRE MANAŽÉRKY
Potrebujete obdarovať emancipovanú dámu, ktorá si asertívne buduje svoju kariéru? Keď príde na poradu s takýmto diárom, všetci naokolo budú vedieť, že jej návrhy budú mať kus ľudskosti a srdca. A to je dnes viac ako potrebné a vítané!
Dnes je moderné byť ZERO WASTE.
Ak máte doma kúsky, ktoré sa už nenosia, lebo sú opozerané, tak Srdcom Robené má riešenie. Krásny vzor a obyčajné šaty či kabelka okamžite ožijú. A na takýto darček istotne obdarovaný nezabudne.
Darujte na Vianoce vtipný alebo ručne robený darček
Inšpirovali sme vás? Tešíme sa. Sme radi, ak sa tvorba našich čitateľov stane súčasťou vašich životov. Takto to potom celé dáva zmysel.
Baví ma byť rozhľadený a tak ma zaujíma, ako funguje telo človeka. Nedávno som sa zúčastnil debaty na tému menopauzy (téma pre ženy aj pre mužov — lebo iba spokojný muž a spokojná žena môže tvoriť spokojný pár), na ktorú som sa dostal vďaka magazínu40plus.
Debata bola dosť medicínsky zameraná (obsahom, nie slovníkom) — teda bola o liečbe a okrajovo aj o prevencii. Napriek tomu, že tam odznel významný vplyv na prevenciu, tej praktickej a hlbšej prevencie sa mi zdalo málo. Ale veď za hodinu a pol sa nedá všetko vyriešiť. Preto som si povedal, že si dovolím urobiť sumár, ako prevenciu a jej možnosti vplyvu na pohodové prežitie klimaktéria vidím ja.
Ako človek, ktorý sa 17 rokov intenzívne venoval vzdelávaniu v oblasti fyzického a mentálneho zdravia a posledné cca 3 roky sa k tomu postupne snažím vrátiť, chcem sa s vami o niečo podeliť.
Budem stručný a faktický.
Prevencia je ideálna počas celého života, ale najneskôr 10 rokov pred samotnou menopauzou.
Prevenciou je normálna životospráva = spravovanie života = vyvážená a pravidelná strava, odpočinok a pohyb. Teoreticky to vieme všetci, čo to však znamená v praxi?
Asi ťažko si udržíme vyvážený prísun výživných látok bez doplnkov výživy.
Aby sme nespomaľovali metabolizmus, je potrebné konzumovať menšie jedlá a častejšie — neodporúčam žiadne diéty, lebo naše telo potrebuje zo všetkého trochu a ak mu niečo nedáme, musí si robiť zásoby pre budúce deficity. Nevýhodou je, že len tie látky, ktoré spôsobujú nadváhu sa uskladňujú a to, čo je nevyhnutné pre správne fungovanie sa po vyčerpaní dopĺňa z niečoho iného, aby naše telo neskolabovalo.
Podvýživa súvisí s diétami, na ktorých je väčšina žien väčšinu svojho života a tiež s chudobným jedlom, ktoré produkuje priemysel (chápte potravinársky priemysel).
Estrogén sa s pribúdajúcim vekom stráca a nedá sa tomu zabrániť. V jeho deficite je ženské telo cca 1/3 svojho života. Z pohľadu prevencie platí, že to, čo naše telo nepotrebuje toho sa zbavuje. Okrem dopĺňania prírodnými doplnkami stravy, hormónmi ( samozrejme po diskusii s lekárom) môže pomôcť aj aktívny sexuálny život.
Na menopauze je najzákernejší vznik niekoľkých civilizačných ochorení, medzi ktorými sú hlavne rednutie kostí a kardiovaskulárne problémy.
V debate odznelo, že veľa je v spojitosti s menopauzou dedičného.
Ja som sa za svoj život (aj na vlastnej koži) presvedčil, že dedičné sú v prvom rade návyky. Ak sa pozrieme na vývoj človeka, tak prvé roky života získavame do života silné základy, ktoré iba málokto pretransformuje do výhody, ak tie základy neboli správne.
Takže dedičnosť je z môjho pohľadu jedno z najväčších ospravedlnení vlastného zlyhania (áno, viem, že sú aj objektívne dedičné predispozície, ale je to možno v 5% prípadoch). Ak som teraz niekoho dostal do nekomfortného stavu, mal by sa nad sebou zamyslieť, lebo presne takto to cítia ľudia, ktorých sa to týka (myslím tých cca 95% ľudí, ktorým som zničil výhovorku a dal zodpovednosť za seba).
Viem, že žena za svoj život spotrebuje v priemere 3 až 5 krát viac minerálov ako muž. A dostávam sa k niečomu veľmi zásadnému a zanedbávanému.
Čo robia minerály pre naše telo?
Bez minerálov nevedia fungovať základné životné orgány. Aby základné životné funkcie nezlyhali, tak pri nesprávnej životospráve si organizmus výživu berie z kostnej drene.
Ak máme nedostatok minerálov, narúša sa kyslosť organizmu a zabraňuje sa normálnemu spaľovaniu tukov.
Minerály sú nevyhnutné k regenerácii. Telo, ktoré nie je dostatočne regenerované, nemôže normálne fungovať. A ani myseľ nebude svieža.
Bez minerálov nemáme energiu, ale máme kopec zdravotných problémov. Inak povedané, ak budeme bez minerálov, nebudeme spokojní so svojim vzhľadom, zdravotným stavom ani psychikou.
Pohyb
Pohyb je nevyhnutný kvôli prekrvovaniu a okysličovaniu tela. Ak sa dostatočne neprekrvuje naše telo, okrem kyslíka mu chýba aj výživa, ktorá sa distribuuje do organizmu pomocou krvi. Okrem toho bez kyslíka nevie správne fungovať ani naša myseľ.
Bez pohybu sa zhoršuje aj pružnosť ciev. Pohyb je život a bez pohybu sa spomaľuje aj metabolizmus.
Najväčším nezmyslom je predstava, že ak sa človek šetrí, tak veľa vydrží…
Ale opak je pravdou. Svaly potrebujú stimuláciu, aby fungovali a ak nie je na ne kladený žiaden nárok, nemajú dôvod fungovať a ochabujú. Svaly sú pritom základom pre pohyb a pohyb je základom pre vstrebávanie živín aj pre ostatné časti pohybového aparátu.
Ostatná výživa — veľmi okrajovo…
Bez prísunu bielkovín a aminokyselín nevedia fungovať svaly — dúfam každý vie, že svaly má a dokonca aj také, ktoré sa priamo nepodieľajú na pohybe.
Bez tukov nemáme dlhodobú energiu a bez energie sa nedá fungovať. Ak však konzumujeme nesprávne tuky, nezhoršuje sa iba naše telesné, ale aj mentálne zdravie a ľudia otupievajú — stávajú sa agresívnymi (bez ohľadu na formu agresivity — patrí sem aj vnútorný hnev).
Bez sacharidov (tých správnych) ideme na energetický dlh a začne sa spomaľovať metabolizmus.
Záver
Jedzte pravidelne a primerané množstvo k množstvu vynaloženej energie. Večerajte (nie neskoro) s dôrazom na bielkoviny a minerály. Nepočítajte kalórie — spôsobuje to stres.
Stres predstavuje zvýšený nárok na spotrebu minerálov — myslite pozitívne a negatívne udalosti vnímajte ako skúsenosť. Ak idete športovať, nechoďte úplne nalačno — mali by ste nižší výkon a spaľovanie tukov po aktivite je krátkodobé (okrem toho bude vyčerpané aj telo).
Nehladujte — ak počas dňa nestíhate jesť, nájdite si náhradu (existujú). Investujte do seba, kým ste aktívni, lebo ak neinvestujete do svojho zdravia (čas aj peniaze) kým ste aktívni, oveľa skôr budete neaktívni a odkázaní na pomoc druhých.
Ako môže diagnostika a zmena stravy prospieť vášmu zdraviu? Odpoveď aj na túto otázku môžete zistiť v DEBATE o zdraví, ktorú pripravujeme už na 12.12.2019 v našom centre LEON (Slnečnice, Petržalka). Talkshow povedie Martina Valachová a tentokrát vyspovedá lekárku, RNDr. Elenu Tibenskú, PhD.
Úvodom upozorňujem, že cieľom mojich článkov nie je spísať zoznam jednoduchých odporúčaní, 100% fungujúcich na všetkých a v každej situácii. Jednak taký zoznam nepoznám a potom viem z vlastnej skúsenosti, že jednoduché riešenia skrátka neexistujú. Existuje ale zopár dobrých rád a usmernení, ktoré vám môžu na začiatku pomôcť viac sa k vášmu cieľu priblížiť a byť úspešnejší tam, kde to budete najviac potrebovať.
A keďže sa jedná o veľmi aktuálnu a bohatú tému, nezmestí sa mi všetko do jednej kapitoly. Séria článkov na túto tému vás, preto dúfam zaujme.
Chcete sapo štyridsiatke zamestnať podľa predstáv? Nevzdávajte sa.
Je dobré si na začiatok s istou nadsázkou uvedomiť, že hra na výberové konanie, ktorej aktérmi ste ako kandidáti aj vy, sa hrá v troch dejstvách:
Príprava a zvládanie emócií
Hľadanie zdrojov
Realizácia
Jednotlivé dejstvá spolu existujú v istej harmónii a slede. A čo je najdôležitejšie, vaša postava hrá vo všetkých.
Oblasť prípravy emócií. Bez zlého nie je dobré a naopak.
Ak si hľadáte prácu po prvýkrát po dlhšom čase, asi vnímate istú nervozitu a strach. Je to normálne a prežívajú ich všetci kandidáti. Ak už zamestnanie hľadáte nejaký čas a nedarí sa vám, s veľkou pravdepodobnosťou bojujete aj s hnevom, ľútosťou a ďalšími negatívnymi emóciami, ktoré vás ďalej ovplyvňujú a odvádzajú vašu pozornosť od vášho cieľa k nepodstatným veciam. Hneváte sa na personalistu, na seba, a asi aj na politiku, vyššiu nespravodlivosť.
Je vám ľúto samého seba, energie, ktorú ste do hľadania vložili. Cítite sa neisto, pretože vás ktosi, väčšinou anonymný, odmietol. A to často krát bez toho, aby vás videl, počul, pýtal sa. Začínate spochybňovať nielen systém – to by ani tak nevadilo – ale aj seba. A toto už problém je.
Ak sa teda ocitnete v takejto situácii a cítite, že vás emócie premáhajú a nedovolia narovnať sa a ísť ďalej, treba ich spracovať. Vyjadriť, dať von, vybehať, vyplakať, vybúchať. Negatívna emócia neznamená automaticky, že je zlá a že je zlé ak takúto emóciu máme.
Naopak. Je veľmi dobré, že existuje, pretože nás chráni a spolu s pozitívnymi emóciami v nás vytvára harmóniu. Keď jej je ale priveľa a pohlcuje nás, pýta sa skrátka von a my by sme jej nemali brániť. A tak namaľujte obraz, vykopte jamu, vykričte sa na dobrom koncerte, vyboxujte boxovací vak v telocvični alebo pretancujte noc,… čo je vám najbližšie. Keď negatívna emócia opadne, vznikne priestor na nádych.
Vyčistí sa „zrak“ a vy ľahšie uvidíte, prečo sa veci udiali tak, ako sa udiali. A čo by ste nabudúce mohli urobiť lepšie alebo inak. Srdce je pripravené.
Oblasť zdrojov. S kým, s čím, ako?
Emóciu ste zvládli. Výborne. Aby ste sa pohli ďalej, budete potrebovať aj nadhľad, odstup. Môcť sa na to pozrieť z iného uhla, porozprávať sa o tom s niekým, komu dôverujete. Priateľ, kouč, mentor, sestra,… – ak vám aj priamo neporadí, pomôže vám získať iný pohľad na vec a vypočuje vás. S týmto človekom či ľuďmi si viete ujasniť, čo skutočne chcete a čo vám aktuálne bráni cieľ dosiahnuť. Nájsť zdroje hodné nasledovania. Tie, ktoré už máte, ale aj tie, ktoré ešte len potrebujete pre seba získať.
Hovorí sa, že svet je čoraz menší. A niečo na tom je. Budete možno prekvapení, koľko ľudí z vášho okolia vám bude vedieť pomôcť, podporiť vás, ale aj vrátiť vám sebaúctu a istotu, ktoré potrebujete.
Otázkou zostáva, či vám to, že už viete, čo naozaj chcete, pomôže neopakovať rovnaké chyby ako doteraz? Nuž, pokiaľ zostanete len pri tejto jednej otázke, tak asi nie. Treba si preto položiť viac otázok. Napríklad či máte dostatočné informácie o pozícii, o ktorú máte záujem. Či sú vám jasné zodpovednosti a činnosti, ktoré táto práca so sebou prináša. Či viete o potencionálnom zamestnávateľovi dosť na to, aby ste sa vedeli stotožniť s jeho hodnotami, aktivitami, produktami. A tak ďalej.
Ak vám je aj toto jasné a zreteľné, môžete pristúpiť k ďalšiemu kroku. V súlade s víziou novej pozície, na ktorú sa hlásite, pozrieť sa na vaše CV svojimi „novými očami“ a prehodnotiť všetko, čo v ňom je. Je to, čo tam už je, skutočne užitočné pre túto pozíciu? Je v ňom dostatočne presne a jasne popísané čo viete, ovládate, poznáte a s čím máte reálnu skúsenosť?
Posledným dôležitým krokom v tejto oblasti je ujasniť si, kam všade chcete svoje CV poslať, kde všade chcete, aby figurovalo avízo, že si hľadáte novú prácu. Ktoré médium, či sociálna sieť sú pre vás užitočné? Hlava je pripravená.
Oblasť realizácie. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.
Ok, keď už viete, čo chcete, ste pokojní a naladení na jasný cieľ, máte na správnych miestach aktualizované CV, zdá sa, že nič nebráni tomu, aby všetko klaplo a pozvali vás na pohovor. Ak sa to nestane, treba sa vrátiť o krok – dva späť a zvážiť výber pozície alebo aktualizáciu CV. Ak sa to ale udeje, treba sa na pohovor pripraviť. Viete, aké sú najčastejšie otázky personalistov? Na internete je ich plno, prejdite si ich.
K najočakávanejším patria tie, ktoré sa týkajú vašich predchádzajúcich skúseností v danej oblasti, vašich plánov do budúcnosti a samozrejme, že aj vašich silných a niekedy aj slabých stránok. Je vám jasné, či budete musieť cestovať, dochádzať, pracovať napríklad v nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase, s minimálnymi prestávkami, nadčasmi a podobne? Viete ale aj to, prečo by si mal nový zamestnávateľ vybrať práve vás?
Čím vynikáte a čím by ste sa mu chceli pochváliť (stále v súlade s pozíciou, na ktorú sa hlásite)? Aká vaša životná skúsenosť, talent, zručnosť? Toto vás zviditeľní viac a môže napríklad budúceho zamestnávateľa inšpirovať k rýchlejšiemu rozhodnutiu vo váš prospech. Pripravte sa aj na neférové otázky. Niekedy môžete naraziť na nižšiu profesionalitu zástupcu zamestnávateľa, ktorý vás prekvapí „divnou“ otázkou, ohľadne vášho veku, stavu, zmýšľania. Aj to sa stáva, aj keď iba zriedkakedy.
Zdá sa vám to veľa? To preto, lebo je toho veľa.
Motivácia a trpezlivosť sú dôležité už v príprave. No najdôležitejšie je – nevzdávať sa. Pretože aj keď budete pripravení na viac ako 100%, nemusí to vyjsť. Ak napríklad zistíte, že zamestnávateľ uplatňuje iné hodnoty ako vy, zvážte svoju ďalšiu účasť vo výberovom konaní. Neboli by ste tam šťastní ani spokojní. A teda ani úspešní.
Môže sa tiež reálne stať, že zamestnávateľ hľadá typologicky iného kandidáta, nezafunguje chémia, potrebuje inú dynamiku v tíme, či nesprávne popísal pozíciu. Alebo hľadá práve vás, ale je vás podobných veľa, a preto o víťazovi rozhodne intuícia. Šťastie.
A v tom prípade je to v poriadku. Pretože to neznamená, že je to váš neúspech. Naopak, viete viac, než ste vedeli na začiatku. Viete, čo chcete a čo určite nie. Poznáte svoju hodnotu a premýšľate o budúcnosti. Je to pre vás nový začiatok a VY ste pripravení.
Je ešte veľa možností a ciest, ktorými sa dá vybrať, keď sa chceme aj po 40-ke zamestnať podľa vlastných predstáv. O tých ale až na budúce : – )
Všetko najlepšie vám želá a šťastnú cestu za novým zamestnaním praje
Čo vám škodí? Idete na obed, najete sa. Aj chutilo. Ale. Po obede máte zrazu ťažobu v žalúdku, alebo dokonca pocit, že puchnete. Prejavy potravinovej intolerancie môžu byť rôzne a v posledných rokoch sa stávajú jednou z dôležitých tém v oblasti stravovania.
Často si myslíme, že nám škodia tuky či cukry. Ale čo ak problémy s trávením spôsobujú úplne obyčajné potraviny, ktoré nikomu vo vašom okolí neškodia?
Prečo zistiť potravinovú intoleranciu či alergiu?
Ak ste sa práve našli v týchto riadkoch a trávenie je vaše každodenné trápenie, nemali by ste váhať s testami na potravinové intolerancie. Sú dostupné v širokej škále.
Včasná diagnostika je kľúčom k zdraviu
Prejavy ako hnačky, zápcha, bolesti brucha alebo hlavy, kožné vyrážky či ekzémy sú len niekoľkými z množstva príznakov potravinovej intolerancie. Bežne sa vyskytujú aj pri iných ochoreniach, a preto na presnú diagnostiku nepostačujú.
Navyše, v prípade neznášanlivosti potravín sa tieto symptómy prejavujú s časovým odstupom. Potravinová intolerancia spôsobuje v tele zápal. Ak nie je včas odhalený a liečený, prejde do chronického štádia. Až v tomto období sa začnú prejavovať symptómy. Kvalitná a včasná diagnostika je preto dôležitá.
Vyšetrenie krvi v modernom laboratóriu odkryje príčinu
Pravdu vám veľmi rýchlo a spoľahlivo odhalia testy. Ide o vyšetrenie z vašej krvi. Podľa návodu si test môžete urobiť v pohodlí domova, alebo túto, pre mnohých nepríjemnú procedúru, urobia za vás odborníci vodberových centrách Medirex.
Základné vyšetrenie, ktoré vás bude stáť len niekoľko kvapiek krvi, preverí znášanlivosť 44 najbežnejších potravinových alergénov.
Dozviete sa napríklad aj to, ako na váš organizmus vplýva zelenina (mrkva, paprika, paradajka), strukoviny (hrach, fazuľa, sójový bôb), mliečne produkty (kravské, kozie, ovčie mlieko, kozí a ovčí syr), ovocie (ananás, banán, pomaranč), obilniny a škrob (lepok, ryža), kuracie mäso, homár, slepačie vajce, med, cesnak, vanilka, lieskový orech či mandľa.
Ak máte podozrenie na iné potraviny, môžete si zvoliť aj rozsiahlejšie testy monitorujúce širšie spektrum alergénov.
Spoľahlivé vyhodnotenie skúsenými odborníkmi
Vyhodnotenie krvných vzoriek trvá približne 2 až 3 týždne. Výsledky sa dozviete buď prostredníctvom e-mailu alebo na osobnom stretnutí v odberovom centre.
Poďte zistiť, ako ste na tom…
Ako môže diagnostika a zmena stravy prospieť vášmu zdraviu? To môžete zistiť aj v DEBATE o zdraví, ktorú pripravujeme už na 12.12.2019 v centre LEON (Slnečnice, Petržalka). Talkshow bude viesť Martina Valachová a tentokrát vyspovedá pani doktorku Elenu Tibenskú, PhD. Traja z vás získajú aj testy. V pohodlí domova si urobíte test a do 2 týždňov zistíte, ako ste na tom s intoleranciou.
Môže sa to zdať zvláštne, v dnešnej dobe, kedy máme všetko možné aj nemožné, čo sme vtedy ani nemali, ani netušili, ale už vtedy existovali fotoaparáty. Fungovali na úplne inom princípe, ako tie dnešné digitálne, ale existovali.
Ja sám som bol hrdým majiteľom, jedného takého, malého, volal sa Vilija a vyrobili ho v ZSSR. Dostal som ho ako darček na jedny Vianoce. Pamätám si, že to bolo ohromné prekvapenie, lebo som nič také nečakal. Odrazu som mal možnosť zachytávať obrázky z môjho sveta.
Doma sme už jeden fotoaparát mali, bola to Practica. Bol veľký, ťažký, komplikovaný a vzbudzoval vo mne rešpekt. Navyše v tom foťáku sa fotilo na farebné diapozitívy a to som ja nepotreboval. Lebo tie sa dali pozerať iba cez diaprojektor a ja som chcel naozajstné fotky, do ruky, nie také čo sa dajú pozerať iba na stene.
Do takéhoto aparátu, aby mal vôbec zmysel a mohol naplniť svoje poslanie, bolo treba vložiť film. Dostal som k nemu tridsať šesť obrázkový, čiernobiely, kinofilm s citlivosťou 21 DIN. Tridsať šesť obrázkový! Mohol som si odfotiť tridsať šesť vlastných obrázkov a dúfať, že z nich bude tridsať šesť fotografií. Lebo nebolo, len tak, že poď klobáska, zjem ťa.
Na foťáku bolo treba nastaviť veľa vecí.
Správnu vzdialenosť, správny expozičný čas, adekvátnu clonu. Vzdialenosť som si vedel odmerať metrom, nie, že by som to robil, ale ostatné parametre? Doma sme mali knihu o fotení. Nezostávalo mi nič iné, len si niečo naštudovať a prípadne to skonzultovať s rodičmi.
Môj foťáčik mal malú svetelnosť. To znamenalo, že potreboval veľa svetla. To sa dalo urobiť bleskom, ktorý som nemal, predĺžením expozičného času, čo znamenalo, že ak sa pri fotení pohnem, tak záber bude rozmazaný alebo znížením clony, čo malo za následok, že ostré budú iba veci v danej vzdialenosti a ostatné bude neostré. Celá veda a technika. Nehovoriac o tom, že výsledok som sa dozvedel až keď som minul celý film, z ktorého som potom musel dať vyvolať fotografie.
Keď som sa, po dvoch, troch týždňoch či mesiaci dostal k vytúženým obrázkom, už som si ani náhodou nepamätal, aké parametre som pri jednotlivom zábere zvolil. Aké bolo svetlo, aký čas uzávierky, aká clona. Tieto objektívne prekážky mi, ale ani v najmenšom nebránili oddávať sa fotografickej vášni.
Pamätám si na fotografie zátiší s hračkami z kinderiek. Naaranžovaní Igráčikovia vykonávali svoje pracovné poslania. Rozmazané pokusy zachytávajúce nášho kocúra. Pohľady z okien bytu. Pokusy odfotiť Old Shatterhanda a Winetoua z obrazovky rakúskej televízie. Plagát Fanfána Tulipána, ktorý visel nad mojou posteľou.
Mamu, tata, sestru a všetko ďalšie pre mňa dôležité, čo stálo za zvečnenie. Kto vie kde a či vôbec ešte niekde, tie fotky sú? Možno niekde u našich.
Fotografie sú skvelá vec. Zachytávajú prúd času v jeho neopakovateľnom okamihu. Sú lepšie ako video, lebo napriek tomu, že sú statické, spustia prúd obrazov v hlave pozorovateľa. Škoda, že sa nedajú, zatiaľ, robiť obrázky z vnútra našich myslí. To by boli spektakulárne výjavy.
Najlepším turistickým sprievodcom je náhoda. Keď objavíte miesto, ktoré vás očarí. Samozrejme bez toho, aby ste ho hľadali či tam plánovali ísť. Presne to sa mi stalo nedávno, keď som vystúpila z vlaku na stanici v mestečku Colmar.
Nejakým spôsobom som Benátky Alsaska dokázala vytrvalo ignorovať celý život. Svoju prezývku získali úplne zaslúžene a aj vzhľadom na množstvo turistov ma úplne prekvapilo, že som o tomto pitoresknom mestečku nikdy nepočula.
Nerozvážne rozhodnutie
Moja cesta začala vo švajčiarskom Bazileji. Išla som sa stretnúť s priateľmi, ktorí tam už niekoľko rokov žijú. Bazilej je na hranici s Francúzskom a Nemeckom. Dokonca, aj z letiska vedú tri východy: do nemeckého Freiburgu, do francúzskeho Mulhouse. A ja som vyrazila von do švajčiarskej časti.
Priatelia navrhli, aby sme išli na obed do Colmar. Keďže cieľom mojej cesty bolo stráviť s nimi čas a francúzsky obed mi prišiel atraktívnejší, ako raclette alebo fondue, súhlasila som. Ani som sa nenamáhala opýtať prečo Colmar, ale priznám sa, že keď som zistila, že cesta vlakom trvá takmer deväťdesiat minút, tak som trochu oľutovala môj spontánny súhlas. Všetky výhrady sa ale rýchlo rozplynuli.
Cesta vlakom z Bazilej je lemovaná vinicami a malými dedinkami. Ale väčšina turistov sem zrejme prichádza zo Štrasburgu, ktorý je vzdialený len približne pol hodiny vlakom.
Benátky Alsaska? Colmar.
Colmar bol založený v deviatom storočí a napriek všetkým vojnám, ktoré po stáročia zmietali Európou, má nádherné a zachovalé staré centrum. Jeho dominantou je kostol sv. Martina z 13. storočia, za ktorý by sa nemusela hanbiť žiadna metropola.
V časti zvanej Malé Benátky si prídu na svoje všetky vaše zmysly. Lenivá prechádzka po nábreží a potom cez malebné mosty rieky Lauch vám odhalí pohľady, ktoré vám vyčaria úsmev na perách. Priznám sa, že ja som si začala pospevovať. Pestrofarebné fasády domov popretínané drevenými trámami sú proste rozprávkové. Nechcem znieť melodramaticky, ale fakt som si na každom rohu vzdychla od krásy.
Farby, chute a vône Colmaru
Celé nábrežie je posiate kaviarničkami, reštauráciami alebo obchodíkmi s umeleckými predmetmi. Colmar je vďaka svojej polohe mestom vína. Vlastne sa pokladá sa hlavné mesto na alsaskej vínnej ceste. Okrem bieleho vína si môžete chuťové poháriky poštekliť aj dobrôtkami, medzi ktoré určite patrí tvrdý nugát s mandľami alebo medovníkový koláč. Oba sa vyrábajú v obrovských bochníkoch, z ktorých vám v obchode kúsok odlomia či odrežú.
Moja zastávka v Colmaer bola krátka a tak som nestihla Unterlinden múzeum, ktoré patrí k najvýznamnejším v regióne alebo rodný dom Frederika Bartholdiho (Musée Bartholdi). Musím však povedať, že pre moju dušu bolo výživné len tak sa „ponevierať“.
Colmar bol čarovnou a neplánovanou zastávkou na mojich potulkách. Ak niekedy budete v jeho blízkosti, určite ho neobíďte.
Pre mňa tento výlet znamenal tri hodiny vo vlaku, ale som veľmi vďačná, že som si Benátky Alsaska mohla vychutnať.
Je to neuveriteľné, ako čas letí. Keď sa hovorí o Nežnej Revolúcii, chcem či nechcem, spomeniem si na jedného „politika“, ktorý si November 1989 nevšimol, lebo kachličkoval kúpeľňu. Ja som nekachličkovala. Bola som čerstvo po pôrode a dojčila som.
Veľmi som vtedy závidela všetkým, čo mohli ísť na námestia. Tak veľmi som tam chcela stáť. Ale dieťa je dieťa. Ostala len možnosť pozerať telku a čakať, kým sa zvyšok rodiny vráti domov a bude referovať, aké to bolo na živo.
Eufória. Nádej. Radosť.
To boli pocity, ktoré sme vtedy zažívali. Tešili sme sa. Od radosti by som to bola aj zapila, ale nedalo sa. Dojčila som.
Keď sa blíži výročie Nežnej, tak zvyknem rekapitulovať. Uvažujem, čo z toho, v čo sme dúfali, nastalo.
Áno. Nemáme v bytoch bytové jadrá s bonusom azbestu. Nečakáme v poradovníku na Škodu 120 L – bez možnosti výberu farby. Toaletného papiera je koľko chcete (okrem nemocníc samozrejme) a na banány sa nestojí v šóre. Máme sa vlastne najlepšie, ako sme sa kedy mali. Ale žiaľ nie všetci a nie na celom Slovensku…
A mohlo by to byť inak. To by sa však heslo „kto nekradne okráda svoju rodinu“ nemohlo stať plnohodnotným zmyslom života politikov a ich širokých rodín a kamarátov.
Je mi nesmierne ľúto, keď vidím, ako sa rozkrádajú naše spoločné zdroje.
Čo deň, to škandál. A samozrejme, že vysvetlenie sa vždy nájde. Naposledy ma rozčúlili predražené mreže na tunel. Tunel ako svet. Asi len u nás sa dá tunelovať v tuneli. Mreže za 230 000. Toľko to tuším stálo. Páni.
Viete si predstaviť, čo všetko sa dá urobiť za 230 000? A to je len kvapka v mori.
A ja rozmýšľam, ako to môže všetko prechádzať.
Prečo to dovolíme. Ako to je vôbec možné? Sme tak zavalení povinnosťami a množstvom informácií, že ideme sendvičovým systémom? Zajtra vyjde na povrch iná „šokantná“ informácia a na mreže sa zabudne…
Ale dokedy?
Niekto múdry by možno povedal, že je to len fáza. Veď nič netrvá večne. No bodaj by!
Nie sme veľmi ryžová rodina a ryža sa preto u nás nemíňa. Už dlhšie pozerám na dózu, v ktorej skladujem ryžu a vidím, že z nej akosi neubúda. Predstavujem si, čo by z nej mohlo byť, no neodvažujem sa povedať to nahlas. Môj dávny pokus včleniť toto jedlo stabilne do nášho jedálneho lístka sa nestretol doma s porozumením. Preto keď včera asi po dvoch rokoch zaznelo :
„Už dlho sme nemali ryžový nákyp“
…pokladala som to priam za zázrak. Potešila som sa a hneď som vedela, aký upečiem. Nie ten, ktorý nám robili škole. Ale ten ako od mamy. S kopou tvarohu, s hrozienkami, bohato prekladaný ovocím. A dnes som mu dopriala dokonca luxusnú fialovú plnku. V pivnici som totiž objavila staršiu čučoriedkovú zaváraninu. Ani neviem, či to bol kompót, či džem, mal totiž rôsolovitú konzistenciu.
Už takmer zapadol do zabudnutia a na prvý pohľad som o ňom zapochybovala, ale stále voňal čučoriedkami pobozkanými slnkom. V spojení s kompótovými slivkami a štipkou mletej škorice vznikla hotová symfónia vôní a chutí.
Tvarohový ryžový nákyp ako retro dezert
Existujú recepty, kde sa na ryžový nákyp dáva snehová perina, ako na žemľovku. Alebo ak si spomeniete na ten zo školskej jedálne, navrchu zvykla byť hustá posýpka práškového cukru s poliatym sirupom. Tu sa však nič také nežiada. Stačí potrieť maslom a nechať do zlatista zapiecť. Nevadí, že je toho zasa veľký pekáč. Veď keď sa dnes nezje, môžeme si ho dopriať na druhý deň, hoci na raňajky. Na ranné zahriatie alebo po obede kúsok ako retro dezert, len tak.
Čudujem sa, ako je to možné, že tento ryžový nákyp tak rýchlo zmizol, keď ten pred dvomi rokmi zostal nedojedený v pekáči. A potom som pochopila. Môj strýko hovoril ženám v rodine po ochutnaní nimi pripraveného jedla :
„Ryžový nákyp? Gazdiná starneš …“
…a to bol ten najväčší kompliment na svete, pretože gazdiná dozrieva ako dobré víno a varí stále lepšie a lepšie. Dnes tu už strýko s nami nie je. Preto ma prekvapil jeho obraz, akoby tu stál priamo predo mnou. Usmial sa a tuším na mňa aj žmurkol. Poďakovala som sa za tento odkaz. Ako starnúca gazdiná už dávno nepoužívam váhy a varím od oka. Úžasné bolo spätné uvedomenie si toho, čo sa udialo.
Vyslala som do Vesmíru prosbu, upiecť vlastnoručne pripravený ryžový nákyp, ktorý by jedli aj ďalší členovia rodiny. Hoci som nemala predstavu konkrétneho ryžového nákypu, pretože aj ten domáci bol vždy iný, podľa toho, koľko ovocia, tvarohu a iných prísad sa použilo, jedno mal spoločné – chuť ako od mamy. A tak som dostala možnosť tvoriť – s detským odovzdaním sa celému procesu naplneného láskou, bez akýchkoľvek očakávaní na výsledku.
Iba som sa tak hrala, improvizovala a tvorila. Dokázala som plynúť a vystačiť si s tým, čo mám, cítila som radosť a tvorivú energiu. A to je tak so všetkým, keď nejdeme za cieľom, ale našim cieľom je vlastne cesta, ten tvorivý proces, nech je akýkoľvek. Pochopila som, že svoje zručnosti som vekom nestratila. Práve naopak. Nabrali na kvalite, moja kreativita narástla a výsledok je prekvapujúci.
Tvarohový ryžový nákyp ako retro dezert :
Ryža – zhruba 250 g – uvariť vo vode do mäkka.
Štipka soli
Citrónová kôra
2 mäkké tvarohy
Cukor – podľa chuti
Vanilkový cukor 1
Škorica
Vajcia 4
Kompótové ovocie (v tomto prípade slivky, čučoriedky),alebo čerstvé jablká , marhule, a pod.
Tvarohový ryžový nákyp ako retro dezert – postup:
Umytú ryžu na ryžový nákyp uvaríme v jemne osolenej vode. Potom ju necháme schladiť. Vmiešame vanilkový cukor a citrónovú kôru.
Do vychladnutej ryže pridáme žĺtky s cukrom a tvaroh. Osladíme podľa chuti.
K bielkom pridáme štipku soli a vyšľaháme tuhý sneh, ktorý zľahka vmiešame do ryže.
Maslom vymastenú formu naplníme polovicou ryže a na ňu rozdelíme ovocnú zmes – v tomto prípade čučoriedky so slivkami s trochou škorice. Pridáme druhú polovicu ryže a povrch pekne uhladíme.
Nákyp obložíme kúskami masla a zapekáme vo vopred predhriatej rúre cca 45 minút až kým bude mať zlatistú farbu.
Každá generácia detí má iné vzory. Kým u môjho otca to bol Old Shatterhand, u mňa to bol zase v detstve jeden z úspešných futbalistov. Počas besied, ktoré mávam s deťmi, sa ich pýtam aj na toto: Kto je tvoj vzor?
Chlapci a dievčatá sa zhodujú v tom, že by chceli byť youtubermi. Povedia mi mená, ktoré mne, ako čerstvému tridsiatnikovi, už nič nehovoria. Ale je to len preto, lebo títo youtuberi už nie sú v oblasti môjho záujmu. Preto neviem povedať, kto z nich robí len videá na zabavenie, ukazuje ako cestuje po svete a užíva si život, a kto z nich prináša deťom aj pridanú hodnotu. Niečo, čím pomáha aj ostatným ľuďom a inšpiruje ich.
Deti sa totižto veľmi rady inšpirujú tým čo vidia. Tým, že sa im venujeme im vieme dať smerovanie do budúcna. Ak dieťa baví napríklad hranie na husliach, rodičia ho môžu v tomto koníčku podporiť. Zároveň, ak sa tomu bude venovať dostatočne dlho, môže si v tej sfére nájsť vzor. Niekoho, kto cestuje po svete, hrá pred vypredaným publikom a je úspešný.
A čo ak si to dieťa po niekoľkých rokoch rozmyslí a prestane ho to baviť? Brali by ste to ako stratený čas a vyhodené peniaze? Ja nie.
Ak chodí dieťa na do hudobnej triedy, kde hrá na husle, nie je to len tom. Samotný hudobný nástroj je len prostriedok na dosiahnutie cieľa, ktorý si stanoví dieťa. Popritom sa ale deti učia socializovať. Vytvárajú si v triede priateľstvá. Učia sa ako postupnými krokmi dosiahnuť cieľ, ktorý si stanovili.
Vďaka pravidelnosti si vytvárajú pozitívny návyk a zmysel pre zodpovednosť. Ak koncertujú v škole alebo na rôznych predstaveniach po škole, učia sa prezentovať sa a vystupovať pred publikom.
A hlavne, ak chodia na krúžky dobrovoľne, robia to, čo ich baví a napĺňa radosťou. Nielen za možnosť, že môžu chodiť na nimi vybraný krúžok, ale hlavne aj za Váš čas, ktorý im venujete. Preto netreba byť sklamaný, ak sa dieťa nebude koníčku venovať celý život. Mnoho koníčkov bude len dočasných.
Nájsť si čas pre deti a vytvoriť si s nimi nezabudnuteľné zážitky, je pre ne veľké plus do budúcna. Spomienky, zážitky a emócie, ktoré s vami získajú na dovolenkách dočasné nebudú. Tie budú deti sprevádzať po celý život.
O tom, ako ukázať deťom reálne vzory a inšpirovať ich príbehom sa dočítate v pripravovanej knižke Nezábudka a Divozel 2, ku ktorej je aktuálne spustená kampaň na http://bit.ly/NezabudkaADivozel2
Dnes píše takmer každý. Prvoautorov je ako maku. Otázkou však asi nie je napísať a vydať, ale predať. Keď ste už známy, je to pomerne poľahčujúca okolnosť a predaj je tak trochu garantovaný vašim menom. Len ako to urobiť, aby ste boli slávny? Aby ste boli čítaný?
Spýtali sme sa Soni Borušovičovej, ktorá pôsobí ako kouč a „literárna dula“ pre ľudí, ktorí sa rozhodli písať a Veroniky Boškovej, ktorá sa podieľala na príprave marketingu pre viacerých autorov. Obe vedú kurz Ako sa stať známym spisovateľom.
Soni povedz nám, čo odlišuje autorov, ktorí predávajú, od tých, ktorých knihy zapadajú prachom v kníhkupectvách?
Čo myslíš ty?
No ja si myslím svoje, ale pýtam sa teba. Či hlúpo som položila otázku? : – )
Otázka je položená správne. Ale odpovedať sa nedá stručne. Všetky faktory,ktoré do toho vstupujú, si podrobne rozoberieme na kurze. Ale ak niekto chce instantné riešenie, môže sa spoľahnúť napríklad na šťastie.
Veronika. Nie každému vonia sebaprezentácia a marketing. Dá sa byť úspešný aj bez toho?
Na to, aby ste sa stali úspešným spisovateľom, potrebujete buď peniaze, čas, známosti alebo zázrak. Ak sa autori nechcú propagovať sami, potrebujú niekoho, kto to bude robiť za nich. Veľké vydavateľstvo, známosti, PR agentúru alebo komunitu, ktorá ich podporuje. Bez toho to nejde.
Soni, musí sa autor/spisovateľ zaoberať sebaprezentáciou, aj keď knihu vydá cez vydavateľstvo?
Musí. Máloktorý vydavateľ má čas a financie venovať sa marketingu prvoautorov. A keď sa im aj náhodou venuje, je to len v období krátko po vydaní knihy. Sebaprezentácia je niečo, čomu by sa autor mal venovať dlhodobo a ideálne pod vlastnou taktovkou.
Veronika, kedy je najvhodnejší čas začať sa prezentovať a budovať svoje meno ako značku?
V momente, keď sa rozhodnete, že nejdete vydať jednu knihu ako splnenie svojho sna, ale chcete vybudovať niečo viac – písať pravidelne a stať sa naozaj autorom, ktorý sa venuje písaniu.
A môžu sociálne siete pomôcť pri prezentácii a predaji? Do akej miery?
Sociálne siete sú najjednoduchším spôsobom, ako dostať svoju osobu do povedomia. Dá sa to robiť dlhodobo, cielene si budovať svoju čitateľskú základňu alebo oslovovať publikum pomocou platenej reklamy, ktorá je dnes dostupná naozaj pre každého. No nie nadlho.
Predpokladá sa, že už v budúcom roku bude cena za reklamu výrazne stúpať, preto odporúčam začať s ňou čo najskôr.
Na tieto témy chystáte aj workshopy.
Áno, ešte máme pár voľných miest, ale rezervujte si ich rýchlo, aby vás nepredbehli iní autori, ktorí nechcú zapadať prachom : – )
Pred mesiacom sa v krásnom prostredí hotela Kontakt v Starej Lesnej uskutočnil príjemný event. Pozvaní hostia si mali možnosť zašportovať a večer v sobotu sa aj zabaviť, ale i zamyslieť. Nechýbala totiž Talkshow Výsluch s Mišom Hudákom a zaujímavými hosťami! Rozprávali sme sa s riaditeľkou TimeOut Restaurant & Accommodation, Janou Szabó.
Prečo TimeOut víkend v Kontakte?
„V našich priestoroch TimeOut Restaurant & Accommodation vieme pre klientov realizovať rôzne podujatia, oslavy, svadby, školenia či sústredenia. A aj to robíme. Ak však chceme našim obchodným partnerom poskytnúť niečo viac – napríklad kvalitný wellness, tatranskú prírodu, tak na to naše priestory nestačia“, hovorí riaditeľka TimeOut Jana Szabó a pokračuje.
„Preto sme sa znova rozhodli, že zorganizujeme TimeOut Kontakt Wellness víkend, na ktorom umožníme telu oddýchnuť a hlave zabaviť sa, ale aj zamyslieť. Kde inde ako v hoteli Kontakt?“
Golf pod končiarmi Tatier
„V rámci víkendu sme zorganizovali už tradičný turnaj v golfe. Súťažilo sa v dvoch kategóriách, muži a ženy. Terény v Black Stork sú znamenité nielen úpravou ihriska, ale aj skvelým prostredím a výhľadmi priamo na končiare Tatier.
Počasie bolo ako z rozprávky o babom lete – ak by taká rozprávka existovala, tak by určite vychádzala z počasia, aké v ten deň bolo. Krásnych 24 stupňov. Mierny vietor, jasno bez obláčika. Na svoje si prišli aj tí, ktorí golf zatiaľ nehrajú a chceli si vychutnať oddych a prechádzku v golfovom areáli bez golfu. Skrátka – jedna báseň!“
Wellness, ktorý je jedinečný svojou komplexnosťou a špičková gastronómia
„Po golfe dobre padol wellness. Ak ste ešte neboli v Hoteli Kontakt, vrelo odporúčame. Vážne. Viacero sáun, víriviek, bazén a krásne priestory nielen v interiéri, ale aj na terase, vám dovolia zabudnúť na všedné dni a problémy. Radšej raz skúsiť ako dvakrát o tom čítať.
Po oddychu vo wellnesse na hostí čakala večera. Nie nejaká obyčajná. Šéfkuchár v tomto hoteli si dá záležať na každom detaile. Všetky jedlá sú pripravenéz kvalitných a čerstvých surovín. Obzvlášť dokonale spracované prílohy a dezerty. Jediné na čo si musíte dať pozor, je vaša línia. Lebo oči by jedli a jedli…“
Mišo a jeho Výsluch
Ak poznáte Miša Hudáka – čo asi poznáte, tak viete, že jeho umenie zabaviť je naozaj dokonalé. Tentokrát mal dvoch hostí. A nielen zabavili, ale prinútili aj k zamysleniu. Prvým hosťom bol Marcel Forgáč, ktorého nebolo treba zvlášť predstavovať. Výsluch sa niesol v znamení slovných hier a podpichovaní, až ste mali chvíľu pocit, že neviete, kto z nich dvoch je vyšetrovateľ.
Potom prišla na rad hlavná predstaviteľka z už kultového filmu Loli Parádička.
Kamila je Rómka. Vzdelaná. Je aj vtipná a navyše veľmi empatická a vnímavá. Výsluch s Mišom zvládla na výbornú.
V debate priviedli k zamysleniu všetkých prítomných, pretože otázka akou sa ľudia pozerajú na Rómov je stále diskutabilná. Kamila napokon aj zaspievala spolu s Michalom. Jej hlas mal krásnu farbu a náboj a veríme, že budeme mať možnosť ju vidieť aj v ďalších filmoch.
Začínate podnikať alebo ste rozbehli svoj biznis, ale potrebujete ho posunúť ďalej? Chcete získať nové informácie, kontakty, ale aj veľa inšpirácie pre vaše podnikanie či tvorbu reklamy na sociálnych sieťach? Bizniskonferencia v Bratislave je určená práve pre vás – začínajúcich, malých, či stredných podnikateľov, ktorí sa chcú dozvedieť niečo nové.
Pridajte sa už 22. novembra v Bratislave na event, ktorý je po nedávnej úspešnej Bizniskonferencii v Poprade už druhým podujatím tohto druhu organizovaným združením Akčné ženy. Bizniskonferencia je pre všetkých, ktorí chcú svoje podnikanie posunúť o krok vpred. Okrem bohatého celodenného programu prináša aj networking a večernú inšpiráciu.
Cieľom konferencie je obsiahnuť čo najviac praktických tém, ktoré pomôžu dosahovať stanovené podnikateľské ciele. Priamo na konferencii v Impact HUB v Bratislave bude možné odprezentovať seba a svoju prácu aj verejne do mikrofónu. “Chceme dodať ľuďom novú inšpiráciu a pomyselnú injekciu, vďaka ktorej budú mať opäť chuť na nové začiatky a pozitívne zmeny v živote,” dodáva organizátorka Martina Novotná.
Kvalitní spíkri a praktické workshopy počas dňa
O svoje vedomosti a praktické skúsenosti sa podelia majitelia úspešných firiem, marketéri a ľudia z praxe. Mnohí z nich si vybudovali svoje podnikanie “na zelenej lúke” a vo večernej časti sa podelia aj o svoje príbehy. Celý program je možné pozrieť si priamo na stránke eventu: https://www.bizniskonferencia.sk/bratislava/.
Program začína hneď ráno témou, o ktorej sa vela nehovorí: Sociálne podnikanie – ako na to? Ak sa venujete oblasti, ktorá je všobecne prospešná pre spoločnosť, je táto téma určená práve vám. Predstaví vám ju Jana Vlašičová a Richard Fekete.
Známy “rozbiehač” nápadov, Juraja Kováč prinesie prednášku – Ako si overiť životaschopnosť nápadu? Juraj Kováč sa venuje začínajúcim podnikateľom, ktorý si potrebujú overiť svoj nápad v praxi bez toho, aby museli investovať nemalé peniaze.
Známa Ivana Brutenič, vám povie, ako využiť stale atraktívnejšiu sociálnu sieť LinkedIn. Téma nesie názov LinkedIn: Top nástroj pre biznis.
Nevynecháme ani silnú sociálnu sieť Facebook. Zaoberať sa ním bude Simona Mištíková a vďaka nej sa dozviete množstvo informácii o tom, ako na firemný Facebook. Na konferencii privítame aj Martina Mažára, ktorý pre nás pripravuje tému: Najväčšie chyby na Facebooku, ktoré vás oberajú o klientov a stavia sa k Facebooku obchodnícky.
Najnovšími trendami na Instagrame sa bude zaoberať Martina Pálešová, ktorá prezradí, ako zvoliť vhodný content a stratégiu pri komunikácii. O jeho efektívnom využití povie viac Tamara Gončárová. Hlavným cieľom Instagramu pre podnikateľa je totiž to, aby jeho biznis rástol a prinášal zisk práve cez túto sieť.
Vďaka známemu marketérovi Oliverovi Jakubíkovi preberieme dopodrobna emailmarketing a jeho využitie. Dozviete sa všetko, čo potrebujete vedieť o tom, ako na atraktívny a úspešný email marketing?
Večer v znamení inšpirácie a talkshow
Večerná časť bude v znamení top podnikateliek a podnikateľov. Môžete sa tešíť na Dušana Plichtu – zakladateľa a CEO Powerlogy, úspešnej spoločnosti s funkčnými potravinami. Súčasťou bude aj power zážitkový catering. Štefan Kozák – majiteľ medzinárodnej agentúry Creative Pro vám okrem iného prezradí aj ako budovať podnikanie v zahraničí. National Sales Directorka Mary Kay – Stanislava Šeminská nám rozpovie svoj príbeh veľkého úspechu a Pavol Polgár – spoluzakladateľ úspešnej značky Typografia Plus nám okrem svojho príbehu prezradí aj či má v digitálnom svete tlač stále svoje miesto.
Expozóna, koučing a poradenstvo počas celého dňa
K dispozícii bude počas celého dňa aj malá expo zóna, líčenie a poradenstvo od Mary Kay, výstava vedomých obrazov a koučingová zóna.
Skúsená koučka vám poradí v oblastiach:
Ľahšie prijímanie zmien, ktoré v spoločnosti prebiehajú
Zlepšenie schopnosti preberať za svoje rozhodnutia zodpovednosť.
Osvojenie si spôsobu vedenia, ktoré zvyšuje u členov tímu dôveru v ich vlastné
Efektívnejšie zameranie svojej energie na dosiahnutie cieľov.
Získanie nového uhlu pohľadu na problematické situácie.
Nachádzanie nových spôsobov riešenia vzniknutých konfliktov na pracovisku.
„Ten, kto nemá dostatok odvahy riskovať, v živote nikdy nič nedosiahne.“ Muhammad Ali
Sedem otázok, ktoré zmenia váš pohľad na život
Mnohí z nás sú si celý život cudzincami, pretože sa jednoducho nikdy nezastavia na dostatočne dlho, aby hľadali odpovede na otázky u SEBA. Sme takí zaneprázdnení hľadaním odpovedí na problémy iných ľudí, že zabúdame klásť otázky, ktoré sú dôležité pre naše vlastné šťastie, sami sebe.
Samozrejme, to nie je rozumné. Napokon, múdrosť nie je poznať odpovede na všetky otázky hneď; je to o kladení správnych otázok. Aké otázky sa dlhodobo a pravidelne budete pýtať samých seba, určia, akým človekom sa stanete. Prinajmenšom si potrebujete vyhradiť čas sami pre seba na konci každého týždňa – na sebareflexiu a pýtanie sa otázok ako tieto:
Aké príjemné prekvapenia som zažil/a tento týždeň?
Dynamickou prirodzenosťou života je neustále obnovovanie príležitostí. Úprimne, nikdy si nemôžete byť istí, kedy zafúka nárazový vietor a akým smerom bude fúkať. Otvorte sa prekvapeniam a buďte pozorní. Niektoré z vašich najlepších objavov pravdepodobne prídu, keď to budete najmenej očakávať, na miestach, na ktorých by ste nikdy nepredpokladali. To, čo nehľadáme, môže byť nakoniec niečím viac, než to, v čo sme dúfali, že nájdeme.
Tak hľadajte svoje ciele a sny usilovne, ale nebuďte natoľko neústupčiví, že pôjdete za tým, čo hľadáte, s „klapkami na očiach“. Nebuďte slepí k nepredvídateľným zázrakom a príležitostiam, ktoré môžete objaviť, keď si „klapky“ zložíte. Na to, aby ste videli hodnotu a radosť v nových, nepredvídateľných príležitostiach, nie ste nikdy príliš starí, príliš mladí, príliš zaneprázdnení, ani príliš vzdelaní. Venujte pozornosť týmto príjemným prekvapeniam. Potom si môžete byť istí, že sa nestratíte v zhone týždennej rutiny.
Aké lekcie som dostal/a, na ktorých by som mohol/la stavať budúci týždeň?
Táto otázka vám pomôže objasniť rozdiel medzi aktivitou a výsledkom. Čo ste sa naučili, na čom by ste mohli stavať? Prirodzene, zažili ste úspechy i zlyhania, myšlienky, ktoré fungovali, aj tie, ktoré boli umlčané. Myslite na tieto prípady a vyberte tie, ktoré boli pre vás poučné. Pozrite sa na svoj týždeň od začiatku po koniec. Nebol to týždeň, v ktorom by ste sa flákali, ale v ktorom ste veľa vykonali.
Potľapkajte sa po pleci a potom si uvedomte tohto týždňové lekcie – najmä veci, ktoré ste neurobili podľa seba. Ak ste nevykonali svoje povinnosti, ako ste dúfali, alebo ste nenašli riešenie, znamená to len, že budúci týždeň na vás čaká niečo lepšie. A lekcie, ktoré ste si teraz uvedomili, sú k tomu prvým krokom.
Smerujú moje momentálne činnosti k mojim dlhodobým cieľom?
Nejde o to, čo urobíte alebo dosiahnete raz za dlhší čas (ucelený obraz), ale o to, čo robíte každý deň (časti obrázku). To sa počíta. Snívajte veľké sny, ale kľúčom k úspechu je dosiahnutie následných realistických cieľov. Čo dosiahnete, je priamo prepojené s vašimi dennými aktivitami. Ako budete tráviť svoj čas, definuje, kto ste a kým sa stanete. Preto sa zamyslite nad tým, čo robíte (časti obrázku) a zhodnoťte, či smerujete skutočne tam, kam sa chcete dostať (ucelený obraz).
Nehľadajte pri dosahovaní cieľa skratky.
Zaujímajte sa skôr o to, ako byť efektívnejší, než si niečo uľahčiť. Hľadajte spôsoby konania, ktoré budú produkovať skutočné výsledky, aké chcete dosiahnuť.
Čomu by som mohol/la venovať viac času a čomu menej? Ako povedal uznávaný americký kouč a autor Stephen Covey:
„Mnoho ľudí trávi príliš veľa času tým, čo je súrne, a nemá dosť času na to, čo je dôležité.“
Inými slovami, produktivita nie je len o dokončení vecí, ale o dokončení správnych vecí.
Na konci každého týždňa sa pozrite na to, ako ste strávili svoj čas, a upravte si program na nový týždeň. Najlepšie, čo môžete urobiť, je zbaviť sa niektorých vecí vo vašom programe, čo vám umožní stráviť viac času na veciach, ktoré majú pre vás význam. Eliminujte všetko, čo nie je nevyhnutné. Takto sa budete venovať naozaj iba tomu, čo pridáva do vášho života hodnotu.
A predovšetkým je potrebné vedieť, kedy zrušiť aj dôležité veci pre absolútne nevyhnutné záležitosti, ako sú napríklad rodina či zdravie.
Ako strach a pochybnosti vplývali na to, čo som tento týždeň urobil/a a neurobil/a?
Nepoznanie, ktorou cestou sa vydať, môže byť bolestivé, ale nič nie je skľučujúcejšie než tiché prešľapovanie na mieste a neuskutočnenie rozhodnutí. To je dôvod, prečo je neodkladné rozmýšľať o svojom strachu a prihovárať sa mu na týždennej báze. Musíte ho zastaviť skôr, než vám začne brániť v tom, aby ste sa posúvali dopredu. Čo by ste mohli urobiť? Čokoľvek, len aby ste nečinne nesedeli. Ak urobíte chybu, začnite znova. Skúste niečo iné.
Ak budete čakať na to, kým sa stratia vaše neistoty, môže byť príliš neskoro. Podstatné je, že nadobudnete silu a sebaistotu. Urýchli sa váš emocionálny rast tým, že žijete každou skúsenosťou, v ktorej ste donútení zastaviť a postaviť sa zoči-voči strachu. A keď sa konfrontácia skončí, dýchajte pokojne a povedzte si:
„Prekonám obdobie neistôt, poučím sa z toho a budem na tom lepšie. Som schopný/á vyrovnať sa s ďalšími situáciami vyvolávajúcimi strach, ktoré sa objavia na mojej ceste.“
Čoho všetkého som ochotný/á sa zbaviť?
Bez toho, aby ste si spravili poriadok vo svojich veciach a nechali za sebou všetko, čo nie je užitočné alebo potrebné, sa neposuniete z jedného miesta na iné. Neneste do ďalšieho týždňa priveľkú záťaž. Eliminujte veci, ktoré ešte nie sú nevyhnutné. Zahoďte každé sklamanie, hanbu a hnev, ktoré ste nazbierali za tento týždeň, a vezmite si do budúceho iba poklady, ktoré majú cenu: lekcie a ponaučenia, to najlepšie, čo si môžete pripomenúť.
Jedným z najľahších spôsobov, ako si spraviť poriadok vo svojich veciach, je rozhodnúť sa, čo je potrebné vyhodiť. Môže vám pomôcť, ak si spravíte toto cvičenie: Vysypete všetky svoje emócie na papier. Myslite na tohto týždňové skvelé momenty. Urobte si zoznam, ako ste sa cítili pri každej príležitosti, a potom posúďte svoje objavy. Odstráňte chaos, ktorý zotrváva vo vašej mysli tým, že si spravíte poriadok v myšlienkach – ponaučte sa, odpustite samým sebe a iným.
Dovoľte tomuto týždňu odísť. Podstatou je zatvoriť dvere za negatívnymi skúsenosťami tohto týždňa, vymeniť CD tým, že si spravíte doma poriadok a odstránite mentálny zmätok a nečistotu. Neodopierajte si férovú šancu na budúci týždeň. Prestaňte sa držať toho, čo bolo. Potom sa budete môcť tešiť z toho, čo sa začína práve teraz.
Aký bude môj prvý krok v budúcom týždni?
Nasledujúci týždeň je nový začiatok – dostávate nepopísaný papier, ktorý čaká, ako ho popíšete úžasnými príležitosťami, ktoré si môžete vytvoriť. V pondelok ráno budete stáť na začiatku úžasných dobrodružstiev s príležitosťou formovať najbližšie dni a budúcnosť. A ako sa hovorí, začať je polovica úspechu.
Ľudia po štyridsiatke majú vo väčšine bohatú pracovnú históriu, majú mnoho skúseností. Ako z množstva informácií vybrať tie správne, ktoré sú pre HR stranu relevantné?
Mať cez 40 rokov a hľadať si nový job je (nie len) na Slovensku pomerne dobrá škola života. A prvá lekcia sa volá tvorba a posielanie CV. Spýtali sme sa niekoľkých HR odborníkov, ktorí pracujú priamo v spoločnostiach, pôsobia ako nezávislí HR konzultanti, alebo recruitment špecialisti. Ak si hľadáte novú prácu, CV bude vašim prvým kontaktom s ľuďmi, ktorí sa výberu uchádzačov venujú. Koľko času, pozornosti a energie venujete príprave CV? Máte jednu univerzálnu verziu a tú posielate ako reakciu na viacero ponúk? Alebo si upravujete CV na každú pozíciu zvlášť? A čo je správne? Na tieto, ale aj ďalšie otázky, vám prinesieme názory a rady odborníkov v našej minisérii článkov.
V najbližších týždňoch na našich stránkach nájdete odborné rady na tieto témy:
1. Ako ďaleko do vlastnej pracovnej histórie pri písaní CV ísť. Ako sa postaviť k obdobiam nezamestnanosti a materskej dovolenky.
2. Ako hovoriť rečou kmeňa, ktorému sa ozývate. (Akú úlohu pri písaní CV zohráva kultúra a prezentácia spoločnosti, kam svoje CV posielate.)
3. Aký druh informácií v CV uvádzať a do akej hĺbky. Čo je a čo nie je v CV podstatné.
4. Je alebo nie je motivačný list dôležitý?
5. CV a sociálne médiá. Vedeli ste, že vaše profily na LinkedIn a Facebooku sú už dnes súčasťou vášho CV?
6. Fotografia – akú úlohu môže v CV zohrávať a čo má dobrá fotografia na CV mať.
7. Používať na prípravu CV šablóny, vlastnú kreativitu, alebo odbornú pomoc?
8. Nie len obsah, ale aj grafické spracovanie CV zaváži.
9. Uvádzate v CV vaše hobby? Robíte dobre. Viete ako vám to môže pomôcť?
Martin Stopka
Anna Janošková
Dagmar Polievková
Dagmar Sliacka
Dnes vám prinášame prvé dve témy.
1. Ako ďaleko do vlastnej pracovnej histórie pri písaní CV ísť.
Ľudia po štyridsiatke majú vo väčšine bohatú pracovnú históriu, majú mnoho skúseností. Ako z množstva informácií vybrať tie správne, ktoré sú pre HR stranu relevantné?
„ Pri posudzovaní životopisov považujeme za relevantné obdobie posledných 10-tich rokov, prípadne posledných 3 – 5 zamestnaní,“ hovorí Martin Stopka, Recruitment Consultant z Recrulab.
K uvádzaniu maximálne posledných 10-tich rokov praxe sa prikláňa aj Anna Janošková, riaditeľka ľudských zdrojov Dr. Max Slovakia, ktorá dáva aj odporúčanie k informáciám, týkajúcich sa vzdelania: „Nemusíte písať roky, kedy ste školu ukončili, takto nikto nebude vedieť, koľko máte rokov. Pokiaľ má kandidát/ka obavy z toho, že vek môže byť obmedzujúcim faktorom, môže údaje o rokoch v CV vypustiť.“
A čo v prípade, že v priebehu posledných 10-tich rokoch bolo obdobie, kedy bol človek nezamestnaný, alebo bol na materskej dovolenke? Uvádzať, či neuvádzať tieto obdobia v životopise?
„Ak sme napríklad boli nejaký čas nezamestnaní, nemáme sa za čo hanbiť. Buď to v CV uveďme, alebo sa k tomu prihlásme počas pohovoru. Je to naopak dobrá príležitosť obrátiť to v náš prospech a popísať, ako sme sa s touto situáciou vyrovnali, že sme napríklad medzi tým študovali, rekvalifikovali sa a podobne,“ radí Dagmar W. Polievková, nezávislý HR konzultant a kouč.
Ani materská dovolenka nie je ničím, čo by vám v životopise uškodilo. „Uvádzať ju nemusíte, ak sa ale predsa len rozhodnete ju ukázať v CV, opíšte toto obdobie ako aktívne, čomu ste sa dobrovoľne venovali, či mali part time job … ja by som sa za to osobne nehanbila, je to veľká skúsenosť a získanie nových zručností!,“ hovorí Anna Janošková.
2.Ako hovoriť rečou kmeňa, ktorému sa ozývate
Dobre vypracované CV môže byť vašou vstupenkou do novej etapy pracovného života. Otvárať sa novým výzvam znamená spravidla spoznávať aj celkom nové prostredie, kultúru, dynamiku potenciálneho nového zamestnávateľa. Preto je dôležité už vo fáze prvého kontaktu vedieť, s kým komunikujete. Odborníci, ktorých sme oslovili, sa zhodujú v tom, že je dôležité uvedomiť si, komu a za akým účelom náš životopis posielame.
„Uvážme vždy dôkladne, komu budeme CV adresovať. Je rozdiel, či ho posielame na personálne oddelenie, alebo agentúru zamestnávania. Či má CV podporiť našu kandidatúru na konkrétnu pozíciu, alebo chceme zaujať a dostať sa do akejsi generálnej databanky kandidátov. Je užitočné, ak má adresát dojem, že sme CV poslali iba jemu a že vieme čo chceme,“ radí Dagmar W. Polievková. Podľa Dagmar Sliackej, špecialistky v oblasti HR a poradenstva, je dobré zorientovať sa aj v tom, ako spoločnosť komunikuje navonok, pozrieť si jej webové stránky, profily na sociálnych sieťach. Ďalej je dobré navnímať, či ide skôr o formálnejšiu alebo neformálnejšiu komunikáciu, ktorou sa spoločnosť prezentuje.
„Je rozdiel, keď si posielam informácie o sebe do banky, alebo napríklad do mladej spoločnosti s vekovou skladbou do 30 rokov,“ hovorí Dagmar Sliacka.
ZHRNUTIE
– Vo svojom CV uvádzajte posledných 10 rokov svojej praxe alebo maximálne 3-5 posledných zamestnaní – Obdobia nezamestnanosti alebo materskej dovolenky nie sú hendikepom ale príležitosťou – Venujte pozornosť tomu, do akej firmy CV posielate, akú kultúru komunikácie spoločnosť má a rešpektujte ju
V najbližšom článku sa bližšie pozrieme na druh a rozsah (hĺbku) informácií, ktoré je v CV potrebné uviesť a odhalíme, či je alebo nie motivačný list dôležitý.
Skúste si predstaviť, že máte možnosť vopred rozhodnúť ako budú vyzerať vaše deti. Na aké choroby majú byť odolné? Máte v rodine cukrovku? Tak vaše deti nebudú mať. Dá sa len tak hodiť do génu niečo navyše? Strašidelná predstava?
No a tu to nekončí. Aký intelekt by ste si priali mať u vašich detí?
Zdá sa vám to ako science fiction?
Úpravy ľudskej DNA boli ešte nedávno námetom pre vedecko fantastické filmy. Teraz už je to realita. Na svete existujú preukázateľne traja ľudia, u ktorých došlo k zmene genetickej informácie ešte pred narodením. Hoci sú výsledky zatiaľ zlé alebo nedokázateľné, výskum pokračuje.
A dá sa predpokladať, že postupom času sa táto technológia zdokonalí a následne etabluje. Odborník na biotechnológie Jaroslav Petr počíta s tým, že v budúcnosti pôjde geneticky upraviť všeličo – nielen odolnosť voči chorobám, ale napríklad aj intelekt.
Predstavte si, že vo vašej rodine je rakovina prsníka. Mali ju všetky ženy. Máte ju aj vy. A vy chcete mať dcéru a hrozí teda, že vaše dieťa ju na 70% dostane tiež. Nuž a teraz si predstavte, že máte možnosť zasiahnuť. Ako by ste sa rozhodli, ak by to nestálo na peniazoch? Alebo ak by ste mali dostatok peňazí?
Brali by ste do úvahy etiku a morálku pri manipulácii s génmi?
V tej chvíli, keď sa rozhodne, že sa rozbehne podobný biznis, tak musíme počítať aj so spoločenskými rizikami. Akými?
Prečo prvé experimenty v Číne nevyšli?
Aké ďalšie riziká so sebou úpravy DNA nesú?
Pretože vedci sa zhodujú na tom, že pre budúcnosť je rozvoj v tejto oblasti nevyhnutný.
Pozrite sa na rozhovor, ktorý spracoval a priniesol portálinfo.cz.
V anotácii k tomuto knižnému príbehu sa dočítate: Kto by netúžil po svete plnom lesku a slávy? Po obdive a titulkách časopisov?
Lenže nie vždy je všetko tak, ako vyzerá na prvý pohľad. Nie vždy je sláva a úspech zárukou šťastného a spokojného života. Niekedy sa musíme vrátiť na úplný začiatok, aby sme pochopili, kým vlastne sme a čo nás robí skutočne šťastnými. Autorka prezrádza, že už niekoľko rokov nosila v hlave príbeh z prostredia šoubiznisu.
Ako novinárka mala možnosť tento svet spoznať celkom zblízka. „Ľudia, ktorých väčšina pozná iba ako celebrity, sú však bytosti z mäsa a kostí. Žijú svoj normálny život, trápia ich pochybnosti, tešia sa z bežných situácií a prežívajú rovnaké radosti a trápenia ako hocikto iný. Zhasnite nemá byť príbehom o navoňanom pozlátku, ale naopak. Je najmä o tom, že aj hviezdy sú len ľudia.“
Knihu ZHASNITE! uviedli do života na tohoročnej Bibliotéke, na besede s autorkou ju pokrstil knižný guru Dado Nagy.
„Veľmi som rada, že to bol práve on. Nepoznám nikoho, a verím, že ani vy nie, kto by o knihách vedel viac ako Dado. Mimoriadne ma potešilo, keď skonštatoval, že ako autorka som prešla už dlhú cestu – od romantiky k príbehom, aké píšem dnes. U mnohých som stále zaškatuľkovaná ako autorka z červenej knižnice, ale to nie je pravda. Píšem príbehy zo súčasnosti, také, aké sa môžu odohrávať v bežnom živote.“
Novinka ZHASNITE! je deviatou knihou Moniky Macháčkovej. Je na pultoch kníhkupectiev iba pár dní, ona však už myslí na knihu s poradovým číslom desať. „Nielen myslím, už na nej pracujem. Nebude to však román, ale iný žáner. Hoci … možno moje plány nakoniec vypália inak a najskôr urobím román a až potom plánovanú novinku … Uvidíme…“
Z odpovedí vyžrebujeme víťaza, ktorému Monika daruje knihu s osobným venovaním.
Odpovede môžete písať pod článok alebo na FB 40plus.
UKÁŽKA Z KNIHY
„Keby som sa rozhodla, že budem celý deň spať, tak môžem.
Nemusím si každý deň umývať vlasy a robiť si mejkap.
Nemusím vôbec nič.
Vytiahla som zo starej skrine deku a vzala si rozčítanú knihu. Konečne v lete môžem čítať čo ma baví. Aj ľahkú oddychovú literatúru.
Žiadne scenáre.
Vypínam hlavu.
Ľahla som si na lúke za domom a otvorila rozčítanú knihu. Ani neviem ako sa ku mne dostala. Bol to mystický príbeh o mužovi, ktorý takmer na sklonku svojho života našiel náhodou knihu, ktorá obrátila naruby celý jeho život, všetko v čo veril, na čom si zakladal. Vybral sa hľadať informácie o úplne neznámom autorovi tej knihy.
Ale vlastne to bolo celé o ňom samotnom, hľadal sám seba a prehodnocoval celý svoj život. Kládol si otázky, aké mu nikdy predtým ani len na um nezišli. Najzásadnejšia bola, čo sa deje s našim nevyužitým potenciálom. Ak žijeme iba časť toho, čo máme v sebe, kam sa stráca zvyšok?
Včera som sa túlala aj s kamarátkou po Mikulove. Dôvod bol prozaický. Chystáme ďalší víkendový reštart. Tentokrát možno gastronomicko vinársky.
Keďže kamarátka sa v Mikulove orientuje (nie, že by to bolo obrie mesto, ale ja som tam nikdy nebola), zaviedla ma od Marcela Ihnačáka kúsok vedľa. Moderná galéria, ktorú sa oplatí navštíviť nielen kvôli dobrej káve a koláčiku – môžete kúpiť na prízemí – ale nádherné moderné priestory s dokonalou svetelnosťou.
Privítala nás pani galeristka a zaviedla na poschodie. Už po schodoch nám vysvetľovala, nech neostaneme prekvapené.
Lebo…vystavujú prázdne formáty. Hneď ma to zaujalo.
JASANSKÝ / POLÁK / NOVOTNÝ | VZOROVÁ VÝSTAVA
Použité fotografické papiere rôznych formátov, ktoré prešli technologickým procesom vzniku fotografie klasickou metódou spracovania analogické fotografie a nesú na sebe stopy vývojky a ustaľovačov, tvoria chrbtovú kosť celej výstavy. Jednotlivé formát sú zaujímavé tým, že na svojom povrchu nesú vizuálnu genetickú informáciu o zrode jednotlivých uzavretých fotografických cyklov.
Každý arch prešiel výrobným procesom, ktorý je na povrchu fotografického papiera zrejmý. Dlhé skladovanie navyše zanechalo stopy vo farebnej štruktúre a v miere zožltnutia bielych a čiernych plôch fotopapierov.
Lukáš Jasanský a Martin Polák vopred poznali interiér Galérie Závodný aj premeny svetelného osvitu v dennej časovej osi v týchto priestoroch. Jemné abstraktné vzory jednotlivých fotopapierov spoluvytvárajú dialóg s členitým a súčasne puristickým priestorom galérie.
Jaromír Novotný bol k spolupráci prizvaný úplne zámerne. Jeho veľmi kompaktná a ucelená tvorba takisto reaguje na samotné bytie plochy obrazu, neponúka divákovi nič jednoznačné a konkrétne.
Za touto zdanlivou jednoduchosťou a statickosťou obrazovej plochy sa ale skrýva veľmi premyslená práca s obrazovou plochou a jej členením, s účinkami svetla a s interakciou s vonkajším priestorom, predovšetkým stenou, na ktorej obraz visí.
Harmónia, ktorá spočíva vo vizuálnej čistote dvoch odlišných autorských prístupov, otvorený dialóg s architektúrou budovy, hra s formátmi a senzitivita diel, ktorá odkazuje k minulým a už odžitým dejom, sú prísľubom jedinečného, takmer meditatívneho zážitku výstavy, ktorú sami autori nazvali “ Vzorovou výstavou. „
Výstava v Galérii Zavodny stvorená na zamyslenie
Lukáš Jasanský /1965, Praha/, Martin Polák /1964, Praha/, Jaromír Novotný /1974, Český Brod/
Ak náhodou mierite na Moravu, tak do soboty 16.11.2019 ešte stihnete. Oplatí sa.
Marius Bartoň je v prvom rade basgitarista. Jeho záľubou je však aj fotenie. Čiernobiele fotky, ktoré zachytávajú okamih sú čisté a nápadité zároveň. Ako sa basgitarista dostane k foteniu a čo mu to dáva? Aj na to som sa spýtala.
Marius, nedávny rozhovor s tebou bol silnou výpoveďou hudobníka, ktorý miluje hudbu a basgitaru zvlášť. Ako sa dostane muzikant k foteniu?
Myslím že presne tak isto, ako sa môže dostať k maľovaniu obrazov, k písaniu kníh, k zbieraniu hudobných aparatúr, gitár…. prípadne k zbieraniu húb : – )
V mojom prípade asi išlo o prirodzené vyústenie hľadania možnosti ďalšieho zachytenia momentu jedinečnej neopakovateľnosti.
Veľakrát, pravda, jedinečnosti jedinečnej len pre mňa : – )
Je to ako v hudbe. Čaro okamihu býva často prchavé a každý ho môže počuť, cítiť, respektívne vidieť a prežívať inak.
Alebo aj nevidieť a neprežívať.
BEZVETRIE
To vidíme napríklad na kvantách fotiek na sociálnych sieťach, kde fotografie nemajú okrem samotného fotografa a jeho milého príbuzenstva, pre nikoho žiadnu výpovednú alebo umeleckú hodnotu.
Pozerať XYtú verziu Xtej verzie pohľadu na more a pláž s opálenou nohou alebo ruku s drinkom pod slnečníkom, prípadne na sexi ležérny bazénový postoj slečny v hriešne zaujímavých plavkách, môže byť vskutku tristné.
Alebo nudné?
Pre mňa oboje. Sorry…
Ako fotka do rodinného albumu spomienok je to ok. Tiež nie som žiadnou výnimkou.
Tam to však pre mňa končí. Od umeleckej fotky očakávam niečo viac, ako len zdokumentovaný príbeh rozkošnej letnej dovolenky so šťastným koncom.
Dnes, v ére iPhonov totiž každý v kuse fotí všetko možné aj nemožné, vrátane seba a toho čo plánuje práve zjesť, prípadne vypiť a svet je zahltený fotkami.
Úžasnými, dobrými ale aj katastrofálnymi. Každý nech si nájde a vyberie tú svoju.
Proste je taká doba, a asi to ešte aj dlho potrvá.
Počítam, že až do konca sveta : – )
Proste – digitálny svet.
POZOROVATEĽ
Odkedy sa venuješ čiernobielej fotke?
Fotiť som začal tuším hneď ako som dostal svoj prvý digital, ( je možné že až na druhý deň : – ) ), a učil som sa všetko.
Aj ako robiť chyby, aj ako ich nerobiť. Samozrejme, ako inak, sám na sebe.
Potom nasledovali nekonečné série fotiek typu „dovolenka, more, pláž, palma, bazénový bar, drink v ruke, drink v sebe, západ slnka, východ slnka“, turistické atrakcie tak „krásnonutné“ k trvalému zvečneniu a kopec iných vecí, ktoré mali v skutočnosti hodnotu len pre mňa a rodinu. A pre spomienky. Napríklad aj vlastné : – )
Všetko som to poctivo vešal na Facebook a „oblažoval“ všetkých a každého dookola. Človek skrátka niekedy robí kraviny, a navyše aj dobrovoľne…
No a potom prišiel zlom. Uvedomil som si, že už nemienim ďalej pozerať na nekončiace kvantá farebnej nudy – mojej aj druhých, a fotky som jednoducho stiahol preč (druhí ma bohužiaľ nenasledovali ) a nechal som len nejaké fotky z koncertov, pódií, štúdia, muzikantov…a tiež nejaké, ktoré som chcel, aby z takého alebo onakého dôvodu „boli videné“.
PADANIE DO DAŽĎA
No a nastal čas monochromatickej fotografie, kde som objavil to pravé čaro kontrastov a kde žiadne farby nerozptyľovali moju pozornosť od samotnej podstaty fotky a jej výpovednej hodnoty. To bolo začiatkom jari 2019 a môj pohľad na svet fotografie sa navždy zmenil.
Objavil som krásu (pre mňa určite) čistých línií, kontrastov svetla a tieňa, opakujúcich sa detailov a mnoho ďalších vecí, pri ktorých som jasne cítil, že ÁNO – toto chcem zachytiť a uchovať. Objavil som skrátka čistotu čiernobielej fotky, jej minimalizmus a jej puristickú silu.
Svetlo robí totiž naozaj zázraky a objekt, alebo nejaký detail, sa v priebehu dňa mení.
Niektoré momenty trvajú možno 1 -2 minúty, slnko sa posunie a čaro je preč.
NEBO PODĽA KANDINSKÉHO
Sú zábery, ktoré sa dajú zachytiť a vyniknú len ráno, iné zase len poobede alebo podvečer.
Skrátka pánom je tu svetlo a fotograf ho poslušne nasleduje.
Vždy ma pobaví, keď stojím s foťákom v ruke niekde v strede chodníka, cesty alebo nákupného centra, fotiac niečo nad hlavou, čiže tam, kde bežný človek nepozerá a okoloidúci ľudia udivene pozerajú najprv na mňa a potom vytáčajú hlavy smerom hore, tam kde mierim objektívom, s nemou otázkou, že „čo tam ten blázon vidí“. Nuž to, čo vy nevidíte. Aké jednoduché…
Niekedy im pridám „prúpovídku“ že fotím napr.zábradlia alebo línie balkónov pre okresný denník v rámci témy sčítavania nevyužitých priestorov a ich zdokumentovania a evidencie : – ))))
HRANICE ŠIALENSTVA (koláž)
No a to ma už majú za komplet cvoka, čo im vôbec neberiem a je mi to ukradnuté 🙂
Ide mi len a len o fotku. Podľa možnosti dobrú.
Zachytávaš najmä krásu budov a niekedy zabudnutých miest v Bratislave. Ako si vyberáš jednotlivé lokácie?
Je to viac ako jednoduché – teda aspoň pre mňa – stačí sa pozerať a podľa možnosti aj vidieť.
Lebo pozeráme sa síce všetci ale nie všetci zároveň aj vidíme.
Je tu podobná paralela, akú povedal geniálny Igor Stravinský v súvislosti s hudbou :„Vnímanie hudby vyžaduje určité úsilie a snahu. Len počúvať nestačí. Počuje aj kačica“.
Takže sa snažím vidieť veci, objekty, tvary, línie, perspektívy, tiene a podobne, pohľadom, ktorý druhý nevidia, aj keď trebárs prejdú tým miestom 20krát za mesiac.
Proste len prešli. Nevideli. Alebo necítili zvláštnu krásu, ktorá je, samozrejme, pre každého jednotlivca ukrytá niekde inde. Niekedy až tak dobre, že ju neobjavia nikdy.
NOVÁ DOBA I.
Niekedy spravím 20 – 30 fotiek v nejakej lokalite a doma za počítačom nakoniec vyberiem trebárs len 5. Alebo kľudne iba jednu.
Ostatné sú odpad z rôznych dôvodov.
Lebo nie vždy čo vyzerá úžasne pre oko, je úžasné aj pre objektív…a pravda vždy nakoniec krásne vypláva na povrch. V tom lepšom prípade.
V tom horšom sa bavíme o zlej fotke…či už v rámci ostrosti, kompozície, rušivých detailov ktoré tam nemajú čo robiť a pri fotení si ich skrátka človek nevšimne, a podobne.
A k tým lokáciám….som vyslovene „mestský typ“, čiže žiadne rustikálne motívy nerobím. Iste, sú krásne, majú svoju hodnotu, ale mňa ako fotografa neoslovujú…podobne ako historické stavby či hrady napríklad. Nevedel by som ich nafotiť tak, aby to malo nejakú výpovednú či umeleckú hodnotu…
Alebo možno aj vedel, ale tento smer ma neláka..tak isto ako napr. nebudem fotiť skvelé kulinárske počiny kuchárov, aj keď to je tiež nutné a tiež to chce aj poriadny kus kumštu a znalosť techniky a práce so svetlom (tu by asi čiernobiela fotka nebola víťazstvo).
Lebo nie je ľahké to nafotiť tým správnym spôsobom. Ani ten vidiek, ani stredoveký hrad, či kostol a ani sviečkovú na smotane s troma knedlíkmi domácej výroby.
Výnimkou pre mňa sú industriálne pamiatky ktoré obdivujem až neskutočne, a potom v architektúre môj milovaný funkcionalistický štýl.
Ale aj napríklad staré železničné budovy, nekonečné elektrické drôty zavesené pod nebom“, zvláštne symetrie budov, línie tieňov, kontrast motívov a podobne…
LÍNIE III.
Úžasné zábery sú napríklad v Uhrovom filme Slnko v sieti (1962), kde jeho čiernobiele strechy, staré antény, tiene múrov a postáv a kompozícia ako také, sú dokonalé. Tak ako celý film, vrátane inovátorskej elektronickej hudby skladateľa Iľju Zeljenku.
Tieto veci tak akosi (pod)vedome vyhľadávam a snažím sa o „nie tuctový“ pohľad.
Skrátka snažím sa nájsť ten správny uhol pohľadu.
Alebo sa aspoň pokúšam…
Plánuješ s fotoaparátom prejsť aj iné mestá Slovenska?
Nikdy nehovor nikdy, ako sa hovorí (niekedy až príliš často), takže to apriori nevylučujem, ale zatiaľ ostávam verný „svojmu“ mestu.
Bratislavu mám naozaj rád, narodil som sa tu, prežil celý doterajší život a stále je tu čo objavovať. Aj keď sa stále rozrastá a mení všetkými možnými smermi a štýlmi aj neštýlmi, ale s tým sa asi nedá nič robiť…
Občas robím nejaké zábery z okolia mesta, ale centrum môjho záujmu je stále mesto.
KONCEPCIA (NE)ISTOTY POHYBU
Žijem v Novom Meste na Tehelnom poli, kde boli vždy prioritou šport a priemysel. Čiže štadióny, kúpalisko, fabriky a ich areál, vlaky, stanica Filiálka a kus industriálnej histórie ako úžasný bonus.
Všetko objekty a veci ktoré sa priam ponúkajú na fotenie.
Aspoň mne určite.
Veľa sa aj bohužiaľ zbúralo, napr. fabrika Siemens na Filiálke a okolité budovy, ale je to preč a plakať je už neskoro…
Myslím si, že industriálne stavby a pamiatky by mali ostávať zachované, majú zvláštne čaro, svoj genius loci a temer vždy sa dá zmeniť ich pôvodná funkcia na moderné účely 21.storočia – loftové byty, galériu, klub, ateliér, atypickú kaviareň, kultúrne centrum…etc…stačilo by len mať vôľu…
Ale to sme málinko odbočili a myslím, že tu a teraz to určite nevyriešime.
Ktorá je tvoja najobľúbenejšia fotka z vlastnej produkcie?
…Tá, ktorú ešte len nafotím…
Ale teraz vážne…je ich viac…niektoré sú mi bližšie z rôznych, často bizarných dôvodov, a niektoré azda aj o trošku menej. Ale naozaj len o „kúštiček“.
Inak by som ich nezverejnil.
Konkrétne je to možno fotka „Bezvetrie“. Keď som ju robil, stál som temer v strede frekventovanej cesty a dúfal že to nebude moja posledná fotka, nakoľko trolejbusy jazdia celkom rýchlo a musia tiež dodržiavať svoj časový grafikon.
Alebo fotka „Pozorovateľ “ urobená na Slavíne v naozaj netradičnej kompozícii nôh sochy v popredí a v pozadí v „hĺbke ostrosti“ samotný Slavín zároveň s televíznou vežou na Kamzíku úplne vzadu.
Ale v podstate mám rád všetky, lebo keď som ich fotil, tak som ich fotiť chcel a mal som na to dôvod.
A tiež mám rád koláže, ktoré síce nerobím plánovite a pravidelne, ale skôr len ako akýsi „doplnok“ k portfóliu mojich „ozajstných“ fotiek a je to pre mňa skôr zábava. A netreba ani ísť von. Stačí sedieť na zadku pri počítači, popíjať čaj či café a skúšať svoju predstavivosť.
Je to ako komponovanie hudby. Máš motív a je len na tebe, čo s ním urobíš, alebo kam a ako ho až rozvinieš. Hranica neexistuje a obmedzenia sú len v hlave.
Nakoniec tak či tak vždy rozhoduje kvalita. Aspoň by mala. Niet nad „istoty neistoty“ : – )
Iste „krása je v oku pozorovateľa“ a každý môže cítiť pri konkrétnej fotografii rozličné emócie, možno až vône a iks ďalších pocitov.
A tak je to určite správne.
Presne ako v hudbe… Sloboda výberu a sloboda predstavivosti.
Jednotlivým fotkám dávaš veľmi zaujímavé názvy. Ako vznikajú?
Dobrá otázka : – )
Dostávam ju často, ale už menej často viem na ňu odpovedať spôsobom, že budú spokojné obe strany.
Niekedy je to proste len náhle vnuknutie, niekedy sa názov ponúka sám, samotnou kompozíciou fotografie. Niekedy ma inšpiruje Miroslav Válek a jeho básnická tvorba, ktorú mám naozaj rád, niekedy je to inšpirácia z hudby alebo skomolený útržok textu. A niekedy sú to moje matematické „rituálne slovné zmesi“ ktorým často nerozumiem ani ja sám.
VERTIGO II.
Fotka má hovoriť sama za seba a ja naozaj necítim nutnú potrebu, aby názov a samotná fotografia boli vždy v súlade.
Trošku šialenstva predsa nemôže uškodiť. V mojom prípade evidentne 🙂
Ale hlavne že sa mi páčia. Teda, pravdupovediac, občas až príliš … Skromnosť je dôležitá …
Niekedy si poviem…„bože, to je ale blbosť „, ale nechám to vždy tak, lebo ak raz dám nejaký názov, už ho nemením. Žeby tvrdohlavosť ? Alebo „skúška“ diváka ? Neviem…
Asi si treba stáť za slovom.
Pre istotu. Alebo tak nejak….
Chápeš, že ?
Niekde som zachytila, že plánuješ vydať aj knihu. Bude o fotke? Či skôr o hudbe?
Tiež som to zachytil, a teda poviem na rovinu, bol som naozaj prekvapený… V prvom rade som fotil, a fotím hlavne pre seba, a možno pre radosť ľudí z môjho okolia. Vôbec sa necítim ako profesionál, lebo v tejto oblasti som naozaj amatér.
Určite mám estetické, umelecké cítenie a videnie, nakoľko pri hudbe, ktorú robím profesionálne, je estetika jeden z nutných predpokladov, ale fotografiu som reálne nikdy neštudoval…
Aj keď samozrejme obdivujem tvorbu umelcov ako František Drtikol, Tibor Huszár, Dežo Hofmann, Karol Kállay, Mária Švarbová, Tóno Stano, Anton Sládek, Martin Martinček ( odpustite mi prosím chaotické poradie dotyčných umelcov)…etc, ale aj Helmut Newton (aj keď ten fotil celkom iné objekty, ktoré mimochodom obdivujem asi najviac, ale zato úžasne, a je jasne rozpoznateľný …
A mnoho ďalších. Zoznam by bol dlhý. Našich, aj zahraničných.
Samozrejme, snažiť sa o nejaké kopírovanie by nemalo absolútny zmysel ( v muzike detto), a ani by som to nikdy nerobil.
Nemôžeš vidieť svet okolo seba očami druhého. Každý má vlastné oko, takže stačí ho len začať používať.
A každý má tiež vlastnú techniku a štýl kompozície.
Píše mi dosť ľudí a pýtajú sa ma v podstate každý na to isté, len v bledomodrom…. kedy a kde bude výstava, vernisáž, plánuješ knihu alebo aspoň kalendár?
Odpoveď naozaj nepoznám, ale myslím si, že veci vždy prichádzajú v pravý čas a čo sa má stať, sa aj stane. V tomto smere som naplnený jemnou nádejou, tak typickou pre rojkov môjho typu, plus o trošku väčšou istotou, že raz TO príde.
A potom budem šťastný.
Ak nie, a všetko je stratené, tak ešte stále zostáva – ako povedal David Bowie – budúcnosť. A nádej.
Začalo to v podstate úplne nevinne. V sobotu večer mi traja či štyria kamaráti (jedným z nich bol aj ďalší člen teamu Slovenský folklór bez fejku – fotograf Martin Habánek) poslali odkaz na nový billboard Slovenskej národnej strany.
Kamaráti, známi či sledovatelia totiž vedia, že zbieram „pseudoslovenské“ paornamenty, a čím väčšia absurdita, tým viac kozopes. Prezradím, že zatiaľ neprekonaný a zrejme navždy neprekonateľný zostáva dizajn tričiek so slovenským znakom, vyskladaným z maďarských ornamentov, a škandinávsky ornamentom so slovenským znakom.
(Ha, to by bolo niečo pre SNS!)
V dominujúcej grafike billboardu SNS som hneď identifikovala známy moravský ornament od českej grafičky a ilustrátorky Lucie Skálovej.
Jej portfólio nájdeme v každej väčšej grafickej databanke a jeden takýto ornament v editovateľnom zdrojovom súbore (tzv. vektor) sa podľa typu predplatného kreditov v tej-ktorej databanke dá kúpiť v cene rádovo niekoľko eur. Dizajnérka vychádzala z nástenných malieb domov, vínnych pivníc a kaplniek na Moravskom Slovácku.
Táto ornamentika je typická štyrmi farbami – červená (jasná tehlovočervená – rumelka), zelená (stredná jarná), žltá, modrá (ultramarín), a prvkami ako tulipán, jabúčko („granátové jablko), strapec hrozna, nevädza, ruža, a pritrafí sa i nejaký vtáčik – kohút či holubička.
Foto: Mirek Deml / Dreamstime.com
Prišlo mi to naozaj komické pretože ten súbor sa aj v databanke volá „Moravian Folk Ornament“. Nevravím, že za to môžu samotní politici zo SNS; v tomto prípade však predpokladám, že to pravdepodobne trocha (dosť) „odflákla“ reklamná agentúra, ktorá vytvárala pre SNS tento vizuál.
Neboli by prví ani poslední, už sme tu mali napríklad tradičný hustý slovenský jogurt RAJO so škandinávskym vzorom. Je mi jedno, či ide o politickú stranu, výrobcu jogurtov, buchiet alebo predajcu suvenírov z Vysokých Tatier. Je to folklórny fejk? JE!
Neskoro večer (22:23) som ako pikošku dala príspevok zazdieľať na Slovenský folklór bez fejku a išla spať.
Netuším, do akej miery rozpútala ošiaľ práve táto naša platforma, ktorej hlavným poslaním je uchrániť naše dedičstvo a tradície čisté, ako má byť, bez spotvorenín a spindrenín.
Zrazu nás začali citovať sociálne médiá, spravodajské portály aj denníky.
V pondelok ráno ma dokonca kontaktovala pani Veronika Folentová, redaktorka z Denníka N, a pýtala sa na zopár detailov. Pripravila obsiahly článok, v ktorom bolo zahrnuté aj prvé vyjadrenie zo SNS:
Slovenská národná strana tvrdí, že na vytvorenie reklamy oslovila externú kreatívnu spoločnosť, ktorá je zodpovedná za vizuál a kampaň v mesiaci november. „Predmetný vzor má staroslovanský pôvod,“ tvrdí hovorkyňa Zuzana Škopcová.
To, že za to môže reklamná agentúra, sa mi potvrdilo. Ale staroslovanský pôvod? Hm…
Zacitujem teraz rozsiahlejšiu stať z publikácie Oľgy Danglovej: Dekor symbol (dekoratívna tradícia na slovensku a európsky kontext):
Etnografi J.Grabowski a M. Haberlandt pri určovaní územných odlišností v prejavoch ľudového umenia v rámci Európy a teritoriálnom vymedzovaní ľudových výtvarných tradícií napokon tiež zvolili ako jedno z najdôležitejších klasifikačných kritérií (vedľa kritéria nadväznosti na historické slohy európskeho umenia, ktoré sa prejavovalo hlavne v západnej Európe), dlhotrvajúce uchovanie prehistorických foriem geometrickej ornamentiky.
To bolo zas evidentné najmä vo východnej Európe, u väčšiny slovanských národov, u Albáncov a Grékov.
(…)
Pozorovanie a porovnávanie geometrických motívov v prejavoch neolitického a ľudového umenia v najelementárnejšej podobe bodu čiary, kruhu, špirály, štvoruholníka, trojuholníka, elipsy zvádza k myšlienke považovať geometrické prvky ľudovej ornamentiky za fragmenty neolitického umenia.
Prispievajú k tomu i etnografické záznamy, podľa ktorých sa v ľudovom prostredí prítomnosť znakov geometrického charakteru na určitých predmetoch stotožňovala s magickým, kultovým zámerom.
Ak chcete vedieť a vidieť, ako vyzerá teda staroslovanská ornamentika, vyzerá približne takto:
Občianske združenie Slavica organizuje akurát koncom novembra v Nitre kurz Symboly v ornamentálnej tvorbe Slovanov; pani hovorkyni SNS vrelo odporúčam zúčastniť sa:
Vráťme sa ale k naším maľovaným ornamentom. Jedným z najväčších súčasných odborníkov na tradičné maľované ornamenty zo Slovácka je maliar Vladimír Šácha, vďaka ktorému toto remeslo stále žije.
A jaký je vlastně původ malovaného ornamentu na Slovácku? Vychází z tradiční lidové tvorby nebo je něčím novým? Dle Šáchy je známo několik různých teorií, jejichž autoři hovořili o možném vlivu ať již pravěké tvorby, o inspiraci přírodou, o vlivu propojení pohanských a křesťanských představ, či přenesení slohových a orientálních motivů do zdejších podmínek.
A velmi pravděpodobně vycházela lidová malba z tradiční lidové výšivky.
První dochované písemné zmínky o ornamentálních malbách na Slovácku pochází z roku 1811. V polovině 19. století pak známý malíř Josef Mánes zachytil malovaný ornament na svém obraze malovaného žudra a dále na svých skicách, které pořídil na Břeclavsku.
„Ornament se na Slovácku maluje již více než 200 let, není tedy novotvarem, ale plnohodnotnou součástí zdejší tradiční lidové kultury,“ dodává Šácha.
SNS si však nedala pokoj a prišla s novým výhlásením:
❤️??ĽUDOVÝ MOTÍV Z OKOLIA PIEŠŤAN?
„Ide o prastarý slovenský vzor, v minulosti rovnako rozšírený na území východnej Moravy (dnes nazývanej Slovácko) i západného Slovenska. Veríme, že verejnosť ocení motív našej kampane ako nekonfliktný a vyzývame na väčšiu férovosť našich politických súperov ako aj niektoré médiá.“
Jeden takýto domček sa nachádza v Balneologickom múzeu Imricha Wintera v Piešťanoch.
Jeho bohatá maľba s florálnou ornamentikou vychádza z výšiviek, typických pre túto oblasť.
Takisto sa mi to na ornament z billboardov vôbec nepodobá. A ako vám?
Známa slovenská etnologička PhDr. Katarína Nádaská, PhD. pre HN Online povedala: „„Motív pochádza z oblasti Slovácka, ale to nie je Slovensko ako si to niekto často zamieňa alebo si to dôsledne nepreštuduje“
Podporovatelia SNS sa však opreli o protichodné stanovisko PhDr. Juraja Zajonca, Csc. z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, ktoré poskytol pre fici.sme.sk
Vyjadrenia pána doktora sú vyhýbavé, nejasné a neurčité, spomína dokonca, že SNS vysiela cez ornament akési šifrované správy:
„ Očividne tu chcela SNS poslať nejaký odkaz, ale výsledok nie je jednoznačný, lebo vyvoláva veľkú škálu reakcií od prijímania až po odmietanie.“
Ďalej hovorí:
„Ak by bola k dispozícii konkrétna fotografia, z ktorej by bolo jasné, že ornament našla napríklad na vínnej pivnici, teda v autentickom prostredí, vtedy by bolo jednoznačné, odkiaľ je. Tu sa však ornament prenáša cez viac sprostredkovateľov a už nie je istý jeho pôvod.“
Nedalo mi. Vzala som to ako výzvu. Hľadala som. Našla som.
Tramtadadá! Tu je TEN ornament, podľa ktorej Lucie Skálová vytvorila svoju grafiku. Ide o motív z LUŽIC pri Hodoníne. Fotografia pochádza zo stránky
A ešte pikoška na záver… ten element, čo je v strede ornamentu SNS, je napoly prerezané granátové jablko (jablůčko), antický symbol života, plodnosti, asociovaný s horúcou láskou vďaka svojej červenej farbe, plod granátového stromu.
Ako kríkovitá rastlina stredoázijského pôvodu sa granátové jablko najskôr udomácnilo v južnej Európe, do Uhorska sa dostalo vďaka obchodu s Osmanskou ríšou prostredníctvom balkánskych obchodníkov. Ako výlučne dekoratívny ornament sa objavuje najprv na arabsko-osmanských tkaninách.
Neskôr ho do svojho dekoratívneho repertoáru prijali i cechoví tkáči v Európe. Vyskytovalo sa vo vzoroch historických tkanín zo 14. storočia, v motivickej škále talianskych brokátov z 15. storočia patrilo k najfrekventovanejším prvkom. V Uhorsku bolo obľúbené ako prvok renesančnej ornamentiky.
Toto konkrétne „jablůčko“ však bolo zobraté z iného ornamentu z databanky, pomenovaného ako „Traditional moravian folk embroidery and ornaments“ od poľského autora „Black Peter“.
Zakomponovanie lanžhotského „jablůčka“ do ornamentu na billboarde SNS má však jednu chybu – je dole hlavou.
…tu je už všetko na hlavu…
Nikto z nás tu z iniciatívy Slovenský folklór bez fejku nie je vyštudovaný etnológ. Sme „iba“ nadšenci pre folklór. Svoje vedomosti sme získali samoštúdiom, zvedavosťou, bádaním, skúsenosťami, prácou, pýtaním sa, túžbou dozvedieť sa niečo nové.
Pretože náš folklór je krásny. Neskutočne pestrý a bohatý. Nie je hádam ani možné, aby jedna ľudská bytosť za celý život obsiahla všetky vedomosti o ňom a videla každý jeden ornament, ktorý tu máme. Môžeme sa aj pomýliť a patent na rozum nikto z nás nemá. Môžete nám veriť a aj nemusíte, lebo tu už takmer 30 rokov máme demokraciu a slobodu názorov.
Chválabohu za ňu!
Veľké poďakovanie za pomoc, postrehy a ochotu pomôcť:
Zuzana Tajek Piešová, folkloristka a znalkyňa krojov
Sylvia Ciulis, dizajnérka
Martin Habánek, fotograf (že si to začal ako úplne úplne prvý)
Vybrali sme nedávno do Raja. Slovenského. Na pár dní. Že si posledný víkend babieho leta užijeme na túrach v lone krásnej prírody. Aj na Orave ju máme nádhernú, to hej, ale zachcelo sa nám vybehnúť za hranice všedných dní a schodených cestičiek. My veľkí sme sa tešili. Mladšia, teenagerská polovica rodiny už o čosi menej. Najmä, keď vyšlo najavo, že ubytovanie je bez prístupu na internet.
Napokon sa podarilo predstavy o tom, ako tráviť víkend zladiť (niekedy som viac a niekedy menej demokratický rodič) a mohli sme vyraziť.
Príjemný horský hotel sme našli napriek tme relatívne rýchlo. Čakali nás s úsmevom a výbornou večerou. Ochotný mladý muž na recepcii hneď večer vysypal z rukáva niekoľko tipov na výlety, niekoľko máp a niekoľko turistických sprievodcov. Po dôkladnom zvážení a spomínaní, čo všetko sme s vtedy ešte nie manželom v Raji prešli, keď sme tu pred rokmi niekoľko letných nocí vymrzli pod stanom, padol výber na najnavštevovanejšiu roklinu Suchá Belá. Fotky sľubovali príjemný adrenalín, októbrový termín voľnejšie chodníky a predpoveď počasia takmer letné teploty.
A tak aj bolo. Spočiatku. Kým sme sa svižným tempom presúvali po lúke a vyschnutom koryte potoka. A potom to prišlo. Prvý rebrík som prebehla ako-tak v tempe. Druhý už so zaváhaním, bol o niečo vyššie ako ten prvý a jeden šteblík mal zlomený. A na treťom sa to stalo. Zasekla som sa na piatej priečke. Presne tam, kde sa bolo treba pustiť skaly a len tak, bez opory ísť ďalej po mokrých drevených šteblíkoch.
Zvyšok rodiny sa usmieval na konci, podupkával v jesennej rannej hmle a trpezlivo na mňa čakal. Lenže ja som sa nevedela pohnúť. Úplný blok. Taký pocit som doteraz nezažila. Nohy zastali, ruky zdreveneli, v hlave prázdno a v žalúdku nepríjemné chvenie. Že mám strach z výšky, to viem. Táto drevená deravá cestička však bola sotva meter nad skalami. Opáčila som ešte raz. Na piatej priečke som opäť ostala stáť, skaly som sa nedokázala pustiť. Začarované miesto.
Opatrne som sa vrátila cez mojich päť šteblíkov na pevnú zem a pozrela pred seba do rokliny. Drevené chodníky sa hadili po celej dĺžke, nadväzovali na seba a strácali sa za oblúkom skaly. Inej cesty nebolo. Vtedy mi to došlo. Mám problém. Ja po tých rebríkoch jednoducho neprejdem. Roklina je jednosmerná. Aj keby som niečo teraz vymyslela a prekážky zbabelo podliezla, to „najhoršie“ ma bude čakať za najbližšou zákrutou.
A lepšie to nebude.
Istejšie bude vrátiť sa z kratšej cesty, teda zatiaľ ešte zo žiadnej cesty. Toľko radil rozum. Srdce však videlo na konci rebríka zvyšok rodiny, ktorý chcel ísť ďalej. Chytala ma panika. Akúkoľvek podporu a oporu ponúkanú manželom, aj okoloidúcou rozveselenou skupinkou som zamietla, všetky ponuky na štamperlík, povzbudenia a presviedčania „…to dáš!“ šli mimo mňa. To nedám…
Bála som sa. Toho neznámeho pocitu, ktorý mi zväzoval nohy. A ešte viac toho, že moje deti pôjdu tou cestičkou hrôzy bezo mňa. Môže sa im pošmyknúť noha, zakrútiť hlava, môžu sa báť a čo ja viem, čo ešte. A ja pri nich nebudem! Najradšej by som ich zavolala späť.
To, že s deťmi bol manžel, nebolo v tej chvíli dôležité, pretože nik sa predsa nevie viac báť a lepšie postarať o naše deti, ako ja. Prešľapovala som na mieste a bolo mi do plaču. Nevedela som stráviť pocit bezmocnosti, ktorý sa ma zmocňoval. Minúty ubiehali, hmla sa nedvíhala a keď sa človek nehýbal, začínala byť zima. Bolo treba sa rozhodnúť. …
Vtedy mi to opäť raz došlo a nie po prvý krát. Svoje deti nevlastníme. Nemôžeme ich spútavať svojimi obavami, ani svojou láskou. Musíme ich nechať ísť svojou cestou, robiť vlastné rozhodnutia, vlastné chyby, vlastné zakopnutia a hľadať vlastnú silu, ako sa opäť postaviť a ísť ďalej. Musíme ich chrániť, ale len do tej miery, aby to pre ne nebola medvedia služba. Aby neprišli o odvahu a vedeli si v živote dať rady aj bez našej pomoci. Musíme ich vedieť pustiť do sveta.
Dohodli sme sa. Tri štvrtiny rodiny pôjde roklinou a užije sa adrenalín podľa pôvodného plánu. Každú polhodinu podajú správu, že sú všetci živí, zdraví a šťastní. Vyfasovala som doklady a kľúče od auta. A potom som sa už len dívala, ako zľahka prebehli ponad koryto potoka a zmizli za skalným previsom. Stála som tam ešte hodnú chvíľu a zmáhal ma pocit krkavčej matere, ktorá svoje deti nechala napospas osudu.
Skúsila som prejsť ešte raz, možno by sa mi podarilo ich ešte dobehnúť… ale ďalej ako po piaty šteblík to nešlo ani na tretí krát. Rozčarovane som sa s roztrasenými kolenami vrátila a zvažovala, ako naložím s najbližšími hodinami čakania.
Druhý zlomový moment toho dňa prišiel vo chvíli, keď som si na recepcii miestneho penziónu kúpila mapu, fľašu vody, horalku a pustila sa hore lesom po červenej. V tichu lesa som si vychutnala vlastné tempo a pevnú zem pod nohami. Na zahodenie nebol ani pocit, že zodpovednosť a obavy som na chvíľu delegovala a šliapala len sama za seba.
Za dve hodiny sme sa všetci stretli na Kláštorisku. Živí, zdraví a šťastní. Krásne miesto, výhľad impozantný. Mám pocit, že v ten deň každý z nás trošku prekonal sám seba. Každý svojim spôsobom. Zvládli to aj bezo mňa a ja som bola na nich nesmierne pyšná. A málinko aj sama na seba.
Kedy ste naposledy pomohli niekomu nezištne – len tak, lebo ste cítili, že to ten druhý potrebuje? O tom, aký je zázrak, keď si ľudia navzájom pomáhajú aj vo chvíľach, kedy to nie je samozrejmé, dnes píše ZDENKA BUČEKOVÁ.
Blížia sa Vianoce … áno, ešte je možno čas, kým prídu naozaj. Ľudia, čo ma poznajú, vedia, že na Vianoce bude rok, čo zomrel môj brat a Vianoce pre mňa stratili čaro. Ale nie o tom som chcela…. život ide ďalej aj bez ľudí , ktorí tu už nie sú, proste musí ísť ďalej.
Dnes si kráčam po meste, sadla som si na lavičku, prešla okolo mňa staršia pani, asi s dcérou. Babka ukazuje na mňa prstom a niečo šepká svojej dcére. Pozrela som sa či mám zapnutý zips, alebo či je v neporiadku na mne niečo iné. Nechápala som, čím som ich upútala. Vtom ku mne mladšia pani prišla, podala mi ruku a povedala, že ďakuje za svoju mamu. Videla môj zmätok v tvári, že nechápem, ani neviem kto je, iba staršia pani mi bola povedomá. A tak mi pripomenula jednu príhodu.
Mesiac predtým, ako môj brat zomrel, si vybral lieky asi za 50 EUR a nestihol sa ich ani dotknúť. Mne bolo ľúto tie lieky vyhodiť, tak som ich išla vrátiť do lekárne. Predo mnou stála v rade pani, ktorá nemala dosť peňazí na lieky, ktoré potrebovala. Smutne odchádzala. Počula som názov lieku, ktorý potrebovala a uvedomila som si, že presne ten liek mám pri sebe a chcem ho odovzdať.
Magistra mi povedala, že lieky, ktoré im ľudia prinesú nespotrebované, musia znehodnotiť.
Aj napriek tomu, že je balenie neotvorené, nesmú ho dávať iným klientom. Nedovoľujú to prísne hygienické normy.
Tak som si lieky zobrala naspäť a išla som za pani, ktorá sedela na ulici na tej istej lavičke. Na tej istej, kde sedím teraz ja. Povedala som jej , že mám liek, na ktorý nemala peniaze a že jej ho dám. Pozrela na mňa, mala slzy v očiach. Vysvetlila som jej, že ten, pre koho boli určené, tu už nie je, a ja budem rada, ak aspoň niekomu pomôžem.
Rozplakala sa, ale prijala ich a zaželala mi veľa síl. Keby som mala v lekárni u seba peniaze, tak jej ich zaplatím, lebo pre ňu boli dôležité.
Na túto príhodu som už zabudla a keby jej dcéra ku mne nepodišla a nepovedala mi, že mama jej šepkala do ucha, že to je ten anjel, čo jej pomohol…isto by som si nespomenula.
Bolo to zvláštne. Reagovala som, že nie som anjel, ale nenechala ma dohovoriť a vraví: ale pre moju mamu ste!️
A čo som chcela týmto príspevkom povedať ?
Všímajte si ľudí okolo vás, niekedy úplne nezištná pomoc dokáže zázraky. ️ Keď môžete, tak pomôžte.
Lebo je naozaj úplne jedno, ako komu pomôžete, niekedy stačí si človeka len vypočuť. Pre vás to možno nebude také dôležité, ale pre toho druhého to bude znamenať možno reštart, alebo štart do ďalšieho života …. Nikdy neviete, kto raz pomôže Vám.
Dvojica dizajnérov Sylvia Ciulis a Vlado Korček stoja za originálnou značkou Slovakia Gift. Spájajú v nej folklórne tradície s moderným úžitkovým umením. So Sylviou, ktorú už dávno uchvátilo čaro slovenského ľudového ornamentu, sa pre 40plus porozprávala Zora Puškáčová.
Sylvia, možno povedať, že naše životné príbehy majú jednu spoločnú črtu – tiež si pôvodne vyštudovaná právnička, ktorá sa však naplno našla v kreatívnej sfére. Čo Ťa viedlo k rozhodnutiu zanechať právnickú kariéru v prospech dizajnu?
Právo mám rada stále, ale bola som frustrovaná z praxe. Viac ako dĺžka súdnych procesov ma frustroval fakt, že ľudia vyhľadávajú právnika prineskoro. Bola som svedkom mnohých smutných osudov. A keďže ani po rokoch som to nedokázala púšťať po práci z hlavy, musela som pustiť z hlavy túto prácu. Vždy som bola tvor tvorivý, ako dieťa som recitovala, baletila a chodila na výtvarku. Počas maródovania som vždy vyrobila množstvo šperkov pre mamu a ešte viac oblečenia pre bábiky.
Neskôr som si vyprosila riadny šijací stroj a popri gymnáziu som absolvovala rôzne rekvalifikačné kurzy krajčíriny, čiže mám zopár výučných listov z konštrukcie strihu a pod. :). SlovakiaGift ale nebol mojim prvým kreatívnym projektom. Spolu s Vladom Korčekom sme mali keramický ateliér a robili sme mozaiky. Asi najväčšia, ktorú sme vyrobili, doteraz zdobí prevádzku Primi River Lounge v Eurovei. SlovakiaGift prišiel až neskôr, s cestovaním.
Ako vznikla vaša značka Slovakia Gift? Prečo práve folklór?
V zahraničí sme si uvedomili, aké absurdné je, že sa Slovensko neprezentuje aj ľudovými tradíciami v modernejšej podobe. Pripadalo nám to, akoby sme objavili teplú vodu. Znie to neuveriteľne, ale pred 10 rokmi dominovali slovenským suvenírom ovce, Maťko a Kubko, no a samozrejme, rekvizity hokejových fanúšikov.
Keďže fanúšikom ľudového ornamentu som bola už dávno predtým a mala som k tejto téme nemálo kníh i skromnú zbierku autentických krojových súčiastok, pustili sme sa do práce. Folklór určite nie je jediná správna cesta, ale keďže práve to bola moja srdcovka, nebolo nad čím špekulovať.
Kupujú vaše výrobky skôr Slováci alebo sa ich viac predá v obchodoch so suvenírmi?
Aká je skladba našich zákazníkov, to popravde netuším. Pamätám si ale, že keď sme začínali, panie predavačky z ÚĽUV-u nám vraveli, že Japonci sú naši ľudia, že oni nás kupujú najviac : ) Každopádne je isté, že v začiatkoch to boli hlavne cudzinci, ale ako čas plynul, Slováci sa pridali a my sa tomu veľmi tešíme.
No vidíš, a ja som asi pred desiatimi rokmi posielala nejaké sety Slovakia Gift pohľadníc americkým kamarátom!
Tak to rada počujem a dúfam, že sa aj obdarovaným páčili.
Ktoré chutné veci z vášho sortimentu sú najobľúbenejšie? Akurát nedávno stála vedľa mňa na prechode pre chodcov slečna s bordovou taškou „Srdénko“…
Ťažko povedať, ale je možné, že tašiek sme predali asi najviac. V tesnom závese budú kryty na telefóny a tričká. V súčasnej dobe sa veľa venujeme aj firemných darom a SlovakiaGift sme trochu zanedbali, ale vstúpili sme si do svedomia a pripravujeme zopár novostí, nech si aj naši fanúšikovia prídu na svoje.
A tu musím povedať, že máme asi najlepších zákazníkov na svete. Vážne! Nepríjemných zákazníkov, čo najprv kričia, môžme spočítať na prstoch jednej ruky a to sme tu už deviaty rok : )
Ty si bola tuším úplne prvá lastovička z kreatívcov, ktorá začala poukazovať na “folklórne fejky”, teda výrobky, ktoré majú “akože” obsahovať slovenský ľudový motív, ale namiesto toho sú texty ako “Hrdá Slovenka”, “Srdcom Slovák”, “Slovenská mamička” či “Milujem naše Slovensko” dokreslené poľskými, moravskými, maďarskými, dokonca aj škandinávskymi alebo ruskými ornamentami z verejne prístupných databánk. Prečo sa to deje? Je za tým neznalosť? Pohodlnosť?
Tak ako každý skutok, aj toto počínanie vypovedá všeličo o samotnom „tvorcovi“. V prvom rade je jasné, že tým ľuďom na pôvode ornamentu nezáleží, takže nejde o vzťah k slovenskej ornamentike, či folklóru vôbec. ide o najrýdzejšie podnikanie bez zaťaženia nejakými etickými, či mravnými nárokmi. Proste čo najlacnejšie vyrobiť a čo najdrahšie predať, to je celé.
V jednom zo svojich príspevkov si vyriekla krásnu myšlienku o tzv. “živom folklóre”. Mohla by si ju priblížiť aj našim čitateľom?
Živý folklór je to, čo tu chýba. Vďakabohu mapujeme a opatrujeme autentický folklór, máme krásny inscenovaný folklór, ale bežný človek nevie, aké jedlá sa varili tam, odkiaľ pochádza, alebo kde aktuálne žije. Napríklad v Bratislave by malo byť celkom veľa rybích reštaurácií a miest, kde si našinci i cudzinci môžu pochutnať na Slovákmi preonačenej rakúsko-uhorskej kuchyni. Bryndzové halušky v Bratislave sú vlastne celkom absurdný nezmysel.
A pri ceste Slovenskom by bolo možné ochutnať žaby na Gemeri, raky pri horských potokoch, boháte koláče na Zemplíne atď. atď.. To isté platí o hudbe, tanci, odeve, zvykoch, sviatkoch miestnych i čisto rodinných. Pointou nie je chodiť bežne v kroji, ani sláviť dožinky, ak nemáte farmu. Pointou je poznať región, poznať typické remeslá, mať možnosť kúpiť si miestnu keramiku, či bytový textil, vedieť hosťom uvariť alebo odporučiť, čo dané miesto v danej sezóne ponúka.
A netreba ani spomínať na stredovek. Moja babka varievala polievky zo sušeného ovocia, pestoval a varil sa bôb i kvaka, na zimu sa preprážalo ghee. A moja mamka spomína na neopakovateľné posúšiky z chlebového cesta, bohato sypané makom a prelievané teplým maslom, ktoré starká robievala deťom vždy, keď sa piekol chlieb.
No a teraz si predstav, že všetko toto by ožilo. V Heľpe by mali radi ružovú, v Dobrej Nive by sa zas ženy obliekali do tmavého s fialovými a červenými vzormi.
Všade by sa dalo niečo miestne vidieť, ochutnať a pri trochu šťastia aj špeci sviatok zažiť. Bola by to veľká radosť po Slovensku cestovať. To je živý folklór : )
Ako sa lepšie pripraviť na pohovor do nového zamestnania
Po štyridsiatke, zdá sa, riešime najviac zmeny v kariére, v zamestnaní. Niekedy neplánovane.
Zlé skúsenosti z výberových konaní nás, zvlášť nad 40 stavia do nelichotivej situácie.
V tom horšom prípade si pripadáme, ako totálne nekompetentní. V tom lepšom, zase ako slabo kvalifikovaní kandidáti.
Ani jedna skúsenosť nám k zmene nepomáha.
Niekedy s tým napriek dobrému životopisu a skúsenostiam naozaj nejde urobiť nič.
Na 80% sa s tým ale dá niečo urobiť.
Napríklad sa vieme lepšie pripraviť na pohovor, naučiť sa odpovedať na nepríjemné otázky, zvládnuť stres vo svoj prospech a hlavne, nestratiť svoj cieľ.
A mať jasno v tom, čo hľadáme. Manažér, učiteľ aj huslista má na našom workshope svoje miesto a vítaní ste aj vy.
Termín 20.3.2020
ČAS: 16:00-19:00
HUB Bratislava, 1.poschodie Černyševského 10, Bratislava
Bibiana Trubačová sa venuje problematike domáceho násilia už viac ako 9 rokov. Ako hovorí: „Je pravdou, že tento problém som zažila sama na sebe, no dokázala som sa s tým vysporiadať a vyriešiť ho. No nie každá žena má silu zabojovať a tak som sa rozhodla požičať im svoje ostré lakte na čas, ktorý budú potrebovať.“ Prečítajte si rozhovor, ktorý možno pomôže identifikovať, či sa domáce násilie nedeje u vás, suseda, či blízkych…
Bibiana začnime od vás. Stretli ste sa s násilím osobne…
Moja osobná skúsenosť s domácim násilím začala už veľmi skoro v mojom detstve, druhým manželom mojej mamy. U mňa osobne po uzatvorení prvého manželstva. Spočiatku išlo o finančné týranie, kedy môj výrazne starší manžel mal potrebu kontrolovať a spravovať absolútne všetky financie. Došlo k nevere a výraznú rolu zohral alkohol. Po pár rokoch som si našla nový vzťah, z ktorého sa mi narodilo 3. dieťa. A scenár sa opakoval, ale v oveľa intenzívnejšej a hrubšej forme násilia.
Viem, možno si niekto povie, že som si mala dať väčší pozor, ale… mnoho žien mi dá za pravdu, keď poviem – dúfala som, že to vyjde. Nevyšlo a ja som zo vzťahu odchádzala zranená nielen na tele, ale i na duši. A moje doterajšie „trápenie“ na mne nechalo podpis v podobe onkologického ochorenia ženských orgánov.
Preto si treba uvedomiť, že robíme chyby a ubližujeme si samé rovnakým modelom správania sa a vstupujeme do vzťahov s rovnakým typom mužov – tyranov (otcov, manželov, priateľov).
V akých rovinách násilie prebiehalo?
Násilie prichádzalo nebadane, malými útokmi. Začalo sa to slovným urážaním, obmedzovaním pohybu, či prístupu k financiám, ponižovaním, prvou fackou a vrcholilo fyzickým útokom. Často si nepripúšťame, že je to násilie, ospravedlňujeme partnera a naivne dúfame, že sa to nezopakuje. Omyl, opak je pravdou, násilie sa začne stupňovať a vyvrcholí až do fatálnych rozmerov.
Ako dlho trvalo, kým ste si to vôbec pripustili a začali uvažovať, ako z kola von?
Dozrievala som vekom a tvrdá škola ma začala veľmi rýchlo posúvať. Dôležitý bol moment, keď som skoro prišla o život. Vtedy som musela prehodnotiť úplne všetko, a hlavne to, že som zodpovedná za život a budúcnosť svojich detí. V podstate to bolo to jediné, čo ma v tej dobe udržalo v strehu a schopnú zabojovať. Začala som hľadať cestu a na tej ceste stretla niekoľko výnimočných ľudí, ktorí mi boli ochotní pomôcť v základných veciach, teda prežiť.
Ak už žena trpí syndrómom týranej ženy, bez pomoci to nejde, nie je schopná triezvo uvažovať. Potrebuje v tom momente niekoho, kto ju povedie von z „pekla“. To, že som bola schopná v tom momente bojovať, pripisujem aj svojej tvrdej a vzpurnej povahe. Vždy som bola rebel.
A, samozrejme, tomu, že som matka. Začala som vyhľadávať informácie a spôsoby, bolo to dávno a vtedy legislatíva nepoznala, a úprimne, aj ignorovala pojem domáce násilie. Stretla som sa aj s nepochopením orgánov činných v trestnom konaní. Napriek tomu, že pracovníčky ÚPSVR sa snažili mi pomôcť ako sa dalo, a čo bolo v ich možnostiach, žiaľ tých možností nebolo veľa.
Už roky pomáhate iným. Sú predmetom násilia skôr ženy?
Áno, primárne je žena prvá na rane, tá ktorá utŕži rany, no často sa zabúda na to, že deti sú prítomné pri násilí v domácnosti. Je to väčšinou pasívna účasť (nedostávajú bitku), ale sú tam, vnímajú a prežívajú bolesť matky, sú stresované.
V podstate ak je týraná matka, sú týrané aj jej deti. Možno si ani nevieme predstaviť čo sa odohráva za zatvorenými dverami, koľko bolesti, plaču, hladu, odriekania musia zažiť v jednej domácnosti s tyranom.
Možno to bude znieť feministicky, žena bola, a aj stále je, považovaná za slabšiu. Áno, sme slabšie, treba si to priznať, sme slabšie fyzicky. No vnútorne sme veľmi silné, odhodlané, dravé a ochranárske. Preto dokážeme s problémom bojovať, nevzdávame sa.
Hľadáme spôsob ako chrániť svoje deti a teda aj seba. No stretla som sa už s tromi prípadmi týrania muža. V jednom z týchto prípadov to dopadlo tragicky, keď to pán nezvládol a siahol si na život. A pripisujem to tomu, že príliš neskoro sa dostal ku nám, jeho stav bol už v stave hlbokej depresie.
Čo najviac človek v núdzi, ktorý práve bojuje s domácim násilím potrebuje a ocení?
Neexistuje žiadny univerzálny postup ako pracovať s klientkami. Každý prípad je špecifický – má svoj vývoj a dynamiku. Pri prvom kontakte, keď už sa žena rozhodne zveriť sa a popísať svoj problém, musí cítiť, že je chápaná, rozumie sa jej problému a hlavne musí cítiť bezpečie.
V prvom rade potrebuje odbornú pomoc, pochopenie, citlivý prístup a uši, ktoré sú schopné počúvať. V druhom rade potrebuje podporu, človeka, ktorý s ňou prejde celú cestu a tá je veľmi náročná najmä na psychiku.
Treba pochopiť, že opakované rozprávanie o príkoriach a traumách, ktoré zažila a zažíva sa hovorí ťažko. Náš systém núti ženu opakovať 5 až 7 krát to isté, čo je nesmierne náročné. Začne to u nás v Mieste prvého kontaktu, následne polícia – prvé podanie, sociálny úrad, psychológ, vyšetrovateľ, súdny znalec a samotný súdny proces.
V tejto fáze obeť násilia potrebuje ruku, ktorá ju bude viesť krok po kroku a v tom čase byť s ňou aj mimo úradov, počúvať ako sa cíti, čo prežíva. To sú tie hlboké rany v duši, kedy tie telesné rany sú už zahojené.
Chcú ľudia hovoriť o násilí? Predsa len na Slovensku platí, že čo sa doma navarí, má sa tam aj zjesť…
Ešte stále prevláda strach priznať sa, že niečo podobné zažívam. Strach je spojený aj s pocitom viny, výsmechom a existenčným problémom. Vo väčšine prípadov je to práve žena s deťmi, ktorá opúšťa domov – doslova uteká pred agresorom. Ale kam? A prečo vlastne systém dovolí to, aby žena s deťmi opustila domov a utekala do neznáma? Často bez prostriedkov len jednou či dvoma taškami najnutnejšieho oblečenia a dokladov.
Ak sa žena posťažuje v rodinnom prostredí, často je problém bagatelizovaný alebo považovaný za hanbu.
Samotní rodinní príslušníci často odhovárajú obeť násilia v domnienke „to prejde“. Ja osobne to považujem za neinformovanosť o možnostiach riešenia.
Je mi veľmi ľúto, ak sa nám často dostávajú do rúk prípady, keď by trocha záujmu okolia pomohlo riešiť problém oveľa skôr, ako v štádiu polokatastrofy. Často si mnoho ľudí neuvedomuje spoluzodpovednosť, dokonca občiansku povinnosť ohlásiť trestný čin.
Ešte stále máme v spoločnosti nastavenie nestaraj sa, lebo ti netreba problémy. Je ale pravdou, že za posledné obdobie sú podporované rôzne organizácie a projekty osvety. Poukazuje sa na násilie a jeho formy.
Vediete projekty DEBORA o. z. a „Povedz dosť!“ S čím všetkým sa stretávate a aké sú výsledky?
Tu môžem nadviazať na predošlé slová. Práve tabuizovanie a zľahčovanie témy domáceho násilia bol impulz vytvoriť organizáciu, ktorá bude pomáhať ženám a ich deťom, ktoré sa ocitli v núdzi. Prvým mojim „dieťaťom“ bola ESTHER. Šliapala som cestu nepoznanú pre mňa, a o byrokracii a postupoch ako vytvoriť naozaj účinnú pomoc som vedela len minimum.
No znova tá spomínaná tvrdohlavosť a hlavne vízia ma hnali napriek všetkému vpred a podarilo sa, aj za skvelej pomoci tak kritizovaných úradníkov. Vznikol Komunitný domov v ktorom našlo útočisko veľa žien s rôznymi ťažkými osudmi. Skúsenosti a neustály život v tejto téme, kde som 24/7 fungovala so ženami a bola ich priateľkou, poradcom, mamou, ma následne doviedli k ďalšej závažnej téme a tou je obchodovanie so ženami a nevšímavosť systému k mladým ženám, ktoré opúšťajú prostredie detských domovov.
Počas ťažkej cesty svetom týraných osôb sa vynorili nové druhy a spôsoby týrania či sociálnej odkázanosti a preto vznikol nový projekt DEBORA o. z.Miesto prvého kontaktu, kde v súčasnosti poskytujeme „prvú pomoc“ pri riešení problémov spojených s násilím. Ide o domáce násilie, ale aj o obchodovanie s ľuďmi.
V mieste prvého kontaktu pracujeme s klientkami na právnych, sociálnych i psychologických problémoch. Projekt „Povedz dosť!“ je pilotným projektom podporovaným z Participatívneho rozpočtu mesta Hlohovec, a tak nám umožňuje včas zachytiť problém domáceho násilia alebo zneužívania a vieme takmer okamžite klientke pomôcť pri jeho riešení. Veľmi radi by sme projekt nielen udržali, ale rozšírili ho ako kampaň (no narážame opäť na problém financovania).
Projekt je zameraný na odkrývanie domáceho násilia a jeho elimináciu.
Prijímame klientky, ktoré sa potrebujú poradiť, ale aj ľudí, ktorým nie je ľahostajné utrpenie iných a tak sa prídu poradiť, čo s problémom, ako ho riešiť – ak vedia o domácom násilí, alebo inej forme násilia.
Samozrejme, téma domáceho násilia je stále č. 1 v našej praxi, pretože je vlastne primárnym problémom od ktorého sa odvíjajú následne ďalšie, spojené s krízou a nešťastím. Existujúce zariadenia núdzového bývania majú nedostatočnú kapacitu. A, samozrejme, nie sú špecifikované a tak sa stáva, že obeť odmieta prostredie útulku, lebo zariadenia sú zmiešané, a necíti tak bezpečie.
Jediný spôsob je vytvorenie Bezpečného ženského domu, no znova narážame na problém byrokracie a podmienok jeho vytvorenia. Aby sa sa rozumeli, mimovládne organizácie sú zväčša neziskové, a tak odkázané na pomoc štátu alebo sponzorov.
Ak sa nám podarí udržať činnosť Miesta prvého kontaktu aj v budúcom roku, našou víziou je vytvoriť Bezpečný ženský dom a rovnako tak bezpečné miesto pre mladé dievčatá z detských domovov a tak zabrániť asociálnosti.
P.S: Na tému DOMÁCE NÁSILIE pripravujeme seriál. Podeľte sa o tento článok, a potom aj o ďalšie s vašim okolím. Lebo…možno neviete, čo sa vo vašej širšej rodine alebo u suseda deje…
O prechode sa hovorí a píše v poslednej dobe dosť veľa. Málo pozornosti sa však zameriava na obdobie perimenopauzy, ktoré trvá zvyčajne 5 rokov pred samotnou menopauzou. Niektoré ženy badajú prvé príznaky už v štyridsiatke, iné vo veku 45 rokov. V tomto období je rozhodujúce vedieť, čo vás čaká v samotnom prechode (klimaxe) a čo je potrebné nastaviť, aby ste zvládali život komfortne a bez problémov.
Čo sa deje počas obdobia pred prechodom (perimenopauza)?
V tomto obdobá začnú vaše vaječníky produkovať menej hormónu – estrogénu. To spôsobí, že stúpne množstvo FSH ( folikulo stimulačný hormón). Ten je napríklad zodpovedný za rast a vývin vajíčok. V perimenopauze sa preto menštruačný cyklus skracuje. Toto je pre mnohé ženy častým prekvapením – sú málo informované.
Ako zvládať prechod a perimenopauzu?
Traduje sa, že v prechode začne menštruácia vynechávať. Áno to sedí. Ale pred týmto obdobím sa žena pohybuje v „predprechode“ a tu sa naopak cyklus skracuje. Často opakovaná menštruácia je pre organizmus, ale aj psychiku ženy vysiľujúca.
Do samotného prechodu žena vojde vtedy, ak sa menštruácia vytratí a za posledných 12 mesiacov úplne vypadne.
Prechod a nadváha
Nadváha a najmä ukladanie tuku v oblasti brušnej steny sú nielen nepríjemné ( musíte meniť šatník a štýl obliekania), ale sú aj rizikovým faktorom počas samotnej menopauzy. Nadváha totiž pôsobí ako silný stimul a spôsobuje, že návaly tepla budete pociťovať výraznejšie, ako keby bola vaša váha optimálna.
Príklad zdravého jedla – Nela Sullens
Je síce pekné pohladiť si dušu a svedomie rôznymi obrázkami a výrokmi na sociálnych sieťach:
„Pravá krása ženy nie je v jej postave, v spôsobe oblečenia, v šatách, ktoré nosí alebo štýle jej účesu. Krásu ženy vidno v jej očiach, pretože sú oknom do jej duše, miestom, kde prebýva láska.“
Ale vo chvíli, keď vám nadváha spôsobuje nekvalitný život, je vám múdry citát nanič.
Nadváha totiž vplýva na vaše zdravie. A v období predprechodu a prechodu zvlášť.
Je preto dobré, začať si sledovať kalorický príjem a najmä – ak ste doteraz necvičili – zaradiť do života pravidelný pohyb. Už 30 minútová rýchla chôdza dokáže s vašim telom zázraky. Fungovanie vášho tela sa mení. Ak budete robiť to čo doteraz, tak sa veľmi rýchlo môžu dostaviť výsledky, ktoré posunú ručičku na váhe tam, kde ju nechcete.
Vaše telo v období predprechodu a prechodu potrebuje vyváženú stravu. Obmedziť tuky a cukry, zaradiť výrobky, ktoré obsahujú kalcium, vitamíny a dostatočný pitný režim. Dôležité je tiež nezabúdať na preventívne prehliadky. Tie vám napovedia, či sú hodnoty minerálov, vitamínov, železa, cukru, štítnej žľazy…v norme. Podľa výsledkov vyšetrení budete vedieť, čo vášmu telu chýba a podľa toho budete vedieť sami, alebo za pomoci odborníkov vašu stravu vyvážiť.
Zlý spánok, nespavosť počas prechodu a perimenopauzy
Ďalšou nástrahou obdobia pred prechodom a samotného prechodu je zhoršený spánok. Mnohé zo žien síce večer zaspia, ale v polovici spánku sa preberú a zaspať už nevedia. Ráno sa budia unavené, čo samozrejme pôsobí na ich pracovný výkon a na celkovú náladu počas dňa. Preto je vhodné nenechávať nespavosť len tak. Ideálne je konzultovať možnosti s vašim lekárom (gynekológom).
Či to bol skutočne štvrtok, to si vlastne nie som celkom istý, ale pri aplikovaní vylučovacej metódy som k nemu dospel. A prečo táto ilustračná foto? To sa dočítate dole…
Pondelok to byť nemohol. Pondelok je jednoducho deň, kedy začína nový týždeň a vtedy nie je priestor na záhady, mystériá, snívanie. Utorok je príliš blízko pondelka a príliš ďaleko od víkendu, takže je to deň, ktorý musí človek, tak nejako prežiť. Streda už začína mať pach konca týždňa, teda by prichádzala do úvahy, ale akosi nekorešponduje s pocitmi, ktoré sa mi pri tej spomienke vynárajú.
Ideálny by bol piatok, lebo to je deň ako stvorený, na čokoľvek dobré.
Ten to, ale nemohol byť, lebo si pamätám, že po tom mysterióznom dni sme sa druhý deň opäť stretli v škole. Teda ostáva len štvrtok. Znalci môžu namietať, že mohla byť pracovná sobota, ale to vylučujem. Ťažko mohol byť piatok, pred pracovnou sobotou, mysteriózny.
Možno nepiatkový, to hej, ale mysteriózny?
Teda na základe pocitu, racionálneho vylučovacieho procesu a vôľového rozhodnutia, som stanovil, že jediná možnosť je štvrtok. V ten deň, som ráno vstal, pozrel som von z okna a nič. Teda nič. Bielo. Ale nie sneh, hmla. Taká, že z desiateho poschodia nebolo vidno na zem. Nebolo vidno nič a nikam, iba bielo. Rýchlo som sa obliekol a vyrazil do školy, lebo bolo jasné, že toto nie je len tak. Po ceste som nabral Feza, lebo býval o panelák bližšie ku škole a už sa to aj začalo.
“Pozri, vyzerá to, ako dva guľové blesky,” ukázal Fezo na pomaly sa pohybujúce svetlá, vznášajúce sa nad cestou.
“O tých som čítal, vraj vznikajú počas búrky aj keď dodnes nikto nevie ako presne.”
“Hej, najčastejšie počas búrky, ale niekedy aj mimo nej. Jeden vraj vletel ľuďom do domu odtiaľ vyletel von až nakoniec sa ponoril do suda s vodou a všetka voda z neho vyvrela.”
“To muselo byť bohovské,” odpovedal som a oči mi isto žiarili ako tie guľové blesky.
Kým sme prišli do školy, stihli sme ešte prebrať horor Hmla, ktorý netuším kde sme mohli vtedy vidieť.
Atmosféra hmlistého dňa nepôsobila iba na nás. V škole sme na niekoľkých hodinách s paniami učiteľkami a aj s niektorými súdružkami, viedli zvláštne diskusie. Napríklad o bermudskom trojuholníku, v ktorom sa strácali lode aj lietadlá. Samozrejme o UFO a mimozemšťanoch.
Vášnivo a odborne sme sa sporili o tom, či už na Zemi pristáli alebo nie a každá strana bola neochvejne presvedčená o svojej pravde, ako inak. Tiež o príšerách z morských hlbín aj z jazera Loch Ness. Jeden učiteľ nám rozprával fascinujúce veci a hypnóze, ktorá dokázala človeku privodiť najrôznejšie stavy.
V tomto kontexte nemohla chýbať telepatia a telekinéza a aj akási záhadná psychotronika. Bolo to zaujímavé, zábavné, záživné a fascinujúce, čoho dôkazom môže byť fakt, že si na to tak dobre pamätám. Dodnes, keď je hmla si na to spomeniem. Bolo príťažlivé premýšľať o všetkých tých záhadách a tajomstvách. Dá sa povedať, že to o čom sa budúcim tvorcom Aktov X mohlo vtedy iba snívať, to sme my už žili.
A prečo tento ilustračný obrázok? Spolu s ďalšími ľuďmi Martin práve absolvuje 10 týždňový kurz Wim Hof pod vedenímViktora Schillera. Článok o priebehu prinesieme už onedlho. Aj s vysvetlením, prečo Maťo vyzerá takto „mysteriózne“ : )
Tento článoček bude na tému: „Ako neopakovať dokola rovnaký život, ako mali naši rodičia?“ Ženský element potrebuje vzťahy. Mužský element potrebuje slobodu.
My, ženy dospievame v tehotenstve a po pôrode dieťaťa zo dňa na deň. Muži už nemajú prechodové rituály, vojny, utrpenie, kedy musia dospieť. Mužom sa niekedy nepodarí dospieť ani v zrelom veku. Ostávajú nepripravení na zodpovednosť a zmeny života. Pre väčšinu žien je na prvom mieste vzťah a až potom sloboda. Pre väčšiu mužov je na prvom mieste sloboda.
Čo v takejto situácii pomôže žene, aby prežila pekný život s mužom? Ťažká otázka. Ľahká odpoveď. Muž nepotrebuje slúžku, ale kráľovnú. Neveríte? Kráľovná mu dá mantinel, KOMUNIKUJE s mužom ÚPRIMNE, v kľude, čo jej vadí a čo má rada. Muž je rád, keď vie, na čom je.
Prečo sa bojíme vyjadriť svoje pocity? PRETVARUJEME sa aj vo vzťahoch a snažíme sa mužom vo veľa veciach vyhovieť. Aj preto narastá počet týraných žien. Ak muž nedostane mantinel , žena psychické a fyzické násilie MASKUJE, ostatní sa to nedozvedia. Trauma sa nemôže ukončiť. Ukončí sa vtedy, keď to všetci uznajú a vedia. Keď to zastavíme, potom môžeme všetkým ODPUSTIŤ. To je pre naše zdravie veľmi dôležité. Máte z tohoto strach? Zbytočne.
Muž má rád, keď sme šťastné samé so sebou. Sme samé sebe zdrojom šťastia. Sme doma vo svojom tele, zadobre so svojimi pocitmi. Sme ukotvené v sebe, spokojné vo svojom tele a dokážeme nájsť zdroj šťastia a kľudu v sebe. Potom sa muž môže pri nás UVOĽNIŤ. Píšem stále o tele, lebo to je často terčom našej ženskej nespokojnosti.
Keď nedokážeme milovať svoje telo a dušu, máme „zranenia“, naučme sa to! Je na to plno kurzov, koučov a psychológov. Rodičia nás nechtiac deptali, médiá nás manipulujú a rôzne techniky nás odpútavajú od seba. Muž sa chce v skutočnosti o ženu starať.
Žijeme však vo svete samostatných žien. Boli sme odmalička vychovávané „povojnovými“ babičkami a ich dcérami tak, aby sme si so všetkým poradili ako chlapi, alebo „bojovali“ a boli zároveň „ dievčatká poslušné a starostlivé“. Muž týmto stráca svoju rolu ochrancu.
Ak sa chceme z tohto žensky vyhrabať , mali by sme vymeniť spôsob komunikácie namiesto :
“ Potrebujem = visím na Tebe“ , za „Potrebujem = vyjadrujem Ti to bez tlaku, chcem byt obdarovaná“.
Pochvala muža, bez irónie, je následne nutná.
Muž sa chce cítiť ako rytier. Dovoľme mužom, aby robili niečo pre nás. Keď je niečo ťažké, poprosme o mužskú podporu.
Námietka od ženy: „Ale ja si dokážem odniesť kufor. Naložiť auto. Kosiť. Fúrikovať. Stavať. Zarábať. Dokážem byť bez lásky, bez nehy, bez objatia.“
„Ty ma vôbec nepotrebuješ?“, hovorí muž.
Keď pre nás niečo spraví, pochváľme ho. Dajme mu energiu. Muž chce živosť nášho tela. Aby sme boli ukotvené v sebe, vo svojom tele. Cíti UVOĽNENIE vtedy, keď sme kráľovnou, nie Barbinou svojho tela.
„Celý život, som sa učila byť rozumná, racionálne myslieť, neprejavovať emócie, nevnímať svoje telo zvnútra, iba zvonka. Celý život som sa vzďaľovala mužovi vedľa seba. Nevedela som ho v bežnom živote pohladkať, poďakovať sa mu a dať mu nehu. LÁSKA nie je len sex.
Konečne som sa to naučila a učím to ďalej. Ak sa chceš presvedčiť, príď na môj seminár. Tento článok nie je KOUČING. Koučing je metóda, ktorá Ti pomôže vrátiť sa k sebe.
Začína sa to nenápadne, hovorí o zberateľstve rekordér Robo Papán. Napríklad pri zeleninovom aspiku…
Rodinku, ako sú Papánovci z Banskej Bystrice, nestretnete len tak. Robo aj Anka podľahli zberateľskej vášni. Dokonca jeden z nich je hrdým rekordérom, zapísaným v Slovenskej knihe rekordov.
Robo je profesiou strojár, ale je vášnivý amatérsky kuchár. Raz, keď chystal občerstvenie na rodinnú oslavu, padli mu do oka kalíšky na vajíčka, ktoré patria k obedovej sade. Vymyslel si, že urobí do nich predjedlo, zeleninu v aspiku. Lenže mal ich iba šesť kusov a to bolo málo.
„Tak som začal zháňať ďalšie na facebookovej Burze starých vecí. Pôvodne som chcel dokúpiť iba šesť kúskov, ale ľudia mi ich ponúkali, tak som kupoval.“ V podvedomí už tušil, že vlastne buduje zbierku. Aspik odvtedy nerobil, ale kalíškov pribúdalo.
Veď to je už rekord!
Na internetovej burze ho ľudia poznali a automaticky mu nielen priamo ponúkali ďalšie kúsky, ale ak videli niekde inzerát, upozorňovali ho, aby neunikol jeho pozornosti. A kalíškov pribúdalo a pribúdalo. Robo je spontánny človek so zmyslom pre humor a často pridáva na burzu aj vtipné komentáre.
Raz, len tak medzi rečou v nejakej debate prezradil, koľko „vajcovníkov“ už má. Zberateľská komunita usúdila, že to je už istotne rekord a poradili mu, aby sa skontaktoval s Igorom Svitkom zo Slovenskej knihy rekordov. A veruže to bol rekord! Od roku 2017 je zapísaný v knihe slovenských rekordov ako majiteľ najväčšieho počtu vajcových kalíškov.
Koľko ich vlastne má?
Ak sa pýtate, koľko ich musíte nazbierať, aby ste Roba Papána porazili, tak sa musíte snažiť. V čase, kedy sme robili tento článok, ich mal 594, ale to číslo už dnes nemusí byť aktuálne. Pribúdajú totiž takmer každý deň. A má modely od výmyslu sveta! Podarilo sa mu splniť si sny (aj s pomocou zberateľskej komunity na sociálnej sieti).
Veľmi túžil mať kalíšky s motívom, ktorému sa hovorí Tri Grácie a kalíšky s tzv. rokokovým vzorom. Oba už zdobia jeho zbierku. Tri Grácie dokonca získal priamo z fabriky, kde ich špeciálne pre neho vyrobili.Vlastní zopár unikátnych kúskov. Kovové z limitovanej edície švédskeho nábytkárskeho giganta, drevené s aplikáciou výšivky, alebo s čiapočkou, či „viacnásobné“ vajcovníky.
Manželka ich zháňa tiež
Zbierka sa utešene rozrastá aj vďaka Anke. Nielenže vypratala vitríny v obývačke, ale pomáha zháňať nové kúsky. „V mojom veku, mám 55 rokov, je to už také „zabíjanie času“, hoci mám dve malé deti- 4,5 ročnú Paťku a 1,5 ročnú Terezku. Lenže keď zberateľstvo už raz človeka chytí, tak mu je ťažko ujsť, vymaniť sa z jeho pazúrov. A ešte keď vás v tom podporuje aj manželka a veľa úplne cudzích ľudí, na rôznych internetových burzách, ujsť sa tomu nedá,“ hovorí Robo. Stačí tam spomenúť, že hľadá to a to, a stáva sa, že do týždňa to má doma! Takže zbiera, zbiera, byt sa, pomaly zapĺňa…
Ostatné zbierky
Robo zbiera aj iné veci. Malé fľaštičky alkoholu (okolo 142 kúskov), perá (okolo 2500), magnetky, známky, lyžičky s obrázkami (vyše sto), a vidím aj náznak zbierky šperkovničiek v tvare vajca. A ešte niečo, o čom som nikdy v živote ani len nepočula, že môže byť predmetom zbierky. Etikety z ovocia! Má ich prehľadne skatalogizované…
To ale stále nie je všetko. Ďalšiu rozsiahlu zbierku buduje Robo z kuchárskych kníh (292 ks) a zo starších vydaní kníh Agathy Christie. A ešte dodá, že má aj desať plných albumov poštovýchznámok!
Ani knihami sa zberateľstvo v tejto rodine nekončí. Robo prizná, že sa mu veľmi páčia etažéry (poschodové servírovacie taniere, poz. aut.) Zatiaľ ich nezbiera, v byte už by na ne nebolo miesto. Zdôraznila by som slovko ZATIAĽ, lebo ako Roba poznám, raz sa to začne.
Aj Anka zbiera
Spoločnú vášeň majú manželia Papánovci pre africké fialky. Sú všade, kam oko padne.Stará sa o ne najmä Anka. Ona si tiež buduje svoju vlastnú zbierku. Zapáčila sa jej hračka ktorej sa hovorí Mončičák. Sú to tie rozkošné japonské figúrky, ktoré frčali u nás najviac na začiatku osemdesiatych rokov.
Ťažko povedať, či sú to medvedíci, alebo opičky, ale napokon, na tom nezáleží. Dnes zažívajú svoj obrovský comeback. Anka ich má už 128 kusov, najmenší má 3 cm a najväčší 48 cm. Vždy sa to u nich doma začína vetou – kúpim si jeden, dva kusy. A zrazu ich je celá kopa… Lebo už vidíte, že sú medzi nimi rozdiely a chcete mať všetkých. Vyrábajú sa stále, ale Anku zaujímajú najmä tie staré.
„Spoznáte ich podľa toho, že na lístočku je uvedený rok výroby. Najviac si cením nenápadný kúsok, ktorý je stále v pôvodnom balení a s cenovkou 25 tuzexových bonov, “ hovorí Anka, v civile zdravotníčka.
Ty sa v tom vyžívaš!
A na záver dám slovo opäť Robovi:
„Už som si aj vravel, že kašlem na to a všetko predám. Raz som, viac-menej zo žartu, ponúkol kalíšky na internetovej burze. Ibaže ľudia ma mali už prekuknutého, vôbec neverili, že chcem predať celú zbierku a písali mi – nebuď blázon, nepredávaj to… Tak som zbieral ďalej. Je pravda, že niekedy mám toho už ozaj dosť.
Mám plnú obývačku vajcovníkov, padá na to prach. Niektorí ľudia na burzách ma už poznajú a pýtajú za obyčajné kalíšky nehorázne sumy. Asi si myslia, že nehľadím na peniaze a kúpim všetko za akúkoľvek cenu. Ale ja nekúpim! To je ten moment, keď ma to prestáva baviť.
Na druhej strane, sú ľudia, ktorí mi krásne kúsky aj darujú – za poštovné, alebo len tak, s tým že – veď mne je to naprd a ty sa v tom vyžívaš, tak tu máš, ber si to! A tým veľmi pekne ďakujem! V takom momente sa moja zberateľská vášeň zase rozhorí veľkým plameňom.“
Ornamentálna vlna, ktorá sa ešte stále valí konzumom tohoto obdobia, záplava folklórnej tematiky je in a trendy v akejkoľvek podobe…
Bez ladu a skladu
Firmy „švácaju“ na produkty kadečo bez rozmyslu, len sa viezť na módnej vlne, s úmyslom jediným! A to je zisk…
Prihliadnutie k súzneniu tradičného a moderného zvláda len veľmi málo týchto firiem, čo je samozrejme veľká škoda…
Ako to bolo kedysi?
Sedím pred starou knižnicou a do zrakového vnemu mi padla kniha Slovensko v socialistickom Československu, kolektív autorov, medzi nimi aj známi fotografi Karol Plicka a Eugen Lazišťan.
Tvorbu týchto dvoch pánov asi netreba predstavovať. A ďalšie fotografie, si isto, hlavne tí skôr narodení viete predstaviť. Ako pôsobia a tiež, aké témy obsahujú.
No mňa zaujali kresbičky Ladislava Gudernu.
Vyvolávajú síce vo mne trpkosmiešny pocit, no nemôžem si pomôcť, tie ornamenty v rohoch ma celkom priklincovali, rovnako ako aj kresbička na obale knihy.
Socík sa k tradíciám staval všelijako a pofidérne, ale zvládnutie štylizácie slovenských ornamentov v podaní výtvarníka z toho obdobia je skvelé…
Slovenský ornament za socializmu a dnes…
Prečo to dnes nejde? V čase moderných technológií, informácií? Takmer celé Slovensko je v používaní ornamentov samý plevel, samozrejme až na svetlé výnimky.
Do čakárne, spoločnej pre tri ambulancie obvodných lekárov sa pomaly a opatrne presúval invalidný vozík mladého dievčaťa, ktoré bolo obdarované nielen telesným, no i duševným ochorením. Velikánske kreslo ozdobené vtipnou ŠPZ s menom dievčiny tlačila jej krehká sestra prekvapivo obratne a s veľkým nasadením.
Jej dievčenský vzhľad podporený ružovou mikinou a blond vlasmi v neposednom cope…to je len dobré krytie, pomyslím si pri rýchlom pohľade do jej modrých múdrych očí.
Na rozdiel od ostatných v čakárni, ktorí sú príliš ponorení do vlastnej bolesti alebo príliš ľahostajní k dianiu okolo, vítam dvojicu prianím pekného dňa a úsmevom. Aby sa necítili v plnej čakárni nepríjemne a aby dievčence vedeli, že keby niečo, priskočím pomôcť. Ružová víla zachytila môj signál a s decentným úsmevom prikývla.
Vie, že viem, že nie je z cukrovej vaty.
Je to len umne maskovaná Amazonka, Xena bojovníčka. Pripravená dokonale sa postarať o sestru, sama a proti celému svetu. Umiestnila vozík do čo najpohodlnejšej pozície, aby sestra napriek obmedzenej hybnosti hlavy, mohla pozorovať dianie a pokorne si vylosovala z krabičky pri dverách vysoké číslo časenky.
Ticho sa posadila vedľa sestry Martinky. Bolo mi veľmi ľúto, že nikoho z čakajúcich ani len nenapadlo, aby túto dvojicu pustili dopredu. Ja osobne tak robím vždy, aj keď príde tehotná mamička. Dlhý pobyt v infekčnom prostredí totiž môže mať pre nich doslova fatálne následky. Verte mi, som jedným z nich.
Nik sa nezľutoval, ešte sa začali škaredo hádať, kto koho predbehol a kto je aký chudáčik, že tam musí čakať. Takéto situácie ma pravidelne dovádzajú do úžasu.
– Jo! A najviac pindria dedkovci, čo im doma malé deti plačú.
Dodáva vždy sarkasticky moja múdra kamoška Ria.
Zlý vzduch v malom priestore čakárne ešte zhustne ich zlobou a nervozitou a pachom urazeného ega.
Pozorujem ružovú vílu, či sa ozve a nepošle ich všetkých do … glutea maxima. Ale ona len smutne sedí a drží Martinku za poskrúcanú ruku. Asi už nemá silu na takéto vopred prehraté boje s ne-ľudskosťou. Celému ohňostroju márnosti naraz kraľuje práve ťažko chorá Martinka.
Pobavene veselými očkami sleduje divadlo v čakárni, tí divoko gestikulujuci ľudkovia červení a hluční jej pripadajú na umretie smiešni. Nežne sa usmieva pokrivenými ústami s desivým predkusom. A je tak krásna a dôstojná na svojom doživotne pridelenom tróne.
Povznesená nad ich úbohosť. Kiežby oni videli svoj obraz v jej očiach, zaplakali by. Kiež by oni dokázali vidieť jej krásu, tak ako ja.
Kľakla som si k sestrám, priamo k nohám kráľovnej pokoja, pohladkala som ich obidve po rukách.
-To je kriku, že?
Prihováram sa dievčencom. Najviac je čakaním ohrozená Martinka!
Ružová víla sa pousmeje a Martinka múdro prikyvuje ťažkou hlavou.
Zrazu je v čakárni ticho, slová zamrzli v priestore, zúrivo čašníkovi bojovníci zložili zbrane. Podaktorí sklopili oči, iní svoj spravodlivý hnev presmerovali na mňa , lebo som si dovolila vstúpiť do ich ringu. Neviem ako dlho ešte museli krásne sestry čakať, musela som na ďalšie vyšetrenie. Či sa našiel niekto, komu ešte nezhavranelo srdce…
Odchádzala som z čakárne v sprievode nasratých pohľadov páliacich v chrbte. Ale mne je to fuk dámy a páni. Mne totiž všeličo v tele nefunguje, ale srdce áno. A chrbtica drží ako helvétska viera. Keď vidím nespravodlivosť a utrpenie, nesedím na mojej krásnej riti, postavím sa a riešim. Mám odvahu a vlastný jednoznačný názor. A neváham ho použiť.
Možno si to neuvedomujete, oslepení dôležitosťou vlastných životov, že keď raz príde čas a vy sa dostavíte do nebeskej čakárne, bude tam už možno sedieť Martinka na svojom tróne. A bude si vás pamätať – môžte si byť smrteľne istí.
A s úsmevom bude rozdávať časenky na vstup do raja.
