Je to neuveriteľné, ako čas letí. Keď sa hovorí o Nežnej Revolúcii, chcem či nechcem, spomeniem si na jedného „politika“, ktorý si November 1989 nevšimol, lebo kachličkoval kúpeľňu. Ja som nekachličkovala. Bola som čerstvo po pôrode a dojčila som.
Veľmi som vtedy závidela všetkým, čo mohli ísť na námestia. Tak veľmi som tam chcela stáť. Ale dieťa je dieťa. Ostala len možnosť pozerať telku a čakať, kým sa zvyšok rodiny vráti domov a bude referovať, aké to bolo na živo.
Eufória. Nádej. Radosť.
To boli pocity, ktoré sme vtedy zažívali. Tešili sme sa. Od radosti by som to bola aj zapila, ale nedalo sa. Dojčila som.
Keď sa blíži výročie Nežnej, tak zvyknem rekapitulovať. Uvažujem, čo z toho, v čo sme dúfali, nastalo.
Áno. Nemáme v bytoch bytové jadrá s bonusom azbestu. Nečakáme v poradovníku na Škodu 120 L – bez možnosti výberu farby. Toaletného papiera je koľko chcete (okrem nemocníc samozrejme) a na banány sa nestojí v šóre. Máme sa vlastne najlepšie, ako sme sa kedy mali. Ale žiaľ nie všetci a nie na celom Slovensku…
A mohlo by to byť inak. To by sa však heslo „kto nekradne okráda svoju rodinu“ nemohlo stať plnohodnotným zmyslom života politikov a ich širokých rodín a kamarátov.
Je mi nesmierne ľúto, keď vidím, ako sa rozkrádajú naše spoločné zdroje.
Čo deň, to škandál. A samozrejme, že vysvetlenie sa vždy nájde. Naposledy ma rozčúlili predražené mreže na tunel. Tunel ako svet. Asi len u nás sa dá tunelovať v tuneli. Mreže za 230 000. Toľko to tuším stálo. Páni.
Viete si predstaviť, čo všetko sa dá urobiť za 230 000? A to je len kvapka v mori.
A ja rozmýšľam, ako to môže všetko prechádzať.
Prečo to dovolíme. Ako to je vôbec možné? Sme tak zavalení povinnosťami a množstvom informácií, že ideme sendvičovým systémom? Zajtra vyjde na povrch iná „šokantná“ informácia a na mreže sa zabudne…
Ale dokedy?
Niekto múdry by možno povedal, že je to len fáza. Veď nič netrvá večne. No bodaj by!
Príďte sa poradiť
