Úvod Blog Strana 128

Diagnóza rakovina neznamená, že je koniec

0

Zaujal vás pred týždňom príbeh Slava Odziomeka? Ak ste ho nečítali, tak tu je LINK. Dnes vám prinášame jeho pokračovanie. Čo sa dialo cestou od lekára, keď sa Slavo dozvedel zdrvujúcu správu a ako s ňou naložil…

Diagnóza rakovina neznamená, že je koniec

Cestou domov sme prebrali všetko, čo sme sa za tých pár dní dozvedeli. Rozhodol som sa, samozrejme s manželkiným  súhlasom, že skúsim všetky iné možnosti a operáciu nechám až nakoniec. Na zlé veci je vždy čas.

Prostredníctvom priateľov a známych sme oslovili urológov v Paríži, Kanade, Nemecku a  Čechách. Z každej strany prichádzala tá istá odpoveď – rezať. A čím skôr. Napriek veľkému riziku. Pravdupovediac –  čakal som to, nešlo o ich životy ale o môj.

Aj keď nie som prívržencom rôznych alternatívnych smerov, neostalo nič iné. Topiaci sa … Prišiel kolotoč hľadania informácií.

Dá sa žiť aj bez mäsa

Od PRVÉHO dňa po zistení diagnózy som prešiel na prísnu vegánsku stravu. Ja, mäsožravec, ktorý doteraz raňajkoval  vajíčka na slanine, obedoval guláš a večeral chlieb s oškvarkovou pomazánkou… Nasadil som veľké dávky vitamínu C, zatiaľ len obyčajnú formu z lekárne a začal študovať čo ďalej. Prišla lipozomálna forma céčka, Vitamín B-17 pracne pozháňaný z Prahy a Holandska a veľa iných výživových doplnkov.

Zháňanie B17 mi pripomínalo nákupy za socializmu. Každý o ňom počul, ale nik ho nevidel. Na Slovensku ani v Čechách sa legálne zohnať nedal. Nebudem písať o tom, ako nás podviedol poľský priekupník, a podobne. Nakoniec sme TO našli v Prahe na čiernom trhu a v Holandsku, kde sa predáva legálne v lekárňach.

Kamaráti odporúčali pani zo stredného Slovenska – vraj najlepšiu liečiteľku. Po dvojhodinovom rozhovore so ženou, ktorá už živote videla všetko možné, mi bolo jasné, že si budem musieť pomôcť sám. Potvrdila mi to aj ona. Nik mi nepomôže – ani ona, to musím sám. Ďalšie podobné pokusy som po tejto skúsenosti vzdal.

Čiastočné upokojenie prišlo až po troch mesiacoch a kontrolnom CT vyšetrení, ktoré ukázalo nezmenený stav.

Aby sme sa pohli ďalej  a nezaoberali sa len zdravotným stavom a spôsobom liečby, zhrniem ďalší postup do jednej vety. Stravujem sa výhradne vegánsky, obmedzujem pšeničnú múku na minimum, užívam veľké dávky céčka, na doplnenie stravy lyzín a vitamín B12. To je v súčasnosti všetko.

Oznamujeme novinu

Rodina. Rodičom,deťom a súrodencom sme všetko oznámili hneď na začiatku, aby sa to dozvedeli od nás.  Poprad je predsa len malé mesto. Prví boli moji rodičia. Jasné, že ich to šokovalo, ale napriek tomu to prijali v relatívnom kľude. Aspoň pred nami. Ako to bolo keď sme odišli – neviem. Mamina prvá reakcia bola – ja ti darujem obličku, načo sú mi dve. Zlatá. O niečo horšie bolo pre nich stráviť skutočnosť, že nejdem na operáciu.

Predsa len, patria ku generácii, ktorá nosila doktorom bonboniéry, alkohol, vajcia… Pre nich je to, čo povie lekár sväté. Je jedno, aký lekár to je. Veď má na to školy. Po náležitom vysvetlení pochopili, že nemám veľmi na výber. Hlavne to chcelo čas. Každé ďalšie vyšetrenie, ktoré ukázalo stagnáciu ochorenia, ich upokojilo viac a viac. Samozrejme aj mňa. Dnes, po piatich rokoch, sa ma už nik z rodiny nepýta každý deň na zdravotný stav ako predtým.  Všetko chce svoj čas.

Najbližších priateľov sme informovali pri prvom osobnom stretnutí. Niektorí už všetko vedeli, tí chceli len podrobnosti. Ostatných sme poriadne zaskočili. Nik ma neľutoval, nik neplakal… Už nemáme osemnásť a ešte nemáme sedemdesiat. Väčšina sa dnes už len opýta ako sa mám. Neriešime to ďalej. Takýto stav mi celkom vyhovuje. Väčšina z nich ponúkala pomoc. Hlavne na začiatku. Kontakty na lekárov, skúsenosti z vlastného okolia atď.

Čo bude s firmou?

V práci to prijali ako predzvesť zmeny. Zamestnanci určite predpokladali,  že sa nebudem môcť venovať firme a zákazníkom ako doteraz. Všetci vedeli, že po operácii budem chýbať aspoň pol roka. Môj spoločník bol pripravený prevziať chod firmy výhradne na seba. Verím, že panovali obavy, aj keď nik nedal nič najavo. Keď som oznámil, že žiadna operácia nebude, situácia sa upokojila. Aspoň ja som to tak vnímal. Všetci sme ale tušili, že to nebude naveky.

Tento stav vydržal viac ako dva roky. Zdravotný stav sa výrazne nemenil, lekári pri každej kontrole trvali na operácii. Ja som si vždy stál za svojim rozhodnutím. Do práce som chodil ako predtým, s tým rozdielom, že som nejaké pracovné veci presunul na spoločníka.  Najmä niektorých zákazníkov, ktorí ma stáli kopu psychických síl.

Hlavne som sa upokojil. Aj ľudia okolo mňa. Prvotné obavy z rýchlosti postupu choroby sa rozplynuli.

S každou ďalšou kontrolou prichádzal väčší a väčší pokoj. Nie uspokojenie s výsledkom, lebo nádor sa nezmenšoval. Ale ani nerástol. A to som začal po tých dvoch rokoch považovať za svoj úspech.

Slavomír Odziomek

Poslednú časť príbehu prinesieme o týždeň v piatok.

Krásne dni plné radosti a zdravia!
POZNÁMKA: Toto je osobný príbeh Slava. Rozhodol sa oň podeliť. Týmto textom nenavádzame čitateľov na odmietanie klasickej liečby.

Mohlo by vás zaujímať...

Kastovanie je kľúčovou vlastnosťou Slovákov

Tento text vznikol nedávno ako moje zamyslenie k jednému z príspevkov na sociálnej sieti…

Ľudia, ktorí podporujú aktuálnu situáciu na Slovensku len preto, že niekto z ich rodiny je závislý na svojom pracovnom mieste v štátnej správe akoby nechápu, nerozumejú čo činia. Veď robia iba to, čo môžu.

Kedysi vládli kráľovské rodiny, a áno, vládu preberali potomkovia…

Mohlo by sa zdať, že mali výhody, ale v skutočnosti sa celé detstvo učili a pripravovali na zodpovednosť, ktorá ich čaká. Ovládali jazyky, bontón, komunikáciu, mali presne vymedzené hranice.

Dnes nám vládnu potomkovia boľševikov, ktorí majú pocit, že im patria výhody. Už v krvi.

Kastovanie je kľúčovou vlastnosťou Slovákov.

Môj dedo hovorieval, že slovenská smotánka je vlastne z hovna vrch. A to platí v týchto dňoch niekoľkonásobne. Pretože problémom nie sú „páni“ zo Sedlákova, ale ich prisluhovači, poberači výhod a provízií za svoje „služby“ (hlava im smrdí od hovna na míle)…

…a to slovenské: „pán minister, pani moderátorka, pán inžinier…“ čím sa ľudia už dopredu a dobrovoľne krčia, namiesto toho, aby držali hlavy čo najviac hore – pretože len to jediné im nemôže nikto vziať.

Lenže to je niečo pre tých, ktorí sa už rodia v predklone, nepochopiteľné. S hrdosťou sa buď narodíš, alebo budeš naveky otrokom. A áno, veď im zaplatia, a to je hlavné….

…a zase mám pred očami scénu z pionierskeho tábora. Malých Nemcov, vyhadzujúcich z okna na zem žuvačky a mojich rovesníkov, ktorí ich kolenačky zbierajú. A seba, ako tam stojím, tečú mi slzy, zatínam päste a hanbím sa ako pes!

A áno. Tento pocit, v rôznych obmenách, zažívam dodnes.

Petra Ázacis

Autorka je redaktorka a moderátorka

Foto: Janka Frolová

Mohlo by vás zaujímať...

Rozprávková knižka pre deti i dospelých

0

Kniha patrí k najobľúbenejším darčekom nielen na Vianoce. A keď je rozprávková, tak obzvlášť.  Vybrali sme pre vás tri tipy a veríme, že budú inšpirovať.

Knižka s názvom CVIČIA VŠETKY ZVIERATKÁ je napísaná hravou formou pre všetky deti, ktoré sa rady hrajú, šantia a zabávajú.

Výnimočná je nielen peknými, vtipnými básničkami o zvieratkách, zdravej výžive a pohybe, ale aj krásnymi farebnými ilustráciami. Spolu so zvieratkami si môžeme zacvičiť a zároveň sa dozvieme aké sú, čo robia a kde žijú. Pri hre s nimi si precvičíme nielen pamäť, ale aj celé telo od hlavy až po päty.

Knižka je vhodná pre deti predškolského veku od 2 rokov. Ideálna je pre materské školy a detské centrá. Taktiež pre mamičky a oteckov na strávenie spoločných chvíľ so svojím drobčekom, čím sa posilní nielen ich vzájomné puto, ale aj vzájomná komunikácia a navyše získajú veľa krásnych spoločných zážitkov.

Nič totiž nedokáže konkurovať hrám či iným činnostiam, ktoré môže dieťa robiť spolu s rodičom či súrodencom. S touto knižkou sa určite nudiť nebudete. Vaše dieťatko túži zdieľať svoj detský svet práve s vami. Staňte sa jeho súčasťou a vstúpte do sveta fantázie…

Knižku napísala Martina Jančovičová a objednať si ju môžete TU

Motivačné rozprávkové knihy Zuzany Almáši Koreňovej  sú určené pre každého vnímavého človeka, ktorý má rád zmeny.

Alebo všetkých, ktorí nad zmenou uvažujú, no ešte nevedia, ako ju dosiahnuť.

„Moje knihy sú určené prioritne pre dospelého čitateľa a sú písané jazykom, ktorý pochopí aj dieťa, keď s ním dospelák bude čítať knihu spolu a následne viesť rozhovory. Som presvedčená, že v každom z nás je tvorivý potenciál, len niektorí dospeláci naň pri rôznych povinnostiach akoby zabudli. Moje knihy moji čitatelia prirovnávajú k Malému Princovi, čo je pre mňa veľká česť“, hovorí Zuzana.

Knihu Ela v divadle život si môžete objednať TU

 

Čím chce byť Vaše dieťa, keď bude…. malé?

Deti veľmi rady napodobňujú to, čo vidia. Najviac ich však ovplyvňujú ľudia v ich najbližšom okolí. Okrem rodičov sú to najmä staršie deti, ktorým sa snažia vyrovnať. Je preto dôležité, aby tieto vzory boli pozitívne. V tejto knižke nájdete hneď niekoľko detských hrdinov z reálneho života, ktoré zobrali zodpovednosť do vlastných rúk a ukázali svetu, že s pomocou prírode netreba čakať do dospelosti.

Na základe týchto reálnych vzorov sa deti vďaka knižke naučia, ako možno šetrne využívať predmety, s ktorými prichádzajú denne do styku, a ako postupne znižovať tvorbu odpadu.

Knihu napísal Matej Zámečník a objednať si ju môžete TU

Krásne Vianoce s knihou v ruke.

Martina Valachová

Dá sa zbaviť celulitídy prirodzenou cestou?

Jednou z najčastejších dilem žien je otázka ako sa zbaviť celulitídy prirodzenou cestou. Dá sa to vôbec?

Kozmetický priemysel už desaťročia zarába na rôznych krémoch – viac či menej drahých. A celulitídy napriek tomu akoby bolo medzi nami ženami viac a viac… Každý jeden ženský magazín o nej píše.

A, samozrejme, prináša aj riešenia: Kúpte si to či ono… Rôzne krémy. Potom gély. Ďalej masážne prístroje. Bankovanie. Ženy priznajme si to…. Kúpili sme. Aj ja som kúpila. A čo? Zabralo? Lebo mne nie…

Dá sa zbaviť celulitídy prirodzenou cestou?

Pred časom som začala robiť METÓDU Wima Hofa. Už som tu i tam o tom písala. Chystám aj veľký súhrn. V polovici kurzu som si začala všímať, že moje nohy sú menej zohyzdené celulitídou. Začala som pátrať, čím to je. Krémy v zime veľmi nepoužívam a už vôbec nie zázračné anticelulitídne.

Túto otázku som zopakovala aj na našich pravidelných stretnutiach počas kurzu. A odpoveď prišla od trénera.

Viktor Schiller:

Metóda WimHof je v prvom rade o sústredení a o vedomej práci s chladom. Na prvom mieste ide o zdravotné účinky, ktoré táto metóda ľuďom prináša. Vedecky je  dokázané zmiernenie alergií, zmiernenie alebo ústup migrén, zrýchlenie metabolizmu, tvorba tepla, odstránenie stresu, blahodarný vplyv na cievy…a mohol by som pokračovať ďalej.

Ak by sme sa mali rozprávať o estetike, tak na základe mojich niekoľkoročných skúseností majú kurzistky, ktoré kurz absolvovali a pokračujú s Wim Hof metódou aj naďalej, jednoznačne zdokumentované, že veľmi príjemný „vedľajší efekt“ je práve zmiernenie, alebo úplné „zmiznutie“ celulitídy.

Naposledy, keď sme robili reportáž a v jednej televízii sme o metóde rozprávali, tak ako prvé si moderátorka všimla, že dáma, ktorá predvádzala sústredenie v ľadovej vode, nemala žiadnu celulitídu. A nejednalo sa o mladé dievča – bola ňou dáma v najlepších rokoch.

Po vstupe sa pochválila, že s celulitídou bojovala niekoľko rokov. Neúspešne.

Môže za to práve práca s chladom?

Chlad motivuje telo vytvárať hnedý tuk, ktorý zvyšuje tvorením tepla metabolizmus a ten spaľuje viac kalórií. Teda ak nedodávame viac kalórií ako normálne, telo musí začať strácať váhu.

Viac o hnedom tuku tu: https://viktorschiller.sk/2019/04/23/zakladne-principy-aktivacie-hnedeho-tuku/

Na celulitídu chlad pôsobí tak, že podporuje rozťahovanie a sťahovanie kapilár v pokožke, teda lepšie prekrvenie. Zároveň pravidelné vystavovanie sa chladnému vzduchu a tvorba zimomriavok podporuje činnosti pokožky, ktoré v teplom prostredí nemajú ako nastať.

Tiež po studenej sprche sa väčšina ľudí intuitívne silnejšie trie uterákom a tak masíruje pokožku, ktorá sa opäť dostáva do situácie, ktorú bežne nezažíva.

Skúsili  by ste metódu aj vy? Už v januári štartuje ďalší kurz s Viktorom Schillerom.

Pripravila: Martina Valachová

Mohlo by sa vám páčiť...

Už sa smrti nebojím

0

Sedím pri stene, dívam sa uprene. Čo vidím? Len fľaky na stene.

To nie sú fľaky. To je život môj, ktorý znázorňuje celý môj bôľ.

Všetci mi vraveli, stoj pevne na zemi, nech nepocítiš, ako bolí pád…

Verím, že mnohí z vás sa zarazili. V hlave sa vám zrazu hromadí kopa otázok. Smrti sa bojí každý, ale ja vám rozpoviem príbeh a pochopíte, že ľudia sa neboja smrti ako takej, ale umierania a bolesti.

Už naši starí rodičia hovorili, že keď niekto umrel, tak mu len dohorela sviečka. A v knihe života máme každý svoju stranu, len nikto nevie, kedy sa otvorí.

Alebo, že niekto musí umrieť, aby sa zas mohol niekto iný narodiť.

Každý z nás niekoho v živote stratil.  Rodiča, súrodenca, priateľa…

Teraz rozmýšľate a možno, že nechtiac som vám pripomenula smutné spomienky. Je mi to ľúto. Verte, každému je už dobre, netrpia, nič ich nebolí. A aj keď to znie neuveriteľne, stále sú s nami. Nie, nechcem otvárať tému život po živote, možno inokedy …

Tiež som mala rodičov aj brata. Vždy som bola divná. Áno. A aj moje sny a predpovede sa plnili. Desilo ma to, ale naučila som sa s tým žiť. Aj keď som vedela čo sa stane, osud to nedovolil zmeniť.

Párkrát som vystrašila aj svoje deti, keď som zo sna kričala:

“Ľudia nespite! Pozor! Autobus!”

A ráno som si išla kúpiť noviny, kde bol na titulke autobus v priekope. Zadívala som sa na fotografiu v novinách a pani v trafike som povedala, že si prosím dnešné noviny. Nie staré.

Vykukla na mňa spod okienka a povedala, že sú dnešné!  Zamrazilo ma, lebo ten obraz som už videla v mojom sne. Boli to ľudia z Lúčnice, keď havaroval autobus. Takých príbehov je oveľa viac…

Ale prečo sa smrti nebojím?

Lebo podľa môjho brata  je krásna.

Ležal v nemocnici tri týždne a jeho choroba nabrala rýchly spád. Jeho myseľ však zostávala jasná. Chodila som za ním každý deň. Mal len mňa. Rozprávali sme sa, aj keď sa mu ťažko dýchalo. Keď si ma lekár zavolal a povedal, aby som si vybavila všetko čo treba, pochopila som, že veľa času nemá. Lekári mu nepovedali, že zomiera. Nechali to na mňa.

Nenapadlo mi nič rozumnejšie, iba sa ho opýtať, či sa vie modliť. A či sa pomodlí.

Povedal, že áno. Keď sa pomodlil, tak zo mňa vyletelo, že „potom pozdravuj našich“…

Pozrel na mňa. Chytil ma za ruku a iba trošku sa usmial. Povedal, že pozdrav odovzdá.

Už jasnejšie sa to snáď ani nedalo povedať, ale mal iskričky v očiach.

Sedeli sme vedľa seba a spomínali, ako sa tešil, keď som sa narodila. Ako ma strážil, lebo bol medzi nami osemročný rozdiel. Ako mi robil zle … a ešte na všeličo sme spomínali. Deň pred smrťou mi povedal, že mám  šťastie. A ani neviem, koľko ľudí ma ochraňuje.

Dodal ešte, že je škoda, že ich nevidím a stále robím chyby. Smiala som sa, že na staré kolena sa mám zmeniť? Len sa usmial. A keď som odchádzala, povedal, aby som sa  zajtra poponáhľala.

Bolo 20.12. 2018 a utiekol mi autobus, na ktorý som pravidelne chodila. Prišla som neskôr ako zvyčajne. Brat nebol vo svojej izbe, ale na inej. Okolo neho plachty, lebo tam boli ďalší dvaja pacienti. Nikdy nezabudnem, ako som sa na neho pozrela…

A aký bol naliaty vodou.

Tie jeho krvavé oči v ktorých zhasínali iskričky.

Pomohla som mu posadiť sa.

Cítila som, že sa blíži koniec.

Slzy mi tiekli. A on mi povedal:

„Neboj sa, o chvíľu bude dobre. Ľúbim ťa, sestrička.“

Stále ma držal za ruku. Tak silno, ako nikdy predtým.

Potichu ma požiadal, aby som ho už pustila. Nemohla som, aj keď už odchádzal. Stále som sa ho pýtala, či ma vníma.

Nikdy v živote ma tak silno nedržal. Až sa mi jeho nechty zaryli do dlane.

„Chceš už ísť?“

odpovedal

„hm“

A zo mňa zas vyletelo:

„Tak choď…“

V tom momente mi uvoľnil ruku a nastalo strašné ticho. Ako keby čakal, kedy ho pustím.

Od tej chvíle verím, že umierajúci človek cíti všetku  lásku okolo neho. A cíti aj vaše vyrovnanie s tým, že odíde. Aj keď vie, že to bude ťažké…

Blížia sa vianočné sviatky a pre mňa už nebudú ako voľakedy. Ale tanier navyše na stole bude. Veď, keby náhodou …

Keď budete sedieť všetci pri štedrovečernom stole, tak si len zaželajte, aby ste sa takto o rok stretli znovu. Všetci pokope.

Prajem Vám všetkým krásne prežitie blížiacich sa sviatkov.

A nech je ten rok 2020 pre všetkých len a len šťastný…

Zdenka Bučeková

Podľa čoho vyberať strednú školu

Niektorí z nás vedia už od malička čím chcú byť. Túto víziu  postupne malými krokmi napĺňajú a stáva sa realitou.

Barborku som poznala už od škôlky a už vtedy chcela byť lekárkou. Všetky bábiky a  zvieratká boli jej v starostlivosti. Na základnej škole bola kapitánkou nášho tímu v súťaži Zdravotníckych hliadok. Pokračovala v štúdiu na gymnáziu a na prvýkrát sa dostala na vysnívané štúdium medicíny. Dnes ja z nej úspešná a vyhľadávaná lekárka.

Niektorí z nás si hľadajú a kreujú svoj smer postupne.

Gaba som spoznala na strednej škole. Bol to náš triedny zabávač. Škola mu striedavo išla a aj nešla. Bol aktívny športovec, lyžiar. Keď sa rozhodoval, kam na výšku, tak si vyberal podľa toho, kde už študovali jeho kamaráti. Podľa ich odporúčaní to bola dobrá škola. Lebo sa popri nej dalo naďalej venovať aktívne športu. Nikdy nechcel, a ani nikdy nepracoval ako učiteľ. Hlavne, že má vysokú školu, aj keď ju skončil s odretým ušami a opakovaným ročníkom.

Teraz pracuje vo finančnom sektore. Postupne si budoval kariéru, na začiatku to nebolo vôbec ľahké. Aj keď ho to v práci bavilo, veľa sa musel učiť a opäť študovať.

Veľa je takých, ktorí chodia do super práce, kým …

Martina vyrastala v malej dedinke, obkolesenej  lúkami a záhradami. Už od mala vedela okrem rodnej reči aj nemčinu. Jej babka a rodina rozprávali po nemecky. Potom k tomu pribudla angličtina a základy ruštiny. Jej rodičia ju už odmalička videli na gymnáziu a dobrej univerzite. A Martina ich očakávania naplnila. Po škole za zamestnala v medzinárodnej audítorskej firme. Tak trochu sme jej závideli, chodila po svete, bola vždy elegantne oblečená a upravená.

Až po čase sme zistili, že vôbec nie je šťastná. Ani v práci a ani v súkromí. Jedného dňa odišla z firmy. Otvorila si záhradníctvo. A teraz žiari. Aj keď má stále špinavé nechty od zeme. A konečne má aj šťastie v láske.

Martinina kariéra bola podľa mnohých ideálna. Avšak nie pre ňu. Možno pre jej rodičov.

Tak teda podľa čoho vyberať strednú školu? 

Je prirodzené, že mnohí z nás pri výbere strednej školy nemali predstavu čo z nás bude. Nevedia to ani naše deti. Niekedy pri rozhodovaní pomôže náhoda, či odporúčanie kamaráta. Veľa detí sa rozhoduje podľa pokynov učiteľa alebo výber nechá na svojho rodiča.

Pri výbere to vyzerá tak, ako kedy sme triafali na velikánsky terč so zaviazanými očami.

Na výber školy pre dieťa potrebujeme poznať jeho silné stránky, talenty a schopnosti. V tejto dobe zmien veľmi rýchlo veľa povolaní zaniká a vznikajú nové. Preto pre dieťa nevyberáme zamestnanie. Zameriavame sa na jeho profesijné smerovanie a budovanie silných stránok.

Kariérny poradca zacieli na pomyselnom terči preferované oblasti uplatnenia.

O tom je kariérne poradenstvo. Pomôcť zistiť dieťaťu o sebe viac. Spoznať svoje talenty a preferencie kde sa uplatniť. Dnes zamestnanie nie len je práca. Je to naša životná cesta. Doprajte deťom mať prácu, ktorá ich baví a napĺňa. Ak neviete podľa čoho vyberať strednú školu a neskôr vysokú, kam smerovať vaše dieťa, obráťte sa na kariérneho poradcu.

Profesionálnym prístupom, vhodne zvolenými metódami a partnerským rozhovorom pomôže Vášmu školákovi aj vám eliminovať nevhodné rozhodnutia a navedie na správny smer pri voľbe ďalšieho štúdia.

Ak potrebujete v tomto smere poradiť, som tu pre vás.

Katarína Knežová

Autorka je  koučka a kariérna poradkyňa

Mohlo by sa vám páčiť...

Len osvetou a láskou k človeku, meníme ľudí a svet k lepšiemu.

0

V knihách Zdenky Wenzlovej Švábekovej sa slzám neubránite, zanechajú vo vás veľa otáznikov, ale mnohým otvoria oči a neraz aj ústa, z ktorých vychádzajú ďalšie a ďalšie veľmi podobné príbehy. Každým takýmto príbehom chcela autorka poukázať na to, čo sa deje za zatvorenými dverami a čo by sme sa mali naučiť vnímať. Postaviť sa zlu, vymaniť sa zo spárov agresora, je pre dieťa ťažké a často nemožné.

„Je skutočne dôležité šíriť posolstvo príbehov, ktoré píšem. Životy detí, žien a matiek nemôžu byť pre nikoho ľahostajné. Hoci žijeme vo vyspelom storočí, kedy sa zdá, že informovanosť tabuizovanej témy je dostatočná, opak je pravdou. Odkrývame veľa, napriek tomu stále nechceme uveriť, že sa niečo zlé deje a to práve za dvermi našich susedov. Je pre nás už vôbec neprípustné, že by sa niečo také mohlo diať aj v našej rodine.

Len osvetou a láskou k človeku, meníme ľudí a svet k lepšiemu. Iba tým nastavujeme zrkadlo tejto doby, aby sa doň mohli pozerať aj naši potomkovia bez obavy z toho, žeby prasklo tlakom neúcty a opovrhnutia,“ hovorí o svojej tvorbe poetka a spisovateľka Zdenka Wenzlová Švábeková.

Pred necelým mesiacom uzrela svetlo sveta jej štvrtá kniha. NAPOSLEDY PLAČEM. Skutočný príbeh ženy matky, plný lásky a nenávisti.

Zdenka sa už dlhé roky pracovne aj súkromne venuje charitatívnej činnosti a poradenstvu v rôznych oblastiach. Pri tejto činnosti sa stretáva s ľuďmi, ktorí sa jej otvoria a porozprávajú svoje osudy. Počúvať tie príbehy nie je jednoduché, lebo ich výpovede sú sprevádzané boľavými spomienkami, neraz slzami a silnými emóciami. Rovnako pri ich písaní prežíva silné emócie, ktoré pretavuje do  knižnej podoby. Všetky jej knihy sprevádza neľahký osud. Emócie sú prirodzeným javom v živote človeka, ale nie vždy nás donútia plakať.

Okolie nepočúva a nevidí, to je problém, na ktorý v knihách poukazuje.

Keď sa z dieťaťa stane žena, je už tak ubolená, ustráchaná a plná túžby po láske, že je ľahkou obeťou pre ďalšieho tyrana, ktorý jej ničí život. Kedysi dieťa túžiace po láske rodičov, ktorej sa mu nedostalo, hľadá už ako žena oporu v partnerovi. Nikto ju nenaučil žiť, ktorou stranou vykročiť, nikto jej nedal návod, ako sa brániť.

Z týchto prežitých osudov skladá príbehy, ktoré si pustí takmer pod kožu, aby mohla dať deju už rokmi vyprchané emócie.

V živote Zdenky Wenzlovej Švábekovej boli slabé, boľavé, aj pre život nepriaznivé dni, kedy sa musela naučiť byť silnou, aby prežila. Vysielať do sveta slabosť, bolesť a výzvu pomoci nebolo zrejme zakódované v jej hlave, ani v povahe. Netají sa tým, že od svojho narodenia prešla mnohými, nie práve pre život priaznivými situáciami.

Boli aj hodiny zúfalstva a hľadania seba samej.

Nikdy ju ale nič nezlomilo natoľko, aby klesla na duchu a padla na kolená. Vytvorila si vlastné pravidlo, že každá bolesť, nezdar, trápenie, trvajú iba deň a ten druhý je dňom víťazstva. Dnes ale vie, že nebyť sily vôle žiť a prekonať sama seba, nebola by schopná vnímať  bolesť iných.

V tej spleti života, ktorý sa s ňou nemaznal, napriek všetkému objavila lásku k ľuďom, ktorá ju priviedla k rozhodnutiu pomáhať. Niekedy stačí slovo, inokedy náznak nádeje, prejav záujmu, silné objatie, vyzdvihnutie kvalít a mnohým sa zmení ich pohľad na svet. Zrazu znenazdania objavia svoju vlastnú silu vôle, začnú sa prekonávať a úspech sa dostaví.

Pravdou je, že nie všetci potrebujú tento druh posunu, ale naopak potrebujú oveľa, oveľa viac. Za nezištnou pomocou ľuďom je veľa hodín práce, kedy je potrebné obetovať súkromie, podeliť sa s takzvaným posledným krajcom chleba a neočakávať chválu, či verejné uznanie.

Mnohé svoje aktivity pomoci nezverejňuje, jednak pre ochranu osobnosti toho ktorého človeka a na druhej strane preto, že toto nie je to, čím by chcela živiť svoje ego. Obyčajné poďakovanie a dobrý, či úspešný život tých, ktorým pomohla, je pre Zdenku najväčšou odmenou.

Filantropom sa človek nestáva zo dňa na deň. Jej aktivity týmto smerom sa začali pred mnohými rokmi. Pracovať s ľuďmi neznamená ich iba riadiť, ale často radiť, počúvať
a aj v smutných očiach, alebo hoci v nebadanom povzdychu, hľadať priestor na pomoc.

Neraz zaspáva alebo sa aj zobúdza s myšlienkou, ako pomôcť. Stáva sa, že zúfalstvo človeka je už tak opradené jeho zlyhaním, bezvýchodiskovým stavom, alebo slabou vôľou chcieť niečo meniť, že akákoľvek snaha pomôcť mu, je zbytočná.

Od svojho okolia počúva, že nemôže predsa pomôcť každému a spasiť celý svet.

„Som z toho smutná, ale iba jeden deň, lebo na druhý si poviem, že ak zachránim v živote čo len jedného človeka, aj to je úspech,“ hovorí skromne a pokorne postavou nevysoká krehká žena s obrovským srdcom plným lásky.

Pripravil: Julien Dan

Knihy od Zdenky Wenzlovej Švábekovej sa dajú kúpiť aj online:  https://www.martinus.sk/authors/zdenka-wenzlova-svabekova

 

Chcete mať dieťa? Manuál ste čítali?

0

Znie to ako utópia, ale pomaly sa to stáva realitou. No dobre, možno trochu preháňam, ale iba trochu. Ako budú vyrastať naše vnúčatá?

Chcete mať dieťa? Manuál ste čítali?

Nedávno som si na internete prečítala článok, v ktorom psychoterapeutka Victoria Prooday varovne dvíha prst a upozorňuje na zlý emočný stav dnešných detí. A nie je sama, mnoho odborníkov konštatuje rovnako nelichotivé závery. Majú aj dôkazy v podobe čísel.

Je preukázané, že  dnes má každé piate dieťa problémy s duševným zdravím, že za ostatných 15 rokov vzrástol počet ADHD až o 43 percent, rovnako sa rapídne zvýšilo percento detí, ktoré majú depresie v puberte. A čo je najhoršie, máme až o 200 percent viac detských samovrážd.

Základná otázka – prečo?

Zamotala sa vám z toho hlava? Lebo mne áno. Čo sa stalo? Prečo sa toto deje?  My v kategórii 40plus už máme väčšinou deti odrastené, ale stačí sa poobzerať okolo seba a odpovede na otázky ležia priamo pod nosom.

Rodičia dnes nemajú na deti čas!

Vždy to bolo tak, že rodičia museli chodiť do práce, zarábať, aby sa mohli postarať o deti. To je absolútne prirodzené. Lenže to, ako sme dnes orientovaní na stále väčší a väčší výkon, je už podľa mňa choré. Pracujúce ženy (ktoré väčšinou pod tlakom strávia na materskej dovolenke iba pár mesiacov a už sa vracajú do pracovného procesu) vlastne nemajú kedy byť matkami.

A otcovia? S tými to býva ešte horšie. V práci trávia celé dni, často si nosia prácu aj domov. A ak aj nie, sú unavení, vystresovaní.

Pre nás prirodzené, pre dnešných rodičov novinky

Dnešné deti vlastne nemajú detstvo. Nemajú príležitosť byť deťmi. Majú nedostatok pohybu, nedostatok prirodzených stimulov. Nemajú pri sebe chápajúcu a prirodzene podporujúcu autoritu. Nemá ich kto vypočuť. Psychoterapeutka Prooday tvrdí, že rodičia by si mali uvedomiť svoju rolu. Majú byť rodičmi a nie kamarátmi, ktorí tolerujú všetko a nemajú autoritu. Vypracovala návod, ako na to. Keď som si ho čítala, tak som krútila hlavou.

Všetko to boli rady, ktoré som žila najskôr ako dieťa svojich rodičov, a potom, úplne prirodzene som ich používala aj ako rodič. Hoci, tam som sa musela veľa dovzdelať, lebo osud mi nadelil hyperaktívne dieťa.

Lenže základné princípy – ako že dieťa sa má podieľať na domácich prácach, že rodič je autorita ktorá rozhoduje o istých veciach, že členovia rodiny majú tráviť aspoň nejaký čas pri spoločných aktivitách, že sa deti musia naučiť samé istým zručnostiam, že ich treba naučiť používať zázračné slovíčka prosím a ďakujem…  a mnoho podobných rád, ktoré odborníčka konštatuje, sa v mojej generácii nemuseli špeciálne zdôrazňovať.

Platili ako všeobecné pravdy, ktorými sme sa takmer všetci riadili, lebo výnimky sa vždy nájdu.

Najskôr kniha, potom dieťa

Dnes sa na rodičovstvo vyrábajú manuály. Nielen lifestylové časopisy sú plné rád, ako zvládať svojich potomkov, ako byť dobrým rodičom. Aj knižný trh ponúka návody. Lenže asi niečo nefunguje, keď čísla, ktoré spomínam v úvode, sú také, aké sú.

Predstavujem si, ako vystresovaní rodičia čítajú návod na to, ako byť dobrým rodičom. Ako sa urputne snažia dodržiavať pravidlá, ktoré niekto spracoval. A nedarí sa. Čím viac sa nedarí, tým sú vystresovanejší oni i deti. Čo bude nasledovať? Výcvikové tábory pre budúcich rodičov?

Keď som sa o tejto téme rozprávala s mojou 73 ročnou mamou, iba krútila hlavou.

„Aké návody? Zdravý sedliacky rozum treba!“

Presne tak, zabudli sme počúvať svoju prirodzenosť. Viac dáme na všeobecné povedomie, na články vo farebných magazínoch, nechávame na seba pôsobiť tlak zamestnávateľov. Sústreďujeme sa na materiálne veci a uniká nám podstata života.

Áno, rodičovstvo je veda a nemáme na to školy.

Každý sa ju učí v priamom prenose, v reálnom živote. S úspechmi, aj s chybami. Vždy to tak bolo. Len ten dnešný trend … „Chcete mať dieťa? Manuál ste čítali?“ …akoby sa ľudstvo vydalo nejakou pomýlenou cestou.

Monika Macháčková

Autorka je spisovateľka a redaktorka

Mohlo by sa vám páčiť...

Nič už nie je ako za starých čias

Pri plote pília naši dvaja susedia drevo. Cirkulárka zavýja celý deň. A celý deň pri nich stojí z našej strany plota náš cap Sezam. Stojí a díva sa na nich.

Nemečí, neskáče, len pokojne stojí a sem-tam sa preventívne ociká. (Poznáte reklamu na pánsky deodorant, ktorý sa štedro aplikuje veľkým gestom v tvare písmena X? Tak niečo podobne robí aj náš capko a omnoho precíznejšie. Pretože čím intenzívnejšie vonia, tým viac je pre svoje kozičky sexi.)

A potom Sezam zase stojí, díva sa a drží tým dvom pri cirkulárke palce, respektíve paznechty.

Po nejakej chvíli to už starší a cholerickejší z dvojice susedov nevydrží a zaženie sa na capa siahovicou dreva. A ten náš truľko sa na neho len díva a díva a neuhne sa.

Našťastie, skôr než siahovica bolestivo dosadne na capkovu hlavu, zasiahne môj muž a na suseda zakričí. Zakričí, zavrieska, sused mu niečo odvrkne naspäť, na oboch stranách plota sú červené tváre a navreté žily, ale obíde sa to bez priamych invektív a osobných nadávok.

A ja som rada, že to nedopadlo horšie, lebo sme sa práve vrátili z polície, kde sme strávili takmer hodinu a pol, kým sme sa dočkali, aby sme mohli podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.

Požičali sme capa na druhý koniec dediny inému gazdovi a niekto ho tam polial kyselinou. Áno, dobre čítate, kyselinou.

Za starých čias si chlapi vybavovali veci ručne. Navzájom si treskli, potom si spolu vypili v krčme a bolo po konflikte. Dnes sa zakrádajú do cudzích dvorov, trávia psov a mačky, polievajú kozy kyselinou, nalievajú olej do vody.

My a náš cap sme teda obišli ešte dobre.

Prežil to, ideme ďalej. Ale je mi z toho smutno. V dedine, kde kedysi v každom dvore stála kopa hnoja (podľa jej veľkosti sa určovalo, kto je väčší gazda), dnes pomaly prekáža každé zviera, či už je to susedov kohút, mačka, pes alebo koza.

Susedia drevo dopílili už bez ďalších konfliktov. Keď som išla okolo, sused na mňa s úsmevom zavolal:

„Ten cap ma snáď provokuje!“

„Nie, on len cíti testosterón!“

Sezamko tam s nimi prestál celý deň. A ja verím, že už je napílené na celú zimu a bude zase na chvíľu na našom konci dediny pokoj.

Soňa Borušovičová

Autorka je lektorka a literárna koučka 

Foto: Gabriela Teplická

Ďalšie články od autorky

Koláč vhodný aj pre ľudí s celiakiou

Čo viacej môžete v živote dať ako lásku, čas a pozornosť svojim blízkym? Takto vznikol aj dnešný recept, ktorý nám poslala naša verná čitateľka Zuzana Rajnová.

Koláč vhodný aj pre ľudí s celiakiou

Tento recept vznikol veľmi spontánne. Čakala som návštevu. Mala prísť moja kamarátka, ktorej pred časom zistili celiakiu. Bezlepkovú múku som doma nemala a začala som rozmýšľať, čo chutné pripraviť tak, aby si mohla pochutiť aj kamoška.

Som typ človeka, ktorý rád skúša nové veci. A keďže sa veľkú časť života venujem gastronómii, tak som sa pustila do práce.

Nemáte múku? Skúste mak…

Doma som mala pomerne dosť maku. rozhodla som sa teda vyskúšať obmenu môjho obľúbeného receptu s makom.

Koláč vhodný aj pre ľudí s celiakiou

Sama som bola prekvapená, ako to celé išlo a vyšlo. Ak chcete vyskúšať aj vy, nech sa páči:

Ingrediencie

CESTO

300 g mletého maku

4 vajíčka

100g masla

120g medu

1 PL prášok do pečiva

PLNKA

250 ml smotana na šľahanie

100g bieleho jogurtu

200g vykôstkovaných višní

50g višňový džem

POSTUP

Bielka vyšľaháme samostatne. V druhej nádobe zmiešame mak, prášok do pečiva, žĺtka, med a roztopené maslo. Pridáme – vmiešame vyšľahané bielka. Cesto vložíme na plech.

Pečieme v rúre pri 180 stupňoch tridsať minút.

Kým sa cesto pečie, tak vyšľaháme šľahačku, vmiešame jogurt, pridáme med. Vychladnutý korpus rozdelíme na dve časti, potrieme džemom, natrieme krémom, poukladáme višne a pridkyjeme druhou časťou korpusu.

Dobrú chuť

Zuzana Rajnová

Inšpirujte sa receptami s príbehom

Ako sa dá vyliečiť z rakoviny

0

Prečo som práve ja ten, čo musí podstúpiť ťažké životné skúšky? Položili ste si už túto otázku niekedy vo svojom živote? A našli ste na ňu odpoveď? SLAVOMÍR ODZIOMEK je jeden z tých, čo museli hľadať odpoveď. Nielen odpoveď, ale i spôsob, ako svoj problém vyriešiť Osud mu nadelil onkologickú diagnózu a pre 40plus zaujímavo a inšpiratívne opísal svoj životný príbeh. My vám ponúkame na pokračovanie.

Do prdele, to sa vám nemohlo nič horšie stať?  To sú slová, po ktorých prišli veľké zmeny v mojom živote. Slová, ktoré ma priviedli k poznaniu, že zaužívaná veta o dôležitosti zdravia nie je len prázdna fráza.

            Porozprávam vám svoj príbeh pekne od začiatku. So všetkým, čo s tým súvisí – ak mi to môj domáci cenzor dovolí.

Na Silvestra 2013 som si dal deci domáceho vaječného likéru, ktorý pripravila moja staršia dcéra. Týmto dňom sa začali moje zažívacie ťažkosti. Mal som 48 rokov, manželku, dve dospelé dcéry, zaťa, ročného vnuka,  rodičov…  S kamarátom sme viedli malú stolársku firmu zaoberajúcu sa  výrobou nábytku. Okrem iného aj nábytku pre zdravotníctvo. Manželka pracovala v banke ako vedúca úverov, potom v CFH ako riaditeľka marketingu.

Vo voľných chvíľach sme chodili na turistiku, výlety po Slovensku a Čechách, na „kávu“ s kamarátmi… zakaždým sme si vybrali nejakú tému. Napríklad „tour de antikvariát“- túlali sme sa cielene po slovenských a českých antikvariátoch kým sa mi nepodarilo kúpiť všetky knihy od Hanzelku a Zikmunda v prvom vydaní. To aby sme mali cieľ.

Nočné výlety s fotoaparátom

V tom čase sme s priateľkou, amatérskou ornitologičkou, začali navštevovať Senianske rybníky, chránené vtáčie územie na juh od Šíravy a Michaloviec, kde sa počas jarnej a jesennej migrácie zhromažďuje najviac sťahovavého vtáctva na Slovensku.

Vždy sme sa ubytovali na ranči v Blatnej Polianke u veľmi milých ľudí. Tu sme zistili aký „východ“ naozaj je. Srdeční a priami ľudia, náboženská tolerancia, nedotknutá príroda, v noci tma…  V tej dobe som sa už asi rok venoval fotografovaniu nočnej oblohy.

Pri peknom počasí sme chodili von aj na celú noc. Fotografovať napríklad meteorické roje, mesiac, ISS, ale aj objekty hlbokého vesmíru.

Ako sa dá vyliečiť z rakoviny

Čo mi to je?

Pri všetkých aktivitách ma čiastočne obmedzovali moje zdravotné problémy. Najhoršie to bolo s trávením. Dlho som nemohol zistiť, ktoré potraviny mi nerobia dobre. Raz to bola zelenina, strukoviny, potom mastné… Asi po pol roku som prišiel na to, že najviac mi vadí kombinácia mäsa a sacharidov.  Nakoniec som požiadal moju všeobecnú lekárku o výmenný lístok na gastro vyšetrenie.

Hľadanie gastroenterológa ma znovu utvrdilo v presvedčení, že naše zdravotníctvo je choré. A nie sú to peniaze, čo tam chýba, ale to je iný príbeh… Telefonoval som všetkým popradským lekárom – najbližší termín bol apríl až máj.  Písal sa  dvanásty december. Máme predsa aj iné mestá v okolí… Omyl.

Kežmarok – marec, Stará Ľubovňa – marec. Našťastie máme aj normálnych lekárov. Po vysvetlení čo potrebujem, ma lekár v Levoči objednal, a teraz sa podržte, na ZAJTRA.

Niečo nie je OK

Ranný verdikt gastroenterológa „Z môjho pohľadu vyzerá všetko v poriadku, ale máte niečo na obličke. Máte svojho urológa? Ak nie, pošlem vás teraz hneď k môjmu známemu tu v Levoči.“ Súhlasil som. Jeden telefonát lekára lekárovi, popis cesty a šiel som. Tušil som, že je zle.

Urológ ma zobral hneď, ako som sa predstavil. Napriek plnej čakárni. To ma utvrdilo v presvedčení, že asi nejde o soplíky. Ultrazvukové vyšetrenie prebehlo rýchlo a verdikt bol neúprosný – zhubný nádor na ľavej obličke o veľkosti asi sedem centimetrov. Moja druhá oblička je prakticky nefunkčná a  veľmi malá. To som vedel už asi dvadsať rokov. Dôvod nejasný. Stav po zápale, alebo vrodený, nikto nevie.

Šok. Našťastie som bol sám, bez manželky. Hneď mi sestrička odobrala krv a povedali mi, aby som prišiel  na druhý deň ráno. Cesta do Popradu nebola dobrá. Premýšľal som  o všetkom, čo som kedy o rakovine počul, čítal…

Príchod domov a spôsob akým som to oznámil manželke si presne nepamätám. Neviem z akého dôvodu, lebo ostatné veci si pamätám úplne presne. Ráno, po prebdenej noci, (a koľko ich potom ešte bolo) sme sadli do auta už obidvaja.  Krvné testy boli, našťastie, v poriadku. Hneď nasledovalo vyšetrenie počítačovou tomografiou v levočskej nemocnici. O hodinu bol popis a napálené CD-čko.

Potvrdené…

Ako sa dá vyliečiť z rakoviny

Veta na celý život

Ďalšia moja cesta viedla na oddelenie urológie nemocnice v Levoči. Prijal ma primár, starší pán, ktorý mi vysvetlil čo ma čaká. Nič príjemné. Na obličkové nádory neexistuje žiadna liečba v zmysle chemoterapie, rádioterapie a čo ja viem čo ešte. Jediná možnosť je okamžite operovať a pokúsiť sa nádor vybrať z obličky.

Vážnymi komplikáciami u mňa je umiestnenie nádoru v strede obličky a neprítomnosť druhej. Primár mi pripravil sprievodný list a odporučil pracovisko v Košiciach, Martine alebo Banskej Bystrici.

Okamžite som kontaktoval kamaráta – onkológa. Ten si nás, mňa a manželku, posadil k sebe do ordinácie a povedal nám, po slovensky, čo všetko nás čaká.  Ďakujem… Zároveň mi odporučil jedno z uvedených pracovísk a poslal ma priamo za primárom. Vybavil ma  odporučajúcim listom.

Primár jedného z vyšších urologických pracovísk nás čakal. Zobral si odo mňa CD-čko s CT obrazom. Asi o pol hodiny ma zavolal. Chcel vedieť všetko o mojich osobných, pracovných a zdravotných pomeroch. A tu odznela tá veta, ktorú si budem pamätať celý život:

„Do prdele, to sa vám nemohlo nič horšie stať?“  Mohlo.

Mohlo ma zraziť auto po ceste sem a veľa iných vecí. Dostal som konkrétne informácie, ako bude operácia prebiehať a čo ma potom čaká. Samé nepríjemné veci. Vraví sa, že si človek zvykne aj na šibenicu. Tak aj ja som sa za tých pár dní trocha upokojil a bol som už schopný aspoň klásť otázky.  Pýtam sa primára, „pán primár, čo sa stane  ak by sme to nechali len tak“?  Odpoveď. „To je rýchla cesta do pekla“.

V kancelárii kde sa objednáva na hospitalizáciu, mi zdravotná sestra dala termín zákroku na začiatok februára.  Bola veľmi milá. Odprevadila ma až na chodbu a rozlúčila sa slovami: „No, už ste náš.“

To bol ten okamih, ktorý rozhodol. Neviem či to bol strach, vzdor… Ale v tej chvíli som pochopil, že tadiaľ sa moja cesta ďalej uberať nebude. Odpovedal som jej, aby už na mňa nečakali. Myslela si, že žartujem. Vraj to hovoria všetci. Na rozdiel od všetkých ja som to myslel vážne.

Pokračovanie príbehu o týždeň…

Seriál spracovala: Monika Macháčková

Autorka je redaktorka a spisovateľka

Ručne robený šperk na Vianoce poteší

0

Šperk darovaný z lásky to povie za vás. Najmä, ak ide o originál a ručne robený. Pripravili sme pre vás tipy na darčeky pre vás alebo vašu priateľku, mamu, sestru alebo manželku.

Sme veľmi radi, že medzi prispievateľmi do nášho magazínu sa nachádza aj veľa tvorivých ľudí. A tvorba šperkov sem patrí neodmysliteľne. Ak uvažujete nad tým, ako obdarovať ženu, ktorá je vášmu srdcu blízka, nechajte sa inšpirovať.

Láska vytepaná do šperku

Ak sa povie BORA, tak mnohí z vás vedia, že ide o šperkárku Barboru Kočišovú. Šperky z jej dielne sú nápadité a najmä pretavuje do nich aj lásku.
„Práca s porcelánom, striebrom, meďou a inými kovmi je pre mňa skutočná a radostná zároveň“, hovorí umelecká šperkárka Barbora Kočišová.

Inými slovami: Alchýmia, mágia, ženskosť…

Kombinácie minerálov, kovu, štruktúry či patiny tvoria autentickú atmosféru.

Ručne robený šperk na Vianoce poteší

Autentické a naturálne, vždy však jedinečné, tak ako aj ich noví majitelia;)

Šperky BORA od Barbory si môžete objednať TU

  • – –

Ručne robený folklórny šperk

„Môj príbeh začal v mojej rodine, ktorá bola inšpiratívným prostredím a vštepila mi lásku k tradíciám a hodnotám, ktoré sú pre mnohých ľudí dnes už retro. Bola to prekrásna zmes niekoľkých generácií Podpoľania, premiešaná s Hontom a Novohradom.

Ovplyvnená svojimi stredoslovenskými koreňmi som ako dieťa pod vplyvom svojich starých rodičov priľnula k ľudovému umeniu a folklóru“, hovorí Jana Kamenská Torzewská.

Ak milujete folk a folkór, tu ste doma. Objednať si môžete TU

  • – –

Môžu náušnice zoštíhľovať?

„Tvorím pre ženy, ktoré chcú byť štýlové každý deň, nie iba pri slávnostných príležitostiach. Mojim cieľom je, aby moje zákazníčky našli šperk, s ktorým vyjadrujú svoju individualitu. Aby našli sami seba sformulované v náušniciach, náhrdelníkoch, prsteňoch, náramkov. Aby našli kúsok univerza, čo je veľmi silno spojené ich osobnosťou.“ hovorí Judith Pukkai.

Obľúbené #zostihlujucenausnice si našli miesto aj v kolekcii STONE a EDEN od Judit Pukkai. Trojfarebná guľka je doplnená s tmavošedým a tmavozeleným hodvábnym strapcom. Elegantné, ženské, ľahučké… a fakt predlžujú a tým pádom aj zoštíhľujú – tvár.

Ručne robený šperk na Vianoce poteší

Dobre, dobre… iba opticky, no!

Ale veď my ženy máme radi takéto triky.

Šperky od Judith Pukkai si môžete objednať TU

  • – –

Ak sme vás inšpirovali, teší nás. A veríme, že Ručne robený šperk na Vianoce poteší.

 

Oživila zabudnuté remeslo brkového výšivkárstva

Rozhodla sa oživiť zabudnuté remeslo a začala sa venovať brkovému výšivkárstvu.

Dnes sa Petra Steiner, pod značkou FEDERTANZ venuje umeleckému brkovému výšivkárstvu naplno. Ako sama hovorí: „Vždy sa oplatí ísť za svojimi snami!“

Petra, ako a kedy vám skrsla myšlienka po prvýkrát zobrať do rúk brko?

Bolo to už takmer pred šiestimi rokmi, keď sa mi do rúk dostala náhodou kniha s názvom : Umenie československého ľudu. Aj keď náhody vlastne neexistujú.

Dá sa popísať proces? Stačila jedna kniha? Alebo ste hľadali aj inde?

Ako som už spomenula, prvou inšpiráciou mi bola hore uvedená kniha a následne som začala v rôznych antikvariátoch zháňať ďalšiu odbornú literatúru. Step by Step všetko krásne do seba zapadalo. Teda aspoň teoreticky. Prakticky to bola samozrejme veľká výzva.

S akými materiálmi najčastejšie pracujete?

K základným materiálom v umeleckom brkovom výšivkárstve patrí samozrejme pávie brko a triesločinená hovädzia hladenica. Taktiež je treba veľa trpezlivosti a jemnej motorickej zručnosti. K tomu dobrú náladu a chuť tvoriť. Bez toho to jednoducho nejde : – )

Pri jednotlivých modeloch vychádzate z histórie? Alebo sa u Vás nájdu aj moderné kúsky spestrené tradičnou výšivkou?

Pri tvorbe vychádzam z historických ornamentov. Moje moto je : Znovuzrodenie zabudnutého remesla s úctou, rešpektom a láskou. Ale taktiež ornamenty inovujem, dávam im nový dych a aplikujem ich aj na všetky možné produkty, podľa želania zákazníka. Takže sa jedná aj o moderné kožené doplnky, spestrené nielen tradičnou ornamentikou.

Oživila zabudnuté remeslo brkového výšivkárstva

Bývate a tvoríte v Rakúsku. Čím je rakúska mentalita ( aj v prístupe k tradíciám) iná? Líši sa od tej našej slovenskej?

Áno, žijem v Rakúsku. Tu sú tradície a kroje bežnou súčasťou života. Rakúšania svoje tradície a folkloristiku naozaj pri každej príležitosti priam celebrujú.

Ale myslím si, že už aj na Slovensku a v Česku pomaly dozrel čas. Aj u nás zažívajú tradície, remeslá a folklór veľkú renesanciu.

Ktorý produkt je medzi klientmi najobľúbenejší?

Najobľúbenejším produktom je vlastne každý jeden originál, pre konkrétneho klienta. Všetko sú to unikáty, či už peňaženka, opasok, a podobne. Ak by som však mala byť presná, tak najčastejším a najobľúbenejším kusom je viacgeneračná taška s vyšívaným terčíkom.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Mohlo by sa vám páčiť...

Život nie je náhoda, ale voľba.

“Život nie je náhoda, ale voľba. Najdôležitejšie nie je to, čo sa deje, ale ako si s tým poradíme.” Hal Urban

Občas sa nám v živote stanú veci, na ktoré by sme najradšej rýchlo zabudli. Každému sa v živote čas od času postaví do cesty nejaká prekážka či problém. Nemožno tomu predísť, obísť alebo to preskočiť, vždy je tomu potrebné čeliť tvárou v tvár.

Nejde o to, o čo konkrétne ide. Jediné na čom naozaj záleží, je spôsob, ktorým sa k tomu my sami postavíme a ako si s tým poradíme. Prekážka je zároveň výzva na prekonanie a k rastu.
Jedna moja známa sa zrútila,  keď jej zomrel blízky človek v rodine.

Neustále mala psychické zdravotné problémy, ktoré si nevedela vysvetliť. Až po čase “ vyplávalo na povrch”, že má vážnu dedičnú chorobu- bipolárnu afektívnu poruchu. Bol to pre ňu šok, no prestala sa ľutovať, a aj napriek ťažkostiam sa postavila tvárou v tvár problému.

Neustále chodenia po lekároch nepomohli a nič nevyriešili.

Jediná možnosť, ako chorobu podchytiť, bola dlhodobá hospitalizácia. Rozhodla sa absolvovať pobyt v nemocnici, ktorý bol náročný. Po mesiaci lekári diagnózu potvrdili, pokračovali v liečbe, ktorá prebiehala úspešne s pomocou liekov, terapií a prípravy na ďalší jej život.

Musela zmeniť zamestnanie, robiť niečo zvládnuteľné vzhľadom na diagnózu, ale krok za krokom to postupne šlo k lepšiemu. Teraz  keď vidí niekoho trápiť sa, alebo prežívať ťažké obdobie, tak sa snaží pomôcť hlavne z vlastnej skúsenosti a povzbudiť druhých, aby to nikdy nevzdávali.

Lebo ako ona hovorí “kým človek dýcha a stále žije, vždy sa dá nájsť riešenie v každej životnej situácii.”

Všetko v našom živote je voľba.

Každý moment je možnosťou nejako sa rozhodnúť. Sila človeka spočíva práve v zdolávaní prekážok a práve to robí ľudí úspešných a šťastných. Tým, že pred problémom utečieme a schováme sa, nič nezískame. On na nás počká a objaví sa neskôr ešte vo väčšej sile.

No naučme sa čeliť všetkým prekážkam a výzvam, ktoré nás v živote stretnú. Hlavný je postoj, ktorý k nim zaujmeme. Ako sa hovorí, prehrať bitku ešte neznamená, že sme prehrali životnú vojnu. Nesmieme ale dopustiť, aby nás aktuálna porážka zrazila na kolená tak, že sa už nezdvihneme.

Vždy je potrebné znovu a znovu vstať.

V čase, keď veľký pád príde, sa často zdá, že už nie je východiska a my nemáme silu ho zvládnuť. Ak sa pozeráme naň spätne, zistíme, že zase až  taký zásadný nebol, a podobných pádov zažívame veľa. Treba na to myslieť vždy, keď takáto situácia prichádza.

Každý ďalší pád nám dodáva silu zvládať nasledujúce. Treba sa otriasť a vrátiť sa do života. Takýto postoj oddeľuje šťastných od nešťastných, silných od slabých. Trápením nad minulým „nešťastím“ si len privolávame ďalšie, takže dlho nezostávajme v minulosti a pokračujme ďalej. Život nám bol daný, pretože sme dostatočne silní, aby sme zvládli všetko, čo sa v ňom objaví.

“Budete čeliť mnohým porážkam vo svojom živote, ale nikdy nedopustite, aby vás porazili navždy.” Maya Angelou

Andrea Kremser

Po štyridsiatke som sa na svet začala pozerať inými očami

Keď sa Caroline pozriete do očí, vidíte úprimnosť, ľudskosť, ale zároveň aj odhodlanie. V detstve sa musela popasovať s prístupom niektorých ľudí, pretože jej otec je čierny. Ako rodina však držali pokope. Ľudskosť a prístup k ľuďom napokon vyhrali aj v takej konzervatívnej krajine, akou vtedy Slovensko bolo. A v istých ohľadoch je ešte i dnes. Sme radi, že sme sa mohli s Caroline porozprávať o jej reštarte po štyridsiatke.

Caroline, prezraďte, ako ste prišli k takému netradičnému menu?

Vybral mi ho môj otec. Pochádza z Ghany. Na Slovensko prišiel študovať medicínu, zaľúbil sa, oženil sa a už tu žije 55 rokov.

Pracovali ste v oblasti financií, ale po štyridsiatke nastal zlom. Žena, katolíčka, je razom politička. Čo vás k tomu viedlo?

Zaujímavé je, že práve v štyridsiatke som vstúpila do KDH. Vek som nikdy veľmi neriešila, ale keď som dosiahla štyridsať rokov, niektoré veci som si uvedomovala intenzívnejšie. V mladšom veku človek rieši štúdium, bývanie, kariérny rast, zakladanie rodiny, deti, čo každého dosť pohltí. Po štyridsiatke som sa na svet začala pozerať inými očami. Mala som väčší priestor zaujímať sa o veci verejné a vyhodnotila som, že nestačí frflať pred televízorom.

Treba sa začať aktívne zapájať do diania, i do toho politického. Som presvedčená, že všetko má svoj čas a prirodzený vývoj. Tak ako som z finančnej analytičky vyrástla na riaditeľku finančného odboru či riaditeľku pobočky, tak som sa z radovej členky politickej strany posunula do najvyššieho vedenia. Životná skúsenosť mi potvrdzuje, že byť „skokanom“ a mať ambície dosahovať rýchle výhry sa nevypláca. Okrem toho, deti mi už odrástli a tým sa mi vytvoril priestor venovať sa politike.

Hovorí sa, že politika kriví charaktery ľudí. Ste odhodlaná ostať „rovná“? Dá sa to v slovenskej politike?

Niekto múdry raz povedal, že peniaze a moc nekazia charakter, ale práve vtedy sa ukáže skutočná osobnosť človeka. Verím, že obstojím.

Máte dve dospelé deti. Ako vnímajú vaše rozhodnutie? Podporujú vás?

Moje dcéry sú už samostatné. Patrícia má 23 a Dominika bude mať o dva mesiace 21. Podporujú ma, lebo mi dôverujú a vedia, že to robím úprimne pre lepšiu budúcnosť našej krajiny. Vychovávala som ich v duchu, že nikdy nesmieme ostať ľahostajní. Okrem toho im hovorím, že to, čo nám život dal – zdravie, rodinu, vzdelanie, prácu, je správne vrátiť vo verejný prospech. Nemali by sme prijímať tieto dary so samozrejmosťou.

Ľudia na Slovensku už neveria skoro nikomu. Ako im chcete vysvetliť, že váš prístup bude iný?

Mrzí ma, že aj po 30 rokoch od Nežnej revolúcie sú zdravotníctvo, sociálne služby a školstvo tam, kde sú. Denne počúvame o obrovských kauzách. Ľudia úplne strácajú dôveru v štát a v spravodlivosť. Verejné financie sa míňajú bez akejkoľvek zodpovednosti za strednodobú a dlhodobú udržateľnosť. Jednoducho som sa na to nedokázala pozerať a ignorovať realitu. Verím, že ľudia nádej na pozitívnu zmenu ešte nestratili a že si získam ich dôveru.

Žena v KDH a na vysokom poste. To pôsobí skoro ako oxymoron. Ako sa to stalo?

Krivdila by som bývalému aj súčasnému vedeniu, keby som potvrdila, že to, že som vo vedení KDH, je výnimočný jav. Ženy političky v KDH vždy boli, len ich asi bolo menej vidieť a počuť.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Pridajte sa k nášmu reštartu

Ako uvariť ryžu aby bola akurát?

0

Ryža obsadila prvenstvo v kategórii „ako uvariť“. Bol to najvyhľadávanejší výraz nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Verili by ste tomu? Tak ako uvariť ryžu aby bola akurát? Poďme na to.

Klasika – ryža na cibuľke

Doma sme varili ryžu veľmi prozaicky. Na troche masti sme opiekli cibuľku nakrájanú na jemno. Potom sme pridali umytú ryžu. Trošku osmažili a zaliali vodou. Koľko vody? Dívali sme jeden a pol násobok ryže.

Ak sme dali pol litra ryže, tak vody cca 750 mililitrov. Pridali sme trochu soli a vegety. AK bol vývar z polievky, tak sme ryžu zvykli zaliať vývarom. V takom prípade sme už nepoužili soľ ani vegetu.

Stíšili plameň, zakryli pokrievkou a po cca 12 minútach bola ryža uvarená. Zvykli sme ju ešte nechať pár minút pod pokrievkou, aby mohlo „dôjsť“.

Takto pripravená ryža bola vždy skvelou prílohou k mäsu.

Ako uvariť ryžu v ryžovare?

Dnes je na trhu niekoľko prístrojov na varenie ryže. Ako uvariť ryžu v ryžovare? Návod nájdete v priloženom návode na obsluhu u konkrétneho prístroja. Výhodou takto uvarenej ryže je to, že vo výsledku je ryža sypká.

Bude to asi aj tým, že pôvod prístroja a princípu jeho fungovania pochádza z ázijských krajín.

Vo všeobecnosti je známe, že príprava ryže v ryžovare prebieha na základe varenia v pare. To je aj dôvod, prečo si ryža zachová oveľa viac vitamínov. Ryžovar je totiž veľmi šikovný prístroj. Po jeho zapnutí sa môžete spoľahnúť na termostat. Ten totiž riadi teplotu. Keď sa voda vsiakne do ryže, tak termostat prepne prístroj do polohy tzv.prihrievania. To je aj dôvod, prečo sa takto pripravená ryža nepripáli a zároveň ostane dlho teplá.

Kapitolou samou o sebe je ryža na sushi

Ak ste milovníkom sushi, tak viete, že tento pokrm sa bez ryže nezaobíde. Ako pripraviť ryžu na sushi tak, aby bola správnej konzistencie? Niekto možno povie, že veď prečítajte si návod na balení a postupujte podľa neho. Ak ste doma sushi pripravovali, tak isto nám dáte za pravdu, že to nie je také jednoduché.

A keďže máme novú rubriku Recepty s príbehom, budeme radi, ak nám niektorý z vás milí čitatelia zašle recept. Ako uvariť ryžu aby bola akurát aj na prípravu sushi. Aj s odporúčaním, ktorú sushi ryžu má odskúšanú. Recept radi zverejníme a samozrejme, že ho aj vyskúšame. Tak čo. Idete do toho s nami?

Ako si nájsť prácu svojich snov?

Katarína Knežová pracovala vo finančnej sfére a v korporácii na vyšších pozíciách. Napriek tomu, že väčšine národa by sa mohlo zdať, že z takejto práce sa neodchádza, Katarína to cítila inak. A rozhodla sa, že bude robiť čo ju baví. Že bude sama sebou.

Katarína, čo ťa viedlo k rozhodnutiu opustiť stabilné a veru aj slušne platené miesto v banke?

Moji rodičia pracovali celý život v jednom zamestnaní. Podľa štatistík profesijných portálov Slovák za život vystrieda priemerne 3 práce. Ja som za polovicu svojho profesionálneho života pracovala v šiestich zamestnaniach.

Z prvého zamestnania po vysokej škole (pracovala som vo vyštudovanom odbore), som odišla hneď na konci skúšobnej doby. Pochopila som, že to čo som robila, robiť nechcem a nebudem.  Druhé miesto bolo na zástup počas materskej dovolenky. Práca ma bavila, tešila som sa do nej.  Po návrate kolegyne späť do práce voľné miesto pre mňa nebolo. A tak som opäť hľadala. A bola som úspešná. Prijali ma do najlepšej banky roka.

Darilo sa mi, postupovala som na v kariére vyššie a vyššie. Potom nasledovala ďalšia banka a k tomu ešte jedna, do tretice. Do práce som chodila ako stroj, zo zotrvačnosti. Cítila som, že to chce zmenu. Tak som urobila. Zamestnala som sa vo veľkom korporáte, pre zmenu som vymenila sektor a aj moje profesijné zameranie. Čerpala som zo svojich nadobudnutých pracovných skúsenosti a vedomostí. Práca bola fajn, robila som čo som chcela, avšak nestačilo to. Chcela som ešte viac…

Viac? Čoho viac…času? Peňazí?

Častejšie som sa začínala zamýšľať nad tým, prečo chodím do práce. Aký to má pre mňa zmysel? Chodím do práce, lebo zarábam peniaze. Chodím do práce, lebo je to moja povinnosť. Chodím do práce, lebo to odo mňa očakáva okolie. Chodím do práce, aby som zabezpečila synovu budúcnosť. Chodím do práce, aby som mala na dôchodok. Atď… Tých dôvodov som našla fakt veľmi veľa.

Ako si nájsť prácu svojich snov

Nestačili mi tieto odpovede a fakty. Chcem, aby práca mala pre mňa aj iný význam. Čo je mojím poslaním? Čo viem robiť najlepšie? V čom vynikám a v čom som jedinečná? A tak sa začal nová éra môjho života. A to nielen pracovného.

Takže si dala výpoveď bez toho, aby si mala niečo vymyslené? To je odvážne…

Tak to nebolo. Vôbec som nebola odvážna. Iba nespokojná a veľmi veľmi unavená. Z predošlých zamestnaní som vždy dala výpoveď ja, keď som už mala ďalšiu lepšiu ponuku. V poslednej spoločnosti prebiehala organizačná zmena. A mne oznámili, že so mnou ďalej už nepočítajú.

Bol to pre mňa veľký šok. Náhradu za mňa nemali, dôvod mi nepovedali. Úprimne, veľmi ma to zaskočilo. Teraz s odstupom času, som tomu veľmi rada. Na čom som ja sama nemala odvahu sa stalo. Oslobodila som sa a mohla som začať znova a rozmýšľať ako si nájsť prácu svojich snov…

Čo teda konkrétne teraz robíš? Alebo čo plánuješ robiť?

Moje siedme povolanie je „Byť sama sebou“. Staviam na svojich silných stránkach, pracovných a životných situáciách. Nechodím do zamestnania. Pracujem. Žijem svoj život a realizujem sa. Pracujem ako kariérny poradca, kouč, konzultant. Pomáham, podporujem, podnecujem svojich klientov,  aby si našli prácu, ktorá im dá zmysel života. Aby svoju prácu nemuseli robiť, ale chceli pracovať.

Čo najviac tvojich klientov trápi? Čo hľadajú?

Hľadajú zmysel. Zmysel toho, kto sú a čo sú. Akú majú rolu či už doma, v zamestnaní alebo v komunite. Riešia čo sa od nich očakáva, čo oni sami očakávajú od života, práce či partnera. Život máme iba jeden. Nedá sa deliť medzi prácu, koníčky, partnera, deti atď. Dôležité je nastaviť balans medzi týmito oblasťami života. Ak sa to darí, dáva to zmysel nášho fungovania – žitia.

Stretávaš sa skôr s mladými ľuďmi? Alebo skôr s našimi ročníkmi?

Väčšinou sa stretávam sa našimi ročníkmi. Prídu z dôvodu rôznych životných míľnikov. Okrem toho, že riešia čo ďalej,  viac sa zamýšľajú aj nad hodnotami a dôvodmi svojich rozhodnutí. Nechcú robiť veci, len preto že sa to od nich očakáva. Často od nich počúvam vetu:

„To to keby som vedel, keď som bol mladší…“.

A aj z tohto dôvodu pracujem už aj s mladšou generáciou. Mladí ľudia sa tiež zamýšľajú nad svojim životom. Nechcú „len“ chodiť do práce ako ich rodičia. Chcú si život a prácu užívať.

Ako si najst pracu svojich snov Katarina Knezova

Čo by si odporučila našim čitateľom, ktorí si hľadajú prácu a nevedia nájsť tu správnu? Ako si nájsť prácu svojich snov?

Aby sa na chvíľu zastavili. Zamysleli sa nad tým, čo chceli robiť keď boli malí. Sledovali, pri ktorých aktivitách im beží čas tak, že ho nevnímajú. Začali si uvedomovať činnosti, ktoré im idú od ruky. Vrátili sa k aktivitám, ktoré radi pred tým robili a teraz ich už z rôznych dôvodov nerobia.

Chce to odvahu a odhodlanie. A nebáť sa, obrátiť sa na odborníka – kariérneho poradcu alebo kouča, ktorý im pri hľadaní pomôže a bude nápomocný.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Zaželajte si na Vianoce Reštart...

Dámy. Pripravili sme ďalší, v poradí už tretí Víkendový Reštart tela a mysle. Tentokrát sme vybrali výborný hotel vo Vysokých Tatrách, ktorý vám dovolí aj mimo pevného programu nášho reštartu oddýchnuť si a nechať sa rozmaznávať. Navyše sme pripravili aj novinku – okrem športu a výživy sa budeme venovať aj tvárovej gymnastike. Odídete znovuzrodené!

Reč srdca sa nedá nijako maskovať

0

Raz  večer som v aute zažila zvláštnu synchronicitu. Už nejakú chvíľu mi z mysle neschádzali medziľudské vzťahy. Rozmýšľala som, ako si niektorí ľudia nevedia nájsť k sebe cestu, otvoriť sa jeden druhému, pochopiť sa, uľahčiť si to navzájom. Zapla som si v tej chvíli rádio a hrala tam skladba Roba Opatovského „Keď muž miluje ženu“.

Už som tú pesničku počula hrať, ale až teraz som si uvedomila hĺbku jej hudby aj slov. Spôsob, akým Robert vedel vyjadriť svoje momentálne cítenie, zložiť túto skladbu a stotožniť sa s jej textom, svedčí o jeho jazyku lásky.

Som žena a zrejme preto intenzívnejšie vnímam, ako sa prejavujú muži.

Poznala som chlapca, ktorý nevedel povedať :„Mám ťa rád, milujem ťa“, on písal básne, ale nikdy tie krásne slová nepovedal, vyjadroval sa nepriamo opisným spôsobom. Poznám muža, ktorý nádherne rozpráva aj celé hodiny a sú to hlavne slová uistenia. Ale poznám aj muža, ktorý udržiava kontakt cez rôzne pozornosti a tiež muža činov, ktorý mlčí ako partizán, ale keď niečo vykoná, stojí to naozaj za to.

Podobný typ muža mal nedorozumenia vo vzťahu s mojou známou, ktorá túžia po slovných uisteniach lásky, ale od neho sa ich nedočkala. Avšak keď prišla domov, našla vykachličkovanú kúpeľňu, vybetónované základy plotu či perfektne vykosenú záhradu. Týmito skutkami jej dal najavo, že ju miluje a záleží mu na nej.

Možno sa vám stalo, že ste niekedy cítili k nejakému človeku nádhernú hĺbku a na druhý deň akoby všetko zmizlo?

Zamysleli ste sa nad tým, akým spôsobom udržať s človekom, ktorého máte radi, úplné spojenie a neprerušiť kontakt porozumenia ? Nie vždy sa nám to darí. Niekedy povieme alebo urobíme niečo, čo na druhého, nech ho máme akokoľvek radi, pôsobí zraňujúco. Potom sa čudujeme, ak reakcia dotyčného je prinajmenšom zvláštna.

To isté platí opačne a pýtame sa, prečo nám to ten druhý robí. V ideálnom stave by to mohlo vyzerať takto :

„Povedz mi, aké prejavy lásky máš rád a ja ti poviem, čo mám rada ja.“

Ale to je asi utópia. Avšak pochopenie toho, čo má ten druhý rád, môže predísť mnohým sklamaniam či nedorozumeniam, ktoré môžu byť následne často vo vzťahoch nezvratné.

Kniha Garyho Chapmana „Päť jazykov lásky“ vám môže pomôcť zlepšiť vaše vzťahy k ľuďom, na ktorých vám záleží.

Nemusí ísť len o vášho partnera, ale o priateľov, ktorých máte radi alebo ich celým srdcom milujete. Medzi jazyky lásky podľa Chapmana patria Slová uistenia, Pozornosť, Prijímanie darov,  Skutky služby a Fyzický kontakt.

Napriek tomu si však myslím, že Gary Chapman nepíše o láske, ale o láskavostiach, ako prejavoch lásky, ktoré si ľudia prejavujú na fyzickej úrovni. A tak je všetkých jeho päť jazykov lásky vlastne prejavmi určitých našich túžob, snov a očakávaní, čo by sme radi dostali od toho druhého a akými prejavmi by sme ho radi zahrnuli.

Všimla som si, že niektorí ľudia nevedia prijať určitý druh láskavosti, ak sa nezhoduje s ich očakávaním.

Takéto dištancovanie sa od druhého, uzatváranie sa a či priame odmietanie je pestovanie si strachu z dôverného vzťahu. Ak odmietame druhých, odmietame seba a ak odmietame seba, odmietame druhých. Oboje je prejavom nedôvery v život.

Ak chceme celým srdcom prejaviť lásku druhým, je dôležité, by sme sa naučili mať radi samých seba. Pretože reč srdca sa nedá nijako maskovať. Keď nie sme šťastní sami v sebe, ani iní nemôžu cítiť vyžarovanie šťastie z nás. A tak je to aj s láskou. Keď sme naplnení láskou, v harmónii so samým sebou, všetci okolo nás to cítia.

Keď pochopíme podstatu nezištnej lásky a uvedomíme si, že je to záležitosť srdca, zistíme, že je to o prijatí seba samého a rešpekte toho druhého.

Potom môžeme druhého človeka zahrnúť svojou  láskou už len tým, že sme. Naučiť sa žiť  v láske znamená, že máme pred sebou veľkú úlohu. Naučiť sa lásku nielen dávať, ale aj prijímať je výsledkom trpezlivého a liečivého procesu nášho vnútra.

Zora Vypušťáková

5 odborníci radia, ako na CV a motivačný list

Prinášame druhé pokračovanie miniseriálu na tému ako si pripraviť úspešné a funkčné CV.  Našich odborných spolupracovníkov sme sa pýtali na to, čo je a čo nie je v CV podstatné a  tiež nás zaujímalo, na čo je vlastne dobrý motivačný list.

Aký druh informácií v CV uvádzať a do akej hĺbky. Čo je a čo nie je v CV podstatné. 
Skúsený personalista dokáže vo vašom CVčku čítať aj medzi riadkami. Nemá zmysel prikrášľovať či zveličovať vaše schopnosti alebo  pracovné skúsenosti. Ale ani zbytočná skromnosť z vás víťaza nespraví. Celkom nás prekvapilo, že naši odborní spolupracovníci nezávisle na sebe upozornili na dôležitosť toho, aké kontaktné údaje v CV uvádzate. Drobný detail, ktorý o vašej serióznosti a profesionalite veľa napovie. Lebo mailové adresy typu lienocka@…., cicuska.anicka@…, agent007@… môžu váš životopis šupnúť do virtuálneho koša skôr, než sa adresát dozvie o vašom štúdiu na Harvarde.

 „Ideálne je, aby sa vo vašej mailovej adrese objavilo vaše priezvisko. Ľahšie vás nájdu v došlej pošte.“ – radí Dagmar Sliacka, špecialistka v oblasti HR a poradenstva. Ak už ste teda zmenili svoju mailovú identitu z filmového hrdinu na vaše vlastné priezvisko, je na čase pozrieť sa na ďalší obsah CV.  To, čo personalisti, recruiteri a napokon aj samotní manageri berú do úvahy, sú nie len vaše skúsenosti a vzdelanie, ale aj zodpovednosť za konkrétne projekty alebo činnosti. A v neposlednom rade ich zaujímajú vaše úspechy.

„ Nebojte sa uviesť aj svoje úspechy, ktoré ste dosiahli v jednotlivých zamestnaniach.“ – radí Dagmar Sliacka a dodáva: „Vynechajte informácie, ktoré budúci zamestnávateľ nepotrebuje (napr. obšírny popis pozície, ktorá nesúvisí s tou, o ktorú sa uchádzate). Zamerajte sa na obsah inzerátu, čo od vás požadujú.“

Dalibor Slávik, mozgolovec nám povedal, čo je v CV dôležité z jeho uhla pohľadu:  „ CV patrí k jednému z najdôležitejších dokumentov v živote človeka, povedal svojho času Mišo Truban, a ja s týmto výrokom súhlasím. Je našou vizitkou a podľa toho by mal aj vyzerať. CV má byť výpovedné do takej hĺbky, aby po jeho prečítaní bol čitateľ schopný sa zorientovať vo vašom profesionálnom živote – vzdelanie, jazyky, skúsenosti a zručnosti. Pre mňa sú dôležité aj záľuby. K pozícii je dobré uviesť aspoň 3 kľúčové činnosti, za ktoré je človek zodpovedný.“

Zaujímavý pohľad na obsah CV nám poskytla Dagmar Polievková, nezávislý HR konzultant a kouč, ktorá  radí, aby bola motivácia záujemcu o pozíciu vyjadrená nielen v motivačnom liste ale aj na prvej strane CV. „Pravda je, že motivačné listy sa dnes posielajú už akosi automaticky,  ale po pravde, čítajú ich dostatočne aj vyberajúci manažéri? Majú na pohovore pred sebou aj náš motivačný list alebo len CV? Neriskujme. Odporúčam preto uviesť v troch – štyroch vetách hneď pod kontaktami a pred súhrnom praxe kratučký súhrn toho, čo chceme v kariére robiť a prečo. Čo nás pre túto firmu, alebo pozíciu motivuje? Naša motivácia, bude tak pri výberovom pohovore viac na očiach. Niekedy práve inakosť môže zaujať a výrazne pomôcť.“ 

A keď sme už pri tom motivačnom liste –  je alebo nie je dôležitý?

Podľa našich odborných spolupracovníkov o vás motivačný list dokáže prezradiť viac, ako si možno myslíte. Preto je dobré, aby ste k jeho napísaniu pristupovali rovnako zodpovedne a otvorene, ako k samotnému CV.  Vždy ide o poctivú  prípravu. Ako hovorí Patrícia Walsheová, HR manager BENESTRA:  „Ak sa človek dostane do situácie, že si hľadá novú prácu či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, v prvom rade by si mal v kľude dobre popremýšľať, čo sú jeho najväčšie hodnoty, aký význam má pre neho v jeho novej životnej situácii práca, sebarealizácia a peniaze. Zosumarizovať si všetko, čo vie ponúknuť od znalostí a skúseností až po osobnostné charakteristiky, ktoré by mohli byť užitočné pre nového zamestnávateľa. Zadefinovať si, čo už nie je ochotný robiť, čo ho prestalo baviť, kde nie je pripravený na kompromisy. Ideálne je urobiť si túto poctivú prácu a potom ísť s jasnou predstavou do kontaktu s ľuďmi na trhu.“

Rozhovor pre 40plus.sk

Motivačný list môže byť pre vás aj skvelým priestorom na sebaprezentáciu. Ako radí Anna Janošková, riaditeľka ľudských zdrojov Dr. Max Slovensko:

„ Predajte svoje skúsenosti, tie sa cenia. A ak ste matka, predajte aj to! Ja osobne oceňujem matky ako kolegyne, lebo ako jedna z nich viem, že si vedia zorganizovať prácu, priorizovať úlohy a sú zvyknuté na multitasking.“

Dalibor Slávik považuje motivačné listy  za dobrý indikátor toho, ako vážne to uchádzač o pozíciu myslí: „ Rád  ich prečítam, pretože vidno, kto motivačný list  len zlepil z fráz a klišé a kto si naozaj dal záležať, resp. kto úprimne píše.“

Dôležitosť kvalitne napísaného motivačného listu podčiarkuje aj Dagmar Sliacka: „ Motivačný list poukazuje na profesionalitu uchádzača a jeho schopnosť odprezentovať sa. Nepoužívajte tie vzorové na pracovných portáloch. Takých dostávajú stovky. Inšpirujte sa nimi, ale buďte sami sebou.“

Motivačný list – ako ho správne písať? Zhrnutie:

 Vo svojom CV uvádzajte:

  • korektné kontaktné údaje, vaša mailová adresa má obsahovať vaše priezvisko
  • vaše pracovné úspechy, skúsenosti a zručnosti
  • vaše vzdelanie, úroveň ovládania cudzích jazykov
  • minimálne 3 vaše kľúčové činnosti, za ktoré ste v práci niesli zodpovednosť

Prečo je motivačný list dôležitý:

  • toto je to miesto, kde môžete krásne predať svoje skúsenosti
  • dobrý personalista v ňom vidí, či píšete úprimne, alebo sa spoliehate na ošúchané frázy
  • vyhnite sa vzorovým motivačným listom ( je to ako ísť do Národného divadla s igelitkou)
  • buďte originálni, sami sebou, autentickí

V ďalšom pokračovaní seriálu sa budeme venovať otázkam sociálnych sietí v súvislosti s CV a tiež tomu, či fotku na CV dávať, alebo nie. A prečo…

Motivačný list - ako ho správne písať?

Odpovede na výberové konania od štyridsiatnikov a päťdesiatnikov

0

Pred časom sme robili prieskum s názvom: Sú ľudia po štyridsiatke zbytoční? Na otvorenú otázku: Čo pokladáte za hlavné témy, súvisiace so zamestnateľnosťou ľudí po 40tke na trhu práce na Slovensku sme našli aj tieto odpovede na výberové konania od štyridsiatnikov a päťdesiatnikov.

Prieskum bol anonymný, odpovede sú teda bez konkrétnych mien.

Hlavné témy – vyberáme z odpovedí:

  • Menej ponúk pre vysokokvalifikovaných ľudí, ktoré sú aj riadne zaplatené. Celá infraštruktúra pracovného trhu je nastavená pre menej kvalifikovaných ľudí. Väčšina pracovných ponúk je pre výrobných a administratívnych robotníkov.
  • Nízky vek recruiterov
  • Diskriminácia ľudí po 40, neochota , predsudky
  • Strach zo skúseného človeka, ktorý má už vlastný názor a hierarchiu hodnôt a nenechá si „skákať“ po hlave, neohýba pokorne chrbát, svoje názory vyjadruje, nevymýšľa si „báchorky“ a neprifarbuje veci na krajšie a prijateľnejšie farby na pracovnom pohovore; strach, že vyzretého človeka nebudú vedieť adekvátne zaplatiť?
  • Slabú profesionalitu HR ľudí
  • Ľudia po 40tke už vedia, čo chcú a to aj žiadajú. A to je práve ten problém, prečo si zamestnávateľ vyberie radšej absolventa po škole.
  • Pracovné príležitosti na vidieku – vôbec nie sú.Nie každý chce žiť v hlavnom meste!
  • Po 40tke sme pre zamestnávateľov neperspektívni, aj keď máme pracovné skúsenosti a kvalifikáciu. Mladým môžu dať menší plat a viacej s nimi manipulovať a tu je ten problém …
  • Výkonnostný potenciál týchto ľudí – sú totiž ideálnymi pracovníkmi: už majú skúsenosti, no ešte nie sú starí (cca 20 rokov do dôchodku), navyše už zvyčajne nemajú malé deti, ktoré bývajú chorľavé, a ešte nemajú vnúčatá, ktoré treba opatrovať.
  • Pocit frustrácie, straty sebavedomia, pocit zbytočnosti po odpracovaných rokoch v produktívnom veku a zrazu skúsenosť, že už nie ste pre pracovný trh atraktívny.

S čím ste sa na výberových konaniach stretli  vy?

Podeľte sa. Odpovede môžete ešte stále vpísať do formuláru (anonymne) alebo nám napíšte mailom na valachova@40plus.sk svoj príbeh či pohľad na vec. Čím viac budeme na tému rozprávať, tým viac vieme pomôcť zmene stavu na pracovnom trhu. Ďakujeme.

Príležitosť posunúť sa | Workshop 17.1.2020

Ako sa lepšie pripraviť na pohovor do nového zamestnania po 40ke
Ako sa lepšie pripraviť na pohovor

Ako sa lepšie pripraviť na pohovor do nového zamestnania

Po štyridsiatke, zdá sa, riešime najviac zmeny v kariére, v zamestnaní.  Niekedy neplánovane. 
Zlé skúsenosti z výberových konaní nás, zvlášť nad 40 stavia do nelichotivej situácie.
V tom horšom prípade si pripadáme, ako totálne nekompetentní. V tom lepšom, zase ako slabo kvalifikovaní kandidáti.

Muži, prosím, preberte sa! Ženy tiež…

Pred časom som sa stretla s príbehmi troch žien. Každá z inej časti Slovenska. Každá úplne iná. Jedinečná. Spájala ich jedna vec. Absolútna strata sebadôvery. Ale absolútna. A pritom…

Každá z nich vychovala niekoľko detí a bola mužovi oporou popri podnikaní. Deti však vyleteli z hniezda. A nastala HODINA PRAVDY. Otázka, koho je to HODINA PRAVDY?

Tie ženy si myslia, že ich. Že sú vlastne nanič. Zdá sa im, že prudko zostarli. Dokonca, že sú škaredé. Zdá sa im, že nevedia vlastne nič robiť. Že nič v živote nedosiahli. Zdá sa im, že sú nepoužiteľné. Počúvala som s otvorenými ústami.

Ja mám deti a viem, čo to znamená. Celý život som sa pohybovala v biznise alebo som podnikala. Ak by som nemala oporu v rodine, tak viete čo by som mohla? Hrubé NIČ. Nedávala som rodine ten perfektný poriadok. Nebolo vždy upratané. Niekedy bola večera narýchlo urobená vo forme chleba vo vajci. Namiesto žehličky úradovala sušička na šaty. Žehlila som naposledy .. no ani nepamätám. A keď to takto zhrniem, tak to vyzerá, že som úplne neschopná gazdiná. Mohla by som si sypať popol na hlavu. Ale ja to neurobím.

Môj deň má len 24 hodín. Nedá sa v živote stihnúť všetko. Nejde to.

Ale späť k trom ženám. Všetky sú fantastické gazdinky. Každá jedna ovláda milión vecí, ktoré ja neviem a aj keby som to skúsila, a ak by mi Pán Boh všetky hriechy odpustil, nezvládla by som to. U každej z nich bola dohoda v rodine jasná – muž sa vedel postarať o príjem a žena viedla domácnosť. Všetkým to vyhovovalo. A tie ženy to bavilo a napĺňalo. Všetky tri sú okolo 50ky a cítia sa neschopné!

Muži, prosím, preberte sa! Ženy tiež…

Muži, prosím, preberte sa. Vaše ženy vám dali všetko, čo ste vy a celá rodina potrebovali. Dali vám všetok svoj čas. Taká bola dohoda. Vyhovovalo vám to. A nastal čas. Nastala HODINA PRAVDY.

Vráťte im to. Počúvajte ich, čo vám hovoria. Ak chcú začať podnikať, podporte ich. Ak sa dá, tak najmä povzbudením. A ak to ide, tak aj finančne. To že nepodnikali doteraz neznamená, že im to nepôjde. A možno nezarobia milióny, ale nájdu znovu naplnenie života. Pretože žiť s vedomím, že nemajú vo vás podporu, alebo dokonca, že existujú finančné rezervy, ale nie na ich „ženské rozmary“, to ich šťastnými neurobí.

Ženy, prosím, preberte sa tiež. Urobte všetko, aby ste boli so sebou viac spokojné. Niekedy pomôže zmena kaderníka. Niekedy dobrý workshop na posilnenie sebavedomia. Hľadajte. Neopúšťajte sa. Vychovali ste novú generáciu ľudí. Niektorá dve, a iná štyri deti. A trvajte na svojom. Žiadajte od svojich mužov podporu. Zaslúžite si to. Máte na to právo!

Martina Valachová

Sú kreatívni ľudia náchylnejší k samovraždám?

Pred pár dňami si zobrala život mladá talentovaná herečka Monika Potokárová. V poslednej dobe mala na repertoári 12 postáv a mnohé z nich boli depresívne. Mala 27 rokov…  stala sa  súčasťou smutného Klubu 27. Čím to je, že umelci si siahajú na život častejšie, ako ľudia s civilnejšími povolaniami? A akú úlohu u 27 ročných umelcov hrá Klub 27?

Rozprávali sme sa s psychológom Martinom Milerom.

Martin, vieš z pohľadu psychológa odpovedať na úvodnú otázku? Prečo umelci a samovraždy?

Odpoveď na otázku, prečo umelci a samovraždy, je vcelku jednoduchá, lebo aj umelci sú ľudia. A ľudia majú vo svoje výbave aj túto sebadeštrukčnú časť. Pokiaľ však ide o to, či si umelci siahajú na život častejšie ako ostatní, tam už je to iné.

Môžeme mať tento pocit, lebo ak si siahne na život niekto známy, tak to je pre média zaujímavejšie, ako keď to urobí neznámy anonymný človek. Inými slovami, to, že si umelci siahajú na život častejšie než iné profesie, je skôr mediálny obraz. Stále platí, že každý ľudský život je dôležitý a o to viac, život mladého človeka.

Niekde som čítala, že Monika bola v relácii Adely Vinczeovej a na jednu z otázok odpovedala takto: „Mám diapazón depresívnych úloh. Veľmi to prospieva môjmu psychickému zdraviu. Tak je momentálne nastavený repertoár. Teraz skúšam Antigonu, pôjdem živá do hrobky, to sa veľmi teším,”  Martin, môže repertoár umelca ovplyvniť jeho reálny život?

Predpokladám, že každého citlivého a vnímavého človeka ovplyvňuje jeho práca. Pre dobrého herca je to o to náročnejšie, že sa potrebuje vcítiť do svojej postavy. Prežívať jej emócie, myslieť jej myšlienky. To môže mať mnohé katarzné účinky, ale môže to zanechať aj nežiadúce reziduá.

Ale to, aký je skutočný dopad repertoáru na reálny život herca, je ťažké povedať.

Klub 27 sa rozširuje každý rok o ďalšie osobnosti kultúrneho života. Ide o mladých a talentovaných ľudí. Čo si o tom myslíš? Ako to vnímaš? Je vek 27 a profesia umelca dajako predurčená k depresii? K samovražde?

Žiadny človek, žiadny vek, ani žiadna profesia nie je predurčená ani k depresii, ani k samovražde. Ľudské bytosti vedia byť veľmi silné, odolné, vedia rásť v ťažkých časoch. Rovnako sme však krehkí aj zraniteľní, všetci bez výnimky. Niektorí si to uvedomujú viac, iní menej. Niektorí svojou silou a odolnosťou maskujú svoju krehkosť a zraniteľnosť. Niektorí vo svojej krehkosti a zraniteľnosti nachádzajú inšpiráciu a tvorivosť.

Tu nie je žiadne predurčenie, je to o citlivom vnímaní a práci s vlastným vnútrom. A niekedy sa stane, že v tom vlastnom vnútri niekto zablúdi. Vtedy je dobré, ak sa obráti von a hľadá pomoc u druhých, lebo sa môže stať, že sám cestu von nenájde.

Náš magazín čítajú ľudia, ktorí majú často deti vo veku 27 rokov. Majú si dávať väčší pozor? Dá sa zámer mladého človeka odhaliť?

Takýto zámer sa dá odhaliť len veľmi ťažko, ak vôbec. Hlavne vtedy, ak nám ten druhý nič také nekomunikuje, nič nesignalizuje. Nevidíme druhému človeku do hlavy. Dá sa vytvárať priestor, pre to, aby bola dôvera, hovoriť aj o slabostiach, pochybnostiach, neistote. Ale na dialóg, treba vždy dvoch.

V štatistikách som sa dočítala, že ďalšou rizikovou skupinou sú ľudia vo veku 65 rokov. Stretávaš sa s pacientmi každého veku. Vyplýva ti z toho nejaký záver, doporučenie?

Ťažko povedať,  či jestvuje nejaké dosť dobré odporúčanie. Myslím si, že v prvom rade je dôležité, aby každý sám za seba vnímal svoju zodpovednosť a hľadal pomoc, ak si sám nevie rady, ak sa stratil, ak sa trápi.

Samozrejme, ak okolie vidí, že niekto s niečím zápasí a nedarí sa mu, tak je vhodné ponúknuť pomoc, byť nablízku, byť oporou. Ale ako mi raz povedal jeden starý muž, keď som ešte ako mladý psychológ pracoval v Liečebni dlhodobo chorých: „Koňa môžete dotiahnuť k vode, ale nemôžete ho donútiť, aby sa napil.“

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Príďte sa poradiť...

Pridajte sa k nám...

Mohlo by sa vám páčiť...

Tipy na knihy pod vianočný stromček

0

Jedným z najlepších darčekov, aký môžete dať svojim blízkym na Vianoce je kniha. Darujete tak zároveň aj čas, ktorý si obdarovaný nájde. A čas je v dnešnej dobe vzácna komodita. Na knižnom trhu sa toho roku urodilo veľa a my sme radi, že mnohí z našich spolupracovníkov prispeli svojimi knižkami tiež. Už si len vybrať.

Zelená karta k novému životu

Ak si ešte pamätáte divoké časy po revolúcii a chcete nazrieť do sveta ženy, ktorá prežila neuveriteľný príbeh, siahnite po knihe Zelená karta. Zavedie vás do života slovenskej rodiny, ktorá podnikaniu obetovala temer všetko. A život priniesol výzvy.

Ako hovorí autorka Renáta Sarvašová: „Priznám sa, že často som prekračovala svoje limity, aby som zachránila holú existenciu a strechu nad hlavou sebe a svojim deťom. Opúšťala som ich nedobrovoľne a odchádzala od nich s plačom za prácou do sveta, s nevôľou kupovala najlacnejší toaleťák a potraviny so škrekľavými nálepkami – 50%.“

Knihu nájdete vo vybraných kníhkupectvách, alebo si ju môžete objednať priamo TU:

Tipy na knihy pod vianočný stromček

Patria zázraky k životu?

Kniha zázrakov hovorí práve o tom, že ak túžime po zázraku, začneme ho aj vidieť. A ak ho uvidíme, jeden zázrak priláka k nám ďalší a ďalší a ďalší. Odrazu zázraky budú bežať za nami, aby sa mohli udiať práve nám. Prečo? Lebo zázraky priťahuje naša pozornosť. Ako hovorí jej autorka Martina Kavuliaková Stríbrnská:

„Verím, že Knihu zázrakov si kúpia ľudia preto, aby si ju aj prečítali. Vieš, žijeme vo svete, kde je odrazu pre nás dostupné takmer všetko materiálne. Myslím si, že najväčším úspechom Knihy zázrakov nie je to, že sa nám ju podarilo vydať, ale to, že si ju konkrétny človek, prečíta a aj vďaka nej zmení pohľad na veci naokolo. Možno aj na život sám.

Príbeh tak v Knihe zázrakov bude môcť ožiť vďaka čitateľovi samotnom. To ešte len bude zázrak!“Knihu si môžete objednať TU

Martina Stríbrnská: Som obyčajná milujúca žena a mater!

Máte chuť niekedy v živote ZHASNÚŤ?

V anotácii k tomuto knižnému príbehu sa dočítate: Kto by netúžil po svete plnom lesku a slávy? Po obdive a titulkách časopisov?

Lenže nie vždy je všetko tak, ako vyzerá na prvý pohľad. Nie vždy je sláva a úspech zárukou šťastného a spokojného života. Niekedy sa musíme vrátiť na úplný začiatok, aby sme pochopili, kým vlastne sme a čo nás robí skutočne šťastnými. Autorka prezrádza, že už niekoľko rokov nosila v hlave príbeh z prostredia šoubiznisu.

Novinka ZHASNITE! je deviatou knihou Moniky Macháčkovej.  Je na pultoch kníhkupectiev iba pár dní, ona však už myslí na knihu s poradovým číslom desať. „Nielen myslím, už na nej pracujem…“

Knihu kúpite v kníhkupectvách, alebo si ju podpísanú môžete objednať priamo TU:

Sama za Seba

Niekedy robíme rozhodnutia, o ktorých si myslíme, že sú správne. V skutočnosti však nie sú správne. A nie sú ani naše.
Niekedy žijeme celý život v klame, ktorý sme prijali, lebo to bolo ľahšie, atraktívnejšie alebo sa to od nás očakávalo. Niektorí to robia vedome. Iní to radšej nechcú vedieť. Pochopenie však príde, akokoľvek sa bránime. Niekedy za zvláštnych okolností.

Novinka Sama za seba je romantický príbeh s psychologickým podtónom, v ktorom hlavná hrdinka Lena rieši zložitú životnú cestu. Ocitne sa v trojuholníku medzi manželom a zlodejom, v ktorom si bude musieť vybrať. Tentokrát však bude rozhodovať sama za seba.

Autorka knihy Sama za seba Katarína Mayer sa venuje hľadaniu príbehov v ľuďoch a v živote samom, aby ich prostredníctvom mohla nastaviť zrkadlo pochopenia a prijatia životných výziev sebe aj ostatným. Rovnako tak je tomu aj v aktuálnej novinke. Knihu si môžete kúpiť v kníhkupectvách, alebo TU:

Veríme, že si vyberiete a knižkami obdarujete svojich blízkych. Alebo aj seba.

Martina Valachová 

Bejby nebude sedieť v kúte

0

Koncert Scorpions. Príjemná atmosféra v publiku, tvorenom prevažne našimi rovesníkmi, prípadne ešte o niečo staršími fanúšikmi. Všetci sa usmievame, s pohárom piva v ruke.

Nastupujú hlavné hviezdy, chlapi bližšie k 60-ke, profesionálne však nestratili nič, naopak, ich vrásky, imidž ako pred rokmi, ale najmä hudobné cítenie a užívanie si každej chvíle, im slúžili ako pridaná hodnota.

Priznávam, že som po dlhom čase vyšší vek vnímala akosi pozitívnejšie.

A prečo vlastne? Nuž, všimli ste si niekedy, akú tenkú čiaru tvorí päť rokov? Sú to tie medzi 35 a 40. Zatiaľ, čo 35 -roční sú všeobecne považovaní za mladých a perspektívnych, v 40-ke ste zrazu na odstrel.
 
Namiesto miesta vám ponúknu skôr nejaký pekný flek v krematóriu. K pohode nepridajú ani komentáre niektorých rovesníčok o inkontinenčných vložkách, klimaktériu a totálnom nezáujme ich partnera. Áno, sú to prevažne tie, ktorých keď sa opýtaš, ako sa majú, začnú buď hovoriť o deťoch, alebo zásadne o niečom negatívnom.

Snažím sa byť pozitívna.

Pozitívna v krajine, kde o skúsenosti nikto nestojí. Vo svete, ktorému len zriedka rozumiem. Zakastovaná v kategórii, z ktorej niet návratu. Vyhodená z práce, zneužívaná ľuďmi, ktorí dokážu vyťažiť z kvality za málo peňazí, a postavená do kúta, kde som nikdy nebola zvyknutá stáť. 
 
V 35-tich som mala 10 a dvojročného syna, manžela, povinnosti a veľmi málo času. Priznávam, že keď bolo najhoršie a svoj jazyk som vyplazený ťahala pol metra za sebou, veľmi som sa tešila na vek, ktorý mám dnes.
 
Tá predstava mi dávala silu vydržať bez jedla, spánku, chvíľky pre seba. Mám čoskoro 46, deti veľké, stále samostatnejšie, jedno už dokonca z domu, posilnená prežitým, a situáciami, v ktorých som si musela poradiť výlučne sama, hrdá, keď sa obzriem za seba.

Bejby nebude sedieť v kúte…

…vravím si každý deň, keď sa ráno o piatej pozerám na seba v zrkadle. Nemusím plniť očakávania iných. Tento život je iba môj, so všetkým, čo sa v ňom stalo a čo sa ešte stane.
 
Začala som opäť hrať súťažne hádzanú. Nadviazala som tam, kde som pred 21 rokmi potom, ako som otehotnela, prestala. Učím sa každý deň jedno anglické slovíčko, a mám v pláne napísať konečne knihu. Ale najmä nedovolím nikomu, aby mi vnútil svoju predstavu o tom, čo sa v mojom veku hodí a čo nie.
 
Pretože jediná osoba, ktorá mi môže nastavovať limity, som ja sama.
 

Mohlo by vás zaujímať...

Dve dámy po 40ke a ich krásna spolupráca

0

27. novembra sa v priestoroch Tatranskej Galérie uskutoční krst novej knihy Kataríny Mayer Sama za seba v spojení s jedinečnou pop-up výstavou dokumentárnej série fotografií Gabriely Teplickej Sila detstva.

Obe autorky sa vrátia do svojho rodného kraja, aby sa s vami podelili o svoju tvorbu. Večerom bude sprevádzať mentorka ambicióznych žien Terezka Rothová a krstnou mamou knihy bude ďalšia rodáčka spod Tatier Zuzana Frešo.

Katarína Mayer (rod. Kačaliaková) pôsobila desať rokov v Kanade. Písaniu sa venuje celý život a vlastnú tvorbu začala na Slovensku publikovať pred dvoma rokmi. Zameriava sa na storytelling – hľadanie príbehov v ľuďoch a v živote samom, aby ich prostredníctvom mohla nastavovať zrkadlo pochopenia a prijatia životných výziev.

Čitateľov zaujala svojim knižným debutom Gamblerky.

Talentovaná slovenská fotografka, Gabriela Teplická (rod. Šedivá), nezameniteľným spôsobom zachytáva okamžiky zo života prostredníctvom dokumentárnej fotografie. Za svoju tvorbu získala viaceré ocenenia doma aj v zahraničí.

K tým najprestížnejším patrí uznanie odbornej poroty Slovak Press Foto, kde v roku 2018 získala prvé miesto v kategórii Každodenný život so svojou sériou Sila detstva.

ÚRYVOK Z KNIHY SAMA ZA SEBA

Paula bola nádherná žena kyprých tvarov. Celý svoj život bojovala s nadváhou a riešila to nekonečným radom zázračných diét, osobných trénerov a drahých chirurgických procedúr. Čo neriešila, bol vzťah k vlastnému telu a vnútorná spokojnosť s krásou, ktorá z nej žiarila cez jej veselú osobnosť.

Podľahla túžbe vyzerať ako modelka a týrala sa, aby si svoj nedosiahnuteľný cieľ vydrela. Keď pred niekoľkými rokmi oslávila štyridsiatku, tak sa k nespokojnosti so zovňajškom pridala aj kríza súvisiaca s vekom.

Nádherná žena, ktorá vedela každého očariť, sa pomaly a nešťastne menila na umelú neprirodzenú reklamu na plastickú chirurgiu.

Paula je priateľka hlavnej hrdinky Leny.

SVOJU ÚČASŤ POTVRĎTE MAILOM ALEBO TELEFONICKY

Počet miest je limitovaný. Ak sa chcete podujatia zúčastniť, prosím potvrďte svoju účasť na mail: ahoj@katarinamayer.sk alebo telefonicky: 0910 306 352

Ako netolerovať domáce násilie a nepokračovať v traumách

Včera som išla pešo pod známym bratislavským sídliskom, ktoré sa týči na vysokom kopci.  Na opornom múre ma zaujala krásna, dlhá grafiti maľba s mladou ženskou tvárou. Patrila Anne,  ktorá zomrela v októbri 2019. Niekto talentovaný vzdal svojím dielom hold jej pamiatke. Ako zomrela?

Tam na tom mieste to všetko na mňa doľahlo. Musím začať kričať do sveta:

„Je toľko SKRYTÉHO psychického a fyzického NÁSILIA okolo nás! Prosím Vás ľudia, zobuďte sa! Žijeme v 21.storočí, jazdíme na autách, ktoré okrem lietania, majú všetky vlastnosti kozmickej rakety, v rukách stále držíme malé smartphony, po povrchu Zeme sa pohybujeme  napojení  na družice vo vesmíre, lietame nad oblakmi v niekoľko tonových strojoch  a…

Ako netolerovať domáce násilie a nepokračovať v traumách

Nevieme ako máme pekne žiť!

Sme totálni diletanti na VZŤAHY“.  Tajíme svoje traumy  a vnášame ich do svojich vzťahov. Odmietame alebo týrame fyzicky a psychicky svojich blízkych, lebo všelijaké krivdy nás bolia dlho, predlho. A niekedy až do smrti.

Ja predsa nemôžem byť šťastný, šťastná, lebo trpím. No nikomu to neprezradím. Uľavím si. Kričím. Udriem si. Veď násilie je v našej spoločnosti fajn tolerované.

Ako netolerovať domáce násilie a nepokračovať v traumách …

Pred pár dňami bola nájdená druhá polomŕtva mladá žena v Bratislave. Nevedeli ju zachrániť.  Tiež týraná? Plakala som. Začiatkom týždňa sa, druhý raz, otrávil liekmi spolužiak zo ZŠ.  Opäť ho zachránili deti u neho doma, spolužiaci. Bolo mi povedané, že žiak má ospravedlnené hodiny a je to „súkromná záležitosť“.

Chlapca týra otčim. Nikomu to neprezradíme. ČOŽE?

Všetky deti to vedia. Iného chlapca bil otec, až mal „klobásy“ od remeňa na chudučkom tele. Chodil k nám. Zavolala som otcovi:

„Prosím, nemôžeš takto biť svojho syna.“

Odpoveď:“ Mňa bil môj otec, ja bijem a bude biť aj môj syn“.

ČOŽE? Položil mi telefón. Chlapec k nám prestal chodiť a otec sa tvári ako neviniatko.

Som koučka. V minulosti hľadám s Vami zdroje, kedy sa Vám veci podarili.

Nemôžem ísť do minulosti a riešiť Vaše traumy. Ste tyran? Jasné, že „nie“!

Ste obeť? Prosím Vás, poďte so svojimi smútkami, traumami, depresiami  k psychológovi, psychiatrovi.

Prosím Vás, poďte na verejnosť s tým, že Vás bolí duša. Nie je to HANBA. Keď sa o traume a týraní v rodine dozvie policajt, psychiater, mediátor, psychológ, sociálny pracovník, nič zlé sa nestane. Práve naopak. Všetci uznajú, že to bolo ťažké. SKONČÍ to tým, že sme sa to všetci dozvedeli.

Prechodové rituály

Hovorí sa tomu „prechodové rituály“. To, čo robia primitívne kmene, že najprv takmer umlátia svojich mladých a potom im uznajú utrpenie, tým sa to UTRPENIE SKONČÍ.

No my civilizovaní NIE a NIE. U nás sa všetko tají.

„Každá žena má takú veľkú zásteru, pod ktorú všetko skryje“, porekadlo našich starých materí. A utrpenie a rovnaký „starosvetský“  model  žitia sa prenáša z jednej generácie na druhú a POKRAČUJE BEZ KONCA.

Stalo sa aj v mojej rodine a SKONČILO TO. Všetci  sa to dozvedeli a uznali, že to bolo ťažké. Ako potom znova príde LÁSKA, o tom napíšem nabudúce.

Prosím Vás ľudia, zobuďte sa!

Žijeme v 21.storočí, jazdíme na vyleštených autách, ktoré majú  vlastnosti kozmickej rakety, v rukách stále držíme malé smartphony…

Prekonajme HANBU a naučme sa pekne žiť! Tento článok nie je KOUČING. Koučing  je metóda, ktorá Ti pomôže vrátiť sa k sebe.

Ing. Karolína Ivanová, Profesionálna certifikovaná intregratívna koučka,  www.kajakoucing.sk

Prinášam praktické skúsenosti, analýzy, cvičenia na podporu ženských vlastností, ktoré sú v mužskej spoločnosti potlačované.

 

Ako sa obliekať v second hand obchode a pomáhať

0

Každý z nás občas potrebuje pomoc. A určite sme už všetci niekomu pomohli. Je to v nás, je to ľudské. A niekedy môžete tým, že pomôžete dokonca získať.

Vedeli ste, že vždy v posledný štvrtok v mesiaci sa v našom meste (Dom Quo Vadis na Hurbanovom námestí v Bratisleve )koná DOBROqvBAZÁR? Akcia, kde môžete darovať svoje oblečenie, ktoré už nemá miesto vo Vašom šatníku. Alebo si tú skriňu naopak doplniť o niečo nové. A určiť si pritom cenu.

Vďaka Vášmu darovanému oblečeniu a nákupom, môže  Dom Quo Vadis pomôcť overenej vybranej rodine, ktorá sa ocitla v zlej životnej situácii.

V najbližšom DobroQVBazári Vás navyše čaká aj blogerka Erika.

Nebude tam náhodou, príde sa s Vami porozprávať o obliekaní v second handoch.

Ona sama tam nakupuje už takmer 10 rokov. Ak teda chcete vedieť ako si v sekáčoch vyberať, na čo sa zamerať a čomu sa naopak vyhnúť, či ako si vybudovať ten svoj štýl, teší sa na Vás.

Lebo štýl neurčuje móda, trendy ani cena. Omnoho dôležitejšie sú fantázia, chuť skúšať a odvaha ísť svojou cestou.

Ak teda chcete vedieť a vidieť, že Štýl nemá cenovku, čaká Vás už 28. 11. 2019 o 18.00 v Dom Quo Vadis na Hurbanovom námestí.

Všetky podrobnosti sa dozviete tu :

https://www.domquovadis.sk/sk/udalost/dobroqvbazar-s-blogerkou-erikou

Príďte podporiť dobrú myšlienku a ako bonus si odnesiete dobré tipy na svoje nákupy.

Príďte sa poradiť...

Ako môže potravinová diagnostika a zmena stravy pomôcť vášmu zdraviu? Viete, že aj drobné úpravy v strave vám vedia výrazne uľaviť od problémov?

Často si myslíme, že nám škodia tuky či cukry a obmedzujeme ich v našej strave. Ale čo ak problémy s trávením nám spôsobujú úplne obyčajné potraviny, ktoré však iným nemusia škodiť?

Mohlo by vás zaujímať...

Numerológia a pohľad na vzťahy a život

Šťastnými nás robia rôzne veci. Niekedy maličkosti. Často sa do nášho života dostanú nepozorovanie. Stačí náhodné stretnutie a všetko sa obráti hore nohami.

AKO SOM ZAČALA MILOVAŤ ČÍSLA

Celé to začalo, keď som vymenila maličké mestečko, kde skoro každý pozná každého za skoro veľkomesto, s tisíckami možností a príležitostí, čo sa mi stalo aj osudným. Ale ja som osudu neskutočne vďačná. Moje nové pôsobisko bolo nádherné, na konci mesta, blízko lúky a lesa, s výhľadom na scenériu prírody. A najúžasnejšia bola moja susedka Šamanka.

Bola to osôbka, ktorá si prešla podobnými životnými situáciami ako ja a mala aj dieťa vo veku môjho. Vôbec som sa nedivila, keď som zistila, že obe dievčatá sú levice a správajú sa k sebe ako sestry. Táto moja susedka, ktorej som vďačná za všetku trpezlivosť a ochotu, mi krok po kroku dávkovala informácie a myšlienku za myšlienkou z duchovného sveta, do ktorého bola už odmalička zasvätená.  Práve ona ma viedla na ceste poznania.

Učila ma, ako vnímať svoje telo, ako pracovať s intuíciou a ja som to nasávala ako špongia. Vďaka tejto múdrej Šamanke, ako som ju začala nazývať, mi začalo stúpať vedomie a sebavedomie.  Už si ani nespomínam postupnosť jednotlivých oblastí, ktorými som prechádzala; numerológia, fytoterapia, etikoterapia, Bachova terapia, meditačné techniky, stravovanie podľa elementov, čínska medicína, vzdelávanie, lektorstvo.

HLAD PO POZNANÍ

Bolo by to išlo ešte ďalej, lebo môj hlad po poznaní bol stále väčší a silnejší, ale povinnosti v zamestnaní ma limitovali. Rokmi sa nahromadili poznania aj z oblasti výživy, kvantovej metódy, metódy Pranic healing a končilo to psychosomatikou. Bolo to 9 rokov nabitých informáciami, skúsenosťami a prežitím. Aj napriek tomu všetkému mi najviac prirástla k srdcu NUMEROLÓGIA a cez ňu pohľad na VZŤAHY.

Keď som počula slovíčko NUMEROLÓGIA, hneď mi naskočil pocit, že je to niečo tajuplné, zakázané, spájalo sa mi to s veštením. Keďže som vždy milovala zakázané veci, tak som neodolala výzve nahliadnuť do tajov tejto, ako to moja lektorka nazvala, VEDY  VYVOLENÝCH.

Keď som sa dozvedela, že pôjde o rovnice, počty, čísla, moja reakcia bola: “Fuj“, …“Nechcem“, búrilo sa vo mne všetko a už to vyzeralo, že sa vzdám. Chvalabohu,  moja detská zvedavosť, ktorá mi zostala až do dospelosti, mi zabránila to celé vzdať, keď ma oslovila významná medzinárodná lektorka z Budapešti. Profesorka, pôsobiaca na dvoch maďarských vysokých školách, autorka viacerých kníh ma požiadala, aby som jej organizačne pomohla so Školou numerológie.

NUMEROLÓGIA A POHĽAD NA VZŤAHY A ŽIVOT

Ani neviem ako, ale slovo dalo slovo, bola som súčasťou procesu v ktorom sa všetko točilo okolo čísiel. Keď mi lektorka začala vysvetľovať  pôvod numerológie, od údivu som zabudla aj dýchať. Prastará veda, pochádzajúca z bájnej Atlantídy, bola pre mňa veľkým lákadlom. Rovnako bolo veľkou výzvou  nahliadnuť do tajov Pytagorovho štvorca, ktorý nazerá až do hlbín duše a pomôže odhaliť i to, čo je navonok schované.

Chcela som spoznať lepšie seba, odhaliť i to, o čom som doteraz nevedela, vytiahnuť na svetlo svoje silné stránky, prijať slabé miesta a využiť naplno schopnosti, o ktorých som niekde v hĺbke duše tušila, ale nedokázala som o tom otvorene hovoriť. Chcela som seba, ako bytosť v celej svojej plnej kráse prijať a spoznať takú, aká v skutočnosti som. A to preto, že  som sa často snažila nosiť rôzne masky, aby som bola vždy dokonalá, žiadaná , bola na výslní, jednoducho, aby ma mali radi.

Bol to trochu iný pohľad na seba, na vlastný život.

Čísla odhalil aj tie najhlbšie tajomstvá z útrob mojej duše a celej bytosti v plnej kráse.

Numerológia bola práve tá, ktorej vďačím za to, že  mám teraz iný pohľad na čísla, na seba a svoje okolie. Ten, kto sa nikdy nestretol s numerológiou, si ani nevie predstaviť, čo všetko sa dá vyčítať o charaktere osoby. Niekedy sa to zdá, že sú to  čáry, máry,  ale ja som veľmi rýchlo pochopila, že toto prastaré učenie pochádzajúce z čias Atlantídy,  ktorého tvorcom bol Pytagoras, mi dávalo zmysel a ukazovalo pravdivosť učenia.

Ak sa pýtate : „ Ten matematik Pytagoras, ktorý dal svetu Pytagorovu vetu“?

Moja odpoveď znie : „Áno, práve ten zostavil Pytagorov numerologický štvorec“. Dlhé roky sa o tomto učení nesmelo ani hovoriť, a už  vôbec nie praktizovať ho. Táto veda patrila v minulosti k tajným a zakázaným vedným odborom, ktoré boli tabuizované.

Postupne, ako som sa učila prijímať svoje pozitívne i negatívne charakterové vlastnosti, verte mi, že nebolo mi to jedno. Pytagorova mriežka mi dala odpoveď na otázku :

„Prečo sa v živote neviem rozhodovať?“ alebo „Prečo  stále niečo budujem, a potom sa mi to zrúti ako domček z karát?“

„Prečo som ako dieťa stále bola na čele skupiny?“  a  tiež  „Prečo som sa hrávala na princeznú?“

Dozvedela som sa, prečo som mala v detstve kardiovaskulárne ochorenie a prečo som taká precitlivelá. Dostávala som sa do situácie, keď sa celé moje vnútro búrilo. Bolo to len moje ego, ktoré nechcelo prijať, čo sa mu nepáčilo, ale ja som vedela, že je to dôležité poznanie. Často som si aj poplakala, keď som pochopila, že som žila roky v nevedomosti a omyloch, do ktorých som sa vďaka výchove svojich predkov dostala.

Vôbec im to nezazlievam, lebo viem, že robili najlepšie, ako to vedeli. Veď aj my robíme všetko tak, ako najlepšie vieme.

Postupne sa mi oči otvárali a ja som sa na seba začala pozerať inak.

Sama seba som prijímala takú, aká som, nielen po fyzickej, ale aj po emocionálnej a mentálnej stránke. Neskôr som to, čo som dovtedy vnímala ako slabosť, začala využívať vo svoj prospech a v prospech iných. Začala som naplno rozvíjať svoje  nové schopnosti a zúročovať ich v každodennom živote.

Zamilovala som si čísla, ich vlastnosti a energie, znamenia, živly, ktoré sa v nich skrývajú. Je to energia čísla, ktorú nevidíme, iba cítime. Milujem číselné rovnice, ktoré sú veľmi dôležité, aby človek pochopil svoju životnú cestu a obdivujem dokonalosť Pytagorovho štvorca, a tým aj dokonalosť ľudského stvorenia.  A vďaka číslam milujem seba, pretože som pochopila ich podstatu. Už sa nemusím búriť a stavať na zadné.

Aj keď som odhalila vo svojom charaktere niečo, čo sa mi až tak veľmi nepáčilo, ale učila som sa to prijímať. Čísla mi odhalili  i to, o čom som ani netušila, len niekde v hĺbke som cítila, ale nebola som si tým istá. Vyniesli na povrch, čo bolo hlboko skryté,  pomohli mi pochopiť seba v plnej kráse a celistvosti.

Pomohli mi  nájsť  MOJE DRUHÉ JA, ktoré hlboko driemalo ako Šípková Ruženka, ktorá čaká, kedy ju prebudí princ a bude znovu šťastná.

Vďaka numerológii a číslam vnímam ľudí inými očami. Zistila som, že ak človek žije v súlade s božským  vedením a riadi sa svojim vnútorným hlasom, tak aj choroby a nešťastia majú STOP.

Pochopila som, čo v živote nechcem,  smerujem k tomu, čo chcem a po čom túžim. Keď sa ma raz opýtal spolužiak : „Vieš čo chceš?“, veľmi ma nahnevala táto veta!   Vtedy som vôbec nevedela … Až čísla mi otvorili oči.

Každý máme svoju cestu a nie je totožná s cestou iných ľudí,  aj keď sa nám  možno naša  nepáči a radšej by sme kráčali inou. Preto najprv spoznajme pomocou čísel  tú svoju, aby sme ňou mohli vykročiť správne.

A výsledok? …… BYŤ ŠŤASTNÁ!

NUMEROLÓGIA je to, čo ma robí šťastnou, keď vidím, že čísla neklamú a vedia pomôcť v sebapoznaní a  vo vzťahoch mnohým ľuďom.

Keďže viem, že mojou cestou je učiť sa a učiť iných, odovzdávať im svoje poznatky a  skúsenosti, tak som sa touto cestou vybrala.

Tento príbeh je epizódou z pripravovanej knihy VIERY VARŠOVEJ   „AKO SOM NAŠLA SVOJE DRUHÉ JA“.

Kniha hovorí o tom, ako Ja,  duša, ktorá už od detstva nenávidela matematiku, vnímala ju ako  nočnú moru, vhupla práve do tohoto sveta plného štvorcov,  výpočtov,  čísel, rovníc a rovín. Žeby náhoda? Keďže teraz už viem, že náhody neexistujú, vnímam túto skúsenosť ako perfektne pripravený plán s vopred vypracovaným scenárom, kde režisér dobre vedel, že herec je pripravený.

Viera Varšová

Ste intolerantná/ý? Príďte sa poradiť

Koncerty komorného telesa Hilaris Chamber Orchestra z Bratislavy

0

“Kto chce pochopiť hudbu, nepotrebuje ani tak sluch, ako srdce.“  Titus Livius

Človek môže starnúť a zabúdať na momenty ktoré prežil, ale hudba mu ich vždy pripomenie. „Naša citateľka Andrea Kremser je milovníčka umenia a hudby zvlášť. Čitateľov 40 plus pozýva na koncerty komorného telesa Hilaris Chamber Orchestra z Bratislavy, s ktorým externe spolupracuje.

Cieľom a víziou Hilaris Chamber Orchestra je uvádzať to najlepšie z vážnej hudby, tvoriť a interpretovať hudobné diela tak, ako to autor chcel, a dať ľuďom na koncertoch nevšedný zážitok. Dnešná konzumná doba vytvorila z hudby módny trend ochudobnený o hĺbku posolstva. 

Orchester  HILARIS chce ukázať, že hudba je výnimočný dar, s ktorým treba zaobchádzať s rešpektom a pokorou, aby nestratila svoj pôvodný význam a aby oslovovala poslucháčov hladných po duševnom zážitku.

V interpretácii všetkých členov orchestra je počuť priamo ich dušu a srdce. Majú za sebou množstvo koncertov doma i v zahraničí, vydali debutové CD a majú svojich verných fanúšikov. Chcú sa však so svojim umením podeliť aj s novými fanúšikmi.

Advent s hudbou

Aktuálna pozvánka je v predvianočnom čase nanajvýš aktuálna. Andrea hovorí: „Pre veľký záujem v minulom roku sa manažment orchestra rozhodol opäť zorganizovať koncert v adventno-vianočnom duchu.  Diela barokových velikánov  zaznejú v nedeľu 24. novembra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. 

V roku 2018 sa vypredali dva koncerty, preto aj tento rok budú dva v ten istý deň. Neskorší, so začiatkom o 18.00 je už vypredaný.

Na popoludňajší o 15.30 sa ešte dajú vstupenky kúpiť. Pod vedením umeleckého šéfa Alana Vizváryho pripravil orchester pre bratislavské publikum Trojkráľový koncert, ktorý sa uskutoční v pondelok 6. januára 2020 o 18:00, rovnako v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. 

Program koncertu, ktorého podtitul je „Večer Straussových valčíkov“, tvoria valčíky a polky dynastie Straussovcov.“

My z redakcie 40plus rozhodne odporúčame stráviť čas v príjemnej spoločnosti hudobných velikánov a skvelých interpretov!

Za inšpiráciu a informácie ďakujeme Andrea Kremser

Pravý Slovenský folklór z regiónu Tatier

0

Keď ste sa doteraz nestretli s článkami o folklóre a zvykoch našich predkov, práve vám sú určené nasledujúce riadky.

Našim cieľom je osveta v širokých vrstvách, odborníci si isto nájdu podrobnejšie zdroje informácií. My budeme radi, ak z našich článkov načerpáte základné informácie o našom krásnom Slovensku, jeho zvykoch, obyčajoch a kultúre odievania.

Pravý Slovenský folklór z regiónu Tatier

Ak by sme sa vybrali pred sto rokmi pod vrcholce Tatier, našli by sme tam plnokrvný živý folklór v obliekaní, ale aj vo zvykoch. Tatranská príroda vie byť drsná, ale aj zázračne krásna. A takto by sa dalo pomenovať aj premietnutie tunajších podmienok do ľudových zvykov. A kde inde začať ako v Štrbe?

Prvé dochované zmienky o obci pochádzajú z roku 1280. Pôvod terajšieho názvu Štrba nebol zatiaľ objasnený. Predtým používaný názov Czorba pravdepodobne súvisí s jej polohou – štrbinou medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami.

ABY BOLO BIELE

Bielenie patrilo k bežným pracovným činnostiam, hlavne v letných mesiacoch. Bielilo sa tak, že sa plátno rozprestrelo na slnku a polievalo sa vodou. Ženy na snímke majú oblečené jednoduché nezdobené oplecka, modré jednoduché farbené plátené zástery.

PRÁCA NA POLI

Práce na poli sa striktne delili  na mužské a ženské. Muži mali na starosti kosenie lúk, prácu v lese, oranie, i zváženie úrody a, sena. Ženy hrabali a starali sa pri prácach o jedlo a  malé deti, ktoré spali v poľných kolískach. Staršie deti už zapájali do  práce. Nosili vodu, zbierali klásky po žatve.

 

Samozrejme, že k práci na poli si obliekali  jednoduché krojové súčasti z domáceho ľanového plátna. Muži košele so širokým rukávom a širšie ľanové letné gate, ženy mali jednoduché oplecká a sukne i zastery zhotovené z praktickejších látok, ako napr. barchet či kartún.  Často však využívali aj staršie sviatočné krojové súčasti, ktoré už boli opotrebované, zničené… Tak ich ešte donosili a zodrali pri prácach.

PÁRAČKY

Páračky patrili k Štrbe od nepamäti. V princípe sa tu dozvedeli ľudia o poslednom dianí za rok. Ženy čistili perie, muži, ak sa vyskytli, tak väčšinou na páračkách boli „prísediaci“.  Ponúkali pálené alebo vymýšľali kulehy. Napríklad  hodili do peria vrabca a ten narobil paseku, kým ho vyplašeného, lietajúceho po miestnosti, chytili a pustili von.

Základom výbavy pre každú nevestu totiž boli hotové periny. Keďže v tomto kraji boli mnohodetné rodiny, tak každú chvíľu bola potrebná nová výbava. A tak sa páralo a páralo…

DUCHNY DO DOMU

Prenášanie perín  – „duchien“ do nového domova nevesty bola záležitosť žien „periniarok“.  Duchny prenášali buď takto osobitne, previazané ľanovou plachtou cez chrbát, alebo spoločne aj s ostatnou výbavou na voze. Sprevádzala ich rezká muzika. Ženy šli  so spevom a prizerajúcim sa na ulici ponúkali pálené a drobné koláče.  K tomuto obradu prenášania perín samozrejme patrilo aj príslušné ustrojenie, úprava a pokrytie hlavy. Periniarky zo Štrby majú kroje takmer bez výšivky a špeciálne na tento obrad si obliekali aj biele zástery.

Pravy Slovensky Folklor region Tatry

Ustrojenie periniarok, príprava na  prenášanie duchien, so  spevom do nového  domova nevesty.

Periny - Pravy Slovensky Folklor region Tatry

REGRÚTI SA LÚČIA

Mládenci – povolanci na povinnú vojenskú službu. Ich znakom  sú regrútske perá a drevený vojenský kufor. Chlapci sa zgrupovali, po ceste spievali a spoločne sa odobrali na najbližší „Cug“

Po ceste sa potom porozchádzali do kasární

DÁTE JU ZA NEVESTU?

Pýtanie nevesty. Ženíchovi sú nápomocní družbovia, aby presvedčili mamku a otca aby pustili dcéru s nastávajúcim do nového gazdovstva, kde pre mladú ženu začína nový život. Vo väčšine regiónov odchádzalo dievča, teda budúca manželka, na gazdovstvo manžela a jeho rodiny.

SVADBA

V deň svadby prišiel ženích a jeho družina vypýtať nevestu od rodičov a požiadať o ich požehnanie. Svadobní rodičia z oboch strán udelili požehnanie krížikom na čelo a tak vlastne vyprevadili nevestu  i ženícha. Až  potom sa odobrali na samotný obrad do kostola, kde mladému páru udelil požehnanie kňaz.

Pravy Slovensky Folklor region Tatry

V obci sa narodili aj významné osobnosti, ktoré majú odhalené na príslušných budovách obce pamätné tabule: Dr. Juraj Curiani, osobný priateľ J.A. Komenského, Dr. Ľudovít Markušovský – objaviteľ nosového zrkadla, Pavel Tomko – básnik a aktivista v celoslovenskom hnutí ev. mládeže, Dr. Peter Švorc, významný etnograf a múzejník.

V obci tiež pôsobili a tvoria súčasť jej dejín:
Miloš Janoška, učiteľ, propagátor turistiky v Tatrách, autor prvého turistického sprievodcu pre túto oblasť, národný umelec Eugen Suchoň – hudobný skladateľ, národný umelec Martin Benka – maliar.

Z pôvodných architektonických pamiatok v obci nájdeme ev. a.v. kostol z roku 1784, rím. – katolícky kostol sv. Ondreja z roku 1844, zachovala sa aj pôvodná štrbská drevenička, zrubová stavba, ktorá bola vyhlásená za chránenú kultúrnu pamiatku. Spolu s lokalitou Šoldovo – zaniknutou stredovekou osadou a pamätníkom SNP „Smútiaca mať“.

Foto k článku Pravý Slovenský folklór z regiónu Tatier: Martin Habánek

Na texte spolupracovali: Zuzana Tajek Piešová, Monika Macháčková, Martina Valachová

Počasie Slovensko

Slovakia
overcast clouds
16.2 ° C
17.6 °
16.2 °
23 %
3.8kmh
93 %
So
15 °
Ne
15 °
Po
16 °
Ut
17 °
St
13 °