Klubová scéna poskytuje priestor pre intimitu, komunikáciu, zdieľanie, hĺbku a intenzitu. Opäť v Bratislave, alebo kúsok za ňou v Devíne sa na Vás teší štvorica hudobníkov.
Obsadenie:
Lucia Lužinská- spev, looper, woodpack
Boris Čellár- gitara, woodpack
Valér Miko -klavír, klávesy
Igor Ajdži Sabo- perkusie
Žáner: jazz, groove, worldmusic
Lucia Lužinská prešla prostredím divadelných muzikálov, Radošinského naivného divadla, cez vlastné popové nahrávky, aj jazzové albumy, veľa cestovala, až sa udomácnila v jazzovom žánri. Láska k hudbe, joge, objavovaniu ju vedie ďalej a tak stále experimentuje, v súčasnosti najmä s looperom a vdychuje hlas, vlastne melódie a aranžmány napríklad indickým mantrám., popovým a ľudovým piesňam.
Koncerty skladá z kúskov všetkého, čo má rada a jej neustála hravosť dáva priestor zachyteniu neopakovateľného daného momentu.
Aj preto sa obklopuje zrelými a tvorivými hudobníkmi.
Boris Čellár Quintessence – Stretnutie hudobníkov s vyzretým a svojským názorom na hudbu, ktorých spája vzájomný rešpekt k individuálnemu hudobnému cíteniu, láska k jazzu, k svojim koreňom, k imprivizácii, k objavovaniu nových možností a vzájomne rezonujúci ľudský rozmer.
Na koncerte odznie zmes známych jazzových štandardov, energických groovových originálov, vlastných kompozícii, úprav popových piesní a to všetko popretkávané fragmentami ľudových nápevov a detských riekaniek.
Sú dni, keď sa vám nechce nič. Aleže vôbec. A nieto ešte variť. Čo jesť v takej situácii?
Ako jesť zdravo, keď sa vám nechce variť?
Aké riešenia najčastejšie volíte vy?
1. Nejete vôbec nič a neriešite to. Až kým vás nezaskočí vlčí hlad a potom zjete za troch.
2. Siahnete po niečom rýchlom čo nájdete okolo (krekry, čipsy, pečivo, atď) a ani neviete, že kedy sa to stalo. Zjedli ste všetko.
3. Dáte si úplne nezdravú alternatívu, ktorá vám ide najviac na chuť (sladkosti, alebo fast foody).
4. Snažíte sa napriek tomu, že sa vám nechce pripraviť alebo kúpiť niečo výživné.
Napíšte do komentáru na facebooku alebo dole pod článok vaše číslo. Celkom ma to zaujíma.
Kto ste sa dopracovali k riešeniu č.4, tak klobúk dole. Zaiste viete, že sa budete definitívne cítiť lepšie. Musíte sa síce prekonať, ale v závere to stojí za to. Však?
Ja som sa naučila, že základ je vybudovať návyky, ktoré nás v ťažkých situáciách podporia a nie ešte viac položia.
Lebo ruku na srdce. Koľkokrát za týždeň sme v situácii, že nestíhame? Že sa nám nechce? Ak vždy podľahnete skratkám a zaženiete hlad niečim nezdravým, tak problémy nedajú na seba dlho čakať. A potom mnohí hľadáte ďalšie skratkovité riešenie. Napríklad diétu – ideálne schudnúť do 14 dní. Koľko takých situácii stále zažívame? Naše telo je pod vplyvom rýchlej doby vo veľkom strese. Ak mu neposkytujeme to, čo ho posilní a upokojí ( a sem vyvážená strava rozhodne patrí), tak si kopeme vlastnú jamu…
Že komu sa to chce a mal na to čas?
Súhlasím. Aj ja som sa to musela naučiť a učím to aj mojich klientov. Niektorí pristúpia na nové návyky a niektorí nie. Preto sú aj výsledky/resp. dôsledky rôzne.
TIP, ktorý funguje.
Keď nemám náladu, prípadne nestíham a najradšej by som sa „napchala“ čokoládou, snažím sa voliť zdravú alternatívu. Znamená to, pripraviť si pochúťku trochu inak. Alebo ísť do obchodu a kúpiť si niečo zdravšie. V žiadnom prípade nezvyknem riešiť situáciu fast foodom. A neodporúčam to ani vám.
Príprava zdravého jedla nemusí trvať hodiny. Stačia napríklad veľké šampiňóny, syr halloumi, paradajky, trochu oregána – zapiecť v rúre a do desať minút máte hotovo.
Ako jesť zdravo, keď sa vám nechce variť?
Nela Sullens
Chcete sa naučiť zdravým návykom? Pridajte sa k nám už o 2 týždne – posledné 2 miesta máme voľné…
Zuzana Balašovová Donátová pracuje ako sociálny terapeut v dome pre seniorov. Za svoj život si prešla rôznymi povolaniami. Neskôr si urobila vysokú školu sociálnej práce a čo je výnimočné, naozaj sa tejto práci aj venuje. A s láskou. Okrem toho napísala krásnu a citlivú knihu z prostredia domu seniorov. Dnes sa s nami podelila o 3 krátke zamyslenia.
Raz
Ak niekto povie, že písanie o starých ľuďoch je smutné a depresívne, možno by bolo správne sa zamyslieť, či nie je depresívny on sám. Svet je len taký, ako ho dokážeme vnímať. A to nielen zmyslami, ale aj postojmi, ktoré si počas života tvoríme. Mladosť je svieža, dospelosť rozmanitá a staroba neexistuje?
Nie, nie, nie …
Ona vždy bola a je.
Ale ako sa dokážeme na ňu pozrieť, ako sa dokážeme s ňou vyrovnať, záleží len na nás.
Odložení
Sme „odložení“, keď sa ocitneme v domove sociálnej starostlivosti? Možno sme len v období nesamostatnosti premiestnení na iné pohodlnejšie miesto.
To najdôležitejšie zostáva s nami.
Vlastný postoj k životu, srdce zaplnené milovanými a mech spomienok večne žiariacich v našom vnútri.
Za slovami
Drobná útla žienka s plavými vlasmi.
Akoby sa strácala v priestore mohutného invalidného vozíčka. Pôsobí pokojne s často zamestnanou rukou, ktorá túži niečo držať, stískať a túliť v náručí.
Pozerá sa jasne a s milotou v tvári, ktorú nevytratila za tie celé roky svojho života.
Neustále je v polohlasnom dialógu s niekým z jej sveta. S niekým zo sveta spomienok v ktorých sa rozprávajú, plánujú a mlčia.
No poďme, s úsmevom zdôrazní, keď ju vítam v spoločenskej miestnosti.
„Už odišli? A poďme tam,“ nesúrodé sú jej vetné spojenia a slová akoby náhodile vytrhnuté z tajných myšlienok. Spolu navzájom nedávajú zmysel.
Len útla drobná pani s plavými vlasmi pozná ich význam.
Usmieva sa a s pomocou stratených slov informuje okolitý svet, že je spokojná. Spokojná a usmiata vo svojom svete, ktorému cez jej vyrieknuté slová nie je rozumieť.
Možno nie sú ani tak dôležité, ako pocit, ktorý ich poháňa.
Aj vy dostávate v poslednej dobe do messengeru správy od priateľov, ktoré ONI neposielali? Na vine môže byť aj slabé heslo a zabezpečenie…
Aktualizované 26.09.2020!
„Hackerský program, ktorý Ti akože umožňuje sledovať Tvojich sledovateľov na FB. Jasné, že sa musíš do ich programu prihlásiť. To je pasca. POZOR ukradnutú kamarátku nechali medzi mojimi priateľmi a rozosielajú mne a jej priateľom správy v jej mene…,“ píše naša čitateľka Karolína.
O to, ako si zabezpečiť telefón a počítač sme robili rozhovor s odborníkom. Oplatí sa ho vypočuť…
DÔLEŽITÉ!!! ROZHOVORY môžete počúvať aj priamo tu. Stačí kliknúť na PLAY. ( ak počúvate na telefóne, v nastaveniach si zadajte Display a jas na vypnutie NIKDY – inak vám po pár sekundách nepôjde zvuk! Ideálne je byť na prehliadači CHROME (explorer niekedy nefunguje). Alebo si vypočujte v aplikáciách Spotify, GooglePodcast, Apple podcast…
Rozprávali sme sa o bezpečnosti a v rozhovore nájdete odpovede aj na tieto otázky…
Ako si zabezpečiť telefón proti hackerom?
Môžu vám ukradnúť data, identitu či dokonca vybieliť bankový účet?
Ako sa brániť a na čo si dávať najväčší pozor?
V rozhovore s Patrikom Cvengrošom som sa rozprávala aj o tom, ako má vyzerať správne heslo. Tiež aj o tom, že otváranie telefónu len na odtlačok prsta vás vie dostať do problémov.
Prečo je rozumné používať na ukladanie dát a fotiek cloud? Ako si ho zabezpečiť?
Vedeli ste, že väčšinou je heslo do wifi meno osoby, ktorá tam býva?
Alebo číslice 123, alebo 369 či 000? Skúsený človek prelomí heslo prakticky na počkanie.
Vypočujte si rozhovor. Ak budete mať pochybnosti, ako si zabezpečiť telefón proti hackerom, kontaktujte Patrika na www.board.sk
V marci Bratislava privíta tibetského duchovného majstra Riponche Tulku Lamu Lobsanga, ktorý bude viesť dvojdňový seminár na tému Sila lásky a prijatia. Vďaka Klubu Maitrí, a Janke Suškovej, ktorá Lamu Lobsanga na Slovensko pravidelne privádza, sme mali možnosť spýtať sa za vás, ako láska môže ovplyvniť náš život.
„Myslím si, že 21. storočie, je storočím pravdy. Ľudia rozlišujú medzi tým, čo je pravda a čo pravda nie je. Pravda je veľmi dobrá, určite z filozofického hľadiska áno. Ale v každodennom živote, možno pravda nestačí. Nestačí na to, aby sa spoločnosť zharmonizovala, aby rodiny boli šťastné, aby človek bol šťastný. Vyplýva to z podstaty pravdy – pravda je pevná, nie je flexibilná. Naše ľudské životy sú však nepredvídateľné, plné neustálych zmien.
Preto si myslím, ak sa chcete cítiť šťastný, potrebujete praktizovať lásku. Pretože láska je flexibilná, viac otvorená než pravda. V našom 21.storočí sa veľa sústredíme na pravdu a oberáme sa o flexibilitu. Preto potrebujeme lásku, vďaka nej sme viac flexibilní. Aby sme boli šťastní, potrebujeme praktizovať lásku.“
Tulku Lama Lobsang prichádza na Slovensko pravidelne a za roky, ktoré tu vedie semináre, spoznáva aj našu slovenskú náturu.
Vníma nás ako skôr plachých ľudí, ktorí sa zaujímajú o to, v čom tkvie zmysel života, hľadajú svoju úlohu na tomto svete, svoje poslanie. V marci na Slovensko zavíta už po jedenástykrát. V téme Sila lásky a prijatia sa dotkne mnohých tém. Nás zaujalo okrem iného aj to, čo sa deje s našim egom, ak nepraktizujeme lásku. A čo sa deje s nami, našimi životmi. Vedeli ste, že: „Ako rastie naše ego, čím viac sa s ním stotožňujeme, tým viac potláčame lásku negatívnou emóciou. Bez lásky nie sme schopní vidieť krásu človeka, prírody, predmetu či miesta.“ hovorí Tulku Lama.
Ako zvládať svoje ego, byť šťastný a vpustiť do života viacej lásky? Existuje určite viacero spôsobov. My vás pozývame na dvojdňové stretnutie s tibetským duchovným majstrom, ktorý tvrdí, že „Najdôležitejšou skúsenosťou nášho života je prežiť čistú lásku. Vďaka tejto skúsenosti bude mať náš život zmysel a stane sa vzácnym pokladom.“
Je utorok večer. Pozerám diskusie a píšem status. „Prosím vás, spojme sa. Nechcem už pozerať na 2 jamky v lícach + fašistu. Do minúty desiatky komentárov.
Takto to je, milí moji. Ja som za zmenu.
Vediem tento portál rok a pol a dávam mu všetko. Píšeme len originálne články a príbehy. Nedávame sem predpoveď počasia ani horoskopy. Nedávame sem tlačové správy.
Áno, mohli by sme si naháňať čítanosť. Ale ja to takto necítim.
ALE.
Cez víkend som predsa len publikovala tlačovú správu „Nie v našej krajine“ – pretože za iniciatívou stoja slušní ľudia a potrebujeme sa spájať v upozorňovaní na možné ZLO. A v nedeľu som si dovolila publikovať správu, že prezidentka bude mať svoju vlastnú reláciu.
No to som si dovolila.
„Ty ideš riešiť na portáli politiku?“
Prišli hneď otázky v Messengeri…
No nejdem…ale toto som chcela publikovať a podporiť. A tak som to urobila.
Vieme sa navzájom podporiť a akceptovať?
Chcem poprosiť všetkých, aby sme tieto posledné dni vydržali a skúsili presvedčiť našich priateľov nevoličov, aby sa postavili a išli voliť. Každý z vás presvedčte aspoň dvoch. Lebo je vás veľa, milí moji, čo nechodíte voliť. Prosím choďte. Lebo aj keď vás politika nebaví, slobodu si treba vážiť a chrániť. Lebo je dôležitá a dejiny ukazujú, že vôbec nemusí byť samozrejmosťou…
Prosím nehádajme sa medzi sebou. Je mi ľúto, keď vidím vzájomné útoky medzi nami, voličmi tzv. demokratickej opozície…. Prosím, nerobme/nerobte to.
Koho voliť do parlamentu v 2020?
Idete voliť Matoviča? Mne to nevadí. Igor je, aký je. Ale odmakal toľko, ako nikto iný. Že nie je dostatočne obratný v komunikácii? Že zadrie volovinu? Kto niekedy „nezadrie“?
PS SPOLU má vysoké ambície. Ale strana je tu len pár mesiacov. Buďte pokorní. Nepáči sa mi, keď mi niektorí PS SPOLU voliči do Messengera píšu, že Matovič je šašo. A treba voliť PSko. Načo to je dobré? Načo? Veď máme byť potom neskôr SPOLU. Či?
Ak chcete voliť Za ľudí – voľte ich. Je tam zopár super ľudí, za ktorých by som dala ruku do ohňa. Napríklad aj Martin Kasarda kandiduje (aj kvôli tomu nemá čas písať ku nám rubriku S knihou v posteli a dal si prestávku..)
SASka? Vždy som ich volila. Sklamali ma párkrát. Ale nehádžem ich cez palubu. Nehádžte ich ani Vy, keď to tak cítite. Nájdite si tam svojich 4 ľudí a hybajte. Keď sa nič do soboty nezmení, asi im dám šancu. Ešte raz…
Ste voliči KDH? Výborne. Aj tam je veľa schopných ľudí. Ja osobne vnímam pozitívne najmä niektoré ženy v KDH. Myslím, že budú vedieť spolupracovať v rámci možnej koalície.
Boris je kapitola sama o sebe (najmä po hlasovaní v utorok) – ale nebudem útočiť na nikoho, kto ho volí. A aj na jeho kandidátke sú niektorí schopní ľudia.
Som zvedavá na výsledok. Som napätá. Cítim však silnú potrebu spájania.
Niekedy mi je ľúto, že už ASI nebudeme počúvať ANI VIZUÁLNE a ani CHSKÝM (teda modlím sa za to…)
Nech volíte akúkoľvek stranu z tzv. demokratickej opozície, je to skvelé. A podporte v tom aj kamarátov. Nepresviedčajte ich, že tá vaša voľba je tá naj. Buďte vďační.
Lebo vaši priatelia by mohli voliť aj tých, ktorých meno „sa nevyslovuje“.
Napríklad:
ZA-VE-DIE-ME-PO-RIA-DOK… hm?
Alebo „nech žije vodca“.
Alebo „z huby riť“…
Či „smutné oči“…
„A dve jamky!“ To ani pomyslieť…
Zakončím to celé príhodou, ak dovolíte.
Keď som bola v puberte a bývala som na dedine, nútili ma chodiť do kostola. Nechcela som. Musela som. Lebo tak to bolo.
Viete, kde som trávila tú hodinu? Za kostolom. A tam som sa naučila fajčiť. Cigareta ma odvtedy sprevádza celý život.
Aj na základe toho viem, že nútiť niekoho do niečoho je o ničom, lebo aha – čo sa môže stať…
Aby som mohla vychutnať cigaretu, tak väčšinu života behám a stravujem sa zdravo. Pretože balans musí byť… Ale za kostolom, tak tam to celé začalo. Fajčím väčšinu života a chutí mi to, ale do kostola nechodím a ani neplánujem.
Ale prisámvačku, asi sa teraz tri dni pomodlím. Za zdravý rozum. Za zmenu.
Zora Puškáčová je hlava kreatívna. Niektoré slogany ešte ani nie sú vyrieknuté a ona už na ne má hotovú grafiku a tlač. Takto vyobšívala už mnohých a nás zaujímalo, kam na to dievka chodí?
Všetko je zo života. Snažím sa vyjadriť, ako sa cítime – ja, moji blízki, priatelia, zákazníci… v podstate nejako okľukou odrážam celospoločenskú klímu. Chodím stále s ušami na stopkách a veľkým telefónom „Note“ s elektronickým perom po ruke… ak ma niečo napadne alebo začujem, rýchlo zapisujem! Moja krátkodobá pamäť je na tom dosť mizerne, lebo som v neustálom pohybe medzi firmou, deťmi, telefonátmi a miliónompäť ďalších úloh a čo si nezapíšem, o pár minút si nespomeniem.
Zorka, kedy prišiel prvý nápad zamotať do tlače tričiek a hrnčekov politiku?
Prvé ošuchnutie sa o politickú tému bolo minulý rok na Valentína, keď som spracovala hlášku: „Si božsky krásna a zaslúžiš si hýčkanie a opateru.“ Stal sa z toho hit!
Krátko na to som si uvedomila, že som si osvojila hlášku „Ja si to užívam, ja sa cítim dobre“ a veľmi rada ju v ironickom duchu používam. Skúsila som aj tú – a ľaľaho, ľudia si to pýtali!
Aby sme mu úplne nekrivdili, strihla som ti to raz aj takým tým nepekným zeleným smerom s farbou, ktorej súradnice R,G,B sú (14,88,00) a vzniklo z toho toto:
Ktorý bol zatiaľ najúspešnejší vizuál v dejinách tvojej tlače? O čo majú ľudia najväčší záujem?
Úplná topka je „Čistá psychiatria“. Druhé miesto – „Jak u debilov“. Tretie miesto – „Svätý pokoj“. A za nimi nasledujú práve tie politické „Ja si to užívam, ja sa cítim dobre“, „Chskym“ a „Ľudia otupejvájú“. Aj „Bozkávam vás všade“ je hit, ale je v predaji ani nie mesiac, tak to ešte neviem vyhodnotiť.
Ktorý je tvoj najobľúbenejší a ako si k nemu prišla? K nápadu myslím…
Vždy, keď dostanem takúto otázku, príde mi to ako keby som mala rozhodnúť, ktoré zo svojich detí mám radšej. Grafických „detí“ mám momentálne okolo 350 a ten výber je čoraz zložitejší. Ak by to mal byť politický dizajn, tak jednoznačne tento:
Vieš povedať ako dlho také tričko vydrží? Predsa len, pranie asi tlači nepospieva. A niektoré slogany možno politici aj „urieknu“… Máš zakomponovaný aj boj s čiernou mágiou?
Na povery, urieknutia a podobné veci neverím. Nedávno som počula taký milý vtip – že čo znamená, keď ti cez cestu prebehne čierna mačka? No že niekam ide.
Každé tričko s potlačou je kúsok, ktorý prejde mojimi rukami a zaslúži si náležité hýčkanie a opateru. Znamená to: prať na 30 stupňoch, postačí rýchly program 30-40 minút, netreba žváchať dve hodiny na 1400 otáčkach ako froté uteráky a potom šup-šup pekne zavesiť. Nedávať do sušičky! Ani vizuálne!
Máš už premyslené čo s touto tvojou formou obživy, keď náhodou voľby dopadnú šťastlivo? Lebo Dankoviny nám vyzerá načisto zmiznú…
V tomto smere mi bude za ním strašne smutno! Ale život ide ďalej a keďže žijeme tam, kde žijeme, určite bude z čoho čerpať aj naďalej.
Terapeutka DARINA SZABO sa venuje viacerým rôznym technikám a metódam. Dnes nám napísala článok, v ktorom zhrnula svoje pocity a dojmy z pobytu na ajurvédskom ozdravnom pobyte na Srí Lanke. Možno vás tento spôsob života a cesty za zdravím osloví.
Konečne som prišla na to prečo…
Prečo niekto potrebuje viac spánku a prečo niekomu stačí menej? Prečo niekto nemusí vôbec cvičiť, a má dobrú postavu, a niekto môže cvičiť aj dvesto hodín, diétuje a nevie schudnúť?
Prečo niekto môže zjesť všetko a nemá žiadne žalúdočné či črevné problémy, a niekto naopak, trápi sa skoro s každým druhým sústom?
Prečo “niekomu niečo je medom a druhému jedom”?
Aj ja som bola iná
Vždy som fungovala úplne inak, ako ľudia z môjho okolia. Čo bolo zdravé pre iných, mne nerobilo dobre. Nemôžem jesť surovú zeleninu a šaláty, bolí ma z nich žalúdok a ťažko ich strávim. Ak spím menej ako 8 hodín, nedokážem normálne fungovať. Ešte lepšie mi robí popoludňajší spánok.
Cvičenie je pre mňa utrpenie, nikdy som z neho nemala radosť. Nikdy som necítila eufóriu z neho, o ktorej všetci tak nadšene hovoria.
Schudnúť? Utrpenie! Keď mám menej kilogramov, ako moja norma 72 kg, tak som úplne bez života.
Nikdy som nechápala svoje výkyvy energie. V jednu chvíľu som hyper-energická a hneď na to absolútne unavená. Prečo sa celú zimu cítim unavená, často mi býva zle, a v lete fičím ako perpetum mobile.
To preto, lebo som vraj VATA-Kapha Dosha.
???
Hmmmm.
Nerozumiete?
Čítajte ďalej.
Odpoveď mi dala ajurvéda
Prvý deň v Ajurvédskom rezorte “Peacock Ayurveda Garden” na Srí Lanke lekár chytil moju ruku, nahmatal pulz, a bez toho, aby som mu čo len jedno slovo o sebe povedala, vysypal môj celý život akoby ma poznal odmalička. Nie je to veštec, ale vzdelaný znalec 5000 rokov starého systému o nás.
Po dvoch týždňoch na ajurvédskom pobyte som pochopila veľmi veľa vecí. O sebe, mojom tele a duši. Prečo funguje ako funguje a čo je pre mňa “konkrétne” dobré. Väčšinu som intuitívne už robila, čo ma nesmierne potešilo.
Ako terapeut vždy začínam od seba. Keď je niečo nové, napríklad procesy alternatívneho liečenia ducha a tela, najskôr si to vyskúšam na sebe. O ajurvéde som počula veľa aj predtým, ale nič konkrétne. Pobyt na Srí Lanke mi otvoril oči, vďaka rozhovorom s miestnymi ajurvédskymi lekármi, ktorí sa o nás denne starali. Chcela by som tento najstarší systém prírodného liečenia na svete, pochádzajúci z Indie, trocha priblížiť aj vám.
Neexistuje jeden správny životný štýl
Rada by som vám podala správu o tom, ako som to prežívala a vnímala ja. Podrobné informácie si v dnešnej dobe ľahko a rýchlo vygooglite. Alebo si prečítajte túto knihu: Ayurveda and Panchakarma (Sunil Joshi), ktorá úplne jednoducho a zrozumiteľne vysvetľuje základy. Obsahuje aj test, pomocou ktorého môžete zistiť, aký ste a čo je pre vás dobré. I keď je len v angličtine, verím, že existujú podobné knihy preložené aj do slovenčiny.
Ajurvéda je v doslovnom preklade “náuka o živote“ (zásady zdravého spôsobu života). Pod jeho krídla spadá joga, meditácie, masáže, strava, spánok a zdravý denný život. Nie je pre každého rovnaký, podľa toho, aká Dosha sme. Dosha znamena “prirodzená vlastnosť”, “povaha”, “nátura”, “charakter”, “podstata”.
Sú tri: Vata, Kapha, Pitta. Buď sme len jedno, alebo kombinácia dvoch, ale vždy jedna Dosha je dominantná. Každá Dosha, alebo kombinácia, potrebuje niečo iné na to, aby mala zdravý život. Neexistuje jeden všeobecný zdravý životný štýl.
Návod na dlhovekosť? Čo to je?
Do dnešného dňa vedci nevedeli odpovedať na otázku, ako je možné, že niektorí ľudia, ktorí žili “zdravým životným štýlom” umreli veľmi skoro alebo mali ťažké zdravotné problémy, a iní žili absolútne nezdravo, a napriek tomu sa dožili vysokého veku.
Každý, kto sa dožil vysokého veku má iný pohľad na svoju dlhovekosť a dôvod, pre ktorý sa dožil viac. Niekto celý život pil a fajčil, niekto ťažko pracoval a je presvedčený, že práve to ho udržalo na živote. Alebo sú skupiny ľudí, čo jedli len špecifickú stravu, alebo žili bez stresu a zhonu každodenného života, mimo rušných miest.
Čo sa s ajurvédou dá liečiť? A ako nás liečili…
Keď mi ajurvédsky lekár pomocou tepu na ruke a kontrolou hrtanu, jazyka, očí a tlaku určil diagnózu, následne navrhol terapie, lieky a stravu na celý pobyt (a, samozrejme, aj rady ako ďalej keď sa vrátim do “normálneho” života.) Vysvetlili nám, že ak chceme tie najlepšie výsledky, mali by sme dodržať všetky terapie a ich postup. Bolo žiadúce, aby sme až do celkovej očisty tela zostali v rezorte. Očista tela je základ, úlohou väčšiny terapií je vyplaviť toxíny. Nič však nebolo zakázané.
Mali sme sa venovať sebe, dodržať ticho. Odchod do mesta alebo na pláž bol možný, avšak nám ho neodporúčali. Telo je pri procese očisty otvorené, a tak ako cez póry odchádzali toxíny z neho von, tak by sa mohli dostať aj dovnútra. Očistu by to skomplikovalo.
Ani kúpanie v bazéne, v mori, alebo sprcha v niektorých momentoch neboli žiadúce. Po niektorých procedúrach sa neodporúčalo opaľovanie na slnku, lepšie bolo zdržiavať sa v závetrí. Teplo je klúčom k mnohým procedúram a pre maximálny výsledok v rezorte nie je klíma ani ľad. Mnohí to nechápu a sťažujú sa. Miesto, kde sme strávili dva týždne, bolo v tropickom lese na kopci, v oblasti s veľmi príjemným podnebím a teplo nám vôbec neprekážalo.
Olej zvnútra, olej zvonka
Olej je ďalším kľúčom ajurvédy. Ako dobre fungujúci stroj, ktorý je poriadne namazaný, celé dni sme sa máčali v oleji. Olej zvnútra, aj zvonka. Ghee olej bol našou dennou dávkou pár dní. Keď vám niekto povedal, že starať sa o seba je vždy príjemné, tak vás klamal. 90% procedúr bolo absolútne užasných a 10% sa dalo v pohode zvládnuť, ale neboli vždy úplne príjemné. Problém bol v tom, že práve tých 10% bolo to najpodstatnejšie pri detoxe a liečbe tela a ducha.
Takže sa neoplatí im vyhýbať. A úprimne? Ja osobne by som tých 10% za nič na svete nevymenila, lebo to, ako sa cítim teraz práve vďaka nim, je na nezaplatenie.
Lekári nás denne kontrolovali, robili pravidelne zdravotné prehliadky a pýtali sa na naše pocity a ťažkosti. Ak bolo niečo naozaj pre nás nepríjemné, tak to odstránili, vymenili, nahradili, skrátili, alebo nás upokojili, že vedľajšie účinky sú normálne (obe sme sa napr. po očistení vyhádzali na tvári. Je to prirodzený výsledok očistenia tela od toxínov.)
Hovorí sa, že ľudské telo má tri inteligenčné zóny. Prvá je náš mozog, druhá je srdce a tretia sú črevá. Od týchto troch centier sa všetko odráža. Ajurvéda pôsobí na všetky tri.
Ženy sú podľa štatistík zodpovednejšie, čo sa týka prevencie. Napriek tomu sa čoraz viac hlásia onkologické ochorenia. Podľa štatistík sa do roku 2040 predpokladá o 100% viac onko ochorení. Rozprávali sme sa s Pavlom Demeterom, primárom oddelenia klinickej a radiačnej onkológie, ktorý sa venuje onkologickým ochoreniam v Nemocnici Komárno a bude aj spíkrom na konferencii Pre zdravie ženy.
Pavel, čím to je, že počet onkologických ochorení stúpa?
„Rakovina“ – ľudový názov pre onkologické ochorenia je tzv. multifaktoriálne ochorenie. Má mnohoraké príčiny, ktoré často nemožno jednoznačne špecifikovať a môže ísť o kombináciu rôznych činiteľov. Najpodstatnejšie sú: genetika, životný štýl, úroveň a spôsob spracovania stresu, životné prostredie, strava, vek. Existujú tvrdenia, že len úpravou životného štýlu a obmedzením expozície karcinogénov z vonkajšieho prostredia by bolo možné znížiť riziko rakoviny až o 40%. Zjednodušene by sme mohli každému faktoru priradiť váhu cca 15-20%.
Karcinogény sú látky vyvolávajúce v bunkách zmeny, napr. zmeny štruktúry DNA, ktoré môžu viesť k vzniku nádoru. Doteraz bolo objavených okolo 3000 takýchto látok a s pokrokom vedy, výskumu a priemyslu toto číslo stále rastie.
So zvyšujúcim sa vekom priamo úmerne stúpa aj riziko výskytu rakoviny. Dôvod je, že bunky potrebujú istý čas, kým sa zmenia – zmutujú a stanú sa rakovinotvornými. A taktiež, čím je človek starší, tým dlhšie je jeho organizmus vystavený karcinogénnym látkam. Tým je následne vyššia pravdepodobnosť genetickej zmeny v bunkách. Na základe toho sa choroba začne rozvíjať.
Genetická predispozícia – genetické mutácie závisia od mnohých faktorov. Môžete sa s nimi už narodiť, to ale ešte neznamená, že sa musí táto predispozícia aj nutne prejaviť. Množstvo ľudí ani nikdy nezistí, že má zvýšenú pravdepodobnosť vzniku rakoviny.
Životný štýl a strava – medzi najdôležitejšie negatívne vplyvy patria: fajčenie, nevhodná strava, nedostatočná fyzická aktivita, nadmerná konzumácia alkoholu, pôsobenie vírusov a infekcií, radiácia, mnohé chemikálie.
Všeobecné odporúčania sú: obmedziť prísun tukov, najmä živočíšnych, pravidelný pohyb, nefajčiť, jesť viac zeleniny, ovocia, strukovín, celozrnných výrobkov, celkovo zvýšiť príjem vlákniny, vyhýbať sa nadmernému pitiu alkoholu, jesť najmä biele mäso a ryby, obmedziť množstvo červeného mäsa, upraviť príjem potravy tak, aby sme sa vyhli obezite.
Často sa stretávam s vyjadrením, že je to zlým nastavením mysle. Čo si o tom myslíte?
Áno, ukazuje sa, že v mnohých prípadoch sa dá pozorovať tzv. psychosomatická závislosť. Neadekvátne vyrovnávanie sa so stresom, nech je akéhokoľvek pôvodu, môže cez „negatívne nastavenie mysle“, najmä ak trvá neúmerne dlhú dobu, viesť aj k somatickým (telesným) prejavom ochorenia organizmu. Nemusí ísť priamo o rakovinu, ale aj o celý rad iných ťažkostí a ochorení.
Aký podiel majú onkoochorenia u žien?
Podľa údajov z roku 2013 zhubné nádory ženských pohlavných orgánov predstavovali okolo 2 200 prípadov ročne, čo znamenalo viac ako 15 % zo všetkých zhubných nádorov u žien. Najčastejšími lokalizáciami sú pritom nádory tela maternice, krčka maternice a vaječníkov. Zvyšné lokalizácie sa podieľali na celkovom počte všetkých zhubných nádorov ženských pohlavných orgánov u žien cca 7 %.
Najvyššiu úmrtnosť spomedzi všetkých gynekologických malignít dosahujú nádory ovária v rozvinutých krajinách a v rozvojových krajinách sa umiestňujú na 2. mieste, po úmrtiach na nádory krčka maternice. Incidencia karcinómu ovária v SR bola cca 16/100 000 a mortalita cca 8/100 000. Najčastejšiu gynekologickú malignitu v SR však predstavujú zhubné nádory tela maternice, celosvetovo sa však v incidencii aj v absolútnych počtoch výskytu umiestňujú až za zhubnými nádormi cervixu.
Čo všetko dokáže prevencia zachrániť?
Odpoveď nie je jednoduchá a jasná. Čiastočne je odpoveď obsiahnutá už v odpovedi na 1. otázku. Zjednodušene je potrebné: vyvarovať sa obezite, venovať sa rôznym fyzickým aktivitám každý deň, zvyšovať svoj denný príjem ovocia a zeleniny, dbať na ich pestrosť, obmedziť príjem potravín obsahujúcich živočíšne tuky, nefajčiť a minimalizovať príjem alkoholu. Hranica množstva alkoholu, teda koľko je ešte prípustné, neexistuje. Je to individuálne pre každý organizmus.
Lístky na konferenciu – budete presmerovaná/ý priamo na web prezdraviezeny.sk
Tieto opatrenia predstavujú primárnu prevenciu. Sekundárnou prevenciou môžeme rozumieť pravidelné preventívne lekárske prehliadky a aktívne vyhľadávanie niektorých nádorových ochorení a ich diagnostika vo včasnom štádiu (skríning Ca krčka maternice, Ca prsníka, Ca kolorekta). Ak sa totiž rakovina zistí, jej prognóza klesá s narastajúcim štádiom ochorenia. Prognóza vyliečenia je cca 85-98% v 1. štádiu, o ďalších 30-40% menej v 2. štádiu, o ďalších 30-40% menej v 3 .štádiu, až po jednociferné číslo v % pri 4. štádiu.
Telesná inaktivita vraj zvyšuje riziko vzniku rakoviny hrubého čreva, prsníka, tela maternice a prostaty. Môže pohyb pomáhať prevencii?
Áno, o tom že pohyb výrazne znižuje úmrtnosť na nádorové ochorenia hovoria aj viaceré štúdie. Jeden prieskum cca 13 tisíc mužov a žien ukázal, že výskyt všetkých typov rakoviny dosť jasne závisel od nedostatku pohybu. Neaktívni jedinci mali o 300 % vyššie riziko rakoviny. Ďalšia štúdia potvrdila pokles výskytu rakoviny prsníka a ženských orgánov pri pravidelnom, aj keď miernom cvičení. Už polhodinka cvičenia niekoľko dní v týždni môže riziko rakoviny výrazne znížiť.
Aktivita a teda pohyb pri nadbytku kyslíka mobilizuje bunky imunitného systému. Jeden z mechanizmov je uvoľnenie prospešných látok, ako i zmnoženie bielych krviniek. Ďalším mechanizmom je regulácia tvorby pohlavných hormónov pri cvičení. Pri redukcii nádorov hrubého čreva má preventívny význam aj zvýšenie pohyblivosti čreva. Cvičenie zvyšuje hladinu sérotonínu v mozgu, čo je výborné na zvládnutie stresu, napätia a úzkosti.
Niektoré odporúčania týkajúce sa pohybovej aktivity: dospelí minimálne aspoň 30 minút 5x týžd., optimálne aspoň 45 minút 5 x týžd., stredne ťažkej intenzity, deti minimálne 60 minút 5 x týžd., aspoň stredne ťažkej intenzity. Protektívny účinok na vznik Ca kolorekta však môže mať napr. aj káva, čo sa vysvetľuje jej laxatívnym účinkom a zrýchlením črevnej peristaltiky. Na druhej strane však má negatívny vplyv na sliznicu žalúdka. A takých príkladov môže byť viac…
SLÁVKU DVOŘÁKOVÚ si možno pamätáte z televíznej obrazovky. Vždy mala rada ručné práce a jedného dňa sa svoje hobby rozhodla povýšiť na zmysluplný projekt. Dnes vo svojom občianskom združení pomáha znevýhodneným ženám. O tom, čo robí, sme sa porozprávali, a my veríme, že bude inšpiratívny pre mnohé ženy.
Pri mojej dlhoročnej novinárskej práci som mala možnosť stretnúť veľa ľudí a vypočuť si aj ich, veľakrát až neuveriteľné príbehy. Mnohé z nich mali spoločného menovateľa – zúfalú túžbu po práci, ktorá by ich bavila a zároveň aj dôstojne živila.
Obzvlášť citlivo som vnímala príbehy, ktoré mi rozprávali veľmi mladé ženy. V skutočnosti – ešte vlastne deti. 19 ročné mamičky, ktoré v 18-tich museli zamávať detskému domovu, ktorý ich odchoval a museli sa pustiť kadeľahšie. Veľmi rýchlo otehotneli a, žiaľ, ostali s deťmi samé.
Ťažko sa mi počúvali aj príbehy žien, ktorým štát z rôznych administratívnych dôvodov nepriznal ZŤP, ale napr. so silnou cukrovkou, bez prstov na nohách, sa im práca hľadá ozaj veľmi ťažko. Zdravotne sú skrátka limitované, čo ale drsný pracovný trh až tak nezohľadňuje.
Špeciálnou skupinou sú ženy v preddôchodkovom veku, ktorých sa firmy zbavili rovno v čase, keď to už výrazne malo vplyv na výšku ich dôchodku. Alebo poznáme Rómky, ktoré sú neuveriteľne zručné, ale prácu sa im dlhodobo nedarí nájsť. Veľkou skupinou žien sú už ženy-dôchodkyne, ktoré majú pocit, že už sú úplne nepotrebné a nanič.
A tu niekde sa začal aj príbeh SLAVKINE, o. z.?
SLAVKINE, o. z. je občianske združenie, ktoré sa venuje inklúzii znevýhodnených slovenských žien. Ide o ženy, ktoré by veľmi chceli, a aj potrebovali pracovať, ale z nejakých dôvodov nemôžu.
Prostredníctvom kreatívnych kurzov ich učíme pliesť a háčkovať moderné, kvalitné a dizajnové slow fashion výrobky, za ktoré dostanú férovú a riadnu mzdu. Prácu môžu vykonávať kedykoľvek a kdekoľvek. Na ihrisku, s chorými deťmi doma, večer, v čakárni u lekára…
Výrobky vyrobené ich rukami sa predávajú pod značkou SLAVKINE. Sú jedinečné, osobné, rešpektujúce prírodu a majú pridanú hodnotu – pravdivý príbeh žien, ktoré ich vyrábali. Výrobky vyrábame v limitovaných množstvách, so zreteľom na ročné obdobie, v ktorom sa nachádzame. Pletieme čiapky, šály, plédy, kabáty, svetre, vianočné ozdoby, v lete zasa rôzne háčkované plážové šaty alebo plavky a doplnky. Máme v pláne aj vychytávky pre mužov a deti, ale o tom v tomto momente nebudem prezrádzať viac
Viaceré zo žien, ktoré s nami spolupracujú, pliesť a háčkovať vedia. A robia to úžasne. Akurát nemajú možnosť vyrobiť veci z luxusnejších materiálov, nemajú oko na trendové strihy, prípadne sa necítia dobre v obchodnej pozícii. My im poskytneme zázemie, v ktorom sa v tomto smere cítia komfortne a zároveň sa vieme dohodnúť aj na inej spolupráci – svoju zručnosť tieto ženy posunú ako lektorky aj ďalej, mladším ženám, z ktorých mnohé žiadnu tetu ani babičku, ktorá by im to niekedy ukázala, nikdy nemali. Podporuje sa tu teda aj medzigeneračný dialóg.
Ako to celé funguje? Alebo radšej sveter od slovenskej ženy…
Prakticky spolupráca zatiaľ funguje tak, že ja cestujem za ženami, ktoré činnosť nášho združenia osloví. Podľa možností ich chcem spoznať osobne, chcem počuť ich príbeh.
Veľmi by som si želala, keby sa činnosť SLAVKINE, o. z. rozšírila na celé Slovensko, najmä do regiónov, ktoré sú tzv. hladovými dolinami. Aby sme mohli remeslo a zručnosť prostredníctvom kreatívnych kurzov odovzdať čo najväčšiemu počtu žien a aby sme čo najviac šikovných žien mohli zapojiť do výroby.
Aké máš plány na rok 2020?
Na rok 2020 mám veľký plán. Chcela by som naštartovať spoluprácu so skupinou žien, ktoré sú po výkone trestu. Nemajú čistý register a preto sú na trhu práce výrazne diskvalifikované. Myslím, že sa nachádzame na Slovensku v období, kedy už ľuďom nie je až tak úplne jedno, čo nosia. Záleží im na tom, kto a v akých podmienkach vyrobil ich šaty.
Ja osobne si napríklad radšej kúpim sveter, ktorý je vyrobený z kvalitnej vlny s eco certifikátom, vyrobený rukami konkrétnej slovenskej ženy, ktorá za to dostala férovú mzdu, ako dva svetre vyrobené ktovie kde z pofidérneho materiálu niekým, kto za ich výrobu dostal pár centov.
Našou účasťou na Profesia Days chceme podporiť ľudí po 40ke, ktorí si hľadajú prácu alebo rozmýšľajú o zmene kariéry a zároveň sú zneistení, pretože na mnohých úrovniach spoločnosti pociťujú vekovú diskrimináciu.
Dva dni plné možností diskusií s odborníkmi (one to one) v našom stánku 40PLUS. Počas týchto dvoch dní bude prítomný psychológ a kouči. Zároveň pripravujeme nový prieskum, ktorého sa všetci prítomní, ktorí stánok navštívia, môžu zúčastniť. Na Profesia Days chceme podporiť ľudí po 40ke.
Na deň 5.3.2020 o 13:00 sme pripravili panelovú diskusiu na tému: Vyhorenie, hľadanie nových možností a reštart po 40ke.
Náš tím 40PLUS na Profesia Days:
4.3.2020
Zuzana Gažová – psychologička
Karolína Ivanová – profesionálna koučka
Dana Gottweisová – asistentka – do 12:00
Lucia Pawlíková – asistentka – od 12:00
Martina Valachová | predsedníčka OZ Inštitút Trvalého Rozvoja 40 plus a editor in chief Magazín 40plus
5.3.2020
Martin Miler – psychológ
Elena Moravčíková, personálna poradkyňa, koučka
Mária Harvaníková, manažérka personálnej agentúry
Lucia Pawlíková – asistentka
Martina Valachová | predsedníčka OZ Inštitút Trvalého Rozvoja 40plus – editor in chief Magazín 40plus
Panelová diskusia:
Téma: Vyhorenie, hľadanie nových možností a reštart po 40ke.
Moderuje: Martina Valachová
Hostia : Martin Miler, Mária Harvaníková, Katarína Mayer
Čas: 11:30 – 13:00 ( diskusia 12:30 – 13:00)
BIO členov Tímu a BIO hostí v panelovej diskusii:
Zuzana Gažová, psychologička
Od roku 1997 pracuje v oblasti personálneho poradenstva. Má skúsenosti v oblastiach:
výbery pracovníkov, posudzovanie ich osobnostného potenciálu na vykonávanie danej pracovnej pozície, hodnotiace a rozvojové centrá (assessment a development centrum), personálne a manažérske audity, individuálny a skupinový koučing, prieskumy spokojnosti zamestnancov, a ďalšie.
Karolína Ivanová – koučka
Profesionálny certifikovaný integratívny kouč, certifikáty ICF International Coach federation, Expert Slovak Business Agency v oblasti poradenstva pre malých a stredných podnikateľov
Martina Valachová, spoluzakladateľka Inštitútu Trvalého Rozvoja 40plus,
Spoluzakladateľka a predsedníčka OZ Inštitút Trvalého Rozvoja 40 plus a Editor in chief Magazín 40plus. Roky pôsobila na stredných a vyšších manažérskych pozíciách. Aktuálne vedie svoju marketingovú agentúru a koordinuje činnosť 40plus a projektov.
Elena Moravčíková,koučka a lektorka
Profesionálna biznis transformačná koučka a lektorka soft skills, praktikantka NLP, konzultantka a poradkyňa v oblasti rozvoja ľudských zdrojov, majiteľka poradenskej a vzdelávacej firmy. Je členkou medzinárodnej federácie koučov ICF, Slovenskej asociácie koučov SAKO, Slovenskej pobočky ICF ako aj Asociácie lektorov a kariérnych poradcov ALKP.
Martin Miler, psychológ
V oblasti práce s ľuďmi sa pohybuje od skončenia štúdia psychológie na Fakulte humanistiky TU v Trnave v roku 1998.
Za 18 rokov práce má za sebou viac ako 10 000 hodín psychoterapeutickej praxe, minimálne 1 000 hodín lektorskej/facilitátorskej praxe, okolo 500 hodín supervízorskej praxe, cca 300 hodín odborného prednášania, 100 hodín koučovania. Necelých 5 rokov bol členom Rady a Prezídia Slovenskej komory psychológov z toho necelé 4 roky bol jej prezidentom.
Mária Harvaníková, manažérka personálnej agentúry
Vyštudovala sociológiu na UK v Bratislave a počas svojej profesnej dráhy sa venovala činnostiam súvisiacim s prácou s ľuďmi. Pracovala vo viacerých prieskumných agentúrach na projektových aj manažérskych pozíciách. Pred piatimi rokmi sa rozhodla pre reštart v pracovnom živote, opustila marketingový výskum a začala pôsobiť v oblasti personalistiky. Založila vlastnú personálnu agentúru PRO Business Solutions. Okrem kontaktu s klientmi aj aktívne vyhľadáva kandidátov, vedie výberové konania, poskytuje konzultácie a participuje na prieskumných projektoch.
Katarína Mayer – spisovateľka a prekladateľka
Písanie je jej vlastným reštartom po 40ke, kedy sa (aj po chorobe) rozhodla začať robiť to čo skutočne miluje.
„Život nie je o výsledkoch, ale o zážitkoch,“ tvrdí spisovateľka a prekladateľka Katarína Mayer, ktorá hľadá príbehy v ľuďoch a v živote samom. Nachádza tak odpovede na otázky, ktoré mnohí riešime. Čitateľov zaujala svojim knižným debutom Gamblerky a koncom minulého roku jej vyšiel druhý román Sama za seba. Pravidelne prispieva do viacerých online magazínov, vrátane 40plus. Tvorí rubriku Finále v časopise Moja Psychológia.
Je povzbudzujúce čítať príbehy o nových začiatkoch a reštartoch po štyridsiatke či päťdesiatke. Toto je ale príbeh o novom začiatku po šesťdesiatke. A parádny príbeh! Bývalý novinár JÁN KORECKÝ má prácu snov, nádhernú a zmysluplnú – šíri umenie medzi ľudí. Ako sa stal organizátorom koncertov klasickej hudby, ktorý dostal na Slovensko najväčšie operné hviezdy?
Človek sa cíti všelijako, keď sa zrazu musí vzdať svojej lásky. Mne sa to stalo dvakrát a vždy z toho bolo nový, kvalitatívne lepší začiatok.
Ten prvý rozchod s láskou, v tomto prípade s motoristickým časopisom Stop, sa odohral za pomerne dramatických okolností. Vo vtedy jedinom a veľmi obľúbenom motoristickom časopise som našiel naplnenie mojich ambícií. Ako syn motoristického novinára som od detstva spoznával úžasný svet motocyklových a automobilových pretekov.
Nie div, že som sa chcel stať súčasťou tohto fascinujúceho sveta, čo sa mi po štúdiu aj podarilo, ba dostal som sa až do vedenia redakcie Stop a po Nežnej revolúcii som sa stal dokonca nakrátko šéfredaktorom. Nakrátko preto, že som nevydržal nekompetenciu nového vydavateľa, ktorý nadobudol Stop z vydavateľstva Pravda a nasledoval boľavý rozchod.
Nový časopis a jeho úspechy
Bolesť našťastie netrvala dlho. Priateľ Dušan Mráz, tiež známy televízny motoristický novinár, ma povzbudil, aby som realizoval svoje predstavy a sny vo vlastnom časopise. Ešte trvala porevolučná eufória, rozmáhalo sa podnikanie, tak prečo nie?
Založili sme spolu vydavateľstvo a spustili nový motoristický magazín, s ktorým sme zaznamenali výrazné úspechy na trhu. Celkom logicky to vyústilo do spolupráce a neskoršie aj k majetkovému prepojeniu s nemeckým vydavateľským holdingom Motor-Presse International, odkiaľ sme pre náš úspešný časopis prevzali licenciu najväčšieho a najkompetentnejšieho európskeho automobilového časopisu auto motor a šport. Zakrátko sme boli jedničkou medzi motoristickými časopismi na Slovensku a zavádzali sme aj nové tituly.
Založenie vydavateľstva a partnerstvo s Nemcami mi prinieslo novú kvalitu a takmer štvrťstoročie na výslní motoristickej publicistiky.
Nemecké limity
No aj nad týmto rajom sa začalo zmrákať. Pri rozhovore medzi štyrmi očami, čo bola zavedená forma personalistickej práce v Bertelsmann Group, kam medzičasom náš holding patril, mi vtedajšia nemecká šéfka oznámila, že vo vydavateľstvách Bertelsmanna sa v šesťdesiatke na vrcholných pozíciách končí, tak nech sa zamyslím, čo budem robiť, keď dosiahnem tento vek. Mal som ešte štyri roky času a nakoniec sme sa dohodli, že odídem vzhľadom na naše zákony až ako šesťdesiatdva ročný.
Dovtedy budeme spolupracovať na tom, kto a čo príde « po mne ». No predsa ma to trochu zaskočilo. Dnes oceňujem, že ma na túto dôležitú zmenu v živote pripravili s takým veľkým predstihom, čim ma ochránili pred traumou, akú som zažil u viacerých priateľov, keď zrazu, pomaly z mesiaca na mesiac, museli opustiť šéfovskú stoličku.
Tu mi pomohla moja ďalšia láska, ktorá ma sprevádzala celým životom – hudba.
Láska z detstva ako nová životná náplň
Rodičia nám dali do vienka okrem vzdelania aj lásku k hudbe, kupovali nám permanentky do divadla a do Slovenskej filharmónie, vo viedenskej televízii sme si nenechali ujsť opery, operety, koncerty, či náučné programy veľkých majstrov, jednoducho, intenzívne sme žili hudbou. Preto sme hneď, ako sa po Nežnej revolúcii dalo, s manželkou začali cestovať na koncerty a operné predstavenia po Európe a naživo sme si užívali to, čo sa dalo predtým vidieť len v televízii.
Zväčša sme to robili formou predĺžených víkendov a zároveň sme spoznávali rozličné mestá. Nebolo to lacné a uvedomil som si, že pre veľa našich ľudí aj ťažko dostupné. A tak, keď som sa zamýšľal nad mojou kariérou po odchode z Motor-Presse, napadlo mi, že by som hviezdy, za ktorými som cestoval do zahraničia, mohol privádzať na Slovensko a sprístupniť ich umenie slovenským divákom.
Malá náhoda na začiatku
Bezprostredným podnetom boli peruánsky tenorista Juan Diego Flórez a moja dcéra Katarína, ktorá sa s priateľkou Ivetou Malachovskou pustila do organizovania medzičasom veľmi obľúbených koncertov Vianoce v Bratislave. Google mi prezradil, že deň pred ich koncertom spieva Flórez vo Viedni, nuž sa mi zdalo logické, že by nemal byť problém presvedčiť ho na jednu-dve árie, ako vrchol programu, na druhý deň do Bratislavy.
Hoci ma dcéra s mojím návrhom upratala, aby som sa im nemiešal do programu, predsa len som sa spojil s Flórezovým manažérom a navrhol mu toto účinkovanie, veď dcéra by iste neodolala. Lenže chyba lávky, Flórez hneď na druhý deň ráno letel kamsi na ďalší koncert. A bolo by vymaľované, keby mi jeho agent Ernesto Palacio neponúkol iný termín na koncert.
Tomu sa nedalo odolať. Napriek krvavému honoráru som ponuku prijal. V presvedčení, že koncert takého výnimočného speváka, si ľudia nenechajú ujsť. A v podstate sa tak aj stalo, ibaže minimálne polovica publika boli Rakúšania a cudzinci žijúci v Bratislave. Slovákom ešte meno Flórez veľa nehovorilo. Koncert bol vypredaný, kritiky oslavné a mne sa zo dňa na deň zmenil svet. Pravda, koncert som pripravoval dlho, najmä som dlho a všade zháňal partnerov na financovanie, no skutočné vyvrcholenie môjho úsilia bol nezabudnuteľný koncert.
Spečatený osud
Chýr o tomto koncerte cez Flórezovu webstránku prenikol aj za hranice Slovenska a neušiel ani umeleckým agentúram, ktoré mi začali posielať ponuky svojich umelcov. Spomedzi viacerých atraktívnych ponúk som si vybral taliansku mezzosopranistku Ceciliu Bartoli, čo bol ďalší úspech.
Hoci som ešte vždy bol vydavateľom, neodolal som ponukám a rozbiehal som ďalšie koncerty. Môj osud bol spečatený. Zrazu som sa stretával s úplne inými ľuďmi, do tvrdého vydavateľského obchodovania sa mi začalo tlačiť vysoké hudobné umenie a cítil som, že ma to napĺňa. Aj sám sebe som sa trochu čudoval, že keď mi nemeckí partneri ponúkli predĺženie zmluvy a teda mohol by som naďalej viesť vydavateľstvo, poďakoval som sa.
Nikdy nie je neskoro
Moju dušu opantala nová vášeň a na rozdiel od prvého rozchodu – so Stopom – tento rozchod mi nespôsobil bolesť, ale uspokojenie. Po štvrťstoročí úspešného pôsobenia na poli motoristickej žurnalistiky som nastúpil na vlnu hudby, čo ma citovo veľmi naplnilo. Bola to príjemná zmena, môj život nadobudol novú dimenziu.
Patrím ku generácii, ktorá vyrastala na piesňach Deža Ursínyho v muzikáli Neberte nám princeznú!,ale aj muzikáli Cyrano z predmestia. Ku generácii, ktorej z rádia zneli piesne od Mira Žbirku Zažni aPrvá, Müllerova Tlaková níž, či hit Beaty Dubasovej Ten príbeh je dávno preč.
V deväťdesiatych rokoch to zasa iskrilo sarkazmom v piesňach kabaretných vystúpení Milana Markoviča. Toto všetko v sebe spája jedno meno: Ján Štrasser. Mohli by sme ešte dlho rozoberať tvorbu tohto esejistu, básnika, dramaturga či textára, ale ponechám to na čitateľa a Wikipédiu .
S Jánom Štrasserom som sa stretla pred niekoľkými rokmi v Galérii Ľudovíta Felda v Košiciach, keď som autorsky pripravovala jeden historický projekt.
S obdivom som počúvala jeho autentické rozprávanie, najmä jeho humor bol pre mňa ako sa hovorí, to pravé orechové. Dodnes si spomínam, ako mi svojim štrasserovským spôsobom navrhol tykanie: „Veď si potykajme Katka, tiež nie si najmladšia…“ Odvtedy sa naše cesty pretínali pravidelne, až v roku 2018 dospeli k prvému spoločnému projektu TOTO SOM… (napísal, namaľovala), ktorý sme odprezentovali za účasti širokej verejnosti a médií v Art Centre Synagóga v Trenčíne.
Z výberu jeho básní som do dnešného dňa namaľovala už niekoľko desiatok obrazov, ktoré tvoria symbiózu s Jankovými veršami. Obdivujem jeho básne a ich odkaz, najmä ako v jednej vete dokáže bez príkras odhaliť každodennosť života a vzťahov, napr. PROTIHAIKU:Protiklady sa priťahujú. A čo my, protizápory?
Tento rok, konkrétne 10. marca 2020 o 17:00 hod. spoločne predstavíme Projekt TOTO SOM… (napísal, namaľovala) znova. Tentokrát vás veľmi radi privítame v Galérii Michalský dvor v Bratislave.
Srdečne Vás všetkých pozývam na vernisáž mojej výstavy, kde sa snúbi výtvarné umenie s tým veršovaným. Verím, že to bude pre mnohých milovníkov umenia zážitok, tak, ako je pre umelca zážitkom plná galéria návštevníkov. TEŠÍME SA NA VÁS!
„Myslím si, že Prezidentský palác by nemal byť len miestom, kde sa prijímajú rozhodnutia, ale chcem, aby bol aj miestom, kde sa hľadajú odpovede v spoločných rozhovoroch,“ uviedla Zuzana Čaputová.
Bratislava 23. februára (TASR) – Prezidentka SR Zuzana Čaputová spúšťa vlastnú diskusnú reláciu s názvom Rozhovory z Prezidentského paláca. Vznikať by mala so štvrťročnou periodicitou, šírená bude prostredníctvom sociálnych sietí prezidentky. Prvá časť sa zamerala na predvolebnú atmosféru na Slovensku, zverejnia ju v nedeľu. TASR o tom informoval hovorca hlavy štátu Martin Strižinec.
V Prezidentskom paláci majú diskutovať odborníci a aktívni angažovaní ľudia, ktorých názor a cenné skúsenosti by sme mali poznať. V publiku budú zároveň prítomní ľudia, ktorých sa téma bezprostredne dotýka a ktorí sa tiež budú môcť zapojiť do diskusie.
Prvú diskusiu si môžete pozrieť na youtube, ale aj priamo tu:
Na Slovensku vznikla občianska iniciatíva „NIE v našej krajine“, ktorej posolstvo stojí na jednoznačnom odmietaní totalitnej ideológie a strachu, ktorý šíri. Dáva o sebe vedieť v období, keď na Slovensku silnie extrémistický hlas a plíživý strach viac, ako kedykoľvek za posledných tridsať rokov.
Iniciátori zabezpečili výrobu a distribúciu 100 000 odznakov s nápisom „NIE v našej krajine“ do 46 miest a obcí po celom Slovensku. Každý jeden pripnutý odznak je prejavom túžby žiť v krajine bez strachu.
„Sme otvorená skupina s ambíciou ďalej iniciovať aktivity v mene hlavného posolstva v mestách aj obciach na celom Slovensku. Pretože demokratické princípy, ľudské práva a obyčajný život bez strachu a násilia je to, čo nás spája.
Začíname so 100 000 odznakmi s nápisom NIE v našej krajine.
Za každý jeden ďakujeme ľuďom, ktorí ich ochotou a finančnou podporou pomohli navrhnúť, vyrobiť a rozdistribuovať po celom Slovensku za sedem dní,“ povedala manažérka a občianska aktivistka Andrea Cocherová, ktorá len pred pár dňami spomínanú iniciatívu založila ako odpoveď na otázku, ako by mohla prispieť k tomu, aby sa zastavilo prerastanie nedemokratických myšlienok do našich bežných životov. Inšpiráciou jej boli odznaky #allforjan, s výrobou ktorých tiež pomáhala.
Za posledné dva dni majú aktivisti z novovzniknutej inciatívy spätné väzby z Bratislavy, Revúcej, Banskej Bystrice, Čadce, Košíc, zo Zvolena a z Rimavskej Soboty. Dobrovoľníci tam na zhromaždeniach rozdali tisícky odznakov s tým, že majú záujem o ďalšie.
„Nájsť odvahu a nepoddať sa strachu, ktorý ovláda Rimavskú Sobotu aj po tridsiatich rokoch od pádu totalitného režimu, nie je ľahké. Ale teraz je ten správny čas povedať Nie v našom mene, Nie v našom meste a Nie v našej krajine.
Pretože potom už môže byť neskoro,“
…povedala Mima Čierna, členka občianskej iniciatívy Rimavská kaviareň. So svojím postojom sa pridala aj Martina Strmeňová z iniciatívy Nie v našom meste: „Banská Bystrica povedala Nie v našom meste už v roku 2013 po nástupe Mariána Kotlebu do úradu predsedu samosprávneho kraja. Spojili sme množstvo Bystričanov a Bystričaniek, ktorým nebolo ľahostajné nechať rásť extrémizmus a fašizmus nie len v našom meste, ale aj v našom kraji. Urobíme všetko pre to, aby naša krajina nezhnedla.“
Občianska iniciatíva „NIE v našej krajine“ . Základné posolstvo iniciatívy znie:
„Hovoríme „nie“ totalitnej ideológii, hovoríme „nie“ narastajúcemu fašizmu v našej krajine. Hovoríme „nie“ všetkému, čo popiera základné princípy demokracie a ľudské práva. Hovoríme „áno“ krajine, v ktorej sa nikto nebude báť hovoriť o svojich hodnotách a postoji, hovoríme „áno“ krajine bez strachu.“
„Inšpirovala ma iniciatíva Nie v našom meste, ktorá už dlho intenzívne pôsobí v banskobystrickom správnom kraji. Priniesla odkaz, ktorý je už dnes prítomný na celom Slovensku. Dnes ho už vidíme na námestiach miest i v obciach, kde stoja ľudia s vlastnoručne vyrobeným transparentom odkazujúcim “Nie v našom meste”. A použili ho aj odvážni susedia na balkónoch svojich domov, keď hovorili “Nie v našom dome”.
Chcela som sa pokúsiť dať ľuďom možnosť hovoriť aj “Nie v našej krajine”,“ doplnila Andrea Cocherová, ktorá zároveň pripomína, že za každý jeden odznak ďakujeme ľuďom, ktorí ich ochotou a finančnou podporou pomohli navrhnúť, vyrobiť a rozdistribuovať za sedem dní.
Iniciatíve sa v rekordne krátkom čase podarilo zabezpečiť, aby boli odznaky na piatkových zhromaždeniach v 46 mestách a obciach po celom Slovensku:
Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Bardejov, Bratislava, Bytča, Cinobaňa, Čadca, Fiľakovo, Hlohovec, Hnúšťa, Hrabovec nad Laborcom, Humenné, Komárno, Košice, Kremnica, Liptovský Mikuláš, Lučenec, Malacky, Martin, Modra, Nové M. n. Váhom, Nové Zámky, Partizánske, Pezinok, Piešťany, Poltár, Poprad, Považská Bystrica, Prešov, Prievidza, Rimavská Sobota, Rožňava, Snina, Šaľa, Sliač, Stará Turá, Svätý Jur, Topoľčany, Trenčín, Trnava, Žiar nad Hronom, Zemianske Sady, Zlaté Moravce, Zlín, Zvolen, Žilina.
Distribučnými miestami odznakov ďalej sú: predajne Artfórum, Martinus a Smile Shopy po celom Slovensku.
Andrea Cocherová je manažérka a občianska aktivistka, ktorá pôsobí dvadsať rokov v oblasti firemnej a individuálnej filantropie. V roku 1999 stála pri vzniku Nadácie Orange a ako predsedníčka Asociácie firemných nadácií a fondov zastupuje asociáciu v Komore mimovládnych organizácií v Rade vlády pre mimovládne neziskové organizácie .
Jedenásť rokov rozvíja dobročinné poslanie Plesu v opere, posledné tri roky v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska prostredníctvom programu inkluzívneho vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením “Kto chýba?”.
Ako sa zbaviť okuliarov vo vyššom veku? Teória, že chyby refrakcie (napr. krátkozrakosť, ďalekozrakosť ap.) vznikajú z dôvodu trvalých deformácií očnej gule, vedie prirodzene k záveru, že tieto REFRAKČNÉ CHYBY SÚ TRVALÉ STAVY a že NORMÁLNA REFRAKCIA* JE NEUSTÁLY, NEPRETRŽITÝ STAV.
Keďže táto teória ja takmer univerzálne prijímaná ako fakt, potom nie je prekvapením, že normálne oko je považované za perfektnú mašinu, ktorá funguje dobre za každých podmienok.
Nezáleží na tom, či sa oko pozerá na cudzí alebo známy predmet, či svetlo je dobré alebo slabé, či prostredie je príjemné alebo nepríjemné, dokonca aj v podmienkach nervového vypätia alebo telesnej choroby sa očakáva, že normálne oko bude mať normálnu refrakciu a normálny zrak po celý čas.
Pravdou je, že fakty nie sú v súlade s týmto pohľadom.
Najjednoduchšie je pripisovať ich „zvrátenej“ činnosti ciliárnych svalov (svaly, ktoré menia tvar šošovky), alebo, ak toto vysvetlenie nebude fungovať, úplne ich ignorovať.
Keď však pochopíme, ako je tvar očnej gule kontrolovaný vonkajšími očnými svalmi a ako okamžite reaguje na ich akciu, je jasné, že žiadny refrakčný stav, či normálny alebo abnormálny, nemôže byť stály a trvalý.
Počas tridsaťročného výskumu refrakcie som našiel niekoľko ľudí, ktorí mohli udržať perfektný zrak (t.j. bez refrakčnej chyby) len po dobu niekoľkých minút, dokonca aj za tých najpriaznivejších podmienok.
Často som videl zmenu refrakcie aj viackrát za sekundu, s kolísaním v rozpätí od -20 dioptrií krátkozrakosti po normál.
Podobne som nenašiel žiadne oči s nepretržitými či nemennými chybami refrakcie. Všetky osoby s nejakou refrakčnou chybou mali v častých intervaloch počas dňa i noci momenty normálneho zraku, keď ich krátkozrakosť, ďalekozrakosť alebo astigmatizmus úplne zmizol. Mení sa aj forma chyby, dokonca aj krátkozrakosť sa mení na ďalekozrakosť a jedna forma astigmatizmu na inú.
Úryvok Dr. William H. Batesa preložila a upravila Daniela Maťuchová
KTO SOM?
Prácu úradníčky v štátnej správe som vymenila za podnikanie. Nebolo to úplne slobodné rozhodnutie. Akosi prirodzene to vyplynulo z mojej rodinnej situácie.
Keď sa vám narodí dieťa, váš život sa zmení od základov. Ak to dieťa navyše nie je celkom zdravé, začínate prehodnocovať svoje priority a tou najvyššie postavenou sa stáva práve zdravie vášho dieťaťa. Podriadite tomu všetko, vrátane svojho pohodlia, koníčkov a aj vlastnej sebarealizácie.
Pustila som sa do hľadania možností a terapií, ktoré by môjmu synovi pomohli zlepšiť jeho stav zapríčinený predčasným príchodom na svet.
Výslednou diagnózou je detská mozgová obrna a jedným z množstva problémov, ktorým čelíme, je poškodený zrak. Hľadanie ma priviedlo k Batesovej metóde prirodzeného zlepšovania zraku, ktorú som sa nakoniec rozhodla študovať na College of Vision Education v Anglicku. Štúdium som ukončila v marci 2013.
Od mája toho istého roku som členom Bates Association for Vision Education – medzinárodnej asociácie združujúcej učiteľov Batesovej metódy. Začiatkom roka 2014 som založila v Banskej Bystrici Centrum ProVitalis, kde poskytujem služby zrakového vzdelávania (prednášky pre verejnosť a firmy, semináre, osobné konzultácie). Prednášam na konferenciách doma i v zahraničí. Píšem vlastný blog, uverejňujem články na rôznych portáloch a v časopisoch. Účinkovala som v niekoľkých živých vysielaniach v rádiu i televízii.
V roku 2017 mi vyšla kniha „Lepší zrak prirodzene – praktický sprievodca na ceste za lepším zrakom“. Momentálne pracujem na detskej knihe.
Ako sa zbaviť okuliarov vo vyššom veku?
Metóda je pomenovaná podľa lekára Dr. William H. Batesa, newyorského očného chirurga (1860-1931), ktorému nedala pokoj myšlienka, prečo ľudia, ktorí nosia okuliare, po určitej dobe nenadobudnú lepší zrak, ale naopak majú tendenciu prejsť k stále silnejším a silnejším okuliarom. Po rokoch experimentov Dr. Bates preukázal, že oko možno vycvičiť a že uvoľnené oči nepodliehajú vplyvu stresu, vyššieho veku alebo vykonávania práce na blízko (napr. čítanie, ale aj práca s počítačom ap.).
Sám sa zbavil presbyopie (problém s čítaním vo vyššom veku) a opäť čítal bez okuliarov. Je autorom knihy Perfect Sight Without Glasses (Perfektný zrak bez okuliarov), z ktorej úryvok sme priniesli v úvode článku.
Predstavte si, že máte skvelého partnera. Ľúbite sa. Túžite po dieťati. Ale nejde vám to. Nedarí sa. Toto je príbeh Barbary Lisej a jej manžela Nilaya, ktorí sa snažia o dieťa už 6 rokov. Majú za sebou 4 pokusy umelého oplodnenia, potrat a mimomaternicové tehotenstvo so zdravým plodom uloženým v krčku maternice. Barbara je inšpiráciou, otvorene rozpráva o svojich pocitoch. O tom, aké to je. Aké to bolo, keď bola „na chvíľu tehotná“, o problémoch so spermiami, a že každý piaty pár na Slovensku nevie otehotnieť prirodzenou cestou.
Prečítala som si tvoje blogy. Vypočula Tedex. Zaskočilo ma, ako sa stavajú niektorí lekári k úlohe muža v tomto „procese“…ako k obyčajným „darcom spermií“. Ako to vnímate vy dvaja? Mení sa ich postoj, keď vidia a počujú – aj od teba, resp. od vás – že je to zraňujúce?
Je to bolestivé a neuveriteľné. Veď Nilay je darca spermií, otec dieťaťa a môj partner. Vyriešili sme si to po svojom. Nevyhovovala nám prvá klinika, tak sme nedávno prešli na inú, kde je postoj voči nám ľudskejší.
Každá klinika má svoju kultúru, ktorá sa odzrkadľuje v správaní sa lekárov voči žene a jej partnerovi. Podľa mňa záleží na manažmente kliniky, aké priority nastavia, a tiež aj od štátu, čo požaduje od lekárov. Anglický zdravotný systém je založený na postoji voči pacientom. Tu sa dá totiž ľahko sťažovať sa na nevhodné správanie sa lekára voči pacientovi. Sťažnosti sa berú veľmi seriózne.
Aj keď, nie každá zdravotná starostlivosť v Anglicku je na úrovni slovenského zdravotníctva, ale lekár sa bude správať empaticky.
My ženy sme veľmi citlivé. Hormóny nám vedia spôsobiť nielen priberanie na váhe, ale rozhodiť aj psychiku… Čo s tvojim telom robí množstvo hormónov, ktoré si musíš pichať?
Nie všetky hormóny sa pichajú. Taký estrofem sa berie v tabletkách. Na váhe priberiem len pár kíl, takže to nie je také zlé. Skôr mám tendencie k depresiám a to je ťažké, keď si neviem sama pomôcť. Po druhom pokuse som chcela spáchať samovraždu. Našťastie viem, že je to „vďaka“ hormónom a učím sa toto obdobie prežiť čo najlepšie. Idem teraz na ďalší pokus, odišla som z práce, aby som sa vedela lepšie podporiť, ak by som zase skĺzla do depresií.
Pýtal sa ťa niektorý z lekárov, ako sa cítiš? Či to psychicky zvládaš? Alebo sú kliniky skôr „fabriky“ na deti…? Tie zákroky nie sú lacné…
Pre samoplatcu je zákrok veľmi drahý a spôsobuje nám finančný stres. Od privátnej kliniky by som očakávala iný postoj ako u štátnej alebo dotovanej kliniky, ale nefunguje to tak. Museli sme akceptovať, že je jedno, že je to privátna klinika, ich postoj voči párom je čiste klinický. Nedozreli k poznaniu, že pohoda pacientov je veľmi dôležitá. Mali by ju poskytnúť ako súčasť procesu umelého oplodnenia, alebo odporučiť patričných odborníkov.
Mám pestré skúsenosti, nie každý lekár sa opýta, ako mi je. Jeden z nich ma povzbudzuje: „Pani Lisa, to dáme!“, čo je super, lebo presne to potrebujem počuť. Navrhol mi však, aby som užívala antidepresíva. To som odmietla, lieky nie sú riešením. Sestričky boli zatiaľ milé a za to som vďačná. Občas ma pri zákroku prepadne plač a nechcem byť za to posudzovaná.
Málo sa rozpráva o „vine“ mužov. Že nie vždy je na „vine“ žena. Čo sa počas procesu umelého oplodnenia deje? Skúma sa aj zdravie muža?
Veľa párov má problém kvôli spermiám. Spoločnosť spája otehotnenie a tehotenstvo so ženou. Nás od -nástich rokov pripravujú, že sa máme starať o svoje pohlavné orgány, chodiť na prehliadky… mužom nič také nikto nepovie. Väčšina mužov ani nevie ako sa odborník na mužskú plodnosť volá. Keď sa ich pýtam, či si niekedy dali vyšetriť spermie, reagujú, že načo, veď to nepotrebujú. Táto neinformovanosť by sa mala zmeniť. Môj manžel ma v tom podporuje a vôbec mu nevadí, že tak otvorene rozprávam aj o jeho spermiách.
Jediný test, ktoré si Nilay spravil, bol spermiogram – množstvo spermií, ich kvalita a pohyblivosť. Neviem o tom, že by existovala liečba spermií. Mužom sa odporúča iba zmeniť životný štýl aspoň 3 mesiace pred odobratím spermií. Preto umelé oplodnenie dáva párom šancu otehotnieť, lebo ako môj lekár vraví, potrebujú len jednu dobrú spermiu.
Viem, že máte ešte jedno vajíčko – čiže je tu nádej, že sa vám podarí vlastné dieťa. Kedy by si mala absolvovať ďalší zákrok?
Plánujeme zákrok na jar, tak nám držte palce.
Si úspešná v práci. Vedieš mnohé projekty, píšeš knihu, fundraizuješ pre dievčenskú školu, inspiruješ iných. Rozhodla si sa byť šťastná, aj keď sa ti nedarí stať sa matkou. Kedy prišlo k tomuto uvedomeniu? Je šťastie vecou rozhodnutia?
To, že som sa doteraz nestala matkou, ovplyvňuje nielen mňa, ale aj môjho manžela a naše manželstvo. Byť šťastní sami so sebou a aj v našom partnerstve, začalo rozhodnutím, že chceme žiť plnohodnotne, aj keď nie sme rodičmi. Museli sme si zmeniť našu identitu z „budúcich rodičov“ na „partnerov, ktorí sú si seberovní, rešpektujú sa, podporujú sa a žijú“. Stále je to proces a asi to tak i bude. Neexistuje čarovné riešenie, niekedy je nám lepšie a inokedy horšie. Vieme sa navzájom podporiť a porozprávať a to nám pomôže nájsť cestu späť do pohody.
Umelé oplodnenie dáva párom šancu otehotnieť. Ale museli sme si prehodnotiť i samých seba, kto chcem byť ako človek, na čom mi v živote záleží a kam chcem dať svoju energiu. Už ma nebavilo, že som stále čakala na dieťa, potrebovala som si určiť iné priority. Najväčší zlom nastal, keď som v nemocnici čakala na potrat, lebo naše zdravé dieťa sa usadilo v krčku maternice, čo ma ohrozovalo na živote. Nevedela som, či operáciu prežijem alebo či sa zobudím so svojimi ženskými orgánmi.
Byť tak blízko možnej smrti ma nakoplo, že takto už žiť nechcem, lebo vlastne som ani nežila, len čakala. To nie je život.
Nilaya to tiež nakoplo. Hovoril, že preňho bolo najhoršie, že nevedel, či tu jeho manželka ešte o 24 hodín bude alebo nie. Nilay sa stal koučom na Landmarku, je DJ a tanečníkom každý víkend. Vytvoril okola nás skupinu rodičov psov, s ktorými sa stretávame. Ja zase píšem knihu o emigrantoch, ktorí utiekli z komunistického Československa a podporujem 30 dievčat zo slumov v Indii, aby sa dostali do školy. Píšem blogy pre Ženy v meste a dostala som ocenenie ako Najinšpiratívnejšia žena 2019.
Som za túto skúsenosť vďačná, lebo mi Boh dal možnosť naučiť sa byť šťastná, aj keď zatiaľ nedostávam, čo by som chcela mať – dieťa.
Dve útle ženy a napriek tomu veľké bojovníčky. Miška Suríniová Saleh a Natália Šultysová. Obe spája niekoľko vecí. Sú matky. Ich deti sú trochu iné, ako je zvykom. Niekto nezainteresovaný by možno ich deti nazval drzými. Alebo nevychovanými. Alebo…A celé iba preto, že naša spoločnosť stále nie je dostatočne vzdelaná a nevenuje pozornosť diagnóze, ktorej je medzi deťmi stále viac. Asperger. Miška a Natália sa rozhodli, že prelomia ľady. Ľad je studená hmota a deti s touto diagnózou potrebujú skôr cit, lásku a pocit tepla a blízkosti.
Viete čitateľom priblížiť a popísať inakosť pri Aspergerovom syndróme?
Natália: Autizmus nie je vidieť, je hlboko ukrytý vo vnútri duše. Aspergerov syndróm spadá pod autistické spektrum a ako všetko na tomto svete je iné, tak rovnako nenájdete rovnakého autistu, pretože každý je iný. Vo všeobecnej rovine sa dá povedať, že tieto deti majú iné vnímanie, majú problémy v sociálnej komunikácii a interakcii, nedokážu „čítať“ emócie, sú hypersenzibilné na rôzne podnety (svetlo, hluch, vône, textúry materiálov), majú radi rutinu, zabehnutý a predvídateľný systém, zmeny sú schopné prijať, ak sú im oznámené vopred a sú na ne pripravení.
Majú úzke špecializácie na oblasti, ktoré ich zaujímajú a už v útlom veku prekvapujú akademickými vedomosťami. Stále sa však bavíme o verbálnych, hovoriacich aspergeroch, ktorých vývin nebol veľmi odlišný od bežných detí. Veľa ľudí rado používa paradigmu, že aspergerov syndróm je ľahšia forma autizmu, avšak práve inteligencia týchto ľudí a uvedomenie si svojich odlišností a nezapadnutia do všeobecných noriem, robí z aspergerov nedobrovoľných samotárov.
Autizmus podľa slovenskej verejnosti vyzerá ako Rainman, ale to je veľký omyl.
Miška: Aspergerov syndróm je pre mňa taká „škatuľka“. Na začiatku mi diagnostikovanie môjho syna pomohlo pochopiť jeho odlišnosť a najmä, mohla som tak začať študovať odbornú literatúru, knihy, ktoré napísali ľudia s Aspergerom, začať sa „družiť“ s rodičmi, ktorí mali podobné problémy.
V skutočnosti je však moje dieťa v prvom rade dieťa. Nie Asperger. Nie autista. Je to CHLAPEC. Dieťa, s určitými potrebami, ktoré sú možno iné, náročné. No je to krásne dieťa s bohatým vnútorným životom, s čistým a dosť doráňaným srdcom a potrebuje väčšiu pomoc, aby sa v našom svete a v spoločenských pravidlách zorientoval. Bohužiaľ jeho správanie je navonok veľmi nedôverčivé a často nevie spracovať svoje emócie a reaguje inak, než je u detí zvykom. No s tým sa dá pracovať, ak máte správnu podporu.
Tej je na Slovensku žiaľ málo, aj preto sa v tejto oblasti formou osvety a občianskeho aktivizmu angažujem.
Ale ak ide o „príznaky“ tejto diagnózy, tak v napríklad ľudia s PAS môžu trpieť rôznymi senzorickými poruchami (citlivosť na zvuk, svetlo, vône, dotyky..), majú problémy v komunikačnej rovine (vedia hovoriť, často sú veľmi verbálne zdatní, nadpriemerne inteligentní) – nevedia si pospájať veci tak, ako to dokážu neurotypické deti. Majú stres z nepredvídateľných, nových situácií, upokojuje ich rutina. Majú špecifické záujmy. Sú empatickí, no iba vtedy, ak sociálnej situácii rozumejú. Ak jej nerozumejú, môže sa zdať, že majú nižšiu úroveň empatie, ale to nie je pravda.
Ja jeho inakosť popisujem ako odlišný „operačný systém“ mozgu, je inak poprepájaný, je tak trochu ako Japonec na výlete v Španielsku. Nerozumie, ako to „tam“ funguje, lebo on to má inak. Zároveň jeho vysoký intelekt kompenzuje množstvo problémov. Ale aj komplikuje. Uvedomuje si svoju odlišnosť, trápi ho, nevie sa s tým vyrovnať, pretože vidí, že v niektorých oblastiach, najmä pokiaľ ide o spoločenské pravidlá a sociálne situácie v škole či medzi rovesníkmi, zlyháva.
Kedy a ako ste zistili, že syn je iný a potrebuje iný prístup?
Natália: V podstate sme to vedeli od útleho detstva, že je náš syn iný, iba sme tomu nepripisovali diagnózu a najmä, výborne fungoval v našom rodinnom zabehnutom systéme väčšej rodiny a myslím, že sme ho naučili bežne fungovať, avšak najväčšie spektrum problémov sa naplno prejavilo na druhom stupni základnej školy, kde sme si už aj my začali uvedomovať výrazné odlišnosti a najmä to, že naše dieťa nemá žiadnych kamarátov.
Rovnako tak sme boli okolím obviňovaní, že sme zlyhali ako rodičia vo výchove. Tieto deti totiž veľakrát nemajú očný kontakt, iných ľudí pozdravia s očami upretými do zeme, nečujne a bez podania ruky, že skutočne budia dojem nevychovaného decka. Rovnako tak tieto deti môžu úplne vystresovať situácie, na ktoré nie sú vopred pripravené a robia „scény“ na verejnosti. Toto však nebol náš prípad, pretože náš syn najviac zlyhával doma, v bezpečnom prostredí, kde si skrátka „dovolil“ vypustiť zo seba všetko, čo ho cez deň ťažilo.
V škole si nedovolil zlyhať, čo paradoxne prinášalo väčšinou nechápavé pohľady učiteľov, ktorí neustále opakovali, že asperger sa predsa takto nespráva. Tabuľky a poučky o tom, ako sa majú a nemajú autisti správať, je plný internet, avšak, zlyháva základná ochota pochopiť odlišnosť týchto detí, najmä v školskom systéme. A najmä pochopiť fakt, že neurotypická populácia má skutočne iný operačný systém ako autisti, čo však neznamená, že autisti sú zlí. Sú iba iní.
Miška: V podstate až s nástupom do kolektívu, dovtedy fungoval relatívne úplne normálne. Tam sa ukázalo, že funguje inak ako ostatné deti. A keď bol na neho vyvíjaný tlak, tak to nezvládal, mal tzv. meltdowny, čo je niečo ako keď vám kompletne zamrzne počítať, musíte ho reštartovať, napraviť škody, až potom pokračovať. Bolo to veľmi vyčerpávajúce, pre neho, pre nás, pre okolie. Navyše nikto nám nevedel povedať, čo sa deje, prečo to tak je.
A v tom vidím najväčší problém a príčinu našich ďalších problémov. Nedostali sme v začiatkoch žiadnu intervenciu, pomoc, podporu a supervíziu. Museli sme si všetko oddrieť, „odkrútiť“ a učiť sa na vlastných chybách, čo zdravej psychike dieťaťa veľmi nepridá. Navyše jeho skúsenosť so svetom (školy, škôlky) bola: som pre vás zlý, nehodný, nestačí to, kým som, sklamal som vás. S tým sa ťažko žije aj dospelému, nielen dieťaťu. Dodnes bojujeme s následkami.
Pravidelné informácie nájdete aj v Denníku Matky Aspergera
Stretávate sa v škole detí s pochopením?
Natália: Podľa toho, čo mi píšu iní rodičia, tak vôbec nie. Ja môžem za nás povedať, že navštevujeme súkromnú školu, kde máme naozaj skvelú triednu, ktorá sa snaží. Avšak stále je to pokus/omyl, ale dôležitá je taká tá obyčajná ľudská snaha o pochopenie, že dieťa nie je lenivé, iba preťažené podnetmi, že potrebuje viac pokoja a ticha, rutinný systém a predvídateľnosť situácií, čo presne školský systém nie je.
V triedach je aj po 30 detí, čo žiadny učiteľ z dlhodobého hľadiska nemôže vydržať a ak sa pridajú deti, ktoré majú ADHD, ADD, PAS alebo iné poruchy pozornosti, je to skutočný reálny problém školstva. A spôsob, akým funguje naše školstvo, ktoré od detí požaduje rovnaké vedomosti, za rovnaký čas, bez akéhokoľvek ohľadu na individualitu dieťaťa, tak je úplne normálny jav, že aj bežné deti strácajú motiváciu k učeniu.
Chýbajú nám asistenti učiteľov, úplná reforma školstva smerujúca k inklúzii, pričom my nie sme schopní v 21. storočí integrovať deti so špecifickými potrebami. Veľa detí má problém, aby boli akceptované na základnej úrovni individuálneho vzdelávacieho plánu, aby boli dodržované ich špecifické potreby a tým celý tento systém porušuje základné ľudské právo na vzdelanie.
18.2. bol svetovým dňom aspergerovho syndrómu a veľmi by som si priala, keby si všetci ľudia vážili svoje odlišnosti, svoje dary, ktoré každý z nás máme, pretože každá odlišnosť ľudstvo posúva k pochopeniu, ľudskosti a autenticite.
Aspergeri nie sú chorí, sú to umelci, inovátori, počítačoví odborníci, vedci, sú to ľudia, ktorí búrajú všeobecné mýty o tom, ako má autista vyzerať a najmä ho vtlačiť do noriem tejto spoločnosti. Apropó, aké tie spoločenské normy sú? Nemali by sme nezabúdať na to, že normy sú na výrobky, nie na ľudí.
Miška: Dnes už sa s pochopením alebo, lepšie povedané, so snahou o pochopenie stretávam častejšie. Aj môj prístup je iný, pretože mám množstvo skúseností a vedomostí, ktoré som predtým nemala. Nechce sa mi veľmi rozvíjať predošlé skúsenosti, ktoré boli mimoriadne traumatizujúce tak pre neho, ako aj pre nás ako rodičov. Kde tu sa objavil človek, odborník, ktorý nás podporil, snažil sa, stretli sme zopár naozaj skvelých ľudí, vďaka ktorým sme to nejak prežili…
Súčasná, piata škola, je maximálne ústretová, snažia sa vzdelávať v tejto oblasti, uvítali aj supervíziu špeciálneho pedagóga, podarilo sa im vybaviť asistenta, ktorý je skvelý a je podľa mňa kľúčom k úspechu dieťaťa v škole… Pracuje nielen s ním, ale aj s kolektívom, snaží sa denne riešiť problémy, ale aj si všímať a veľmi pozitívne hodnotiť pokroky, ktoré sú niekedy na prvý pohľad zanedbateľné. Oceňuje každý jeho pokrok. Myslím si, že ho má rád a že dnes už je to vzájomné.
A to dosť pomáha, pretože syn mu dôveruje. Prístup, snaha, dôvera, to sú základné predpoklady – tie si nekúpite. Nikdy učiteľa „nedonútite“ pracovať s problémovým dieťaťom, ak sám nechce. A takýchto učiteľov, riaditeľov a „odborníkov“ je bohužiaľ veľa. Ja sa však nevzdávam, pretože verím, že ak sa chce, tak sa dá. A tých skvelých, ústretových ľudí stretávam, chvalabohu, čoraz viac.
Nedávno upozornila Zuzana Tajek Piešová na svojom Folklórblogu na nemilú skutočnosť: V obľúbenej televíznej šou „Zem spieva“ sa objavila fotografia starostky Čičmian v historickom, vzácnom kroji, ktorú vyhotovil fotograf Martin Habánek. Bez akéhokoľvek vedomia a súhlasu portrétovanej či fotografa fotku nielenže použili vo vysielaní, ale pani starostke vymenili tvár za tvár moderátorky, do náručia jej primontovali bobra a mal to byť akože Telgárt.
Vtedy sme si medzi sebou povedali, že k tomu chýbajú už len moravské a škandinávske ornamenty. To, čo bolo myslené ako vtip, sa bohužiaľ ukázalo ako skutočnosť. Keď si otvoríte oficiálnu Facebookovú stránku tejto šou, uvidíte toto:
Veľký banner na záhlaví stránky obsahuje fotku trojice moderátorov, ktorá je „okrášlená“ moravským ornamentom. Áno, tým z databanky, ktorého miliónštvrtú mutáciu použila v predvolebnej kampani na billboardoch aj Slovenská národná strana a ktorý si už stiahol stiahnuť každý druhý dedinský kolotočár a potláča ním tričká a hrnčeky.
Je záhadou, prečo s týmto vzorom tak radi spájajú východné Slovensko („Dajce mi šicke pokoj“, „Malý východniarik“…). „Hrdý Slovák“ a „Hrdá Slovenka“ je povinná jazda. A keď sa minú úplne všetky nápady, istí to bezduchý text „Slovakia“ či „Slovensko“.
Nech sa páči, tu to máme pekne-krásne spolu, vedľa seba. Grafika v databanke je správne označená ako „Folk ornaments from slavonic area (Moravia)“.
Takto vyzerajú maľované ornamenty v skutočnosti – naši moravskí susedia nimi zdobia domy, kaplnky či vínne pivničky. Myslím, že zhodu uvidí naozaj každý a nebude treba povolávať etnológov, ako to bolo v prípade kauzy SNS. 🙂 (celý článok tu)
Zdroj: Mirek Deml, Dreamstime
Moravskoslovácka apokalypsa však týmto nekončí, ba práve naopak, začína. Tento ornament tvorcovia relácie použili v najrôznejších upútavkách a dokonca aj na oficiálny merch – tričká a hrnčeky, čím sa definitívne zaradili k spomínaným jarmočným kolotočárom.
V upútavkách, kde je moravský ornament, nechýbajú srdcervúce výkriky ako „Už dnes večer sa vrátime k našim koreňom.“ alebo „Objavte s nami krásy slovenského folklóru.“ (Počas toho, ako píšem tento článok, môj manžel na to trefne skonštatoval: „Cítim národne – vyberám náhodne.“ – pozn. ZP. A to ešte nevedel, že sa práve idem ladne a plynulo prehupnúť do druhej témy, a to sú ornamenty škandinávske.)
Neviem, či sa mám smiať alebo plakať.
Fragmenty škandinávskeho ornamentu z megaportfólia dizajnérky s poľskými koreňmi Agnieszky Murphy a navyše v strašne zlej kvalite sa takisto nachádzajú v modro-bielom banneri. Sú veľmi svetlé, ale sú tam. Ako keby jeden cudzí ornament nestačil. Nie. Riadime sa heslom – čím viac kvietkov, tým viac folklór. A je úplne jedno, odkiaľ sú. Na výrezoch som ornament trocha vytiahla, aby bol zreteľne vidieť.
Pravé slovenské ornamenty v relácii Zem spieva?
Vo svetle týchto skutočností som si dala tú námahu a prezrela si všetky fotografie uverejnené na facebookovom profile „Zem spieva“. Nezameriavala som sa na ustrojenosť, to je parketa Zuzky Taječky. Zameriavala som sa na grafické elementy. A potom som našla ešte toto:
Pravé slovenské ornamenty v relácii Zem spieva?
Podľa pôvodu použitých ornamentov by to totiž mohol byť skôr plagát ku koncertu fínskej kapely Värttinä: Ak zadáme v databanke kľúčové slová: „Scandinavian folk“ – ľaľaho, papľuha, tu ho máme!
Škandinávske srdénko s kvetinkami a vtáčikmi! Respektíve elementy z neho…
Takže tak, moji milí. Toto je prezentácia relácie, ktorá má dostať do povedomia slovenský folklór. Cudzorodé ornamenty na upútavkách. Moravské Slovácko a štylizovaná Škandinávia. Pričom by stačilo vziať do rúk hociktorú z publikácii ÚĽUV o výšivkach, pozrieť si databázu projektu etnofolk alebo si urobiť výlet do nejakého múzea a odfotiť si tam detaily kroja.
Prekresliť takýto ornament je potom vecou rádovo pár hodín – závisí od zložitosti. Keď už je relácia poňatá tak veľkolepo, je problém vyčleniť v rozpočte nejaké eurá na dobrého grafika? Keď môže mať festival vo Východnej premakanú grafiku od Tomáša Kompaníka?
Minulý rok vyšla v ÚĽUV-e nová kniha od Oľgy Danglovej o ornamentike. Na strane 63 v nej autorka cituje Svetozára Hurbana Vajanského. Ten pri príležitosti Výstavy slovenských výšiviek v Martine v roku 1887 povedal:„Výšivka je dielo rúk našich domorodé, je pamätníkom jako dôb starých, tak i dôkazom, že sa ľud náš neodnárodnil ani podnes, a že má pevnú vôľu a súcosť ostať slovenským naveky.“
Čo by povedal Vajanský na vizuál „Zem spieva“?
Asi by zaplakal. Zovšadiaľ počúvame – národ sem, národ tam, za vlasť, za Slovensko, folklór je módny hit, ale aby sme si dokázali nájsť jeden skutočne slovenský ornament, to je problém. Z našich daní a koncesionárskych poplatkov platené verejnoprávne médium odfláknutým vizuálmi, ktoré robil nejaký grafik-amatér, vytvára medzi širokou verejnosťou pokrivený obraz o slovenskej ornamentike.
Naša pätica zo Slovenského folklóru bez fejku sme vždy ochotní pomôcť, skonzultovať alebo aspoň nasmerovať. Chodí nám veľa správ, kde sa nás ľudia pýtajú, kde by našli taký či onaký ornament, obracajú sa na nás s prosbou o identifikáciu ornamentu a podobne. V prípade, že sa tvorcovia show „Zem spieva“ rozhodnú s tým niečo robiť, radi ich vykoľajený vlak pomôžeme nasmerovať na tú správu štreku.
M + M + M + Z + Z
P.S.
Čerešnička na torte. Logo. Vizuálna identita. Srdce. Aby chytilo za srdce… veď sme Slováci, milujeme folklór…
Od samého začiatku nám na ňom niečo nesedelo. To srdce. Nezdalo sa naše. Čatajské srdce vyzerá inak, podpoľanské vyzerá inak, liptovské takisto, ani na výšivky z kútnych plachiet sa nepodobá… Verte či neverte, najväčšia zhoda je s hluckým ornamentom.
Hluk je mesto neďaleko Uherského Hradišťa a na jeho webstránke môžeme nájsť tak v katalógu typických ornamentov, ako aj v logu podujatia Dolňáckých slavností a Jízdy králů takmer zhodné srdiečko – pretiahnutý tvar, veľké čipky s dierkami nakolo, viacero kontúr, trojica lístočkov hore. V takejto kompozícii ho maľuje aj majster Vladimír Šácha.
Sme ešte vôbec Slováci, keď nepoznáme, čo je naše? Hráme sa na národné cítenie, ale o podstatu sme ani nezakopli. A v horšom prípade ani netušíme, kde tá podstata vôbec je a kde ju hľadať.
Život nám prináša do cesty rôzne skúšky. Niektoré sú ľahšie a zvládneme ich bez problémov. ZDENKA BUČEKOVÁ ale píše príbehy o skúškach, ktoré nás prinútia siahnuť si na dno svojich možností, preveriť silu svojej osobnosti. A strhnú nám ružové okuliare a svet ukážu v úplne inom svetle.
Každý z nás mal niekedy v živote na očiach ružové okuliare. Nie také, čo sa rozbijú, keď spoznáme charakter človeka a zistíme, že sme sa v ňom mýlili. Sú aj ružové okuliare, ktoré nám spadnú z očí, aby sme zistili , že sme nimi len zakrývali niečo, čo sme nechceli vedieť.
Že sme sa iba snažili vsugerovať si, že nás sa to netýka , alebo že nám sa to nemôže stať …
Nech je osud akýkoľvek, verím, že nič na svete sa nám nedeje náhodou. Každá lekcia, ktorú dostaneme od života, má zmysel.
Príbeh
Mal len 16 rokov, klasický tínedžer. Život je gombička a čo sa mi môže stať … a predsa sa stalo. Dostal bitku od akože priateľov .
Prešiel mesiac, a on nalepený na zrkadle sa obdivoval. Aspoň tak to jeho matka vnímala a neodpustila si poznámku – krásny si, ty Narcis!
Lenže on jej odpovedal – ale ja nejako divne vidím!
Tak choď k lekárovi nech ti dá okuliare a nesimuluj! Určite máte písomku v škole.
Chlapec išiel k očnej lekárke, ktorá ho okamžite poslala do nemocnice.
Matka išla s ním.
Chlapče, čítaj čo vidíš, povedala doktorka.
Ale ja na to nevidím, odpovedal chlapec.
Choď tak blízko, aby si videl.
Pri každom jeho kroku stislo matke hrdlo a v duchu kričala – stoj už.
Prišiel na meter k tabuli a povedal: vidím, že tam niečo je, ale neviem čo.
Nasledovala hospitalizácia, infúzie a lieky.
Chlapec bol ako na hojdačke, raz hore , ale keď sa dávka liekov znížila, zas dole. Bol prvák na strednej škole, život pred sebou, hormóny pracovali, všetko v ňom sa bilo a nikto nevedel čo bude.
Jedného dňa zazvonil matke telefón.
Volal jej syn – Mama, nejaký chlap mi povedal, aby som sa zmieril s tým, že budem slepý.
Čo poviete chlapcovi v takej chvíli? Chlapcovi, ktorý vyzerá ako muž, lebo z hormonálnych liekov pribral 30 kg a bol zarastený ?
Stále to bolo decko, a kruté slová od študovaného lekára nemali zaznieť .
Nie takto.
Hovorí sa, a je to pravda, že zúfalstvo matky nepozná hranice.
Osud mieša karty, ale stále ste to vy, kto ich drží v ruke. Matka je schopná ísť aj na mesiac, len aby pomohla svojmu dieťaťu. Vlastne, obaja rodičia, ak svoje deti bezhranične ľúbia.
Čo robia ? Modlia sa, aj keď doteraz boli ateisti. A zrazu sa našla lekárka, ktorá si spomenie na starý prípad, veľmi podobný tomuto. Vtedy našli u pacienta genetickú chybu. Navrhne testy urobiť aj tomuto chlapcovi.
A teraz príde pointa ružových okuliarov.
Aké testy, veď sme všetci zdraví a mňa sa to netýka!
Matka sa veľmi mýlila. Jej syn mal chorobu, ktorá sa odborne nazýva Leberova hereditarna optická neuropatia .
Paradoxom je, že nositeľom tohto génu je matka, a dedia ho len chlapci. Matke z nášho príbehu sa začal rúcať svet. Sužovali ju výčitky svedomia, aj keď za to nemohla. Neustále sa ospravedlňovala synovi, prosila o prepáčenie.
Zasiahol manžel, svoju ženu podržal a bol jej oporou. Povedali si, že urobia aj nemožné, len aby ich syn dokázal existovať.
A tiež zas prosili Boha o pomoc.
Neuveríte, ale pomoc prišla. Znova od lekárky, ktorej sa podarilo vybojovať pre chlapca drahé lieky.
Viete si predstaviť tú radosť, keď syn prišiel za matkou a prečítal ŠPZ na aute na 15 metrov? Pre tých, čo majú zrak v poriadku, to možno znie smiešne, ale pre matku to bol najkrajší dar.
No stále to nestačilo. Zašli na súkromnú kliniku, kde lekár skonštatoval, že v nemocnici urobili všetko.
Matke taká odpoveď nestačila.
Lekárovi odpovedala, že ju nezaujíma, čo urobili. Keby išlo o jeho syna, čo by urobil ?
Lekár evidentne zostal zaskočený, ale videl pred sebou zúfalú matku, ktorá je odhodlaná urobiť aj nemožné, len aby pomohla synovi. Začal liečbu injekciami priamo do oka s komentárom, že keď to pomáhalo voľakedy, keď začínal ako lekár, tak musí aj teraz.
A veruže, pomohlo. Pridali infúzie a chlapec začal vidieť viac a viac.
Teraz má 20 rokov, úspešne zmaturoval a pracuje ako obchodný zástupca .
Ďakujem, že ste tento príbeh dočítali až do konca.
A aká je jeho pointa?
Majte radi život a nikdy nehovorte, že vám sa to nemôže stať.
Ak chcete pochopiť nevidiacich, stačí ak si na hodinu zakryjete oči a budete sa snažiť robiť všetko tak, ako keby ste videli.
Matka z nášho príbehu si to skúsila na 3 hodiny. Poprosila svojho brata aby jej pripravil v byte prekážky, aby rozhádzal topánky, premiestnil nábytok… pretože život vám tiež dáva do cesty kopu prekážok a vy ich musíte zvládnuť.
Po troch hodinách si matka dala dole šatku a plakala a plakala. Boli to slzy šťastia a možno sa prvýkrát úprimne modlila a ďakovala anjelom, že im aj s manželom dali silu všetko zvládnuť. A napriek všetkému si „neskladali“ ružové okuliare. A verili.
Z kybernetiky presedlal na fotografovanie alebo keď sa z koníčka stane nový job. Aj takto by sa dal popísať reštart Josefa Edvarda Gregora. Pôvodne vyštudoval kybernetiku. Viedol firmu, ktorú sa rozhodol predať a prišla otázka: Čo so životom? Josefa som spoznala prostredníctvom siete LinkedIn a rozhodla som sa ho vyspovedať.
Jozef, čomu ste sa po štúdiu školy venovali? Respektíve bola firma v ktorej ste 15 rokov pôsobili váš prvý aj posledný zamestnávateľ?
Po dokončení vysoké školy jsem během jednoho roku vystřídal 3 zaměstnání a sbíral zkušenosti po škole. Prošel jsem od práce na ředitelství OKD, a.s., přes dělníka na stavbě až po ředitele marketingu u firmy, která importovala léčiva a doplňky stravy. Nakonec jsem s kamarádem z dětství založil firmu, kde jsem vydržel celých 15 let. Vyráběli jsem střešní a stěnová opláštění pro rodinné domy a průmyslové stavby.
Prečo ste sa rozhodli firmu predať? Už to nešlo? Či vyhorenie?
Firma dosáhla mnoha úspěchů, ale rozdíl v pohledu (mně a společníka) jak firmu směřovat a řídit narostl natolik, že v tom již nešlo dále pokračovat. A tak se firma prodala zahraničnímu investorovi. Uvědomil jsem si také, že život běží neuvěřitelně rychle a peníze nejsou všechno. Můžete mít téměř vše na co pomyslíte, ale chátráte v přímé přenosu.
Ostali ste nejaký čas na sabbatikale? Či hneď prišla myšlienka fotiť?
Nějaký čas jsem odpočíval. Prostě nešlo hned něco dělat. Potřeboval jsem si utřídit myšlenky a dát se jak psychicky, tak i fyzicky dohromady. Těch 15 let jsem byl v naprosto šíleném tempu, 7 dní v týdnu. Ale na druhé straně jsem za tuto zkušenost vděčný. A ano, na sabbatikale jsem fotil a cestoval. V tu chvíli mne vůbec nenapadlo, že bych se fotkou mohl jednou živit.
Kde sa dá vo veku okolo 40ky študovať fotografia? Ako dlho trvalo vaše štúdium?
Možností je mnoho. Když člověk chce, tak jde všechno. Ve chvíli, kdy jsem se rozhodl koupit si svůj první profesionální fotoaparát, nabídl mi shodou okolností můj kamarád, který mi fotoaparáty nabízel, zda bych nechtěl zkusit fotografickou školu. V té době tam právě učil vynikající profesor, který učil také na FAMU. Ta myšlenka mě velmi zaujala a řekl jsem si „Proč ne?“
Člověk se učí celý život a nikdy o sobě nemůže říci, že už všechno ví a všechno zná. Do školy jsem chodil 2 roky. Bylo to velmi intenzivní studium, které mne postupně dovedlo až k prezentaci mojí práce na výstavách. A z pana profesora je dnes můj kolega a kamarád. Vzpomínám si, jak se mi jednou po vyučující hodině omlouval a říkal:
„Víte Josefe, já vím, že jsem na Vás moc tvrdý. Ale to já musím. Když mám žáka jako Vy a vím, že to v něm je, tak není jiné cesty, jak to z něj vytáhnout.“
Umenie na Slovensku málokoho uživí. Venujete sa aj komerčnému foteniu?
Ano, věnuji se komerčnímu focení, ale také své umělecké tvorbě, která znovu roste na oblibě hlavně díky tomu, že lidé rádi vlastní originální kousek. Jak ve svých domácnostech, firmách i jiných obchodních prostorách.
Je v dnešnej dobe produktová fotka žiadaná? Žijeme v dobe smartphonov a veľa ľudí si myslí, že fotiť môže každý…
Pokud to firma myslí s prodejem svých výrobků vážně, tak jsem přesvědčen o tom, že kvalitní produktová fotografie je v dnešním světě nezbytností. Díky obrovskému trhu a konkurenci se dnes často lidé zaměřují na kvalitu a nejen na cenu.
Dobrá produktová fotka, která dokáže vyvolat emoci a ukázat tvar, velikost výrobku, strukturu povrchu, barvu apod., zvýší šanci na prodej. Protože obchod není o rozumu, ale především o emocích. A pokud budete nabízet něco nehmotného jako je know-how, školení, workshop, přednášky, stává se produktovou fotkou Váš portrét. A ten by Vás měl zachytit přesně takové, jací jste.
A co si myslím o smartphonech?
Je to skvělý způsob, jak zaznamenat pro nás důležité vzpomínky a momentální okamžik. Máme ho vždy u sebe a je to jednodušší. Dají se s nimi dnes dělat i hezké fotografie, ale stále nejsou na úrovni profesionálních fotoaparátů a myslet si, že na smartphonu postavím prezentaci firmy je stejně pošetilé jako si myslet, že si v zimě v plavkách lehnete do sněhu a hezky se ohřejete. Shodou okolností jsem koncem minulého roku fotil pro jednu zahraniční firmu výrobky. Původně používali smartphone.
Když jsem přijel do jejich výrobní haly se svým mobilním foto studiem a udělal fotky opravdovým foťákem, museli uznat ten obrovský rozdíl. Nejde tady jen o techniku samotnou, ale také o vědomosti, které s tím souvisí. Když dva dělají totéž, není to totéž!!!
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí zvažujú zmeniť svoju životnú cestu?
V životě není nic zadarmo. Život se žije v přímém přenosu a rovnou naostro, dotáčky a reparáty nejsou povoleny! To jsem si uvědomil a rozhodl se vše opustit a začít znova a jinak. Začít tak, abych byl opravdu vnitřně šťastný. A věřte, že když to člověk sám sobě dovolí, tak to jde!
Donedávna som bol dobrý otec. Vedel som to, a bol som na to hrdý. Mám 11-ročnú dcéru, ktorá žije s mamou a dochádzam za ňou 140 km tak často, ako sa nám podarí sa vzájomne dohodnúť. Nejde však o pravidelnosť a čas, ktorý s ňou trávim, ale o čosi viac. Ide o lásku, porozumenie a pochopenie, ktoré sa jej snažím dať. Čo sa však stalo, že som zistil, že všetko je inak?
Asi ako väčšina z nás, nie som nadšený súčasným vzdelávacím systémom.
Vytvorený v dobe, ktorá už nie je, pripravujúci na svet, ktorý sa zmenil. Deti sa učia veci, ktoré poväčšine v živote nevyužijú, a to, čo by potrebovali do života vedieť, im nedajú. Tak či onak, vždy som chcel, aby moja dcéra mala dobré známky. Chcel som to nie preto, aby som sa ňou mohol pochváliť, ani nie preto, že by som veril, že to s lepšími známkami dotiahne ďalej.
Chcel som, aby si vytvorila návyk robiť veci poriadne. Dávalo mi to zmysel- naučiť sa niečo v škole na 100%, je zákonite dobrý návyk. Taký, ktorý je v živote zárukou robiť veci celkovo na 100%, aj snažiť sa na 100% o úspech. Ako to však v živote býva, žiadny názor nemusí trvať na vždy.
Začal som si totiž uvedomovať zopár súvislostí.
Všimol som si, že nie všetko, čo sa človek naučí v detstve, používa v dospelosti. A naopak, nie všetko čím neoplýval, mu v dospelosti takisto musí v charaktere chýbať. Jedna z prvých vecí, ktoré mi vždy vŕtali hlavou bola, ako je možné, že moja mama mala pramalý vplyv na poriadok v mojej detskej izbe, a dnes som naopak veľmi poriadkumilovný. Spomínam si na kopy špinavého oblečenia a preplnený písací stolík, z ktorého bežne padali veci.
Taktiež na zasušený riad po jedle, ktoré som zjedol pred niekoľkými dňami…No a dnes som milovník poriadku, čistoty a prázdneho priestoru, hoci ma ku tomu nikto neviedol. Poznám mladú ženu, ktorej rodičia neboli vzorom pracovitosti a ambícií. Rozhodne ju neviedli k tomu, čím je dnes, aktívnou, svetaznalou, rozhľadenou a sebavedomou úspešnou ženou. Ja sám som nikdy nepočul od rodičov, že by som sa mal v živote snažiť niečo veľké dosiahnuť.
A napriek tomu som uspel vo viacerých oblastiach a mnohokrát som predčil vo všeličom ostatných. A tiež som nemal samé jednotky.
Pred pár dňami som strávil niekoľko hodín s mojou dcérou a s dvomi jej spolužiačkami. Jedna z nich bola živá, najaktívnejšia z nich troch, až trochu dominantná a žartovala zo svojho čerstvého vysvedčenia, kde mala zopár dvojok. Druhá mala na vysvedčku aktuálne samé jednotky, no bola najmenej výrazná, až zakríknutá. To mi pripomenulo ešte dávnejšie spomienky, na iné deti s čistými jednotkami. Taktiež snaživé, často až úzkostlivo bojujúce o najlepšiu známku.
Boli priam vydesené zo zlyhania. Videl som, ako sa niektoré báli prísť domov, ak dostali aj počas roka dvojku. Báli sa, pretože im niekto nahovoril, že zlyhanie je neprípustné. Báli sa, pretože zlyhanie je problém a problém je v ich očiach neriešiteľná situácia. A to je to, čo je skutočný problém. Nepovedali im, že problémy sa dajú riešiť, nevedia, že chyby sa dajú naprávať. Netušia, že prekážky sú prirodzenou súčasťou života a zlyhanie má byť iba medzikrok ku ďalšiemu posunu.
To je to, čo ich paralyzuje a nedovolí im skutočne rozvinúť svoj potenciál. Namiesto množstva nápadov, pokusov a mnohokrát omylov, sa úpenlivo snažia „poslúchnuť“ čo sa im nakáže a splniť očakávania iných.
Zmenil som sa.
Už nevediem svoju dcéru ku perfekcionizmu, ale vediem ju k akcii, nech je akákoľvek. Nech sa nebojí stúpiť vedľa, nech sa nebojí spadnúť, veď ako inak má spoznať život, ako na množstve vlastných chýb. Podporujem ju vo všetkom, aj keby to krátkodobo nebol dobrý krok, dôležité je nemať strach z chýb a byť plný odhodlania do všetkého.
Dôležitejšie ako byť perfektný, je byť odhodlaný a aktívny. A to je to, čo ju spraví v živote úspešnou. A verím, že aj šťastnou.
Spadnúť na dno môže hocikto a hocikedy. Ale ísť ďalej a ešte aj začať pomáhať iným, to už si vyžaduje vnútornú silu. Často ju objavíme až vtedy, keď sa niečo zlé stane. Tak ako JURAJ HAJDUK. V prvom článku prinášame jeho životný príbeh a o dva týždne sa môžete tešiť na prvý príspevok o tom, aké jednoduché je podľa neho udržiavať si telo v rovnováhe.
Každé dieťa túži po pohladení a po pochvale, pokiaľ však miesto toho prichádza démon alkoholu, miesto pohladenia strach, tak to poznačí detskú dušu a zanechá škody, ktoré sa len veľmi ťažko naprávajú. Moja mama vyrastala v prostredí, kde žiadnu lásku nedostala, ako ju mohla odovzdávať ďalej ?
Choroby tela sa dajú liečiť pomerne ľahko, horšie je to so zlomenou dušou.
Prichádza fáza, keď sa snažíš ako dieťa zaujať, zúfalo čakáš na pochvalu, ktorá neprichádza a nevedomky to prenášaš do života tých, na ktorých ti najviac záleží, do života vlastných detí.
Straty všetkého dôležitého
Vyštudoval som vysokú školu,oženil sa, narodili sa mi dve krásne dcéry, a ja som im chcel dať všetko to, čoho sa mi nedostávalo v mojom detstve. S nadšením a s obrovskou dávkou naivity som sa pustil do podnikania s priateľom, za ktorého by som dal ruky do ohňa. Keď si na vrchole, keď máš rodinu, ktorú miluješ, prácu, ktorá prácou nie je, je tvojim koníčkom, súčasne ťa živí viac ako dobre . . . . Zrazu príde bez varovania deň, keď je všetko preč.
Priateľ, ktorý ťa okradol a zanechal ti vo firme dlhy, ktoré sa nedajú splatiť. Manželka, ktorá potrebuje chrániť seba a svoje deti, potrebuje životné istoty, ktoré im nevieš dať. Deti, ktoré čakajú na pohladenie a lásku, ty im to ale nevieš v danej chvíli poskytnúť.
Náhody? Neexistujú!
Rozvod bol len poslednou horkou kvapkou v mojom živote a súčasne začiatok niečoho, čo sa dá definovať ako malý zázrak. Dnes už viem, že náhody nie sú a všetko sa deje z určitého dôvodu. Priama cesta je niekedy cestou do pekla.
Cez Vietnam, kde som stretol ženu, ktorá bola obyčajnou roľníčkou a jedného dňa sa zobudila a zistila, že vie a cíti, čo bolo, je a bude, a ktorá mi presne opísala môj život s dodatkom, že po dovŕšení päťdesiatky nájdem v sebe dar, ktorý mi bol daný – dar liečiť a pomáhať ľuďom.
V Austrálii, kde som pár mesiacov pracoval a poznal komunitu Čechov a Slovákov, ktorí tam žili viac ako 30 rokov a predsa ostali v akomsi vákuu, keď miestni ich nikdy neprijali a aj na Slovensku sa cítili už ako cudzinci.
V Londýne, kde som strávil dva roky, a kde tí istí Česi a Slováci tvrdo pracovali a potom s tou istou vášňou prepíjali ťažko zarobené peniaze a vlastné životy.
V Rakúsku, kde som bol 8 rokov, kde je všetko na úrovni, o akej budeme doma ešte dlho snívať. Chýbalo mi tam ale to najdôležitejšie – jazyk, ktorý je náš, ľudia, ktorí myslia a cítia rovnako, a súčasne niečo, čo sa nedá popísať – ten pocit, že tu som doma.
Poslovia svetla prinášajú dôležité informácie
Už ako dieťa som bol najšťastnejší v lese a na lúkach, kde všetko kvitlo. Poznal som všetky liečivé rastliny, všetky knihy som zničil bylinkami , ktoré som použil na môj herbár.
Každý človek, ktorý vstupuje do tvojho života, prichádza preto, aby ťa niečo naučil, aby ti ukázal cestu, ktorú možno sám nevidíš. Dal som im meno poslovia svetla. Prichádzajú a odovzdajú ti dôležité informácie, ktoré by si ty sám možno nikdy nenašiel a nevidel, aj keby si ich mal priamo pod nosom.
Prvým poslom bol môj priateľ z detstva, ktorý mi ukázal knihu ruského akademika Borisa Vasiljeviča Bolotova. Ruština je môj druhý rodný jazyk, vyštudoval som chémiu a biochémiu a po prvých prečítaných stránkach knihy som zistil, že som našiel niekoho a niečo, čo zmení môj život.
Po prvej návšteve v Kyjeve nasledovala ďalšia a ďalšia. Dnes mám preštudované všetky jeho publikácie, ktoré nie sú vôbec jednoduché na čítanie a už vôbec nie na pochopenie. Borisa Bolotova označujú ako mesiáša z Ukrajiny, ako človeka, ktorý predbehol dobu, je ako Leonardo da Vinci tretieho tisícročia.
Neexistujú lieky na nemoci, len nemoci z liekov
Dnes môžem smelo a bez skromnosti povedať, že som jeho jediný žiak mimo územia Ukrajiny a Ruska, ktorý všetky jeho vedomosti pretavil do praxe s výsledkami, ktoré musím dávkovať len po kvapkách, lebo je to tak neuveriteľne jednoduché a súčasne tak neuveriteľne účinné, že pokiaľ si to neokúsiš na vlastnej koži a na vlastných pocitoch, tak tomu neuveríš.
Naše krédo je, že neexistujú lieky na nemoci, len nemoci z liekov.
Najlepším lekárom je vlastné telo uvedené do rovnováhy, keď odstránime všetko, čo je navyše a dodáme, čo mu chýba. Prirovnávame to k predvianočnému upratovaniu bytu alebo k autu, kde je potrebné vymeniť olej, filtre, opraviť brzdy, natankovať správne palivo.
S ľudským telom je to podobné – roky si zanášame telo aj dušu odpadovými látkami, až príde deň zlomu, keď to praskne a my sme úprimne prekvapení, čo sa to stalo a prečo práve mne ?
Cesta ku zdraviu je veľmi jednoduchá
Prečo sa vlastne necítime komfortne? Prečo prichádzajú choroby, ktoré naša súčasná medicína nevie nielenže definovať, ale o úspechu v liečení sa ani vôbec nemusíme baviť? Snažia sa uzdraviť človeka z neznámej choroby neznámymi liekmi.
Psychosomatické problémy necháme bokom, je to kapitola sama o sebe. Pokiaľ porušíme homeostázu – rovnováhu v tele, prichádza trest za ľahostajnosť, za pohŕdanie vedomosťami, ktoré mali naši predkovia, za lenivosť a pohodlnosť, ktorú nám servírujú ako na zlatom podnose médiá, ktoré sú vazalmi , otrokmi farmaceutických firiem, ktoré ich platia.
Cesta ku zdraviu je veľmi jednoduchá, to môžu potvrdiť všetci moji klienti, ktorí sa už stali mojimi priateľmi. Je to návrat k prírodným základom, k pochopeniu podstaty fungovania ľudského tela a mysle.
Toto moje vyznanie smeruje k tým, ktorí o sebe pochybujú. Každý z nás má v sebe dar, ktorý môže v sebe objaviť. Každý z nás je jedinečná bytosť, musíme sa ale občas zastaviť a počúvať, hľadať zmysel života, aj keď sú chvíle, keď o tom pochybujete.
Používate aplikácie? Možno si poviete, že máte váš smartphone preplnený rôznymi appkami a načo ďalšia? Ja vám dnes odporučím dve, ktoré vám môžu pri cestovaní na vlastnú päsť pomôcť. Konkrétne som dnes vybrala cestovateľské aplikácie Svetobežka a Sygic Travel
SVETOBEŽKA
Jedná sa o appku nášho ministerstva zahraničných vecí – Svetobežka. Má svoje muchy, digitalizáciu úplne Slovensko nezvláda, ale appka sa dá používať a je veľmi užitočná. Viete si tam odsledovať aktuálnu situáciu vo svete a odporúčanie MZV. Ja tam teraz sledujem odporúčania ohľadne Číny, keďže tam sa teraz najbližšie chystám.
V správach čítame všeličo, ale odporúčanie o cestovaní nie je také dramatické, tak uvidíme.
Ďalšia super vec, a odporúčam ju každému využiť, je registrácia pred cestou. Toto ozaj robte, nikdy neviete čo sa kde môže udiať a takto aspoň o vás budú úrady vedieť. Ak sa nebodaj niečo stane, priamo cez appku viete ohlásiť stav núdze. Našťastie som to nikdy nemusela využiť.
V appke si viete uložiť kópie cestovných dokladov, nájdete tam kontaktné údaje zahraničných zastupiteľstiev, čo robiť v núdzi.
SYGIC TRAVEL
Pokračujem ďalšou appkou, ktorú veľmi často používam, prakticky sa bez nej nehnem z domu. Je to Sygic Travel a používam ju už roky. Za ten čas zmenila názov, vizuál aj funkcie a je to stále lepšie a lepšie.
Keď mám kúpenú letenku alebo častokrát, ešte predtým, keď výlet len plánujem, spúšťam túto appku. Tu sa začínajú rysovať obrysy môjho výletu. Tu si plánujem, čo kde uvidím, čo za to stojí a hlavne – ako sa tam dostanem. Priznám sa, mám orientačný nezmysel.
Dokážem sa stratiť úplne všade : – ) A táto appka mi dosť významne pomáha zvládnuť tento hendikep.
Ak ešte nemáte vhodnú appku na plánovanie výletov, ja práve odporúčam Sygic Travel. Je jednoduchá, môžete si v nej nastaviť (aj) jazyk slovenčina a fakt sa s ňou ľahko robí. Stačí si ju nainštalovať a po pár minútach iste prídete aj sami na to, ako to funguje.
Ja si tu naplánujem cestu, ktorú si potom na mieste prekreslím do papierovej mapy (tú si beriem hneď na letisku/stanici v turistickom centre/infostánku) a už behám s mapou. Samozrejme si stiahnem aj offline mapu v appke a v prípade núdze ma odnaviguje z bodu A do bodu B.
Verím, že ak ste sa doteraz na cestách strácali, už sa nebudete.
Aké aplikácie používate vy? Podeľte sa v komentári na sociálnych sieťach.
Mohlo by sa zdať, podľa zaužívanej a všeobecne rozšírenej predstavy, že pivo pijú iba muži. Veď aj vtipné tričká o prospešnosti piva a vtipy na túto tému sa viažu výlučne k mužskej časti populácie. A pritom to tak vôbec nie.
Pred pár rokmi sa mi do rúk dostali výsledky výskumu, ktorý mapoval konzumáciu piva žien u nás. Jeho výsledky boli viac než zaujímavé. Konštatoval totiž, že pivo pije až 80% opýtaných žien nad 18 rokov. Nealkoholickú verziu známu pod názvom radler však iba 15 percent . Pokiaľ ide o riadne, s obsahom alkoholu, dámy dávajú prednosť svetlému (vyše 53 %).
Pivo má naozaj veľmi dlhú históriu, poznáme ho už od roku 6 000 pred Kristom.
Je staršie ako víno, zmienku o ňom nájdete už v jednom z najstarších literárnych diel, v Epose o Gilgamešovi. Celé generácie si ho cenili tak veľmi, že ho považovali za platidlo. Za prehrešky pri jeho výrobe a predaji sa dokonca trestalo. V Chammurapiho zákonníku, ktorý vznikol okolo roku 1686 pred Kristom, sa píše: „Kto bude miešať vodu do piva, bude utopený v sude alebo lievikom bude doňho liate pivo tak dlho, kým neumrie.“ Drsné, však? To asi nikto neriskoval, pre istotu….
V Chammurapiho zákonoch je aj zmienka, že žena, ktorá príde sama do krčmy na pivo, má byť upálená. Ak prišla v sprievode muža, všetko bolo v poriadku.
Chmeľový nápoj sa tešil obľube u starých Grékov, Egypťanov i Rimanov. Dokonca bol považovaný za liek, Hippokrates ho ordinoval proti horúčke a nespavosti.
Pozor na pivný pupok… Ako to je naozaj?
Poznáte to, je to stará pravda, všetci ju opakujeme – kto pije pivo, narastie mu z neho pupok. Ale je to pravda? Čo take extrémne kalorické pivo obsahuje? Sto mililitrov piva má 34 kalórií. Rovnaké množstvo bieleho vína má pritom až 70 kalórií. Pri červenom víne sú čísla ešte vyššie (80 kalórií). Nikto nehovorí, že z vína sa priberá. Máte poňatia, koľko kalórií a chemických prísad majú džúsy a malinovky? Darmo sa o tom píše a hovorí, spotreba sladených nápojov je stále vysoká. Najzdravšia je čistá voda, to vieme, ale i tak sa tým neriadime.
Ale poďme späť k pivu – časť denného príjmu tekutín môžeme pokojne nahradiť jedným oroseným. Doplní minerály (draslík, sodík, fosfor, horčík a kremík) a vitamíny. Obsahuje pomalé cukry, ktoré sa v tele nehromadia, ale postupne sa spaľujú. Chmeľ spomaľuje uvoľňovanie vápnika z kostí, čo je pre dámy tiež dôležité. Okrem silikónov sú v pive aj fytoestrogény, rastlinná forma ženského hormónu. Preto je jeho pitie naozaj liečivé!
Ešte sme vymenovali všetky pozitíva – vitamín B pôsobí upokojujúco a skrášľuje pokožku.
Kyselina listová je pre ženy rovnako dôležitá a chróm nám pomáha tlmiť chuť na sladkosti. A nakoniec ešte jedna dobrá správa – nenájdete v ňom cholesterol ani tuky.
Predsa len je tu jedno ALE – obsahuje horčiny, ktoré podporujú trávenie. Takže po pivku vás môže prepadnúť obrovská chuť niečo dobré zjesť. Na potvoru, v takej chvíli sa nám žiadajú akurát kalorickejšie dobroty. Tento stav sa nazýva pivný hlad. Ak ho budete ukájať prežieraním sa a následne priberať, na vine nebude pivo. Za veľké brucho môžu kalorické jedlá, ktoré si k nemu doprajete!
Tvrdili vám, že že z neho rastú prsia?
Žiaľ, nie je to pravda. Narastú iba preto, že celkovo priberiete a logicky sa tuk uloží aj na prsiach.
Ešte jeden rozšírený omyl: To, že je pivot. tzv.desiatka, neznamená, že obsahuje desať percent alkoholu a dvanástka dvanásť! Toto číslo znamená, koľko percent cukru obsahovala mladina pred začiatkom kvasenia. V skutočnosti má desiatka 4 % alkoholu a dvanástka 5 %.
Malé množstvo alkoholu pomáha pri rozklade tukov, a preto je pivo v primeranom množstve vhodné aj po tréningu. Zdôrazňujeme, že primerané množstvo! U žien tretinka, maximálne pol litra denne, muži si môžu dopriať liter.
Ešte troche histórie
Pili ho teda vždy muži aj ženy. Ale varenie piva, to bola v histórii výlučne ženská záležitosť. Bez znalosti potravinárskej chémie, nič netušiac o teórii procesu kvasenia, recepty odovzdávali z pokolenia na pokolenie a postupne zlepšovali. Už sumerské ženy často experimentovali, pridávali doň rôzne príchute. Vtedajšie pivo však vyzeralo úplne inak ako dnešné. Bola to hustá tekutina ktorá sa pila cez slamku, aby husté zostalo navrchu a pil sa iba riedky spodok. Pivo bola potravina a muži, ktorí ťažko fyzicky pracovali, ho mali povinné, nevyhýbali sa mu však ani ženy a redšie a slabšie druhy dávali aj deťom. To preto, že zdroje pitnej vody boli kontaminované a deti z vody často ochoreli na rôzne infekčné choroby. Pri prevarenom pive to však nehrozilo.
Svadba vďaka pivu
Zachovali sa doklady o tom, že v stredoveku varili a predávali pred svadbou špeciálne pivo „od nevesty“. Jeho predajom si takto zarobili na svadbu a prilepšili k venu. Špeciálne pivo sa varilo aj pre rodičky, hovorili mu „stonajúce“. Prvé väčšie pivovary začali vznikať v 14. storočí a vtedy ich výrobu prevzali muži. Na internete som sa dočítala, že pivo vedela variť aj spisovateľka Jane Austen. Už ako mladé dievča pomáhala matke pri jeho výrobe a celý život pivo popíjala aj pri písaní svojich románov.
Aké je dobré?
Odborníci tvrdia, že najlepšie chutí vychladené na 7 stupňov. Teplota je teda mimoriadne dôležitý faktor. Druhý zasa, ako bolo skladované. Ak v teple, alebo nebodaj na priamom slnku,tak radšej ho nepite. Pivo má rado tmu a chlad. S výnimkou špeciálnych druhov by ste z neho nemali cítiť kyslosť.
Kyslé pivo je totiž už pokazené. Nemá čiapočku? To preto, že mu chýba dostatok CO2, je vyvetrané. Pena je dôkazom, že v moku je správna aróma a plnosť chuti. Vzniká tak, že sa uvoľňujú bublinky oxidu uhličitého a ďalšie látky zo sladu a chmeľu. Neznáša ale mastnotu – ak chcete zachovať krásnu našľahanú čiapočku na svojom pive, nepite ho s rúžom alebo leskom na perách. Okamžite, ako sa dostanú do kontaktu, pena spľasne.
Už niekoľko rokov žijeme s rodinou v zahraničí. A niektoré veci, ktoré pripomínajú domov nám chýbajú. Zvykli sme si na ne a v Nemecku ich nedostať. Každá návšteva nám preto nosieva niektoré z vecí, ktoré tu nedostať. Napríklad slovenskú bryndzu, kofolu či obyčajné rožky. Keďže mám tri deti, vždy keď ideme na Slovensko, jednou zo základných „mňamiek“ je aj pribináčik. Začala som ho preto robiť aj doma. Robím ho deťom – ale veru aj pre seba. Rada sa podelím o to, ako si pripraviť domáci pribináčik – recept.
Možno tento recept aj poznáte, ale ak náhodou nie, tak tu je.
Tvaroh vymiešajte s práškovým cukrom ( pridajte aj viac – podľa chuti). Potom do zmesi pomaly primiešajte vyšľahanú šľahačku.
Ja, keďže som túto pochúťku robila vo väčšom množstve, naplnila som ju do malých pohárikov na zaváranie. Takto sa mi lepšie uskladnia v chladničke.
Asi po hodine v chlade už má dezert konzistenciu ako pribináčik.
Prišla som tiež na to, že žena je niekedy ako čmeliak. Lebo čmeliak by podľa fyzikálnych zákonov nemal vedieť lietať. Má obrovské telo, malé krídla a veľmi málo energie. Nikto mu to však nepovedal. A tak lieta…
Proti všetkým zákonitostiam Musí, tak lieta. Možno je to jeho húževnatosť. Možno niečo iné, čo ho ženie vpred. Tak ako nás ženy, keď nevieme, čo nás čaká. Do čoho ideme…
Toto je záver knižky Zelená karta. Rozprávala som sa s jej autorkou, Renatou Sarvašovou o sile ženy. Kde brala silu po všetky ťažké dni, keď ostala sama na deti a aj na obrovské dlhy.
Tiež máte niekedy pocit, že my ženy toho veľa zvládneme? Vypočujte si rozhovor a poteší nás aj spätná väzba…
Rozhovor v písanej podobe, ktorý sme uverejnili ešte na jeseň nájdete tu:
Pristihla som sa, že v koncoročnom zhone mám jeden svetlý bod. Vždy o tomto čase zablúdim do jedného papiernictva, kde majú nádherné zápisníky a kalendáre. Vyberám dlho, aj keď mi vždy padne do oka jeden, hneď na prvý pohľad. Ten si vždy nakoniec aj kúpim. Nájdem si v ňom prázdnu stranu a tam začínam nový život.
Do nového zápisníka si novým perom ešte v starom roku zapisujem svoj sen o novom živote. Päťkrát do týždňa budem hneď po zobudení cvičiť yogu. Potom budem každý deň písať, každý deň, minimálne… tri hodiny. Telefón bude zatiaľ v letovom režime, ani obraz ani zvuk. O strave, kultúre, jazykoch už ani nehovorím. Tohto roku už určite prečítam Zolu vo francúzštine. Uf, je to super pocit, tak keď toto dám…
A keď si to tak zrekapitulujem, zrazu ma to hneď prejde a objaví sa starý známy pocit. Príde a ukradne mi ďalší rok zo života. Vryje sa mi pod kožu, zaplaví moje myšlienky, usadí sa v solárnom pletenci a odtiaľ mi neustále ničí život. Volajú ho rôzne, ale ja som si do svojho nového zápisníka dala aj vetu, že budem nazývať veci pravými menami. Takže to, čo sa mi usadí vždy na začiatku môjho nového začiatku v solárnom pletenci je STRACH. Čo ak sa mi to podarí? Žiť podľa vlastných predstáv? Čo na to rodina, známi, klienti?
Na záver si vždy určím motto nového roka. Tým tohtoročným je ODVAHA.
Niekoľkokrát som tie svoje mottá odvolala, pretože v momente, ako som ich vyslovila, mi život začal klásť do cesty príležitosti, aby som ich mohla začať žiť v reálnom živote. A nebola to žiadna sranda, napríklad motto roka: „Každú prekážku budem vnímať ako príležitosť“, alebo: „Budem pozitívna za každých okolností“, tieto dve som zmenila už vo februári. Ospravedlnila som sa vesmíru a zvolila som „Šport“.
Mať odvahu žiť v roku 2020 svoju ODVAHU… uvidíme.
Ak to do apríla vydržím, ak zvládnem aj jún, už to nebude mať zmysel meniť. Takže som vyhlásila boj svojim strachom. Ešte v decembri som vytasila meč a začala ich analyzovať. Priviedol ma k tomu môj minuloročný motivačný diár, ktorý som už tak nenávidela, že som mu začala nadávať a papuľovať, písala som mu odkazy, posielala ho do teplých krajín. Nemyslel to so mnou zle, len neskúmal príčinu, prečo nechcem pochváliť samu seba, prečo nechcem spomenúť, aké mám prednosti a talenty a prečo som zas nezavolala na úrad, ale som to odložila na neurčito.
Keď som ho so zadosťučinením na Silvestra rituálne pálila v krbe, bolo mi ho trocha ľúto. Aj roka, ktorý sa mi prešmykol pomedzi prsty, ochromený strachom, pochybnosťami, sebakritikou. A vtedy mi to došlo. S posledným vzplanutím motivačného diára som si povedala: „No a čo! Tento rok bol taký. Priviedol ma presne sem, aby som mohla začať ďalší.“
Celý čas som vyhlasovala boj svojim strachom. Skrývala som ich za tvrdosť a sebadisciplínu. V duchu som si nadávala do zbabelcov a strachopudov, trestala sa za svoje zlyhania.
Ale prišla som na to, že najväčšia odvaha je, prijať ich.
Postaviť sa im čelom, s láskou a pochopením. Pravdivo a úprimne, aj keď s roztrasenými kolenami.
Každý deň máme novú šancu spoznávať seba a skryté zákutia svojej duše. A potom je to na nás, čo s tým poznaním spravíme.
Vlastne už sa celkom teším, ako budem tento rok prekračovať svoj tieň, vystupovať zo svojej komfortnej zóny. Citlivo, s láskou a s rešpektom k sebe. Pretože ja nie som ten strach. Pripíjam si na odvahu.
Je pondelok ráno. Idete do práce. Sadáte do auta. Sedíte – trčíte v kolóne a cesta trvá hodinu. Zaparkujete na vyhradenom mieste len kúsok od výťahu. Presúvate sa. Výťahom samozrejme. Už len 10 krokov, ťuk na čip a šup do práce. Teda na stoličku.
Ak máte to šťastie, že ste freelancer, od stoličky doma vás delí iba pár krokov. Super, že? A sedíte a sedíte. Všetci ale vieme, že telo človeka nebolo stvorené na sedenie. Neprospieva nám to v mnohých ohľadoch. Ak chcete pri sedavej práci „nesedieť“, existuje riešenie. Vlado Zlatoš spolu s tímom ľudí vytvorili stoličku nestoličku. A sme radi, že sme ho mohli vyspovedať.
Vlado. Sedíme dlho a budeme ešte dlhšie. Vieme sa brániť?
Sedieť budeme čoraz viac a zatiaľ to nevyzerá, že by sa to najbližšej dobe zásadne zmenilo. Uvidíme neskôr čo sa stane po nástupe rôznych technológií, ktoré mnoho ľudí vytlačia z trhu práce [1]. Treba si však uvedomiť, že ak väčšinu dňa človek presedí, robí to X rokov, telo sa začína na toto sedenie adaptovať.
Stávame sa veľmi dobrí v sedení a akékoľvek ostatné pozície sa stávajú nepohodlné (včítane státia, či bežného pohybu). Pod touto adaptáciou si treba predstaviť rôznu mieru skrátenia a oslabenia svalov, zhoršenia mobility kĺbov, stratenia mnohých pohybových schopností (reflexy, elasticita, koordinácia, polohopocit, iné). A s tým prichádzajú aj rôzne prvé bolesti či varovné signály, ktoré mnoho ľudí ignoruje.
Niektorí začnú aktívne športovať (najčastejšie beh), no to je cesta k ešte väčším problémom. Rokmi usedená telesná schránka fyzicky zdegenerovala a je telesne zanedbaná. Začať niekoľkokrát do týždňa chodiť behať je veľmi zlý nápad. Prečo? Pretože tieto deformácie si človek ešte viac posilní a na povrch vďaka pohybu vyplávajú ďalšie skutočnosti, ktoré by v režime “iba sedenie” ešte zopár rokov nedali o sebe vedieť (nové bolesti a problémy). Nemáme sa teda hýbať?
Naopak máme, ale nemôžeme začať s takými komplexnými pohybovými vzormi, akým je napríklad beh, nebodaj crossfit, či iné moderné rýchlo kvasené trendy. Je potrebné začať pomaly odstraňovať nadobudnuté fyzické deformity najprv “iba” cez silovo-nápravné cvičenia. Preto odporúčame zveriť sa do rúk na začiatok odborníkom, ktorí vedia čo robia (iba výsledky sú referencia) a vyzbrojiť sa dostatočnou vytrvalosťou. Roky zanedbaná telesná schránka sa sama za pár týždňov neopraví.
Sedavá práca vedie k degenerácii tela. Zóna risku a pribúdajúci vek. Máme šancu uniknúť?
Existuje “zóna risku”, do ktorej sa s pribúdajúcim vekom dostáva každý. Ako deti sme v pohybe experti – doslova. Každý deň sa vystavujeme nekonečne rôznorodým gravitačným podnetom v rôznych smeroch i rýchlostiach. Práve gravitácia a schopnosť jej čeliť v tomto smere zohráva kľúčovú úlohu. Keď sledujete deti v pohybe, ide im takmer čokoľvek ľahko, elegantne, akoby bez námahy.
Sledujte pri tom istom pohybe človeka po 50-tke (ak je to vôbec pre neho možné) a je vám hneď jasné, že gravitácia je pre nich akoby nemilosrdnejšia. Nepohybujú sa už ako “pierko”, hoci kedysi ako deti to zvládali s rovnakým prehľadom. Nie je to preto vekom. Je to iba tým, ako klesá v živote človeka objem všestranného pohybu (viď graf).
Čo je dôležitejšie pohyb alebo výživa?
Ak ste niekedy uverili téze o tom, že výživa na 80% rozhoduje o vašom zdravotnom stave či estetických výsledkoch a pohyb len na 20% (alebo podobný príklad), tak vás sklameme. Pohyb pre naše ľudské telo zohráva podstatne väčšiu úlohu v otázkach zdravia či estetiky, ako čokoľvek iné. Ak sa pýtate samých seba kam odišla vaša krásna postava, ktorú ste mali v mladom veku, určite ste si súbežne všimli, že spolu s ňou odišla aj vaša fyzická zdatnosť (žeby tá išla preč prvá?).
Vaša kedysi dávno fyzicky zdatná kostra, svaly, šľachy, kĺby či úpony boli podstatne lepšie adaptované na gravitačné preťaženie ako dnes. Napodobnite tento stupeň fyzickej zdatnosti a všetko čo ste mali kedysi, budete mať aj dnes. Teda v prípade, že ste to s tou nečinnosťou neprehnali a nie ste hlboko pod zónou risku (vysoký stupeň fyzickej degenerácie). V momente, ako si dáte veľkú “gravipauzu” [2] (podobné ako menopauza u žien), čiže dáte si oddych od gravitácie sedavým spôsobom života, tak sa začínajú diať “veľké” a nepekné veci.
Áno, už to dobre chápete, nastáva rôzny stupeň fyzickej degenerácie. Jej výška sa odvíja od stupňa vašej nečinnosti. Teraz jasnejšie chápete fakt, že nie strava či iné modality sú tak dôležité ale vaša schopnosť “komunikovať” s gravitáciou = váš stupeň fyzickej zdatnosti.
NESEDA – farebné verzie
Čo mám robiť, keď celý deň musím presedieť v práci a nemám na výber?
Toto je veľmi dobrá otázka, na ktorú sme našli odpoveď aj vďaka projektu NESEDA. Na prvý pohľad čudná a drahá stolička, ktorá vyzerá ako mimozemšťan s fajn dizajnom. Ale stolička Neseda nie je o sedení ale naopak nesedení [3]. A hoci toto je stoličky pre dynamické sedenie (striedanie rôznych polôh), my nepredávame “stoličky”. My tvoríme zdravšie pracovné prostredie (kultúru), v ktorom je bežné i normálne sa hýbať počas pracovnej doby.
Voláme to pohyb za no-extra-time. Je to jeden zo spôsobov ako zavádzať kultúru pohybu aj do nášho pracovného života bez toho, aby sme sa museli každú hodinu prepotený sprchovať. Prečo nám to treba? Preto, aby sme sa vyhli zóne risku, z ktorej už nemusí byť návratu. Aj pomocou stoličky vo firmách vytvárame prostredie bohaté na pohybové príležitosti pre tých, ktorí pochopili dôležitosť tohto problému.
Inštalujeme rôzne prvky pre pohyb priamo do firmy (hrazdy, kruhy, rebriny) a učíme ľudí ako sa v práci bezpečne hýbať aby sa nezranili a svoj stupeň fyzickej zdatnosti kúsok po kúsku budovali aj počas pracovnej doby. Mnohí ľudia preceňujú vplyv fyzického tréningu. Myslia si že pár tréningov do týždňa ich zachráni. Ak človek presedí viac ako 8 hodín za deň, nezachráni ho ani tvrdý tréning každý jeden deň.
Naopak ľudia podceňujú drobné pohybové podnety, ktorých kumulačný efekt v rámci roka spôsobí že za 365 dní tonizačného pohybu z vás bude úplne iná osoba. Z obrázku je pochopiteľné čo všetko sa dá realizovať ako pohyb za no-extra-time, aby sme naše telo “vyživovali” takým pohybom, ktoré nás opäť skamaráti s gravitáciou.
Čo ak je fyzická degenerácia iba nový vágny pojem ktorý má ľudí strašiť a predávať stoličky?
Fyzická degenerácia je niečo, čo vieme elegantne odmerať. V rámci komplexných služieb ktoré v projekte Neseda ponúkame vieme prideliť SKÓRE rizikovosti nie len pracovnému prostrediu, ale aj jednotlivcovi, ktorý v tomto prostredí pracuje. Treba si uvedomiť, že my sme produktom prostredia, v ktorom trávime najviac času. V práci je to “iba” 1/3 života. Zlá správa je, že dnes je bežné že žijeme a pracujeme v prostredí, ktoré je chudobné na pohybové možnosti a naopak bohaté na nevýživné (priamo toxické) kalórie.
Priam ideálny koktail pre nadváhu, obezitu, metabolické ochorenia a rôzne zdravotné komplikácie. Zdravý človek sa stáva raritou a exotom. Ak by ste potrebovali vedieť váš stupeň fyzickej degenerácie, radi otestujeme váš stupeň fyzickej zdatnosti, odmeriame % podkožného tuku, preveríme základné biochemické parametre, odmeriame stupeň metabolického zdravia a ďalšie parametre, ktoré objektívne poukážu na dnešný zdravotný stav (alebo naopak stupeň fyzickej degenerácie).
Zozbierame dáta v bode A a môžeme ich porovnávať v čase s bodom B, kam si želáte sa prepracovať či už ako jednotlivec či celá firma. Dáva vám takáto vízia zmysel?
Preto veríme, že INOVÁCIA nie je o slovách ale činoch. BUDÚCNOSŤ pracovného prostredia nie je pasívna či reaktívna, ale dynamická a PROAKTÍVNA. Projekt NESEDA prináša ZMENU do pracovného prostredia, poradia priorít a VZOROV správania sa. Nasledovné obrázky vás možno taktiež inšpirujú konať ešte dnes.
VÍZIA A SEN O FIREMNEJ KULTÚRE
Predstavujeme si, ako jedného dňa bude úplne normálne vo firme chodiť BOSÍ (barefoot), pracovať v hlbokom DREPE (squat) alebo rúčkovať cestou na WC (pohyb za no-extra-time). Bude bežné VISIEŤ a pritom sa zhovárať s kolegami počas prestávky. Bude normálne mať k dispozícii hodiny POHYBU v pracovnej dobe a nikto sa nebude čudovať, prečo robíte STOJKU o stenu.
Debata na KÁVE bude prebiehať vo vise (hrazda), počas PORADY bude každý sedieť v úplne inej polohe (neseda) a PRESTÁVKU vyplníte cvičením na kruhoch. V takejto kultúre sa potom už viac nemusíte starať o svoje zdravie, pretože prostredie v ktorom pracujete a žijete prirodzene zdravie PODPORUJE cez kolektívne správanie.
Byť ZDRAVÝ je jediná dlhodobo udržateľná cesta ako produkovať skutočné a spoločensky prínosné HODNOTY (vaše firemné poslanie). Veríme, že múdry človek sa neusiluje za každú cenu o to aby zbohatol. Usiluje sa o to, aby priniesol niečo UŽITOČNÉ pre druhých, čo mu energiu v podobe peňazí zaistí ako dôsledok. Usiluje o spoločenské blaho, pretože iba tak sa dá merať pocit šťastia a vykonanej práce, ktoré človeka napĺňa a baví. Ste súčasťou tohto inovatívneho hnutia? Akú akciu môžete vykonať ešte dnes?
Aktuálne v našej krajine neexistuje hádam nik, kto nerozmýšľa nad tým, čo sa to tu vlastne deje. Akoby nám na najvyšších miestach chýbal zdravý rozum. O hodnotách už asi ani neradno rozprávať. Zaslúžime si, aby nás zastupovali ľudia, ktorí sú odborníci a zároveň majú rovný chrbát, ktorí sú bez káuz?
Nedávno sme priniesli rozhovor s Caroline Líškovou. Bol o jej reštarte po štyridsiatke. Dostali sme aj reakcie, že rozhovor bol krátky a nešiel do hĺbky. Caroline je odborníčka v oblasti financií a podnikania, a zároveň je žena, matka, ktorej záleží na tom, v akej krajine bude žiť spolu so svojou rodinou. Spýtali sme sa jej preto, ako vníma súvislosti, ktoré vyplývajú zo zle nastavených základov a procesov na úrovni zákonov a legislatívy, a či sa vôbec dá rozmýšľať nad tým, že existuje reálna cesta, ako z aktuálnych problémov von.
Caroline, veľa sa rozpráva o starnutí. Rodí sa čoraz menej detí. Ako sa pozeráte tento trend? Čo by ho mohlo zvrátiť?
To, že sa čas materstva odsúva na neskôr, po tridsiatke, je už dlhodobejším trendom a celkom pochopiteľným. Ľudia sa rozhodujú založiť si rodinu, keď majú kde bývať a dostatočný príjem. Sama som to zažívala ako náročný je proces osamostatňovania sa od rodičov, keď som sa vydala a bývala som s manželom v podnájme v jednej izbe. V súčasnosti až 70% mladých ľudí do veku 30 rokov býva s rodičmi. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo som v politike, túto skutočnosť chcem zmeniť. Mám plán ako naštartovať výstavbu nájomných bytov.
Poplatky a náklady na bývanie za posledné roky dramaticky vzrástli. Kde hľadať riešenie, aby sa mladé rodiny nebáli zakladať rodinu a cítili sa bezpečne?
V súčasnosti mladé rodiny dokážu riešiť bývanie buď formou komerčného prenájmu, kúpou nehnuteľnosti prostredníctvom hypotéky, alebo prostredníctvom stavebného sporenia v kombinácii s úverom na bývanie. V týchto prípadoch náklady na bývanie tvoria veľkú časť mesačného príjmu. V súčasnosti sú nízke úrokové sadzby, ale to nebude navždy. Stačí výpadok príjmu jedného člena rodiny, napr. keď mamička ostane na materskej dovolenke a pocíti to celá rodina. Nájomné bývanie je výhodnejšie riešenie s dostupnými cenami.
Nedávno som pozerala jednu reláciu a všimla som si, že nepomer medzi počtom nájomných bytov na Slovensku a v zahraničí je veľký. Slováci sú zvyknutí vlastniť. Dá sa tento trend otočiť?
Slovensko je vo výstavbe nájomných bytov na konci rebríčka vyspelých krajín. V zahraničí takýto systém bývania dlhodobo funguje, na Slovensku nie sú správne nastavené podmienky. Je potrebné zmeniť zákony tak, aby mestá obce, ktoré majú k dispozícií pozemky alebo budovy, mali zvýhodnený proces výstavby. Na druhej strane treba zmeniť nastavenie parametrov pre splnenie podmienok a tým sa dostupnosť bývania zvýši. Nemusíme vymýšľať koleso, keď je už vymyslené. Stačí aplikovať to, čo bez problémov funguje inde v Európe.
Máte vypočítané, ako by mohlo nájomné bývanie na Slovensku fungovať? Koľko by to ľudí stálo? Napríklad v porovnaní s hypotékou.
Som ekonómka a nechcem strieľať sumy z brucha ako to robia iní politici. Každý projekt má nejaké náklady a záleží od počtu bytov v bytovom dome, plochy bytov, použitých materiálov a aj od skutočnosti, či pôjde o výstavbu nových bytov alebo rekonštrukciu už existujúcej budovy, ktorú je možné zmeniť na bytový dom. Ale môžem bez obáv povedať, že nájomné bývanie bolo o polovicu lacnejšie ako bývanie financované cez hypotéku.
Zoberáte sa aj ekológiou a prístupom k životnému prostrediu. Čo by mohlo pomôcť, aby sa ľudia o zero waste nielen rozprávali, ale aby ho aj praktizovali?
Áno, záleží mi na životnom prostredí. Veď mali by sme našim deťom nechať prírodu aspoň v takom stave ako sme ju mali my. Začať treba od seba. Separovať odpad, znížiť spotrebu energií, nekupovať zbytočnosti vrátane rýchlo-obrátkového oblečenia, keď je to možné prepravovať sa integrovanou alebo mestskou dopravou, bicyklami alebo peši. A každý z nás kúskom prispeje k lepšiemu životnému prostrediu. A na nás politikoch je, aby sme navrhovali a schvaľovali také zákony, ktoré budú motivačné pre obyvateľov aby sa správali viac a viac ekologicky.
Tak dajme rovno príklad. Ako to vyzerá u vás doma čo sa týka minimalizácie odpadu?
Naša rodinná produkcia odpadu je celkom na dobrej úrovni, ale najmä preto, lebo žijeme s manželom sami bez detí. Naše dospelé deti sa osamostatnili, čiže ako dvaja pomerne uvedomelí ľudia vyprodukujeme veľmi málo odpadu. Napríklad sieťkové vrecúška na zeleninu a ovocie nám ušila naša mladšia dcéra, ktorá je vegetariánka a veľká fanúšička zelenej agendy. Snažíme sa nepoužívať jednorázové igelitové tašky, aj keď sú častokrát vyrábané na ekologickej báze. Samozrejme, rezervy na zlepšovanie sa ešte nájdu, ale podstatné je, že patríme k prívržencom zero waste.
Viac ako veľa sa v posledných rokoch nakladá na bežných ľudí. Najväčšími tvorcami odpadu sú však firmy. Ako, okrem reštrikcií, firmy prinútiť k ekologickejšiemu vnímaniu ich fungovania?
Ja vnímam hlavný zásadný problém v tom, že nemôže ten, kto separuje, za odpad platiť viac ako ten človek, ktorý neseparuje. Zákony majú byť nastavené tak, aby motivácia separovať sa výrazne zvýšila.
Ak by sme sa viacej zameriavali na podporu domácej produkcie – kedysi sme boli sebestačná krajina – pomohlo by to podľa vás aj z hľadiska tvorby odpadu a záťaži na životné prostredie?
Je nevyhnutné podporovať domácu produkciu na princípe z farmy na vidličku. Veď Slovensko má historické skúsenosti s BIO hospodárstvom, prvovýrobou a chovom ošípaných a dobytka. Veľká škoda, že podpora najmä malých farmárov je nedostatočná až diskriminačná, čím sa konkurencieschopnosť slovenských produktov znižuje.
Radšej vyvážame, namiesto toho, aby naše domáce, tradičné slovenské suroviny a výrobky skončili na našich stoloch. Ak by poľnohospodárstvo fungovalo ako by malo, tak na poliach vidíme menej repky olejnej a viacej zeleniny, ovocných sadov, čím by sme si neničili nesprávnym hospodárením aj našu pôdu.
