Úvod Blog Strana 127

Ako odpovedať na klasické otázky personalistov?

Chcete sa aj po 40 zamestnať podľa svojich predstáv? Časť tretia.

Ako (ani po 40) neprísť o dobrý job

Niečo viac o otázkach  personalistov a ďalšie tipy a triky v rámci prípravy na pohovor alebo: Ako odpovedať na klasické otázky personalistov?

Keď si konečne ujasníte, čo vlastne hľadáte, posielate svoju odpoveď na konkrétny inzerát. Stáva sa z vás Kandidát a začínate sa pripravovať na pohovor. Nemusíte čakať s prípravou, až vás pozvú. Isteže, nemusia vás pozvať vôbec, ale počítajte s tým, že ak sa hlásite napríklad do korporácie, na 90% vám najprv zavolajú a preveria si, či skutočne spĺňate základné predpoklady na danú pozíciu.

A tu si hlavne vy musíte byť stopercentne istí, že ich spĺňate.

Personálny pohovor trvá obvykle 1 hodinu. Personalisti si zvyknú „zabrať“ pre prezentáciu spoločnosti a pozície niekedy aj väčšinu času, zvlášť, keď ste tichší typ. Majú to naučené a mali by byť na vás pripravení.

Chcem, aby ste si uvedomili, že nemáte na to, aby ste ho (alebo ich) presvedčili celú hodinu, ale približne 30-40 minút. A to môže pri vašej príprave rozhodnúť. Treba to maximálne využiť vo svoj prospech.  Či zaujmete alebo nie, o tom rozhodujete vy.

Tu sú základné okruhy otázok, na ktoré je dobré sa pripraviť a zistíte ako odpovedať na klasické otázky personalistov:

  1. Prečo ste sa prihlásili na túto pozíciu?

Je dobré, že v tom máte jasno, a je ešte lepšie, že ste si to prežuli už pred poslaním odpovede na inzerát.

  1. Prečo práve naša spoločnosť? Čo o nás viete?

VŽDY si dobre naštudujte  maximum informácií o spoločnosti, do ktorej sa hlásite, zvlášť o oblasti, v ktorej chcete pracovať. Napríklad ako finančného manažéra vás určite bude zaujímať výročná správa, finančné výsledky, stratégia firmy, správy z médií, atď. Ako učiteľa zase história školy, publikačná činnosť jej vedenia, víťazstvá v súťažiach, ocenenia, atď.

  1. Povedzte mi niečo o sebe.

Hlavne nekecajte. Hovorte otvorene a stručne. Skôr ako si spoločne prejdete vaše CV, fakt povedzte pár viet o sebe. Niečo, čo človeku oproti vám, ktorý vás vidí po prvý a možno aj poslednýkrát, povie o vás viac než celé CV. Nie to, že ste vydatá a máte 3 deti, na ktoré ste nesmierne hrdá. Takto to funguje v časti Hoby a iné záujmy.

Ak sa hlásite na pozíciu senior marketing špecialista bude sa od vás očakávať, že máte už nejakú prax, úspech v aspoň jednom väčšom medzinárodnom marketingovom projekte. Ak ste viedli hoci len virtuálny tím a táto pozícia si vyžaduje vedenie ľudí, je fajn to spomenúť hneď v úvodných vetách.

  1. Na akých projektoch ste pracovali?

Viedli, zakladali, hodnotili…. Tu je dôležité  v príprave spomenúť si  na všetky projekty s dobrým koncom. Nespoliehajte sa na to, že tomu personalista nerozumie (opovážte sa povedať „Akoby som vám to vysvetlil, aby ste tomu rozumeli aj vy…“).

Ak sa s obsadením pozície ponáhľajú, je celkom reálne, že už na prvej schôdzke bude aj manažér tejto pozície a ten si vás v prípade, že blafujete, dokonale vychutná. Ak niektorej otázke  nerozumiete, alebo potrebujete viac informácií, pýtajte sa. Zvlášť v prípade, že sa pohovor vedie v cudzom jazyku, je nevyhnutné, aby ste všetkému rozumeli presne a jasne (overujte si, že ste zrozumiteľní aj vy).

  1. Povedzte mi vaše tri silné a tri slabé stránky.

Toto je celkom citlivá vec. Tu sa zvyknú kandidáti zaseknúť. Niektorí povedia horko ťažko jednu, dve silné stránky spôsobom  – „No ja neviem…som pracovitá…asi….“ Ale v slabých stránkach akoby si kandidáti libovali. „ Niekedy chodím neskoro, ale zase to dobehnem, lebo nechodím na obedy. Ja keď sa zažeriem do práce,…“ Celé zle.

Dajte si prosím tú námahu a v príprave tomu venujte dosť času. Sústreďte sa na pozitíva. Ak aj máte nejaké slabé stránky, väčšinou ich viete riešiť a viete to aj dobre povedať. Takže ako zistíte, aké máte silné stránky, ak to neviete definovať vy sami? Určite ste už niekedy boli hodnotení, pozrite sa, čo si vaši kolegovia a nadriadení najviac považovali.

Pýtajte sa ľudí okolo seba, ako vás vnímajú a čo považujú za vaše silné stránky.  Ja viem, že ich máte veľa, stačia tri najsilnejšie.

Alebo kontaktujte kouča, kariérneho poradcu…

  1. Prečo by sme si mali vybrať práve vás?

Nuž, pretože ste nadšení a pripravení! Nie, robím si žarty. Fakt, postavte sa pred zrkadlo a povedzte si nahlas, prečo by mali vybrať práve vás? Smejete sa? Dajte aspoň tri dôvody. Keď sa prestanete smiať, nájdete aj tie.

Ak napríklad hľadajú seniornejšieho personalistu do tímu HR v obchodnej spoločnosti, o ktorej viete, že ohlásila v budúcom roku zmeny v časti svojho portfólia, bude im pravdepodobne imponovať, ak sa budete (reálne) vnímať ako skúsený špecialista, ktorý týmto alebo niečím podobným už prešiel a vie čo je treba robiť.

  1. Ktorý z vašich úspechov považujete za najväčší?

Tu sa obvykle kandidát spýta: Myslíte v pracovnom alebo osobnom živote. No hádajte. Je to v zásade na vás, ale odporúčam počas celého rozhovoru nezabudnúť, kvôli čomu tam ste. A teda aj na túto otázku skúste odpovedať priamo a presne.

Personalistu/Manažéra to vážne zaujíma, pretože na tomto konkrétnom príklade sa o vás možno dozvie najviac. Ktorý z projektov si vás pekne odskúšal, najviac ste sa na ňom naučili, mali ste aj po komplikáciách úspech, lebo ste vedeli komunikovať, podporiť, motivovať, viesť … či ísť do istého prijateľného rizika.

  1. Prípadové štúdie.

Čím vyššia pozícia, tým viac ich bude. Je to ok a pripravte sa na to. Môžu to byť otázky typu „Čo by ste robili, keby…“ alebo zadania, kde vám ako účtovníkovi dajú haldu papierov a vy máte dve hodiny na to, aby ste spravili prvý nástrel súvahy. Niektorí manažéri (nie personalisti) si overujú schopnosti potencionálnych zamestnancov na takzvaných rýchlovkách, teda si s vami zahrajú prípadovú štúdiu naživo.

„Vy budete majster a ja s kolegyňou budeme prekladači, čo stále chodia do práce neskoro. Nie vždy a veľa, ale je to dosť na to, aby to bolo treba riešiť. Takže máte 5 minút na premyslenie stratégie a poďme si to zahrať. Máte otázky?“

Ak ste si dobre premysleli výber pozície, na ktorú sa hlásite, toto by vám nemalo robiť problém. Ale skúste si to nanečisto doma s niekým, kto vás pozná a chce vám pomôcť. Niekedy to vie prekvapiť aj skúseného borca.

Na čo tiež v prípravnej fáze nezabudnite:

  1. Na to, aby ste urobili na personalistu dobrý dojem, máte prvých 20 sekúnd. A na to, aby ste dobrý dojem úplne pokazili 59 minút a 40 sekúnd.
  2. Svojmu zovňajšku preto tiež venujte nejakú minútku.
  3. Odpovedajte len na položené otázky. Je rozdiel, či sa personalista pýta ČO, KEDY alebo AKO.
  4. V CV prosím nezanechávajte žiadne biele miesta. Ak ste boli nezamestnaní, tak ste boli nezamestnaní. Asi ste si počas toho neváľali šunky na Baha, ale ste sa niečomu naučili, niečo si oddreli, tak sa za to nehanbite.Ak ste mali „sabatikal“ teda ste boli dobrovoľne nezamestnaní, tak ste si oddýchli. Na tom predsa nie je nič zlé. Naopak, verím, že ste napríklad pri cestovaní využili svoj potenciál, oživili iné zručnosti a naučili sa trebárs nový jazyk. To všetko dodá vášmu obrazu ten správny odtieň.
  5. Schôdzku organizuje personalista. Ten ponúka a navrhuje termín. Snažte sa mať pri dohováraní termínu poruke kalendár a súhlaste len s takým termínom, pri ktorom ste si na 100 percent istí, že stihnete prísť a budete v pohode.V prípade, že sa stane niečo nepredvídateľné a vy nebudete môcť prísť, alebo idete neskoro, VŽDY kontaktujte personalistu VOPRED a vysvetlite situáciu tak skoro ako je to možné. Je to jedno zo základných kompetencií schopného kandidáta.

____________________________________________________________________________

  1. Pod čiarou pre tých, ktorí už na pohovor idú.

    Pri rozlúčke, kedy personalista prechádza do „neformálneho módu“ a vám sa zdá, že to máte za sebou – pamätajte, že nemáte nič. Sústreďte sa do poslednej sekundy pohovoru. Je to vaše dielo. Pri odchode sa poďakujte a spýtajte sa, akou formou dostanete spätnú väzbu.

Nuž a na záver mi nedá nepovedať pár slov aj na adresu tých, čo vedú personálne pohovory. Dostávame do redakcie totiž veľa ohlasov s negatívnymi skúsenosťami z výberových konaní.

Niektorí čitatelia sú sklamaní, pretože majú pocit, že s nimi personalisti nehrali počas pohovoru fér, kládli im nezvyklé otázky týkajúce sa ich veku, stavu, nedostali spätnú väzbu, ak neuspeli, skrátka takto vedený personálny pohovor pokladajú za neprofesionálny.

Uisťujem vás, že personalisti nie sú žiadni zlomyseľní škriatkovia, ktorých teší, že vás nevzali a že máte z pohovoru zlý pocit. Ich najdôležitejšou úlohou v procese zamestnávania je včas a správne personálne zabezpečiť voľné pracovné miesta.

To znamená, že musia pozíciu spoločne s manažérom profilovať, hľadať na trhu práce kandidátov, ktorých treba kontaktovať, potom tzv. screenovať (zisťovať telefonicky základné predpoklady), zorganizovať prvé stretnutie, pomôcť manažérovi vyhodnocovať kandidátov, pripravovať odporúčania, komunikovať rozhodnutie, pripraviť nástup víťaza a uzavrieť výberové konanie.

Teda nájsť pre určenú pozíciu správneho zamestnanca  v správnom čase. A teraz si predstavte, že majú takýchto výberových konaní oveľa, oveľa viac. Tým som nechcela povedať, že majú veľa práce a – hold máme prijať, že niektorí nemajú čas byť profesionálni a ľudskí napríklad pri dávaní spätnej väzby.

Naopak, chcela som povedať, že ich práca je komplexná a sú to väčšinou kvalitní špecialisti. Ak aj napriek tomu nastane pochybenie, a ja verím, že sa tak niekedy deje, ide zväčša o individuálne ľudské zlyhanie a tak by sme k tomu aj mali pristupovať.

Dáša Polievková, kouč, mentor, HR manager

www.cattcoaching.sk

Predošlé články zo seriálu:

Chcete sa po štyridsiatke zamestnať podľa predstáv?

Chcete sa aj po 40ke zamestnať podľa svojich predstáv?

Koláč Štedrák nemusí byť na Štedrý večer

Už si ani nepamätám, od koho mám tento recept. V mojom detstve som ho nepoznala a keď som ho niekde jedla, veľmi mi chutil. Kysnuté cesto som veľmi nevedela robiť tak prvý krát to bola pre mňa obrovská výzva.

Vedeli ste, že názov koláču Štedrák je odvodený od slova štedrý a nie od Štedrá večera? Suroviny, ktoré do neho dávame nešetríme ale štedro pridáme. Preto koláč Štedrák nemusí byť na Štedrý večer.

Recept ako pripraviť Štedrák – koláč vhodný nielen na Vianoce

Kysnutého cesta ide minimálne, musíme sa posnažiť vyvaľkať ho úplne tenké a plnky dávame naozaj štedro. Na Štedrý večer a vianočné sviatky má väčšina z nás napečených veľa rôznych dobrôt, šalátu, ryby, kapustnice, šošovicovej, či hríbovej polievky a na štedrák väčšinou nezostane miesto. Pretože je extrémne sýty a my už ideme do prasknutia.

Aby sme si vychutnali túto dobrotu, zvyknem ho piecť až neskôr a to medzi sviatkami a berieme si ho na lyžovačku, kde si ho vychutnávame pri raňajkách. Samozrejme, upiecť si ho môžeme kedykoľvek máme dostatočné množstvo gurmánov okolo seba.

Tak poďme štedro na Štedrák

Cesto:

½ kg polohrubej (alebo hladkej) múky

3 dcl mlieko (vlažné)

1 kocka kvasnice (20 g)

125 g maslo

1 lyžica cukru

Z mlieka, cukru, kvasníc spravíme kvások, potom pridáme múku, roztopené maslo a vypracujeme cesto a necháme vykysnúť na teplom mieste.

Ak robíme na veľký plech, odporúčam cesto spraviť z ¾ kg múky (maslo a mlieko pridáme úmerne).

Počas kysnutia pripravíme 4 plnky na koláč Štedrák:

1.plnka – orechová

1,5 dcl mlieka dáme variť do hrnca, pridáme 1 vanilkový cukor a 80 g cukru, po zovretí vypnem a pridáme 210 g pomletých orechov (ak je to príliš husté, môžeme pridať trochu mlieka)

2.plnka – lekvárová

200 – 250 g slivkového lekváru ( pridáme trochu vody a premiešame aby sa dal ľahko rozotrieť na cesto)

3.plnka – maková

1,5 dcl mlieka dáme variť do hrnca, pridáme 1 vanilkový cukor a 120 g cukru, 10 g masla, po zovretí vypnem a pridáme 200 g mletého maku, môžeme pridať za lyžicu slivkového lekváru (ak je to príliš husté, môžeme pridať trochu mlieka)

4.plnka – tvarohová

300 g tučného hrudkovaného tvarohu, pridáme 1 vanilkový cukor a 80 g cukru, 80 g masla, hrozienka. Maslo s cukrom a vajíčkami vyšľaháme a pridáme tvaroh.

Postup a recept ako pripraviť Štedrák – koláč

Vykysnuté cesto rozdelíme na 5 rovnakých dielov, plech/pekáč vymastíme a položíme vyvaľkané cesto, na to orechovú plnku, potom cesto a rozotrieme lekvár, potom cesto a na to makovú plnku, opäť cesto a tvarohovú plnku. Z posledného cesta si spravíme šulčeky/valčeky/pásiky a spravíme mriežku na poslednú tvarohovú vrstvu. Do každého okienka vložíme jedno hrozienko.

Na záver mriežku potrieme rozšľahaným vajíčkom.

Rúra cca 175 stupňov cca 30-40 min. Ak sa pripeká, odporúčam prikryť papierom na pečenie.

Dobrú chuť a napíšte, či sa podaril aj vám.

Mária Okálová

Koláč Štedrák nemusí byť na Štedrý večer

 

 

 

Dovoľme si snívať po celý život

0

Nech nás čas Vianočný sprevádza po všetky dni… Dovoľme si snívať po celý život. Sny nám môžu pomôcť, keď nám bude clivo…

Vianoce, čas zázrakov (za dverami domovov). Tento text je inšpirovaný článkom, ktorý napísala Zorka Vypušťáková

Na snehu i na blate, sú rovnako krásne.
Svetielkami stromčekov, vždy lákajú básne.
Cítime sa zrazu ináč, sme viac na mäkko.
V našich srdciach jemne hreje, teplý plamienok.

V tento deň si smieme želať, všetko nemožné.
Fantázia hraníc nemá, tak snom pomôžme!
Čary sa nás zľahka zmocnia, cválaš na koni,
ja som víla a ty rytier, veľmi odvážny.

Steny žijú tieňmi sviečok, tam je tmavý les!
Tajomne sa deka dvíha, spí pod ňou náš pes??
Za matracmi máme skrýšu, pozor na draka!!!
Možno že ho vôňa medu, z nory vyláka.

Kráľovná nám želá šťastie bez zbytočných múk,
z dračej nory ozýva sa, prečudesný zvuk.
Znie jak chrapot, zvláštne vytie.
„Držíš pevne meč?
Hneď jak plameň ohňa zočíš, ber sa stade preč!“

Chrapot silnie, ty si v strehu.
„Lezie z nory von?“
Si napätý ako struna.
„Čo ak spáli dom?!“
Ako prvá na pevnú zem, laba dopadne,
teraz na nás asi strašná, hlava vykúkne.

Vtom prichádza kráľovná, s iskrou svetla v oku,
ladne kráča k drakovi, ktorý spí na boku.
Labu vsunie pod deku, pod ktorou drak dýcha,
nežne dlaňou pohladí, vtom chrapot utícha.

Volá na nás jemným hlasom, od draka preč ženie,
do kuchyne, kde má pre nás, dáke prekvapenie.
„Ocko je dnes unavený, nechajte ho spať.
Sadnite si ku mne, na zem. Budem vám čítať.“

„Usaďte sa pohodlne, zatvorte si očká,
za viečkami môže začať, nová rozprávočka.“

Blanka Hegedűšová

Poznámka redakcie:

Teší nás, že náš magazín je inšpiratívnym miestom. Miestom kde sa jednotliví tvorcovia inšpirujú navzájom a vďaka tomu vznikajú ďalšie texty, ktoré niekedy pohladia na duši, inokedy popchnú vpred. Krásny celý rok 2020. A dovoľme si snívať po celý život.

Tvoja hlava nie je smetný kôš

0

Zdenka Bučeková  nám prispieva do magazínu emotívnymi textami. Ten najnovší je o tom, že  niekedy treba z hlavy a mysle povyhadzovať niektoré veci. Psychológovia tomu hovoria duševná psychohygiena. Zdenka to nazýva upratovaním.

Tvoja hlava nie je smetný kôš

Chcem upratovať, otvorím dvere a všetko sa na mňa zosype …

Kričím – Bože prečo, za čo –  a odpoveď znie  – lebo tvoja hlava nie je smetný kôš, veď aj ten treba niekedy vyniesť, vysypať,  aby sa mohol znova naplniť.

Dávno si to neurobila, len všetko skladuješ, ukladáš niekam do najtmavšieho kúta. Čo myslíš, zmizne to odtiaľ samé ? Nie, mýliš sa,  hlava si pamätá všetko , dokonca aj tvoje narodenie, aj keď tomu nechceš uveriť, aj úplne prvý pohľad do očí tvojej matky, tvoje rozbité kolená, prvú lásku, tvoj prvý výlet s rodičmi, prvé blicovanie zo školy,  tvoju zlosť, svadbu, pôrody ….

Tvoje všetko, všetky tvoje prvé zážitky…

Zrazu sa ti zatočí hlava a sadáš si ticho na stoličku. Upratujes si v hlave, no myšlienky sú rýchle, skáčeš v nich v čase …

Nič nedáva zmysel.

Kričíš od zlosti, že už dosť, chceš dýchať, chceš žiť prítomným okamihom , nechceš sa vracať do minulosti , tá je dávno preč a ty ju nezmeníš .

Všetko si začneš uvedomovať, ale trápi ťa myšlienka , prečo si nekonala inak , prečo si dopustila veci , ktoré sa nemali stať , prečo si reagovala tak ako si reagovala …

Prečo prečo prečo …

Odpoveď neexistuje, nikto ti neodpovie, len ty sama musíš vedieť prečo.

Možno ťa nemrzí nič z toho, čo si urobila, mrzí ťa len rozhodnutie , ktoré si urobila pre nesprávnych ľudí, ktorí to brali ako samozrejmosť …a ty si prišla o všetko, musíš klamať, aby si nezranila druhých, lebo ich miluješ viac ako seba.

Nechceš počúvať otázky  človeka, ktorému nemôžeš povedať pravdu, pritom je to človek, ktorý od tvojho narodenia stál pri tvojom boku a vždy ti hovoril  –  mne môžeš povedať čokoľvek, som tvoja matka a nech urobíš hocičo, vždy budem stáť po tvojom boku .

Máš slzy v očiach a pred sebou človeka, ktorý ťa priviedol na tento svet, miluješ ho, ale nevládzeš odpovedať, lebo vieš, že prídu výčitky, vieš to, a preto mlčíš .

Otázky, otázky, samé otázky … a aj tie uložíš do špajze …

Kto ti pomôže?

Ach to svedomie ….

Keby som ho radšej nemala, ale to by som nebola človek s mäkkým srdcom.

Zrazu počujem jej hlas v hlave – ty raz na tu dobrotu doplatíš.

Ach mama, kde si? Je to tvoj hlas.  Áno, mala si pravdu vo všetkom …

Prečo som viac nepočúvala tvoje rady?

Už je neskoro …

Pohár pretiekol …

Koniec…

Zatváraš špajzu  s vedomím , že zajtra ju upraceš.

Zajtra, zajtra, zajtra.

Moja rada pre vás :

Nerobte to takto! Tú svoju špajzu myšlienok upracte hneď, ako ju otvoríte.

Ak to nedokážete, budete ju otvárať dovtedy , kým sa nezbláznite a to predsa nechcete …

Už viem, že život nás skúša, preto hovorte pravdu, nech je akokoľvek krutá .

Pravda či milosrdná lož?

Vyberte si ….čo je lepšie ….

Želám vám z celého srdca veľa šťastia pri rozhodovaní.

Zdenka Bučeková

Ako získať konštruktívnu spätnú väzbu z pohovoru, keď ste neuspeli?

Jedna moja klientka (42r.) ma privítala na stretnutí s roztrpčeným nepochopením z odpovede svojho potenciálneho zamestnávateľa. Zúčastnila sa pohovoru, kde si podľa všetkého viedla veľmi dobre.

Nasvedčovali o tom výsledky testov, vzájomné medziľudské sympatie, nakoniec aj samotný fakt, že postúpila cez dve výberová kolá spomedzi 7 iných účastníkov.Po týždni sa jej dostalo len strohej odpovede :

„Ďakujeme za účasť, vybrali sme si iného kandidáta“

Samozrejme, že jej takáto odpoveď nestačila a veľmi chcela vedieť „reálny dôvod“ prečo si ju nevybrali. O to viac, keďže z pohovorov mala veľmi dobrý pocit a už si aj predstavovala, ako bude s radosťou pracovať pre danú spoločnosť

Zažila už viacero neúspešných výberových konaní, no tento jej, zdá sa, obzvlášť ležal v žalúdku. Bola rozhodnutá volať do firmy a spýtať sa ich : „Prečo ste ma nevybrali?“

Porozprávali sme sa na tému ako získať konštruktívnu spätnú väzbu z pohovoru, keď ste neuspeli…

Ja: „O čo ti ide?“.

Ona : „Chcem to vedieť.“
Ja : „Čo chceš vedieť?“
Ona : „Dôvod prečo ma nezobrali.“
Ja: „Môžeš sa to dozvedieť, ale miera úprimnosti toho čo ti povedia, záleží od toho ako sa na to spýtaš. Keď sa ťa niekto spýta napr. – Prečo si niečo nespravila? – ako sa pritom cítiš?
Ona : „No…nie moc dobre, znie mi to ako by mi to vyčítal.“

Ja : „Presne tak, otázka začínajúca na „prečo“ je v našom kontexte používania chápaná často ako výčitka alebo v lepšom prípade pozvánka na intelektuálne debaty – prečo je svet nespravodlivý… atď“
Ona : „Ako sa mám teda spýtať?“
Ja : „Skús sa namiesto zisťovania dôvodu, prečo ťa nevybrali, zamerať na to, čo by si mala do budúcna spraviť, aby si bola pre nich ideálny kandidát. Vtedy sa tvoj budúci zamestnávateľ dostane do pozície, kde nebude obviňovaný, naopak bude požiadaný o radu a pomoc. A v tejto pozícií je ľuďom oveľa príjemnejšie a sú aj viac otvorení pri dávaní spätnej väzby.“

Ona : „Aha….to mi dáva zmysel.“
Ja : „Ideálne je zamerať sa na to, o čo ti vlastne aj reálne ide, teda o rozvoj a rast samej seba.“
Napríklad : Ďakujem za informáciu, keďže som však človek, ktorý sa chce stále zlepšovať, rada by som vedela, čo by som sa mala do budúcna naučiť a zlepšiť, aby som bola pre Vás ideálny kandidát?

Doplňujúce otázky, ktoré môžu pomôcť k získaniu detailov

Potom ešte môžeš rozvinúť odpovede ďalšími otázkami : Ako by to malo vyzerať? Čo konkrétne máte na mysli? Čo by ste mi teda odporúčali?

Je však možné, že sa ani po takto vypýtanej spätnej väzbe nedozvieš odpoveď, ktorá by ťa uspokojila. Rozhodne však zvýšiš svoju šancu dozvedieť sa niečo konštruktívne, čo ti pomôže do budúcna. 

Navyše vyšleš signál, že si človek, ktorý chce na sebe pracovať a to je veľmi cenná vlastnosť pre každého zamestnávateľa. 

Prinajhoršom budeš počuť z druhej strany len „zaskočené koktanie“ a to je pre teba tiež signál o kvalite tvojho budúceho zamestnávateľa.

Mgr. Branislav Hromadacertifikovaný kouč, tréner soft skills zručností (filozof, a vládca vesmíru…)

Úžasná držková polievka na Nový rok

Máte radi držkovú?

„Ja som držkovú odjakživa nemal rád. Vyslovene som ju neznášal. Keď ju varil otec so susedom, bol odporný smrad v celom dome!“ oduševnene sa rozrozprával Sven.

Boli sme na vianočnom večierku v baťovskom domčeku v Baťovanoch (rozumej: v Partizánskom) a v našej časti stola sme sa vyhli politikárčeniu aj vtipom, rozprávali sme sa o umení, talente, disciplíne, ako ceste k cieľu, Baťovi a Zlíne. A nakoniec sme sa, ani neviem ako, dostali k držkovej.

„Ja som ju ani nikdy nejedol. Len som si pomyslel na držkovú a cítil som ten smrad,“ zvraštil celú tvár Sven, akoby ho aj teraz prenasledoval ten pach.

Ja som držkovú nikdy nejedla.

A ani som sa nechystala. Jednak sme nemali držkovú rodinnú tradíciu (nikdy som nepočula o nikom z rodiny, že by ju jedol alebo mal rád) a jednak ma to nijako nelákalo: už pri pohľade na plávajúce kúsky vnútorností ma hneď prešla chuť aj hlad.

„Keď sme začali robiť polievky a moji spoločníci navrhli, aby sme robili držkovú, ostro som to odmietol. Držkovú?! To nikto nebude jesť! Prídeme o zákazníkov! Kto by vydržal ten smrad?!“ vysvetľoval ďalej Sven a ja chápem jeho rozhorčenie. Polievky, ktoré predávajú v ich osúchovom kráľovstve sú úžasné. No na držkovú by som tam nešla.

„Ale oni to nevzdali, navarili držkovú a dali mi ochutnať. A vtedy som zmenil názor. Tá držková je úžasná! Naša kuchárka Monika ju varí od štvrtej ráno a keď prídem na ôsmu do práce, pridáva do nej už len posledné ingrediencie.

Povie mi, aby som nastavil ruky a nasype mi do nich kopec majoránky! Tá konzistencia a vôňa! To je niečo neskutočné! Hneď si ju musím odfotiť a pošlem ju pár kamarátom, ktorí majú radi držkovú. Varíme ju dvakrát do týždňa a vždy ráno prídu držkári na tú našu držkovú. Neprejde pol hodina a máme predaných niekoľko desiatok porcií!“

Sven nám ukázal fotky držkových a aj keď sa stôl na párty prehýbal všelijakými dobrotami a už sme boli plní, mala som pocit, že ak by teraz zázračne Sven vytiahol „z klobúka“ hrniec s držkovou, tých pár desiatok porcií by hneď našlo svojich stravníkov. A ja by som bola medzi nimi.

„Tak dlho som ohŕňal nos nad takou dobrotou! Neuveriteľné!“ s úsmevom krútil hlavou Sven a ja som si v duchu pokrútila hlavou tiež. A rozhodla som sa, že na tú prvú držkovú v novom roku, ktorú budú variť, sa vyberiem. A ochutnám. Nenechám sa odradiť.

A to radím aj vám.

Možno aj vy máte vo svojom živote také „držkové“. Niečo, čoho sa stránite, pretože na to nemáte pekné spomienky, alebo vám to niekto znechutil, či priam zhnusil v detstve. Možno vás zväzuje strach alebo známe „čo povedia ľudia“.

Je Nový rok. Možno máte nutkanie dať si novoročné predsavzatia. Skúste si dať takéto: ochutnáte tie vaše „držkové“. Prekonáte predsudky a strach. Otvoríte sa novým veciam, aj keby to bola len iná trasa, ktorou pôjdete domov z práce.

Otvorte oči, nastražte uši, zdvihnite pohľad. Svet je plný nových zážitkov a chutí, len sa im musíme otvoriť! Aj jedno baťovské heslo znie: „Neboj se novot!“

Želám vám, aby ste sa nebáli a zažili úžasný rok 2020!

Soňa Borušovičová

Autorka je lektorka a vedie Literárny dom

Úžasná držková polievka na Nový rok

Ako sa správne obliecť na ples?

0

Plesová sezóna sa nezadržateľne blíži. Aké šaty zvoliť, keď už nemáte práve dvadsať a chcete sa cítiť príťažlivo, ale zároveň sa nedopustiť faux pas? Ako stylistka chodievam s klientkami na nákupy a práve v tomto období ženy najčastejšie vyhľadávajú konzultácie pri výbere spoločenských šiat. 

Keďže ma oslovujú dámy obyčajne nad 35 rokov, snažím sa hľadať strih vyhovujúci nielen typu ich postavy, ale primeraný danej príležitosti. A keďže sa oblečenie týka aj pánov, pozrieme sa na spoločenské pravidlá z oboch strán.

Ako sa správne obliecť na ples? 

Najčastejšie chyby pri výbere oblečenia

Najväčšie faux pas na plesoch je obyčajne dĺžka šiat. Nezabúdajme, že ide o spoločenskú udalosť, preto by lem na šatách mal siahať minimálne po členky. 

V prípade plesu v opere býva častou chybou vynechanie rukavičiek pri šatách s odhalenými pažami a ramenami, otvorené topánky a bižutéria. Na najvyššiu spoločenskú udalosť patria iba pravé šperky.

Taktiež na plese nemajú čo robiť topánky na platformách, lodičky bez opätku, pančuchy v sandáloch. Ak máte topánky, ktoré sú vpredu vykrojené, môžete zvoliť napríklad pančuchy s otvorenou špičkou. 

Zvážte aj odhalené ruky a ramená – strihy bez rukávov lichotia len máloktorej žene. K spoločenským šatám patrí aj elegantný kabát alebo kožuch a malá spoločenská kabelka.

Ako sa správne obliecť na ples?

Aké šperky zvoliť na ples?

Nie je dobré preháňať to v počte šperkov. Čím sú vaše šaty zaujímavejšie, tým menej šperkov potrebujete. Napríklad – trblietavé asymetrické šaty nepotrebujú už nič iné. Maximálne náušnice. 

Ak sú vaše šaty jednoduché, zvoľte jeden veľký šperk, napríklad statement náhrdelník a k tomu menšie náušnice. Samozrejme, dôležité je, aby spolu ladili. Hodinky nechajte doma.
Nepreháňajte to ani s make-upom.

Jeden extrém je vynechať make-up, druhý je aplikácia farebných očných tieňov, nápadná lícenka a ešte k tomu krikľavý rúž.

Ak experimentujete s očami, a použijete napríklad  trblietavé tiene, ktoré sú stále in, rúž zvoľte radšej matnejší. Ak si na slávnostný make-up netrúfate, zverte sa do rúk odborníčok a zájdite do beauty salónu.

Šperky na ples  si môžete ľahko vybrať aj podľa dekoltu šiat, napríklad ku šatám cez jedno rameno sa hodia odvážne zaujímavé náušnice.

Zabudnite na čiernu

Ak nie ste práve zimný typ s tmavými vlasmi a výrazným kontrastom medzi farbou vlasov a pokožky, čierna býva obyčajne nie príliš vydarenou voľbou. Myslíte si, že čiernou nepokazíte? Opak je pravdou, pri tejto farbe môžete pôsobiť bledšie, staršie a nezdravo. 

Obľubujete tmavšie farby? Skúste namiesto čiernej zvoliť tmavomodrú alebo bordovú.
Taktiež záleží, na akej veľkej ploche túto farbu máte.

Ak sú to šaty s hlbším dekoltom alebo na ramienka, nebude mať čierna na vašu tvár taký dopad, ako prípade šiat s dlhými rukávmi alebo výstrihom tesne ku krku.
Ako sa správne obliecť na ples? Šaty

Na čo by si páni mali dať pozor?

Ak je na pozvánke uvedené BLACK TIE, mali by siahnuť po smokingu – mal by byť v tmavomodrej alebo čiernej farbe. K tomu bielu košeľu s klasickým alebo stojatým golierom a rukávmi na manžety. 

Na krk patrí motýlik a nie kravata! Ak má sako dva gombíky, spodný nezapínajte. Topánky iba lakovky a čierne ponožky.

Čím sa vyznačuje smoking? Klopa saka je zo saténu, na nohaviciach bývajú zase zvislé saténové pásy. K smokingu častokrát patrí aj šerpa, ktorá sa oblieka záhybmi nahor, aby sa dali do nej napríklad ukryť aj nejaké peniaze. 

Motýlik je ideálne zvoliť čierny, prípustné sú aj iné farby, ale biely je určený len na vysoko formálnu príležitosť WHITE TIE. V prípade WHITE TIE budete potom potrebovať frak, pre dámy je to veľká večerná toaleta a uzavreté lodičky.

Ak na pozvánke nie je žiadne označenie, považujte to za dress code FORMAL DRESS. Napríklad, keď pôjdete na bežný ples, môžete siahnuť aj po tmavom elegantnom večernom obleku. Vtedy je prípustná aj kravata. Zvoľte čierne ponožky a čierne šnurovacie topánky.

Nezabudnite na elegantný kabát alebo plášť, športová bunda pokazí celkový dojem!

Alexandra Vrábelová, stylistka

Mohlo by vás zaujímať…

Inšpirácie a motivácia pre ľudí 40plus

0

V posledný deň v roku sa zvykne bilancovať. Bilancovať sa dá v podstate kedykoľvek, ale Silvester je dňom nielen, keď sa veselíme, ale aj rekapitulujeme. Tak aj ja dnes prispejem svojou krátkou bilanciou a poďakovaním.

Je tomu len kúsok vyše roka, keď som si povedala, že na trhu chýba špecializovaný priestor pre ľudí po 40ke. Miesto, kde by si stretli inšpirácie a motivácia pre ľudí 40plus. Bola som behať a tam hore v sadoch mi cinklo, že toto by mohlo byť osožné.

Ešte som netušila, koľko práce to znamená. Dnes už to viem. Rekapitulujem.

Za rok 2019 ste si nás prečítali 264 721 krát. Wau.

Stretla som stovky ľudí a príbehov. Stretla som desiatky našich nových spolupracovníkov.

Výnimočné na tomto projekte je, že ho spoluvytvárame. Že mnohí z vás nie ste iba čitateľmi, ale aj prispievateľmi. Tešíme sa z každého jedného z vás. Navzájom si totiž odovzdávame skúsenosti, inšpiráciu a vedomosti a posúva nás to vzájomne ďalej.

Vek so sebou prináša problémy, ale aj nové obzory. Skúsenosti.

Želám vám/nám všetkým, aby sme/ste si (aj vďaka Magazínu 40plus) našli každý deň dôvod na radosť. Aby ste chceli skúmať život a situácie z tej pozitívnej strany. Zo strany prínosu a nových skúseností.

Ak čítate tieto riadky a máte príbeh, ktorý by mohol osloviť ďalších ľudí neváhajte a napíšte nám. A nemusí ísť len o profesijný reštart. Nielen prácou je totiž človek živý. Tešia nás aj vaše zamyslenia a máme novú rubriku – recepty s príbehom.

Rozmýšľala som, že v tomto súhrne vymenujem všetkých prispievateľov, ale prepadla ma panika, že na niekoho zabudnem. Preto si dovolím spomenúť ľudí, ktorí pomohli na začiatku a počas tohto roku veľmi výrazne.

Katka Mayer, ktorá sa ponúkla v začiatkoch pomôcť s tvorbou obsahu a do života magazínu priniesla Martina Milera, Soňu Borušovičovú a so Soňou prišli nielen jej skvelé texty a zamyslenia, ale aj autori ako Martin Vacho, Zora Vypušťáková a ďalší.

Skvelý Španielsky zápisník od  Danky Ljubimovovej je skvostom, ku ktorému sa dá pravidelne vracať.

Poďakovanie patrí aj:

Martinovi Kasardovi, ktorý sa verím raz vráti so svojou rubrikou S knihou v posteli.

Veľmi nás teší aj spolupráca s Lindou Chopin, Erichom Kadnárom a čoraz častejšie s Blankou Hegedušovou.

Dagmar Polievková, s ktorou spolupracujeme aj na workshopoch a píše svoje postrehy očami odborníka. Janko Dubnička, ktorý pravidelne prispieva v rubrike Odborník radí. Karolína Ivanová, ktorej texty udierajú na strunu najmä ženám. Elenka Moravčíková, ktorá motivuje ľudí po 40ke aby sa nevzdávali.

Od mája na pravidelnej báze spolupracuje ako stála redaktorka aj Monika Macháčková, s ktorou prišli do magazínu rozhovory so skvelými ľuďmi aj z oblasti folkloristiky. Veselá a odborne podkutá Zora Puškáčová, Zuzka Tajek a Martin Habánek.

Nela Sullens, ktorá nás motivuje k zmene svojich návykov a radí v oblasti stravovania a cvičenia. Petra Ázacis, ktorá píše o svojich postrehoch z reálneho života.

Na našich Víkendových reštartoch som stretla super dámy a som za to vďačná. Aj za spoluprácu s Elenou Bernátovou a tiež za nových prispievateľov, akou je napríklad Hanka Fúsková a jej príspevky s podtitulom Žena v elegantnom veku a Evka Staroňová, ktorá začala pravidelne písať a spracovala aj rozhovor, ktorý sme priniesli pred pár dňami.

Na začiatku sme stáli dve. Andrea Trávničková a ja. Pridala sa Dagmar Turnerová. A postupne s prispením vás všetkých sa rozvíja projekt, ktorý, verím, bude mať zmysel aj v roku 2020. Že inšpirácie a motivácia pre ľudí 40plus budú v našom magazíne prínosom aj pre ďalších čerstvých štyridsiatnikov.

Lebo ako hovorí Soňa Borušovičová: Život po 40ke práve začína!

Veselého Silvestra a šťastné vykročenie do roku 2020 prajem!

Martina Valachová

 

 

Ako v sebe aktivovať pozitívne emócie?

Sú sviatky. Hľadáme spôsoby ako v sebe aktivovať všetky možné pozitívne emócie. V záplave negativity okolo nás je akoby čoraz ťažšie tešiť sa zo života. Na „pomoc“ prichádzajú rôzne spôsoby ako si pomôcť.

Najdostupnejšia je asi tekutá pomoc, čo v najrôznejších farbách, vôňach a chutiach dráždi naše zmysly. Nakoniec si k nej ešte nájdeme aj nejaké tie „obhajoby“ ako pomáha na tlak, trávenie, pomáha zvládnuť smútok, znásobuje radosť.

Veď sa chceme len cítiť lepšie a nakoniec je to už zvyk.

Alkoholových spomienok je nespočetne veľa.

Z mladosti, z osláv jubileí, z chát, dovoleniek. Dostal som sa do podobnej debaty. Ako abstinujúci alkoholik som aj prispel svojou troškou. Práve od alkoholika sa asi očakáva, že bude studnicou príbehov a zabaví tak osadenstvo. Porozprával som. Prečo aj nie. Nakoniec som dodal niečo čo asi obecenstvo trochu zaskočilo.

Ako som im povedal: „Keby som vedel vtedy, to čo viem dnes, nepil by som. Tak ako nepijem už takmer tri roky.“

Vysvetlenie je prosté. Ja si aktivujem hormóny šťastia bez alkoholu – inak. Hlavne dopamín – hormón odmeny. Veď akou odmenou je prevrátený žalúdok, hlava čo ide prasknúť, bolesti pankreasu a pečene?

Tak mi napadá – zlomili by ste si sami a úmyselne nohu? Alebo rozbili hlavu? Veď je jasné, že to bude bolieť a bude sa treba vyliečiť…

Hej. Ako som povedal, mám svoje alkoholové spomienky, no stále viac pribúda tých nových. Kariéra pitia trvala dlhšie ako moja doterajšia abstinencia. Nové zážitky však pribúdajú rýchlo. Každý deň k nim čosi pridá. Možno sa mi ráno nechce vstávať, ale napriek tomu sú moje rána v pohode.

Smejem sa, hnevám a áno, aj plačem. Za svoje čisté emócie som vďačný mojej „čistote“. A hoci to nebýva ľahké, už viem čo musím „len“ prijať“, a čo môžem ovplyvniť. Ako to nakoniec dopadne je len v mojich rukách.

No a dopamín, serotonín, endrofín či oxytocín fungujú ako majú. Hormóny sa „zapínajú“ ako majú, a ja sa cítim ako si zaslúžim. Mám sa fajn. Veľmi dobre. Spokojne a vďačne. Lebo som tu.

Či už to vezmete ako klišé alebo mi budete veriť, ako abstinent si užívam Vianoce a sviatok každý deň.

Prajem aj Vám, aby ste si žiadne úmyselné zlomeniny na tele či duchu nespôsobovali. Hoja sa dlho a nie bezbolestne. A niekedy zostávajú po nich aj následky. Radšej sa potešte darčekom a spravte si sviatky v zdraví a s úsmevom.

Erich Kadnár

 

 

 

 

 

 

 

Výzva na pomoc – Mamička potrebujeme ťa

Kamarátka mi dnes ráno poslala cez správu výzvu o pomoc. Rozhodla som sa, že okrem toho, že pomôžeme z nášho občianskeho  združenia, poprosím o pomoc aj vás – našich čitateľov. Mama troch detí potrebuje liečbu a jej deti potrebujú zdravú mamu. Pomôžete? Každých 5 € priblíži túto mamu k zdraviu. Samozrejme, že aj zdieľanie medzi vašimi priateľmi a rodinou pomôže.

Ďakujem,

Martina Valachová

Ľudia ľuďom Výzva na pomoc – Mamička, potrebujeme ťa

Súrodenci Samko a Lenka majú odlišné vianočné želanie ako iné deti – aby ich mamička bola zdravá. Ale lieky sú príliš drahé…

Pani Antónia Jakubčáková z Nových Zámkov má 43 rokov a s manželom vychováva tri deti. Samko a Lenka majú len sedem rokov, ale už vedia, že ich mamička má vážnu chorobu. Diagnóza Grawitzow nádor jej kradne zdravie, no statočne s ňou bojuje už niekoľko rokov. Zvládla ožarovanie, operácie, dlhé dni bez rodiny v nemocnici…

Akoby toho nebolo málo, pred rokom obe deti s babičkou zrazil priamo na prechode pre chodcov nepozorný vodič. Z ťažkých zranení sa Tonkini najbližší spamätávajú dodnes, synčeka Samka čaká v januári ďalšia náročná operácia v Brne. Tonka trávila dni pri deťoch v nemocnici a podvečer chodila na ožarovanie. Zvládli to, je to silná rodina a silná mama.

No Tonkina choroba neustupuje a onkológ odporúčal inovatívnu liečbu. Imunoterapiu však zdravotná poisťovňa Tonke neschválila. Trojmesačná liečba stojí 15 000 eur. Rodina,ktorá pravidelne prispieva organizáciám Plamienok aj Dobrý anjel, aby mohli pomáhať chorým ľuďom, zrazu sama potrebuje pomoc. S hypotékou na krku nedokážu liečbu zaplatiť.

Keď sa im narodil vytúžený synček Samko a o pár mesiacov neskôr prijali za svoje aj dvojmesačné dievčatko Lenočku, netušili, aké životné skúšky ich ešte čakajú. Tonka sa chce vyliečiť,veď deti ju potrebujú. Chce ich vidieť vyrastať, chystať desiatu do školy, tešiť sa z ich dobrých známok a prežívať to, čo iné mamy…

Celú výzvu aj možnosť prispieť nájdete tu:

CHCEM POMÔCŤ

Má zmysel dávať si novoročné predsavzatia?

„Takmer 70% ľudí si dáva novoročné predsavzatia, no len málokto ich dokáže dodržať dlhšie ako mesiac.“ Má zmysel dávať si novoročné predsavzatia?

U mnohých ľudí sa každý rok opakuje tá istá situácia. Blíži sa koniec „starého“ roka a prichádza ten „nový“. Pre mnohých konečne ten „správny“ a ten „lepší“. Veríme, že Nový rok nám prinesie pozitívne zmeny, šťastie a úspech.

Veríme, že sa začína nová etapa v našom živote. A tentokrát už konečne dodržíme aj naše novoročné predsavzatia, ktoré si úderom polnoci, opantaní pohárom šampanského, už opäť dáme.

Prejde prvý týždeň nového roka, potom druhý, tretí, prvý mesiac, vynakladáme najskôr veľa a potom už čoraz menej úsilia, a v marci už ani nevieme, že sme si nejaké novoročné predsavzatia dali. Upadli do zabudnutia. Takže čo s tým?

Viete aké novoročné predsavzatia si dávame najčastejšie?

Z mojej skúsenosti a z rôznych výskumov, sú to tieto:

  • Začnem chudnúť.
  • Konečne prestanem fajčiť. / Budem menej piť.
  • Budem pravidelne cvičiť. / Začnem behať.
  • Začnem jesť zdravo.
  • Nájdem si lepšiu prácu.
  • Prestanem míňať toľko peňazí. / Začnem šetriť.
  • Zdokonalím sa v cudzom jazyku. / Naučím sa nový cudzí jazyk.
  • Nájdem si viac času na priateľov a rodinu.
  • Už nebudem tráviť toľko času na sociálnych sieťach.

Tak čo, sú vám povedomé?

S novoročnými predsavzatiami uspeje iba 12 % ľudí.

V roku 2007 urobil Richard Wiseman z University of Bristol výskum, ktorého sa zúčastnilo 3,000 ľudí. Ukázalo sa, že 88 % ľudí, ktorí si stanovia novoročné predsavzatia neuspejú.

A to napriek tomu, že 52 % ľudí, ktorí sa tohto výskumu zúčastnili, boli na začiatku o svojom úspechu presvedčení. Z toho ale vyplýva jedna veľmi dôležitá informácia. Až 48% ľudí si ani nemyslelo, že by mohlo uspieť.  Prečo si teda vôbec nejaké predsavzatia dávali?

 Výskum ďalej prezrádza, že muži dosiahli svoje ciele o 22 % úspešnejšie, keď používali rôzne techniky stanovovania cieľov, napríklad si stanovili, že “dajú dole 1 kilogram za týždeň” namiesto toho aby chceli “schudnúť”. Ženy boli o 10 % úspešnejšie, keď svoje ciele zverejnili a získali tak podporu svojho okolia.

Prečo nám predsavzatia nevydržia dlho?

Podľa rôznych výskumov, väčšina predsavzatí skončí zhruba v polovici februára. Prečo je to tak? Psychológovia sa domnievajú, že problémom s našimi predsavzatiami nie je to, že si nastavujeme priveľmi vysoké ciele, ale to, že nedokážeme ihneď vidieť výsledky svojej práce.

Ak sa snažíte schudnúť (čo je asi najčastejšie predsavzatie najmä u žien), nádhernú vyšportovanú postavu neuvidíte za pár dní. Musíte na nej pracovať dlhé mesiace. A práve to, že výsledky nie sú viditeľné tak rýchlo, ako si to prajeme, nás odrádza, aby sme vo svojom predsavzatí pokračovali.

Čo na vytváranie nových návykov hovorí neuroveda?

Novoročné predsavzatia sú vlastne o vytváraní nových návykov. Veď začať cvičiť či behať, alebo prestať fajčiť či menej piť, to sú vlastne nové návyky. Vyžaduje si to nový/iný spôsob myslenia a správania. David Rock v knihe Quiet Leadership odhaľuje zopár poznatkov o fungovaní mozgu a tie hovoria, že náš mozog je strojom na spájanie a prepájanie.

Čiže jeho hlavnou funkciou je nachádzať asociácie, spojenia a väzby medzi zlomkami informácií. Naše myšlienky, spomienky, zručnosti a vlastnosti sú rozsiahlymi súbormi spojení, ktoré nazýva „mapami“.

Akonáhle spracúvame nejakú novú myšlienku (čo práca na tvorbe nového návyku rozhodne je), vytvárame v našej mysli mapu tej myšlienky a potom ju podvedome, v zlomku sekundy, porovnávame so svojimi existujúcimi mapami. Ak objavíme dosť pevné spojenie medzi novou myšlienkou a svojimi existujúcimi mapami, môžeme vytvoriť novú mapu.

A čím hlbšie máme vryté mapy pre opakujúce sa úlohy, tým viac uvoľňujeme svoju pracovnú pamäť pre riešenie dôležitejších úloh a pociťujeme motiváciu k nejakému činu.

Neurovedci hovoria, že je prakticky nemožné odstrániť naše myšlienkové mapy, pretože sú pevne zakorenené v našom podvedomí. Čiže je takmer nemožné zmeniť akékoľvek spojenie, ktoré je v našom mozgu pevne vryté. Ten spôsob, akým sa obyčajne pokúšame zmeniť svoje návyky, je vlastne neužitočný.

Snažíme sa likvidovať existujúce spojenia v mozgu, alebo ich odstrániť. Je to podobné, ako chcieť sa zbaviť Grand Canyonu. Oveľa jednoduchšie sa javí nechať všetko, kde to je, vyryť malú novú cestu v bočnej stene a dovoliť vode, aby časom vykonala svoju prácu.

Môžeme zmeniť spôsob, akým myslíme. Zmeniť návyk je ťažké, ale nechať ho tam, kde je a vytvoriť úplne nový sa ukazuje ako oveľa dosiahnuteľnejšie.

Čo je to zvyková slučka a ako funguje?

Veľa vecí v našom každodennom živote robíme automaticky. Máme zapnutého autopilota. Návyky sú výsledkom neustáleho opakovania. A formujú sa vďaka našej vytrvalosti a vedomej praxe. Aristoteles raz povedal – Sme to, čo opakovane robíme, preto dokonalosť nie je čin, ale zvyk. A ako tomu zvyčajne býva, cesta k dokonalosti nie je priamka ale krivka.

Zvyky alebo návyky (a v horšom prípade zlozvyky) sú ustálené vzorce správania. Je to vlastne automatická reakcia na nejaký podnet. Charles Duhigg vo svojej knihe Sila zvyku uvádza slučku, v ktorej prebiehajú všetky zvyky. Na začiatku je podnet. Inými slovami niečo, čo na nás pôsobí ako spúšťač, ktorý nás donúti odštartovať tú či onú činnosť.

Druhým krokom je rutina. Spúšťač vás vedie k tomu, že nejakým spôsobom reagujeme. A treťou zložkou je odmena. Po splnení tej činnosti prichádza vytúžená odmena. Väčšina nášho dňa sa skladá zo zvykov, nie z rozhodovania.

Návyky sa ale dajú zmeniť a je teda jasné, že ak viete meniť svoje návyky a nahradiť zlozvyky správnymi návykmi, máte pod kontrolou veľkú časť svojho života. Duhigg tvrdí, že kľúčom k zmene je porozumenie jednotlivým návykom a rozboru toho, na aké podnety reagujete a hlavne toho, aká je vaša odmena.

Ak vychádzate z danej odmeny a dokážete ju vyvolať inou činnosťou, ste na dobrej ceste. Ako však na to? Pri vytváraní nových zvykov je vaším cieľom si jednotlivé činnosti automatizovať. Potom sa už o ne nemusíte starať a budete ich zvládať bez problémov.

Ako dlho trvá vytvorenie nového návyku?

Medzi ľuďmi kolujú mýty o tom, že na vytvorenie nového návyku potrebujeme približne tri týždne, čiže 21 dní a to, čo robíme, už bude naším návykom. Premýšľajte, to by bolo skutočne veľmi jednoduché. A napriek tomu mnoho motivačných rečníkov a koučov používa práve túto „zaručenú“ pravdu.

Kde sa mohlo vziať týchto 21 dní? Plastický chirurg, doktor Maxwell Maltz, vydal v roku 1960 svoju knihu Psychokybernetika. V nej, okrem iného poznamenal, že pacientom s amputovanou končatinou trvá v priemere 21 dní, aby si zvykli na absenciu končatiny. A vyslovil záver, že človeku trvá minimálne  21 dní zvyknúť si na akúkoľvek veľkú životnú zmenu.

Pretože sa z knižky stal svetový bestseller a začali ho citovať odborníci a osobnosti koučingu, vznikol tento mýtus 21 dní. Je to celkom sympatické číslo, znie realisticky a zároveň to nie je pre ľudí demotivujúce. Tri týždne, to zvládnem. Lenže Maltz nikdy nevykonával štúdie, len pozoroval svoje okolie. A zároveň spomínal to minimum, ktoré sa v priebehu času z citácií vytratilo.

Čo hovoria iné štúdie?

V roku 2009 vykonala Phillippa Lally so svojim tímom štúdiu, z ktorej vyplynulo, že k automatizácii návykov potrebovali ľudia niekde medzi 18 až 254 dňami.

Z ďalšej štúdie z roku 2012 (sústreďovala sa hlavne na zdravý životný štýl) vzišli odporúčania pre lekárov, aby svojim pacientom, ako časový údaj potrebný na zmenu, uvádzali 10 týždňov (vychádzajúc z poznatkov z neurovedy aj ja svojím klientom odporúčam minimálne 10 koučovacích sedení).

Nie je mojim cieľom vás odhovárať od budovania nových návykov, len chcem aby ste vedeli, že ak sa budete držať  oných mýtických 21 dní, môže sa stať, že ak sa po tej dobe nedostavia vytúžené výsledky, stratíte motiváciu. Skrátka si len buďte vedomí, že nové návyky sa budujú pomaly a postupne.

Má zmysel dávať si novoročné predsavzatia? A čo je potrebné na vytvorenie nového návyku?

Po prvé opakovanie jeho opakovania. Každý návyk sa začína prvým krokom a prvý krok je potrebné opakovane opakovať. Niečo robíme každý deň, niekedy sa to len snažíme robiť, ale skôr či neskôr sa to stane našim návykom a bude to od nás vyžadovať stále menej úsilia.

Po druhé, pozitívne emócie. Aby sa vytvoril návyk, musí byť „podporovaný“ pozitívnymi emóciami. Nepodarí sa vám vybudovať nový návyk v podmienkach stresu, teda ak budete so sebou bojovať a celé to budú sprevádzať zákazy a obmedzenia. Pri strese je prirodzené, že človek sa podvedome vracia k obvyklému správaniu.

Čím náročnejší návyk budujeme, tým menej pôžitku prináša a tým dlhšie sa ukotvuje a stáva automatickým. Na druhej strane návyk je jednoduchší, efektívnejší a príjemnejší, čím rýchlejšie sa stáva automatickým. Preto je náš emocionálny postoj pri budovaní nového návyku tak dôležitý. Môžete vopred premýšľať o systéme odmien: urobte zoznam vecí, ktoré vás dokážu potešiť a môžu slúžiť ako odmeny.

O pár hodín je tu nový rok. Ak si plánujete dať predsavzatia, skúste sa pripraviť. Stanovte si aj systém odmien. O týždeň prinesieme pokračovanie článku: Má zmysel dávať si novoročné predsavzatia? Aj o tom, kde brať motiváciu a tiež o vedomých voľbách a zmenách, myšlienkovej mape k cieľu.

Krásnu oslavu Silvestra a správne vykročenie do nového roku 2020 želá Ján Dubnička.

Autor je kouč a lektor – Satisfactory

Má zmysel dávať si novoročné predsavzatia? Ján Dubnička

Použitá literatúra:

BURNETT, Dean: Mozek sabotér. Praha: Nakladatelství Pavel Dobrovodský – BETA, 2016

DUHIGG, Charles: Sila zvyku. Bratislava: Tatran, 2013

EAGLEMAN, David: Mozog. Váš príbeh. Bratislava: BizBooks, 2017

ROCK, David: Leadership s klidnou myslí. Praha: Pragma, 2009

https://jamesclear.com/new-habit

https://blue-sky.co.uk/new-years-resolutions-the-personal-change-cycle/

Počúvajme príbehy, ako keď sme boli malí

Každý z nás si pamätá ako nám v detstve rodičia, starí rodičia, súrodenci, či učitelia čítali knihy. Počúvanie vlastne bolo našim prvým stretnutím s príbehmi. Podobné spomienky priviedli Barboru Kardošovú, aby sa po rokoch písania kníh, rozhodla vstúpiť do sveta audiokníh. Dnes pod hlavičkou Wisteria books môžeme nájsť viacero kvalitných slovenských titulov pre deti aj dospelých.

Máš vyštudovanú scenáristiku, si spisovateľka a režisérka. Si kreatívna duša, čo ťa priviedlo k podnikaniu? Bol na začiatku podnikateľský plán založenia vydavateľstva audio kníh alebo za tým bolo niečo iné?

Celkom úprimne som hľadala akýsi únik z komerčného televízneho sveta, pre ktorý pracujem. Túžila som nájsť činnosť, ktorá ma bude napĺňať a ktorú budem robiť s láskou. Už dávno som sa namotala na audioknihy. Čítam pomaly a chcem toho veľa prečítať, času je stále menej a stále viac človek prestojí v zápchach v aute.

Mne tieto kolízie nevadia. Počúvam pri nich knihy a je mi dobre. Nestresujem, netrúbim, nepredbieham sa, pomaly sa posúvam a vnikám do príbehu. Relaxujem, kde sa dá.

Musím sa opýtať, má Wisteria books niečo spoločné so známym seriálom Zúfalé manželky? 

Dobre sa pýtaš. Wisteria Lane je známa ulica, na ktorej žijú svoj seriálový život zúfalé manželky. Každá je zúfalá svojim vlastným spôsobom, občas romanticky, občas tragicky, smiešne, kriminálne, láskyplne, úplne kadejako. Sú to priateľky a ja jednu takú ústrednú na tej mojej ulici mám, prisťahovala sa tam zrazu úplne náhodne, neplánovali sme to a je to perfektné.

S marhuľovicou cez plot, zásobami jedla v prípade potreby, kŕmením našich divých zvierat aj požičaním teplomera a iných dôležitých vecí, ktoré muži obyčajne neriešia.  A práve na tejto ulici vzniklo aj moje vydavateľstvo, keď som sa rozhodla ponúknuť alternatívu pre všetkých zúfalo zaneprázdnených milovníkov kníh. Už si na Wisterii? Táto otázka bola kdesi na začiatku a už to tej našej ulici prischlo.

Ja som audioknihy objavila, keď som sa stala matkou. Paradoxne, nie pre moje deti, ale pre seba, pri dlhých prechádzkach s kočíkom. Kde všade počúvaš audio knihy ty?

Aha, no vidíš to, kočíkovala som ešte bez audiokníh, ale bude to tým, že moje dcéry sú už dospelé (18 a 26) a audioknižný trh je ešte veľmi mladý. Odporúčam počúvanie, napríklad, pri vykladaní práčky, sušičky, umývačky, skladaní ponožiek, upratovaní, varení, žehlení a iných zábavných neplatených činnostiach, ktoré robíme popri našich pracovných povinnostiach. 

V Anglicku sa dajú audioknihy požičať aj v knižnici. Ja mám pocit, že u nás je (bola?) táto forma „čítania“ skôr na okraji. Ako to vnímaš ty?

Pokiaľ ide o knižnice, u nás si môžeš požičať audioknihy vo vybraných knižniciach len s preukazom, že máš isté zdravotné postihnutie. Nielen zrakové, ale aj iné, ktoré ti bráni povedzme držať knihu. To je samozrejme super, trochu horšie je to s kvalitou týchto audiokníh, ktoré vznikajú najmä pre zrakovo znevýhodnených.

Často sú načítané amatérskym spôsobom, akoby si tá kniha a ľudia, ktorí si ju vybrali, nezaslúžili trochu kvality. Viacero nevidomých mi dalo vedieť, že konečne vďaka Wisterii počuli nejakú slovenskú audioknihu kvalitne a super spracovanú tak, ako je to povedzme v Čechách.

Všimla som si, že knihy vydávate ešte vždy aj na CD. Trochu ma to prekvapilo z ekonomického, a aj environmentálneho hľadiska. Je to naozaj ešte potrebné?

No veď aj mňa to prekvapilo. Hlásenia o predaji však stále ukazujú, že u nás si to ľudia žiadajú. Asi sme takí haptickí národ, alebo skôr ešte stále nakupuje jedna generácia, ktorá si pamätá platne aj kazety. Tým sa mi moje investície iba zbytočne navyšujú, ale som si istá, že raz prejdeme aj my už len na sťahovanie – tak ako to funguje vo svete.

Ktoré knihy práve vznikajú v tvojom štúdiu? Na čo sa môžeme tešiť?

Momentálne dokončujem sériu slovenských detských kníh, začalo to mojou vlastnou knihou Traja kamoši a fakticky fantastický výlet, v týchto dňoch vyšiel Zverinec na siedmom poschodí, do tlače ide Rok Sivka ohniváka a postupne ešte Klára a mátohy a Johanka v Zapadáčiku.

Ďalších pár kníh mám nahratých a pár rozrobených, teším sa na poslednú zo série Pippi – nastupuje na loď, na Konráda z konzervy aj na Anču z pomaranča, Nototo napríklad. Chystám aj tituly pre dospelých, tam sa ešte brodím v licenciách a dedičských právach, o tom budem hovoriť, ak to vyjde. Veľmi si to želám. Plánov je veľa.

A čo tvoje ďalšie projekty? Máš niečo rozpísané? 

Momentálne venujem všetku svoju energiu Wisterii, ale určite sa časom vo mne opäť prebudí chuť niečo napísať.  Teraz som písala pre vianočné Nota Bene poviedku o mojich Kamošoch, a tam som pochopila, že som s nimi, zdá sa, ešte neskončila. Uvidíme.

Pripravila: Katarína Mayer

Canisterapia: liečenie, ktoré rozdáva úsmev

Keď Hanka Fúsková hovorí o svojom štvornohom priateľovi, Edkovi, je hneď jasné, že nejde len o člena domácnosti, ale o rodinu, o blízku dušu. Vďaka dôvere a vzájomnému rešpektu je medzi nimi energia, ktorá pomáha rozdávať radosť aj iným. Ako hovorí Hanka, k dokonalosti Edkovi chýba len aby rozprával.

Aj bez slov však vedia spolu rozosmiať a otvárať srdcia detí aj seniorov. Veľký čierny pudel kráľovský, Edko, a žena v elegantnom veku, Hanka, sa totiž spoločne venujú canisterapii – doplnkovej liečbe, ktorá využíva pozitívne pôsobenia psa domáceho na psychickú, fyzickú, sociálnu pohodu na človeka.

Hanka, mala si doma dve fenky, prečo si sa rozhodla pre ďalšieho psíka?

Presťahovali sme sa do domčeka a pocítili sme potrebu mať väčšieho psa, ktorý by vedel ochrániť našu svorku a bol by vhodný do domu, čiže pes domáci, interiérový (posteľový). 

Po rodinnej porade, ktorá bola veľmi krátka a viac menej jednohlasná, sme sa rozhodli, že si kúpime pudla veľkého kráľovského

Tak do našej svorky pribudol Edko (Edmonton Queen of Diamonds). Už po niekoľkých minútach, sme zistili, že Edko je veľmi kontaktný a prítulný, čiže prípadným votrelcom by pravdepodobne skôr uvaril kávičku a upiekol bábovku, ako by mal riešiť ich nekalé úmysly.

Bola práve jeho povaha tým hlavným dôvodom prečo ste skúsili canisterapiu?

Vyštudovala som zdravotnícku školu a o canisterapiu som sa zaujímala už dlhšiu dobu a samozrejme, že som vedela, že to nefunguje spôsobom „wau, mám psa, idem robiť canisterapiu“. Edko je už náš štvrtý psík. 

Múdri ľudia hovoria: „Nedostaneš takého psa, akého chceš, ale akého potrebuješ:-).“ Aby sme si rozumeli, chceli sme fenku, vždy sme mali fenky, ale dostali sme odporúčanie na chovnú stanicu, kde boli voľní už len dvaja psíkovia. 

Náhody neexistujú a takto to malo byť. 

Po absolvovaní výcviku vo výcvikovej škole, sme sa dozvedeli, že sa bude konať výber canisterapeutických psíkov. Tak sme sa prihlásili a prešli sme úspešne výberom.

Z čoho pozostával jeho, alebo asi váš spoločný, výcvik?

Určite si veľa ľudí myslí, že čo je na tom, pohladkať psa, dať mu odmenu. Žiadna veda. 

Počas výcviku sa psy učili spoznávať pachy dezinfekčných prostriedkov, manipuláciu cudzími ľuďmi, chôdzu pri invalidnom vozíku, akceptáciu ľudí s barlami, toleranciu hluku, neznámych zvukov, neočakávaných dotykov atď. 

Priznám sa, nebolo to vždy ľahké a veľa vecí sme ešte docvičovali doma. Na záver nás čakala skúška, ktorú musel Edko absolvovať a aj na mňa čakal písomný test. 

Zvládli sme to a stal sa z nás canisterapeutický team. Bolo to v roku 2016. Odvtedy sa canisterapii venujeme intenzívne.

Pravidelne navštevujete seniorov v súkromnom zariadení v Galante. Ako im Edko pomáha?

Užívajú si našu prítomnosť, túlia sa s Edkom, poniektorí zvládajú s Edkom aj základnú poslušnosť, pomáhame im pri chôdzi, hráme rôzne hry. Staroba je ťažká a prináša so sebou veľa smútku, bolesti, samoty. 

Spolu s Edkom sa snažíme zahnať z ich tvárí žiaľ a vrátiť im úsmev a radosť. Veľa sa s klientami rozprávame a sociálne sestry si pochvaľujú, ako sa starenky a starčekovia sami rozrozprávajú a často si spomínajú na svojich psíkov. 

Rozprávame si rôzne príhody a zážitky. Zaujímavé je, že Edko celú cestu autom spí na zadnom sedadle, ale akonáhle sme na kruhovom objazde neďaleko zariadenia, vyskočí na rovné nohy a kňučaním dáva najavo, že sa už nevie dočkať.

S Edkom navštevujete aj detské domovy. Vedela by si nám priblížiť nejaké konkrétne úspechy, ktoré ste v takomto prostredí dosiahli?

Máme úžasnú skúsenosť z detského domova, kde sme navštevovali detičky s viacnásobným telesným aj mentálnym postihnutím. Dievčatko bolo kŕmené mixovanou stravou, pretože odmietalo pevnú stravu. 

Edkovi som nosila ako odmeny piškótky. Malinká sa s nimi hrala, a keď o ne stratila záujem, Edko ich spapal. Po niekoľkých stretnutiach som si všimla, že si dievčatko piškótky vkladá do úst a pekne ich spapá. 

Paráda. Možno maličkosť, ale pre nás veľký úspech. Edko ju motivoval.

Canisterapia: liečenie, ktoré rozdáva úsmev

Minulý rok ste rozbehli aj edukačný projekt v materských školách a na prvom stupni základných škôl. Čo je jeho cieľom?

Stretávame sa s deťmi, zoznamujeme ich so psíkom, spolu sa učíme ako sa majú správať k cudzím psíkom. Edko predvádza svoje „psie kúsky“, čiže triky. Deti si vyskúšajú základnú poslušnosť a veľa sa hráme a zabávame. 

Cez zážitok sa deti veľa naučia a ľahšie si veľa zapamätajú a to je dôležité. Samozrejme, že sa medzi deťmi nájdu aj také, ktoré sa psíkov boja, ale keď sa Edko predvedie a deti sa uvoľnia, zabudnú na strach a na konci stretnutia sedia vedľa Edka a hladkajú ho.

Canisterapia sa využíva aj pri deťoch s autizmom. Chodíte s Edkom aj medzi ne?

Navštevujeme aj špeciálne zariadenie, kde sú prevažne autistické deti. Máme za sebou už niekoľko spoločných intervencií a je úžasné, aký pokrok deti robia. 

Na prvom stretnutí, až na zopár výnimiek, si deti držali od Edka odstup. Postupne nás vpustili do svojich „mini-svetov“ a stávajú sa z nás úžasní priatelia. Deti Edka češú, hladkajú, vodia na vôdzke, hráme sa spolu. Neraz som od dojatia musela zadržať slzu v kútiku oka.

To, čo spolu robíte, má zmysel. Je to skvelá práca, ktorá určite prináša aj tebe veľké zadosťučinenie. Čo si viac môže človek želať?

Mám veľké prianie. Na Slovensku je všeobecný zákaz vodenia zvierat do zdravotníckych zariadení. Vo svete je úplne samozrejmé, že psy, mačky, dokonca kone, navštevujú pacientov v nemocniciach a pomáhajú im ľahšie zvládať pobyt na lôžku. 

Stačí zájsť k susedom do Čiech. V najväčšej nemocnici v Prahe Motol pracuje canisterapeutický tím, ktorý je súčasťou zariadenia. V Podhorskej nemocnici v Rýmařově je pes zamestnaný na plný úväzok a je k dispozícii pacientom osem hodín denne. 

Bola by som nesmierne šťastná, keby sme mohli pomáhať klientom aj v zdravotníckych zariadeniach. Najmä deťom a starým ľuďom, pre ktorých je pobyt v nemocnici a odlúčenie od rodiny obzvlášť stresujúci pocit.

Pripravila: Katarína Mayer

 

Mohlo by vás zaujať…

Dobroty ako stvorené (aj) na Silvestra

Kedysi bol pre mňa predvianočný čas a obdobie sviatkov plný zhonu a nekonečných hodín strávených v kuchyni pri príprave dobrôt pre rodinu.

Teraz si užívam pohodu nepečúceho a nevariaceho konzumenta sviatkov. Ale našla som pár dobrých slaných receptov, lebo po nápore vianočného cukru – hlavne chlapská časť rodiny – začne vždy pokukávať po ,,slanostiach”. A okrem toho aj na silvestrovské oslavy sa zíde niečo inovatívnejšie, než otrepané chlebíčky a jednohubky.

Dobroty ako stvorené (aj) na Silvestra

Utopence

Recept vyslovene vymodlil náš nebohý tato kdesi na služobke v Čechách, lebo keď ich ochutnal, prepadol nezriadenej vášni pre tento obľúbený pokrm všetkých flamendrov.

Suroviny

40 kusov špekáčikov, prosím ale z mäsa, žiadne sojovky !!!

hrsť sušených húb

1 liter vody

2 bobkové listy

0,5 litra octu

6 kusov čierneho a 6 ks nového korenia

2 klinčeky a 6 ks cibule

Postup

Zvaríme vodu, ocot a koreniny. Očistenú cibuľu nakrájame na kolieska. Huby opláchneme. Špekáčiky ošúpeme, môžeme aj pozdĺžne prekrojiť. Rýchlejšie sa ,,utopia”.

Na  dno 5 litrového pohára dáme vrstvu cibule a húb, potom pekne špekáčiky. Striedame vrstvy a nakoniec opatrne zalejeme vlažným nálevom. Zavrieme a dáme do chladu, aby sa ,,utopence” kvalitne spriatelili s nálevom. My sme ich lovili z fľaše už po troch dňoch, aj keď štyri by boli ideálne.

Ryby ako Utopence?

Ostali vám ryby z Vianoc? Podľa množstva rýb volíme veľkosť zaváracieho pohára.

Suroviny

1diel octu

dva diely vody

čierne a nové korenie podľa chuti

bobkový list

štipka soli a chilli

Postup

V hrnci zvaríme ocot, vodu a korenie. Do horúceho nálevu vhodíme na kolieska nakrájanú cibuľu. Necháme vychladnúť. Do pohára navrstvíme rybacie rezne a zalejeme. Marinujeme v chlade 7 dní. Výhoda je, že kosti v octovom náleve zmäknú, tie malé aj zmiznú.

Zemiakovo-rybacie tyčinky

Suroviny

5 zemiakov

1 konzerva sardiniek v oleji

1 hrnček ovsených vločiek

3 vajcia

soľ

mleté čierne korenie

strúhanka, trocha hladkej múky/ celiatici použijú bezlepkové vločky, strúhanku i múku

Postup

Zemiaky uvaríme v šupke, postrúhame, pridáme sardinky aj s nálevom, 2 vajcia.

Okoreníme a osolíme, ak treba zahustíme trochou múky.Vytvarujeme valčeky, obalíme v rozšľahanom vajci a v strúhanke, vysmážame.

Šunková pena

Suroviny

300 g diétnej salámy

2 sáčky želatíny

300 g šunky

3dcl vlažnej vody alebo vývaru

1 smotana na šľahanie

worcester

mleté čierne korenie

Postup

Salámu dvakrát zomelieme, okoreníme, pripravíme si želatínu. Najprv odoberieme trochu pomletej hmoty a rozmiešame spolu so želatínou. Postupne rovnomerne zapracujeme. Pridáme do tuha vyšľahanú smotanu. Do formy na srnčí chrbát dáme fóliu, nalejeme do formy- mali by vyjsť dve.

Môžete použiť aj malú tortovú formu. Po stuhnutí získate slanú tortu, ktorú môžete podľa fantázie ozdobiť napr. reďkovkami a slaným. Ja zvyknem zvoliť syrový krém. A Voilá – šunková torta, ktorú ocení každý chlap je na svete.

Bon apetit

Pripravila: Anou Black

Expertné dobrovoľníctvo – Darovať čas a skúsenosti

Dobrou príležitosťou ako podporiť prospešnú vec okrem finančnej a materiálnej pomoci je aj expertné dobrovoľníctvo. Každý rok hľadám vhodnú organizáciu, kde by som mohla využiť svoje profesionálne zručnosti ako lektor a konzultant.

Čo je expertné dobrovoľníctvo

Ako expertný dobrovoľník venujete svoj čas, znalosti a skúsenosti nejakej organizácii, ktorá potrebuje odbornú pomoc v nejakej oblasti. Je to výhodné pre obe strany. Organizácia získa know-how v oblasti, ktorú sama nevie pokryť, posunie sa v nejakom projekte, vyrieši nejaký problém a získa posilu navyše. Dobrovoľník zas môže rozvíjať svoje skúsenosti, rozšíriť svoje vnímanie spoločnosti a inšpirovať sa.

V minulosti som sa takto zapojila do expertného dobrovoľníctva cez Leaf, Nadáciu Pontis, či Junior Achievement Slovensko.

Hľadá sa neziskovka | Expertné dobrovoľníctvo – Darovať čas a skúsenosti

Expertné dobrovoľníctvo ma vždy obohatilo a okrem dobrého pocitu som získala aj nové skúsenosti. Teraz hľadám vhodnú príležitosť na rok 2020 a to vo veľmi špecifickej forme pomoci. Rada by som ponúkla nejakej neziskovej organizácii svoju pomoc v oblasti inovácie a tvorby nového produktu, či služby.

Konkrétne ponúkam intenzívny workshop Design Sprint, ktorý slúži na zmapovanie nejakého problému a nápadu, vytvorenie prototypu a otestovanie prototypu na nejaký nový produkt alebo službu.

Ako Design Sprint funguje

Počas intenzívnych 4 alebo 5 dní sa problém, výzva alebo nápad pomocou štruktúrovaných nástrojov a postupov analyzuje, stanoví sa cieľ, ktorý chceme dosiahnuť a spolu s tímom zloženým z rôznych expertov sa navrhujú riešenia.

Tie sa potom systematicky hodnotia, pripraví sa tzv. Story-board, vytvorí sa prototyp a na záver sa testuje na reálnych potencionálnych klientoch.

Rada by som ponúkla svoju pomoc pri organizácii a moderovaní takéhoto Design Sprint workshopu nejakej neziskovej organizácii, ktorej by to pomohlo.

Hodnota takéhoto workshopu je niekoľko tisíc EUR a výstupom je otestovaný nápad, riešenie na reálnych klientoch.

Poznatky zo spätnej väzby od klienta pomôžu robiť rozhodnutia, čo ponúknuť klientom, aké parametre služby si klient váži a očakáva a do čoho má zmysel ďalej investovať.

Expertné dobrovoľníctvo – Darovať čas a skúsenosti

Vhodný problém na Design Sprint

Ideálne je riešiť pomocou Design Sprintu problémy a výzvy, ktoré nie sú príliš jednoduché a kde ešte nemáme jasnú predstavu o podobe produktu alebo služby. Kde máme rôzne otázky a váhame akou cestou sa vybrať. Ideálne sú stredne zložité nápady a výzvy, kde sa rozhodujeme ako ďalej a spätná väzba od reálnych klientov nás môže posunúť.

Na organizáciu Design Sprintu nie sú potrebné žiadne trhové analýzy a výskumy. Ak ich máme môžeme z nich vychádzať, ale nie je to podmienkou. Môže ísť o novú oblasť do ktorej sa organizácia chce pustiť alebo vylepšenie nejakej existujúcej ponuky.

Dôležitý je rozmanitý tím ľudí, ktorí svojou znalosťou prostredia a potrieb klientov môžu prispieť k riešeniu. Zvyčajne je to tím 6-8 ľudí, ktorí počas celého týždňa spolu intenzívne pracujú. Jeden z nich zastáva oficiálne rolu na rozhodovanie. Skúsený facilitátor sa stará o proces počas týždňa, aby tím efektívne pracoval a posúval sa.

Ak poznáte nejakú vhodnú neziskovú organizáciu, ktorá by Design Sprint chcela vyskúšať, kontaktujte ma. Diana.rusnakova@integratedconsulting.sk

Diana Rusnáková

Mohlo by vás zaujímať...

Nájsť po strate partnera silu žiť ďalej

Nájsť po strate partnera silu žiť ďalej je nesmierne ťažké. Dokázať v tejto situácii ešte rozdávať silu ďalším, je neuveriteľné. Beata Bobulová to dokázala.

Založila združenie, ktorého poslaním je pomôcť ovdoveným ľuďom  zabezpečiť prácu a tak pomôcť zlepšovať ich existenčné podmienky. O poslaní OZ Súčasť života a jednom z aktuálnych vianočných projektov  porozprávala Beata Bobulová,  štatutárna zástupkyňa združenia.

Beata, vediete OZ Súčasť života. Ako vznikla myšlienka založiť toto združenie?

Vyvinulo sa to veľmi prirodzene – vysvetlím… Toto OZ má pomôcť vdovám a vdovcom v zlepšení ich kvality života.  Zo sekundy na sekundu sa zrazu stávajú samoživiteľmi a musia sa postarať o rodinu – teda deti.

Mnohé nedostanú ani vdovský príspevok, lebo boli „len ich partnerkami/partnermi“. A medzi nami, ani so sirotským to nie je až taká výhra. Dieťa, ktorého rodič je zosnulý, má nárok na sirotský dôchodok. Ten je 40 percent z toho, na čo by mal nárok rodič v momente úmrtia, ak by sa stal plne invalidným.

Podmienkou sú odpracované roky a suma odvedených peňazí do Sociálnej poisťovne počas života rodiča. Teda v extrémnom prípade aj NIČ, lebo nesplní podmienku minimálneho počtu odpracovaných rokov. Žiaľ, náš sociálny systém ani zďaleka nie je schopný poskytnúť adekvátnu podporu v ťažkej životnej situácii úplne všetkým, ktorí ju najviac potrebujú.

Čo je poslaním združenia?

Ako som už spomínala, v prvom rade išlo o zlepšenie kvality života dotknutých osôb, teda o finančné vylepšenie. Začali sme len minulý rok, preto sme sa v prvom rade sústredili na Vianoce, na ktoré sme sa ako sviatok reálne stíhali pripraviť a samozrejme, Vianoce majú asi aj najväčší ťah v rámci obdarovávania. Mám na mysli firmy svojich obchodných  partnerov, ale samozrejme aj ľudí celkovo.

Viem, že v rámci svojich aktivít vyrábate nádherné darčeky pre deti v štýle „urob si sám“, kreatívne darčekové sady pre materské a základné školy, ale aj darčekové sady pre firmy. Prečo práve takéto darčeky? 

Myšlienka vianočných ozdôb vznikla celkom spontánne. Raz som videla niekde drevené krúžky odrezané z konárov. Vtedy ma napadlo, že by sa mohli rôzne dodekorovať a môžu to byť ozdoby. Nie je to nič nové, v minulosti sa práve takto zdobili aj vianočné stromčeky našich starých alebo prastarých rodičov.

Nájsť po strate partnera silu žiť ďalej

Na krúžok som dala dekoratívnu ozdobu, alebo som ich pečiatkovala, lakovala, dekupažovala (servítková metóda)… Zistila som, že je o tom celkom záujem, tak som ďalší rok oslovila pár vdov, ktoré poznám z OZ Kolobeh života, opýtala som sa či má niektorá záujem.

Našla som na začiatku dve ženy…

…povedala som si super, potiahneme sa a uvidíme ako to dopadne. Teraz sme boli už 4 a to sme ešte potrebovali  pomoc…

Začala som si všetko pripravovať, nechcela som, aby darček pôsobil ako milodar, tak som sa radila s kade kým 🙂 V prvom rade som si povedala, že pripravím sety pre obchodných partnerov. Nemala som k dispozícií žiadnu stolársku dielňu, len dielničku v rodine šikovného syna sesternice.

Ďalší krok boli výtvarníčky zo ZUŠ, s ktorými som sa radila, že máme krúžok, ktorý je vlastne aj symbol (máme ho aj v logu), čo všetko sa s ním – s krúžkom dá podniknúť, ale tak aby to bol stále polotovar, ktorý vieme sami dodekorovať. Tak vznikol vlastne snehuliak a prvá sada Urob si sám.

K nej sme pripojili čisté kolieska na výrobu vlastných drevených ozdôbok, potom vznikla zvonkohra a následne svietnik.

Všetko som konzultovala s výtvarníčkami a tak vznikli sety pre deti Urob si sám.

Sú to krásne krabičky – balenia polotovarov a dekoračných materiálov, z ktorých si tento finálny produkt vyrobíte s deťmi sami pre seba, prípadne ním ako darčekom môžete potešiť niekoho blízkeho. A nielenže urobíte tak radosť obdarovanému, ale zároveň podporíte nás. Každý jeden set je v niečom výnimočná a hravý.

Snehuliak môže voňať kokosovým snehom. Pri svietniku sa naučíte ušúľať sviečku z včelieho vosku. Trblietky, flitre, ligotavé nálepky, alebo krásne drevené gombíky sú súčasťou setu vianočných ozdôb. Každá vami urobená ozdoba bude jedinečná a krásna.

Našou srdcovkou je Nebohláska – zvonkohra. Môžete si vybrať jednu z troch krásnych kovových figúrok (vtáčik/anjel/ryba) vo farbách bielej a červenej. Drevené koráliky, krúžky, kovové paličky spolu s originálnou kovovou figúrkou vytvoria naozaj veľmi milý darček, alebo ozdobu. Každé balenie obsahuje komplimentku, aby ste darček, ak sa rozhodnete, mohli venovať blízkej osobe. Okrem toho nájdete v krabičke aj vkusný textilný gombík, ktorý je darček od nás pre vlastnú tvorbu.

Ďalšou myšlienkou boli darčeky Urob si sám pre MŠ.

Darčekové sety obsahujú 100 ks ozdôb, ktoré si deti môžu vytvoriť spolu s p. učiteľkami a venovať ich ako darček rodičom, starým rodičom, alebo len tak pre radosť.

Nájsť po strate partnera silu žiť ďalej

Keď už boli hotové tieto sety, dokončili sme ešte sety pre obchodných partnerov. Tieto sme skombinovali s medovými produktmi a medovníkmi, ktoré berieme od chránenej dielne a medom od včelára z Bratislavy, ktorý ma rodinnú firmu – je to už tretia včelárska generácia.

Potom som sa sústredila na vymyslenie textov, webu, grafiky.  Tu musím zdôrazniť, že som vlastne úplne od začiatku mala veľké šťastie na ľudí, ktorí ma veľmi posúvali ďalej. Akoby to samé chcelo ísť ďalej vlastným životom.

V auguste som už mala všetko hotové, našla som si partnerov pre zníženie nákladov – Tesla Liptovský Hrádok mi dala kovové časti do zvonkohry zadarmo a Bittner print mi dal 50% zľavu. Ďalej som si našla ambasádorky projektu, pani Ivetu Radičovú a Wandu Adamík Hrycovú. Potom som už začala produkty ponúkať firmám…

Kto vlastne stojí za realizáciou darčekových setov? 

Drevené kolieska, ktorých výsledkom sú vianočné ozdoby, vznikajú nasledovne:

Balík s drevenými kolieskami aj s dekoračným materiálom dostane vdova kuriérom osobne na svoju adresu. Ľubica zdobí technikou dekupáže ozdoby aj podpohárniky. Inge lepí na kolieska drevené gombíky alebo kovové figúrky. Katka strihá látku a vyrába krásne textilné gombíky.

Zuzka krája včelie medzistienkové pláty na výrobu sviečky. Alenka nalieva včelí vosk do sklenených svietnikov. Okrem toho kompletizujeme všetky darčekové krabičky, lepíme nálepky, striháme stužky, robíme dekoratívne pomôcky na zdobenie ďalších produktov.

Samostatná kapitola sú darčeky “Urob si sám”.

Produkty v tejto kategórii sme konzultovali s výtvarníčkami, ktoré pracujú v ZUŠ, aby sme zvolili zaujímavé techniky, ktoré sa deťom páčia a aby bol výsledok hravý, zaujímavý a kreatívny. Aby sa darček páčil dospelým, ale najmä deťom.

Sú to krásne krabičky – balenia polotovarov a dekoračných materiálov, z ktorých si tento finálny produkt vyrobíte sami s deťmi, prípadne týmto darčekom môžete niekoho blízkeho obdarovať. Urobíte tak radosť nielen obdarovanému, ale zároveň podporíte aj nás.

Kde a ako Vás môžu nájsť všetci tí, ktorých zaujali inšpirácie na darčeky a chceli by nimi potešiť svojich blízkych, alebo obchodných partnerov?

Všetky informácie a kontakty nájdete na www.sucastzivota.sk

Aké sú ďalšie plány a pripravované projekty v OZ Súčasť života?

V tejto chvíli už zakladáme sociálny podnik. Má väčšie kompetencie – právomoci ako OZ. Nebude zameraný len na vdovy a vdovcov, ale rozšírili sme aktivity aj na samoživiteľov, kde spadajú aj rozvedené osoby, slobodné matky.

Keďže potrebujeme aj status náhradného plnenia, nebránime sa zamestnať aj ZŤP. Všetky sety ideme vylepšiť, máme už konkrétne predstavy viacerých segmentov, ďalšie plány a predstavy 🙂

Aký darček by na Vianoce najviac potešil Vás?

Bude to znieť trocha pateticky, ale chcela by som konečne po dlhej dobe prežiť Vianoce v pohode, v kľude. Predtým to nebolo možné. Keď mi zomrel partner, nič nebolo v kľude, ani v pohode, najmä ja som teda nebola v pohode. Teraz sa mi podarilo nájsť nový vzťah, tak verím, že sa všetko na dobré obráti…

Rozhovor pripravila: Eva Staroňová

Foto: Produkty: Barbora Dolinajová 
Titulná foto: Luba Petrová

Slzy nás sprevádzajú pri narodení i odchode

Je dvadsiaty druhý december 2019, moje 54-té narodeniny. Zároveň deň Slnovratu, ktorý obvykle prichádza 21.12., no tentoraz to vyšlo práve takto. Spojilo sa toho toľko, že sa mi veriť nechce.

-Teda mne áno, ale moja myseľ to nedáva.

Zima v cykle nášho života predstavuje smrť. V cyklickom živote ženy ju symbolizuje menštruácia. Niečo umiera, aby sa mohlo narodiť nové. Silnejšie, života-schopnejšie. Je to i obdobie smútku, tmy, strachov, ktoré sa derú von z nášho podvedomia. Zároveň i obdobie upratovania. Teraz nemám na mysli to predvianočné, ale upratovanie v sebe.

-Čo už nepotrebujem vláčiť za sebou ako záťaž?

-Čo som pochopila, prijala a uzavrela?

-Čo už doslúžilo a čo môžem s vďakou (od)pustiť?

Krivdy, zloby, zranenia, strachy, vzdor, … to všetko mi niečo zrkadlilo a mnohému ma naučilo. Boli to skvelé lekcie a ja si teraz môžem dovoliť odpustiť (predovšetkým sebe), prijať, uzavrieť a ľahšia sa pobrať životom ďalej.

Tento proces sa u mňa spustil pred niekoľkými mesiacmi a dnes vrcholí. Sprevádzalo ho množstvo ne-príjemných dejov v mojom tele, tornáda myšlienok držiacich sa za ruky so strachmi z nepoznaného a neznámeho.

Neraz ma strhli a poriadne mnou zatriasli.

-Koniec koncov, čo iné môžem čakať od tornáda, však?

Zároveň ma vrhli za hranice zóny komfortu, v ústrety novým dobrodružstvám, na ďalšiu cestu hľadania.

Nedávno si ma našla myšlienka majstra Osha:

„Vrchol je vzrušenie. Nik nemôže existovať v trvalom vzrušení. Potrebujeme i údolia, kde môžeme čerpať nové sily a relaxovať.“

 -Preto potrebujeme obdobie zimy, smútku, tmy, aby sme posilnení ich darmi, dokázali vychutnávať leto, radosť a slnko.

Toto je náš svet duality. Prináša nám nesmierne poznanie, práve vďaka zdanlivým protikladom, ktoré zažívame celý náš život. Je jedno či to nazývame húpačkou, sínusoidou, bytím raz hore raz dole. Je to cyklus, ktorý platí rovnako v našom živote, v každej našej bunke, i v celých hviezdnych systémoch Ves-míru.

Dnes si užívam údolie.

Dovolila som si úplný relax. Vykašľala som sa na upratovanie a varenie. Moje telo mi dalo naprosto jasnými signálmi najavo, čo skutočne potrebuje. Dopriala som mu dlhý spánok, jemné a pomalé cvičenie, voňavú masáž a drobné procesy sa dali do pohybu.

Vnímala som rôzne strachy a smútky, ktoré postupne prichádzali vo vlnách a ja som ich len pozorovala. Bez hodnotenia a odsudzovania, či nebodaj stotožnenia sa s nimi. Dovolila som si i plač. Ten, ktorý som sa ako dieťa naučila potláčať, aby som pred svetom ukryla svoju zraniteľnosť. Zo strachu pred útokmi z vonku.

So slzami prišlo nádherné uvoľnenie, vyplavili sa potlačené toxické emócie i toxíny z tela.

Narodilo sa niečo nové.

 -O to sa s vami v tejto chvíli – už s radosťou – podelím.

Voda  je naozaj ŽIVOTO-DARNÁ.

Bez nej nie je možný život na Zemi. (Zaberá 64% plochy našej Zeme, v našom tele tvorí až 75%.) Nezaobíde sa bez nej žiaden proces v každej našej bunke. Vyvíjame sa v plodovej vode, rastieme ako z vody, vodou sa umývame, sprevádza temer každú našu emóciu.

V podobe sĺz

Plačeme dojatím i od bolesti, či zlosti, poznáme slzy radosti, šťastia i smútku.

Slzy nás sprevádzajú pri narodení i odchode do iných svetov.

Prinášajú úľavu pri bolesti, násobia radosť.

Sú životo-darné, ako voda sama. A možno viac:

„Vďaka soli v nich, ktorá je na zlato.“

A tak si v deň svojho ďalšieho zrodu do nového vedomia želám – DOVOĽME SI:

-Byť autentickými – hoc len sami pred sebou, i to je veľmi obohacujúce. Ak sa cítime pod psa, priznajme si to. Ak sa nám chce plakať, plačme. Ak chceme byť zalezení v kúte, doprajme si to. Toto všetko je pre nás tmavým údolím, kde smieme byť a čerpať z neho.

-Byť zraniteľnými. Lebo všetci takými sme. Ženy, muži i deti. Práve prejav zraniteľnosti nám dáva nesmiernu silu. Dovoľme ju prejaviť sebe i našim najbližším. Je to úžasne liečivé.

-Dovoľme si to i v čase Vianoc, či narodenín. Nie sme povinní ukrývať smútok či zlú náladu za fasádou hranej veselosti. (Obvykle aj tak všetci vidia, že nie sme úplne vo svojej koži.)

-Byť sami sebou – je to nádherný a oslobodzujúci pocit. Pre nás i naše okolie.

 „Dovoľme si roniť slzy, keď sa nám žiada. S pochopením a láskou.“

Blanka Hegedűšová

FOTO: Javor Photography

Robiť najlepšie, ako vieme.

Malé dievčatko u nás v rodine sem – tam prekvapí svojimi výrokmi. A my dospelí zrazu onemieme ponorení v úvahe o prostej pravdivosti. Pritom stačí jednoduché slovo alebo myšlienka.

Zo škôlky donieslo dievčatko starej mame vyrobeného VIANOČNÉHO SOBA, ktorý stojí na podstavci.

Stará mama jej hovorí : „Kdeže si videla bieleho soba ? Prosím ťa, sob predsa nemá bielu farbu, pekne mi ho vyfarbi.“ A tak si dievčatko bez otáľania sadlo a soba vymaľovalo.

Stará mama pozerá na soba a stále sa jej niečo nepáči : „No ale veď ty si mu zabudla nakresliť kopýtka.“

A malá slečna sa spokojne pozrela na svoj výtvor a hovorí : „STARKÁ, ALE VEĎ TEN SOB MÁ PREDSA KOPÝTKA PONORENÉ V SNEHU.“

Krásna ukážka toho, že dieťa ešte dokáže vidieť veci mimo náš dospelácky rámec. Jeho pohľad na svet nie je ohraničený mantinelmi a nepochybuje o tom, že ROBÍ NAJLEPŠIE, AKO VIE. My dospelí sme však stratili túto schopnosť vidieť mimo rámec a plne si veriť vo svojom konaní.

Robiť najlepšie, ako vieme.

Mnohí sme nadobudli PROGRAMY A VZORCE NEDÔVERY V SEBA SAMÉHO.

Pričom výchovou sa deťom snažíme vsugerovať vlastné vnímanie sveta a neuvedomujeme si, o čo ich oberáme. Predkladáme im hotové šablóny, podľa ktorých majú myslieť, správať sa a konať.

My sami však málokedy konáme s presvedčením, že robíme najlepšie ako vieme. Ak nás niekto spochybní, často sa zháčime a urobíme tak, ako chcú druhí a nie tak, ako to cítime. Je za tým rôzna motivácia. Konáme tak V STRACHU Z ODMIETNUTIA, že ak neurobíme ako sa to od nás vyžaduje, nebudeme dosť dobrí, pekní, schopní či inak súci.

Nezanedbateľný je aj náš STRACH ZO ZLYHANIA, že ak nepodáme taký výkon, aký sa od nás očakáva, tak zlyháme.

A spravidla to nevieme hneď rozpoznať, ale je za tým aj STRACH Z OPUSTENIA, pretože sa bojíme, že ak budeme konať inak ako podľa obvyklých pravidiel, budeme neprijatí, vylúčení, odvrhnutí.

Je pre nás pohodlnejšie súhlasiť s tým, čo nám nadiktuje autorita, no takto vlastne popierame samého seba. Uviazneme radšej v roli, ktorú nám prisúdili a plníme povinnosti, ktoré nám určili. Schovávame sa za svoju nepravú tvár, svoju masku.

Odkrytím samého seba by sme totiž nezapadli do konceptu, vytŕčali by sme z tej šablóny, ktorá je akousi predpísanou formou na to, akými by sme podľa druhých mali byť. Máme strach, že by sme mohli spôsobili reakciu v podobe nesúhlasu a odmietnutia. A tak nielenže sa necháme, ale aj sami sa manipulujeme, pretože nám tak veľmi záleží na tom, čo si o nás druhí myslia.

Pozitívnym je, že už cítime zmenu v spoločenskej klíme a pomaly rozpoznávame tieto situácie. Nejde to však zmeniť lusknutím prsta, ale dôležitý je aj ten najmenší krôčik, ktorý  vedie z tejto pasce ega von.

Vyvstávajú tu preto otázky. Čo nám bráni v tom, byť autentickí, konať s pocitom „robím najlepšie, ako viem“ aj s tým, že sa môžem zmýliť , ale je to zároveň to, čo ma baví? A ako to dosiahnuť ?

Riešenie je v prítomnom okamihu

Byť bdelý pri každom jednom kroku a robiť všetko s najlepším vedomím. Keď vezmeme život do svojich rúk a uveríme, že sme dokonalí v tej našej nedokonalosti takí, akí sme, že máme právo na lásku, na šťastie, ale aj na vlastné omyly a chyby, ak naberieme odvahu žiť život podľa seba, skrátka byť sami sebou, budeme konečne autentickí.

A keď pôjdeme za svojimi snami, môžeme žiť naplno, a to je konečne to, na čom záleží. Potom si môžeme veriť, ako to malé dievčatko a stáť si pevne sami za sebou. Pretože budeme vedieť, že nech sa deje čokoľvek, v každom okamihu robíme najlepšie ako vieme.

Všetkým želám príjemné a radostné prežitie vianočných sviatkov.

Zora Vypušťáková 

povolaním právnička a manažérka, ale tiež koučka zaoberajúca sa etikoterapiou.

 

 

Netradičný vianočný hosť

Matej ležal v posteli a pozeral do stropu. Prvé Vianoce. Martinko v postieľke spokojne spinkal. Kto vie aké budú? Pomyslel si.

Zajtra príde mama so sestrou.

Neprešiel ešte ani rok odkedy ostali s Maťkom sami.

Keby si sa mohla vrátiť, prebehlo mu hlavou a po líci sa mu skotúľala slza. Takých mu už vytieklo veľa a nič sa nezmenilo. Zhasol nočnú lampu. Prebudil ho Martinkov plač. Zobral ho z postieľky, ale vo dverách už stála sestra.

„Oddýchni si,“ povedala a zobrala malého.

Matej ostal sedieť na posteli. Všimol si, že na Máriinom toaletnom stolíku je mucha. V decembri? Nechápal.

Odkedy Mária zomrela s ničím nepohol. Nemal na to silu. Musel sa starať o Maťka, nebolo času. Presviedčal o tom seba aj ostatných. Mucha sa medzitým prechádzala po Máriiných veciach.

„Dokelu kde sa tu vzala“, naštval sa a hľadal niečo čím by ju… Zamyslel sa, áno čím by ju zabil. Ale na Vianoce?

„Kašlem na to!“

Mama otvorila dvere.

„Stalo sa niečo? Prečo kričíš?“

„Nič, mucha ma otravuje.“

„Mucha v decembri, to asi ťažko,“ pokrútila hlavou.

Pridal sa k ostatným. Pomáhal s varením a prípravou štedrej večere. Mucha ho prenasledovala celý deň, občas mu sadla na hlavu, občas na ruku, stále bola pri ňom.

Sprvu sa ju snažil odháňať, potom to už nechal tak. Mama so sestrou len nechápavo krútili hlavou. Nemal chuť im nič vysvetľovať.

Štedrovečerný stôl bol prestretý. Pri stole bolo jedno miesto voľné, taký bol u nich zvyk. Tento rok to však bolo iné, nebolo len voľné, bolo prázdne. Na prázdne miesto pristála mucha.

„Fakt je tu,“ povedala mama. „Mysleli sme si, že máš halucinácie. Podaj mi utierku, nech ju švacnem.“

„Nie!“ povedal Matej a rukou chránil muchu. Uvedomil si, že za celý deň, ako ho otravovala, si nespomenul na Máriu.

Prvý raz odkedy zomrela. A to bol zázrak. „Sadla si na prázdne miesto, je to náš vianočný hosť.“

Martin Miler

Autor je psychológ

 
 
    •  

Mohlo by vás zaujímať...

Porovnávanie v živote dieťaťa môže byť škodlivé

Každé dieťa, ktoré žije v dnešnej dobe inak ako v izolácii na samote, ocitne sa v situáciách, v ktorých sa bude porovnávať.

Samotný školský systém je nastavený na porovnávaní a potláčaní jedinečnosti, ktorou je prirodzene obdarená ľudská bytosť. Tak sa deti stretávajú s učiteľmi, ktorých mentálny svet je skôr dementálny.

Uvediem príklad. Na výtvarnej výchove sú deti často ponižované, školský systém ničí ich prácu a dieťa, ktoré chodilo roky do umeleckej školy, vyhrávalo celoslovenské súťaže, reprezentovalo maľbami Slovensko dostane z výtvarnej trojku. Ale nie o tom som chcel – len mi to nedalo, že taký „učiteľ“ môže byť učiteľom na základnej škole a hlavne, že (de)formovanie detí má základ v spoločnosti, v ktorej vyrastajú.

Späť k porovnávaniu.

Porovnávanie je totiž ešte o niečo škodlivejšie ako zamindrákovaní učitelia, resp. ľudia, s ktorými deti prichádzajú do kontaktu.
Niekedy sa rodičia tešia, že ich dieťa nejaví známky menejcennosti, že sa správa ako víťaz. Ale cesta na vrchol nie je iba o prejave, ktorý vidíme a sme schopní u detí postrehnúť.

Často si iba neuvedomujeme, že dieťa vníma svet viac cez pocity, pretože nie všetkému je schopné rozumieť cez logiku či skúsenosti. Tak to máme aj my, dospelí – rozdiel je v tom, že my dospelí sa tvárime ako dospelí s patentom na rozum. Dieťa je v takom prostredí dezorientované a často, v momente kedy by sa chcelo opýtať a potrebuje odpovede, ostáva ticho. Učí sa. Pozoruje.

Porovnávanie v živote dieťaťa môže byť škodlivé…

Keby si každý uvedomoval, že rodičia deti nevychovávajú, ale sú im príkladom, tak by sa často prefackali alebo aj nakopali do sedacích svalov.

Dieťa vidí/cíti hnev, pohŕdanie, posudzovanie … Rodič si často neuvedomuje, že dieťa nechce sklamať svojho rodiča a bude sa snažiť vtesnať do jeho predstáv. Toto je najnebezpečnejšie pri „výchove“ detí.

Zopakujem. Podstatné je, že „dieťa nechce sklamať svojho rodiča a bude sa snažiť vtesnať do jeho predstáv“.  Čím viac rodič poukazuje na nedostatky druhých, tým viac je dieťa zaťažené!

Predstavme si teraz dospievajúce dieťa, ktoré sa samo musí vysporiadať so svojim „novým“ telom, so zmenami hormónov, zvýšenými nárokmi v škole, ale aj v bežnom živote. Každé dieťa chodí s inými „boliestkami“ na duši a vzájomne sa k sebe začínajú priťahovať tie deti, ktoré majú podobné šrámy.

Rodičia a blízke okolie začínajú tínedžerov moralizovať, snažia sa dávať rozum a usmerňovať a deti bojujú ešte viac. Prečo? Prečo to dieťa musí robiť naprieky?

A čo ak by otázka znela inak?

Prečo rodič často očakáva, že dieťa bude iné ako ho vychovával svojim príkladom, prístupom k druhým, k prostrediu a spoločenstvu ako takému?

Rebélia je v prvom rade odzrkadlením reality, v ktorej rebel vyrastal. Je jedno či to bolo zlo, agresivita, negativita, faloš…

Rebélia je často iba hlasný prejav nesúhlasu s tým, v akom prostredí dieťa žilo a rozporov vnútorného hlasu.

Niekedy je rebélia to najlepšie čo sa môže diať.

V akých prípadoch to tak býva?

Napríklad, ak si „rebel“ dokáže svoje konanie uvedomovať, pomenovať a obhajovať. Komu by to nedochádzalo, tak je to ďalšia šanca pre rodiča. Už tretia životná etapa dieťaťa, v ktorej by rodič mal s dieťaťom komunikovať.

Treba si však uvedomiť, čo je práve v období puberty možné vnímať za komunikáciu, lebo inak komunikácia nebude komunikáciou a ľahko sa zvrtne v uzavretosť dieťaťa do seba resp. pred rodičom/dospelým.

Komunikácia s pubertiakom je rovnaká ako s dospelým!

Neodsudzujme, nepohŕdajme, neporovnávajme, nezavrhujme a hlavne sa zaujímajme, nechajme dokončiť myšlienku, podnecujme k ďalším rozhodnutiam a dávajme zodpovednosť za tie rozhodnutia.

Podpora, dôvera a dávanie zodpovednosti sú presne tým, čo dieťa potrebuje aj v období puberty, aby sa plne mohla rozvíjať jeho jedinečnosť, sebaúctu a sebaláska. Potom ide porovnávanie s ostatnými bokom a prichádza na rad práca na sebe samom, pre seba samého a nie „lebo druhí“.

Aj tu platí, že nič nie je jednofarebné a vplyvov na náš vývoj a vývoj detí je veľa.

Krásne je však vedomie, že každý krok sa počíta. A bez ohľadu na množstvo „nesprávnych“ krokov máme vždy možnosť urobiť korektúru svojej cesty.
Prajem vám, aby ste v roku 2020 mali čo najviac krokov smerom k vašim cieľom a hodnotám.

Martin Vacho

Môj život s rakovinou. Príbeh pokračuje

0

 V tretej časti spovede muža, ktorý sa rozhodol s onkologickou chorobou bojovať po svojom, sa možno inšpirujete. Minimálne si uvedomíte, akú silu má odporúčanie : Čo si môžeš urobiť sám, to urob.

Môj život s rakovinou. Príbeh pokračuje…

Skoro na jar roku 2017 sme sa s manželkou znovu vybrali na výlet k Senianskym rybníkom. Máme spoločne precestovaných veľa kilometrov a dôležité veci často riešime v aute. Aj tentokrát všetko začalo práve tak. Cestou domov sme sa dohodli, že si na východe, v oblasti známej ako „Terra incognita“ kúpime nejaký malý domček na trávenie víkendov.

„Zem neznáma“ je názov územia  na juh od Michaloviec. Názov vraj vznikol preto, lebo kraj ma sever od Michaloviec – Zemplínsku Šíravu, Vinné, Vihorlat  –  pozná každý Slovák.  Krajinu na juh od hlavnej cesty na ukrajinskú hranicu nepozná skoro nik. Centrom tejto oblasti sú Senianske rybníky. Práve preto nás toto územie priťahovalo. Zistili sme, že aj úplná rovina môže mať svoje čaro.

O dva týždne sme boli späť. Vybrali sme si obec, v ktorej začneme hľadať nejakú nehnuteľnosť vhodnú na chalupu. Ponuky realitných kancelárií v tomto území prakticky neexistovali. Tu ľudia fungujú po starom…  Preto naša prvá cesta viedla do miestnej krčmy. 

Krčmára najviac zaskočila naša požiadavka na čaj s rumom.

Rum by nebol problém, ale čaj?  Kto by to tu pil? A ešte za peniaze. Musel skočiť domov… Keď sme mu vysvetlili dôvod našej návštevy a pochopil, že nie sme daňová kontrola, zložil zásteru, nechal štamgastov (obidvoch) v krčme bez dozoru a šiel nám  ukázať nehnuteľnosti o ktorých vedel, že sú na predaj. Perfektný. To ešte netušil, že budeme susedia. Ani my.

A znova sami dvaja v aute. Prebrali sme všetko, čo sme videli. Potom prišlo na to, čo nás čaká keď niečo kúpime. Celkom som sa tešil. Ale nadšenie postupne opadávalo. Predstavovali sme si, čo nás každý týždeň čaká. V piatok po práci balíme, dve hodiny cestujeme, večer vybaľujeme a varíme.

V sobotu kosím a opravujem plot, manželka upratuje, vetrá a perie posteľnú bielizeň, večer unavení zaľahneme a v nedeľu po raňajkách balíme všetko na cestu domov. Poobede v Poprade znovu všetko vybaliť…

Ako dlho by nás to bavilo? Nie sme učitelia, aby sme sa mohli na dva mesiace v roku niekde premiestniť. Argumenty hovorili proti kúpe chalupy. Priniesla by nám iba ďalšie starosti. To by už bola aká zmena?

Tak sa presťahujme!

Neviem čo priviedlo moju polovičku na ten nápad. Možno sklamanie. Už sa asi videla v záhrade… Po chvíli mlčania  z nej vyhŕklo – tak sa presťahujme.  V prvej chvíli mi to prišlo ako dobrý vtip. Po polhodine to už vyzeralo ako celkom reálny plán. Neprinieslo by nám to až toľko problémov, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Aj tak som mal pocit, že som už dlho neurobil nijaký krok v liečbe.

Môj život s rakovinou. Príbeh pokračuje

O dva týždne hľadáme v tej istej obci dom na bývanie. Nie chalupu, skôr niečo väčšie s veľkým pozemkom. Aby mohli prísť deti s rodinami, kamaráti… Už nie v krčme. Tentokrát sme u starostu. Dostali sme nejaké tipy. Prvý pokus nevyšiel, ale majiteľ volal kamarátovi a dohodol nám stretnutie. Stretli sme sa s pánom, ktorého mama predávala dom na konci dediny, v tichej ulici s dobrými susedmi. No neber to.

Znovu sme v Sennom. Urobili sme majiteľke ponuku.

Nechala si čas na rozmyslenie. Preberie to s deťmi a dajú nám vedieť. Mesiac sa nič nedialo. V apríli sa každoročne koná v senianskom kaštieli podujatie organizované obcou, majiteľkou kaštieľa a Slovenskou ornitologickou spoločnosťou s názvom  „Vítanie žeriavov“. Napriek nie veľmi vhodnému termínu sme sa rozhodli ísť.

Možno zistíme niečo nové. V kaštieli sme sa stretli so synom majiteľky domu, o ktorý sme prejavili záujem. Pár zdvorilostných fráz a rozišli sme sa. Ani slovo o cene a predaji.

Mali sme pocit, že teraz sa niečo udeje. Možno si majitelia mysleli, že hľadáme niečo iné. Možno nie. Nič to nemení na veci, že vo výťahu tesne pred príchodom domov, mi zazvonil telefón. „Súhlasíme s cenou“, oznámila mi pani na druhom konci.

Dlho sme sa nezmohli na slovo. Situácia, ktorá doteraz vyzerala ako žart, zrazu začala byť vážna. Vyžadovalo si to konečné rozhodnutie. Zasadla rodinná rada. V oklieštenom množstve – len a ja a manželka.  Všetky „pre“ sme poznali. Proti hovorilo hlavne – vnúčik, práca, deti, rodičia.

A kde v tom kolotoči sme MY?  Rozhodli sme sa. Začali sme vybavovať  kúpu. Zmluvy, kataster atď.

Čo všetko robíme sami

Keď už bolo všetko jasné a nezvratné, tak sme to oznámili rodine. Deti pochopili rýchlo. Už sa asi videli v záhrade pri bazéne. Horšie to bolo s rodičmi. V Poprade sme sami. Všetci moji aj manželkini súrodenci žijú dosť ďaleko. Dôvody nemohli pochopiť. Nečudujem sa im. Kto sa v takej situácii neocitol, nepochopí. Ale zmierili sa s tým, aspoň navonok.

Prvý jún.  Medzinárodný deň detí. Namiesto toho, aby sme šli s deťmi na pizzu, sťahujeme sa. Od rozhodnutia urobiť to prešli iba tri mesiace. Áno, tak rýchlo to šlo.

Pred sťahovaním som spoločníkovi predal môj obchodný podiel vo firme.  Úvahy, že vo firme ostanem a budem pracovať  na diaľku, som zavrhol. Bolo by to náročné na cestovanie a získať  zákazníkov v úplne cudzom prostredí nie je jednoduché. A nerobili sme všetko preto, aby sme si život skomplikovali, práve naopak.

Po nasťahovaní sme zrekonštruovali kúpeľňu a kuchyňu. Manželka sa vrhla na záhradu. Veľa vecí robíme svojpomocne. Dnes sa riadime heslom: Čo si môžeš urobiť sám, to urob. Nemusíš platiť remeselníkov a vyrábať peniaze pre nich. Snažíme sa minimalizovať náklady, aby sme nemuseli chodiť na osem hodín do práce. Na dedine sa to dá ďaleko lepšie ako v meste.

Môj život s rakovinou. Príbeh pokračuje

Pečieme ražný kváskový chlieb z vlastného obilia. Manželka je registrovaná ako predajca z dvora. Ja idem príležitostne nafotiť svadbu. Na dvore som postavil drevený altánok, suché WC (budár), záhradnú hojdačku, stôl, lavičky, drevené ploty… Hneď sa ozvali kamaráti a rodina, „aj my chceme“. Získame z toho nejaké euro… Aj keď je to naozaj len sem-tam.

Keďže sa obidvaja stravujeme vegánsky, prevažnú časť potravín nám dá záhrada. Na stravu teraz minieme 10 percent zo toho, čo predtým. Tohto roku som si zaobstaral prvé včely. Ak to dobre pôjde, budú to ďalšie „drobné“ do rozpočtu. Takýmito malými krokmi sa snažíme byť sebestační. Ešte niečo urobiť s energiami. Nejaký plán mám, to je ale hudba budúcnosti.

Môj život s rakovinou. Príbeh pokračuje

Iný život

Chceli by sme žiť takpovediac „mimo systém“. Systém, ktorý tu panuje je v rozpore s ľudskou slobodou. Všade samé obmedzenia, príkazy, predpisy, byrokracia, porady, politika… V televízii len negatívne správy. Vystúpiť z tohoto kolotoča nebude ľahké, ale prvé kroky sme urobili. Nepotrebujeme k životu daňový úrad, poisťovne, mestský úrad, účtovníčky, právnika…

Môj účet za telefón je dvadsať eur ročne, nie mesačne. Krb zabezpečí teplo, ak to bude potrebné, aj bez plynu od SPP. Ešte sa tak zbaviť závislosti na elektrine. Snažíme sa využívať výmenný obchod. Minimalizovať styk s bankou. Nakupujeme u lokálnych výrobcov, vyhýbame sa supermarketom. Z princípu. Produkujeme minimum odpadu. Nič z toho sa v meste nedá, a ak áno, tak s veľkým úsilím.

Ľudia sa nás pýtajú „ako ste si zvykli?“ Nebolo potrebné si zvykať. Už po týždni sme sa tešili domov do Senného, nie do Popradu. Život v malej dedine, ďaleko od veľkých miest  je úplne iný, než ten, na aký sme boli zvyknutí. Čas tu beží akosi pomalšie.

Ráno ti lezie na nervy kohút, nie nákladné autá. Keď po dvoch dňoch ideme do Michaloviec, ktoré nepatria k svetovým veľkomestám, už kilometer pred mestom poznáme jeho blízkosť. Podľa zápachu z výfukov. O Strážskom, Vranove nad Topľou a Ružomberku radšej ani nehovorme. Škoda, že domáci nevedia, čo tu majú. Nemajú s čím porovnávať. Ak by mali, možno by si začali viac vážiť to, čo tu,je, nie nadávať na to, čo tu nie je.

Čo bude ďalej?

To je, nateraz, celý náš príbeh. Čo bude ďalej, nevieme. Zbytočné je nad tým premýšľať.

Celá táto situácia mi priniesla niekoľko ponaučení. Najmä, že čas je naozaj dobrý lekár a že „každé čudo trvá tri dni“. Zistil som, aké dôležité je pochopenie okolia a podpora najbližších. Naučili sme sa žiť skromnejšie a pohodovejšie.  Konečne som pochopil španielske „maňana“, ktoré ma doteraz vyvádzalo z miery. Dnes sa ním snažím riadiť. Ešte sa mi to celkom nedarí, lebo roky zvyku nepustia. Raz…

Slavomír Odziomek

POZNÁMKA: Toto je osobný príbeh Slava. Rozhodol sa oň podeliť. Týmto textom nenavádzame čitateľov na odmietanie klasickej liečby.

Prvé dve časti príbehu si môžete prečítať tu:

Diagnóza rakovina neznamená, že je koniec

Ako sa dá vyliečiť z rakoviny

Chcete sa aj po 40ke zamestnať podľa svojich predstáv?

Časť druhá.  “Ak túžiš po lieskovom oriešku, nehľadaj ho v palmovom háji.“

A presne o tom to je. Očakávame, že si nás nájdu, že to pôjde samo, alebo že to bude na pohovore jasné, akí sme dobrí.  Niekedy naskakujeme do rozbehnutých výberových konaní bez premýšľania. Niekedy dokonca neskoro, až keď nám horí pod zadkom. Sme viac nepripravení ako pripravení.

Do motivačného listu si vymýšľame dôvody, CV naivne upravujeme a na koniec aj tak vchádzame do dverí na pohovor vytrasení ako cigareta a vlastne ani neveríme, že to dáme. Nie sme ochotní okrem hromadného rozposielania CV obetovať nič viac. A čo sa stane? Správne. Nevezmú nás. Prečo? Pretože náš lieskový oriešok  rastie niekde úplne inde.

Existuje určite veľa postupov ako to robiť inak a lepšie a časom by ste prišli určite aj vy na ten svoj. Čo vám tu teraz ponúkam sú dve dobre mienené rady, na ktoré by ste nemali zabudnúť ešte pred tým, ako niekam pošlete svoje CV.

Mali by ste vedieť niečo viac o sebe.

Volá sa to čas na premýšľanie, Porozmýšľajte, kto ste a kam smerujete? Akými hodnotami žijete? Čo je pre vás v túto chvíľu dôležité? Zárobok? Osobný rast? Cestovanie? Stabilita? Dobrodružstvo? Čo chcem ponúknuť svojmu budúcemu zamestnávateľovi? Na čo mám a na čo nie? ? Je dôležité byť k sebe úprimný.

Na vaše silné a slabé stránky sa vás už určite pýtal kde kto. Ktoré sa vám identifikovali ľahšie? Silné?  Sú to vaše zručnosti a povahové črty, ktoré vám pomáhajú byť úspešní. Nabíjajú vás pozitívnou energiou a napĺňajú sebavedomím. Vďaka nim vynikáte a už ste s nimi niečo v živote dokázali.

Ale určite ste počuli aj to, že je múdrejšie nevenovať pozornosť tým slabším. Ja mám na to trochu iný názor. Je skutočne dôležité poznať v čom ste dobrí a silní, lebo vďaka tomu môžete byť aj v novej práci úspešní. Aj keď sa budete vyhýbať svojim slabým stránkam, nikdy pred nimi neujdete. A najmä, chcete sa aj po 40ke zamestnať podľa svojich predstáv…

Je lepšie si ich preto v tejto fáze priznať a pracovať s nimi tak, aby vám – ak už vám nevedia pomôcť, aspoň nezavadzali. Na niektorých pohovoroch sa vás aj tak budú pýtať, čo s nimi plánujete urobiť, tak sa na to aspoň pripravte. Nájdite si na to čas,

Na internete nájdete k tejto téme veľa pomocných stránok, ktoré vás tým cvičením prevedú. Stačí si len vybrať a skúsiť to:

http://www.ezisk.sk/clanok/silne-a-slabe-stranky-slovenskych-top-manazerov/97/

https://www.eprogress.sk/poznate-svoje-silne-a-slabe-stranky/

Mali by ste vedieť, aké očakávania máte od novej práce.

V akom prostredí chcete pracovať? Korporát či malá rodinná firma? Potrebujete kariérne rásť, či sa zastabilizovať? Chcete cestovať, sťahovať sa? Chcete ľudí viesť, či pracovať v tíme? Za koľko? Máte na nového zamestnávateľa špeciálne požiadavky? Spíšte si to.  Uľahčí vám to hľadanie a urýchli celý proces.

Keď si potom budete študovať otvorené pozície a vyhodnocovať ich vhodnosť a potenciál, zistíte, že vám to pôjde lepšie.  Budete si totiž vedieť postaviť cieľ, ktorým nie je nič menšie ako konkrétny job, v ktorom budete pre budúceho zamestnávateľa vieryhodní , že sa v ňom dokážete úspešne uplatniť. A keď budete poznať tento svoj cieľ, získať mapu lieskového hája už pre vás nebude problém. 

Chcete sa aj po 40ke zamestnať podľa svojich predstáv?

Na budúce vám poviem niečo viac o otázkach vedených personalistami a dalšie tipy a triky v rámci prípravy na pohovor.

Pre tých, ktorí budete 17.1.2020 v Bratislave platí pozvánka na večerný workshop na túto tému, kde bude iste priestor aj na Vaše otázky.

Ďakujem vám za priazeň priatelia a prajem vám krásne vianočné sviatky a všetko najlepšie do nového roku!

Dáša Polievková, kouč, mentor, HR manager

www.cattcoaching.sk 

Mohlo by sa vám páčiť...

Tvorivosť je vonkajším vyjadrením nášho vnútorného hlasu

0

TVORBA AKO VLASTNÁ CESTA

Všetci, ktorí píšeme nielen sem do Magazínu 40plus, sme takí rozdielni. No jedno máme spoločné. Sme tvoriví. Len nedávno som si uvedomila, aká sila poháňa všetkých tvorivých ľudí, nech robia čokoľvek.

Vnútorná potreba vyjadriť navonok svoje pocity jedinečným spôsobom a verejne tak odhaliť seba samého je poháňaná potrebou prejavenia vlastnej autenticity, odvahou byť tvorivým a takto sa vo svete prejavovať.

Pretože vystavovať svoje dielo, či už je to socha, maľba, kniha alebo hoci krátky článok znamená prezrádzať o sebe informácie, prijímať hodnotenie, kritiku, či posmech tých, ktorým dielo nič nehovorí, ale aj vyrovnať sa s možnosťou, že dielo nebude pochopené, predajné či inak komerčne životaschopné.

Tvorivosť je vonkajším vyjadrením nášho vnútorného hlasu

Dovoliť si tvoriť znamená priznať si vlastné potreby, vykročiť zo zóny vlastného komfortu a prestať sa schovávať za masku toho, kým nie som.

Prakticky celý život, už od mala niečo píšem. Dlhé roky som však písanie pokladala za rutinný nástroj mojej obživy a nevenovala som pozornosť tomu, čo mi robí dobre – tej občasnej samovoľnej tvorbe. Až raz, pred rokmi som na materskej dovolenke dostala možnosť písať odborné právne články pre časopis Dieťa.

Niekedy som mala voľnú ruku a mohla som si dovoliť články, po ktorých volala moja duša, inokedy bolo treba naštudovať tému, ktorá mi bola cudzia a zodpovedať komplikované otázky. Rozpoznanie toho rozdielu, ak tvorím sama od seba a ak tvorím na zákazku – bez možnosti popustenia svojej fantázie, som pochopila veľmi rýchlo. Články, ktoré mi išli zo srdca, sa totiž rodili ľahko, akoby samé.

A potom prišli brzdy a zastavenia, lebo najnepríjemnejší bol ten vnútorný hlas ega v podobe kritika, ktorý ku mne neustále prehováral. „Toto chceš vari zavesiť? Čo si o tom bude myslieť rodina a ešte aj iní ľudia…“ a tak veľa článkov skončilo v šuplíku.

Po čase som si uvedomila, ako ku mne  moje ego prehovára cez strachy, že to, k čomu sa chcem verejne priznať, niekto nebude pokladať za dosť dobré.

Je to ego, ktoré mi diktuje, ktoré ma spochybňuje, tlačí na mňa a odôvodňuje moje rozhodnutia tým, že niečo musím – veď čo si inak o mne pomyslia druhí. A tu rozpoznávam lipnutie na názoroch iných.

Tvorivosť je vonkajším vyjadrením nášho vnútorného hlasu

Objavenie toho, čo s nami robia emócie a to, že rovnaké situácie prežívajú vo väčšom či menšom rozsahu všetci autori, ma posunulo k tomu, že do zverejnenia treba ísť. Je to o prekonaní seba samého a spoznania vlastných hraníc.

Až pri mojom staršom synovi, ktorý študuje sochárstvo, som pochopila, že v akomkoľvek umení neexistuje jediný správny spôsob vyjadrovania seba samého. Ako príklad možno uviesť, že syn dostal v minulosti za jeho ročníkovú prácu od členov komisie dve najlepšie hodnotenia, dve slabé a jedno priemerné. To poukazuje na rôznorodosť a subjektivitu hodnotiteľov.

Pochopila som, že snaha o vytvorenie „dokonalého“ diela, ako aj obavy z hodnotenia kritikmi môžu viesť jedine k frustrácii.

Pochopila som, že písať možno aj popri zamestnaní a vďaka tomu je možné mať pocit z dobre vykonanej práce, zažívať spontánnosť, cítiť radosť,  spokojnosť a naplnenie.

Mnohí si myslia, že tvorivosť či kreativita sa vzťahuje hlavne na umelcov. V skutočnosti je tvorivosť veľmi praktická, pretože ju možno využiť v praktickom živote, v práci, kdekoľvek, vrátane našich vzťahov. A tak tvorivosť je vlastne vonkajším vyjadrením nášho vnútorného hlasu, nášho sna, našej idey či vízie.

Nemožno sa pre ňu vedome rozhodnúť, buď ju máte alebo nie. Akýkoľvek tlak vyvinutý na seba likviduje tú iskru, ten zápal, to nadšenie. U každého má rast tvorivosti iný priebeh.
Aj keď mi dlhú dobu trvalo, kým som na spôsob môjho sebavyjadrenia prišla a priznala si, že keď píšem, som vlastne v prúde, cítim šťastie, že u mojich detí to má oveľa rýchlejší spád. Nie sú tak zviazaní očakávaniami druhých a všetko sa v ich tvorivom živote posúva akosi rýchlejšie.

A tak som včera bola pozorovateľom prekrásnej tvorby mladých ľudí, vrátane môjho syna, na Dňoch otvorených dverí Vysokej školy výtvarných umení.

Zora Vypušťáková: Tvorivosť je vonkajším vyjadrením nášho vnútorného hlasu

Úplne na záver spomeniem, že definícia tvorivosti je robiť niečo nové. Odvaha byť tvorivým znamená neprispôsobiť sa uniformite. Je rozdiel hýbať sa v rámci presne vymedzených hraníc a je rozdiel vidieť prostredníctvom našej predstavivosti veľké pole možností.

Je jedno, akú tvorivú formu má vaše dielo : maľba, socha, kniha či ušité šaty, malý článok alebo veľký pracovný projekt – nevzdávajte sa svojho sna vyjadriť ho tak, ako to cítite, vlastným a jedinečným spôsobom. Nedajte sa znechutiť vnútornými či vonkajšími kritikmi, že to nedokážete. Možno pre niekoho budete vyzerať ako čudák, ale tá radosť, keď sa vaše dielo či projekt bude rodiť, stojí za to.

Na začiatku, keď sa okúňame a neveríme si, to vyzerá trochu ako neopätovaná láska. Akoby ste sa svojmu dielu dvorili a ono vám dlho nič nevracia. No po istej dobe sa začne niečo lámať a prebúdzať sa k životu. Hovorí sa, že cesta bez prekážok nikam nevedie. Nedajte sa teda odradiť a to, čo vám vyrastie je ako nádherná farebná záhrada – to je tá láska k vami vytvorenému dielu.

Zora Vypušťáková

Prečo ľudia nerobia svoju prácu s láskou?

Áno viem. Je ADVENT. Všetci by sme mali byť milí. Usmievať sa. Hľadať dobro. Veď snažím sa. ALE.

Mám takú zásadu. Je staronová. Chvíľu som poľavila a nerobilo to dobre mojej postave a nastaveniu. Tak som sa k nej vrátila. Cieľ je odbehnúť, alebo svižnou chôdzou, či indiánskym behom prejsť 10 000 krokov denne.

Zaujímavé je, že akonáhle si takéto niečo dáte do svojho denného režimu, ide to. Áno. Niekedy sa nepodarí. Ale inokedy urobím aj 12 000 a v konečnom dôsledku sa dostanem v priemere nad 9 000 krokov denne. 10 000 to v priemere nie je, ale blížim sa!

Tak to bolo aj minulú nedeľu.

Mala som čosi vyše 6 000 a čakala som na text od Soni Borušovičovej. Hovorím si, že ešte stihnem doplniť dávku pohybu. Vybehla som do tmy. Mám svoje trasy pre denný aj nočný režim. Spokojná sa vraciam domov. V tom som si spomenula, že ešte by sa zišlo zopár schodov zbehnúť a vybehnúť. Bývam vedľa kostola. Tak som teda šla.

Chodievam so psom. Je to Jack Russel. Neposedný. Dala som ho na vôdzku, lebo schody sú pri kostole a teda vedľa cintorína. Nech mi neodbehne kam nemá. Zachcelo sa mu ale prebehnúť cez park. Zvyknem ho strhnúť, ale tentokrát som ho nechala. Schody už boli na dohľad. A v tom to prišlo.

Zakopla som. Preletela som asi štyri metre a pristála som s jednou časťou tela na chodníku a s druhou som sa zaborila ako Superman do lístia a trávniku. Chvíľu som ležala – telo bolelo. Celé. Či som už taká stará a neschopná, že sa viem takto potknúť? Strašne som bola na seba nahnevaná.

Keďže v rámci tréningu chodím v šortkách, odniesli si to kolená.

V prvom rade. Krv tiekla z oboch a miešala sa so zemou, ktorá sa mi na kolená nalepila. Krívajúc som sa zberala domov. A vtom som to našla. Nie nepotkla som sa iba tak. Pri kostole vyrúbali stromy. Teda presnejšie vypílili. Zo zeme trčali pníky. Nízke, že ani cez deň si ich hádam nevšimnete. A už vôbec nie na jeseň, keď sú zasypané lístím.

Na druhý deň ráno som zistila, že kolená boli ten najmenší problém. Pri páde som si narazila rameno a pravý bok. Inak bolia ma dodnes – teda už 9 dní.

Vrátila som sa teda na miesto činu.

Odmerala som vzdialenosť – naozaj som letela 4 metre. V trávniku ešte poli pozostatky odtlačku mojej ruky. Páni. Ak by sa mi to stalo len kúsok ďalej, tak zletím tými schodmi.

Niektorí známi mi hneď dávali rady. To preto, že stále veľa robíš. Spomaľ. To je znamenie. A ešte pri kostole!

Ja sa však pýtam. Prečo ľudia nerobia svoju prácu s láskou? Všetci? Prečo spílili stromy a nevybrali aj korene? Alebo prečo ich nespílili úplne pri zemi? Napočítala som ich tam päť. Päť pníkov, ktoré čakajú na ďalšie obete.

Je ADVENT. Blížia sa Vianoce. Ak pôjdete náhodou v Senci na polnočnú omšu, buďte opatrní.

Martina Valachová

P.S: Ak stretnete ľudí, ktorí robia svoju robotu dobre, pochváľte ich. Možno sa časom nakazia aj ostatní a začnú robiť svoju robotu s väčšou láskou a ochotou.

Pečieme špeciálny koláč iba na VIANOCE

Ale iba raz do roka! Lebo toto je špeciálny koláč iba Vianoce.  Prišla som k nemu takto:

Ako osemnásťročné vyplašené dievčatko som nastúpila pracovať do vtedajšej Československej tlačovej kancelárie. Nevzali ma na výšku, nemala som rodičov v strane ( bola polovica osemdesiatych rokov, o prevrate sme ani nesnívali).

Dokumentačná redakcia bola prefeminizovaná. Šesť žien a dvaja starší páni. A hoci nebola oficiálnou šéfkou, najväčšiu autoritu mala pani Oľga. Staršia dáma,  veľmi milá a príjemná.  Hneď si ma prichýlila pod krídla a učila ma všetko o dokumentačnej robote.

Dnes sa len musím smiať keď si spomeniem… boli sme živý Google.

Redaktor niečo potreboval overiť, tak nám zavolal, my sme utekali do archívu, vyhľadali škatuľu s výstrižkami a overili informáciu. Alebo sme listovali v encyklopédiách. Dnes ťuk a všetko overíme za sekundy.

…ale späť k receptu.

Jedného dňa som prišla pred Vianocami do práce a už zďaleka to tam voňalo. Vanilka, škorica, med…. všetky kolegyne priniesli vianočné pečivo. Ja nie. Nevedela som o ich zvyku, že nosia na koštovku čo doma upiekli. Aj dve slobodné kolegyne sa vytiahli a priniesli niečo. Cítila som sa trápne, ani som nechcela nič ochutnávať, keď som neprispela na hostinu.

Pani Oľga však direktívne prikázala, že musím. A hneď mi strčila na tanierik niečo, čo nevyzeralo na prvý pohľad  veľmi vábne. Lenže hanbila som sa odmietnuť a zahryzla som do kúska hnedej rolády. Keď sa stretla s mojimi chuťovými pohárikmi, nastala obrovská explózia! Niečo také bombastické som nikdy predtým nejedla. A istotne to na mne bolo aj vidno, lebo pani Oľga sa spokojne usmievala. „Chutí? “

Že či! Zožrala by som aj celý plech tejto dobroty!

Na druhý deň, posledný pred vianočnou dovolenkou,  som si našla na stole balíček. A v ňom celú roládu. Pochopiteľne, darček od pani Oľgy.

Pôvodne sa volala obyčajne, Medová roláda, ale ja som ju nazvala Medový hriech.  Ak ju nepoznáte, vyskúšajte ju, neoľutujete! Ja ju pečiem vždy iba na Vianoce, a zakaždým si na pani Oľgu spomeniem. Snáď ma z neba vidí a je rada, že mi odovzdala štafetu.

Recept 

Čo potrebujete na cesto:

25 dkg práškového cukru

25dkg zohriateho medu ( nemal by byť agátový)

50 dkg hladkej chlebovej múky ( T650)

2 vajcia

Štipka potlačených klinčekov

Štipka škorice

0,5 čajovej lyžičky sódy bicarbony

Plnka:

Slivkový lekvár, kandizované ovocie, hrozienky, strúhaná čokoláda, orechy

Pečieme špeciálny koláč iba na VIANOCE
Pečieme špeciálny koláč iba na VIANOCE

Pečieme špeciálny koláč iba na VIANOCE / Ako na to:

Začnite večer. Všetky prísady na cesto spolu spracujte. Najskôr to bude vyzerať, že sa jednotlivé ingrediencie nechcú spolu kamarátiť, ale napokon sa spoja a vytvorí sa lepkavá hmota. Pohrajte sa s ňou a zabalenú ju nechajte na noc v chladničke. Pri sledovaní večerného filmu si ešte urobte manikúru, aby ste si vyšpárali zvyšky medového cesta spoza nechtov J.

Ráno pokračujeme. Cesto vyklopte na pomúčenú dosku  ( znova T650) a rozdeľte na tri časti. Rozvaľkajte na cca 1 cm hrúbku a natrite slivkovým lekvárom.  Hojne posypte kandizovaným ovocím, potlčenými orechami, stúhanou čokoládou hrozienkami, brusnicami…. čo len chcete…

Opatrne zaviňte, nie je to jednoduché, cesto je jemné. Vydržte, výsledok bude stáť za tú trochu námahy a nervov. Na plech dajte papier na pečenie a všetky tri rolády uložte. Vrch potrite rozšľahaným vajcom. Pečte vo vopred vyhriatej rúre – cca 180 stupňov, kým nie je povrch pekne hnedý ( asi 45 minút).

Ak pečiete vo veľkom predstihu pred Vianocami, dobrotu schovajte, lebo zmizne skôr, ako to zaregistrujete. U nás sa bežne stávalo, že deň pred Štedrým dňom som ju musela piecť znova…

A už ma nechajte, idem zhrešiť!

Krásne Vianoce všetkým,

Monika Macháčková

Pečieme špeciálny koláč iba na VIANOCE

Čo dobrého bude dnes na obed?

Keď sa rozhodnete podnikať, vždy je asi najťažšie prísť na nápad. Na myšlienku. Napríklad: Čo by to malo byť, aby nás podnikanie uživilo? Aby nás to bavilo? Aby sme neboli hladní? Tak to posledné sa podľa nás sympatickej Kamile Slašťanovej Trávničkovej nemôže stať. Prečo? Založila totiž portál a aplikáciu Menučka.sk. Znamená to, že keby bolo najhoršie, tak ju klienti hádam hladnú nenechajú. Tak tomu sa hovorí nápad!

Kamila, čo ťa viedlo k tomu, že si sa rozhodla podnikať práve v gastro oblasti?

Keď sa na to pozriem spätne, tak sled náhodných udalostí. Na začiatku bola pred 20 rokmi ponuka brigádovať popri vysokej škole v (už) švagrovej IT firme.  Jeden z projektov, ktorý tvoril základ mojej práce, a neskôr som bola zaň aj manažérsky zodpovedná, bol práve gastro portál – teda web s profilmi reštaurácií – Menu.sk.

Čiže podobné ako sú moje dnešné Menučka.sk : – ) Tento projekt však firma predala a tak som sa po cca 2 ročnej pauze ocitla vo vedení dovtedy konkurenčného portálu Obedovat.sk. Ten sa tiež predal a ja som cca pred 4,5 rokmi vstúpila tretíkrát do tej istej rieky a založila  vlastný gastro portál. Bolo to teda skôr na základe dovtedajších skúseností, kontaktov a situácie na trhu, ako o nejakom prevratnom nápade.

Ale je pravda, že som vždy chcela to „dielo“ dokončiť a naozaj spraviť online web, kde ľudia nájdu prehľadné a užitočné informácie o slovenských reštauráciách. Tým, že projekty na ktorých som pracovala, a doslova som nimi žila, sa predali a neskôr upadli, sa mi to nikdy úplne nepodarilo dokončiť. Takže je to trochu moja „misia“ – zmapovať gastro ponuku na Slovensku a umožniť ľudom objavovať nové podniky a zisťovať informácie o aktuálnych ponukách a službách, a využívať na to rôzne nástroje.

A tými sú už aj moje vlastné nápady, z ktorých niektoré už máme hotové a iné sú ešte v pláne.

Ja keď vidím jedlo, okamžite som hladná. Aké to je – byť obklopená jedlom od rána do večera?

Už som si asi zvykla, keďže v tejto oblasti pracujem dlho, pozerám sa často na jedlo a reštaurácie virtuálne alebo aj osobne počas stretnutí. Ale stáva sa aj to, že povedzme celý deň behám po reštikách a nestíham sa ani najesť. Čo je celkom paradox.

Nechcem sa sťažovať, tu ide najmä o to, že sa vždy snažím veľa toho stihnúť a nerada jem pri jednaní alebo po jednaní v danej reštaurácii. Samozrejme sa to niekedy stáva, ale skôr sa tomu snažím vyhýbať. Iné je,  ak mám napríklad pracovný obed s klientom, s ktorým už spolupracujeme dlhodobo a máme už bližší vzťah. Takéto pracovné obedy mám zase celkom rada.

Veľa ľudí si tiež myslí, že len chodím po reštauráciách a ochutnávam, a že mám presný prehľad o tom, kde sa ako varí. Musím povedať, že zatiaľ to tak nie je. Mnoho reštaurácií poznám len „teoreticky“ a nie prakticky. Ale beriem to ako výzvu, raz možno budem v takej situácii, že budem môcť ochutnať všetko.

Čo dobrého bude dnes na obed?

Nie som encyklopédia na reštaurácie, hoci je pravda, že viem dosť o nich a verím, že viem aj celkom dobre poradiť, ale určite sa za experta nepovažujem. Ľudia potrebujú často poradiť s výberom reštaurácie, pracujem skôr na tom, aby si cez naše funkcie na webe vedeli nájsť, čo hľadajú. Možno raz budeme poskytovať aj hot-line poradenstvo a využívať pritom naše funkcie a databázy, keďže trendom začína byť minimalizácia technológií v bežnom živote, ktovie. 🙂

Aký druh jedla máš ty osobne najradšej?

Mne sa ťažko odpovedá na túto otázku, keďže nie som veľmi prieberčivá a zjem asi naozaj všetko. Aj keď napríklad nedávno som ochutnala po dlhej dobe huspeninu a tá mi veľmi nechutila. Keď si ale mám možnosť vybrať, veľmi rada si dám dobrý steak, alebo lososa, tiež mám rada sushi, krevety a ázijskú kuchyňu, milujem kačacinu a husacinu alebo aj naozaj dobré pečené krídelká.

Neohrdnem ani dobrým burgrom, občas vyhľadávam aj vegetariánske jedlá, hoci nie som vegetarián, len sa snažím zaraďovať čoraz viac aj nemäsité jedlá. Zisťujem že často sú  veľmi chutné. A veľmi fandím podnikom, ktoré varia z lokálnych a sezónnych surovín a som veľmi rada, keď môžeme aj u nás na webe alebo v magazíne šíriť osvetu a podporu domácim výrobcom, či už sprostredkovane cez ponuku reštaurácií alebo napríklad aj v článkoch v našom magazíne.

Akí stravníci sú Slováci?

Ťažko povedať, sú rôzni. Ako vo všetkom. Ale myslím si, že pre každého tu niečo je. Pribúda trendových prevádzok, resp. podnikov s ponukou zahraničných kuchýň či street foodu, ako aj tých čo sa orientujú na kvalitné domáce a sezónne jedlá. Aj náročnejší stravníci si majú z čoho vyberať. Stále je aj dosť klasických reštaurácií či jedální, kde najmä počas obedov ľudia nemajú veľa času a ocenia našu klasiku.

Kamila Slašťanová s deťmi

Kantíny sa už robia o dosť kultivovanejšie, a to sa týka aj interiéru, ako aj ponuky a kvality jedál či servisu. Často ľudia frflú na naše gastro služby, ale ja vidím aj druhú stranu. Prevádzkovatelia musia riešiť okrem samotnej prevádzky množstvo problémov a prispôsobovať sa sťaženým podmienkam. To je spôsobené najmä nedostatkom kvalitného personálu, ktorý je navyše stále drahší, stále sa zhoršujúcej byrokracie a administratívy a najmä neustálou zmenou zákonov.

A asi nielen spomenuté im zvyšuje náklady…

Už len prežiť v tomto odvetví je nesmierne ťažké, nieto ešte si udržať všetko na tip-top úrovni a prosperovať. Vzhľadom na tieto veci bude čoraz viac reštaurácií začiatkom roka zatvárať, čo mňa osobne veľmi mrzí. Väčšinou pôjde najmä o také prevádzky, ktorým to jednoducho finančne nevychádza a nemôžu si dovoliť neúmerne zvýšiť ceny alebo svoj podnik dotovať z iných zdrojov.

Čo u návštevníkov reštaurácii – ktorí chodia na menučka cez týždeň – rozhoduje viac? Kvalita? Či cena?

Chcela by som tvrdiť, že kvalita a myslím si, že naozaj počet takýchto zákazníkov stúpa.  Ale netrúfam si to. Reálne štatistiky ani prieskumy k tomu zatiaľ nemáme, ale z ponuky, ktorú máme u nás, ako aj z rozhovorov s majiteľmi reštaurácií prichádzam na to, že sa skutočne boja zvýšiť cenu menučka aj o pár centov, lebo  potom im ľudia neprídu.

Tak je zrejme dosť takých, ktorí si vyberajú na základe ceny. Občas sa na zvýšenie ceny predsa len podniky odhodlajú, keďže im nič iné neostáva, a nakoniec sú prekvapení, že to až tak „nebolelo“. Možno na začiatku je počet hostí menší, ale časom sa to vyrovná, resp. sa počet vynahradí vo vyššej cene a nižších nákladoch.

A často príde iná klientela. To je aj naším cieľom. U nás si zákazníci vedia pozrieť ponuku najbližších prevádzok a vyhľadať si podľa toho, čo ich zaujíma alebo na aké jedlo majú chuť a tak môžu objaviť v svojej blízkosti, možno za rohom, reštauráciu ktorá im bude vyhovovať.

A nie chodiť každý deň niekam, kde im nechutí a frflať na to. Veľmi by som chcela, aby aj vďaka nám ľudia chodili jesť do kvalitných a poctivých podnikov. A aby poctivé podniky aj vďaka nám získavali nových hostí. Sčasti sa to aj deje, ale ešte je pred nami dlhá cesta, aby sme doplnili viac reštaurácií do ponuky a aby nás sledovalo ešte viac „hladných“ ľudí. 🙂

Je na tejto planéte jedlo, ktoré si ešte neokúsila a rada by si?

Určite je veľa jedál, ktoré som neochutnala. Som tiež navyknutá skôr na klasickú slovenskú kuchyňu, ale ak mám možnosť ochutnať niečo nové a menej tradičné, neváham a ochutnám.

Fascinuje ma ázijská kuchyňa kde podávajú pre nás extrémnejšie exotické jedlá,  napríklad z hmyzu. Netvrdím, že ma to špeciálne láka, ale napadlo mi to ako odpoveď na tvoju otázku. Neviem si  úplne predstaviť ako by som to zjedla, ale je pravda, že ma celkom zaujíma ako to chutí. A vraj je v konzumovaní hmyzu veľká budúcnosť aj u nás.

Hmyz je ekologicky málo náročný a zároveň bohatý na množstvo telu prospešných látok. Množstvo menej klasických jedál som ochutnala na rôznych gastro festivaloch a ochutnávkach, ale myslím, že to nie je úplne ono. Vždy je lepšie si jedlo vychutnať priamo v prostredí konkrétnej reštaurácie, s prílohami, nápojmi, atmosférou a servisom.

Takto by som napríklad rada ochutnala mušle či ustrice, alebo kvalitný wagyu steak o ktorom väčšinou len čítam. 🙂

Kamila ďakujeme za rozhovor.

A ak neviete, čo dobrého si dnes dať, skočte na www.menucka.sk alebo si stiahnite ich aplikáciu.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Titulná foto: Erika Biskupičová

 

 

Pitie malého množstva vína je zdraviu prospešné

Môže ísť o biznis? Alebo je to pravda?
Je vedecky dokázané, že riziko  infarktu je u ľudí, ktorí pravidelne pijú víno  o 40% menšie. U mozgovej mŕtvice je zníženie rizika o 50% nižšie. No a najhoršie na tom sú vraj abstinenti.

Čo je potvrdené a vyskúmané?

Profesor MUDr. Milan Šamánek, DRSc.hovorí: Pitie malého množstva vína je zdraviu prospešné. My v našich končinách sme sa dohodli, že by bolo dobré, aby muži pili 4 dcl vína a žena by mala piť 2 dcl. Nuž ale sedmičku je treba rozdeliť. Tak žene by sa malo podľa tohto kľúča ujsť približne 3 dcl vína denne.

Dôležité je, že musíte piť každý deň.

Robil sa k tomu výskum a prišlo sa na to, že najlepšie je, keď pijete aspoň 5x do týždňa. Skrátka piť sa musí pravidelne. Najlepšie je piť po jedle. U nás sa to nedá realizovať pri obede, ak ste šofér. Preto je dobré vrátiť sa k starému rímskemu zvyku, že po večeri si dať malé množstvo vína (návod vyššie). Vraj je lepšie biele víno, pretože červené je málokedy kvalitné. Nuž pozrite si video. Posúďte a zariaďte sa! Pripravila: Redakcia

Mohlo by vás zaujímať...

Vo veku 48 rokov za modelku

0

Tri oriešky pre Anouschku, alias modelku vo veku 40 plus

Rok 2019 je pre mňa snový, niekedy sú to nočné mory v štýle Goyových prízrakov. Inokedy ale sen tak nádherný ako krásny obraz Primavera od Boticceliho. Samá farba, tanec, a nespútaná radosť. Moja duša potom poletuje ako zlatá muzika.

Tak sa stalo i v nedeľu 1.decembra 2019. Práve teraz v predvianočnom čase, prisnila sa mi naživo moja najmilovanejšia rozprávka – Tri oriešky pre Popolušku, teda pardon, toto bolo pre Anouschku.

Janek Ledecký sľubuje vo svojom vianočnom hite splnenie snov ,,o Vánocích”. No jasne! Chlapi, sľuby. Milé dámy, poznáte to. Tak som veci zobrala do vlastných rúk a prijala milé pozvanie na krst kolekcie originálnych maľovaných kabeliek mladej plzeňskej výtvarníčky Elaine Lóre.

Nie ako hosť, ale ako modelka.

A to prosím vo veku, keď naše babky a prababky šediveli, priberali, pomaly odchádzali zo života, a poriadna 48.ročná osoba si vyšívala rubáš do truhly. A ja? No! Šije mi poriadne, ale práve preto, robím všetko naopak. V menopauze schudnem, na hlavu hodím veselú mrkvu a miesto umierania žijem. Všetko podľa hesla: Smutnú ma nedostanú.

Nuž a plním si moje dobre odložené  sny. Ten modelkovský čakal na splnenie už 28 rokov. Keď ma čakala kariéra v Paríži, prišlo totiž materstvo. Tak som sa mu plne oddala, teraz som ale vyzliekla zásteru s nápisom MAMA a obliekla si róbu s nápisom JA. A hodlám ju plne predviesť svetu. Švejkovina ako Brno, „je sais“.

Prvého decembra ráno som teda spolu s jednočlenným produkčným tímom – manžel, šofér, fotograf v jednej osobe  –  vyrazila prekvapivo mrazivým ránom prázdnou diaľnicou na Plzeň. Pol cesty som prespala na zadnom sedadle, lebo spánok liftinguje vrásky(dúfam!!!!), potom som v pravidelných intervaloch otravovala šoféra: Už tam budeme?  Nie. A to je aký tunel? Modrý!!!

No dobre, dobre, už budem dobrá, nedočkavá, kedy uvidím Plzeň venovala som sa cestou štúdiu francúzštiny, mojej ďalšej vášni, pretože v pondelok ma čakala skúška.

A zanedbať kvôli modelingu štúdium? Oj, mama  by mi na riť dali, ešte i teraz, na moje staré kolená.

Bohovia modelingu stáli pri mne, do adventne nazdobenej krásavice Plzne sme dorazili s predstihom, vylúpla som si ju z hmly ako môj prvý čarovný oriešok. Úplne som prepadla jej kúzlu, totálne som splznená. Druhý oriešok si Anouschka rozbalila v nákupnom centre, kde na dámskej toalete prebehla blesková akcia – z Popolušky princezná.

Nová róba plus mejkap a účes v rekordnom čase, mechanici z Ferrari mi môžu výkon ticho závidieť. Ešte foto pre kamošku. A šup do Divadla Dialog v Plzni, kde bol tento deň generálny štáb krásy.

V útulnom zákulisí už čakala Squadra Azzura, mladé priateľky a podporovateľky Elaine Lóre, ktoré rovnako ako ja, prijali pozvanie na módnu prehliadku.

Všetko devuchy vo veku mojich detí, čo som ja, retro modelka so smiechom kvitovala. Po veselom zoznámení sme boli odvelené na nácvik choreografie. Keďže slečny sa modelingu nevenujú profesionálne, fakt, že vo svetle reflektorov nevidia koniec pódia niektoré  vydesil.

Moje materské pudy sa aktivovali, a hneď som ich ukľudnila, že síce vyjsť na svetlá rámp je krokom do tmy, ale oni oslnia svojou mladou krásou. A ktovie, možno z pódia hupsnú rovno do náručia princa v prvom rade. Žubrienky chichotavé sa upokojili.

Prítomný pán režisér nevydržal pohľad na naše blúdenie javiskom, rezko chňapol kabelku a predviedol VOCOGO! holky. Ja som ešte vymyslela záverečné pohodenie kabelkami na pekných zadočkoch, a voilá, choroška sa zrodila.

Celé naše úsilie pozorne sledoval síce vzrastom najmenší, ale bez debaty najväčší fešák celej akcie, synček Radky Čopanovej. Povedal, že sme kočky a je to ok: – ) Tak tedaaaa!.

A zase šup do zákulisia. Prichádzajú hostia. Akcia vypukla. Javisko najprv patrí šťastnej a usmievavej Elaine Lóre a Radke Čopanovej, pôvabnej fashionblogerke (Sagistyle.cz). Kolekcia maľovaných kabeliek je totiž ich prvým spoločným dielkom.

A kto iný by mal pokrstiť tento nevyhnutný doplnok ženskej krásy, ako talentovaný a nádherný mladý muž?

Role krstného otca sa bravúrne zhostil Andreas Samec, herecká, tanečná a spevácka mega star plzeňských pódií, ktorého impozantný zjav je rovnako ohromujúci ako zmysel pre humor. Krstilo sa pivkom, Švejk by sa radoval. A nasledovalo našich 15 minút slávy. Nebudem tajiť – boli sme úchvatné a dokonalé…

Ako milé prekvapenie na záver dostal obetavý krstný tato Andreas vlastnú pánsku verziu maľovanej kabelky, v obľúbenej autorkinej modrej farbe. Na naše naliehanie, malebné dielko okamžite bravúrne odprezentoval. Mimochodom, Pane Bože, načo sú chlapovi tak krásne dlhé nohy, ach!

Spoločné foto na javisku, šampanské a raut, pripravený obetavým rodinným tímom Elaine Lóre, boli krásnou čerešničkou na pomyselnej torte nedeľného krstu v Plzni.

Pre mňa to však nebol koniec rozprávky, čakal ma totiž, čuduj sa svete, ešte jeden čarovný oriešok. Čím Anoushka porazila Popolušku 4:1 – kiežby raz aj naši hokejisti českých, hahaha.

Elaine Lóre totiž  okrem veľkoformátových abstraktných obrazov a maľovaných doplnkov, uviedla do života nedávno i kolekciu recyklovaného oblečenia. Veci zo sekáčov svojimi maľbami mení na umelecké diela, a znovu ich posiela do života. A náhodou som ja vymyslela názov pre túto jej aktivitu: Kolekcia Second chance. Ako milé poďakovanie som v nedeľu dostala od Ellie este aj dychberúce maľované sako.

 

,,Môj svet je plný farieb a fantázie, ktorá nepozná hranice ”, zveruje sa na svojom autorskom webe mladá umelkyňa, ktorá svojou tvorbou prekonáva úzkostnú poruchu, za čo ju nesmierne obdivujem.

Plne potvrdzujem pravdivosť jej slov, dala mi Second chance. Druhú šancu stať sa, aspoň na chvíľočku, modelkou.

A vniesla tak farbu do môjho šedivého bytia, za čo  som jej bezhranične vďačná. Bola to fantázia.

PS: Budúci rok sa môžete tešiť, dámy, Elaine Lóre prijala pozvanie na Slovensko a bude prezentovať svoju tvorbu aj pre vás. Včas poinformujem.

Text: Anou Black

foto: Dušan Skrabak

viac o umelkyni na www.elainelore.cz 

vo veku 48 rokov za modelku

Pozvánka na koncert – Vianočné prekvapenie

0

Obľúbený koncertný cyklus „Serenády pre radosť – vášeň pre hudbu“ sa bude konať 16.12. o 19:00 už po štvrtýkrát v krásnych priestoroch Moyzesovej siene na nábreží Dunaja, tentokrát s podtitulom „VIANOČNÉ PREKVAPENIE“.

Vzácnymi hosťami koncertu Hilaris Chamber Orchestra budú klaviristka Aleksandra Mikulska z Poľska a dirigent i flautista Kaspar Zehnder zo Švajčiarska.

Tento rok si pripomíname 170. výročie úmrtia poľského virtuóza Fryderika Chopina…

…a preto si budú môcť poslucháči vypočuť v podaní víťazky Chopinovej súťaže Chopinov klavírny koncert f mol na koncertnom krídle Bӧsendorfer, ktorý bude zapožičaný z Viedne.

V tento sviatočný večer zaznejú aj ďalšie romantické diela ako Serenáda pre sláčikový orchester e mol op. 20 od Edwarda Elgara či Divertimento prelúdio od slovenského skladateľa Ľuboša Bernátha, kde bude sólistom huslista, koncertný majster a zakladateľ HCO – Alan Vizváry.

Viedenský klasicizmus bude zastúpený symfóniou č. 94 „Prekvapenie“ od Josepha Haydna , ktorú pre komorné zoskupenie upravil Haydnov priateľ Johann Peter Salomon. Vstupenky v hodnote 10 eur je možné zakúpiť v sieti Ticketportal.

Pozvánka na koncert - Vianočné prekvapenie

Hodinu pred koncertom na mieste budú vstupenky k dispozícii v cene 15 eur.

Koncert z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, Bratislavský samosprávny kraj, grantový program Ars bratislavensis, Hudobný fond, Mestská časť Bratislava – Staré mesto. Mediálnymi partnermi sú časopis in.ba – informačný magazín Bratislavy, Poľský inštitút v Bratislave a portál Moja kultúra SK.

ZAUJÍMAVOSŤ

Na tento koncert sa usporiadatelia rozhodli zadovážiť klavír z firmy Bösendorfer Klavierfabrik. Už je úspešne dovezený z Viedne do Bratislavy. V podaní poprednej poľskej klaviristky Aleksandra Mikulska si na ňom budete môcť vypočuť Chopinov 2.klavírny koncert f mol pod dirigentskou taktovkou #KasparZehnder.

 

Klasické vianočné medovníčky a linecké koláčiky

Mám doma tri deti, ktoré asi rovnako ako všetky deti na svete, majú radi sladké. To už samotné predurčuje k tomu, že kupovať koláče (nielen) na Vianoce by bolo hriech.

Musím sa priznať, že deti odmalička pri pečení pomáhajú. Je to naša spoločná chvíľa, z ktorej sa tešíme už niekoľko rokov. Samozrejme, že koláčiky sa dajú aj kúpiť. Pri pečení sa však spolu zabavíme, porozprávame a navyše vôňa sa nesie celým našim príbytkom.

Dva recepty, ktoré robíme pravidelne sú klasické vianočné medovníčky a linecké koláčiky. Prečo? Máme ich radi a navyše ide o recepty, ktoré vieme pripraviť spoločne.

klasické vianočné medovníčky a linecké koláčiky

Medovníčky

200 gramov medu – lyžicu vždy riadne očistiť od medu, aby sa ho do cesta nedostalo viac ako je potrebné

600 gramov hladkej múky

150 gramov margarínu

100 g práškový cukor

3 kusy vajcia

3 čajové lyžičky škorice

2 lyžičky prášku do pečiva

1 čajová lyžička sódy bikarbóny

1 čajová lyžička perníkového korenia

1 kus citronóva kôra – nastrúhaná

Inštrukcie

Zmiešajte všetky ingrediencie do cesta a nechajte v chladničke cez noc odpočinúť. Nasledujúci deň cesto rozváľajte na hrúbku 5 mm a formičkami povykrajujte koláčiky. Uložte ich na formu na pečenie, potrite ich rozšľahaným vajcom, prípadne ozdobte orieškom, cukríkom, alebo ich nechajte bez dekorácie.

Pečte pri 180°C do čokoládovo-hneda. Po vychladnutí ich prípadne ozdobte tradičným spôsobom; t.j. vymiešajte bielko s cukrom, vzniknutou glazúrou naplňte mikroténový sáčok, v rožku spravte dierku a môžete zdobiť. My sa na zdobenie chystáme o týždeň:)

klasické vianočné medovníčky a linecké koláčiky

 

 

Linecké koláčiky

Tento receptík sa ľahko zapamätá, už len kvôli hmotnostiam 3,2,1. Teda presne povedané 300, 200 a 100 gramov.

300 gramov hladkej múky

200 gramov margarínu alebo masla

100 g práškový cukor

1 žĺtok

citrónová kôra

10g vanilkového cukru

Všetky suroviny zamiesime na cesto. Rozvaľkáme a vykrajujeme koláčiky podľa nálady či vkusu. Poukladáme na plech a pečieme v rúre na 180-200 stupňoch  približne 5-7 minút.
My zvykneme linecké koláčiky zlepiť s džemom a posypať práškovým cukrom.

ešte neozdobené medovníčky a linecké koláčiky

 

Koláčiky zdobíme tesne pred Vianocami. Prečo? Niekedy totiž zvyknú zmiznúť hneď po upečení. Pre Vianocami už začíname byť prejedení a na rad príde i zdobenie!

Krásny adventný čas vám želá,

Martina Briatková

Radi varíte a pečiete? Podeľte sa s našimi čitateľmi o recept s vašim príbehom. Tešíme sa ne!

 

Počasie Slovensko

Slovakia
overcast clouds
16.2 ° C
17.6 °
16.2 °
23 %
3.8kmh
93 %
So
15 °
Ne
15 °
Po
16 °
Ut
17 °
St
13 °