Je skoré ráno. Tlačím vozík po hobby markete, aj keby som práve teraz radšej spala. Ale nespím, lebo sme sa tak s mamou dohodli.
Včera sme boli v tomto istom hobby markete a nakúpili plný vozík zeminy, rýľ pre ženy, nožnice na kríky a kvety. Veľmi veľa kvetov. A keď sme prišli domov a zhodnotili situáciu (medzičasom som zrýľovala kus trávnika, aby sme tie kvety mali kam zasadiť), zistili sme, že nám niečo chýba a musíme sa sem vrátiť.
„Ale už nebudeme kupovať žiadne kvety!“ zvolala mama a tvárila sa, že to myslí vážne. „Iba tú bielu ľaliu!“
Áno, tá biela ľalia, akú mala babička. Tá nám chýba. Na vozíku máme päť vriec rozličnej zeminy, zatieňovaciu textíliu, sirôtky, nezábudky, tri druhy nenáročných pôdopokryvných rastlín do polotieňa, begóniu a dve georgíny, ale ľaliu žiadnu. Konečne nájdem oddelenie s ľaliami, ale takú tú babičkinu nemajú.
Majú bielu, ale voňavú a babičkovský, nevoňavý typ, ale v žltej farbe. Berie obe, nech si mama vyberie. No a ona na mňa hodí taký zvláštny pohľad, je v ňom zmes zúfalstva a nadšenia. Nie, ani jedna z nich tam nezostáva, berieme ich obe. Keď sa pozriem do vozíka, na počet kusov máme kvetov viac ako včera. Udivuje ma to? Neudivuje.
Je víkend
Čítam si pred spaním. A čítam si ráno v posteli. Že je to bežné? Pre mňa nie. Čítaním sa živím, je to práca, preto je pre mňa ťažké nájsť si chvíľku a čítanie si len tak bohapusto vychutnávať.
Neriešiť, ako je to napísané, či sú tam štylistické alebo gramatické chyby a čo by sa s textom dalo spraviť (prípadne, ako to citlivo povedať autorovi). Čítať pre čistú rozkoš z čítania je pre mňa vzácne a o to viac úžasné.
A čo ma teda práve teraz chytilo za srdce? Penelope Lively a jej Život v zahradě. Je to o záhradách a knihách o záhradách, o spisovateľoch, ktorí záhradníčili a tiež o záhradách, o ktorých písali. Čítam si a prechádzam sa v záhradách, ktoré Penelope opisuje, v záhrade jej detstva, aj súčasnej záhradke, v reálnej záhrade Virginie Woolfovej, aj v jej literárnej záhrade.
A prechádzam sa aj v záhradách môjho detstva, ktoré už reálne neexistujú, ale v mojej hlave sú uložené navždy. So všetkými farbami a vôňami, tajomnými zákutiami a ochutnávaním, aj s panikou, či sme sa so sesternicou Monikou neotrávili, keď tá burina chutila tak horkasto.
Chodníčky v predzáhradke mala babička plné sedmokrások a nijako jej to neprekážalo, boli nádherné! Celé záhony georgín a cínií, margaréty a turecká krása, chryzantémy s ondulovanými aj strapatými hlavičkami, pri plote dva druhy plamienka a mahónia.
Pod kuchynským oknom rástol bujný krík vavrínovca a na studni sa ako krehké zvončeky aj v letnom vánku chveli fuksie. A ako sme raz so sesternicou cestou z mesta pozbierali na ceste popadanú kukuricu a potajomky ju babičke zasadili do predzáhradky. Tá sa potom nestačila čudovať, čo za zvláštne rastlinky jej tam vyrástli!
V mojej pamäti sú aj záhrady rodičovské, v ktorých som smela siať a sadiť a musela plieť
Mrkva, paštrnák, petržlen a paradajky, papriky a tekvice sa striedali s trsmi kosatcov a vlčieho bôbu, margarét a chryzantém. Pôda tam bola piesočnatá a už nikdy som nevidela toľko jašteríc pohromade a takú mrkvu, ako tam.
Milujem záhrady a som veľký záhradník – teoretik.
Viem, že mrkva ľúbi paradajky, jahody kríčkovú fazuľku a že aksamietník vábi hmyz a svojou vôňou mätie škodcov a tak sa vyhnú vašim krehkým zeleninovým priesadám.
Paradajky zasadené v blízkosti byliniek sú voňavejšie a siať spolu popínavú fazuľu a kukuricu je dobrý nápad. Nie vždy sa mi to však podarí zrealizovať podľa mojich predstáv.
Niekedy ma zastaví, že nemám plot (a príliš veľa živočíchov, čo majú chuť na mladú zeleninu), inokedy sa so mnou zahrá počasie a po období dažďov sa záhrada stráca v džungli buriny (ale čuduj sa svete, niekedy to tej zelenine prospieva).
Ale v jednej záhrade je to všetko dokonalé, načas vysadené, nie sú tam škodcovia, ani zlé počasie, posledné jarné mrazíky tam neohrozujú teplomilné rastliny, úroda je tam bohatá a rôznorodá.
A tá záhrada je v mojej hlave. Moja virtuálna záhrada je nádherná. Škoda, že ju nemôžete vidieť. Stojí to za to. Tuším do nej idem vysiať ďalšiu hriadku cínií a špenát. Je sezóna. A ešte bielu ľaliu.
Soňa Borušovičová
Foto: Gabriela Teplická