Či to bol skutočne štvrtok, to si vlastne nie som celkom istý, ale pri aplikovaní vylučovacej metódy som k nemu dospel. A prečo táto ilustračná foto? To sa dočítate dole…
Pondelok to byť nemohol. Pondelok je jednoducho deň, kedy začína nový týždeň a vtedy nie je priestor na záhady, mystériá, snívanie. Utorok je príliš blízko pondelka a príliš ďaleko od víkendu, takže je to deň, ktorý musí človek, tak nejako prežiť. Streda už začína mať pach konca týždňa, teda by prichádzala do úvahy, ale akosi nekorešponduje s pocitmi, ktoré sa mi pri tej spomienke vynárajú.
Ideálny by bol piatok, lebo to je deň ako stvorený, na čokoľvek dobré.
Ten to, ale nemohol byť, lebo si pamätám, že po tom mysterióznom dni sme sa druhý deň opäť stretli v škole. Teda ostáva len štvrtok. Znalci môžu namietať, že mohla byť pracovná sobota, ale to vylučujem. Ťažko mohol byť piatok, pred pracovnou sobotou, mysteriózny.
Možno nepiatkový, to hej, ale mysteriózny?
Teda na základe pocitu, racionálneho vylučovacieho procesu a vôľového rozhodnutia, som stanovil, že jediná možnosť je štvrtok. V ten deň, som ráno vstal, pozrel som von z okna a nič. Teda nič. Bielo. Ale nie sneh, hmla. Taká, že z desiateho poschodia nebolo vidno na zem. Nebolo vidno nič a nikam, iba bielo. Rýchlo som sa obliekol a vyrazil do školy, lebo bolo jasné, že toto nie je len tak. Po ceste som nabral Feza, lebo býval o panelák bližšie ku škole a už sa to aj začalo.
“Pozri, vyzerá to, ako dva guľové blesky,” ukázal Fezo na pomaly sa pohybujúce svetlá, vznášajúce sa nad cestou.
“O tých som čítal, vraj vznikajú počas búrky aj keď dodnes nikto nevie ako presne.”
“Hej, najčastejšie počas búrky, ale niekedy aj mimo nej. Jeden vraj vletel ľuďom do domu odtiaľ vyletel von až nakoniec sa ponoril do suda s vodou a všetka voda z neho vyvrela.”
“To muselo byť bohovské,” odpovedal som a oči mi isto žiarili ako tie guľové blesky.
Kým sme prišli do školy, stihli sme ešte prebrať horor Hmla, ktorý netuším kde sme mohli vtedy vidieť.
Atmosféra hmlistého dňa nepôsobila iba na nás. V škole sme na niekoľkých hodinách s paniami učiteľkami a aj s niektorými súdružkami, viedli zvláštne diskusie. Napríklad o bermudskom trojuholníku, v ktorom sa strácali lode aj lietadlá. Samozrejme o UFO a mimozemšťanoch.
Vášnivo a odborne sme sa sporili o tom, či už na Zemi pristáli alebo nie a každá strana bola neochvejne presvedčená o svojej pravde, ako inak. Tiež o príšerách z morských hlbín aj z jazera Loch Ness. Jeden učiteľ nám rozprával fascinujúce veci a hypnóze, ktorá dokázala človeku privodiť najrôznejšie stavy.
V tomto kontexte nemohla chýbať telepatia a telekinéza a aj akási záhadná psychotronika. Bolo to zaujímavé, zábavné, záživné a fascinujúce, čoho dôkazom môže byť fakt, že si na to tak dobre pamätám. Dodnes, keď je hmla si na to spomeniem. Bolo príťažlivé premýšľať o všetkých tých záhadách a tajomstvách. Dá sa povedať, že to o čom sa budúcim tvorcom Aktov X mohlo vtedy iba snívať, to sme my už žili.
A prečo tento ilustračný obrázok? Spolu s ďalšími ľuďmi Martin práve absolvuje 10 týždňový kurz Wim Hof pod vedením Viktora Schillera. Článok o priebehu prinesieme už onedlho. Aj s vysvetlením, prečo Maťo vyzerá takto „mysteriózne“ : )