V rade pred pokladňou stojí aj mladá žena s asi päťročným dievčatkom. Dieťa pokojne stojí, drží mamu za ruku, keď tu sa jej opýta…
„Mami, máme už všetko nakúpené?“
„Áno zlatko, máme všetko. Prečo sa pýtaš?“
„Zabudla si kúpiť víno.“
Mama nasucho preglgla a zatvárila sa, akoby ju niekto práve ovalil gumeným kladivom. Poobzerala sa nenápadne naokolo a všimla si pána za nimi, ako sa snaží zakryť smiech.
„Zlatko, veď víno nepotrebujeme, čo ti to napadlo?“ Stíšeným hlasom vraví žena.
„Ale mami, veď skoro každý deň si kupuješ víno, aby si si mohla večer dať na tie tvoje nervy.“
Ženu zaliala vlna horúčavy. Mala pocit, že sa na nich pozerá celá predajňa. Mala silné nutkanie sa ihneď kamsi vypariť. Chlapík za ňou tlmene vyprskol. Podarilo sa jej však zachovať rozvahu.
„Janka, chceš si kúpiť tie tvoje cukríky? Videla som ich, tam v regáli.“
„Jééj mami, fakt môžem? Veď si vravela, že by som toľko cukru nemala jesť.“
“ Nóó, keď si dáš raz za čas jeden cukrík, nič sa nestane.“ Snažila sa usmiať.
„Mami, ty si super!“ Nadšene zvolalo dievčatko a rozbehlo sa k regálu s cukrovinkami. Rýchlo našlo svoje obľúbené cukríky.
Keď sa vracalo k pokladni, prechádzalo okolo regálov s vínami a napadlo ho, že mamičku poteší svojou starostlivosťou, keď jej ona dovolila kúpiť tie cukríky.
„Mamíí…a naozaj nechceš to víno? Doma sa ti tuším už minulo.“ Zakričalo dievčatko hlasno cez pol predajne tak, aby ju mama počula. Na sekundu ruch v predajni stíchol a asi dvadsať očí sa najprv pozrelo na dievčatko a hneď na to na matku v rade pred pokladňou. Zopár ľudí sa usmialo, niekto sa zamračil a ktosi vybuchol do hlasného smiechu.
Mama sklonila hlavu a snažila sa tváriť, že neexistuje. Tvár jej celá očervenela. Pár krát sa zhlboka nadýchla a pozrela sa na dcérku stojacu stále pri regáli s vínami. Snažila sa ju nezabiť pohľadom.
„Nie Janka, naozaj netreba. Poď sem už, rýchlo.“
Pani stojaca pred zúfalou ženou sa k nej otočila a vraví: „Pani, nič si z toho nerobte, to sa môže stať každému. Deti sú raz také, prostoreké a úprimné. A napokon, nevyzeráte na alkoholičku.“ Upokojovala staršia pani matku chlácholivými slovami a na znak súcitu jej stisla ruku a usmiala sa.
Keď sa konečne dostali k pokladni, Chlapík za kasou sa usmieval, no bolo na ňom vidno, že sa musí premáhať, aby sa nahlas nerozosmial. Bolo mu tej pani aj ľúto, no tá situácia bola komická.
Žena zaplatila nákup, rýchlo ho naložila do tašky a ešte rýchlejšie odchádzala z predajne. Bleskovo trielila k východu a dcérka za ňou.
„Mamííí počkaj, kam tak letíš? To kvôli tomu vínu?“
Žena zaregistrovala, ako sa v predajni niekoľko ľudí rozosmialo.
Matka takmer vyrazila dvere na predajni, keď to začula.
„Tak do tohto obchodu už nikdy nevkročím. Hanba na sto rokov.“ Dušovala sa sama sebe.
No Janka bola šťastná, že má svoje obľúbené cukríky.