Nemáte partnera? Ako to zvládate? Monika zakladá miesto pre „single“ ľudí. Viac info tu…

Nedávno som bola na jednej akcii, kde bola väčšina ľudí, čo žijú single, teda bez partnera.  Po viacerých rozhovoroch sa mi vykryštalizoval zaujímavý fakt. Títo ľudia síce hľadajú partnerov,  ale veľmi im chýba akási podpora, pochopenie a podpora iných, takých tých spriaznených duší, ktoré sú rovnako single ako oni.

Takých,  ktorí vedia pochopiť, keď im niekto povie, že napríklad v piatkový večer, ktorý väčšina zadaných trávi buď niekde vonku  s partnerom, alebo doma, v kľude pri televízore zasa s partnerom, sa necítia absolútne dobre. Dokonca sa  na ten piatok vôbec netešia. Nemilá predstava večera osamote, ktorý niekedy, v tom horšom období,  môže skĺznuť až do trocha depresívneho stavu. Takým spriazneným dušiam je hneď jasné, o čom im iní hovoria.

Takisto, keď im  poviete, že si niekedy pri určitých typoch ľudí v spoločnosti pripadáte ako mimozemšťan len preto, že ste nezadaní, nájdete na druhej strane pochopenie.

Ale v prvom rade sme sa všetci tak nejako zhodli, že single ľudia  v podstate nepotrebujú až tak  podporu konkrétne pri hľadaní partnera.

Lebo to, ako hľadať partnera, kde hľadať, ako sa pripraviť na rande, ako si spracovať rôzne bloky, ktoré by mohli brániť nájdeniu toho pravého partnera a veľa ďalších motivácií je na internete ozaj dosť.

Ale skôr sme sa zhodli, že tu chýba akési konkrétne sprievodné slovo k tomu, ako zvládnuť to obdobie bez partnera, teda hlavne tie etapy, ktoré sa na striedačku objavia a ozaj sú niekedy psychicky veľmi náročné.

Keď dopadne pocit samoty,  opustenia či čierne scenáre do budúcnosti. Skrátka ako vôbec také obdobie prežiť. Nejaké tipy, či dobrú radu,  čo robiť v ten konkrétny deň, večer, kedy ste sami a je vám ozaj úplne nafigu.

Väčšinou ak začnete hľadať, nájdete dobré rady o zvyšovaní sebalásky, budovania sebavedomia, práci na vnútornej sile, venovaní sa samým sebe atď. atď. 

Klasika široko ďaleko známa.

Ale keď tak v ten piatok večer na vás padne všetko negatívne,  asi ťažko si v tej ktorej minúte poviete: “Tak, teraz si urobím kávu a idem s tými  pocitmi podľa dobrých rád niečo urobiť.  Sadnem si na gauč,  zavriem oči  a o päť minút si začnem zvyšovať sebalásku!“

Samozrejme v tej chvíli neúčinné.  Pretože to nie je konkrétna činnosť, ktorá sa začne o 18:05 a končí o niekoľko minút.

Ísť cestou sebalásky a iných pozitívnych tém je super návod, ale na to, akým smerom by sa váš život mal teraz uberať, na čo sa máte zamerať, ak ste po rozchode alebo ste už dlhšie single a nie ste s tým spokojní. No nie je to konkrétna rada v tej akútnej situácii, ktorá sa vám nedarí zvládnuť.

Je to návod na štýl života, spôsob myslenia, je to vlastne to žitie samotné,  taká osobná filozofia.  Ako to kto chce nazvať. Je to dlho dobejšia cesta k spokojnému životu.

Lenže v takýchto ťažších chvíľach, kedy sa človek dlhodobo cíti neskutočne sám alebo spracováva čerstvý rozchod môžu byť takéto rady škodlivé až kontraproduktívne. Pretože pri negatívnymi emóciami ovplyvnenom myslení môžu ešte spôsobiť pocity neschopnosti a bezradnosti, a to vás dokáže zhodiť ešte do väčšej negatívnej nálady.

Vtedy potrebujete skôr úplne jednoduchú radu, ako si poradiť priamo s tými emóciami, taký pocit spojenia s niekým, kto má rovnaký problém, nejaké povzbudenie, že v tom nie ste sami.

A práve takýmto radám  a povzbudeniam sa budem odteraz  venovať na novo vzniknutej FB stránke Single život bez starostí.

Na tejto stránke získate podporu, uistenie, že nie ste mimozemšťania, keď ste single ani sa pre ten istý dôvod nebudete cítiť „divne“.

Tu vám nikto nebude vyčítať, že smútok alebo trápenie kvôli neprítomnosti partnera by ste predsa nemali cítiť, ale mali by ste to bez výhrad prijať.

Ani vás nikto nebude nútiť, že si to „máte spracovať“.

Ale naopak, budem vás motivovať k  tomu pochopeniu, že cítiť sa nepríjemne kvôli neprítomnosti partnera je úplne normálne,  pretože je to naša prirodzená túžba a potreba. Toto je a vždy bude úplne normálne a ľudské!

Určite si povieme o ďalších dobrých radách, ktoré vždy nefungujú a kedy môžu až škodiť. No a nevyhneme sa ani takým, ktoré sú považované doslova za mýty osobného rozvoja.

A ešte o všetkom inom bez  prísnych okuliarov, ale s plným pochopením.

Na tejto stránke ide nielen o to, ako sa dá v štádiu života s nálepkou „Single“ úplne prirodzene a spokojne žiť, ale hlavne ako prežiť, zvládnuť a duševne nezomrieť práve v tých ťažších etapách života bez partnera.

A tiež ako sa postupne dá pripustiť stav, že sa to možno aj nikdy nezmení a nezblázniť sa z toho.

A určite čo najskôr k stránke vytvorím aj uzavretú skupinu, kde sa budeme môcť bližšie spojiť a diskutovať o ozaj vážnych a citlivých konkrétnych otázkach práve toho vášho single života, či už ste práve rozídení alebo dlhodobo bez partnera.

Ak ste sa v predchádzajúcich riadkoch niekde našli a ladíte s nimi, pridajte sa k sledovaniu stránky.  A budem veľmi rada, ak mi napíšete, aký konkrétny problém vás najviac trápi, dáte tip, akú otázku by ste radi na stránke našli zodpovedanú.  Možno tým pomôžete aj stovkám ďalším, ktorí majú rovnaký problém.

Myslím, že takto nejako by sa mohli rovnako nastavení ľudia spojiť, vzájomne sa online podporiť a precítiť súznenie s ostatnými.  Bude mi potešením.

Poďme si užiť krásne jarné, ničím nerušené dni.

Monika Pišteláková

FB stránka: https://www.facebook.com/profile.php?id=61571911859076

Náš život je vlastne taká hra, ktorou sa občas necháme pohltiť. Potom však prídu výzvy…

Ak ľuďom, udalostiam a tomu, čo sa vám deje, dávate prílišnú dôležitosť, bráni vám to vidieť, aké to naozaj je. Ovládnu vás emócie a vy sa necháte situáciou úplne pohltiť. Zabudnete, že ste len herec v hre zvanej život a bojujete, aby ste obránili svoju bublinu pred domnelým nepriateľom.

Keď herec zabudne, že je to len hra

Pozorovali ste niekedy deti pri hre? Na začiatku je to vždy v pohode. Postavíte si hraciu plochu, rozdáte si kartičky, mince a všetko ďalšie, čo na hru potrebujete, vyberiete si panáčikov a začínate hádzať kockou. Máte pred sebou vyhliadku na hodinu až dve v pokojnej rodinnej atmosfére. A potom, z ničoho nič, dieťa hodí „nesprávne“ číslo. Príde o pozíciu na hracom pláne, musí sa vrátiť na štart, vrátiť mince, alebo čokoľvek iné a zrazu čelíte náporu jeho hnevu, kriku a výčitiek, alebo naopak zúfalstva, plaču a obviňovania za to, že sa mu nedarí.

Slová o nespravodlivosti len tak lietajú okolo a vy sa pozeráte na to dieťa, ktoré ešte pred chvíľou spokojne hralo a nechápete. Kde sa to v ňom zrazu vzalo? Veď je to len panáčik. Veď neprehral, len sa pred neho postavila malá prekážka. O nič nejde… tak prečo to tak prežíva? Prečo toľko emócií kvôli ničomu? Zabudol snáď, že je to iba hra? Že to kedykoľvek môžete hrať znova? Áno, v tej chvíli dieťa nevníma, aké je to banálne. Bojuje za svoju postavičku a prežíva v sebe drámu akoby mu šlo o život. Akoby on bol ten panáčik.

Aj náš život je hra

Lenže keď sa nad tým zamyslíte, aj náš život je vlastne taká hra, ktorou sa občas necháme pohltiť. Vybudovali sme si rokmi nejakú  predstavu sami o sebe a svojom živote. Na pilieroch našich názorov sme si postavili svoje hodnoty a naše presvedčenia považujeme za absolútne pravdy a normy, ktorými by sa mal riadiť každý dobrý človek. Žijeme si vo svojej vlastnej bubline. Toto som ja a toto je môj svet. Nikto mi ho nemôže narušiť. Som panáčik, ktorý chodí po svojej hracej dráhe života a zbiera si nálepky, ktoré ho charakterizujú, a občas aj mince. Život pred nás kladie rôzne výzvy a situácie, rovnako ako tá hracia kocka, a my na ne reagujeme. Presne ako tie deti – občas oveľa prudšie, ako si daná situácia zaslúži. Alebo mi chcete povedať, že vám sa to nestáva?

Bublinu si budeme brániť

Keď príde niekto zvonka a povie, či urobí niečo, čo by mohlo narušiť tú vašu pomyselnú bublinu, zľaknete sa. Zabudnete, že je to len hra a stratíte nadhľad. Stačí slovo a ako lusknutím prstov je po vašej rovnováhe a harmónií. Toto o mne nebude hovoriť! Tato sa ku mne nebude správať! Čo si to len dovoľuje? Ako to môže odo mňa žiadať? To sa nedá splniť! Nestíham! Je to nespravodlivé! Ja to takto nechcem! Ako si môže niečo také myslieť?

Rovnako ako to dieťa zrazu kričíte, nadávate, bojujete, alebo plačete a zúfate si, čo sa vám to len stalo. Keby vás vtedy pozoroval niekto zvonka, asi by nechápal, prečo to tak veľmi prežívate, veď o nič nejde. Nejde?! Veď vás ide rozhodiť od toľkej zúrivosti nad nespravodlivosťou, ktorá sa vám deje. Tak čím to je?

Dôležitosť

Ja za tým vidím jedno slovo. DÔLEŽITOSŤ. To, čo si myslíme sami o sebe alebo o situáciách, ktoré sa dejú, určuje to, ako sa budeme cítiť keď to niekto spochybní. Ak je pre človeka nesmierne dôležité, aby ho všetci vnímali ako múdreho a rozvážneho, bude sa brániť tomu, aby okolie videlo, že aj on občas zlyhá. Bude svoje chyby skrývať, hanbiť sa za ne, cítiť vinu, obhajovať sa aj keď nebude mať práve pravdu alebo útočiť na tých, čo na jeho chybu poukážu. Ale… čo keby znížil dôležitosť toho jediného skutku, ktorý ho k týmto pocitom priviedol? Možno by sa na sebe zasmial, priznal svoju chybu a s nadhľadom by sa z nej poučil. Neprežíval by všetky tie negatívne  pocity. A čo človek, ktorému záleží na tom, ako veci vo vonkajšom svete dopadnú? Má očakávania a neustále čelí sklamaniu, keď sa niečo udeje inak ako si predstavoval.

Priveľká dôležitosť, ktorú dávame sebe, či našim myšlienkam, cieľom a udalostiam okolo nás vedie k slepote k pravde

Sú aj takí, ktorým natoľko záleží na ich cieľoch, až sa z nich môžu stať fanatici, ktorí pôjdu cez mŕtvoly, slepí ku všetkému, čo odporuje ich vnímaniu sveta. Ovládne ich zlosť na každého, kto má iný názor a neznesú odpor. Dôležitosť svojho cieľa povýšia nad všetky hodnoty, nad ľudskosť, pravdu, nad empatiu, či ohľaduplnosť. Ak ich chcete spochybniť a poukázať na to, že by sa mohli mýliť, buďte pripravení na útok. Nie sú ochotní diskutovať. Nedovolia nikomu, aby zbúral, či len ťukol do ich názorových  pilierov, na ktorých stavajú svoj svet. Všetko by sa im zrútilo. Všetko, čo je pre nich dôležité. Pretože priveľká dôležitosť, ktorú dávame sebe, či našim myšlienkam, cieľom a udalostiam okolo nás vedie k slepote k pravde. Nevidíme veci, aké naozaj sú, ale, rovnako ako tie malé deti, s obrovským vypätím emócií bojujeme o prežitie našej pomyselnej bubliny, ktorú sme si pre svoj život vystavali.

Bez drámy nájdete vyrovnanosť

Takže, ak vás nabudúce ovládnu emócie, skúste o krôčik poodstúpiť. Porozmýšľajte, prečo tejto situácii dávate takú dôležitosť a čo sa za tou vašou emóciou skrýva. Možno zistíte, že človek, v ktorom vidíte nepriateľa ním vôbec nie je. Možno si uvedomíte, že môžete druhým nechať ich pravdy, lebo ich odlišný názor vás nijako neohrozuje. Alebo prídete na to, že to, čo sa vám zdá v danom momente ako zlé, vám nakoniec môže priniesť aj niečo dobré.  Ak na situáciu, či človeka nebudete pozerať cez závoj prílišnej dôležitosti, budete môcť bez stresu porozmýšľať ako ďalej a nachádzať riešenia namiesto hnevu a zúfalstva.

Martina Janková, autorka kníh, ktoré prinášajú sebarozvojové témy v príbehoch pre deti.

Záleží vám na tom, čo číta vaše dieťa? Darujte knihu „Maťko, kde je náš poklad?“

Môžeme im už v detstve vštepovať, že nemať očakávania je oslobodzujúce, lebo kým lipneme na jednom jedinom riešení, často príde sklamanie. Môžeme ich učiť, že keď sa im niečo nepodarí na prvý raz, nemali by sa hneď vzdávať. V dnešnej rýchlej dobe je potrebné podporiť ich vytrvalosť a snahu hľadať riešenia.

Podporte ďalšiu knihu Martiny Jankovej už teraz: https://donio.sk/matko-kde-je-nas-poklad

www.matajankova.sk

Arabka v slovenskej koži alebo Slovenka v arabskej koži

„Nevyzeráš ako Arabka.“ Túto vetu som už počula viackrát, no moja odpoveď je vždy rovnaká. „Ako vyzerá Arabka podľa Vás?“

Existuje 22 arabských krajín s rôznym zázemím, kultúrou, históriou a rasou. Aj keď Arabov spája jazyk, určitá kultúra a história. Niektorí majú modré oči a červené vlasy; iní sú tmavej pleti; a niektorí sú zas niekde medzi.

Keď ľuďom poviem, že na Slovensku žijem už takmer 35 rokov, povedia mi: „Dobre, ty nie si Arabka, si už Slovenka.” Povedzte mi ale, ako môže čas strávený v jednej krajine vymazať tú druhú? Hovorím plynule anglicky, arabsky a aj slovensky. Mám veľkú rodinu v arabských krajinách, stále mám veľa arabských zvykov, rada varím a jem arabské jedlá. Aj keď žijem na Slovensku a som polovičná Slovenka, tú druhú polovicu len tak nevymažete.

Som vďačná za to, že som mix.

Som vďačná, že som žila v rôznych krajinách s rôznymi kultúrami a rôznymi náboženstvami. Som absolútne šťastná, že môžem predstavovať tvár oboch kultúr.

Tak isto ako Arabi, všetci Slovania nie sú rovnakí. Aj keď všetkých 22 krajín hovorí po arabsky, stále existujú rozdiely v slovách, frázach, a intonácii. Niektoré krajiny zmiešali angličtinu, francúzštinu a ďalšie jazyky do arabčiny.

Hoci sa im hovorí Arabi, stále majú v sebe zmes iných kultúr. Napríklad mnohé kmene Maghrebu (Alžírsko, Líbya, Mauretánia, Maroko a Tunisko) majú berberskú krv. Niektorí Sýrčania a Libanonci vyzerajú ako Európania.

A ešte jeden veľmi dôležitý aspekt. Nie všetci Arabi sú moslimovia.

Mnohí z nich sú kresťania alebo židia. Môžete vidieť veľa kostolov v rôznych arabských krajinách. A rovnako ako kresťanstvo, aj islam má rôzne frakcie. Môj otec vždy hovoril, že je zen budhistický moslim, ktorý miluje Ježiša.

Moja mama, Slovenka, sa zamilovala do Araba, ktorý študoval na Slovensku. Môžem povedať, že to bola pre oboch láska na prvý pohľad. Ak by ste si prečítali príbeh o ich láske, bol by pre vás ešte príťažlivejší ako Júlia a Rómeo. Moja mama sa presťahovala s otcom do krajiny ktorá bola pre ňu úplne neznáma, nepoznala jazyk ani ľudí. Zaľúbila sa. Nielen do muža po jej boku, ale do všetkého, čo jeho zvláštny svet ponúkal. Naučila sa jazyk, od babičky sa naučila variť, naučila sa o kultúre, dokonca sa obliekala ako púštna Arabka. Rodina môjho otca ju zbožňovala a moja mama si absolútne vážila každého jedného člena v tejto rodine.

A hovorím vám, že súčasťou tohto klanu je veľa ľudí. Môj otec pochádzal z 10 detí. Dvaja z nich zomreli v mladom veku, no ostatní mali po tri alebo štyri deti. Sme 35 bratrancov a sesterníc z otcovej strany. A to je len časť z toho, pretože v arabskej kultúre je rodina číslo jedna a súčasťou rodiny sú všetci čo len štipku krvi majú spoločné. Aj v rodinnom mene zobrazujeme ľudí generácií za nami.

Môj otec sa volal Mhamad Nidal Abd al Quader Abd al Fattah Mahmud Saleh.

Moje je rovnaké, ale na začiatok sa pridá Darina. Mená našich rodičov sú symbolizované aj menami najstaršieho syna. Napríklad môj otec sa volal Abu Dawud, čo znamená otec Dávida, pretože jeho najstarší syn bol David. Moja stará mama sa volala Um Nidal, čo znamená matka Nidal, pretože jej najstarší syn bol môj otec a volal sa Nidal. Ak majú dievča, tak je to matka či otec toho dievčaťa.

V rodine je láska a hrdosť. Prináša pocit hlbokých koreňov a stability s vedomím, že máte také obrovské zázemie. Áno, musím povedať, že za posledné roky sa veci zmenili. Nová generácia už nie je taká ako predtým, hoci mnohí z mojich bratrancov sa naozaj snažia, aby to zostalo tak, ako to bolo predtým. Ale nemôžete zastaviť zmenu. Tiež nie všetci Arabi sú rovnakí, ako som už spomenula. Nejde o to, že je to iné len v každej krajine a kultúre, ale aj v každej rodine to môže byť inak.

Keď som bola mladá, neznášala som predstavu úplného skenovania rodinného zázemia a histórie osoby, ktorú ste si chceli vziať.

Úprimne povedané, tento nápad sa mi nepáčil. Ale dnes si uvedomujem, že to naozaj bola a je dobrá stratégia. O človeku sa môžete veľa dozvedieť z toho, ako sa jeho či jej rodičia k sebe správajú. Kto boli ich rodičia a starí rodičia a či sa úcta v tomto klane dodržiavala. Nielen to, či boli v živote úspešní, ale aj to, ako sa správali k ostatným a ako si ich ľudia vážili.

Môj starý otec bol veľmi uznávaný. Bol ministrom 12 rokov a bol známy tým, že nikdy nebral úplatky.

Moja stará mama vedela šoférovať aj po 80-ke. Silná, ale nežná žena, ktorú ľudia zbožňovali, pretože bola úprimná a priamočiara. Vedela nakopať zadok. Môj otec písal knihy o histórii svojho ľudu a bol veľmi známy svojím bojom za mier, ale aj zodpovednosťou. Moja mama bola milá a citlivá duša, ktorá milovala Arabov natoľko, že dokonca napísala kuchársku knihu v slovenčine a do nej písala rôzne príbehy, ktoré jej to konkrétne jedlo pripomenulo. Takže, ak sa pozriete na moje zázemie, uvidíte, že my 4 deti sme boli vychované vo veľmi silnej, úctyhodnej a čestnej rodine. Nehovorím, že ​​u nás vždy bolo slnko a modrá obloha. Mali sme nesmierne veľa búrok v rodine. Ale nakoniec sme sa všetci poučili zo svojich činov a naše vzťahy sa len posilnili a prehĺbili.

Môj otec bol z Palestíny, ale časť krajiny, v ktorej sa narodil, bola v určitom čase pod Jordánskou vládou, takže bol tiež Transjordánec. Chvíľu som žila v Palestíne a v Jordánsku, ale potom sme sa presťahovali do Dubaja a zostali sme tam asi 10 rokov. V roku 1986 sme sa presťahovali späť na Slovensko.

Ľudia sa ma pýtajú, prečo sa nevrátim? Ide o to, že sa tam nehodím, ale nehodím sa ani sem.

V oboch kultúrach je veľa vecí, ktoré milujem a taktiež aj také čo nemám moc ráda. Som mix, ktorý patrí aj tam aj tam, ale zároveň nepatrím, lebo som mix. Uvediem príklad. Ako silná Arabka so silným zázemím, mať slovenského partnera nie je jednoduché? alebo Slovenka zo slobodnou myslou a nezávislou dušou s arabským partnerom? Obaja by sa asi zbláznili. Možno by pre mňa by bol ideálny tiež mix, ktorý by chapal moju dualitu.

A tu prichádza otázka, ktorú si možno kladú mnohí z vás.

Aké je to pre ženu žijúcu v arabskom svete?

Moja odpoveď je: záleží. Pre mňa? Nikdy som nemala žiadne problémy. Vždy som sa cítila bezpečne a prijatá. A v mnohých ohľadoch moja rodina rešpektuje ženy a v mojej rodine je veľa silných, úspešných slobodných žien. Niektoré z nich majú hidžáb (pokrývku hlavy), niektoré nie. A napríklad nie som ani jediná, ktorá sa rozviedla a rozhodnutie o rozvode bolo na strane ženy.

Pre mňa ako dievča, ktoré vychovával arabský otec, bolo najťažšie, že keď sme žili v arabskej krajine, všetko bolo podľa pravidiel.

Takže bolo prirodzene ich dodržiavať. Ale keď sme prišli na Slovensko, otec sa snažil implementovať arabské pravidlá do našej domácnosti v európskej krajine, čo bolo veľmi ťažké. Bola som predsa jeho dcéra. Bola som jeho kópiou. Veľa možností na ovládanie teda nebolo, aj keď sa silno snažil. Nakoniec mal dosť a vykopol ma z domu. Najlepšie rozhodnutie vôbec. Ale zložité vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú všade, bez ohľadu na rasu, kultúru alebo náboženstvo. Nakoniec sme sa obaja vzájomne pochopili a zmierili. Ako som písala, u nás v rodine to tak bolo, že zmierenie bol následok rastu na oboch stranách konfliktu.

(pozrite si aj rozhovor s Darinou na tému EMOČNÉ STOPY)

Viem, že mnohí z vás počuli hororové príbehy o Araboch a ženách.

Nehovorím, že neexistujú. Len sa vám snažím ukázať iný obráz. Môžete si tak rozšíriť pohľad na veci. Tak ako nie sú všetci Slovania rovnakí, ani naši nie sú rovnakí. Tak ako nie sú všetci kresťania rovnakí, nie sú ani všetci moslimovia rovnakí.

Jedna vec je pravda. Je naozaj ťažké žiť s niekým, kto má úplne iný pôvod. Či už náboženský, kultúrny, jazykový, etnický alebo spôsob, akým boli vychovávaní. Ak sa chcete dostať do zmiešaného vzťahu, musíte o tom všetko vedieť. Zamyslite sa nad tým, či je to naozaj kompatibilné. Iné je žiť s touto osobou v zahraničí alebo žiť v jej/jeho krajine. Pretože sa meníme podľa toho, kde sme. Mnohí sa podriaďujú svojmu okoliu. Inak budem konať na Slovensku, v Dubaji, v Jordánsku či v Palestíne. Inak sa budem správať u strýka a inak v dome svojich sesterníc či bratrancov. Prečo? Z úcty k nim. Ak sa vy ako môj partner neprispôsobíte, potom by to bolo pre nás oboch naozaj ťažké. Samozrejme, sú veci, ktoré by som kvôli úcte k sebe neurobila, ale veci, ktorým sa prispôsobujem, sú maličkosti, ktoré zo mňa neuberú. (Neukrátia zo mňa). To je pre mňa zmysel milovať a ctiť si svoju rodinu a kultúru. Ani na Slovensku by ma nenapadlo vnucovať svoje presvedčenie a zvyky iným.

Tí, čo ma poznajú, ma stále poznajú ako Darinu. Ani Slovenka, ani Arabka ale tiež aj oboje.

Poznajú ma ako Darinu, ktorá im do chuťových pohárikov pridala novú kuchyňu. Kto ich naučil vychutnávať si arabskú kávu, kto im ukázal inú stránku tejto kultúry, vďaka čomu si rozšírili obzor. To isté platí pre Arabov z mojej rodiny, ktorí sa vďaka nám prišli pozrieť na Slovensko. Ochutnať Slovenskú kuchyňu, vychutnať si Slovenské umenie a architektúru, pocítiť silu a krásu Slovenskej prírody.

Rada spájam. Takže dúfam, že som prispela k tomu, že som vás spojila s inou stranou kultúry, ktorá nebola a nie je vždy zastúpená vo svetle.

Pripravila:  Darina Szabo – kontakt https://www.darinaszabo.com/sk/

Kto je Darina Szabo: 

Prešla si školami Reiki, Arolo, Tifaru, Škola energetických terapií, Kvantova terapia, meditačná terapia, regresná terapia a iné tu na Slovensku a aj v zahraničí. Spolupracovala s rôznymi šamanmi a terapeutmi z rôznych kútov sveta. Už 30 rokov pracuje s ľuďmi hlavne ako terapeut, školiteľ, lektor, kouč a tréner meditácie. Pre vyrovnanie energií pracuje aj ako školiteľ a kouč v obchodnom sektore, kde školí nové medzinárodné obchodné procesy (manažérske, komunikačné, obchodné zručnosti a iné), ktoré vyzbierala zo svojich skúseností pri spolupráci so zahraničnými firmami aj ako manažér.

Viac sa o Darine dozviete aj v rozhovore. Sledovať môžete priamo tu: