Demokracia je náchylná na choroby z neuvedomelosti. Dialóg a osveta sú jediné nástroje, ktoré môžu udržiavať občanov v prirodzenej intelektuálnej bdelosti.
Po roku som sa rozhodla opäť vyspovedať sudcu a publicistu JUDr. Patrika Števíka. Človeka, ktorý neostal ticho počas covidovej doby, pri snahe o likvidáciu nezávislosti súdnej moci a ani pri hodnotení následkov, ktoré priniesla kríza na Ukrajine. Tém sa za posledný rok nazberalo veľa a samozrejme nevynecháme ani tie aktuálne, ktoré hýbu Slovenskom, Európou, svetom.
Patrik, začnime témou, ktorá je Vám ako sudcovi blízka. Ako sa za ten rok zmenila situácia v našom súdnictve?
Zdá sa, že situácia v slovenskej justícii sa viac upokojila. Aj vďaka Súdnej rade pod vedením jej predsedníčky Marcely Kosovej sa justícia odpolitizovala a vnášanie ideológie do procesov právneho štátu je minulosťou.
Zachytila som, že ataky na sudcov, v dôsledku ich rozhodovacej činnosti, neprestali. Čo s tým?
Tento nedemokratický jav nie je možné zo spoločnosti úplne odstrániť. Vždy sa nájdu jednotlivci, komunity, politici alebo média, ktorým spôsobuje problém myslieť demokraticky a rešpektovať súdne rozhodnutia, prípadne ich problematizovať iba po odbornej stránke. Ale aj v prípade útokov na sudcov sa situácia zmenila k lepšiemu, keďže Súdna rada už nepoužíva pri odsudzovaní takýchto atakov dvojaký meter a nevytvára skupinu ideologicky spriaznených sudcov a tých ostatných. A čo je najdôležitejšie, prestalo neopodstatnené znevažovanie súdnej moci, ktoré malo za cieľ narušiť jej dôveryhodnosť s jej následným ovládnutím pomocou rôznych reforiem.
Predpokladám, že máte na mysli roky 2020 – 2023.
Áno.
Pred rokom ste sa vyjadrili, že občania nemusia mať obavy, lebo súdnictvo na Slovensku funguje kvalitne a je dôveryhodné. Je v justícii niečo, čo by ste zmenili?
Samozrejme, aj slovenské súdnictvo podlieha dynamike vývoja spoločnosti a priebežne je nutné riešiť rôzne problémy. Ešte stále sa celkom nepodarilo odstrániť škody, ktoré v justícii zanechalo predchádzajúce vedenie ministerstva spravodlivosti, ale napriek všetkým neduhom naše súdnictvo funguje dobre. Súdna moc je jediná čisto odborná moc v štáte a na pleciach sudcov preto leží obrovská celospoločenská zodpovednosť. Treba si uvedomiť, že sudcovia sú ľudia s rôznymi názormi a rozličným vnútorným nastavením a sudcovský stav tak nemôže tvoriť názorovo jednoliaty celok. Ale som presvedčený, že sudcovia v Slovenskej republike sú odborníci, pre ktorých je zjednocujúcou platformou ochrana princípov právneho štátu.
Veľmi výraznou témou je v našej krajine kvalita slobody prejavu. Ako vnímate snahy o jej reguláciu?
Tému slobody prejavu na Slovensku nie je možné posudzovať izolovane bez európskeho kontextu. Zásadná zmena v prístupe k hodnote slobody prejavu nastala v čase šírenia vírusu COVID – 19 a následne po vypuknutí konfliktu na Ukrajine. V tejto dobe sme zaznamenali snahy vládnej moci aj niektorých názorových skupín umlčovať pre nich nepohodlné názory. Sloboda prejavu je nosným pilierom demokratickej spoločnosti a právneho štátu, ktoré vznikli na jej ramenách, a ktoré bez nej nemôžu existovať. Je nutné pripomenúť, že sloboda prejavu je na európskom kontinente vnímaná ako nástroj na ochranu ľudskej dôstojnosti a obranu proti útlaku a neprávosti. Jej ochrana je teda otázkou prežitia demokratického zriadenia. Ale spôsob, akým sa Európa v posledných rokoch vysporiadava s kvalitou slobody prejavu vzbudzuje oprávnené obavy. Znovu rodiace sa počiatky ukotvené v starogréckom období nám ponúkajú inšpiratívne modus operandi ako pristupovať k problematike slobody prejavu a zároveň sú pre nás varovaním, že vždy keď začne upadať demokracia a právny štát, tak sloboda prejavu je postihovaná medzi prvými rôznymi ideologickými reguláciami, ktoré nie sú ničím iným ako cenzúrou.
V posledných rokoch je v Európskej únii tendencia zavádzať demokratickú cenzúru ako nástroj ochrany demokratického zriadenia.
Výraz „demokratická cenzúra“ vnímam ako protirečenie a eufemizmus, ktorého skutočným zámerom nie je ochraňovať demokraciu, ale má slúžiť na ochranu aktuálnej ideológie, ktorá sa stala jej momentálnou obsahovou náplňou. Cieľom demokratickej cenzúry je zabrániť nastoleniu politickej či ideologickej zmeny v spoločnosti, následkom čoho sa však demokratické zriadenie dostane do stavu agónie s potenciálom jeho zániku. Pri demokratickej cenzúre je ochrana demokracie iba zámienka na umlčovanie nepohodlných názorov.
Tie niektorí nazývajú aj ako dezinformácie. Je tento pojem korektný?
Nie je. Pojem dezinformácia je zneužívaný za účelom nepovažovať nepohodlné informácie za informácie. Cieľom je dosiahnuť stav, v ktorom budú nepohodlné informácie alebo médiá vylúčené zo spoločenského pluralitného dialógu. Teda, že nie sú hodné toho, aby sme sa nimi zaoberali. Informácia je buď pravdivá alebo nepravdivá. Žiadne iné pomenovania či prívlastky nie sú potrebné. Z vyššie uvedeného dôvodu považujem za neprijateľné nazývať nepohodlné média ako dezinformačné len preto, že ich názory nám nevyhovujú, alebo že poskytli nepravdivé informácie. Neexistuje médium, ktoré poskytuje výlučne komplexne pravdivé informácie. Je v rozpore s podstatou kritického myslenia, považovať nejakú informáciu automaticky za nepravdivú z dôvodu, že ju poskytol zdroj, o ktorom určitá časť spoločnosti tvrdí, že je dezinformačný.
A čo v prípade zámerne šírených nepravdivých informácií?
Motivácia šíriteľa informácii je pre adresáta nepodstatná. Príjemca sa zaoberá opäť iba pravdivosťou informácie.
Ako teda najlepšie ochrániť demokratické zriadenie pred jeho sebazničením?
Tak, že bude pravdivé, spravodlivé a bude rešpektovať prirodzenosť a z neho vyplývajúce ius naturale. Demokratické zriadenie nie je potrebné chrániť pred nebezpečnými názormi cenzúrou. Sila právneho štátu dokáže demokratické zriadenie ochrániť, pokiaľ väčšina občanov dokáže byť rozumná a zodpovedná. Demokracia je totiž náchylná na choroby z neuvedomelosti. Dialóg a osveta sú jediné nástroje, ktoré môžu udržiavať občanov v prirodzenej intelektuálnej bdelosti.
Chcete tým povedať, že keď ľudia plošne prestanú byť rozumní a zodpovední, tak to bude znamenať koniec demokracie?
Áno, dejiny nás o tom presviedčajú. V takomto prípade dochádza k zániku demokratického zriadenia zdola. Ak začne vládna moc regulovať demokraciu cenzúrou a okliešťovaním iných slobôd, tak dochádza k zániku demokracie zhora.
To je trošku desivá vízia, nie?
Nazvime to realitou. Demokracia je najcennejšia a najkrajšia forma vlády, akú sa podarilo ľudskému rodu objaviť. Je ale zároveň veľmi krehká a nevydrží dlhodobú neuvedomelosť tých, ktorí sú jej nositeľmi. Demokracia od nás vyžaduje dodržiavanie pravidiel a disciplinovanosť našich myšlienok.
Je nutné regulovať internetový priestor?
Podľa môjho názoru je internetový priestor potrebné regulovať iba v nevyhnutnej miere tak, ako iné komunikačné kanály. Aby sa zabránilo šíreniu nenávisti a páchaniu protiprávnej činnosti. Akúkoľvek ideologickú a svetonázorovú reguláciu odmietam aj vzhľadom k tomu, že možnosť využívať internetovú platformu majú všetky názorové skupiny približne rovnakú.
Nemáte obavu o demokraciu v našej krajine, keď vidíme okolo seba stupňujúcu sa nenávisť a nevraživosť?
Žijeme v dobe, keď je demokracia ťažko skúšanou hodnotou. Ale som presvedčený, že zdravý rozum a pud sebazáchovy nám umožní zastaviť sa a vytriezvieť. Názorovo rozdelená spoločnosť je síce korením demokracie, ale nerešpektovanie iných názorov, zosmiešňovanie názorových oponentov a šírenie nenávisti demokratickú spoločnosť zbytočne oslabuje, aj keď takéto konanie ešte nevyhnutne nespôsobuje jej zánik.
Atentát na predsedu vlády Róberta Fica bol následkom takéhoto správania?
Tento skutok bol dôsledkom napätej situácie v našej spoločnosti a dlhodobým dehumanizovaním osoby Róberta Fica zo strany určitej skupiny jeho oponentov.
Vy ste vo svojej výzve adresovanej bývalej prezidentke Zuzane Čaputovej poukazovali aj na šírenie nenávisti v našej spoločnosti a zároveň ste ju vyzývali na vyriešenie konfliktu na Ukrajine dialógom. Odvtedy ubehlo dva a pol roka a mier je stále v nedohľadne, aj keď náznaky dialógu už vidíme. Je mier dosiahnutý silou, ktorý presadzuje západná Európa, riešením?
Mier je možné dosiahnuť buď silou alebo diplomaciou. Ak sa rozhodnete dosiahnuť mier silou, môže sa stať, že tým porazeným budete vy. Ak sa rozhodnete využiť diplomatickú cestu, tak bude menej obetí a dosiahnutý mier môže byť stabilnejší, ak bude spravodlivý. Tak ako som uviedol vo svojej výzve adresovanej prezidentke Zuzane Čaputovej, ontologická núdza, v ktorej sa ocitla európska spoločnosť, sa nesmie riešiť nenávisťou, zbraňami a obeťami na ľudských životoch, ale návratom ku koreňom európskej kultúry. Návrat k Platónovej starostlivosti o dušu, ktorá tvorí jadro európskej identity, je zároveň návratom k mieru, ľudskej dôstojnosti, intelektualizmu a k uspokojivej životnej úrovni. Tak ako sa stal dialóg a zdravý rozum tvorcom európskych hodnôt založených na ius naturale, tak len dialóg ako priestor pre hľadanie pravdy môže uspokojivo previesť Európu cez úskalia dnešných dní.
Aký je to spravodlivý mier?
Spravodlivý mier môže byť iba taký mier, ktorý zohľadňuje všetky príčiny konfliktu na obidvoch stranách. Vojenský konflikt je vždy iba následok nezvládnutia situácie inými prostriedkami. Súhlasím so slovami stoického filozofa a cisára Marca Aurelia, že vojna je hanba ľudstva. Ja len dodám, že najlepšia vojna je taká, ktorej sa nám podarí zabrániť vhodnou diplomatickou aktivitou. Diplomacia je schopnosť komunikovať s každým. Ak sme schopní komunikovať iba s tými, ktorí sa nám páčia, to s diplomaciou nemá nič spoločné. Tomu sa hovorí inak. Častokrát je prijatie ponúkaného zmierenia v spore na jeho začiatku rozumnejšie ako prehra na jeho konci. Táto pravda platí v živote, v súdnej sieni, ale aj na bojisku.
Ako sa v tejto súvislosti pozeráte na pôsobenie Európskej únie? Je rétorika zbrojenia správnou cestou pre Európsku úniu?
Projekt Európskej únie považujem za veľmi zaujímavý. Schopnosť zjednotiť sa považujem za jeden z vrcholov ľudského ducha. V dnešnej pohnutej dobe stojí Európska únia pred zamyslením, či pripustí svoju transformáciu, opustí ideologické módne trendy a vráti sa k pôvodným hodnotám, na ktorých celá Európa stojí, alebo bude pravdepodobne definitívne zaostávať za zvyškom sveta, ktorý neexperimentuje so svojou ideológiou, ekonomikou či bezpečnosťou. Európskej únii pristane priateľská planetárna spolupráca v rešpekte k inakosti viac, ako neustále poučovanie a vyhraňovanie sa voči tým, ktorí to robia inak. Treba si uvedomiť, že celú Európu tvorí menej ako 50 štátov, čo je asi jedna štvrtina počtu všetkých štátov, ktoré sú na našej planéte. Ak Európska únia opustí ideologický globalistický model a bude sa sústrediť najmä na ekonomickú spoluprácu, bude sa jej dariť lepšie. Som západne orientovaný človek a veľmi si vážim nadčasové hodnoty, ktoré Európa (a nielen tá západná) poskytla svetu a nie je mi jedno ako sa správa spoločenstvo, ktorého som členom. To, že vznášame výhrady a problematizujeme kroky Európskej únie, neznamená, že sme proti nej alebo že sme preplávali na druhý breh rieky. Vazal musí len poslúchať a plniť pokyny, ale spojenec má právo kritizovať. Správajme sa k sebe teda ako suverénni spojenci a partneri a nestavajme samých seba dobrovoľne do pozície prisluhovačov. Častokrát byť rešpektovaný je viac ako byť obľúbený.
V svojej knihe Zamyslenia – európska minulosť a duchovná kríza dneška, ste vyjadrili túžbu, aby raz bola Európa jednotná duchovne, kultúrne, ekonomicky aj vojensky. Aby bola sebestačná a suverénna. Aby bola výkladnou skriňou krásy, rozumu, zodpovednosti, demokracie, ľudských práv a slobôd. Nech je miestom pokoja, mieru a bezpečnosti jej obyvateľov a národov. Tieto myšlienky ste vyjadrili v roku 2021. Prišiel ich čas?
Možno naozaj prišiel čas, aby sa Európa a teda aj Európska únia po dlhých rokoch stala opäť suverénnou a začala myslieť samostatne, ako sa patrí na toho, kto je dospelý a zrelý. Je na škodu, že suverenistické tendencie sa začali v Európe rozvíjať len v posledných mesiacoch ako reakcia na externé podnety a že neprišli skôr z vlastného európskeho prameňa.
Pojem suverenita si niektorí vysvetľujú tak, že si môžu robiť čo chcú. Aká je skutočnosť?
Je dôležité, aby sa ľudia, ale aj štáty správali k sebe ohľaduplne. Tak ako neexistuje absolútna suverenita a neobmedzené právo na sebaurčenie u jednotlivca, tak absolútnu suverenitu nemajú ani štáty. Absolútnou suverenitou nedisponujú dokonca ani veľmoci. Keď chýba rešpekt k malým, vznikne malý problém. Ale ak chýba rešpekt k veľkým svetovým hráčom, problém sa môže stať ťažko riešiteľným.
Aká bude podľa Vás budúcnosť Európskej únie?
Budúcnosť Európskej únie je v rukách voličov. Ich vôľu je nutné rešpektovať, aj keď s ňou nemusíme súhlasiť.
Suverénne postoje novej vládnej moci sú častým naratívom po voľbách v roku 2023.
Suverénne postoje sa neobhajujú rečami v médiách a pred kamerami ako predstavenie pre voličov. Suverénne postoje sa osvedčujú tam, kde sa tlačia tlačidlá a dvíhajú ruky.
Čiže pri hlasovaniach na pôde medzinárodných inštitúcií?
Samozrejme.
Aké hodnoty ste mali na mysli, na ktorých stojí Európa?
Grécka kultúra, rímska civilizácia a kresťanské náboženstvo. To sú tie znovu rodiace sa počiatky, ktoré sa pravidelne objavujú v dejinách Európy ako maják vždy, keď Európa zíde z cesty. Tieto počiatky porodili hodnoty ako sloboda, demokracia, právny štát, prirodzené právo a mnohé ďalšie.
Ale časť spoločnosti chce byť moderná a chce patriť do elitného klubu, ktorý tieto hodnoty nazýva zaostalosťou.
Nie je na škodu chcieť byť moderný. Táto túžba by mala zabezpečovať v spoločnosti progres. Ja tiež používam mobilný telefón a internet. Ale tak ako všetko, aj progres a modernosť musí mať svoje prirodzené hranice, za ktorými sa už nachádza deštrukcia.
Kto určuje tie hranice?
Hodnota prirodzenosti. Nejde o nejakú tradičnú hodnotu. Prirodzenosť je povaha daná prírodou, ktorá vytvára základnú štruktúru bytia. Ide o životnú nevyhnutnosť, ktorá musí byť rešpektovaná, ak má život plynúť harmonicky a nekonfliktne. Hodnoty, na ktorých stojí Európa ako kultúrny fenomén, sú nadčasové, rokmi overované a vychádzajú práve aj z hodnoty prirodzenosti.
Johann Wolfgang von Goethe raz povedal, že antika je chrbtovou kosťou Európy. To isté tvrdíte aj Vy.
Treba si uvedomiť, že každá kultúra a civilizácia má svoje počiatky a pravidlá myslenia. A má ich aj európska kultúra a civilizácia. Ak chceme nielen užívať plody našej kultúry a civilizácie, ale ak ju chceme aj udržiavať, tieto počiatky a pravidla myslenia musíme poznať a dodržiavať.
Lebo ak ju nebudeme udržiavať, tak časom prestanú rásť aj plody, však?
Presne tak.
Tak aké sú teda tie naše počiatky a pravidlá myslenia?
Základom európskej identity je Platónova metafyzika, ktorá sa vynorila z vôd gréckej filozofie ako jej vrchol a vlajková loď. To robí z Platóna hlavného architekta európskeho myslenia a jeho dôraz na starostlivosť o vlastnú dušu je to, čo odlišuje európsku kultúru od tých ostatných. Najmä v učení platonikov nájdeme tie korene a pravidlá myslenia, ktoré vytvorili európske myslenie a ktoré sú do neho vrastené v akomkoľvek historickom období. Je známy výrok anglického matematika a filozofa minulého storočia Alfreda North Whiteheada, že dejiny európskeho myslenia sú len poznámky pod čiarou k tomu, čo povedal Platón.
Starostlivosť o vlastnú dušu je teda vlastným jadrom európskej identity. Čo to znamená starať sa o vlastnú dušu?
Intelektuálnou prácou dosiahnuť stav, že patrím sám sebe. Problematizovať čokoľvek, čo si robí nárok stať sa súčasťou môjho myšlienkového sveta a byť korektívom sebe samému ako aj svojmu okoliu. Kritickým myslením sa ponárať do svojho vnútra a v kontexte a v súvislostiach prijímať spravodlivé rozhodnutia. Starať sa o vlastnú dušu v nikde nekončiacom presahu toho, čo myslím, znamená stať sa múdrym a zodpovedným.
Ľudia sa často identifikujú so športovými klubmi, hudobnými skupinami alebo politickými stranami. To nestačí?
Ja to robím tiež. Mám obľúbené športové kluby aj hudobné skupiny. Ide o čiastkový povrchový druh identity, ktorý nemá nič spoločné s vedomou hĺbkovou identifikáciou sa s paradigmami, ktoré vytvárajú naše nastavenie európskeho človeka.
Je dobré, keď nás pohltí politické dianie?
S politikmi a politickými stranami sa neidentifikujem. Zastávam názor, že politikom sa neadoruje. Politiku je nutné vnímať pragmaticky bez bytostného pohltenia. Lebo následkom môžu byť negatívne emócie, ktoré môžu prerásť až do nenávisti a deštrukcie. Zmyslom života sú hodnoty uprostred nás samých.
Nebojíte sa o Európu?
Mám obavu z nezrelého správania sa určitej časti Európy. Takéto správanie je aj historicky najväčší nepriateľ Európy. A čím je tento vnútorný nepriateľ väčší, tým je väčšie aj nebezpečenstvo za hranicami.
Ako vnímate globalizáciu, ktorá má v spoločnosti svojich priaznivcov, ale aj odporcov?
Nie je nevyhnutné vnímať globalizáciu ako negatívnu hodnotu. Pod globalizáciou sa rozumie medzinárodné prepojenie v rôznych oblastiach. Globalizácia môže byť vedecko-technická, ekonomická, kultúrna, vojenská či politická. Je to síce pomerne mladý pojem, ale svetové dejiny sú celé popretkávané mnohými globalizáciami rôzneho druhu. Poznáme ich pod pojmami ako kolonizácia, kolonializmus, inperializmus či ekumenizmus, ale vo svojej podstate sa jedná tiež o globalizácie. Globalizácia je iba formálne médium na prenos určitých tém a myšlienok. To či budeme konkrétnu globalizáciu hodnotiť pozitívne alebo negatívne závisí od obsahovej náplne toho čo sa prenáša. Problém nastáva najmä vtedy, ak sa globalizácia presadzuje výlučne násilným spôsobom, keď nerešpektuje regionálne špecifiká či právo na sebaurčenie jednotlivca a národov. Ak je sprievodným javom globalizácie ničenie, drancovanie a zabíjanie, je zrejmé, že takáto globalizácia nebude hodnotená veľmi pozitívne. Ale ak chceme byť spravodliví, tak každú globalizáciu je nutné hodnotiť komplexne v kontexte a súvislostiach. Najmä tie z minulosti.
Majú v právnom štáte miesto mimovládne organizácie vstupujúce svojou činnosťou do politického diania?
Som presvedčený, že mimovládne organizácie majú v určitej forme nezastupiteľné miesto v demokratickej spoločnosti. Často vykonávajú činnosti, ktorým sa štát nestíha venovať a za nepomerne nižšie náklady. Problém vzniká pri mimovládnych organizáciách financovaných zo zahraničia, ktoré svojim predmetom činnosti viditeľne vstupujú do politického boja.
Tieto mimovládne organizácie narušujú vnútornú suverenitu štátu, keďže sa podieľajú na politickej konfrontácii bez toho, aby prešli zákonným politickým procesom?
Podľa môjho názoru si v demokratickej spoločnosti môže ktokoľvek založiť organizáciu a kritizovať. Ak je však táto mimovládna organizácia platená zo zahraničia, je nutné vedieť odkiaľ, aby sa vedelo, koho záujmy zastupuje.
Tieto politické mimovládne organizácie tvrdia, že sú nezávislé.
Nezávislý môžete byť v princípe iba vtedy, ak ste sebestačný. A to sa týka tak jednotlivca, ako aj právnickej osoby. Pokiaľ je teda mimovládna organizácia vstupujúca do politického diania financovaná zo zdrojov v zahraničí, tak logicky nemôžu byť jej postoje nezávislé. To isté platí v mediálnom priestore. Niečo ako nezávislé médium neexistuje. Každé médium je predsa financované z nejakého zdroja, ktorý určuje ideologickú líniu média a nastavuje informačný filter, ktorý prepúšťa iba to, čo zapadá do hodnotovej línie zdroja, ktorý médium financuje či vlastní. A preto je pri vytváraní vlastného názoru potrebné sledovať celé mediálne spektrum. To je základom kritického myslenia.
Niekto múdry raz povedal, že žurnalistika je to, čo sa nám mocní snažia zatajiť. Všetko ostatné je iba propaganda.
Najväčší problém pre spoločnosť spočíva v tom, keď sa médiá snažia zámerne vytvárať fiktívnu realitu, aby určitú časť verejnosti udržiavali v nevedomosti alebo v určitom ideologickom nastavení. V takomto prípade médiá vytvárajú skutočnosť, ktorá reálne neexistuje. To už so snahou objektívne informovať naozaj nemá nič spoločné.
Otázka je, či takéto konanie možno ešte nazvať žurnalistikou.
Veľmi pravdivá poznámka.
Chcela by som vás poprosiť o myšlienku na záver, ktorá by mohla byť odkazom pre tých, ktorí sa pri čítaní dostali až na koniec.
Rád by som čitateľov ubezpečil, že určite opäť príde doba, keď zrada, klamstvo či predstieranie už nebudú považované za úspech, lebo občania budú uvedomelejší a budú vedieť rozpoznať, keď sa s nimi manipuluje. Potom aj naša demokracia bude mať oblečené krajšie šaty.
Pripravila: Martina Valachová
Link na podujatie a lístky nájdete tu: https://www.inviton.eu/e-17673/ockovanie
Ženy dnes trpia hormonálnou obezitou: hrubé stehná, veľké brucho. Čo je príčinou?
„Európski lídri“ sú, ako hovoria východniari, kus iní. Žijú vo virtuálnom svete a nenechajú sa vyrušovať realitou.
Margit Slimáková: TOTO radšej nikdy nejedzte! Prečo PRIBERÁME? Nerobme pokusy s našim zdravím.
Bezvreckový vysávač Sencor.
Tyčový vysávač s káblom Ariete.
Roboticky vysávač s mopom Sencor.
Ručny vysávač Hoover.
Parný čistič Rowenta.
Priemyselný vysávač Sencor.
Ovládanie emócií k samoliečeniu tela i mysle. „Vyhla som sa operácii. Som zdravá.“