Za dobrotu na žobrotu? „Prečo doplácam na svoju dobrotu?“ Zamýšľate sa niekedy nad tým, prečo sa dobrým ľuďom dejú zlé veci?

Zamýšľate sa aj vy niekedy nad tým, prečo sa dobrým ľuďom dejú zlé veci? Prečo napriek dobrým úmyslom to či ono nevyšlo, alebo prečo dobrých ľudí iní zneužívajú, prečo zdanlivo doplácajú na svoju dobrotu a podobne?

Máme na to aj viaceré príslovia:

• Za dobrotu na žobrotu,
• Podaj prst a zoberú ti celú ruku,
• Chudobnému aj z hrnca vykypí
• …a pravdepodobne mnoho ďalších, môžete mi pripomenúť

Žiť vo svete, kde človek môže (napriek svojím dobrým úmyslom) dopadnúť zle kvôli nevďačnosti, chamtivosti, či sebeckosti iných ľudí, vytvára pocit ohrozenia alebo nespravodlivosti? A môže viesť ku skepse, zatrpknutosti či stavaniu ochranných hradieb izolácie? Teda, pokiaľ si chcete zachovať status “dobrého človeka”. Ako druhá možnosť sa javí prestúpiť do tímu tých “zlých ľudí”, ktorí naopak dobrákov vykorisťujú a zneužívajú. A ešte sa aj môže zdať, že sa im darí, nič ich nepostihne, nič ich netrápi a na nič nedoplatia.

Áno, je to zjednodušný a trochu nadnesený pohľad, ale v zásade si ním mnohokrát vysvetľujeme sklamania a nedobré skúsenosti  – či už osobné alebo iných ľudí. Ja som si týmito úvahami sama neraz prešla.

Ale! Čo ak sa dá na to pozrieť aj inak?

• Čo, ak je nesprávny už východiskový nevyslovený predpoklad tohto pozorovania? A síce, že človek dopláca na svoju dobrotu? Teda, že to, čo sa nám deje, súvisí s tým, či sme dobrí alebo zlí.
• Čo, ak sa to, čo zažívame, odvíja od úplne iných vecí a súvisí to skôr s tým, ako dokážeme vnímať sami seba?

Asi málokto sa identifikuje ako zlý človek.

Presvedčenie o tom, že som v zásade dobrým človekom, je pre každého z nás veľmi dôležité. Pre niektorých ľudí je skôr ich najhoršia obava, že sú v skutočnosti v hĺbke zlí a preto si nezaslúžia zažívať a prijímať dobré veci. To je však dôsledok nepodporujúcich alebo traumatických skúseností vo vzťahoch.

Vo vzťahoch sa formuje naša identita a rovnako aj naše najhlbšie presvedčenia. A aj pohľad na to, ako fungujú vzťahy a svet.

Od toho sa potom odvíja aj naša predstava, čo to znamená “byť dobrým človekom”. Napríklad aj na úkor vlastných potrieb, hodnôt, bezpečia, snov. Ale o to viac s ohľadom na to, čo „sa patrí“ alebo nepatrí a podobne. Je možné, že to, čo v živote zažívame, viac súvisí s mierou, do akej sme sa niekde cestou odpojili od svojich pocitov, vedomia vlastnej hodnoty a svojho vnútorného kompasu?

Predpoklad, že čo sa nám deje, nejako súvisí s nami samotnými, je správny.

• Náš život sa nedeje prostredníctvom iných ľudí alebo okolností, ale odvíja sa od nás. My sami si ho aktívne tvoríme.
• Nie sme pasívnymi divákmi, ale aktívnymi tvorcami svojich životov.

Takýto pohľad na život znamená prevziať 100% zodpovednosť za to, čo prežívame.

Nie sme zvyknutí takto k tomu pristupovať, lebo sme poväčšinou nemali v živote príklady, ako na to a nevieme to uchopiť. Akoby to naznačovalo, že je to naša vina, ak sme zažili niečo zlé. No obviňovanie a odsudzovanie iných, ale aj seba samého je slepou uličkou a bráni zmene k lepšiemu.

Aktívny a sebareflexívny pohľad, naopak, dáva omnoho väčšiu nádej, pretože sa môžeme oslobodiť od pocitu, že sme bezmocnými obeťami nejakého kozmického princípu. Či obeťou iných ľudí alebo spoločnosti. Dáva nádej žiť slobodne s vedomím, že sme schopní učiť sa, rozvíjať, rásť, tvoriť si svoj život a vytvárať lepšie vzťahy a krajšie skúsenosti.

Prevziať 100% zodpovednosť znamená nadobudnúť 100% slobodu.

Kľúčové je nabrať odvahu nazrieť do seba so súcitom a bez sebaobviňovania, ale s neúprosnou úprimnosťou. A so záujmom skúmať, aká je moja skutočná motivácia k určitému správaniu? Je to napríklad strach z odmietnutia, neurčitý pocit povinnosti, túžba byť ocenený? Či potreba zapadnúť, pocit, že si nezaslúžim to alebo ono? Čo sa skrýva za mojím správaním, ktoré viedlo k sklamaniu?

Naše správanie vychádza z podvedomých očakávaní alebo presvedčení o sebe, o druhých a o svete ako takom, ktoré nosíme hlboko vo svojom vnútri.

Očakávania…

Tieto očakávania a presvedčenia sa formovali na základe skúseností najmä v detstve a sú pre nás automatické. Často si ich za celý život ani neuvedomíme, ale tvoria východisko pre to, ako vyhodnocujeme rozličné situácie a ako sa v nich na základe toho zachováme. A ešte jedna dôležitá vec – sú sebapotvrdzujúce.

Nie je to však žiadna mágia ani záhada, iba potvrdenie toho, akú tvorivú silu ako ľudia máme.

Ak je napríklad moje vnútorné presvedčenie, či skôr obava, že nie som dosť dobrá, mojou najhlbšou potrebou je získať potvrdenie, uistenie, prijatie a lásku od druhých ľudí, aby som sa konečne cítila dostatočná. Zároveň sa obávam a veľmi citlivo reagujem na akýkoľvek náznak nesúhlasu či odmietnutia. Hoci často ide len o moju vlastnú interpretáciu slov, správania či pohľadu iných ľudí.

Vyhovieť druhým? 

Môžem sa napríklad snažiť vyhovieť druhým a uspokojiť ich potreby a predstavy aj za cenu potláčania alebo ignorovania svojich vlastných. Tým u nich aj u seba vytváram nereálne očakávania o tom, kým som. Keď týmto očakávaniam skôr či neskôr nedokážem dostáť alebo dávam toľko na úkor seba. Až mám pocit, že ma tí druhí len využívajú, a už ďalej nevládzem, nevyhnutne dôjde ku sklamaniu a pocitu zlyhania, odmietnutia či nesúhlasu. A tým sa mi potvrdí, že pre druhých nikdy nie som dosť dobrá, bez ohľadu na to, ako sa snažím. A potvrdí sa tým často aj príslovečné za dobrotu na žobrotu.

Iným, menej evidentným následkom môžu byť rôzne ochorenia, najmä autoimunitné. Ak vás táto téma zaujíma, určite siahnite po knihe Keď telo povie “Nie” od Gábora Matého, v ktorej tieto súvislosti objasňuje.

Vnútorný zdroj…

Naopak, ak mám vnútorný zdroj a istotu vlastnej sebahodnoty a dostatočnosti, môžem s druhými komunikovať otvorene, úprimne a zraniteľne aj o svojich potrebách či nedostatkoch. Ospravedlniť sa v prípade zlyhania. Môžem povedať nie, zostať verná svojim hodnotám a necítiť sa odmietnutá a vyčlenená. Dávať druhým svoju pomoc, pozornosť či podporu z lásky a zodpovedne do takej miery, aby som sa necítila využívaná.

Samozrejme, nie každý nutne bude vedieť alebo mať záujem pristupovať ku mne rovnako. To však nie je pre mňa určujúce z pohľadu mojej hodnoty a pocitu dostatočnosti. Toto hlboké presvedčenie o sebe vytvára priestor v mojom živote pre autentické a obojstranne napĺňajúce vzťahy, ktoré mi moju hodnotu odzrkadľujú a v ktorých bezpečí sa môžem ďalej rozvíjať a rásť.

Preto na začiatku je v prvom rade sebapoznanie, sebaprijatie a láskavá, zdravá sebahodnota.

Takže môj odkaz pre všetkých dobrých ľudí, ktorí sa trápia s pocitom nespravodlivosti alebo krivy, bolesťou zo starých zranení, ktorých ženie pocit povinnosti alebo tých, čo si svojím správaním z nepochopiteľných príčin hádžu polená pod nohy, buďte dobrí v prvom rade sami k sebe 🙂

 – – – – – – –

Autorka má certifikát na sprevádzanie koučingovým programom Otvor sa láske, ktorý vytvorila americká psychologička a terapeutka Katherine Woodward Thomas, a ktorý pomohol už tisícom ľudí na celom svete prekonať svoje vnútorné bariéry a limitujúce presvedčenia, vrátiť sa k sebe a nájsť lásku svojho života.

Teraz je dostupný aj v slovenskom jazyku. Ak vás to článok zaujal a chcete sa dozvedieť viac, môžete navštíviť jej stránku www.otvorsalaske.sk alebo rovnomennú stránku či profil Liba Mikleticova na FB.

Pripravila: MartinaValachová

***

Zoberte zodpovednosť za seba a zdravie. Nakupujte overené produkty s výhodnou cenou…

Ešte platí kupón? Kde nájdem kupón? Aj takéto otázky mi píšete. V článku som zhrnula zľavové kupóny a výhodnejšie nákupy od hostí z podcastu ODznova. Stačí kliknúť na obrázok nižšie. Držím sa zásady, že podporujem mojich hostí. Nakupujem u nich. Ak budeme nakupovať u malých a overených firiem, nebudú nás valcovať korporácie – často chémiou, ale aj diktátom svojich vlastných korporátnych postupov, ktoré často zahŕňajú aj praktiky tzv. „politickej korektnosti“… Martina Valachová

V procese liečenia som sa spájala s Bohom a prírodou. Niekedy som išla na lúku, ľahla som si do trávy a revala som tam. 

Rozhovor s Michaelou Moresovou nebol len o endometrióze. Je to rozhovor, ktorý by mohol pomôcť nielen ženám, ale celkovo ľuďom, ktorí hľadajú cestu k uzdraveniu tela i duše. Tu je zopár myšlienok z rozhovoru. Keď vás zaujmú, pozrite si to celé…

Boli dni, kedy som pána Boha dávala bokom. Ale, keď som cítila vieru, pomáhalo mi to.

Viera pomáha. Veríte? Miška potrebovala uveriť, že sa jej zdravie môže napraviť. Odporúčanie lekárov bolo vyoperovať ženské orgány. Ale Miška chcela byť zdravá a chcela mať deti.

Michaela v rozhovore povedala veľa. Napríklad aj toto: 

• Každý máme schopnosť vyliečiť sa. Tak, ako keď si porežeme prst. Telo treba nechať, ale aj mu pomôcť.
• Chyba je, že sa neprepájame s prírodou. Najmä ženy. Sme cyklické.
• Môžeme si všimnúť, že Matka Zem sa trápi. A možno preto prišla endometrióza. Veľa žien má túto chorobu. Možno máme niečo pochopiť…
• Chodila som veľa do prírody. Meditovala som. Ja som tam aj revala veľakrát. Cítila som to prepojenie…
• Boli dni, kedy som pána Boha dávala bokom. Ale, keď som cítila vieru, pomáhalo mi to.

Celý rozhovor môžete sledovať aj priamo tu…

Stačí stlačiť play…

Pripravila: Martina Valachová

Blízkosť a podobnosť

Kto je blízky je podobný a kto je podobný je blízky. Naozaj? Aby sme to na začiatku trochu odľahčili… absolútna podobnosť je výsadou hmyzu. Stačí rovnako šuchotať krovkami a spokojnosť je v celej kolónii. Podobnosť preferuje aj kŕdeľ holubov a ovce v stáde, kde je kožuch pri kožuchu, sa cítia bezpečne. V prenesenom význame k ľudskému správaniu má ovčie stádo značne pejoratívny význam. Beda – prebeda každej čiernej ovci, ktorá vytŕča zo stáda. Však viete…Na podobnosti sú založené sekty, klany, ideológie, náboženstvá aj politické strany a o skutočnej blízkosti nemôže byť ani reči.

História podobnosti…

Ešte keď sme obývali jaskyne, tak telesná blízkosť znamenala prežitie a akákoľvek nepodobnosť znamenala smrť. Keď sme boli deťmi, dotyk mamy bol pre nás istotou a bezpečím. Bola to vtedy pre nás absolútna životná potreba. Áno, máme to napísané v génoch, preto stále túžime po dotykoch, telesnej blízkosti, podobnosti, istote, ochrane a bezpečí.

A dnes?

Už sme trochu povyrástli a hádam aj dospeli, ale gény sú gény. Stačia trocha zhoršené okolnosti a vlka v rúchu baránka si pozveme rovno domov. Bez akejkoľvek rozlišovacej schopnosti dokážeme toho, kto je v našej telesnej blízkosti, hovorí rovnakým jazykom, robí podobné veci, nosí podobné šaty, má podobné názory, označiť za blízkeho. Dokedy tento sebaklam vydrží? Len dovtedy, pokiaľ si my nedovolíme spraviť niečo inak, napríklad mať iný názor a zrazu, ten kto je len pár centimetrov od nášho zadku sa prejaví ako nepriateľ. Ako ste si vôbec dovolili mať iný pohľad na vec a ešte k tomu tak nepodobný?!

Ani sa nenazdáte a ste v zóne ohrozenia, ste nepodobní, teda neprijateľní. Kto je neprijateľný je nepriateľ a s nepriateľom sa nikdy nejedná v rukavičkách. Táto hrozba vylúčenia núti mnohých do postoja držať hubu a krok a hlavne nevybočovať z radu. Skrátka maska podobnosti sa oplatí. Kto – skúsený a znalý zákonov svojej svorky, by si dovolil spochybniť vetu:

 „Kto chce s vlkmi žiť – musí s nimi vyť.“

Čo keď to teraz obrátime úplne naruby? Verili by ste tomu, že dokonca ten, kto je od vás fyzicky poriadne ďaleko, je váš skutočný blízky? Nemusí robiť podobné veci, nemusí vás hladiť ani vám pochlebovať, má iný vkus a dokonca aj iné názory. Zabudnite na ten holý nezmysel, že musíme mať spoločné hodnoty. Vyznávanie hodnôt je vždy prísne individuálne a pramení z pochopenia jednotlivca. Rovnako ako pochopenie, tak aj vina nikdy nie je kolektívna ale individuálna. Je to len a len vzájomné porozumenie, čo ľudí skutočne zbližuje.

Zažili ste už ten vzácny pocit, keď ste nemuseli nič zdôvodňovať, nič vysvetľovať ani skladať účty  a vedeli ste na 100%, že ten druhý vám rozumie? Takýto blízky vzťah by sme mohli označiť ako mať niekoho rád  – bez podmienok, kde jeden od druhého nečaká, kto bude dávať a kto brať. Mať niekoho rád znamená aj taktne vyjadriť nesúhlas, kritiku, či dokonca odmietnutie. Blízkosť sa tvorí dlhé roky, niekedy celý život, lebo pochopenie nie je na počkanie, na rozdiel od podobnosti, ktorú okopírujete raz-dva a naivné divadielko sa môže začať, ale keď príde na lámanie chleba, blízkych budete hľadať ako ihlu v kope sena.

Ak ste sa x-krát sklamali pri zistení, že váš blízky nie je blízky, skúste ísť na to z inej strany, staňte sa blízkym vy. To, že to mnohí neuvidia, nevadí, aj tak sa ozajstná blízkosť nedá vidieť očami a počuť ušami. Možno ešte veľa krát budete súdení za nepodobnosť. Keď ale viete ako sa veci majú, po čase si zvyknete a nebudete očakávať to, čoho niekto nie je schopný ani vo snoch. A keď nebudete očakávať, nebudete ani sklamaní. Že to bude ešte trochu bolieť? Áno bude, veď

„Premena idealistu na realistu nikdy nie je bez bolesti.“

Pochopili ste čo je blízkosť a dokážete ju tvoriť? Potom dokážete aj to, že z hĺbky pochopenia sa viete priblížiť aj na povrchu, teda tzv. sa pripodobniť, ak je to potrebné. Prečo? Preto, aby nepodobnosť tak veľmi nezraňovala tých, ktorých máte radi. Ako vidíte, život je zložitý a plný paradoxov. Čo kedy ukázať a čo si radšej nechať v tichu pre seba, je ako stáť na miske váh.

Resumé

Určite ste si v poslednej dobe všimli agresívne prejavy tzv. inakosti. Je to len druhá strana mince k skrývaniu sa do podobnosti. Oba prejavy pramenia zo strachu a svedčia o tom, že zatiaľ je ich nositeľom blízkosť k sebe samému na hony vzdialená. A tam to celé ešte len začína.

Lenka Sapárová

Autorka je blogerka

Kolektívne vedomie? Existuje niečo také? Dá sa meniť?

Učili nás to v škole? Chcem sa povenovať téme kolektívne vedomie vs. vedomie.

Vedomie

– stav ľudskej psychiky

– stav centrálnej nervovej sústavy

 V nervovej sústave prúdi energia, čiže VEDOMIE je ENERGIA

• každý z nás má svoje individuálne vedomie
• každé individuálne vedomie ( ja, ty, on…) obsahuje balíček vedomostí, skúseností, myšlienok, emócií a pocitov
• vedomie každého jedného človeka je navzájom prepojené s vedomím ostatných ľudí a tak vzniká jeden obrovský celok

Individuálne vedomie každého jedného z nás je súčasťou celku

• tento celok sa nazýva KOLEKTÍVNYM VEDOMÍM a to rozhoduje o napredovaní a smerovaní vývoja ľudstva
• stav kolektívneho vedomia je odrazom spoločnosti, v ktorej žijeme
• ak chceme zmenu v napredovaní a smerovaní vývoja ľudstva, potrebujeme ZMENIŤ VEDOMIE kolektívne
• ak chceme zmeniť kolektívne vedomie spoločnosti, je nutné ZMENIŤ INDIVIDUÁLNE VEDOMIE jednotlivcov
• ak chceme zmeniť individuálne vedomie jednotlivcov, musíme začať sami od seba a potrebujeme k tomu NOVÉ, PRAVDIVÉ INFORMÁCIE … s tými starými informáciami to nepôjde … treba hľadať nové
• zmena individuálneho vedomia je zmena stavu nervového systému jednotlivcov

UZDRAVENIE NERVOVÉHO SYSTÉMU = resp. UVOĽNENIE PSYCHICKÝCH BLOKOV V NERVOVOM SYSTÉME

• ak budú jednotlivci svoj nervový systém / vedomie / individuálnu energiu uzdravovať, začne sa uzdravovať a meniť aj stav kolektívneho vedomia
• ak sa začne uzdravovať a meniť stav kolektívneho vedomia = ENERGIE V SPOLOČNOSTI , začne sa meniť aj svet okolo nás
• energie viny, krivdy, ľútosti a neprirodzeného strachu, ktoré ľuďom spôsobujú bolesti všetkého druhu a choroby fyzického tela, sa začnú z kolektívneho vedomia vytrácať

Kolektívne vedomie?

Myslím, že sa mi podarilo jednoducho a celkom zrozumiteľne opísať, ako vnímam ja stav našej spoločnosti a čo je to vedomie kolektívne.

Aký je váš názor?

Pripravila: Gabriela Španková

Autorka je fyzioterapeutka s patentovaným postupom na prácu s nervovou sústavou v teplej vode

www.gabaqua.com

Pozrite si aj rozhovor s Gabikou na tému blúdivý nerv a práca nervového systému v teplej vode. Onedlho vyjde nový rozhovor o nervovej sústave vs. klamstvo…

Zmeškaný vlak? Nikdy neviete, prečo sa vám stane niečo nepríjemné. Možno tam „hore“ vedia, prečo…

Dní, ako bol ten včera je na Chopku vraj len 12 v roku… povedal mi to pán v najlepších rokoch v autobuse z Jasnej, keď som sa vracala včera z Tatier. Nevedela som, že som tam v taký výnimočný deň na tom Chopku. Počasie bolo naozaj nádherné. Zobrala som si aj knihu, ktorú čítam. Naozaj som si ten deň užila.

Kniha, ktorú čítam je veľmi múdra a určite ste ju už všetci čítali. Mních, ktorý predal svoje Ferrari…

Napísal ju Robin Sharma. Teraz práve som ho oslovila na rozhovor. Neviem, či sa to podarí. Ale písať teda vie. Krásne sa to číta. Slniečko na Chopku svietilo a ja som sa tešila, ako budem aplikovať poznatky z knihy v praxi. A hneď som dostala previerku. Cestou späť bola obrovská dopravná zápcha. Pozerala som celý čas na hodinky a cítila som, že môj vlak zmeškám… Dookola som si opakovala, že dôležité je ovládnuť moju hlavu, lebo autobus jednoducho nevie preskočiť autá pred nami. Dôležité je prijať situáciu, aká je. Ovládnuť svoje myšlienky. Poviem vám, nedarilo sa mi to. Stále som si opakovala, že načo čítaš tú knihu? Načo? Dalo ma to na 15 sekúnd do kľudu, ale potom som zase pozerala na hodiny a appku či vlak nemešká…

A viete čo sa stalo? Vlak zrazu meškal.

Appka mi pridala 8 minút nádeje. Zdalo sa, že ho stihnem. A dookola som pozerala na meškanie vlaku a Waze. Napätie sa stupňovalo.

Ale nie! Nie… Zápcha bola razom ešte väčšia. Stáli sme. Keď sme konečne prišli na stanicu, vyskočila som z autobusu a utekala som o dušu. Ten pán v najlepších rokoch mi dokonca ešte v autobuse prezradil skratku, že mám ísť cez takú malú železnú bránu.  A nemusím prejsť celú železničnú stanicu. Nepomohlo.

Ostala som na tej stanici a vedela som, že musím situáciu prijať. Ale ja som ju nechcela prijať. Ja som bola strašne nahnevaná. Len kúsok chýbal! Minúta…

Tak priatelia takto to je, keď človeka stretne prax.

Môžeme si čítať, môžeme si predstavovať, ale keď príde prax a môžeme to vyskúšať? Len prax a život nás vždy preverí. Spracovávala som svoj hnev. To už som sa hnevala na seba, že sa hnevám. Potom som si spomenula na Annu Hogenovú a jej obľúbený Sokratov výrok: Jediné, co nemůžeš připustit, je rozpor se samým sebou!

O hodinu prišiel ďalší vlak. Sadla som si na svoje miesto a vytiahla som knihu. Vedľa mňa vpravo sedela rodinka. Mali dcéru. Dcéra prilepená o mobil. Pani sediaca pri mne to už nevydržala a len tak, pre seba povedala, že to malé dieťa pozerá do mobilu už 2 hodiny. Hm. To je dosť. Keď pani vedľa mňa v Žiline vystúpila, nedalo mi nepozorovať tú malú slečnu. Bola prilepená na obrazovku a vyskakovali na ňu postavičky. Jedla tyčinky DRU pozerajúc do mobilu. Oči červené. Zrazu potrebovala cikať. Už to mala asi na krajíčku. Ale nechcela prestať hrať. Vykríkla, že sa jej to celé stratí! Otec ju obul. Na toaletu išli bez mobilu.

Prvá vec po návrate? MOBIL. Po ďalšej polhodine, niekde za Žilinou, sa mobil vybil. Rýchlo do nabíjačky. Trvalo asi minútu, kým sa obrazovka rozžiarila. A slečna pokračovala v hre v inom uhle, pretože kábel do nabíjačky bol krátky a ona musela pozerať vo vykrútenej polohe.

Skrátim to. Pokračovalo to až po Trnavu, kde vstupovali. A ja tiež. V taške som našla malý papierik a napísala som naň odkaz pre rodičov. Poprosila som ich, aby si 2.1.2025 po 18:45 zapli YouTube, kde vyjde nový podcast s MUDr. Stránskym. Rozhovor bude aj o tom, ako obrazovky ničia náš mozog. A to len posledných 15 rokov. A hlavne mozog detí. Digitálny heroin. Doslova a do písmena to prepisuje naše vnímanie a prežívanie. Ale aj schopnosti učiť sa a pamätať si.

V taške som našla aj malinkú obálku, v ktorej nosím kartičku od Stely Gabriel, ktorú som od nej dostala pri krste knihy Tri bodky… Vytiahla som kartičku od Stely a vložila som do obálky odkaz. Obáločka mala na sebe aj srdiečko. A tak som to pri vystupovaní podala mamičke. Usmiala som sa na ňu a hovorím jej: Prepáčte, ale mám tu pre vás odkaz. Pozrela na obálku so srdiečkom, usmiala sa. Zobrala si ju. Snáď si odkaz aj prečíta. To sa už (asi) nedozviem. Jedine, že by mi napísala…

Zmeškaný vlak? 

Možno som mala zmeškať vlak, aby som odovzdala ten odkaz. Možno to zachráni jednu malú slečnu, Neviem. Ale som rada, že som mohla…

Každý deň je skvelý na tréning. Idem čítať ďalej a vám priatelia prajem krásny posledný deň roku 2024 a krásne vykročenie do roku nového…

Martina Valachová

Tu a teraz ide ruka v ruke s KDE BOLO, RAZ BOLO. Alebo nie?

ZIMA

Zimné počasie jej často pripomína detstvo.

Emocionálne zážitky spojené so snehom, sánkami a s čiernym veľkým psom.

Cíti ostrý vzduch a slnečné lúče zohrievajúce jej tvár.

V mysli si zobrazuje svah, lyže a krásne uhladenú, chrumkajúco zamrznutú zjazdovku.

V nedeľné dopoludnie tiež svieti slnko a ona zostupujúc dole dedinou sa cíti ako doma.

Ticho sa vznáša ponad zasnežené strechy domov. Je cítiť lákavú vôňu obeda, ktorý pripravuje niekoho, starostlivá mama.

Z dostupných textov často znie:

Tešme sa z prítomnosti. Buďme tu a teraz.

Myslím si, že naša zažitá minulosť, naše spomienky sú aj tak stále s nami. A to v každej prebiehajúcej chvíli. V skratke – tu a teraz.

Súčasný moment, ktorý prežívame, je ako jedna veľká priehľadná bublina, v ktorej sú zaznamenané tisíce ďalších, zažitých minút a sekúnd nášho života. Sú akoby priťahované hlbším až tajomným miestom univerza. Miestom obrovskej pamäte, vesmírnej knižnice…

Vieme, kde sa nachádzajú naše spomienky?

Možno sú stále s nami. Niekto hovorí, že v každej bunke nášho tela, ako aj v sieňach podvedomia. (1) Stačí im venovať trochu pozornosti, alebo sa rozrezonujú samé pomocou podnetov zvonku (slnko, sneh, vôňa).

Spomínať môžeme kontrolovane, alebo len tak: Hala – bala.

Nuž, ako si to v sebe dokážeme „ukočírovať“ je aj na našej vôli a poznaní. Poznávaní súvislosti života.

Každá prítomná chvíľa, v ktorej sa ocitáme my, je v prepojení neviditeľným vláknom s ostatnými spomienkami. Tak mi to vychádza, že TU a TERAZ ide ruka v ruke s KDE BOLO, RAZ BOLO.

(1 )Podvedomie : duševná oblasť priamo nepodliehajúca vedomej činnosti jedinca.

LETO

Je voňavé letné počasie. Anežka sa vracia do svojho rodného mesta navštíviť svoju mamu. Ako prechádza uličkou, pripomína si čoraz viac zážitky z detstva. Z dverí domčekov vykúkajú susedia, ktorí sa jej javia akýsi iní. Sú to stále oni, len ich vlasy zmenili farbu a chôdza sa spomalila.

Kráča ďalej k rodnému domčeku a v jej hlave sa akoby roztrhlo vrece spomienok. A možno nielen v hlave, ale sú rozsypané všade navôkol v priestore, ktorým prechádza. Sú v ňom už naveky, a teraz sa opäť rozsvecujú…

Jednou z osvetlených spomienok je aj Karol. Karol je už dnes päťdesiatnik, ktorý žije sám. Býva len o ulicu vyššie ako Anežkina mama.

Karol a Anežka sa ako sedemnásťroční kamarátili, až to prerástlo do zaľúbenosti a lásky.

Ich stretávania boli plné radosti, sviežosti a zamilovanosti. Ako však išiel čas, ich cesty sa rozišli.

-Čo asi robí Karol? pomyslí si Anežka, sediaca na priedomí rodičovského domu.

– Ako sa asi má, vŕta jej hlavou. O chvíľu  už vytáča číslo jeho mobilného telefónu.

-Ako sa ti darí, Karol?  neisto sa pýta v telefóne.

-Čávko, to si ty? Si doma, u mamky? prekvapene zareaguje Karol.

Chvíľku rozprávajú a Anežka ho pozýva na stretnutie u nich na priedomí.

-Príď, porozprávame sa viac.

-Á, mne sa nechce, sedím pohodlne na gauči, príď ty! navrhuje Karol.

-Je už neskoro večer! odpovie zreteľne Anežka a mierne sklamaná ukončí hovor.

Po chvíli jej pípne správa od Karola.

-Neprejdem ani sto metrov…

Karol celý svoj život mal rád pivečko, slivovičku a iné podobné produkty. V dnešnej dobe mu jeho telo „povedalo“, že stačí!

Na druhý deň sa ich stretnutie predsa len uskutočnilo. Anežka upiekla dobrý koláč, a doniesla ho milému Karolovi okoštovať. Obaja sedeli na priedomí jeho domu a pochutnávali si na čerstvom koláči.

-A, čo plánuješ Karol? Chceš sa aj s niekým poradiť ohľadom tvojho podlomeného zdravia? opýta sa Anežka.

-Ja? Veď vieš, že k lekárom nechodím.

Anežke je Karola zrazu ľúto, ale vie, že ľútosť nepomáha. Rada by aj niečo poradila, navrhla.

Ale, kto má rád nevyžiadané rady?

Karol vie, čoho sa má vzdať, aby svoj problém napravil, alebo aspoň zmiernil. Ale, dokáže to sám? Otázky v jej hlave odrazu mali zelenú.

Cítila sa bezmocná. Avšak už vie, že človeku sa dá pomôcť jedine vtedy, ak to chce aj on sám a nie vtedy, kedy len okolie vyhodnotí, že by mal so sebou niečo urobiť.

Návšteva u jej maminky skončila a Anežka odišla domov. „Zanechala“ vo svojom rodisku ako aj v sebe samej opäť nové spomienky. Spomienky  aj na Karola ktoré  už nie sú iba radostné a ružové, ako keď mali obaja sedemnásť.

Ale, povedzme si úprimne. Za to, aký život človek vedie, si môže aj sám…

Ešteže existujú spomienky, ku ktorým sa môžeme cielene vrátiť. Môžu nás potešiť a spríjemniť  náš duševný stav svojou emóciou a farebnosťou, ak  z vonkajšieho sveta neprichádzajú…

Alebo naopak. Ale, myslím si, že režisérom v triedení  vlastných spomienok,  sme my, sami.

Zuzana Balašovová Donátová, socioterapeutka v hospici a liečebni pre dlhodobo chorých a autorka kníh. Viac nájdete tu: ELIST