Mýlime si záujem s kontrolou a pomoc s obeťou. Obavy o blízkych nás často prevalcujú
Ja sááám Ja sáááám. Poznáte to však? Bezradne krúžite autom už ½ hodiny po neznámom sídlisku. Vaša dezorientovaná polovička drží volant a tvári sa jak Einstein tesne pred objavením teórie relativity. Vám už ale dochádza trpezlivosť. „Preboha, zastavme a opýtajme sa niekoho na cestu!“. Odpoveďou vám je stoické mlčanie a ďalšia šibnutá otočka opačným smerom. Nakoniec ste to po ¾ hodine dali. Veliteľ vozu našiel správnu cestu a manželka to tiež dala – na dámu. Nekričala ani nevyčítala, len si v tichu pomyslela, že skratky v programe asi neexistujú.
Teraz odbočíme do iného príbehu.
Príde žena za svojím milovaným s otázkou: „ Pomôžeš mi prosím s tým počítačom?“ Tvár milovaného sa zmenila v opovrhnutie a aj veľryba na suchu by sa hýbala rýchlejšie. „Že ja som radšej nedržala hubu“, pomyslela si žena. „Toto by odradilo aj mŕtveho“. „Už som ti to ukazoval, a ty to stále nevieš?“ Zahrmela výčitka. Manžel s nadľudským úsilím zdvihol svoj zadok z kresla a zobral na milosť inkriminovaný počítač. S výrazom víťaza znova dokázal aká je jeho žena sprostá a nesamostatná. Keďže treba mať posledné slovo, tak nakoniec zaznelo. „Ja som sa to naučil sám, nauč sa to konečne aj ty!
Stúpila som nebodaj niekomu na otlak? V prvom rade je to satira i keď rovno zo života. Netrpím ženským šovinizmom ani čiernobielym videním. Aby to bolo fifty-fifty, tak ani my ženy nie sme celkom bez viny. Máme tiež svoje „best off“ programy, ktoré nás ovládajú. Najviac obohranou platňou je šláger My spolu – za každú cenu, akoby v protiklade k Ja sám. Furt chceme niekoho ťahať za ručičku, kibicujeme tam, kde netreba, mýlime si záujem s kontrolou a pomoc s obeťou. Obavy o blízkych nás často prevalcujú a logika je potom raz-dva v keli.
A teraz si môže každý sám zalistovať v pamäti alebo si zaspomínajme spolu.
Na obrazovkách aj v éteri sme pred pár rokmi dookola počúvali: „Spolu to dáme!“ /Musím sa priznať, že doteraz mám z toho naježené chlpy ako mačka, ktorú potiahli za fúzy/ Postrehli ste v tej vzletnej vete manipuláciu? Každá minca má totiž dve strany. Apelovať na masy aby si pomáhali a tak prežili, je síce pekné, ale farizejské. A obzvlášť od toho, kto krízu spôsobil. Viete, keď sa ľudia budú zaoberať holým prežitím, nikto nebude premýšľať kde sa vzala príčina. Premýšľať totiž musí ozaj každý sám a aj k pochopeniu príde tiež každý sám, druhý mu môže tak maximálne poradiť alebo byť príkladom.
A dostali sme sa do cieľa nášho príbehu. Vo svojom svete sme vskutku úplne sami, vo vonkajšej realite tvoríme spoločnosť a tu je možné všeličo. Možné je podeliť sa s jedlom, vodou, poskytnúť trebárs aj strechu nad hlavou. Keď budete ale vo svojej hlave prežívať emočné alebo myšlienkové peklo, tak vám nepomôže ani plný stôl, ani život na zámku a ani celý regiment oddaných pomáhačov, ktorí budú chcieť na vás „páchať dobro“. Aké z toho plynie poučenie?
Resumé
Ľudské programy majú svoje kladné aj záporné stránky, sú pre život podporné ale pri bezhlavom používaní stanú sa obmedzením. Boli a sú tu na to aby bezradnému človeku poskytli to najjednoduchšie riešenie, keď nemá nič iné po ruke. Pri dostatočnej miere vzájomného porozumenia, nadhľadu a pružnosti, je možné ich správne využiť a zároveň nenechať sa nimi zotročiť. A keď v praxi overíte a zhodnotíte, že treba upgrade softvéru, urobte to. V ľudskom príbehu je aktualizácia vždy aktuálna a nemá obmedzenia.
Lenka Saparová
Autorka je blogerka