Postrehy z práce v hospici s dlhodobo chorými a zomierajúcimi
Slov o postoji k chorým alebo starším ľuďom už bolo napísaných dosť. Myslím si, že aj keby sme chceli byť akokoľvek milí a úctiví, nie vždy sme toho schopní. Mohla som si to dovoliť ako sociálna terapeutka, ktorá si po konzultácii s lekárom smela dohodnúť počet pacientov v skupine, ktorým venuje svoju energiu a pozornosť.
Ale čo sestry a ďalší ošetrujúci personál? Zavalení od rána povinnosťami, ako ranná hygiena, kúpanie, polohovanie, prezliekanie, podávanie stravy, a tiež občasnými nečakanými vrtochmi pacientov?
Ak je poddimenzovaný personál, ťažko z neho dostaneme empatiu na vysokom stupni.
Ťažko z neho vydolujeme pokojný hlas a trpezlivé zachádzanie s pacientom.
Ťažko budú realizovať poučky o postoji k chorým, napísanými v knihách.
Takáto je realita.
Stála som pri lôžku pacienta a trénovali sme v rámci logopedických cvičení reč. Ukazovala som pánovi postihnutému afáziou* obrázky a on sa snažil správne vyslovovať slovo, ktoré bolo zobrazené. Nečakane vstúpila do dverí sanitárka. Na jej tvári bolo vidieť únavu, a preto som sa nesnažila nadviazať rozhovor. Pristúpila k posteli jedného z pacientov, bez slova odkryla perinu a nahmatávala jeho plienku. Automaticky, akoby nastavená v programe: rýchlo, krátko a efektívne. Pán na posteli sa zháčil a so zvýšeným hlasom zareagoval: „To čo robíte?!“
„Kontrolujem plienku, či je suchá,“ odpovedala bez náznaku emócie sanitárka. Bola zapojená v pracovnom stereotype, ktorý sa stal akousi nutnosťou.
„No dobre, ale…“ nedokončil vetu a otočil sa na posteli chrbtom k nej.
V tej chvíli si to dievčina uvedomila, že mala pána najprv informovať, čo ide vykonávať v jeho intímnej zóne.
Z pozície terapeutky a prečítaných kníh o tom, ako pristupovať k človeku na lôžku, viem, že to nebol správny prístup.
Ale chyby robíme všetci. A možno práve preto, aby sme ich už druhýkrát neopakovali.
Myslím si, že je jednoduché byť milý k pacientom, ak sme plní energie a v duševnej pohode. Ak nás ale neuspokojuje atmosféra na pracovisku alebo je na zamestnancov vyvíjaný silný tlak, nie je to v ľudských silách. Situácia sa zvrtne na úkor pacienta alebo personálu.
Srdcia
V spoločenskej miestnosti sme celý týždeň vytvárali srdcia. Srdcia vystrihnuté z papiera, pre potešenie bijúcich, ale smutných sŕdc.
Jedno, 83-ročné, patrilo dáme na vozíčku s málo pohyblivými rukami.
Nemotorne mi podávala pinzetou ozdôbky a ja som dotvárala červené srdce.
Ďalšia, s väčšou dávkou ostychu, tvorila srdce pre vnučky. Mala trochu trému a ja som sa pristihla, že ju povzbudzujem.
Po ukončení aktivity som odniesla hotové srdiečko do izby číslo 3.
Čakalo naň mladé srdce 40-ročnej pacientky, ktorá zatiaľ nevyhrala boj s nevyliečiteľnou chorobou.
Zavesila som srdce na stenu a pozorovala som náznak úsmevu v jej smútkom poznačenej tvári.
„Ďakujem pekne,“ zazneli slová z úst pacientky, ktorú potešilo iba obyčajné papierové srdce.
Verím, že sestričky, sanitárky, asistenti – stredný zdravotnícky personál – majú tiež srdce.
Bolo by ideálne, ak by boli aj na pracoviskách vytvorené také podmienky, aby na to svoje nezabúdali…
Svoje postrehy z prostredia hospicu som zachytila nielen v knihách, ale aj v online magazíne 40plus, v časti Seniori a práca s nimi.
Ďakujem za pozornosť.
*Afázia (strata reči) je porucha komunikácie, ku ktorej dochádza v dôsledku poškodenia rečových centier v mozgu. Afázia sa môže prejaviť ako neschopnosť komunikovať, písať alebo rozumieť reči – verbálnej alebo písomnému prejavu. Častejšie sa tento problém vyskytuje u starších ľudí, neraz napríklad po mŕtvici.
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/