Jedna cesta z mnohých
Ako sociálna terapeutka som pôsobila v liečebni dlhodobo chorých a zomierajúcich v zariadení kresťanského charakteru. Mala som možnosť spoznať rehoľné sestry aj kňazov, s ktorými sme sa na chodbách stretávali. Každý z nás ponúkal pacientom len to, k čomu bol predurčený.
Vzájomne sme sa rešpektovali, aj keď názory na duchovný rozmer sme mali rôzne.
Patrila som k voľnomyšlienkárom, ktorí sa neriadili žiadnym religióznym presvedčením. Rada som sa rozprávala s pacientami aj o témach medzi zemou a nebom. Nebolo dôležité, akej bol človek viery alebo či bol pokrstený. Bol pre mňa človekom. Človekom so svojou bolesťou, so svojím premýšľaním, so svojím vnútorným vesmírom.
Cítila som slobodu a bezbarierovosť v rozhovoroch práve preto, že som nebola viazaná k žiadnemu presvedčeniu.
Počas mojej práce v hospici som sa stretla s rôznymi výpoveďami pacientov na smrteľnej posteli:
„Po smrti už nie je nič,” hovoril pán s fúzkami, ktorý odišiel ako päťdesiatosem ročný.
„Najúžasnejších je posledných sedem sekúnd pred smrťou. Je to prechod do inej dimenzie,” pokojne konštatoval bývalý psychiater, ktorý odišiel zmierený.
„Odchádzam pokojne, lebo viem, že idem domov,” so slzou v oku mi šepkala milá pani, ktorá odišla ako sedemdesiatsedem ročná.
Výpovede boli rozmanité, ak vôbec nejaké boli. Vo svete existuje veľa presvedčení a filozofií rozťahaných v hrubších či tenších knihách. Ktorými sa riadiť? Ktoré sú tie správne?
Spomínam si na dvadsaťšesť ročného muža sediaceho v lotosovom sede na posteli. Bol pôvodom z Vietnamu. Pracoval ako kuchár a v liečebni mu oznámili, že trpí vážnou nevyliečiteľnou chorobou. Jeho vierovyznanie bolo budhistické. Aké slová útechy mu ponúkne človek, ktorý sa tvrdo hlási k jednému náboženstvu?
Myslím si, že nie je dôležité, k akej viere sa hlásime.
Dôležité je, že sme ľudia, ktorí cítia radosť i bolesť, vnímajú dobro aj zlo, vnímajú realitu aj abstrakciu.
V hospici som sa naučila pristupovať k ľuďom na lôžku indiferentne a úplne rovnako bez podmienok, v čo alebo koho veria a uctievajú. Ale povedzme si, deje sa to tak aj v spoločnosti? Delíme sa často na veriacich a neveriacich. Ale prečo? Je neveriaci niečim menejcenným?
Prečo je kríž častejšie povolený a tolerovaný na stenách ako napríklad soška budhu? Ako vieme, ktorá cesta je naozaj tá správna? A je vôbec len jedna?
Domnievam sa, že sme slobodné bytosti s možnosťou rozhodnúť sa, komu budeme dôverovať, a tiež, o čo sa chceme v živote opierať. Všimla som si, že na posteli, kde zostávame v posledných chvíľach svojho života, zostáva s nami poznanie sprevádzané symbolom, o ktorý sme sa v živote opierali.
Kríž s ukrižovaným, Budha, Krišna, svieca, anjel…
Zuzana Balašovová Donátová
Podobné úvahy a zamyslenia nájdete v knihe:
https://elist.sk/kniha/co-vy-na-to/
Art. Mirka Sujová Boleslavská