UVAHA PO TERMÍNE – A je po sviatkoch…
Mnohí sa vrátili z dovoleniek, stromčeky sme povyzliekali z ozdobných návlekov a uložili opäť do krabice s nápisom – Vianoce. Tá môže znovu odpočívať v komôrke aj s ďalšími doplnkami skoro celý rok. Z námestí zmizli vianočné jedličky veľkých rozmerov, visiace retiazky aj svetielka. V uliciach zavládla opäť obyčajná, zimná, januárová atmosféra.
Spomínate si na spoločenskú náladu ešte pred tromi týždňami? Aj keď sa nám nejavila ako nudná, každým rokom sa opakuje.
Pripomeniem ju niekoľkými vetami, spomínate?
Koľkokrát sa ešte VYSPÍME A BUDÚ VIANOCE?
Ako deti sme si často hovorievali túto vetu s otáznikom pred blížiacim sa štedrým večerom. Tešili sme sa na vôňu babičkiných koláčikov, ozdobovanie stromčeka a celú tú úžasnú zvončekovú atmosféru. Štedrý deň bol v našej rodine o stretávaní sa s blízkymi, o poslušnosti (aspoň sme sa o to snažili) a radosti. Vianoce boli pre nás tým najlepším dňom v roku.
Myslím si, že vianočný čas ľudia vnímajú „sakramentsky“ rozdielne. Ulice v mestách sú rozsvietené a ozdobené všakovakými guličkami, sviečkami a stuhami. Obchodné centrá sú preplnené tovarom a reklamnými pútačmi, ktoré vás rýchlo zbavia prebytočných eur. Trhoviská s menom vianočné lákajú zákazníkov aj turistov vôňou grilovaných špecialít, ovocím v čokoláde či kúskom pomaranča topiaceho sa v ohrievanom punči.
Ľudia, chodiaci do práce nestíhajú. Prečo? Pracoviská sú totiž nasýtené predvianočnou hektickou náladou. Večierky, uzávierky, návaly objednávok, balenie tovaru, dlhé rady na pošte, zápchy na cestách. A nedaj bože, keď nasneží…
No, stres a občas čisté zúfalstvo.
S prichádzajúcim koncom roka si mnohí spomenú na starých priateľov. Avšak zisťujú, že stretnutie na „vianočných“ z dôsledku časovej vyťaženosti takmer nikto nestíha. A tak si len letmo „švihnú“ do seba punč po ceste z práce, alebo s kolegami, ktorí sa ocitli náhodne na tej istej časovej vlne. Mohla by som opisovať aj iné sféry v našej spoločnosti, kde sa odohráva podobný scenár.
Kde sa nachádza v tomto regulovanom zhone a zrýchlenom čase duch Vianoc? Duch pokoja a lásky, duch pokory a tichej modlitby či meditácie?
Asi v okolitom, „načančanom“, farebnom svete ho nenájdem.
Všímam si, aké sú veľké rozdiely vo vnímaní a prežívaní predvianočného času – času pred zimným slnovratom. Ten, kto sa nenechá strhnúť bežiacim trendom, si môže tieto chvíle vychutnať podľa svojho vnútorného nastavenia a dotyku s niečím vyšším, hlbším a duchovnejším. A to sa nenachádza ani na vianočných trhoch, ani v supermarketoch, ani v horských hoteloch s vianočnou prirážkou.
Ducha Vianoc tvoríme a tým aj nachádzame vo vnútri nás samotných. Nemyslíte?
Koľkokrát sa ešte vyspíme a budú Vianoce? Budeme sa správať o trochu inak tento rok, alebo opäť vpadneme do predvianočného zhonu?
Uvidíme…
Cink
Cink, cink, pobozkali sa čaše
oblečené do skla.
Cink, cink, hľadiac si do tvárí
jedna druhej jemne sa dotkla.
Cink, cink, chichocú sa mysle
srdcia otvárajú ústa,
želajú si zdravie, šťastie,
tie mocné slovné gestá.
Cink, cink, lesknúce sa
šepkajú do tmy.
Asi sme zázračné,
rozihráme v dušiach smútky.
Cink, cink, uvažujú čaše
oblečené do skla,
rozhodnutia sú len naše
cestou života aj keď je vleklá.
Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia hospicu a domova seniorov.
V roku 2024 pripravuje novú publikáciu, inšpiráciou jej boli postrehy a rozhovory s klientami zariadení.