Je jeseň. vybrali sme sa teda na šípky. Vraj majú prejsť prvým mrazom, ale ak ich nazbierate teraz a necháte premrznúť doma v bedničke, všetko je na poriadku. Slnko svietilo. Zobrali sme psa a išli sme. Sady sú trošku zanedbané. Nik sa o ne nestará. Rastú tam orechy, jablká a veľmi veľa šípkových kríkov. Je tam ticho. Bolo počuť iba šum listov a nášho psa Maxa, ktorý sa brodil vysokou trávou…
Aj tu sú pekné, tieto tu oberme…
Začuli sme hlasy neďaleko. Nebolo vidno ľudí, pretože húšťava z kríkov šípok a iných porastov je tu nadmieru hustá. Max bez obojku a vôdzky. Tak kričím. „Dobrý deň. Máte psa?“ „Psa nemáme…“, ozvalo sa. „Aha. To je dobre, lebo náš je síce malý, ale rád sa púšťa do cudzích psov.“
O chvíľu spoza húštiny vyšli tri ženy. Mali košíky plné šípok. Do minúty som dostala školenie ako správne šípky zbierať. Rady prišli vhod, bolo vidno, že ženy majú prax. Tak sme sa pustili do reči. „To zbierate na predaj pani? Nie, len tak, pre seba. Prečo, vy na predaj?“ „Áno. My robíme aj ikebany, viete? Také jesenné. Mama nás to naučila a my pokračujeme v tradícii. Je nás sedem sestier.“ V tom som si prečítala na jej tričku anglický nápis: Pomáham všetkým ľuďom žiť zdravý život. Prekvapivo, to čo robí vystihovalo jej ďalšie rozprávanie.
„Viete pani, ja upratujem. Veľa sa narobím. Málo zarobím. Takto si privyrobím. Šípky predávame. A robíme aj tie ikebany. Ale dávame aj milodary. Do domova dôchodcov v Podunajských Biskupiciach. Aj jabĺčka im donesieme. Ľudia žijú biedne a treba pomáhať. Nemáme veľa, ale rozdelíme sa.“
Prizka, tak sa volala, mi dovolila, aby som ju odfotila. A spravili sme si aj spoločnú fotku. Kým sme sa rozprávali, jej dve sestry Helenka a Ruženka zbierali ďalšie šípky a časť hodili aj nám do tašky. Dali ešte recept na zdravý čaj a išli ďalej.
Takýto kus človečiny sme dnes v sadoch stretli. Keď stretnete Prizku so sestrami predávať v Bratislave šípky, vedzte, že sú bio. Sú zo sadov, kde nepremávajú autá. Čaj z nich bude skvelý.
Martina Valachová