Niekedy je dobré pozerať sa nielen do vlastného zrkadla, ale nechať zhodnotiť našu tvár aj niekým iným. Lebo, isto to poznáte, buď sa obdivujeme (nie je to až také zlé, starec, my nestarneme, dozrievame, nie?), alebo sa nenávidíme (tá vráska tu zaručene včera ešte nebola, vyzerám ako zombie!). Ale keď sa na nás pozrie niekto cudzí…
Nie, nehovorím o životnom štýle, ale príznačne k polovici marca, o dejinách. Našich, domorodých. Anglický historik James Ward napísal knihu Jozef Tiso – kňaz, politik, kolaborant, pritom nemá dedka ani gardistu a ani partizána. Proste mu prišlo zaujímavé, že kdesi, v malej stredoeurópskej krajinke, keď všade zúrila vojna, bola malá krajinka s tlstým kňazom na čele a žila si tu tak nejak po slovensky. Aby o nás nepočuli a bolo by aj slaninky na halušky. Je to normálne?
Teraz vážne. Ward sa s dôslednosťou akademického historika a bez emócií domorodca pustil do analýzy. Čerpá z dokumentov, dobovej tlače, poznatkov i poznámok a buduje obraz človeka, ktorý neváhal podpisovať zákony na vyvražďovanie Židov, aby popri tom držal priam otcovskú ruku nad „svojim“ národom. Kniha ukazuje zrod, fungovanie i kolaps Slovenského štátu s množstvom zaujímavých podrobností, faktov i smutných informácií o našich predkoch. Ale objektívne. Dobré zámysly a zlé výsledky? Aj tak sa dá existovať. Ale iba chvíľu.
„Slovákštát“ vznikol v čase, keď vyčíňala diablova ruka fašizmu a časť tých našich politických lumpov s Tisom na čele vedome slúžila Hitlerovi. Autor však upozorňuje, že nie všetci Slováci boli prisluhovačmi. Okrem hajlujúcich arizátorov tu žili aj neviditeľní ľudkovia, ktorí neraz zachránili stovky a tisíce ľudí pred výčinmi moci.
Okej, Wardova kniha o Tisovi nie je práve na čítanie v posteli. Ale je to jedna z najlepších kníh, aké sa o druhej svetovej vojne a Slovensku dajú prečítať. Je objektívna ako pohľad do zrkadla, vidí aj tie dobré veci, aj tie vrásky. Tiso šiel po tenkom ľade. Ale dupali s ním okované čižmy, tak sa akosi prepadol do hlbín a temnôt.