Už si nepamätala, prečo si tú bordovú knihu kúpila. Myšlienky. Blaise Pascal. To meno jej vtedy nič nehovorilo. Nevedela, že to bol matematik, fyzik a náboženský filozof. V kníhkupectve otvorila knihu na náhodnom mieste a prečítala prvú vetu, ktorá jej padla do oka.
Žije na druhej strane rieky
Tá veta bola samostatnou kapitolou. Odrážkou. Myšlienkou. Pred ňou medzera, za ňou medzera. A uprostred veta: Žije na druhej strane rieky. Knihu si kúpila. Nikdy ju nečítala. Len tá jedna veta jej zostala žiť v hlave. Odrazila sa a žila si vlastným životom.
Vždy, keď si na ňu spomenula, napadli jej tisícky verzií príbehov, ktorých tá veta mohla byť súčasťou. Kto to je? Kde žije? Za akou riekou? Prečo? Je živý a či mŕtvy, keď už je na druhom brehu rieky?
Veta sa stala súčasťou jej hlavy, jej celého života, ako rodinné striebro, ako soška ľadovej medvedice po babičke. Nepoužitá, nepoužívaná a predsa s láskou oprašovaná. Keď sa odhodlala splniť si svoj sen: založiť podpornú skupinu pre autorov, akú videla len vo filme, o ktorej vedela, že existovala pred viac ako päťdesiatimi rokmi, veta sa pripomenula.
Akoby sa prihlásila z poslednej lavice ako žiak, ktorý zostal po škole, a na ktorého učiteľ už dávno zabudol. Žije na druhej strane rieky. Oprášila ju a vzala ju so sebou. A o pár dní sa každé ráno tešila na nový príbeh. Na nový život, ktorý veta konečne zažívala. Bolo to ako čokoláda MERCI. Každý deň iný kúsok, jedinečný a úžasný.
Hrdlo sa jej zvieralo od dojatia, že toto je naozaj. Hruď sa jej rozpínala hrdosťou. Usmievala sa a dojímala, podľa toho, aký príbeh práve čítala. Cítila nekonečnú silu inšpirácie, talentu a radosti. Toto sú jej autori a táto skupina existuje. A bude aspoň taká inšpiratívna a inšpirujúca, ako tá pred päťdesiatimi rokmi.
Bola hrdá, že je toho súčasťou. A nežije na druhej strany rieky. Jej sen odvtedy žije. Desiatky autorov nachádzajú nové smerovanie, žijú svoj sen, si ju na druhom brehu rieky. Ak je to aj váš sen, pridajte sa!