Valentínka Sandre
Dnes je Valentín.
Ráno som sa zobudil pri zvuku rádia, ktoré ako keby schválne hneď zrána spomenulo tento smutný sviatok.
Áno, opäť som sám. No však tento rok oproti tomu predošlému aspoň so spomienkami.
Spomienkami na teba.
Spomienkami, ktoré hrozne bolia.
Chcel by som práve dnes do celého sveta zakričať, ako ťa milujem. No viem, že by to bolo do prázdnoty.
Netuším, kam sa naša láska mohla stratiť?
Vôbec nechápem, ako sa tak rýchlo mohla vypariť?
Bohužiaľ, ale cítim, že už ju nemám hľadať.
Zostal som s ňou sám. Mám ju za plnú náruč, no zostal som s ňou opustený.
Cítim sa ako nahý,
so zlomeným srdcom v dlani,
stojaci pred dverami.
Vôbec neviem, ako ďalej, na čo čakať?
Prejde to samé? A či treba viacej plakať?
Prepáč, že ťa do toho zaťahujem, prepáč že na teba stále myslím, prepáč, že ťa mám stále rád.
Prepáč, že som to s tebou myslel vážne.
Snažím sa ísť stále dopredu, snažím sa na teba zabudnúť.
Snažím sa vytvoriť si realitu bez teba, no je to ťažké.
Chcel by som ti zavolať, napísať, no nemám odvahu.
Keď sa totiž neozývaš, pochopil som, bolo by to zbytočné.
Ani som nevedel, že v októbri, keď som začul túto pesničku, čo som ti, mimochodom, nie raz púšťal v aute, budem aj prežívať.
Je presne tým, čo prežívam:
Ja viem, je to trápne, môj vek 40+ má nasvedčovať tomu, že rozumom by som sa mal riadiť, nie citom. No nejde to, prepáč.
Viem, že môžem napísať čokoľvek, a je to ľahšie, ako povedať.
Možno toto nie je sviatok zamilovaných,
možno práve sviatok zlomených sŕdc.
Tvoj Hank Moody
Korektúry: Katarína Málková