Andy Rooney je známy reportér a často sa vyjadruje aj k iným udalostiam, či témam, ktoré hýbu spoločnosťou. Vyjadril sa napríklad ku kvalitám žien nad štyridsať rokov. A ako vidno, asi svitá na lepšie časy a páni si začínajú uvedomovať, že zrelé ženy nie sú len krásne, ale život s nimi prináša úžasné benefity. Veď posúďte sami!
„Čím viac mám rokov tým viacej oceňujem ženy, ktoré majú po štyridsiatke. Existuje na to veľa dôvodov.
Napríklad štyridsiatnička ťa nikdy nezačne budiť uprostred noci, aby sa ťa spýtala: „Na čo myslíš?“. Nebude sa zaujímať o to, nad čím práve premýšľaš.
Ak s tebou štyridsiatnička nechce sledovať športový zápas v TV, tak nebude pri tebe sedieť a trpieť. Odíde si robiť to, čo jej práve vyhovuje – zvyčajne niečo oveľa interesantnejšie.
Ženy po štyridsiatke majú pocit dôstojnosti. Existuje len malá pravdepodobnosť, že by vybuchli v opere alebo robili „výstup“ v drahej reštaurácii. Jasné, že na druhej strane, ak sa previníš, dokážu ťa potrestať.
Ak si odmyslíte niekoľko vrások tu i tam, zistíte, že ženy nad štyridsať sú oveľa viac sexy ako mladé ženy.
Ženy v tomto veku sú ako veštice. Nemusíte sa im zdôveriť so svojimi hriechmi. Vedia všetko.
Dospelé ženy zvyknú iných veľkoryso chváliť, aj keď niekedy až nezaslúžene. Vedia totiž, ako chutí nevďačnosť.
Štyridsiatničky sú úprimné a čestné. Povedia ti priamo do očí či sa správaš ako zviera. Nikdy pri nej nevieš na čom si.
Takže ak by sme to zhrnuli, existuje veľa dôvodov obdivovať ženy nad štyridsať. Bohužiaľ, to isté sa nedá povedať o mužoch.
Pre každú úžasnú, inteligentnú, dobre vyzerajúcu ženu nad štyridsať, je tu plešatý, pupkatý muž, ktorý pri flirtovaní s dvadsaťdva ročnou servírkou vyzerá ako úplný idiot.
Dámy ospravedlňujem sa!
Tu je odkaz mužom, ktorí povedia: „Načo kupovať celú kravu, keď chcem získať iba mlieko?“ Páni tu je nová informácia pre vás: Osemdesiat percent žien v súčasnosti nemá záujem/je proti manželstvu. Prečo? Pretože prišli na to, že „nemá zmysel kupovať celé prasa ak chcú iba klobásu “.
Poznáte to. Čakáte návštevu zo zahraničia a rozmýšľate, čo im kúpiť.
Alebo idete na výlet za priateľmi za hranice našej krajiny a uvažujete, že okrem klobás by ste zobrali aj dačo trvácnejšie? No. A príde skvelý nápad. Tričko. Hrnček. Zásteru. A nie obyčajné. So slovenským vzorom. Ideálne tradičným. Pozor však! Na trhu je viac nepodarkov ako skutočných darčekových predmetov. Svoje o tom vie aj Zora Puškáčová, ktorá sa venuje problematike aj ako umelec, a aj ako bojovník proti nezmyslom. Preto sme radi, že nám pripravila takýto krásny návod a informácie.
Mám kamošku a tá má kamoša, ktorý je z Prahy a je veľký hokejový fanúšik. Keď boli hokejové majstrovstvá, prišiel podporiť svoj národný tím a pobehoval po Bratislave v tomto tričku:
Pokiaľ ste sa teraz trocha (dosť) zháčili, ťukáte si na čelo, prípadne vám zabehli čipsy alebo ste oprskali monitor, všetky tieto reakcie sú správne!
Na fotke je absurdná hlúposť na n-tú a nedáva vôbec žiadny zmysel. Nádych. Výdych. PRVÝ APRÍL! Našťastie, nikto nikdy takýto produkt nenavrhol, nevyrobil, nepredal ani nekúpil. Je to vec vytvorená a vizualizovaná v grafickom editore špeciálne pre tento článok a ide o fiktívne tričko s čičmianskym ľudovým vzorom.
Asi všetci vieme, ako vyzerá čičmiansky vzor – zámerne som vybrala najznámejší slovenský ornament, ktorý pozná aj školák, a vyskakuje na nás už aj z chladničky.
Na západ od nás, na Morave, sú typické krásne farebné maľby, ktorými „malérečky“ zdobia celé domy. Vzory počítačovo spracovala grafička Lucie Skálová a predáva ich v databanke. Zdroj: 123rf.com
A teraz si niečo ukážeme…
ČO? – skríkol mesiac na skaly ČO? – skaly trikrát zvolali…
Ďalšie imaginárne veci? Photoshopove vizualizácie? BOHUŽIAĽ NIE! Toto sú skutočné výrobky z rôznych stránok, ktoré niekto navrhol, vyrobil a nehanbí sa to predávať. Kombinácia moravského ornamentu a nápisu Slovakia, Slovensko, či Malý Východniarik však zďaleka nie je konečná! Kdeže, bude to napínavá, poučná, dobrodružná, miestami tragikomická jazda… tak sa pripútajte a IDEME!
Tak ako my máme Čičmany a Moravania svoje maľby, poľskí susedia majú wzory lowickie ludowe. Sú výrazné, krásne farebné a ľahko rozpoznateľné. Łowicz sa nachádza v strede Poľska v Lodžskom veľkovojvodstve, blízko Varšavy.
Zrejme najznámejšie je srdce od dizajnérky Agnieszky Murphy. Táto šikovná žienka vektorovo spracovala stovky folklórnych vzorov a dajú sa kúpiť v každej grafickej databanke.
A teraz sa pozerajte…
Zostáva vám rozum stáť? Mne áno… Poďme sa rýchlo trocha schladiť do Škandinávie!
Autorkou týchto grafík je takisto grafička s poľskými koreňmi Agnieszka Murphy.
Predáva ich v rôznych farebných kombináciách, ako textúry, ako grafiky v kompozícii srdce, štvorec… no proste nespočetne veľa. A ony sa zrazu objavili seriózne vážne u nás. Infiltrovali sa! Ak sa cítite ako Švárny šuhaj, môžete si obliecť tričko s fínskym srdcom. Ak sa vaše bábo chce povedať celému svetu Som Slovák (ale ešte nevie hovoriť), môžete mu dať škandinávske srdiečko.
Ak máte svadbu vo folklórnom štýle, ideálna bude torta so škandinávskymi vtáčkimi a goralským klobúkom. Ak pečiete podľa receptov našich babičiek, tak tie ich asi mali niekde z Rovaniemi alebo Stockholmu. V prípade ľudovej veselice na východnom Slovensku môžeme podľa pôvodu ornamentu očakávať, že tam zavíta aj kapela Värttinä. Najšvárnejšie dievčiny pochádzajú z Klieštiny a z Göteborgu. A ak tancujete vo folklórnom súbore, nezabudnite si nechať ušiť dresy z látky so škandinávskym ornamentom a vyvesiť to na Instagram s hashtagmi #slovakfolk a #slovakfashion!
Milí moji, takýchto absurdít, nezmyslov, šialeností, mačkopsov a kozokoňov nájdete plný internet, plné obchody, plné jarmoky. Je leto, čakajú nás folklórne festivaly a tam týchto kolotočárov bude ako húb po daždi. Nie je nič neobvyklé, že si nič netušiaci ľudia odnášajú z Terchovej tričko s moravským, maďarským alebo škandinávskym vzorom. Možno aj doplnené slovenským znakom… veď čím viac štátnych symbolov, tým viac Hejslovák…
Tieto bizarnosti dokonca zbieram a priatelia a známi ma pravidelne zásobujú novými objavmi.
Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. A nie, nie je to omyl grafika. Pretože všetky ornamenty v databankách sú riadne označené – Scandinavian Pattern, Polish Folk Heart, Moravian Folk, Russian Gzel Ornament. Kto taký ornament sťahuje, vie o čo ide.
Z môjho pohľadu grafičky a dizajnérky pri predstave, ako prebieha celý proces od vytvorenia návrhu až po realizáciu hotového výrobku (tričko, taška, hrnček), za tým vidím snahu nepoctivých predajcov o rýchle zbohatnutie pri vynaložení čo najmenej práce. V lepšom prípade kúpiť v databanke, v horšom prípade stiahnuť z netu prvé srdiečko s vtáčikom a kvetinkou, bez ďalšej úpravy „pricapiť“ obyčajným a nevkusným písmom nápis „Srdcom Slovenka“ alebo „Slovenský junák“, vytlačiť a predať to. Veď už to niekto kúpi.
Ja takýmto výtvorom hovorím „kozopes“ , väčšinou aj vyzerajú po grafickej stránke nevkusne a amatérsky, je to pozliepané hlava nehlava.
Ľudia to neraz aj v dobrej viere kúpia a predajcovi veria. Obzvlášť, ak dá do kvetnatého popisu slová ako „špeciálny dizajn inšpirovaný tradičným vzorom“ či „prezentujte na svojej hrudi slovenský folklór, kultúru a Slovensko“, prípadne pateticky začne čosi splietať, že sú to „výšivky našich prastarých materí“. A zatiaľ nosia na hrudi Fínsko, Poľsko, Moravu, Maďarsko či Rusko.
Ak predajcovi naozaj záleží na tom, aby predával autentické slovenské vzory, a nepôjde mi iba o rýchly zisk, mal by si nájsť zodpovedného a overeného dodávateľa. A nie prvú firmičku od bratranca z neďalekej dediny, čo mu za lacno scápe často aj graficky nevkusný dizajn a potlačí ním reklamné predmety.
Veľmi bizarný a zároveň smutný prípad, ktorý si všimla v januári 2019 Sylvia Ciulis, bola expozícia Slovenskej republiky na veľtrhu Gruene Woche v Berlíne, kde slovenský stánok „zdobili“ už spomínané moravské ornamenty dizajnérky Lucie Skálovej za 8,80 eur. Stačí porovnať stánky Lotyšska, Gruzínska z podobných akcii. ktoré vyzerali asi o 10 tried vyššie. O medzinárodnej blamáži nehovoriac, pretože českí a moravskí návštevníci si to istotne všimli.
Článok ukončím parafrázou slov majiteľky jednej z najväčších poľských sietí s lokálnymi suvenírmi.
Pani, ktorá pochádza priamo zo srdca ich folklóru, z Łowicz, kde folklórom žije ich rodina už generácie. Jej produkty sú dokonalým spojením moderného úžitkového umenia a tradičných ornamentov z viacerých poľských regiónov, sú autentické a vkusné.
„Slovensko je mimoriadne bohaté na krásne ornamenty a má svoju nezameniteľnú kultúru. Bohužiaľ, kým tu budú predajcovia – ignoranti a ľahostajní kupujúci, moc s tým nenarobíme…
NEDÁVA TO ZMYSEL. A JE TO ZLÉ.
Jediné, čo môžeme robiť, je neustále vzdelávať a šíriť osvetu o pravom folklórnom umení a tvoriť výrobky, ktoré sú založené na autentických hodnotách. Takto to robíme aj my.
Prajem Tebe aj Tvojim priateľom veľa zdaru pri propagácii SKUTOČNÉHO slovenského dizajnu a folklórneho umenia.“
Končím, moji milí, a idem sa najesť. Kto si dá so mnou bryndzové halušky?
(výrobok bol nahlásený redakcii, že porušuje pravidlá portálu a uvádza spotrebiteľa do omylu. Redakcia sa rozhodla, že takýto výrobok je v súlade s pravidlami portálu a ponechala ho v ponuke)
Zora Puškáčová
Autorka je grafická dizajnérka a jej príspevky nájdete aj na FB pod menomKURA HARABURA
Poznáte niekoho, kto organizuje pre deti susedov športové súťaže? Len tak, pretože ho baví baviť deti? Že ste to videli vo filme? Nie, ja mám na mysli, či poznáte živého človeka, ktorý vo svojom voľnom čase, vymýšľa program pre cudzie deti. Ja áno, LACKO BUJŇÁK je ten muž, ktorý, i keď mu vlastné deti odrástli, pomáha iným, aby si detstvo svojich detí užili. Organizuje rodinný tábor pre deti a rodičov. Spolu. Aby aspoň cez prázdniny trávili spolu plnohodnotne čas. Bez mobilov a tabletov. V prírode, s hrami, turistikou a spoločnými zážitkami. ČUTKALAND nie je tábor, kam rodičia deti odložia. Je to tábor, kde sa rodiny utužujú a budujú si vďaka nemu pevnézáklady. Lacko, máš slovo….
Prečo…
Boli sme partia troch kamarátov, ktorí mali približne rovnako malé deti v predškolskom veku. Chceli sme ísť niekam, kde si SPOLU oddýchneme. Najlepšie aktívne. Padol návrh spraviť tábor pre deti s rodičmi. Pekne spolu, pohromade, tak, aby detičky neboli smutné a večer pri zaspávaní neplakali a tak, aby si to aj rodičia s nimi patrične užili. Cez deň súťaže, športové aktivity, detské aj dospelácke workshopy, večer opekačna a všadeprítomný ČUTKA
Túžba…
Túžili sme pre deti urobiť niečo nevšedné – na čo tak skoro nezabudnú. Vidieť ich spokojné a šťastné v inom prostredí s novými kamarátmi. Naučiť ich, aby boli kolektívni hráči. Vidieť, ako sa tešia pri zdolávaní súťažných úloh, neraz cez hranice svojich možností a s nadšením potom rozprávajú, čo všetko v tábore zažili, čo nové sa naučili, čo všetko sa im podarilo…
Ako…
Zo začiatku nás bolo iba pár rodín. Prostredníctvom známych či príbuzných sa ČUTKALAND rozniesol medzi kamarátov a zrazu nás bolo šesťdesiat. Pamätám si to presne, 34 detí!
Kam…
Lokalita bola dôležitá. Všetky predstavy o dokonalom aktívnom letnom vyžití spĺňal Dolný Kubín na Orave. Autokemp, oplotený areál, veľké ihrisko, voda, ubytko v bungalovoch, výborná reštaurácia. Veľa možností ako plnohodnotne využiť čas s deťmi. Organizátori (traja otcovia rodín) dali hlavy dokopy a vymysleli program. Maskotom tábora sa stal Čutka. Lesný muž z Oravy (je po ňom pomenovaná aj Čutkova dolina pri Ružomberku atď), ktorý sa kde-tu zjaví a občas príde aj medzi deti.
Hry, súťaže, smiech, plávanie, ale aj oddych a hlavne relax. Večer pred spaním sa vo veľkom stane pre všetky menšie deti čítajú rozprávky na dobrú noc. Každý deň je naplánované jedno veľké prekvapenie. Nakoľko camp sa nachádza bezprostredne pri rieke Orava, o splave bolo rozhodnuté okamžite.
Neďaleko sme objavili stajne, vozenie na koníkoch bolo prekvapením nielen pre deti, ale aj pre dospelákov. Môjmu srdcu sú blízke motorky. Pozval som partiu kamarátov -miestnych motorkárov, aby ukázali deťom svoje nablýskané skvosty a povozili ich na nich. A keďže rozumiem aj štvornohým miláčikom, výcvik psov bol jedným z edukačných workshopov, ktoré si užili ako deti, tak aj rodičia.
A tí, ktorí majú psíka aj doma, sa vďaka krátkemu tréningu a odbornej inštruktáži mnohému podučili. Dospeláci súťažia, deti povzbudzujú a zas naopak, alebo len tak relaxujú pri kávičke, zmrzline, či pivku. Svoje deti majú na dohľad, nikto nekňučí, lebo mama je na blízku, nikto sa neškriepi, lebo ocko je vedľa. Všetci sú v pohode, spokojní, a príjemne, ale naozaj veľmi príjemne unavení. Poobedný šlofík sa týka aj dospelákov. A že si ho doprajú všetci, to vám prisahám, akože sa Laco volám!
PRE RADOSŤ
A takto sme to robili niekoľko rokov po sebe. Moje deti však vyrástli, preto som u nás na ulici (kde býva okolo osemdesiat zväčša malých detí), začal organizovať rôzne spoločenské akcie: hľadanie veľkonočných vajíčok, family sport day, šarkaniáda, lampiónový sprievod či Mikuláš. ,,Čas pádí, čas letí, tažko tie roky vrátiš späť,“ spieva sa v jednej pesničke. Zistil som, že aj keď organizovanie táborov nebolo len také jednoduché ,,poď klobáska zjem ťa“ ale vcelku náročné a zodpovedné branné cvičenie, chýba mi to. Energia vložená do detí, sa mi rokmi vracia.
Žijeme v konzumnej dobe, uvedomujem si to viac ako kedykoľvek pred tým. Je veľmi dôležité, aby sa deti od mala viac hýbali, mali naozajstných kamarátov, vytvorili si pozitívny vzťah k športu, prírode a objavili v sebe talent, ktorý môžu rokmi zúročiť, alebo ho jednoducho posunúť ďalej. S rodičmi ho s radosťou rozvíjať, tešiť sa z nepoznaného. Dnes už mi moje dcéry pomáhajú. Rozžiarené detské očká, šťastie a radosť z víťazstva druhých už zdieľajú spolu so mnou ako animátorky. Nikdy však nezabudnem na to, ako ma obe držali za ruku, keď som bol prezlečený za Čutku. Vraveli mi pritom, ako ma majú radi, lebo som dobrý a som ich kamarát… Netušili, že som to bol ja! A ešte jeden pocit je pre mňa
TOP
Keď vidím, že deti ešte veria na Mikuláša, Čutku či piráta Jacka Sparrowa. Vtedy si poviem, že to čo robím, má zmysel a som skutočne šťastný.
Preto sa riaďme heslom: pracovať môžeme celý život, ale deti sú malé len raz… UŽIME SI TO SPOLU S NIMI. Ešte je pár miest voľných: Termíny 21. 7. – 26.7. a 18.8. – 23.8.
Čo si budeme nahovárať. Večne mladé a stále dokonalé nebudú ani veci naokolo nás. Zub času na nich zanechá stopu. Jedným z takých priestorov je aj kuchyňa v dome či byte. Krém na vrásky, lifting alebo hyalurónové sérum tu nefunguje. Tu časom treba opravu alebo celkovú rekonštrukciu.
Jedným z najviac zaťažených priestorov je najmä kuchyňa. Zaslúži si z tohto pohľadu čo najviac vašej pozornosti. Aby ste však nenaštrbili váš rodinný rozpočet a rodinné blaho, predstavíme vám niekoľko šikovných trikov, ako to celé a bez veľkej námahy zvládnuť. A najmä si posvietime na tie súčasti kuchyne, ktoré musia slúžiť veľa rokov. Oplatí sa preto rozhliadnuť a poradiť sa s odborníkmi.
Prírodné materiály alebo ich náhrada? Poraďte sa s dizajnérom!
Prírodné materiály sú výborné riešenie, i keď nie cenovo dostupné pre každého. Náhrady v podobe totožných modelov lacnejších materiálov vyzerajú dnes naozaj veľmi dobre a rovnako tak sa bude cítiť aj vaša peňaženka. Pri každom návrhu alebo novej úprave interiéru si však domov radšej pozvite bytového architekta, ktorý to celé spolu s vami navrhne do posledného detailu, čím sa zaručí požadovaný výsledok. Ten potom môže nielen pôsobiť luxusne, ale zároveň bude spĺňať podmienky kvality a dobrej udržiavateľnosti. Pretože v premyslenosti unikátnych detailov, kombinácii farieb a materiálov v jednom priestore je krása.
Nastavte sa na štandardné veľkosti
Rozhodli ste sa pre niečo nové a krajšie? V tom prípade je čas na rekonštrukciu od základov a moderná kuchyňa na mieru bude správnym riešením. Takáto zmena bude možno tak výrazne pozitívna, že získate vášeň pre varenie (ak ste ju časom stratili) a tiež chuť tráviť v priestore kuchyne viac času. Ak chcete aby výsledný efekt nebol predražený, podstatné je vystavať kuchyňu a jej zariadenie zo štandardnej ponuky. Všetky atypy a ďalšie úpravy môžu rozpočet radikálne navýšiť.
Dobrý dizajnér či architekt vie pracovať s priestorom a zladiť prvky tak, aby ste nemuseli preplácať tam, kde to nie je potrebné. Životné skúsenosti a prax sa aj v tomto prípade cenia.
Zvoľte si správne osvetlenie
Pred rokmi, keď ste si zariaďovali bývanie bolo obvyklé, že každá miestnosť mala jedno centrálne osvetlenie. To samozrejme nie je dobré riešenie, najmä ak potrebujete osvetliť určité plochy na ktorých pracujete. Veľa kuchýň je tiež otočených na sever – čo je super najmä v lete. Ale tu potom jedno centrálne osvetlenie vonkoncom nestačí. Správne osvetlenie pracovnej plochy prináša veľa výhod. Výborné je teplé biele svetlo, ktoré osvetľuje miestnosť rovnomerne. Vhodné je aj dodatočné osvetlenie pracovného priestoru v kuchyni: obklad, umývadlá, kuchynské skrine.
Dizajn a typ kuchynského osvetlenia by malo byť v súlade so všeobecným štýlom interiéru, s doplnkami, farebnosťou a ak uvažujete aj nad dekoráciou stien, malo by ladiť aj s umiestnenými obrazmi, ktoré dotvárajú celkovú atmosféru. Zároveň musí byť svetlo funkčné, šetrné a malo by sa ľahko udržiavať v čistote.
Mnohé materiály a doplnky na takúto rekonštrukciu nájdete v každom väčšom obchode vo vašom okolí. Ich inštalácia je jednoduchá, rýchla a pohodlná, často s návodom, takže mnohé z toho zvládnete bez pomoci druhých.
Potom je už len na vás, ako si svoju prvú a chutnú šálku kávy alebo čaju v novom priestore novej kuchyne vychutnáte.
Ohlúpli sme, stačia nám lacné náhrady. Stačí, že sa nám ponúkajú dostatočne nahlas a sebavedomo. Naozaj je to takto v poriadku? Neviem ako vy, ale ja sa neviem zmieriť s priemernosťou, ktorá sa vydáva za výnimočnosť. Žiaľ, kričí na mňa na každom kroku.
Tak si dnes trochu zamoralizujem. Lebo už dlho ma to tlačí a raz to musí ísť von.
Mať sebavedomie je fajn vec, bezpochyby. Ak je niekto udupaný, pozerá stále do zeme, nevie zo seba dostať súvislú vetu, nie je priebojný, jeho život potom aj tak vyzerá. Viem čo namietnete – nie všetci ľudia sa rodia s takou mentálnou výbavou a vystupovaním, že sú okamžite miláčikovia každej spoločnosti.
Ale nie o tom som chcela.
Chcela som o extréme, o druhej strane tejto záležitosti.
O tom, čo sa deje, ak sa na niekoho pri narodení nevylialo vedro sebavedomia, ale rovno celá cisterna. A to bez ohľadu, či je dotyčný hodný obletovania a pozornosti. Pri svojej novinárskej práci som stretla naozaj všelikoho. Od naozajstných hviezd prvej veľkosti, až po pipky, ktoré ešte včera nikto nepoznal. Ale to im nebránilo v tom, aby mali pocit, že svet sa točí iba okolo nich. S absolútnou istotou tvrdím, že čím väčší a uznávanejší umelec, tým bol skromnejší a pokornejší (až na zopár výnimiek, na ktoré teda fakt nerada spomínam).
Zato takí, čo ešte v živote nedokázali nič, iba dokážu veľmi nahlas a sebavedomo kričať a upozorňovať na seba, majú egá na rozdávanie. Veľké, napumpované. Ale prázdne. Týpek, ktorému ešte nezaschla pečiatka na maturitnom vysvedčení a čo UŽ AŽ dva dni to skúšal v nahrávacom štúdiu, si hovorí spevák.
Zasnívaná mladá žena, ktorá zosmolila nejakú brožúrku, si založí na sociálnej sieti fanpage a píše o sebe, že je spisovateľka. Z niekoho, kto si prečíta knižočku o tom ako robiť biznis, sa razom stane bizniskouč.
A takto by som mohla pokračovať, lebo príkladov, ako sa polovičatosť vydáva za odbornosť, predstavy o sebe samom za realitu a tragický nedostatok normálneho zdravého sebahodnotenia sa nahrádza hlasným krikom, je na tony. Fakt. Internet je ich plný. Stačí mať ono spomínané napumpované ego. Určite ste sa stretli s tým aj vy. Lebo sú na každom kroku.
Môj svokor bol skvelý muzikant a vždy, keď počul niekoho, kto sa na muzikanta iba hral, bez elementárneho vzdelania a štipky nadania, vždy len vzdychol – Bože, ako toto môže robiť? Veď je to podvod!
Nuž veru áno, takýchto podvodníkov je okolo nás veľa. Veľmi veľa. A viete čo je najstrašnejšie? Že sa im darí. Lebo sme ohlúpli, stačí nám ilúzia, nepotrebujeme originály. Stačia nám lacné náhrady. Takže je to vlastne naša vina. Keby sme boli dostatočne nároční, takíto ´potrimiskári´ by nemali šancu. To my im dávame šance, to my ich živíme. A väčšinou sa majú naozaj veľmi dobre, žijú si nadštandartne.
Tak čo s tým spravíme? Čo keby sme im povedali DOSŤ? Máte nejaký nápad, ako na to?
Aj vy patríte k tým, čo celú zimu nadávajú na chlad a nevedia sa dočkať horúcich letných dní? A keď nás zavalí tropické teplo, hľadáte miesto, kde si od neho odpočiniete? Na horúcej pláži ho nenájdete, treba ísť do hôr. A netreba ísť ďaleko.
Príjemný chlad zo slovenských lesov a hôr vám dovolí relaxovať, pretože klíma je tam mimoriadne príjemná. A my pre vás máme jeden skvelý tip – Roháče a k tomu skvelé ubytovanie v Hoteli Osobitá. Nájdete tu výborné služby a jedinečné podmienky. A ešte niečo. Kde inde môžete ísť na turistiku s detským kočíkom, alebo s invalidným vozíkom?
AJ DOVOLENKA NA SLOVENSKU MÔŽE BYŤ ÚŽASNÁ A OSOBITÁ!
Každý si rád dopraje dovolenku, ktorá ho odbremení od všedných povinností a nestojí pritom celý majetok. Aj vy hľadáte luxusný pobyt za rozumnú cenu s možnosťou turistiky rovno pod nosom? Teda nie pod nosom, priamo pri nohách! Hneď ako opustíte recepciu Hotela Osobitá, ocitnete sa na rázcestí, ktoré vám ponúkne krásu Roháčov a okolitých atrakcií ako na dlani. Chodníky sú prispôsobené tak, že na ne môžete ísť aj deťmi v kočíku alebo s vašim členom rodiny, ktorý potrebuje vozík. Turistické chodníky vedú priamo k Roháčskym plesám, k Tatliakovej chate a k ostatným významným vrcholom Západných Tatier. Žiadne auto. Ani vlak. Nič. Potrebujete iba správnu obuv a dostatok chuti na spoznávanie krás.
ČO EŠTE MÔŽETE NAVŠTÍVIŤ
Ak si chcete pobyt spestriť aj kultúrno-poznávacím výletom, návšteva hradov a múzeí je správny nápad. Napríklad Oravský hrad, ten vás istotne očarí, tak ako mnoho filmárov zo sveta, ktorí si ho vybrali do svojich filmov. Patrí nielen k výrazným dominantám Oravy, ale aj medzi najvýznamnejšie pamiatky hradného staviteľstva na území Slovenska. Ak sa ho rozhodnete navštíviť, auto sa vám zíde. Vzdialenosť od hotela je 37 km.
AKO ŽILA ŠĽACHTA A POSPOLITÝ ĽUD?
Ak ste spoznali život šľachty, čo tak pozrieť sa, ako žil obyčajný ľud? Nahliadnuť do života v minulosti môžete v podhorí Roháčov v Múzeu Oravskej dediny. Nájdete tu viac ako 50 stavieb ľudovej architektúry v niekoľkých celkoch, ktoré pripomínajú jednotlivé časti Oravy. Nad „dedinkou“ sa týči drevený gotický Kostol sv. Alžbety Uhorskej zo začiatku 15. storočia. Múzeum navštívite aj pešo. Nachádza sa totiž iba štyri kilometre od hotela. A celkom isto sa v ňom dokážete zabaviť aj celý deň.
VÝPRAVY ZA CHLADOM
Ďalšia fajn výprava a schladenie v dosahu do štyroch kilometrov, ktorú môžete podniknúť, je do jaskyne. Konkrétne Brestovská jaskyňa, ktorá je prvou sprístupnenou jaskyňou Oravy a Západných Tatier. Na jej dne sa nachádza riečisko s aktívnym vodným tokom so siedmimi sifónmi.
Samozrejme, že nie každý má rád pešiu turistiku. Ak ste skôr milovníci cyklistického športu, Hotel Osobitá disponuje požičovňou. Ak ste svoj bicykel nechali doma, žiadny problém, isto si nejaký vyberiete.
Oddych vo vírivke v obklopení lesa
VÍRIVKA, PROSECCO A HVIEZDNE NEBO NAD HLAVOU
Po túre, alebo výlete dobre padne relax vo wellnese. Že nemáte radi, ak sú pritom cudzí ľudia? Žiadny problém! Hotel Osobitá je totiž zaujímavý aj tým, že hostia majú k dispozícii súkromné wellnes s fínskou saunou a infrasaunou , ale i vírivku obklopenú lesom. Ak túžite vyskúšať si večernú romantiku, tak môžete hľadieť priamo z vírivky na hviezdnu oblohu, tu vám to bez problémov splnia.
ABY SME NEZABUDLI, AJ JESŤ TREBA!
A na dovolenke by sme si mohli dopriať aj iné jedlá a chute ako počas zhonu pracovných dní. Celý rok nemáte na vychutnávanie jedla čas? Tak to zmeňte. Pozvánka na rozprávkovú štvorchodovú večeru vás isto poteší. Večerné menu je vyvážené – čo do chutí a aj zloženia, každý si príde na svoje. Chcete si predsa dovolenku alebo predĺžený víkend užívať. Vychutnať. Zapamätať. Ak áno, tak hotel sľubuje, že to bude veľmi osobité.
Večere formou štvorchodového menu
Martina Valachová
Viac informácií o hoteli:
Hotel sa nachádza v prekrásnom prostredí Tatranského národného parku v Západných Tatrách – Roháčov, 1 046 m n/m. Je situovaný na úpätí Spálenej doliny s výhľadom na hlavné hrebene Západných Tatier: Baníkov, Spálená, Salatín. V letnom období je Hotel Osobitá ideálnou voľbou pri podnikaní vysokohorskej turistiky.
Páči sa mi byť ženou a úplne najviac sa mi páči byť šťastnou ženou tesne pred štyridsiatkou. Mám mačku, psov, záhradu a dve deti, ktoré sa už nemlátia na zadných sedadlách auta v autosedačkách, pretože na dovolenku odchádzajú samé.
Je dosť pravdepodobné, že nevyzerám najlepšie vo svojom živote, ale určite sa najlepšie vo svojom živote cítim. Nachádzam sa presne tam, kde patrím, ale omnoho slobodnejšia, otvorenejšia novým možnostiam, ľuďom a zodpovednejšia. Vážim si dobré obdobia, hľadám kvalitu a nejdem za kvantitou a čo je najdôležitejšie, nemám problém vysloviť svoj názor. Hovoriť čo si myslím, hovoriť ako cítim a celý svet nielen okolo mňa, ale aj ten môj duševný, je akosi okrúhlejší.
Občas nemôžem spať a uchopiť čo sa okolo mňa deje a vtedy premýšľam, píšem a dôkazy o tom, že život pred štyridsiatkou je skrátka naozaj fajn, sú nespochybniteľné.
Na čo som prišla?
Že som mala veľa brutálne ťažkých dni, ale aj mnoho šťastných – je to vyvážené.
Porodila som dve deti a študovala takmer celý doterajší život, ale zvažujem, že budem pokračovať.
Moja mama ma veľmi veľakrát držala za ruku a teraz držím ja ju.
Prežila som pohreby mnohých skvelých ľudí a plakala som.
Každý večer sme si rozprávali rozprávky. Najprv moje deti mne a potom ja im a rozprávame sa dodnes.
Mnohí ma oklamali, ale niektorých aj ja.
Veľa som sa smiala, ale boli chvíle, keď som farbila vankúš čiernou špirálou, ktorá mi tiekla z mihalníc s prúdom sĺz a ja som do neho zabárala tvár a dusila sa plačom.
Bola som samoľúba, cez deň držala stále diétu a v noci vyjedala chladničku a mala som problém aj so sebapoznaním.
V izbe mojich dcér, v nočnej košeli, som niekoľko rokov naháňala neviditeľných drakov, ktorí ich v noci strašili a preto nemohli spať.
Tancovala som, ale aj ticho sedela v kúte.
Bola som odvážna a vzápätí na to mala veľký strach z následkov vlastných činov.
Myslím, že v očiach som mala vždy všetko, ale ukázala som to iba tým, ktorým som dôverovala.
Jediná stabilná vec v mojom živote do obdobia tesne pred štyridsiatkou bola tá, že som nikdy nepila zlé víno.
A vďaka skúsenostiam, ktoré mám som presvedčená o tom, že nie všetky rozhodnutia, ktoré prinesiem budú v mojom živote správne, ale pre tú chvíľu budú tie najsprávnejšie a prišla som aj k ďalším zisteniam. Dôležité je prinášať hodnoty, bojovať za dobré a správne veci, nechávať po sebe vo svete stopy, ktoré sú farebné, ktoré pomôžu, ktoré prinášajú radosť, alebo ukážu cestu aj iným.
V lete sú koncerty také iné. Publikum sa rozrastie a chlapi z orchestra majú opäť dôvod na úvahu, prečo ženy môžu hrať aj v šatách na ramienka a oni musia vo fraku. Aj s motýľom.
Lebo o desiatej večer španielske slnko stále zapadá a teplota stíha klesnúť na takých 32. Všade more ľudí. Presun so všetkými pakšamentmi, nákladiaky, autobusy, nástroje, partitúry, pulty, príprava scény, akustická skúška, viac-menej spokojný dirigent a koncert. Potom dobrodružstvo návratu. Taký podprojekt. Všetko spakovať, nič nepostrácať, skatalogizovať, nikoho nezabudnúť a na druhý deň zas, len v inom meste. O príhody nie je núdza. Lebo niekto môže v buse zabudnúť husle alebo tašku s frakom alebo lesný roh alebo hocičo.
Zistí to až po príchode domov a potom volá inšpektorovi. O štvrtej ráno. Že má zavolať šoférovi a spýtať sa, či to v buse našiel. „Mám to, je to v auditóriu, vyložili sme to,“ riešila straty a nálezy Laila. Čelistka, voľakedy aj koordinátorka, už pár rokov hrá v orchestri niekde v Mexiku. Vraj hudobníci vedia zabúdať neskutočné veci. Zopár aj vymenovala a dodala, že aj prísť na koncert. To sa vraj stalo raz, keď človek poplietol dátum, do toho zmena času aj programu, a bol si nabetón istý, že keď hral včera a hrá zajtra, tak dnes nie. Šup z platu dole, ale žiadna symbolika. Natvrdo.
FRAK AKO MONTÉRKY
Riešiť frak je zábava. Raz za roky, našťastie. Teda, ak nefúka vietor a iskra z cigarety, nositeľovej alebo jedného z jeho kolegov, neprepáli dierku. Dovtedy som netušila, že namiesto krajčírky, budem zháňať profíčku, čo rekonštruuje látky. Bezchybný výsledok, ešte sa mi poospravedlňovala, že na opravenom mieste sa trochu lomí svetlo, keďže vlákna celkom nekorešpondujú, alebo niečo také. Kúpa nového chce prípravu, aj mentálnu, proste akcia roka. Lebo stojí to veľa a vždy, keď riešite frak, vediete čudný dialóg. Motivačná návnada:
„Počuj, musíme omrknúť fraky, lebo tento už mele z posledného…“
„Uhm, fakt… ále, tento ešte vydrží, šak sú to moje montérky.“
„Dobrý deň, máte fraky?“
„Iba svadobné, ale sú univerzálne.“
Určite, najmä keď sú sivé alebo s farebne odlíšenými lemami, alebo to proste frak nie je. Odpoveď na rovnakú otázku: „Môžeme ušiť, ale musíme to odoslať tam a tam, takže to potrvá x týždňov.“ Potom to odsuniete na začiatok novej hudobnej sezóny. Medzitým zavítate napríklad do Prešova, idete na pizzu a skoro vám zabehne.
Oproti vo výklade sa jeden vyníma, zhypnotizovane vojdete do predajne, vezmú miery, zaplatíte, ani nezabolí, lebo cítite ako z vás opadáva vlastná nemohúcnosť a o tri dni vám príde poštou. Ozaj, k čomu toto bolo? Aha, že letné koncerty sú obdobím, keď na frak hudobníci najviac šomrú.
PUNC MAJESTÁTNOSTI
Vážnu hudbu Španieli milujú. Lebo koncert, opera, zarzuela, to je vtedy, keď seňory so seňormi vyjdú vyladení, kráčajú a cítia sa celkom inak, ako keď idú v kostýmoch a oblekoch do parku tancovať na verbenu, letný podvečer plný konzumných syntetizátorových melódií, s prehustenými basmi a pohupkávajúcim speváckym duom. Na koncert klasiky sa tešia inak.
S výrazom, že sa vyznajú, lebo chodia pravidelne, poznajú dirigentov a občas hodia koment na siete. Napríklad o tom, či hudobníci majú dostatočne vyžehlené a zakasané košele, či niekomu motýľ neulieta do strany, alebo kto sa ako tvári, keď orchester vytína Šostakoviča, zem sa trasie a sláčiky sediace pred bicími chráni, ale fakt len od toho najhoršieho, pult z plexiskla.
Letné koncerty sú odľahčené od strnulej kritiky, lebo klasika si vyjde za Španielmi a dolapí ich tam, kde vie, že ich nájde veľa. Na plaza mayor, hlavnom námestí miest a mestečiek. Ako praví južania sa tam cítia príjemne veľkolepo, v ohromnom dave vnímajú osvetlenú scénu, z diaľky sledujú panáčikov v čiernom ako šmýkajú sláčikmi, udierajú do bicích, vzpriamení fúkajú do dychov, počúvajú a potom tlieskajú.
V takej skrátenej verzii, lebo veď kraľuje leto v celej svojej klasike.
Ak vtedy, v júli, dosiahla teplota tridsať stupňov, mysleli sme si, že zhoríme od tepla. Ak bolo niekedy o stupeň či dva viac, tak bolo teplo také neznesiteľné, že nepomáhalo ani fantazírovanie o mrazničke plnej ruskej zmrzliny. Občas pomohla tá zmrzlina, ale úplne najlepšie bolo, vnoriť sa do vábivých, chladivých vôd Slnečných jazier v Senci.
Už vtedy to bol komplex s vybudovaným ubytovaním, občerstvením a platením za vstup. Nie však zo strany od Réci. Tam už síce jazerá dorazili, ale civilizácia ešte, našťastie, nie. Sporiadaní turisti z diaľav prichádzali k jazerám cez hlavné vstupy od Senca, ale my, sme boli takmer miestni, tak sme vedeli, kadiaľ ísť.
Auto sme obvykle odstavili na príjazdovej ceste, najlepšie v tieni a vybrali sme sa k vode. Je zvláštne, že posledný úsek cesty, nech by bol akýkoľvek krátky, je vždy ten najdlhší. Napokon sme vždy, aj napriek Zenonovmu paradoxu, prišli do cieľa.
Priezračné vody s temnou hlbinou, ma lákali do svojej vychladenej náruče.
Zhodenie trička, vykopnutie šľapiek a skok do vody. Realitu rozpáleného, vysušeného vzduchu v čriepku sekundy vystriedal chladivo-šumivý zábal penivej vody. Nikdy som si nebol celkom istý, či tie bublinky spôsoboval vzduch, ktorý som pri skoku do nej vtiahol alebo zovrela na mojej rozpálenej pokožke. Ovlažený som sa vynoril nad hladinu.
„Je fantastická,“ oznámil som ostatným, lebo v takýchto chvíľach nebol žiadny dôvod klamať.
Ďalší postup býval nasledovný. Opakované vybiehanie z vody a opätovné skákanie do nej. Občasné pokusy o plávanie, ktoré ma nikdy nebavilo, striedané s pokusmi o šnorchľovacie potápanie, ktoré ma bavilo vždy. Bol som nadšeným sledovateľom prírodopisných seriálov s Jacquesom Cousteauom.
Predstavoval som si, ako plávam ponad polia koralových útesov, obklopený nekonečným oceánom. Realita seneckých jazier bývala prostejšia. Kde tu drobné rybičky a koberec vodných rastlín. Hoci máme všetci spoločný pôvod vo vodách pravekých oceánov, ryby na tom boli vždy lepšie.
Nech som sa snažil akokoľvek, nakoniec každý pokus o chytenie aspoň jednej, maličkej rybičky, skončil neúspechom.
Tato zvyčajne navrhoval, aby som sa pokúsil presvedčiť ich, nech vyjdú na breh, ale ani toto nefungovalo. S rastlinami to bolo jednoduchšie. Stačilo sa ponoriť dostatočne hlboko a odtrhnúť si. Lenže tri metre pod vodou, sú tak neuveriteľne hlboko, ako keby som na suchu mal prejsť, aspoň tridsať.
Navyše v takej hĺbke som mal vždy ušné bubienky vtlačené až kamsi do mozgu. Ale nakoniec, sa to vždy, najneskôr na dvadsiaty pokus, podarilo. Dôvod takéhoto zberu bol jasný, ozvláštniť flóru domáceho akvária.
Záver nášho pobytu na jazerách bol vždy rovnaký. Hoci som nikdy nepochopil prečo, tak vždy sme nakoniec odišli. Akoby existovala nejaká sila, ktorá človeka núti opustiť to, čo mu robí dobre, čo ho teší a chladí a vrátila ho späť do rozdúchanej vyhne letného dňa.
Na Slnečné jazerá v Senci aj teraz chodím rád. Len škoda, že voda už nie je taká priezračná a čistá.
Ako mladé dievča, (už je to za nami), rada som sa ukrývala v maminom šatníku. Vliezla som si dnu, zatvorila za sebou dvere a snívala. V tých snoch a v tých šatách, bola moja mama kráľovná krásy a ja, jej dvorná dáma.
Končekmi prstov som sa dotýkala jej jemnulinkých šiat a vdychovala vôňu jej pokožky na nich. Voňali po nej. Vždy. Na ramienkach tón za tónom poukladané ako farby dúhy.
V skrini bola tma. Ale v tej tme, žiarili ešte viac. Samozrejme, na nej žiarili najviac. No nenosievala ich často. Boli to šaty na výnimočné príležitosti.
V pravidelnosti tikajúcich hodín si obliekala kuchynskú róbu, ktorá voňala viac od škvareliny ako od nej. S vysávačom v ruke deň po dni makala vo svojom domácom fitku. Naplnila starodávnu pračku, snáď to bol prvý prototyp na Slovensku. Plnila sa z hora, keď žmýkala triasol sa celý dom a zakalená horúca voda, ktorá z nej vytekala zaliala celú kúpeľňu.
Keď z nej vyťahovala holými rukami horúcu bielizeň, všade naokolo bola voňavá para. Kúpelňa sa vtedy premenila na saunu. A ona sa v tej wellnes chvíľke potila do úmoru.
Čas od času však odložila svoj domáci outfit a pristúpila k svojmu čarovnému šatníku. Vytiahla z neho šaty dlhé až po zem. Mali leopardí vzor, čo bolo v tej dobe uniformity veľmi neobvyklé. Ušité len z jemnulinkej látky so zaväzovaním okolo pásu. Len nedávno mi stihla prezradiť, že si ich šila vtedy sama.
V leopardích šatách bola mama na chvíľku ozajstná kráľovná našej džungle. A aby podčiarkla honosnosť danej chvíle, chodidlami ladne vplávala do zlatých ramienkových sandáliek na vysokom podpätku.
Ako som na ňu tak detsky sväto hľadela, videla som aj korunu na jej hlave. Bola uvitá z divokých orchidei, lián a kvetov jasmínu.
„Moja mama je kráľovná!“ Povzdychla som si.
Bola ňou vtedy, keď mala len sotva niečo po tridsiatke ako ja teraz. Bola ňou i vtedy, keď oslávila 40 a je ňou i dnes. Dáma po päťdesiatke, ktorá nosí korunu uvitú z orchideí či varí večeru, alebo sa hrá s mojimi dvoma opicami. Jasmínka ju dnes vidí rovnako krásnu, ako som ju videla ja kedysi. A Sebinko, ten z jej nevypŕchajúceho ženského čara býva úplne paf.
Áno, už má vrásky okolo pier od smiechu a od únavy opuchnuté viečka. No jej zlaté vlasy postriebrené časom nevybledli. Naopak, rokmi akoby ožili. Je krásna.
Keď som v puberte zabudla na jej vzor skutočnej dámy a začala som nosiť vybíjané opasky, koženú bundu a piercing v nose, používala na to také slovo: „dogabať sa“.
Hovorila, že niektorí ľudia sa v snahe o to zapáčiť sa iným, vedia riadne dogabať. Znamenalo to, že si dajú na seba aj to, čo sa nehodí k ich osobnosti.
Aj dnes, keď som už veľká, a všetko viem a všetko viem, i ja sa občas riadne dogabem. A občas, dovolíme iným, aby dogabali naše vlastné Ja. Nech je to už akokoľvek boľavé s tým, čo sme si na sebe dovolili dovoliť, vždy je tu čarovný šatník otvorený aj pre nás. Vždy, je ešte čas zmyť zo seba všetko to, čo sa nám snažilo vrásť pod kožu. To, čo sme si obliekli na seba v snahe zapáčiť sa a riskovali tak nebezpečenstvo straty vlastného ja. Slová. Miesta. Vzťahy alebo situácie do ktorých sme vkročili bez zlatých črievic. Nevadí!
Niekedy stačí len znova postaviť sa, obliecť si ľudskosť (aj voči sebe samému), našuchnúť na nohy tú správnu obuv a zodvihnúť hlavu do nebies. Tá kráľovská koruna, na našej hlave ešte stále je. Nepočíta roky, pády ani prehry. Stále žiari!
Martina Kavuliaková Stríbrnská
Páči sa vám ako Martina píše? Vydala svoju zázračnú knihu. Knihu zázrakov. Ak si ju chcete kúpiť, klikTU
Ak sa chcete udržať zdraví a v dobrej kondícii, začnite chodiť! Zabudnite na treking alebo na nekoordinovanú chôdzu s paličkami, naučte sa nordic walking. Je to bezpečná, jednoduchá, efektívna a zábavná cesta k zdokonaleniu kondície bez ohľadu na vek, pohlavie alebo telesnú zdatnosť.
Máme pre vás SÚŤAŽ o jednoducho a zrozumiteľne napísanú praktickú príručku. Predstavuje ideálny návod pre úplných začiatočníkov, ale aj skvelú pomôcku pre pokročilých walkerov či inštruktorov. Detailne opisuje správnu techniku a cvičenia, približuje zdravotné benefity, ponúka množstvo rád i skúseností z praxe aj individuálne tréningové návody.
Kniha je bohato ilustrovaná farebnými fotografiami.
Napíšte do komentára, či ste už Nordic walking skúsili, alebo či by ste chceli. Prípadne, akému športu sa venujete. Alebo len plánujete? V utorok 23.7.2019 vyžrebujeme jedného z vás a knižku vám zašleme v rámci SR priamo domov.
Leto je v plnom prúde, čo znamená, že je na čase vytiahnuť z komory alebo skrine stan, pripraviť si rybárske prúty, kúpiť krém proti komárom a zamieriť do prírody. Kempovanie vám umožní uniknúť z pasce mestských problémov, odvrátiť pozornosť od zvyčajného okolia a vychutnať si upokojujúcu scenériu toho najvzácnejšieho, čo nám príroda ponúka!
Existuje množstvo vedeckých dôkazov, ktoré nakoniec vyplývajú aj z logického uvažovania a hovoria, že rekreácia a pobyt v prírode znižuje stres, má priaznivý vplyv na myseľ a celé telo. My vám preto o tých najlepších účinkoch niečo v našom článku povieme.
Pustite sa spolu s nami do zaujímavého čítania a
„Spoznajte sladké tajomstvo radostného života. Nie vždy s úsmevom, ale aspoň s pokojom.“
(Oliver Wendell Holmes Senior)
Vitamín D je nevyhnutný pre vaše telo
Nemusí to byť práve kemping, ktorý vás vytiahne z tieňa kancelárie a donúti si užívať príjemné počasie. Ak nemáte čas na výlet a máte šťastie, že disponujete terasou, tak krásne zariadená záhrada a terasa s modernou exteriérovou dlažbou, „zaliata“ rozžiareným Slnkom, sa postará o správnu produkciu vitamínu D. Vitamínu, ktorý podporuje dobrú náladu, posilňuje kosti a zuby, znižuje riziko srdcových ochorení, či zlepšuje prietok krvi a znižuje krvný tlak.
Prirodzené svetlo normalizuje váš spánok
Získanie dostatočného množstva slnečného žiarenia spôsobí, že sa budete cítiť oddýchnutí a uvoľnení. Je to zapríčinené správnym nastavením produkcie melatonínu vo vašom tele. Melatonín je hormón, ktorý kontroluje denné rytmy celého organizmu a v prípade tmy je jeho produkcia najvyššia.
Aby ste si ho ale počas spánku užili čo najviac, je nutné, aby ste sa cez deň vystavili pôsobeniu Slnka, ktoré jeho produkciu v tomto čase blokuje. Zachováva a akoby ukladápotrebné množstvo melatonínuna noc, vďaka čomu pokojne spíte a odpočívate.
Byť vonku vám pomáha zbaviť sa stresu
Náročná práca a jej množstvo, najmä pri interakcii s elektronickými zariadeniami, je hlavnou príčinou stresu. Ak sa aspoň vo svojom voľnom čase dokážete vyhýbať výdobytkom dnešnej doby, dobre urobíte. Aj 30 minút na záhrade dokáže urobiť veľa. Ak samozrejme nemáte oddychovú v blízkosti od moderného a od inak potrebného septika. Možno sa vám to zdá čudné, prečo to spomíname, ale čudovali by ste sa, koľko ľudí pri plánovaní oddychovej zóny a iných potrebných súčastí záhrady často nedomyslí detaily.
Kde a kedy dokážete lepšie prehodnotiť dôležité veci?
Ľudský mozog spotrebuje 20 % všetkej energie produkovanej telom a táto požiadavka sa zvyšuje o 5-10 %, ak sa zameriavate na duševný problém. Ani v momente odpočinku sa úplne nevypne a neustále určitým spôsobom pracuje. Jednotlivé mentálne procesy mozgu stimulujú mechanizmus sebaidentifikácie a pomáhajú tak kontrolovať vlastné správanie, vďaka ktorému dokážete dôležité veci prehodnotiť oveľa lepšie!
Ak ste si vašu terasu zútulnili pomocou travertínu, tak na relax budete potrebovať kvalitný záhradný nábytok. Prípadne na meditáciu vhodnú yoga podložku.
Čerstvý vzduch zlepšuje krvný tlak
V znečistenom mestskom ovzduší dochádza k väčšiemu opotrebeniu tela. Zvyšuje sa srdcová frekvencia a krvný tlak. Čerstvý vzduch naopak pomáha a normalizuje kardiovaskulárny systém.
Množstvo kyslíka vstupujúceho do vášho mozgu reguluje aj produkciu serotonínu – látky, ktorá ovplyvňuje náladu, chuť k jedlu, pamäť, sociálne správanie a ďalšie procesy.
Jeho väčšie množstvo však môže viesť k podráždeniu a extrémnemu stresu, nedostatok zasa k psychickej depresii. Čerstvý vzduch pomáha túto potrebnú hladinu serotonínu rozvíjať a prispieva k dobrej nálade.
Ako vidíte, príroda je ako liek, ktorého účinky si môžeme dopriať bez lekárskeho predpisu, kedykoľvek a zadarmo.
„Príroda dokáže rovnako ako básnik vytvoriť tie najväčšie efekty s najmenším počtom prostriedkov.“ (Heinrich Heine)
Skrachoval som. Prišiel som o všetky peniaze. Prišiel som o mnohých kamarátov. Zrútil sa mi svet. Otvoril sa mi však svet nový. Vďaka tomuto prežitku som si presvetlil temné zákutia mojej duše a konečne sa zo mňa stáva vedomý tvorca reality.
Ešte nedávno som behal po Európe, pomáhal firmám s ich digitálnym marketingom a prinášal som im nové nápady, ktoré sme potom spolu realizovali. Naša firma mala slušné renomé. Firmy, ktorým sme pomáhali, raketovo rástli. Zrazu prišiel bod zlomu a firma už nie je.
Z mesiaca na mesiac som bol bez príjmu a zadĺžený. Mnoho ľudí ma začalo odsudzovať. Mnohí moji kamaráti, blízki a dokonca aj časť rodiny, sa odo mňa odvrátili.
Počas najťažších 2 mesiacov, kedy som bol v silných depresiách, mi v hlave občas preblesli veľmi — veľmi čierne myšlienky. Začal som pociťovať emócie, ktoré boli dovtedy pre mňa uzamknuté. Táto situácia otvorila Pandorinu skrinku mojich strachov a záťaže, ktorú som som si niesol v nevedomí.
Či už boli títo démoni moji vlastní, rodinné tiene, alebo nejaké kolektívne archetypálne vzorce, nebudem teraz rozoberať (o tom raz napíšem knihu). 🙂 Boli to však pre mňa obrovské lekcie uvedomenia si hodnôt a toho, prečo som tu. Bola to lekcia sprítomnenia sa a vyrovnania si polarity: DUCH+HMOTA.
Mal som pravidelný režim, veľa som cestoval, prednášal, workshopoval a makal na projektoch. Čím sa nám viac darilo a firma rástla, tým som sa stával viac otrokom a bábkou v súťaži zvanej PODNIKANIE. Je to súťaž, kde jednotlivci medzi sebou súťažia za účelom zisku. Tak to popisuje aj ekonómia.
Strácame samých seba
Začal som sa pýtať sám seba : Kto toto divadlo vymyslel? Ako sa to celé začalo a prečo? A prečo sme sa nechali namočiť do tejto súťaže? Deje sa to vedome či nevedome?
Vytriezvenie prišlo niekedy na prelome rokov, keď som v silných depresiách sedel doma a premýšľal, prečo sa mi to stalo. Uvedomil som si, že svet sa rúti do záhuby a ničia ho predovšetkým podnikatelia. Posledných 100 rokov už nevládnu svetu králi či panovníci. I keď niekde formálne áno.
Tomuto svetu panuje systém zvaný ekonómia. Hlavnými postavičkami sú podnikatelia a tí súťažia medzi sebou. Výsledkom však bude kolaps systému. Verte mi. Už sa blíži. Každý systém raz skolabuje. Ešte ani jeden nevydržal — to je fakt. A keď ma niekto začne presviedčať o opaku, tak sa ho spýtam: “Jazdíš niekedy autom po diaľniciach a vidíš zrúcaniny hradov? Aj oni si mysleli, že sa im nemôže nič stať. Niektorí tu boli dokonca aj pár storočí či tisícročí. Ich systém i tak padol.”
Primárnym spúšťačom toho, že podnikatelia za každú cenu ničia túto zem, sú naše strachy. Strachy, ktoré si nesieme ešte z dôb minulých, kedy sme žili v nebezpečí a v strachu o svoje zdravie, lebo nás mohla napadnúť divoká šelma. My sme však tieto strachy nedokázali spracovať a ukazujú sa tak, že nám aktivujú túžbu po bohatstve. Chceme mať stále viac a viac. Čo keby som o to náhodou prišiel?
Nástrojom ekonómie sú peniaze. My sme len postavičky, ktoré nevedome hrajú hru v tomto systéme. Už teraz existuje vo svete mnoho ostrovčekov pozitívnej deviácie, kde pochopili a zvedomnili si túto hru. Títo ľudia, či skupiny ľudí, už pripravujú pôdu pre Nový svet, ktorý nebude fungovať na základe starého systému. Jeho základom bude svedomie. Starý systém (poznámka: pre väčšinu z nás ten aktuálny) sa nedá transformovať. Je taký skazený a nereformovateľný, že musí celý zmiznúť.
Každé jedno rozhodnutie, ktoré ľudia v budúcnosti urobia, bude vedomé. Budeme sa rozhodovať s — vedomím a preto svedomie. Čo to je vedomie a svedomie, nájdeme v každej mystickej náuke. Je mi veľmi blízke, ako o tejto téme hovorí Dalajláma, Jung, šamanizmus alebo slovanské védy.
Ďalším mojim zvedomneným strachom bol strach z nedostatočnosti. Ten sa so mnou pekne pohral. Uvedomil som si, že hrám túto hru aj preto, aby si ľudia o mne mysleli, aký som v pohode týpek a úspešný. Nosil som masky a bral som si vždy inú, podľa toho, či som šiel ku klientovi do banky, na konferenciu alebo do práce. Bol som veľký herec. Nebol som sám sebou. Stále som nebol spokojný.
Malý a veľký zároveň
Počas náročného obdobia krachu som sa zúčastnil 6 mesačného meditačného výcviku, kde sme si aktivovali svoje svetelné telá. Vďaka týmto technikám sa mi podarilo otvoriť si svoje srdce. Konečne som začal vnímať, prijímať, ale aj rozdávať energiu lásky. Čistú lásku, ktorá nerozdeľuje, či sú ľudia bezdomovci, alkoholici, narkomani či milionári. Všetci sme tu na tomto svete spojení neviditeľnou vesmírnou energiou, a je len na nás, aby sme to začali čím skôr vnímať.
Ak nezačneme, tak nás vesmír jednoducho vypne, zrecykluje a naštartuje novú civilizáciu s vierou, že tá to už dá. Ja som začal od seba a verím, že to dáme aj ako civilizácia. Že sa z — vedomíme, že spracujeme svoje tiene a svojich démov, že prestaneme nosiť masky. Že sa otvoríme skutočnej láske.
Napriek tomu, že som za posledné mesiace prežil veľmi ťažké obdobie, zdravie si udržiavam. Nebol som už viac ako 10 rokov u lekára, denne cvičím a meditujem. Posledné mesiace som hlavne spomalil.
Včera som si pozrel po dlhej dobe film Zimný príbeh a trikrát som sa počas filmu rozplakal. Po skončení som v sebe pocítil obrovskú slabosť, taký zvláštny pocit vyprázdnenia a ničoho. Cítil som sa veľmi zraniteľný. Zároveň si však uvedomujem, že keď sa takto otváram, získavam obrovskú moc a silu do svojho vedomia. Projekty, ktoré teraz štartujem, už budú fungovať inak a nebudú ničiť túto zem ani ľudí. Môj cieľ je jasný. Pomáhať budovať svet Nový.
Vedomý. Svedomím.
Práve teraz, keď píšem tento článok, mi moja priateľka poslala správu a chcem sa s vami o ňu podeliť. Dostal som dovolenie ju zverejniť.
Ja premýšľam, ako vyjadriť tie city čo sú vo mne, ale nenachádzam správne slová… môžem Ti za všetko ďakovať aj každý deň, ale moja vďačnosť za to, že si v mojom živote, je tak silná. Tak som s Tebou šťastná, že som si nemyslela, že to môže byť realitou a nie len napísané príbehy, ktorým som kedysi verila, no neskôr zavrhla, ba priam až odsudzovala… no prišiel si Ty a prehádzal si mi kompletne rebríček hodnôt.. Stala sa zo mňa opäť osoba so srdcom, ktoré cíti a dáva lásku… a ja sa cítim naplnená… že život nielenže dáva zmysel, ale oplatí sa ho žiť, ale len v láske. Bez lásky by to nebolo nikdy úplne naplnenie, aspoň teda ja to tak vnímam.. no vieš, srdcová žena ? A ja vidím aj na Tebe, ako sa Ti to srdce otvorilo a ako si vychutnávaš chvíle našej lásky a to je pre mňa to najviac.
Ak si myslíte, že ste už svoje šance na úspech a sľubnú kariéru premrhali a neostáva vám nič iné, len sa uspokojiť s tým, čo máte, mali by ste svoje zmýšľanie okamžite prehodnotiť. Nie len v mladom veku, kedy je človek plný energie a ambícií, môže dosiahnuť úspech v podnikaní. Šťastie vám ale pozvánku v podobe e-mailovej alebo sms notifikácie nepošle. Šťastie však často príde práve vtedy, keď sa vám zdá, že Slnko už klesá za obzor. Vtedy je potrebné priložiť ruku k dielu
Štatistiky v skutočnosti hovoria, že tí, ktorí začínajú podnikať v neskoršom veku, sú s väčšou pravdepodobnosťou úspešnejší! To znamená, že nie ste na odpis a práve teraz sa pred vami otvárajú nové šance na úspech.
Ak sme vás o tom ale dostatočne nepresvedčili, potom je tu niekoľko logických dôvodov, vďaka ktorým zistíte, že nikdy nie je neskoro. Nezabudnite ale pritom na fakt, že:
„Tvorivosť a viera vo vašu prácu je nevyhnutnou zložkou úspechu.“ (Ingvar Kamprad)
Máte životnú skúsenosť
Najzrejmejším a nepopierateľným argumentom v prospech spustenia podnikania a rýchleho zakladania s.r.o. vo vyššom veku je fakt, že už máte dlhoročné životné skúsenosti, ktoré sa vám pri vývoji vášho podnikania nepochybne hodia. Podľa prieskumu ITR 40+ viac ako 20% ľudí po strate zamestnania začne vo veku nad 40 rokov podnikať.
Aj keď nie ste možno do podnikania celkom dobre zasvätení, chápete, ako funguje obchodný svet a máte potrebnú prezieravosť, o ktorej ste niekedy pred desiatimi rokmi zjavne len snívali.
Ste viac trpezliví a zdržanlivejší, a preto si budete môcť dôkladne premyslieť všetky kroky na vytvorenie svojho podniku (vrátane tých, ktoré nie sú najpríjemnejšie), starostlivo zvážiť všetky výhody a nevýhody, ktoré výrazne zvýšia šance na úspech.
Viac skúsených priateľov môže pomôcť pri rozbehu odbornými radami
Každý jeden podnik si vo svojom rannom štádiu bude vyžadovať veľa odborníkov v rôznych odvetviach. Vo vyššom veku máte takýchto spojení čoraz viac, preto bude obsadenie pozície vhodným kandidátom oveľa jednoduchšie.
Budete mať prospech zo skúseností všetkých známych odborníkov, ktorí môžu pomôcť vášmu podniku s radami alebo službami – právnika, účtovníka, dodávateľa, dizajnéra a dokonca blogera.
Nemáte pri rozbehu premyslené sídlo spoločnosti?
Veľa ľudí pri rozbehu podnikania uvažuje najmä nad tým, kde usídliť spoločnosť. Ak nemáte vhodné priestory hneď od začiatku, tak pri zakladaní podnikania vám možno príde vhod prenajaté virtuálne sídlo. V dnešnej dobe je to bežná prax.
Viete si nastaviť a dosiahnuť ciele
Ak chcete mať vo svojom tíme spoľahlivých ľudí, musíte im zabezpečiť prijateľné podmienky. Takýto zamestnanec sa stane potom pre vás vizitkou. Zamestnanci dnes očakávajú rôzne benefity, ktoré im vedia pracovný, ale aj súkromný život obohatiť. Skúsených zamestnancov okrem benefitov často zaujíma aj ich ochrana zdravia pri práci. Dnes je veľká časť pracovných miest viazaná na sedavú prácu. Vedeli ste, že ľudí v kanceláriách zaujíma na čom budú napríklad po celý čas sedieť? Ubolený chrbát má každý druhý kancelársky pracovník a nevhodné sedenie neprospeje ani zamestnancovi a ani vašej firme – choroby chrbtice sa liečia dlho a je lepšie im predchádzať. Možno vám pomôže spracovanie projektu na základe normy ISO 45001. Chránení a v bezpečí budú vaši noví kolegovia schopní spolu s vami plniť stanovené ciele.
Finančná stabilita na začiatku podnikania
Tí, ktorí si otvoria svoje podnikanie v rannom veku, často čelia vážnemu nedostatku peňazí. Okrem nákladov na samotný podnik je potrebné nájsť finančné prostriedky na splátky hypoték, výchovu detí (ich vzdelávanie, športové úspechy, rekreáciu, atď.).
Samozrejme, niektorých záväzkov sa len tak ľahko nezbavíte, no väčšina z nich vám pri zodpovednom konaní, ktoré pri podnikaní potrebujete tiež – odpadne. Mnohí začínajúci podnikatelia vo vyššom veku majú úspory, ktoré sa dajú investovať. A na druhú stranu, čím menej finančnej zodpovedností máte, tým menej riskantná je pre vás myšlienka založenia podniku.
Výhodou bude pre vás aj to, že máte viac možností, možno ste sa poučili z vlastných chýb a ste si v tom, čo robíte istí. My vám „držíme palce“ a veríme, že na to máte!
Cestovanie je jednou z vecí, ktorú vo svojom živote nikdy neoľutujete. Spoznávate nové časti zeme, kultúru národov, exotické prostredia, zvyky a tradície. Obohacujete sa o nové zážitky a zábavu, pri ktorej zabúdate na bežné starosti každodenného života. A nakoniec si možno na základe svojich cestovateľských zážitkoch poviete, že „Všade dobre, ale doma najlepšie“.
Mať hlad po nových veciach je zdravé, preto vám odporúčame si vybrať vhodnú dovolenkovú destináciu na Slovensku alebo v zahraničí a tešiť sa z toho, že máte čas, energiu a financie na to, užiť si niečo iné a zaujímavé! V spoločnosti blízkych a priateľov nie je predsa na cestovanie a spoznávanie sveta zo všetkých strán nikdy neskoro.
Egypt v lete?
Niektorí z nás radi cestujú do Egypta na jar alebo na jeseň. V lete je tam síce dosť horúco, ale slnečná dovolenka v Hurgade počas leta, vás vyjde lacnejšie. Ak si budete vychutnávať pláž ráno a neskôr popoludní a cez deň si dáte chutný obed v klimatizovaných priestoroch hotela, tak isto vás horúce počasie nadmieru neunaví. Ak vám ale táto časť krajiny nič nehovorí, môžete sa vybrať do Turecka. Do krajiny so špecifickou kultúrou, milými ľuďmi, nádhernými plážami a dokonalými službami!
Zaleťte si do Turecka
Po dvoch a pol hodinách letu pristanete v Antályi, medzinárodnom letisku, odkiaľ sa dostanete do každej časti Turecka. Jednou z prvých zastávok tu môže byť niekdajší dom Panny Márie, ktorý sa nachádza v mestečku Selçuk, neďaleko antického mesta Efez.
Ak sa poponáhľate a uchytíte si cenovo zvýhodnený last minute do Turecka, zažijete toho viac. Spoznáte Kappadokiu alebo „ôsmy div sveta“. Nádherné mesto, ktoré vám svojou špecifickou architektúrou a skalnými chrámami s freskami z ranného kresťanstva doslova „vyrazí dych“.
Ako sa na takéto výlety dobre pripraviť? Prvou zásadou je vhodná obuv. Ak ste muž, vysoké podpätky vám asi nehrozia. Neverili by ste však, koľko žien je schopných vycestovať a zobrať si so sebou na dovolenku iba elegantné topánky. Mužom je jasné, že pohodlné pánske tenisky sú základ. Dnes ale v obchodoch dostať pohodlnú a trendy obuv aj pre dámy. Dokonca tak, že sa tenisky hodia aj k šatám. Veríme, že si jedny pribalíte aj na cestu.
Vyberte si s kým a ako – vyberte si správne
Všetky potrebné informácie o ceste a ubytovaní, ale aj o sprievodnom programe vám zaistí kvalitná cestovná kancelária. Od príchodu na letisko až po odbavenie pre nástup do lietadla na cestu späť domov by s vami mal vždy niekto byť. Služby delegáta si predsa platíte v cene dovolenky.
Ešte pri plánovaní celej dovolenky sa poraďte s výberom oblasti, v ktorej bude váš hotelový komplex. Alánya je od letiska vzdialená najďalej a do niektorých hotelov to bude cesta autobusom ďalšie dve až tri hodiny.
Najbližšie je naopak Belek, Lara a možno niekde na polceste Side. Jedno z najviac turistami navštevovaných miest. Samozrejme, výber je na vás.
Hotelové komplexy sú v Turecku na vysokej úrovni, nechýbajú v nich vodné parky, exotické záhrady, bary, reštaurácie alebo lekár, ktorého služby by ste ale mali využívať čo najmenej, pretože sú spoplatnené. Lekára zahrnutého v poistení musíte osloviť a hľadať cez delegáta alebo recepciu. Všetko dôležité sa vždy dozviete na úvodnom stretnutí so zástupcom cestovnej kancelárie.
Aké sú v Turecku možnosti na výlet?
Ak sa nebudete chcieť celý týždeň alebo dva len bezhybne opaľovať na pláži a kúpať v teplom mori, mali by ste si naplánovať výlet. S cestovkou, čo bude samozrejme drahšie ale pohodlnejšie, alebo si zoberiete mapu a vydáte sa na výlet na vlastnú päsť. Miestne „dolmuse“ vás odvezú doslova za pár eur aj do oblasti vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov. Všímajte si vždy nápis, kam tento mini autobus smeruje a určite sa nestratíte.
Ideálnymi príležitosťami na malý výlet po Tureckej riviére je antické mesto Side a jeho povestný Apolónov chrám a koloseum. Najväčšie vápencové terasy na svete nájdete zasa v Pamukkale.
Letecky sa môžete vybrať do Istanbulu, nádherného mesta, ktoré vás čulým ruchom a atmosférou určite zaujme.
Popri týchto cestách majte pri sebe ale fľašu pitnej vody z hotela. Na trhoch to moc s degustáciou miestnych pokrmov neriskujte, o to viac, ak máte problémy so žalúdkom. Pri dodržiavaní pitného režimu si môžete užiť aj plavbu po rieke Manavgat, spoznať obrovské Delfinárium alebo sa zrelaxovať v kúpeľoch Hamam.
Miestnu menu líru (1€ = 6,592 TRY) veľmi nevyužijete, pretože väčšinou sa všade platí Eurom. Na vychýrených trhoch si môžete potom jednoduchšie kúpiť a zjednať cenu za značkové oblečenie a iné doplnky. Presvedčíte sa tak, že dovolenka v tejto časti zeme je nádherná, zaujímavá a plná nádherných zážitkov a dobrodružstiev, na ktoré nie je nikdy neskoro.
Je tu leto. Ak sú aj vaše telo a myseľ unavené po zime a dlhej studenej jari, a žiadajú si zmenu prostredia, tu je inšpirácia. Možno vám prídu vhod tipy od odborníčky, ktorá má naj destinácie v malíčku a veľa cestuje aj s deťmi. Rozprávala som sa s Anitou Kardum.
Anita, nedávno sme čitateľom priniesli rozhovoro tebe a tvojom balanse v živote, ktorý nie je ľahké dosiahnuť, pretože nielenže pracuješ, ale máš štyri deti. Dá sa s deťmi cestovať bez stresu?
Nie! Už len balenie je test nervov. Cesta je väčšinou už zábava popretkávaná studenými návalmi potu, keď jedno dieťa zrazu chýba, alebo v časoch odúčania od plienok to spraví pri vstupovaní do lietadla. V týchto prípadoch neplatí, že cesta je cieľ, ale cieľ je cieľ! S občasným vypnutím mozgu to celkom dobre dávame až na Havaj. Najťažšie sú pár dňové cesty. A aj to opäť len kvôli baleniu, lebo musím zbaliť celú rodinu, akoby sme išli na týždeň.
MAROKO – Lixus Beach resort_
Ak by si mala vybrať z naj destinácií, ktorou by si začala? Máš nejakú srdcovú záležitosť?
S cestovaním je to tak. Hovorí sa, že krása je v očiach pozorovateľa a ja vidím niečo pútavé a nádherné, kamkoľvek pricestujem. Pre mňa je cestovanie aj o jedle, nových chutiach a rituáloch. Ak by som mala túto sezónu odporučiť, kam ísť, rozhodne Maroko. Je voňavé, farebné a magické. My sme sa zamerali na oblasť Tangeru. Je tam toľko krásy a výborného jedla, že je to miesto aj na dve dovolenky. Viem odporučiť napríklad výborný hotel Lixus beach, novootvorený so službami all inclusive. Je v pokojnej oblasti vhodnej naozaj na nefalšovaný oddych. Ale dostatočne blízko na výlet, napríklad do tradičného modrého Chefchouanu alebo do mediny v Tangeri. Hodiny sa môžete túlať uličkami, vidieť berberské ženy vo farebných klobúkoch predávať zeleninu a popíjať sladký mätový čaj. Je to mesto s vibrujúcou energiou. Tí, ktorí chcú zažiť viac, môžu si na deň loďou odskočiť na neďaleký Gibraltar alebo letecky do slávneho Marrakeshu.
MAROKO Lixus Beach Resort
Európa už neletí?
Samozrejme áno. Aj žiadané Turecko alebo tradičné Chorvátsko sú rovnako dobrou voľbou. Grécke Chalkidiki a hotel Bomo je tiež prísľub výbornej dovolenky. Tak ako známa Malorka, alebo stále málo objavené Albánsko. Keď tak nad tým premýšľam, úžasných miest je nespočetne veľa. Veď len naša cestovná kancelária, v ktorej pracujem ponúka 22 destinácii a 165 hotelov.
Mojou srdcovkou je celoživotne moja domovina – Chorvátsko a to Šibenik a Vodice. Vôňa mora a borovíc, spontánnosť ľudí, hoci len za pokladňou v Konzume, keď sa ťa opýta predavačka “ Ej, sta ima danas?” len tak, lebo small talk je dôležitý…, cez neviem koľké makijato, po kamenné uličky môjho mesta – to je raj. A teším sa, že Šibenik a letovisko Vodice sú už roky obľúbeným letoviskom Slovákov.
Čo odporučíš ľuďom, ktorí hľadajú pokojnejší typ dovolenky a cestujú bez detí?
Asi by som potrebovala rozvinúť túto otázku. Čo je to pokojnejšia dovolenka? Miesto, kde nič nie je, alebo miesto, kde nie sú deti? Alebo kde to všetko nájdete, ale je to tam zaspatejšie? Lebo pod pokojnou dovolenkou si rôzni ľudia predstavujú rôzne veci. Niekomu stačí ubytovanie v tichšej lokalite, ako je hotel Belica na Slnečnom
Pobreží, pre iného môže byť aj rezort, ale v pokojnom prostredí, so záhradami, aký nájdete i na Sardínii. A pre iného to môže byť adults only koncept, napríklad Cypria Maris na južnom Cypre alebo Alba Royal v Turecku.
Sú v lete obľúbené aj tzv. poznávačky? Alebo Slováci stále obľubujú skôr all inclusive dovolenky? Čo by si odporučila z vlastnej skúsenosti?
Počas leta klienti skôr vyhľadávajú all Inclusive dovolenky. Bude to hlavne tým, že je to obdobie, kedy cestujú s deťmi. Vtedy je pre celú rodinu výhodné mať pestré služby a mať ich veľa. Je to samozrejme v rôznych rozpätiach a taktiež záleží na tom, v akej krajine a v akej triede hotela sa tieto služby ponúkajú. Ja osobne rada poradím v celom spektre. Od 3 po 5 hviezdičkové hotely a rezorty, v rôznych cenových úrovniach.Od all inclusive hotela v Albánskupo ultra all inclusive rezorty v Dubaji a Emirátoch. Poznávačky sú každým rokom žiadanejšie, ale najmä v období jari a jesene.
Kolega a jeho team majú vášeň pre dolaďovanie týchto ciest. V kombinácii s výbornými sprievodcami, znalými lokálnych miest, je to skvelá možnosť, ako sa nadýchnuť atmosféry zaujímavých lokalít a za pár dní vidieť, ako ľudia žijú, pracujú, stravujú sa a trávia voľný čas. Je skvelé vidieť aj prírodné skvosty, jedinečný Island, nórske fjordy alebo Gruzínsko. A potom je tu architektúra a všetky tie dotyky s minulosťou. Stále sú populárne tzv. City breaks do Paríža a Ríma, a v poslednom období do Marrakeshu. Mávame aj malé skupinky ľudí, nuž a je to flexibilné a príjemné. Program je vystavaný tak, aby reálne videli, čo vidieť treba, a zároveň aby bol aj individuálny čas pre neúnavných dobrodruhov.
TURECKO – IC Santai Family Resort
Dnes majú ľudia pocit, že si dovolenku vedia vyskladať sami. Ako sa to odráža na ponuke cestovných kancelárií?
Nijako a zároveň vo veľkej miere. Nijako v tom, že stále je tu typ klientely, ktorá cestuje a cestovať bude len s cestovnou kanceláriou. Nemajú chuť ani čas hľadať v tisícoch ponúk cez rôzne portály. Dôverujú nám a nášmu výberu. Naši zamestnanci každoročne absolvujú niekoľko tzv. infociest po našich destináciách a hoteloch a dôverne poznajú produkt. Vedia byť klientom nápomocní a vyselektovať pre nich presne to, čo chcú a hľadajú.
Dokážu to v priebehu jednej návštevy pobočky, prípadne ako online poradenstvo. Viem presne, čo na to hovoria tzv. samostatní – že je to drahšie, načo by platili cestovke, keď si všetko môžu zabezpečiť sami. Môžu, a mnohí aj presne vedia čo, kde a ako kúpiť.
SARDÍNIA – Marmorata Village
A potom sú tu tí, ktorí napríklad chcú ísť v zime na dovolenku niekam do tepla a s teplým morom. Kúpia si na niektorom z portálov hotel v centre Dubaja s raňajkami za super cenu, a potom sú sklamaní, že na pláž musia chodiť shuttle busom a za jedlo minú neuveriteľné peniaze. Pričom balíková cena špičkového rezortu priamo na pláži je atraktívna a dostanú často viac, ako je finančná hodnota zájazdu. Alebo prípady, kedy si klienti kúpili cez booking čosi veľmi výhodné, ale bolo to v oblasti kde nie sú práve najkrajšie pláže, prípadne si kúpia hotel s raňajkami a v okolí nie sú reštaurácie a tak musia jesť v hoteli a la carte. Večera je potom často drahšia ako ubytovanie za jednu noc. A to nehovorím o množstve času potrebnom na sledovanie ceny leteniek, a ponuky hotelov. Každý vie googliť, pozrieť na google maps, načítať si o hoteli, o oblasti kde sa nachádza. Kým si však človek vyberie a nakombinuje zájazd, prejde nespočetne veľa hodín. A tí, čo sú menej zruční v “čítaní” ponúk, často ani nevedia, čo si presne kúpili. A potom po rokoch sa vrátia opäť do cestovky.
Keď sa im narodia deti, už chcú ísť na istotu. V mnohých hoteloch ponúkame ubytovanie a stravovanie až do 14 rokov zdarma. Iste, je veľa skúsených cestovateľov a veľkú rolu tu hrá aj znalosť jazykov a tým pádom absolútna samostatnosť. Toto však nie je naša hlavná klientela. A je to tak v poriadku.
Cestovné kancelárie musia ustriehnuť správny pomer kvality a ceny, aby sa to ľudom oplatilo. A je tu aj čosi naviac. My sa o našich stále staráme. Od momentu, kedy im naši skúsení predajcovia poradia zájazd, cez vyprevádzačov na letisku, až po delegátov v jednotlivých hoteloch. Klienti sa majú vždy na koho obrátiť, a to v rodnom jazyku. Ak sa bavíme o klasickej dovolenke, oddych spočíva aj v neriešení, lebo iní to spravia za nás.
Severný Cyprus – Acapulco Beach
Neriešenie na dovolenke je možno fajn pár dní, ale potom to chce čosi akčné. Koľko dní by mala mať ideálna dovolenka?
Dovolenka je čosi viac ako len pobyt na pláži. Je to forma psychoterapie a bolo by fajn keby ľudia mohli cestovať aspoň na dva týždne. Totiž, podľa štúdií, až na ôsmy deň náš mozog prepína do oddychového módu. My ponúkame čoraz obľúbenejšie predĺžené zájazdy, teda aj 11 dňové. Klienti tak majú viac času stráviť jeden deň intenzívnym chodením po pamiatkach, a ďalší leňošiť na pláži. Okrem prestavenia mysle majú čas aj na fyzický oddych.
Podelíš sa s nami aj o nejakú vtipnú príhodu z ciest? Keď si predstavím, že by som mala zvládnuť povedzme let so 4 deťmi, tak pred sebou vidím film Sám doma. Bála by som sa, že niektoré z detí stratím. Stalo sa vám už niečo podobné?
Vtipných príhod by bolo celkom dosť. Ja s úsmevom spomínam na cestovateľsko – pracovnú. Keď mala naša dcéra asi 6 rokov, na jednej zo služobných ciest, počas ktorej sme hľadali a vyberali nové hotely, dostala za úlohu všímať si čistotu. Posielali sme ju na toalety na recepcii, pretože je to jeden z malých, ale dôležitých ukazovateľov úrovne a starostlivosti hotela. Naviac, ona sa cítila užitočná a mala fajn zábavku, kým som s manželom pracovala. Už sme boli v celkom pokročilom štádiu jednania, bolo to v Chorvátsku, čiže jazykovo príbuzné. Vyzeralo to sľubne, keď prišlo naše dieťa a spustilo pred všetkými, že na recepcii sú obité obkladačky a na záchodoch nebol toaletný papier. Že to nevyzerá na 4*, skôr na 2*.
Chvíľu bolo ticho, v prvej chvíli som nevedela, či ujsť, alebo ospravedlniť sa. Ale južanská nátura, a ja sama ju mám, sa prejavila smiechom a naše dieťa nazvali najmladším kontrakt manažérom. Bolo to už dávno, ale dodnes s tým hotelom robíme. Obklady opravili a toaletný papier pravidelne dokladajú .
Bol článok osožný? Alebo by pomohol pri rozhodovaní, kam na dovolenku – s deťmi či bez detí – vašim priateľom? Zdieľajte, alebo pošlite link. Krásne leto prajeme!
Väčšinu letných prázdnin sme trávili u babky na dedine. Občas sme, ale zašli aj k druhým starým rodičom, ktorí bývali v Trenčíne. Boli to také iné prázdniny, v meste, s mladšími sesternicami a bratrancom. Hoci bol Trenčín aj vtedy na Slovensku, tak u babky a dedka se mluvilo česky.
To bolo spôsobené faktom, že obaja pochádzali, z českej časti, našej vlasti. Teda presnejšie babka z južnej Moravy a dedko zo severných Čiech. V Trenčíne žili preto, lebo tam mal dedko prácu a vlastne aj babka. Obľúbenou zábavou nás detí bývalo napríklad zariaďovanie bývania v sústave kríkov na neďalekom školskom dvore.
Alebo tiež nazbieranie veľkého množstva javorových semiačok, ktoré sme potom hromadne, vypúšťali z balkóna a ony, sa ako desiatky malých vrtuľníčkov, znášali na trávu pred domom. Tam sme ich opäť pozbierali a znovu a znovu a znovu vypúšťali. Toto všetko boli neškodné a tolerovateľné činnosti.
Aj keď je pravda, že to naše lietanie, hore, dolu po schodoch, nebolo asi každému pochuti. Toto leto však pribudol nový prvok, traja pátrači. Nie, že by tam zavítali osobne. Prišli v knihe a v mojej mysli.
Starí rodičia býval v bytovom dome, ktorý bol súčasťou ďalších bytových domov a všetky boli navzájom spojené spoločnou pivničnou chodbou. Bolo to miesto úplne ako stvorené pre záhadu. Teda, pokiaľ tam bola tma.
Keď sa zažalo, bola to dosť nuda. To znamenalo, že pátranie po záhade vyžadovalo iný zdroj svetla, než bola žiarovka v pivnici. Našťastie dedko mal doma dosť ručných bateriek.
Jedného dňa sme sa, spolu s najstaršou sesternicou, vytratili von so zámienkou, že musíme ísť len my dvaja. Zobrať mladších súrodencov, na tajnú a nebezpečnú výpravu, za záhadou neosvetlenej pivnice, neprichádzalo do úvahy. Mladší súrodenci by mohli, vo svojom nadšení, vytárať tajné zistenia, nepovolaným osobám a to sme nemohli riskovať. Vo svetle baterky vyzeralo všetko záhadne až desivo.
Všetky takéto objavy bolo treba označiť. Tak sme, kriedou napísanými otáznikmi, označili všetko, čo nám prišlo do cesty. Tým sme považovali svoju misiu za ukončenú a záhadu za odhalenú. Okolnosti nabrali iný smer, keď sa ma babka na druhý deň ráno opýtala:
„Martine, nevíš něco o těch otaznících ve sklepě?“
„Otázniky v pivnici?“ zatváril som sa nechápavo, ako by išlo o záhadu bermudského trojuholníka.
„Byla tady paní suseda a říkala, že sklep je celý popsaný křídovými otazníky a ptala se mně jestli o tom něco nevím.“
Nebol som práve preborník v klamaní, ale vyzradiť záhadu pivnice som nemohol.
„Môžem sa na to ísť pozrieť. Možno sa mi podarí, tú záhadu vyriešiť,“ a už som sa chcel vypariť.
„Dobře, počkej a co si dáš k snědku?“ opýtala sa babka a ja som vedel, že je zle.
„No, chlebík. A diétnu salámu. A cibuľku,“ moja obvyklá odpoveď.
„Ale vždyť tos měl včera i předevčírem. Nemůžeš pořád jíst to samý,“ babkina obvyklá reakcia.
„Keď ja iné veci veľmi neľúbim.“
„No, ale předse nemůžeš pořád jíst jenom to, co ti chutná.“
„Tak potom si dám, diétne párky. S chlebíkom.“
„To je, ale to samý, jen ohřátý. Teda já bych tě raději šatila, než živila.“
„Veď to, čo ja zjem, je lacnejšie, než nejaké oblečenie?“ nechápal som.
„Levnější to je, ale radost z toho člověk nemá. Já bych ti kupříkladu mohla vařit každý den jiný jídlo z brambor a za měsíc by se žádné neopakovalo.“
Tu mi už došli argumenty. Nechápal som, prečo by niekto varil každý deň iné jedlo, keď mohol variť stále to isté. Túto záhadu som rozlúštiť nevedel, tak som radšej išiel vyriešiť tie otázniky.
Keď som v pivnici zažal to nudné svetlo, tak som zistil, že je fakt skoro celá popísaná otáznikmi. Čo? Zhrozil som sa, včera to tu takto určite nevyzeralo. Napriek môjmu pocitu a nechápaniu, fakty hovorili jednoznačne, boli to naše otázniky.
Jasné bolo, že sa ich musím nejako zbaviť. Pokúsil som sa ich utrieť rukou. Na počudovanie to išlo celkom ľahko, len ruky som mal o chvíľu celé od kriedy a teda neschopné ďalšej akcie. Potreboval som si ich ísť umyť a vymyslieť niečo inteligentnejšie. Napadlo mi zobrať si metličku.
Išlo to s ňou veľmi dobre, len o chvíľu to v pivnici vyzeralo ako v parnej saune. Kriedový prach poletoval všade naokolo, ale otázniky boli preč. Okrem jedného, na plechových dverách rozvodnej skrine. Bol elegantný, misteriózny, dokonalý. Chcel som, aby tam ostal, ako pamiatka, na túto záhadu. Zvyšok dňa prebehol bez ťažkostí. Len večer si babka spomenula na otázniky.
„Martine, tak jak je to s těmi otazníky ve sklepě?“
„No ja neviem, veď sa môžeme ísť pozrieť.“
Zišli sme do pivnice a babka zažala svetlo. Všetko bolo v poriadku, len na hnedých plechových dvierkach svietil jeden dokonalý otáznik.
„Vždyť je tady jenom jeden, co to ta paní suseda plete,“ skonštatovala babka. „To jde přeci setřít i rukou,“ a ráznym pohybom ruky zotrela môj majsterštyk.
V tom okamihu sa záhada troch pátračov v Trenčíne, stratila v bezodnej priepasti vymazanej minulosti. Ostal len odtlačok v mojej mysli.
S pribúdajúcim vekom človek získava viac životných skúseností a návykov, ktoré ho posúvajú vpred, alebo naopak robia po zvyšok života nešťastným. S pribúdajúcim vekom však človek aj starne a jeho skúsenosti a prax ho pred niektorými následkami tohto nezvratného procesu neuchránia. Z času na čas je preto dobré a ideálne doplniť energiu, zlepšiť koncentráciu a pamäť. Bez použitia chémie a často pre telo toxických látok a prípravkov sa o to pokúsime aj my.
Na vás už potom bude, aby ste si z toho urobili dobrý návyk a praktizovali tieto veľmi dôležité činnosti čo najčastejšie. Uvidíte, že potom bude vaša pozornosť, koncentrácia a pamäť na tom oveľa lepšie! V opačnom prípade to môže dopadnúť veľmi zle. Tak sa pokúste to zmeniť, kým je ešte čas. Na príjemné a užitočné veci nie je predsa nikdy neskoro! Naopak…
„To, čo vás urobí nešťastným v dospelom veku, sú zlé návyky nadobudnuté v mladosti.“ (Giovanni Bosco)
Ak si svoju pamäť nevyškolíte včas, proces jej starnutia sa nedá len tak vrátiť späť a nebude možné obnoviť všetky stratené funkcie. Funkcie pamäte a schopnosti sústrediť sa u ľudí, ktorí už niečo zažili.
Učte sa nové veci
Tým, že starnete sa automaticky straty alebo zhoršenia pamäte báť nemusíte. Dôvodom, prečo sa to niektorým z nás ale deje, je iba to, že vo veku, kedy nemusíme možno už chodiť do práce, sa prakticky nezaoberáme žiadnou duševnou činnosťou a aktivitou. Nejeden prieskum a prax ukázali, že pracujúci ľudia si udržujú intelektuálne ukazovatele na vyššej úrovni.
TIP: Ak nechcete, aby ste o pamäť prišli rýchlejšie ako o peniaze na vašom účte, mali by ste sa snažiť preto aj niečo urobiť. Štúdium na univerzite tretieho veku je jedna z možností. Možností, ako si napríklad vypracovaním rozsiahlej diplomovej práce dokázať, že na to máte. Máte na vyšší level, v ktorom sa nehrá o preteky. Naopak, pozvoľným tempom si precvičujete svoj mozog a popri štúdiu spoznávate nové fakty, veci a priateľov.
Dajte si kávu
A pridajte do nej cukor. Španielski vedci totiž zistili, že lahodná výberová káva, ktorá vám mimochodom dodá energiu aj pri spomínanom štúdiu, podporuje zlepšenie pamäte, koncentráciu a výkon (vraj) len s pridaným cukrom. Ten je mimochodom považovaný za ďalší z unikátnych zdrojov energie, ktorý v kombinácii s kofeínom zaisťuje tie najlepšie výsledky.
Sledujte svoje telo
Ako ďalšiu vec, ktorej by ste mali venovať pozornosť, je sledovanie zdravotného stavu vášho tela. Stavu, ktorý je potrebné analyzovať a včas odhaliť prípadné porušenia. Obrátiť sa potom na lekára, spolu s ktorým by ste mali odhaliť a liečiť zvlášť nebezpečné chronické ochorenia kardiovaskulárneho systému alebo aterosklerózy, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú pamäť.
Čítajte
Určite sa vám to vyplatí. Pýtate sa prečo? Pri čítaní knihy je do pozoru postavených niekoľko funkcií mozgu, takže literatúra je užitočná v každom veku. Využijete ju aj pri už plánovanom písaní bakalárskej práce (bez odpisovania samozrejme – odpisovanie sa nám v poslednom čase rozmohlo), no môžete si s jej pomocou precvičiť aj svoju predstavivosť. Nie je predsa nič jednoduchšie, ako reprodukcia zaujímavého textu do ešte krajších obrázkov!
“Dom bez kníh je ako miestnosť bez okien.” (Horace Mann)
Viac sa hýbte
Spolu s telom tak dávate do pohybu aj značnú časť mozgu, ktorá sa postará o správne fungovanie všetkých ostatných častí tela, teda aj správny a možno rýchlejší metabolizmus. Okrem štíhlej línie, lepšieho zdravia a pohody, sa bude cítiť dobre aj váš mozog, pamäť, koncentrácia a všetko, čo pre spokojný život potrebujete.
Pozor na stravu
O správnu štíhlu líniu a veľkú kapacitu pamäte sa postará aj správna výživa. Mozog potrebuje veľké množstvo glukózy denne, ktorej nedostatok je zlý pre jeho prácu. Naopak, na prevenciu alebo zmiernenie aterosklerózy by človek nemal jesť potraviny, ktoré obsahujú veľa cholesterolu.
TIP: Jedzte veľa čerstvých rýb, obsahujú množstvo prospešných vitamínov, čučoriedky bohaté na antioxidanty, celozrnný chlieb, kakao a tmavú čokoládu, paradajky alebo brokolicu. Najúčinnejšie orechy a množstvo iných zložiek potravy, ktoré doma určite máte.
Neuškodí vám ani manuálna práca. Pletenie alebo vyšívanie nie je predsa fyzicky náročné. Naopak zlepšuje stav vašich jemných motorických schopností a pozornosť. Pohybujte sa na čerstvom vzduchu, okysličenie je pre mozog dôležité v každom veku.
Hrajte sa a riešte hlavolamy, lúštite, prípadne sa dajte na štúdium cudzieho jazyka. Zaspievajte si a nestrácajte dôveru v seba samých a zistíte, že to funguje!
Hovorí sa, najkrajší pohľad na svet je z konského sedla. Ja ale tvrdím, že ešte krajší je z motorkového sedla. Cestovanie na motorke má veľké čaro. Dokážete aktívnejšie vnímať krajinu, cítiť vôňu okolitej prírody a byť intenzívnejšie v kontakte so svetom, ako keby ste cestovali v aute.
Čím je pre mňa mototuristika
Rozvoj mototuristiky je každým rokom intenzívnejší. Áno, medzi moto-cestovateľmi prevláda veková kategória 40 plus. Ide o začínajúcu krízu stredného veku? Alebo nebodaj si chceme niečo dokazovať pred mladými babami? Keďže aj ja sám patrím do tejto kategórie, musím dôrazne odmietnuť obe úvahy . Pre mňa je to neskutočný relax. Možno až v tomto zrelšom veku, ako keby som vedel v tomto veku presnejšie zadefinovať správny relax. To najintenzívnejšie dobíjanie „batérií“. Patrím medzi podnikateľov, workoholikov, ktorí pracujú minimálne 12 hodín denne. Ale keď som na motorke, ako keby som úplne vypol a začal žiť svoj cestovateľský sen.
Áno, mám rodinu a deti, ale niekedy mi dobre padne aj oddych od rodiny. Možno ten, čo nezažíva v práci veľké vypätie, by ma nazval egoistom, ale občas treba byť len sám so sebou. Mať čas sa v kľude porozprávať so svojím ja. Prejsť si v hlave minulosť, porozmýšľať nad budúcnosťou. Na takéto úvahy a rozpravy proste v bežnom živote nemáte čas. Jasné, chvíľku to trvá, kým sa dostanem do tohto štádia. Možno 2-3 dni na cestách. Ale potom som to už len ja, prilba na hlave a hudba, ktorá mi hrá, a s ktorou dokážem doslova cestovať v čase.
Nie je to o bezcieľnom jazdení
Aj keď sa v motorkárskom svete hovorí, že cieľ je cesta, o bezhlavom jazdení nemôže byť reč. Preto prv, než sa niekde vyberieme, je dôležité plánovanie. Nie je zaujímavé len tak prefrčať krajinami po diaľniciach alebo cestách I. triedy. Tá pravá mototuristika vedie po cestách 2. a 3. triedy. Tam najlepšie spoznávate okolitú prírodu a stretávate obyčajných ľudí. No a to plánovanie spočíva v tom, čo chcete zaujímavé vidieť cestou. Na toto najlepšie slúži internet a knižný sprievodca.
Ideálne je teda mať naplánované jednu až dve destinácie denne (záleží od vzdialeností medzi samotnými destináciami). Denne tak prejdete do 400km. Zdá sa vám to málo? Ak cestuje človek sám, tak rôzne zdržania sú minimálne. Ak cestujete v skupinke 15 motorkárov, tak dáte max. 200-300km. Každý má svoje vlastné potreby a rituály a tak cestovanie vo väčšom počte je trošku oštara. Proste viac stojíte na „záchodových“ a „jedlových “ prestávkach, ako jazdíte. Mne sa najlepšie osvedčilo cestovať v skupinke s maximálnym počtom 6 motoriek. Ideálny stav sú 4 motorky. Hlavne na dlhšie vzdialenosti je dobre cestovať v menšom počte.
Stručne povedané, nepoleziete si na nervy, pretože po týždni vám budú prekážať časté fajčiarske zastávky alebo kávičkovanie vašich motokolegov . To je aspoň moja praktická skúsenosť .
Dôležitá poznámka k plánovaniu. Plán musíte brať len ako plán a nie presný časový „boďák“. Naplánované destinácie si treba užiť každým dúškom. Precítiť atmosféru, oddýchnuť si, prípadne podebatovať s miestnymi ľuďmi.
Napríklad ja mám cestovanie „východným“ svetom najradšej. Cítiť tu človečinu na každom rohu. Ľudia si vážia, že prechádzate ich krajinou a cestovateľ na motorke je pre nich neskutočný „exot“. Príroda tu je často ešte taká divoká, neregulovaná zásahom človeka.
Kde zobrať voľný čas
Asi najčastejšia otázka ktorú dostávam od kamarátov podnikateľov. Nemysliteľné, aby na viac ako týždeň vypadli zo svojej firmy – to je skoro vždy ich odpoveď. Tuto asi skôr pomôže nejaký externý konzultant, ako sa naučiť delegovať a nastaviť optimálne procesy vo firme. Ale to by už bola iná manažérska téma.
Správny relax pre chlapov po štyridsiatke? Mototuristika
Ja napríklad rád cestujem s notebookom. Malý, ideálne 12-13“ notebook vždy viete pribaliť do tašiek a byť online kedy to je potrebné. Zatiaľ sa mi vždy potvrdilo, že ubytovanie aj v malých penziónoch je vybavené wifi, nech ste v akejkoľvek krajine. Ja s mojim odolným thinkpadom som takto precestoval skoro polovicu sveta.
Ak radi cestujete, spoznávate nové územia či už nášho krásneho Slovenska alebo cudzích krajín, mototuristika vám istotne pridá nový rozmer.
V našom bežnom živote vieme preciťovať šťastie najmä na fyzickej úrovni. Je to však dokonalé šťastie? Podľa budhistického učenia dokonalé šťastie obsiahne všetkých 5 elementov. Je pocitom blaženosti a lásky. Čím viac blaženosti a šťastia precítime, tým menej budeme cítiť rozdiel medzi JA a TY. Pocity pripútanosti, závislosti, túžob, hnevu zmiznú. Naše negatívne emócie sa začnú zmenšovať a strácať.
Meditácia a učenie Bliss je učením o dokonalom šťastí a blaženosti, je cestou, ako sa oslobodiť od podmieneného šťastia. Je cestou k oslobodeniu sa od všetkého. Cez ňu vieme dosiahnuť nezávislé, dokonalé absolútne šťastie a pokoj.
Janka Sušková: Dokonalé šťastie obsiahne všetkých 5 elementov
Budhistický majster, učiteľ, lekár tradičnej tibetskej medicíny Tulku Lama Lobsang venoval technikám a cvičeniu Bliss významnú časť svojho života. Sú jeho vysokou špecializáciou. Dostalo sa mu s tomto smere veľa učení mnohých budhistických línií a majstrov a on toto vzácne učenie šíri ďalej s veľkou múdrosťou a hlbokou zručnosťou. Dostať učenie Tummo a Bliss od takého významného majstra, akým je Tulku Lobsang, je neopakovateľnou skúsenosťou a vzácnou príležitosťou.
V auguste (15.-18.8.2019) povedie na Smolenickom zámku Tulku Lama Lobsang štvordňový seminár na tému Bliss – naša vnútorná sila dokonalého šťastia a blaženosti. O tom, že seminár je výnimočný, svedčí aj fakt, že naň prichádzajú ľudia z celej Európy a dokonca aj zo vzdialeného Tahiti. Kombinácia nádherného prostredia Smolenického zámku a okolitej prírody s učením významného budhistického majstra Tulku Lamu Lobsanga je vzácnou príležitosťou pre každého, kto vie, že šťastie praje pripraveným.
Bliss je vzácnou technikou tradície Tantrického budhizmu, ktorá pracuje s najjemnejšími energiami tela, systémom energetických kanálov, čakier, pohybom živlu vetra v tele a s jeho substanciami. Techniky Bliss využívajú kombináciu pohybu, dychu, vizualizáce, meditácie a tiež techniku Tummo – ovládanie vnútorného elementu ohňa. Zobudíme oheň Tummo v nás, necháme ho rozšíriť sa do celého tela. To zahreje krv a spáli naše staré bloky. Cez túto techniku budeme aktivovať Bliss – dokonalé šťastie a blaženosť, ktorá je úplne iná a vysoko nad jednoduchou fyzickou rozkošou.
Keď dosiahneme tento stupeň blaženosti a dokonalého šťastia, naša koncepčná myseľ sa zredukuje a naše plné vedomie, najhlbšie uvedomenie sa zvýši. Bliss – dokonalé šťastie a blaženosť nás vynesie mimo našich myšlienok, do čistej prázdnoty mysle.
Tieto cvičenia a techniky nás nabijú vo všetkých smeroch – nabijú naše telo, našu myseľ, zvýšia našu energiu. Na fyzickej úrovni zabezpečia hormonálnu rovnováhu, zlepšia metabolizmus. Budeme pracovať s energetickým telom, otvárať kanály, čakry, tajné dvere k našej skrytej podstate. Hlboko sa dotkneme našej mysle, stane sa jasnejšou, pokojnejšou, vnímavejšou a prebudenou, schopnou vniknúť do pravej podstaty všetkých javov
Študovala u Jeho Svätosti Dalajlámu. Je nositeľkou zlatej medaily v celoslovenskej súťaži prvej pomoci Harinekov memoriál. Pôsobila vo vrcholovom vedení prestížnej medzinárodnej banky. Dnes zachraňuje ľudí – nie len ich telá, ale tiež ich duše. Fascinujú ju zázraky sily mysle. Neustále sa učí, vzdeláva a svoje poznanie odovzdáva ďalej. Keď ste s ňou v kontakte, máte pocit, že je všetko v absolútnom poriadku. Bez stresu, v pohode. Príbeh Janky Suškovej je silný. Premýšľam, ako predstaviť túto vzácnu ženu, ktorú som vždy – a myslím tým fakt vždy, videla iba s úsmevom na tvári. Odvážna? Určite áno. Ako inak by sa mohla sama, bez akéhokoľvek sprievodu vydať na cestu do Indie? Žiadna cestovka ani miestny turistický guru. Zabudnite. Sama. Celkom sama! Už len tá predstava, že atraktívna blondýnka, mama dvoch detí, vrcholová manažérka čo má celý život naplánovaný v outlooku nasadne na lietadlo, aby neskôr cestovala indickými autobusmi a vlakmi až kdesi na druhý koniec sveta, je prinajmenšom nevšedná.
Viaceré životné situácie vedia náš život zmeniť a otočiť o 180 stupňov. Je už len na nás, ako to celé prijmeme a dokážeme sa z toho poučiť. „Neexistuje ale dôvod, pre ktorý by sme sa nemohli zlepšovať a meniť každý deň v živote.“ (Karen Horney) Aj keď to znie možno trochu sebecky, je oveľa lepšie, ak sa môžeme poučiť z chýb niekoho iného ako z vlastných.
Nemá to na nás žiadny dopad, následky a bez ujmy na zdraví a živote pokračujeme k vytýčenému cieľu ďalej. Aby ste časom a s pribúdajúcim vekom niektoré veci neoľutovali ani vy, v tomto článku vám pripomenieme, to čo ešte zmeniť môžete.
Málo času stráveného s rodičmi
Nezbavujte sa radosti z komunikácie s blízkymi kvôli neustálemu zamestnaniu a iným nezmyselným „povinnostiam“. Kultivujte si dobrý návyk komunikácie so svojou rodinou aspoň raz denne. Neznamená to, že ich musíte naučiť používať Facebook. Zavolať si mobilom a z času na čas posedieť pri chutnej kávičke je predsa to najmenej. Čas beží a o pár rokov tu rodičia alebo starí rodičia už byť nemusia.
Uprednostňovanie kariéry
Keď sa na obzore začína zjavovať naša sľubná kariéra, chceli by sme „hory prenášať“ a pozbierať pritom všetky trofeje. Avšak pri hľadaní výšok zabúdame na iné dôležité veci! Aby ste v živote pri tejto snahe neprišli o to najcennejšie a v 40-ke svoje správanie neľutovali, naučte sa nájsť a vytvoriť si medzi pracovným a súkromným životom hranice. Nie je to vôbec tak ťažké!
Nedostatok fyzickej aktivity
Sedavá práca a rýchle občerstvenie ešte zdravie nikomu asi nezlepšili. Premýšľať o zmene je teda na mieste v každom veku, čím skôr, tým samozrejme lepšie. Ak ste príliš leniví ísť do posilňovne, potom to skúste sami alebo s partnerom, ktorého ste našli na bezpečnej zoznamke. Zaregistrujte sa s ním v tanečnej škole, skúste zumbu, poole dance alebo plávanie v bazéne. Vynikajúcim spôsobom na zlepšenie kognitívnych schopností a vyplnenie voľného času efektívnym spôsobom je aj obyčajné skladanie puzzle.
Pesimizmus
To, že človek starne, treba brať s gráciou a nebyť kvôli každej vráske pesimistom. Nie je na to dôvod! Toto negatívne nastavenie, je potrebné zmeniť na pozitívne. Ak máte po boku milujúceho partnera, možno aj zo spomínanej zoznamky pre seniorov, riešenie je jednoduché. „Najsilnejším prostriedkom proti starnutiu je láska.“ (John Stuart Mill) Alebo skúste premýšľať tak, že vek vám neubral na kráse a práve naopak máte o 10 alebo viac rokov životných skúsenosti.
Málo cestovateľských zážitkov
Najlepšími antidepresívami sú zaujímavé alebo exotické krajiny, ktoré môžete spoznať len vďaka tomu, že pravidelne cestujete. Okrem toho, takéto výlety vám pomáhajú zmeniť postoje, pozrieť sa na situáciu z druhej strany a vrátiť sa do každodenného života s novými silami, emóciami a dojmami. Ak nemáte privysoký rozpočet, tak nájsť si lacný last minute termín do vysnívanej destinácie sa dnes bežne dá.
Tak to skúste a určite nebudete neskôr zalamovať rukami nad tým, čo by mohlo byť a nebolo. Prečo? Pretože môže prísť čas, kedy bude, či už pre podlomené zdravie, zhoršené podmienky, alebo „holé“ fakty na mnohé veci možno neskoro.
Koľkokrát sa dá v živote začínať opakovane od nuly? Niekto to nezvládne, a po prvom neúspechu sa zakuklí do seba a stane sa z neho pasívny prežívač. Svet len tak ide okolo neho.
A potom sú tu bojovníci. Keby bolo treba tisíci raz znovu nakopnúť vrtuľu, aby sa v živote diali veci, ktoré ho tešia, urobí to. Znova a znova. Tak ako Michaela Hybská. Na jej príbeh ma upozornila kamarátka Lucia. „Vás dve musím dať dohromady,“ napísala mi. A veru, keď mi Miška popísala svoj životný príbeh, cítila som k nej obdiv. Ona je presne ten typ, čo z každého problému hľadá cestu k niečomu lepšiemu. Čo má však spoločné stavarina a pečenie? Ako môže miešanie cesta pre niekoho znamenať nový nádejný začiatok? Môže, a to veľmi významne.
Pochádza z Pliešoviec, neďaleko Zvolena. Odjakživa si o sebe myslela, že je výlučne technický typ človeka. „Som totiž zo stavbárskej rodiny, kde otec, aj obidve dcéry sú stavební inžinieri. Dokonca študovali na rovnakej fakulte a rovnaký odbor. Už ako malá som trápila otca, aby mi predpisoval abecedu v technickom písme, ktoré som uňho obdivovala – a krasopisne napodobňovala. Nikdy som neuvažovala nad tým, že by som mohla robiť niečo iné ako on. Je to typický príklad rodičovského vzoru. Preto som vyštudovala Strednú priemyselnú školu stavebnú v Banskej Bystrici a následne aj Stavebnú fakultu na Technickej univerzite v BA, vtedy to bola ešte Slovenská vysoká škola technická,“ hovorí Michaela.
Mladá šéfka
Písal sa rok 1988, keď úspešne spromovala. V tom čase neprichádzalo do úvahy nič iné, iba okamžite ísť pracovať – ideálne v odbore. V prvom zamestnaní novopečená 22 ročná slečna stavebná inžinierka dostala naozajstnú školu života. „Ocitla som sa na stavbe vodovodu kdesi v lese, spolu s desiatimi robotníkmi, ktorým som odrazu bola „šéfka“. Desať chlapov rôzneho veku, vzdelania, povahy…. Asi mojich 185 cm živej výšky u nich vzbudilo aspoň aký-taký pocit rešpektu,“ so smiechom konštatuje. Trvalo to síce trochu dlhšie, ale rešpekt naozaj prišiel, nakoniec si našla cestu k nim a oni k nej. „Bolo to päť skvelých rokov na pozícii stavbyvedúcej. Naučila som sa veľa nielen po odbornej stránke, ale aj o komunikácii, diplomacii a empatii. Skúsenosť práce s ľuďmi, bola asi najdôležitejšia z toho obdobia.“
Potom došlo ku klasickému scenáru – tehotenstvo, svadba, spoločný život s dlhoročným priateľom. Pochopiteľne, že si myslela, že to bude naveky. Po narodení syna (ktorý je mimochodom od konca júna čerstvý inžinier architekt) si naplno vychutnávala materstvo a naozaj krásny manželský život.
Poďme robiť reklamu
Okolo roku 1995 nastal veľký boom reklamných agentúr. Michaela sa nevrátila späť k stavebníctvu, ale spolu s manželom a kamarátom si založili tiež reklamku. „Niekoľko rokov to fungovalo veľmi dobre a ja som sa našla v reklamnej branži. Objavila som v sebe nejakú kombináciu kreativity, manažérskych schopností a komunikácie. A následne prišiel prvý pád – nezhody, strata klientov a nevyhnutný koniec,“ spomína na ťažšie chvíle. Niekoľko rokov prechádzala z jednej reklamnej agentúry do druhej, s rôznymi úspechmi, alebo skôr neúspechmi… A na dôvažok sa začali objavovať aj problémy v osobnom živote.
„Získala som pocit, že som primrzla kdesi ku dnu. Ale môj fatalistický prístup k životu a optimizmus, ktorý mám našťastie daný zhora, mi nedovolili úplne to vzdať.“ Potom prišiel správny impulz, stačilo, aby sa vynoril jeden človek z minulosti. Pomohol Miške pri založení vlastnej agentúry, pri získavaní nových klientov, i nových zákaziek.
Obchod s vôňou
„Boli to veľmi úspešné štyri roky. Popri tom som si otvorila predajničku s moderným umením, ktoré mám veľmi rada, a nielen moderné, a niche parfémami. Žiadne monopolné aldehydy, vyrábané na stotisíce litrov, ale od poctivých francúzskych parfumérov a moje milované orientálne vône – parfumy a parfumové oleje. Moja mama hovorí, že keby som nemala čo jesť, voňať budem i tak!“
Robila to s nadšením, ako vždy a všetko, ale zrejme zákazníci neboli pripravení na také niečo. Po pol roku, po serióznom zvážení situácie pochopila, že najrozumnejšie bude obchodík zavrieť. Vysoké režijné náklady prevyšovali tržby.
„Takto to vyzerá, že sa bezhlavo vrhám do neúspešných projektov. Možno to tak je, ale ja som taká, že veci robím s oduševnením, nadšením a dávam do toho všetko. Bola to pre mňa stratová záležitosť, ale získala som ďalšiu skúsenosť a výbornú priateľku, s ktorou som spolupracovala.“
Vstaň a choď ďalej
Sínusoida sa zopakovala s matematickou presnosťou. Tentokrát krachom manželstva aj firmy. Dno bolo opäť bližšie. Strata práce, vzťahu, domova, pribudli dlhy. Miška vecne skonštatuje: „Detaily sú nedôležité, ale musela som opustiť dom, kde som 20 rokov bývala. Záchrana prišla z jediného miesta, ktoré nikdy nesklame – z rodičovského hniezda. Vrátila som sa domov a rodičia veľmi môj návrat privítali, pretože sú už obaja starí a chorí. “
A tu sa začala ďalšia veľmi dôležitá etapa Miškinho života. Chcela nájsť nový smer, zmysel, niečo čo ju bude tešiť a napĺňať. Možno to v nej niekde hlboko bolo, a v správnu chvíľu sa to objavilo. „Priznám sa, že ako gazdinka som doma nikdy nepiekla, alebo len veľmi sporadicky. Raz som sa pokúsila urobiť tortu synovi, a napodiv to vyšlo. Potom ďalšiu pre členov rodiny, známych a priateľov, ich priateľov a priateľov priateľov.“
Začala sa tomu venovať viac a viac. Študovala na nete postupy, recepty a bola uchvátená, keď sa jej otváral obzor sladkého umenia.
„Netušila som, čo všetko je možné. Takmer všetko som sa naučila sama, systémom pokus-omyl. Tých omylov našťastie, nebolo zas tak veľa.Úplne ma to pohltilo a fascinuje ma to doteraz. Spôsobuje mi veľkú radosť vytvoriť niečo, čo chutí a poteší oko zároveň. Odvtedy sú za mnou tisícky tort. Ale to všetko bol len začiatok. Túžila som sa posunúť ďalej. Verím tomu, že ak človek niečo naozaj chce, a urobí pre to všetko – splní sa to.“
Torta je ako stavba
Roky driny sa Miške oplatili. Získala certifikát v odbore cukrár a pracuje s odvážnym človekom na otvorení vlastnej výrobne vo Zvolene. Projekt si nakreslila sama, oslovila firmy, pripravuje všetky podklady. Dostala viac-menej voľnú ruku a veľkú dôveru. Jej sen začína dostávať ostré kontúry. „Uvedomujem si, že všetko, čím som prešla, mi pomáha aj teraz. Je to akési logické vyústenie – pretože torta sa v konečnom dôsledku tiež „stavia“, má svoje technické parametre, materiály z ktorých sa vytvára, musia byť v správnych pomeroch a kvalite a tiež je treba použiť správne postupy. V konečnom dôsledku si torta musí nájsť svoju cieľovú skupinu a musí sa „predať“ tým najideálnejším spôsobom a formou.
Teraz viem, že začať sa dá kedykoľvek,“ hovorí odvážna žena.
Jej prácu si môžete pozrieť na facebookovom profile Torty podľa Michaely. Je tam posledných šesť rokov jej života. Takmer doslova, lebo táto práca nepozná piatky, sviatky, voľná, dovolenky, spánok.
„Musíte to milovať, ak chcete túto prácu robiť dobre. Niektoré z mojich tort sa dostali aj na stránky časopisov, tiež na jednu z najväčších FB stránok o cukrárskom umení Cakes dekor.com. Niečo už mám za sebou, ale verím, že oveľa viac pred sebou!“
Ako prežiť život s vlastnými zubami bez protéz, implantátov, kazov? Cestu vám ukáže profesionálna dentálna hygiena. Problémom je, že chýba osveta. Profesionálnych a adekvátne vzdelaných dentálnych hygieničiek máme málo. Napriek tomu, že na Slovensku sa tento odbor začal študovať krátko po páde socializmu, zažíva stále „stredovek.“ Panuje absolútna nevedomosť a neinformovanosť väčšiny populácie (často i tej odbornej ), o čo vlastne ide. Často býva podsúvaná ako estetický , ba až kozmetický výkon. „Dentálna hygienička vám tie zúbky tak lepšie vyleští, ja na to nemám čas“, vravia pacientom mnohí stomatológovia, ako referenciu pacientovi.
Dentálna hygiena je o estetike? Hlboký omyl!
Dentálna hygiena je vysoko liečebno preventívny výkon, ktorý lieči zápal závesného aparátu zuba (parodontitídu) a odstraňovaním povlaku v nedostupných miestach ( ďasno, medzizubné plochy), správnou inštruktážou a motiváciou predchádza vzniku ochorení v ústnej dutine a vedie k zachovaniu vlastných zubov po celý život.
Vieme, že ochorenia zubov nie sú dedičné, ale sú vecou infekcie a vznikajú len v miestach dlhodobej stagnácie povlaku. V dnešnej dobe, pri súčasných vedomostiach a prostriedkoch by bezzubosť, protézy, či iné náhrady zubov mali byť minulosťou.
Aká je skutočnosť?
Stomatologické ošetrenie je drahé, prevencia nefunguje a už i mladí ľudia chodia bezzubí. Treba začať konečne niečo robiť, aby sme sa z katastrofálnych štatistík (predposledná priečka v Európe) posunuli k lepším výsledkom.
Čo teda profesionálna dentálna hygienička robí?
Zbavuje zuby a hlavne ďasná, nánosov zubného kameňa ultrazvukom a ručnými nástrojmi, ktorými sa robí hĺbkové čistenie. Pod týmito nánosmi zmineralizovaného povlaku sa deje zápal, pretože kameň tam vytvára ideálne podmienky pre život anaeróbnych baktérií. Tie produkujú toxíny, enzýmy, alergény a sírne plyny a k baktériám sa nedostane kyslík, ani žiadna protizápalová látka, či už z pasty, gélu, či ústnej vody.
Ak nánosy povlaku a kameňa nie sú pravidelne odstraňované, zápal prejde hlbšie a začne rozpúšťať kosť a celý závesný aparát zuba tzv. parodont.
Zápalové toxíny sa dostávajú cievnymi kapilárami do celého tela, oslabujú imunitný systém a často sú príčinou vzniku vážnych systémových ochorení- srdcovo cievnych, mozgových príhod, reumatologických ochorení, diabetu, kožných ochorení, osteoporózy, respiračných ochorení, ďalej bývajú príčinou predčasných pôrodov, či nedonosenosti plodu u tehotných žien.
Súčasťou dentálnej hygieny je i inštruktáž, ako čistiť účinnejšie a vybranie vhodných pomôcok na domácu starostlivosť. Zubná kefka nestačí. Čistí iba 3 plôšky zuba a zub ich má 5, takže kefka, či už mechanická, alebo elektrická, čistí zuby len na 50 percent. Ak nepoužívame zároveň denne i medzizubné pomôcky, postupne vznikajú kazy, práve z kontaktných, bočných stien zubov.
Medzizubné kefky vyberá opäť dentálna hygienička, zmeraním priestoru medzi zubami po dôkladnom vyčistení. Povlak totiž nejde vypláchnuť, treba ho mechanicky rozrušiť. Estetika zubov je v rámci výkonu dentálnej hygieničky iba bonusom a dosahuje sa záverečným leštením, prípadne pieskovaním. Samotné pieskovanie zubný kameň neodstráni, dá preč iba sfarbenia a pri výraznom zápale sa nepieskuje.
Máte otázky?Kontaktujte ma… Jana Turanská, dentálna hygienička
Milujem Porto! A čestne priznávam, že to do istej, nemalej miery súvisí s lahodným Portským vínom. Nebojte sa, nejdem propagovať alkohol a ani vás poučovať o tom, aké druhy tohto vína existujú, alebo ako ho správne piť. Úzke farebné fasády domov, podmanivá architektúra šplhajúca sa do kopca, rieka vlievajúca sa do oceánu, divné a aj tradičné chute poctivého jedla a samozrejme vínne pivnice. To je čarovné portugalské Porto v skratke. Mesto, ktoré vám dôkladne nasýti všetky zmysly.
Keď som zvažovala, čo o Porte chcem napísať, tak som si uvedomila, že moje tri srdcovky vlastne vôbec nie sú v Porte. Dovoľte mi preto, aby som vás pozvala na miesta, ktoré odporúčam pri návšteve tohto šarmantného mesta – vlastne také moje Portské paradoxy.
Vila Nova de Gaia
Gaia je samostatné mesto na druhej strane rieky Douro. Dobehnete tam z Porta po moste, ktorý navrhol Eiffel. Ponte de Dom Luís I je impozantný a dizajnérsky .Vyzerá vlastne ako kus známej parížskej veže od tohto architekta. Gustave dokončil most a rozhodol sa, že sa pustí do veže, ktorá je konštrukčne podobná. Most má dve poschodia. Dostanete sa na naň z najvyššej ulice v meste, ale aj od rieky. Odporúčam vrchnú časť, ktorá je sprístupnená len električkám a chodcom a sú z nej nádherné výhľady.
Ale pozor, ak sa bojíte výšok (táto časť je vo výške asi 40 metrov, aj keď niektoré zdroje tvrdia, že je to skôr 80), tak radšej zvoľte prístup od rieky. Dolná časť mostu vás privedie rovno k pivniciam, čo je najhlavnejším dôvodom, prečo toto mesto navštíviť. Z nábrežia, kde si môžete vychutnať rôzne dobroty, je najkrajší výhľad na Porto. Ja si ho z tejto strany veľmi rada vychutnávam.
Takže, áno, vínne pivnice s Portským vínom vôbec nie sú v Porte, ale práve v Gaia. Všetky „sklípky“ majú pravidelné prehliadky spojené s ochutnávkou niekoľkokrát denne, ale ak plánujete lepšie spoznať niektorú konkrétnu značku, tak odporúčam urobiť si rezerváciu. Prečo sú vlastne pivnice v Gaia a nie v Porte? Súvisí to s polohou. Na tejto strane rieky Duoro totiž svieti slnko menej a teda pivnice si zachovávajú potrebnú teplotu, aby sa vínku darilo.
Dolina rieky Duoro (Duoro Valley)
Už som vám prezradila, že pivnice nie sú v Porte a teraz ďalší „paradox“: Vedeli ste, že Portské víno nepochádza z Porta? Pestuje sa v doline rieky Duoro asi hodinu a pol cesty autom z Porta. Tento výlet určite odporúčam. Terasovité vinice lemujú rieku na oboch stranách a vytvárajú rozprávku plnú odtieňov zelenej a pieskovej farby. Celý región je naozaj pastvou pre všetky zmysly a neviem, či dokážem preniesť jeho krásu v podobe slov. Duoro Valley si proste treba zažiť, ovoňať, ochutnať a zacítiť na vlastnej koži.
Od pobrežia ju oddeľuje pohorie a preto je miestna klíma vhodná na pestovanie hrozna, z ktorého sa Portské vyrába. Fascinuje ma ako pokorne tu človek dokáže žiť s prírodou. Vďaka terénu sa k rastlinám dostane ledva malý traktor, takže väčšina práce vo viniciach je dodnes vykonávaná ručne. A to tu teploty dosahujú aj 45 stupňov, čo má hrozno veľmi rado a človek sa musí prispôsobiť.
Musím sa opraviť, nie všetko sa robí ručne. Hrozno sa v kadiach totiž stláča nohami. Tento proces je taký dôležitý, že dokonca aj veľkí výrobcovia, ktorí už zautomatizovali produkciu, tlačia hrozno pomocou silikónových nôh, ktoré presne simulujú ľudské úsilie. Ale na začiatku som sľúbila, že nebudem nudiť podrobnosťami o výrobe, tak si poďme vychutnať posledný „paradox“.
Matosinhos
Asi pätnásť minút autom na západ od Porta je mesto Matosinhos, v ktorom sa nachádza veľký industriálny park. Prečo vás pozývam do sveta skladov a kontajnerov? Pretože práve tu, na Rua Heróis de Franca, si môžete vychutnať vôňu rýb, spev čajok a morský vánok a tú najlepšiu večeru, akú nám oceán môže poskytnúť. V nenápadnej uličke je totiž množstvo „dier v stene“, ktoré si tu otvorili rodiny rybárov. Pred vchodom majú malú terasu, vedľa nej gril, a v ponuke tu nájdete úlovok dňa, olivy, paradajky, zemiaky a stolové víno.
Všetko chutí ozajstne, poctivo a neskutočne dobre. Nenechajte sa odradiť jednoduchou ošarpanosťou ulice, ani neexistujúcim výhľadom (ak nerátam sklady a žeriavy). Ak sa prídete najesť do Matosinhos, tak sa tam určite budete chcieť vrátiť.
„Kde parkuješ?“ pýta sa ma niekto, kto ma nepozná.
„Neparkujem. Mám svojho šoféra,“ poviem veselo. Keď vidím prekvapený pohľad, doplním, že všetci vodiči MHD sú tak trochu „moji“ a že vďaka nim sa presúvam po Bratislave a nemusím si robiť starosti s parkovaním, pretože oni majú svoje depá, kde to zaparkujú kedykoľvek a v pohode.
No a potom nasleduje pohľad, ktorý mi napovie, čo si o mne ten druhý myslí. Väčšinou sú len dve reakcie. Podľa toho, či dotyčná osoba rieši status človeka podľa značky auta a kabelky alebo podľa toho, či je niečo eko.
Posledné roky veľa cestujem MHD a vlakom. Veľa a rada. Je to inšpiratívne. Vidím pri tom druhých ľudí, počujem, o čom sa rozprávajú, ako reagujú, čo čítajú. A ja tiež čítam. A občas píšem, alebo editujem, háčkujem alebo len tak pozerám z okna.
Kedy ste šli naposledy vlakom? Všimli ste si, že krajina z okna vlaku vyzerá celkom inak, ako krajina z auta? Lány polí a lesy sú rovnaké, ale domy, domy vám ukazujú celkom inú tvár.
Kým k cestám sú domy otočené prednou, reprezentatívnou časťou, peknými fasádami, upravenými predzáhradkami, príjazdovými cestičkami, od trate vidíte domy a dvory odzadu. Tam už je to naozaj. Bez príkras, bez mejkapu.
Tam vidíte záhrady s petržlenom a zemiakmi, kopu lanského hnoja, kŕdle sliepok aj šesť fľakatých ovečiek, ktoré sa zľaknú mašiny a rozpŕchnu sa po pozemku. Sú tu odparkované autá, ktoré už nikoho neodvezú, lebo nemajú kolesá a pomaličky sa do nich zahrýza hrdza, ale predsa ich majiteľ ešte stále verí, že auto má hodnotu (minimálne sentimentálnu) a nemá srdce zaviezť ho na šrotovisko.
Odzadu vidíte majiteľov domov, ako si len vo vyťahanom tielku, trenkách a zošliapaných papučiach vychutnávajú cigaretku, deti, ktoré ochutnávajú piesok a záhradkárky bez podprsenky. Vidíte tu kravy a traktory, nakopený neporiadok zberateľských duší aj úhľadné hriadky perfekcionistov, burinu a hojdačky.
Keď idem z Bratislavy domov a hlavu mám plnú myšlienok, cudzích viet, útržky rozhovorov a príbehov, pozerám z okna, pozerám na dvory odzadu a nechám výjavy, aby plynuli, aby sa obtierali o môj zrak.
Postupne všetky myšlienky odletia, ja vnímam, čo vidím a zase tie výjavy púšťam, mačku, čo striehne na myš, rodinku bocianov, aj škorce, všetci odletia spolu s krajinou za oknom, spolu s mojimi myšlienkami a ja sa vrátim domov unavená, s príjemne vyvetranou hlavou. Vo svetle zapadajúceho slnka tancujú drobné čiastočky prachu.
Žatva sa začala.
Keby som sedela za volantom, dávala pozor na účastníkov cestnej premávky, oslnená svetlami protiidúcich áut, nič z toho by som nevidela.
Svet odzadu je môj svet. Vraciam sa domov k mojim kŕdľom a mojim papučiam.
V čase môjho detstva som nebýval dobrý jedák. Napriek tomu, som u babky na dedine zjedol, väčšinu z toho čo navarila. Teda okrem granadíru, šalátovej polievky, tekvicovej omáčky, prípadne iných hmôt pripomínajúcich bielkovinovú potravu matrixových hrdinov. Keď som teda vylúčil neskonzumovateľné, ostal mi celý rad jedál, ktoré som vedel do seba natlačiť kedykoľvek.
Vždy som bol milovníkom polievok, možno aj preto, lebo babka hovorila, že polievka je grunt. Fazuľová, šošovicová, slepý guláš (zemiaková ako guláš, ale bez mäsa), zeleninová z toho čo ponúkla záhrada, vývary všetkého druhu. Polievka je grunt, ale v zásade je to hlavne voda. To sa v lete počíta, ale predsa len, pevné jedlo, sú tehly na tom grunte.
Teda v prvom rade sú samozrejme lokše. Babka ich vaľkala a ja som ich na sporáku, vykurovanom drevom, piekol a následne mastil. A samozrejme, pomedzi to, jedol. Takže ich nakoniec bolo vždy menej než ich babka urobila.
Keď už sme mali zemiakové cesto, tak boli aj šúľance. S makom alebo s opraženou hrubou krupicou s cukrom a zaparenou mliekom. Toto bolo jedlo, za ktoré by babka mohla spokojne dostať mišelinskú hviezdičku. No a ešte frkacúle, ale asi nie také čo nájdete na internete. Toto bol produkt, ktorý vznikol, keď ste do toho, čo by ste normálne rozšúľali, urobili palcom jamôčku. Tak sa vytvoril akýsi peniažtek, či malá mištička. To sa dalo jesť, rovnako ako šúľance, ale na čo by niekto jedol frkacúle ako šúľance, keď mal šúľance. Frkacúle boli zvyčajne až na druhý deň. Vybrali sme ich z chladničky a opiekli na panvici. Pekne do zlatista, z jednej aj z druhej strany. Vznikli tak úžasné, chrumkavo-mäkké čipsoidy, nevídane lahodnej chuti.
Vo vode, v ktorej sa varili šúľance a frkacúle sa dali variť aj halušky s ocásky (a z tej vody sa samozrejme dala urobiť skvelá cesnaková polievka). Neviem či existuje jednoduchší recept, ale halušky s ocásky sa vyrobili z múky, soli a vody. Vymiešalo sa cesto, ktoré sa dalo, na tenúčko rozvaľkať. Toto cesto sa zobralo do ruky a vytrhávali sa z neho kúsočky, ktoré sa rovno hádzali do vriacej vody. Pri trhaní cesta ostávali na tých kúskoch, také malé chvostíky, tak pretom sa volali s ocásky. Podávali sa s makom, orechmi, tvarohom alebo len tak, s maslom a úsmevom.
Ďalšou špecialitou boli, krumple pod kastrólom. Tie babka urobila vtedy, keď jej ostali uvarené zemiaky a my sme už nechceli nič zo zemiakového cesta. Babka poukladala zemiaky na rozpálenú platňu, na sporáku a prikryla ich hrncom, obráteným hore dnom. Z času na čas hrncom pohýbala tak, aby sa postupne poopekali zo všetkých strán. Jedli sme ich s maslom a soľou a zapíjali studeným mliekom, mňam. A babka ich zapíjala kyslím mliekom, brrr.
Potom sme mali niečo, čomu sme hovorili, zemiakové pagáčiky. Lenže neboli to pagáčiky. Dnes by sme skôr povedali, že čipsy, lenže neboli to čipsy. Postup bol nasledovný. Surový zemiak sa rozkrájal na tenké, asi troj milimetrové plátky. Tie sa potom poukladali na rozpálenú platňu a opiekli sa, len tak, na sucho, z oboch strán. Boli absolútne, totálne fat free. Teda, až na to maslo, ktoré sme si k nim dali. To, je, ale niečo iné. Lebo tak, ako krv nie je voda, ani maslo nie je rastlinný tuk.
Na raňajky prišiel na chuť chlebík. Najlepšie opečený. Aby sme chlebík mohli opiecť, tak sme ho najprv museli mať. Lebo, na dedine, nemali chlieb, len tak, hlavne v sobotu. Ten na sobotu, si bolo treba objednať, u pani predavačky v obchode. Potrebovala vedieť, koľko sa ich predá, lebo tie čo by ostali, by boli v pondelok už staré. V nedeľu bolo totiž zatvorené. Lebo komunizmus, nekomunizmus, „v neděli, se nedělá“. Keď sme teda mali chlebík a ten už nebol úplne čerstvý, tak sme si ho opiekli. Áno, stále na tej rozpálenej platni. Pekne z oboch strán. Trochu soli, trochu masla. Prípadne paradajka či paprika zo záhrady. Niečo úplne iné ako toast, topinka či hrianka.
Všetko to boli neuveriteľné dobroty, pokojne by som si ktorúkoľvek dal, aj hneď.
Herec Martin Šalacha ešte nepatrí do vekovej kategórie 40plus, ale mnohí, čo už sme, radi chodíme do divadla. Tak prečo si neprečítať rozhovor s mladým, talentovaným hercom?
Štyridsiatka? Dôvod na oslavu!
Pred rokom nedobrovoľne odišiel z Divadla Andreja Bagara. Dlhšie trvajúce spory vyústili jedného večera do hádky s riaditeľom divadla a nasledovala výpoveď. Martin to dodnes považuje za krivdu, lebo DAB si vybral ako absolvent VŠMU, nastúpil tam pred pár rokmi so spolužiakmi, pretože sa núkala vzácna príležitosť vytvoriť niečo ako generačnú výpoveď. Na roky pôsobenia v DAB bude vždy rád spomínať, lebo hovorí: „Pre mňa ako herca to bola veľká príležitosť, lebo som dostával naozaj veľmi pestré ponuky. Jeden večer som hral policajta číslo dva a druhý hlavnú rolu v inej inscenácii. Páčila sa mi takáto rovnováha. “ Len pár dní po incidente v Nitre ho oslovilo Slovenské národné divadlo a ponúklo mu trvalý pracovný pomer na našej prvej scéne.
S každou novou postavou sa všetko začína nanovo. Jedna z posledných premiér končiacej sa sezóny v SND bola inscenácia Fyzici. Skúste nalákať divákov, povedať im, kvôli čomu by si ju mali prísť pozrieť.
Najmä preto, že dostanú príležitosť prebudiť šedé mozgové bunky a začať premýšľať. Je to metafora na dnešný svet, v ktorom vládnu na vrchole mocností psychopati. Ak sedia v dostatočne dôležitej kancelárii, stačí im stačiť jeden gombík a dokážu zničiť svet a ľudí. Toto je metafora, ktorú Fyzici prinášajú. A isto by sa diváci mali prísť pozrieť na výkony hercov, na vynikajúci výsledok poľského tímu, ktorý túto inscenáciu pripravil. Divák sa aj zabaví, aj ho zamrazí. Je to pestrá, farebná nálož, ktorá na konci vybuchne.
Aký typ divadla máte najradšej?
Slobodný, kde človek môže slobodne tvoriť. Má síce tvorivým tímom- myslím tým režiséra, dramaturga, kostýmového návrhára- dané isté mantinely, ale i tak má svoj priestor. Kde sa ide do hĺbky, tvorba je tvorbou a nie pokynmi, kedy sa mám otočiť a koľko krokov doľava urobiť. Absolútne to zosobňuje pre mňa Teatro Tatro.
Na začiatku vašej kariéry z vás chceli vyrobiť nového Jozefa Krónera. Niekedy na to tlačili až príliš, nešlo vám to na nervy?
Najhoršie to bolo ešte počas štúdia herectva. Takmer všetko, čo som urobil, vyznelo komicky, aj keď to nebol môj úmysel. Dosť ma za to „pucovali“. Trochu som sa s týmto porovnaním aj stotožnil. Povedal som si – oukej, mám dar ľudí rozosmiať. Snažím sa ale prijímať ponuky aj iného druhu. Každá postava má v sebe, tak ako aj v reálnom živote, celé spektrum. Aj ten najnegatívnejší hrdina má niečo pozitívne, aj najsmutnejší človek zažil v živote niečo veselé.
Takže sa predsa len cítite viac byť komikom?
Možno je to tak. Možno sa mi lepšie hrá veselší pohľad na svet, viac s ľahkosťou. Asi som to naozaj dostal vo vienka, tak ako niekto sa narodí s vysloveným talentom byť tragéd. Mal som s tým spočiatku problém, aj som s tým bojoval, že som vyhľadával zámerne všeličo iné a išiel proti sebe. Našťastie, netrvalo to dlho a pochopil som, že aj toto je cesta. Lebo veď existuje aj tragikomédia.
Úplným protipólom komiky bola rola v thrillerovom filme Trhlina.
To som si užíval. Bola to postava, ktorá ponúkala presne to, čo mám na hereckej práci rád. Na jednej strane mantinely, ale s dostatočnou mierou slobody. Knižná predloha, v ktorej Walter Fischer nie je vykreslený do absolútnych detailov a ponúkala hercovi slobodu. Dať si klapky dolu z očí a pozrieť sa na neho z úplne iného uhla pohľadu. A potom, prostredie, kde sme točili… to zanechá na človeku silnú stopu. Túto prácu som si užil, naozaj, mám rád extrémy.
Keď ste sa dívali na hotový film, bol to pre vás výsledok vašej práce, alebo fungovali ešte nejaké emócie?
Emócie… to je tak. Keď si prečítate scenár, aj knihu, tak vás už veľmi nemá čo prekvapiť, Poznáte príbeh, viete, čo môžete čakať. Ale prekvapili ma herecké výkony kolegov. Možno niekto očakával od filmu komplikovanosť, ale on bol jednoduchý, priam strohý. Ale hlavne, ja sa nerád pozerám sám na seba.
Toto majú tuším takmer všetci herci…
Oveľa radšej sa dívam na niečo, na čom som sa nepodieľal, aby som mohol byť kritický, alebo nadšený. Keď sa dívam na seba, vždy je tam prítomný pocit, že som to mohol urobiť lepšie. Sám voči sebe som veľmi-veľmi kritický.
Už čoskoro vás diváci uvidia aj na Letných Shakespearovských slávnostiach v Komédii omylov.
Je to už tretia sezóna, čo hrám v tej skvelej incenácii, ktorú režíroval Roman Polák. Na začiatku to bola veľká výzva, aj preto, že som išiel pracovať s novými ľuďmi a s renomovaným režisérom. Sme tam naozaj výborná partička, všetci sa divadlom krásne bavíme. Samozrejme, aj preto, že som si takéto niečo vždy chcel vyskúšať. Hrať na hradnom nádvorí, pod holým nebom, má neopakovateľné čaro. Nikdy neviete, či dohráte, vždy je to risk. Za celú dobu, čo hrám v Komédii omylov, sa nám tuším stalo iba raz, že bolo kvôli počasiu zrušené predstavenie.
Vaša kariéra je úspešne rozbehnutá, ľudia vás poznajú, je za vami už kopec práce. A predsa, vzhľadom na vek akoby ste stále patrili do katagórie mladý herec. Cítite sa tak, alebo už sa vo svojej profesii cítite ´usadený´?
Ako som spomínal na začiatku, znova som akoby na štarte. Prišiel som do Slovenského národného divadla, do nového prostredia, kde mám na rozvoj výborné podmienky. Sú tam mnohí kolegovia, ktorí sú ľudsky mimoriadne príjemní. Ja mám stále pocit, že som mladý a začínajúci, hoci už mám niečo ´nakúpené´, niečím som prešiel. Stále sa stretávam, v živote i na javisku, s vecami, ktoré ma prekvapia a musím na ne reagovať. Divadlo milujem nadovšetko, je živé, niekam rastie, alebo kape. Moja pedagogička, profesorka Vášáryová vždy prízvukovala, že zakaždým musíme začínať odznova. Keď dostanem nový text, som na nule. Či to výjde, alebo nie, nikdy vopred neviem. Ale vždy do práce vkladám maximum.
Dnes sú verejne známi ľudia pod drobnohľadom a často aj nechcene.Vždy je nepríjemné, keď sa niekto stane obeťou bulváru, sliedenia a rýpania sa v najsúkromnejších záležitostiach. Čo vy a médiá?
Nemám problém s tým, že ľudia chcú o nás vedieť čo najviac. Sme verejne známi, sme ľudia, čo fungujú pred očami druhých. Máme svoje súkromie, a dnes širokú verejnosť zaujíma, čo sa deje v našich životoch. Ak je to niečo zlé a negatívne, o to viac. To je vždy ako voda na mlyn. Myslím si, že to je preto, že všetci, nielen známi ľudia, prežívajú zlé okamihy vo svojich životoch. Potrebujú sa stotožniť, alebo zistiť, že niekto sa má ešte horšie ako on. Ja záujem médií neprežívam nejako negatívne, pokiaľ sú články o mne pravdivé. Bohužiaľ sa stáva, že kvôli čítanosti a zisku sa fakty prekrucujú, kvôli popularite sa píšu nepravdy a to je problém. My do toho zasiahnuť nemôžeme, veď je sloboda slova. Nemôžeme sa teraz tváriť, že budeme všetko kontrolovať. To by sme sa mohli vrátiť o päťdesiat rokov naspäť. Malo by byť na svedomí každého novinára, čo napíše a pustí do sveta. Ak sú to klamstvá, tak si myslím, že ten človek má sám veľmi zlý život a žije v nejakom klamstve.
Sme portál 40plus, vy ešte toľko rokov nemáte, ale isto máte názor na to, či je štyridsiatka zásadným životným medzníkom
Je pravda, že ja mám 40mínus :-). Určite si nemyslím, že je to nejaký zásadný medzník. Poznám veľa ľudí, ktorí sú 40plus a sú oveľa vitálnejší ako mnohí 40mínus. Je to pekné životné jubileum a určite dôvod na oslavu!
Na to, aby si podniky na trhu mohli dôverne konkurovať, musia zabezpečiť čo najvyššiu produktivitu a efektívnosť svojej práce. Platí to najmä pre malé firmy, pretože problémy svetového hospodárstva ich zvyčajne ovplyvnia ako prvé. Aj keď je to niekedy náročné, mali by ste urobiť pre dosiahnutie tohto cieľa čo najviac. Zázrakov sa ale určite nedočkáte. Ako povedal Stephen King:
„Amatéri sedia a čakajú na inšpiráciu. My ostatní sa zdvihneme a ideme do práce.“
Aj keď to nie je v dnešnom ekonomickom prostredí ľahké, my vám ponúkneme niekoľko jednoduchých tipov, ako vašu produktivitu zlepšiťa tešiť sa zo splnenia cieľa a lepších ziskov. Nie vždy človek dokáže všetko sám. A inokedy je efektívnejšie služby nakúpiť „vonku. O vašu publicitu a dosahovanie cieľov sa vám postará aj úspešná marketingová agentúra. Najmä ak sa v prostredí marketingu iba začínate hýbať.
Efektívne plánovanie priestoru
Usporiadanie kancelárie je obzvlášť dôležité v podmienkach menších kancelárskych priestorov. Pracovnému prostrediu sa často nevenuje náležitá pozornosť, hoci nepochybne ovplyvňuje výkon každého z nás. V práci trávime väčšinu svojho času, preto je pre zaistenie maximálnej efektívnosti a kreatívneho myslenia nutné zabezpečiť, aby bola atmosféra na pracovisku čo najlepšia. Ako?
Nedostatok pracovného priestoru, môžete vyriešiť archiváciou dokumentov v elektronickej podobe! Uistite sa tiež, že váš pracovný priestor je dobre vetraný a osvetlený, nemíňajte peniaze na riešenia, ktoré obmedzujú spotrebu energie a využívajú prirodzenejšie svetlo.
Pravidelne otvárajte okná, aby sa do miestnosti prenieslo priame slnečné svetlo (ak je to samozrejme možné) – pretože slnko a vzduch pomáhajú telu obnoviť vitalitu. Okrem toho je žiaduce mať v kancelárii rastliny. Sú ďalším zdrojom kyslíka a zároveň príjemné pre oko.
Postarajte sa komfort vašich zamestnancov
Mnohí z nás sú zvyknutí tráviť v kancelárii od 8 do 10 hodín, takže sa musíme uistiť, že počas tohto dlhého obdobia sedíme pohodlne a monitor počítača alebo tlačiareň s kvalitnými lacnými tonermi je v správnej úrovni a vzdialenosti. Pravidelne si robte prestávky, aby ste si uvoľnili nohy, zbavili sa všetkého, čo je zbytočné a vrátili sa do práce.
Vyberte si pohodlný nábytok, najmä ten sedací. Produktivita úzko súvisí s komfortom, preto je niekedy rozumné poradiť sa a nájsť vyváženie aj pri nákupe dizajnérskych prvkov a kancelárskeho nábytku.
Nakupujte predmety s dlhou životnosťou
Zamyslite sa nad budúcnosťou a získajte potrebné zariadenia a vybavenie, ktoré otestuje čas s tými najlepšími výsledkami. Urobte si vlastný výskum pred plánovaním kancelárskych priestorov a vyberajte múdro. Týka sa to napríklad aj tlačiarne a samozrejme i špeciálnych tonerov do tlačiarne. Nespoľahlivé zariadenia, nábytok a kancelárske vybavenie sa bude musieť meniť častejšie, čo bude mať negatívny vplyv na vaše výdavky.
Vaši kolegovia istotne ocenia, ak budú pracovať v priestoroch, ktoré ich podnecujú k lepším výkonom. Zahrňte tieto veci aj do svojich plánov, pretože:
„Cieľ bez plánu je prosté želanie.“(Antoine de Saint-Exupéry)
Beduíni hovoria, že keď Boh stvoril Zem vybral si na nej jedno miesto ako svoj domov a odobral z neho všetko prebytočné, aby zostala len čistá krása. A tak vznikla Sahara.
Keď som pred viac ako 6 rokmi prvýkrát zaborila nohy do saharského piesku, zalial ma pocit hlbokého šťastia a blaženosti. Pocit, že som prišla domov. Zamilovala som sa do jej nádherných dún, ktoré pripomínajú morské vlny, materské lono rovnako ako sexi tvary prsnatej ženy. Miesta, kde sa zdá, že nie je nič, no keď pričuchnete bližšie, objavíte nevídanú krásu. Sahara sa stala mojou veľkou láskou, miestom, kde môžem spočinúť v jej náruči a nabrať sily, ale aj miestom, kde sa môžem odovzdať jej divokosti a neústupčivosti, nechať sa ako divokej šelme roztrhať na kúsky, aby som sa mohla znova narodiť zmenená a očistená.
Volanie púšte
Nikdy ma nelákalo chodiť desiatky kilometrov pešo v teple a zrazu to prišlo. Jasné a číre volanie, že mám ísť na púšť. Bolo to 2 roky po tom, čo som sa rozhodla opustiť úspešné podnikanie, ktoré som 15 rokov budovala a predať svoj podiel vo firme. Nebola som tam už šťastná a cítila som sa ako vo väzení, ktoré som si sama vybudovala. Opustila som teplý peliešok a vychodený chodníček som vymenila za neistotu. Mala som takmer 40 a život začal pre mňa postrádať zmysel. Dovtedy som žila presne podľa toho ako by sa malo. Bola som šikovná, dobre som sa učila, zhruba poslúchala, študovala som, vybudovala som firmu, bola som úspešná, bohatá, známa podnikateľka, mala som manžela, dom a k dokonalému šťastiu mi chýbali už len deti. Jednoducho som robila všetko, o čom mi hovorili, že keď budem robiť a mať, tak budem … Myslela som si, že je to asi návod na šťastný život a keď nie to, tak aspoň k spokojnosti. Tak som kráčala podľa mapy, ktorú mi dali rodičia, škola a spoločnosť a zrazu som sa ocitla v bode, keď som sa cítila úplne stratená. Cudzie mapy ani návody už ďalej nefungovali. Cítila som sa vyčerpaná, frustrovaná, nespokojná, nenaplnená a nešťastná. A nevedela som prečo. Prečítala som si niekoľko prekrásnych kníh, ktoré sa ma hlboko dotkli a nesmierne ma obohatili. Kniha Soulcraft, v ktorej americký psychoterapeut Bill Plotkin opisuje súčasnému človeku rôzne cesty a prístupy k zostupu k duši, ma úplne uchvátila. Vtedy som pochopila, že to je to, čo mi chýba. Zdivočieť. Začať načúvať hlasu svojej duše a nechať sa ňou viesť. Dnes viem, že volanie Sahary bolo volanie mojej duše, ktorá čakala, kým sa trochu zastavím a začnem načúvať. Preto ma tak lákala táto cesta, ktorá bola zároveň vedená aj ako zostup k duši, do dolného sveta, do hlbokého a desivého neznáma v nás samých, a predsa k tak dôverne známemu miestu, miestu našej pravej identity. Stretnúť sa s dušou znamená objaviť mystický obraz, s ktorým sme sa narodili, ktorý odhaľuje cestu k nášmu najväčšiemu osobnému naplneniu, ako aj podstatu našej skutočnej služby svetu. Nesmierne som sa tešila na toto stretnutie a zároveň veľmi bála, že sa niečo zásadné vo zmení, ale niekde hlboko vnútri som mala ešte väčší strach, že sa nestane vôbec nič.
Prebudené strachy
Bála som sa však aj cesty samotnej, neznámeho sveta, neistoty, bála som sa hadov, škorpiónov a veľkých chrobákov. A hlboko vo mne sa ozýval ten najhlbší strach, strach zo smrti. Ten je tam prítomný stále. Neustále ma nútil rekapitulovať a dívať sa na svet a svoj život s pocitom, že mi smrť dýcha na chrbát. Mám pocit, že uvedomovať si svoju pominuteľnosť je veľmi dôležitá skúsenosť, o ktorú sme v živote ochudobnení. Stále sa tvárime, akoby sme tu mali byť večne a odkladáme zásadné veci a rozhodnutia svojho života až kým už je možno neskoro.
Návrat k jednoduchosti
Putovali sme spoločne malá skupina pútnikov z Čiech a ja. Celých 14 dní bolo nádherným návratom k jednoduchosti, zanechávali sme predstavy o tom čo má ako byť, aby sme sa otvorili tomu, kým skutočne sme. Kráčali sme bosí s karavanou po dunách, spali v náručí Zeme pod hviezdami, vstávali o 6:00 a sledovali východ slnka, spievali pri ohni, zdieľali v kruhu, pracovali sami aj so sebou navzájom, pobývali 3 dni osamote bez jedla uprostred Sahary. Beduíni nám každý deň varili úžasné jedlá a ráno upiekli čerstvý chlieb. Bol to nádherný čas prepojenia, ľudskosti, blízkosti a zdieľania zo srdca.
Púšť je skvelou učiteľkou, láskavou aj krutou, je miestom zastavenia, ticha a načúvania. Každému dá presne to, čo potrebuje. Ja som tam išla odhodlane zostúpiť k duši a stretnúť tam to, čo stretnúť mám. Dodnes si pamätám, ako som prosila púšť a Boha, nech sa dokážem odovzdať prúdu života a ten nech ma nalieva kam potrebuje. A čakala som, čo sa stane. Po pár dňoch putovania sa vo mne začalo ozývať moje vnútorné dieťa, ktoré bolo smutné, zranené a príšerne naštvané. Stretnutie s ním bolo pre mňa veľmi intenzívne a boľavé. Uvedomila som si, že to je moja zranená časť, ktorá žije v mojom podvedomí. Je stále so mnou, ale žije v mojom tieni, oddelená nevidená a paralyzovaná. Prišla ma uzdraviť a ukázať mi cestu. Túžila, aby som ju uvidela a dala jej priestor a uznanie. Vypočula čo chce a naplnila jej potreby.
Zvyčajne to tak býva, že najväčšia bolesť a utrpenie odhalí najväčší dar. Tá moja malá 4-ročná mi pomohla rozpamätať sa na môj detský sen. Nenávidela ma za to, že som jej nedovolila maľovať, tancovať a spievať. Celý čas, ako som chodila po dunách, som maľovala do piesku. A zrazu som si spomenula, že vždy som chcela byť umelkyňa. Tam som sa za dva týždne rozhodla, aké zmeny musím vo svojom živote urobiť, aby som mohla žiť v súlade so sebou.
Tri dni samoty a pôstu
Uprostred našej púte nás čakali 3 dni samoty a pôstu. Nikdy v živote pred tým som nestrávila 3 dni a noci sama. Nespala som sama vonku a už vôbec nie v cudzom svete. Hoci som sa do Sahary okamžite zamilovala a cítila som sa tam veľmi bezpečne ako sa blížil čas odchodu do samoty, začala som pociťovať strach a neistotu, no zároveň aj obrovské vzrušenie. Bol to nádherný čas. Prežila som ho v láske a pokore a modlila sa nech sa niečo stane, nech uvidím ako ďalej, nech nájdem v živote opäť radosť a zmysel, nech dokážem opustiť to, čo je pripravené odísť a otvoriť sa novému. Postupne som si zvykla na samotu, hlad uspal posledné zbytky Ega a začalo mi tam byť veľmi dobre. Úplne som sa odovzdala tomu, čo je a zaplavilo ma obrovské množstvo energie, šťastia a radosti. S týmto pocitom som sa potom po 3 dňoch vrátila nielen do saharského kruhu, ale aj späť domov a trval neuveriteľných 14 mesiacov.
Sľub Sahare a svojej duši…
Dni po samote sme venovali usadeniu toho, s čím sme sa tam stretli. Opäť sme sa vrátili k jednoduchosti, putovaniu, spoločnému kruhu a zdieľaniu. Pracovali sme spoločne aj každý sám a otvárali sa hlbšiemu pochopeniu obrazov a diania zo samoty. Naša púť sa blížila ku koncu a mne sa nechcelo odísť. Tam, kde vonku takmer nič nie je, som objavila veľká dar, svoj vnútorný svet a vnútorný život. Pri rozlúčke so Saharou som jej dala sľub, že navždy ostanem verná svojej duši a že sa po zbytok svojich dní nechám viesť jej hlasom. Sľúbila som jej, že sa tam ešte vrátim a svoj sľub som dodržala.
Návrat domov
Odhodlaná a posilnená Saharou som sa po návrate začala venovať maľovaniu a štúdiu maľby. Maľovanie a výtvarná tvorba sa postupne stali každodennou súčasťou môjho života, výživou pre moju dušu a postupne sa stávajú aj zdrojom mojej obživy. Začala, som aj spievať, viac tancovať a v poslednom čase aj hrať divadlo. Zároveň som urobila mnoho zmien, ktoré trvajú dodnes… zistila som, že väčšinu vecí, ktoré mám, vôbec nepotrebujem. Zjednodušila som svoj život, vyhodila kopu vecí, začala som používať ekologickú drogériu a čistiace prostriedky. Napravila som si vzťahy, ktoré som cítila, že je potrebné vyriešiť. Nebolo toho veľa, ale skôr som mala potrebu porozprávať sa s niektorými ľuďmi a vyjadriť svoje hranice, spôsob komunikácie a podobne.
Piesok z duše nevyklepeš
Možno nie každý tam nájde také nádherné dary ako som našla ja. Ale určite každý zacíti svoju esenciu, spozná čo znamená byť naozaj človekom, ktorý žije v hlbokom spojení so sebou, s prírodou a svetom okolo seba. Zažne plamienky vo svojich očiach lebo raz a navždy pochopí, že život je jedno veľké dobrodružstvo, ktoré si treba užívať a nie sa pred ním bezpečne uchrániť. A hoci sa mi po návrate podarilo vyklepať piesok takmer zovšadiaľ, z mojej duše nie. Lebo piesok z duše nevyklepeš. Odvtedy sa na Saharu vraciam a jej nádheru a silu som zatúžila ukázať aj ďalším ľuďom a som nesmierne šťastná, že sa tak deje.
SARDÍNIA – Marmorata Village
.
Dajte si kávu
. To je aspoň moja praktická skúsenosť .
