Martina Stríbrnská je stelesnená energia a otvorenosť. Náš vzťah začal ako láska na prvé počutie, či pohľad. V princípe by som mohla byť jej matkou. Aj by som si ju adoptovala. Je úprimná, otvorená, nápaditá, originálna a nadovšetko miluje svoju rodinu. Má na tvári nonstop úsmev. Taký „vyškerený“. Aj to ju možno viedlo k blogu – píše Denník vyškerenej. Skladá vtipné básničky a ani próza jej nie je cudzia. Z materskej si odkladala 50% a vydala knihu. Tá kniha je zázračná a mali by ste ju mať. Maťu som vyspovedala a tento rozhovor si nenechajte ujsť!
Maťka, keď som prišla na krst tvojej knihy, vyzeralo to tam ako na väčšej svadbe. Čo ťa viedlo k napísaniu knižky?
Od detstva si odkladám rôzne vzácne zdrapy papiera. Cestovné lístky, útržky z okraja novín, papierových vreckoviek a stránky zo starých zápisníkov. Sú na nich napísané moje myšlienky. Bolo ich veľa. Vždy bolo vo mne všetkého akosi veľa, až som raz pochopila, že to musím začať písať. Sú to spomienky.
Niekto nosí so sebou fotoaparát, aby mohol zachytiť úchvatné momenty svojho života, ja som nútená fotiť ich srdcom a potom si ich zapísať. Neviem presne vysvetliť prečo, jednoducho musím. A takto vznikla i Kniha zázrakov. Desať rokov som si odkladala jej útržky, aby som z nich potom mohla stvoriť Príbeh.
Kniha Zázrakov je krásne napísaná a celkovo spracovaná. S láskou. Kto ti s knihou pomáhal?
Pomáhala mi s ňou úžasná žena, matka, spisovateľka, filmová a televízna dramaturgička, scenáristka, literárna agentka a koučka novoautorov, Soňa Borušovičová. Kto Soňu pozná, vie o jej pedantnosti, profesionalite a kreatívnom pohľade na svet. Je zázračná! Kto iný mi teda mohol s Knihou zázrakov pomáhať, ak nie ona?
Obdivujem ako sa vieš stále usmievať. A najviac ma dostalo tvoje autorské čítanie Ty si Martine, strom zelený. Je to tvoja spoveď o rozlúčke s otcom na smrteľnej posteli. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte. Počas tvojho čítania som plakala trikrát! Ty si čítala s úsmevom. Ako sa to dá, nerozcitlivieť sa?
Dá sa to jedine tak, že vaše slzy, najskôr jednu po druhej zozbiera Niekto veľmi dôležitý. Môjho otca do neba odprevadilo more sĺz. Dokonca aj teraz, keď si tú kapitolu čítam hrnú sa mi do očí. No keď som ju čítala na mojom autorskom čítaní, prenikol ma nadprirodzený pokoj a radosť z toho, čo ma jeho život i smrť naučili. Je to paradoxne vzácnejšie, než samotný žiaľ za ním. Akoby vďaka tomu dokázal žiť ďalej v mojom srdci. Neviem.
Knižku si si vydala sama. Nebála si sa? Čo na to hovoril manžel a rodina? Ako sa predáva?
Bála a veľmi. Bol to asi ten najbláznivejší krok viery, ktorý som kedy urobila. Nejde iba o to, že bolo nevyhnutné financovať celý proces vydania knihy, ale odhaliť svoj život pred zrakmi iných, nie je tak úplne jednoduché. Je preto asi prirodzené, že som najprv videla to, čo tým môžem stratiť. No dnes, aj vďaka prvým recenziám od ľudí, ktorí si ju prečítali viem, že som tým iba získala.
Tento odvážny krok sme spravili s manželom spolu. Aj to je dôvod, prečo vyhrala nakoniec odvaha a nie strach. Nebola som v tom sama. Napokon na knihe pracoval team odborníkov, ktorým som za ich nasadenie pre vec nesmierne vďačná. Predáva sa. A to je dobré znamenie.
Na jednom stretnutí si vravela, že si sa bála, že ľudia prídu do polovice a knihu nedočítajú. Zahodia. Kniha je od polovice vytlačená naopak – hore nohami. A je farebne rozlíšená. Kedy prišiel ten nápad?
Strachov s ktorými som najskôr bojovala bolo viac. A áno, jedným z nich bolo aj to, či Príbeh, ktorý som žila a napísala, bude pre ľudí natoľko zaujímavý, že ho budú chcieť dočítať až dokonca. Niekde v podvedomí som sa pýtala sama seba, či kniha bude pre iných prínosom. Nechcela som si len bezhlavo splniť sen, odfajknúť akúsi povinnosť spísať, čo sa udialo a poslať to žiť ďalej.
Chcela som ísť do toho s presvedčením, že tá kniha v istom zmysle slova, istým ľuďom zmení život. Viem. Znie to asi príliš trúfalo a odvážne. No aj keby sa to stalo s jediným mojim čitateľom, poviem si, stálo to za to! Aj preto som sa nakoniec rozhodla risknúť to.
Niekto medituje, modlí sa alebo sa chodí vykecať kamošovi. Aj ja mám svojho Kamoša. Niekomu sa ten môj môže zdať imaginárny, no mne pripadá oveľa skutočnejší, než je hocičo navôkol. Je ním Boh. Keď som nadobudla presvedčenie, že má zmysel vydať Knihu zázrakov, pýtala som sa Ho v modlitbe ako má Kniha zázrakov vyzerať. Ešte v ten večer som to vedela. Videla som ju v mojej fantázii presne tak, ako vyzerá teraz. Bielu a čiernu. Obojstrannú, jednoduchú s nádychom luxusu. A nielen ja!
Návrh obálky, ilustrácie v knihe, to všetko je práca výtvarnej umelkyne Michaely Paštrnákovej, ktorá dokázala túžby po minimalistickom prevedení knihy dokonalo zrealizovať. Som jej za to nesmierne vďačná.
Vieš nádherne vystihnúť atmosféru. Išlo ti písanie vždy samo?
Neviem. Nikdy som sa nad tým, ako píšem, či dobre alebo zle, nezamýšľala. Píšem, lebo musím. Je to akési nutkanie vo mne. Roky som viedla anonymný blog, ktorý mal ihneď vysokú sledovanosť. V tom čase to bola jedna z prvých blogových lastovičiek, preto som to odôvodňovala tým, že ľudia boli hladní po literárnom umení na webe.
Neskôr som začala uverejňovať svoje texty aj na sociálnej sieti v rámci ventilu počas materskej dovolenky. Môj DENNÍK VYŠKERENEJ sa stal medzi mamičkami aj nemamičkami obľúbený. To ma veľmi teší. Práve aj od nich vyšla výzva, aby som napísala knihu. Poslúchla som.
Čo je pre teba v živote najdôležitejšie?
Toto je veľmi hlboká otázka, ale odpoveď na ňu je pre mňa dnes veľmi jednoduchá. Je to To, čo je hnacím motorom nášho vnútra. To, čo nedovolí básnikom v noci spávať. To, čo nad ránom budí zo sna zamilovaných bláznov. Je to Láska. Láska, v tej najčistejšej možnej forme, ktorá sa v jeden deň pre mňa stala osobou. Konkrétnou a reálnou. Láska je vlastne jej meno.
Povedz – prečo by si ľudia mali kúpiť tvoju knihu?
Verím, že Knihu zázrakov si kúpia ľudia preto, aby si ju aj prečítali. Vieš, žijeme vo svete, kde je odrazu pre nás dostupné takmer všetko materiálne. Myslím si, že najväčším úspechom Knihy zázrakov nie je to, že sa nám ju podarilo vydať, ale to, že si ju konkrétny človek, prečíta a aj vďaka nej zmení pohľad na veci naokolo. Možno aj na život sám. Príbeh tak v Knihe zázrakov bude môcť ožiť vďaka čitateľovi samotnom. To ešte len bude zázrak!
Lebo Kniha zázrakov hovorí práve o tom, že ak túžime po zázraku, začneme ho aj vidieť a ak ho uvidíme, jeden zázrak priláka k nám ďalší a ďalší a ďalší. Odrazu zázraky budú bežať za nami, aby sa mohli udiať práve nám. Prečo? Lebo zázraky priťahuje naša pozornosť.
Cieľom toho všetkého však nie je zázrak samotný, ako si často myslíme, ale to, keď začneme žiť pravdu, že zázrakmi sú okrem tých meganadprirodzených vecí aj tie úplne prirodzené, bežné. Tie, ktorým často v slede dní nepripisujeme žiadnu, a už vôbec nie zázračnú moc. Práve oni v sebe ukrývajú moc zmeniť optiku nášho života. Toto je to, čo žijem a čomu verím.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Boris Stríbrnský
Páči sa mi váš názor, že by sme sa nemali brať vážne. Ako sa to dá naučiť?
SARDÍNIA – Marmorata Village
.
Dajte si kávu
. To je aspoň moja praktická skúsenosť .
