Úvod Blog Strana 138

Hanka Fúsková: Elegantný vek a trapasy

Netvrdím, že by sa nám trapasy inokedy nestávali, ale v elegantnom veku majú výnimočné čaro. Na mnohé dokážeme zabudnúť hneď, ako ich v zdraví a elegantne prežijeme. Ale sú také, ktoré nás rozosmejú aj po rokoch.

Na priechode pre chodcov

Išla som do kancelárie, výnimočne na pešo. Postála som na priechode pre chodcov spolu so skupinkou ľudí. Po ceste prechádzal kamión a v tom vodič zatrúbil a zablikal stretávačkami. V momente ma zaliala vlna sexepílu. 

„Bože, na mňa, ženu po 40-ke? Tak predsa len… nie som na zahodenie, ešte stále som v hre.“ Vystrela som sa, vypla hruď, nahodila šťastný výraz a otočila som sa za seba, aby som skontrolovala, či všetci okolostojaci videli ten „šoférsky“ odkaz na moju krásu. 

A vtedy to prišlo. Kúsok odo mňa stála dlhovlasá, dlhonohá, štíhla blondína, mladšia aspoň o dve päťročnice. Stiahla som plecia a skromne som sa otočila vpred. Samozrejme, že všetky tie nezodpovedné gestá, navyše, nepovolené a proti predpisom cestnej premávky, neboli určené mne.

Ponaučenie do života, milé dámy: Nikdy sa neobzerajte za seba! Nie je tam nič zaujímavé! 

Kontrolný pohľad do zrkadla

Ráno som sa chystala z domu, ako som už opisovala v predchádzajúcom blogu, príprava nášho exteriéru trvá oveľa dlhšie ako kedysi. V rýchlosti som si spomenula, že som si pred líčením zabudla umyť zuby. Tak šup-šup, ešte zuby. 

Aby som nezničila prácne vytvorené dielo na mojej tvári, opatrne som si len uterák priložila k ústam, aby som odstránila zubnú pastu z mojej tváre. Vybehla som z domu, skočila do auta a frčala som na stretnutie. 

Som opatrná šoférka a snažím sa ľudí čakajúcich na priechode pre chodcov pustiť, predsa len je istejšie mať ich prítomnosť na vozovke pod kontrolou.

Takto som to spravila aj v osudné ráno. Dala som prednosť na priechode mladému športovcovi, cez plece mal prehodenú športovú tašku a mieril do neďalekého fitka. Chlapec sa pozrel smerom k vodičovi, akože na mňa, a milo sa usmial.

 V duchu som si povedala, že dnes som, pravdepodobne, bola mimoriadne úspešná pri vytvorení môjho exteriéru. Aby som sa v tom utvrdila, narýchlo som sa pozrela do zrkadla na clone. Skoro som odpadla. 

Môj dokonalý mejkap dopĺňala zaschnutá biela pena zo zubnej pasty lemujúca moje ústa.  Je toto možné? Trapas ako sviňa.

Ponaučenie do života: Hoci sa budete akokoľvek ponáhľať,  nikdy neodchádzajte z domu bez kontrolného pohľadu do zrkadla.

Dôchodkyňa s nárokom na invalidný príspevok

A tu je jeden z excelentných. Pracujem ako nezávislá kozmetická poradkyňa v svetovej kozmetickej spoločnosti na poste manažérky obchodnej skupiny. 

Pracujem zväčša z domu a často jazdím na obchodné stretnutia, takže si sama organizujem svoj pracovný čas. Presťahovali sme sa na vidiek, do novopostavenej štvrte. 

Okolo nás bývajú zväčša mladé rodinky s malými deťmi. Počas jednej letnej garden párty sa suseda posťažovala, že už čoskoro jej končí materská dovolenka a nevie si predstaviť, kde pôjde pracovať. Wau, práve takéto žienky sú ideálne do môjho tímu. 

Tak som rýchlo hodila udičku s návnadou. Spýtala som sa jej, čo si myslí, prečo som skoro stále doma. Viete, čo mi povedala?… lebo si na dôchodku? Čožeeee? Ja blbá som sa ešte opýtala, že čo si myslí, koľko mám rokov… Päťdesiat? To sa mi už začali chvieť pery. 

Ona, chúďa, chcela zachrániť už totálne trápnu situáciu, tak dodala… veď existujú aj invalidné dôchodky.

V priebehu dvoch minút sa zo mňa stala dôchodkyňa s nárokom na invalidný príspevok! Ja, ktorá si zakladám na mojej dievčenskej iskre v tvári. Ja, ktorá sa ešte len zúčastňujem osláv päťdesiatnikov vo svojom okolí ako mladý hosť. 

A, samozrejme, pri sociálnej politike našej vlády budem rada, ak sa dostanem do dôchodku v sedemdesiatke. Jediné, čo ospravedlňuje moju mladú susedu, je fakt, že je už päť rokov na materskej dovolenke a má obmedzený kontakt s realitou.

Ponaučenie do života: Nikdy sa nepýtajte mladšej susedy, koľko máte rokov. Kombinácia mladšia a suseda patrí k totálne katastrofálnym.

Toto je  zbierka len tých najtrápnejších momentov, ktoré zostali hlboko vryté do mojej pamäti. Určite má každá z vás v zálohe nejaký „trapasík“, na ktorý určite nezabudne. Tak čo, nájdete odvahu a podelíte sa s nami?

Hanka Fúsková

 

Mohlo by vás zaujať…

Autorské čítanie + autogramiáda Gamblerky v Senci

0

Niektoré akcie sú pompézne a iné skôr komorné. O to silnejšie. Minulý týždeň sme zorganizovali autorské čítanie spojené s autogramiádou knihy Gamblerky.

V príjemnom prostredí kaviarne Antikvariát spovedala spisovateľka Monika Macháčková spisovateľku Katku Mayer. Ak ešte nemáte knižku, zaobstarajte si ju. Práve sa robí jej dotlač:)

Za foto Ďakujeme Gabriele Teplickej. Urobila ich pro bono, ako osobná priateľka Katky Mayer. Vážime si to.

Fotografia zachytávajúca hudbu – Gudrun a Matúš Zajac

Alternatívne umenie má svojich obdivovateľov (hlavne v zahraničí) už desiatky rokov. Ak uvidíte Gudrun na fotke, tak ju neprehliadnete. Takto som ju spoznala aj ja. Okomentovala nejaký príspevok z nášho magazínu a nedalo sa nevšimnúť jej profil a foto. Oblečenie provokatívne. Hudba tiež. A fotky skvelé. Pustili sme sa do debaty (zatiaľ len online) a ja som zistila, že časť z celej záplavy fotiek pochádza od jedného z najuznávanejších slovenských fotografov dneška – Matúša Zajaca. Zaujíma ma, kde sa tí dvaja stretli a čo ich baví na ich spolupráci. Preto vznikol aj tento rozhovor. Obaja skvele zapadajú do kategórie 40+, žijú svoj život na plno a hlavne robia to, čo ich naozaj bytostne baví. Veď posúďte sami.

Gudrun (umelecký pseudonym)

Speváčka alternatívnej kapely Ľahká Múza, ktorá tento rok slávi 35 rokov nepretržitého fungovania na hudobnej scéne, má na konte osem CD a DVD. Kapela koncertuje ako doma, tak v rámci Európy. Modelka, fotografka, editorka básnickej zbierky, milovníčka hôr, vysokohorského lezenia a srdcom vedkyňa, fascinovaná vesmírom, je absolventkou Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a manažmentu na City University.

Gudrun, tvoja kapela, Ľahká Múza, má 35 rokov. Ako to celé vzniklo?

Poznáš to mladosť – pochabosť. V osemdesiatych rokoch som už študovala na gymnáziu a aj keď bol socializmus, veľa z nás pobláznila punková vlna. V 17-tich som bola v Prahe, kde som pre seba na koncertoch českej novej vlny objavila úplne iný svet a bola to láska na prvý pohľad. Hudba ma vždy bavila, mala som za sebou hodiny klavíra a chcela som raz spievať ako sólo hviezda. No a keď jedného dňa ku nám prišiel kamarát s neznámym chalanom, že hľadá do svojej kapely extravagantne vyzerajúce dievča, budúcnosť môjho účinkovania v kapele práve písala prvú kapitolu. Skončila som gymnázium, potom univerzitu, hodila za hlavu celú pripravovanú vedeckú kariéru a vrhla som sa plnými silami do moderného umenia v našom konzervatívnom svete.

Často ťa označujú aj za prvú dámu slovenského hudobného undergroundu. Ako to vnímaš?

Vzhľadom k tomu, že kapela vznikla v 1984, roky plynú, kapela aj ja sme dorástli do veku dámy. A keďže žien je na miestnej nezávislej scéne málo (dominujú muži) a vždy, aj v najbláznivejších outfitoch chcem, aby boli v prvom rade elegantné, tak to označenie vymysleli muži zo scény a ujalo sa to postupne. Byť dámou je veľmi fajn. Umožňuje to vniesť aj do post-punkovej scény plnej streetartu trochu salónnej elegancie a dekadencie. Najlepšie veci vždy vznikajú krížením.

Kto ti pripravuje a vyrába odvážne kostýmy, make-upy, účesy?

Ako už vyplynulo z predchádzajúcej otázky, sme kapela, ktorá má nielen svoj špecifický hudobný rukopis, ale aj silnú vizualizáciu. Mám rada módu Vivienne Westwood, Steve McQueena, Karla Lagerfelda, vesmírne skafandre a výpravu sci-fi filmov. Do toho samozrejme vlastnú imagináciu. Okrem hudby by ma veľmi bavilo robiť umeleckú výpravu do filmov. Ale keďže to tu nie je možné, tak som sa zamerala na vlastné návrhy kostýmov ako pre mňa, tak aj pre naše performerky na pódiu, alebo pre štylizované fotografie, ktoré aj sama fotím. Na koncerty vyberám aj náročné kreácie, lebo chcem ponúknuť publiku jedinečný vizuálny zážitok. Naučila som sa tiež podstatné veci okolo líčenia a úpravy účesov. Všetko si pripravujem sama (účes, make-up) dokonca väčšinou ja líčim a robím účesy aj ostatným, lebo len ja viem, ako to má vo finále vyzerať. Hlavne v zahraničí sa v zákulisí stretám s celým štábom vizážistov iných kapiel. Nechápu, že všetko v zákulisí odmaká „hlavná hviezda“. Ale ja som spokojná, keď na pódiu predvedieme, že nie je dôležité, koľko ľudí na čom robí, ale aké máš nápady a ako ich vieš skĺbiť s jednotlivým nositeľom. Až keď každému sadne jeho celkový výraz, až potom to naozaj funguje aj na publikum.

Kto je váš najvernejší poslucháč a kde vás ľudia môžu stretnúť?

To by som aj ja rada vedela. Lebo my sme experimentálna kapela, to znamená, že buď máme fanúšikov globálnych, čo sa vyvíjajú spolu s naším smerovaním, alebo fanúšikov jedného albumu, ktorým sme sa mu práve trafili do hudobného vkusu. V minulosti boli aj poslucháči viacej členmi toho prvého tábora, dnes, hlavne mladší berú jeden album, prípadne jednu skladbu, ktorú si obľúbia. Ale podľa spätnej väzby viem, že máme poslucháčov už prvého albumu z rokov 1990 ako doma, tak aj v zahraničí. Čo sa týka koncertných aktivít sa veci dynamicky menia. V deväťdesiatych rokoch sme boli hviezda domácej (česko-slovenskej) klubovej scény. Potom prišlo obdobie od roku 2000, keď sme hrávali hlavne po festivaloch a kluboch v Európe a posledné roky to viac kombinujeme aj s domácim hraním. Pre nás sú výzvou hlavne rôzne multižánrové subkultúrne akcie, kde môžeme uplatniť svoju špecifickú hudbu a vizuál. Čiže od festivalov klasicky hudobných, až po postapokalyptický festival JUNKTOWN, industriálne HRADBY SAMOTY, festival temných filmov HORRORCON. Každá takáto akcia je pre nás silná inšpirácia predviesť sa vždy v novom svetle. Preto sme na každej akcii vizuálne neopakovateľní a aj hudobne prispôsobujeme naše veci danému štýlu akcie.

Viem, že máš skončené dve vysoké školy, ale umenie ťa neživí. Naopak, ty si financuješ svoje umelecké sny zo svojej práce. Ako je to vôbec možné a ako to dokážeš celé tie roky zvládať?

Ako už preblesklo v úvode, mám vedecký typ vzdelania. Od šiestich rokov som snívala o Marse a tomu podriadila cieľavedome svoje vzdelávanie. V 23 rokoch som celú sľubne sa črtajúcu kariéru hodila za hlavu a vrhla sa aktívne do sveta umenia. Umenia, ktorým sa ale nedalo na Slovensku uživiť. Boli len dve cesty. Robiť proste všetko na spoločenskú objednávku masového poslucháča, alebo nájsť nejakú možnosť pre uchovanie umeleckej imaginácie a slobody. V takom prípade doriešiť financovanie týchto aktivít. Rozhodla som sa pre ťažšiu cestu a to, že si proste budem na svoje umenie zarábať. Je to samozrejme náročné, ale inak to proste nejde. Cena za nezávislosť je vždy vysoká. Ale nikdy som toho neľutovala. Prácu a umenie mám striktne oddelené. Iba tak môžu tvoriť celok, ktorý sa vzájomne podporuje. Preto som si ešte doštudovala manažment a spojila ho s mojím analytickým myslením. Po matke som zdedila výborný organizačný talent, čo mi veľmi pomáha ako v zamestnaní, tak aj pri manažovaní kapely, lebo aj to robím len ja. Iba jedna vec ma mrzí, keď niektorí ľudia zo scény, ktorí nám kôli svojej lenivosti, či nedostatku talentu závidia určité výsledky a rozprávajú, že nám sa žije, keď nás podporuje ten či onen. V živote sme nevideli ani euro zo žiadneho grantu a keďže nežijeme v žiadnom väčšom meste, nemáme ani širokú sieť spolupracovníkov. Všetko vždy stúpa, či padá len na energii dvoch ľudí. Ale ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom.

Čo ťa na spolupráci s Matúšom Zajacom najviac baví a čo Vám to ako kapele prináša?

Hneď viacero vecí. V prvom rade je prvým človekom, ktorý dokázal prelomiť naše taboo na fotenie nášho „zákulisia“. Fotky z pódia máme radi, ale súkromie (aj v zákulisí) si proste chránime. Trvalo dlho, kým sme k tomu zvolili s tým, že nás presvedčili jeho parádne dokumentárne fotografie a silný vzťah k hudbe. Práve jeho fotky mimo pódia, kde nás zachytáva mimo pódiovú štylizáciu, nám ponúkajú pohľad na nás samých ako bezprostredných ľudí v neopakovateľnom okamihu. Hneď z prvého fotenia v roku 2003 som mala veľmi dobrý pocit a už nebolo čo ďalej riešiť. V Matúšovým hľadáčiku sa na pódiu aj mimo cítime vždy bezpečne a súčasne krásne. Jedinečne vie spojiť umeleckú a dokumentárnu fotografiu. Hľadá proste  jedinečný výraz. Ako hovorí, „vieš, že si vždy prídem len po jednu fotku“ (ale samozrejme pre nás nafotí desiatky aj z koncertu, aby nás uspokojil). Myslím, že aj vďaka tomuto prístupu máme naozaj veľmi reprezentatívne fotografie pre média aj promotérov akcií. A čo si ceníme najviac, že sa vzájomne veľmi rešpektujeme a ceníme si vzájomne ľudský prístup k našej tvorbe. Matúš má dar silnej empatie a jednoducho sa vie k ľuďom priblížiť bez toho, aby im jeho fotografie kradli dušu. Je to jedno z našich najkrajších umeleckých priateľstiev. A to si ceníme najviac.

Matúš Zajac

Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Fotografiu študoval v Prahe na FAMU a v Bratislave na VŠVU. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015). Bol niekoľkokrát ocenený Best of Photojournalism v editovaní (.týžďeň), Czech Press Photo, Novinárska cena, Slovak Press Photo. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na katedre žurnalistiky a na strednej umeleckej škole SSUŠAT. Je odborným garantom portálu pre dokumentárnu „dofoto  spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami a magazínmi, vedie workshopy zamerané na teóriu a prácu v teréne v rámci sociálnej fotografie. Pravidelne vystavuje svoju tvorbu doma a v zahraničí.

Ste uznávaný fotograf a zároveň už šesť rokov fotíte aj Ľahkú Múzu. Ako ku spolupráci prišlo? Prečo práve Ľahká Múza?

Pred Ľahkou Múzou som fotografoval veľké množstvo kapiel a osobností z hudobnej scény. Osobne som poznal veľa muzikantov s vlastným prístupom k umeniu od Deža Ursíniho po Mariána Vargu, ktorých som samozrejme fotografoval aj mimo pódia. Dlhodobo som sa ako fotograf venoval aj jazzu a vystavoval tieto fotografie po západnom svete počas socializmu. Pamätám si, ako mi naši známi zo západného Nemecka prevážali fotografie a potom posielali na výstavy a súťaže. Je zaujímavé, že trebárs kurátor Václav Macek ma považuje za portrétneho fotografa a v podstate má pravdu, aj vo svojich dokumentoch mám veľa portrétov. S Gudrun som sa spoznal najprv cez ostýchavý mail, či by som ich mohol fotografovať, pretože som si všimol ich jedinečnosť a názorovú zhodu s tou mojou. Dvere sa pomalinky otvárali a počas tých šesť rokov sme sa spoznali aj po charakterovej stránke čo rozhodlo v našu spoluprácu. Ja len ľutujem, že neprišla o dačo skôr, hlavne ohľadom zaujímavého publika, ktoré je dnes troška neaktívne. Cez Ľahkú Múzu som sa spoznal s ich performerkami a ľuďmi okolo celého toho „ neviditeľného sveta“ a sú to úžasné bytosti ! Performerky beriem ako súčasť umenia a preto milujem koncerty tejto skupiny a samozrejme som si ich tváre aj zapožičal pre fotografovanie mimo koncertného pódia. Myslím si že som pre svoju tvorbu trafil do čierneho za čo Gudrun nesmierne ďakujem.

 

Čo vás najviac na fotení s nimi baví? 

To nie je o bavení sa, ja sa v podstate nezabávam, som skôr človek, ktorý vyhľadáva psychologické aspekty v sociálnom kontexte. Fotografovanie musí liezť zo srdca a myšlienok a fotograf musí mať jasnú predstavu o svojom vizuálnom svete. Čiže odpoviem skôr čo ma na nich najviac zaujíma z týchto aspektov. Za prvé, je to prepojenie emočného stavu a skrytého erotizmu, ktoré ma ako autora expresívneho poňatia zaujíma. Ako hudobná scéna ma svoje žánre, tak isto aj tá fotografická a moja tvorba v subkultúrach vychádza zo severskej, ako aj japonskej fotografie, z ktorej tento pach proste musíš naplno cítiť. Za druhé ide o vzájomnú zhodu ohľadom umenia ako takého. Obaja, ja ako aj Gudrun, si ľudí okolo seba naozaj vyberáme a nemienime strácať čas s nekonečnými diskusiami v neprajnom prostredí, pretože život je naozaj krátky. Gudrun ma vie vždy namotivovať ku viacerým fotografiám pre ich účel, je to asi jediná osoba, ktorá to naozaj dokázala, pretože ja si svoju tvorbu naozaj veľmi strážim.

Zaujalo ma, že vaša mama, Alta Vášová, je scenáristka a má na konte diela, ktoré pozná každý (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Niekto ako ja atď). Ovplyvnilo umelecké prostredie aj vašu tvorbu?

Och a ako! Nielen moja mama, ale aj otec, ktorý sa zaoberá literatúrou a umením ma veľmi ovplyvnili. To prostredie u nás doma bolo tak úžasné, že som nemusel ani študovať na umeleckej škole. Naozaj som mal možnosť osobne spoznať osobnosti od filmu, literatúry, muziky a výtvarného umenia. To nebolo náhodné a krátkodobé spoznávanie, ale naozaj prežité roky s týmito osobnosťami. Keď som študoval fotografiu, dúfam že sa na mňa nikto nenahnevá, ale tí študenti vo vyťahaných svetroch na mňa pôsobili veľmi komicky.  Tá ich hra bola fakt veľmi okatá a nebavilo ma  tam tráviť svoj čas. Preto som sa rozhodol pre dokument a chodil som fotografovať mimo Bratislavu na viac týždňov, aby som bol mimo ten školský „krúžok“. Vyhovovalo  mi to až do skončenia štúdia. Asi preto sa venujem výučbe, pretože mám radosť z výsledkov svojich žiakov a neberiem ich ako konkurenciu, proste som si sám sebe pánom.

Vydal ste tri fotoknihy. Máte v súčasnosti zámer na ďalšiu knihu a ak áno, čomu bude venovaná? 

Samozrejme, že áno. Kniha ostáva, keď všetko raz skončí, ale kniha bude neustále prítomná. Milujem knihy, mám autorských monografii doma asi 300 a neustále kupujem ďalšie a ďalšie. Podľa mňa, keď listuješ knihu, až vtedy sa dostaneš hlboko do myšlienok autora a vtedy sú hmatateľné. Moja ďalšia autorská knižka sa bude dotýkať vyslovene „subkultúrneho“ sveta do ktorého smerujem po toľkých rokoch hlbšie a hlbšie. Fascinujú ma tie bytosti ta ich úprimná čistota a neuveriteľná krehkosť. Nebude tak depresívne spracovaná ako kniha OUT, ale pôjde ešte razantnejšie do obsahu a emocionality, čiže vlastne bude omnoho dráždivejšia a rozmanitejšia, pretože som omnoho vyfotenejším autorom ako som bol v roku 2014.

Okrem fotenia vediete aj vlastný online magazín dofoto.sk. Čo je jeho hlavnou náplňou a cieľom?

Ukázať, že vo fotografii je veľmi veľa ciest a križovatiek, a to čo sa na Slovensku predkladá ako dokumentárna fotografia, je len jedna odbočka v nekonečnej ceste možností. Magazín dofoto sa za dva roky udomácnil vo svete a uverejňujeme v ňom naozaj svetovú špičku dokumentárnej fotografie s rôznymi presahmi. Vyhľadávame aj talentovaných umelcov a máme obrovskú radosť, ako sa im darí. Vytvorili sme veľmi silnú komunitu čo ma teší asi najviac.

Okrem spomenutých aktivít poriadate aj výstavy. Čo a kde najbližšie chystáte? 

Ako kurátor pripravujem úžasnú výstavu portrétnej fotografie zo Slovenska z historického aspektu. Momentálne mám už vyselektovaných autorov, ktorých diela musím zozbierať a doriešiť inštaláciu. Výstava bude v galérii Martina Martinčeka v SEDF od 3.7.2019. A čo je pre mňa asi ešte náročnejšie, s kurátorkou Danielou Čarnou pripravujeme moju samostatnú výstavu, ktorú budem mať v Bratislave po neuveriteľných desiatich rokoch. Bude sa dotýkať veľmi citlivého sociálneho príbehu ženy, ktorá potrebuje pomoc, ale sama pri tom pomáha. Fotografoval som ju päť rokov v absolútne šialených prostrediach. Dnes sa žiaľ úplne vytratila socializácia a s ňou spojená všímavosť. Dúfam, že  tento príbeh trochu ľuďom otvorí oči a hlavne srdcia. Výstava bude v galérii Nadácie Slovak Press Photo  v Zichyho paláci, Bratislava otvorená od 7.5.2019 a veľmi sa na ňu teším.

Mohlo by vás zaujať…

Jana Takács Horníčková: Na koho myslíš, keď si pripínaš narcis?

Moje meno je Jana Takács Horníčková a mám  LEN 40 rokov.  Doma mám dvoch skvelých samostatných chlapov – manžela a 18 ročného syna. Pracujem ako projektová manažérka v Lige proti rakovine a spolupodieľala som sa na príprave jedinečnej zbierky: Deň narcisov.

Každý rok pribudne na Slovensku viac ako 34 tisíc onkologických pacientov. Dňa 11. 04. 2019 sa uskutočnil už 23. ročník zbierky „Deň narcisov“. Témou tohto ročníka bola jednoduchá otázka „na koho myslíš, keď si pripínaš narcis?“, ktorá priniesla množstvo emotívnych odpovedí, príbehov, myšlienok, či úvah.

Pri pripínaní môjho narcisu som si aj ja spomenula na svojich starých rodičov, či na len 17 ročnú Kristínku, ktorí žiaľ svoj zápas prehrala. Môj pripnutý NARCIS mi pripomenul aj tých, ktorí bojovali a vyhrali alebo sa vydali na cestu poraziť chorobu a bojujú, nevzdávajú sa.

Vďaka práci v Lige proti rakovine spoznávam veľa ĽUDÍ, za ktorými sa skrývajú rôzne životné príbehy. Tento rok mi najviac utkvela v pamäti emotívna spomienka na pani so šatkou na hlave, v ružovom župane. Sedela na vozíčku v nemocnici a čakala na vyšetrenie. Na prvý pohľad pôsobila mladým dojmom, no mala viditeľne utrápenú, smutnú tvár. Chcela som prejsť okolo nej, ale urobila som krok späť, aby som sa jej prihovorila: „Prepáčte, smiem Vám pripnúť tento narcis nádeje?“ Ostala zaskočená, pripla som jej narcis a pani sa na mňa usmiala. Uvedomila som si, že obyčajný žltý kvet mal silu vyčariť už nezabudnuteľný úsmev aj na mojej tvári.

Nebuďme voči sebe a ani okoliu ľahostajní, robme neočakávané a pomôžme svojimi drobnými skutkami spraviť krajší deň sebe a ostatným. Liga proti rakovine ponúka bezplatnú pomoc onkologickým pacientom, ktorá by bez dobrovoľných príspevkov nebola možná.

Aj napriek tomu, že zbierka v uliciach už skončila, je možnosť do 17.04. 2019 podporiť LPR príspevkom 3€ prostredníctvom odoslania SMS na čísle 848.

Jana Takács Horníčková

Mohlo by vás zaujímať…

Eva Šnircová: Zlatá klietka alebo katapult

Každý komplexný systém, či už ide o pracovný nástroj, človeka alebo organizáciu musí byť súdržný. Jeho časti spolupracujú a ak má pracovať na vysokej úrovni, potom každá jeho činnosť musí podporovať tie ostatné. Keby čo i len dve časti v tomto mechanizme v tom istom momente vykonali protichodné pohyby, dôjde k poruche a stroj prestane pracovať. Tak to funguje aj vo svete korporácií.

Korporácia alebo aj obchodná spoločnosť, je najstarší druh právnickej osoby, ktorú poznalo už rímske právo. Firma ja mŕtvy útvar do momentu, kým do nej nevstúpia ľudia a manažment. Manažment sa tradične nazýval aj slobodným umením. Slobodným preto, lebo vychádza z vedomostí, sebapoznania, múdrosti a vodcovských schopností a umením lebo čerpá zo spoločenských vied, ktorými sú psychológia, filozofia, ekonómia, história a etika.

Čaro korporátneho sveta

Vo veku 20 rokov som netušila, ako funguje korporátny svet a aj napriek tomu mi učaroval na dve desaťročia môjho života. Vďačím tejto skúsenosti za veľa z toho, čo dnes o biznise a pracovných medziľudských vzťahoch viem. Výhodou veľkej spoločnosti je prierezové riadenie. Podľa toho, čo vás baví a k čomu inklinujete, si môžete vybrať útvar, v ktorom chcete pracovať. Zároveň je tu možnosť nekonečného vzdelávania sa, učenie sa od osobností, mentorov a skúsenejších kolegov. Môžete pracovať na rôznych projektoch, dokonca byť prospešní pri budovaní „značky“ spoločnosti, či zapojiť sa do CSR aktivít (CSR – Corporate Social Responsibility). Naozaj, je to veľmi dobré miesto pre „sebavybudovanie sa“.

Nastavenie vlastných očakávaní

Práca vo veľkej spoločnosti vás môže v mnoho obohatiť, ale môže vám aj veľa vziať, ba vás až dokonca „zošrotovať“. Všetko závisí na tom, ako si nastavíte svoje očakávania. Korporátny svet je totiž s ľuďmi, o ľuďoch a pre ľudí. Je úplne jedno, či ste dátový analytik, predajca alebo riaditeľ. Spolupracujete naprieč celou spoločnosťou. Vaša spokojnosť je vo veľkej spoločnosti podmienená tým, ako dokážete tvoriť vzťahy v súlade s vašimi hodnotami a firemnou kultúrou.

Mladí ľudia nemajú problém povedať, že chcú viac slobody, ľudskosti a ašpiratívny prístup v pracovných medziľudských vzťahoch. Tí skôr narodení túžia po tom rovnako, len sa to boja častokrát povedať nahlas. A o tom to je. Nachádzať v tom čo robíme zmysel. Ja som stratila zmysel práce v korporátnej spoločnosti, keď som si uvedomila, s ktorými ľuďmi trávim čas. Totižto, ste priemerom piatich ľudí, s ktorými vo svojej práci trávite najviac času. Mojim pracovným zmyslom zostáva naďalej môj motív byť užitočná ľudskosťou, službami, manažmentom a leadershipom pre ostatných, ale hlavne sloboda vo výbere ľudí, s ktorými chcem spolupracovať a od koho sa chcem učiť. Je to práca častokrát aj zadarmo, ale vôbec mi to nevadí lebo je to cesta a veľmi ma baví.

Nádych a výdych sú dve strany mince v živote

Nadychovanie a vydychovanie je pre nás niečo tak samozrejmé, že sa nad tým ani nepozastavíme. Ja vnímam nádych ako stav, keď sa mi darí, idem hore, hviezdy sú na mojej strane a výdych, keď sa zbavujem niečoho, čo dosiahlo svoj účel, čo je už nepotrebné a doslúžilo. Prestala som obhajovať svoj vrchol a trvať na tom, že ak som sa stala raz jednotkou, zostanem ňou na veky. Ja som si odniesla z práce v korporácii obraz, že sa mi podarilo vystúpiť na môj kopec úspechu a poobzerať sa naokolo. Na tom vrchole fúkalo, bolo tam málo miesta a cítila som sa osamelá. Pri tom pohľade som však videla ďalšie kopce, na ktoré som sa pozerala a užívam si teraz zostup do údolia a teším sa z výstupu na môj ďalší kopec úspechu.

Eva Šnircová

Mohlo by vás zaujať…

Martin Miler: PMD 85 vs. Sinclair ZX Spectrum

Jedno z čísel časopisu Elektrón, ktorý sme v tom čase pravideľne odoberali, prinieslo článok o novom mikropočítači z dielne domácej Tesly Piešťany s názvom PMD 85 (Piešťanský Mikropočítač Displejový). Počítaču bola venovaná aj stredná dvojstrana, na ktorej bol zobrazený v takmer životnej veľkosti. Hoci som nikdy neveril na lásku na prvý pohľad, toto bolo iné. Toto bola nedosiahnuteľná láska na prvý pohľad, o ktorej sa dalo len snívať.

Bol som však pevne rozhodnutý, že jedného dňa budem tento superpočítač vlastniť. Predsavzatie to bolo šľachetné, aj keď nezrealizovateľné. Neexistoval žiadny obchod, v ktorom by sa tento počítač dal kúpiť. Nikto dokonca ani nevedel jeho cenu, teda aspoň medzi nami chalanmi, ale chýry, ktoré sa niesli hovorili o desaťtisícoch korún. Či to bola pravda, dodnes neviem, ale ak áno, tak to bola astronomická cena. Za to si človek mohol kúpiť aj auto.

Počítačový klub

Napriek mojej pevnej viere a signálom vysielaným do vesmíru alebo kamkoľvek inam sa mi tento sen nesplnil. Nebol však všetkým dňom koniec. Onedlho som zistil, že v neďalekom paneláku sa v pivničných priestoroch bude otvárať počítačový klub pod hlavičkou Zväzarmu. Klub bol vybavený najmenej ôsmimi PéeMDéčkami. Ale, že rýchlejšie ako hneď, som bol do toho klubu prihlásený. Hodiny v klube boli oficiálne venované programovaniu v programovacom jazyku Karel a neskôr BASIC a treba povedať, že reálne sme sa to aj učili.

Úplne najviac nás priťahovala hra Manic Miner

Bola ako niečo, čo prišlo snáď z budúcnosti. Dostať sa, ale k jej hraniu bolo ako kombinácia tréningu zvládania hnevu, Zenovej meditácie a asertivity dohromady. Nie len preto, že nás na hru čakalo všetkých desať, ktorí sme boli v krúžku, ale aj vďaka sofistikovanému, zdĺhavému nahrávaniu hry z kazetového prehrávača v kombinácii s chladením počítača a jeho zdroja. Bola to veľká alchýmia správne nastaviť hlasitosť nahrávky a súčasne udržiavať optimálnu teplotu. Lebo tento prístroj sa niekedy správal viac ako účinný ohrievač, než funkčný počítač.

V zimných mesiacoch bola situácia jednoduchšia.

Počítač spolu so zdrojom, sme vyložili von, aby bol dostatočne predchladený. To zabezpečilo aspoň miernu nádej, že to s nahrávaním a následným hraním sa pravdepodobne vyjde. Potrebujem však povedať, že či už to vyšlo alebo nie, tak partia chalanov v klube bola skvelá a zábavu sme si užili aj bez Maniackeho Baníka. Navyše s niektorými z nich som v kontakte dodnes. Teda nakoniec mi vôbec neprekážalo, že sen o vlastnom PMD 85 sa mi nesplnil, lebo mohol prísť nový.

Sinclair ZX Spectrum!

Jeho prvým majiteľom, v mojom blízkom okolí, bol môj najlepší kamarát Fezo. Keď ma prvýkrát zavolal k nim domov pozrieť si ten zázrak, tak som nechápal čoho bol tento klasický “gumák” schopný. Prvý moment bol veľmi silný, lebo dodnes mám v hlave vypálený obraz ich obývačky a vôňu ich bytu, keď som tam prišiel. Fascinácia PMD 85 sa rozpustila ako ľadovce v Grónsku. PMD 85 so svojimi dvoma kilogramami pôsobil pri tejto pol kilovej vecičke, ako nemotorný dinosaurus. Navyše programy na Sinclairi boli vo farbe, kým PMD 85 mal len čiernu a bielu. Na Sinclairi boli úplne všetky farby. Teda reálne ich bolo iba šestnásť, ale vtedy to vyzeralo ako všetky farby sveta. Navyše som zistil, že Manic Miner bola, úplne trápna hra oproti desiatkam či stovkám tých, ktoré sa dali hrať tu. Údajne existuje spolu viac než dvadsaťtisíc rôznych programov na tento maličký gumáčik.

“Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!”

Bolo rozhodnuté, novým snom sa stal Sinclair. A tento sen sa mi nakoniec splnil. Po úspešných prijímačkách na elektrotechnickú priemyslovku, som od rodičov dostal ZX Spectrum+. To bola dospelejšia verzia gumáka s takmer štandardnou klávesnicou a serióznejšími rozmermi. Užil som si s ním neuveriteľne veľa radosti a myslím, že to už žiadny počítač ani mobil neprekoná. Hral som na ňom hry, programoval, skladal hudbu. Dnes si už ani nedokážem predstaviť ako sa to všetko dalo pri štyridsiatich ôsmich kilobajtoch pamäte a procesore s frekvenciou tri a pol megahertza. Len pre porovnanie napriek tomu, že môj dnešný mobilný telefón má šesťdesiat päť tisíc krát väčšiu pamäť a šesťsto krát rýchlejší procesor, tak tá radosť s ním je maximálne polovičná, aj to preháňam lebo som optimista.
 

Mohlo by vás zaujať…

Martin Biskupič: Pri rozvode vyhráva dohoda

Mnohí si myslia, že rozvod je hrubou čiarou za jednou životnou etapou. Z časti. Pravdou je, že rozvod je len začiatok novej kapitoly príbehu. S rovnakými postavami, ale inými úlohami. Z partnerov vo vzťahu sa stávajú partneri v rodičovstve. A prevrátenie tohto listu býva častokrát trpkou pilulkou, ktorej pachuť pocítime ešte dlhú dobu. Nemusí to tak byť, ak sa už na začiatku podarí správne si nastaviť nové pravidlá.

Rozvodom nie je všetko vyriešené

Na rozvode sa nedá dohodnúť, manželov môže rozviesť iba súd. Súdu sa teda nevyhneme. Vyhnúť sa ale môžeme nepríjemným „žumpovým“ vojnám, do ktorých sú spravidla zatiahnuté aj vlastné deti.

Vyriešiť je treba, kto sa bude starať o spoločné deti, aké bude výživné na deti, ako sa rozdelí spoločný majetok. Nie je vylúčené že ex-partner bude tvrdiť, že sa nevie o seba postarať a bude žiadať aj výživné na seba. Všetko sú to tromfy pre vyjednávaciu pozíciu, ktoré môžu byť v nesprávnych rukách škaredo zneužité.

Boj alebo spolupráca

Už v začiatku je vhodné rozhodnúť sa, či ideme do rozvodu formou boja alebo spolupráce. Naše nastavenie rýchlo postrehne aj partner. Aké úskalia prináša boj v rámci rozvodu, detí a majetku je všeobecne známe.

Nie je nič horšie, ako znepriatelení rodičia pohadzujúci si svoje dieťa podľa súdom stanoveného harmonogramu.

Vplyv na dieťa? Extrémny. Tieto deti, a v dnešnej dobe ich nie je málo, končia nielen u psychológa. Často u psychiatra. Nehovoriac o vplyve na celý ich ďalší vývoj. Neschopnosť nadviazať a udržať si vzťahy, odcudzenie.

Čo ale získame spoluprácou? Zmierenie. Nehovoríme o obnove vzťahu. Hovoríme o dohode, spolupráci a nastavení na nový vzťah – z partnerov vo vzťahu na partnerov v rodičovstve.

Správny výber spoluhráča

Rozvod a všetky súvisiace dohody sú právna záležitosť. Bolo by prinajmenšom nezodpovedné ísť do rozvodu bez advokáta, ktorý háji a presadzuje naše záujmy. Netreba to ale prehnať so žralokom súdnej siene.

Úlohou každého advokáta je presadzovať záujmy svojho klienta. Ak klient chce starostlivosť o dieťa, bude o to bojovať. Ak chce klient majetok, bude o to bojovať. Netreba zabúdať ale, že advokát je viazaný aj našim záujmom o zachovanie dobrých vzťahov. Ale iba pokiaľ takýto záujem prejavíme.

Nie každý považuje za nevyhnutné dostať bývalého partnera na kolená. Zobrať mu majetok a vlastné dieťa. Podstatou je, aby tieto záujmy pochopil aj advokát a aby sa tým riadil.

V súčasnosti sa mnohí advokáti priamo aj nepriamo špecializujú na takzvané „Collaborative law – právo spolupráce“. Podstatou je, že títo advokáti rešpektujú záujem všetkých na dosiahnutí zmierlivého riešenia a svoje kroky tomuto podriaďujú.

Ako známe príslovie hovorí, zváž ktorého vlka kŕmiš, lebo práve ten vyhrá. Tak ktorý, bojovník alebo zmierovateľ?!

Mediátor ako posledná možnosť pri neúspešnej dohode

Čo ak v rámci vyjednávania dohôd vládne stále nedôvera a nedarí sa dosiahnuť konsenzus? Pre tieto prípady sú k dispozícii mediátori. Odborníci na mimosúdne riešenie sporov. Odborníci, ktorých úlohou nie je vec právne posúdiť, ani rozhodnúť. Ich úlohou je vytvoriť podmienky pre vzájomnú komunikáciu a možnosť zmierlivého riešenia.

Nekonkurujú advokátom, súdom, ani psychológom. Často sú ale chýbajúcim kolieskom, ktoré dokáže pozitívne rozbehnúť novú etapu.

Za zavretými dverami mediačnej kancelárie je vec do hĺbky riešená a v prípade pozitívneho výsledku je uzatvorená dohoda. V prípade rodinných vecí často musí byť schválená súdom. Nič na veci nemení, že rozumnú dohodu súd nemá dôvod neschváliť.

Riešenie spoza zavretých dverí

Nielen dohoda mediačná, ale každá dohoda má výhody tie, že ak si to obaja želajú, spôsob akým sa k nej dopracovali aj jej obsah zostáva tajný.

Ak vec ale potiahneme na súd, o to horšie pri rozvodových veciach, súdne konania sú verejné a rozhodnutia spolu s detailnými odôvodneniami zverejňované.

Pre inšpiráciu pár výňatkov zo zverejnených rozsudkov po pôrodoch bola troška mimo, nakoľko mala jedno dieťa za druhým a odrazilo sa to aj na jej psychike“, „manžel ju udrel vtedy tĺčikom po hlave…, Pravdou je však to, že tĺčik po nej hodil, keďže mu vypli nervy, lebo hulákala.“, „Manželka ho podviedla. K tomuto sa aj priznala. Bolo to asi pred rokom. Preto ju podviedol aj on.“ Čo si o vás prečítajú asi vaši rodinní priatelia?

Keďže boj nie je férová hra, hlavne keď ide o veľa, nikto nám nezaručí, že partner predostrie najintímnejšie veci alebo nepravdy. Možno sa už iba domnievať, aký to bude mať vonkajší efekt.

Netreba preto zabúdať, že rozumná dohoda je najviac. Keď nie pre nás, tak pre naše deti určite.

Martin Biskupič

Mohlo by vás zaujať…

Soňa Borušovičová: Aj vy zbytočne čakáte na pnutie?

Moja babička mi spomínala, že sa vždy tešila, že keď bude na dôchodku, bude konečne vyšívať. Veľa vyšívať. Bez obmedzenia a bez náhlenia. Celé dni. No a potom prišla do dôchodku a mala také zničené oči a reumou skrútené ruky, že necítila ihlu v ruke. A tak bolo po vyšívaní. Nevyšila už ani steh.

Namiesto vyšívania začala písať. Najskôr len tak opatrne, ale potom sa do toho naozaj zahryzla. Máme po nej dva husto popísané zošity príhod z detstva, o jej rodičoch a dievockých rokoch, ale aj jeden zošit poznámok, čo sa ešte chystala napísať.

Nedávno som viac-menej náhodou zistila, že môj syn celkom dobre píše. Začala som mu prehovárať do duše, že nech nenecháva svoj talent len tak ležať ladom a píše viac a odpovedal mi vetou, ktorú som ja už aspoň štyri roky používala, ako dobrú výhovorku, prečo nepíšem: „Ja by som aj písal, ale nemám kam.“ (Mňa z tohto beznádejného stavu zachránilo 40+ (a Martina Valachová, ktorá ma nenechá lenivieť), ale Oliver má 16, tak to je na 40+ priskoro!

Rozmýšľali sme pri večeri nahlas, kam a o čom by tak mohol písať, v zložení Oliver, moja mama a ja. A mama ma zrazu rázne prerušila:

„Ale, čo ho nútiš, keby chcel písať, tak by písal, to by mal také to autorské pnutie.“

Tam niekde debata skončila a mne myšlienka na pnutie nechcela vyjsť z hlavy. Ležala tam a ležala, ešte na druhý deň sa tam rozvaľovala.

A vtedy som si uvedomila strašnú vec!

Veď ja NEMÁM AUTORSKÉ PNUTIE! A čakám naňho márne už asi dvadsať rokov! A stále nič!

No ale pnutie – nepnutie, aj tak píšem. Mám silné pnutie v iných oblastiach života, ktoré síce s písaním súvisia, ale nie priamo. Ja totiž keď stretnem niekoho, kto začína písať a nevie, ako na to, vtedy zacítim silné pnutie pomôcť mu. Toto pnutie je niekedy také silné, že ide moje vlastné písanie celkom bokom. No ale rozkážte pnutiu! Pnutiu sa predsa nedá rozkázať!

No a keďže pri písaní nemám pnutie, musím sa do neho donútiť. Tak ako sa niekto núti do cvičenia, aby bol štíhly do plaviek, ja tento druh sebadisciplíny a sebamotivácie používam, keď píšem. A keď začnem, proste to už ide. Ako keď si začínajúci bežec obuje tenisky a voľným krokom vyjde z domu. Chce sa mu, či nechce, po chvíli už beží a o nejaký čas ho už zalievajú hormóny šťastia.

Moje najobľúbenejšie pravidlo, ktoré učím na mojich workshopoch o písaní, je toto základné pravidlo o písaní: Existuje len jedno pravidlo a to pravidlo znie, že žiadne pravidlá neexistujú.

Či už ide o písanie alebo o akúkoľvek inú umeleckú tvorbu, či sa musíte nútiť sadať k svojej tvorbe, alebo máte pnutie, či nebodaj flow, robte to! Nič to totiž nehovorí o vašom talente, kvalite vašej tvorby, alebo kvalite vás samých. Nenechajte si nikým nahovoriť, že ak vám niečo k vlastnej tvorbe chýba, či už je to správny vek, čas, nástroje alebo čokoľvek iné, čo niekto iný považuje za dôležité, že tvoriť nemôžete. Môžete! Každý z nás je jedinečný exemplár. Pracujte, tvorte, vzdelávajte sa a ak si neviete rady, požiadajte niekoho o radu. Ja som napríklad po mnohých rokoch zotrela prach z plechovej škatuľky, v ktorej mám odložené akvarelové farby, prihlásila som sa na kurz akvarelovej maľby a mala som z toho neuveriteľnú radosť. Nielenže som prekonala svoj strach maľovať (a zistila som, že akvarel je pre trpezlivých, ach, ťažká vec!), ale už len keď myslím na maľovanie a študujem si informácie k nemu, zalieva ma neskutočná radosť! Lektorka kurzu a moja kamarátka Katka Sujová Kalmanová si ma vzala pod krídla a rovno mi dala domácu úlohu: namaľovať rozprávkovú postavu, ktorú nosím už dvadsať rokov v hlave! To je výzva, z ktorej sa mi chvejú prsty, ale zároveň sa teším ako blcha!

Aké nepoužívané talenty máte v sebe vy? A splnenie akých snov ste si odložili na dôchodok? Sfúknite z tých snov prach. Možno čakáte na niečo, čo nikdy nepríde. A vtedy je ten najsprávnejší okamih na ich uskutočnenie práve dnes!

Soňa Borušovičová, autorka a literárna koučka

Foto: Gabriela Teplická

Mohlo by vás zaujímať…

Melánia Durdovanská: Ako si ma bicykel našiel

Nepochádzam zo športovej rodiny, nikto z mojich rodičov sa nikdy žiadnemu športu nevenoval. To, že človek môže vykonávať nejaký šport som si uvedomila, až keď som sa vydala. Manžel hral aktívne volejbal, hokej, lyžoval a aj bicykloval. K športu viedol i nášho syna. Ja som bola len pasívny divák pri nákupe športových potrieb a oblečenia. Moja úloha bola postávať na svahu, keď lyžovali, čakať v bufete na štadióne, alebo doma pri knihe.

Dodnes neviem čo ma osvietilo, keď sa ma manžel spýtal či nechcem lyžovať. Odpovedala som, že na túto otázku čakám dlhé roky. Asi to bol v mojom živote taký prvý impulz, pretože v tom roku som zvládla nielen lyže, ale stala som sa aj držiteľkou vodičského oprávnenia. 

Pre niekoho úplne samozrejmé veci, ale pre mňa práve toto bolo impulzom, aby som sa zamyslela nad sebou a svojím životom. Vysvetlenie spočíva v tom, že v tomto období som mala veľkú nadváhu, rozhýbanie tela (ale aj myslenia) pre mňa znamenalo, že sa môžem k sebe správať aj inak.

Naštudovala som dostupnú literatúru a začala nový život

V priebehu 20 rokov som zhodila 35 kg, čo dokazuje, že to nebol hurá systém, ale cesta za premysleným cieľom. Vysvetľuje to aj fakt, že som v znamení „panny“ a tie sú známe svojou usilovnosťou, organizátorstvom a neustálou snahou docieliť dokonalosť. 

Postupne sa pohyb stal pre mňa určitým spôsobom závislosti. Pravidelne som navštevovala hodiny bodystylingu, step aerobiku, a kalanetiky.

Spoločný menovateľ bicykel

Človek prechádza jednotlivými etapami života, naberá skúsenosti, vyberá si ľudí, s ktorými si má čo povedať a chce s nimi stráviť viac času.

Obzerala som sa okolo seba a zistila, že postupne sa v mojej blízkosti socializuje skupinka, ktorá rada trávi spolu chvíle, kde zabudne na svoje starosti, kde nechce riešiť ťažké okamihy života, chce aktívne prežiť voľný čas a má jedno spoločné – bicykel. 

Bola to moja myšlienka sformovať skupinu ľudí, ktorých by spájal spoločný záujem, ale ešte to chcelo nejakú nadstavbu. Keď už budeme spolu bicyklovať a tráviť spoločne čas nech to má aj nejaký význam.

Malokarpatský amatérsky cykloturistický oddiel

Pochádzam z Pezinka, mesta v Malých Karpatoch, ktoré má dve priority – psychiatrickú liečebňu a vinohrady. Vychádzala som z tej prívetivejšej priority a to malebnosti Malých Karpát, vinohradov a výroby vína.  

Bolo rozhodnuté! Založíme združenie Malokarpatský amatérsky cykloturistický oddiel M.A.C.O. Stalo sa tak v decembri 2011. Za cieľ sme si dali propagovať malokarpatský región na Slovensku a aj za hranicami, podporovať šport a zdravý spôsob života a podporovať verejnoprospešné činnosti zamerané na rozvoj cyklistiky a turistiky.

Dobrodružstvo, relax a niekedy aj adrenalín

Hnacím motorom združenia som ja s manželom, vymýšľame víkendové programy, ale aj rôzne dovolenkové aktivity. Každým rokom sa sformuje skupina cyklistov, ktorá absolvuje dovolenku len na bicykloch s cyklobaglami, kde má uložený celý dovolenkový majetok. Je to dobrodružstvo, relax a niekedy aj adrenalín. 

Takto sme prešli rôzne časti Rakúska, Slovinska, Maďarska, Česka, Poľska, Nemecka, Talianska a Korziky. Všade bolo čo obdivovať a niekedy aj závidieť. Hlavne tie pekné a upravené cyklotrasy. Ja však nedám dopustiť ani na naše nádherné Slovensko. 

Cyklistické chodníky sú ešte v mnohých oblastiach raritou, ale prehliadka východného Slovenska na bicykli bola veľkým zážitkom.

Na propagáciu malokarpatského regiónu nám bola v roku 2015 poskytnutá dotácia zo Západoslovenskej energetiky, konkrétne na Múrsku cyklocestu (Rakúsko, Slovinsko, Maďarskú) a cyklocestu v oblasti Badacsóni (Maďarsko).

Okrem cyklistických aktivít sa venujeme aj iným činnostiam, napr. čisteniu lesa, alebo osvete. V roku 2017 nám bola poskytnutá finančná dotácia na zorganizovania seminára o prvej pomoci.

Teším sa, že okruh mojich známych a priateľov sú ľudia po 50tke, ktorí sú stále aktívni, majú nápady a vedia sa tešiť zo života.

Melánka Durdovanská

Mohlo by vás zaujať…

Martin Kasarda: Tiene a postavy paralelného Londýna

Upršaný víkend? Poďte do sveta podzemného Londýna. Neil Gaiman a jeho bizarná fantasy Nikdekoľvek vás bude rovnako dobre baviť, ako strašiť. Jedna z najlepších kníh, ktorú zhltnete ako anglické raňajky.

Kto bol v Londýne, ten vie, že je to podivné mesto. Nie preto, že tam jazdia vľavo a všetci policajti úctivo používajú slová ako prosím a ďakujem. Ani preto, že si aj v tej najposlednejšej krčme môžete spokojne dať čaj a nikto sa nečuduje vašej výstrednosti.

Mesto zahľadené do seba

Londýn je prosto mesto, ktoré je zahľadené do seba, nevšimlo si (lebo nemuselo), že je aj iný svet, ako ten jediný naozajstný londýnsky. A zároveň je to mesto, ktoré je plné spoločenských rituálov i mágie, extrémne bohatých i tých, čo žijú za okrajom spoločnosti. Mesto, kde smrť je rovnako pravdepodobná, ako to, že sa labyrintom metra dostanete aj do miest, ktoré v Londýne neexistujú.

Alebo ste si doteraz mysleli, že neexistujú.

Cestou na večeru

Pre hlavnú postavu Richarda je Londýn spočiatku splnený sen – prichádza kdesi zo severu, finančný analytik, ktorý žije svoj suchopárny život, šťastne vo vzťahu s otravnou, ale bohatou budúcou snúbenicou. Lenže cestou na večeru do drahej reštaurácie vypadne z akýchsi čudných dverí na ulicu dievča, zjavne zranené. Richard sa vzoprie svojej priateľke a zranenej dievčine chce pomôcť.

Lenže zranená dievčina nie je z toho viditeľného Londýna. Toto je začiatok zápletky, ktorá Richarda vtiahne do paralelného sveta londýnskeho podzemia, katakomb, fantastických priestorov, iného metra, vládcov, bánd, vrahov, zabijakov, šašov. V tom hornom Londýne netušia, čo za nový svet majú pod nohami.

Zo zranenej dievčiny s podivným menom Dvierka sa vykľuje akási hľadaná najstaršia dcéra zabitého architekta paralelných priestorov, ktorú naháňajú niekoľko storoční nájomná vrahovia s typicky britským nonšalantným aristokratickým nadhľadom.

Prezrádzať, čo všetko sa v knihe udeje, je nemožné a nepochybne aj nefér voči čitateľovi, jednoducho preto, že ohňostroj fantázie sa Neilovi Gaimanovi podarilo odpáliť dokonale. Ak máte radi karnevaly, blšie trhy, príšery, silné hrdinky, zmätených kráľov podsvetia a vrahov – džentlmenov, skočte s knihou Nikdekoľvek do postele. Ale dobre zamknite, aby vás nenavštívili podivné bytosti z temného kráľovstva pod našimi nohami.

Martin Kasarda

Mohlo by vás zaujať…

Andrea Očko Gallen: Vážme si to, čo máme

Facebook ma prezradil. Nedávno som oslávila svoje okrúhle narodeniny a on do sveta vytrúbil to číslo, ktoré som nevedela prežuť už dva roky pred tým. Ani teraz ho ešte neviem vysloviť v súvislosti s mojím vekom. Keď sa ma na to niekto, disponujúci nehoráznou drzosťou, opýta, koketne sa usmejem a poviem, že na to, aby som prezradila svoj vek si musím dať aspoň dva štamperlíky.

Keď prišiel deň D, zavrela som sa v kúpeľni a skúmala jeho dôsledky vo veľkom zväčšovacom zrkadle. A samozrejme, že som našla všetko to, čo som hľadala. Vrásky, ešte aj v uchu, ovisnuté líca, aj obočie mi pripadalo nejaké menej husté, alebo čo. A tak ďalej. Jednoducho som si povedala, že s týmto číslom končí môj doterajší život. Nikto sa už za mnou neobzrie na ulici, nikto už so mnou nebude počítať v pracovnom živote. Ešte si nebola „in“ a už si „retro“, ironicky som citovala niekoho, kto to asi tiež zažil na vlastnej koži a v duchu som sa zaradila pod hlavičku „senior“. Reakcie okolia na seba nenechali dlho čakať.

Kým sa nazveš, tým sa staneš

Priateľka, ktorá sedela pri mne v divadle, síce v tme, ale príliš blízko, mi povedala, že teda už by bolo potrebné niečo podniknúť s mojou vizážou. Teda naozaj nič v zlom, ale pozná jednu lekárku, ktorá robí s botoxom naozajstné zázraky. Smiech z veselohry mi zamrzol na perách a dobrá nálada sa mi vytratila zo života. Začal sa môj nerovný boj s časom, s dokonalosťou, s mojou osobnou designovou váhou v kúpeľni, s kalóriami, s kozmetickými prípravkami, so šatníkom, s manželom, s príliš krátkymi rukami na oddialenie novín s rozmazaným textom a s celým svetom.

Až kým som sa nestretla s Máriou

Narazili sme do seba v supermarkete, kde som hľadala všetko, čo nemá žiadne kalórie, hladná ako vlk a nahnevaná na celý potravinársky priemysel. Nespoznala som ju, ale ona spoznala mňa. Sme rovesníčky, spolužiačky a môj skúmavý pohľad sa posúval od jej účesu – teda nič moc, cez vpadnuté líca a vrásky na krku, útle plecia, až po tenisky a porovnával a vyhodnocoval.Určite fajčí, preto tie hlboké vrásky okolo úst. Má síce menej kíl, ale zostarla. Ale ten štíhly driek, to by som brala. 

Vymenili sme si pár zdvorilostných viet, pospomínali školské časy a keď som už tretiu vetu začínala slovom „pamätáš?“, prerušila ma.

„Prepáč, ale ponáhľam sa do nemocnice. Na chemoterapiu.“

V mojom vnútri sa rozhostilo ticho. Pozerala som do jej milých očí cez svoje slzy. Zrkadlili mi všetko, čo som doteraz nevidela. To, čo bolo zatriedené do škatule s názvom Samozrejmosť.

A tak som ju otvorila. Prekvapilo ma, aká bola veľká. Nemohla byť menšia, pretože by sa do nej nezmestilo všetko to, čo tvorilo môj dokonale nedokonalý úžasný život.

O pár mesiacov neskôr

Ponáhľala som sa na vlakovú stanicu. Po noci strávenej za počítačom, mi kruhy pod očami siahali snáď až po bradu. Rýchlymi dlhými krokmi som sa snažila dobehnúť tých „päť minút“, ktorými som chcela okabátiť drnčiaci budík aj samu seba, a ktoré mi určite budú chýbať, aby som stihla vlak. Bola som rada, že som učinila zadosť ústnej hygiene, nieto ešte nebodaj líčeniu. Ďakovala som vesmíru za vynález gumičky do vlasov, ktorá dokázala bez hrebeňa vyčarovať z mastných vlasov celkom elegantný drdol.

Zrazu som si všimla skupinku mladých mužov, ako sa za mnou obzerajú a jeden z nich mi dokonca zakýval. Usmiala som sa na nich, zakývala a v duchu som ďakovala futbalovým tréningom za dokonalý šprint, vďaka ktorému som naskočila na vlak v naozaj poslednej sekunde. Vyrovnávajúc kyslíkový dlh, som nahmatala telefón, kde ma už čakala správa.

„Mami, práve si stretla mojich spolužiakov. Písali mi, že si super cool!“

Skoro všetky osoby v tomto príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť nie je náhodná.

Andrea Očko Gallen

Katarína Kopcsányi: S ohnivou čiarou za zadkom

Najprv tri deti, potom (zatiaľ) tri knihy. Katarína Kopcsányi vyštudovala žurnalistiku, je mamou troch detí a žije v Leviciach. Prešla si viacerými okresnými redakciami, písala všetko môžné, rôzne žánre, ale vždy jej boli blízke predovšetkým tie publicistické. Po tretej materskej dovolenke začala spolupracovať najskôr s jedným, a neskôr aj s ďalšími časopismi. Jej doménou sa stali skutočné príbehy ľudí, za ktorými cestovala po celom Slovensku a dokonca aj za hranice krajiny. Postupne prešla k písaniu životných príbehov, spracovaných do knižnej podoby. Vo veku 43 rokov napísala príbeh najznámejšej slovenskej Japonky Denisy Ogino pod názvom S dušou Japonky. O tri roky neskôr to bol príbeh o pohnutom i láskavom živote známej nevidomej sochárky Marianny Machalovej – Jánošíkovej: Svetlo je aj za oponou. V súčasnosti dokončuje svoj tretí román, ktorého predpokladaný termín vydania je máj 2019.

Bola si dievčatko, ktoré si rado vymýšľalo príbehy? Písala si si svoje fantázie? Ak áno, o čom boli?

Bola som dieťa, za ktorým horela ohnivá čiara. Doslova. Jasné, že som si vymýšľala príbehy a mala som šťastie aj na kamarátky, ktoré sa veľmi rady zapájali do mojich fantazijných výletov. Pri hre Prvé písomné zmienky o mojej fantázii sa datujú do mojich deviatich rokov, keď som si začala zapisovať vymyslené rozprávkové príbehy a veršovačky. V tom období som vyhrala aj prvý ozajstný školský diplom za vlastnú tvorbu. No a témou bola príroda, zvieratká a také to detské sci-fi, čo by bolo, keby…

Čo “môže za to”, že si sa rozhodla študovať novinárčinu?

Niečo, čo s novinárčinou vôbec nesúviselom, ale s očarením:-). V prvom ročníku na gymnáziu som vyhrala súťaž s vlastnou poéziou.Víťaz v kategórii fotografie bol môj terajší manžel. Je o rok starší a už v tom čase spolupracoval ako fotografický elév s okresným periodikom. Požiadal ma, či by som mu nenapísala niečo výstižné k fotografiám štyroch ročných období, ktoré mali ísť do novín. Z niečoho výstižného boli nakoniec pravidelné príspevky a pri písaní (i tom chlapcovi) som už akosi ostala.

Kedy sa zrodilo rozhodnutie písať príbehy? A prečo nie aj iné formáty? Napríklad rozhovory, reportáže … ak si to písala predtým aj, tak prečo tie príbehy?

Ako sa hovorí: bola to náhoda, hoci náhody neexistujú. V čase, keď som sa predčasne vrátila z tretej materskej dovolenky naspäť do redakcie okresných novín, začalo štrajkovať zdravie mojej najmenšej, preto som sa vrátila na materskú dovolenku. Bez písania som ale nevydržala a prijala som ponuku šéfredaktorky jedného ženského časopisu napísať sem-tam nejaký skutočný príbeh. Bola to konkrétna ponuka a musím priznať, že mi na dlhý čas totálne sadla.

Pamätáš si na príbeh, ktorý v tebe najviac zarezonoval? Máš kontakt s ľuďmi zo svojich knižiek a príbehov?

Tých príbehov bolo veľmi veľa. Veľmi. Ale možno jeden z tých prvých – chemická katastrofa v maďarskej obci Kolontár, kde zahynulo pod červenou jedovatou masou iba ročné dievčatko. Prechádzala som sa po tých uličkách, z ktorých odpratávali červený hnus, vo vyfasovaných vysokých gumákoch, s rúškom na tvári a reálne sa ma dotýkalo to, čo tí ľudia prežívali. A tiež to boli príbehy žien, ktorým muži uniesli deti a ktoré sa ťahali niekoľko rokov, kým došlo k zmieru alebo inému riešeniu. Podľa možností som sa ale zameriavala na pozitívne príbehy a s mnohými ich protagonistami som dodnes v kontakte.

Koľko si mala rokov, keď si dostala ponuku napísať svoju prvú knihu? Bolo to náročné rozhodovanie, či prijať alebo nie? Napísať príbeh na tri strany v počítači je úplne iný level ako vystavať celú knihu.

Keď mala moja staršia dcéra Katka deväť rokov (teraz má 25), požiadala ma, aby som jej napísala knihu. Bolo to milé a hlavne to bol prvý podnet k tomu, aby som sa rozhýbala. Aj som sa rozhýbala a čosi po tridsiatke som začala písať knihu na vlastný námet. Lenže – narodila sa mi tretie dieťa a kniha išla bokom. Ako sa vraví, čo má prísť, príde a ja som v 42 rokoch dostala konkrétnu ponuku od knižného vydavateľstva. Nuž a zvládla som to. A čo bolo úplne najdôležitejšie – zistila som, že ma písanie „do hĺbky“ baví.

Čo bolo a je pre teba (podľa teba) na napísaní knihy najnáročnejšie? Myslíš, že sa dá naučiť písať? Alebo to človek jednoducho musí mať v sebe…

Presne túto otázku som dostala iba prednedávnom a musím sa priznať, že netuším, či sa dá naučiť napísať knihu. Ja patrím zrejme do tej druhej skupiny, ktorá to má vďaka dobre skombinovaným génom tak nejako od prírody.

Teraz píšeš náročný príbeh, kde je to veľmi o pocitoch hlavnej hrdinky. Dokážeš sa s ňou stotožniť? Mne Jiří Langmajer v rozhovore povedal, že zomiera aj päť krát do týždňa. Prežívaš so svojou hrdinkou jej drámy?

Samozrejme. Základ je vedieť sa vcítiť do pocitov postavy a prežívať to spolu s ňou. Pokiaľ sa to nepodarí alebo sa to nepodarí úplne, je to, podľa mňa, v tom diele cítiť. No a terajší rozpracovaný príbeh je fakt psychicky náročný, čo kompenzujem rýpaním sa v záhradke a behaním.

Nájdeš si čas na čítanie kníh iných autorov? Máš nejaké srdcovky? Sú témy, knihy, žáner, po ktorom nesiahneš?

Ako dieťa som mala rada sci-fi, mayovky a detektívky. Ako dospelá som k tomu pridala aj historické romány a literatúru faktu. No a nesiahnem po literatúre, ktorej prvoradým cieľom je čitateľa šokovať a všetko ostatné ide do pozadia. Som taký ten pokojný čitateľ, ktorý hľadá korene, fakty, vysvetlenia a nepotrebuje k tomu ako bonus extrémne nadnesenú hrôzu a senzácie.

Máš prestavu, o čom by mala byť tvoja ďalšia kniha?

Áno. Tá moja prvá, dávno rozpísaná. Je, ako inak, o živote a urobila som dobre, že som ju nechala čakať. Z viacerých ohľadov, lebo časom a skúsenosťou sa mi ponúkli úplne iné pohľady a rozuzlenia.

Taká klasická otázka … Kde samu seba vidíš o päť, desať rokov?

Za klávesnicou. Ako inak.  Som pri nej, odkedy som prišla na tajomstvo prstokladu a pokiaľ, nebodaj, vyhorím, zachráni to moje obľúbené pečenie alebo kreatívna tvorba. To je ten plán B, ktorý ma veľa razy zachraňuje už aj teraz.

Pripravila: Oľga Viestová

Mohlo by vás zaujať…

SLOVENSKO: tipy na výlety. Zuberec, ako ho možno nepoznáte

To, že Slovensko je krásna krajina, vieme všetci. Vieme aj to, že čím ďalej, tým viac ľudí si vyberá dovolenku na týchto krásnych miestach. Nečudujem sa. Chceli sme si vyvetrať hlavu, tak sme sa na Babinci pri Antikvariát-kaviareň Senec dohodli, že strávime predĺžený víkend v malebnom Zuberci. Spočiatku som mala obavy, lebo s nami išli naši Chlapinci, Zuberec je skoro na konci sveta a ešte stále zúri dovolenková sezóna. Ale som sa pozitívne sklamala. Však si prečítajte, prečo.

Terchová – odbočka, ktorú nemôžete vynechať

Minulý rok sme absolvovali plánovaný výlet do Jánošíkových dier – ak by toto kultové slovenské miesto niekto nepoznal, tak pripomínam, že je to miesto s veľmi vysokou energiou, kde sa prechádzate nad vodopádmi v skalnatých chodbičkách.
Smerom na Zuberec sa dá odbočiť za Žilinou na Terchovú, tak sme využili príležitosť a za cenu 5€ parkovného na celý deň sme nasávali vibrujúcu energiu Zeme a Vody. Tento rok – netuším z koho iniciatívy – po celej trase boli poskladané kamenné sochy, a to aj na najexotickejších miestach. Jedna socha vedľa druhej. A naozaj všade. 
 
Tých 5€ som zámerne vyzdvihla: táto turistická trasa je naozaj krásna a pri pomyslení na vstupné do národných parkov v Chorvátsku je nepochopiteľné, že táto krása je dostupná zadarmo.
Vyrazili sme skôr ako ostatná posádka – ale asi o hodne skôr… Tak sme sa aj naobedovali v Kolibe pri Hoteli Diery v Terchovej. Jedlo bolo naozaj famózne a potvrdzujúcim signálom dobrého výletu bol aj zemiačik, ktorý sa na mňa celý čas z taniera usmieval.

Oravský hrad

Cestou hoooore na sever nájdete aj Oravský Podzámok a tam Oravský hrad. Inak na moje prekvapenie sú cesty naozaj v dobrom stave. Až v prekvapivo dobrom stave! Dorazili sme, odparkovali sme. Tonko ma vyzval, aby som mu dala foťák, nech som aspoň na zopár fotkách aj ja. Buď si hovoril: Moja žena, môj hrad – alebo vôbec nevidel kvôli silnému slnku na displej.  Cestou k samotnému hradu sme boli prekvapení, aký záujem o prehliadky v hrade je. Kvôli pokročilému času sme sa na to tentokrát nepodujali, ale naplánovali sme ďalší výlet na október a tento skvost slovenskej a uhorskej kultúry určite nevynecháme! Malý okruh 2 hodiny, veľký okruh až 3. Je to veľký hrad naplnený históriou.

Zuberec

Tajne sme dúfali, že nájdeme hríby – a to sa nám aj splnilo. Boli to ale nejedlé huby a bolo ich až dva kusy. Hubárčenie nám nevyšlo, naša hostiteľka však nám dala tip na návštevu Múzeum oravskej dediny, ktorý je neďaleko jej penziónu. (Ku dnešnému dňu ich Facebook stránka má nezaslúžene len 89 fanúšikov vrátane mňa.)
Naša cesta viedla cez rozprávkový les s lávkami a s nízkym porastom so šiškami. Po príchode do múzea ma prekvapilo, že to nie je skanzen, kde z dediny spravili múzeum, ale je to priestor, kde nanovo stavajú staré rozobrané drevenice z celého okolia. Prenášajú ich drievko za drievkom, klinček po klinčeku. Tento rok oslavujú 50 rokov od založenia.
Jedným z prenesených domčekov je aj Hviezdoslavova škola. Je to domček pri vchode do areálu a hneď pri vstupe nám bolo jasné, že vtedy bola iná doba. Všetko malé, aj izbičky, aj postele. Zato kríž bol dostatočne veľký. Ako sa všetko pomenilo!
V strede areálu je miesto pre odpočinok – krčmička a predajňa suvenírov U Mlynárky. Kým som testovala gurmánsku špecialitu Hafirovicu (jemne alkoholický čučoriedkový kompót – veľmi lahodný), Tonko skúšal klobúky. Bol by z neho šumný Goral, však?
Pokračovali sme v našej ceste na druhú stranu rieky, do ďalších domčekov. Každý domček má pri vstupe tabuľu s pôvodnou adresou, odkiaľ ho sem preniesli, a krátkym popisom. A zrazu sa objavila známa osôbka. Človek asi naozaj musí prejsť 300 kilometrov, aby sa stretol s dávno videnými susedmi.
Apropo tvorilky zo Senca – pripájam fotky z izbičiek páračiek, priadiek…
Smerom do kopca sme našli tradičnú záhradu s dávno pestovanými potravinami. Kým som ju obdivovala, Tonko kontroloval prácu oravských interieristov. Vedeli ste, že pri jednoduchších dreveniciach sa medzery medzi polenami vypĺňali machom?
Na konci záhrady sme začuli peknú hudbu. Vo vchode sme sa dozvedeli, že celé doobedie je v kostole šnúra koncertov. Vlastne celý august bol v areáli špeciálny program na počesť 50. výročia založenia múzea.
Práve sme vkročili, keď klavíristka uvádzala “rakúsku hymnu” v pôvodnej rýchlejšej, tanečnej verzii.
 
Krátka zastávka – chvíľka pre umenie – a pokračovali sme ďalej. Našli sme drevenicu, kde jedno poleno bolo 2x také široké ako ja… Pri ďalšom domčeku som si všimla vec, s ktorou som sa ešte nikdy nestretla: Vchod do objektu vybitý kolíkmi s náboženským symbolom, ktorý podľa povery chránil dom pred zlými silami.
 
Vnútri sme našli už aj pokročilú stoličku na interné vykonávanie ľudských vyprázdňovacích potrieb. Vedro spod nej chýbalo… Na každom kroku sme sa mohli presvedčiť, že žijeme dnes naozaj pohodlnú dobu.
Moje nohy sa už ozývali. Výlet v predchádzajúci deň mi dal zabrať, ale Tonko bol tak nadšený, že išiel a išiel. Z domčeku do domčeka – v každom nejaká špecialitka…
 
Kým sme obehli areál, našli sme druhú polovicu posádky odpočívať U Mlynárky. Pozabávali sme sa na drevených hlavolamoch, Katkina Leuška pofotila ešte pekné fotky (za čo jej ďakujem, odkáž prosím Katarína Miková)… a pekný deň bol za nami.

Tip na výlet

Zdatnejší môžu v susedstve múzea ešte navštíviť aj Brestovskú jaskyňu, lanový park, prípadne vybehnúť na niektorý kopec (Roháčske plesá).

Záver

Ľudia, žijeme v neskutočne krásnej krajine a dobrej dobe. Ak Vás napadne sťažovať sa, vybehnite niekam (však celá krajina je na šírku necelých 500 km). Na každom kroku nájdete nevídanú krásu, ktorá vás naplní energiou. Otvorte oči a srdce, zažijete nezabudnuteľné zážitky. Dovidenia priatelia. Možno sa na niektorom z týchto krásnych miest stretneme!

Martina Valachová: Dôvody na vyoperovanie maternice

0

Nie, nebude to ezoterické čítanie. Ani náhodou. Bude o ženách po 40-ke.

Ako ste na tom? Máte svoju maternicu na mieste? Tam kde má  byť? Alebo už ste bez? Čudné otázky takto na úvod, však? Možno na ne nemáte chuť. Ak môžem poradiť, odložte si tento link a vráťte sa k článku, keď  vám najbližšie povedia, že treba „ju“ ( maternicu) dať von. 

Dôvody na vyoperovanie maternice

Celé to začalo ako inak, skutočným príbehom…

STREDA, NIEKTORÁ ZO STRIED V ROKU 2013

Sedím v čakárni. Musela som prísť, lebo cyklus už nie je cyklus. Je random. Kamoška mi hovorila: „Moja milá. Budeš mať 45. Asi prechod.“ No teším sa. Tak sedím a čakám. Po chvíli sa dostanem na rad. Neviem ako vy, ale ja keď idem ku gynekológovi, tak v momente keď „vyleziem na kozu“, snažím sa situáciu odľahčovať dajakou vtipnou vetou. Tak leziem hore a vtipkujem.

„Počuj“ (s gynekológom som si tykala – kamarát). „Mali sme na dedine kolotočára. A on hovoril, že nič netrvá večne. Ani láska k peknej slečne a potom to zakončoval svojim obligátnym…a preto našu húsenkovú dráhu o malú chvíľu zastavíme (smiech). Tak asi aj na mňa došlo. Som v prechode?“

Gynekológ dvíha hlavu. Je zamračený. Čo nechápe humoru? Nadvihujem hlavu, ako keď cvičíte brušáky v kombinácii s cvikom na posilnenie panvového dna.

„Tina. Je to vážne. Máš tam tumor. Je veľký. Odhadujem 9 centimetrov. Musíme ťa ihneď operovať.“

„Čo? Počuj nesranduj. Pozri sa ešte raz. Kľudne to vydržím.“ Líham si späť a pozerám do stropu a rozmýšľam, nad dôvodmi na vyoperovanie maternice. Mojej…

„Príď za mnou do nemocnice. Pozriem sa ešte raz na lepších prístrojoch, ale už hneď predbežne píšem termín operácie o týždeň. Pôjdeš na predoperačné vyšetrenia. Tu to máš.“

Čumím ako puk.

„…akože ma vykucháš? Prídem o maternicu? Či ako tomu mám rozumieť?“

„No odporúčam vyoperavať maternicu. Veď nebudeš ani prvá a ani posledná. Deti už máš. Asi neplánuješ rodiť ako Madonna v päťdesiatke!“ Pokúsil sa o vtip. „Nasadíme ti hormonálnu liečbu. Neboj sa. Všetko bude v poriadku.“

„Hormonálnu? Veď budem tučná ako tank. Z toho sa priberá.“

Ešte ma presviedčal, že nie. Že si môžem prikúpiť ďalšie doplnky stravy. Nevnímala som ho. Bolo mi do revu.

BOLO MI DO REVU A AJ SOM REVALA

Sedím v aute. Šoférujem a slzy za stratenou mladosťou sa rinú. Fajčím. Do toho celého zvoní telefón. Volá generálna.

„Martinka ako stojíme s tou objednávkou? „

„Neviem, ale ja som úplne v péčku. Revem tu a fajčím. Šoférujem. Telefonujem. Šéfka, je to na odobratie vodičáku a možno aj rodného listu.“ Generálna je skúsená žena. Skríkne na mňa. „Martinka okamžite zastavte auto  a počúvajte ma. Toto sa takto nerobí. Vás potrebuje vidieť ešte ďalší lekár. Dvakrát meraj a raz strihaj. Chápete? A platí to aj pri maternici. Idem volať.“

Mala kontakty všade a termín som dostala na nedeľu.

NEDEĽA, NIEKTORÁ V ROKU 2013, HNEĎ V TOM TÝŽDNI PO „ŠKAREDEJ STREDE“

Vyliezam na kozu. Už nevtipkujem. Veď tohto vlastne ani nepoznám.

„Máte tam tumor. Je to nesporné. Laparoskopicky sa vybrať nedá. Ale netreba hneď uvažovať nad operáciou, resp. vyoperovaním maternice. Dám vám lieky a budeme vás pozorovať. Možno sa scvrkne a existuje nádej, že operácia potom prebehne laparoskopicky.“

ODDYCHOVÝ ČAS

„Aha, takže nezomriem do týždňa. Nie je to také akútne?“

„Nie nezomriete. Dobré to nie je. Ale ani život ohrozujúce. Budeme vás pozorovať.“

Volám môjmu gynekológovi. Skoro ma odstrelil. Bol nahnevaný.

„Ty mi nedôveruješ? Ty potrebuješ behať ešte po ďalších kolegoch? Si myslíš, že ti chcem zle?“

„Nie nemyslím. Len by som chcela operáciu maternice laparoskopicky.“

„To sa nedá Tina. Preber sa. Ty vieš narábať s textom a si dobrá obchodníčka. Ja som gynekológ. Ale veď ako chceš. Operáciu teda ruším. Tak?“

„Áno presne tak!“

Zložil.

OKOLO JAZERA

Začala som chodiť na dlhé prechádzky. Trasa má skoro 9 kilometrov. Vyčistí sa vám hlava. Od chvíle, keď som dostala oddychový čas prešiel zhruba týždeň. Raz večer, keď som sa vrátila, sadla som za komp, vzala lekárske správy a do Google napísala číslo mojej diagnózy. Vyrolovalo sa na mňa množstvo odkazov. 

Niektoré boli z portálu, kde si ženy navzájom radia. Bože môj. To bude. Na jeden som klikla. Pani písala o lekárovi, ktorý jej vybral (laparoskopicky) 7 cm myóm. Nemuseli vyoperovať maternicu. Íha. Veď všetci hovoria, že sa to nedá. Čítam ďalej. Iná pani, ale ten istý lekár a rovnaká diagnóza. Hm. Čudný lekár. Robí veci, ktoré sa nedajú urobiť?

RÁNO, NIEKTORÝ DEŇ V ROKU 2013 PO ŠKAREDEJ STREDE

Volám. Pani na druhej strane počúva. Na konci telefonátu s kľudom Angličana povie krátku vetu:

„Nestresujte sa a príďte. Takých ako vy sme tu už mali veľa.“ Skrátim to. Operácia prebehla. Maternicu nebolo potrebné vyoperovať a mám ju dodnes. A aj všetko ostatné naokolo, čo akože bolo treba vybrať. Tu však príbeh nekončí. Medzi tým bežali iné príbehy desiatok žien, ktoré som odporučila, alebo niektoré aj fyzicky priviezla za anjelom v bielom plášti.

NEDEĽA, ROK 2017, MAREC

Volá mi Jana a vysvetľuje.

„Našli mi myóm a vraj je treba operáciu. Chcú mi vyoperovať maternicu. Vlastne všetko. Tina, kde je ten tvoj lekár? Nemôže sa na mňa pozrieť prosím? Chcem, aby ma videl niekto, kto má dobrú reputáciu!“

„Jasné. Zavolám zajtra a vypýtam termín. A nebola som dávno ani ja. Objednám nás obe.“

ŠTVRTOK, HNEĎ NASLEDUJÚCI TÝŽDEŇ

Sedíme v Janinom aute a ideme na gynekologický výlet. Cesta je pomerne dlhá. V Bratislave to nie je. Rozprávame sa. Jana je stále na prášky. Len nedávno mala 40.

„Bože, veď život tak prebehol. Ešte som sa nestihla ani nadýchnuť. Chalani rastú, ale chápeš, keď mi dajú všetko von, vieš čo ma čaká? Hormóny. Kilá navyše. Kamošky, ktoré absolvovali tento typ operácie sa úplne zmenili. Sú smutné. Rozumieš ten rez. V istom zmysle koniec.“

„Chápem. Vydrž prosím. O hodinu tam budeme. Uvidíš. Skúsme rozmýšľať tak, že všetko je OK.“

Sedím v čakárni a vtipkujem so sestričkou. Jana je dnu už polhodinu. Čo tam toľko robí? Po polhodine vychádza von a zavelí: „No poďme moja. Vysvetlím ti vonku!“.

„Nič tam nemám.“

„Počkaj…akože nič?“

„To je infoška, čo? Bola som tam dlho, pretože nevedel myóm nájsť. Napokon musel zhodnotiť, že ja ho tam nemám. Rozumieš? Chceli ma asi – sprosto povedané – vykuchať len tak. Na kšeft? Nerozumiem tomu, len tak vyoperovať maternicu? Zastavil sa mi rozum!“ Poslednú vetu už od hnevu vykríkla.

Potrebujem si zapáliť a ak by sme neboli tak ďaleko od domu, aj víno by bodlo. Jana je dodnes v poriadku. Operovaná nebola. Lebo nebolo čo.
Roky išli a k lekárovi som poslala asi 20 žien. Niektoré som nepoznala. Dostali kontakt od mojich známych, ktorým som tu i tam rozpovedala príbeh s názvom maternica.

PONDELOK, NIEKEDY VO FEBRUÁRI 2019

Zvoní telefón.
„Čau Kati. Chceš prísť na kávu?“

Sestra je kaderníčka a v pondelky nerobí. Niekedy sa zastaví.

„Tinuš. Blbne mi cyklus. Ale tak, že ti to nejdem ani popisovať. Bola som u lekára a vraj musí ísť všetko von. V prvom rade mi chcú vyoperovať maternicu. Spomenula som si na tvojho záchrancu. Nedá sa ku nemu objednať? Ja chcem, aby ma videl. Vraj mám ten myóm na dajakom čudnom mieste a aj keď má len 3cm, tak sa vraj nedá odstrániť laparoskopicky.“

Sedíme v aute. Je streda. Marec 2019. Prichádzame a čakáme. Katka vychádza po pol hodine z ordinácie. Usmieva sa.

„Predstav si, akože mám tam myóm. Má do troch centimetrov. ALE. Vôbec nie je na čudnom mieste. Zatiaľ ho rozhodne nie je potrebné operovať. Lekár povedal, že budeme situáciu pozorovať, pretože je možné, že sa scvrkne. Ak nie, tak navrhuje operáciu laparoskopicky. To je sila. Ako je to možné Tina? Veď dvaja mi povedali, že iná cesta ako vyoperovať maternicu neexistuje! A čím rýchlejšie. Hnali ma. Vystrašili na smrť. Dva dni som preplakala!“

PRÍBEHY AKO CEZ KOPIRÁK

Poznám ženy po 40ke, ktoré už sú po. Behajú po svete relatívne zdravé. Sú bez maternice a berú hormóny. Je ich dosť veľa. Nevedno či neexistovalo iné riešenie. Už to nezistíme. Osobne však poznám ženy, ktorým mala byť maternica vyoperovaná, ale nebola, pretože sa našlo iné riešenie. Mimo Bratislavu a u rovnakého lekára, ktorý pomohol aj mne.
Zo začiatku som bola nahnevaná. Rozhorčená. Nechcelo sa mi veriť a hľadala som odpovede. Potom som sa dozvedela, že je vraj jednoduchšie a finančne zaujímavejšie vyoperovať nielen maternicu, ale i všetko naokolo. Pohyb peňazí je zázračný?

OTVÁRAM TÉMU – Dôvody na vyoperovanie maternice

Tému veľmi citlivú a intímnu. Myslím si, že je potrebné ju otvoriť. Možno existujú štatistiky vyoperovaných materníc v Európe a u nás. Musí to byť zaznamenané. Musí sa to dať porovnať. Veľmi (a nielen mňa) zaujíma, či trpím  stihomamom alebo je pravda krutá. Ukrutnejšia ako by sme si dovolili pripustiť. Zapojte sa prosím do debaty. Nemusíte verejne. Možno nás diskusia povedie ďalej. Možno sa niečo vysvetli, zmení. Lebo aj tu hádam platí, tak ako všade, múdrosť nášho kolotočára: „Nič netrvá večne…“

Martina Valachová

Foto: Anton Zorád

P.S: Končíte školu a píšete rigorózku? Pracujete na výskume? Pustite sa do porovnávania množstva operácií materníc na Slovensku a v Európe. Ak je takýto výskum dostupný, radi by sme o ňom vedeli.

“Keď sa jedny dvere zatvoria, iné sa otvoria.”

Notoricky známy citát, ktorý s obľubou zvykneme používať v zlomových životných okamihoch. Väčšinou takých, ktoré sa nás bytostne netýkajú. Sotva si naň spomenieme, ak sa problematická situácia dotýka priamo nás. A už vôbec nie, ak svoju situáciu považujeme za tragickú. Vtedy sa skôr riadime pokračovaním tohto citátu: ”Často však pozeráme tak dlho na zavreté dvere, že nevidíme tie, ktoré sa otvorili pre nás.“

Keď sa mi pred jedenástimi rokmi predčasne narodil syn, videla som len tie zavreté. Moje prvé myšlienky smerovali k tomu, čo všetko budem musieť novej situácii obetovať. Prežije? Ak áno, dostane sa z toho? Alebo bude postihnutý? Na liekoch? Na prístrojoch? Čo moja práca? Kariéra? Záľuby? 

Ako budeme fungovať ako rodina? Je toto koniec “šťastného života”?

V tej chvíli by ma sotva utešili slová o nejakých “iných otvorených dverách.“ Našťastie, život vie byť aj milosrdný. Blažená nevedomosť a nádej, že ak urobím všetko, čo je v mojich silách, moje dieťa postavím na nohy a “vyliečim” zo všetkých jeho neduhov, ma hnala vpred. 

Aj za cenu fyzického a psychického vyčerpania. 

Trvalo 8 rokov, kým som pochopila, že nielen klasická, ale aj alternatívna medicína má svoje limity. A rovnako tak ja. Je ťažké prijať fakt, že viac sa nedá. Najmä, ak vidíte, že deti s podobnými problémami sa posúvajú vpred. 

Že deti, s ktorými sme sa v začiatkoch stretávali na rehabilitačných pobytoch, už sedia, štvornožkujú, stávajú sa na nohy. Hovoria svoje prvé slová, čítajú prvé písmenká…

My nič z toho nepoznáme. Frustrácia z toho, že nech robím, čo robím – žiadna zmena, je až neznesiteľná. Popri neustálom pohľade na zavreté dvere, som si neuvedomovala, ako mi život pomaly a nenápadne otvára “druhé dvere.“ Kľučku držal manžel, ktorý mi navrhol, aby som šla študovať. Do zahraničia. 

Metódu, ktorá na Slovensku bola prakticky neznáma. Prvotný impulz bol, že budem vedieť pomôcť synovi. Až neskôr som pochopila, že svoje poznatky môžem využiť aj u ďalších ľudí.

Mala som 41, keď som ukončila štúdium v Anglicku. O rok neskôr som začala podnikať. Napísala som a vydala knihu o prirodzenom zlepšovaní zraku. Druhá je tesne pred dokončením. Nepomohla som synovi. Aspoň nie tak, ako som si predstavovala.

Ale, “vyliečila” som samu seba. A áno, v rámci možností žijem šťastný život. Stačilo otvoriť “druhé dvere” a prekročiť prah…

Daniela Maťuchová

Mohlo by vás zaujímať…

Martin Miler: Ranná káva s Ritou

Za zatvorenými očami som si uvedomil, že je svetlo. Otvoril som ich a zistil, že ležím na rozťahovacej lavici v našej dielni.

 

Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Kde je Rita? Z kuchyne sa ozval zvuk kávovaru. Rita je už hore. Prevalil som sa cez bok a automaticky siahol rukou pod lavicu pre okuliare. Neboli tam. Posadil som sa na kraj a pohľadom som prebehol priestor pod ňou. Nič. Pokúsil som sa ešte rozhliadnuť po miestnosti, ale bez okuliarov na očiach sa okuliare ťažko hľadajú.

„Ritka, nevieš kde mám okuliare?“ zavolal som smerom do kuchyne.

„Čo hovoríš? Nepočujem, hučí mi tu umývačka a kávovar.“

„Ále nič,“ odpovedal som. Kam som ich do šľaka dal? O nohy sa mi začala obtierať naša mačka.

„Dobré ráno biely Mačken,“ pozdravil som ju obvyklým spôsobom.

Odzdravila zalomením končeka svojho vzpriameného chvosta.

„Prosím ťa, nevidela si moje okuliare?“

„Mňáu.“

„A nevieš kde sú?“

„Vŕŕŕ.“

Ritina káva už voňala a ja som s pátraním nikam nepokročil, vstal som a išiel do kuchyne.

 
Rita práve kládla šáločky s kávou na stôl.

 

 Veľa som toho bez okuliarov nevidel, ale tie jej krivky pod tenulinkým, polopriehľadným, úpletovým pyžamkom určite áno. Po tých vyše dvadsiatich rokoch má na sebe čo to nasporené, ale mne sa páči. Aspoň jej mám o trochu viac. Len hovoriť jej o tom nemôžem, lebo ako vraj, má potom schudnúť. A čo ja viem, čo som poradca na chudnutie? Navyše, nechápem načo by to robila, keď to nepotrebuje(m).

„Dobré ránko láska, čo si to chcel?“

„Dobré,“ odpovedal som a dal jej pusu „že či nevieš, kde mám okuliare?“

„Ale hej, sú na stole v dielni, v jednom z tých hrnčekov.“

„Hrnčekov?“ nechápal som.

„Zaspal si v nich. Keď som išla spať, tak som, ti ich dala dole a odložila na stôl do hrnčeka. Nechcela som ich nechávať na zemi, aby sme na ne nešliapli.“

„Díky“, usmial som sa a dal jej pusu, „idem si po ne.“

Okuliare som našiel, boli v hnedom, plechovom hrnčeku.

Martin Miler

 

Soňa Borušovičová: Líderka na polievku

Telefonujem s mamou a popritom tom, ako si vypočujem, čo nového v Bratislave, aké je počasie, ako pokročila s prerábkou kúpeľne a že jej nemá kto porýľovať kúsok hriadky pod cibuľku, púšťam sliepky z tretieho dvora (výbehu pre kozy) na druhý (na ktorom je kurín). Keď sa slnko skloní ponad tie naše kršteňanské kopce, sliepky už vedia, že ak im je život milý a nechcú skončiť rýchlo a bezbolestne v líščej tlame, musia byť do zotmenia v kurníku. Väčšina už sa prechádza pri bráne, ostatné bežia, čo im nôžky a plné hrvoly dovolia. Len madam Margaret Thatcherová kráča s noblesou a ešte si popritom aj niečo rozpráva popod nos, teda vlastne zobák. V bránke sa postaví na prah, poobzerá sa doprava a doľava, akoby bola na prechode pre chodcov a potom ladne, ako pravá dáma, odkráča do kurína medzi ostatné sliepky.

– Už mám len dve bratislavské sliepky, – hovorím do telefónu, nech aj Bratislava vie, čo je nové v Kršteňanoch.

– To ešte žijú?! A koľko majú rokov?! – zadiví sa moja mama, ktorá je síce dôchodkyňa, ale toto slovo na D zásadne nepoužíva, pretože spolu so slovom „senior“ je to pre ňu v kategórii nadávky.

– Štyri? – odpoviem otázkou, pretože počty mi nikdy nešli.

– To nie je nejako veľa? A znášajú ešte vôbec vajcia? Nemala by si ich už zabiť? – sype na mňa otázky, na ktoré neviem celkom odpovedať.

Sú to moje bratislavské sliepky, t.j. sliepky, ktoré so mnou žili ešte v našom hlavnom meste a potom sa so mnou presťahovali na vidiek. Dvakrát som im sťahovala kurín a sledovala, ktorá bola chytrá a už na druhý alebo tretí deň bola schopná vrátiť sa tam, odkiaľ ráno vyliezla, a ktoré z nich sa urputne pokúšali vyletieť do kurína, ktorý tam už týždeň nebol. (Áno, vyletieť. Pre ne tam ten imaginárny kurín stále stál. Ach, koľkokrát to aj my v živote zažívame, že sa snažíme vyletieť do kurína, ktorý už neexistuje, odsťahoval sa alebo nám neberie telefón. Hm.) Prežili sme spolu toľko, že ich neviem len tak premeniť na mäso do polievky. Bratislavské sliepky boli farebne odlíšené a každá mala dokonca aj svoje meno. Aj vajcia mali rozličných farieb a presne som teda vedela, ktoré zniesla Indira, Hillary, Madelaine, Margaret alebo jedna z dvoch Angel (nebola som schopná ich odlíšiť, tak mali obidve rovnaké meno).

– Je to Hillary Clintonová a Margaret Thatcherová, – povedala som do telefónu.

V aparáte na chvíľu zavládlo ticho.

Mama si iste premietla desiatky príhod, ktoré som jej najmä s Hillary porozprávala. Ako šéfovala ostatným sliepkam a aj v noci sedela s krídlami trochu vyššie podvihnutými, akoby mala ruky v bok. Ako spočiatku neakceptovala Puškina za vodcu kŕdľa, keď k nám prišiel, lebo podľa nej to bol evidentne mladý sraľo bez skúseností a to, že mal hrebienok, ho v jej očiach zjavne neoprávňovalo vyrvať jej žezlo z rúk. Ako sa ubránila líške (čo sa bohužiaľ nepodarilo Angele číslo jedna) a dokonca tak zalarmovala všetkých, že líška ušla. Že ako jedna z mála (spolu s Marinou Le Pen) znáša biele vajíčka.

– Zaujímavé, že práve tieto dve. Také veľké vodkyne. Aj v ľudskom svete sa silné osobnosti dožívajú vyššieho veku. Asi to bude tou vnútornou energiou, – zhodnotila mama, ktorú na vysokej škole nenadarmo volali Kapitán.

Plynule sme prešli na iné témy, ale potešilo ma, že mama zdieľa môj vnútorný pocit, že z vodkýň by sme si nemali robiť slepačiu polievku. Môžu totiž odovzdávať mladšej generácii svoje skúsenosti a elán, noblesu a postoj k životu. A platí to nielen na líderky z ríše zvierat.

Soňa Borušovičová

Mohlo by vás zaujímať…

Slovenské ženské osobnosti si zaslúžia mať spísané svoje príbehy

Lucia Pašková a Maria Sztarovics podnikajú. Lucia je spoluzakladateľkou Curaproxu a Maria vedie vlastnú agentúru Wings4U. Spolu založili projekt Svetlo pod perinou. Chcú ním ukázať deťom, resp. aj  rodičom detí, že deti si môžu vybrať kým a čím chcú byť. Slovenské ženské osobnosti si zaslúžia mať spísané svoje príbehy. Projekt  sprevádzajú príbehy, ktoré píšu autori zvučných mien. A ilustrácie, ktoré sú tiež dokonalé. Luciu a Máriu sme vzali na kus reči.

Dámy predstavte sa na úvod a povedzte čo vás v živote najviac baví?

Lucka:

Vymýšľať si nové veci, čo ma bavia.

Maria:

Mňa baví byť s kamarátkami, tancovať, učiť sa veci čo ma bavia a vidieť ako sa sny menia na realitu.

Ako vznikla myšlienka  projektu Svetlo pod perinou?

Lucia má dve malé dcéry a ja (Maja)  mám syna a dcéru. S našimi dievčatami sme čítali Rebelky a zamýšľali sme sa nad tým, že slovenské ženské osobnosti by si tiež zaslúžili mať spísané svoje príbehy. Táto debata vznikla po tom, ako sme si spolu pozreli seriál OA na Netflixe – scenáristka a herečka Brit Marling si sama začala písať skvelé scenáre so silnými ženskými postavami, lebo vnímala, že takéto filmy jednoducho chýbajú. Bavili sme sa s Majou o tom, že sťažovať sa nestačí, mali by sme pre to niečo urobiť. Projekt vznikol pri našej debate v Majinej kuchyni (v Semiloch) minulý rok v lete.

Čo je hlavnou misiou a víziou?

Premýšľali sme nad tým, ako posilniť sebavedomie a motiváciu detí a ukázať im, že si môžu vybrať, čím chcú byť. Na Slovensku je veľa inšpiratívnych osobností a pre deti neexistuje formát, ktorý by o nich hovoril. Meno projektu Svetlo pod perinou vymysleli naše dcéry.
Predstavujeme si Slovensko, v ktorom deti budú hrdé na umelkyne/umelcov, aktivistky/aktivistov, vedkyne/vedcov, športovkyne/športovcov a ostatných ľudí z rôznych profesií, ktorí tu boli a sú a tvoria náš svet. V ktorom rodičia čítajú deťom a rozprávajú sa s nimi. V ktorom je rozmanitosť vítaná a odlišnosti prijímané s otvorenou mysľou.

Svetlo pod perinou tvorí 57 príbehov od 57 autorov/autoriek a 57 ilustrátoriek/ilustrátorov.  Autori sú z rôznych profesií, v ktorých sa pracuje s textom – sú to spisovatelia, novinári, scenáristi, marketéri, copywriteri. Obrázky taktiež pripravujú rôzni umelci – dizajnéri, výtvarníci, grafici, ilustrátori.

Príbehy budú vychádzať vždy v nedeľu počas jedného roka na webe, aby boli dostupné pre všetky deti. Každý príbeh je ukončený niekoľkými rozvojovými otázkami, ktoré si môže rodič s dieťaťom spoločne zodpovedať a nadviazať tak hlbší rozhovor.  Toto sa nám veľmi osvedčilo – je to krásny spôsob ako sa baviť o témach, ktoré v operatíve každodennosti normálne neotvárame a pritom takéto zdieľanie vytvára úprimné blízke vzťahy.  Rovnako je súčasťou príbehu obrázok slovenskej ilustrátorky/ilustrátora na stiahnutie a dokreslenie, dotvorenie s rodičom/dospelým.
www.svetlopodperinou.sk

Každý príbeh je venovaný jednej osobnosti. Autorom/autorkám textu aj ilustrácií sme nechali voľnú ruku. Chceli sme, aby do projektu dali svoju vášeň a srdce. Aby osobnosti, ktoré majú radi/rady, mohli zachytiť svojim jedinečným hlasom a videním. Spoločne s nimi vytvárame priestor plný tolerancie, láskavosti a pochopenia.

V budúcnosti pripravujeme podcasty príbehov. Budú čítané osobnosťami, ktoré si vážime – opäť budeme dávať dôraz na diverzitu – budú tam rôzne povolania, ktoré pracujú s hlasom – moderátori, herci, speváci.

Po roku (5 prvých+52 týždňov) by sme rady vydali príbehy v tlačenej podobe –  ako knižku. Na tú budeme pravdepodobne robiť crowdfounding a súčasťou bude aj vernisáž originálnych diel a čítanie príbehov autormi. Boli by sme rady, keby sa táto inšpiratívna komunita navzájom prepojila a spoznala.

Spomínané podcasty budú zamerané na deti alebo skôr na ich rodičov?

Zatiaľ to budú čítané príbehy (alebo ako tomu tlač hovorí rozprávky). Niekedy sa rodičom nechce čítať, tak im príbeh môžu pustiť a vypočuť si ho spolu. Idea je motivovaná Luciinou skúsenosťou, keď na ceste do Indie načítala deťom rozprávky. Pre nás je dôležité sa s dieťaťom na konci príbehu aj porozprávať. Preto na konci sú príbehy sú otázky pre deti.  Je veľmi zaujímavé ako deti reagujú, keď sa s deťmi otvorene bavíme na témy prekonanie strachu, alebo šikana.

Aký máte kľúč na výber osobností, ktoré spolupracujú na projekte? 

Osobnosti sme vyberali podľa kľúča žena/muž: srdce -Matka Tereza, rácio/rozum, aktivizmus, vzdelávanie, pop. Dávame pozor aby sme mali diverzitu aj vo veku = mladši/e, staršie/e, po smrti.

Zaujali ma ilustrácie k jednotlivým príbehom. Zatiaľ je každá od iného ilustrátora. Ako vznikla myšlienka vyhnúť sa fotografiám a obrátiť sa na výtvarníkov?

Lucia aj ja sa pohybujeme v oblasti marketingu a máme možnosť pracovať s grafikmi. Do toho sa nám veľmi páčili Good Night stories for Rebel Girls. Tak to prišlo tak nejak samo. Okrem toho máme radi vizuálno a umenie. Vždy sme (každá po svojom) chceli pracovať s umelcami a tak sa nám vlastne splnil náš sen. Máme obrovskú radosť, keď vidíme prichádzať ilustrácie od talentovaných ľudí znázorňovať príbehy pre Svetlo. Tie isté pocity máme aj z príbehov. Spoločne sme na VŠ študovali aj literatúru, takže k textom máme blízko.

Jeden z príbehov je venovaný aj Zuzane Čaputovej. Na sociálnej sieti bol terčom výsmechu jedného z kandidátov na prezidenta. Prečo je podľa vás politika v spojení s niečím tak pekným a tvorivým ako je váš projekt pre určitých ľudí neprijateľná a chcú sa z neho vysmievať?

Z nášho pohľadu je Zuzana ojedinelý zjav v politike a prináša pokoj pochopenie a empatiu. Chceli by sme vidieť v politike viac ľudí s hodnotami ako reprezentuje ona. Myslíme si, že Zuzana pre nás stvárňuje aj srdce aj rácio aj aktivizmus, preto bola vybraná do prvej päťky príbehov. My by sme ju do Svetla zaradili aj keby nekandidovala na prezidentku. takže nechápeme, prečo by sme ju mali diskvalifikovať.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: archív Lucie a Maji

Projekt nájdete tu: www.svetlopodperinou.sk

Mohlo by vás zaujímať…

Martin Kasarda: Kto hodil kameňom?

Je máj 1945, sme v Brne a Gerta Schnirch s niekoľkomesačnou Barborou kráča do neznáma. Lebo je Nemka a transport z povojnových Čiech do Rakúska sa nepýta, či sa jej to páči, alebo nie. Kolektívna pomsta.

Kateřina Tučková, autorka dnes preslávených Žítkovských bohýň, sa v románe Vyhnanie Gerty Schnirch rozhodla pichnúť do osieho hniezda česko-nemeckých povojnových vzťahov. „Vďaka“ princípu kolektívnej viny sa nemecká časť obyvateľstva musela z hodiny na hodinu zbaliť a pešo vydať na pochod k rakúskym hraniciam.

Román Vyhnanie Gerty Schnirch, ktorý v českom jazyku vyšiel v roku 2009, vychádza zo skutočných historických udalostí. Na konci mája 1945 bolo asi dvadsaťtisíc obyvateľov Brna nemeckej národnosti donútených vydať sa na pochod. Približne tisícsedemsto z nich neslávne známy „pochod smrti“ z Brna na hranice neprežilo.

Gerta Schnirch je po matke Češka, po otcovi Nemka. Má však smolu, lebo jej otec viac než sympatizoval s Hitlerom a tak jej nálepka Nemky prischla. A to sa v máji 1945 pomstychtivým Čechom rátalo.

V transporte smrti prežije Gerda a jej dcéra epidémie a choroby, aby skončila na nútených prácach na južnej Morave. Postupne sledujeme, ako Gerta znovu získa československé občianstvo, prežíva kolektivizáciu, vracia sa do Brna a sleduje spolu s dcérou búrlivé udalosti druhej polovice dvadsiateho storočia, príchod Rusov, normalizáciu až po zmenu režimu v roku 1989.

Z malej Barbory vyrastie žena, ktorá vlastne nechápe svoju mamu, jej osud, chce prežiť „normálny“ život brnianskeho dievčaťa a ženy. Ale biľag „nemeckého“ na nej zostáva, dejiny sa nezabúdajú, keď sa chce človek pomstiť. Kolektívne, len tak z plezíru.

Kniha Vyhnanie Gerty Schirach Kateřiny Tučkovej je ďalší z dobrých textov o tom, ako veľké dejiny zametajú s ľudskými osudmi.

Martin Kasarda

Eva Šnircová: Riziko je nová forma istoty

Materializmus chcel, aby sme sa stali múdrejšími. Jasne dokázal, že celková múdrosť je dobrou vecou, avšak ľudský mozog tento fakt nie je ochotný akceptovať. Prečo je tomu tak?

Žijeme v dobe blahobytu, dostatku a možností. V súčasnosti, dá sa povedať, niet relevantných prekážok, ktoré by nám bránili mať sa dobre. Tak to vyzerá podľa ekonomických ukazovateľov. Nezamestnanosť na Slovensku vo februári 2019 dokonca klesla na jej historické mininimum 5,16 percent. Celkový vývoj miery inflácie v EÚ od začiatku tisícročia možno považovať za vyrovnaný a priemerné tempo rastu príjmov domácností stúpa každoročne o 1 percento. To znamená, že máme dostatok financií na chod domácností, bývanie, spotrebu a zostáva aj na úspory, ktorých miera je stabilná a pohybuje sa na Slovensku niekde okolo 9 percent.

Túžba po istote

Aj napriek týmto pozitívnym informáciám ohľadom kvality nášho života sa neustále stretávam s nespokojnosťou. Ľudia v mojom okolí hľadajú istoty. Bezhranične túžia po finančnej istote, po istote mať stabilné zamestnanie, po istote mať vlastné bývanie, po istote mať partnera, ktorý sa postará o rodinu, po istote vo vedenie štátu, ktorý sa o nás všetkých postará – skrátka mať istotu žiť bezstarostný komfortný život.

Ďakujem ti minulosť za skúsenosť – budúcnosť som pripravená!

Pravda je taká, že čím viac túžime po istotách, tým viac vytvárame tlak na nás samých. Cieľavedomo budujem hradby svojich strachov, ktoré denne ovplyvňujú kvalitu nášho života. Dnes už dávno neplatí, že sa absolvent zamestná u zamestnávateľa, pre ktorého bude pracovať celý život až do dôchodku. Každému jednému zamestnancovi, ktorý hľadá istotu u zamestnávateľa, rastie na chrbte terč. Stačí, že príde niekto mladší, či flexibilnejší, so slobodnou mysľou a nápadmi a nahradí ho. Zamestnávatelia sa totiž v čase ekonomického blahobytu cítia rovnako slobodní. Konkurenčný boj ich doslova ženie mať najkreatívnejšie mozgy na trhu, najflexibilnejších predajcov, najefektívnejšie procesy a riešenia pre sebapresadenie sa. Chcú si vyberať a konkurenčný boj rastie. Rastie riziko, chýbajú istoty, niet stability. Ak je to takto, tak po akých zamestnancoch bude najväčší dopyt?

Sloboda byť sám sebou

Materializmus je nevyhnutnou lekciou – len keby jej osvojenie prebiehalo menej bolestivo:-). Pokiaľ sa sústredíte na znižovanie rizika, uviaznete vo vlastných stresujúcich situáciách a stanete sa zajatcami iných ľudí. Vaša nespokojnosť a vyčerpanosť porastie a odzrkadlí sa na vašom zdraví a vzťahoch. Sústreďte svoju energiu namiesto pestovania si strachu pred rizikom na svoj rast. Študujte, získavajte prehľad v oblastiach, ktoré vás zaujímajú. Naskočte na vlak informačného veku a učte sa od úspešných. Spájajte sa s odvážnymi, ktorí vám pomôžu svojou energiou a nápadmi dotiahnuť vaše ciele do zdarného konca. Venujte maximálnu koncentráciu tomu, čo chcete v živote robiť, ako sa chcete mať, ako chcete byť prospešní pre iných. Jedine sloboda umožňuje človeku byť sám sebou.

Zamyslenie na záver

Vzdelanie je kľúč ku dverám slobody. Najkonzervatívnejšie investície, ktoré ľudia realizujú je nákup nehnuteľností a investícia do vzdelania. Investícia do nehnuteľnosti v priamej úmere závisí od kondície ekonomiky a vývoja trhu. Investícia do vzdelania rastie exponenciálne so snahou uplatniť sa na trhu práce a s vašimi nadobudnutými skúsenosťami. Najbohatší ľudia na svete investujú veľkú časť svojho majetku do vzdelania a budovania sietí a tým sa líšia od tých, ktorí si hľadajú prácu.

Eva Šnircová

Mohlo by vás zaujať…

Beáta Pagáčová Ďorková: Dcéra ma naučila nebáť sa predať svoje schopnosti

Možno ste si všimli na sociálnych sieťach handmade produkty pod značkou SrdcomRobené. 

V záplave rôznych výrobkov, ktoré používajú folklórne motívy, zaujme svojou jednoduchosťou a štýlovou čistotou, vkusným umiestnením vzorov na predmetoch bežnej potreby. Spravidla biely ornament, maľovaný najčastejšie na rifľový tmavý podklad tvorí jeho autorka bez predkreslenia, spamäti. Zo srdca. Beáta Pagačová Ďorková (51) začala s touto aktivitou iba nedávno, aj keď vlastne nie je to celkom pravda. Pri hľadaní počiatku sa treba ohliadnúť až do jej detstva…Lebo ona a ornamenty k sebe jednoducho patria.

Čo ťa naštartovalo k tomu, že si nabrala odvahu a začala si robiť to, čo máš najradšej?

Pravdupovediac, dlho som o tom rozmýšľala. Lenže nevedela som sa „naštartovať“. Dcéra žije dlhodobo v zahraničí, a nakoľko bola na jeseň dlhšie doma, práve ona bola pre mňa tým správnym štartérom. Je oveľa priebojnejšia a cieľavedomejšie ako ja, tak som nechcela ostať v hanbe a spolu sme sa do toho pustili. Bolo to približne v novembri, takže sa ešte len pomaličky rozbiehame.

Čomu si sa venovala doteraz?

Doteraz, ale vlastne ešte stále, som úplne klasicky zamestnaná žena, ktorá ma veľmi veľa záľub, najviac však športovanie, najradšej v prírode. Myslím, že už to o sebe môžem napísať že aktívne, nakoľko to nerobím mesiac, ale už takmer rok. Takže nie som v štádiu že už začnem od pondelka:-). Nemôžem však povedať, že ornamentom som sa nevenovala. Vždy, raz za čas, keď som sa chcela potešiť a zrelaxovať, nakoľko je to pre mňa jedinečná možnosť, ako si usporiadať myšlienky a „dobiť batériu“, uchýlila som sa práve k tomu. Maľovala som však čisto pre potešenie, svoje veci, prípadne pre mojich najbližších, nie pre verejnosť.

Tvoja doterajšia práca ťa zrejme nenapĺňala šťastím a spokojnosťou.  Nemrzia ťa tie „ stratené roky“ ?

Mala som pred rokmi ambíciu venovať sa poézii, vyšlo mi do desať titulov veršovaných leporeliek pre malé detičky, v tom som ale nepokračovala. Stále som cítila, že to pravé je úplne niečo iné:-). Istý čas som pracovala v obchode, kde som sa dostala priamo k maľovaniu ozdobných a úžitkových predmetov. Vtedy som pochopila, že to je presne to, čo ma baví a napĺňa, a vedela som, že sa tomu chcem venovať, avšak vo vlastnej réžii. Momentálne pracujem v administratíve, svoju prácu mám rada, no s pocitom, aký mám, keď maľujem, sa to samozrejme nedá porovnávať. Pevne verím, a každý deň pracujeme na tom, aby raz mojou jedinou prácou boli raz len ornamenty.

Prečo práve ručne maľované ornamenty?

Toto pramení ešte z môjho detstva a je spojené s najkrajším obdobím môjho života. Prázdniny, aj všetky víkendy sme trávili u mojich milovaných starých rodičov v Lubine, pri Starej Turej. Krásni boli nielen obaja ocinovi rodičia, ale aj príroda, v ktorej sa ich dom nachádzal. Tam som prvýkrát objavila úžasnú vôňu dreva, pretože dedko vyrábal drevené veci, ktoré  predávali na jarmokoch. Tieto výrobky som vypaľovala tzv. vypaľovačkou do dreva. Už vtedy som chcela, aby boli krásne, nakoľko už v tej dobe bola ponuka podobných vecičiek veľká a väčšinou sa mi nepáčili. Pokúsila som sa vytvoriť akýsi „vlastný rukopis“  podobný rukopisu môjho otca, keďže on ma to spolu  s dedkom naučili. Obom som za to vďačná. Ja som to už iba vytiahla z pamäte a oprášila. A keďže sa u nás prestali vyrábať a vypaľovať drevené výrobky, tak som si ich sčasu na čas pripomínala svojou vlastnou formou, nakoľko maľovanie je mi veľmi blízke.

Z akého regiónu sú vzory, ktoré používaš a prečo si si vybrala práve tieto?

Región, ako som už spomenula, bol podjavorinský, avšak nedá sa povedať, že tie moje sú práve typické iba pre tento kraj. Všetky ornamenty idú, nebojím sa povedať, čisto z mojej duše, ale určite sú ovplyvnené ornamentikou, ktorá sa v danej lokalite vyskytovala, alebo vyskytuje. Nedá sa to však jednoznačne definovať. Momentálne, aj keď už pôsobím v Bratislave, snažím sa spojiť tradíciu so súčasným životom a prirodzene ich aplikovať na najbežnejšie veci súčasného života.

Posledné roky prežívame boom, návrat k folkórnym prvkom, často vídame aj veľmi nevkusné a vyslovene komerčné produkty bez štipky citu pre tradíciu. Čo si o tom myslíš?

Nie som kompetentná niekoho posudzovať a hodnotiť, ale možno aj práve kvôli tejto skutočnosti som sa rozhodla, že skúsim svojou troškou prispieť do množstva výtvorov, ktoré sa budú od tých nevkusných, ako hovoríš, odlišovať. Bolo mi smutno, keď som sa s dcérou  prešla centrom Bratislavy, vošli sme do pár obchodov so suvenírmi a videli sme skutočne veľa nevkusných vecí. Smutná som bola najmä preto, že takéto suveníry nás vlastne skreslene reprezentujú pred cudzincami, ktorí tieto obchody navštívia. Samozrejme je pár svetlých výnimiek, s jedným takým obchodíkom dokonca spolupracujem, maľovala som v ňom aj výklad a vnútorné steny.

Podarilo sa ti decentne spojiť moderný materiál (napríklad rifľovú textíliu) s ručne maľovaným ornamentom na rôznych výrobkoch. Plánuješ svoju tvorbu rozšíriť aj na iné produkty, alebo iné ornamenty?

Určite sa nebránim výzvam, od dcérky som sa naučila, že človek sa musí vedieť „predať“ v dobrom slova zmysle a nebáť sa skúšať, čo ho baví. Poslednou výzvou boli pre mňa napríklad svadobné šaty, ktoré som pomaľovala  a stretli sa s veľmi pozitívnym ohlasom na špecializovanej svadobnej výstave. Maľovala som ich s malou dušičkou, nakoľko neboli lacné,  a stačil by jeden nesprávny pohyb a mohla som ich zničiť. Našťastie som to zvládla a s výsledkom som bola spokojná. Takže to je odpoveď aj na iné produkty a rovnako nové ornamenty.  Najnovšia objednávka znie opäť na maľovananie interiéru a nábytku. Uvidíme, ako sa s tým popasujem.

Mnohí ľudia v tzv. strednom veku nemajú odvahu na zmeny v živote. Čo by si im poradila?

Bude to znieť ako klišé, ale treba to skúsiť. Možno nie každý má pri sebe osobu, ktorá mu vie dať na to silu, ako to bolo u mňa, ale život je skutočne krátky a každý sa musí aspoň pokúsiť o to, aby objavil v sebe hlavne to, v čom je dobrý a do čoho vie dať srdce. Ako ja napríklad do mojich ornamentov.

Okrem tejto zmeny si niekedy urobila niečo odvážne?

Veľmi som sa bála lietania. Vedela som, že moji blízki chcú poznávať svet a niekedy by som chcela byť pri tom. Tak som pracovala so strachom a dnes už ho zvládam. Nabrala som odvahu a sadla som si do lietadla. A prežila som to:-)! Viem, že to nebola typická odvaha, ale ja som do toho dala veľmi veľa. Navyše dcéra odišla žiť do Ameriky, a keďže ju veľmi ľúbim a spája nás aj moje maľovanie, lebo ona je druhou polovičkou nášho srdca (pomáha mi s prezentáciou značky SrdcomRobené) určite budem lietať za ňou.

Čo ťa robí šťastnou okrem maľovania?

Šťastím ma napĺňa najmä pocit, že mám okolo seba ľudí, ktorých mám veľmi rada. Už viem, že život je krátky a preto treba využiť každú hodinu. Teším sa z blízkosti svojich najdrahších, medzi ktorých patrí môj úžasný otec a moja „nevlastná mama“, ktorú som vždy považovala za vlastnú, moje sestry, moje dve úžasné deti, ktoré mi robia obrovskú radosť. A rovnako priateľ, s ktorým trávim každú voľnú chvíľku, ak práve nemaľujem.

Pripravila: Monika Macháčková

Katarína Mayer: Ako predísť tomu, že nás život zastaví

Bola som v Teleráne a tam všetko prebieha v príjemnej atmosfére, ale veľmi rýchlo. Adriana Poláková sa ma opýtala, ako môžeme predísť tomu, aby nás život zastavil drastickým spôsobom. Aby sme si uvedomili, čo má v našom živote zmysel skôr, ako sme prinútení, napríklad vážnou chorobou. Úžasná otázka, ktorá vo mne ostala celý deň a tak sa musím podeliť o moje vnímanie tejto témy. Pretože zmeny v živote niekedy spôsobí aj choroba.

Mňa zastavila leukémia. Som za ňu vďačná. Usporiadala mi hodnoty a celkovo som si na základe tejto skúsenosti upratala život. Mohla som to dokázať aj bez takej obrovskej výzvy? Neviem. Asi moja cesta musela dostať takúto skratku, lebo inak by som svoj smer hľadala pridlho. 

Cestou z Telerána som si však uvedomila tri spôsoby, ktoré nám môžu pomôcť predísť zastaveniu spôsobom, ktorý by sme radšej vo svojich memoároch nemali, či už je to vyhorenie, choroba alebo iná forma stopky.

Počúvajme svoje telo

Ak pozorne načúvame, signály prichádzajú už oveľa skôr, ako sa dostaví úplne fyzické alebo psychické zrútenie. Naše telo je skvelým navigátorom vo vodách života. Ja neverím tomu, že mať tri chrípky na jeseň je spôsobené len momentálne nás valcujúcou epidémiou. 

Keď mi zistili leukémiu, tak som sa spýtala samej seba „čo mi pije krv?“. Neverili by ste, koľko odpovedí som našla. Aj vy sa spýtajte načo sa potrebujete vykašlať pri chrípke. Alebo čo nedokážete povedať, keď máte zapálené hrdlo. Kam nemáte ísť, keď vás bolí koleno. 

Nie je ani dôležité, čo sa opýtate, ale nakoľko ste ochotní počúvať odpoveď. Tak to mám aspoň ja:-).

Motivácia sa mení

V relácii som povedala, že sa treba vedieť stíšiť a neunikať pred krásou života. Nemyslela som však len vyčistiť si hlavu behom, vyresetovať si myšlienky meditáciou, dobiť si baterky ručnou prácou alebo oddýchnuť si pri dobrej knihe. To sú všetko skvelé aktivity a mali by byť súčasťou pravidelnej psycho-hygieny.

Stíšiť sa znamená, že si navnímame – nielen hlavou – či motivácie, ktoré nás priviedli k nášmu momentálnemu životnému štýlu, sú ešte vždy relevantné. Či nás to, čomu sa venujeme a ako žijeme, len uspokojuje alebo robí skutočne šťastnými. So životnými skúsenosťami sa naše motivácie prirodzene menia a možno už kariéra v istej oblasti nemá zmysel, tak ako pred rokmi. 

Alebo preteky v behu, a tréning s tým spojený, už dnes uberá z nášho času s rodinou namiesto toho, aby nás tešil. Možno by stačilo si len tak vybehnúť pre radosť. Medzi spokojnosťou (ktorá sa často zmení na nespokojnosť) a skutočným šťastím je rozdiel a za seba môžem povedať, že mne už len spokojnosť nestačí.

Najdôležitejšie slovo v našom slovníku

Asi vás neprekvapí, že určite odporúčam naučiť sa povedať nie. Všetci mi vždy hovoria, aké je to ťažké. Zamysleli ste sa nad tým, prečo je to pre vás ťažké? Spoločným menovateľom vašich odpovedí je pravdepodobne strach. Strach, že prídete o klienta, že stratíte kamarátku, že niekomu ublížite alebo ho urazíte, že už nepríde ďalšia príležitosť

Proste máme milión scenárov toho, čo by sa stalo, ak povieme nie. Coehlo to krásne zhrnul, tak si to od neho požičiam a nebudem mudrovať: Prv než poviete niekomu áno, zamyslite sa, či nehovoríte nie sebe samým.

Ak máte pocit, že povedať nie by bolo sebecké, tak vám na záver sprostredkujem rozhovor, ktorého som bola svedkom. Prebehol medzi Nelou Sullens, skvelou trénerkou a mentorkou, a ženou, volajme ju Janka, ktorá sa obáva, že starať sa o seba je sebecké.

Nela: „A kto je sebec?“
Janka: „No egoista.“
Nela: „A kto je egoista?“
Janka: „No ten, komu na nikom inom nezáleží!“

Ak vám teda záleží na ľuďoch vo vašom okolí, postarajte sa o seba a začnite hovoriť nie. Poviete tak áno sebe, a všetci vďaka tomu získajú.

Katarína Mayer

Foto: Gabriela Teplická

S Katkou Mayer sa udivíme aj na Profesia Days:

Našou účasťou na Profesia Days chceme podporiť ľudí po 40ke, ktorí si hľadajú prácu alebo zmenu kariéry

Mohlo by vás zaujať…

Bea Kačeňáková: Reštart pobyt praskol moju bublinu

Som manželka, matka, pracujúca žena. Doma upratovačka, kuchárka, opatrovateľka. Všetky to poznáte. Nemôžem sa sťažovať, mám múdreho manžela, ktorý má svoju celkom úspešnú spoločnosť, šikovných a krásnych synov, na ktorých som hrdá. Mám prácu vo veľkej korporácii, ktorá ma v podstate baví. Dostávam za ňu plat, a tak sa nemôžem sťažovať ani na finančný nedostatok. Mám relatívne zdravých osemdesiat ročných rodičov. Som šťastná žena.

Mám úžasné a tie najlepšie priateľky pod „mojim“ slnkom aké si každá žena môže priať. Skutočne spriaznené duše. Občas cestujem s rodinou, s priateľmi, chodím s babami na wellness, na kávu, cvičím, nakupujem.

Napokon mám svoj vek, dajme tomu päťdesiat a niečo. V rôznych etapách života a vyplynúc z viacerých životných situácii, som si vytvorila svoju bublinu – svoj svet. Vyselektovala som ľudí, ktorých som z nejakých dôvodov musela z mojej cesty vypustiť. Jasné, to robia všetci. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, niečo nám dajú, niečo z nás zoberú. Je jednoduchšie, a hlavne „zdraviu prospešnejšie“, stretávať sa a tráviť čas s ľuďmi, ktorí majú podobné zmýšlanie, záujmy, ciele a aj politické názory.

Takto si žijem v mojom nádhernom stereotype niekoľko rokov.

A teraz veľké ALE…

Pred asi dvoma týždňami nám do našej skupiny „mojich dievčat“ poslala Stanka, jedna z nás, pozvánku na víkendový REŠTART pobyt do Senca. Cvičenie, príprava zdravých jedál, Nordic Walking okolo jazera, rozhovor s koučkou. Prečo nie?

Od januára intenzívne cvičím tabatu, zmenila som stravovanie, začala „zdravo žiť“. A keďže to tentokrát myslím naozaj vážne – tak ako mnoho krát predtým – potešila som sa.

Očakávania: cvičenie, pokecanie s mojimi dievčatami, naučiť sa pripravovať zdravé pokrmy, aktívny oddych. Toto všetko sa mi splnilo. Po jednom víkende som však zistila, že na svete a hlavne na našom malom Slovensku, žije veľa skvelých a inšpiratívnych žien. Jeden víkend zmenil môj pohľad na život, na môj život.

Rozpačitý príchod

Príchod bol rozpačitý, ráno o 7:10 som samozrejme bežala (sto metrov autom) voliť ako správna občianka, ktorej záleží na lepšom Slovensku. S hrôzou som zistila, že musím z kufra auta vyložiť krabice.

Bolo mi jasné, že tri baby na tri dni budú mať batožiny minimálne na dva týždne a predstavte si, naozaj to tak bolo! Vyzdvihla som Eriku a Moniku a konečne sme vysmiate vyrazili smer SENEC – Hotel Zátoka. Myšlienkou, že o 8:30 musíme byť na mieste, som sa začala zaoberať až keď som už vedela, že sa nám to nepodarí stihnúť.

Ako na potvoru, aj tá moja ženská v navigácii, nám tesne pred hotelom zahlásila „odbočte prudko doľava“! Kto by protestoval, predsa vie čo robí. Nevedela! Obišli sme opäť kolečko popri jazere.

Konečne sme našli vytúžený cieľ a o päť minút sme boli všetky v miestnosti vyhradenej pre REŠTART, prezlečené a pripravené.

Začal sa víkend, vďaka ktorému som spoznala dynamickú organizátorku Martinku Valachovú, krásnu fitnesku Nelu Sullens, charizmatickú fyzioterapeutku Elenku Bernátovú, energickú Katarínu Arendáš a pozitívnu koučku Andrejku Trávničkovú. Sú to ženy, ktoré venujú svoju energiu a čas ľuďom, ktorí chcú niečo vo svojom živote zmeniť, cítiť sa lepšie, byť lepší, krajší zvonku aj zvnútra, meniť veci k lepšiemu. Nielen čo sa týka krásy a postavy, ale pomáhajú aj ľuďom, ktorých opustilo sebavedomie a pozitívne myslenie.

Inšpiratívne príbehy

Venovali sme sa sebe a svojmu telu. Večer sme všetky netrpezlivo čakali na výsledky volieb, „čaputovali“ zdravé drinky, a každá z nás postupne povedala pár slov o sebe, o svojich radostiach, starostiach, o živote. Všetko zaujímavé príbehy. 

Počúvala som so zatajeným dychom. Až pokým som si neuvedomila, že aj ja budem musieť niečo povedať! Ale čo? Chcela som ujsť, odísť akože spať. Poviem, že som unavená a vyparím sa?! Nie, som zodpovedná, dospelá a neutekám. Idem do toho.

V porovnaní s týmito ženami sa mi zdal môj život nudný a ja som si pripadala nezaujímavá. Ale náhle mi napadlo, že porozprávam, samozrejme, o rodine, o tom, že ma baví móda a zariaďovanie bytov, o práci, ktorú už chvalabohu mám, ale aj o tom ako som si ako 50 ročná prácu hľadala. Nakoniec bol z toho celkom humorný a zaujímavý príbeh, ktorý raz možno tiež napíšem.

Cítila som sa s týmito ženami, akoby som ich poznala celý život. Rôzne ženy, rôzne práce, rôzne osudy. Inšpiratívne ženy, ktoré bojujú. Ženy, ktoré robia život krajší a lepší iným ľuďom. Ženy podnikateľky. Ženy, ktorých opustili muži. Ženy samo-živiteľky. 

Nepočítala som s tým, že stretnem také silné ženy.

A všetky! To, čo som za tie dva dni počula, zažila, koľko rôznorodých žien som na pobyte stretla, spoznala a koľko mi tieto ženy odovzdali pozitívneho myslenia, som neočakávala.

Tie skvelé a inšpiratívne ženy mi praskli moju pohodlnú bublinu. Chcem sa stretávať s takýmito ľuďmi, chcem prasknúť moju bublinu a posunúť sa ďalej s novými priateľstvami, spoznávať silné ženy.

Najlepšie to vystihol môj manžel, keď som prišla z pobytu domov a rozprávala a rozprávala. Povedal: „Bea, ja som ťa ešte takúto rozjarenú hádam ani nevidel!“ A to sme už spolu za tých 33 rokov, čo to preskákali.

Teším sa na ďalší REŠTART a verím, že bude čoskoro.

Bea Kačeňáková
Foto z reštartu nájdete tu: 
ALBUM

Pridajte sa hneď na ďalší Reštart. 18-20.9.2020 Hotel Kontakt****

Martin Miler: Bezpečnosť v prvom rade

Žijeme v bezpečnej dobe. Dokonca až v takej bezpečnej, že sa nedostanem do vlastného domu, neuvarím si jedlo na plynovom sporáku a nevyberiem si svoje peniaze v banke. Áno, na takej výške sú dnes bezpečnostno-zabezpečovacie zabezpečenia.

V našich vchodových dverách máme akúsi bezpečnostnú samozápadku, ktorá zapadne vždy keď pribuchneme dvere. Je to super, stačí dvere zatvoriť a hneď máme z časti zamknuté. Teda všetko to bolo super, až do chvíle keď západka ostala visieť v bezpečnostnej polohe a my sme sa nevedeli dostať ani von ani dnu. Stalo sa to začiatkom januára, na čom by nebolo nič čudné, problém, ale bol v tom, že firma, ktorá nám dvere montovala mala v tom čase celozávodnú dovolenku a nikto iný sa do toho nechcel pustiť. Akýkoľvek pokus o amatérsku opravu zlyhal, lebo veď sú to bezpečnostné dvere. Tak sa nedalo nič robiť, len čakať na odborníkov. Našťastie máme aj iný vchod, cez inú časť domu, ale chodiť takto dva týždne nebolo nič príjemné. Keď prišli majstri, tak aby sa vôbec dostali k poškodenej západke museli demontovať pánty, osemdesiat kilogramové dvere komplikovane vysadiť, poškodenú časť vyrezať a namiesto nej vložiť novú, boli na to traja. Tak si hovorím, staré, dobré, bývalé, lepenkové, panelákové dvere, do ktorých som sa vedel dostať dokonca aj keď som si zabuchol kľúč vo vnútri bytu. Stačilo zobrať skrutkovač, odskrutkovať kryt zámky, kombinačkami pootočiť kľučku a otvoriť si.

Podobný príbeh je ten o sporáku, resp. o plynovej varnej doske.

Je v nej nainštalovaná taká bezpečnostná vecička, ktorá zabraňuje tomu, aby plyn unikal, keď plameň nehorí. Super vec, človek má istotu, že sa neotrávi plynom, ak by plameň náhodou zhasol alebo ak by niekto plyn omylom pustil. Horšie časy nastali, keď si táto vecička zmyslela, že plyn nepôjde, ani keď bude plameň horieť. Teda akonáhle sme po zapálení plameňa, pustili regulačný gombík, plameň zhasol. Samozrejme mohli sme variť s ustavične stlačeným gombíkom, ale bola to trochu oštara stáť pri varnej doske a jednou rukou vkuse držať stlačený gombík. Navyše, keďže je varná doska moderná mala aj elektrickú iskru, ktorá plameň zapaľovala a to sa dialo práve v tejto polohe gombíka čo znamenalo, že iskra stále preskakovala. Tak si hovorím, staré, dobré, obyčajné plynové sporáky, na ktorých ste si pustili plyn, plameň zapálili zápalkou a mohli ste variť. Alebo ste si len pustili plyn.

Banková bezpečnosť je samozrejme úplne iná kategória

Tam očakávam, že sa k mojim peniazom len tak hocikto nedostane. Ja sa k nim dostávam väčšinou cez platobnú kartu, ale jedného dňa som si išiel meniť európske peniaze za iné európske peniaze, ktoré používajú v českých krajoch a človek pri okienku mi oznámil, že už nemusím meniť hotovosť, už to môžem urobiť ako výber z účtu. Automaticky som prikývol, aj keď som ani nevedel prečo, asi sa mi to zdalo, ako dobrý nápad. Čo už, náš mozog robí rozhodnutia a my sme len štatisti, ktorí sa usilujú o prijateľnú interpretáciu. Neviem kedy naposledy som si vyberal peniaze pri okienku v banke, ale nie je na tom nič zložité. Dal som svoj občiansky preukaz, povedal som, z ktorého účtu chcem vybrať a podpísal som sa na elektronický tablet. A vtedy nastal problém, môj podpis nebol môj podpis. Človek za okienkom vedel, že ja som ja a tak mi ponúkol možnosť podpísať sa znovu a znovu a znovu a znovu. Neviem, koľkokrát som sa neúspešne podpísal, keď bankový počítač vyhodnotil, že môj podpis definitívne nie je môj podpis. Tak som povedal, že ale veď nevadí, že si teda vymením hotovosť. No to už nešlo, lebo človek za okienkom musel aj tak zavolať iného človeka z banky, ktorý potvrdil, že ja som ja a potom mi už vedeli vybrať peniaze z môjho účtu. Kedysi sme si zvykli zo seba robiť žarty výrokom “kto ťa pozná bez papierov?”. Dnes nestačia ani papiere, keď sa človek nevie podpísať, tak potrebuje okrem “papierov” ešte dvoch svedkov, aby si vybral svoje peniaze. Stará dobrá vkladná knižka, ktorú som priniesol, napísal som heslo a dali mi moje peniaze.

Tak si hovorím, či vďaka všetkým týmto bezpečnostno-zabezpečovacím zabezpečeniam vôbec, ako ľudský druh, prežijeme.

Martin Miler

Mohlo by vás zaujať…

Speed Networking a 3 efektívne spôsoby, ako sa o vás ľudia dozvedia

0

Ste v elegantnom veku ( po 40ke) a začali ste podnikať? Alebo už podnikáte a potrebujete sa prepojiť s novými ľuďmi? Spájať sa je dobré. Preto sme si povedali, že pripravíme podujatie, ktoré bude dávať možnosti malým a stredným podnikateľom k vzájomnému prepojeniu biznisov. Spolu s komunitou Akčné ženy sme pripravili nový typ eventu, ktorý si okamžite našiel svoju cieľovú skupinu. A nielen u ľudí po 40ke.

Náš prvý Speed Networking sa niesol v téme: Ako sa ľudia o mne dozvedia?

Existujú tri efektívne spôsoby ako na to. Prvým, často zabudnutým, je dať o sebe vedieť v okruhu svojich blízkych. Možno si poviete, že táto rada je na úrovni informácie, že večer si je treba umyť zuby. Čudovali by ste sa, ale množstvo ľudí na ňu zabúda. Vrhneme sa na online marketing, urobíme web, dáme inzerát do miestnych novín. Najbližší priatelia, bývalí kolegovia, alebo blízka či vzdialená rodina o našom biznise nevedia. My Slováci totiž máme v sebe akosi zakódované, že nezaťažujeme okolie prácou. Akoby to bola téma nehodná spomenutia. Mne osobne sa dokonca stalo, že známa o ktorej som si myslela, že je „iba“ grafička, robila hlavne weby. 12 rokov ich robila. Zistila som to náhodou, keď som hľadala niekoho, kto mi pomôže s eshopom v jednej firme. Dnes s ňou spolupracujem temer denno denne. Pripravujeme spolu webové riešenia najmä pre stredne veľké firmy.

Riadený networking

Okrem praktických informácií sme program Speed Networkingu spestrili aj krátkym workshopom. Viete ako si obyčajným smartphonom vyhotoviť fotky vašich produktov a služieb tak, aby boli neodolateľné? Aby predali? Nie je to jadrová fyzika, ak ovládate niektoré pravidlá a finty. Foteniu sa budeme venovať aj na našich ďalších Speed Networkingoch. Neváhajte sa pridať😊

Prečo Speed Networking?

Na tomto type eventu sa všetci účastníci musia zmieriť s jednou skutočnosťou. Každý sa rozpráva s každým one to one ( po slovensky jeden na jedného). Bez kontaktov neodídete. Ak potrebujete osviežiť vašu databázu, ide o event, ktorý vám môže v budúcnosti rozšíriť vaše podnikanie.

Priestory Hotela Lindner sú dokonalým miestom a čerešničkou na šľahačke

Tešíme sa, že Hotel Lindner vyhodnotil náš event ako zaujímavý a  dohodol sa s nami na spolupráci. Ak ste si ešte neužili výhľad z OutlookBaru, vedzte, že je impozantný. Bratislava ako na dlani. A to všetko v spoločnosti pozitívne a podnikavo naladených ľudí. Ak vás možnosť prepájať sa a získať nové kontakty zaujala, napíšte nám. Ihneď ako bude známy termín ďalšieho Speed Networkingu, dáme vám vedieť.

Martina Valachová

Ďakujeme partnerom: 

Hotel Lindner
Kancelária, s.r.o.
Foto: Lucia Hrapko  – GALERIEMOTION
JUST BE Slovensko

 

Mám záujem sa v budúcnosti zúčastniť:

    Soňa Borušovičová: Jedna pre všetkých

    Stojím na prechode pre chodcov a napriek tomu, že široko-ďaleko nie sú žiadne autá, stojím a čakám na zeleného panáčika. Prečo? Pre Jána a Martinu. Dozerajú na mňa z malého odznaku, ktorý bol minulý rok na každej bunde, na každom kabáte. Ak chceme spravodlivosť a slušnosť od druhých, musíme začať hlavne od seba. Spravodlivosť je totiž len jedna. Jedna pre všetkých.

    Zadania do podpornej skupiny vyberám tak, aby si ho každý autor mohol uchopiť po svojom. Jedna veta pre všetkých.
    Minuloročné marcové zadanie mi napadlo niekedy v polovici januára. Tešila som sa, že budem mať do zásoby. Keď som ho na záver stretnutia podpornej skupiny zadávala, mala som pocit, že najviac asociácií bude zľahka sexuálnych. Jedna pre všetkých.
    A potom prišlo pondelkové ráno. A po ňom utorkové. A po ňom všetky tie ďalšie. A novinové články. Kauzy. Teórie. V okamihu, keď som si uvedomila, aké ďalšie asociácie marcové zadanie má, prebehli mi po celom tele zimomriavky. Chcela som zadanie stiahnuť. Ja som sa chcela stiahnuť. Zaspať zimným spánkom a zobudiť sa až na jar. Ak nejaká príde. (Máme očakávania, ale tie jari v našich končinách a v rokoch končiacich osmičkami, sú občas nevyspytateľné.)

    A potom som si uvedomila, že stiahnuť sa je to najhoršie, čo môžeme spraviť.

    Že nech je akokoľvek, nie stiahnuť chvosty, ale brúsiť perá musíme. Môže sa to zdať primálo, aby sme si vybojovali túto krajinu späť, ale musíme sa o to pokúsiť. Je naša. Jedna pre všetkých. Naša.
    Musíme žiť ďalej najlepšie, ako dokážeme. A písať. Písať najlepšie, ako dokážeme. Pretože pero je tiež zbraň. A myšlienky nikto nezastaví.

    Prešiel rok.

    Kto by pred rokom povedal, že sa toľko toho zmení a toľko vecí zostane po starom? A predsa sa niečo zmenilo. Neviem, či sa to deje iba v mojej bubline, ale ľudia sú aktívnejší. Slušnosť už nie je iba slovo. Odznakov na kabátoch ubudlo, ale možno to majú viacerí tak, ako ja: keď odídem narýchlo z domu v inej bunde, Jána a Martinu nemám na odznaku, ale nosím si ich celý deň o to intenzívnejšie v srdci. A nielen na prechode.

    Dnes je posledný deň v marci a predsa je to prvý deň. Prvý deň, keď máme novú prezidentku, nový vzor slušnosti a spravodlivosti. Jedna pre všetkých. Nikto nie je dokonalý, nikto nie sme. Ale to je v poriadku. Dôležité je, aby sme sa posúvali vpred a k lepšiemu, naplno a celým srdcom. Konečne po roku mám pocit, že prišla jar. Pre všetkých.

    Soňa Borušovičová, autorka a literárna koučka

    Mohlo by vás zaujímať…

    Dana Kleinert zvyšuje povedomie o lokálnej móde

    Dana Kleinert, módna návrhárka s mnohými domácimi aj zahraničnými oceneniami, stojí aj za neziskovou organizáciou Slovak Fashion Council (SFC). Združenie vzniklo za účelom rozvoja slovenskej módnej scény. Počas takmer ôsmich rokov svojej existencie sa SFC snaží zlepšovať podmienky pre udržateľnosť kreativity a talentu v módnom sektore na Slovensku. Už o dva týždne, 13. apríla, bude SFC organizovať módny showroom, kde budú už po štrnásty krát prezentovať slovenskú módnu tvorbu na jednom mieste.

    Dana, ak by sme vás požiadali o krátke predstavenie, čo pekné by ste nám o sebe povedali?

    No toto je super otázka hneď na úvod:-). Myslím si, že som veľmi férovo rozmýšľajúca, neznášam skrivodlivosť, mám sociálne zručnosti a viem rozmýšľať v širších súvislostiach a vidieť veci, aj seba, z nadhľadu. A mám naozaj vysokú latku tolerancie, dúfam:-).

    Aký bol váš sen? Chceli ste sa venovať móde odmalička?

    Nie, chcela som vyrábať bábky do divadla. Ale aj byť doktorkou sa mi páčilo, nebola som však nikdy úplne ten vyhranený typ. Doteraz mi to ostalo a veľmi rada práve pracujem interdisciplinárne, naprieč profesiami.

    Aká je misia a vízia Slovak Fashion Council, ktorého ste zakladateľkou?

    Občianske združenie Slovak Fashion Council zastáva záujmy slovenskej módnej dizajnérskej scény. Zlepšujeme podmienky pre udržateľnosť kreativity a talentu v módnom sektore. Vytvárame príležitosti na prepájanie a zdieľanie skúseností, vedomostí a šírenie informácií. Zvyšujeme povedomie o slovenskej lokálnej móde, dizajnéroch a systéme tohto odvetvia a jeho dopade na kultúru, kreatívny priemysel a vyzdvihujeme spoločenský kontext odevného dizajnu.

    Zároveň však aj mapujete dizajnérsku scénu u nás. Ako to vyzerá v praxi?

    Áno, mapujeme slovenskú dizajnérsku scénu a zostavujeme unikátnu virtuálnu galériu dizajnérov a prezentačných miest u nás, takzvanú Fashion Map. Prvé dva ročníky vyšli v papierovej forme a momentálne pripravujeme už aj mobilnú aplikáciu. Mapa obsahovo narástla už dvojnásobne a pri digitálnej verzii máme neobmedzený priestor na tvorbu galérie a rozširovanie obsahu na celé Slovensko, až svet.

    Čo konkrétne robíte pre zviditeľnenie našich módnych tvorcov?

    Dlhodobo budujeme a skvalitňujeme publikum pomocou formátu SFC Showrooms, kde prezentujeme našich dizajnérov a umožňujeme priamy kontakt s publikom. Okrem toho organizujeme aj súťaže, napríklad Najlepší absolvent módy a Najlepší Fashion Film. Oba organizujeme už päť rokov. Už trikrát sme organizovali konferenciu Are You Ready for Fashion a máme za sebou aj 4. ročníky Letnej akadémie módy pre najmladších.

    Vďaka projektu vyvážate módu a umenie slovenských dizajnérov aj za hranice. Čo všetko sa vám už podarilo?

    Práve zahraničie nám vždy ukazuje spätnú väzbu – nám aj dizajnérom. Je veľmi dôležité byť v centre diania, medzi ostatnými profesionálmi. Prezentovali sme našich dizajnérov v zahraničí na International Fashion Showcase v Londýne. Boli sme tam už päťkrát. Tento rok sme dokonca rozšírili team organizátorov, k British Fashion Council a British Council pribudol ešte jeden subjekt – Fashion Scout. Spolu sme vytvorili intermediálnu fashion show a módne showroomy. Mali sme veľký úspech, ale je to stále všetko len začiatok.

    SFC sa stará aj o outfity rôznych významných osobností. Všimli sme si, napríklad, šaty pre Zuzanu Čaputovú. Ako ku spolupráci prišlo?

    Dlhé roky komunikujeme, že je veľmi dôležité podporovať lokálnych šikovných ľudí, ich prácu, rodinné manufaktúry práve cez dizajnérov a ich odevy, či diela, ktoré ale prezentujú politici a političky. V iných krajinách je to úplne bežnou súčasťou a my chceme, aby sme sa dostali na mapu sveta aj v tejto oblasti. Takže logickým ďalším krokom, po napríklad pani Kiskovej, bola a veríme že najmä bude, spolupráca s pani Čaputovou. Aj jej sme vysvetlili koncept a myslím, že sa jej veľmi páči.

    Sú modely od členov vášho združenia cenovo dostupné aj bežným smrteľníkom?

    Samozrejme, a to je presne jeden z predsudkov, ktoré sa snažíme búrať. A vzdelávať verejnosť práve v tejto téme. My rozumieme aj tomu, že nie každý plánuje chodiť k umelcovi do ateliéru, pretože má „hemungy“ rôzneho typu. A preto my v SFC organizujeme dizajnérske showroomy, kde máte výber kvality na jednom mieste, v jednom čase a môžete si veci vyskúšať, chytiť, uvidieť cenu. Zároveň sa môžete aj porozprávať sa s dizajnérmi, ak sú práve tam. Tento rok, v sobotu 13. apríla, budeme mať už 14te showroomy a máme tam pripravený workshop so stylistkou Barborou Yurkovic – prezentácia kapsulového šatníka na rôzne príležitosti. Práve tu môže verejnosť vidieť výborné modely, unikátne kusy, ktoré sú vyrobené u nás, s príbehom a pritom nezruinujú vašu peňaženku. Navyše, ide o kvalitu, ktorá vydrží.

    Čo plánujete v najbližšej dobe?

    Okrem showroomov 13. apríla, paralelne pracujeme na už 5. ročníku Letnej Akadémie Módy. Zároveň sme vypočuli veľký záujem a tak sme tento rok pripojili aj tzv. Malú Letnú Akadémiu Módy. Pravidelne organizujeme workshopy na rôzne odborné témy pre profesionálov a študentov z odboru v rámci cyklusu Are You Ready? Poskytujeme aj individuálne vzdelávanie, prípravu na príjimačky a podobne.

    Foto: Jarka Črepová a archív DK

    Mohlo by vás zaujať…

    Monika Macháčková: Zamyslenie po 40ke. O stratách, živote a smrti

    Ak sme 40plus, dostávame sa do obdobia, kedy je život fajn, deti väčšinou už sú dosť veľké, kariéra i život majú svoje ustálené plynutie…ale to nie je všetko. Práve v tomto veku sa môžu objaviť aj prekvapenia o aké nestojíme, a do nášho života sa vplazia aj smutné veci.

    Áno, ak máme vyše štyridsať, naši rodičia majú už dosť rokov a môže sa stať, že odídu.

    Je to smutná téma, ale treba o nej hovoriť. Aj ja som žila v klamnej predstave, že mojich rodičov sa toto predsa týkať nemôže. Nemôžu odísť a nechať ma tu s mojím životom, radosťami a trápeniami. Boli tu vždy, od prvej sekundy môjho života a chcem aby tu boli navždy.

    Lenže takto to na svete nefunguje.

    A viete, čo je najhoršie?

    Že ak aj prijmete myšlienku, že sa to raz stane, keď ten deň príde, žiadna teória a predchádzajúce prijatie nepomáhajú.

    Smrť je tu a týka sa nás všetkých. V tom je jej spravodlivosť.

    Keď som bola mladšia, dívala som sa na ňu ako na niečo strašné, desivé, boľavé. Mala som z nej hrôzu.

    Prvýkrát sa ma bližšie dotkla, keď som mala dvadsaťštyri rokov. Zomrela mamina sestra, ktorá bola iba o dvanásť rokov staršia odo mňa. Bola ako moja sestra, nie teta. Dodnes si pamätám, ako som sa nedokázala utíšiť, plakala som dni a noci, nadávala na celý svet i Vesmír. Lebo odišla moja skorosestra, priateľka a matka troch malých detí. Nebolo to spravodlivé.

    Potom odchádzali starí rodičia. Veľmi to bolelo.

    Odišiel s nimi kus môjho sveta.

    A potom som videla skvelý dokumentárny seriál Brána smrti.Mnoho aspektov tejto fázy nášho bytia som vďaka nemu pochopila. Už sa nebojím, snažím sa smrť prijať ako súčasť života. Lebo presne k nej celý náš život spejeme. Oveľa dôležitejšie, ako báť sa jej, je naplniť čas hodnotným životom.

    Je to len pár týždňov, čo sme do večnosti odprevadili nášho ocka. Jeho odchod bol náhly, prekvapili nás udalosti, ktoré sa nedali zvrátiť. Nebudem písať, že to bolelo, lebo to je samozrejmé. Ani opisovať, ako som prvú noc nezažmúrila oka. Ako som ho cítila pri sebe, a vlastne cítim stále.

    Dostala som veľký dar, ktorý, sa žiaľbohu nepošťastí každému. Mohla som sa s ním rozlúčiť.

    Nikdy predtým som neverila, že je to taký dôležitý akt. Ale verte, že je. Veľmi to pomohlo mne a nádejám sa, že aj jemu.

    Je to veľký a silný zážitok. Ani narodenie syna sa ma tak intenzívne nedotklo.

    Držala som ho za ruku, prosila o odpustenie za všetko, čím som ho nahnevala a ranila. Ďakovala za všetko, čo mi kedy dal do života. Za každú radu, pochvalu, za všetko, čo ma naučil. Pošepla som mu do ucha, že prežil krásny život a nikdy na neho nezabudnem a zaželala som mu šťastnú cestu.

    Neviem, kam odišla jeho duša. Nie som ortodoxne veriaca v náboženskom výklade viery. Verím ale v nezničiteľnosť energie, vrátane tej ľudskej.

    A prečo toto všetko vlastne píšem? Okrem toho, že sa s tým potrebujem ešte stále vyrovnávať…

    Je to veľmi jednoduchá, nespočetnekrát opakovaná myšlienka.

    Prosím vás, žite a ľúbte naplno. Buďte so svojimi najbližšími. Rozprávajte sa a počúvajte ich. Nie sme tu naveky.

    Monika Macháčková

    Mohlo by vás zaujať…

    S knihou v posteli: Má význam prežiť?

    Deti vedia byť veľmi kruté a Sicília môže byť aj koncom ľudstva. Dystopiu, z ktorej vám nebude dobre, ale budete fascinovaní jej krutosťou, má na svedomí taliansky autor Niccolo Ammaniti. A táto kniha, ktorá vás v noci bude strašiť, má krehký názov Anna.

    Píše sa rok 2020 a svetom sa prehnala epidémia ochorenia. Toto ochorenie zabíja ľudí starších ako 14 rokov. Bez milosti. Odrazu zostávajú na svete len opustené deti. A nie sú to teda žiadni anjelikovia.

    Príbeh sa odohráva na Sicílii, kde už dlho funguje len zákon džungle a silnejšieho. Detské bandy bojujú o zvyšky potravy, vykrádajú obchody či hotely, bijú sa o konzervy s jedlom. Sicília je v troskách, deti sa zvlčili.

    Štrnásťročná Anna je vo veku, keď sa ochorenie u nej môže kedykoľvek prejaviť. Jej mladší brat ochorel a ona sa rozhodla opustiť dom a vyhľadať lieky pre svojho brata. Keď sa však vráti, zisťuje, že ho uniesli. A dokonca aj rozhádzali kosti ich mamy, ktoré s pietou opatrovali. Pokiaľ máte žalúdok na celkom podrobné popisy, ako zaobchádzali s matkinými kosťami, čítajte.

    Anna odchádza z domu a začína sa desivé pátranie medzi rozvalinami civilizácie, kde kruté a silné deti prevzali moc nad tými slabšími. Sicília, na ktorej sa príbeh odohráva, sa zmenila na izolovaný ostrov, ktorý sa rozpadá rýchlosťou, s akou strácame nádej na akýkoľvek zajtrajšok.

    Hrôzostrašný román o tom, v akom krehkom svete žijeme, vás nenechá ani chvíľku pokojne spať. Pach smrti prekrýva strach z krutosti tých, o ktorých sme si mysleli, že sú to milé deti. Lenže vôľa prežiť patrí k tým najsilnejším pudom.

    Nečakajte na žiaden zázračný koniec. Keď budete čítať túto fascinujúcu knihu kdesi v posteli, tak z nej vyleziete so strachom, či sa vám na tvári neobjavia prvá chrasty choroby zabíjajúcej na počkanie.

    Martin Kasarda

    Mohlo by vás zaujať…

    Nikoleta Kováčová: Ako dobre, že som iná

    Na nitrianskom zimáku s kolegom Braňom cez prestávky počas zápasov nášho áčka moderujem súťaže. Práve tam som sa spoznala s Denisom. Denis je na vozíku. Na hokej ho vodí jeho mama. Saša je veľká žena, teda nie vzrastom, i keď mi stále tvrdí, že musí začať behať aspoň spolovice tak, ako ja. Sašin syn nedávno oslávil 18. narodeniny. A to tu vlastne ani nemal byť.

    Pred osemnástimi rokmi mladej žene v pôrodnici totiž najprv oznámili, že potratila. Po chvíľke, že jej dieťa žije a potrebuje meno. Denis bol podľa lekárov od začiatku beznádejný prípad. Nie je. Vybojúva si každý deň na tomto svete, lebo vozík je len jedna z mnohých ťažkostí, ktoré jeho cestu životom lemujú. Tú však lemujú aj skvelí ľudia, ktorých si Denis získal. Patrím medzi nich aj ja a kolega z hokeja Braňo. Spoločne s maskotom nitrianskych hráčov Corgim sme prišli Denisovi ku kroku do dospelosti zablahoželať do Spojenej internátnej školy, ktorú navštevuje.

    Okrem detí a mladých ľudí s rôznymi znevýhodneniami bola naša hodina medzi nimi plná aj neskutočne pozitívnej energie.

    Ako inak sa dá opísať úsmev od ucha k uchu od vozíčkarov? Alebo vrúcne objatie od downíkov? Alebo tľapnutie či podanie ruky od malých autistov, ktorí sa pri tom starostlivo pozerajú úplne iným smerom, ale ty vieš, že to nie je znak ignorácie, ale naopak – veľkej dôvery?

    Keď som v tomto spojenom internátnom svete sedela, jedla Denisovu narodeninovú tortu, sledovala, ako maskot Corgi tancuje „hlava, ramená, kolená, palce“ s dvomi malými dievčatami s downovým syndrómom, zatiaľ čo oslávenec ich vysmiaty podporuje z vozíka a mimo rytmu rozhadzuje rukami, opodiaľ sa krčí autistický chlapec, pričom jedným očkom pozoruje kamošov, uvedomila som si jednu zásadnú vec. Sme rôzni. Niekedy absolútne najviac ako si len vieme predstaviť. Napriek tomu sme tu. Z nejakého dôvodu. Pre mňa je tým základným posolstvom bytia robiť dobro. Klišé? Ale veď sa vraví, že keď nevieš pomôcť, aspoň neubližuj. Mnohí však akoby toto múdro nepoznali a ubližujú už len preto, že je ktosi iný, odlišný. A pritom nás ozaj nikto tam hore nerobil všetkých cez kopirák.

    Pocity guče v hrdle pri myšlienkach na to, ako po mne na základke hádzali špongiu na zmývanie tabule len preto, že som pehavá, vystriedala pri poslednom zahryznutí do torty pozitívna energia. Sama som si totiž s pribúdajúcim vekom uvedomila, že inakosť je jednoducho fakt. A prijala som ho. Našťastie, do mňa už nikto pre pehy nehádže špongiu, ale to neznamená, že niektorí by neboli najradšej, keby sme boli ako cez kopirák. V ostatných týždňoch to opäť vnímam ako veľmi aktuálnu tému. Na Denisovej narodeninovej oslave, v tomto „jeho“ svete, mi to došlo: možno by stačilo, keby sa všetci tí neustáli sťažovatelia, moderní hejteri, samozvaní politológovia, sociológovia, psychológovia či experti na slovenské tradície vybrali na polhodinu do takéhoto zariadenia. Verím, že väčšina z nich by zmenila pohľad na svet. Verím. Aj vďaka Denisovi a Alexandre.

    Nikoleta Kováčová

    Mohlo by vás zaujímať…

    Počasie Slovensko

    Slovakia
    scattered clouds
    0.1 ° C
    0.1 °
    0.1 °
    79 %
    1.9kmh
    45 %
    So
    17 °
    Ne
    16 °
    Po
    16 °
    Ut
    16 °
    St
    11 °