Úvod Blog Strana 139

Kam s deťmi? MALÝ CESTOVATEĽ – učme deti o svete

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Kam s deťmi? MALÝ CESTOVATEĽ – učme deti o svete

Tak ako väčšina čitateľov tohto inšpiratívneho magazínu, aj my sme generácia 40+ J. Naše detstvo sme prežili vonku s kľúčom od domu na krku, skákali sme cez gumu, strieľali z praku a čítali knihy. V škole nás strašila povinná ruština a dovolenkovali sme maximálne v Juhoslávii, či na Balatone. V tej dobe nebolo samozrejmosťou cestovať, alebo sa učiť cudzie jazyky. Niečo sme, samozrejme, postupne dobehli, keďže hranice sa nám otvorili ešte v pomerne mladom veku.

Dnes sú deti v inej situácii. Svet majú ako na dlani. Hranice medzi krajinami nepoznajú.

Naše deti vedieme k tomu, že cestovanie a učenie sa cudzích jazykov je veľmi dôležité. Veď spoznávanie nových krajín, miest a ľudí, je veľmi obohacujúce.

Práve toto nás priviedlo k nápadu, ako deti v tomto smere vzdelávať. Myslíme si, že deti sa najlepšie učia nové veci hravou formou, potom im to do hlavičiek skáče samé. Preto sme vytvorili knihu pre deti – Malý cestovateľ. Sú to cestovateľské príbehy malého chlapca a jeho kamarátov, ktoré sa odohrávajú v rôznych mestách. Deti sa tak zoznámia aj s pamiatkami, zvyklosťami, či históriou.

V tejto knižke sme sa zamerali na Európu. Deti sa naučia, kde v Európe sa Slovensko nachádza, ktoré krajiny s nami susedia, veselou a zážitkovou formou sa dozvedia, kde leží tá slávna Eiffelovka, alebo prečo sa Amsterdamu hovorí „Benátky severu“. Aj deti v malom veku sa to dokážu naučiť, ak bude vzdelávacím nástrojom knižka plná ilustrácií a milých príbehov, s ktorými sa dokážu stotožniť.

Dať deťom vzdelanie je veľká vec, a pre rodičov doslova povinnosť. Dnes možno viac ako inokedy, pretože čaro kníh a spoznávania nahrádzajú mnohí počítačmi, tabletmi a mobilmi, ktoré deťom dokážu sprostredkovať iba virtuálnu realitu. Kniha Malý cestovateľ otvára dvere nielen fantázii, ale približuje deťom aj skutočný svet, pomocou nádherných a realistických ilustrácií z ozajstných miest a prostredníctvom milých príbehov.

Skúšame vydať knihu formou crowdfundingu, pomocou projektu na Startlabe. Veríme, že si nájde svojich podporovateľov. Odmenou každému podporovateľovi bude táto milá kniha MALÝ CESTOVATEĽ, či už pre vaše deti alebo ako darček pre vašich známych.

A ako sme knihu tvorili?

Ja som mala nápad, projekt v hlave, ale nie som nadaný spisovateľ. Môj manžel, je síce technicky orientovaný, ale má obrovskou fantáziu a už od mala cit pre pero. Vždy najradšej písal rozprávky a tentokrát vytvoril krásne cestovateľské príbehy, ktoré sa odohrávajú v konkrétnych európskych mestách a zažíva ich malý chlapec Petrík, spoločne so svojim kamarátmi.

Nebolo to jednoduché. Nápad je jedna vec, realizácia druhá. J Vybrali sme európske mestá a krajiny, ktoré sme považovali za dôležité, aby ich deti trochu viac spoznali. Celý projekt je okorenený prekrásnymi ilustráciami od Martinky Egedovej. Táto talentovaná ilustrátorka dokázala naše nápady premietnuť do obrázkov, ktoré niekedy povedia viac ako slová.

Ak by ste mali záujem podporiť vydanie tejto milej knihy a mať ju medzi prvými, skúste tak urobiť tu. Veríme tomuto projektu a ďakujeme aj za Vašu dôveru.

Magazínu 40+ prajeme mnoho kvalitných a inšpiratívnych príbehov a projektov.

Malý cestovateľ

Andrea a Roman Borušovičovci

Pripravujeme projekt Stážista po štyridsiatke

Martin Miler: Prázdniny a rybačka na potoku

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Miler: Prázdniny a rybačka na potoku

Aké by to boli prázdniny u babky, keby som nešiel na ryby? Všetko som si potreboval dobre pripraviť, lebo prísť k potoku a zistiť, že mi niečo chýba by znamenalo, by znamenalo, by… no proste musel by som sa vrátiť a to sa mi nechcelo. Udica, odložená v šope, bola obalená vrstvou prachu a pavučín, do vedierka sa od minulého roka opäť viac zahryzla korózia, ale ešte nebolo deravé a samozrejme potreboval som návnadu.

Najlepšie by boli dážďovky, lenže v záhrade bolo sucho ako po biblickej apokalypse. To by som v nej našiel skôr zlatú žilu, než dážďovku. Tato hovoril, že jalce sa dajú chytať aj na čerešne, ale tie sme všetky už dávno zjedli. Neostávalo mi iné, len si urobiť vhodné cestíčko. Tato mi už dávnejšie poradil, že dobré je cesto zo zmesi vajca, múky a muškátového orecha. Nemal som najmenšiu predstavu, koľko toho cesta budem potrebovať, tak som usúdil, že z dvoch vajec by snáď mohlo stačiť. Dve vajíčka a mletý muškátový orech na úvod. Vo fľaštičke ho bolo dosť, tak som sypal, niečo na štýl Jana Wericha, přiměřeně. A hrubá múka, až dovtedy kým cesto nebolo tvrdé ako tá pôda v záhrade. Zistil som, že z dvoch vajec bude cesta dosť, na celé prázdniny.

„Babka, idem na potok, chytať ryby,“ oznámil som.

„Ryby?“ začudovala sa babka. „To skôr vytiahneš koleso z bicykla, než by si tam rybu chytil. Len si dávaj pozor, aby si tam nespadol a neutopil sa.“

Vyzbrojený babkinou skepsou, mojimi pomôckami a kľúčmi od zadnej bránky som vyrazil. Dostať sa cez zadnú bránku, k potoku, bolo ako vniknúť do trezora v banke. To, že bola zamknutá zámkou, ktorá bola pripevnená na reťazi, to bol len nepodstatný začiatok. Bránku zhotovil ešte môj dedko a ten mal rád veci pevné a odolné. Vyrobil ju teda z agátového dreva. Každá guľatina bola originál, všetky dobre pospájané a celé to bolo zavesené na mohutných pántoch. No zavesené. Bránka nimi bola spojená na jednej strane so stĺpom, ktorý tvoril jednu časť rámu. Bola taká, ťažká, že nevisela, ale stála na zemi. Z druhej strany bol, okrem nepodstatnej reťaze, ešte na hornej strane, niekoľkokrát omotaný hrubý nepoddajný oceľový drôt.

Vždy keď som sa ho snažil vysunúť, tak som si medzi jednotlivé okruhy pricvikol prsty. No čo už, ani bankový lupič to nemá ľahké. Posledným zabezpečením bola tehla, špeciálne spriečená medzi bránku a zem. Vybrať ju znamenalo, podvihnúť bránku. Povedzme si pravdu, Thorove kladivo by som zodvihol skôr než túto súčasť protitureckého opevnenia.

Tak som vždy bránku, len odchýlil na hornom rohu a prepchal som sa von. Myslím, že ak by dedko žil dnes, určite by pracoval niekde, ako návrhár bezpečnostných systémov. Vedel som, že by asi bolo správne, bránku z druhej strany zatvoriť, ale vedel som aj to, že načo. Len som ju vyrovnal tak, aby vyzerala ako zatvorená a mohol som ísť.

Potok tiekol aj priamo za našou záhradou, ale svah tam bol taký strmý, že by som v tom potoku určite skončil a to by som babke neurobil. Odobral som sa teda kúsok ďalej na moje obľúbené miesto, kde bola čistinka, na ktorej som sa mohol pohodlne rozložiť.

Zahájil som svoj obvyklý rybársky rituál.

Ugúľal som guľôčku z cesta, nastokol na háčik a nahodil. O chvíľu som háčik z vody vytiahol a guľôčka nikde. Túto procedúru som opakoval dovtedy, kým to bolo nevyhnutné, niekedy aj celý čas, ktorý som trávil na rybačke. Teraz to po piatich, šiestich pokusoch začalo vyzerať inak. Plavák na vode sa začal jemne mykať a ja som vedel, že sa blížia dobré časy. Ryba sa zaujímala o moje exkluzívne, čerstvé cesto. Trpezlivo som čakal a v istom okamihu som prudko trhol v nádeji, že ryba má háčik v papuli a ja ju chytím. Silón sa napol a ja som vedel, že mám niečo veľké. Nebolo to vôbec jednoduché, prút sa ohýbal, silón sa napínal, ja som bojoval a ryba tiež. Zaujímavé bolo, že keď som neťahal tak sa ryba nebránila, ale keď som zabral, tak to vyzeralo, že som chytil zablúdenú vyzu z Dunaja.

Do kelu, pomyslel som si, veď toto hebedo ani nezmestím do môjho vedierka. Každý materiál má však svoju medzu únosnosti, aj silón. Roztrhol sa. Odtrhol sa mi háčik. Napriek tomu, že som sa chcel dosť dobre nachystať, tak náhradný háčik som so sebou nemal. Je skvelé mať v pláne, že sa nechcem vracať späť a potom zistiť, že aj tak musím. Rýchlo som vybehol domov a späť. Pre istotu som zobral dva háčiky. Nahodil som a čakal. A nič. Návnada preč, nahodil som a čakal. A nič. Návnada preč, nahodil som a čakal. Túto procedúru som opakoval dostatočne dlho na to, aby sa mi takmer minuli moje zásoby cesta. Z posledných zvyškov som ušúľal jednu veľkú guľôčku. Posledný pokus. Celý háčik zmizol v guľôčke. Vďaka hmotnosti cesta zmizol pod hladinou aj plavák. Začal som teda postupne navíjať, aby som skorigoval hmotnosť. Išlo to, len chvíľu, potom akoby sa niečo zahryzlo do návnady a nechcelo pustiť. Opäť som zápasil, postupne sa mi podarilo dostať k hladine úlovok. Čosi tmavé, podlhovasté.

Úhor! Len neskôr som sa dozvedel, že v našom potoku by úhor nebol, ani keby ho tam vypustili. To čo som začal ťahať, bol konár. Čierny, ťažký, nerybací. Najradšej by som ho tam nechal. Aj som chcel, ale háčik sa doň veľmi kvalitne zasekol. Podarilo sa mi vytiahnuť konár z vody, ale len čiastočne. Trčal z vody, ale ďalej sa s ním nedalo hnúť. Potreboval som oslobodiť svoj háčik. Nechcel som stratiť ďalší. Potreboval by som háčik niečim odháčknuť. Pokúsil som sa podísť na okraj brehu a urobiť to udicou. Bolo to tesne, stál som na brehu s rozpaženými rukami ako šermiar.

Háčik som tesne, tesne dočahoval, ale nedočiahol. Aká je pravdepodobnosť, že vzdialenosť bude presne taká, že akurát tesne nedočiahnem? Ako je možné, že sa veci väčšinou dostanú presne do tejto polohy? Bolo jedno aká bola odpoveď. Fakt bol, že som nedočiahol. Pokúšal som sa do konára hádzať kamene, palice, čokoľvek čo som našiel. Všetko bolo márne. Rozhodol som sa obetovať aj tento háčik. Ťahal som tak dlho, až sa silón roztrhol. Na konári ostal visieť nie len háčik, ale aj môj plavák. Skvelé, pomyslel som si. Prišiel som o dva háčiky, jeden plavák a cesto na celé prázdniny. Nemalo to zmysel. Znechutený som sa vrátil domov.

„No čo, koľko rýb si nachytal?“ spýtala sa babka so záujmom.

„Ále, žiadne.“

„Nevadí urobila som halušky, s ocásky, dáš si s makom alebo tvarohom?“

„S makom a cukrom,“ vyletelo zo mňa.

Babkine halušky boli vynikajúce. Oveľa chutnejšie, ako akékoľvek ryby. A ešte chutnejšie než ryby, ktoré som nechytil.

Martin Miler

Autor je psychológ

Pripravujeme projekt Stážista po štyridsiatke

Dagmar Polievková: Máte päťdesiat? Ostaňte aktívni

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Dagmar Polievková: Máte päťdesiat? Ostaňte aktívni

Práve som sa vrátila z temer trojtýždňovej dobrodružnej výprave po Francúzsku. Hľadala som príležitosti, znalosti, kontakty.

Keďže sa na Slovensku venujem aj podpore zamestnávania ľudí po päťdesiatke, zaujímalo ma, aké to tam v tejto oblasti majú. Pozorovala som jednu zaujímavú vec.

Ľudia nad 50 tu i tam majú jedno spoločné. Nezostávajú pasívni, nečakajú, že si niekto všimne ich znalosti, zručnosti či charizmy. Naopak, sú veľmi aktívni smerom k životu, svetu a hlavne k sebe. Netrápia sa toľko starosťami o kariéru a vysoký plat ako skôr o to, aby zažili ešte niečo podstatné, zmysluplné.

A aby tu po sebe zanechali čosi, čo dá zmysel novému životu. V čom sme iní je istá hĺbka pesimizmu, že nič nevyjde tak, ako si želáme. Že nám svet už nepatrí (akoby nám niekedy patril :)) a že jediné čo môžeme, je čakať na ten mizerný dôchodok. Pri zamestnávaní ľudí nad 50 u nás, na Slovensku určite každý päťdesiatnik narazil na akúsi „profesionálnu“ slepotu, ktorou trpí značná časť zamestnávateľov aj agentúr.

Nevidia ich, nepočujú. Ľudí  po päťdesiatke to ubíja a ja ich chápem. Ale taký zamestnávateľ ani agentúra nech nás nezaujímajú.

Sme jedineční a stvorení pre tento svet. Zdá sa vám to málo, moji milí? Nuž, mne nie. Som niekto, s kým tento svet skrátka musí počítať.

Dáša W. Polievková

Autorka je CAT Coach, Mentor, Lektor

Dagmar Polievková: Máte päťdesiat? Ostaňte aktívni

Pripravujeme projekt Stážista po štyridsiatke

DANA LJUBIMOVOVÁ: BOLA SI UŽ NA KORIDE?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
DANA LJUBIMOVOVÁ: BOLA SI UŽ NA KORIDE?

Toto sa ma raz spýtala moja teta. Bežná štatistická Slovenka. To je prvá vec, čo by chcela vidieť, keby šla do Španielska. Proste, že býky a veľa ľudí. Lebo kde je plno, tam to stojí za to.

„Na to, aby býčie zápasy boli v krajine obľúbené, sú potrebné dve veci. Po prvé býky musia byť vyšľachtené práve tam a po druhé – národ sa musí zaujímať o smrť,“ píše Hemingway. To netušil o mojej tete a taktne nespomenul závan stredoveku. Mix krvi, potu, prachu, hluku a davového šialenstva. Hm. Čo ale tie zástupy dám v kostýmoch zavesených do galánov v oblekoch po nedeľnej omši, obede a poháriku červeného? Presne také páry zasadnú na najdrahšie miesta v aréne, ovievajú sa vejármi a čakajú na utýranie síce šesťstokilového, ale predsa bylinožravca. Muž hovorí, že by im tam vpustil vyhladnutých paviánov. Videl dokument, čo všetko stihnú nastvárať počas pár sekúnd trvajúceho preskákania jedného hektára. Vraj v takej aréne by stačil jeden a každému by sa ušlo. Vrátane dám s načesanými frizúrami. A tak sme sa raz vybrali na light verziu.

A IŠLO SA!

Buď požehnaný, „svätý gúgl“ poviete si, keď pátrate po niečom, čo možno už všetci vedia. Omrknete Krétu, Mykény, Stredomorie, začítate sa do info o pohanských rituáloch, všadeprítomnej smrti aj víťazstva nad ňou, symbolike svetla a tmy, bôžikoch aj krutých božstvách. Takto vyzbrojená som vtedy zavítala k pokladni a seňorita mi položila otázku, kde chcem miesta. Nezaskočila ma. Jasné, že v tieni, mi nešibe. Býčie zápasy sa o piatej nekonajú náhodou. Teplota kulminuje, slnko rozdelí arénu na polovicu, na jednej totálny výpek. Solárnej filozofii podlieha celý dizajn. Jasné, že najdrahšie sú miesta v tieni s výhľadom na osvetlenú časť. Ak by človek predpokladal, že lavice na úpeku budú zívať prázdnotou, figu. Napráskané na kompletku. Sedíte telo na telo, tabakový zákon síce bol už v platnosti, ale však viete. Fajčilo sa aj v tej horúčave, aj vedľa vás, aj z druhej strany, špaky padali na zem jeden za druhým ako za oných čias a ledabolo zašliapnuté si veselo dymili ďalej, ale nevadilo. Proste súčasť folklóru. Ale to už účinkovala sila davu. Psychika sa prispôsobí. Ak sa aj vyhrievate vo vidine vlastnej individuality, občas viníte väčšinu z toho, že do nej so svojimi postojmi nezapadáte, sú situácie, keď s desať tisícovým publikom povstanete jak na omši a odušu tlieskate, keď do arény vbehne… býk.

DANA LJUBIMOVOVÁ: BOLA SI UŽ NA KORIDE?

SALTÁ, SKOKY, PREMETY

Nie, nebol to pre koridu vyšľachtený toro bravo. Vklusal jeho asi tak tristo kilový bratranec. Ale vážne. Keď býky, tak so skokanmi. Bez zbraní, nadháňačov, dorážačov, krvi, proste vecí smerujúcich k pomalej poprave. Namiesto toho osmička chlapcov v bielom, s logami sponzorov na tričku. Finalisti. A roztočili to. Krúžili, uhýnali, pobehovali, býk za nimi, „tancovali“ a preskakovali ho také dve hodiny. Na záver každého kola zlatý klinec. Spoločne pred býkom pokľakli a zotrvali. Vzdali mu hold. Po mužsky. Vstupy osviežovali jazdci na koňoch. Prišli aj sólo akrobati. Saltá a premety ponad zvera, proste choreografia tam je, a celé sa to učí na makete. Potom je už každý býk nepredvídateľný. O to pôsobivejšie. Dojmy? Býčie zápasy sú pomalé, väčšinou  nuda. Človek a býk, aréna obrovská, sezóny vypredané, priame prenosy na lokálnych telkách aj na verejnoprávnej celoštátnej, aktivisti (o tom ako sa vedia pre tento účel nastylovať, je na ďalší článok) s pokrikom „vrahovia“ a fanúšikovia s vreskom, nech odpália, všetko zapadá do mega PR. Taká je korida. Strašne kontroverzná, odsúdeniahodná, fascinujúca, spiatočnícka, aká len nechcete. Lebo provokuje príbehom o živote a smrti. O tom ako neuveriteľne majú k sebe blízko. Tak blízko, že sa občas objímu, roztancujú divoké paso doble a všetkým naokolo naskakujú zimomriavky.

DANA LJUBIMOVOVÁ

Pripravujeme projekt STÁŽISTA po štyridsiatke

Žena, ktorá prešla ťažkými skúškami a dala šancu sebe aj svojim deťom

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Žena, ktorá prešla ťažkými skúškami a dala šancu sebe aj svojim deťom

Brigita Buďa je matkou troch detí. Rozviedla sa, a aby uživila deti a splatila dlhy po bývalom manželovi, odišla do zahraničia. Mala tri  práce. Robila prakticky nonstop. Z najhoršieho je už vonku. Dnes má prácu, ktorá ju baví,  je plná pozitívnej energie. Inšpiratívny príbeh obyčajnej ženy, ktorý písal život a ona sa postavila problémom tvárou. Brigita zareagovala na našu výzvu a sme nesmierne radi, že sa chcela podeliť o pocity zo svojej cesty.

Brigita, ste v prvom rade matka. Vaše manželstvo sa nevydarilo a odišli ste do zahraničia. Aké bolo začínať od nuly a živiť tri deti?

Išlo vlastne o útek do neznáma. Bolo ťažké ocitnúť sa v cudzej zemi. Odchádzali sme v strede augusta. Moje deti o 2 týždne nastupovali do nových škôl. Najstaršia dcéra vtedy už mala skončenú strednú školu, ale keďže ju neprijali na výšku,  bola doma. Bývanie sme  mali našťastie zabezpečené,  aj ja som mala prácu. Som hrdá na moje deti. Teraz sa to zdá smiešne, ale tešila som sa, že zvládli cestu do školy trolejbusom. Pochádzame z malého mesta, a naraz sme sa ocitli vo veľkomeste. Ja som mala problém zorientovať sa. Zo začiatku som chodila len po presne naučených cestách, uličkách. S odstupom času som zistila, že niekedy tá cesta trvala aj dvojnásobok.

Čo všetko ste museli robiť? Ako vyzerali vaše dni?

Triviálne veci. Musela som sa naučiť prežiť z mesiaca na mesiac a zadeliť peniaze. Zadeliť si čas na domácnosť, prácu a brigády. Ráno o 3 tej som vstávala-odchádzala som upratovať do gay baru. O 6tej som končila a išla som do hlavného zamestnania, kde som pracovala ako odborný administratívny pracovník na röntgene. Tam som končila o 14tej  a od 14.30-20.00 som upratovala polikliniku, kde som pracovala. Cez víkendy som chodila ešte na nočné do domova dôchodcov ako opatrovateľka. Keď sa v robote dozvedeli, že som na Slovensku chodila súkromne upratovať byty a domy, tak ma oslovili naši doktori. Mala som šťastie, že moje dievčatá mi chodili na brigády pomáhať-boli sme zohratá partia.

Ktorá z prác, ktoré ste vykonávali, bola pre vás najťažšia?

Môžem hrdo povedať, že aj napriek všetkému, cez čo som si prešla, som vykonávala svoju robotu a brigády zodpovedne. V hlavnom zamestnaní som pracovala s ľuďmi a po brigádach to bol taký relax-či už so starkými, ktorí sa potešili, keď som sa im prihovorila, alebo keď som poupratovala byt a majitelia boli spokojní. Stále som tú prácu brala ako niečo, za čo budem mať zaplatené a z čoho prežijem.

Ako to bolo s deťmi, keď ste boli v práci? Fungovalo to tak, že najstaršia prebrala úlohu matky?

Áno, pomáhala mi veľmi, ale časom sa rozhodla vrátiť sa na SK. Vtedy už dievčatá boli samostatné. Veľmi rýchlo museli dospieť.

Pomáhal vám okrem detí aj niekto ďalší?

Obrovské ďakujem patrí viacerým ľudom-mojej hlavnej sestre pani Sladkej. Neskutočne ma podporovala v práci. Dala mi šancu realizácie a postupu v zamestnaní, veľakrát mi bola aj mamou, za čo som jej do smrti vďačná. Ďalej je to moja kolegyňa Ivet. Sme ako dve sestry-narodila sa na moje meniny a mám ju strašne rada.

Pri jednej akcii našej polikliniky som spoznala teraz už kamaráta Rudyho. Počul môj slovensko-maďarský prízvuk a neskutočne mi pomohol s brigádami. A v neposlednom rade mojej spolužiačke z gymnázia,  Anke. Je šéfredaktorkou nemenovaného časopisu. V období ,keď som ochorela a nemohla som vykonávať prácu, nemala som z čoho kúpiť deťom darčeky na Vianoce.  Anka s dvoma kamarátkami mi poslali peniaze a dievčatám tričká. Veľmi ma to dojalo. Hlavne to, že aj po 25 rokoch sa Vám ozve človek a pomôže. No a aby som nezabudla pripomenúť moju naj kamošku (“šialená” Azerbajdžanka-veštkyňa). Naučila ma, akú chuť má české pivo a vysvetlila mi, prečo sa to všetko so mnou stalo. Dala mi viac ako desať psychiatrov, a ja som sa aj vďaka nej vrátila domov na Slovensko ako silná žena.

Keď už všetko vyzeralo v poriadku, prišla zdrvujúca diagnóza. Čo ste vtedy cítili?

Po oznámení diagnózy som cítila bezmocnosť. Neviete, ako sa to celé bude vyvíjať a  hlavne otázka – Prečo ja- po operácii som sa ocitla na izbe s jednou 35 ročnou ženou. Mala 4.štádium rakoviny konečníka. Vtedy mi došlo, o čom je život. Pachtíme po materiálnych veciach a nič nie je dôležitejšie, ako byť zdravá.

Dnes ste zdravá a máte prácu, ktorá vás baví. Vediete predajňu Teta v Moldave nad Bodvou. Aký to bol pocit postaviť sa opäť na nohy a dostať šancu na slušný život?

Splnil sa mi sen. Vždy som túžila pracovať v našom meste. Táto práca mi dáva možnosť splniť si to, po čom som túžila, keď som pracovala v zahraničí a pani Sladká mi bola šéfkou. Že budem taká dobrá ako ona. Že nebudem ľudí dupať,  ale budem ľudská, kamarátska. Dúfam, že by to moje terajšie kolegyne len potvrdili.

Brigita, povedzte, keď sa pozeráte späť na posledné roky svojho života, čo vidíte?

Za posledné roky sa stala z ustráchanej a zdeptanej ženy silná osobnosť. Viem sa pozrieť do očí človeku, ktorý mi neskutočne ublížil a povedať mu svoj názor bez toho, aby som sa ho bála. Ale hlavne, nebyť mojich dcér a terajšieho partnera, tak asi tu nie som. Mala som obdobie, keď som v ruke držala tabletky na ukončenie života. A práve vtedy vstúpila dcérka do kuchyne/bolo to ešte pred odchodom do zahraničia/. Povedala som si že, už majú len mňa, a buď odídem preč z miesta, kde som prežila veľa bolesti a strachu, alebo ma rovno môžu zatvoriť na psychiatriu.

Celý život pracujem v priamom kontakte s ľuďmi a veľmi veľa žien je týraných. Psychicky alebo aj fyzicky. Často nevidia zo vzťahu  únik. Boja sa. Keď im poviem, že presne viem o čom hovoria, čím som si prešla, tak sa neveriacky  pýtajú: Ako je to možné? Veď

pôsobíte tak spokojne. Áno! Teraz hej. Ale pred 6 rokmi som bola chodiaca troska.

Teší ma, že keď sa prejdem po meste a stretnem známych, tak mi povedia, ako dobre vyzerám. Som rada, že sme spolu a že sme to celé zvládli. Malo to celé zmysel.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Pripravujeme projekt Stážista po 40ke

ŠEDIVÍ MUŽI ÁNO. ŽENY NIE. MÁRNOSŤ ŠEDIVÁ!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
ŠEDIVÍ MUŽI ÁNO. ŽENY NIE. MÁRNOSŤ ŠEDIVÁ!

Temperamentá Írka Sarah, u ktorej som bývala v Londýne, mala energiu, sebavedomie a husté, dlhé – šedivé vlasy. Mala dvanásť detí žijúcich na najrôznejších miestach zemegule, a tak sa chodievala starať o vnúčatá podľa harmonogramu prázdnin od Kanady po Austráliu. Silvestera odišla osláviť do Karibiku, so striebornými šatami s výstrihom po zadok a v sandáloch s vysokánskymi podpätkami. Viem to, lebo nám ukazovala fotky a učila nás namiešať mojito s rumom, ktorý odtiaľ priviezla.

Šedivé vlasy mal aj James, majiteľ kaviarne, kde som brigádovala každú sobotu. Farbil si ich čiernou bio-hennou, aby nevyzeral jemne a láskavo. “Grey hair” boli metaforou pre skúsenosti a odbornosť v rakúskej konzultačnej firme, kde som začínala svoju kariéru po návrate z Londýna. A hoci som vždy vedela, že raz ošediviem aj ja, nepripisovala som tomu absolútne žiadnu váhu. Veď vlasy si predsa farbím, takže to je aj tak fuk.

Keď sme sa presťahovali do nášho vinohradu na južnej hranici Slovenska, o vlasy sa mi začala pravidelne starať výborná nová kaderníčka. Má zlaté ruky. Keď prišlo do módy farbenie na šedivo, povedala som si, že by som to mohla vyskúšať. Avšak moja Soňa ma rázne uťala, že nie, nebude zo mňa robiť staršiu ako som. Hm, ona asi nevie, koľko mám rokov, pomyslela som si.

Že krátko po štyridsiatke priznám farbu som nijako neplánovala. Nebol to manifest ničoho, ani hľadanie svojho skutočného ja. Skrátka žiadna hlbšia alebo povznášajúca myšlienka. Jednoducho jedného dňa farbenie vlasov prestalo dávať zmysel. Keď som šla ako zvyčajne ku Soni, požiadala som ju, nech tentokrát nefarbíme. Vlasy odrástli dosť na to, aby sa z nich dal vyformovať účes a ja som strašne chcela vidieť, ako to bude vyzerať.

Jedna vec je povedať si, fajn, tak mám šedivé vlasy, druhá vec je vyjsť s farbou von na verejnosť. Vtedy totiž nielenže ste šedivá, ale aj to každý vidí! V prvé dni som sa, pravdu povediac, cítila dosť zraniteľná, ale to mohlo byť spôsobené viacerými zmenami, ktoré sa vtedy udiali. Bez maskovania blond farbou som sa cítila ako nahá. Vlastne nie, ako neviditeľná! No čudne som sa cítila, fakt!

Svet je pripravený a zvyknutý na šedivých mužov, prijíma ich bez predsudkov. Šedovlasý muž sa môže dokonca stať aj sexsymbolom. Šedovlasá žena, ak nie je chorá alebo nad hrobom, je spoločensky tak trochu za exota. Keď vyšla s farbou von Cameron Diaz či Salma Hayek, svet sa šiel zblázniť. Bolo publikovaných množstvo článkov s komentármi, ako im tie šediny (ne)pristanú, čo to asi tak môže znamenať, čo sa asi stalo v ich živote, že prestali šediny tajiť. Niektoré, hlavne ženské portály, nezabudli vyzdvihnúť, že napriek šedinám vyzerajú skvele, že majú dobrú náladu, že z nich vyžaruje spokojnosť a vitalita. To ako fakt môže dobre vyzerať, mať dobrú náladu a vyžarovať spokojnosť len nešedivá žena? Pri fotke bielovlasého Belmonda a Delona svet nevzdychal, že super, že sa ešte smejú, tí dedkovia.

Je pravda, ja osobne som si musela tiež pár dní zvykať nielen na svoj nový vzhľad, ale aj na rôzne situácie, ktoré sa mi začali diať. Napríklad v bazéne v Dudinciach ku mne plávala pani, ktorá si chcela pokecať a jej nechápavý výraz, keď sa na mňa pozrela lepšie, hovoril za všetko. Vlasy som mala striebornejšie ako ona, ale som o dobrú generáciu mladšia, čo ju teda dosť vykoľajilo.

Celkom ma bavia aj situácie, keď sa so mnou niektorí ľudia bavia ako s debilom – začnú hovoriť pomalšie a zjednodušujú. Moja vlastná dynamika sa stretáva s nevysloveným podozrením, že asi na niečom fičím. Reč tela viem totiž čítať dosť dobre a intuícia je najviac vyvinutá funkcia mojej psychiky. Učím sa kalibrovať tieto situácie, doslova sa učím komunikovať nanovo. Zisťujem totiž, že reakcie môjho okolia na to, čo hovorím ako šedovlasá sú dosť odlišné od reakcií na blondínu, ktorou som bola. Čo bolo, to bolo, terazky som šedivá.

Z psychológie vieme aj to, že existuje čosi ako kolektívne archetypy. Jedným z nich je “vedma” alebo “striga”. V množstve rozprávok z rôznych kultúr z celého sveta sa dočítame, ako populárna táto persona je. Nijako. A dnes už tuším prečo. Kto už by sa len chcel dobrovoľne konfrontovať so starobou, s rozpadom, so smrťou, ktoré symbolizujú? Ako hovorí starý bonmot, každý chce byť nesmrteľný, ale nikto nechce zostarnúť.

Keď tak na to spätne pozerám, určite aj v mojom prípade zohralo svoju rolu podvedomie. Počas posledného roka umrelo niekoľko mojich priateľov, všetci mladší odo mňa. A tiež závážne ochorel môj otec. Toto všetko vtesnané do menej ako roka, mnou, úprimne povedané, otriaslo. Udalosti mi nepríjemne priamočiaro dali pocítiť, aké krehké je zdravie, aký krehký je ľudský život a ako málo kontroly máme nad tým, kedy skončí. Môj rebríček hodnôt sa zúžil na jediné – akokoľvek, ale prežiť.

Keď opadol prvotný šok a strach, rozhodla som sa ďalej už venovať pozornosť a energiu len tomu, čo je podstatné a dôležité pre mňa osobne. Kvôli svojej práci dosť veľa cestujem, najčastejšie autobusmi alebo vlakmi. Na staniciach sa premelie množstvo ľudí všetkých vekových kategórií. A ja sa často pohrávam s predstavou, ako by asi vyzeral náš svet, keby sme si všetci prestali farbiť vlasy. Viete si predstaviť všetky tie zmeny? Aké ďalšie masky a spoločenské hry by padli? Keby sme si začali hovoriť pravdu, tak podľa mňa by sme sa ocitli v úplne inom svete. Pri zistení, že svet je vlastne plný šedovlasých ľudí by sme sa smiali ako sa smejú deti, keď sa im podarí schovať sa tak, že ich nenájdete.

Som si takmer istá, že v medziľudských vzťahoch by došlo priam k revolúcii – je dosť možné, že keby sme si nemuseli nič predstierať, stali by sa jeden voči druhému láskavejšími a súcitnejšími. Podľa vlastnej skúsenosti môžem povedať, že odkedy som oslobodila svoje vlasy od falošných farieb, oslobodilo sa aj čosi vo mne. Nečakala som, že sa budem cítiť o toľko … ja neviem ako to pomenovať, ale je to super pocit – zmes ľahkosti, hravosti a slobody. Dovoľujem si nič nepredstierať, nič nedokazovať, dovoľujem si len tak byť. Ahoj, toto som naozajstná ja.

Martina Javůrková

Autorka je lektorka a konzultantka

Pripravujeme projekt Stážista po štyridsiatke!

Inšpirovaný rovnomenným filmom a prenesený do reality slovenských firiem. Tu je úvodné video.

Gregor Mareš: Na ceste za IRON MAN-om

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Gregor Mareš: Na ceste za IRON MAN-om

Ako pokračuje cesta za IRON MAN-om po cca 6 mesiacoch? Tu sú moje postrehy!

V prvom rade, čo vie snáď úplne každý – šport v primeraných dávkach človeku výrazne prospieva, v neprimeraných dávkach nielenže neprospieva, ale doslova škodí. Čo sú to primerané dávky? Všeobecne to neviem povedať – pre každého je to niečo iné.

V súvislosti s aktívnym  športovaním som rozdelil ľudí do 4 skupín

  1. Nešportovci – nechcú alebo nemôžu športovať vôbec. Z rôznych príčin – objektívnych aj neobjektívnych.
  2. Príležitostní športovci – hýbu sa v priemere 2-3 hodiny do týždňa. Raz za čas futbal, fitnes, bicykel, beh.
  3. Pravidelní športovci – 4-10 hod. týždenne. Sú to „makači“, ktorí ale nešportujú profesionálne, len sa udržiavajú v špičkovej forme.
  4. Vrcholoví profesionálni športovci – šport ich živí.

Momentálne som sa po šiestich mesiacoch trénovania s úsmevom na tvári dostal z kategórie Príležitostný športovec do kategórie Pravidelný športovec. Zaujímavý pri tomto prechode je jeden veľmi negatívny sprievodný jav, ktorému sa budem dnes chvíľu venovať.

Na jednej strane je to pre človeka veľké víťazstvo – dostať sa z jednej kategórie do druhej, má to v sebe príjemné pozitíva, prísun energie, výborný pocit, dobrý spánok, kondícia… všetko nespochybniteľné fakty.

ALE na strane druhej som sa ocitol v skupine ľudí, z ktorých takmer každý je na tom lepšie, ako ja. A to je obrovský súboj s vlastným egom, lebo ja predsa nechcem byť posledný!

Frustrácia spočíva predovšetkým v tom, že som vynaložil toľko času, aby som sa sem dostal a výsledok je na prvý pohľad nulový! Keď idete na pretekoch 32 km/hod. s vyplazeným jazykom a vedľa Vás prefrčí baba 40 km/hod., tak Vám EGO sarkasticky šplechne do hlavy: „Tak teda Ty si poriadna sr…ka !!! Však pridaj, lebo vyzeráš ako huspenina na kolieskových korčuliach!“ Alebo keď Vás predbehne 100-kilový chlapík, tak EGO kričí: „Vykašli sa na to, či Ťa pichne občas v kolene, a nenechaj sa predbehnúť týmto vorvaňom!“

Mr. EGO je  jednoducho jeden nepríjemný pánko, ktorý mi môže pokaziť všetku tú prácu, ktorú som doteraz vykonal, a dokonca ohrozuje moje zdravie, robí zo mňa blbca, zabúdajúceho na svoje základné priority. Viem, že mi robí zle, ale ten špinavec je taký presvedčivý, taký silný, že ma vždy po čase  dostane. Pred nedávnom som napríklad absolvoval plavecký tréning.  Keby som preplával klasických 3000 m, čo mi úplne stačí na aktuálnu výkonnosť, vysmiaty by som išiel domov, ale pán EGO ma naočkoval „geniálnou“ myšlienkou: „Veď vyskúšaj, či zvládneš zaplávať aj 4 km! „ A ja som dal nakoniec 4300 m! Obaja aj s EGOM sme sa cítili na chvíľu úžasne. Po takom neočakávanom výkone ale logicky imunita išla dole – stačilo, aby dvakrát na mňa zakašľali deti, keď si zo školy priniesli nejaký vírus.

Zostal som na pár dní nepoužiteľný, sopľavý, s bolesťou hrdla.

Verte, že keby sa dalo, pošlem ho tak rýchlo kade ľahšie, až by sa po ňom zaprášilo, ale nejde to! Takže s ním musím poriadne zabojovať. Pretože keby neexistovalo, tak si postupne robím ďalej svoju prácu a výsledky sa dostavia, lebo to zariadia jednoduché fyzikálne zákony – najmä ten najzákladnejší Zákon zachovania energie. Ako vravela moja pani učiteľka matematiky, pani Smatanová: “Všetko je len matematika, fyzika, chémia a srdce.”

Gregor Mareš

Autor je moderátor

Ako zjemniť stopy veku na našej tvári?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako zjemniť stopy veku na našej tvári?

O vráskach a jej typoch ste už toho počuli zrejme veľa. Vyskytujú sa v rôznom veku a na rôznych častiach tela. Sú to drážky a záhyby rôznych veľkostí, ktoré vznikajú z rôznych dôvodov. V podstate ako výsledok aktívnej práce svalov tváre, procesu prirodzeného starnutia buniek, vplyvu negatívnych environmentálnych faktorov, ultrafialového žiarenia, nevyváženej stravy, nesprávneho životného štýlu, ako aj nedostatočnej produkcie kolagénu, elastínu a kyseliny hyalurónovej.

Vrásky sú odrazom života na vašej tvári. Menej alebo viac viditeľné, dajú sa z časti, odstránením nežiaducich faktorov a použitím konkrétnej metódy, eliminovať. Nesmiete ale pritom zabudnúť na typ svojej pleti, vek a starostlivosť, ktorú ste si doteraz venovali. Základné tri kroky v starostlivosti o pokožku…

  • čistenie;
  • tonizovanie
  • a hydratácia

Starnúť s gráciou je umenie

Krásna a hladká, pružná a dobre hydratovaná pleť je snom každej ženy. Bohužiaľ, krémy, séra, masky, pleťové vody a toniká s hlbokými záhybmi bojovať vždy nevedia. Spomaliť proces starnutia sa dá, zastaviť už ale nie! Preto je dôležité si tento fakt včas uvedomiť, vyrovnať sa s tým aj vo svojej mysli, a potom budete krásne a „mlado starnúť“ s náležitou gráciou.

My vám s tým pomôžeme

Srdce vrásky nepozná, no aj tak je dôležité, aby ste boli spokojní. A my sa o to pokúsime predstavením metód, ktoré by vám mali pomôcť stopy vyššieho veku na vašej tvári alebo tele zamaskovať.

Chemický peeling

Chcete zjemniť vrásky na vašej pleti? Môžete osloviť odborníka v oblasti estetickej medicíny, ktorý vám odporučí na základe zhodnotenia stavu vašej pokožky vhodný spôsob! Jedným z najčastejších je chemický peeling.

Proces, pri ktorom sa povrchová vrstva kože na tvári spolu s existujúcimi defektmi šetrne rozpustí a odstráni. Tento postup zároveň núti telo produkovať kolagén a nové bunky. Výsledok je však závislý od druhu peelingu a použitia konkrétnych prísad v ňom.

Stimulovanie produkcie kolagénu

Kolagénové solárium, ktoré vás neopáli, ale zaručí, aby sa vaša pokožka šetrne prehriala a pod správnym lúčom svetla aktivovala v najvrchnejšej vrstve epidermy všetky dôležité funkcie. Mimické vrásky sa úplne eliminujú a po niekoľkých aplikáciách procedúry stratia, tie hlbšie zjemnia. Vylepší sa aj tón a farebné nezrovnalosti pleti, prípadne drobné jazvy, ktoré na tvári alebo inej časti tela ostali po špeciálne odstránenom znamienku.

Výhodou tejto metódy je, že terapeutický účinok sa dostane priamo do kože, bez toho, aby nepriaznivo ovplyvnil jej vlastnosti. Impulzy svetla spôsobujú zahrievanie tkanív, čo následne stimuluje produkciu kolagénu a elastínu. Táto metóda je účinná aj na vyhladenie vrások na takých citlivých miestach pokožky, ako je krk, výstrih a očné viečka.

Tieto bezbolestné metódy v kombinácii s vhodným hydratačným prípravkom sa postarajú o to, aby ste stopy vyššieho veku na vašej tvári zamaskovali čo najjednoduchšie, rýchlo a bez následkov.

Škodlivosť modrého svetla

Čoraz viacej sa v odborných, ale aj laických kruhoch hovorí o škodlivosti tzv. modrého svetla na starnutie pleti. Obrazovka telefónu, počítača a tabletu vie vplývať na stav a vzhľad pokožky. Možnou pomocou je nastaviť si aplikáciu, ktorá vás upozorní, koľko času trávite pred obrazovkou a naučíte sa využívať mobil iba na nevyhnutné veci. Skutočná krása a život totiž prebieha mimo virtuálny svet.

 „Dbať, aby vám staroba nezanechala vrásky aj na duši.“ (Daphne Du Maurier)

MARTIN MILER: Spomienky na vysvedčenie, koniec roka a prázdniny

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
MARTIN MILER: Spomienky na vysvedčenie, koniec roka a prázdniny

V živote školáka nebýva veľa dní, na ktoré by sa tešil. Jeden taký deň, aspoň pre mňa bol. Posledný deň školského roka. Stačilo trošku lepšie sa obliecť, vziať kvety pre súdružku učiteľku a obal na vysvedčenie. Pobyt v škole býval v tento deň krátky a výrazne nasiaknutý prázdninami. Atmosféra na školskom dvore aj v škole bola celá taká, nepravá, neškolská.

Najprv prišli slávnostné príhovory, čas, kedy som už mohol zapnúť svoje vnútorné vysielanie a vypustiť predprázdninovú fantáziu na plné gule. Keď príhovory skončili, začalo sa rozdávanie vysvedčení. Ak niekedy, niekomu, niečo kalilo radosť z tohto dňa, tak to bol tento papier, popísaný známkami.

Niektorí totiž mali doma vážne problémy vysvetliť, ako sa im tie vysoké čísla dostali na ich vysvedčenie. Pokiaľ ja viem, tak tieto známky zvykli byť výsledkom celoročnej práce žiaka, ale zrejme niektorým rodičom toto vysvetlenie nestačilo. Zaujímavé, že keď boli tie čísla nízke, nikoho to až tak nezaujímalo.

Pre mňa, so známkami na konci roka, počas základnej školy, nejaký zásadný problém nebol. Moje stabilné, najvyššie položené stupne v podobe troch dvojok, boli, síce nie s nadšením, ale akceptované. Po návrate zo školy, bola procedúra každý rok v podstate rovnaká.

Prezliecť sa do niečoho normálneho, pobaliť sa, počkať na rodičov, kým prídu z práce a vyraziť k babke na dedinu. Balenie spočívalo v zobratí si aktuálne rozčítanej knižky, nič iné už som nepotreboval, všetko bolo u babky. Funkciu časovej relativity napĺňania očakávaní budem podrobnejšie rozoberať inokedy, tu len spomeniem, že dočkať sa príchodu rodičov z práce, bola rozhodne najnáročnejšia úloha, konca školského roka.

Keď konečne dorazili, tak sme vyrazili. Cesta mestom už vtedy vedela byť zapchatá. Asi všetci, ktorí mali vtedy autá do nich nastúpili a utekali preč. Keď nás konečne Bratislava vypľula, tak sa pred nami rozprestrela známa cesta. Lemovali ju polia rôznych farieb, plodín úžitkových aj užitočných. Takých, ktorých čas sa blížil k zlatému vyvrcholeniu, aj tých, ktoré mali cieľ ešte v nedohľadne. Osamelý strom na kopčeku v strede poľa, žiadne billboardy.

Posledný úsek cesty bol pre mňa vždy ten najslastnejší. Ľavotočivá zákruta, mierna tiahla pravotočivá. Krátke stúpanie nahor, povznášajúce klesanie nadol, s pocitom beztiažového stavu v žalúdku a na konci, na kopci honosiaci sa kostol. Už sme tu! Od kostola je to naozaj na jedno kýchnutie. V hlave sa mi rozsvietili všetky kontrolky signalizujúce úplné blaho. Zastavili sme pred modrou bránou a ja som z auta vystrelil ako náhodne odpálená taktická raketa, samozrejme obranného typu.

Prvé medzipristátie bolo v babkinej kuchyni, kde som v rýchlosti odložil knihu, pozdravil babku a plynule plachtil až do záhrady. Rozpálená pôda letného dňa už prinášala svoje plody. Jahody, maliny, hrášok. Po rýchlom občerstvení som ešte musel skontrolovať pole. Nie magnetické ani elektrické, ale to za cintorínom. Vybehol som po drevených schodoch hore na povalu. Ak bolo vonku teplo ako v pekle, tak na povale bolo pre istotu ešte prikúrené, teda aspoň to tak vyzeralo.

Otvoril som malé okienko a vyzrel von. Pomedzi vrcholčeky topoľov bolo vidno pole za cintorínom. Ak malo farbu konvergujúcu ku zlatej, tak na ňom bolo obilie, ak bolo zelené, tak tam bola kukurica. Tento rok sme mali zelenú, teda jasné povolenie tešiť sa na chutnú hostinu. Keď už som bol na povale, skontroloval som čo starého pribudlo. V novinách z čias, v ktorých by som neočakával, že už mohla existovať tlač, boli zabalené lustre, vázy, obrázky, zrkadlá a všeličo iné.

Biela kolíska, na konci mojej púte, stále fungovala. Stačilo ju zľahka postrčiť a ona sa začala lenivo, uspávajúco, hojdať z boka na bok, z boka na bok, z boka na bok. Po zbežnej kontrole som zistil, že nič nového starého tam nie je. Vyprahnutý, ako po týždňovom pobyte bez občerstvenia na púšti, som sa skotúľal dolu schodmi.

Iba jedno miesto v dome mohlo zmierniť toto utrpenie. V kuchyni, na vodovej lavičke, stálo vedro s čerstvo nabranou vodou zo studne. Voda bola priezračná, vedro orosené. Nabral som si, napil som sa, rozplynul som sa a prázdniny mohli začať.

Martin Miler

Foto: archív MM, Autor je psychológ

Martina Kavuliaková Stríbrnská: Tridsaťročná o päťdesiatročných – Zázračný vek „siatnici“

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martina Kavuliaková Stríbrnská: Tridsaťročná o päťdesiatročných – Zázračný vek „siatnici“

Kedysi som o nich počúvala iba z rozprávania mojej mamy. Dnes ich prítomnosť skutočne vnímam aj vo svojom živote. Cítia sa na „sať“, a majú už „siat“. Kde iní len rýľujú, oni sa už chystajú  siať. Čo zasadia, rastie im rýchlosťou vetra. Občas sú preto nútení  ponáhľať sa.

Majú v sebe akúsi nadprirodzenú silu zodvihnúť každé bremeno dňa, naložiť si ho na chrbát a odcválať s ním preč. Ďaleko do ticha.

Vedia byť ticho.

Vedia premýšľať skôr, než niečo vypustia z úst.

Vedia odpúšťať.

Pustiť v správny čas, tie správne veci, ľudí, okolnosti, no najmä, vedia to urobiť s tým správnym postojom v srdci.

Sloboda. Žijú a nechávajú ďalej žiť. Vedia to galantne a bez pretvárky.

Píšem o ľuďoch, ktorí keď povedia: „Prídem o jednej,“ stoja presne 12:45 na parkovisku pred vami. Ja tých 15 minút pred stretnutím stojím pred rozčapenou skriňou v gaťkách,  s otáznikmi nad hlavou, ktoré zúfalo skandujú na celý dom: „Čo si dnes oblečiem?!!“

Áno, popri nich som vlastne puberťáčka, hoci veľmi chcem byť za dámu. Zatiaľ iba chcem. Elegancia je niečo, čo zázračným spôsobom v jeden čarovný deň, zostúpilo na „siatnikov“ a sprevádza ich kamkoľvek vkročia.

Nepotrebujú sa na nič hrať, s nikým bojovať, nikomu nič dokazovať. Sú svojim žiarivým zázračnom obdivuhodní. Deti ich milujú a oni milujú deti. Ale len tak akurát. Dokážu si vždy zázračne upratať povinnosti tak, aby nikdy nezabudli na jedno sklamané, od detí unavené „saťnícke“ srdce, čo sa im práve prišlo vyžalovať.

A keď už sedí „saťníčka“ so „siatníčkou“ na káve v malej útulnej kaviarničke, zjaví sa tá najzázračnejšia cnosť všetkých „siatníckych“ cností: VEDIA VŠETKO O VŠETKOM, tým najkrajším možným spôsobom. Pokora a múdrosť. To je presne to, čo za svoj „siatnicky“ level získali a čo im už nikto nevezme. Nelíšime sa v podstatných veciach ohľadom lásky, pokoja a radosti. Azda len jej prejavy sú u „siatnikov“ už zbrúsené do tej najčírejšej podoby.

Až ja raz budem „siatničkou“, konečne na vlastnej koži zakúsim, že svet patrí tým, ktorí ho vedia žiť s noblesou a pokojom v duši.

S láskou Martina Kavuliaková Stríbrnská, autorka Knihy Zázrakov

Ako by sa mali správať ženy k svojim mužom?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako by sa mali správať ženy k svojim mužom?

Budovať vlastnú kariéru? Alebo vytvárať zázemie mužovi a rodine? Asi dosť častá otázka, na ktorú však neexistuje jednoduchá odpoveď. V stredu sme uverejnili článok od Dany Ljubimovovej. Bol to taký Dankin experiment. Keď sme si článok prečítali, vravíme si – no sme zvedaví. Bol to totiž vhľad do života ženy v tieni.  No a okrem komentárov na sociálnych sieťach nám poslal svoje zamyslenie aj Martin Miler. Bola by škoda ho nezverejniť. Ako sa na tému díva on ako psychológ?

Martin Miler: Môže byť dnes v poriadku to, čo bolo v minulosti normálne?

Veľmi ma zaujal článok od Danky: Mala čas vyhorieť Sofia Tolstá? Najprv som napísal krátky komentár na sociálnej sieti a odoslal ho. Potom sa mi začali v hlave vynárať nové asociácie a chcel som poslať ďalší komentár, ale uvedomil som si, že jednak by to bolo veľa na komentár a zároveň som nechcel zaberať priestor Danke.

Sofiin príbeh dnes vyznieva zvláštne, archaicky.

Pritom ešte aj v dvadsiatom storočí jestvovali odporúčania pre ženy, ako by sa mali správať k svojim mužom a mnohé z toho čo Sofia robila, by sme tam našli. Dvadsiate storočie zároveň prišlo aj so ženským hnutím. S oslobodzovaním a zrovnoprávňovaním žien. Ten proces trvá do dnes. Iste, je v poriadku, že so zmenou spoločnosti prichádza aj zmena rolí a zároveň so zmenenými rolami sa mení spoločnosť.

Sme otvorenejší, vnímavejší, tolerantnejší. Teda sme takí, ako je to v súlade s tým čo dnes považujeme za „normálne“.

Dnes je normálne, že žena má kariéru.

Prípadne, že má kariéru a rodinu.

Ale čo žena, ktorá nechce kariéru, iba rodinu a byť tu pre svojho muža? Byť jeho pravou rukou. Možno byť ako Sofia Tolstá. Je to normálne? Sme natoľko tolerantní, že to dokážeme prijať?

Alebo ju budeme vidieť ako chuderu v tieni svojho muža. Alebo budeme vidieť jej muža ako nechutného mača. Ale čo, ak on môže byť tým kým je práve a vďaka takejto žene. A váži si ju za to, oceňuje ju, je s ňou šťastný a aj ona s ním. Čo ak ona nepotrebuje byť na výslní? A cíti sa naplnená a na svojom mieste?

Myslím, že v dnešnej dobe by sme s tým mali problém.

Stretol som ženy, ktoré s tým zápasili. Ktoré chceli, napriek svojmu vysokoškolskému vzdelaniu, byť doma, s deťmi, „pri sporáku“. Nebolo to ľahké, obhájiť si túto svoju potrebu. Či už pred rodinou, priateľmi, spoločnosťou.

Môže byť dnes v poriadku to čo bolo v minulosti normálne?

Alebo sme vždy väzňami doby, v ktorej žijeme.

Martin Miler

Ako zvládnuť klimaktérium (menopauza)

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako zvládnuť klimaktérium (menopauza)

V období po štyridsiatke, ale skôr blížiac sa k päťdesiatke, sa každá žena dostáva do menopauzy. Ľudovo povedané – do  prechodu. To, ako túto  fázu nazveme, nie je úplne podstatné. Dôležité je sa s ňou vyrovnať elegantne a bez ujmy na psychickom či fyzickom zdraví. Internet toho popíše veľa. Po rozhovor na nie veľmi sexy, ale dôležitú tému, sme si zašli za doktorom Špankom.

Pán doktor, ste gynekológ a počas vašej praxe ste konzultovali, liečili a pomáhali stovkám žien. Vedia sa ženy vyrovnať s menopauzou bez podporných liekov? Dá sa to?

Iba malá časť žien prejde menopauzou úplne pokojne a bez výrazných ťažkostí, resp. len so zanedbateľnými problémami, ktoré vie zvládnuť bez akejkoľvek pomoci či liečby. Väčšia časť žien má ťažkosti, často veľmi výrazné, ktoré ju obmedzujú v bežnom živote.

Ženy v tomto období, okrem iného, trpia aj nespavosťou. Čo podľa vás proti tomu najviac funguje?

Nespavosť vyplýva so samotných príznakov klimaxu – hlavne nočných návalov tepla, nervozitou a predráždenosťou To má za následok ustavičné nočné budenie a logicky potom nevyspatosť a únavu. Ak takéto deje trvajú viac mesiacov, je to zlé a podpisuje sa to na výkonoch i psychike. 

Nutná je zväčša hormonálna substitučná liečba pomocou estrogénov, eventuálne v kombinácii estrogén/gestagén. Podmienkou pri nasadení liečby je dobré zdravie a negatívna mamografia. 

U žien, kde sú príznaky „slabšie“,  resp. nie sú pripravené pre hormonálnu substitúciu, existuje tiež riešenie. Ženy si môžu dosť výrazne pomôcť peľovým zrnom (Sérelys), prípadne fytoestrogénmi. Niekedy pomôžu i bylinné čaje podporujúce uvoľnenie a navodzujúce spánok.

Ako Elegantne prechádzať cez prechod
AKO ELEGANTNE PRECHÁDZAŤ CEZ PRECHOD MUDr. Jozef Španka: Aj keď žijeme v dobe internetu, tak ženy sú často neinformované o všetkých úskaliach klimaxu. No a okrem žien by mali byť informovaní aj partneri.

 Ide prechod a stres ruka v ruke? Zvykne sa hovoriť: „nervózna ako žena v prechode“. Čo s tým?

Áno. Estrogénový deficit, a s tým spojená strata výkonnosti, vedie hlavne u žien, ktoré majú psychicky alebo fyzicky namáhavú prácu, k stresu. Ten ešte zhoršuje zdravotný stav. Tiež často trpí aj okolie ženy. Napríklad  v práci/ manažérky bez liečby/ alebo v rodine /manžel deti/.

Často sa vraví, že pohyb lieči. Dá sa to povedať aj o menopauze? A existuje druh športu, ktorý je osvedčený a zaberá?

Dôležité je mať pravidelnú pohybovú aktivitu. Tiež dostatočný prísun vápnika a vitamínu D – a to ideálne už desať rokov pred menopauzou. Zdôrazňujem to preto, že počas klimaxu sa takto dá predchádzať riziku osteoporózy. 

Ak sa k tomu pridá pravidelný pohyb, tak pomôžeme nárastu kostnej hmoty a teda i touto formou pomôžeme predísť alebo pomôcť poklesu vzniku osteoporózy. Ak ste sa pýtali na druh športu, tak podľa mňa je dôležité hýbať sa pravidelne. Každý z nás inklinujeme k inému druhu činnosti. 

Dôležitá je spomínaná pravidelnosť a kombinácia pohybu, ktorý sa dá vykonávať celoročne.  Napríklad dlhé prechádzky, beh, bicykel, plávanie, fitnes, pilates, joga.

Ako zvládnuť klimaktérium (menopauza)

Dnes je moderné riešiť bolesti tela najmä prírodnou cestou. Viete odporučiť ženám vami osvedčenú kombináciu bylín a preparátov?

Ak sú príznaky skutočne výrazné, tak na základe môjho názoru a dlhoročných skúseností môžem povedať, že pomôže vhodne a prísne individuálne nakombinovaná hormonálna substitúcia. 

Jej pôsobenie je potrebné zhodnotiť po dvoch rokoch a na základe aktuálneho stavu, výsledkov a pocitov pacientky je potrebné navrhnúť ďalší postup. Môže ísť o inú kombináciu preparátov, zmenu liekovej formy alebo jej úplné vysadenie. Následne môže pokračovať prírodná liečba. 

Najlepšiu skúsenosť máme s peľovým zrnom, ktoré obsahuje aminokyselinu tryptofan, ktorá sa v tele metabolizuje na serotonínum/ hormón „šťastia (a melatonín/ mediátor spánku). Na trhu je dostupný aj veľký výber fytoestrogénov, ktorých účinnosť je však nižšia. 

Čaje sú výborný podporný prostriedok a môžu byť nápomocné ako riešenie pri už v úvode spomínaných slabých prejavoch menopauzy, alebo ako podpora po vysadení liečby.

Ženy v období menopauzy často priberajú alebo opúchajú. Čím to je a ako si pomôcť?

V období menopauzy a post menopauzy ktorá zahŕňa až tretinu života ženy sa spomaľuje celkový metabolizmus. A preto prichádza aj k nárastu hmotnosti. Teda pri nezmenenom pomere -príjem a výdaj- začne žena priberať.

Samotná hormonálna substitúcia môže znížiť  hmotnosť v priemere o 2 kg a obvod stehna približne o 3 centimetre. Úprava životosprávy a primeraná pohybová aktivita je doslova nutná. 

Zvyknem upozorňovať, že je vhodné, aby ženy o seba dbali a nevchádzali do menopauzy s vážnou nadváhou, pretože potom sa im stav a kvalita života ešte zhoršia. Nehovorím o chorobnej závislosti na výzore a váhe. Ale na zdravom tele a udržateľnej pohyblivosti tela.

Máte pre naše čitateľky, alebo možno aj pre ich partnerov, radu na záver?

Samozrejme, že ako gynekológ odporúčam pravidelné – minimálne ročné kontroly u gynekológa a absolvovanie vyšetrení. Takto sa dá zabezpečiť, že sa odhalia prvé príznaky vstupu do menopauzy. 

Včasná konzultácia a podrobné zistenie stavu a situácie pomôže predísť mnohým prejavom, ktoré znižujú kvalitu života ženy, ale i jej okoliu. Správne zvolená liečba eliminuje príznaky menopauzy a výrazne znižuje neskoršie riziká, ako už spomínaná osteoporóza, ICHS, inkontinencia, zhoršenie sexuálnych funkcií a iné.

AKO ELEGANTNE PRECHÁDZAŤ CEZ PRECHOD

Hoci nástup menopauzy v našich zemepisných šírkach je okolo 51 roku života, môže sa stať, že nastane skôr. Vtedy, ak si lekár nie je istý, pomôže mu laboratórne stanovená hladina FSH a Estrogénu E2. 

Dôležité je konzultovať aj liečbu po rôznych gynekologických operáciách, keď žena príde o vaječníky pred 50 rokom života.

Aj keď žijeme v dobe internetu, tak ženy sú často neinformované o všetkých úskaliach klimaxu. No a okrem žien by mali byť informovaní aj partneri. Mali by sa o tému zaujímať.  Istotne existujú rôzne všeobecne zaužívané frázy, niekedy ide až o znevažovanie žien v tomto období. 

Na tému Ako zvládnuť klimaktérium (menopauza) – žena v prechode sa aj vtipkuje, ale treba si uvedomiť, že je to normálna súčasť našich životov. 

Ak je partner informovaný a správne pochopí situáciu a toto životné obdobie hormonálnej búrky, vie byť svojej partnerke skutočnou oporou.

VIZITKA: Absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1989, Atestáciu II. stupňa v roku 1996. Má tridsaťročnú klinickú prax na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike LF UK a UN Bratislava a 25 ročnú prax v súkromnej gynekologickej ambulancii. Venuje sa už 20 rokov internetovému poradenstvu, poskytuje komplexnú diagnostiku a liečbu gynekologických a onkogynekologických ochorení, vrátane operačnej liečby, komplexné služby a poradenstvo v pôrodníctve, a tiež odborné poradenstvo v oblasti antikoncepcie a hormonálnej substitučnej liečby. V roku 2003 absolvoval zahraničnú stáž na University of Alberta, Edmonton. Pravidelne publikuje v lifestylových, ale i odborných časopisoch, prednáša na workshopoch a kongresoch doma i v zahraničí. Je spoluautorom celoštátnej učebnice pre lekárske fakulty.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: František Bodnár a unsplash.com

Mohlo by vás zaujímať…

MENOPAUZA

 

DANA LJUBIMOVOVÁ: Mala čas vyhorieť Sofia Tolstá?

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
DANA LJUBIMOVOVÁ: Mala čas vyhorieť Sofia Tolstá?

Keď ma schmatne upratovací démon a zavelí dať do poriadku knihy alebo poznámky, vždy to dopadne rovnako. Začítam sa a všetko zostane ako bolo. Len v hlave ozvena. Hoci z toho, či mala čas vyhorieť taká Sofia Tolstá.

Učiteľka, prepisovateľka, prekladateľka, korektorka, sekretárka, vydavateľka, skvelá hostiteľka a vynikajúca kuchárka, fotografka, maliarka, spisovateľka, domáca pani, matka trinástich detí. Čo všetko tá počas manželstva s geniálnym spisovateľom nepostíhala…

STOJÍ ŠIROKÁ JASNÁ POĽANA…

Devätnáste storočie ženám ušetrilo dilemy. Vydaj sa čím skôr, tým lepšie. Zrelý, vzdelaný, scestovaný, zabezpečený muž, bývalý oficier odvážne bojujúci na Kaukaze, proste Tolstoj presvedčil budúcich svokrovcov aj mladú dámu. Po pytačkách – expresne sobáš. Osemnásťročná Sofia zmenila životný štýl zo dňa na deň. Z rušnej Moskvy sa presťahovala na Jasnú Poľanu, tichú vidiecku usadlosť. Navždy. Tolstoj žiaril. V mladej žene našiel vernú a odovzdanú bytosť. Prepisovala donekonečna prerábané, doplňované texty a mravčiu prácu vykonávala s posvätnou pokorou. Ale žiaden automatizmus. Okrem rukopisu, výrazov, rôznych skratiek musela dešifrovať a štylisticky spracovať mužove myšlienky. Našťastie bola praktická. Poriadok ako v domácnosti, tak v texte.

ZA VRÁTAMI USADLOSTI

Chýr o Jasnej Poľane sa po Rusku niesol ešte za Tolstého staromládenectva. Tu písal, dumal, pobehoval v rubache, realizoval vízie o spravodlivej spoločnosti, oral, vydával časopis a vzdelával deti nevoľníkov. Aj po svadbe. On bol spokojný, Sofia zdržanlivejšia. Odviazala sa v denníkoch. „Génius potrebuje pokojnú, veselú, pohodlnú atmosféru, génia treba nakŕmiť, umyť, zaodieť, treba prepisovať jeho diela a to nespočetne veľa krát, treba ho milovať, nedávať mu dôvod na žiarlivosť, aby nebol podráždený, treba nakojiť a vychovať ohromné množstvo detí, ktoré génius splodí, ale nudí sa s nimi už vtedy, keď sa ide s nimi povoziť a na dôvažok na to nemá ani čas, lebo trávi čas s kadejakými Epiktetmi, Sokratmi, Buddhami a popritom všetkom musí zostať sám sebou.“

ZABERÁK

Ako vyzeral bežný deň panej domu, opisuje sama. „Tento chaos nespočetných kopiacich sa starostí ma často privádza do šialenstva. Niekedy strácam rovnováhu. To sa ľahko povie, ale minútu čo minútu ma zamestnávajú: študujúce alebo choré deti, hygiena a duševný stav muža, veľké deti so svojimi starosťami, dlhmi, deťmi a prácou, predaj a plány samarského majetku…, nové vydanie a trinásta časť so zakázanou „Kreuzerovou sonátou“, korektúry, nočné košele Míšovi, prikrývky a čižmy Andriušovi, nezmeškať alebo oddialiť poplatky za dom, majetkové povinnosti, doklady ľuďom, účty, prepisovanie atď., atď. – toto všetko musí predsa prejsť len mojimi rukami.“ Okrem každodenných povinností, nevoľníkov, vyvárania žobrákom a pocestným, ktorí okolo Jasnej Poľany dennodenne prechádzali Sofia hrdinsky zvládala aj manželove nuansy. Tolstoj prepadol vegetariánstvu. Takže stôl bol rozdelený na dve časti. Mäsožrútov viedla Sofia. S mužom stravovacie návyky nezdieľala, zato sa venovala zostavovaniu jedálnička, aby do seba dostal potrebné množstvo kalórií. Po jej pravici sedel Tolstoj s vegetariánmi, medzi ktorými furt bolo veľa hostí. Jasná Poľana patrila k najnavštevovanejším domácnostiam v Rusku, veď s legendárnym spisovateľom sa chcel stretnúť každý.

ŽENA Z TIEŇA

Tolstého svetonázor Sofiu neoslovil. Pokiaľ šlo o zdržanlivosť, varenie, almužny a rozdávanie peňazí bedači, neprotestovala. Mužove nároky ale rástli. Keď v ňom skrsol nápad zbaviť potomkov práva na dedičstvo, vzbúrila sa. Požiadala o pomoc cára. Nepodporil ju, bol to risk. Reakcia znela: Tolstoj možno blázon je, ale ten blázon je Tolstoj. „Môj úbohý, milý muž odo mňa očakával duchovnú spoluúčasť, ale tá nebola reálna. Od materiálneho života a starostí nebolo kam ujsť. Nevedela by som zdieľať jeho vieru slovne ani prakticky. Vliecť so sebou celú veľkú rodinu bolo nemysliteľné a rovnako nezvládnuteľné,“ píše Sofia Andrejevna. Svoje posledné roky strávila vo zvyčajnom kolobehu. Spolupracovala s vydavateľstvom, dokončila kompletné vydanie Tolstého zobraných spisov, vytvorila kolekciu jeho osobných vecí. Prežila ho o deväť rokov. „Nech sú k ľudia zhovievaví k žene, ktorá na svojich slabých pleciach možno nevládala niesť svoje poslanie – byť ženou génia a veľkého človeka,“ odkazuje v pamätiach.

„Celé je to mačizmus jak delo,“ skonštatovala Abi. Oči mi vyleteli. Veľkolepé 19-te a začiatok 20-teho sú pre mňa top. Kukať naň cez prizmu dneška sa mi zdá cez. Podobne ako vyčítať mužom, že nerodia oni. Ale je fajn naraziť na nečakanú reakciu. Prekvapí, ale nič sa nedeje. Lebo život Sofie Andrejevny zostane príbehom o veľkej dáme. Nad rukopismi odviedla dokonalú prácu, v živote Tolstého zostala nenahraditeľnou. Bez nároku na uznanie. Však kto by si všimol takú obyčajnú ženu, ktorá mlčky stojí v tieni génia.

DANA LJUBIMOVOVÁ

Mariana Ježíková: Odišla z korporátu a buduje vlastnú značku oblečenia ZIK

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Mariana Ježíková: Odišla z korporátu a buduje vlastnú značku oblečenia ZIK

Mariana Ježíková sa tesne pred štyridsiatkou rozhodla urobiť odvážny krok. Zo stabilnej a dobre platenej pozície v audítorskej spoločnosti odišla a už niekoľko mesiacov buduje vlastnú značku ZIK. Biznis oblečenie, ktoré nie je nudné, ale zároveň je nápadité. Príbeh ako „vyšitý“, či v tomto prípade skôr šitý pre náš magazín.

Mariana, ako dlho sa ti rodil plán zmeny v hlave?

Plán zmeny sa nezrodil hneď. Bol to relatívne dlhý proces. Viac ako rok som si uvedomovala, že to, čo robím, mi prestáva dávať zmysel, radosť a pocit sebarealizácie. Prestal sa mi páčiť celý môj životný štýl a každodenný kolotoč, v ktorom som sa dlhé roky točila. To bol však len stav rozpoznania, že to, čo som robila, mi prestalo vyhovovať a potrebujem zmenu. Stále som sa však niekde na pozadí zapodievala myšlienkami, že toľko rokov som venovala určitému odboru a teraz to všetko chcem len tak zahodiť. Aj reakcie môjho okolia boli v tejto záležitosti obdobné. Moji známi nechápali, že chcem po toľkých rokoch skončiť v danom obore a zanechať všetko čo som dosiahla. Radili mi len skrátiť si úväzok, dať si pauzu, alebo zmeniť zamestnávateľa. Ja som však cítila, že ma nebaví samotný stereotypný obsah mojej práce a zmena zamestnávateľa, ani výšky pracovného úväzku mi nepomôžu. Zlomové u mňa bolo, keď som si uvedomila, že som síce až 15 rokov  strávila vo finančno-ekonomickej sfére, ale pred sebou mám ešte možno 25 rokov profesionálneho života. A vtedy prišlo rozhodnutie skončiť s mojim dovtedajším fungovaním.

Vedela si od začiatku, že to bude móda?

Áno, ešte keď som bola zamestnaná a uvažovala nad zmenou, uvedomovala som si, že by ma bavilo pracovať v módnom biznise, lebo móda ma odjakživa zaujímala. Moje predstavy vtedy však siahali len po obraz zamestnania sa v „nejakej“ spoločnosti z módneho biznisu. Vedela som si predstaviť zastrešovať napríklad obchod, budovať nové trhy, možno aj menšej módnej značky. Avšak reálne žiadnu konkrétnu firmu, kde by som toto mohla aplikovať, som nepoznala. A tak po troch mesiacoch upratovania našej domácnosti, ale hlavne vo vlastnej hlave, som sa rozhodla budovať vlastnú módnu značku. V tom čase som bola súčasťou jedného osobnostného rozvojového programu, ktorý mi v tomto rozhodnutí určite veľmi pomohol a dodal odvahu k radikálnej zmene – vlastnému podnikaniu.

Čo bol hlavný spúšťač k rozhodnutiu?

Túto otázku som asi sčasti odpovedala vyššie. Každopádne, hlavným spúšťačom bola obrovská túžba po zmene života. A keď ideme hlbšie, túžba venovať sa móde, túžba tvoriť biznis oblečenie, aké mne samej na slovenskom trhu chýbalo, keď som ho potrebovala pre svoj každodenný život.

Aké boli prvé dni a týždne? Podporovala ťa rodina?

Keďže deti sú ešte relatívne malé na to, aby nejako výrazne vedeli zaujať svoj postoj k mojej životnej zmene, jediný, koho sa táto otázka môže týkať, je môj manžel.  Vnímal, videl a často odo mňa počúval, že som nespokojná so svojim fungovaním. Mám pocit, že by ma podporil v čomkoľvek, len aby som bola šťastná. Keďže je sám podnikateľ, rozprával mi, že podnikanie nebude ľahké, že si to úplne ako dlhoročný zamestnanec asi neviem predstaviť, ale absolútne ma podporoval v mojom rozhodnutí  a podporuje ma dodnes. Moje dievčatá mi v rámci svojich možností veľmi fandia a pomáhajú – skladajú škatule, viažu veľkostné etikety na šaty a ukladajú účtovné doklady do šanónu. 🙂

Máš zaujímavé modely. Jeden z nich som si aj vyskúšala a zožalo to úspech. Ako reagujú klientky?

Ďakujem. Je to osobitý štýl. Dámy, ktoré majú takýto štýl obliekania, a už spoznali ZIK, sú nadšené a modely sa im veľmi páčia.

Odkiaľ berieš nápady na strihy?

Zatiaľ som neidentifikovala žiadny konkrétny zdroj alebo miesto. Je to len bežný život, niekedy možno obrázok, na ktorom vidím zaujímavý detail, ktorý sa mi páči, alebo námet príde aj od klientky. Moje modely nevychádzajú v tematických kolekciách, ako to robia dizajnéri, ktorí väčšinou tvoria módu na príležitosti. V mojom prípade ide o konfekčnú módu na každý deň. Viaceré z aktuálnych modelov sú len modifikáciou strihu svojich predchodcov. V budúcnosti by som, čo sa týka kreatívy, chcela rozvinúť rôzne spolupráce, ale o tých je ešte skoro v tomto štádiu hovoriť.

Ktorý je tvoj najobľúbenejší model? Alebo inak: Čo sa teší najväčšej obľube u žien?

V zimných mesiacoch to bol oversize model šiat s ovinovacím golierom a trištvrťovými ovinovacími rukávmi, teraz sú to jednoznačne letné šaty s asymetrickým výstrihom.

Čo by si poradila ľuďom, ktorí uvažujú o zmene a reštarte v živote?

Ak je túžba po zmene taká intenzívna, ako bola u mňa, určite ju odporúčam. Treba si veriť a veriť v dosiahnutie svojich cieľov. Ja sama som ešte len na začiatku svojej podnikateľskej cesty a priznávam, nie je to ľahšie, ako byť zamestnancom. Svoje rozhodnutie som však ešte ani na sekundu neoľutovala. Beriem to ako obrovskú životnú a profesionálnu výzvu a túžba zdolať ju, je mojou najväčšou motiváciou. Mať vlastný biznis je pre mňa jednoznačne vyšší level profesionálnej realizácie a rozvoja.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Archív ZIK a Mariana Ježíková

Martin Miler: Nákupy v Györi

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Miler: Nákupy v Györi

Ísť do zahraničia v tých časoch nebolo len tak. Napríklad také Rakúsko, do ktorého sme z hradu Devín mohli aj kameňom dohodiť, pre bežného občana v podstate ani neexistovalo. Vedeli sme, že je, veď sme ho z toho Devína mohli vidieť, ale tak dobre sme ho oplotili ostnatým drôtom, že človeku aj prešla chuť. Výlet do Čiech v tých časom žiadnou cestou do zahraničia nebol. To najbližšie zahraničie, ktoré pre Bratislavčana existovalo bolo Maďarsko.

Teda presnejšie Maďarská ľudová republika. Nechápal som prečo ľudová, ale ako dieťa som nemusel vedieť všetko, hoci som veľmi chcel. V mojej vášni ma vždy skrotila moja babka slovami, „kto je zvedavý bude skoro starý“ a to som zasa nechcel a keďže boli dôležitejšie veci ako, prečo je nejaká republika ľudová, tak som sa rozhodol nemíňať svoju mladosť na pátranie po odpovedi.

Cieľom našej cesty bol neďaleký Györ, kde sa dobre nakupovalo.

Teda vraj, lebo pre mňa to bola prvá návšteva. Na cestu sme si museli vymeniť peniaze a zobrať pasy. Teda rodičia zobrali pasy, ja som pas nemal, bol som len zapísaný v tom rodičovskom. Pasy boli nutné na to, aby nás pustili cez hranice. Hoci bolo Maďarsko spriatelenou krajinou, na hraniciach bolo treba zastať a nechať sa skontrolovať. Predsa len, jeden nikdy nevedel. Slušní ľudia sedeli pekne doma, nikam sa netrepali a tých čo sa presúvali bolo treba sledovať, trošku, máličko, ale predsa len, pre istotu a ich bezpečie, samozrejme. Po colnej a pasovej kontrole sme asi po hodine cesty dorazili do cieľa. Hneď som pochopil prečo bolo Maďarsko ľudovou republikou, ľudu tam bolo viac ako na oslavách prvého mája. Mal som pocit, že v Györi sa dá kúpiť úplne, že všelibársčo. Ja som hľadal najmä kazety, lebo som potreboval nakŕmiť náš nový kazeťák niečim stráviteľným.

No počas hľadania som zistil, že tam majú fantastické, úžasné, moderné oblečenie, po ktorom u nás nebolo ani stopy. Rodičia mi vysvetlili, že v Maďarsku boli povolení malí živnostníci a tí mohli vyrábať a predávať rôzne veci, napríklad aj oblečenie. Kto sú to živnostníci som vôbec netušil, myslel som si, že oblečenie šijú krajčíri, ale títo živnostníci robili oblečenie nenormálne moderné. Potom som tam, normálne v obchode, v potravinách natrafil na známu Chacha colu a aj na tú druhú, ktorá mala u nás, v Zlatej bráne, reklamu, že je pre psy. Zasvätený môže oponovať, že tieto coloviny boli aj u nás.

Áno, ale v maličkých fľaštičkách, ale tam mali veľké, sklenené litrovky značkovitého tvaru, naplnené čiernym nápojom, mňam. Aj keď zasa, nalejme si čistého, čierneho, bublinkového, chladeného nápoja, tá naša čierna, chladená, čapovaná nemala a ani dnes nemá konkurenciu, teda aspoň pre mňa nie. Tiež tam mali všelijaké sladkosti, iné ako u nás. Niektoré dobré, chutné, zaujímavé, iné ani omylom. Napríklad takú čokoládu by som nepoužil ani ako prostriedok na mučenie, predsa len Ženevské konvencie by sa mali dodržiavať.

Deň sa chýlil ku koncu, unavení a vynakupovaní sme sadli do auta a vydali sa na cestu späť. Na hraniciach nás opäť skontrolovali, pre istotu, aby vedeli čo si nesieme domov, či je to pre nás dobré. A možno aj preto, aby vedeli, že už sme doma, aby nás nemuseli hľadať, aby sa nemuseli báť či sa nám niečo nestalo.

Všetko to bolo len pre naše dobro, a my sme si aj mysleli, že sa máme dobre, teda aspoň do chvíle, kým sme nezistili, že nie.

Martin Miler

Ako neprísť o auto. Alebo dobrí ľudia medzi nami

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ako neprísť o auto. Alebo dobrí ľudia medzi nami

 Je leto. Asi zbytočne píšem, že je, pretože každý kto žije na Slovensku, ho za posledné dni zakúsil intenzívnejšie ako by chcel. Teplomer hlásil 35 stupňov a vtedy je človeku všelijako, len nie dobre. Zdravé nie je behať. Ani bicyklovať. Keď však bývate v Senci, riešenie je po ruke. Guláška.

„Kto si ide zaplávať?“ Pýtam sa doma.

Prihlásil sa Max. Max je náš pes. Chodí so mnou behať. Plávať nie. Okrem Maxa vládne ticho.

Aha. Takže nikto. Vystrojila som sa, beriem kľúče od auta a rozmýšľam ako to urobiť. Ako neprísť o auto, kým budem vo vode? Takmer som sa otočila na krokse, že nejdem riskovať. Nuž ale, hýbať sa treba. Sadla som do auta rozhodnutá, že hádam sa nájde niekto zodpovedný, kto mi auto postráži. Teda vlastne kľúč.

„Dobrý deň. Budete tu prosím takú polhoďku?“ Rodinka na brehu jazera sa otočila a prikývli, že polhodinku ešte áno.

Moje kardio trvá 45 minút. Veď hádam sa tu zdržia, hovorím si. Vošla som do vody a plávala. No a pozabudla som sa. Čas akosi rýchlo plynul. Z polhodinky bolo 50 minút. Uff. Plávam späť. Vyhýbam sa skútrom, ktoré sa zrazu premnožili.

Inak, keď sme pri skútroch. Guláška je otvorená vodná plocha priamo prepojená so spodnými vodami. Viem, nemalo by sa tam ani kúpať ( úprimne povedané, rada by som išla na jazerá – voda je však špinavá a smrdí). Skútre, okrem hluku a ohrozovania životov ľudí, značne znečisťujú aj vodu. Ak by sa policajti usídlili na Guláške, podľa mňa by počas leta vybrali viac pokút, ako počas roka na našich cestách. Bežalo mi hlavou. Hlavne, že robíme petície a na skutočné znečisťovanie sa prizeráme. V danej chvíli so mnou na čele.

Hrubá zlatá reťaz sa odleskla na hrudi skútristu, až som skoro oslepla. Prebralo ma to. Bože. Už asi nadsluhujem. Koža na rukách sa mi odlupovala. Pridala som. Hádam tam ešte ten kľúč od auta mám. Blížim sa k brehu.

Rodinka tam nie je. Stoja tam však dvaja ľudia a prešľapujú, akoby niekoho vyhliadali. Vychádzam von a vidím, že mužovi sa uľavilo. Žena sa usmiala a začali baliť. Pozdravila som. Poďakovala. Zobrala uterák a kľúč. A sadla do auta.

Dobrí ľudia medzi nami…

Rodinku, a ani čakajúcu dvojicu som osobne nepoznala. Nikdy v živote som ich nestretla. Napriek tomu im to nedalo a odovzdali si medzi sebou štafetu. Najmä tá dvojica, ktorá štafetu preberala vlastne ani nevedela, na koho čaká. Hrozne mi to urobilo dobre. To vedomie, že super ľudia žijú. Že sú ochotní urobiť niečo len tak. Pre cudzieho človeka. Ďakujem!

Martina Valachová

Martin Kasarda: Tatry veľké aj pre malých

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Kasarda: Tatry veľké aj pre malých

Čo už môže byť na tých našich kopcoch také, čo by sme ešte nevedeli, že však? Tatry sú pre mnohých taký ten gýčovitý obrázok, každý je rád, ak tam je, pokiaľ nenavštívi prvú reštauráciu. A všetci vieme, že je to namáhavé a tie cestičky sú plné iných turistov a stromy nie a nie narásť.

Lenže keď si vezmete do rúk nového turistického sprievodcu Tatry (vyšlo v najlepšom turistickom vydavateľstve Dajama), ktorého pripravil nadšený turista Juraj Kucharík, tak možno budete viac než prekvapení. A rozhodnete sa svoju exotickú dovolenku v Káthmandú predsa len zrušiť a vybrať sa do tých milých a takmer vreckových kopcov, ktoré zdobia našu krajinku.

Množstvo krásnych fotiek, dobré mapy a praktické rady, ako sa túlať po tých našich prťavých veľhorách prekvapí aj takých, ktorí si myslia, že po Tatranskej magistrále môžu spokojne ísť aj naslepo. Kniha je logicky členená na Východné a Západné Tatry a jej súčasťou sú kapitoly o histórii, prírode, kultúre a turistike. Nechýbajú ani tipy na cyklotúry (s elektrobicyklom to zvládne aj nepriateľ horských prémií Sagan) a praktické informácie.

A keby ste sa rozhodli ísť do Tatier aj s deťmi, tak je tu z toho istého vydavateľstva aj kniha Tatry pre deti Daniela Kollára a Viery Polákovej, ktorá tie naše kopčiská sleduje z detsky použiteľného pohľadu. Mapuje 25 výletných lokalít, ktoré patria k najzaujímavejším miestam v Tatrách a zvládnu ich aj deti. Pre deti v knihe nájdete aj kopec užitočných vedomostí a hier.

Takže vylezte spod letného slnečníka, vezmite si ruksak a vyrazte. Alebo sa aspoň dobre pripravíte, keď sa najbližšie rozhodnete ochladiť sa vo vyšších nadmorských polohách.

Martin Kasarda

PROBLÉM, KTORÝ SA ŤAŽKO PRIZNÁVA. KEĎ DETI PIJÚ

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
PROBLÉM, KTORÝ SA ŤAŽKO PRIZNÁVA. KEĎ DETI PIJÚ

Dnes je mojim hosťom kamarát pedagóg a v súčasnosti už skúsený odborník na primárnu prevenciu drogových závislostí, RNDr. Jaroslav Malchárek. Má za sebou 25 rokov autorskej a producentskej činnosti a množstvo úspešných športových a protidrogových projektov pre deti a mládež  vrátane 13 edukačných dokumentárnych filmov. Nedávno krstil svoj zatiaľ posledný výchovno-vzdelávací filmový projekt pre školy zameraný na smutný fenomén dnešnej doby, nadmerné pravidelné pitie alkoholu mladými ľuďmi pred dosiahnutím veku dospelosti: „Čo sme si, to sme si, vypime si? Dievčatá…“                  

Jaro, ako ti napadlo venovať sa tejto téme a dokumentu. Dotýkalo sa pitie mladých niekoho v tvojom blízkom okolí?

Nápad spracovať tému nadmerného pitia alkoholu tínedžermi nebol náhodný. Mládeži som sa začal venovať profesionálne už od roku 1986. Revolúcia v roku 1989 priniesla so sebou očakávaný pocit slobody, ale bohužiaľ aj fenomén, ktorý bol dovtedy viac-menej typický pre západnú demokraciu – nelegálne drogy a s tým súvisiace následky. O tom, že naša spoločnosť nebola pripravená na túto skutočnosť, už hádam dnes nikto nepochybuje. Do prvej polovice 90-tych rokov na následky užívania drog, najmä heroínu, zomrelo, alebo zostalo pomerne rýchlo závislých veľmi veľa najmä mladých ľudí. Mnohí, ktorí heroínové peklo vtedy prežili, povedali, že keby vedeli viac o účinkoch a fatálnych následkoch tejto drogy, určite by si s ňou nezačali. Vtedy som sa ako mladý triedny učiteľ a otec malej dcérky nedokázal na túto situáciu pasívne prizerať. Čakať, či sa v školstve niekto konečne zobudí a vytvorí pre učiteľov a ich žiakov zodpovedajúce informačno-edukatívne zázemie, ktoré v prevencii vtedy chýbalo ako soľ, sa mi už nechcelo. Ľahostajnosť kompetentných v tej dobe skutočne zabíjala. A zbytočne. Začal som sa teda venovať problematike prevencie závislostí profesionálne. V roku 1995 som dal dokopy tím schopných ľudí, psychológov, lekárov, filmárov a v priebehu roka sme vytvorili pre školy prvý „porevolučný“ výchovno-vzdelávací protidrogový dokument „Skok do raja?…“ (réžia Vlado Fischer, 1996), šitý na mieru novej dobe, novej droge a hlavne modernou atraktívnou formou spracovaný pre cieľovú skupinu tínedžerov. V priebehu ďalších cca 3 rokov sa nám podarilo dostať film (ešte na VHS) cielenou distribúciou bezplatne po celom Slovensku do škôl a takmer všade tam, kde sa pracovalo s mládežou v oblasti prevencie. Doplnili sme úspešne už zastaranú, a pre porevolučnú mládež neatraktívnu filmotéku o škodlivosti všeličoho v školách, poradniach a podobne. To boli moje začiatky v prevencii popri mnohých iných projektoch pre mládež. Dnes máme s mojím tímom za sebou úspešne už 13 dokumentárnych filmov pre mládež zameraných na závislosti, ako napríklad „Sila osobnosti“, réžia Braňo Mišík 2002, „Play true – ži pravdivo, neklam sám seba“, réžia Braňo Mišík, 2008, „Aj my Rómovia dokážeme veľké veci“, réžia Juraj Nvota, Juraj Lehotský, Vlado Fischer, Miloš Voľný, 2008 a ďalšie.

Filmová trilógia „Čo sme si, to sme si, vypime si? Dievčatá…“ (réžia Jana Pirohová, 2018), ktorej dominuje dokument „Až do dna…“  nadväzuje na náš dokument Kým stúpa dym… (Jana Pirohová, 2011) zameraný taktiež na dievčenskú populáciu vo veku cca 13 – 17 rokov. Obidva filmy sú prirodzenou reakciou na situáciu v našej spoločnosti (nielen na Slovensku), kde mladé neplnoleté dievčatá v snahe emancipovať sa, nielen vo fajčení a pití dobiehajú chlapcov. Nielen v množstve, ale aj vo frekvencii požívania týchto látok. Filmová trilógia vznikla s podporou MZ SR, ktoré formou grantu podporilo náš projekt, čo je dôkazom toho, že ani im nie je ľahostajná aktuálna situácia v súvislosti s nadmerným pitím alkoholu mladistvými na Slovensku. Pitie alkoholu je historickou súčasťou života v našej spoločnosti. Tolerancia spoločnosti k tomuto neduhu žiaľ, rastie. Následok je nielen väčší počet pravidelne pijúcich „detí“, ale najmä stále znižujúca sa veková hranica nadmerných užívateľov. Výnimkou nie sú ani deti vo veku okolo 10 rokov.

Našťastie, v mojom najbližšom okolí som sa nestretol s pitím alkoholu u detí a mladistvých. Môj motív bol jednoduchý, nedokázal som byť ľahostajný k situácii, keď v neskorších večerných hodinách človek v meste bežne musí  prekračovať  opité mladé dievčatá, ktoré evidentne ešte len čakajú na dovŕšenie svojho veku dospelosti. Smutná realita…  

Povedz ako prebiehalo nakrúcanie. Museli ste točiť po nociach. Skrývali ste sa?

Samotný dokument je citlivou kombináciou pravdivých emotívnych príbehov troch dievčat a faktografie – zrozumiteľných, a hlavne odborne fundovaných „komentov“ top odborníkov na uvedenú problematiku. Nakrúcanie ilustračných záberov z terénu vo svojej podstate bolo viac smutné, ako dobrodružné. Zvracajúce opité mladé dievčatá  boli žiaľ len jednou z mnohých bežných smutných epizód, ktoré sme mali v meste možnosť vidieť. Pri nakrúcaní atmosféry z mesta, podnikov sme samozrejme dbali na to, aby sme v prvom rade nikomu neuškodili. Mnohé scény z reálneho večerného mesta sme radšej z etických dôvodov ani nepoužili. Pristúpili sme preto k nakrúcaniu citlivých scén s komparzistami – študentmi herectva na ZUŠ pedagogičky, mladej režisérky Zuzky Spodniakovej. Ich herecké výkony a spolupráca s maskérkou Klárou Surdusovou však neubrali nič z autentičnosti a dramatičnosti dokumentu. Pri nakrúcaní scén s nami spolupracovali aj policajti, či majitelia podnikov, za čom im touto cestou ešte raz ďakujeme.

Boli respondenti ochotní rozprávať na kameru?

Veľmi si vážim, že hlavné protagonistky boli ochotné podeliť sa so svojimi príbehmi na kameru. Daň, ktorú niektoré z nich museli zaplatiť za svoje „kamarátstvo“ s alkoholom, by malo byť mementom pre mladé diváčky, ktoré si tento film pozrú na školách v prítomnosti výchovného poradcu, či iného odborníka. Vzhľadom na to, že príbehy dievčat sú ešte veľmi čerstvé, rozhodli sme sa vzhľadom na možný dosah na životy dievčat nešíriť zatiaľ tento film na internete. Filmová trilógia bude na DVD v najbližšom období k dispozícii na väčšine základných a stredných škôl.

Vzorná bola aj spolupráca aj s dvomi gymnáziami v Bratislave, kde nám študenti radi odpovedali na naše otázky. Boli fakt skvelým opozitom k smutných príbehom našich protagonistiek. Bolo vidieť, že majú záujem baviť sa o tejto téme, že im táto téma nie je ľahostajná, uvedomujúc si následky nadmerného pitia alkoholu v mladom veku.  

Čo bolo pre teba najväčším šokom?

Film nie je o „zlých“ deťoch, je o situácii, ktorá nemusela možno v súvislosti s nadmerným pitím alkoholu tínedžermi skončiť až takto ďaleko, keby… Keby rodičia neboli voči deťom až tak nevšímaví, možno naivní, možno priveľmi demokratickí. Je  často pohodlnejšie preniesť zodpovednosť za výchovu detí na školu, alebo partiu rovesníkov a súčasne nadávať na represívne zložky, že nekonajú…  Veľmi často sa uspokoja s výhovorkou: „Spím u kamarátky…“ Pýtam sa: „Im doma nechýbajú v noci každý víkend ich deti?“ To je asi to, čo ma najviac stále šokuje… nezáujem, alebo len deklarovaný záujem rodičov o vlastné deti.   

Dokument teraz prezentujete na školách. Ako vnímajú mladí ľudia obsah dokumentu?

Film distribuujeme na školy vďaka efektívnej spolupráci a podpore Odboru prevencie kriminality kancelárie ministra MV SR už od minulého roku. Už prvé spätné väzby zo škôl, psychologických poradní, regionálnych úradov verejného zdravotníctva, či od regionálnych pracovníkov v rámci prevencie kriminality ukazujú, že sa nám podarilo vytvoriť efektívnu, a hlavne v tejto oblasti chýbajúcu edukačnú pomôcku pre prácu s mládežou. Mladí ľudia vo veku okolo 15 rokov vnímajú emotívny a pravdivý dokument veľmi silne, chcú sa o téme ďalej rozprávať. To je pri práci s deťmi to najdôležitejšie. Z filmu sa dozvedia napríklad aj to, že pri intenzívnom pití alkoholu sa  závislým  na alkohole môže mladý človek stať už do jedného roka. Dozvedia sa, že dievčatá sú v tomto samozrejme rizikovejšie a zraniteľnejšie, vzhľadom na ich celkovú fyziologickú odlišnosť. Zaujímavosťou je pre laickú verejnosť aj to, že ľudský mozog sa vyvíja približne do veku 21 rokov, teda nadmerné pitie už od mladšieho veku môže mať reálne následky na intelektuálne, pamäťové či iné vlastnosti človeka. Súčasťou trilógie sú aj dokumenty popisujúce následky pitia alkoholu na plod počas tehotenstva a riziká pitia alkoholu z neoverených zdrojov.

 Popularizácii projektu prispeli aj krstní otcovia filmu, populárny raper KALI a úspešný slovenský atlét, charizmatický Ján Volko. KALI-ho pesnička „Späť domov“ sprevádza jeden z príbehov vo filme.

Mapovali ste aj iné drogy ako alkohol?

V tomto projekte nie, ale treba si uvedomiť, dnes je pre užívanie návykových látok, teda aj alkoholu typické užívanie viacerých druhov a teda následne aj možný vznik tzv. kombinovanej závislosti.

Čo môže spoločnosť urobiť, aby sa eliminovalo nadmerné pitie u mladých?

Myslím si, že jeden z predpokladov každého úspechu je zadefinovanie reálnych cieľov. Preto ani náš projekt, a myslím, že celkovo rozumné trendy v prevencii, nemajú ambície zaviesť v našej spoločnosti prohibíciu, alebo odnaučiť všetkých piť alkohol. Snahou je naučiť spoločnosť aspoň piť s rozumom, v primeranej miere a veku. Pre pitie alkoholických nápojov deťmi a neplnoletými osobami nekompromisne nulová spoločenská tolerancia. Žiaden zákon túto snahu nevyrieši, môže jej iba pomôcť. Spoločnosť sme my. Preto si myslím, že ak chceme čokoľvek zmeniť, musíme aj v tomto začať každý od seba. A pre rodičov, ako prirodzené vzory pre svoje deti, to platí dvojnásobne.            

Máš v pláne točiť pokračovanie? Prípadne pripravuješ niečo ďalšie?

Tém súvisiacich so závislosťami je stále veľa, niečo už pripravujeme, a bude to „silná káva“, nechajte sa prekvapiť!

Akým životným mottom sa riadiš?

V jednom mojom filmovom projekte pre mládež „Sila osobnosti“ povedal legendárny svetový rekordér oštepár Jan Železný svoje životné krédo : V živote môžeš prehrať, ale nikdy nie sám so sebou…“ Plne sa s ním stotožňujem, pretože si myslím, že je to jeden z predpokladov, ako dosiahnuť v živote svoje ciele a sny. A to prajem zo srdca všetkým mladým ľuďom.        

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

DANA LJUBIMOVOVÁ: MEDZIGENERAČNÉ LÁŽO PLÁŽO

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
DANA LJUBIMOVOVÁ: MEDZIGENERAČNÉ LÁŽO PLÁŽO

O tom, že žijete v krajine tretieho veku vás môžu presvedčiť jasle. Oxymoron? Aj. A realita zároveň.

K starostlivosti o vnúčatá Španielov ženú tradície a vlastné deti. Stráženie, vodenie do jaslí, škôlok, škôl, krúžkov, k pediatrovi, logopédovi, program cez víkend, taká klasika. Ale bez buchiet a koláčov, maximálne biskvit. Vypekanie španielske babičky ponechali bokom. Vedia, že dnešné detváky najviac ocenia chrumky a gumené cukríky. Na váhu a veľa. Naše deti si príležitostne, no o to s väčšou majestátnosťou odnášajú z kiosku po jednom tyrkysovom delfínovi, ružovej chobotničke, zelenom červíkovi a srdiečku. „Šak to majú pod jeden zub,“ súcitne ich pohladká po hlave dáma v elegantnom veku (vďakabohu za tento výraz!) vkladajúca do kabelky sáčok s pol kilom podobných želatínových exemplárov. Budem jej vysvetľovať, že keď zručne maskujem v košíku nutellu, deti ešte stále veria, že mama kupuje kávu? Ale späť k španielskym babičkám a deduškom, čo ako sa tieto pojmy k nim nehodia. Je to také ako všade. Prvorodené vnúča sprevádza nadšenie. To klesá úmerne s počtom pribúdajúcich, lebo kopec povinností narastá.

MALÁ ABSURDITA

Na jednu som narazila pri zápise do škôlky. Systém stále počíta s tradičným, ale prežitým obrazom matky ako ženy v domácnosti. Ako barlička má poslúžiť, že pri prerozdeľovaní žiačikov komisia berie do úvahy aj bydlisko starých rodičov. Aby boli po ruke. Premakaný ťah prináša efekty. Ešte stále si zvykám na to, koľko Španielikov dennodenne privádza a vyzdvihuje z vyučovania i poobedňajších krúžkov jeden alebo obaja starí rodičia neraz aj s kočíkmi, v ktorých sa mrvia ďalšie vnúčence. Rodičovské asociácie dokonca začlenili starých rodičov do svojho názvu, čím ich splnomocňujú na prijímanie rozhodnutí namiesto rodičov. Ďalším priekopníkom bolo pred pár rokmi Colegio Solynieve v Arroyomolinos pri Madride. Vedenie školy berie starých rodičov rovnocenne s rodičmi, lebo často sú to oni, ktorí robia so žiakmi úlohy, chodia na rodičká, či konzultácie s triednym tútorom a vôbec, ako prví sa od detí dozvedajú, čo nového v škole.

ALE AJ TAKÉ BÝVA

Sú babičky a babičky, ktoré sa tomu bránia. Bytostne, zjavom aj čakrami. Ako Begoňa. Drsné meno jej sekne, babička nie. Sledovať ju na detskom ihrisku, ako prežíva chvíle s vnúčaťom je relax. Pikantne uštipačný. „Madre mía, kam sa to zas štveráš,“ snaží sa prekaziť chlapčaťu akciu. Lebo vie, že ak ho bude musieť ísť ratovať, zapieskuje si sandále, aj nohy. Našťastie sukňu má dnes kratšiu ako zvyčajne, asi sa poučila. Zakaždým sa teatrálne pooprašuje a netrpezlivo kukne na hodinky. Dvakrát pre istotu. „No, ideme za papim,“ zavelí. Decentne si ponadvihuje frizúru a s víziou, že zas bude výlučne za dámu odkráča za hopsajúcim chlapčaťom. Lebo toto ju nebaví a má na to právo. „A my kedy budeme mať dovolenku?“ nadhodí ďalšia seňora, ktorá namiesto šopingovania stráži dve vnúčence hádžuce po sebe piesok. „Ujúj, dovolenky mávajú rodičia, my nie,“ zarehoce sa jej lavičková spolusediaca. Ale takým dobrým smiechom, lebo vie, že sú v tom spolu. Inak by o tomto čase nesedela pri preliezkach, ale niekde na terase s pohárikom cherry.

HOP KENGURA, HIJÓ, HIJÓ

Prieskum o zdraví, starnutí a odchode do dôchodku v Európe (SHARE) z roku 2017, na ktorom sa zúčastnilo dvadsať krajín, potvrdil údaje španielskeho ministerstva zdravotníctva zo štúdie Mayores 2010. Jeden zo štyroch penzistov sa stará o vnúčatá sedem hodín denne, čiže o dve hodiny viac ako je európsky priemer. Ani tunajší seniori však nežijú predstavou, že dôchodok strávia suplovaním rodičov. O podobných falošných stereotypoch píše Joaquín Ybarra v knižke „Opatrujú ma starí rodičia“ s podnadpisom „Návod pre kengury 21. storočia“. Mnoho, ak nie silná väčšina starších Španielov žije aktívne. Do dôchodku odchádzajú v kondícii a s vlastným projektom. Do akej miery ho zatiaľ dokážu obetovať v prospech detí, vidno v uliciach. Lebo žiadne také, že „dedkovia“ sú za mĺkvych starcov s výsadou môcť kedykoľvek dieťa pookrikovať (alebo to už neplatí?). Osemdesiatnik kočíkujúci batoľa, párik sedemdesiatnikov kočíkujúci novorodenca a batoľa, sedemdesiatnici kočíkujúci dvojičky a popri nich cupitajúci škôlkari, osemdesiatnik v parku vybaľujúci vnúčatám olovrant, každodenná realita. Inak, španielski seniori kočíkujú odovzdane, so stoickým pokojom,  z ich strany to nevyzerá na žiaden adrenalín. Občas preukážu bezradnosť s komentárom „dios mío, a hentá čo robí, keď sa jej rozrevú obidvaja tak ako tento náš jeden“, inokedy sú za zvedavých: „a teba poslúchajú? Lebo táto naša…“, potom sú za chápavých: „ajajáj, ale určite ti niekto pomáha“ a keď začujú zaklínadlo o sebestačnosti, zastrihajú ušami, lebo ich to zaskočí. Takto všeliako reagujú po tom, čo si generáciu vlastných detí užili, a ďalšiu v podobe vnúčat užívajú.

VŠADE SPOLU – PROLÓG. POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Keď som šla s deťmi po prvýkrát k pediatrovi, ceduľky som premrkla zo dvakrát. Pre istotu. Lebo čakáreň svedčila o lekárskej protivede. Detí málo, ľudí v elegantnom veku hromada. Radový Španiel bežne nechodí s maloletým potomstvom sám. Možno cíti potrebu predĺžiť si mladosť, možno sa chce pochváliť predkami, netuším. Rodinné väzby sú proste silné aj zotrvačné. A potom, keď sedím na rodičku na malej škôlkarskej stoličke a vedľa mňa sedí osemdesiatnik, z druhej strany sedemdesiatnička, zase nechápem. Nahadzujú si poznámky do smartfónov a ja čmáram čosi neskôr ledva identifikovateľné do notesa prepisovačkou. Fialovou. V podstate aj tak je to jedno. Všetko príde mailom.

DANA LJUBIMOVOVÁ

Foto: lainformacion.com

Prepájanie bublín a spájanie síl pri projektoch

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Prepájanie bublín a spájanie síl pri projektoch

Keď som niekedy vo februári uvažovala ako prepojiť niektoré aktivity 40plus a akčných žien, s ktorými spolupracujem, prvým bodom bolo spájanie síl. Druhý bod bola diverzita v tíme. Akčné ženy tvoria zväčša mladé dámy, ktoré začínajú budovať svoju kariéru a hľadajú prácu či podnikanie, ktoré by vedelo reflektovať na balans medzi prácou a rodinou. Naopak, čitatelia magazínu 40plus sú často v situácii, kedy hľadajú nové cesty zo zabehnutých koľají a kontakty pre svoje nové projekty, pretože plánujú meniť kariéru alebo začať podnikať.

Takto po brainstormingu s Martinou Novotnou, spoluzakladateľkou akčných žien vznikol nápad na Akčný Speed Networking. Od marca sme ich realizovali štyri. A tešíme sa, že si podujatie našlo svojich priaznivcov a prináša i výsledky.

FOTO: František Bodnár

Prepájanie bublín

Niekedy sa cítime v živote zaseknutí. A platí to aj pre biznis. Môže sa zdať, že v dobe sociálnych sietí je predsa prepájanie a nové kontakty ľahké. No to možno áno, ale často je i povrchné, instantné, no a najmä často sa deje akoby v jednej bubline, ktorú máme okolo seba. Stretnúť človeka naživo a mať možnosť vymeniť si informácie a zistiť, či by v rámci podnikania mohli nastať prieniky, je predsa len lepšie naživo.

Spoločným projektom sa nám darí zabezpečiť, že naše podujatie oslovuje širšie skupiny a ľudia, ktorí prichádzajú na event sa menia a striedajú. Ak sa niektorí aj zopakujú, tak to neprekáža, pretože na podujatí spoznajú minimálne sedemdesiat percent nových ľudí. A potenciál biznisu a spájania naberá na realite.

FOTO: František Bodnár

Diverzita v tíme

Projektom sa snažíme ukázať, ako dobre vie zafungovať diverzita v tíme. V rámci 40plus ide o ľudí, ktorí sú vekom vzdialení od akčných žien často o jednu generáciu. Spájaním energie a skúseností sa však darí docieliť, že práca na projekte je vyvážená a má zmysel pre všetky strany. A to nás teší a motivuje aj do ďalších projektov.

Nové informácie, ktoré pomáhajú

Na každom  jednom speed networkingu sa snažíme prinášať nové informácie. Dať účastníkom okrem kontaktov a prepojenia, kávičky a koláčiku cez prestávku i niečo navyše. Preto sa každý event nesie v duchu témy, ktorá má byť prínosná. Aktuálne prichádzajú zmeny a nové možnosti na LinkedIn, preto sme radi, že na ostatnom podujatí sme mohli uvítať ako hosťa Ivanu Brutenič. Podelila sa o informácie a finty, ktoré nám pomôžu lepšie budovať komunikáciu na tejto profesionálnej sieti.

FOTO: František Bodnár

Ja osobne sa teším aj z partnerstva a objavu značky ZIK – ide o nový brand, ktorý reflektuje na potreby žien v biznise. Mariana Ježíková prináša oblečenie, ktoré mne osobne na trhu často chýbalo. Je biznisové, ale nie je nudné.

FOTO: archív ZIK

Podujatie realizujeme v nádherných priestoroch DF cafe v Design Factory. Keďže si účastníci v minulosti sťažovali na zlé možnosti parkovania, z nevýhody sme urobili výhodu.  Našim partnerom  sa stal MaH, s.r.o, Autorizovaný predajca a servis vozidiel Opel  a účastníkov eventu rozviezol po podujatí do práce.

To malo i ďalšiu výhodu. Väčšina z nás si totiž mohla vychutnať skvelý welcome drink JUST BE bez výčitiek svedomia.

Už teraz sa tešíme na jesenné termíny. A možno prinesieme i ďalšie spoločné eventy. Krásne leto. Celú fotogalériu nájdete tu: SPEED 11.6.2019 – za fotky ďakujeme Františkovi Bodnárovi

Martina Valachová

FOTO: František Bodnár, Martina Valachová a archív ZIK
Za darčeky pre účastníkov eventu ďakujeme spoločnosti DULCIA

 

 

 

 

Ženy, buďte elegantné, nezabúdajte na svoju ženskosť!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Ženy, buďte elegantné, nezabúdajte na svoju ženskosť!

V akom oblečení trávite doma sviatočné chvíle? Že stačia aj tepláky? Omyl! Vaša prababička by vám hneď vysvetlila, že sa to nepatrí a hnala by vás do šatníka pre niečo elegantné. O tom, ako sa za čias prvej republiky ženy obliekali, mi zanietene porozprávala zberateľka, znalkyňa a obdivovateľka módy MARTINA HERBST.

Vyrastala v dvestoročnom dome na Zemplíne a odmalička bola obklopená starými vecami. „Všetko okolo mňa dýchalo atmosférou starých čias. Ľudia v mojej blízkosti prejavovali úctu k veciam, ktoré tu zostali po našich predkoch a ja som to iba prevzala po nich,“ vysvetľuje, ako sa to všetko začalo. Vyštudovala tlmočnítvo a prekladateľstvo, móda sa stala jej koníčkom. Zo všetkého, čo tu po našich predkoch zostalo, ju najviac zaujala móda z obdobia prvej republiky.

Na rôznych burzách, prevažne v zahraničí, začala nakupovať zachovalé modely. Nie však hocijaké.

„Aj vtedy sa vyrábali nekvalitné veci, a tie ma nezaujímajú. Radšej si kúpim jeden poriadny kúsok, ako desať handier.“

Nekupuje si ich len preto, aby ich hromadila. Každý nový úlovok prejde úpravou a stane sa súčasťou jej bežného šatníka. Bežne chodieva do práce v šatách z tridsiatych, či nohaviciach zo štyridsiatych rokov. Má skvelý vkus a dokáže staré kúsky decentne kombinovať so súčasnými.

„Tie šaty ma prenesú späť do minulosti. Keď si ich oblečiem, ako keby som sa ocitla v tej dobe kedy vznikli. Sú urobené kvalitne, z ušľachtilých materiálov, aké už dnes málokedy vídať. Vďaka tomu vydržali dodnes a práve preto by sme ich mali oživovať a uchovávať pre ďalšie generácie,“ prízvukuje.

Závan starej doby

S kamarátkou fotografkou Barborou Šlosárovou tvoria blog (herbstvintage.com), plný nádherných fotografií a pútavých článkov. Každý jeden príspevok je dôkladne premyslený, aby pôsobil autenticky. Pri niektorých fotografiách vás prepadne pocit, že sa dívate na niekoľko desaťročí staré zábery, ktoré rozprávajú príbeh.

„Nie je to o mne, ale o tých šatách. Preto premýšľame o každej jednej fotografii, ako ich odprezentovať, v akom prostredí, v akom ročnom období, akú atmosféru zvoliť. Niekedy sa necháme inšpirovať aj dobovými fotografiami, alebo magazínmi.“

Aby mohli vznikať, Martina sa stále vzdeláva. Knihy, staré magazíny, aj rôzne internetové zdroje jej pomáhajú skladať reálny živý obraz dávnej doby. Zakladá si na tom, aby bolo všetko dokonalé, všetky detaily a doplnky musia ladiť. „Aby to malo výpovednú hodnotu, musí to byť všetko originálne a v precíznom prevedení. Som alergická na kadejaké náhrady, nekompletné outfity,“ dodáva.

Často sa jej stáva, že ju oslovujú ľudia, keď nájdu staré oblečenie. „Chcú vedieť, akú to má hodnotu, alebo mi ho rovno ponúkajú. Často majú mylnú predstavu, lebo nie všetko staré je automaticky vzácne a pozoruhodné.“

Za roky už získala prax a preto sa na ňu obracajú so žiadosťami o rady aj z múzeí. „Vnímam to ako poctu, zrejme som ich svojimi výstupmi presvedčila, že sa v tom vyznám, hoci nemám v tomto smere oficiálne vzdelanie.“ Keď dostane do rúk starý kúsok odevu, pozorne ho preštuduje.

Dokáže posúdiť nielen kvalitu materiálu, ale aj precíznosť vypracovania a schopnosti krajčírky. „Najmä v tridsiatych rokoch boli strihy šiat veľmi zložité a veľká časť práce sa musela robiť ručne. Ak to krajčírka „odflákla“, nesedeli dobre. A také ma nezaujímajú. Majú síce historickú hodnotu, ale chýba im tá estetická a výpovedná.“

Ako sa obliekali prababičky?

Na každú časť dňa mali určené iné oblečenie. Ráno svetlý, vychádzkový úbor, popoludní sa obliekali do popoludňajších (alebo denných) šiat a večer si vybrali podľa toho, ako ho mali stráviť. Ak iba v domácom kruhu, nechali si na sebe buď popoludňajšie šaty, alebo si dali domáce šaty, prípadne, tie bohatšie, mali tzv. budoárové toalety a pyžamá, väčšinou z hodvábu a orientálneho strihu. Na návštevy k priateľom alebo do divadla si vzali malé večerné.

Ak šli do spoločnosti na významnú udalosť, siahli po veľkých večerných róbach. Malé večerné šaty boli poväčšine tmavšie, aby sa odlišovali od denných. Šili ich zo vzácnejších materiálov, najobľúbenejšie boli zamat, hodváb a šifón. Neskôr, po kríze, však objavili aj čaro vlny a bavlny, ktoré sa dali krásne spracovať, boli potlačené pestrými vzormi, objavuje sa aj umelý hodváb. A čo si obliekali na Vianoce?

„Zasa záleží na tom, či ich trávili v kruhu rodiny doma, alebo v spoločnosti.

Či dáma žila v trojizbovom byte, alebo vo veľkej prepychovej vile či zámočku… Ak nepatrila do bohatej spoločnosti, i tak si obliekla zamatové šaty, ktoré si ozdobila vkusnou brošňou, alebo pekným golierikom, vzala si k tomu elegantné topánky a pekne sa učesala, či, a to je pravdepodobnejšie, išla ku kaderníkovi buď na trvalú alebo vodovú onduláciu. Vianoce boli za prvej republiky dôležitou udalosťou nielen pre rodinu, ale aj v rámci spoločenského života, ľudia sa stretávali a navštevovali,“ vysvetľuje.

Módne kúsky bývali aj vďačným a častým vianočným darčekom. Aj v chudobnejších rodinách si našli ženy pod stromčekom brošňu, klobúk alebo rukavice. Najvďačnejším darčekom bola látka. V bohatších rodinách okrem šperkov a kozmetiky frčali aj drahé kožušiny, záležalo iba na hrúbke peňaženky a veľkosti lásky manžela. Veľa sa nezmenilo, sú to darčeky, ktoré dokážu potešiť aj srdce dnešnej ženy.

Poklady v skrini

V Martininom šatníku by ste našli nádherné kúsky. Stojím s otvorenými ústami a pozorujem, ako vyťahuje v hodvábnom papieri zabalené blúzky a kožušinové peleríny. Na vešiakoch vidím saká, šaty a kabáty nezvyčajných strihov.  Originálne kúsky, každý má za sebou svoj príbeh. Podarilo sa jej získať bavlnené šaty, ktoré nikdy neboli nosené. „Zázrakom prežili v pôvodnom stave a keď sa ku mne dostali, bolo vidno, že nikdy neboli vypraté,“ vysvetľuje.

Najstaršie kúsky sú z roku 1910, biela vyšívaná blúzka a sukňa sú ľahučké ako vánok. Podarilo sa jej zohnať nádhernú večernú róbu z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov z hodvábneho saténu. Vtedy sa silueta ženského oblečenia zásadne zmenila – z rovnej na peknú vytvarovanú, kopírujúcu ženské tvary.

„Mám napríklad jedny večerné šaty, šikmo strihané, aby ešte opticky zužovali postavu. Nie sú prezdobené, vtedy sa používali skôr jemné šperky. Spredu sú hladké, ale vzadu majú obrovský výstrih, zdobený štrasovou ozdobou. Bolo to veľmi moderné a žena v tom vyzerala veľmi sexi.“

Toto ale nie sú jediné spoločenské šaty, ktoré zachránila. Vidím čierne koktailové šaty prešívané zlatými kovovými niťami, šaty s egyptskou výšivkou… Jeden kúsok krajší ako druhý. Ale nie sú schované pred svetom, Martina ich normálne nosí. Slávnostné na slávnostné príležitosti, všedné aj do práce.

Všetko sa zničilo

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to finančne veľmi náročný koníček. Moja hostiteľka krúti hlavou, že to vôbec nie je také dramatické. Problém je inde:

Oblečenie z čias našich prababičiek sa dá kúpiť na rôznych internetových burzách, v špecializovaných secondhandoch, inzertných portáloch.

„Nájsť ale v bývalom Československu niečo v zachovalom stave je ťažké. Prešli sme ťažkými dejinami a zvykli sme si zničiť všetko, čo symbolizovalo staré časy. A niečo tak zdanlivo nepodstatné či márnivé ako šaty sa ničilo najľahšie. A potom knihy, ale tie preto, lebo sú nebezpečné. V zahraničí je to jednoduchšie, veľa vecí získavam odtiaľ. A netreba ísť ani ďaleko, stačí zabehnúť do Viedne.“  Tam našla aj starých majstrov, ktorí dokážu opraviť topánky, alebo obtiahnuť gombičky.

U nás to už nikto nerobí. Aj s údržbou historických šiat je trochu problém, mnohé sa nesmú obyčajne prať, ale ani chemicky čistiť. Takže hľadá také čistiarne, kde nepoužívajú chémiu.

Je skutočne výstredná?

Širšie okolie si o nej myslí, že je výstredná, ale ťažkú hlavu si z toho nerobí. „Som introvert, ani to mi ale nezabráni obliecť si, čo chcem. Tie začudované pohľady vždy ustojím. Je to o osobnej slobode.“ Podľa Martiny dnešné ženy rezignovali na eleganciu, kvalitu materiálov a na to, že žena má vyzerať pekne a upravene.

„Chýba nám originalita, nemáme vzory dobre oblečených žien.  Pritom to nemusí to stáť veľa peňazí. Je to o nápade, nie o cene, treba sa trošku viac snažiť. Čo máme oblečené, do istej miery ovplyvňuje, ako sa správame. Akoby ženy zabudli, ako sa správať žensky.

Prvorepublikové šaty sú šité na mieru, nie sú elastické, takže ich nositeľka musela dbať na to, ako sedí, či je vzpriamená, aby sa jej niečo neroztrhlo, alebo neroztiahlo. Vedeli si chrániť oblečenie, nemali ho plné skrine. Každá mala iba zopár kúskov  a tie jej museli vydržať. Preto sa aj počas dňa viackrát prezliekali, to nebolo panské huncútstvo, ale nutnosť. Dnes máme plné skrine, ale to z nás nerobí jedinečné osobnosti.“

Monika  Macháčková

autori foto:

ČB foto: Dáša Šimeková

Farebné foto:  Barbora Šlosárová

 

 

Možno na dôchodku vyštudujem medicínu, hovorí Andrea Virk

Redakcia MAGAZIN40plus
-
5
Možno na dôchodku vyštudujem medicínu, hovorí Andrea Virk

Slovenka, ktorá našla súkromné šťastie a pracovné naplnenie v susednom Rakúsku si svoj zatiaľ najväčší sen splnila tesne po štyridsiatke. Je autorkou kníh Zajtra bude všetko inak a Nepozvaní a pred pár dňami na na pulty kníhkupectiev dostala jej novinka Dôverne neznáma. Je to príbeh, o ktorom sa hovorí, že by sa mal predávať spolu s balíčkom vreckoviek, pretože čitateľa zaručene dojme k plaču.

Narodila sa v Poprade v rodine, ktorá, ako hovorí, sa na tú dobu v ničom nevymykala z priemeru. Obaja rodičia boli robotníci, dve mladšie sestry, s ktorými sa musela deliť o detskú izbu v klasickom komunistickom trojizbáku.

„Nadanie na jazyky sa u mňa prejavilo už v ranom veku a do tretieho ročníka základnej školy som už nastúpila do výberovej triedy s rozšíreným vyučovaním jazykov. Samozrejme, v tej dobe to bola od tretieho ročníka povinná ruština, od piateho ročníka nemčina a od siedmeho ročníka angličtina. Môj najmilší predmet bola ale vždy slovenčina,“ hovorí Andrea.

Prečítala celú knižnicu

Akonáhle objavila čarovný svet písmeniek, totálne mu prepadla.

„Knihy som, samozrejme, dostávala len na Vianoce a na narodeniny, ale riešenie bolo hneď po ruke. Okresná knižnica. Každé dva týždne štyri až päť kníh, hltala som ich s takou intenzitou, že som ako trinásťročná musela s poľutovaním skonštatovať, že už na detskom oddelení nedokážem nájsť knihu, ktorú som už nečítala. A  tak ma na tetušky z knižnice na moje veľké naliehanie pustili o rok skôr, ako všetky ostatné deti, do oddelenia pre dospelých. S tým, že mi knižky, ktoré si budem chcieť vypožičať, samozrejme odobria, či sa hodia pre môj vek,“ spomína. Niekedy v tom čase začala písať. „Najprv to boli také smiešne rýmovačky, v siedmom ročníku som napísala akúsi baladu, podľa vzoru veľkého Erbena.“

Životné peripetie

Na vysnívanú strednú školu sa nedostala. Jej snom bolo stať sa učiteľkou v škôlke, v tej dobe to, bohužiaľ, bez konexií a protekcie nešlo. Skončila ako študentka ekonomiky so strojárskym zameraním. Poriadne ďaleko od toho, po čom jej srdce pišťalo.

„Napriek tomu, že si myslím, že som sa na štúdium vôbec nehodila, zmaturovala som s vyznamenaním. V odbore som ale nepracovala ani jeden jediný deň.“

Ťahalo ju to ku knihám, tak nejaký čas som pracovala v miestnom kníhkupectve, potom ako špeditérka a colná deklarantka.

„Po vstupe Slovenska do EU som ale zrazu zostala bez práce.

Šanca zarobiť si na vtedajšie pomery pekné peniaze sa mi naskytla v susednom Rakúsku. Ako tisíce žien zo Slovenska som začala opatrovať. A zároveň si plniť sen.V dvadsiatich ôsmich rokoch som sa prihlásila na vysokú školu, na moju vysnenú predškolskú pedagogiku. Prijali ma a v roku 2008 som promovala, ako tridsaťjedenročná. A to som nebola zďaleka najstaršia, v ročníku so mnou boli baby aj tesne pred päťdesiatkou.“

Študujúca matka

V tom istom roku sa vydala a vo Viedni korene zapustila natrvalo. A o rok na to sa narodila Jasmínka. A keď dcérka nastúpila do škôlky, získala miesto učiteľky v tej istej škôlke. Svoje vysnívané povolanie začala vykonávať ako tridsaťpäťročná. Po dvoch rokoch sa znovu stala mamou, narodila sa dcérka Kiran.

Návrat do zamestnania s ročným dieťaťom bol všetko, len nie jednoduchý.

„S odstupom času k tomu dodávam len jediné: už by som si to nikdy nechcela zopakovať. Práca, rodina. A popritom rigorózne štúdium v odbore Predškolská a elementárna pedagogika. Pretože vzdelávanie je celoživotný proces.“

Trvalo tri roky, kým obhájila svoju rigoróznu prácu na tému Adaptačný jazykový program pre deti predškolského veku z inojazyčného prostredia.

„V januári 2018, keď mi v aule Pedagogickej Faktulky UK v Bratislave odovzdávali tzv. malý doktorát, som mala už po štyridsiatke.“

Písanie

Básne zo študentských čias o ktoré nikto nikdy neprejavil záujem,  nechala ležať v šuflíku a začala písať to, o čom  si myslela, že to nikdy nezvládne. Prózu. Oddychové čítanie pre ženy.

Prvá kniha vyšla v lete 2016 v Evitapresse pod názvom Zajtra bude všetko inak. „Keď mi z vydavateľstva prišiel mail, že môj rukopis berú, a že kniha naozaj výjde, cítila som sa ako v sne. Niekoľko týždňov som tomu nechcela veriť, môj sen sa zhmotnil do reálnej podoby, až keď som svoje prvé knižné dieťa fyzicky držala v rukách.“

O niekoľko mesiacov neskôr napísala svoju druhú knihu Nepozvaní. To už ale nebola žiadna oddychovka k vode, ale reálne osudy ľudí, ktorí z rôznych dôvodov museli náhle a navždy opustiť svoju vlasť, či už kvôli politickej situácii v rodnej krajine, či vojnovým konfliktom. Reálni ľudia a reálne osudy, ktoré dala na papier.

„Kniha síce nie je žiadna odborná publikácia, ale dúfam, že vniesla trochu svetla do dosť vážnej problematiky, a ak nič iné, dúfam, že je čitateľovi nado všetko jasné, že nik, naozaj nik, neopúšťa svoj domov dobrovoľne,“ prízvukuje autorka.

Nové výzvy po štyridsiatke

Len nedávno jej vyšla tretia kniha pod hlavičkou vydavateľstva Meridiano-Press pod názvom Dôverne neznáma, v ktorej ostáva verná žánru, ktorý jej je asi najbližší… A to je oddychová literatúra pre ženy a skutočné príbehy.

„Zároveň som sa v štyridsiatich dvoch rokoch pustila do podnikania. Zo zamestnanca sa zrazu stal zamestnávateľ, pretože som hrdou majiteľkou malej trojtriednej súkromnej škôlky v desiatom viedenskom okrsku. A so svojimi plánmi do budúcna ešte zďaleka nekončím. Možno budem jedna z tých, čo sedávajú na prednáškach na univerzitách tretieho veku, ako sa poznám!“

Medicínu som vždy chcela študovať, lekárkou už určite nikdy nebudem, ale človek nikdy nevie….

Monika Macháčková

Súťaž:

Ak chcete vyhrať novinku Andrei Virk, napíšte do komentu, či ste sa aj vy niekedy v živote pokúšali niečo napísať a s akým úspechom  a súťaž zdieľajte.

Výhercu vyžrebujeme koncom týždňa

Martin Miler: Zmrzlina v Moste

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Miler: Zmrzlina v Moste

Dať si dobrú zmrzlinu na Dolných honoch nebol v tých časoch žiadny problém. Jedna výnimočná, jadranská bola v stánku na zástavke autobusu, hneď oproti nášmu domu. Ďalšia v starej Vrakuni, keď tam ešte nestáli všetky tie paneláky a rozhodne tretia, ale len v tu uvedenom poradní, nie v skutočnosti, u Tibaia v Biskupiciach.

Ak by sa usporiadali preteky, tak všetky tri zmrzliny by skončili na prvom mieste. Príliš veľa dobrého škodí. Tri najlepšie zmrzliny na jednom mieste nestačia, preto sme hľadali ďalej. Tuki prišiel s informáciou, že ešte lepšia zmrzlina je v Moste pri Bratislave. To bolo od nášho sídliska na skok, kúsok, čo by človek gumovým granátom dohodil. Teda ak by sa to známkovalo.

Povinným dopravným prostriedkom detí tých čias bol bicykel. Vôbec bicykel je úžasná vec aj dnes, človek sedí a pri tom sa hýbe a premiestňuje. To je výnimočné. Áno dá sa to aj v kajaku alebo vo veslici, ale na to treba vodu. A ešte to ide aj na saniach, ale na to treba kopec a sneh. Obe tieto nevyhnutné podmienky boli na Podunajskej nížine nedostatkové. Snehu v lete nebývalo a kopce nebývali ani v zime. To už skôr tá voda v Malom Dunaji, ten viedol aj do Mostu pri Bratislave.

Lenže zasa v domácnostiach bol nedostatok lodí. Teda aj keď si človek sadol a takto pracne popremýšľal nad svojimi možnosťami, napokon si nakoniec vždy vytiahol bicykel z pivnice a vyrazil. Išli sme traja, Fezo, ja a Tuki, ktorý vedel kam treba ísť.

Naši rodičia neboli radi, keď sme chodili na bicykloch po frekventovaných hlavných cestách. Zdalo sa im to nebezpečné. Je isté, že sme cestou nejaké autá stretli, ale ak by sme na tej ceste dnes stretli toľko áut ako vtedy, tak by bolo jasné, že sa niečo stalo.

Napríklad, že nastal koniec sveta. Alebo že sú Vianoce, ale tie v lete veľmi nezvyknú bývať. Zmrzlina v Moste bola fajn, ale rozmlsanca z Dolných honov bolo v tých časoch ťažké ohúriť. Možno aj preto som tam tak často nechodil. A možno aj preto, že vybehnúť na zástavku oproti domu a vystáť polhodinový rad bolo jednoduchšie, lebo tá zmrzlina stála za to.

Martin Miler

Andrea Trávničková: O bicykli a odpustení

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Andrea Trávničková: O bicykli a odpustení

Ťahala som zo všetkých síl – v tej dobe som ich ešte mala požehnane. Aj tak som s mojou sestrou a jej vtedajším priateľom ledva udržala na bicykli tempo. Hovorím si, že fakt nemám kondičku. A to som chodila do posilňovne a cvičila denne Tibeťanov! Pre nich dvoch to bol romantický výlet z Petržalky do Vysokej pri Morave, pre mňa boj o prežitie a najmä boj o vlastnú česť. Tak hádam sa nenechám zahanbiť dvomi sopliakmi, že?

Nechápala som, ako sa môžu ešte aj rozprávať a kochať sa okolitou prírodou, keď ja som išla na hranicu vlastných možností. Spravili sme cez 60 kilometrov, ale hanba – nehanba, pod Devín pre mňa musel prísť môj ex a odviezť ma domov. Chvíľu vraj zvažoval urgent, lebo som vyzerala ako keby som mala infarkt, ale keďže bol môj ex, kašľal na to a zaviezol ma domov. Bola som zdrvená. Svalovica bola môj najmenší problém. Moje Ego sa išlo zblázniť, Ja som sa išla zblázniť z toho, že som nevládala. Že som zlyhala a nedobicyklovala som to až do Petržalky.

Pár dní od tejto potupnej príhodky sa sestre pokazil bicykel a požičala si ten môj. Vraj sa idú iba previezť na hrádzu. Prišla domov o necelé dve hodiny, zdrvená a zničená ako z bane a hovorí mi:
„ Opica, preboha, Ty si to ako dokázala na tom bicykli s nami šliapať celý deň? Veď to nie je bicykel, ale mučiaci stroj!“ Pozerala som na ňu ako sprostá. Vysvitlo, že môj bicykel má nejaké divné ložiská v kolesách, ktoré vytvárajú enormný odpor, aj reťaz že je nejaká celá divná. V skratke – šliapala som cez 60 kilometrov na pokazenom bicykli v podmienkach, ktoré by zrejme zničili aj vola. Ale ja som to dala, držiac tempo zo všetkých síl. Lebo mi ani len vo sne nenapadlo, že mám proste iné podmienky…

Optikou príhody s bicyklom som sa pozrela aj na niekoľko iných mojich fatálnych tém – možno je to môj Osud a možno moja blbosť. Faktom je, že sa mi v živote stalo viackrát práve to, že som od seba očakávala niečo, čo v danej situácii nebolo reálne. Dávam si už na to pozor.

Odpustila som si mnoho vecí. Vtedy, keď som pochopila, že viacej v mojich silách skutočne nebolo a ani nemohlo byť.

Poznať skutočné podmienky pomáha zreálniť očakávania. Zreálnené očakávania prinášajú uvoľnenie a vytúžený mier v Duši.

Vytúžený mier v Duši prináša energiu. A tá je zdrojom čohokoľvek, pre čo sa skutočne rozhodnete.

Mgr. Andrea Trávničková

Silní chlapi a hlúpe ženy, alebo idioti medzi nami.

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Silní chlapi a hlúpe ženy, alebo idioti medzi nami.

Odpustite, budem moralizovať. Ale sú veci, ktoré ma vytáčajú dobiela. A najviac ma štve, že sa málokedy ozvem!

Hoci by ma ľudská hlúposť a bezohľadnosť už nemala prekvapovať, vždy sa jej čudujem s rovnakým úžasom.Celé roky som do práce cestovala prímstskom linkou Senec- Bratislava. Kedysi to nebývalo také strašné, od momentu, kedy som pustila kľučku môjho bytu v Senci, po zapnutie počítača v redakcii ubehlo len 40 minút. Samozrejme za predpokladu, že na ceste nebola havária. Vtedy to trvalo podstatne dlhšie. Dnes je to, samozrejme, inak, ale nie o tom som chcela.  Pri pravidelnom cestovaní som zažila kadečo, mám veľkú zásobáreň príbehov a postrehov. Milých, aj desivých. Nakoniec, aj to moje koleno pokazené je dôsledok jedného takého zážitku :-).

Popíšem vám situáciu z popoludňajšieho autobusu. Sparná horúčava, ulička plná unavených ľudí, ktorí túžia len po jednom – konečne sa dostať domov. Veľký, chlpatý, spotený, špinavý chlap sa tlačí ku dverám. Pani stojaca pred ním mu decentne, pokojným hlasom oznámi, že na nasledujúcej zastávke bude aj ona vystupovať. Pre slušných ľudí by situácia skončila tým, že chlap by sa poďakoval a počkal na zastávku. Tento tu však nie.

„Ty krava, tak sa aspoň posuň!„ zahučal mačo a pre svojho kamaráta dodal na adresu pani ešte čosi oveľa pikantnejšie a neúctivejšie. Potom sa poškriabal v rozkroku a poobzeral sa, ako „zabodoval“ a či niekto jeho výkon ocení.

Ak by ste očakávali, že sa niekto odvážil mu niečo povedať, mýlili by ste sa. Teda – aspoň nahlas nepovedal nikto nič. Ale tak ako ja, iste viacerým vzkypela žlč a najradšej by toho nadsamca vykopli z autobusu. Ale iba sme sa pohoršene odvrátili a nadávali mu v duchu. Dotyčný pokračoval v konverzácii so svojím známym na úrovni suterénu. Dozvedeli sme sa, ako mu pijú krv také staré sliepky, čo nevedia nič iné, len zavadzať a sťažovať sa. Ako by on vedel s nimi zatočiť!

Vtedy som si spomenula na všetky tie reči o nenahraditeľnom poslaní žien, o úcte, ktorú si zaslúžia… a teraz z toho všetkého zostalo len jedno veľké bla – bla -bla.

S akým pocitom vystupovala dotknutá pani mi je celkom jasné – ponížená a urazená. Pre nič, za nič. Ale čo si sebe myslí onen „hrdina“ ? Ukázal plnému autobusu, kto je tu pánom! Jemu predsa nebude zavadzať hockto! A už vôbec nie nejaká vyfintená panička!

Nie, nie som rozohnená feministka. Ale keď vidím takýchto tupcov, tak mám sto chutí sa ňou stať.

Toho chudáka mi je vlastne ľúto. Žije si vo svojom svete, plnom hlúposti a malosti. Ako tento človek vychováva svoje deti? K čomu ich vedie? Možno je správne, čo robí – politika širokých lakťov, schopnosť hnať sa cez mŕtvoly, nevyberaný slovník – to je to, čo vám dnes pomôže prežiť. V autobuse si zahulákajte na bezbrannú ženu a potom sa v robote prikrčte pred ešte agresívnejším šéfom. Veď niekde sa musíte odreagovať aj vy! Že si to odnesie úplne cudzí, nevinný človek? Pchá, čo tam potom! A čo na tom, že je to útla žena, ktorá sa nemôže brániť? Aj takýto primitív potrebuje psychohygienu …

Aj keď nepredpokladám, že dotyčný a jemu podobní čítajú takéto výlevy, predsa si neodpustím odkaz– viete milí páni,  čo je na hlúposti najhoršie?

To, že ju nevidno, že sa nedá liečiť a je doživotná! Želám vám, aby každý vás stretol niekedy v živote ešte väčšieho hulváta, než ste vy sami! Aby ste to pekne natvrdo precítili. A užite si to!

A nám ostatným – snažme sa podobným ľuďom vyhýbať. A ak ich už stretneme… rýchlo od nich odíďme. Rozhovor s nimi je vždy kontraproduktívny a zbytočný.

Hľadajte radšej spoločnosť múdrych a citlivých ľudí. Alebo si radšej prečítajte nové články na 40plus.

Monika Macháčková

Odborníčka na protokol radí. „Na nič sa nehrajte“…

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Odborníčka na protokol radí. „Na nič sa nehrajte“…

Pozvanie na pohovor znamená, že sa ideme osobne predstaviť do spoločnosti, v ktorej sme prejavili záujem pracovať. Čomu máme venovať pozornosť z pohľadu pravidiel správania?

Ešte pred samotným pohovorom  si  starostlivo vyberieme oblečenie a pripravíme  si celkovú úpravu zovňajšku.  Je dobré prísť na pohovor oblečený tak, ako by sme boli oblečení v práci. Oblečenie má odzrkadľovať pracovnú sféru, pozíciu, o ktorú sa zaujímame. Zvolíme vhodný materiál, farby, strihy, dĺžky, ktoré nám pristanú, nezabudneme na vhodné doplnky a úpravu vlasov, tváre a rúk. Nie je vhodné v žiadnej práci mať odhalené ramená, prsia, brucho, bedrá, stehná a prsty na nohách. Čo sa mejkapu týka dámy, by sa mali vyvarovať červených líc a pier a čisto červenej farby na nechtoch. Nechty vo všeobecnosti by mali byť kratšie. Jemná vôňa. Topánky by nemali mať vyšší podpätok ako cca 6 centimetrov. Ak má žena prepichnuté uši, mala by mať náušnice, doplnky skôr jemné, decentné. Piercing a tetovanie je väčšinou odporúčané zahaliť. Veľmi neprofesionálne pôsobia slnečné okuliare zapichnuté do vlasov, špinavé topánky, žuvačka v ústach, vyzývavé farby a odhalené časti tela, ktoré sú spomenuté vyššie. Páni by mali mať taktiež upravenú tvár, nezrastené obočie, zastrihnuté, ak ho majú dlhé a široké, upravené strnisko, bradu, fúzy, alebo pekne oholenú tvár a účes, ktorý im pristane. Dámy aj páni, ak majú dlhé vlasy, mali by ich mať upravené tak, aby im vlasy neprekrývali tvár.

Po príchode na miesto stretnutia si v aute alebo na toalete určite upravíme účes a prečešeme si vlasy. Je dobré, ak máme možnosť spoznať prostredie spoločnosti ešte pred pohovorom. Ak nie, tak v deň pohovoru je dobré prísť o desať minút skôr a pozorovať, ako komunikujú zamestnanci, ako sú oblečení, ako sa k sebe správajú, pretože to isté bude vyžadované od vás. Meškanie je v náš neprospech. Prvé slová, ktoré povieme, by mali byť pozdrav “Dobrý deň“. Ruku podáva ten, kto nás víta, uchádzač o zamestnanie ako prvý ruku nepodáva. Ak máme osobnú vizitku (je na nej napísané iba titul, meno a priezvisko a kontakty na vás ako na súkromnú osobu), môžeme ju pri predstavení odovzdať, no keďže už majú náš životopis, ktorý kontakt obsahuje, nie je nevyhnutné prezentovať sa vizitkou.

Do miestnosti vstupujeme so vztýčenou hlavou, no nie ako horenos a s milým úsmevom na perách. Ten, kto vstupuje do miestnosti, zdraví tých, čo v miestnosti už boli a ten, kto vychádza z miestnosti, zdraví tých, ktorí v miestnosti zostávajú. Ak použijeme toalety, nikoho nezdravíme, nerozprávame sa tam a nezabudneme si poriadne umyť ruky, aj keď sme sa len išli učesať vlasy a upraviť tvár.

Počas predstavovania povedzte meno a priezvisko bez titulov. Nehovorte slovné spojenie „Teší ma“. Zameniť ho môžete za „Ďakujem za pozvanie na pohovor“.

Za stôl si sadáme z pravej strany a tiež z pravej strany aj vstávame. Páni si pri sadaní rozopnú sako, ale nevyzliekajú ho a keď sa postavia, zapnú si gombíky na saku, posledný nezapínajú. Za stolom neprekrižujeme nohy v kolenách, môžeme ich prekrížiť v členkoch. Pod stolom nevyzúvame topánky. Kabelku si dáma položí za seba na sedadlo a neopiera sa chrbtom o stoličku, kufrík položíme vedľa stoličky.

Počas rozhovoru, ak spomíname konkrétne meno, používame oslovenia pán a pani. Slová prosím a ďakujem sa tiež používajú aj v pracovnom styku. Na záver sa poďakujeme za stretnutie a rozlúčime sa pozdravom Dovidenia.

Na nič sa nehrajte. Ja som svoj prvý konkurz v pracovnom živote vyhrala tak, že som ho brala ako skúsenosť, bola som prirodzená, no pripravila som sa naň. Bola som druháčkou na žurnalistike a uchádzala som o miesto zástupkyne šéfredaktora, kúpila som si daný časopis, poznačila si do neho fixkou chyby, ktoré podľa teórií, ktoré nás v škole učili boli chybné. A šéfredaktora zaujal môj aktívny prístup. Nikdy nevieme, čo zaujme, no zaujať by sme mali už v prvých sekundách stretnutia.

Miriam Miková, 1.slovenská škola spoločenskej etikety a protokolu

Spracovala maľovanku o Senci, ktorá je interaktívna!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Spracovala maľovanku o Senci, ktorá je interaktívna!

Povedzte, kedy naposledy ste zobrali farbičky do rúk a kedy ste kreslili? Že neviete kresliť? A maľovanka by vám sedela viac? Možno nie vy, ale vaše deti pri návšteve Senca ocenia, že si môžu spolu s vami, rodičmi, zadovážiť maľovanku, ktorá je navyše interaktívna. O tom ako vznikla, ale aj o iných veciach sme sa rozprávali s jej autorkami Zuzkou Oros a Angélou Garai.

Zuzi, ako si prišla na nápad pripraviť maľovaného sprievodcu Sencom?

Som senecká grafická dizajnérka a občas si pozriem nejaké tutoriály a niečo nové sa aj naučím. Raz som si pozerala návod, ako deťom spraviť cez Photoshop filtre maľovanky z ich vlastných fotiek. Otestovala som to na prvej fotke, ktorá mi prišla pod ruku. Bola to pekná fotka z kamarátovho Facebooku, ktorý fotí Senec, a veľmi profesionálne. Postup síce fungoval, ale kvalita výstupu bola akurát tak pre detičky na doma. Rozmýšľala som, ako by sa dal výstup ešte vylepšiť, tak mi napadla myšlienka poctivo prekresliť niektoré zábery. Už len preto, aby som nevyšla z cviku. Ako som nápad nosila v hlave, tak postupne dozrel. A zrazu bola na svete myšlienka vytvoriť zábavno-informačný zošit s pamätihodnosťami a podujatiami nášho regiónu.

Čo všetko si si musela cestou naštudovať?

Zuzana: Jediné, čo mi dalo trocha viac práce, bolo nové digitálne pero, ktoré sa ovláda trochu inak ako štandardná myš, ale chcela som ho pri tomto projekte použiť. Bola to výzva, ale veľmi som sa tešila. Keďže ma hnala dopredu motivácia, kresbu s novým nástrojom som rýchlo zvládla. Urýchlilo to prácu a v mojej profesijnej oblasti mi ovládanie digitálneho pera dáva väčšiu slobodu pri kreatívnej činnosti.

Ilustrácie sú  naozaj pekné, niektoré aj vtipné. Bola si na to celé sama?

Mojou veľkou oporou bola kolegynka Angéla Garai, ktorá je umelkyňa na voľnej nohe, a ako živnostníčka mi pomáha s tvorbou webov, zalomením kníh a s tvorbou reklamných materiálov. Veľmi sme sa zblížili, spriatelili sme sa, a keď som jej porozprávala o mojom novom zámere, hneď sa chytila. Keď nakreslila prvý obrázok, vedela som, že budeme spoluautorky. Ona inklinuje k zvieratám, prírode a realizmu, ja uprednostňujem symboliku, grafickosť a geometriu. Tento rozdiel dokonale fungoval, navzájom sme sa dopĺňali a vytvorili sme tak rozmanitú sériu maľovaniek.

Angéla, ktorá z ilustrácií sa rodila najťažšie?

Jednoznačne titulka. Tú sme prekresľovali asi desaťkrát. Najväčšiu dilemu sme mali s farebnosťou. Nakoniec sme sa rozhodli pre takú, akú máme v erbe mesta. Pokiaľ ide o obsah, mali sme verzie aj so slnkom v tvare mandaly, ale nakoniec zvíťazila heraldická figúra z erbu, lev s dvojitým chvostom, opierajúci sa o slnko.

Pokiaľ ide o technickú náročnosť, asi by som spomenula mapy. Mali sme totiž vymedzený priestor, do ktorého sme museli dostať veľa malých aj veľkých vecí tak, aby boli viditeľné, čitateľné a spoznateľné.

Máte aj nejakú kurióznu príhodu?

Angéla: Senecký erb znázorňuje leva s dvomi chvostami. Ja pochádzam z malého mesta v zahraničí, ktorého erb obsahuje tiež leva, len s jedným chvostom. Tak sme sa rozhodli na krste, ktorý sa konal počas Veľkého letného karnevalu, obliecť do kostýmov leva.  Však ho máme aj na titulke a objavuje sa aj pri mestských inštitúciach ako hlavná postava. Na poslednej strane maľovanky sme nakreslili naše postavičky – Zuzka je levica s dvomi chvostíkmi, ja mám len jeden.

Keď sme tvorili web,  v rámci marketingu sme vytvorili aj malú maketu maľovanky, s ktorou sa moja niekoľkomesačná mačička hrala a zároveň ju obhrýzala. Doma som ju nakrútila na video, ktorému sme dali názov Maľovanka je na zožratie. Záber sa podaril, tak sme moju malú levicu prizvali do nášho tímu. Jej video si môžete pozrieť na webstránke www.farebnemesto.sk

Čo znamená, že je maľovanka interaktívna? Je prepojená so svetom online?

Maľovanka je jednofarebná, ale okrem zábavy pre deti z vymaľovania obrázkov obsahuje množstvo užitočných informácií aj pre dospelých. Tieto údaje sú väčšinou kontakty na inštitúcie či otváracie hodiny. Pre turistov je určite prínosné, že pod každou maľovankou je jedinečná linka na webstránku www.farebnemesto.sk, kde si danú atrakciu môžu pozrieť v obrázkoch; ak sú k dispozícii aj videá, tak pripájame aj tie. Výhoda online priestoru spočíva v tom, že tieto údaje môžu byť časom aktualizované a presahujú kapacitu štandardného listu A4. Tento rok na webe pripravujeme aj ďalšie jazykové mutácie, a to v maďarčine a nemčine.

Zo štatistík návštevnosti webstránky vyplýva, že približne 40 percent celkovej návštevnosti tvoria organické návštevy (vyhľadávania cez vyhľadávače ako napr. Google). Textové obsahy, ktoré sme vytvorili pre maľovanku, sú dostupné aj pre tých, ktorí maľovanku zatiaľ nemajú. Najčastejšie sa vyhľadávajú informácie o atrakciách, ktoré nemajú vlastnú webstránku, ale často sa zobrazujú aj stránky s informáciami o inzerentoch, ktorým aj touto cestou ďakujeme, že podporili tento projekt.

Je možné si ešte maľovanku kúpiť?

Áno, samozrejme. Na webstránke www.farebnemesto.sk si ju môžete objednať online alebo v časti „Kde kúpiť“ sme uviedli zoznam predajcov, u ktorých je možný osobný odber. Zoznam aj tento rok budeme aktualizovať a dopĺňať.

Zásobili sme sa, aby sme pokryli ešte aspoň túto turistickú sezónu. Celoročne maľovanku ľudia radi kupujú aj ako darček reprezentujúci náš región. Už ju majú dokonca aj deti napríklad v Juhoafrickej republike, alebo v USA.

Zuzana Oros – www.orflex.sk
Angéla Garai – www.gangi.sk

Charitatívny Beh pre beh v Bernolákove sa blíži

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Charitatívny Beh pre beh v Bernolákove sa blíži

Beh pre beh je charitatívny pretek. Beží sa, aby iní mohli behať. Každoročne putuje celý výťažok z behu deťom s pohybovým postihnutím. Tento rok sa bude bežať pre dvoch veľkých bojovníkov Filipa a Krištofa. Pobehni aj ty s nami pre pomoc druhým!

Komu bude tento rok venovaný?

„Tento rok pôjde výťažok dvom chlapcom, Filipovi a Krištofovi. Filip Kosár pochádza z Modry a má 5 rokov. Keď mal Filip 5 mesiacov, zistili mu detskú mozgovú obrnu. Začal s rehabilitáciami a robí veľké pokroky. Samostatne chodí od 2,7 roka, no stále to nie je ono, pretože ľavú nôžku má kratšiu. Rehabilitácie si hradia sami a nakoľko je jeho mamina samoživiteľka, veľa peňazí nezostáva. Zberom vrchnákom od PET fliaš si pomáha získať finančné prostriedky. Preto veríme, že im pomôžeme“, hovorí Katarína Donáthová a pokračuje.

„Krištof Kubala z Rovinky má 17 rokov. Narodil sa predčasne s diagnózou detská mozgová obrna. Samostatne nechodí, ale dennodenne rehabilituje. Jeho snom je chodiť. S mamou sa tešia, ak sa mu podarí aspoň raz ročne dostať do Adeli centra. Krištof je veľký športovec. Venuje sa jazde na handbiku a zúčastňuje sa rôznych pretekov. Ako sám vraví, beží pre radosť“. uzatvára Katka.

NEMÔŽEME POMÔCŤ KAŽDÉMU, ALE KAŽDÝ MÔŽE POMÔCŤ NIEKOMU…

Okrem toho, že má Beh pre beh vyššie posolstvo, nezaostáva ani v ekológii. „Každý rok sa snažíme zdokonaľovať aj v detailoch. Aj preto na „občerstvovačke“ a v cieli nebudete piť z plastu, ale z pohárov, ktoré sú biologicky rozložiteľné. Aj takto chceme aspoň v malom pomôcť nášmu životnému prostrediu“, dopĺňa.

Propozície a registračný link nájdete tu: https://www.facebook.com/events/1723772307725401/

Kedy: 7. júna 2019

Kde: „ŽABÁK“ – Mostová ul. Bernolákovo

Čas štartu:

Deti – 17:15

Dospelí 8,8 km trať – 18:30

Dospelí 4,2 km trať – 18:40

Kategórie deti:

do 5 rokov – 200m

6-8 rokov – 400m

9-11 rokov – 1500m

12-14 rokov – 1500m

Kategórie dospelí:

4,2 km – muži, ženy

8,8 km – muži, ženy

Štartovné:
Deti : bez poplatku

Dospelí: 4,2 km – 5€ online platba (7€ na mieste)

Dospelí: 8,8 km – 8€ online platba (10€ na mieste)

– kto chce,môže prispieť aj väčšou čiastkou

Registrácia:

Deti do 15 rokov: v deň behu na mieste od 16:00

Dana Ljubimovová: OLÉ, SEŇORAS! ČO ŽE JE TO 90-KA!

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Dana Ljubimovová: OLÉ, SEŇORAS! ČO ŽE JE TO 90-KA!

Najstaršia kandidátka na starostku v komunálnych voľbách síce nevyhrala, ale počet hlasov ju katapultoval do obecnej rady. Nie, ani pri veku 95 rokov Španieli neuvažujú v kategórii veľa-málo. A keď, tak po svojom.

Dedina Patones pri Madride v predvolebnej kampani zahviezdila. Sedem dám, z ktorých najmladšia má 63, kandidovalo s platformou Babičky za Patones. Najvyššie sa dostala María del Rosario Testa, familiárne Charito. V svojich 95-ich v obecnej rade zabojuje o zrealizovanie jediného bodu svojho volebného programu. Parkovisko. S cieľom podpory miestneho turizmu. Lebo tri eurá na hodinu sú tri eurá na hodinu a dedina získa peniaze na investície. A keď prídu na víkend Madridčania, nebudú sa škriepiť kto kde ako zaparkoval. Charito povedala, že ísť do politiky bola malina. Kto lepšie pozná problémy obce ako ona so susedami. Slovo dalo slovo a platforma bola na svete. Starosta celú vec poňal s blahosklonným úsmevom. Akože. Dobre vie, že vznikol produkt ako delo a dedina pritiahne pozornosť. Médiá sa pretekajú, kto z fešnej Charito vytiahne čo najviac vyhlásení, lebo vo svojom veku si môže dovoliť povedať všetko. Aj to čo si myslí.

OLÉ, OLÉ!

S vekom ovísa pokožka, ubúda vápnik a miznú ilúzie. Ale schválne. Chceli by sme znova mať takých dvadsaťpäť? „Ale daj pokoj!“ mávne rukou seňora Carmen a hovorí, že na to má hneď dvadsať dôvodov. Zhodila ich až niekedy po štyridsiatke. „Mojich dvadsaťpäť nebolo symbolom krásy v rozpuku. Ľudia žili a zmýšľali inak, a podľa toho sme aj vyzerali,“  prevracia očami. Hej, Carmen je vo veku, kedy podľa niektorých má človek chodiť na cmiter kochať sa predstavou, kde sa urny vynímajú najlepšie. Ona robí presný opak. Tak aspoň v kocke. V tridsiatke, „a to ešte bolo za Franca, dieťa moje,“ zdôrazňuje prísne, odmietla pobehovať v zástere, v štyridsiatke odštartovala nový život, v päťdesiatke prišla na to, že najlepším kamošom je bicykel, v šesťdesiatke sa opäť osudovo zamilovala, v sedemdesiatke svoju novú životnú lásku spečatila sobášom. Ten čas ale letí… A taká Carmen skvele slúži ako azimut.

NAMAĽUJ SI PRÍTOMNOSŤ

A teraz Pilar. Seňora Pilar. Pred dvadsiatimi rokmi sa vymkla zo španielskej povinnej jazdy. „Fíí, aj mňa sa dcéra snažila osadiť do pozície slepo oddanej babičky, ale narazila,“ klipká očami. Oplatilo sa. Je skutočnou paňou vlastného času, venuje sa spoznávaniu okolia, štúdiu historickej literatúry a robí si poznámky. Pre vlastné potešenie. Tiež maľuje. Inak spoznali sme sa na plavárni, chodí na ôsmu. Jednou rukou ťahá kufrík na kolečkách a v druhej ruke palička. Náš susedský vzťah upevnila moja svokra. Sú rovesníčky, ani jedna nevie jazyk tej druhej, hlavne, že si pokecali. Pilar mi o tom podrobne zreferovala. Stretli sa na dvore, dialóg spustili mojím menom, niečo im došlo, zvyšok vykomunikovali rukami-nohami, summa summarum naša suseda odnaproti sa dozvedela, že svokra priletela z Prahy, že pobudne dva týždne a že vo Valladolide sa jej páči. Inak, s kufríkom na kolečkách Pilar stretávam bežne. Myslela som, že chodí len na nákup až raz… „Šak ja už nevládzem. Vieš koľko toto všetko váži?“ Rozďavila kufor a vnútri hŕba pakšamentov. „O pol hodinu mi začína hodina maľovania, dnes berieme portréty, to zas bude,“ povzdychla útrpne a pobrala sa ďalej.

CEZ GARÁŽ SO CHANELOM

Keď sa po garáži okolo šiestej plíži Chanel 5 viem, že sivý renaultík, čo parkuje vedľa nás, je fuč. Seňora Belén si vyšla za partiou. Má 87, biele vlasy, všetky svoje zuby a na perách rúž. Višňový. Vždy sa vracia pred pol jedenástou. Počuť opätky. V takom kľudnom rytme. „To ja chodievam spať načas, moja, už mám svoje roky.“ Hm. To, že ja som od deviatej v pyžame, skicujem koncept na ďalší text pripravená v ktorúkoľvek minútu odkväcnúť do postele jej radšej nehovorím. „Vy mladí ste ako z cukru,“ povedala by. Ako raz, keď som ledabolo podotkla, že šoférovať po Madride by som nedala. Inak, parkuje úhľadne, vodičák si urobila niekedy pred dvadsiatimi rokmi.

TAKŽE…

… čo je vlastne vek? Má nás motivovať k životu alebo slúži na trénovanie skoku do rakvy? Prečo chytáme panickú hrôzu z čísiel a s dokonalosťou stotožňujeme iba mladosť? Desí nás viac dovŕšená štyridsiatka alebo blížiaca sa päťdesiatka? Tak presne toto sa žiadnej španielskej seňory neopýtam. Aj keď príležitostí mám kopec. Napríklad ráno na plavárni. Ja si dávam svojich tridsať dĺžok, iní majú na vodný aerobik. Jedna skupina sa chystá, druhá sa balí. Vekový priemer 70 plus. Kecajú o všetkom. Jasné, že aj o neposlušných nevestách, mĺkvych zaťoch a nahnevaných susedách, o neposlúchajúcich kĺboch, zákerných chorobách. A majú totálne na háku, že ich počuje dáka štyridsaťročná mrňa. Čo už tá vie o živote!

Dana Ljubimovová

Martin Miler: Škola v prírode

Redakcia MAGAZIN40plus
-
0
Martin Miler: Škola v prírode

Na konci štvrtého ročníka na základnej škole sme išli do školy v prírode. Na tri týždne. Bola to pre nás vítaná zmena. Stráviť niekoľko týždňov, spoločne vo dne, v noci s minimálnym učením sa a bez domácich úloh, ktoré by sme si aj tak nemohli robiť, lebo veď sme neboli doma. Termín bol niekde na pomedzí mája a júna. Teda počasie už bolo celkom priaznivé, aj keď v kopcoch Veľkej Fatry nebolo vopred nič isté.

Isté bolo len to, že sa nebudeme nudiť. Napríklad Nali, zobral detský olejček, bledomodrej farby, ktorý popíjali mimozemšťania vo filme s Funesom, aby nezhrdzaveli. Suči mal so sebou zasa tabuľku opísanú z učebnice matematiky, ktorá priraďovala číselnú hodnotu jednotlivým písmenám abecedy. Fezo, ako správny skaut, bol vybavený čímkoľvek, čo by mohol človek v prírode potrebovať. Ja, ako syn zdravotnej sestry, som mal výbavu na prvú pomoc pri bežných zraneniach alebo iných zdravotných komplikáciách. Samozrejme všetci sme mali baterky, aby sme mohli pátrať po záhadách. Možno čitateľovi napadne otázka, aké záhady v škole v prírode? No predsa všetky. Napríklad sme pátrali po signáloch mimozemšťanov. Zistili sme totiž, že Naliho baterka po zapnutí záhadne bliká.

Pochopili sme, že sú to mimozemské signály, ktoré zachytávame. Dávalo to logiku, lebo Nali vedel z Fuesovho filmu o mimozemšťanoch úplne všetko. Aj to, že potrebujú piť ten olej čo priniesol. Pre istotu, aby sme ani my nezhrdzaveli, sme svorne ten olejček popíjali všetci. Či nám skutočne pomohol nezhrdzavieť neviem, od vtedy som ho nepil, ale isté je, že nikto z nás netrpel zápchou. Poďme späť k signálom, teda bolo jasné, že mimozemšťania nás kontaktujú cez Naliho, lebo on vedel.

Začali sme zapisovať jednotlivé bliknutia a podľa Sučiho tabuľky sme ich prekonvertovali do písmen. Zostavili sme pomerne dlhý text, no text, zhluk písmen, ktoré nám nedávali zmysel. Bolo nám jasné, že mimozemská reč je úplne iná, ako tá naša. Po pár večeroch sa, ale Nalimu v baterke vypálila žiarovka a keď ju vymenil za novú, spojenie s mimozemskou civilizáciou sa prerušilo.

Väčšinu času v škole v prírode sme trávili vonku.

Či už organizovane, výletmi do okolitých lesov a dediniek alebo len tak na priľahlom dvore hraním futbalu. Teda aspoň my chalani sme väčšinou hrali futbal, baby zase skákali gumu alebo hrali vybíjanú. Trávnatých plôch v okolí chaty, kde sme bývali, bolo síce veľa, ale všetky ležali na naklonenej rovine, ktorá nevyhovovala parametrom pre futbalové ihrisko. Bol tam, ale kus rovnej plochy, optimálnych rozmerov, ktorý bol vysypaný drteným štrkom. Bolo to trochu zvláštne hrať na takomto teréne a navyše onedlho som zistil, že hrať obetavo môže byť aj bolestivé.

Padol som na koleno a celkom solídne som si ho rozodral. Vznikla ryha dĺžky asi troch centimetrov. Vedel som čo treba robiť, ranu bolo treba umyť prúdom vody, vydezifikovať dezifekčným prostriedkom, prekryť a prelepiť. Fezo povedal, že jestvuje aj iný postup. Videl film, v ktorom si Rambo ranu dezinfikoval a zastavoval krvácanie pomocou pušného prachu, ktorý do nej nasypal a následne zapálil. Nápad sa to zdal byť dobrý, ale Fezo skonštatoval, že má so sebou dobrú výbavu, no nemá v nej pušný prach. Napadlo nám, že by ako náhrada mohli slúžiť hlavičky zo zápaliek, ale Fezo povedal, že ich má len desať a to by vraj bolo málo.

Tak sme sa rozhodli zvoliť konzervatívny postup. Prišla na rad moja lekárnička. Ranu som si umyl a vydezinfikoval septonexovým sprejom. Štípalo to ako keď si človek zmýli tabasco s očnými kvapkami, ale pre obdivovateľa Ramba to bola, ako hladenie pávím perom. Ranu som následne prekryl kúskom gázy, prelepil leukoplastom a išlo sa ďalej. Menší problém nastal, keď sme sa o niekoľko dní neskôr sprchovali a súdružka učiteľka, ktorá bola zároveň našou zdravotníčkou, uvidela moje koleno.

„Čo to pre boha máš na tom kolene?“ spýtala sa s jasným, ženským zdesením v očiach.

„To som si len tak trochu odral na futbale, ale vyčistil som si to a prelepil.“

„Len trochu odral? Pozri aké to je veľké a hlboké.“ a ďalej si zdesene obzerala ranu. „To sme mali ísť dať zašiť, možno by to bolo aj na dva stehy.“

No ešte to tak, pomyslel som si, aby som mal v sebe nejaké nite.

„No teraz už nič, prinesiem peroxid a aspoň ti to ešte raz celé vydezinfikujem.“

Predstava opätovného hladenia pávím perom ma úplne nenapĺňala nadšením, ale obdivovateľ Ramba nedá na sebe nič znať. Peroxid však nebol septonex. Bol vtipný, lebo penil a šteklil, získal si moje sympatie. Fezo následne skonštatoval, že on má so sebou aj šitie a je škoda, že nám to nenapadlo skôr. On by však vraj namiesto nite, volil radšej drôt.

Nakoniec všetko dobre dopadlo a koleno sa bez komplikácií zahojilo. A ja mám dodnes trvalú spomienku na školu v prírode.

Martin Miler

1...138139140...148Strana 139 z 148

Počasie Slovensko

Slovakia
light rain
8.9 ° C
8.9 °
7.3 °
84 %
0.2kmh
100 %
So
9 °
Ne
11 °
Po
10 °
Ut
10 °
St
8 °