Cestovali sme vlakom z Bratislavy do Košíc. Sedela vo vedľajšej štvorke sedadiel. Bola pestovaná, mala nachystanú knihu, slúchadlá, fľašu vody v značkovej fľaši a svoju predstavu o tom, ako strávi najbližšie štyri hodiny. Každého cestujúceho kriticky skenovala, či bude narušovať jej pokojnú jazdu alebo nie. Keď si k nej a ku mne prisadli tri mladé dievčatá, vzdychla si. Boli plné energie, elánu a dobrej nálady. Vyzerali, že idú na nejaký hudobný festival. Nevyzerali, že budú mlčať.
Aj ja som si chcela čítať, ale pochopila som, že to nebude možné. Vytiahla som z tašky háčkovanie.
– Vzala som si na cestu dve knihy,- oznámilo dievča, ktoré sedelo najbližšie k pani Nachystanej a vytiahlo ich z batoha.
– Načo dve? – spýtala sa dievčina s piercingom a zelenkavými vlasmi, ktorá sedela vedľa mňa.
– Aby som ti mohla jednu požičať, ak by si chcela.
– Ja mám tiež dve, – povedala tá s piercingom. Pani Nachystaná na pokojnú cestu na okamih zadúfala, že si budú všetky čítať. Videla som jej to v očiach.
Ale nečítali. Z ich rozhovoru vysvitlo, že sú to učiteľky. Išli na konferenciu Učíme pre život. Bol ich plný vlak. Kým sme prišli do Trnavy, zistili sme, že všetky fičíme na zero waste, dozvedela som sa, ktorá kupovaná eko fľaša je najlepšia a poradila som im, ako najefektívnejšie a najekologickejším spôsobom vyčistiť záchod.
No a vtedy k nám pristúpila Martina Valachová.
S kufrom, vtipnou historkou, v nádhernom kabáte. Neprehliadnuteľná, neprepočuteľná. Zabrala priestor ako kolonizátor. Získala si všetky oči, všetky uši, všetky srdcia. Ako keď herecká diva ovládne javisko. Publikovala článok, presvedčila všetkých, aby čítali 40plus, povyzvedala sa na radosti a strasti života mladej učiteľky. Pusa sa jej nezavrela.
Bolo mi pani Nachystanej až trochu ľúto. Zatláčala si slúchadlá hlbšie do uší, odvracala sa do okna, strkala si hlavu hlbšie do knihy. Ale nič nepomáhalo.
Nakoniec to vzdala. Odložila slúchadlá aj knihu a začala sa baviť. Keď v Poprade učiteľky vystúpili, už sa nevrátila ku knihe, ale pozerala sa z okna a usmievala sa. Keď nakoniec s úsmevom vystúpila, spomenula som si na svoj starý článok, ktorý som kedysi napísala. Použi, čo máš. Bolo to v roku 2006 a medzi handmade blogerkami letela výzva Use what you have. Mesiac ste nemali nič dokupovať, ale používať to, čo už máte. Dnes, keď je taký populárny minimalizmus a bezodpadovosť, je takáto výzva veľmi aktuálna. Ale namiesto materiálnych vecí sa týka nás a našej duše.
Častokrát máme predstavu, čo by sme chceli v živote dosiahnuť, čo budeme robiť a ako budeme žiť. A keď to nie je podľa našich predstáv, alebo sa nám naše sny ešte nesplnili, sme sklamaní a rozladení. A pritom stačí používať/užívať to, čo práve máme. Ak nie sme zadaní, užívajme si slobodu. Ak s niekým sme, užívajme si jeho prítomnosť. Ak prší, užívajme si kvapky na svojej tvári. Ak svieti slnko, načerpajme z neho teplo a energiu. Ak nám ujde vlak, alebo sa vlak, v ktorom sedíme, pokazí, užívajme si ten čas, ktorý sme získali pre seba.
Use what you have. Použi, čo máš. Pridáte sa?