Dať si dobrú zmrzlinu na Dolných honoch nebol v tých časoch žiadny problém. Jedna výnimočná, jadranská bola v stánku na zástavke autobusu, hneď oproti nášmu domu. Ďalšia v starej Vrakuni, keď tam ešte nestáli všetky tie paneláky a rozhodne tretia, ale len v tu uvedenom poradní, nie v skutočnosti, u Tibaia v Biskupiciach.
Ak by sa usporiadali preteky, tak všetky tri zmrzliny by skončili na prvom mieste. Príliš veľa dobrého škodí. Tri najlepšie zmrzliny na jednom mieste nestačia, preto sme hľadali ďalej. Tuki prišiel s informáciou, že ešte lepšia zmrzlina je v Moste pri Bratislave. To bolo od nášho sídliska na skok, kúsok, čo by človek gumovým granátom dohodil. Teda ak by sa to známkovalo.
Povinným dopravným prostriedkom detí tých čias bol bicykel. Vôbec bicykel je úžasná vec aj dnes, človek sedí a pri tom sa hýbe a premiestňuje. To je výnimočné. Áno dá sa to aj v kajaku alebo vo veslici, ale na to treba vodu. A ešte to ide aj na saniach, ale na to treba kopec a sneh. Obe tieto nevyhnutné podmienky boli na Podunajskej nížine nedostatkové. Snehu v lete nebývalo a kopce nebývali ani v zime. To už skôr tá voda v Malom Dunaji, ten viedol aj do Mostu pri Bratislave.
Lenže zasa v domácnostiach bol nedostatok lodí. Teda aj keď si človek sadol a takto pracne popremýšľal nad svojimi možnosťami, napokon si nakoniec vždy vytiahol bicykel z pivnice a vyrazil. Išli sme traja, Fezo, ja a Tuki, ktorý vedel kam treba ísť.
Naši rodičia neboli radi, keď sme chodili na bicykloch po frekventovaných hlavných cestách. Zdalo sa im to nebezpečné. Je isté, že sme cestou nejaké autá stretli, ale ak by sme na tej ceste dnes stretli toľko áut ako vtedy, tak by bolo jasné, že sa niečo stalo.
Napríklad, že nastal koniec sveta. Alebo že sú Vianoce, ale tie v lete veľmi nezvyknú bývať. Zmrzlina v Moste bola fajn, ale rozmlsanca z Dolných honov bolo v tých časoch ťažké ohúriť. Možno aj preto som tam tak často nechodil. A možno aj preto, že vybehnúť na zástavku oproti domu a vystáť polhodinový rad bolo jednoduchšie, lebo tá zmrzlina stála za to.
Ťahala som zo všetkých síl – v tej dobe som ich ešte mala požehnane. Aj tak som s mojou sestrou a jej vtedajším priateľom ledva udržala na bicykli tempo. Hovorím si, že fakt nemám kondičku. A to som chodila do posilňovne a cvičila denne Tibeťanov! Pre nich dvoch to bol romantický výlet z Petržalky do Vysokej pri Morave, pre mňa boj o prežitie a najmä boj o vlastnú česť. Tak hádam sa nenechám zahanbiť dvomi sopliakmi, že?
Nechápala som, ako sa môžu ešte aj rozprávať a kochať sa okolitou prírodou, keď ja som išla na hranicu vlastných možností. Spravili sme cez 60 kilometrov, ale hanba – nehanba, pod Devín pre mňa musel prísť môj ex a odviezť ma domov. Chvíľu vraj zvažoval urgent, lebo som vyzerala ako keby som mala infarkt, ale keďže bol môj ex, kašľal na to a zaviezol ma domov. Bola som zdrvená. Svalovica bola môj najmenší problém. Moje Ego sa išlo zblázniť, Ja som sa išla zblázniť z toho, že som nevládala. Že som zlyhala a nedobicyklovala som to až do Petržalky.
Pár dní od tejto potupnej príhodky sa sestre pokazil bicykel a požičala si ten môj. Vraj sa idú iba previezť na hrádzu. Prišla domov o necelé dve hodiny, zdrvená a zničená ako z bane a hovorí mi: „ Opica, preboha, Ty si to ako dokázala na tom bicykli s nami šliapať celý deň? Veď to nie je bicykel, ale mučiaci stroj!“ Pozerala som na ňu ako sprostá. Vysvitlo, že môj bicykel má nejaké divné ložiská v kolesách, ktoré vytvárajú enormný odpor, aj reťaz že je nejaká celá divná. V skratke – šliapala som cez 60 kilometrov na pokazenom bicykli v podmienkach, ktoré by zrejme zničili aj vola. Ale ja som to dala, držiac tempo zo všetkých síl. Lebo mi ani len vo sne nenapadlo, že mám proste iné podmienky…
Optikou príhody s bicyklom som sa pozrela aj na niekoľko iných mojich fatálnych tém – možno je to môj Osud a možno moja blbosť. Faktom je, že sa mi v živote stalo viackrát práve to, že som od seba očakávala niečo, čo v danej situácii nebolo reálne. Dávam si už na to pozor.
Odpustila som si mnoho vecí. Vtedy, keď som pochopila, že viacej v mojich silách skutočne nebolo a ani nemohlo byť.
Poznať skutočné podmienky pomáha zreálniť očakávania. Zreálnené očakávania prinášajú uvoľnenie a vytúžený mier v Duši.
Vytúžený mier v Duši prináša energiu. A tá je zdrojom čohokoľvek, pre čo sa skutočne rozhodnete.
Odpustite, budem moralizovať. Ale sú veci, ktoré ma vytáčajú dobiela. A najviac ma štve, že sa málokedy ozvem!
Hoci by ma ľudská hlúposť a bezohľadnosť už nemala prekvapovať, vždy sa jej čudujem s rovnakým úžasom.Celé roky som do práce cestovala prímstskom linkou Senec- Bratislava. Kedysi to nebývalo také strašné, od momentu, kedy som pustila kľučku môjho bytu v Senci, po zapnutie počítača v redakcii ubehlo len 40 minút. Samozrejme za predpokladu, že na ceste nebola havária. Vtedy to trvalo podstatne dlhšie. Dnes je to, samozrejme, inak, ale nie o tom som chcela. Pri pravidelnom cestovaní som zažila kadečo, mám veľkú zásobáreň príbehov a postrehov. Milých, aj desivých. Nakoniec, aj to moje koleno pokazené je dôsledok jedného takého zážitku :-).
Popíšem vám situáciu z popoludňajšieho autobusu. Sparná horúčava, ulička plná unavených ľudí, ktorí túžia len po jednom – konečne sa dostať domov. Veľký, chlpatý, spotený, špinavý chlap sa tlačí ku dverám. Pani stojaca pred ním mu decentne, pokojným hlasom oznámi, že na nasledujúcej zastávke bude aj ona vystupovať. Pre slušných ľudí by situácia skončila tým, že chlap by sa poďakoval a počkal na zastávku. Tento tu však nie.
„Ty krava, tak sa aspoň posuň!„ zahučal mačo a pre svojho kamaráta dodal na adresu pani ešte čosi oveľa pikantnejšie a neúctivejšie. Potom sa poškriabal v rozkroku a poobzeral sa, ako „zabodoval“ a či niekto jeho výkon ocení.
Ak by ste očakávali, že sa niekto odvážil mu niečo povedať, mýlili by ste sa. Teda – aspoň nahlas nepovedal nikto nič. Ale tak ako ja, iste viacerým vzkypela žlč a najradšej by toho nadsamca vykopli z autobusu. Ale iba sme sa pohoršene odvrátili a nadávali mu v duchu. Dotyčný pokračoval v konverzácii so svojím známym na úrovni suterénu. Dozvedeli sme sa, ako mu pijú krv také staré sliepky, čo nevedia nič iné, len zavadzať a sťažovať sa. Ako by on vedel s nimi zatočiť!
Vtedy som si spomenula na všetky tie reči o nenahraditeľnom poslaní žien, o úcte, ktorú si zaslúžia… a teraz z toho všetkého zostalo len jedno veľké bla – bla -bla.
S akým pocitom vystupovala dotknutá pani mi je celkom jasné – ponížená a urazená. Pre nič, za nič. Ale čo si sebe myslí onen „hrdina“ ? Ukázal plnému autobusu, kto je tu pánom! Jemu predsa nebude zavadzať hockto! A už vôbec nie nejaká vyfintená panička!
Nie, nie som rozohnená feministka. Ale keď vidím takýchto tupcov, tak mám sto chutí sa ňou stať.
Toho chudáka mi je vlastne ľúto. Žije si vo svojom svete, plnom hlúposti a malosti. Ako tento človek vychováva svoje deti? K čomu ich vedie? Možno je správne, čo robí – politika širokých lakťov, schopnosť hnať sa cez mŕtvoly, nevyberaný slovník – to je to, čo vám dnes pomôže prežiť. V autobuse si zahulákajte na bezbrannú ženu a potom sa v robote prikrčte pred ešte agresívnejším šéfom. Veď niekde sa musíte odreagovať aj vy! Že si to odnesie úplne cudzí, nevinný človek? Pchá, čo tam potom! A čo na tom, že je to útla žena, ktorá sa nemôže brániť? Aj takýto primitív potrebuje psychohygienu …
Aj keď nepredpokladám, že dotyčný a jemu podobní čítajú takéto výlevy, predsa si neodpustím odkaz– viete milí páni, čo je na hlúposti najhoršie?
To, že ju nevidno, že sa nedá liečiť a je doživotná! Želám vám, aby každý vás stretol niekedy v živote ešte väčšieho hulváta, než ste vy sami! Aby ste to pekne natvrdo precítili. A užite si to!
A nám ostatným – snažme sa podobným ľuďom vyhýbať. A ak ich už stretneme… rýchlo od nich odíďme. Rozhovor s nimi je vždy kontraproduktívny a zbytočný.
Hľadajte radšej spoločnosť múdrych a citlivých ľudí. Alebo si radšej prečítajte nové články na 40plus.
Pozvanie na pohovor znamená, že sa ideme osobne predstaviť do spoločnosti, v ktorej sme prejavili záujem pracovať. Čomu máme venovať pozornosť z pohľadu pravidiel správania?
Ešte pred samotným pohovorom si starostlivo vyberieme oblečenie a pripravíme si celkovú úpravu zovňajšku. Je dobré prísť na pohovor oblečený tak, ako by sme boli oblečení v práci. Oblečenie má odzrkadľovať pracovnú sféru, pozíciu, o ktorú sa zaujímame. Zvolíme vhodný materiál, farby, strihy, dĺžky, ktoré nám pristanú, nezabudneme na vhodné doplnky a úpravu vlasov, tváre a rúk. Nie je vhodné v žiadnej práci mať odhalené ramená, prsia, brucho, bedrá, stehná a prsty na nohách. Čo sa mejkapu týka dámy, by sa mali vyvarovať červených líc a pier a čisto červenej farby na nechtoch. Nechty vo všeobecnosti by mali byť kratšie. Jemná vôňa. Topánky by nemali mať vyšší podpätok ako cca 6 centimetrov. Ak má žena prepichnuté uši, mala by mať náušnice, doplnky skôr jemné, decentné. Piercing a tetovanie je väčšinou odporúčané zahaliť. Veľmi neprofesionálne pôsobia slnečné okuliare zapichnuté do vlasov, špinavé topánky, žuvačka v ústach, vyzývavé farby a odhalené časti tela, ktoré sú spomenuté vyššie. Páni by mali mať taktiež upravenú tvár, nezrastené obočie, zastrihnuté, ak ho majú dlhé a široké, upravené strnisko, bradu, fúzy, alebo pekne oholenú tvár a účes, ktorý im pristane. Dámy aj páni, ak majú dlhé vlasy, mali by ich mať upravené tak, aby im vlasy neprekrývali tvár.
Po príchode na miesto stretnutia si v aute alebo na toalete určite upravíme účes a prečešeme si vlasy. Je dobré, ak máme možnosť spoznať prostredie spoločnosti ešte pred pohovorom. Ak nie, tak v deň pohovoru je dobré prísť o desať minút skôr a pozorovať, ako komunikujú zamestnanci, ako sú oblečení, ako sa k sebe správajú, pretože to isté bude vyžadované od vás. Meškanie je v náš neprospech. Prvé slová, ktoré povieme, by mali byť pozdrav “Dobrý deň“. Ruku podáva ten, kto nás víta, uchádzač o zamestnanie ako prvý ruku nepodáva. Ak máme osobnú vizitku (je na nej napísané iba titul, meno a priezvisko a kontakty na vás ako na súkromnú osobu), môžeme ju pri predstavení odovzdať, no keďže už majú náš životopis, ktorý kontakt obsahuje, nie je nevyhnutné prezentovať sa vizitkou.
Do miestnosti vstupujeme so vztýčenou hlavou, no nie ako horenos a s milým úsmevom na perách. Ten, kto vstupuje do miestnosti, zdraví tých, čo v miestnosti už boli a ten, kto vychádza z miestnosti, zdraví tých, ktorí v miestnosti zostávajú. Ak použijeme toalety, nikoho nezdravíme, nerozprávame sa tam a nezabudneme si poriadne umyť ruky, aj keď sme sa len išli učesať vlasy a upraviť tvár.
Počas predstavovania povedzte meno a priezvisko bez titulov. Nehovorte slovné spojenie „Teší ma“. Zameniť ho môžete za „Ďakujem za pozvanie na pohovor“.
Za stôl si sadáme z pravej strany a tiež z pravej strany aj vstávame. Páni si pri sadaní rozopnú sako, ale nevyzliekajú ho a keď sa postavia, zapnú si gombíky na saku, posledný nezapínajú. Za stolom neprekrižujeme nohy v kolenách, môžeme ich prekrížiť v členkoch. Pod stolom nevyzúvame topánky. Kabelku si dáma položí za seba na sedadlo a neopiera sa chrbtom o stoličku, kufrík položíme vedľa stoličky.
Počas rozhovoru, ak spomíname konkrétne meno, používame oslovenia pán a pani. Slová prosím a ďakujem sa tiež používajú aj v pracovnom styku. Na záver sa poďakujeme za stretnutie a rozlúčime sa pozdravom Dovidenia.
Na nič sa nehrajte. Ja som svoj prvý konkurz v pracovnom živote vyhrala tak, že som ho brala ako skúsenosť, bola som prirodzená, no pripravila som sa naň. Bola som druháčkou na žurnalistike a uchádzala som o miesto zástupkyne šéfredaktora, kúpila som si daný časopis, poznačila si do neho fixkou chyby, ktoré podľa teórií, ktoré nás v škole učili boli chybné. A šéfredaktora zaujal môj aktívny prístup. Nikdy nevieme, čo zaujme, no zaujať by sme mali už v prvých sekundách stretnutia.
Povedzte, kedy naposledy ste zobrali farbičky do rúk a kedy ste kreslili? Že neviete kresliť? A maľovanka by vám sedela viac? Možno nie vy, ale vaše deti pri návšteve Senca ocenia, že si môžu spolu s vami, rodičmi, zadovážiť maľovanku, ktorá je navyše interaktívna. O tom ako vznikla, ale aj o iných veciach sme sa rozprávali s jej autorkami Zuzkou Oros a Angélou Garai.
Zuzi, ako si prišla na nápad pripraviť maľovaného sprievodcu Sencom?
Som senecká grafická dizajnérka a občas si pozriem nejaké tutoriály a niečo nové sa aj naučím. Raz som si pozerala návod, ako deťom spraviť cez Photoshop filtre maľovanky z ich vlastných fotiek. Otestovala som to na prvej fotke, ktorá mi prišla pod ruku. Bola to pekná fotka z kamarátovho Facebooku, ktorý fotí Senec, a veľmi profesionálne. Postup síce fungoval, ale kvalita výstupu bola akurát tak pre detičky na doma. Rozmýšľala som, ako by sa dal výstup ešte vylepšiť, tak mi napadla myšlienka poctivo prekresliť niektoré zábery. Už len preto, aby som nevyšla z cviku. Ako som nápad nosila v hlave, tak postupne dozrel. A zrazu bola na svete myšlienka vytvoriť zábavno-informačný zošit s pamätihodnosťami a podujatiami nášho regiónu.
Čo všetko si si musela cestou naštudovať?
Zuzana: Jediné, čo mi dalo trocha viac práce, bolo nové digitálne pero, ktoré sa ovláda trochu inak ako štandardná myš, ale chcela som ho pri tomto projekte použiť. Bola to výzva, ale veľmi som sa tešila. Keďže ma hnala dopredu motivácia, kresbu s novým nástrojom som rýchlo zvládla. Urýchlilo to prácu a v mojej profesijnej oblasti mi ovládanie digitálneho pera dáva väčšiu slobodu pri kreatívnej činnosti.
Ilustrácie sú naozaj pekné, niektoré aj vtipné. Bola si na to celé sama?
Mojou veľkou oporou bola kolegynka Angéla Garai, ktorá je umelkyňa na voľnej nohe, a ako živnostníčka mi pomáha s tvorbou webov, zalomením kníh a s tvorbou reklamných materiálov. Veľmi sme sa zblížili, spriatelili sme sa, a keď som jej porozprávala o mojom novom zámere, hneď sa chytila. Keď nakreslila prvý obrázok, vedela som, že budeme spoluautorky. Ona inklinuje k zvieratám, prírode a realizmu, ja uprednostňujem symboliku, grafickosť a geometriu. Tento rozdiel dokonale fungoval, navzájom sme sa dopĺňali a vytvorili sme tak rozmanitú sériu maľovaniek.
Angéla, ktorá z ilustrácií sa rodila najťažšie?
Jednoznačne titulka. Tú sme prekresľovali asi desaťkrát. Najväčšiu dilemu sme mali s farebnosťou. Nakoniec sme sa rozhodli pre takú, akú máme v erbe mesta. Pokiaľ ide o obsah, mali sme verzie aj so slnkom v tvare mandaly, ale nakoniec zvíťazila heraldická figúra z erbu, lev s dvojitým chvostom, opierajúci sa o slnko.
Pokiaľ ide o technickú náročnosť, asi by som spomenula mapy. Mali sme totiž vymedzený priestor, do ktorého sme museli dostať veľa malých aj veľkých vecí tak, aby boli viditeľné, čitateľné a spoznateľné.
Máte aj nejakú kurióznu príhodu?
Angéla: Senecký erb znázorňuje leva s dvomi chvostami. Ja pochádzam z malého mesta v zahraničí, ktorého erb obsahuje tiež leva, len s jedným chvostom. Tak sme sa rozhodli na krste, ktorý sa konal počas Veľkého letného karnevalu, obliecť do kostýmov leva. Však ho máme aj na titulke a objavuje sa aj pri mestských inštitúciach ako hlavná postava. Na poslednej strane maľovanky sme nakreslili naše postavičky – Zuzka je levica s dvomi chvostíkmi, ja mám len jeden.
Keď sme tvorili web, v rámci marketingu sme vytvorili aj malú maketu maľovanky, s ktorou sa moja niekoľkomesačná mačička hrala a zároveň ju obhrýzala. Doma som ju nakrútila na video, ktorému sme dali názov Maľovanka je na zožratie. Záber sa podaril, tak sme moju malú levicu prizvali do nášho tímu. Jej video si môžete pozrieť na webstránke www.farebnemesto.sk
Čo znamená, že je maľovanka interaktívna? Je prepojená so svetom online?
Maľovanka je jednofarebná, ale okrem zábavy pre deti z vymaľovania obrázkov obsahuje množstvo užitočných informácií aj pre dospelých. Tieto údaje sú väčšinou kontakty na inštitúcie či otváracie hodiny. Pre turistov je určite prínosné, že pod každou maľovankou je jedinečná linka na webstránku www.farebnemesto.sk, kde si danú atrakciu môžu pozrieť v obrázkoch; ak sú k dispozícii aj videá, tak pripájame aj tie. Výhoda online priestoru spočíva v tom, že tieto údaje môžu byť časom aktualizované a presahujú kapacitu štandardného listu A4. Tento rok na webe pripravujeme aj ďalšie jazykové mutácie, a to v maďarčine a nemčine.
Zo štatistík návštevnosti webstránky vyplýva, že približne 40 percent celkovej návštevnosti tvoria organické návštevy (vyhľadávania cez vyhľadávače ako napr. Google). Textové obsahy, ktoré sme vytvorili pre maľovanku, sú dostupné aj pre tých, ktorí maľovanku zatiaľ nemajú. Najčastejšie sa vyhľadávajú informácie o atrakciách, ktoré nemajú vlastnú webstránku, ale často sa zobrazujú aj stránky s informáciami o inzerentoch, ktorým aj touto cestou ďakujeme, že podporili tento projekt.
Je možné si ešte maľovanku kúpiť?
Áno, samozrejme. Na webstránkewww.farebnemesto.sksi ju môžete objednať online alebo v časti „Kde kúpiť“ sme uviedli zoznam predajcov, u ktorých je možný osobný odber. Zoznam aj tento rok budeme aktualizovať a dopĺňať.
Zásobili sme sa, aby sme pokryli ešte aspoň túto turistickú sezónu. Celoročne maľovanku ľudia radi kupujú aj ako darček reprezentujúci náš región. Už ju majú dokonca aj deti napríklad v Juhoafrickej republike, alebo v USA.
Beh pre beh je charitatívny pretek. Beží sa, aby iní mohli behať. Každoročne putuje celý výťažok z behu deťom s pohybovým postihnutím. Tento rok sa bude bežať pre dvoch veľkých bojovníkov Filipa a Krištofa. Pobehni aj ty s nami pre pomoc druhým!
Komu bude tento rok venovaný?
„Tento rok pôjde výťažok dvom chlapcom, Filipovi a Krištofovi. Filip Kosár pochádza z Modry a má 5 rokov. Keď mal Filip 5 mesiacov, zistili mu detskú mozgovú obrnu. Začal s rehabilitáciami a robí veľké pokroky. Samostatne chodí od 2,7 roka, no stále to nie je ono, pretože ľavú nôžku má kratšiu. Rehabilitácie si hradia sami a nakoľko je jeho mamina samoživiteľka, veľa peňazí nezostáva. Zberom vrchnákom od PET fliaš si pomáha získať finančné prostriedky. Preto veríme, že im pomôžeme“, hovorí Katarína Donáthová a pokračuje.
„Krištof Kubala z Rovinky má 17 rokov. Narodil sa predčasne s diagnózou detská mozgová obrna. Samostatne nechodí, ale dennodenne rehabilituje. Jeho snom je chodiť. S mamou sa tešia, ak sa mu podarí aspoň raz ročne dostať do Adeli centra. Krištof je veľký športovec. Venuje sa jazde na handbiku a zúčastňuje sa rôznych pretekov. Ako sám vraví, beží pre radosť“. uzatvára Katka.
NEMÔŽEME POMÔCŤ KAŽDÉMU, ALE KAŽDÝ MÔŽE POMÔCŤ NIEKOMU…
Okrem toho, že má Beh pre beh vyššie posolstvo, nezaostáva ani v ekológii. „Každý rok sa snažíme zdokonaľovať aj v detailoch. Aj preto na „občerstvovačke“ a v cieli nebudete piť z plastu, ale z pohárov, ktoré sú biologicky rozložiteľné. Aj takto chceme aspoň v malom pomôcť nášmu životnému prostrediu“, dopĺňa.
Najstaršia kandidátka na starostku v komunálnych voľbách síce nevyhrala, ale počet hlasov ju katapultoval do obecnej rady. Nie, ani pri veku 95 rokov Španieli neuvažujú v kategórii veľa-málo. A keď, tak po svojom.
Dedina Patones pri Madride v predvolebnej kampani zahviezdila. Sedem dám, z ktorých najmladšia má 63, kandidovalo s platformou Babičky za Patones. Najvyššie sa dostala María del Rosario Testa, familiárne Charito. V svojich 95-ich v obecnej rade zabojuje o zrealizovanie jediného bodu svojho volebného programu. Parkovisko. S cieľom podpory miestneho turizmu. Lebo tri eurá na hodinu sú tri eurá na hodinu a dedina získa peniaze na investície. A keď prídu na víkend Madridčania, nebudú sa škriepiť kto kde ako zaparkoval. Charito povedala, že ísť do politiky bola malina. Kto lepšie pozná problémy obce ako ona so susedami. Slovo dalo slovo a platforma bola na svete. Starosta celú vec poňal s blahosklonným úsmevom. Akože. Dobre vie, že vznikol produkt ako delo a dedina pritiahne pozornosť. Médiá sa pretekajú, kto z fešnej Charito vytiahne čo najviac vyhlásení, lebo vo svojom veku si môže dovoliť povedať všetko. Aj to čo si myslí.
OLÉ, OLÉ!
S vekom ovísa pokožka, ubúda vápnik a miznú ilúzie. Ale schválne. Chceli by sme znova mať takých dvadsaťpäť? „Ale daj pokoj!“ mávne rukou seňora Carmen a hovorí, že na to má hneď dvadsať dôvodov. Zhodila ich až niekedy po štyridsiatke. „Mojich dvadsaťpäť nebolo symbolom krásy v rozpuku. Ľudia žili a zmýšľali inak, a podľa toho sme aj vyzerali,“ prevracia očami. Hej, Carmen je vo veku, kedy podľa niektorých má človek chodiť na cmiter kochať sa predstavou, kde sa urny vynímajú najlepšie. Ona robí presný opak. Tak aspoň v kocke. V tridsiatke, „a to ešte bolo za Franca, dieťa moje,“ zdôrazňuje prísne, odmietla pobehovať v zástere, v štyridsiatke odštartovala nový život, v päťdesiatke prišla na to, že najlepším kamošom je bicykel, v šesťdesiatke sa opäť osudovo zamilovala, v sedemdesiatke svoju novú životnú lásku spečatila sobášom. Ten čas ale letí… A taká Carmen skvele slúži ako azimut.
NAMAĽUJ SI PRÍTOMNOSŤ
A teraz Pilar. Seňora Pilar. Pred dvadsiatimi rokmi sa vymkla zo španielskej povinnej jazdy. „Fíí, aj mňa sa dcéra snažila osadiť do pozície slepo oddanej babičky, ale narazila,“ klipká očami. Oplatilo sa. Je skutočnou paňou vlastného času, venuje sa spoznávaniu okolia, štúdiu historickej literatúry a robí si poznámky. Pre vlastné potešenie. Tiež maľuje. Inak spoznali sme sa na plavárni, chodí na ôsmu. Jednou rukou ťahá kufrík na kolečkách a v druhej ruke palička. Náš susedský vzťah upevnila moja svokra. Sú rovesníčky, ani jedna nevie jazyk tej druhej, hlavne, že si pokecali. Pilar mi o tom podrobne zreferovala. Stretli sa na dvore, dialóg spustili mojím menom, niečo im došlo, zvyšok vykomunikovali rukami-nohami, summa summarum naša suseda odnaproti sa dozvedela, že svokra priletela z Prahy, že pobudne dva týždne a že vo Valladolide sa jej páči. Inak, s kufríkom na kolečkách Pilar stretávam bežne. Myslela som, že chodí len na nákup až raz… „Šak ja už nevládzem. Vieš koľko toto všetko váži?“ Rozďavila kufor a vnútri hŕba pakšamentov. „O pol hodinu mi začína hodina maľovania, dnes berieme portréty, to zas bude,“ povzdychla útrpne a pobrala sa ďalej.
CEZ GARÁŽ SO CHANELOM
Keď sa po garáži okolo šiestej plíži Chanel 5 viem, že sivý renaultík, čo parkuje vedľa nás, je fuč. Seňora Belén si vyšla za partiou. Má 87, biele vlasy, všetky svoje zuby a na perách rúž. Višňový. Vždy sa vracia pred pol jedenástou. Počuť opätky. V takom kľudnom rytme. „To ja chodievam spať načas, moja, už mám svoje roky.“ Hm. To, že ja som od deviatej v pyžame, skicujem koncept na ďalší text pripravená v ktorúkoľvek minútu odkväcnúť do postele jej radšej nehovorím. „Vy mladí ste ako z cukru,“ povedala by. Ako raz, keď som ledabolo podotkla, že šoférovať po Madride by som nedala. Inak, parkuje úhľadne, vodičák si urobila niekedy pred dvadsiatimi rokmi.
TAKŽE…
… čo je vlastne vek? Má nás motivovať k životu alebo slúži na trénovanie skoku do rakvy? Prečo chytáme panickú hrôzu z čísiel a s dokonalosťou stotožňujeme iba mladosť? Desí nás viac dovŕšená štyridsiatka alebo blížiaca sa päťdesiatka? Tak presne toto sa žiadnej španielskej seňory neopýtam. Aj keď príležitostí mám kopec. Napríklad ráno na plavárni. Ja si dávam svojich tridsať dĺžok, iní majú na vodný aerobik. Jedna skupina sa chystá, druhá sa balí. Vekový priemer 70 plus. Kecajú o všetkom. Jasné, že aj o neposlušných nevestách, mĺkvych zaťoch a nahnevaných susedách, o neposlúchajúcich kĺboch, zákerných chorobách. A majú totálne na háku, že ich počuje dáka štyridsaťročná mrňa. Čo už tá vie o živote!
Na konci štvrtého ročníka na základnej škole sme išli do školy v prírode. Na tri týždne. Bola to pre nás vítaná zmena. Stráviť niekoľko týždňov, spoločne vo dne, v noci s minimálnym učením sa a bez domácich úloh, ktoré by sme si aj tak nemohli robiť, lebo veď sme neboli doma. Termín bol niekde na pomedzí mája a júna. Teda počasie už bolo celkom priaznivé, aj keď v kopcoch Veľkej Fatry nebolo vopred nič isté.
Isté bolo len to, že sa nebudeme nudiť. Napríklad Nali, zobral detský olejček, bledomodrej farby, ktorý popíjali mimozemšťania vo filme s Funesom, aby nezhrdzaveli. Suči mal so sebou zasa tabuľku opísanú z učebnice matematiky, ktorá priraďovala číselnú hodnotu jednotlivým písmenám abecedy. Fezo, ako správny skaut, bol vybavený čímkoľvek, čo by mohol človek v prírode potrebovať. Ja, ako syn zdravotnej sestry, som mal výbavu na prvú pomoc pri bežných zraneniach alebo iných zdravotných komplikáciách. Samozrejme všetci sme mali baterky, aby sme mohli pátrať po záhadách. Možno čitateľovi napadne otázka, aké záhady v škole v prírode? No predsa všetky. Napríklad sme pátrali po signáloch mimozemšťanov. Zistili sme totiž, že Naliho baterka po zapnutí záhadne bliká.
Pochopili sme, že sú to mimozemské signály, ktoré zachytávame. Dávalo to logiku, lebo Nali vedel z Fuesovho filmu o mimozemšťanoch úplne všetko. Aj to, že potrebujú piť ten olej čo priniesol. Pre istotu, aby sme ani my nezhrdzaveli, sme svorne ten olejček popíjali všetci. Či nám skutočne pomohol nezhrdzavieť neviem, od vtedy som ho nepil, ale isté je, že nikto z nás netrpel zápchou. Poďme späť k signálom, teda bolo jasné, že mimozemšťania nás kontaktujú cez Naliho, lebo on vedel.
Začali sme zapisovať jednotlivé bliknutia a podľa Sučiho tabuľky sme ich prekonvertovali do písmen. Zostavili sme pomerne dlhý text, no text, zhluk písmen, ktoré nám nedávali zmysel. Bolo nám jasné, že mimozemská reč je úplne iná, ako tá naša. Po pár večeroch sa, ale Nalimu v baterke vypálila žiarovka a keď ju vymenil za novú, spojenie s mimozemskou civilizáciou sa prerušilo.
Väčšinu času v škole v prírode sme trávili vonku.
Či už organizovane, výletmi do okolitých lesov a dediniek alebo len tak na priľahlom dvore hraním futbalu. Teda aspoň my chalani sme väčšinou hrali futbal, baby zase skákali gumu alebo hrali vybíjanú. Trávnatých plôch v okolí chaty, kde sme bývali, bolo síce veľa, ale všetky ležali na naklonenej rovine, ktorá nevyhovovala parametrom pre futbalové ihrisko. Bol tam, ale kus rovnej plochy, optimálnych rozmerov, ktorý bol vysypaný drteným štrkom. Bolo to trochu zvláštne hrať na takomto teréne a navyše onedlho som zistil, že hrať obetavo môže byť aj bolestivé.
Padol som na koleno a celkom solídne som si ho rozodral. Vznikla ryha dĺžky asi troch centimetrov. Vedel som čo treba robiť, ranu bolo treba umyť prúdom vody, vydezifikovať dezifekčným prostriedkom, prekryť a prelepiť. Fezo povedal, že jestvuje aj iný postup. Videl film, v ktorom si Rambo ranu dezinfikoval a zastavoval krvácanie pomocou pušného prachu, ktorý do nej nasypal a následne zapálil. Nápad sa to zdal byť dobrý, ale Fezo skonštatoval, že má so sebou dobrú výbavu, no nemá v nej pušný prach. Napadlo nám, že by ako náhrada mohli slúžiť hlavičky zo zápaliek, ale Fezo povedal, že ich má len desať a to by vraj bolo málo.
Tak sme sa rozhodli zvoliť konzervatívny postup. Prišla na rad moja lekárnička. Ranu som si umyl a vydezinfikoval septonexovým sprejom. Štípalo to ako keď si človek zmýli tabasco s očnými kvapkami, ale pre obdivovateľa Ramba to bola, ako hladenie pávím perom. Ranu som následne prekryl kúskom gázy, prelepil leukoplastom a išlo sa ďalej. Menší problém nastal, keď sme sa o niekoľko dní neskôr sprchovali a súdružka učiteľka, ktorá bola zároveň našou zdravotníčkou, uvidela moje koleno.
„Čo to pre boha máš na tom kolene?“ spýtala sa s jasným, ženským zdesením v očiach.
„To som si len tak trochu odral na futbale, ale vyčistil som si to a prelepil.“
„Len trochu odral? Pozri aké to je veľké a hlboké.“ a ďalej si zdesene obzerala ranu. „To sme mali ísť dať zašiť, možno by to bolo aj na dva stehy.“
No ešte to tak, pomyslel som si, aby som mal v sebe nejaké nite.
„No teraz už nič, prinesiem peroxid a aspoň ti to ešte raz celé vydezinfikujem.“
Predstava opätovného hladenia pávím perom ma úplne nenapĺňala nadšením, ale obdivovateľ Ramba nedá na sebe nič znať. Peroxid však nebol septonex. Bol vtipný, lebo penil a šteklil, získal si moje sympatie. Fezo následne skonštatoval, že on má so sebou aj šitie a je škoda, že nám to nenapadlo skôr. On by však vraj namiesto nite, volil radšej drôt.
„Musím to zmeniť, Martina, a ukončiť. Cítim sa vyhorený.“ Asi pred 7 rokmi som počula prvýkrát túto vetu. Povedal ju kolega vo vydavateľstve a odišiel. Veľmi som tomu nerozumela, ale pochopila som, že je unavený. Ako plynú roky, stretávam čoraz viac ľudí, ktorí boli, sú, alebo cítia, že v krátkej dobe vyhoria. Dokonca som počula, že sa v našej legislatíve chystá zmena a vyhoretie bude diagnóza, s ktorou sa bude dať ísť na PNku. Krása nevídaná, kam sme to dopracovali.
Sedel rybár v člne a chytal ryby…
…“Vieš skade mám ten obraz? Daroval mi ho francúzsky maliar. Uznávaný. Renomovaný. Henri Valachman sa volá. Poslal mi ho poštou, lebo som mu napísala na FB, že vyjadruje to, čo v živote chcem,“ povedala som kamarátke, ktorá sedela u nás v obývačke a zahľadela sa na stenu oproti.
„A ten ďalší je od Jamesa Warholu. Pekný však? Originál. Poslal mi ho kuriérom ako poďakovanie, že som ho sprevádzala a robila PR, keď bol na Slovensku pred 3 rokmi.“
Kamoška vypleštila oči. Nie kvôli Warholovi, ale očividne kvôli tomu prvému obrazu.
„Počkaj, ten prvý je o loďke a malej rybárskej chalúpke. Chceš malú loďku a chalúpku?“
„No … bojím sa toho, ale vlastne áno. Neviem, či poznáš ten príbeh, ako príde pracháč k jazeru a vidí staršieho pánka v loďke?“
„Nepoznám.“
„ Takto nejako to bolo… nepamätám si doslovne. Ale pointu hej…prihovorí sa rybárovi a spustí v rozhovore svoju špirálu rozmýšľania. Takú tú podnikateľskú.“
„Počuj rybár, koľko chytíš denne rýb?“
„Dve.“
„Dve?“
„Áno…jednu zjeme a druhú vymením za veci, ktoré potrebujem. Raz za múku a vajcia, inokedy za košeľu.“
„To by si mal zmeniť“, zauvažuje podnikateľ nahlas a pokračuje. „Stačí, aby si kúpil motor a vyšiel ďalej na jazero. Investícia do motora by sa ti vrátila do pár týždňov, a chytil by si denne – odhadujem – 10 rýb. Po krátkom čase by si mohol kúpiť väčšiu loď.“
„Aha,“ pozerá rybár…„A čo s tým?“
„No chytal by si viac a viac rýb a potom by si mohol kúpiť zaoceánsku loď. A urobiť distribúciu do celého sveta. Možno aj konzerváreň by si mohol otvoriť. Sušené ryby, rybie šaláty. Chápeš?“
„Nie. A čo z toho?“
„Bol by si bohatý. Mal by si vplyv a množstvo peňazí.“
„Rozumiem. Ale čo s tým?“
„No mohol by si potom v pokoji užívať svoj majetok. Napríklad – len tak sa voziť v loďke a tu i tam chytiť rybku, dve.“
Rybár sa zadíval na pána v dobrom obleku.
„A vy vidíte pane, čo robím teraz?“
Kamoška na mňa pozerá, a neverí vlastným ušiam. „Dievčatko. Veď ty stále makáš a naháňaš sa. A naozaj chceš to čo vidíš na obraze?“
„Áno chcem, ale bojím sa. Bojím sa zastaviť a prestať plánovať. Bojím sa stagnácie. Som unavená. Lietam, behám, riešim. Viem. Ale bojím sa zastať a riešiť len to, čo potrebujem!“
Kto za to môže?
Uvažujem kto je na vine. Kto za to môže? A teraz nehovorím už len o sebe. Ja nie som v tom sama, opustená. Je to tlak doby? Naša túžba veľa vlastniť, až sa v tom celom zamotáme? Tlak zamestnávateľov? Zlé rozdelenie odmeňovania vo firmách? Tu si dopíšte, čo chcete. Odpoveď asi neexistuje. Podľa mňa je to MIX. Mix, ktorý prišiel s našim vývojom a neustálym chcením mať a byť viac. Asi je nad slnko jasné, že som v tej kategórii. Nemyslite si, že idem mudrovať a zastavovať tých šialencov, čo sa ženú. Normálne som v tom celá ponorená. Rozmýšľam, že ako z toho von, ale na nič som zatiaľ neprišla. Tak píšem tieto riadky, kým sa varí nedeľná polievka a možno niekto z vás zareaguje a pošle recept. Nie na polievku. Na otázku ako sa nerútiť. Čo ja viem? Rada si naň počkám. Zatiaľ mi plynú myšlienky asi takto…
…Rast, či stagnácia?
Čo je zlé na stagnácii? Napríklad, keď v päťdesiatke máte všetky zuby a váhu ako na strednej, to je krásna stagnácia, nie? Sú teda oblasti v ktorých stagnácia nevadí. Dokonca by sme mohli použiť pojem rozvoj, lebo to, že ostávam, kde som bola, je veľká drina, a teda úspech. Výsledok je relatívna nemennosť. Super. Takže pri niektorých veciach a javoch je stagnácia vítaná…
…rast
Niekedy, keď sledujem niektoré firmy, tak uvažujem nad ich rozmýšľaním. Každý rok zvýšia plány. Vyvinú tlak na manažment a na obchodné oddelenie. Následne prejde tento tlak na všetkých naokolo. Keď ľudia prestávajú vládať, tak im šupnú poukážku na wellnes. A veď dajme aj teambuilding. To chce ale peniaze navyše. Tak zvýšime plán – do konca roka ešte ďaleko. A keď príde koniec roka a zistí sa, že nik nezomrel na prepracovanosť, tak zvýšime plán od januára budúceho roku. Namotivujeme tím ďalšími benefitmi, aby nefrflali. A celé to spraviť tak, aby samozrejme majiteľ zarobil viac ako predošlý rok. To je predsa cieľ v podnikaní. Vlastne nikdy nie je dosť. Vždy je čo zlepšiť, posunúť latku. Malý čln, ktorý sýtil tím, zmeniť za motoráčik, potom väčšiu loď, a naplánovať tú zaoceánsku aj s konzervárňou na ryby. Ale pozor. Začína byť veľa tých, ktorí prestávajú vládať.
Viete si predstaviť, že v 70ke budete denným študentom vysokej školy? A nemáme na mysli univerzitu tretieho veku, ale na klasickej univerzite so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so spolužiakmi, seminárkami, ale (veď prečo nie) aj so študentským životom, ktorý k štúdiu neodmysliteľne patrí. Že sa to nedá? Dá. K tomu všetkému, ako inak, získate aj výhody denného študenta. Rozprávali sme sa s Vladimírom Jedličkom, obchodným riaditeľom Združenia CKM SYTS, ktoré na Slovensku vydáva preukazy ISIC, ITIC a EURO<26.
Vlado, mala som možnosť vidieť video, kde sa mladí ľudia zabávajú s dôchodcom. Ide o videoupútavku, ktorá pôsobí skôr ako z filmu.
Áno. Snažili sme sa spracovať video, ktoré dokazuje, že študovať sa dá aj vo vyššom veku. Väčšinou si samozrejme ľudia predstavia štúdium na niektorej univerzite tretieho veku. Ale nemusí to tak byť. Na Slovensku máme desiatky študentov, ktorí začnú štúdium na klasickej vysokej škole a vek im nie je prekážkou. Niekedy ide o dôchodcov – môžu si to časovo dovoliť. Inokedy o ľudí, ktorí sa neboja reštartovať a zmeniť svoju kariéru či podnikanie a prihlásia sa na dennú formu štúdia. Dôvody môžu byť rôzne. Samozrejme, takýchto študentov je menšina. Študentov, ktorí majú viac ako 26 rokov je približne päť percent zo všetkých študentov.
Mám 70, ženu, tri deti a sedem vnúčat znie tak trochu provokačne. Ide o fikciu?
Úvodné slová z videa (nájdete ho nižšie) začínajú presne takto: „Mám 70 rokov, ženu, tri deti a sedem vnúčat a spústu voľného času, tak som sa rozhodol pre štúdium na Univerzite Komenského, veď čo môže byť krajšie ako študentský život…“ a sú prevzaté z reálneho života. Donedávna bol totiž najstarším študentom denného štúdia 70 ročný dôchodca. Aktuálne podľa záznamov, ktoré máme k dispozícii, má najstarší študujúci Slovák na dennej forme štúdia 66 rokov. No a samozrejme okrem študentských povinností to so sebou nesie aj mnohé výhody. Napríklad aj to, že takýto človek môže využívať benefit študentského preukazu ISIC. Magazín 40plus čítajú najmä ľudia po 40ke a väčšina z nich má doma študenta, ktorý využíva ISIC, poprípade aj oni sami mohli byť držiteľmi preukazu ISIC. A presne takýto preukaz s rôznymi benefitmi môže využívať každý, kto študuje dennou formou na vysokej škole.
Takže sa mi môže stať, že budem stáť v rade na lístky na vleku, predo mnou dôchodca a miesto dôchodcovského preukazu predloží ISIC?
Áno môže, aj keď pripomínam, že študentov starších ako 26 rokov je približne iba päť percent. A môže sa to stať nielen na Slovensku. Ak máte naše preukazy, tak zistíte, že zliav a benefitov je na preukazy ISIC naviazaných naozaj veľké množstvo. Na Slovensku je to viac ako 1300 miest, kde je možné využiť zľavy, vo svete je ich viac ako 150 000, v 128 krajinách. Nuž a v súčasnosti rezonuje medzi držiteľmi preukazov, okrem iných, už vo videu spomínaný jedinečný paušál.
Poviete nám v skratke o čo konkrétne pri tom paušáli ide?
Za cenu deväť eur ma držiteľ platného preukazu vysokorýchlostný internet 2000 MB dát (možnosť dokúpiť 1000 MB za jedno euro), 50 SMS/MMS vrámci SR a EÚ, kredit na 100 minút v SR a do EÚ, volanie na päť čísiel vrámci operátora zdarma.
Ani neštudenti nemusia zúfať. Ak nie ste študent a ani sa nechystáte byť, máme pre vás preukaz EURO<26, ktorý má okrem spomínaného paušálu takmer rovnaké výhody ako ISIC. Čiže pre rýchlu rekapituláciu: ISIC je pre denného študenta bez obmedzenia veku. EURO<26 je aj pre neštudenta, ale len do dovŕšenia veku 27 rokov.
Našej planéte dochádza s najagresívnejším tvorom trpezlivosť. Zohrieva sa a môžeme to brať ako alergickú reakciou na to, čo jej už niekoľko storočí robíme.
A pritom je naša planéta tak krásna. Keď si budete čítať v knihe A. Fothergilla a K. Scholey Naša planéta (Ikar, 2019), budete konfrontovaní s nádhernými obrázkami a hrozivými informáciami v texte. O tom, ako ubližujeme našej planéte.
Táto kniha nie je rozprávka o krásach prírody, ale varovanie. Samotná publikácia vznikla ako sprievodca k dokumentárnemu seriálu spoločnosti NETFLIX, ktorý si dal za cieľ zmapovať najúžasnejšie biotopy našej planéty. A tak akosi sa k tomu pridali aj informácie o strašidelných zmenách životného prostredia.
Vyzerá to, že z pohľadu dejín vesmíru prežívame naše posledné minúty. Život na tejto našej planéte vskutku visí na vlásku. Ale dobrá správa je že naša Zem má úžasné samoopravovacie mechanizmy. Len jej trošku, my ľudia, prekážame. Sme ako peľové zrniečka, ktoré – ak je ich veľa – môžu spôsobiť alergickú reakciu. A keď si Zem kýchne…
Budúcnosť našej prítomnosti na planéte len od nás, píšu autori a potom postupne predstavujú jednotlivé biotopy od zamrznutých arktických plání až po horúce púšte. A všade poukazujú na to, čo spôsobuje činnosť človeka.
„Sme v kritickom bode, v okamihu, keď sme spoznali nebezpečný stav nášho sveta.“
A čo máme preto urobiť, pýtate sa? Rozhodovať sa správne a podporovať všetko, čo smeruje k lepšej ekologickej čistote – od separácie odpadov po voľbu zodpovedných politikov.
Autori varujú, ale zároveň nezabúdajú dodať: ak sa budeme správať zodpovedne dnes – nie zajtra, ale dnes – máme šancu. Ale musí sa nám podariť uvedomiť si, že degradácia životného prostredia nie je zlúčiteľná s našou existenciou.
Takže tentoraz sa šuchnite s knihou nie do postele, ale do prírody a okrem obrázkov nechajte na seba pôsobiť aj čerstvý vzduch, bzukot hmyzu, spev vtákov a užívajte si, kým je čo.
Viem, všade čítate, že sa dá a dokonca aj za 7 dní, však…je na to čarovná pilulka, či bylinka, úžasný program, alebo nový trend! Dá sa schudnúť za 14 dní a udržať si váhu? Poďme sa na to bližšie pozrieť. Keďže pôsobím v tejto oblasti od roku 2003, nie som nijaký nováčik, odvážim sa na stručné hodnotenie. Tak prečo to nejde?
Dá sa schudnúť za 14 dní a udržať si váhu? Nedá…
1) Lebo je to totálna hlúposť a keby to fungovalo a bolo by to aspoň trochu reálne, tak neexistuje obezita a civilizačné choroby z nej. A všetci by sme mali postavičky ako lusk.
2) Pretože príroda má svoje zákony, ktoré fungujú stále, bez rozdielu, či ich poznáš alebo nie. Napríklad taký zákon gravitácie či zákon gravidity. Oba sú nespochybniteľné a majú presné pravidlá.
Prosto dieťa sa vyvíja deväť mesiacov, takto to nastavila príroda, aby všetko bolo v poriadku. Pochybujem, že by rodičia chceli, aby sa dieťatko narodilo skôr. Lebo cena môže byť privysoká ….a tu to celkom dobre chápeme, však?
Ale na našich telách, čo je úplne to isté prírodné zoskupenie buniek, sa snažíme vymýšlať kadejaké „zázraky“. Hlavne schudnúť rýchlo. Ideálne za 14 dní a hneď niekoľko kíl. Teda aspoň mnoho mudrcov, ktorí predajú aj deravé ponožky je dosť. Tak prečo ešte nikto nevymyslel pôrod po štrnástich dňoch? Však tehotenstvo je dlhé, náročné a chce to silu a trpezlivosť…vidíte tu akúsi podobnosť?
3) Pretože všetky extrémy, keď na ne človek nie je pripravený, a hlavne ak sa dejú veľmi rýchlo, si vyžiadajú určitú daň. Ak je telo v strese tým, že začnete nejakú striktnú obmedzujúcu diétu alebo náročný tréning, mení svoje hormonálne nastavenie a funkcie.
Keď sa potom vráti do normálu, ak to teda zvládne bez ujmy, nastaví opatrenia na nápravu a predchádzanie podobnej situácie. A to je ten známy jojo efekt v chudnutí, ukladanie tuku do zásob a často aj poškodený metabolizmus. Celkom lákavá prestava však? A predsa to stále fičí a ľudia stále dúfajú, že porazia tuk za krátku dobu a nárazovo.
Pri chudnutí platí systém postupných krokov. Je to to isté, ako nadobúdanie schopností a zručností, keď sa niečo učíme a postupne sa zlepšujeme na základe vykonaného úsilia a tréningu.
A tu je ten rozdiel. Dáva to zmysel?
4) Pretože marketing má tiež svoje zákony a toto je jeden z jeho základných trikov…zavádzanie a vzbudzovanie nádejí v rýchle výsledky, útok na naše túžby a city. Väčšina z nás to vie, tak prečo to potom ešte stále funguje? Prečo si myslíme, že sa dá výrazne schudnúť už za 14 dní?
No lebo ľudom sa nechce nič robiť a chcú mať výsledky, rýchlo a bez námahy. A táto vlastnosť je silnejšia ako skutočnosť, ktorú vám nikto nechce povedať, lebo by vás odplašil.
Urobme experiment. Čo si poviete, keď vám poradím: Vykop v lese štyri jamy každý deň počas štrnástich dní, upeč si na ohni čo ulovíš, a ešte mi za túto radu zaplať 100 Eur. Smejete sa?
Tak toto už by vám určite donieslo aspoň nejaký výsledok za tie peniaze, lebo je to založené na prírodných zákonoch. Idete do toho? Pošlem číslo účtu, vyskúšajte J
Alebo radšej plaťte za pilulky a doplnky, programy a zázračné séra, ktoré vám ešte aj môžu uškodiť.
5) Pretože POZOR! Pri rýchlych programoch na chudnutie sa manipuluje hlavne s vodou v tele. Nemá to nič spoločné s rýchlym odbúravaním tukov. Je to možné, ak máš tréning, svaly a vytrvalosť športovca, presne nastavenú stravu a profesionálneho kouča, potom áno.
Každý odborník v tejto oblasti vie, že chudnutie je dlhodobá záležitosť, a najmä ak sa chudne zdravým spôsobom. A naopak, žiadny obchodník/predajca, vám to nepovie, lebo to mnohokrát sám ani nevie, len sa naučil IBA predajnú techniku, ktorá krásne zaberá.
Zrejme jej asi aj verí, lebo to tvrdia všetci jeho kolegovia a on to začal robiť len pred týždňom.
Veta: „Schudla toľko a toľko kíl za 7-14 dní“ znamená : „Odbúrala toľko a toľko vody z tela“. Voda sa potom samozrejme doplní. Ak sa takéto „chudnutie“ praktikuje často, môže byť zdraviu nebezpečné.
Vždy ma pobaví, keď mi na obranu ľudia tvrdia, že mali dobrý pitný režim, nemohli byť dehydrovaní. Jasné, že pili tekutiny, lenže objem vody v tele nesúvisí len s tým čo reálne vypijete, ale aj s tým čo vylúčite.
Ak je v programe zapojená nejaká aktivita, tak sa viac potíte.
Ak užívate močopudné látky či bylinky, tak beháte na záchod. Dôležitá je aj úprava stravy, teda prijímanie potravín, ktoré vodu v tele neviažu, ale naopak sa voda vylučuje. Už len jednoduché zníženie sacharidov a soli v strave (ktoré viažu vodu), vám spôsobí okamžité zmeny v objeme vody v tele.
Čo môže byť prínosom, ak je to nastavené rozumne, ale aj tu ľudia idú do extrémov. Poznáme mnoho stratégií, o ktorých bežný smrteľník nevie.
Vedia to odborníci hlavne v športovom svete, kde okamžitá váha rozhoduje napr. o zaradení do určitej výkonnostnej kategórie, alebo vo fitness svete, kde sa posudzuje vyrysovanosť svalov v deň súťaže.
Takto sa veľakrát nastavujú programy na rýchle chudnutie, ktoré ľudí na začiatku ohúria. Je to viac o vode ako o odbúraní tuku, po ktorom všetci chudnúci vlastne túžia. Určite to však sami neskúšajte, lebo to môže byť zdraviu škodlivé.
Ponaučenie:
– Keď vám niekto tvrdí, že môžete rýchlo viditeľne schudnúť za 14 dní a udržať si to, tak vám chce siahnuť iba do peňaženky. Utečte skôr, ako jeho dobre pripravené argumenty na vás začnú účinkovať. Ak vám povie, že vás poriadne odvodní, a chcete za to zaplatiť, tak potom je to v poriadku J
– Tuk v tele sa zdravo odbúrava len správnym nastavením myslenia, dlhodobým pravidelným pohybom s určitou intenzitou a potravinami podľa princípov vyváženého a výživného stravovania, adekvátnym k individuálnym potrebám jednotlivca.
– Na chudnutie ako zmenu životného štýlu treba úsilie, čas (min 10 -12 týždňov až 1 rok podľa stavu a potrieb jednotlivca), vedomosti a trpezlivosť.
Ak ti to neznie lákovo, tak sorry…daj si ale pozor na rozprávkárov.
Takže prestaňte chudnúť a začnite zdravo myslieť a žiť.
– Má to však jeden háčik – nooo nepredáva sa to s takým nadšením ako formulka – štíhla za 14 dní -, však? Ale predsa to nevzdávam, lebo je mnoho ľudí, čo pochopili, a hlavne dokázali zmeniť svoje návyky. Dnes sú úplne inde, zdravší a spokojní.
Chcete schudnúť za 14 dní a udržať si váhu? Výber je na vás.
Kto chce rýchle výsledky – hľadá skratky a nechce sa vzdať svojho komfortu. A čo dosiahne? Stále sa trápi, pretože to nefunguje a trpí nielen on, ale aj jeho peňaženka.
Kto chce dlhodobé výsledky – mení svoje návyky. Tiež sa možno na začiatku trochu potrápi, pretože opustí svoju komfortnú zónu, ale učí sa. Postupne sa dostavujú skutočné výsledky, naučí sa čo funguje, je spokojný a zdravší.
Navyše, peňaženku má pod kontrolou, dokonca ušetrí.
Určite sa táto téma dá spracovať aj odbornejšie, ale toto by malo byť vraj ľahšie čítanie…Ak ste však pripravení skúsiť dlhodobú cestu, som tu pre vás!
Takže končím a želám vám veľa úspechov na vašej ceste, nech ste kdekoľvek. Podeľte sa o vaše príbehy a skúsenosti…možno ste už našli svoju metódu, čo funguje dlhodobo.
Povedzme si to na rovinu. Kto o sebe môže zodpovedne vyhlásiť, že je naozaj dospelý, správa sa v každej situácii zodpovedne a rozhoduje sa iba správne? Čo je vlastne znakom dospelosti?
Rok narodenia nič neznamená, poznám aj šesťdesiatročných puberťákov. Ani skvelá kariéra a vysoké postavenie v práci ešte nie je znakom, že sme naozaj dospeli, dozreli a máme vždy všetko pod kontrolou.
Ja sa napríklad rada veľa a nahlas smejem, vyvádzam somariny, robím kanadské žartíky svojim blízkym, ak mi to boľavé koleno dovolí, skáčem pri pesničkách z mojej mladosti. Občas si namiesto vína dám kakao, namiesto stejku krupicovú kašu. Toto vôbec nesvedčí o dospelosti, však?
Tak čo tá dospelosť vlastne je? Ako ju spoznáme?
Sama som si túto životnú etapu pomocne definovala, že je to stav, kedy vieš odhadnúť, ako sa v konkrétnej situácii správať. Na úradné tlačivá nekreslím srdiečka a úradníčke nehovorím -cica, počúvaj-.
Dokážem byť seriózna, keď si to situácia vyžaduje. Ale za žiadnych okolností sa nechcem dostať do stavu, že sa budem brať príliš vážne, že budem najdôležitejšia a najmúdrejšia na svete. Vždy primerane okolnostiam.
V duši mám ale stále pocit, že mám pätnásť. Keď sa mám v nejakej vážnej záležitosti rozhodnúť, to pätnásťročné dievča vo mne sa ozve ako prvé.
„To naozaj sa musím rozhodnúť sama?“ pýta sa môjho súčasného ja. „Áno, drahá, musíš. Si dospelá a musíš niesť zodpovednosť.“
Chvíľu som vystrašená, ale nakoniec sa vždy rozhodnem. Lebo musím.
Ale je to v poriadku.
Svoje vnútorné dieťa by sme mali brať do úvahy. Môže nám byť veľmi užitočné. Nedovolí nám brať sa príliš vážne. Umožní nám prežívať čistú radosť. Udržiava v nás pocit zvedavosti a chuť objavovať.
Ale sú aj iné chvíle. Keď sa cítim strašne stará, nemoderná, ako konzerva z minulého storočia. Býva to humorné. Začína to väčšinou tým, že napríklad počujem nejaký nový hit v rozhlase, alebo vidím niečo ultramoderné. A už idem! „To je príšerné, kto takéto niečo vymyslel …“ a hejtujem jedna radosť. Lebo som na to, aby som to prijala, stará. Lebo nie som cieľovka.
Našťastie to so mnou nie je ešte úplne zlé, až na skutočne výnimočné prípady, sa spamätám. A potom sa na sebe smejem. Že som konzervatívna, že už som len na krôčik od toho, aby som si povzdychla, že toto za našich mladých čias nebývalo.
Ale bývalo iné… aj my sme si mysleli, že iba naše nápady sú najlepšie a starci by mali byť ticho. Nebolo to tak dávno, Dunajom pretieklo trochu vody…a … ups, už sme na tej druhej strane.
Už sme tí, čo nechápu a kritizujú. Podľa dnešných -násťročných sme starci.
Aj toto je v poriadku. Máme už svoje skúsenosti a názor, tak sa nebojme ukázať to. Ono, aj tí mladí raz pochopia, že všetko je tak trochu inak…My už vieme svoje :-).
Dana Ljubimovová je Slovenka, žije a píše v Španielsku. Pred pár dňami sme priniesli jejpozvánku na výlet do Lisabonu. Danku som nepoznala a nikdy osobne nestretla (zatiaľ). Hlavnou pointou je, že objavila náš magazín a chce sa s čitateľmi deliť o postrehy a témy z pohľadu Slovenky, ktorá žije v zahraničí. Tešíme sa, a veríme, že vás jej písanie zabaví aj inšpiruje. Na úvod našej spolupráce sme sa rozhodli porozprávať.
Dani, žijete a píšete v Španielsku. Akí sú Španieli z pohľadu cudzinky?
Keď prídu na návštevu, nechcú sa vyzuť, počas futbalových zápasov parkujú všade okolo štadióna – aj na ceste, v kaviarňach fakt bývajú hluční, nie sú až takí usmievaví, ako si myslíme, naozaj obedujú až po druhej a stredomorské stravovanie je mýtus, ku ktorému by každý rád smeroval☺. Ale teraz vážne. Typický Španiel v podstate neexistuje. Španielsko je rôznorodá krajina, kde došlo k stretu viacerých kultúr. Samotní Španieli však za svedomitý pokladajú svoj sever, presnejšie Baskicko, a za chaotickú, ukričanú a prilenivelú – Andalúziu.
Sú Španieli iní?
Mnoho vecí neriešia. Napríklad jasle a škôlku berú ako súčasť vzdelávania. Celkom inak pristupujú k veku, vnímajú ho inak ako sme zvyknutí u nás. Vek je pre nich číslo. Jasné, aj tunajší seniori si odbedákajú tradičné repliky o kĺboch, ale po odplávaní štyridsiatich dĺžok trikrát do týždňa, alebo cestou na krúžok maľovania. Veľa zohráva skutočnosť, že Španielsko sa stáva krajinou tretieho veku a penzisti sú občiansky aktívni. Je to vidno a vedia to aj Holanďania, Angličania, Nemci, aj Rusi.
Vedia prijať cudzinca ako rovnocenného partnera/priateľa?
V našom kruhu známych máme Španielov, ktorí vás nechajú dopovedať vetu do konca a vedia počúvať. Mám však pocit, že v každom Španielovi sa skrýva kúsok Slováka a v každom Slovákovi kúsok Španiela. Spozorovala som jeden paradox. Španieli nedokážu existovať bez každodenných posedení na káve, bez pravidelného vyjdenia do ulíc v piatok aj sobotu večer. Ale navzájom sa počúvajú vždy len tak na pol ucha. Niektoré témy radšej nevyťahujú, k ďalším nevypovedia, čo si naozaj myslia, rozhovorom nepripisujú bytostný význam, nepripúšťajú si ich príliš hlboko, tým pádom ich vyslovené tak nezasiahne. Aj keď zahrajú, že áno.
Čo máte na Španielsku najradšej?
Iný pohľad na život. Nie lepší, ani horší, skrátka z inej perspektívy.
Dáte nejaký pisateľský zážitok?
Rozhovor s českým dirigentom Liborom Peškom. Keď videl ako sa trápim s technikou, skonštatoval: “Kdyby to nebylo tak nepravděpodobné, myslel bych si, že to děláte schválně, abyste mě rozesmála. A to se vám taky i povedlo, že jo? Děkuji, pobavili jste mně.” Pri rozhovore s ruským dirigentom Vasilijom Petrenkom to bolo bez srandy. Diár má plný päť rokov dopredu, súhlasil so stretnutím dve hodiny pred koncertom diel od Šostakoviča. Gentlemansky však zareagoval na môj šokovaný výraz, keď sa o dvere ďalej začala pripravovať sopranistka. Na podobné zvukové efekty som nebola pripravená. Po uverejnení rozhovoru ma o to viac potešil jeho mail s poďakovaním, že bolo uverejnené všetko, a iba to, čo vyslovil.
Z jednej zo svojich ciest (Lisabon) ste urobili pre nás pozvánku na výlet. Čo všetko vám dáva cestovanie?
Možnosť popracovať na pružnosti a taký ten neopakovateľný mix nervozity, zvedavosti a pocitu voľnosti . Super je tiež, že potom čo sa narodia deti, môžte začať odznova a ísť všade tam, kde ste už boli. Budete si totiž všímať celkom iné veci. A nebudú to len preliezky. Tí, ktorým deti z hniezda vyleteli, to majú zas opačne.
Čo vás písanie naučilo?
Pokore. Keď nájdete zaujímavú tému, neznamená to, že ju zvládnete i pútavo spracovať. A platí to aj naopak.
Čo pri písaní pokladáte za dôležité?
Vyprovokovať sa, inšpirovať samých seba. Lebo presne vieme, kedy to na seba len hráme.
Veľmi ma potešilo, že ste sa o našom magazíne dozvedeli tzv. ústnym podaním. Je to v dnešnej dobe nezvyčajné. Na FB ste sa prihlásili iba pred pár dňami.
Moja kamoška Marianna, ktorá teraz žije vo Švajčiarsku, voľakedy pracovala v Emme. No a jej kamoška a bývalá kolegyňa je zase Oľga Viestová. Marianna mi poslala na 40plusku link. Stránku som si prezerala a prezerala a bola mi čoraz sympatickejšia. Keď sme to s Mariannou zo dva dni preberali, prišli sme na nápad, poslať návrh na spoluprácu plus ukážky prác v štýle “retro”, čiže normálne poštou. Ona zas v rovnakom čase poslala do jednej redakcie svoje skice. Zaúradoval však poštový škriatok, zásielka obehla Bratislavu a ocitla sa späť vo Valladolide. (Takže naša predstava, ako si šéfka Valachová bude listovať materiály pri káve, zostala pasé☺) Po odoslaní mailu ste mi odpovedali do dvadsiatich minút a bolo vymaľované.
Čím vás náš magazín oslovil?
Zaujali ma rubriky i paleta osobností, ktoré sa podieľajú na jeho rozvíjaní a nebudem tajiť, že mená Monika Macháčková, Oľga Viestová, Katarína Mayer. Samozrejme, tiež odkaz, že život po 40-ke dáva nový rozmer a môže byť oveľa inšpiratívnejší.
Vaše príspevky budeme postupne priraďovať do rubriky Španielsky zápisník. S nápadom ste prišli vy. Mne sa názov náramne páči. Na čo všetko sa môžu naši čitatelia v blízkej dobe tešiť?
Na črepinky zo španielskej reality. Napríklad, že Španieli prevzali zodpovednosť za deti svojich detí a všetci sa v tom poriadne zamotali, že držiteľkou permanentky na koncerty može byť 102 ročná dáma, že vyše sedem percent Španielok sa po 40-ke poprvýkrát stáva mamou, že na kurz maľovania alebo vodičák sa môžete zapísať v ľubovoľnom veku, a samozrejme reportáže, rozhovory s…, ale Martinka, už ma zastavte, nech všetko neprezradím…
Májové popoludnie plné slnečného svitu bolo ako stvorené na naháňanie úbohých mravcov žeravým svetelným bodom sústredeným pomocou novej lupy. Vzduch voňal všetkým čo príroda ponúkala. Mračná chrústov si nahlas pochutnávali na čerstvých listoch mladých javorov. V takých chvíľach by čas mohol zastať a dopriať mi viac času. Do tejto májovo lenivej ľahkosti bytia vstúpil môj kamarát Fezo. Priniesol zapaľovač, úbohé mravce. Len dúfam, že karma mala vtedy celozávodnú dovolenku. Bezcieľne poflakovanie sa okolo panelákov bolo opojne nudné. Spoza červeného obchodu sa vynorila známa postava, Nali.
„Čaute chalani, čo robíte?“
„Nič, pálime mravce,“ odpovedali sme svorne.
„Dosť nuda, nie?“ zisťoval Nali.
„Máš lepší nápad?“ spýtal som sa.
„No vlastne hej. Moja mama sa ma pýtala či nechcem ísť zajtra na lodenicu a či nechcem niekoho zobrať so sebou.“
„To znie dobre, môj tato chodil na lodenicu v Trenčíne,“ odpovedal som, „a to by boli kajaky alebo veslice?“
„Sú to rýchlostné kajaky, na Dunaji“ odpovedal Nali.
„No to by som si dal povedať,“ zapojil sa Fezo, „lebo preplávať Dunaj by mal každý prešporák.“
„Dobre, tak zajtra po škole. Prvý raz nás tam zoberie môj otec autom, aby sme vedeli kde to je,“ uzavrel debatu Nali a všetci spoločne sme sa vybrali skúmať účinky žeravého svetelného bodu na iné objekty.
Druhý deň sme sa po škole ponáhľali k Nalimu, možnosť, že nás niektorí z rodičov niekam zoberie autom nebola bežná, tak sme nechceli meškať. Jeho otec nás odviezol na petržalskú stranu Dunaja. Lodenica bola medzi mostom Červenej armády a Prístavným mostom. Budova bola postavená na pilieroch, tak, aby ju ani náhodou neohrozila prípadná vyliata voda z Dunaja. Vodné dielo Gabčíkovo, bolo v tom čase ešte len v štádiu tehotenstva a Dunaj si mohol robiť čo chcel. Na lodenici boli všetci. Teda myslím tým všetky vekové kategórie, oboch pohlavných alternatív. Pri jedom z vysokánskych stromov postávala skupina nám podobných, spolu s mužom, z nášho pohľadu starým fotrom, ktorý však vtedy zrejme nemal ešte ani tridsať rokov.
„Tam môžete ísť, to sú vaši aj s trénerom.“ ukázal Naliho otec, „Tak si to užite, domov sa vrátite sami, zo Šafka vám ide dvadsiatka priamo domov.“
Zaradili sme sa medzi ostatných. Tréner nám každému podal ruku, predstavili sme sa a povedal nám, že tu si všetci tykáme. Predstava, že si môžem vo svojich trinástich rokoch tykať s takým starým fotrom ma naplnila eufóriou. Ocitol som sa v novom svete. Na úvod nás čakalo krátke rozbehanie, jeden a pol kilometra. Keď som počul tú maratónsku vzdialenosť podlomili sa mi nohy, nebol som práve športový typ, ale našťastie začínajúca puberta mi nedovolila vymäknúť. Po odbehnutí som zistil, že takto v partii fajn ľudí, mimo školy, bez vidiny hodnotenia známkou bolo tých tisíc päťsto metrov akýchsi kratších. Možno k tomu prispel aj fakt, že sme bežali po hrádzi len tam a späť, okolo nás rozkvitnuté stromy a tráva, žiadny vyprahnutý, zaprášený, antukový ovál školského dvora. Nastal hlavný bod programu išli sme „na vodu“. Skúsenejší z našej skupiny nám pomohli vynosiť lode, rozdali nám pádla a vesty, predsa len Dunaj nie je žiadny potôčik. Odniesť si loď k pontónu, už bolo na každom z nás. Len vďaka rodiacej sa hrdosti, som počas tých asi sto metrov, nevypľul dušu. Bolo mi jasné, že taká ťažká loď sa musí nevyhnutne utopiť už sama o sebe, nie to, že by som si mal do nej ešte aj sadnúť. Keď som sa hrdinsky dopotácal k pontónu Skúsenejší už boli na vode. Lode len veľmi tesne lemovali ich boky. V lodi bolo miesto len na jeden zadok. Toto nebude veľmi stabilné, pomyslel som si. Tréner nám, začiatočníkom, vysvetlil ako sa nastupuje a tiež čo robiť keď sa vycvakneme (to znamená, keď vypadneme z lode).
„Nič sa nebojte, je to ako jazdiť na bicykli. Keď sa to raz naučíte, už to nezabudnete,“ posmelil nás.
Na počudovanie sme všetci bez nehody nastúpili. Sedieť prvý krát v rýchlostnom kajaku mi pripadlo ako balansovať zadkom na hrane zastrúhanej žiletky. Vytrasený ak Detva (cigareta, nie mesto) som sa pokúšal imitovať pádlovanie. Hlavne nezapichnúť pádlo (nezanoriť ho do vody pod uhlom, ktorý by pri jeho vyťahovaní znamenal vycvaknutie), išlo mi hlavou. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Myslím, že počas prvého tréningu sa nikto nevykúpal. Po vzore Skúsenejších sme lode povyberali z vody, poutierali a poukladali späť do lodenice.
„Na vybehanie si dajte ešte jeden a pol kiláku,“ stroho oznámil tréner.
No odbehnúť si pred tréningom na zahriatie je jedna vec, ale aj po? S výrazom nechápavého krtka som to odbehol. Opäť to nebolo také desivé, ako som pôvodne očakával.
„Ok chalani, ako sa vám páčilo?“ opýtal sa nás tréner pred odchodom.
Všetci sme svorne prikývli, že to bolo veľmi fajn.
„Tak zajtra sa vidíme opäť. Čaute!“ rozlúčil sa s nami.
Zajtra? To akože kedy budem oddychovať? Koľko je tu tréningov do týždňa? Vírili mi v hlave otázky, ktoré som sa neodvážil opýtať, aby som nevyzeral ako úplný leňoch. Prvý deň na lodenici bol náročný a opojný zároveň. Predstava ďalšieho takého dňa však bola lákavá aj desivá. Sila nevirtuálnej sociálnej skupiny pomohla, keď pri lúčení sa Nali zahlásil:
„Tak zajtra ideme!“
„Jasné!“ súhlasili sme svorne s Fezom.
Tak sa to začalo. Letných dva krát tisíc päťsto metrov, pobyt na vode a niekedy aj v nej, futbal, volejbal, nohejbal, orientačný beh, vystriedalo v zime dva krát šesť kilometrov, kruhový tréning, stolnotenisové turnaje, hokej, pádlovanie v pádlovacom bazéne a sobotné rána v plavárni Grössling. Neviem či v tých časoch niekto niečo lial alebo sypal do dunajskej vody, ale je isté, že mala opojné účinky. Postupne sme na lodenici trávili každý deň, školský aj víkendový. Neísť na tréning znamenalo prežívať kruté abstinenčné chvíle. Ten duch, ktorý tam vládol bol neodolateľný.
Kamarátka ma viezla k sebe prvýkrát na návštevu. Bola trochu nesvoja.
„Prosím ťa, hlavne si nevšímaj tú dieru, čo máme v kúpeľni,“ povedala.
„Vy máte dieru v kúpeľni?“
„Máme. Hneď vedľa zrkadla. Všetky návštevy sa pýtajú, čo to tam je,“ vysvetlila mi.
„A čo to tam je?“
„Proste diera! Niečo tam bolo, potom sa to pokazilo, vzali sme to do opravy a odvtedy je tam diera. Najhoršie je, že my ju už ani nevidíme. Iba návštevy.“
Vedela som ju pochopiť.
Ja som takto žila dlhé roky s dierou v kuchyni. Bola to diera v plafóne. Najskôr tam diera nebola, len sadrokartónový plafón a nad tým plafónom kúpeľňa a v tej kúpeľnisprchová vanička.
A okolo sprchovej vaničky asi nebola izolácia alebo niečo také, lebo jedného dňa nám začalo kvapkať cez plafón do kuchyne. Vaničku sme zaizolovali, ale po nejakom čase sa izolácia uvoľnila a nám do kuchyne spadol kus sadrokartónového plafóna!
Boli pokusy dieru niečím provizórne zaplátať, ale provizórium vždy po nejakom čase zase odpadlo a tak sme to vzali. A na dieru sme si zvykli. Prestali sme ju vidieť. Návštevy sa nad ňou pozastavovali, pretože vyzerala ako vstup do nejakého medziposchodia.
Ale my sme im vysvetlili, že nie, je to proste LEN DIERA!
Povedala som to kamarátke a jej zjavne odľahlo. Keď som neskôr u nich išla na wc, úplne som zabudla tú dieru, na ktorú ma upozornila, zaregistrovať. (Došiel toaletný papier a ja som si snažila spomenúť, čo to hostitelia spomínali? Že majú ďalšie zásoby?)
Ale tá diera a jej účinky na zrak mi zostali v hlave. Prišla som na to, že efekt, ktorý na nás majú diery, má takmer všetko, čo máme.
Ak to máme príliš blízko na dohľad, už to nevidíme. Jedného dňa to zrazu prestaneme vnímať. Stane sa to pre nás samozrejmosťou. Len kulisou v pozadí. Či už je to naše zdravie, všetko dobré, čo sme v živote dosiahli alebo naši blízki. Nevidíme ich dobré vlastnosti, len tie, ktoré nás iritujú.Musí prísť niekto alebo niečo, čo nás upozorní na to, čo máme. Či už je to choroba alebo nejaká strata. Až vtedy si uvedomíme, že tam celý čas boli.
Želám si, aby sme sa všetci občas vedeli prejsť vlastným životom ako návšteva a videli všetko novými očami. Aby sme vedeli zaplátať diery v plafóne, ale aj uvedomiť si, čo máme a oceniť tých, čo pri nás stoja.
Diery-nediery, v dobrom aj zlom. Aby sme to zase videli, kým nie je neskoro.
Máte dcéru vo veku takých 16? A kedy ste ju videli naposledy jesť? A nezjedla toho akosi príliš veľa naraz? A kam šla od stola?
Anorexia a bulímia nie sú práve dobré kamarátky pre tínejdžerky (chlapci v tom lietajú zreteľne menej). Dvadsať sedem ročná Nikoleta Vujisič má za sebou štúdium jadrovo-fyzikálneho inžinierstva, boj s poruchami príjmu potravy, blogovanie o vlastných stroskotaniach a víťazstvách a k tomu aj knihu.
Neinstantná krása je projekt, ktorý začal vznikať, keď sa Nikolete začali ozývať dievčatá, ktoré prežívali to isté peklo, s akým sa zdôverila svojmu tajnému blogovému denníčku, teda všetkým na internete.
Jesť? Veď budem tučná. Som hladná? Tak zjem aj dve kilá mrkvy, aby bolo potom čo vyvrátiť. Upozorňujem, že v knihe sa k nechutnostiam bulimického dávenia a anorektických porúch dostanete tak často, až tomu nebudete veriť, že takíto ľudia, takéto dievčatá sú medzi nami. A možno bývajú s vami pod jednou strechou. Lebo táto kniha je varovanie.
Anorektické a bulimické poruchy dokonca dlho nie je možné odhaliť. Jednou z neuveriteľných schopností takto psychicky narušených mladých ľudí je až desivá schopnosť skrývať pred svetom svoju závislosť.
Isto, Nikoletina kniha 13 príbehov dievčat a ako bonus jeden príbeh chlapca, nezastavia presvedčenie dospievajúcich, že nie sú dosť pekní pre tento svet. Poruchy príjmu potravy však majú spoločného menovateľa v rodine – ak máte s deťmi pekný, láskyplný vzťah, ak sa s nimi kamarátite, vediete ich k dôvere, skôr s nimi preplávate cez úskalia dospievania, uvedomovania si svojho tela, telesnosti, pohlavia a miesta vo svete.
S knihou Neinstantne krásna Nikolety Vujisič sa vám pod perinou nebude ľahko zaspávať. Najmä ak vaše dcéry práve zakúšajú prvé lásky, prvé stredoškolské či vysokoškolské stresy a spoznávajú sa so svetom, ktorý má rád sebavedomých, úspešných a krásnych. A kto je taký v šestnástich?
Čo je folklórne, je momentálne hit. A často bez ladu a skladu. Nedávno ma pobavil príspevok na sociálnej sieti, kde odborníčka vysvetľovala, že mnohí „podnikatelia“ a „ milovníci tradičných ornamentov“ ponúkajú rôzne výrobky nevediac, že vyrábajú a ponúkajú poľské vzory. Znalcom slovenskej folklórnej ornamentiky stoja často vlasy dupkom, keď vidia, kam všade, ako a aké vzory sa pchajú.
Jednou z tých, ktorým stačí pohľad na výšivku či kroj a hneď vie, odkiaľ pochádza, je ZUZANA TAJEK PIEŠOVÁ. Korene má v Čičmanoch, vyrástla a žije v Bratislave, ale často ju stretnete na potulkách po Slovensku. Má vzácny talent, dokáže precízne a s láskou zreštaurovať staré kroje a výšivky.
Zuzka, čo hovoríš na folklórny boom, ktorý tu posledné roky máme? Kam sa pohneš, všade niečo „ľudové“. Tričká, poháre, peňaženky, púzdra na okuliare, detské oblečenie, šperky…Niečo je pekné a vkusné, ale číha na nás aj veľa balastu. A nie za málo peňazí …
Na jednej strane je dobre, že sme sa konečne spamätali a „pustili“ folklór do bežného života. Aby sme vnímali, že je tu, a že tradícia patrí k súčasnému, prítomnému životu. Lenže, ak sa niečo stane hitom, dostane sa to zrazu do polohy valcovania. Z toho, čo by sme si mali vážiť a ctiť, sa stáva iba plevel. Zrazu je každý druhý folklorista, kŕčovito zháňajú krojové súčasti, s návrhármi, grafikmi, obchodníkmi sa roztrhlo vrece. Je to ako splachovacie WC – veľa hluku, ale obsah, podstata uniká… celebrity, ktoré by v minulosti nezavadili ani o krojovú stuhu, sa teraz na rôzne podujatia obliekajú do kroja, a tak to aj vyzerá. Ustrojenosť mimimálna, resp. často žiadna…
Kroje a ich súčasti sa objavujú naozaj v kurióznych súvislostiach. Predmety bežnej spotreby, na ktorých sa používajú tradičné vzory sa premnožili. Mne vyrazil dych dizajn verejných WC na jednej diaľničnej pumpe, ktorý mal evokovať čičmianske chalupy. Čo teba najviac „vytočilo“ ?
FOTO. Martin Habánek
Vytáča ma hlavne diletantstvo a rabovanie ornamentov vo voľných internetových fotobankách, bez ladu skladu. Trh je zamorený poľskými, maďarskými, škandinávskymi ornamentmi, a k nim stotožnené Slovensko. Vyrobiť tričko, z ktorého sa na vás díva škandinávske srdiečko a hneď pri ňom nápis „Som hrdá Horehronka“, považujem za veľmi nezodpovedný prístup zadávateľov voči grafikom, ale nakoniec i voči samotným zákazníkom. Je naozaj veľmi málo firiem, firmičiek či grafikov, ktorí k tejto téme pristupujú zodpovedne. Pracujú s dokumentáciou, študujú a nevykrádajú ornamentálne autorské kompozície svojim kolegom. A o čiernom mori ´čičmanských´ vzorov, o tom by som mohla napísať román…
Skonštatovali sme spoločne, že prevažná časť tejto módy je dosť povrchná, bez hlbších základov, bez vedomostí a orientácie v problematike. Iba biznis, lebo to práve ´letí´. Ako by si si predstavovala ideálny stav? Je to, samozrejme, najmä o tom, aby sme cítili zdravú národnú hrdosť, a tá sa, paradoxne, momentálne príliš nenosí. Kto povie o sebe, že je hrdý Slovák, je minimálne podozrivý.
FOTO. Martin Habánek
Ako vravím vyššie, s folklórnou módou sa doslova roztrhlo vrece. Návrhárov, čo vymýšľajú ´folkloroidné´ a ´akožekrojové´ modely je ako maku. Ale tých, čo problematike aj rozumejú, je ako šafránu. A tak to aj vyzerá v móde a konfekcii. Nacapkať ornamenty, opäť zaplaviť konfekčný trh cudzorodou ornamentikou, a ešte k tomu pridať vence a čelenky, akoby vykradli pohrebné a aranžérske služby! Kto pracuje s ľudovým materiálom a rozumie odievaniu, ale popri tom aj študuje ľudový odev a ornamentiku, to sa odrazí na skvelých nápadoch, alebo kombinácii bežnej, súčasnej konfekcie s krojovými súčasťami.
FOTO. Martin Habánek
A k tej národnej hrdosti …Na to neviem dať jednoznačnú odpoveď. Tí čo ju od prírody mali, tak si ju možno utvrdili. Tí vnímavejší, ktorí sa možno predtým o to veľmi nezaujímali, si túto tému možno viac zrovnali v sebe, a zdravé národné povedomie nadobudli…. No určite sa to nedá povedať o obchodníkoch, čo sa podieľajú na chŕlení „folklórnych“ produktov. Tým ide len o zisk a zarobok. Momentálny, a toho času už nezdravý boom im slúži iba na to, aby zarobili. A je im jedno, že predávajú kadečo, mirnix dirnix, keď majú aj klientelu, ktorá sa riadi podla momentálneho stavu „in“ a „cool“, a kĺže iba po povrchu.
Presne tak. Mnohým je jedno, že nosia tričká s poľským ornamentom, vôbec nepoznajú naše, slovenské. Ty si známa tým, že krojové súčasti nosíš v bežnom živote, kombinuješ ich s normálnym oblečením. Biele tričko a krojová sukňa, alebo rifle a krojová blúzka. A bez čepca som ťa tuším ešte ani nevidela… Máš aj pekné príhody na túto tému, prezraď …
FOTO. Martin Habánek
V kroji, alebo kombinácii krojových súčastí a bežnej konfekcie chodím už veľmi dlho, bez ohľadu, čo sa teraz deje. Keď som šla do Strážnice a stála som v kroji na zástavke, skupinka výrastkov ma chcela zbiť. Bola som im asi podozrivá :-).V Prievidzi sa ma jeden pán na autobusovej stanici opýtal, z akej som sekty. Keď idem s kamarátom na výskumy a návštevy po Slovensku, obaja sme oblečení v krojoch, aj policajti prižmúria oko pri drobnom priestupku, aj keď chodím s disciplinovaným šoférom :-). A kroj mi otvoril dvere aj do kabínky rušňovodiča, lebo železnica a vláčiky, to je tiež moja veľká záľuba.
Veľkým problémom je aj to, že sa vzácne kroje vyvážajú do zahraničia. Dalo by sa tomu nejako zabrániť, aby sme si ochránili dedičstvo predkov?
Máš pravdu, šmelina s krojmi sa tiež dosť rozmohla. Vykoreniť sa úplne nedá, no dá sa eliminovať postojom k odkazu našich predkov. Že v obciach ľudí upozorníme na špekulantov a nevyhlasujeme dedinským rozhlasom, že prišli vykupovať kroje do súborov. Na 100% je to klamstvo. Kto nepotrebuje kroj, nech ho ponúkne priamo členovi miestneho folklórneho súboru, alebo komu chýba a chce si ho obliekať. Často sa stane, že kroj danej obce sa objaví na druhom konci republiky. Za pomoci mojich kamarátov som vliekla moravské krojové súčasti patriace ku krojom z obce Kyjov, až zo spišskej goralskej obce Ždiar. A zasa napríklad ždiarsky kroj, ktorý príležitostne nosím, sa našiel v Košiciach, kde štyridsať rokov ležal v pivnici.
Len tak čisto hypoteticky-chcela by si žiť pred dvesto rokmi?
Ako sa to vezme… To obdobie muselo byť veľmi ťažké. Ľudia si väčšinu života museli zháňať a dorábať ťažkou prácou na jedlo a živobytie, trpeli chorobami, mali veľa detí. Jednoduchí ľudia sa mali museli poriadne oháňať. Jednoznačne pozitívne ale bolo, že žili viac v súlade s prírodnými zákonmi a nepoznali stresy, čo zažívame my dnes. Kedže žijem tu a teraz, asi to tak malo byť. Odkaz našich predkov si nesiem v srdci. A hrdo!
Lili-improvizuje je projekt Slovenky Ľudmily „Lili“ Cuperovej, ktorá žije v Paríži. Objavila som ju na Instagrame hneď potom, ako som si všimla, že pochválila náš Magazín. Rada ho číta. Potešilo ma to viac ako si niekto dokáže predstaviť. Naše články čítajú aj v zahraničí. Hurá. Spojila som sa s Lili a poďakovala. A pozrela som sa na to, čo robí. Fantastický projekt. Veď čítajte
Ľudmila, ako prišiel tvoj nápad písaťinteraktívnychdetských turistických sprievodcov európskymi mestami?
Ahoj, som rada, že sa Ti môj projekt páči. Nápad prišiel veľmi spontánne. Ako si už spomenula, žijem teraz s rodinou v Paríži. Vo francúzskom školskom systéme majú deti každých 6 týždňov 2 týždne prázdniny a preto sme začali viac cestovať po okolitých európskych mestách.
Počas plánovania minuloročného výletu do Londýna som pre dcéru hľadala dobrého detského turistického sprievodcu. Je trojjazyčná a tak som si myslela, že s tým nebude problém. Moje očakávania však nesplnil žiaden zo 6-tich zakúpených detských sprievodcov.
Nakoniec som jej pripravila vlastný cestovný zošit, ktorý obsahoval trasy v múzeách a informácie o najzaujímavejších miestach v Londýne. Vytlačila som jej ho doma na tlačiarni a išlo sa.
Strany boli interaktívne a okrem informácií obsahovali vymyslené úlohy na zopakovanie, osemsmerovky, hádanky a rôzne iné detské doplňovačky.
Veľmi ju to bavilo. S vyplňovaním začala už vo vlaku a na výlete ho mala každý deň pri sebe. Náš rodinný výlet v Londýne sa stal prvým, na ktorom naša dcéra vedela viac informácií o navštevovaných miestach, než ostatní členovia výletu, teda okrem mňa J.
Vďaka knižke sa naša vtedy 7 ročná cestovateľka, stala našim osobným sprievodcom po Londýne a práve v tomto momente sa zrodila moja myšlienka, že takto spracované informácie posuniem aj ostatným slovenským detským cestovateľom.
Ktoré mesto na návštevu s deťmi odporúčaš ty osobne ako prvé?
Určite Barcelonu. Je tam všetko. Prístav s obrovským morským akváriom, more s čistými plážami, parky s možnosťou požičania rodinných bicyklov aj lodičiek, úžasné múzeum vedy s dažďovým pralesom alebo jeden z najstarších zábavných parkov. Barcelonská architektúra zase dýcha legendami a Gaudího symbolmi, ktoré deti môžu objavovať a hľadať skoro na každom kroku.
Doprava je výborná, metro čisté a prispôsobené rodinám s kočíkmi. Navyše všade sú veľmi ochotní a milí ľudia. Asi nepoznám človeka, ktorý by povedal, že sa mu v Barcelone nepáčilo.
Vydávaš jednotlivých sprievodcov online. Ľudia si ich môžu kúpiť ako hotový itinerár? Nájdu v nich všetko?
Detskí sprievodcovia sa zatiaľ dajú kúpiť len online na mojej stránke www.lili-improvizuje.sk ale nie sú to online publikácie, sú to vytlačené knižky.
Deti si z nich nielen čítajú ale do nich podľa témy píšu a kreslia. Nejde o klasických sprievodcov s itinerármi a faktografickými informáciami ale o interaktívnych detských sprievodcov s vybranými miestami pre deti, odporúčanými trasami plných informácií a zábavných úloh.
Sprievodcovia sú navyše určení výlučne do rúk malých cestovateľov. Len jediná informačná strana je pre „dospelákov“ ako ich v knižke nazývam.
Máš od klientov aj spätnú väzbu? Zvyknú sa ti ozvať a podeliť sa s informáciami ako sa im cestovalo?
Áno, spätnú väzbu mám veľmi pozitívnu a tí čo ma už online trošku poznajú, sa hneď pýtajú na sprievodcu Parížom.
Veľmi zaujímavým poznatkom z reakcií je skutočnosť, že výlety s deťmi do európskych miest bývajú často dávané ako darček a sú do poslednej minúty utajované. Deti informáciu, kam cestujú, dostávajú často až na letisku a práve cez mojich sprievodcov. Preto už mám veľmi peknú zbierku fotiek malých cestovateľov s knižkou priamo na letisku alebo v lietadle.
Ďalšou zaujímavosťou je vek detí, ktorým je sprievodca kupovaný.
Knižka bola napísaná vďaka veku moje dcéry prioritne pre žiakov prvého stupňa základných škôl. Zo spätných reakcií som zistila, že veľmi baví aj 12 až 15 ročných cestovateľov a dokonca vraj čím je viac detí s knižkou vo výletnej skupine, tým je väčšia zábava.
Bývaš v Paríži. Je to sen mnohých ľudí. Paríž má v sebe náboj a energiu. Je zároveň veľmi multikulti. Zvykla si si ihneď?
Paríž je krásne mesto, plné histórie a nádhernej architektúry. Na jednom mieste je sústredenej toľko krásy na spoznávanie, že nového sprievodcu píšem už skoro rok a neustále ho prepisujem a mením.
Pre život je však iný a napriek rokom si stále len zvykám. Naša rodina je čisto slovenská, deti chodia do medzinárodných škôl a preto sa asi najviac stretávame s medzinárodnými rodinami. Myslím tým také, kde aspoň jeden člen rodiny nie je Francúz. My bývame v centre Paríža a naozaj je to tu multikultúrne. Veľa mojich známych však žije v oblastiach v tesnej blízkosti Paríža a aj keď nás oddeľuje len pár kilometrov, je to tam úplne iné. Ľudia poznajú svojich susedov, ulice sú prázdne a čisté. Pripomína mi to trošku život na vidieku.
Si už štyridsiatnička. Je tvoj projekt svojim spôsobom reštart? Čomu si sa venovala než prišli deti?
Máš pravdu, už niekoľko mesiacov mám 40 a tento projekt je nielen reštartom ale aj mojim novým mimo-mamičkovským naplnením.
V minulosti som pracovala ako marketingový manažér v jednej nadnárodnej spoločnosti. Práca ma veľmi bavila a už počas prvej materskej som utekala späť do roboty. Stále som bola na nejakých eventoch, tlačovkách alebo firemných akciách, jednoducho neustále medzi ľuďmi.
Zmena prišla počas druhej materskej, kedy manželovi prišla pracovná ponuka s ktorou súvisel odchod do Paríža. V danej chvíli som to brala ako zaujímavú skúsenosť prežiť materskú v zahraničí a teraz tu končíme tretí rok.
Zmena spôsobila, že už nenavštevujem akcie s množstvom ľudí ale kreatívneho ducha som v sebe nepotlačila.
Prišiel nápad s detskými turistickými sprievodcami. Učím sa pri nich mnoho nových technických vecí, grafických programov a navyše tvorím niečo, čo spája našu rodinu cestovaním a aj niečo, čo sa veľmi páči mojim deťom.
Veľmi nás potešilo, že rada čítaš Magazín 40plus.sk. Čo najviac z obsahu ťa priťahuje? A ako si sa o nás dozvedela?
Váš magazín som našla prostredníctvom Kataríny Mayer, autorky mojej poslednej prečítanej knižky s názvom Gamblerky. Nikdy nebudem spisovateľkou, ale píšem sprievodcov pre deti a preto rada sledujem jej rady k písaniu a k práci z domu.
Magazín 40plus.sk sledujem len krátko, ale už som si stihla spätne prečítať množstvo článkov. Páči sa mi článok Maternica, rozhovory s rôznymi ľuďmi a zo záujmom som prečítala všetky články v kategórii „Odborník radí“ a „Zamyslenia“.
Témy, ktoré riešite sú mi blízke, sú kvalitné a najmä veľmi profesionálne napísané.
Čo najbližšie pripravuješ? Podeľ sa s nami. Ak to nie je tajné.
Projektov súvisiacich s cestovaním s deťmi mám mnoho. Mám doma aj 4-čnú dcéru a preto chcem rozšíriť ponuku o turistických sprievodcov pre deti od 2 do 5 rokov a dokonca uvažujem nad aplikáciou v slovenčine pre niektoré zaujímavé miesta v Paríži.
Mojou prioritou je však dokončenie turistického sprievodcu Parížom do tohto leta. Veľmi by ma potešilo, keby malí cestovatelia pri svojich jesenných výletoch s rodičmi po Paríži už spoznávali jeho zákutia cez legendy a tajomné príbehy plné fascinujúcej histórie.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová Foto: Archív Ľudmily Cuperovej
Na internete sme našli tieto pozoruhodné obrázky a povedali sme si, že sa na problematiku pozrieme bližšie. O čo presne ide?
Austrálske mesto Kwinana úspešne odštartovalo jednoduché riešenie na udržanie zdrojov vody bez odpadu a znečistenia plastmi. A miestni dúfajú, že iné mestá začnú robiť to isté.
Kwinana je mesto, kde býva približne 39 000 ľudí. Pilotný projekt spočíva v tom, že v marci pripojili siete k drenážnym rúram umiestneným v obytných oblastiach.
Nuž a siete zafungovali. Počas štyroch mesiacov sa podarilo zachytiť 815 libier (370 kilogramov) odpadu, ktorý by inak skončil vo vode.
Siete stáli mesto okolo 20 000 USD, čo zahŕňalo náklady na projektovanie, výrobu, inštaláciu a súvisiace stavebné práce. Z ich prepočtov vyplýva, že sieť je najhospodárnejšou a najbezpečnejšou alternatívou v porovnaní s inými metódami, kde dovtedy zaznamenávali až štyrikrát vyššie náklady – uviedol starosta Carol Adams.
Mesto publikovalo o úspechu svojej environmentálnej iniciatívy príspevok na Facebooku a do dvoch dní sa stalo virálom. Dosiahlo viac ako 2 milióny vzhliadnutí na celom svete.
„Úspech postu na FB ukazuje, aké dôležité je, aby sa vláda na všetkých úrovniach skutočne zamerala na environmentálne iniciatívy, ako je napr. aj uvedomiť si, že i malé akcie môžu mať veľký vplyv, “povedal primátor Adams.
Mestečko Kwinana plánuje vyčleniť v rozpočte na rok 2019 ďalšie prostriedky, aby mohli osadiť viac sietí po celom meste. Dúfajú tiež, že ich komunitné úsilie bude inšpirovať ostatných na celom svete, aby prijali podobné opatrenia.
Nedávno sme priniesli článok o tom, ako Peter Kmeť zo Senca rozvíja zaujímavú iniciatívu – Plogging. Beh či prechádza v prírode, ktorá je obohatená o prospešný zber odpadu. Pozrite si celý článok tu: Ako sa (nielen v Senci) neutopiť v odpade. Dozviete sa aj: Dnes percento triedenia v Senci predstavuje len 23%. To znamená že vytriedené plasty, tetrapaky, papier, kovy a sklo predstavujú z celkového vyprodukovaného odpadu len 23%. Všetko ostatné skončí v komunálnom, zmiešanom odpade a to tvorí tú horu odpadu skládky. Rozhodne by bolo užitočné, ak by sme triedili odpad efektívnejšie a všetci. Obyvatelia, ale aj firmy, ktoré sú v meste, či okolí.
No dobre teda, tak idem teda s kožou na trh. Aspoň sa ukáže, kto moje blogy číta. Áno, som šoférka a nie som dokonalá (šoférka). Auto je pre mňa nevyhnutný prostriedok na prepravu z bodu A do bodu B.
To je všetko, čo od neho očakávam. Aj napriek tomu, že „zbrojný pas“ teda vodičské oprávnenie vlastním už viac ako 20 rokov, stále je čo vylepšovať. Všetky moje autíčka, ktoré som kedy šoférovala, alebo vlastnila by o tom vedeli kadečo porozprávať. Už inštruktor v autoškole na mňa dlho spomínal a nezabudol pripomenúť môjmu manželovi, že som bola tvrdý oriešok. Ale ja som to nikdy nevzdala, som strelec a my sme veľmi cieľavedomé znamenie a v žiadnom prípade sa nevzdávame.
Takže moje šoférovanie prešlo niekoľkými obdobiami, ktoré so sebou priniesli veľa zábavy. Dlho som si nevedela natankovať, preto som chodila len na jednu čerpaciu stanicu, o ktorej som vedela, že mi chlapci natankujú benzín do nádrže. Pamätám si, že som mala kolegyňu v práci, ktorá si vedela tankovať sama a ja som k nej vzhliadala, ako k bohyni s nadprirodzenými schopnosťami.
Časom som to zvládla aj ja a bola som na seba veľmi pyšná. Samozrejme, podobne to bolo aj s dolievaním zmesi do ostrekovačov. Super je aj príhoda s ostrekovaním okien na aute. Nestihla som ísť na umývačku áut, tak ako som stála na križovatke na červenej, tak som si, aleže poriadne, ostriekala zadné okno…. keď som v tom zbadala v spätnom zrkadle cyklistu ako sa vystrel, dovtedy bol zohnutý a utieral si z tváre, z prilby a ktovie odkiaľ ešte moju letnú ostrekovaciu zmes, ktorou som ho výdatne počastovala.
„ Toč opačný!“
Ani si nechcem predstaviť čo mu v tom momente prebehlo hlavou. Hups . Neviem ako ste na tom vy ostatné, ale ja absolútne nerozumiem niektorým výrazom ako napríklad: „ Toč opačný!“ Chápem, že ide o volant, ale ktorý smer je opačný a ktorý „neopačný“, to je pre mňa záhada.
„ Aké má zrýchlenie?“
Nedávno ma pobavila známa, ktorá chcela nejaké informácie o mojom aute. Náš rozhovor ma neskutočne pobavil. Otázka: „ Aké má zrýchlenie?“ Odpoveď: „ Ide rýchlo, keď je treba…“. Nevzdávala to: „ Ako sedí v zákrutách?“ Ja som si išla svoje: „Mne sa v ňom sedí veľmi pohodlne..“ Tento rozhovor som pre istotu ukončila tým, nech sa príde odviezť. Myslím si, že tento návrh priniesol úľavu nám obom.
Nezabudnuteľný zážitok
A tu je tiež jeden nezabudnuteľný zážitok. Išla som na poštu odoslať balík. Výhodou života na dedine je, že na miestnej pošte nezvykne byť veľa ľudí a vybavenie pri okienku netrvá dlho. Tak to bolo aj v osudný deň. Zaparkovala som svoje autíčko pred poštou, uchytila som balík a šups ho odoslať… Proces vybavenia sa trošku predĺžil, nakoľko balík putoval do zahraničia. V tom do miestnosti vošiel muž. Usmial sa (podľa mňa potmehúdsky) a spýtal sa ma (keďže som tam bola len ja), či to biele autíčko vonku je moje. Samozrejme, že mi hneď napadlo, že chlapcovi sa páči môj vkus na autá, tak som sa usmiala a prikývla. A on mi, tiež s úsmevom na perách, oznámil, že moje auto sa svojvoľne dalo do pohybu a držia mi ho dvaja chlapi. Vybehla som bez dychu aj bez krvi v žilách von zachrániť môjho vtedy trojmesačného tátoša. Našla som pri ňom dvoch starších pánov, ako mi s červeňou v tvári a s vypätím posledných síl (možno aj so smrťou v očiach) držia auto.
To by sa bez ich záchrany zviezlo rovno na hlavnú cestu. Nevedela som, či mám plakať, alebo vybuchnúť od smiechu. Obidve alternatívy zvládajú elegantné ženy na jednotku. Samozrejme, že som to zahrala na naivnú ženu, ktorej títo rytieri zachránili život. Čo je v podstate pravda. Nechýbalo veľa, aby som ich od šťastia vybozkávala. Jednoducho pri mne stál môj anjel strážny a ja som mu nezabudla tam hore poďakovať. Lebo ako ste sa dočítali, ja, elegantná šoférka, nepotrebujem jedného anjela strážneho, ale aspoň desiatich.
Tak čo, ako ste na tom vy, milé elegantné šoférky?
Keď môj otec prišiel o prvý prst na nohe kvôli cukrovke, bol to šok.
Pochopiteľne, zľakla som sa do hĺbky duše.
Dovtedy ma netrápilo, že som sa napchávala cukrom. No v ten deň som sa polopatisticky presvedčila, kam až nás nesprávna strava môže doviesť.
Práve okolo štyridsiatky prichádza podľa mňa ten najvyšší čas spamätať sa. Prehrešky, ktoré organizmus v pohode zvládol v mladosti, nám začnú prevažovať misky váh medzi zdravím a chorobou na tú nesprávnu stranu.
Počas dlhých rokov som prelúskala množstvo kníh o zdravej strave a sama som aj jednu napísala. Všetky poznatky som testovala a vyberala som si naozaj len to, čo funguje.
Výsledky môjho výskumu ma potešili. Zdá sa, že nielen mne prospieva stredomorská strava, ale že stredomorská diéta predstavuje zdravé stravovanie pre mnohé ďalšie ženy v zrelom veku.
Ako vyzerá zdravé stravovanie v praxi
V prvom rade musíme obrátiť stereotypný obsah taniera. Na Slovensku sme zvyknutí na veľký kus mäsa a k nemu ako doplnok nejakú prílohu. Malo by to byť presne naopak. Základ každej porcie by mala obsahovať zelenina – a ak to neviete bez mäsa vydržať, potom si ho dať ako malú prílohu k tej zelenine.
K tomu je pre zdravé stravovanie vhodné dať si každý deň za hrsť orechov, ideálne v pôvodnom stave aj so šupkou a poriadne pohrýzť. Tiež je dobré do stravy začleniť strukoviny a fermentované potraviny (v našich podmienkach je ideálna bryndza, prípadne kvasená zelenina).
Mnohí radia zdravé raňajky medzi najdôležitejšie jedlo dňa. Dôležité je riadiť sa vlastnými pocitmi. V každom prípade by mali byť pestré, plné energie, z ktorej môžeme čerpať celý deň. Obľubujem rozmixovaný špenát v zelenom smoothie aj kašu z ovsených vločiek. O vitamíny a minerály sa postarajú rôzne olejnaté semienka (chia, ľanové, slnečnicové, tekvicové), spolu s trochou ovocia.
Obed môže byť výživný, ale nie ťažký. Veľká porcia mastnejšieho jedla môže spôsobiť únavu a vy budete pociťovať stratu vitality ešte hodiny po najedení. Telo by sa totiž snažilo stráviť, čo ste zjedli a spotrebovalo na to viac energie, ako zo stravy dokáže získať.
Keď sme po obede vyčerpaní, často siahame po káve, ktorá vyženie všetku krv naspäť do hlavy, aby sme dokázali fungovať efektívne ešte aspoň chvíľu. To je začarovaný kruh, z ktorého nás vyvedie jedine zdravé stravovanie. Preto aj základ ľahkého obeda by mala tvoriť opäť zelenina, v ideálnom prípade doplnená o ryby alebo vajcia.
Na večeru je lepšie dať si bielkoviny, aby telo malo materiál na opravu a stavbu buniek, čo robí počas spánku. Organizmus sa môže počas spánku naplno venovať údržbe, aby naše telo fungovalo ako dobre naolejovaný a nastavený stroj.
Jedzte rozumne
Aj tráviace ústrojenstvo potrebuje pauzu a preto sa odporúča jesť maximálne dve hodiny pred spaním. Ľahká večera nám umožní počas spánku dobre si oddýchnuť a naše telo sa stihne do rána zregenerovať. Ak to na večeru s jedlom preženieme, prejaví sa to ako problém so spánkom (s plným žalúdkom sa veru nespí dobre), zlými snami, tráviacimi ťažkosťami a v neposlednom rade priberaním na váhe. Keďže mäso sa trávi veľmi dlho, mojim základným pravidlom je nikdy ho nejesť na večeru.
Správnou úpravou jedla zase zachováte viac jeho výživovej hodnoty. Vyznávači RAW pracujú najmä so surovými potravinami. Pre skutočne zdravé stravovanie to podľa mňa nie je nevyhnutné, no napriek tomu začleňujem surové potraviny do svojej stravy. Ideálna je tiež príprava jedla na pare, s malým množstvom oleja. Určite zabudnite na vyprážanie. Hoci nás to zvádza, takto pripravené jedlo obsahuje karcinogény a je návykové.
Nesmieme tiež zabúdať na základné pravidlo pre zdravé stravovanie – všetko s mierou. Pri správne vyváženej a zdravej výžive sa občasných prehreškov nemusíme obávať, ale pokúsme sa namiesto sladkostí schrúmať radšej za hrsť orechov či si dopriať kúsok kvalitnej horkej čokolády.
Čím má organizmus viac rokov, tým ťažšie si vie z potravy vyťažiť všetky živiny. Ideálne je jesť naozaj čo najrozmanitejšiu stravu, aby si našiel všetko, čo potrebuje. Veď dnes máme naozaj na výber. Pestrá strava nám pomôže udržať sa fit a žiť dlho v zdraví.
Každé jedlo si poriadne užite, nehádžte ho bezmyšlienkovite do seba. Pred jedením ho ovoňajte, pomaly vychutnávajte a nezabudnite ho dobre pohrýzť.
Dobrú chuť!
Mňa zatiaľ prízrak cukrovky nedobehol, ale viem, že ak poľavím zo zdravého stravovania, rýchlo ma dolapí.
Keďže spolupracujem s fotografom Matúšom Zajacom šesť rokov (dokumentuje umelecké aktivity mojich hudobných projektov), nemohla som na vernisáži jeho autorskej výstavy chýbať, a to z viacerých dôvodov. (Matúš Zajac – dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Fotografiu študoval v Prahe na FAMU a v Bratislave na VŠVU. Vydal knihy Podoby viery ( 2011 ), OUT ( 2014 ), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015 ). Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na katedre žurnalistiky a na strednej umeleckej škole SSUŠAT. Spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami a magazínmi, vedie workshopy zamerané na teóriu a prácu v teréne dôrazom na sociálnu fotografiu. Pravidelne vystavuje svoju tvorbu doma a v zahraničí).
Je veľmi aktívny, ale poslednú samostatnú výstavu Portréty osobností, mal pred ôsmimi rokmi. Medzi tým vystavoval spoločne s inými fotografmi, či ako kurátor pripravoval výstavy iných kolegov. Keďže viem, že Matúš má “rozfotených” vždy viac dlhodobých a hlavne tematicky rôznorodých príbehov, zaujímalo ma, čo vlastne výstava Paradoxy života prináša.
Foto: Tomáš Oslanec
Z Ventúrskej ulice sa do priestorov nadácie Slovak Press Photo, ktorá výstavu Matúšovi Zajacovi zastrešovala ako niekoľkokrát ocenenému autorovi Slovak Press Photo v Zichyho paláci v Bratislave postupne schádzalo množstvo ľudí. Societa návštevníkov bola už z prvého pohľadu veľmi rôznorodá. Od starších pánov a dám v oblekoch a kostýmčekoch, až po mladých študentov a umelcov s dredami a modrými punk hniezdami. Ako keď sa stretne umelecký svet s tým konformne “civilným”. Od odbornej fotografickej špičky, až po „bežných“ návštevníkov. Akoby všetci návštevníci podvedome prišli vo farbách vystavených fotografií – čiernej a bielej – a chceli sa aspoň na čas stať výstavnými objektami. Áno, aj Matúš tomu podľahol. V bielej košeli, cez plece prehodený svoj obľúbený fotoaparát, presne tak, ako žena nosí svoju nevyhnutnú kabelku. Celý ten čierno-biely svet ale rozbila žena v červenom. Krásna, tajomná, spoločnosť jej robil pokojný vlčiak s postrojom s červeným záchranárskym krížom. Keďže som čítala rozhovor pred výstavou, vedela som, že to je ONA – Petra Tomášov, hlavná hrdinka fotopríbehu. Dokonca zrejme zaskočila aj Matúša, ale naozaj nemohla zvoliť lepšiu farbu – ako farbu víťazstva. Blíži sa 18:30 a to už pred nás vstupujú do jednej línie – riaditeľka nadácie – Jana Garvoldtová, výstavu oficiálne otvára svojím ďalším príhovorom kurátorka – Daniela Čarná, Matúš Zajac, Petra a jej pes Gasp. Každý z nich dostane postupne slovo, aby sme sa dozvedeli aspoň informačné minimum k tomu, čo vlastne uvidíme visieť v troch miestnostiach výstavnej galérie.
Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo
“Petru som poznala iba z fotografií. Do pamäti sa mi vryli najmä tie prvé. Vychudnutá tvár a vystúpené lícne kosti. Táto žena prišla kvôli vážnym zdravotným komplikáciám o bývanie a normálny život. Ocitla sa na okraji spoločnosti. A práve tu sa začala jej spoločná cesta s fotografom Matúšom Zajacom. On bol tam, kde neboli iní a videl to, čo iní nevidia. Štyri prelomové roky života 46-ročnej Petry sú vpísané do čiernobielych snímok. Tieto fragmenty spomienok vypovedajú príbeh. Bez slov. O žene, jej rodine, psoch, susedoch, pacientoch a v neposlednom rade aj o fotografovi. Vypovedajú príbeh, ktorý sa začal osobnou tragédiou a prešiel k pomoci druhým. Petrin príbeh je s vôňou, je s farbou, priamo z pera života,“ začína svoj text k rozhovoru k výstave Nicol Jašáková (Citácie z rozhovoru s Matúšom a Petrou pre Dofoto).
Akoby pomyselne na tento zatiaľ nevypovedaný úvod nadväzuje Matúš a rozhovorí sa o tomto projekte. Kde sa s Petrou a za akých okolností stretol a čo uvidíme. Silný selekt sociálneho dokumentu, ktorý vznikal od období od 2015 – 2018 a zachytáva časť osobného príbehu Petry, jej psov a canisterapiu v ústavoch pre duševne chorých, či onkologických pacientov.
Petra: Mám mozgovú cystu cez jednu hemisféru. Do nemocnice som prišla po dvoch epileptických záchvatoch. Po druhom záchvate si zo života nepamätám trinásť hodín. Hospitalizovali ma, odoperovali a začala som fungovať, ja som si myslela, že zase normálne. Len potom prišiel ďalší epileptický záchvat… Ostala som rok na PN-ke a medzitým, než som si vybavila invalidný dôchodok, sme prišli o bývanie. Nakoľko som mala dieťa, v Petržalke sme sa dostali do Modrého domu, čo bol nízkoprahový štandard bývania.
Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo
Matúš: V čase, keď som tam začal fotiť, bolo už asi deväťdesiat percent bytov opustených. Prebývali tam narkomani, prostitútky, díleri drog, ľudia s depresiami a mentálnymi poruchami. Medzi nimi žila Petra so svojimi psami, mačkami a partnerom. Fotografoval som ich asi pol roka, kým ich nevyhodili na ulicu. Hovorí sa, že v dokumentárnej fotografii si príbeh jednoducho musíš sám nájsť. Keď som Petru uvidel po prvýkrát, urobil som portrét. Hneď som si uvedomil, že tam pôjdeme do hlbokého psychologického až osobného vizuálneho jazyka. A nakoniec sa z toho vykryštalizovala fotografická cesta, ktorá trvá vyše štyroch rokov. Oslovili ma z galérie. A mne napadlo, že Petra bude výučbou sociálneho dokumentu. Je to výzva ísť s kožou na trh a ukázať sociálny dokument v priestore, kde fotka v takomto kontexte, až expresívneho podania, nebola doteraz vystavená. Chodili sme do tých najextrémnejších ústavov, kde boli naozaj ťažké prípady… Priznám sa. Mával som nočné mory, nemohol som spávať… Medzi tými fotkami sú také, ktoré sú jednoducho nezverejniteľné. Aj teraz, keď ich zbadám, jednoducho ma to rozsype.
Petra: S canisterapiou som začala asi jedenásť rokov dozadu. V podstate vtedy, kedy som mala už ja sama zdravotné problémy. Vtedy som sa rozhodla, že to skúsim… Keby som mala sedieť doma, ľutovať sa a pozerať do steny, tak tu nesedím. Ja potrebujem niečo robiť. Spočiatku som bola veľmi zdržanlivá, ja sama som sa snažila postaviť sa späť na nohy a zároveň pomáhať ostatným. Matúša som do svojho súkromia púšťala pomaly, po krôčikoch. Bránila som sa, bilo sa vo mne to, že na jednej strane som chcela, aby ľudia poznali moju situáciu a posúvala som hranicu, koľko môžu vedieť a koľko môže vedieť Matúš. Chcela som, aby bola moja snaha a robota vidieť.
Ja pevne verím, že tí ľudia si uvedomia napríklad to, že zbytočne mám v garáži Mercedes a doma zariadenia za dvestotisíc, keď nemám zdravie. Že ja z dvestoeurového invalidného dôchodku dám mesačne päťdesiat eur na lieky. Že ja ako človek s vyše deväťdesiatpercentnou invaliditou musím držať živnosť a zarobiť si na bežný život…
Nemáte nič, keď nemáte zdravie. Ak by som aj zajtra zmizla z povrchu zemského, vďaka Matúšovi tu niečo po mne zostane. Tie štyri roky sú kúskom príbehu, dielom skladačky. V podstate je to aj motív pre ostatných, ktorým sa v živote niečo stane. Netreba sa vzdávať. Treba bojovať.
Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo
Matúš: Mojím cieľom je šanca pre Petru na lepší život. Zároveň chcem, aby ľudia konečne videli, čo je sociálna dokumentárna fotografia. Keď ju vnímajú do hĺbky, začnú premýšľať najmä o sebe. O tom, čo robia pre tento svet.
Treba si odpovedať na otázku, čo je vôbec pomoc? Ja ju vnímam veľmi osobne a vtedy mi dáva zmysel. Petra je jedna z milióna. To ma zaujíma. To mi dáva zmysel a nie zbytočne o tom „kecať“. Ja nie som humanitárka ani politik. Som rodinne založený fotograf s vnímavým srdcom. To je celé… Preto som vynechal všetkých blízkych ľudí a nadácie naokolo a nezištne som pomáhal jednej osobe, vďaka ktorej sa dostalo pomoci ďalším.“
Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo
Tu končím nevyhnutné intro k tomu, čo po oficiálnej vernisáži vidíme v malých priestoroch galérie. Matúš vyberal z množstva fotografií, ktoré za tú dobu spravil, aj keď ako on hovorí „vždy si idem po jeden záber“. Napriek tomu bol limitovaný výstavnými možnosťami a tak máme šancu vidieť 30 silných, emóciami nabitých fotografií, koncepčne rozdelených do troch časových aj príbehových línií. Podľa významu sú rozdelené aj veľkosťou formátu, tie najsilnejšie z každej kapitoly majú meter. V prvej miestnosti vstupujeme do „pekla“ Modrého domu. Je to obdobie prelomu 2015-2016. Je sústredené na Petru a brutálne životné podmienky. Z fotografií na nás pozerá koncentrovaná hrôza, beznádej a výzor 70 ročnej, trpiacej ženy… Táto časť mi svojou expresivitou pripomenula desivosť zobrazenia prvého filmového Nosferatu. Kapitola „Modrý dom – Symfónia hrôzy“.
Prvýkrát sa stretávame s fenkou Lilly, ktorá jediná zmäkčuje beznádejnosť tohto sveta…ďalej pokračujeme v čase od 2016 do 2018 do druhej miestnosti do nádejnejšej časti príbehu – „ Videk“ – presun do nového životného priestoru, zmena okolitej society, zlepšenie zdravotného stavu, nový životný partner, návrat stratenej dcéry a iné silné, pozitívnejšie momenty. Treťou – špecifickou časťou je kapitola „Ústav“, kde vidíme Petru, jej psov Lilly, Gaspa a klientov ústavov počas canisterapií. Táto časť je veľmi silná, zároveň dojemná a extrémne krehká…V portrétnych fotografiách sa podarilo zachytiť výraz šťastia, odovzdanosti aj úľavy… Emočne nabití pokračujeme vo vedľajšej miestnosti v hodinovej besede s Matúšom a Petrou a Gaspom. Až tu nastáva priestor na mierne uvoľnenie z emočného ataku aktérov, aj nás, čo sme si pozreli celý fotomateriál.
Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo
Prichádza čas na naše otázky. Najviac ľudí si aj tak pomedzi zuby šepká – Tá Petra, to nie je možné…To je zázrak…Veď to je úplne iná žena! A ja dodávam, áno je! Dnes je to žena plná života, aj keď chronicky chorá, ale ten život z nej priamo srší všetkými smermi… Jej červené šaty, dlhé, ladne upravené vlasy a neposedný Gasp… Najkrajší obraz celej výstavy… Nie, nedostala nič zadarmo, všetko v jej živote je vydreté, poctivo odpracované a tak to aj ostane…Keď Matúš začal pred štyrmi rokmi fotiť Petru, nemohol tušiť, že sa jej situácia takto pozitívne zmení (aj vďaka jeho osobnej pomoci) a povedal mi : „teraz už budem fotiť žiariacu Petru“.
Foto: Desana Dudášová / Slovak Press Photo
Dve hodiny boli prítomným očividne málo. Veľa vecí ostalo nedopovedaných…
Preto sa 5.6. od 18:00 bude konať komentovaná prehliadka ku všetkým tridsiatim fotografiám opäť v priestoroch galérie Nadácie Slovak Press Photo.
Je určená naozaj len tým, ktorých táto téma hlboko zasiahla, študentom so záujmom o sociálny dokument. Pre ostatných, ktorí chcú v duchu sledovať príbeh cesty z pekla do života, výstava pokračuje do 20.6.2019.
Nebolo jednoduché napísať túto reportáž, lebo nie je možné vtesnať do pár odstavcov štyri roky života plné dynamických zmien a prostredí.
Ale dúfam, že sa mi aspoň okrajovo podarilo zachytiť atmosféru výstavy, jej posolstva a vás, ktorí ste ju nevideli, možno aj inšpirovať k jej návšteve. Lebo nádej je až to posledné, čo umiera…
Alternatívne umenie má svojich obdivovateľov (hlavne v zahraničí) už desiatky rokov. Ak uvidíte Gudrun na fotke, tak ju neprehliadnete. Oblečenie provokatívne. Hudba tiež. A fotky skvelé. Pustili sme sa do debaty a ja som zistila, že časť z celej záplavy fotiek pochádza od jedného z najuznávanejších slovenských fotografov dneška – Matúša Zajaca.
Bol májový piatok. Deň s vôňou blížiacich sa prázdnin a rozkvitnutých rastlín. Z panelákovej pivnice som vyparkoval bicykel. Prvýkrát mamin Favorit. Teda vlastne oficiálne, už môj.
Dovtedy som jazdil na tatovom, síce tiež Favorite, ale strašne starom. Tato si ho kúpil za peniaze, z jeho prvej brigády. To bolo tak dávno, že som vtedy radšej ani neexistoval. Mamin bol naopak mladík, kúpili sme ho keď som mal možno päť rokov, takže bol mladší ako ja. Asi preto sme si tak dobre rozumeli. Navyše tatov starý mal na prehadzovačke len trojkolečko, ale ten mamin až štvorkolečko. Úplne iná úroveň. Keď mi mamin bicykel pripadol do vlastníctva, predsa len som ho musel trochu upraviť. V prvom rade bolo absolútne nevyhnutné odstrániť blatníky, s ktorými bol bicykel ako vozidlo pre staré babky. Navyše nemali žiadny účel, aké blato? Všade boli čisté asfaltové cesty. Druhou úpravou bolo nastavenie riadidlových „baranov“ do vyvýšenej polohy, čo bolo rozhodne krajne nepraktické, ale zároveň veľmi frajerské. Ďalším vylepšením bola montáž brzdového svetla. Iste nikto to na bicykli nikdy nevidel, ani nevyžadoval, ale bol som fanúšikom elektronických obvodov, tak prečo si ho nevyrobiť?
Bicykel bol teda nadštandardne pripravený na prvú jazdu.
Sloboda piatkového popoludnia mi dovoľovala ísť kamkoľvek. Práve preto som žiadny cieľ nemal. Len som sa tak prevážal, po uličkách nášho sídliska a užíval som májovú pohodu. Jazda bola úplne iná ako na tatovom starom. Dodnes som neprišiel na to v čom sa líšila, ale aj napriek tomu som neoblomne presvedčený, že bola. Bezcieľnym bicyklovaním som sa dostal až na koniec sídliska, ďalej už bol len Slovnaft. Zároveň som si uvedomil, že niečo je inak, niečo sa zmenilo, vzduch voňal inak, aj slnečný svit bol iný. Otočil som dvojkolesového vraníka späť smerom k sídlisku a bolo jasno. Severozápadný horizont zdobili búrkové mraky ako okopírované z poslednej scény prvého Terminátora. Celé to dokonale dotvorilo májovú atmosféru.
Oproti sebe stáli skoromuž, stroj a nespútaná príroda.
Videl som, ako sa ku mne približuje závoj dažďa. Mocne som šliapol do pedálov a vydal sa mu v ústrety. Lialo riadne, májovo, fajnovo. Blýskalo sa ako na módnej prehliadke. Hromy divo bili ako tamtamy Tatrancov. Dažďové kvapky ma polievali zhora, voda z kolies bez blatníkov, zdola a do chrbta ma hrialo teplé májové slnko. Bolo to epické, aj napriek tomu, že vtedy by som to tak nenazval. Celé to trvalo len pár minút. Akurát toľko, aby som sa dostal k domu. Bol som mokrý. Totálne. Všade. Bol som šťastný. Totálne. Všade. Pochopil som, že blatníky nie sú len na blato, ale zase bez nich, to bola oveľa šťavnatejšia jazda. Bodku za všetkým dal pohľad na nebo. Odchádzajúcu búrku vyprevádzala mohutná dúha. Martin Miler,
Cvičím, zdravo sa stravujem a priberám! Možno to poznáte mnohí. Kedysi ste na týždeň prestali večerať a postava bola späť. S pribúdajúcimi rokmi sa však telo akosi ZATNE! A nie a nie povoliť. Spýtali sme sa preto Nely Sullens, ktorá pôsobí ako trénerka a výživová poradkyňa. Čo s tým? Dá sa to vôbec?
Nela, Ako prestať priberať po 40ke?
Určite sa to dá a je veľa tých, ktorí to dokazujú. Každý deň riešim s klientmi podobné otázky, a aj sama sa posúvam do tejto kategórie. Chcem byť príkladom, tak ako som to zvládala doteraz. Vďaka tomu, že vidím a verím, že sa to s trochou trpezlivosti a odhodlania dá zvládať, sa nebojím tohto obdobia, ktoré bolo pre mňa predtým len akousi tajomnou zubatou.
Skôr ma zaujala samotná otázka, ktorá niečo prezrádza. Nepýtaš sa ako schudnúť, čo je najotrepanejšia otázka na svete. Ale ako NEPRIBRAŤ a tu sa naozaj mení nielen uhol pohľadu, ale aj nastavenie v hlave. Prečo? Prečo prestávate svojmu telu dôverovať? Môže byť, že mu len nerozumiete?
Asi by som to stručne vysvetlila tým, že naše telo sa NEZAŤALO, len sa prirodzene mení a s tým sa dá pracovať. Tak ako všetko neznáme nám naháňa strach, tak aj jednotlivé štádiá života, či to bola puberta, tehotenstvo alebo prechod či staroba, sa javia ako problém. Ale iba dovtedy, kým sa s nimi nespriatelíme a spolupracujeme, potom všetko ide ľahšie.
A ako na to?
Možno INAK. To, čo nefunguje, treba vylepšiť. Táto téma je trošku komplexnejšia a nezahŕňa len samotné priberanie, proste sa posúvame do ďalšieho štádia života. Podľa mňa sa toho netreba báť. Nie, starnutie nemusíte vnímať len ako cestu do hrobu, alebo neustále chodenie po doktoroch, aj keď i to môže byť súčasťou tejto etapy. Zároveň máme viac času na veci, čo sme predtým nestíhali, vychutnávanie prítomnosti, napĺňanie poslania, na to nikdy nie je neskoro…a možno zistíte, že na starosti ani nie je priestor.
Z pohľadu odborného sa v tomto období telo mení, je opotrebovanejšie, unavenejšie a pridružujú sa rôzne rozsiahle hormonálne zmeny, ako menopauza u ženy. Jej prejavy sú veľmi individuálne a určite to nie je jednoduché. A ani chlapov to neobíde, tiež majú svoje úskalia. Ako teda na to?
https://youtu.be/hLeP5Om-gQM
Ako s matkou prírodou spolupracovať a nenechať ju ísť proti nám?
1) Zmieriť sa s tým, že čo fungovalo v minulosti, už jednoducho fungovať nebude, alebo len do určitej miery. Možno sa vám to zdá jasné, ale práve tento boj so zmenou nás všeobecne vie najviac vyčerpať. A my energiu taaaak veľmi potrebujeme práve teraz, keď nás telo neposlúcha a robí si čo chce. Prijatie je oslobodenie. Tvoje telo treba podporiť tam, kde je teraz. Určite viac informácií a hlavne skutkov pomôže.
2) Prestať sa porovnávať s druhými a hlavne so svojím mladším ja. Možno všetko ide pomalšie, proste je to tak, ide to INAK a možno práve tak to má byť? Ako môžem tomu porozumieť a v čom to môže byť prínosom, čo sa mám naučiť?
Prirovnala by som to k situácii, keď je žena tehotná. Jej telo je úplne inak nastavené, funguje v inom režime a sama presne nevie, čo má od toho čakať. Buď sa opustí a berie to, že niekto ničí jej krásnu postavu a nič s tým nespraví. Jedáva za dvoch, nehýbe sa, lebo je predsa unavená (nehovorím o skutočných zdravotných obmedzeniach), je predsa TEHOTNÁ. Alebo na druhej strane to berie ako dar, veď dáva nový život a práve teraz je najlepší čas starať sa o seba a podporiť sa, aj napriek tomu, že je unavená, lebo má úžasné poslanie.
Takisto STARNUTIE nie je choroba. Je to naopak príležitosť pochopiť, že naše telo potrebuje podporu a starostlivosť za všetky tie roky, čo nám slúžilo aj napriek všetkému , čomu sme ho vystavili. Ruku na srdce, nebolo toho málo, či?
3) Naučiť sa udržiavať si dlhodobo zdravý životný štýl. Nie len nárazové zachvaty chudnutia, alebo viac pozornosti, keď už som chorý. Hovorím o každodennej starostlivosti a návykoch. Tie vám zabezpečia úspech v každom veku. Ak som sa o seba už starala a zdravo žila, teda hýbala sa, zdravo jedla, podporovala svojho ducha a záľuby, utužovala vzťahy, tak je čas nepoľaviť a niekedy starostlivosti ešte pridať. A keď ste sa nestarali, tak si vyberiete práve v tejto fáze za to daň. Preto – začať čím skôr je rada nad zlato.
Koľko percent úspechu je strava?
Píše a hovorí sa, že pri formovaní postavy je 70-80% v strave. Ja hovorím, že naše nastavenie v hlave je 80% úspechu a zvyšok sa už podelí podľa potreby. Keď sa jednoducho opustím a poddám nepriaznivej situácii a verím, že sa s tým nedá nič robiť, tak sa nedá. Uchovať si zdravie a sviežeho ducha, vnútornú vieru a iskru, sa určite treba naučiť.
Tí, čo to pochopili dávnejšie, majú teraz jednoduchšiu cestu. Tí, čo až teraz, tak treba ísť do toho, lebo iná možnosť nie je, ak to chcem zvládnuť bez ujmy. A niektorí to nepochopia nikdy a to budú tí veční trpitelia.
Strava je náš pohon, naša výživa, zabezpečuje, ako telo a všetky potrebné reakcie prebiehajú. Ovplyvňuje každú sekundu nášho bytia, takže len chudnutie a postavu by som neriešila. Zabudnime na percentá a snažme sa každý deň spraviť čo najlepšie, aby sa nám to vrátilo, keď to potrebujeme.
Kde robia ľudia základnú chybu?
Zabúdame. A to ide asi s vekom.
Zabúdame, že naše telo nám to raz spočíta. V dobrom, ale aj v zlom.
Mám potrebu rozdeliť to na dve skupiny:
Tí, čo sa o seba vždy starali, venovali si pozornosť, cvičili a zdravo jedli, a predsa odrazu veci nefungujú ako predtým. Nevzdávať sa, zmeniť svoje očakávania a pokračovať v dobrej práci s tým, čo majú momentálne k dispozícii.
Tí, čo sa celý život zanedbávali, starostlivosť brali na ľahkú váhu a teraz sa čudujú a nechcú prijať, čo si navarili. Bohužiaľ je to drsné, ale takto to funguje. Určite, a ak je vôľa a snaha, aj s tým sa dá ešte niečo robiť a mnohokrát úplne zmeniť kurz. Bude to chcieť viac úsilia. Ale kedy, keď nie teraz?
Aký pohyb si zvoliť?
Každý pohyb sa počíta, o tom niet pochýb. Rozdiel je v efektivite a výsledkoch. Tiež treba ísť podľa možností a schopností, tie však vieme zlepšovať. Ako profesionál by som vyzdvihla benefity a účinky funkčného a posilňovacieho tréningu nastaveného na mieru. Nič vás nepodporí viac, ako silné a funkčné telo. Veď to poznáte, keď sa pozeráte na šesťdesiatnika/tničku v tele 20tky (takej udržiavanej myslím). Je to možné, áno je! Videla som to a stretávam sa s tým často. Super by bolo, keby to bolo pravidlo, ale ľudia by museli pochopiť, že to naozaj majú z veľkej časti vo svojich rukách.
Aká je kvalita ich života? A ako to dosiahli? Makajú na sebe.
Na vysvetlenie:
Vedeli ste, že po 40ke (mnohokrát omnoho skôr) začínajú zanikať svalové bunky? To znamená, že svalová hmota zaniká, a keď zaniká, tak sa spomaľuje metabolizmus, tým telo začne priberať, chradnúť, vznikajú chronické bolesti, lebo ho nemá čo držať a podporiť kostru atď. To isté sa deje s kosťami, ale už po 30tke.
Ako tomu predísť?
Svalovú hmotu treba vytvárať a udržiavať. A to je možné len pravidelným posilňovacím tréningom. Nemusí to byť vo fitku a na strojoch alebo s činkami. Každé cvičenie, ktoré dostatočne a komplexne zaťažuje svaly (celého tela) ich udržiava pri živote. A tým aj nás vo forme.
Ešte stále neviete ako na to? Neváhajte a ozvite sa mi.
Intuícia ma nesklamala, Portugalsko je iné. Farebné, zvlnené, stále zakvitnuté, neeurópsky exotické, drsné. Ozaj, a pre cestovateľov je Lisabon stále „in“.
Jeho uličky sú zážitok, čo pohľad to scénka. Tlačenica v taverne s miestnymi, vybavovačky predavačov so zákazníčkami, puch nasolenej tresky a zvlhnutých stien, obchodíky s kadečím, mačky na parapetoch, povievajúce prádlo na šnúrach naťahaných ponad ulicu, „senhora“ vchádzajúca s vedrami ľalií do kostola, ktorá mávne rukou, že foťte si koľko chcete a melodická portugalčina okamžite vtiahnu do deja pouličnej atmosféry.
Máte pocit, že presne o tomto ste niekde čítali. Že takto to tu žije po stáročia, odkedy predavačky rýb, kvetov, ovocia a všetkého možného ponúkajú tovar pred bránami domov, brusič nožov prechádza ulice a na panovej píšťalke zvoláva zákazníkov, mestskí cavaleiros si nechávajú čistiť topánky na ulici a pritom labužnícky poťahujú z cigary. Áno, to je Lisabon. Bez prímesi skanzenu si zachoval pôvodnosť a dnes je jedným z najvibrujúcejších miest Európy. Prepája podedené tradície s trendom globalizácie a ponúka šialený mix kultúr, moderných technológií, vône Atlantiku, kávy a škorice.
Právoplatná metropola
Svetová tlač podchvíľou pripomína, že z Lisabonu vzniklo centrum pre biznismenov a odvážne konkuruje Berlínu, aj Londýnu. V hre sú nižšie životné náklady, super klíma a dopravné prepojenie s európskymi metropolami, New Yorkom aj Afrikou. Malá rekapitulácia. V roku 1994 bol Lisabon európskym hlavným mestom kultúry, v 98-om tu prebehlo Expo a v 2004-om európske majstrovstvá vo futbale, v roku 2015 mesto získalo cenu European Entrepreneurial Region award, rok na to sa Paddy Cosgrave rozhodol preniesť sem z Dublinu najznámejší technologický veľtrh v Európe Web Summit. Minulý rok bolo v Lisabone otvorených dvadsať hotelov a jeho čaru neodolala ani Madonna. Hoci po dvoch rokoch jej pripadá až príliš pokojný, vraj bude spomínať s láskou.
Na konci sveta
Od Mysu Roca, najzápadnejšieho bodu európskeho kontinentu, ktorý básnik Luis de Camões označil ako tam, „kde zem končí a more začína“, Lisabon delí necelých štyridsať kilometrov. Pre Európanov donedávna odľahlé mesto dnes v návštevnosti láme rekordy. K povinnej jazde patrí most Vasca da Gamu. Tento kolos sa tiahne viac ako sedemnásť kilometrov a je najdlhším mostom v Európe. Ďalším mega symbolom je socha Ježiša hľadiaceho s rozopätými rukami na mesto. Samotný piedestál meria 75 metrov a dielo je výsledkom snahy istého kardinála. Očaril ho originál nad Rio de Janeirom a nápad podchytil diktátor Antonio Salazar. Socha mala odvrátiť hrozbu druhej svetovej vojny. Dokončená bola až v roku 1950, a týči sa ako symbol vďaky, že krajina bola od vojnových hrôz uchránená.
Na siedmych kopcoch
Jazdu na historických, či moderných električkách ocenia fanúšikovia pohľadu z okna, aj rodičia s deťmi. Lisabon sídli vo vlnitom teréne, známy je ako „mesto na siedmych kopcoch“. Kameňom dláždené ulice sú prepojené raz prudkým svahom, či strmým schodišťom, inokedy pozemnou lanovkou, či modernistickým výťahom. Jeden z kultových postavil žiak Gustava Eiffela Raoul Mesnier du Posnard v roku 1902. Meria 45 metrov a spája centrum so štvrťou Chiado. Nejedna ulička ústi do vysutej záhrady, alebo parku, odkiaľ sa v plnej paráde predostrie farebná panoráma. Domy, veže, chrámy, kostolíky, v pozadí starobylá hradba, to všetko pri pohľade z výšky máte ako na dlani. Jednou z najvyhľadávanejších je Bairro Alto. V tejto štvrti kráčanie po rovinke ani neokúsite. Pri putovaní podchvíľou zazriete turistov sklonených nad mapkou. V spleti vysokých budov a úzkych uličiek sa potulujú až zistia, že hore ich mohla vyviezť električka.
Treska, rezeň, víno
Na Lisabon bez tresky zabudnite. Prenikavú arómu cítiť z každého obchodíka. Naskladaná v regáloch, aj na obrovských kopách, na pohľad nič lákavé. Avšak vypražená v cestíčku, to je iná vec. S porciami sa Portugalci nebabrú. Na taniere servírujú slušné kusy. Inak, nečakajte žiadny stravovací modernizmus, ale poctivé domácke kombinácie ryže, zemiakov alebo fazule s mäsom alebo rybou. Arómu tresky prebíja vôňa dusenej, či pečenej bravčoviny a grilovaných kureniec. Turisti oceňujú rezne. V reštauráciách, aj na stojáka. V tavernách si objednanie popri miestnych vyžaduje širšie lakte. Proste narvané a s prijateľnými cenami. Pohárik portského, vinho verde, čiže zeleného vína alebo čerešňového likéru najlepšie padne podvečer, keď sa z podnikov ozývajú clivé tóny fado. Hovorí sa, že Portugalci spievajú, keď sa chcú vyplakať. Melódie schmatnú za srdce, za vyhŕknuté slzy sa však hanbiť netreba. Lebo fado je o láske, ktorú odvial vietor aj morské vlny, o rybároch, ktorí sa nevrátili, o loďkách stratených v diaľave a ženách pletúcich rybárske siete a vyčkávajúcich na návrat mužov z krutých vôd Atlantiku.
V štýle etno
Turistická tepna Rua Augusta začína Víťazným oblúkom. Bulvár s nespočetnými reštauráciami, vôňou jedla, kávy aj škorice. Nejedna ulička však odvádza do paralelného sveta. Susedná černošská štvrť žije vo vlastnom rytme. Predavači v obchodíkoch ponúkajú všakovaké obilniny, sušené veci, o ktorých ani netušíte, čo to môže byť, haleny, tuniky, kusiská pestrých látok na turbany, rôzne čiapočky. Afričania družne debatujú s Brazílčanmi, v šere sivých domov sa mihajú záblesky snehobielych zubov. Prešedivený galán z prestarnutého mercedesu zvolá, či je navarené, na ulicu vykukne kučeravá hlava rozhadzujúc rukami, že už hej, na čo galán konečne vypne motor a vysúka sa z mašiny. Aj tu kraľuje jedlo. Neznáma kuchyňa dáva o sebe znať prapodivnou arómou, všade vládne pohoda, rozhovor a úsmev. Obrovské písmená „Portugalsko pre cudzincov“ načmárané na stenách vyznievajú ako žart, lebo všetci sú tu doma. O pár metrov ďalej žijú Arabi, neďaleko zas Indovia. V slušivých nohaviciach na puky, s turbanom na hlave a veselým výrazom na snedej tvári si vykračujú so svojimi, o štyri odtiene tmavšími brazílskymi kolegami. Rasové predsudky tu padajú do prachu. Vzduchom poletujú úsmevy, z farebných hlúčikov sa ozýva priateľské okrikovanie a smiech. Taký ten srdečný, úprimný, aký sa nedá nacvičiť, iba potrénovať s ľuďmi, s ktorými vám je dobre. O tom je celý Lisabon, mesto hýriace farbami a odrazom zapadajúceho slnka.
Pripravila: Mgr. Dana Ljubimovová Miháliková, PhD.
Na konci lásky, na začiatku smrti. Arthur Less tak nejak vníma svoj stratený život. Na krku päťdesiat, čo v prípade kultúry milujúcej skôr zdatnosť a mladosť nie je víťazstvo. Za sebou jedna veľká láska a niekoľko mileneckých vzťahov. To všetko s mužmi, pretože Artur Less je gay. A spisovateľ, ktorému na besedu prídu traja ľudia. Teda nie veľmi úspešný.
Americký spisovateľ Andrew Sen Greer dostal za knihu Less minulý rok Pulitzerovu cenu. Dostal sa tak do dobrej spoločnosti – Hemnigway, Faulkner, Updike, Bellow. Cenu, o ktorej hrdina jeho románu môže len snívať.
Na začiatku románu stretávame Arthura Lessa v depresii z toho, že má päťdesiat, sláva ho obišla a práve dostal pozvánku na svadbu svojho bývalého priateľa, s ktorým žil deväť rokov. Svadby sa nechce zúčastniť a tak príjme pozvánky na všetky možné kongresy a stáže, čo znamená cestu po svete, ktorú mu zaplatia rôzne granty a univerzity. Chce ujsť pred svojim ja? Spoznať sa nanovo? Nájde zmysel svojho života? Lásku? Pokoj?
Čo už môže stratiť ten, čo nemá nič?
Začína sa satirická cesta, na ktorej Less nestratí len kufor, ale aj predstavu o samom sebe, dôstojnosť, ilúzie. A nájde? Na cestách by človek mal nájsť samého seba, ale zvyčajne inak, ako si myslel.
Aj keď to vyzerá vážne, ako nejaká filozofická kniha, nie je to tak. Less je vtipný, ironický román o päťdesiatke, pomste osudu a bizarnostiach tohto sveta, ktoré stretnú stárnuceho muža od Mexika cez Európu až po Japonsko. A sú to situácie, ktoré sa dejú nám všetkým v istom veku. Odrazu sa musíme zmieriť s tým, že vek už na dvere neklope, už si ich otvoril. A perspektíva sa zmenila.
Ak občas premýšľate nad tým, či má tento život zmysel, tak si vezmite teplú perinu a začnite čítať so šálkou čaju. Najlepšie osamote, respektíve v spoločnosti s Arthurom Lessom. A pripravte sa na dlhú, často vtipnú, občas trpkú, trochu smutnú, ale stále nádejnú noc. Nešťastie tých druhých môže občas povznášať.
Túto starú pravdu si pamätám ešte z detstva a preto usudzujem, že niekedy musela aj v našich končinách platiť. Možno som „skazená“ rokmi života v zahraničí, ale už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy cítila ako pán…hlavne v tomto kontexte.
Skutočný príbeh
V babkinom dome je chladno a mám dieťa, ktoré má asi nejaký problém s termoreguláciou. Napokon, prespal svoje prvé štyri mesiace v kočiari pod hrubou dekou pri štyridsať stupňových horúčavách. Hodiny som nad ním hopkala a zisťovala, či ešte žije (ja som umierala oblečená len v tielku), ale ak som deku nadvihla, hneď plakal. Ale odbočila som. Aby teda mohol ten môj zmrzlík u babky spať, tak sme sa rozhodli, že kúpime prenosný elektrický ohrievač. Niežeby sa mi tieto zariadenia zdali bezpečné, ale to už opäť odbočujem.
Po ceste k babke je nemenovaný hypermarket. Jeden z tých, kde kúpite všetko od nových ponožiek až po sivastú salámu s jemnou arómou starých ponožiek. Kúpili sme malý, lacný, desať eurový ohrievač a spokojne sme sa vybrali k babke. Keď som ho však zapojila do zástrčky, tak sa nič nestalo. Nefungoval. A tak nás čakala druhá cesta do nemenovaného hypermarketu a to rovno do oddelenia zázrakov pod obrovskou tabuľou „zákaznícky servis“.
„Ten ohrievač nefunguje,“ povedala som naivne, neznalá pomerov a zákonov na ochranu spotrebiteľa (čo ma určite neospravedlňuje, ale mohlo by).
„Chcete ho reklamovať?“ opýtala sa mladá slečna, a aby splnila štandardy očakávané od zamestnankyne služieb zákazníkom, venovala mi akože úsmev.
Asi som trochu pomalá, ale jej otázka ma zaskočila.
Rozpačito som jej povedala, že čo chcem, je funkčný ohrievač.
To ju veľmi nezaujímalo a vlastne bolo jasné, že kým ja nepomenujem, čo sa má stať s ohrievačom, ktorý som priniesla, tak sa asi nikam nepohneme. A vtedy som urobila osudovú chybu a súhlasila, že teda ho chcem reklamovať.
Na chvíľku vo mne skrsla nádej, lebo sa začali diať veci. Vytiahla formulár, začala ho vyplňovať, skontrolovala, či je v krabici všetko, čo tam má byť a ohrievač nie je viditeľne poškodený a ja som len trpezlivo čakala, kedy dostanem desať eur alebo nový (ideálne funkčný) ohrievač. A vtedy to prišlo…vraj mi dajú vedieť do tridsiatich dní.
„Čo mi dáte vedieť?“ opýtala som sa úprimne nechápavo.
„Do tridsiatich dní vybavíme vašu reklamáciu,“ povedala a už sa išla otočiť k ďalšiemu zúfalcovi, ktorý prišiel v nádeji, že tam naozaj poskytujú služby zákazníkom.
„O tridsať dní bude jar, už nebudem potrebovať ohrievač,“ povedala som s trochou sarkazmu. Nie zlomyseľne, naozaj som verila, že zažartujem a všetko sa na dobre obráti.
„My musíme preveriť, čo je problém a rozhodnúť, či to budeme riešiť s výrobcom. Preto tá lehota.“
„Ok, skúsme ju skrátiť tým, že ho teraz strčíte do zásuvky a uvidíte, že nefunguje. Vráťte mi peniaze, ja odídem a vy už riešte, čo treba s výrobcom.“ Pre istotu som mentálne skontrolovala, či naozaj vraciam desať eurový výrobok.
„To tak nefunguje,“ odpovedala.
Išla som jej vysvetliť, že by mohlo, ale akosi som cítila, že to nemalo zmysel.
„Tak to je výborné, som tu už druhýkrát a nemám ani teplo v izbe, ani desať eur,“ prehovorila moja frustrácia.
„Prepáčte, ale my len dodržiavame zákon a zo zákona máme tridsať dní na vybavenie reklamácie.“
Bod k dobru za to, že sa ospravedlnila. Aj keď som presvedčená, že jej „prepáčte“ bola skôr ironická reakcia na môj tón, ako ospravedlnenie. Nemohla som však veriť vlastným ušiam.
„Som presvedčená, že zákon určuje minimálnu mieru ochrany zákazníka. Ak pre neho urobíte viac, tak vás zákon nepostihne,“ hodila som do ringu logický argument.
Môj manžel ma už ale pozná, a radšej ma odtiaľ ťahal preč. Keď v beznádejných situáciách začnem niekoho „vzdelávať“ a apelovať na jeho „sedliacky rozum“, tak to väčšinou nedopadne dobre.
Stačí trochu empatie
Tento príbeh nanešťastie nie je len vtipná ojedinelá historka, je to štandard. Toľko veľa sme si sem zo západu aj z východu naimportovali. Niečo v prospech našej spoločnosti. Niektoré výdobytky „z vonku“, naopak, nie sú až také prínosné. Ale jednu vec by sme mohli už konečne prevziať: základnou črtou dobrého zákazníckeho servisu (a hovorím teda naozaj len z pozície zákazníka) je empatia. Mne naozaj úplne stačí, aby ste sa tvárili, že mám pravdu a že rozumiete mojej frustrácií. A verte, vážení predajcovia a poskytovatelia služieb, že sa to dá aj bez toho, aby ste priznali vinu, skrachovali alebo ostali zahltení súdnymi spormi. Stačí, aby láskavosť a ľudská snaha pomôcť mala vo vašom podnikaní miesto rovnako hodnotné ako smernica, pravidlo, či dokonca zákon.
Na záver len studená izba
A kauza ohrievač sa skončila hneď v nasledujúci deň, keď mi slečna zavolala, že si môžem prísť pre desať eur. S nadšením sa ma spýtala, či som spokojná, lebo na základe mojej frustrácie sa snažila vybaviť reklamáciu čo najrýchlejšie. Pokrčila som plecami a zo studenej babkinej izby som išla tretíkrát do hypermarketu. Stav bol rovnaký ako pred dvoma dňami: jedna studená izba.
Botox ako liek? No tak aj toto som sa dozvedela, keď som si sadla na kus reči s MUDr. Zuzanou Kožuchovou. Zuzanu poznám osobne už niekoľko rokov. Pomáha (nielen) ženám k zachovaniu prirodzenej krásy a espritu. Ako Zuzka hovorí: „Estetika áno, ale svoju špecializáciu lekára, ktorý rieši zdravotné problémy a ochorenia kože, neopustím!“ Navštívili sme ju priamo v ENVY x PRIVEÉ v Bratislave a strávili s ňou deň.
Zuzka, ste dermatovenerologička, korektívna dermatologička a zároveň primárka oddelenia dermatológie kliniky ENVY. Odboru sa venujete už od roku 1997. S čím najčastejšie za vami klienti chodia?
Keď som ešte v roku 1997 dostala ponuku venovať sa estetickej medicíne, dala som si jednu podmienku. Estetika áno, ale svoju špecializáciu neopustím. Takže pracujem na dvoch frontoch a mám dve skupiny návštevníkov – pacientov s klasickými kožnými ochoreniami a klientov s estetickými problémami. Vrámci dermatológie sa venujem všetkým kožným ochoreniam od narodenia až po starobu (naozaj veľkú skupinu mojich pacientov tvoria malé detičky). A som vďačná za túto kombináciu všeobecnej dermatológie a estetickej dermatológie, pretože si takto viem sama vyšetriť pacienta, vyliečiť ho a následne aj posunúť na estetický zákrok (ide hlavne o pacientov s jazvami po akné, s rosaceou, rôznymi typmi znamienok a tiež detičky s hemangiomami).
Čo sa týka estetickej časti, tu riešim hlavne prejavy starnutia a rôzne asymetrie tváre, ale aj tzv. beautifikáciu u mladých dievčat, ktoré majú k starnutiu ešte ďaleko, no chcú trošku zvýrazniť niektoré svoje črty – lícne kosti, bradu, alebo odstrániť kruhy pod očami či upraviť nos.
MUDr. Zuzana Kožuchová – konzultácia
Čo odporúčate klientom, keď začnú byť nespokojní so stavom svojej pokožky?
Nespokojnosť s pokožkou môže mať dve príčiny. Buď je problém objektívne zdravotný, čiže na tvári vznikajú rôzne vyrážky či iné prejavy kožného ochorenia (v tomto prípade nastupuje moja dermatologická časť osobnosti, pacient je dôkladne vyšetrený a následne nastavený na terapiu). Druhú skupinu ľudí tvoria prevažne ženy, ktoré nemajú reálny kožný problém, no svoju pleť hodnotia ako unavenú, bez života, matnú a podobne. Tu už riešime estetický problém na základe veku, stavu pleti , prítomnosti vrások, pigmentáciu. Následne doporučujem zákrok, prípadne kombináciu viacerých zákrokov, ktoré majú viesť k absolútnej spokojnosti klienta
Aký podiel na vzhľade a stave pokožky má pravidelná starostlivosť a kvalita kozmetiky?
Ku kozmetickým prípravkom mám veľmi rezervovaný vzťah. Kto ma pozná, vie, že na mojej poličke v kúpeľni nájdete toho veľmi málo. Som totiž zástancom pravidla “menej je vždy viac.“
V súčasnosti prevláda trend, že už mladučké dievčatká používajú množstvo kozmetických prípravkov, pretože sú ovplyvnené hlavne reklamou. Čestne priznávam, že niekedy ani nemám šajnu, o akých prípravkoch vlastne hovoria. A to je podľa mňa zle. Prečo? Prirovnávam to k žalúdku. Keď zjete veľa rôznych jedál na jedno posedenie, tak si žalúdok pokazíte. A to sa deje aj s našou pleťou. Čím ju viac budete atakovať nezmyselnými kozmetickými prípravkami, ktoré často obsahujú viac konzervantov a parfumov ako účinných látok, tak okolo tridsiatky si vaša pleť povie “A dosť!” No a máme tu rôzne kozmetické typy akné, kontaktné alergie na kozmetické prípravky a podobne .
Sama sa ošetrujem len minimálne, používam skôr séra (tie totiž prenikajú do hĺbky pokožky bez toho, aby jej ublížili) a zásadne sa vyhýbam mastným, výživným a nočným krémom, ktoré pleť doslova zabíjajú. Správny kozmetický prípravok pre mňa je taký, ktorý po piatich minútach po nanesení vôbec na koži necítim. To znamená že moja pleť ho absorbovala v plnom rozsahu. Inak z týchto poznatkov vyplýva aj samotný projekt ENVY Therapy®.
.
ENVY Therapy®
Keď sa povie botox alebo kyselina hyaluronová, tak mnohí krčia čelo. Že je to nebezpečné. Proti prírode…
Názory na botox a kyselinu hyaluronovú vyplývajú skôr z nevedomosti. Pristavím sa pri botolutoxíne. Áno je to neurotoxín, no viete, koľko jedov sa používa v medicíne? Ricin, belladona, digitalis, včelí jed a podobne. V modernej medicíne je botulotoxín predovšetkým liek, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch testovaný na účely liečby strabizmu (škuľavosti) a takto bol aj registrovaný. No keďže celý život je o náhodách, tak aj pri jeho pôsobení sa prišlo na to, že pacienti, ktorým ho aplikovali, zrazu začali mladnúť. Doteraz sa napríklad botulotoxín používa aj v neurológii pri liečbe spastických obŕn, tiež v gastroentrológii, v urológii a podobne. A v oveľa väčších a koncentrovanejších dávkach ako v estetickej medicíne.
A čo kyselina hyalurónová? Má tiež zdravotné benefity?
Kyselina hyaluronová je telu vlastná latka, ktorá sa nachádza v koži, v sklovci, v kĺbových štrbinách. Jej úlohou je vlastne hydratácia a viazanie vody. Preto je to ideálny výplňový materiál. Po aplikácii do podkožia nielen vypĺňa, ale zároveň pôsobí ako špongia, ktorá “ nasáva” vodu a tým aj hydratuje. Tento efekt je najvýraznejší hlavne pri aplikácii do pier u dám, ktoré majú problém s praskaním pier. Hydratačný efekt kyseliny hyaluronovej sa prejavuje aj pri mezoterapii do povrchových vrstiev kože v oblasti krku, dekoltu rúk.
Klinika ENVY Premeny
Stretávate sa vo svojej praxi aj s potrebou korekcie už vykonaných zásahov? Uvediem príklad – klientovi aplikujú kyselinu hyaluronovú a namiesto vyriešenia problému rieši klient korekciu zlej aplikácie? Je cesta von? Či treba čakať rok, dva, kým sa materiál vstrebe?
V našej praxi sa často stretávame s nesprávne vykonanými zákrokmi či už kyselinou hyaluronovou alebo botulotoxínom. Pri botulotoxíne sa to prejaví napríklad spadnutím obočia, spadnutím viečka, poklesom ústnych kútikov. V tomto prípade pomôže len čas, klientka musí počkať niekoľko mesiacov, pokiaľ tento stav spontánne odznie.
Pri kyseline hyaluronovej je to trošku komplikovanejšie. Klientky ku nám prichádzajú hlavne so zdeformovanými perami, opuchmi najmä na spodných viečkach.
V takýchto prípadoch musíme nesprávne aplikovanú kyselinu najprv rozpustiť špeciálnou látkou, a následne nedostatky upraviť. Nie je to jednoduchý proces, trvá aj niekoľko mesiacov a samozrejme aj niečo stojí.
Práve preto opakovane prízvukujem, že pokiaľ sa už klientka rozhodne, že chce do seba investovať, nech si poriadne rozmyslí, komu sa zverí do rúk.
Nie je totiž lekár ako lekár, naša legislatíva neupravuje špecializáciu na aplikáciu kyseliny ani botulotoxinu. Môže ju pichať aj gynekológ, zubár, rehabilitačný lekár. Stačí na to certifikát . No absolvovanie jednorazového školenia z vás neurobí odborníka. Na to potrebujete roky a roky každodennej praxe.
Ja by som tiež nikomu neurobila artroskopiu ani cisársky rez, aj keď teóriu ovládam.
V Senci otvoril predajňu, ktorá nie je veľká priestormi, zato myšlienkou áno. Je totiž bezobalová. Možno si poviete, že veď takých je už dosť. Rastú ako huby po daždi. Peter so svojou rodinou a ďalšími ľuďmi ide ďalej. Podnecuje ich, aby sa pridali k Ploggingu. Čo to je a ako sa môžeme pridať k tejto aktivite viacerí? Aj o tom sme sa spolu porozprávali.
Peter, čo ťa viedlo k tomu aby si začal s osvetou v tomto smere?
ŠPAJZKA, náš bezobalový obchodík, je síce len malá predajnička, ale s každou návštevou zákazníka je užitočnejšia a užitočnejšia. Väčšinu z 300 produktov ktoré tam máme, totiž navážime zákazníkovho obalu, ktorý si so sebou prinesie. A tak každý nákup, čo i len za pár EUR znamená niekoľko ušetrených plastových obalov, ktoré by inak zákazník kúpil v „bežnom obchode“.
Lenže sme len malý obchodík a spomínaný „bežný obchod“ vyprodukuje nepomerne viac odpadu z obalov za jeden deň, než my ušetríme za jeden mesiac…
Slovenská bezobalová komunita sa stretla pred nedávnom v Bratislave na akciiSlovakia going zero wastekde sme o.i. mali možnosť na rôznych prezentáciach vidieť a pochopiť, ako to s našou planétou z pohľadu tvorby odpadu a produkcie CO2 vlastne je. Mnohé údaje a fakty boli pre nás šokujúce a väčšinu z nás táto akcia motivovala k ešte väčšiemu úsiliu v búraní tzv. „globálnej nevedomosti“. Nevedomosti o tom, čo všetko spôsobuje naša neohľaduplnosť, pohodlnosť, nevšímavosť k tvorbe odpadu a jeho triedeniu, aké následky majú tieto naše činnosti dnes a aké budú mať v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti.
Keď sa potom na sociálnych sieťach začala skloňovať celosvetová akcia ploggingu a zapájali sa aj naše mestá na Slovensku, dohodli sme sa s Mirkou z Ekonetky , že by bolo super, ak by sme sa pokúsili zapojiť do tejto aktivity aj obyvateľov Senca a okolia. Plogging je vlastne beh/prechádzka prírodou a zbieranie odpadu, ktorý cestou nájdeme. Mesto Senec nás podporilo a ponúkli nám vrecia a rukavice, takže stačilo prísť, vybrať si trasu, urobiť si peknú prechádzku a pozbierať všetok odpad ktorý sa pozbierať dá.
Dnes si v podstate mnohí žijeme veľmi pohodlne, mnohí máme nadbytok, žijeme ďaleko viac konzumne ako pred pár desaťročiami, produkujeme ďaleko viac odpadu a oveľa menej sa o osud odpadu zaujímame.
Peter Kmeť: Ako sa (nielen v Senci) neutopiť v odpade.
Vedia podľa teba ľudia odhadnúť, kam nás vedie nadmerný konzum a hlavne obaly? Rozmýšľajú vôbec nad tým?
Podľa mňa sme sa dostali do stavu, keď mnohé veci považujeme za samozrejmé a vôbec sa nezamýšľame, ako končia veci čo vyhodíme. Kúpim, rozbalím, vyhodím. Kúpim, rozbalím, vyhodím… Ako často hovorievam – ak by sme vyhadzovaniu a triedeniu odpadu venovali aspoň polovicu energie, ktorú venujeme nakupovaniu, mali by sme svet okolo nás rozhodne v lepšom stave. Smutné je, že veľká časť odpadu má polčas rozpadu niekoľko rokov, desaťročí až storočí, takže je to opäť len otázka času, kedy nám odpad prerastie cez hlavu. Vtedy sa nás to už bude bytostne dotýkať, ale akékoľvek rýchle opatrenia spravíme, budeme ich výsledok vidieť opäť až o niekoľko dlhých rokov až desaťročí. A toto je potrebné si uvedomiť dnes, resp.toto si bolo potrebné uvedomiť už včera. Nepoukazovať na druhých, čo robia či nerobia – začať je potrebné od seba. Jedine tak sa môžeme zmobilizovať a pokúsiť sa opraviť to, čo sa ešte opraviť dá.
Ako teda dopadol Senecký plogging? Koľko ľudí sa pridalo a koľko odpadu ste vyzbierali?
Začali sme s veľkou eufóriou, najmä ja som mal predstavu, že mnoho ľudí zmýšľa v Senci rovnako ako my, zdalo sa mi to prirodzené a správne a myslel som si že sa ploggingu zúčastnia stovky ľudí. Aj preto, že nebolo potrebné priniesť svoje vrecia a rukavice – o dôvod viac prečo sa zúčastniť – keď všetko bolo pripravené. Nakoniec sa však dal počet účastníkov porátať na prstoch dvoch rúk. Osobne som bol rozčarovaný, no nezáujem spoluobčanov nás nemohol odradiť od vlastného úsilia. Čo sa vyzbieraného odpadu týka, vyzbierali sme napr. toľko vriec čo vyzbierali ľudia v Bratislave. Len ja s mojou 10 ročnou dcérou sme naplnili 7 veľkých vriec, prešli sme viac ako desať km a celá „prechádzka“ nám trvala viac ako 6 hodín. Vyzbierali sme krajnicu medzi Mlynským klinom až po Senec Gardens, potom ďalej poza Gardens až ku kruhovému objazdu, zašli sme až na jazerá a vyčistili sme celú južnú stranu. Tam sa k nám pripojila aj naša suseda Norika, takže sme v závere chytili druhý dych. Ostatní účastníci vyzbierali v sobotu doobeda lokalitu nad tehelňou a priľahlé okolia – no nanešťastie/našťastie narazili aj na niekoľko čiernych skládok s ktorými si budú musieť poradiť už väčšie mechanizmy.
Osobne si navštívil aj seneckú skládku. Čo si cítil pri tej hore odpadu? Okrem smradu samozrejme.
Nízka účasť na akcii ploggingu na utvrdila v tom, že obyvatelia mesta nemajú záujem o „upratanie“ svojho okolia kde žijeme. Rozhodol som sa, že sa pokúsim priblížiť ľuďom, čo sa deje s odpadom ak ho vyhodíme, kde skončí, čo sa tam s ním deje a čo spôsobujeme ak sa oň nezaujímame. Dohodol som sa s generálnym riaditeľom spoločnosti AVE SK odpadové hospodárstvo s.r.o. pánom Krasnecom a opakovane som navštívil skládku odpadu, ktorú máme kúsok za Sencom, smerom na Svätý Martin.
Senec. „MORE A ČAJKY“
Tá skládka, jej veľkosť a celé to prostredie musí každého súdneho človeka ohúriť a znechutiť. Vedomie, že za 10 rokov sme my, obyvatelia Senca, vyprodukovali horu netriedeného dopadu v objeme takmer 600.000m3, to je neuveriteľné. Všade kde sa obzriete, vidíte zvyšky plastových obalov, fólií, zvyšky rozkladajúceho sa jedla a stavebného odpadu. Naozaj veľmi, veľmi smutný pohľad na pozostatok ľudskej činnosti, resp.nečinnosti.
Čím to podľa teba je, že ľudia zo Senca (obyvatelia) sa veľmi nepozastavujú nad tým, že kombinácia turistické mesto&hora odpadu mestu ubližuje?
Som Senčan už takmer 20 rokov. Myslím si, že dnes je v Senci ďaleko viac prisťahovaných ľudí ako pred desiatimi rokmi. Nežijeme tu veľmi svorne, nezaujímame sa spoločne o problémy, ktoré by nás mohli trápiť, ozývame sa najmä vtedy, ak nás niečo obmedzuje, brzdí a zdržuje, ale myslím si, že odpad a jeho tvorenie, či netvorenie je ďaleko za hranicou nášho záujmu.
Podarilo sa ti zistiť či sa neskôr skládka zlikviduje? A ako? Lebo tie množstvá (nielen)v Senci asi príroda neskonzumuje bezo zvyšku.
Likvidovať tú horu skládky je aj podľa pána Krasneca náročný proces a musela by ho podporiť úprava súčasnej legislatívy, ale schyľuje sa k úprave zákona o skládkach ako takých. Črtá sa tu možnosť moderného a efektívneho spaľovania odpadu a iné ekologickejšie varianty – nie som odborník na skládky, ale už z pohľadu laika je súčasný stav nevyhovujúci a potrebuje zmenu.
Prezraď nám základné kroky, čo môžeme všetci urobiť hneď dnes, aby sme neprodukovali tony odpadu? Máš nejaký súhrn? Tipy? Väčšina už ako tak triedi plasty. To je ale málo. Nie?
Pravidlo č.1 je pozerať sa na seba, ako a čo ja robím pre triedenie, či nevytváranie odpadu – nie čo robia iní. Ak toto neprekonáme, nemáme sa kam veľmi posunúť.
Dnes percento triedenia v Senci predstavuje len 23%. To znamená že vytriedené plasty, tetrapaky, papier, kovy a sklo predstavujú z celkového vyprodukovaného odpadu len 23%. Všetko ostatné skončí v komunálnom, zmiešanom odpade a to tvorí tú horu odpadu skládky. Rozhodne by bolo užitočné, ak by sme triedili odpad efektívnejšie a všetci. Obyvatelia, ale aj firmy, ktoré sú v meste, či okolí.
Na druhej strane by aj mesto malo vyjsť v ústrety občanovi, aby nádoby pre rôzne druhy odpadu boli prístupnejšie a vo väčšom množstve. Napr.na našej pešej zóne, alebo aj na jazerách, či občan, či turista myslím že nemá možnosť odhodiť plastovú fľašu do iného než zmiešaného odpadu, pretože je všade len jeden smetný kôš.
No najefektívnejší spôsob ako k odpadu pristupovať je pokúsiť sa ho nevytvárať. Nie je potrebné aby sme v meste mali 10 občanov, ktorí budú dokonale triediť a nevytvárať odpad, ale potrebujeme 20.000 ľudí, ktorí sa denne niekoľkokrát
zamyslia, ako odpad nevytvoriť. Používajme menej, alebo vôbec nepoužívajme plastové obaly, vrecká a tašky na jedno použitie – nahraďme ich látkovými, alebo z iných materiálov, ktoré môžeme využívať opakovane. Musíme sa naučiť tieto veci robiť automaticky a nekupovať stále nové tašky, keď ich už doma pár máme.
Nemali by sme napríklad už NIKDY vyhodiť odpad len tak na zem. Ani cigaretový ohorok, ani plastovú fľašu, či žuvačku. Už táto zmena by bola viditeľná o pár rokov v prírode, či v meste – bolo by čistejšie a nebolo by čo zbierať pri ďalších akciách ploggingu.
Môžeme sa vybrať na nákup a namiesto mikroténových vreciek použiť tie vlastné – toto sa dá využiť pri každom jednom nákupe. kde si vyberáme ovocie a zeleninu, či pečivo sami bez obsluhy.
Mali by sme tiež prestať hromadiť doma veci, ktoré nepotrebujeme, alebo potrebuje len raz za dlhú dobu. Veci môžeme predať, či darovať a tak sa dostanú späť do obehu a ten kto ich použije, nemusí kupovať nové. Mali by sme sa tiež pokúsiť veci viac opravovať ak to len trochu ide… atď.
A mali by sme to hlavne učiť naše deti, nech nerobia tie isté chyby ako generácie pred nimi…
Alternatíva balenia desiaty
Keď má niekto tri deti a balí desiatu do mikroténu, tak za rok je to viac ako 700 vreciek. Len z desiatej. Aké alternatívy by si poradil?
U nás doma je už pár rokov štandard plastová uzatvárateľná dózička. Je to síce väčšie a ťažšie ako spomínaný mikrotén, ale dá sa dlhodobo a opakovateľne používať. Je uzatvárateľná a často sa dajú zohnať dózičky aj s priehradkami na oddelenie viacerých druhov pokrmov. Podľa mňa toto je ideálne riešenie.
Ak by váha dózičky, či veľkosť boli prekážkou, existujú dnes už mnohé ďalšie možnosti – dobrým príkladom je sortimentEkonetky.
Je jasné, že každý môže hneď dnes cestou do práce alebo z práce zdvihnúť odpad zo zeme. Asi to však málokomu napadne. Preto je možno fajn ľudí učiť na spoločných podujatiach. Chystáš ďalší Plogging?
Áno, do najbližšieho ploggingu sa rozhodne opäť zapojíme. Spolu s Mirkou sme dostali veľa pozitívnych reakcií. Mnohí ľudia uprednostnili pred akciou rodinu a vlastné podujatia, ale zaujímali sa o nový termín a tiež odozva na sociálnych sieťach bola silná a pozitívna. Takže tým, že sme my zostali aktívni a akční, motivovali sme v podstate ďalších a budúca akcia už môže byť o tých stovkách ľudí a bude mať ďaleko pozitívnejší dopad na čistotu nášho okolia kde žijeme.
v deň pohovoru je dobré prísť o desať minút skôr a pozorovať, ako komunikujú zamestnanci, ako sú oblečení, ako sa k sebe správajú, pretože to isté bude vyžadované od vás. Meškanie je v náš neprospech. Prvé slová, ktoré povieme, by mali byť pozdrav “Dobrý deň“. Ruku podáva ten, kto nás víta, uchádzač o zamestnanie ako prvý ruku nepodáva. Ak máme osobnú vizitku (je na nej napísané iba titul, meno a priezvisko a kontakty na vás ako na súkromnú osobu), môžeme ju pri predstavení odovzdať, no keďže už majú náš životopis, ktorý kontakt obsahuje, nie je nevyhnutné prezentovať sa vizitkou.
Áno. Snažili sme sa spracovať video, ktoré dokazuje, že študovať sa dá aj vo vyššom veku. Väčšinou si samozrejme ľudia predstavia štúdium na niektorej univerzite tretieho veku. Ale nemusí to tak byť. Na Slovensku máme desiatky študentov, ktorí začnú štúdium na klasickej vysokej škole a vek im nie je prekážkou. Niekedy ide o dôchodcov – môžu si to časovo dovoliť. Inokedy o ľudí, ktorí sa neboja reštartovať a zmeniť svoju kariéru či podnikanie a prihlásia sa na dennú formu štúdia. Dôvody môžu byť rôzne. Samozrejme, takýchto študentov je menšina. Študentov, ktorí majú viac ako 26 rokov je približne päť percent zo všetkých študentov.
Bol májový piatok. Deň s vôňou blížiacich sa prázdnin a rozkvitnutých rastlín. Z panelákovej pivnice som vyparkoval bicykel. Prvýkrát mamin Favorit. Teda vlastne oficiálne, už môj.
