Martin Miler je povolaním psychológ. Ako sám o sebe hovorí, v ostatnej dobe sa pasuje za literárneho ignoranta, ktorý sa opovažuje písať. Píše veľmi dobre a vtipne a my sa tešíme, že sa rozhodol začať spolupracovať s Magazínom 40plus na pravidelnej báze. Preto si myslím, že by bolo fajn, ak sa Martin predstaví. Vyzvŕtali sme ho otázkami

Martin, ak by sme ťa požiadali o krátke predstavenie, čo by si sám o sebe povedal?

Prvé čo mi zišlo na um je, že som manžel mojej manželky a tato našich troch detí. Asi to tak mám, že sa hlavne definujem cez svoju rodinu. No a z iného konca, myslím, že som človek, ktorého zaujímajú ľudia a všetko čo s tým súvisí. A s nami ľuďmi toho súvisí veľmi veľa. Zjavne máme veľký vplyv, pozitívny aj negatívny, na planétu, ktorú obývame aj na vesmír, ktorý dobíjame.

Vždy si chcel byť psychológom?

Ale čoby. Najprv som chcel byť kozmonautom, potom zálesákom a keď už bolo treba reálne sa rozhodnúť, tak som chcel byť elektrotechnikom. Či už konštruktérom elektronických obvodov alebo programátorom. Na konci základnej školy som v tom mal dosť jasno, tak som sa prihlásil na elektrotechnickú priemyslovku, na Adlerke. V polčase štúdia prišla revolúcia a mňa začala zaujímať viac filozofia ako počítače. Po čase som pochopil, že filozofia už dnes nevyzerá ako za čias Sokrata či Diogena, kedy chodili medzi ľudí a filozofovali a ja som chcel byť v kontakte s ľuďmi. Tak som sa rozhodol pre psychológiu a na tretí pokus som sa na ňu aj dostal. Takže cesta vôbec nebola priamočiara, ale nemenil by som.

Dnes možno viac ako inokedy potrebujú ľudia poradiť. Žijeme veľmi rýchlo, až instantne. Stíhajú byť v dnešnej dobe ľudia šťastní?

Myslím, že slovo stíhajú je presne to čo ľuďom bráni byť šťastnými. Lebo šťastie sa nedá stíhať, šťastný treba byť. A na to treba čas. Dnes majú ľudia pocit, že čas nemajú, to ale nie je pravda. Ak sa nad tým trochu zamyslíme, tak dnes môžeme mať oveľa viac voľného času ako kedykoľvek v minulosti ľudia mali. Lenže my ho často minieme na veci, ktoré nás šťastnými nerobia. A potom sa v tom motáme a sme nešťastní.

Veľa sa píše o tom, ako byť zdravý a fit. Predierajú sa na povrch už i otázky balansu v živote a práci. Ako to vnímaš?

Pre mňa je to o vyvážení práce a oddychu. Ako hovorí môj kamarát Dalibor Bednařík: „ak chce človek podávať špičkové výkony, tak sa musí naučiť aj špičkovo oddychovať.“ Zdá sa, že je to také jednoduché, ale… Ale celé detstvo a dospievanie sa učíme ako pracovať ako podávať výkony, ale ako oddychovať? Tak sme sa to nenaučili a namiesto oddychu prokrastinujeme. Znie to lepšie, môžeme sa tým trápiť a nič nám to nepomôže. Keby sme namiesto toho poriadne vedome oddychovali, tak by sme boli, ak už nie šťastnejší, tak aspoň spokojnejší.

Náš magazín čítajú hlavne ľudia po 40ke. Majú často násťročné deti. Aké problémy riešiš s adolescentmi?

S adolescentmi riešim skôr v rámci rodiny, keďže ich máme aktuálne troch. Ale v minulosti som mal v práci aj túto klientelu. Ja si myslím, že adolescentov trápia podobné veci ako trápili nás, len tie spôsoby či médiá sú odlišné. Rovnako riešia veci s rovesníkmi aj s rodičmi, ale dnes sme voči tým veciam viac vnímaví a to je v zásade dobre, aj keď niekedy to zasa môže byť prehnané na druhú stranu, keď sa snažíme, my dospelí, riešiť všetko. Ale chápem, že niekedy je ťažké nájsť správnu mieru.

Keď mal môj syn 17 a nevedela som kam z konopí, zobrala som ho k psychologičke. Cestou mi povedal, že v pohode mami…len, že zamyslieť sa potrebuješ skôr ty nad sebou. Po hodine v ambulancii si ma zobrala lekárka bokom a vysvetlila mi, že syn je v poriadku a mala by som zmeniť svoj postoj. Moje očakávania. Stáva sa ti niečo podobné v tvojej praxi?

Profesor Štúr nám na jednej prednáške povedal, že 97% problémov detí, sú problémy rodičov. Znie to dosť drsne, ale ja by som tomu veril. Lebo samozrejme sú aj deti, ktoré majú objektívne problém, ale tam sa to väčšinou veľmi jasne vie a dokonca aj tam, veľa závisí od rodiča, ako sa postaví k tomu, že má dieťa so špeciálnymi potrebami. A v tých ostatných prípadoch je to naozaj dosť v rukách rodičov, aj keď zasa treba povedať, že vychovávať deti v dnešnej dobe je určite iné ako to bolo v minulosti.

A ako to vníma rodič?  Je ochotný na sebe pracovať?

Tu sa bude hodiť naša obľúbená psychologická výhovorka: „to je individuálne.“ Teda rodič, ktorý je ochotný nahliadnuť na seba a pripustiť, že nie je dokonalý, že je rovnako omylný ako ktokoľvek iný a zároveň, že je schopný sa zmeniť, bude spolupracovať a spolu s dieťaťom či dospievajúcim môžu veci zmeniť. Rodič, ktorý odovzdá dieťa podobne ako pokazené auto do servisu a očakáva, že sa mu vráti opravené bude sklamaný. A pravdepodobne bude mať pocit, že chyba bude nie len v dieťati, ale aj v odborníkovi, ktorého navštívil.

Martin, už onedlho sa môžeme tešiť na tvoje texty. Názov rubriky sme ešte nevyhútali, ale príde na to. Od kedy sa venuješ písaniu?

Nemôžem to brať inak ako nahrávku na smeč, písaniu sa venujem od prvej triedy základnej školy. Tak a teraz vážnejšie. Písanie ma priťahuje dlhodobo, minimálne od kedy som začal pôsobiť samostatne ma oslovujú rôzne médiá a ak sú písmenkové, tak píšem (a ak sú hláskové tak hovorím). Ale taký skutočný, vážny záujem začal pred dvoma rokmi, keď som začal pociťovať, že potrebujem tie veci z mojej hlavy dostať von. Chvíľu trvalo, teda presne rok, kým som natrafil na kurz písania u Soni Borušovičovej a tam sa to začalo rozbiehať. A dnes som tu a píšem a ďakujem okrem Soni aj Katke Mayer a Veronike Boškovej a napokon aj ďalším dámam z podpornej skupiny Literárneho domu, za podporu. No a samozrejme mojej manželke, ktorá je skvelá čitateľka a veľa ma chváli. A čo už pre muža môže byť lepšie.

Aké témy najradšej vo svojich textoch riešiš?

Vďaka tomu, že mi Soňa niekoľkokrát zrušila moje plány na text, ktorý som mal v hlave, som sa dostal k písaniu mojich spomienok na detské časy. Som jej za to veľmi vďačný lebo ten text sa nestratil, ale pochopil som, že to je ako by som chcel oberať jablká, ale pritom by som nemal zasadenú jabloň. Takže teraz sadím jabloň, budem sa o ňu starať a keď nadíde čas prídu aj jablká. Ale aj sadenie jablone a starostlivosť o už ňu môže byť zábava a pre mňa rozhodne je.

 Plánuješ v budúcnosti vydať napríklad knihu?

Áno plánujem. Teda chcel by som, aby ich bolo viac než len jedna. Ale teraz som len na začiatku. Ja sám som zvedavý, ako to bude rásť, ale už teraz viem povedať, že písanie mi robí veľkú radosť. A ak bude to napísané robiť radosť aj čitateľovi, tak už budeme dvaja radostní a to je viac ako jeden.

Pozitívne foto by: Miška Nováková
Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Gabriela Teplická je fotografka, ktorá sa venuje zachytávaniu obyčajne neobyčajných momentov dňa a života. Jej fotky sú zaujímavé. Myslí si to aj porota Slovak Press Photo 2018, pretože Gabika získala za svoju sériu fotografií KAŽDODENNÝ ŽIVOT 1.miesto (Výber z víťazných fotografií). Je nám cťou  a potešením, že bola ochotná nechať sa vyspovedať.

Gabika, ak by sme ťa požiadali o krátke predstavenie, čo pekné by si nám o sebe povedala?

Som matka, žena a fotografka. Robím veci, ktoré milujem. Starám sa o svoju rodinu a popri tom fotím. Mojimi modelmi sú predovšetkým naše deti. Snažím sa zachytiť ich detstvo presne také, aké v skutočnosti je. So všetkým,čo k nemu patrí. Ako je pozeranie telky, čakanie na vyliahnutie kuriatka, alebo naše každodenné cesty. Čo na fotení milujem najviac je, že vďaka nim otvárame a prežívame rôzne témy.  Najsilnejšie bolo pre mňa Peťkove rozhodnutie nechať si narásť dlhé vlasy, aby ich mohol darovať onkologickým pacientom na parochňu. Nečakali sme, že prídu posmešky najmä od dospelých ľudí a vďaka tomu sme otvorili tému prijatia inakosti. Som vďačná, že manžel sa rozhodol Peťka v tomto rozhodnutí podporiť a nechal si narásť dlhé vlasy a aj bradu. Pre mňa osobne a aj pre nášho syna je to veľká lekcia otcovskej lásky a upevnila nielen vzťah ich dvoch, ale spojila celú našu rodinu.

Aký bol tvoj sen? Ako si za ním šla. Máš pocit, že si mala akési vnútorné vedenie?

Môj sen bol a aj je robiť,čo ma baví. Je úplne jedno,čo to je. Keď som štastná, môžem rozdávať šťastie ďalej. A o to ide. V každom mojom rozhodnutí ma podporoval môj muž. To bolo najpodstatnejšie. Bez toho by som nefotila. Nech sa pustím do čohokoľvek, podporuje ma a niekedy vo mňa verí viac ako ja sama sebe. Na mojej ceste mi pomohli aj ďalší:  Terezka Rothová z Faster EFT, Zuzana Palková s mastermind skupinou, Zuzana Ondris, ktorá je mojim vzorom a Veronika Bošková, ktorá mi vytvorila vizuálnu identitu.

Si fotografka. Ako si sa k foteniu dostala? Čo pre teba znamená?

Fotil už môj otec. Za čo som mu nesmierne vďačná, lebo mám krásne spomienky na detstvo. V puberte som trochu fotila, ale na dlhší čas som sa tejto záľuby vzdala. K tomu dnešnému foteniu ma priviedol Facebook. Keď som bola na materskej, kamarátky chceli vidieť nášho syna. Tak som začala fotiť viac a viac, až ma to celkom pohltilo.

Okrem výhry v súťaži v roku 2018 boli ďalšie zaujímavé úspechy a míľniky?

Výhier v súťažiach bolo viac. Míľnikom v mojej tvorbe bolo stretnutie s najlepším tlačiarom na Slovensku Norbertom Šlachtom. Moje fotografie začali naozaj žiť, až keď ich vytlačil on. Zoznámil ma aj so skvelým fotografom Matúšom Zajacom a fotoportálom Dofoto. V roku 2017 som vystavovala fotografie v bratislavskej Starej Tržnici na výstave Fotoslovakia. Matúš tam mal prednášku a po nej mi úprimne, ale citlivo vysvetlil, ktorá fotografia je dobrá, ktorá slabá a prečo. Zakončil to slovami: ,,Nuž, pekné fotky, ale tak do rodinného albumu.“ To ma naštartovalo a začala som viac študovať jeho tvorbu a neskôr mi práve on vybral fotografie do víťaznej série na Slovak Press Photo. Je pre mňa veľkou inšpiráciou.

Pracuješ na mnohých zaujímavých projektoch. Podelíš sa s nami o niektorý z nich?

Veľmi rada. Mám rozpracovaný dlhodobý projekt o mojej mamke. Stará sa o svoju sestru, ktorá má downov syndróm a taktiež o svojho 10-ročného vnuka, o ktorého jeho rodičia nemajú záujem. Chcem skrz fotografie vyjadriť môj obdiv a veľkú vďaku. Je to pre mňa veľmi citlivá a silná téma. Ďalší projektom je fotenie rituálov žien. V januári som nafotila obrad žehnania zámerov v čarovnom labyrinte na Devíne. V Marci pokračujeme. A keďže ani ja sama netuším, čo sa bude diať, neviem sa dočkať. Nemám sa ako pripraviť a je to pre mňa veľká škola improvizácie a zachytenia tých správnych okamihov.

Máš životné krédo?

Životné kréda mám dve:
To, čomu venuješ pozornosť, to rastie.
A to druhé je trocha vulgárnejšie, ale presne to vystihuje svoj zámer:
Hlavne sa zo seba neposrať. 🙂

Čo by si poradila ľuďom, ktorí chcú vo svojom živote prijať zmenu?

Začať malými krokmi.Veľa sa odmeňovať a uvedomiť si presne, čo chcem. No a to najdôležitejšie: robiť to s radosťou.Terezka Rothová ma naučila dve veci. Ráno,keď sa zobudíš, ďakuj. Za všetko. Minimálne však za 10 vecí. A večer, keď ideš spať, tak si predstavuj svoj sen ako realitu. A keďže najväčším zenovým majstrom je pre mňa môj muž, ten ma naučil, že keď  chcem niečo zmeniť, tak nech to zmením a zbytočne okolo toho nekecám.

Ako a k čomu vedieš svoje deti?

Snažím sa ich nikam neviesť. Nech robia svoje rozhodnutia a nech si uvedomujú aj svoju zodpovednosť za ne. Často sa spolu rozprávame a všetko si vysvetľujeme. Ak chcem, aby boli vďačné, tak predovšetkým ja každému poďakujem. Ak chcem, aby v domácnosti niečo robili, vysvetlím im, že ak si prácu podelíme, budeme mať čas na spoločné hry.

Chcela by som, aby sa venovali tomu, čo im robí radosť. Ak to budú robiť najlepšie ako vedia,tak budú šťastné. Sú pre nás všetkým. Veď čo iné v živote dáva zmysel, ak nie rodina, kde sa všetci ľúbia. Aj keď sa občas hnevajú. A to im chcem aj prostredníctvom fotiek priniesť. Že je v poriadku, keď sú nahnevané, keď plačú alebo sú špinavé. Aj tak ich ľúbime. Chcela by som, aby sa prijímali ako krásne bytosti v každom okamihu.

Ďakujeme za rozhovor – AKTUÁLNE POZÝVAME NA VERNISÁŽ: https://www.facebook.com/events/903939150021444/

Foto: archív Gabriela Teplická