v ostatnom období sme realizovali 3 Speed Networkingy. Na všetky máme veľmi pozitívne odozvy. Pred letom máte možnosť zúčastniť sa ešte jedného termínu.
ČO JE TO SPEED NETWORKING? Speed Networking vám umožní predstaviť váš projekt a zároveň nájsť prepojenie s ďalšími ľuďmi z biznisu. Podujatie je moderované a celý čas profesionálne riadené. Každý účastník má rovnako a presne stanovený čas na verejnú prezentáciu a neskôr na komunikáciu one-to-one.
Na podujatí sa dozviete veľa informácií – pretože každý z týchto speed networkingov sa nesie v znamení konkrétnej témy. Podujatie realizujú Akčné ženy a Magazín40plus.sk.
Témou je: 🧐LinkedIn: TOP NÁSTROJ PRE BIZNIS privítame ako hosťa Ivanu Brutenič Ivana Brutenic
👩🎓Ivana pred trinástimi rokmi počas štúdia na Ekonomickej univerzite založila konzultačnú spoločnosť EXACT RECRUITMENT a je zakladateľkou projektu LINKEDINSTRATEGIE.SK. ➡️Svojim klientom buduje silné osobné a firemné značky pomocou efektívnych LinkedIn stratégií, vedie LinkedIn workshopy a prednášky. ➡️Polovica lístkov sa už vypredala. Počet miest je limitovaný. Využite príležitosť a zabezpečte si svoju účasť už 11.6.2019 včas.
Vychytávka:
Spracujeme vám zoznam zúčastnených v elektronickej forme. Dobre naraňajkovaní už len šupnete databázu kontaktov do svojho systému.
Ušetríte čas a môžete začať okamžite a reálne spolupracovať.
Termín: 11.júna.2019 Lístky nájdete priamo v podujatí, alebo klik rovno sem: https://bit.ly/2DY9nLC
Čo je v cene? Kávička/Čaj, voda, malé občerstvenie, elektronický zoznam kontaktov priamo do vašej schránky a malá pozornosť:)
Moderátorka Akčného Speed Networkingu: Martina Valachová
Martina sa celý život venuje obchodu a marketingu. Roky pôsobila na rôznych manažérskych postoch v slovenských i nadnárodných spoločnostiach. Posledné 2 roky vedie vlastnú agentúru a úspešne v rámci online tvorí content pre mnohé spoločnosti. Vytvára JUICY weby, ktoré sú nielen JUICY, ale majú i výborné SEO. Vedie Magazín 40plus a spolupracuje na projektoch akčných žien ( na starosti má obchodné procesy).
Poznámka: Parkovanie v blízkosti DF cafe pre 6 áut. Ak je možné, odporúčame parkovanie v Eurovea /3hodiny gratis) a príchod s MHD.
Sympatická dáma, ktorú poznáme najmä z televíznej obrazovky a ako autorku kníh. Ale to nie sú všetky jej aktivity. Moderátorka, scenáristka, spisovateľka, mediátorka, lektorka Renáta Názlerová je pre mnohé ženy veľkou motiváciou. Nerobí si z ničoho ťažkú hlavu, problémy rieši s úsmevom na tvári a hneď zahorúca. Aj tento rozhovor vznikol priam bleskovo :-).
Tvoj hlavný pracovný nástroj je komunikácia v rôznych podobách. Komunikuješ písaným i hovoreným slovom, na televíznej obrazovke, i na mediátorskej pôde. Málokomu z takejto brandže sa podarí stať celebritou. Teba poznajú všetci, je to výhoda, či obťažujúci fakt?
Prepáč mi, že budem s tebou polemizovať. No nikdy som sa necítila ako celebrita, a určite ňou ani nie som. Je pravda, že moja práca je viac na očiach ako iné druhy práce a preto možno som známa, alebo známejšia.
No k sláve mám rozhodne ďaleko, a ak by som si nedajboh niekedy na skutočnú slávu siahla, potešila by som sa ňou ako napríklad nejakým pekným artefaktom, ktorý nás môže oblažiť, nedovolila by som jej však, aby mi robila šarapatu v mojom živote alebo v mojom vnútri.
A teraz k tvojej otázke – je pravda, že ma pozná relatívne mnoho ľudí. Byť sústavne sledovaný, pozorovaný môže niekoho tešiť, pre mňa je to len fakt, ktorý súvisí s mojou prácou, a ktorý musím akceptovať.
Preto ma neuráža ani nepoburuje, ak sa ľudia za mnou otáčajú, alebo ma pristavia, či spontánne pozdravia. Nerobím caviky ani keď ma požiadajú o spoločnú fotku, alebo autogram.
Sú ale situácie, kedy mi tento druh pozornosti nie je celkom po chuti, a to je napríklad vtedy, keď ležím v nemocnici, alebo vyleziem mokrá a strapatá z mora a vidím, ako si ma niekto fotí, a tvári sa pritom bohovo nenápadne.
Aká bola tvoja profesná cesta po skončené štúdia žurnalistiky? Smerovala si presne k tomu, čo dnes robíš, alebo si mala iné sny?
Ťažká otázka, pretože novinárkou som byť chcela, a aj som ňou dlhé roky bola. Pracovala som na pozícii redaktorky, reportérky, šéfredaktorky, riaditeľky vydavateľstva. A túžila som, čoby som to nepriznala, aj po uplatnení v televízii.
Bola som však k sebe kritická, vedela som, že slovenské televízne pomery neprajú ženám, ktoré nie sú štíhle a modelkovsky krásne.
Po skončení štúdia žurnalistiky som dokonca absolvovala aj prijímačky na herectvo, kde som sa dostala tuším až do tretieho kola, ale ktosi v komisii povedal, že už som stará – mala som vtedy 23.
Z čoho plynie, že akási túžba po fyzickej exhibícii vo mne tlela. Že prišla ponuka na účinkovanie v Súdnej sieni bola len zhoda náhod. Ale prišla, a ja som do toho išla plnou parou.
Ukázalo sa, že navzdory tomu, že nie som vyštudovaná herečka, a pre moderovanie som nespĺňala váhové a neskôr už ani vekové parametre, uspela som v oboch týchto oblastiach. Teda, keď teraz nad tým premýšľam, splnili sa mi moje sny.
Nástup na televíznu obrazovku bola rozhodne veľmi veľká životná i profesná zmena. Zžila si sa s televíznym prostredím ľahko?
Televízne, a vôbec slovenské šoubiznisové prostredie je špecifické. Čo si budeme hovoriť, je tam dosť takých, čo tam nemajú čo robiť, a sú tam aj takí, ktorí by si právom zaslúžili výslnie, a nemajú ho.
My sme mali asi to šťastie, že celý realizačný, produkčný a výkonný tím Súdnej siene sa hneď od počiatku stal dobrou partiou. A dodnes, hoci táto relácia už ťahá druhú dekádu, sa máme radi a hoci si občas tiež pofrfleme, držíme za jeden povraz.
Veľmi je sympatický tvoj postoj k budovaniu sebavedomia u dám všetkých veľkostí. Najmä preto, že žijeme v dobe, ktorá budí dojem, že všetky ženy musia byť ako z predvádzacieho móla. Vždy si bola OK s tým, aká si?
Vždy nie. Ale neskákala som kvôli tomu z okna. Žila som plnohodnotným životom mladého človeka, ktorý veľa športoval, veľa cestoval, ktorý nepokazil žiadnu srandu.
Teda nebola som nijako vyčleňovaná, naopak, vždy som mala svoje miesto v každej societe, v ktorej som sa vyskytla. Akurát že som si príliš netrúfala na chlapcov.
Nikdy som ich nebalila, považovala som to za stratený čas a rovnako tak mi ako zbytočné prišlo nejako prehnane sa starať o to, ako vyzerám.
Našťastie svojho manžela som stretla ako 24 ročná 24 ročná a vďaka nemu som pochopila, že krásna som – pre neho určite, a to stačilo na to, aby som prestala špiritizovať nad tým, či som ako žena príťažlivá, alebo nie.
Postupom času som ale začala vnímať, že čo ja už dávno neriešim, riešia všetci okolo mňa.
A keby len riešili, zovňajšok sa stal dôvodom na separáciu, segregáciu, odsudzovanie, ponižovanie, alebo naopak, neprimerané uprednostňovanie, velebenie, nekritický obdiv.
Deň čo deň sa chytám za hlavu, keď vidím akej povrchnosti sme schopní, a ako neodpustiteľne ľahko dokážeme prehliadnuť skutočne krásne bytosti.
Si pre mnohých inšpiratívna v mnohých smeroch. Mne sa na tebe najviac páči, keď sa ľudia neberú príliš vážne a majú zmysel pre humor. Ani jedno z toho ti nechýba. A veľmi mi bolo sympatické, že si si na životné jubileum darovala sama sebe predĺženie vlasov, lebo si po tom dlho túžila. Aké sny ešte máš a budeš si ich plniť?
Od istého veku, a myslím, že tou hranicou bola pre mňa práve 40ka, žijem svoje sny. Odišla som z práce, ktorá ma síce dobre živila, ale netešila. Navyše som tam narážala na ľudskú zlobu, závisť a pomstychtivosť. Túžila som po zmene, a tá prišla.
Potom som chcela hrať v skutočnom filme, to sa mi splnilo. Túžila som po televíznom projekte, kde budem môcť byť aj scenáristom aj protagonistom, stalo sa.
Všetko teda nasvedčuje tomu, že 40ka bola pre mňa magickou hranicou, ktorá mi otvorila brány do života podľa mojich predstáv.
Je pravda, že už som prekročila aj druhú okrúhlu hranicu – 50ku. Je to zatiaľ necelý rok, ale verím, že aj v tejto etape môjho života ma čakajú zázraky v podobe splnených tajných túžob.
Venuje sa móde, kráse, cvičeniu. Srší energiou. A má telo bohyne.
Za týmto krátkym popisom sa skrýva energická a inšpiratívna Rebecca Justh. U ženy sa vek neprezrádza. U Rebeccy (62r.) sa musí – podľa mňa to treba. Lebo ak niekto vzdychá, že má po 40ke a pociťuje únavu, tak nech hodí follow na Rebeccu. Nedávno som pozerala reláciu, kde bola hosťom. Už som chcela ísť spať, ale nedalo sa. Na konci svojho vystúpenia urobila šnúru. Len tak. Bez rozcvičky. A tak som ju požiadala o rozhovor.
Rebecca, mala si „už“ 62. U teba to môžeme prezradiť, lebo pohľad na teba je inšpiratívny. Ako to, prosím ťa, robíš?
Starať sa o telo, ktoré mám len jedno, a mám s ním existovať po celý život, je pre mňa zaväzujúce. Preto sa oň starám. Komplexne. Presne tak, ako píšem vo svojich knihách. Mám štyri piliere a o tie sa chcem a musím starať každý deň rovnomerne a rovnocenne. Ani jeden pilier pred druhým neuprednostňujem.
Už keď ráno otvorím oči, venujem sa svojmu telu, očista, krémovanie, nasleduje cielený pohyb – musím používať svaly. Ďalej strava. Som všežravec ako každý človek a počúvam svoje telo, ono si povie, čo potrebuje pre svoju správnu činnosť. Nuž a v neposlednom rade je to moja myseľ, môj mozog.
Každý deň, každú minútu sa snažím získavať rôzne informácie, vzdelávať sa, kreovať svoje myšlienky, komunikovať, ale aj viesť svoje myslenie pozitívnym smerom. A poviem úprimne, starať sa o seba je riadna drina, chce to pevnú vôľu a odhodlanie. Ale ako vidíte, oplatí sa. Telo je ako záhrada.
Vždy vidíte, kto jej venuje spoju pozornosť a kto nie. Tak je to aj s nami. Pozrite si aj… Rozhovor s dámou, ktorá si po 70-ke choroby vyhodila z hlavy a je bez liekov?
Napísala si aj knihy na tému udržateľnosti tela a ducha. Povedz nám čo ťa k tomu viedlo?
Knihy píšem už pár rokov a pár ich mám ešte nevydaných. A napísať knihy o tom, akú starostlivosť venujem sebe, bolo veľmi jednoduché. Často som sa stretávala s úžasom, ba až s neveriacou reakciou ľudí, keď sa hovorilo o veku.
Keď som vyslovila číslicu 60, nebolo vari človeka, (a to tak mladučké dvadsaťročné dievčiny – tie sú moje veľké fanúšičky,skoro každá mi povie, že by takto chceli vyzerať v šesťdesiatke, ako aj staršie dámy, a muži nie sú výnimkou), ktorý by sa neopýtal:
„A čo robíte, že tak vyzeráte?“
Nuž a ja som sa s vervou púšťala do vysvetľovania a podávania získaných informácií o našom tele a jeho fungovaní ako aj získavaní vlastných skúseností. Veľmi rýchlo som však pochopila, že takýto spôsob je pre mňa neefektívny. A tak som napísala obe knihy…
Ako reagujú čitateľky na obsah. Kontaktujú ťa a chcú detailné návody?
Reakcie ľudí sú pre mňa úžasné. Keď som knihy napísala, pomyslela som si, že budem šťastná, keď si každý nájde v nich aspoň jeden spôsob, jednu vec, jednu činnosť, ktorú na sebe bude chcieť realizovať, nielen pozrieť si obrázky.
Som šťastná, že sa kniha výborne číta. Čitatelia hovoria, že sú v nej pre nich poučné, osvetľujúce a pripomínajúce už zabudnuté skutočnosti, o ktorých vedia, len ich nerobia. Niektorí majú výčitky z toho, ako pre seba málo, či nie správne robia. Alebo si uvedomia samozrejmosti, ktoré nerealizujú.
A po prečítaní si vraj dávajú záväzky. Veľa ľudí mi povedalo, že boli schopní knihu prečítať za noc, lebo nemohli od textu odtrhnúť zrak a myšlienky. Vraj sú moje skutky pre nich inšpirujúce. A to je výborné, to bol môj cieľ, to som chcela. Je potrebné, aby sa každý človek začal o seba starať veľmi dôkladne a kvalitne, ako to bolo kedysi.
Menej jesť, viac sa hýbať a veľa sa vzdelávať a komunikovať medzi sebou.
Venuješ sa aj móde. Čo ťa v tvorbe najviac inšpiruje?
Tvorba odevného dizajnu je pre mňa relax. Milujem kvalitné látky, ale aj ich dizajn. Vytvoriť model znamená pre mňa ako pre niekoho dať si zmrzlinu. Mimochodom, ja zjem tak jeden kopček zmrzliny za rok. Viac nie, je to len cukor a som po nej smädná.
Ako prežiť túto dobu?
Sú aj iné pochutiny. Veľmi rada šijem, hlavne počas víkendu. Mojím veľkým úspechom bolo pozvanie americkej agentúry predvádzať moje modely v rámci NYFW. Tento rok ma pozvali opäť.
Naša planéta a všetko, čo na nej existuje a žije, je pre mňa inšpirujúce. Veľmi rada cestujem a vtedy mám možnosť vidieť množstvo prekrásnych a pestrofarebných živočíchov, prekrásnych pohorí, strání, údolí, jazier, teda farieb a tvarov našej planéty Zem. A to je pre mňa inšpirujúce.
Tvary, farby a ich kombinácie, ktoré už vytvorila matka príroda. Samozrejme, že sledujem svetové trendy. Ľudia sú veľmi šikovní a tvoriví, a vtedy som hrdá, že som človek.
Ako by sa podľa teba mali obliekať ľudia v elegantnom veku (rozumej po 40ke). Nie sme na Slovensku trochu bojazliví? Teda okrem teba – ty si odvážna (smiech)
Dievčatá a ženy sú na Slovensku veľmi pekné, ale o chvíľu stratia tento status. Hlavne „vďaka“ oblým tvarom a nudným, do čierna a šeda ladeným oblečením. Z môjho pohľadu je to katastrofa! Slovenky sa boja farieb.
Neviem prečo, lebo naše kroje sú prekrásne pestrofarebné. Možno sa boja vytŕčať z davu. Neviem. Ľudia, tak ženy ako aj muži vo svete sa obliekajú do svetlých farieb, čím dávajú najavo, že chcú byť, a sú stále mladí, že sú akční, že majú na to byť jednotkami medzi ostatnými.
Chcú vyniknúť. Chcú byť jedineční. Naši ľudia akoby chceli tvoriť len čierny, bezfarebný dav. Pri obliekaní a vlastnej úprave je potrebné brať do úvahy skutočnosť, kam práve ideme. Štyridsiatnička by už nemala do práce nosiť minisukňu. Tým sa neurobí mladšou, skôr naopak. Netreba sa báť dĺžky sukne.
Treba napríklad zvýrazniť pás opaskom. To je super. Do práce by dáma nemala nosiť hlboký výstrih, ale uprednostniť skôr obtiahnuté sako s rozopnutou košeľou. Famózna a veľmi žensky príťažlivá kombinácia.
Mne sa veľmi páčilo ako si zhrnula mužov svojho života. Aktuálnych. Fakt ich máš niekoľko a každý plní inú funkciu?
Áno, mám ich niekoľko, už si to ako vdova môžem dovoliť. Je to veľmi praktické. Mužovi keď som povedala, aby niečo opravil, trvalo to niekedy aj týždeň. Teraz si zavolám opravára Maťa. Keď potrebujem upratať po zime záhradu, zavolám si Ľuboša.
Viete, niekto neobľubuje smažiť sa na slnku a ja môžem. Preto treba ísť k moru s takým mužom, ktorý zmýšľa ako vy. A takto by som mohla písať ďalej. A čo je na tom ešte výborné? Nemusíte sa doprosovať, s nikým sa nemusíte dohadovať a nemusíte za odmenu variť, upratovať, prať a byť „dobrá“.
Tak, ako muži chcú mať v žene obsiahnuté všetko, a nie vždy je to možné, tak aj my ženy chceme mať v mužovi všetkých päť „p“. Ak to nie je možné, treba si vytvoriť množinu.
Aké sú tvoje najbližšie plány? Ak nie sú tajné…
Keďže som dostala opätovné pozvanie na NYFW, pripravujem novú, odevnú kolekciu. Taktiež píšem tretí diel knihy, zatiaľ neprezradím o čom, ale bude to opäť veľmi zaujímavé. Mám rozpísanú aj knihu poviedok.
A tie poviedky sú parádne. Páčia sa aj môjmu okoliu, len keby deň mal 48 hodín. Nestíham. A život plynie tak rýchle. Nemám čas na sebaľutovanie, na hlúposti, na negativizmus, na zlobu.
Každý rok nášho žitia je úžasný a je len na nás samých, ako si ho urobíme, zariadime, ako s ním budeme nakladať. Hor sa do kvalitného života!
Milovali ste niekoho celou svojou dušou, tak, že ste nevedeli spať, obsedantne mysleli len na neho a boli ste ochotní urobiť všetko preto, aby ste tú osobu získali, aj keby sa pritom more na púšť zmenilo?
Frank Tallis je britský psychológ a tiež autor detektívok odohrávajúcich sa v secesnej Viedni na prelome 20. storočia, v ktorých hrá dôležitú úlohu psychoanalýza. Jeho najčerstvejšia novinka v slovenčine – Nevyliečiteľný romantik (a ďalšie znepokojivé odhalenia) je súborom príbehov z ambulancie psychoterapeuta.
A hlavná téma? Láska.
Láska ako psychická porucha, aby sme boli presnejší, psychické poruchy, na začiatku ktorých bola láska.
Chorobná žiarlivosť, ktorá prerástla do obťažovania, sledovania a hysterických prejavov. Či neuveriteľná potreba neustáleho sexu a telesnej lásky. Strata zmyslu života, keď po niekoľko desaťročnom partnerskom vzťahu jeden umrie. Alebo falošné obsedantné zamilovanie sa do cudzej osoby sprevádzané až takým obťažovaním, že sa ten druhý musí odsťahovať do Austrálie. Alebo príbeh o láske a fanatizme, v ktorom sa zapálený kresťanský aktivista hlásajúci vieru zmení na násilníka.
Život (a Tallis) píše priam až neuveriteľné príbehy o našej potrebe milovať a nechať sa milovať druhými.
Láska vie byť nielen krásna, ale aj deštruktívna, nivočiaca životy.
Keď budete čítať Nevyliečiteľného romantika, spomeniete si aj vy nepochybne na známych zo svojho okolia, ktorí si svojim peklom lásky niekedy prešli. A aj keď Tallis obhajuje pekné vzťahy, aj tak s vám bude zdať, že láska je čudná psychická porucha.
Tallis ako správny psychoterapeut pristupuje k témam nežne, s pochopením, láskavým humorom a dobrou vierou, že byť normálny je nesmierne ťažká, až nesplniteľná úloha. Hlavne ak ste sa nakazili vírusom lásky.
Ideálna májová knihy pre tých, ktorí si chcú pomeditovať nad zmyslom života. S touto terapiou lásky len tak ľahko spod periny nevyleziete.
Vo vzťahu je muž hlavou a žena krkom a podľa toho sa obe pohlavia naučili žiť vo vzájomnej symbióze sily a lásky. Ďalšou lekciou, ktorou si podľa mňa súčasná moderná civilizácia prechádza je: „že, čo ak sa krk ocitne vyššie ako hlava?“ Bude také telo zdravé?
Keby sme mali stroj času…
Generácie z konca 19. storočia a začiatku 20. storočia boli poznačené nepriaznivými dôsledkami prvej svetovej vojny a hospodárskych kríz, a preto bola v tom období v rodinách prirodzená jednodetnosť. Odhad budúceho vývoja odkladania rodenia detí a jednodetnosti sa predpokladá, že po cca 100 rokoch zaznamenáme v našich končinách podobné správanie sa žien. Predpokladá sa, že od generácií z polovice 80. rokov by zastúpenie žien s jedným dieťaťom mohlo na Slovensku dosiahnuť 30 – 34 %. Slovensko by sa v európskom priestore posunulo z pozície krajiny s nízkou jednodetnosťou medzi populácie s vyšším zastúpením žien s jedným dieťaťom.
Čo sa zmenilo za posledných 100 rokov v pozícii ženy v našej spoločnosti?
Myslím si, že pokiaľ bola jednodetnosť na začiatku 20. storočia ovplyvnená strachom z budúcnosti, dnes je ovplyvnená pozitívnymi emóciami, ako je sloboda v rozhodovaní, možnosti a networking. Ženy majú odvahu využívať svoj dar vyššieho EQ (emočný kvocient), čo je v tvorení vzťahov dôležitejší atribút ako IQ (inteligenčný kvocient). Ženy sú odvážne, kreatívne, a samostatné v rozhodovaní sa. ….a vďaka za to, že žijeme v zemepisnom pásme, v ktorom sa ženy môžu slobodne prejaviť bez špeciálnych povolení.
Odvrátená strana možností a slobody
Túžbu mať rodinu a plniť hlavné poslanie ženy sme za posledných 100 rokov posunuli o cca 10 rokov. Obetovali sme ju za cenu mať zabezpečený životný štandard, vlastné bývanie, cestovanie, kariéru a ďalšie priority, ktoré sme si zvolili. Ženy sú vynaliezavé a snažia sa uplatňovať svoj ďalší dar a to robiť niekoľko činností naraz, ale fyziku neoklameme. Deň má iba 24 hodín a máme iba jedno fyzické telo, ktoré musíme regenerovať. Pri preťaženosti a nedostatočnej psychickej rovnováhe, žena ktorá sa rozhodne mať čo i len jedno dieťa, získava nové poslanie. Stáva sa mamou na celý život pre človeka, ktorému dala život. Návod na poslanie byť mamou vám nedá žiaden tutoriál, webinár a ani kurz s certifikátom, iba osobná skúsenosť. A pokiaľ sa stanete mamou už raz a nenájdete rovnováhu medzi osobným životom, partnerským životom, materstvom a kariérou, druhé dieťa neprichádza do úvahy.
Dostali sme dar 24 hodín
Veľmi sa mi páči súčasný trend možností, ktoré využívajú mnohé ambiciózne ženy, ktoré sa chcú realizovať v rovnováhe. Ide o prácu z domu, hand made, online zamestnania, projektový manažment, práce na dohodu, práce na skrátený pracovný úväzok, afiliate marketing, blogerky všetkých druhov, influencerky a ďalšie, ďalšie, ďalšie. Dávam klobúk dole pred každou jednou odvážnou ženou, ktorá našla riešenie, aby sa neodklonila od svojej prirodzenosti. Prišla na to, ako si v „pozícii krku“ užívať život, napĺňať svoje pracovné sny a zároveň zostať ženou. A ak patríte k tým, ktoré ste túto rovnováhu zatiaľ nenašli, môžete tak urobiť v ktorejkoľvek chvíli svojho života. Je to len o prijatí vlastného rozhodnutia.
Rodina je tam, kde začína život a láska nikdy nekončí. Nie vždy je ale tomu tak! Príbeh, ktorý môže zažiť každá z nás.
Nič v zlom…ALE!
O vzťahu, v ktorom je vždy nejaké ALE. Všetko, čo poviete, urobíte, sa stretáva s nepochopením a vaša úprimná snaha pomôcť je neustále odmietaná. Trpezlivo mlčíte, neprotestujete, pretože máte vedľa seba chlapa, ktorého bezhlavo milujete, a rodina je pre vás najviac. Až do chvíle, kedy je vaša pomoc nevyhnutná a žiadne ALE už neprichádza do úvahy.
Skúsená autorka a spisovateľka Monika Macháčková napísala už siedmu knihu. Príďte si vychutnať jej autorské čítanie spojené s autogramiádou pri šálke dobre kávy alebo sviežom drinku v záhrade Kaviarne Antikvariát v Senci.
Prosím registrujte sa (registrácia je bezplatná), aby sme vedeli zabezpečiť záhradu pre vaše plné pohodlie.
Ak už ste si knihu Nič v zlom už kúpili, prineste si ju so sebou. Monika vám ju rada podpíše, alebo napíše venovanie (ak je kniha osobným darom pre vašu spriaznenú dušu).
Ak po knižke túžite, na mieste bude možné zakúpiť si ju – samozrejme aj s podpisom a za zvýhodnenú cenu.
Čoraz viacej sa stretávame s pojmom sabbatical. Čo je sabbatical a kto sabbatical potrebuje?
Najmä vo veku okolo 40 rokov prichádza akési pnutie. Potreba zmeny. Prečo majú ľudia potrebu odstrihnúť sa na pár mesiacov či na rok? Čo ich k tomu vedie? Vyhorenie? Stres? Niečo iné? Rozprávali sme sa s Matejom Šemšejom, ktorý si „vybehol“ na ročný sabbatical. A to doslovne. Viete, čo je sabbatical a kto sabbatical potrebuje? Ako sabbatical pomáha?
Matej. Máš super prácu. Postavenie. A zrazu stop? Čo bol prvý podnet?
Rutina. Komfortná zóna. Únava. Zažiť niečo nové. Zmena. Dobrodružstvo. Heslovite nejako takto. Ocitol som sa v životnej situácii, kedy každý deň začal byť nudnou rutinou. Nie v jednej oblasti, skôr komplexne. Celé to chcelo nejakú zmenu. Túžba po dobrodružstve rástla, až som nedokázal myslieť na nič iné. Vtedy som sa rozhodol.
Ako sa na tvoj nápad zobrať si sabbatical pozerali vo firme?
Mám dvoch úžasných šéfov a reakcia firmy ma prekvapila a zároveň potešila. Bolo to akési zadosťučinenie za „odmakané“ roky. Povedali, že nie sú proti a tak sme sa dohodli. Férovo sme si povedali, že uvidíme čo bude o rok a popriali si všetko dobré. Prichystanú výpoveď som tak odložil.
Sabbatical deň prvý. Ráno si vstal. Do práce nešiel. Čo ti išlo hlavou?
Prvé ráno bolo paradoxne pocitovo úplne iné, ako som očakával. Je to presne tá situácia, kedy v živote dlho niečo očakávaš, tešíš sa na to, robíš všetko pre to, aby ten deň nastal, ale pocity v prvý deň nie sú vôbec také úžasné. Celé si to uvedomíš a povieš si: „Tak, a čo teraz?“. To bolo v Bratislave, v známom prostredí. Tento pocit našťastie netrval dlho, od momentu, kedy som za Prahou zodvihol palec a začal stopovať do Nemecka bolo všetko ako jeden neuveriteľný sen.
Teraz si niečo v polovici procesu tvojho sabbaticalu. Čo všetko si už stihol „pobehať?“
Presnejšie som práve začal poslednú tretinu cesty. Väčšinu dobrodružstva mám už za sebou, strávil som takmer osem mesiacov v Juhovýchodnej Ázii, Austrálii, na Novom Zélande, a túto časť cesty som zakončil na exotickom ostrove Guam, doslovne uprostred ničoho. Stihol som realizovať sedem projektov a “vybehať” pre ne zatiaľ 1380 kilometrov (aktuálny projekt pre filipínsku misiu stále trvá). Presne toľko amerických dolárov z vlastného vrecka som zatiaľ na projekty zaplatil, behám a pomáham totiž podľa kľúča jeden americký dolár za každý ubehnutý kilometer.
To však nie je všetko, nesmierne ma teší, že sa ku každému projektu pridali ďalší ľudia. Rodina, kamaráti, známi, kolegovia, ale aj neznámi ľudia, ktorých som na cestách stretol alebo ma začali sledovať na sociálnych sieťach. Vtedy si povieš, že čo robíš, naozaj dáva zmysel.
Tvoje behanie má aj charitatívny rozmer. Povedz nám niečo bližšie.
Ako už spomínam vyššie, behám pre vybrané projekty, sú to buď charitatívne organizácie alebo jednotlivci. Spoločná črta každého je to, že sa ku mne dostali na referenciu. Je pre mňa dôležité byť si istý transparentnosťou a poctivosťou, projekt, ktorý nemôžem navštíviť osobne, nerealizujem. Behal som zatiaľ pre mladé ženy z Čiech, ktoré prekonali rakovinu prsníka, útulok s túlavými psami v Thajsku.
Behal som aj pre deti z detského domova v Mjanmarsku, českú organizáciu, ktorá pomáha na indonézskom ostrove Lombok. Behal som aj pre postihnutého chlapca z Moravy, či aktuálne pre misiu v hlavnom meste Filipín Manile, ktorá sa stará o postihnuté deti a starých ľudí z ulice.
Čo si si zatiaľ odniesol pre ďalší život? Predsa len, zase asi príde rutina.
Životných poznatkov z ciest je hneď niekoľko. Jednoznačne platí klišé, ktoré ti povie každý cestovateľ: že svet tam vonku nie je vôbec nebezpečný a ľudia sú úžasní, priateľskí a usmievaví. Viac ako u nás. A že vedia vyžiť z mála, nenaháňajú sa, žijú. Niektorí prežili genocídu, zemetrasenia, tsunami, tajfúny, na hranici chudoby prišli o všetko alebo žijú v neustálom vedomí, že o to jedného dňa prídu, ale… Veľkú hlavu si z toho nerobia. A náš hektický a stresujúci život im je vzdialený.
Takisto, odkedy som sa na tri týždne vrátil z Ázie domov (čoskoro budem v ceste pokračovať), neustále sa usmievam a veľa vecí neriešim. Toto všetko sú piliere, o ktoré sa chcem opierať v ďalšom živote. A pomáhať. Celú 12-mesačnú cestu som chystal trinásť mesiacov, viac času ako reálne odcestujem, uvedomil som si však, že ma zbierať kilometre pre charitatívne účely napĺňa a chcem s tým príležitostne pokračovať aj po tom, čo sa vrátim do práce.
Chcem to robiť, dokým budem vládať behať, plávať, bicyklovať, chodiť… Neinvestoval som teda trinásť mesiacov do dvanástich, ale do celého ďalšieho života. V tom sa dá pokračovať aj popri zamestnaní a rutinnej (kancelárskej) práci, ku ktorej jedného dňa znova príde. Celé je to o spomínanom nastavení. Už to skrátka bude všetko inak, v mojej hlave a v mojom srdci. A ani tá rutina už nebude ako predtým.
Kam sa najbližšie chystáš a čo od ciest očakávaš?
Po tom, čo začiatkom mája odbehnem svoj jubilejný desiaty Pražský maratón, kvôli ktorému som cestu prerušil, vydám sa do Pobaltia a odtiaľ do Rumunska. Následne sa zastavím na niekoľko dní doma, aby som sa „prebalil“ na Ameriku – celý jún budem cestovať a behať po Spojených štátoch. Posledné dva mesiace som sa rozhodol namiesto Latinskej Ameriky, ktorú si nechám na inokedy, užívať si krásy Slovenska a Čiech, predsa len, všade dobre, doma… úžasne. Plánujem okružnú jazdu na bicykli po Slovensku, pobyt na samote na Šumave a pár ďalších projektov.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí uvažujú nad niečím podobným? Koľko treba mať podľa teba nasporené na takýto „únik?“
Aby sa nebáli. Najväčšia brzda nášho rozvoja a šťastného života, je náš vlastný strach. Nezmyselná otázka “čo ak?”. Máme iba jeden život a ja radšej zariskujem a prípadne niečo stratím, akoby som naskytnutú príležitosť nemal využiť a ľutovať to následne po celý život. Áno, nemusí sa to podariť, na druhú stranu sa to ale podariť môže. Nenechaj si tú šancu utiecť. Jedného dňa za mnoho rokov budeme starí, chorí, slabí, a už bude neskoro. Nepotrebuješ umierať, aby si začal skutočne žiť.
Presnú sumu zatiaľ neprezradím, to až na konci. Necestujem úplne najlacnejšie, ale ani zbytočne nerozhadzujem. Vyspím a najem sa kdekoľvek a čohokoľvek (bezmäsitého), na druhú stranu som nechcel počítať každý cent a obmedzovať sa. Pracujem pätnásť rokov a do cesty som dal svoje celoživotné úspory. Dnes sa však dá cestovať aj za minimum peňazí a popri tom príležitostne pracovať, aj takých cestovateľov som na cestách stretol. Mne napokon vyhovuje, že je cesta ohraničená konečným dátumom. Myslím, že za relatívne prijateľnú cenu dostávam neopakovateľnú kvalitu.
Chystáš sa napísať o svojej ceste? Alebo vydať ebook? Máš skrátka s pocitmi a získanými skúsenosťami dajaký zámer? Okrem toho, že za každý kilometer prispievaš na charitu.
Áno, na cestách si píšem denník a rád by som ho začal spisovať do knižnej podoby. Bola by škoda, nechať si poznatky o cestovaní a behaní naprieč vyše dvadsiatimi krajinami sveta iba pre seba. Posledných 8 mesiacov som žil život, ktorý väčšina z nás neprežije ani za desať rokov. Tým sa nechcem chvastať, jediné čo tým chcem povedať – tých zážitkov a poznatkov bolo toľko, že by bola škoda nechať si ich iba pre seba.
Rád by som inšpiroval tiež ľudí, ktorí možno nemajú na podobnú cestu dostatok odvahy, sily, peňazí, brzdia ich záväzky ako rodina, hypotéka atď. Chcem im povedať, že človek nemusí prebehnúť polovicu sveta, aby mohol niečo zmeniť a zažiť. A aby pomohol zmeniť svet iných. Rád by som sa tiež so svojimi skúsenosťami podelil na rôznych cestovateľských a bežeckých podujatiach, ako sú prednášky, festivaly atď., za predpokladu, že bude záujem.
Môžeme zakončiť náš rozhovor tvojim mottom?
Mám ich v živote hneď niekoľko, ale moju bežeckú cestu svetom asi najlepšie vystihuje nasledovné:
„Niekto mi raz opísal peklo: v posledný deň tvojho života osoba, ktorou si sa stal stretne osobu, ktorou si sa mohol stať“
U nás doma sme šport veľmi nesledovali. Vlastne ani televízor nezvykol byť u nás často zapnutý. Samozrejme nehovorím o časoch keď do našej domácnosti pribudol prvý počítač, to sa televízor narobil ako baník, ale to bolo až neskôr.
Ako to už zvykne byť v týchto príbehoch, tak teraz nastane zvrat. Lebo napriek tomu, že sme u nás doma šport veľmi nesledovali, tak majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, to bola úplne iná pesnička. Najradšej sme boli, keď to bola tá naša, hymnová, na konci zápasu. Ťažko mi povedať koľko z tých majstrovstiev si pamätám a tiež nakoľko sú tie moje spomienky konzistentné. No s určitosťou viem, že všetky zápasy našej reprezentácie sme prežívali veľmi intenzívne.
A rozhodne sme neboli jediní, lebo keď dali naši gól, tak predpokladám, že miestne seizmologické stanice museli zaznamenať otrasy zemskej kôry, minimálne v oblasti nášho sídliska. Zároveň, jedny konkrétne majstrovstvá, mám v mysli zapísané veľmi výrazne. Možno je to tým, že sme ich vyhrali a to aj napriek tomu, že vtedajšia forma nášho mužstva nič také, pred ich konaním, nenaznačovala. Reprezentačný výber bol vtedy schopný prehrať aj s ligovým Gottwaldovom (to bol vtedy škaredý názov pre pekné mesto Zlín).
Možno si ich pamätám preto, že sa konali v Česko-Slovensku, ktoré sa vtedy písalo Československo, možno preto, že boli jubilejné päťdesiate, možno preto, že Rusi (aj keď vtedy to bola sovietska zborná) skončili až tretí na svete hoci prví v Európe, a možno pre to všetko dohromady. V úvode nám to išlo celkom dobre, no teda nám, našim hokejistom samozrejme, ale identifikácia je silná vec a tak sme hovorili nám, lebo kto by sa s tým už len páral. Zrušili sme Fínov, dva krát sme porazili Nemecko, lebo vtedy nestačilo poraziť len to západné, bolo treba zdolať aj to (akože)demokratické, USAci nás zdolali, Kanadu sme v remíze ustáli a Rusi nás porazili.
Uff. Rusi, teda sovietska zborná, vtedy prešli základnou skupinou hladko ako dnes humanitárna pomoc z východu, cez ukrajinské hranice. To im vtedy zabezpečilo, že sa stali majstrami Európy, dúfam, že dnes už nie. Herný systém bol v tej dobe iný. V základnej skupine bolo osem mužstiev do finále postúpili štyri a tie odohrali ďalšie tri zápasy systémom, každý s každým. Aby nám to nebolo ľúto, tak sme hneď ďalší zápas hrali opäť so sovietskou zbornou.
To sme sa už, ale rozhodli s nimi nepárať. Veľmoc, neveľmoc vyhrali sme. Tešili sme sa z toho veľmi, preveľmi lebo vtedy sme Rusom nedržali palce ako dnes, vtedy sme ešte na vlastnej koži zažívali čo sú zač (pamätníci si iste spomenú na vojenské posádky dočasne umiestnených bratských vojsk). Potom prišli ďalší veľmocní, chlapci s USA, ale odišli s dlhým zoznamom gólov v ich bránke. Posledný zápas bol s Kanadou.
Lálov gól, od červenej čiary, do prázdnej kanadskej brány v závere zápasu vidím pred očami dodnes, vyhrali sme. Naša radosť bola obrovská. Veľmi by som si prial, aby sa to tento rok zopakovalo aj Slovensku. Aby sme sa vysporiadali s veľmocami aj nemocami a aspoň sa priblížili k vrcholu. A vôbec mi nebude prekážať, keď sa nám ho podarí aj dosiahnuť.
Nedávno sme predstavili Gudrun – speváčku, modelku, fotografku a v jej charakteristike ma zaujalo, že sa tiež ako editorka podieľala na vydaní zaujímavého knižného debutu. Ide o básnickú zbierku @Ráchel Noa – Havran v kávomate. Nahliadla som do e-shopu Martinusu a ostala som prekvapená, koľko pozitívnych recenzií už debut má a aké sú rôznorodé. Od bežných čitateľských až po odborné. Preto som o vzniku tejto knihy, autorke a jej diele, položila Gudrun nasledujúce otázky. Verím, že Vás tento príbeh, ako z románu zaujme…
Autorka sa skrýva pod pseudonymom Ráchel Noa. Ako tento pseudonym vznikol a čo pre autorku znamená?
V prvom rade by som upriamila pozornosť na to, prečo kniha básní vychádza na žiadosť autorky pod pseudonymom a prečo je vydavateľ PARS ARTEM viazaný mlčanlivosťou o reálnych osobných dátach poetky, čo môže pôsobiť na liberálne založeného čitateľa 21. storočia značne archaicky. Ale dôvody, prečo musí ostať jedinec oddelený od svojho diela prostredníctvom pseudonymu pretrvávajú a zrejme na bigotnom Slovensku vždy budú (mám to rovnako, preto tomu tak dobre rozumiem). V tomto prípade ide aj o špecifickú záležitosť, keď autorka spája vo svojom diele okrem poetických obrazov a metafor z bežného života prvky spirituality, či náboženských tém kresťanov a židov. Aj toto robí jej poéziu jedinečnou, ale na druhej strane naráža vo svojej reálnej existencii na extrémne podráždené reakcie istej časti spektra veriacich v oboch spoločenstvách. Pseudonym sa skladá z jej druhého krstného mena a Noa je priezvisko po babičke. Takže je to taký polovičný pseudonym J.
Chápem, že nám o autorke nemôžeš teda veľa povedať, ale skús nám ju aspoň trochu priblížiť.
Je zaujímavé, že jej debut vychádza pomerne neskoro a to v čase keď má 48 rokov. O dôvodoch toho dlhého čakania pohovorím trochu neskôr. Má rodinu, deti a žije na vidieku. Preto je nútená svoju tvorbu ukrývať za pseudonym. Aj toto je Slovensko! Disponuje viacerými talentami, ale jej život výrazne poznačila diagnóza – rakovina a aj ďalšie zdravotné komplikácie, ktoré ju na dlhé obdobia uväznili na nemocničné lôžko, z ktorého písala, či píše svoje básne priamo na Facebook, keďže nič iné na záznam nemá k dispozícii. Preto je jej poetika taká autentická. Ona píše na prvú dobrú, žiadne vyumelkované texty, ktoré by donekonečna upravovala do „dokonalosti“.
Kde si sa prvýkrát stretla s jej poéziou? Čím Ťa jej tvorba najviac oslovila?
Doba je rýchla a ako hudobníčka, používam často na komunikáciu, či rýchle inšpirácie sociálnu sieť Facebook. Zaujímajú ma hlavne autorské texty a umelecké fotografie. Preto mám v svojich priateľoch množstvo umelecky aktívnych osobností. A práve na profile priateľa, básnika Miroslava Davida, som narazila zhruba pred troma rokmi na jej báseň prvýkrát. Ihneď ma upútala svojou naliehavosťou, majstrovskou hrou s metaforami a záverečným prekvapujúcim vypointovaním. A tak som začala sledovať jeho profil sústredenejšie a zistila som, že túto poetku má obzvlášť rád. Po viacerých básňach som sa prihlásila do jej uzavretého profilu, aby som si mohla prečítať viac z jej tvorby. Môj predpoklad, že ide o niečo výnimočné a synchronizované s mojím vnímaním, sa tak potvrdil naplno.
SEPTEMBROVÉ RÁNO NA DEDINE
Tak sme tu len my
záhrada
a ja
v jesennej neoblomnej dôvere
nie je to prvý raz
psy brešú
a ráno spriada kúdele včerajších podvečerov
z vanilkových pavučín po jablkovom koláči
dedinskej uličke utekajú očká
šmatlavým krokom ku sporáku…
Už som si zvykla
Ráchel Noa
starenky prisolia svoj celibát
nejakým septembrovým korením…
Veď kto to kedy videl
aby taká žena-tým myslia mňa
každé ráno v záhrade bez plota
pila kávu
a potom roztiahla krídla s hebkým perím
a neverila v jediné prikázanie
rakoviny…
Dočítala som sa, že si napísala aj Predslov k Havranovi v kávomate, v ktorom hneď v úvode naznačuješ tŕnistú cestu k vydaniu knihy. Môžeš nám prezradiť viac ?
Áno, v úvode som naznačila, že cesta k tejto knihe je zdĺhavá, aj tŕnistá a to z rôznych dôvodov. Spolu s autorkou a vydavateľom sme si povedali, že sa nepríjemnej minulosti, ktorá dlhodobo blokovala vydanie tejto knihy poézie, nebudeme detailne venovať, lebo ide o veľmi temnú históriu a nechceme tým zaťažovať, či prekrývať dielo samotné. Aj to je ďalší dôvod, prečo vyšla kniha pod pseudonymom. Chceme za touto kapitolou a ľuďmi v nej negatívne pôsobiacich, urobiť pomyselnú deliacu čiaru. Ale môžem označiť dva bežné dôvody – prvý je veľmi všeobecný a prozaický, vydať knihu poézie je dnes naozaj veľmi zložitá vec pre každého debutanta. Ak ťa nezaradí vydavateľ na svoj zoznam autorov a nedostaneš grant z FPU, šance začínajú byť už len na úrovni „samovydania“ (čo je tiež cesta, len na to musíš mať vlastné, a to nemalé prostriedky). Aj pre toto vzniklo vydavateľstvo PARS ARTEM – združenie autorov publikujúcich na internete, aby to najlepšie z tvorby na sieti prešlo do knižnej podoby. Druhý špecifický a osobný dôvod bol ten, že pred rokmi narazila autorka na „zavedeného“ spisovateľa, ktorý jej ponúkol možnosti spoločnej tvorby na knihe poviedok a tiež aj vydanie jej vlastnej knihy básní. Po dlhšej dobe začalo byť jasné, že z tohto nič nebude. Z veľkých vízií tohoto obdobia ostala len horkosť v hrdle a veľké sklamanie z dotyčného človeka… Preto, keď som ju pred troma rokmi oslovila, že môžeme skúsiť podniknúť niečo v oblasti vydania výberu z jej rozsiahleho diela, bola v značne apatickom štádiu a snahu o vydanie jej diela nepovažovala vôbec za reálnu. Obávala sa len ďalšieho sklamania. Ja som detailné dôvody jej odmietania spolupráce nepoznala a začala som sa hlbšie zaujímať, čo za tým odmietaním je. A tam som postupne narazila na ťaživú minulosť…k téme sa vyjadrilo veľa ľudí, ktorí boli v tom čase súčasťou príbehu. Takže som získala plastický, a pomerne objektívny pohľad na vec. Možno raz príde okamih, keď sa bude dať o tejto skutočnosti hovoriť aj otvorenejšie, ale rešpektujem želanie autorky nechať zatiaľ veci len v tejto úrovni. Trvalo mi skoro rok, kým skutočne uverila, že by jej mohla vyjsť kniha. Prelomilo sa to až po jej zaradení do edičného plánu PARS ARTEM a keď kniha dostala grant od odbornej komisie z Fondu pre podporu umenia v kategórii Pôvodná slovenská tvorba, čo bolo veľkým povzbudením.
Kedy začala tvoriť a čo ju k tomu viedlo? Môžeš nám prezradiť niečo viac o jej literárnych úspechoch?
V mladosti sa venovala maľovaniu, neskôr aj reštaurátorskej činnosti. Písať začala tiež už v mladosti, čo sa z tohto obdobia dochovalo v jej archíve neviem, či to bola próza, alebo básne…Ja som čítala jej poéziu, ktorá je staršia a začala ju postupne publikovať na svojom profile na Facebooku od roku 2011. Už prvé básne ju prezentujú ako vyzretú autorku, nie ako neistú experimentujúcu debutantku. Následne už len pribúdala nová tvorba inšpirovaná jej každodennosťou, ktorej vie dať punc poézie bez akéhokoľvek násilia a umelosti…Dôvody svojho písania mi neprezradila, ale predpokladám, že je to obraz jej vnútorného sveta bez hraníc…pravý opak sveta, v ktorom žije, ktorý ju tak okliešťuje a determinuje jej fyzické bytie.. je to jej forma virtuálnej reality. Myslím, že veľmi dobre vyjadruje vzťah ku knihám a písaniu jej vlastná úvaha: „ Keby nebolo niektorých kníh, svet by bol pre mňa ako krutý gulag na doživotie s dôsledným arogantným narcistickým dozorcom, vždy pripraveným udrieť… Keby nebolo niektorých kníh, bola by som ďaleko, tak ďaleko od seba samej…“ Jej literárnym úspechom je práve táto kniha. Že po toľkých rokoch tvorby a hlavne životných peripetií a sklamaní vychádza Havran v kávomate a v krásnom, výpravnom prevedení.
Ako hovoríš, zaujalo ma, ako kniha pôsobí. Vyzerá ako výtvarný šperk. Pútavá prebalová obálka, kvalitný papier, nádherné grafiky kongeniálne umiestnené do textu. Povedz nám niečo viac o tejto stránke knihy a kto sa na tom podielal.
Ako hovoríš, málokedy vychádza debutová kniha v takomto výpravnom prevedení. Ale keďže nikto z nás netuší, kedy a či vyjde ďalšia (ja pevne verím, že časom áno) tak sme sa rozhodli s vydavateľom, že by to malo byť niečo naozaj na úrovni. A veľkou výhodou bolo, že jej dlhoročným priaznivcom je aj významný český surreálny maliar a básnik (!) Ladislav Maria Wagner. Jeho rozsiahle dielo visí v galériách po celom svete od Prahy až po New York a je predmetom zaujímavých dražieb zo súkromných zbierok zberateľov. Preto, keď som ho oslovila, či príjme možnosť so mnou spolupracovať na zrode knihy, nečakala som pozitívnu odpoveď. Ale skutočne veľkí umelci vždy prekvapia! A tak prišlo obratom, že veľmi rád sa ujme celej výtvarnej stránky knihy, hlavne aj preto, že má jej tvorbu načítanú, a že to bude od neho pocta jej tvorby! Takže som získala pre knihu neskutočný výtvarný klenot. Keby mal vydavateľ zaplatiť trhovú cenu za grafickú časť, neviem, či by nám stačil na to n-násobný grant, nie to, čo nám z fondu uvoľnili J. Toto je tiež dôkazom toho, že najlepšie veci vznikajú zo srdca…
Na záver nám povedz niečo o Tvojej práci na knihe – ako editorky, aj propagátorky knihy a čo zaujímavého táto práca v Tebe podnietila…
Ako som už uviedla, ide o plodnú autorku a knihu som zostavila ako výber zo 400 básní (jej tvorba je ale ešte rozsiahlejšia). Pre knihu som musela najprv vytvoriť základný myšlienkový koncept. Dobrý koncept môže dielo ešte dotvoriť, alebo naopak aj poškodiť. Úloha editora a zostavovateľa diela je tak veľmi dôležitá, hlavne vtedy, keď sa autor sám vôbec nepodieľa na výslednom koncepte knihy, čo bol práve tento prípad. Do knihy som vybrala 99 básní, a tie rozdelila do troch tematických kapitol – S dýkou v osude, Havran v kávomate a Nebom nehýb. Do každej z kapitol som vybrala po 33 básní. Viac o knihe prezrádzať nechcem, aby som nenarušila to tajomstvo pre čitateľa. Môžem len povedať, že knihu odporúčam čítať pomaly a vychutnávať si tak jednotlivé básne. Verím, že si vnímavý čitateľ nájde svoje obľúbené básne, ku ktorým sa potom bude vracať…Mám to tak ja a ako vidím, aj ďalší čitatelia….Vzhľadom k zdravotnému stavu sa autorka nemôže zúčastňovať autorských čítaní, ale keď mi to čas umožňuje, zúčastňujem ich sa ja, ako editorka a snažím sa knihu predstaviť budúcim čitateľom. Najbližšie to bude 11.5.2019 v Banskej Štiavnici, kde budem čítať spolu s významnou pražskou esejistkou Evou Turnovou a večer obe zahráme so svojimi kapelami. Knihe som založila na facebooku stránku a ako editorku, ktorá dostala úplne voľnú ruku na zostavenie knihy a sčasti som aj niektoré drobnosti (chýbajúce názvy básní) dotvorila, ma celý tento príbeh nesmierne zaujíma a sama som zvedavá na jeho ďalší vývoj… Ako som napísala v mojej vôbec prvej básni, ktorú som jej po dotvorení knihy venovala…“Ona je moja Frida Kahlo“….
HAVRAN V KÁVOMATE
Rozplyniem sa v čase
na spomienku
raz ráno ťa celkom prebolím…
Urobíš si kávu
zapáliš si
vyfúkneš ma
ľahšie ako dym…
Raz sa ma vzdáš…
Veď načo dym v srdci ?
Načo prízrak
lásky v podstreší?
Vyjdeš z brány
Žena rusovlasá
mladosťou ťa
rýchlo uteší…
Rozplyniem sa
Stratím medzi hrobmi…
Ty sa budeš
láska
znova smiať…
Ostane len
zopár veršov drobných
po mne havran
pod ním kávomat….
Aj keď nepochybne najzdravší je pohyb na zdravom tele, isto vám vhod padne, ak sa pravidelne budete hýbať aj na čerstvom vzduchu. Obujte si dobré tenisky, vezmite správne paličky a vyberte sa ťukať s nimi do prírody.
Videli ste ich (nás)? Divní ľudia, ktorí kráčajú zrýchlene po parku, lesnej ceste a popri tom za sebou tak nejak čudne ťahajú paličky, ani ich poriadne nezapichávajú. Sú vystretí a, preboha, tvária sa šťastne! Mimozemšťania!
Nordic walking? Áno, počuli ste, chôdza s paličkami. To predsa zvládne každý, veď mnohí chodia aj s francúzskymi barlami. Posmeškov si teda vypočujete dosť, či trénujete v lete na zimné bežky, či nevládzete. A prečo sa stále pri tom usmievate, dnes, na zachmúrenom Slovensku?
Nuž, nordic walking je v prvom rade ten najlepší pohyb, ktorý môžete telu darovať. A začať s ním môžete spokojne aj v päťdesiatke, pretože tento šport si nevyžaduje mladé telo, ale mladého a odvážneho ducha. To mladé telo si prechádzkami spravíte. Neveríte?
Prečítajte si o jeho histórii, benefitoch pre zdravie, základoch i finesách tohto geniálneho športu. Lucia Okoličányiová to vo svojej knihe Moderný nordic walking zhrnula excelentne. Veľmi dobre pripravená učebnica toho, ako sa správať k svojmu telu a svojej duši.
A viete, prečo je tento pohyb výborný? Lebo tu nejde o preteky, o to, kto bude rýchlejší, ale o pohodu. Počas nordic walking sa dokonca odporúča, ak idete s priateľmi a rozprávate sa pritom. Nie je dôležité, kto vyhrá, pretože sa hýbete pre seba. A keď robíte niečo pre seba, tak sa prosto musíte usmievať. Blázni s paličkami, nám je teda dobre
Keď prídete domov po troch – štyroch kilometroch nordic walkingu, spokojne sa hoďte do perín a prečítajte si o tom, čo ste robili. Vaše telo vás pochváli. Spálili ste veľa kalórií, rozhýbali stuhnuté svaly a omladli ste. Takže aj ten najzdravší pohyb bude potom lepší.
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. A žiaľ, choroby tiež. Teda nie, že by stromy a lesy boli zdravé (najmä na Slovensku). Ale. V našom rozhovore s Matejom sa chceme sústrediť na ľudí. O lesoch inokedy. Zobrali sme ho na kus reči, pretože kniha na ktorej participuje je veľmi zaujímavá.
Matej, ako prišiel nápad na takúto knižku? A prečo sa volá Ginko?
Neviem či viete, ale na Slovensku je vyše 16000 diagnostikovaných pacientov so sklerózou multiplex. A samozrejme okrem toho i množstvo takých, ktorý o svojej chorobe ešte nevedia. Včasná diagnostika však môže pomôcť zlepšiť priebeh tejto choroby. Aby sme sa nad ňou vôbec zamysleli, musíme o nej vedieť viac. Cez príbeh a rozprávku sa ľahšie učí a pamätá.
Takže Ginko podľa preparátu z lekárne? Zabúdam, kúpim si Ginko?
Asi viete, že nie je skleróza ako skleróza. Ľudia si často zamieňajú stareckú sklerózu – zábudlivosť so sklerózou multiplex. Práve preto vznikla knižka a dostala názov Zábudlivé Ginko. Knižka plná ilustrácií, v ktorej si deti prečítajú príbeh o Ginko strome, ktorému na jeseň opadnú listy a všetko zabudne. Spomenie si znova až na jar, keď mu narastú nové. V príbehu zistíte, kto všetko žije v mestskom parku s pánom Ginkom a či to je so zabúdaním tak, ako sa spomína v úvode článku. Na konci čítania sa môžu rodičia alebo starí rodičia s deťmi porozprávať o tejto chorobe a pokúsiť sa im ju vysvetliť.
Je knižka napísaná tak, aby deti pochopili jej obsah? Alebo skôr mieri na rodičov?
Záver knižky obsahuje informácie o skleróze multiplex, strome Ginkgo Biloba, recept na čaj z listov ginka, maľovanku a dvojstranu na zalisovanie si listu zo stromu. Takže rodičia si môžu spolu s deťmi čítať a potom si môžu pripraviť čajík, ktorý vypijú počas toho, ako si vyfarbia maľovanku. Je to taká škola hrou. Snaha o participáciu a učenie sa. Deti si takto môžu uvedomiť, že nie každý je zdravý a že zdravie vôbec nie je samozrejmosť.
Kampaň podporila aj Adela Banášová.
Matej, ako môžu teda ľudia pomôcť?
My budeme radi, ak ľudia podporia našu kampaň na Startlabe 😉 Zbierame na projekt peniaze a každé euro pomôže. Vopred ďakujeme všetkým, ktorí nás už podporili, alebo podporia. Súbežne s kampaňou prebieha aj výzva, do ktorej sa môžete zapojiť a zdieľať na sociálnych sieťach fotky s popisom vašich dobrých skutkov. Do popisu dajte #nezabudni. Je tu predsa máj – lásky čas. Preto nezabudnite byť milí na ľudí okolo vás.
Mám rada ľudí, ktorí sa prechádzajú po ulici s otvorenými očami, ktorí sa nestarajú iba o to, čo sa deje v ich byte či záhrade, ale vidia aj za plot svojho domu.
Bývam v jednej z najkrajších mestských častí Bratislavy a na prechádzkach ma vždy trápilo, koľko je všade neporiadku. Keďže som „snílek“, vždy som si predstavovala aké krásne by boli namiesto nánosov špiny záhony kvetov, upravené fasády, parky s fontánami…
Nabrala som odvahu a napísala som list nášmu starostovi Petrovi Pilinskému. Na moje prekvapenie sa mi z úradu veľmi rýchlo ozvali, dohodli sme schôdzku, na ktorú som priniesla zopár návrhov. Od pána starostu aj pani Juskovej z oddelenia životného prostredia, som cítila že majú tiež záujem zmeniť terajší stav a tak sme sa dohodli, že to skúsime. Ešte predtým ako sme začali, zobrali sme foťák a nafotili sme si rad radom Raču.
Medzitým sme hľadali rôzne inšpirácie z internetu, niečo sme videli v zahraničí a tak sme si pospájali, čo sa kde hodí. Spolu s priateľkou a susedom, vykročili z komfortu svojho gauča a na úkor svojho voľného času, so súhlasom MU a aj ich finančnou podporou sme začali maľovať zábradlia, schody, vyčistili sme okolie tržnice, ihriska, vysadili kvety do betónových kvetináčov… Pred kultúrnym strediskom sme z nudnej asfaltovej plochy urobili deťom zábavný priestor, kde si môžu zahrať ľudské človeče, prejsť bludiskom alebo trojkolkami po kľukatých cestičkách. A mali sme veľkú radosť, keď sme videli ako odrazu tento priestor ožil.
Rovnako to bolo aj na ďalšom detskom ihrisku, kde bol oproti hojdačkám ošarpaný múr, na ktorý sme nakreslili deti pri rôznych činnostiach. Som presvedčená o tom, že keď sa deti budú pozerať na obrázok, na ktorom si chlapec púšťa šarkana, sánkuje sa… keď sa pozerajú na niečo pekné, má to na deti vplyv a rozvíja to ich fantáziu, ale aj vychováva. A naopak, keď sa budú pozerať na nasprejované steny, o pár rokov začnú sprejovať tiež
Keď sme chceli natierať dlhočizné zábradlie pri Polygrafickej škole, zdalo sa mi, že by sme to natierali celý rok. A a tak som zašla za riaditeľom školy a dohodli sme sa, že počas maturít budú s nami upratovať okolie školy a natierať plot aj žiaci. Veľmi ma potešilo, keď som o pár dní išla okolo a videla, že sa naštartovali a sami pokračovali v skrášľovaní. Ďalšou kapitolou boli zástavky električiek. Vybavili sme si súhlas MHD a keď pôjdete v Bratislave električkou 3, 5 alebo 7 môžete vidieť na nich krásne motívy listov, kvetov, obrích mravcov pod lampou, ženy za žalúziou, fitnesákov či Sagana.
Postupne sme fliačik priestoru skrášlili tu, fliačik tam, niekde sa pridali ďalší ľudia a s väčšími akciami nám pomohol MU. Perfektné bolo, že pani Jusková, ktorá má dlhoročné skúsenosti s verejnými priestormi, nám zakaždým dobre poradila a tak sme ešte vďaka dotácii dali vyrobiť aj kreslenú mapu Rače, gabióny pri schodoch jednej z ulíc, za ktorými sme vysadili kríky a kvety.
Veľa ľudí má dobré nápady, ale možno nevie ako začať. Celé mesto by hneď vyzeralo inak, ak by sa pridali viacerí, lebo oni najlepšie vedia, čo by sa dalo zmeniť v ich okolí a po dohode s MÚ im môže byť preplatený materiál a prípadne aj nejaké brigádnicke hodiny. My to však určite nerobíme pre peniaze, i keď musím priznať, že keď sme brigádovali pri tržnici dostali sme aj pohár dobrého vínka 🙂 Nás to fakt baví, veľa sa pri tom nasmejeme a hlavne keď vidíme výsledok, ideme domov síce unavení, ale spokojní.
A je to určite lepšie ako sedieť doma pri televízii. Škoda len, že musíme robiť kompromisy. Veľa pekných vecí sa bojíme dať von, lebo by zrejme „dostali nohy“ alebo by ich vandali zničili. V každom prípade by sme nemali pripustiť, aby nás prevalcovala skupina občanov, ktorí neváhajú ničiť všetko okolo seba.
Daniela Mýtna, redaktorka, občianska aktivistka, konateľka OZ MITAS
Jedného pekného dňa, keď sme chlipkali z dobre vychladeného vínka na dvore našej chalupy, zastavilo pred nami auto. Vystúpila z neho kamarátka, zanietená folkloristka s nejakým bradatým chlapíkom. Či si, vraj, môže nechať chvíľu auto pred našou bránkou. Prečo nie? O pár minút ma už ten týpek požiadal na sociálnej sieti o priateľstvo. Klikla som si na jeho profil a zavalili ma neuveriteľné fotografie. Príroda, rôzne zákutia, detaily, ľudia, folklór… Čistá nádhera! Martin fotí dušou, nie fotoaparátom, to je viac než jasné. S takýmto talentom sa treba narodiť, to sa nedá naučiť.
My sa vlastne poznáme iba virtuálne, ešte sme sa osobne nestretli. Viem o tebe, že si skvelý fotograf a milovník folklóru. Predstav sa našim čitateľom trochu viac.
Volám sa Martin Habánek, som rodákom z považskej dedinky Ladce. Mám rád prírodu. Nebolo voľnej chvíle, ktorú by som nebol strávil v nej, ako horský cyklista, alebo len ako obyčajný turista. Rád sa delím o svoje zážitky, o ktoré nikdy nebola, a ani nie je núdza. Najmä na turistike som všeličo zažil a videl, takže som si kúpil svoj prvý fotoaparát a začal som to všetko čarovné okolo seba zachytávať. Nejaký čas mi tento fotoaparát stačil, ale postupne som zistil, že skutočnosť je oveľa krajšia, ako to, čo bolo na fotkách. Začal som ako samouk študovať, ako dosiahnuť, aby sa moje fotky aspoň priblížili k realite. Tou správnou cestou bola kúpa prvej zrkadlovky. A odvtedy sa z dokumentačných turistických fotiek začala stávať fotografická vášeň. Trvá dodnes.
Čo ťa priviedlo k fotografovaniu?
Čaro okamihu. Sú skrátka momenty, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Stal sa zo mňa lovec takýchto chvíľ. Vstať skoro ráno ešte za tmy, s tušením farebného rána, vyšliapať niekde blízko k nebu a potom so zatajeným dychom zažívať a fotiť. To milujem. Alebo pochytať všetky farby pred západom slnka. A potom si počkať na zlatú a modrú hodinku. Je to návykové.
Ešte stále si nadšený turista? Máš popri fotení čas na túry?
Nadšený turista som bol, stále som, a budem. Len s časom je to stále horšie a horšie. Pribudla mi ďalšia vášeň, kroje, ktorá si vyžaduje, aby som sa jej venoval naplno. Turistike sa venujem o niečo menej ako kedysi, ale vždy rád.
Začal si horami a prírodnými scenériami, ale veľkú časť tvojej tvorby tvorí fotenie krojov, folklóru, tradičnej ľudovej architektúry… Ako si sa dostal k tomu?
Prišlo to tak akosi mimochodom. V začiatkoch som fotil len prírodu, zvieratá, kvety, krajinu. Až ma raz oslovili, či by som neskúsil nafotiť zopár portrétových fotiek. Kto dokáže odfotiť kvety v ich kráse, dokáže odfotiť aj dušu človeka, tak sa to hovorí. Portréty mali dušu, páčili sa. A keďže dnes je doba sociálnych sietí, stačilo, že fotky uverejnili na svojich profiloch. Ono sa to vlastne potom už rozbehlo celkom samo. Fotil som portrét za portrétom, až prišli za mnou z Bošáce, či nenafotím ich folklórnu skupinu v krojoch a v múzeu, ktoré tam majú. A bolo rozhodnuté. Zamiloval som sa do krásy ľudového odevu, do jeho rozmanitosti, ktorá je vlastne inšpirovaná prírodou. Veď kedysi ľudia žili ako jej súčasť, brali z nej a potom naspäť dávali, a tak to má byť.
Si aktívny folklorista, spievaš, tancuješ, hráš na nejaký nástroj?
Tak tu to bude krátka odpoveď. Nie, bohužiaľ, tento talent som nedostal od sudičiek.
Zachovávanie tradície, dokumentovanie krás tradičného života je záslužná činnosť, ale isto nie komerčne zaujímavá. Zrejme do tohto koníčka musíš investovať vlastné prostriedky…
Mohol by som sa venovať len foteniu, ktoré by mi prinášalo peniaze, trebárs fotiť krajinky a predávať ich ako obrazy. Ale pre mňa sa stalo vášňou dokumentovanie bohatosti a rozmanitosti ľudovej výšivky na tradičnom ľudovom odeve. Nezarábam na takýchto fotkách, vôbec, práve naopak, musím cestovať za krojmi po celom Slovensku. Stojí to, samozrejme, nemálo financií.
Povedal som si, že kniha o krojoch Slovenska bude to, čo tu po mne zostane. Preto neriešim, že na to padne časť mojej výplaty, vždy sa na tých ľudí, ktorých idem fotiť, teším. Tak ako oni na mňa. Spoločne robíme dobrú vec, lebo pôvodných krojov je stále menej a menej a o pár desaťročí už možno ani nebude možné ich nájsť. Trošku ma ale zamrzí, ak si pýtajú za fotenie peniaze odo mňa, pričom ja to vždy robím grátis, fotky im venujem, napríklad na kalendár.
Chodíš po rôznych regiónoch Slovenska, ktorý je podľa teba najčarovnejší?
Túto otázku dostávam často, vlastne pri každom rozhovore.Vždy odpoviem rovnako. Všade je krásne, príroda nikdy nesklame a ak sa stretnem s pozitívnymi ľuďmi, nemôže byť nikde zle. Ono to je vidno aj na fotkách. Keď sme na jednej vlnovej dĺžke, fotky majú dušu a oslovia každého, kto sa na ne pozerá hocikde na svete. Prežíva to, čo sme cítili my, zažíva príbeh s nami znovu. Radosť z okamihu podčiarknutú nádherou výšiviek a krásou človeka. A to vôbec nehovorím o modelkách vo veku „ má sedemnásť a chôdzu ženy …“ . Aj ľudia vo vyššom veku sú krásni. V ľudovom odeve aj trojnásobne.
Tvoje fotografie pripomínajú staré obrazy, je v nich tajomstvo, aj nostalgia, v niektorých humor. Čím sa inšpiruješ?
Nekonečnou studnicou poznania a inšpirácie je pre mňa fotografické majstrovstvo pána K.Plicku. Hovorí mi zo srdca každá jeho fotka, krajiny aj ľudí v nej. Ale dnes sa už nedá fotiť tak, ako fotil on, prísť do dedinky, posedieť pred krčmou, osloviť ženičku s kravkou a požiadať ju o fotenie trebárs pri stohu sušiaceho sa sena. V tomto to mal o čosi ľahšie ako ja. Ja musím vymyslieť príbeh, dohodnúť sa ľuďmi z konkrétnej oblasti, dohodnúť priestory, ak sa dá a pokúsiť sa ho spolu s ľuďmi zachytiť na fotku. Niekedy sa podarí a niekedy ani nie. Keď si malé dieťa postaví hlávku, že dnes sa fotiť nebude, tak sa fotiť skrátka nebude J A tak musím sem-tam vymýšľať príbeh znovu. Ale to nevadí, tak to je a tak to má byť. Treba si cvičiť tvorivosť a trpezlivosť.
Všimla som si, že pre niektoré zábery pokojne aj v zime nocuješ na vrchole kopca, aby si ráno zachytil vychádzajúce slnko. Čo si ešte ochotný urobiť pre dobrú fotku?
Čokoľvek J J J
Kde všade si už vystavoval a publikoval svoje fotky?
Doteraz sa mi podarilo vystavovať dvakrát, v mojom rodnom kraji. Raz to bolo v Košeci a raz v Ladcoch. Čo sa týka publikovania fotiek, tak dobrovoľne zverejňujem svoje fotky na svojom profile na sociálnej sieti a na svojej stráne Martin Habánek PhotoAdventures. Nedobrovoľne ich dosť často nachádzam kade-tade po internete, ale vadí mi to len vtedy, ak si ich stiahnu a ani zo slušnosti neuvedú autora. Taká je dnes doba, čo spravím… A čo sa týka oficiálnej publikácie, tak som sa vždy snažil komunikovať podľa oblasti, v ktorej som práve fotil, s miestnymi týždenníkmi, kde mi uverejnili fotky a články k nim už asi deväťkrát. Posledný pekný článok o mne vyšiel v štvrťročníku Magická žena.
Hovorí sa, že zrelý muž má stáž nohami pevne na zemi a nemá už čo snívať. Súhlasíš s tým?
Kto nemá žiadne sny, ako keby ani nežil. Ja mám veľa snov, farebných aj čiernobielych.
Takže máš veľa snov…
Samozrejme. A verím, že sa mi všetky splnia. No dobre, keď aj nie všetky, tak aspoň veľká časť z nich. Viem, že čakáš konkrétnu odpoveď, tak teda : chcem zozbierať čo najviac materiálu na knihu o kráse krojov Slovenska, kde budú fotky z miesta, príroda, architektúra starých budov a, samozrejme, dokonalosť ľudového odevu, farebnosť a bohatosť výšiviek a krása človeka v ňom.
Si so svojím aktuálnym životom spokojný, alebo čo by si na ňom chcel najviac zmeniť?
Nesťažujem si, som vďačný za to, čo mám a čo môžem. Chcel by som, ak by to bolo možné, aby si ľudia jeden druhému viac priali a menej závideli. Aby sme nevyhoreli citovo.
Rozhovor pripravila: Monika Macháčková, autorka a spisovateľka
Prvého mája už tradične otvárajú svoje dvere dizajnérske ateliéry v Bratislave. Aj tento rok budete môcť nahliadnuť do sveta talentovaných tvorcov hlavného mesta, načerpať inšpiráciu a vybrať si niečo z ich aktuálnej ponuky. V spolupráci s Fashion LIVE! otvorí svoje dvere aj módny ateliér ROZBORA COUTURE. Už túto stredu od 12.00 do 20.00 hodiny sa budete môcť stretnúť s kreatívnym riaditeľom značky Richardom Rozborom a ponoriť sa do rafinovanej krásy jeho kolekcií.
Richard Rozbora je už niekoľko rokov podporovateľom medzinárodnej kampane FASHION REVOLUTION za etický a udržateľný módny priemysel. „Kampaň Fashion Revolution vnímam veľmi pozitívne a podporujem túto iniciatívu. Z môjho pohľadu patrí v tomto kontexte Slovensko k pokrokovým krajinám a v poslednej dekáde zaujíma ženy čoraz viac unikátnosť a nadčasovosť modelov, uprednostňujú kvalitu a originalitu, čím dávajú prednosť pred kvantitou lacných a menej kvalitných kúskov. Pri svojej tvorbe hľadám také riešenia a technológie, ktoré rešpektujú etické princípy udržateľnej módy,“ vysvetľuje Richard Rozbora.
Zodpovedný prístup k móde
Pre jeho značku a tvorbu je kľúčové, aby všetky modely boli kvalitné, vyrobené profesionálne z prírodných materiálov, aby ich ženy rady a dlho nosili. Už dlhodobo je ovplyvnený smerom slow fashion, ktorú charakterizuje okrem iného aj trvácnosť a trvalo udržateľná móda. „Osobne k móde pristupujem veľmi zodpovedne, presadzujem etiku, slušnosť, férovosť, ekologické princípy, podporujem tradičnú poctivú prácu a látky si objednávam s veľkou starostlivosťou, prípadne si ich nechávam vyrábať u osvedčených textilných výrobcoch. Modely našej značky vyrábame vo firmách na Slovensku a v Čechách, ktoré majú dôstojný prístup k svojim zamestnancom a zabezpečujú vhodné pracovné prostredie,“ hovorí tvorca.
„Ľudia si niekedy neuvedomujú, že dizajnéri nie sú schopní vyrábať kvalitné modely za ceny ako u veľkých módnych reťazcov, kde sú mzdy veľmi nízke a mnohé spoločnosti zneužívajú lacnú pracovnú silu v chudobných regiónoch sveta. Preto som rád, že na Slovensku sa tento postoj zmenil a podpora zo strany zákazníkov je omnoho väčšia ako bola v minulosti,“ doplĺňa Richard Rozbora.
Cieľom ROZBORA COUTURE je vyrábať aj naďalej také kolekcie a modely, aby spĺňali kritériá vysokej kvality, ako po stránke dizajnu, tak aj výberu materiálov. Richard Rozbora preferuje nositeľnú módu a rád by svojou tvorbou oslovil čo najväčšie množstvo potenciálnych a spokojných klientok doma i v zahraničí.
Len krátku chvíľu pred tým ako tu začali vychádzať tieto Milerovky, vyšiel na 40 plus môj článoček s názvom Ako “motivovať” mladého čitateľa. Tam som sa priznal, že moje čitateľské začiatky neboli práve ľahké. Navyše v ostatnom čase o sebe tvrdím, že som literárny ignorant, ktorý sa opovažuje písať. To má v podstate znamenať, že veľa nečítam a napriek tomu píšem. Presnejšie by, ale bolo napísať, že nečítam beletriu, ale nebolo to tak vždy.
Po dočítaní Dobrodružstiev kapitána Korkorána som zistil, že v knižkách, v písmenách môžu byť uložené veľmi pútavé príbehy. Vďaka tejto knihe, som vyriešil problém s odporom k čítaniu, ale vzápätí vznikol nový.
Čo ďalšie mám čítať?
Naša domáca knižnica obsahovala hlavne dospelácku literatúru a tatovu, odbornú chemickú a ekonomickú. Alebo potom takú pre baby, lebo mama si mnohé svoje knižky z mladosti priniesla domov, ale tatove ostali u starých rodičov v ďalekom Trenčíne. Kde nájsť ďalšie knihy? Riešenie číhalo neďaleko. V Červenom obchode na poschodí, bola nainštalovaná dokonalá pasca pre čítania chtivých, miestna knižnica. Ak by jedna kniha znamenala jeden svet, tak preukaz do knižnice znamenal vstupenku do celého vesmíru.
Zrazu som nepotreboval ani raketu a mohol som byť kdekoľvek. Otázkou ostávalo, kam sa vydať? Zbehlejší čitatelia mi ponúkli svoje tipy. Veľa sa ich koncentrovalo okolo akýchsi majoviek. Pod týmto názvom som poznal akurát tak skoré čerešne, ale knihy? Korekcia nastala keď písmeno J vystriedalo písmeno Y, s komentárom, že sú to knihy Karla Maya a sú hlavne o indiánoch a zálesákoch a tak celkovo o Divokom západe.
To znelo dobre, film o siedmich statočných som poznal a mal som ho rád. Na stole mi pristála kniha Winnetou, taká hnedá, asi šesťsto stranová. Pre mňa, ako čitateľa začiatočníka, to bola celkom šupa. No len do chvíle, kedy som začal čítať. Strany som hltal ako hladný Hatátitlá prérijovú trávu. Zrazu bolo šesťsto strán málo. Našťastie Karl bol plodný autor, teda kníh bolo neúrekom a všetky vo mne zanechali nezmazateľné
STOPY
STOPY
STOPY
STOPY
Karl bol síce plodný, no nie bezodný, navyše aj môj vek pokročil, aj hlava dozrela, aj som so smútkom pochopil, že to bola len fikcia. Ale veľmi silná, tú by zase, len tak hocikto neprekonal. Lenže Sherlock Holmes nebol hocikto. Bol to predsa, najväčší detektív všetkých čias! Či? Tak sa začala Zelená knižnica presúvať z tej miestnej k nám domov a zase späť. Sir Arthur Conan Doyle bol tiež plodný a keď som pohltal všetkých Holmesov tak som ako dezert našiel Stratený svet.
Všetko super, všetko fajn, ale všetko to bolo také, také staré. Koniec devätnásteho storočia alebo začiatok dvadsiateho. Veď ľudstvo už bolo ďalej, ba ešte ďalej, v Asimovovej Nadácii (prosím konšpiračne nespájať s tretím sektorom) dokonca v dvadsiatom tisícročí. Isaac je dobré meno tvorbu zákonov. Ten prvý popísal tie gravitačné, tento druhý postuloval tie, ktorými skrotil Čapkových robotov.
Kým Karla a Sira Arthura som vnímal skôr a osamelých bežcov (hoci nimi neboli), tak Isaaca som videl ako člena družstva, veľkého družstva. To znamenalo veľa kníh. Zničený muž a Stalker pri teplotách 451 stupňov fahrenheita, prinášali Jobové správy o Vojne s mlokmi. Duna za dunou sa valila keď mal Neviditeľný Stretnutie s Ramou. Prekrásny nový svet zrazu vyzeral ako Úžasná plochozem v roku 1984, tam totiž bol Jadro pudla.
No a potom prišiel Džejár
Ale nie ten z Dallasu. Toto bol Džejár ár, z Anglicka, Tolkien. Priniesol prstene a s nimi aj Pána týchto prsteňov a malých mužov, ktorí sú schopní veľkých činov. Ale vlámal sa ku mne aj Zločinec a jeho trest, Fjodora Michajloviča alebo som sa prechádzal s Tracyho tigrom pána Saroyana a ten Exupéry s Malým princom vôbec nie je len pre deti. Vlastne tých kníh bolo celkom veľa, bolo ich ešte viac, ale nechcem tu vytvárať zoznamy, ktoré nebude nikto čítať.
To všetko bolo už dávno, posledné, také beletristické čo som čítal, boli dve knihy od Roberta. Moment, toto je iný než ten, ktorý vám asi hneď zišiel na um, toto je Robert M. Pirsig. Aj keď beletria, no dobre má to nejaký dej, má to príbeh, ale to je to posledné, čo je na jeho knihách zaujímavé.
Čítam iné knihy, ani neviem ako ich pomenovať, ani nie sú čisto odborné a vôbec nie sú nudné, možno by som ich nazval náučné a niekedy sú v nich zaujímavé príbehy a mnohé sú napísané lepšie ako beletria.
Premýšľam ako skončiť, lebo príbeh o čítaní nekončí.
Čím sa v živote bavíte? Zámerne sa pýtam BAVÍTE. Lebo (aj) práca by mala baviť. A pýtam sa ešte ďalej. Ste spokojní s odmenou za vašu prácu? Možno pomáhate nevládnym. Možno učíte deti v škole. Možno ste záchranár. Možno pekár. Toto všetko (a mnohé ďalšie) sú činnosti, ktoré spoločnosť potrebuje. Neprežili by sme bez vás.
PRÁCA, KTORÁ JE POSLANÍM
Moja mama bola veľmi chorá. V princípe bola chorá väčšinu života. Mala viacej diagnóz ako centimetrov (to preháňam samozrejme, ale fakt ich bolo veľa). Cestou jej pomáhali lekári, sestry a na sklonku života opatrovateľky. A nemali to ľahké.
Pamätám si, že keď opatrovateľka vypadla, tak sme si s mamou nevedeli poradiť ani dvaja. Dvaja zdraví a silní ľudia. Raz nám aj spadla. A my sme spadli s ňou. Chvíľu sme všetci ležali na zemi. Potom sme si tam ležiac poplakali. Napokon sme sa na tom už smiali.
Smiala sa aj mama. A to bolo dobre. Odklonila som sa od témy, len ako to píšem, tak si to celé zase predstavujem. Ako film. No a ide o to, že potom na ďalší týždeň už prišla Zuzka. Zuzka bola opatrovateľka. Jedna z mnohých. Bola nielen opatrovateľka, ale aj spoločníčka.
„Zuzka, ako toto dokážeš sama? Nerozumiem tomu. Ja chodím behať a do posilky. Ty nechodíš. Si celkom útla. Ako sa to dá?“
„Áaaale. To je len grif.“
Toto sa udialo asi pred 5 rokmi. Neviem ako sú odmeňované opatrovateľky dnes. Ale Zuzka dostávala mesačne niečo okolo 500 eur. Za prácu z ktorej sme boli unavení dvaja a verte neverte, vždy keď Zuzka vypadla, boli to pre nás galeje. Neuveriteľné galeje.
Nápor na psychiku, ale aj na kondičku a spomínaný „grif“, na ktorý sme teda neprišli. Už vtedy som sa zamýšľala nad tým, že prečo je tak ťažká práca slabo platená. Bože prečo? Tisícky rodín sú odkázané na Zuzky, Hanky, Evičky.
Neviem ako sa volá tá vaša. Takmer v každej rodine (v širšom kontexte samozrejme) je potrebná opatrovateľka. Kto, kedy a prečo im určil tak zlé odmeňovanie? Rozmýšľali ste niekedy nad tým?
CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ DAJ NÁM DNES
Chlieb je jednou zo základných potrieb na zasýtenie ľudstva. Jasné, že dnes sa k nemu mnohí staviame tak, že ohrozuje diétne programy (ja si ho tiež denne nedoprajem), ale… Od nepamäti je základom na prežitie. Rozumiete mi. Skrátka chlieb je (aj) v modlitbe.
A teraz otázka. Viete kedy vstáva pekár do práce? No veľmi skoro ráno – odpoveď. Viete ako sa narobí? No veľmi sa narobí. A viete koľko pekár zarobí? Podľa štatistiky 650 eur v čistom. Mesačne. Nie týždenne. Ťažká práca. Dôležitá práca. Zomreli by sme bez pekára.
Odmena (slušne povedané) striedma. Ako deravá striedka chleba, ktorý mierne prekysol a sú v ňom príliš veľké diery.
ŠKOLA – ZÁKLAD ŽIVOTA
Kto by ju mal rád? Sme sa nevedeli dočkať, kým z nej vypadneme. Až na pár výnimiek samozrejme. Nuž ale. Keď dospejeme, tak to začneme vnímať celé trochu inak. Vieme, že bez učiteľov by naše deti nemohli úspešne študovať.
A nemohli by neskôr úspešne pracovať. Učitelia sú preto jednou z najlepšie platených profesií. Alebo nadštandardne platených. Sú vážení. Všetko toto platí, ale žiaľ nie u nás.
Mám priateľov, ktorí sa BAVIA týmto poslaním. Baví ich to. Neživí. Tak majú ešte brigády. To je čudesné niečo.
Vám to nevadí? Mne to strašne prekáža. Nie je to fér. Je to odporné povedala by som. Ak ste učiteľ, Ako to vnímate?. Ako sa cítite, keď vám cinkne výplata na účet? Fakt by ma zaujímali vaše pocity. Ste nahnevaní? Alebo skôr sklamaní? Či depresívni?
Ak toto číta nejaký učiteľ, nech sa mi prosím ozve. Stačí aj do mailu.
KTO JE TVOJ TETER?
Akože nič proti kerkám. Fakt. Žiadnu síce nemám a ani mať nebudem. Nebojujem s ľuďmi, ktorí tomu holdujú. Ani sa na mňa nehnevajte, že som vytiahla zrovna tetera a kerku. Chcem prejsť k pointe.
Slovo kerka nenájdete v modlitbe. Nenájdete ho ani v prísloviach a porekadlách. Kerku (chceme – nechceme) nepotrebujete k prežitiu. Ale že vôbec. Dokonca, ak vám teter spraví zlú kerku, nič zásadné, strašné a život ohrozujúce sa nestane. Vy už k nemu nepôjdete. Dáte sa odtetovať a zoženiete si iného. Ešte drahšieho samozrejme.
Takého, na ktorého budete musieť možno mesiac pracovať a tri mesiace čakať.
FAKT NIČ PROTI TETEROM
ALE. Mesačná odmena pre dobrého tetera je povedzme 5x vyššia ako pre opatrovateľku. 4,5 krát vyššia ako pre pekára. Asi 4x vyššia ako pre učiteľa.
No a teraz to príde. Ja fakt nevyriešim tento stav. Sadla som si a napísala tento text – veľa ním nezmením. Ide mi o jednu vec. OTVORIŤ TÉMU. Normálne ľudia začnime rozmýšľať hlavou. Keď tému podporíme, možno sa niečo podarí.
AKO NA TO?
Ozvime sa, keď učitelia protestujú. Koľkí sme ich podporili? Ozvime sa, keď zdravotnícky personál prosí o lepšie podmienky. Čo sme preto my ostatní urobili? Skrátka vráťme hodnotu práci, ktorú ľudstvo od nepamäti potrebovalo a vďaka ktorej dozrelo, niečo sa naučilo, neumrelo od hladu.
Práci, ktorá nám dáva chlieb každodenný a vedie nás k poznaniu. Práci, ktorá pomáha našim bezvládnym. Práci, ktorá je súčasťou, či dokonca podstatou bytia, prežitia, či ďalšej evolúcie. A popri tomto všetkom MIER S TETERMI!
Neviete, ktorý pohľad, dotyk, slovo vám zmenia život. Ale niekedy sa to stať musí. Láska je osudová.
Taliansky spisovateľ Paolo Giordano má rád intímne príbehy, v ktorých sa pohybujeme na hranici ľudskej vášnivosti, alebo čohosi, čo prekračuje normy. Giordano (1982) síce vyštudoval fyziku, ale jeho prvý, veľmi úspešný román Osamelosť prvočísel (2008) ho katapultoval na spisovateľskú dráhu. V roku 2010 vznikol na motívy knihy film v réžii Saveria Costanza. Aj ďalšie dva romány Ľudské telo (2012) a Čierna a strieborná (2014) si získali čitateľov mnohých krajín. Práve v týchto dňoch vyšiel aj po slovensky jeho najnovší román Požierači neba v preklade Márie Štefánkovej.
Požierači neba sú vášnivým príbehom o osudovosti prvej lásky. Teresa prežíva nudné juhotalianske leto u starej mamy v Apúlii, tom opätku Talianska. Je mladá, má štrnásť, keď prvý raz v noci vidí kúpať sa troch mladíkov od susedov nahých v ich bazéne.
Odrazu sa do jej života dostanú nielen traja mladí muži, ale aj krehkosť a vášnivosť. Tak trochu duchovní bratia, ktorí vedia, že život je len jeden a len teraz vyrastajú v náboženskej komúne, ktorá sa stará o opustené deti. Ale sú tak trochu zdivočelí, slobodní, život si vychutnávajú v celej jeho vášnivej prítomnosti. Teresa sa teší na leto, že ich znova stretne, a že jeden z nich, Bern bude tou láskou jej života, ktorému oddá všetko. A oddá sa mu dušou i telom.
Lenže po roku sa vracia a Berna niet. A mizne aj podivný statok, kde sa viera v nekonečne nebrala na ľahkú váhu.
Krásny román o vášni, láske, hľadaní Boha a nečakaných situáciách v živote vás nepochybne nepustí svojou horúcou vášňou. Nuž čo, Taliansko, kto by v noci čítal len tak sám po perinou, však?
Na Slovensku žije približne 100 tisíc pacientov so srdcovým zlyhávaním. Mnohí z nich o svojom ochorení nevedia a jeho príznaky pripisujú prirodzenému starnutiu.
Cieľom osvetovej kampane Červené ponožky v liečebných kúpeľoch 2019 je zvýšiť povedomie o chronickom srdcovom zlyhávaní a upozorniť na prvé príznaky a dôležitosti včasnej diagnostiky. Počas projektu bude prebiehať skríning, ktorého cieľom je monitoring a záchyt nediagnostikovaných pacientov vo vekovej skupine 50+.
Problémom je, že väčšina z pacientov prichádza k lekárovi neskoro, teda v čase, keď je ochorenie už v rozvinutom štádiu. Typické príznaky srdcového zlyhávania ako dýchavičnosť, horší fyzický výkon, únava, opuchy končatín či prírastok na váhe si pacienti interpretujú ako prirodzené príznaky starnutia.
Čo je srdcové zlyhávanie
Srdcové zlyhávanie je porucha srdcovej činnosti, ktoré sprevádza súbor typických symptómov. O srdcovom zlyhávaní hovoríme, ak tento dôležitý orgán dobre nefunguje a často sa dokonca aj zväčší. Keď srdce nepracuje správne, príčinou zvyčajne býva to, že srdcový sval je poškodený – zväčša pre jeho nedostatočné krvné zásobovanie. Srdce následne nie je schopné adekvátne zásobovať telo kyslíkom a živinami.
Srdcové zlyhávanie súvisí ale aj s faktormi, ktoré vieme ovplyvniť – zlá životospráva, nedostatok pohybu, stres, zlozvyky ako je nadmerný príjem alkoholu, fajčenie a nedostatok spánku. Diagnóza srdcové zlyhávanie znamená predovšetkým nižšiu telesnú zdatnosť. Pri vykonávaní bežných činností musí človek s energiou šetriť a plánovite si ju rozdeliť na celý deň. Mal by však naďalej zostať aktívny, ale s dostatočným odpočinkom.
Červené ponožky v liečebných kúpeľoch
OZ Hlas nášho srdca organizuje od 29. apríla do 10. mája celoslovenskú osvetovú kampaň Červené ponožky v liečebných kúpeľoch 2019. „Medzi prvé symptómy srdcového zlyhávania patrí opuch členkov na nohách, preto červené ponožky ako symbol majú upozorniť a odkázať na farbu srdca a členky, ktoré signalizujú problém. Cieľom projektu je aktivácia nediagnostikovaných pacientov, aby si uvedomili význam primárnej prevencie a zlepšenia kvality svojho zdravia,“ hovorí Mgr. Anna Kasardová, PhD., predsedníčka združenia.
Počas stretnutí v kúpeľných mestách bude odborníci rozprávať o príznakoch, prevencii a potrebných zmenách v životospráve (správne jesť, hýbať sa a správne relaxovať. Zároveň návštevníkov čaká bezplatné vyšetrenia príznakov a rizikových faktorov ochorenia. Keďže súčasťou zdravého života je aj pohyb, na záver stretnutí bude prebiehať aj ukážka tréningu najzdravšieho a najprirodzenejšieho pohybu adekvátneho aj k veku a vhodného pre srdce – nordic walking.
Akcia Červené ponožky v liečebných kúpeľoch má desať zastávok: 29. 4. Štós, 30.4. Bardejovské kúpele, 1.5. Kováčová, 2.5. Piešťany, 3.5. Vyšné Ružbachy, 4.5. Nimnica, 6.5. Lúčky, 7.5. Turčianske Teplice, 9.5. Bojnice a 10.5. Dudince.
Stretnutia sa začínajú vždy na obed o 12. hodine a sú určené pre širokú verejnosť, nielen pre kúpeľných hostí. Červené ponožky v liečebných kúpeľoch 2019 organizuje OZ Hlas nášho srdca s podporou Slovenskej kardiologickej spoločnosti a partnermi Asociácia slovenských kúpeľov, Novartis, Roche, Peugeot, Dobré jablká, Salvator a Omron.
Žime zdravšie
Srdcové zlyhávanie nie je porucha, ktorá sa objaví odrazu, ale jej symptómy sa postupne zhoršujú. Pravidelné preventívne prehliadky by sme mali absolvovať každé dva roky, avšak v prípade, že sa prejavia niektoré z vyššie popísaných symptómov – dýchavičnosť, únava, opuchy končatín – je dôležité vyhľadať lekára a zájsť na vyšetrenie aj k špecialistovi kardiológovi. Podceňovanie príznakov a odkladanie návštevy lekára je život ohrozujúce.
Približne polovica pacientov je v prípade srdcového zlyhávania ohrozená možnou náhlou smrťou. Druhá polovica pacientov zomiera na pomalé vyhasínanie srdcovej činnosti.
Pacient so srdcovým zlyhávaním môže viesť kvalitný plnohodnotný život, pokiaľ bude rešpektovať nastavenú liečbu a prispôsobí svojmu zdraviu aj životný štýl. Veľmi dôležitý je každodenný aktívny pohyb na čerstvom vzduchu, pretože srdce je sval, ktorý je potrebné trénovať.
Viac informácií sa dozviete na www.hlasnashosrdca.sk a sledujte aj facebook/hlasnashosrdca, kde nájdete najaktuálnejšie informácie.
Poznáte tvorbu Deana Russoa? Zaujímavý umelec, ktorý robí kvalitnú grafiku a zároveň podporuje skvelú myšlienku. Ak ste milovník psov, tak možno ste už o ňom počuli. Prečo? Mňa zaujali jedny šaty na internete a netušiac, kam sa preklikám, ostala som milo prekvapená. Ak si tie šaty kúpim, tak podporím komunitu, ktorá bojuje za adopcie psov a tiež podporuje rovnocennosť plemien. Ak máte doma napríklad pitbula, tak možno viete o čom rozprávam.
Psie zápasy a pitbuly
Išli by ste na psie zápasy? Je to masaker. Veď si len predstavte rozzúrené psy, ktoré idú proti sebe. Napriek tomu sa na svete ešte podobné divadlo pravidelne uskutočňuje. Niekde legálne. Inde ilegálne. Podľa mňa ide o niečo bezprecedentné, resp. určené len pre silné žalúdky a necitlivých ľudí. Dean Russo sa preto rozhodol podporiť svojou tvorbou boj proti psím zápasom. Tiež, keďže je milovníkom pitbulov, podporuje informačnú kampaň, aby ľudia pochopili rovnocennosť medzi plemenami psov. Obzvlášť, aby pochopili plemeno pitbul. Ako Russo hovorí: „Pitbuly sú blízke môjmu srdcu kvôli tomu, že sú najviac nepochopeným plemenom psieho vesmíru.“
Ja sa v problematike psích zápasov a pitbulov vyznám asi ako v jadrovej fyzike, ale priznám sa, že tie šaty s psím motívom ma zaujali. A tak som sa ocitla vo svete krásnej grafiky, ktorá je originálna a navyše ešte podporuje výbornú myšlienku.
Originálne kusy od Russoa na jednom mieste
Šaty si kúpim v obchode na Slovensku. Názov eshopu mi bol známy – veď kto by nepoznal Dedoles? Spojenie s vizuálmi od RUSSOa boli však pre mňa novinkou. A preto som si povedala, že napíšem do firmy a spýtam sa zakladateľa značky DEDOLES Jaroslava Chrapka zopár otázok.
Jaro, kolekcia od Deana RUSSO ma chytila za srdce a asi nie som sama
Áno kolekcia je vydarená a teší sa obľube. Ide o spojenie podpory peknej myšlienky a dizajnu značky The Mountain, ktorú predávame. Táto značka aktuálne spolupracuje s Deanom Russom a to bola cesta ako sa ku nám dostala i spomínaná kolekcia.
Časť výťažku z predaja ide nadácii Best Friends
Áno. Predajom vecí z tejto kolekcie podporíme vo výške 2% nadáciu Best Friends a jej aktivity. Ešte nemáme finálnu sumu, keďže kolekcia je stále v predaji. Dedoles ako taký sa často sústreďuje na podporu projektov, ktoré sú prospešné. Napríklad Ponožková výzva spojila tento rok viac ako 6 000 ľudí, ktorí sa do nej priamo zapojili. Išlo nám o podporu ľudí s downovým syndrómom. Dosah kampane a výzvy na FB bol viac ako 2 milióny ľudí v 5 krajinách. V porovnaní s minulými rokmi stúplo vyhľadávanie ponožkovej výzvy na internete trojnásobne. Výťažok vo výške 4 206 eur putoval od nás Spoločnosti Downovho Syndrómu na Slovensku.
Dedoles od slova LES?
Sme si vedomí, že firmy majú byť tie, ktoré inšpirujú a pomáhajú zveľaďovať spoločnosť. A okrem iného napríklad „sadíme les“. Minulý rok sa nám počas jedného týždňa podarilo vyzbierať sumu 1000€, vďaka ktorej sme zasadili až 1000 stromov. Mnohí sa nás pýtali, či by mohli podporiť túto aktivitu aj počas roka a my sme rozmýšľali ako. Teraz môžete vďaka Dedolesným drobným podporiť výsadbu stromov pri každom vašom nákupe.
Ďalším projektom je podpora chovu včiel
Tu sme na to išli cez ceruzky. Pomocou nich sme odkomunikovali problém úbytku včiel a v spolupráci s Adoptuj úľ sme podporili včelárov, ktorí sa vedia odborne o včielky postarať. Celkovo, ak by som to mal zhrnúť, kúpou našich produktov sa každý zákazník stáva súčasťou iniciatívy vytvoriť zo sveta krajšie miesto pre život. Záleží nám na zdraví obyvateľov. Škodlivé látky do ovzdušia, riek a oceánov vylučuje hlavne priemyselná výroba. Preto vyhľadávame produkty vyrobené udržateľnými procesmi, ktoré sú recyklovateľné alebo vyrobené z recyklovaných materiálov. Podporujeme ručnú výrobu, ktorá neznečisťuje ovzdušie škodlivými látkami a emisiami. Naši zákazníci tento postoj čoraz viac oceňujú a my sa budeme snažiť aj naďalej robiť svoju prácu tak, aby sme spoločne vytvárali lepšie miesto pre život (nielen) na Slovensku.
Monika Macháčková sa venuje písaniu prakticky celý svoj život. Aktuálne vydala svoju siedmu knihu NIČ V ZLOM, ktorá sa práve ohrieva na pultoch kníhkupectiev. Moni píše aj pre náš magazín a preto sme radi, že ju môžeme vyspovedať medzi prvými.
Monika, o čom je tvoja nová kniha?
Najmä o tom, že by sme sa mali aspoň pokúsiť pochopiť tých, ktorých by sme na prvý pohľad odsúdili. Ale aj o odpustení, o neschopnosti ľúbiť, o veľkorysosti, ku ktorej nás dovedie sám život. Aj o smútku a bolesti zo strát milovaných…
Môžeš trochu navnadiť čitateľov drobnou zápletkou?
Iba naznačím: Keď si žena nájde ideálneho partnera, berie si s ním aj celú jeho rodinu. Najmä jeho matku. A práve vzťah nevesta-svokra býva komplikovaný. Moja hrdinka postupne zisťuje rodinné konštelácie, čo všetko a ako fatálne ovplyvňuje vzťahy v rodine. Manželstvo má skvelé, nájde uplatnenie aj v pracovnej sfére a dokonca aj veľký úspech. Lenže vzťahy v širšej rodine sú stále ťažkým orieškom. Až kým čas nepokročí a jej spočiatku odmietaná pomoc bude nevyhnutná.
Ide už o tvoju siedmu knihu. Písala sa inak ako tie predtým?
Každá kniha sa píše inak. Rovnaké je iba to, že príbeh už mám v hlave a samotné písanie je už iba mechanická činnosť, píše sa to samo…Pri písaní tejto knihy som prvýkrát ja sama plakala, lebo niektoré momenty som reálne prežila. Najťažšie bolo písať o smrti svokra a otca. Bolo to pre mňa veľmi emotívne a vlastne aj očistné. Strata tých dvoch ľudí je pre mňa stále veľmi boľavá. Celý tento príbeh je vlastne mojím vyrovnávaním sa s niektorými udalosťami.
Všimli sme si, že hneď po vydaní bola kniha v top 100. Máš už nejaké prvé ohlasy?
Veľmi ma potešilo, že sa dostala do rebríčkov bestsellerov rôznych internetových predajcov (nie iba na Martinuse) už na druhý deň po oficiálnom uvedení na trh. To poteší každého autora. Prvé ohlasy sú všetky veľmi fajn, čitateľky mi píšu svoje dojmy aj na môj facebookový profil aj do správ, ľudia z môjho okolia telefonujú po dočítaní knihy, aby sa podelili s tým, čo v nich príbeh zanechal.
Čo na ňu hovoria tvoji čitatelia?
Väčšinou píšu, že sa ich hlboko dotkla a prinútila zamyslieť sa. A že si poplakali. Spomenuli si na svojich „rodinných kostlivcov v skrini.“ A to je pre mňa najlepšia správa. Ak v čitateľovi vzbudím emócie a donútim ho premýšľať nad tým, čo riešim. Svoju úlohu zohráva aj to, že je to príbeh, ktorý sa môže stať hocikomu.
Niektoré moje príbehy sú oddychové, neriešim v nich žiadny problém, len tak plynú.
NIČ V ZLOM som nosila v sebe dlho a veľmi som chcela napísať takúto knihu. Nie je to téma, o ktorej by sme sa bežne rozprávali pri kávičke, väčšinou si ju schovávame a trápime sa. Ale tie veci sa dejú a ľudia sú naozaj rôzni. Prečo sa však správajú práve tak, ako sa správajú? Kde to má korene? Čo s tým máme robiť? Slepo sa podrobiť a byť ako submisívna bábka bez vlastného názoru? ? Alebo bojovať a byť neprispôsobivá a večne nahnevaná? Čo je správne? Dovoliť, aby nám niekto ubližoval iba preto, že je starší a vyššie v hierarchii, alebo sa vzoprieť a bojovať za seba a svojich najbližších. V tejto knihe vlastne bojujú dve ženské energie…
Je pre teba dôležité stretávať sa so svojimi čitateľmi?
Veľmi! Je to jedna z najobľúbenejších aktivít, ktorú mi písanie kníh prináša. Nič nie je zaujímavejšie ako stretnutia a rozhovory s ľuďmi, ktorí moje príbehy čítajú. Aj teraz budem trochu cestovať, v kalendári sa mi kopia termíny na besedy v knižniciach.
Najbližšia bude už 26.apríla v Banskej Štiavnici. Všetky termíny a miesta nájdete na mojom FB profile : Monika Macháčková, autorka.
Uvažuješ už o ôsmej knihe?
Nielenže uvažujem, už ju mám v hlave. Bude sa volať ZHASNITE a je už naplánovaný termín vydania. Vydá ju vydavateľstvo MAFRA a na pulty sa dostane v novembri 2019.
Ďakujeme za rozhovor!
Knihu si môžete kúpiť aj elektronicky tu: NIČ V ZLOM
Rozhovor pripravila: Martina Valachová Foto: Dušan Křístek
Kto ju pozná, vie, že Anita Kardum je stelesnením obrovského zdroja energie. Neustále v pohybe. Neustále na cestách. V rámci svojej práce v cestovnom ruchu sa dostala na miesta, kam väčšina z nás zavíta maximálne prstom na mape. Obklopená svojou veľkou rodinou, vždy ochotná pomôcť, vypočuť. Až prišla únava a pocit prázdnoty.
Vtedy sa rozhodla naplniť si aj svoju druhú časť osobnosti, tú pokojnejšiu. Tesne pred 40 – tkou sa vydala na cestu sama k sebe. Stále zostáva aktívna v cestovnom biznise, no zároveň ako profesionálny business kouč pomáha ľuďom nachádzať význam a smer ich vlastnej cesty.
Čo pre teba znamená cestovanie?
Vášeň a prácu. Väčšinu môjho života pracujem v cestovnom ruchu. Začínala som klasicky, ako delegátka a prešla si rôzne pozície. Dnes? Hm … zjednodušene povedané, som niečo ako nákupca a kontrakt manažér. Dynamická, intenzívna, kreatívna a pre mňa aj po veľa rokoch krásna práca. Veľa cestujem, veľa ľudí stretávam, veľa rozprávam a vyjednávam. Jedna časť môjho JA toto miluje. Ten pocit, keď si vyhliadnem destináciu alebo hotel a po niekoľkých kolách vyjednávania a presviedčania ich prinesiem na náš trh, navyše aj za “slovenské ceny”, je fantastický! Zbožňujem pozorovať mentalitu iných národov, ako uvažujú, jednajú. Vieš, čo je najviac super? Keď sa mi podarí dať to do roviny, že oni vlastne potrebujú nás. Bože, verím, že toto nikto z nich nečíta! ;))
Pamätáš si na svoju prvú destináciu?
Jasné, aj keď na Slovensku žijem už vyše dvadsať rokov, pochádzam z Chorvátska, mojim rodiskom je Šibenik. Keď som sa hlásila na vysokú školu, moja krajina bola tesne po vojne. Škody na ľuďoch, majetku aj vitalite krajiny boli enormné, preto aj výber odboru bol, aký bol. Rozhodla som sa pre politológiu a európske štúdie. Naivne som si myslela, že takto Chorvátsku pomôžem. Po čase, ako som tam robila delegátku, som pochopila, že najefektívnejšie bude do krajiny priviezť peniaze. A cestovný ruch je na to ako stvorený. Raz mi jeden albánsky obchodný partner povedal, že tým, že do krajiny prinášame peniaze, prinášame tam aj mier.
Ste veľká rodina. Ako ste dokázali všetko skĺbiť, zladiť?
S mužom pracujeme aj cestujeme spolu. Inak by to asi ani nešlo a doteraz nám to takto vyhovuje. Veľmi sa dopĺňame a ťažko oddeliť, čo je moja a čo jeho práca. Má to ešte jeden veľký, zaujímavý benefit. Často s nami totiž cestujú aj naše štyri deti. A keď sa na stretnutí, na ktorom sa dohaduje kontrakt, objavíme my dvaja, s nami dve batoľatá, čo sú naše dvojčatá a dve zvedavé dievčatá, staršie dcéry, je to celkom vtipné. Našťastie, máme podporu majiteľov firmy, aj obchodných partnerov. Kým prinášame obchodný úžitok všetkým zúčastnených, je to v poriadku.
Čo ťa “preklopilo” ku koučingu?
Uvedomila som si, že v cestovnom biznise som dosiahla naozaj veľa a v rámci firmy už nie je veľmi kam rásť. Moja energia potrebuje nové podnety, možnosti a výzvy. Začal mi chýbať akýsi hlbší zmysel, osobné naplnenie v síce fantastickom, ale pre mňa osobne trochu prázdnom svete. Potrebujem byť užitočná. Odjakživa ma fascinujú ľudia, ich zmýšľanie a prežívanie. Fungovanie mozgu z pohľadu neurovedy, ako cíti srdce a vníma duša. Doteraz to bolo moje hobby. Mala som asi 35 rokov a pocítila som akoby prázdnotu. Odpovede som hľadala v knihách, od psychológie až po skriptá klinických psychických porúch ;)) Až prišla naliehavá túžba s tým niečo aj konkrétne spraviť. Absolvovala som prvé výcviky a začala napĺňať ďalšiu časť samej seba. Na prahu 40tky som si urobila veľmi dobre.
Čiže koniec cestovaniu?
Presne tieto otázky som dostávala od ľudí z okolia. Neustále sa ma pýtali, kedy už skončím s cestovným ruchom, nebolo to príjemné, vnímala som to ako obrovský tlak. Jeden večer som si povedala, že Anita, a prečo by si si mala vyberať? Prečo by si nemohla prepojiť oboje? Veď miluješ obe profesie a obe polohy samej seba. Dynamickú a kreatívnu a aj pokojnú a načúvajúcu. A tak dnes, už ako 40+, tvorím svoju novú cestu.
Dnes, kedy je koučom pomaly každý tretí, nie je jednoduché nájsť človeka, ktorému sa dá zveriť s dôverou do rúk. Aký má byť dobrý kouč?
Pre mňa bol kľúčový výber akreditovanej inštitúcie a Business coaching college spĺňal moju predstavu. Naviac, Denisa Kmecová a Zuzana Karpinska a ich college mali fantastické referencie. Dnes môžem povedať, že boli ďaleko lepšie, než som čakala. Mám za sebou výcvik business couchingu a na tom staviam ďalšie moduly. Momentálne som vo výcviku systemický koučing a mám v pláne niekoľko ďalších. Skvelé je, že sa to celé prepája a prehlbuje a tak s klientom každým dňom môžem efektívnejšie pracovať.
Čo mi dokáže ponúknuť dobrý kouč?
V dnešnom svete je ľahká dostupnosť informácií, čo istým spôsobom ochudobňuje našu schopnosť sústrediť sa. Potrebujeme si rozumieť, vrátiť sa k svojim hodnotám, vnútornému životu, počúvať intuíciu. Dobrý kouč je aktívny poslucháč a na tejto ceste sprevádza klienta. Nie iba svojimi poznatkami a poznaniami, ale primárne aktívnym načúvaním a vnímaním aj reči klientovho tela. Pomocou správnych otázok a rôznych techník asistuje klientovi v hľadaní jemu vlastných riešení a odpovedí. Dobrý kouč nesúdi a v dôvernej atmosfére sa dokáže dostať k jadru veci a nastaviť tak klientovi zrkadlo. Vie byť nápomocný pri hľadaní zmyslu bytia. Čo v konečnom dôsledku prináša také radostnejšie existovanie, v pravde, bez ilúzií. Myslím si, že mnohí ľudia vedia veľa. Majú načítané množstvo motivačnej literatúry. Len nevedia, ako na to. S koučom sa omnoho ľahšie kráča
Prešla si si aj ty osobným koučingom? Rozobral aj teba niekto “na drobné”?
Áno. V rámci výcviku sme riešili aj svoje osobne témy a mnoho vecí si v sebe “upratali”. Výcvik mi pomohol v uvedomení si, kto som, čo potrebujem a čo chcem. Naučil ma lepšie načúvať ľuďom. Bývala som totiž celkom hlučná a plytvala slovami. Temperament mi zostal, len ho už lepšie používam. Naučila som sa problémy rozkúskovať na menšie časti a tak zvládnuť aj veľké prekážky. A pomohol mi prijímať neúspechy ako čiastkovú záležitosť na dlhodobej ceste. Je to pomalé seba uvedomovanie a učenie sa žiť. My ľudia máme totiž tendencie očakávať okamžité výsledky. Aj pri osobnej tranformácii. No práca na sebe je dlhý proces. Pri koučovaní klientov neustále prebieha aj veľa vnútornej práce a je nevyhnutné, aby kouč rozumel sám sebe a cítil sa v sebe a so sebou dobre.
Čo riešia najviac tvoji klienti?
Rôzne témy. Zaujímavé je, že klienti, ktorí prichádzajú riešiť pracovné a biznis témy zistia, že ich brzdí niečo úplne iné. Chodíme na pravidelne zdravotné prehliadky, ale o vnútro sa málokedy staráme. Starať sa o duševne zdravie je rovnako dôležité, ako starať sa o telo. Nie je to len o tom, že kouča vyhľadám, keď už mám problém. Z času na čas je fajn zamyslieť sa nad sebou a potom v prítomnosti kouča aj nad tým, ako sa cítim a prečo sa tak cítim. Preventívne vysýpať smetie.
Ktorú otázku by si mi položila ako prvú, ak by som ťa navštívila?
Akú si dnes mala cestu sem ku mne? Znie nevinne, že?;)
Kde seba vidíš o päť, desať rokov?
Momentálne žijem dneškom, dynamickým cestovným ruchom a koučingom. Mám odvážny plán, časom sa venovať aj pro bono práci, mám totiž darom manžela, správneho chlapa, čo mi je oporou a inšpiráciou a naše deti. Chcem sa o to deliť, ako sa len dá. Nedávno má šokovala informácia, aké veľké percento detí z detských domovov po jeho opustení veľmi rýchlo končí na ulici a na drogách. Myslím, že koučingom v kombinácii s mentoringom môžem týmto mladým ľuďom pomôcť hľadať zdroje sily v nich samých. Možno lepšie zvládnu nástrahy života, porozumejú sebe a budú chcieť od seba a života viac. Tieto deti majú veľmi chabé korene a my ľudia potrebujeme niekam patriť. V prvom rade sami k sebe.
Veľkonočné zvyky a tradície Slovensko Aj vtedy, dávno, existovala Veľká noc. Zvyčajne sa jej tak nehovorilo a už vôbec sa nehovorilo o nejakom zmŕtvychvstaní. Hovorilo sa tomu sviatky jari. Názov sa zmenil, ale ľudové tradície nie. Súčasťou nich bola aj šibačka a oblievačka. Pamätám si na jednu, ktorá mi, v rannom veku, spôsobila citovú ujmu.
Je to asi zvláštne, že mohol mať citovú ujmu chalan, lebo tieto zvyky nemali rady najmä dievčatá.
Alebo sa tak aspoň tvárili, keď prišli šibači. Lenže kto by sa v tom vyznal, lebo na druhej strane, keď ich neprišiel vyšibať a obliať ten, na ktorého čakali, tak zase nebolo dobre. To sú, ale dámske problémy, tie si musia riešiť ony. Ja som mal úplne iný.
Naša rodina sa v jeden takýto sviatok rozhodla navštíviť maminu sestru.
Tá mala aj dcéru, ale keďže z tejto strany rodiny boli odo mňa všetci starší, tak sa stalo, že sesternica, primerane svojmu veku, nebola doma. Pre mňa to nebol žiadny problém, lebo som ani nemal žiadny plán.
Ani mi nenapadlo, že by sa mohlo niečo šibačkové riešiť. Bral som to ako obvyklú návštevu, počas ktorej mi ujo ukáže nejaké novinky z oblasti filmových rekvizít, lebo pracoval v televízii. Môj obľúbený, bol pohárik naplnený tekutinou, ktorá sa nedala vypiť. Bola totiž uzavretá vo vnútri.
Vrch pohárika bol umne prekrytý sklom, tak že si človek na prvý pohľad nič nevšimol a mal tendenciu sa napiť.
Až keď to urobil, pochopil, že to nejde. Návšteva teda prebiehala obvyklým spôsobom až do okamihu, keď mi niekto z dospelých vtisol do ruky korbáč s argumentom, že veď je Veľká noc, lebo doma sme to stále tak volali, a treba, aby som vyšibal svoju tetu. Zaskočený vlastnou nepripravenosťou som zamrzol ako obeť medveďa hnedého. Vedel som, že sa odo mňa čosi očakáva, ale ja som sa cítil zahanbený a neistý.
“No choď a poriadne ju vyšib, aby neoprašivela,” posmelil ma ujo, ktorý videl, že som akýsi nesvoj.
Rozhodne som nechcel, aby mi teta oprašivela, aj keď som ani v tisícinách promile netušil čo to znamená. Na druhej strane zaprášená sa mi vôbec nezdala. Zároveň ma však paralyzovala predstava, že by som mal, len tak, bez zrejmej príčiny, biť svoju tetu, ktorú som mal rád.
Uväznený vo vlastnom vnútornom rozpore som nevedel ako z toho von. Jedna cesta sa napokon ukázala. Bola v kútikoch mojich očí. Rozplakal som sa. So slzami vyšlo von všetko to napätie, ktoré bolo vo vnútri. Prítomní dospelí ostali zaskočení mojou neočakávanou reakciou.
Utešili ma a keď som im vysvetlil, že nechcem biť svoju tetu, tak ma, na ten rok, oslobodili od tejto mužskej povinnosti. Od tých čias nemám rád šibačku. Nejako mi to nikdy nedávalo zmysel.
Nemám problém s Veľkou nocou ani zmŕtvychvstanie sa mi neprieči, ale tieto šibačkové tradície okolo, idú akosi okolo mňa.
Cestovanie je dnes veľmi dostupné a v závislosti od destinácie nemusí byť ani finančne náročnou záležitosťou. Tie krásky, ktoré cestujú single mi isto dajú za pravdu, že neexistuje lepší spôsob, ako spoznať miesto, či krajinu plnými dúškami a naozaj si skvelo oddýchnuť. V mesiaci marec som si vybrala doteraz nenavštívenú destináciu, Cyprus.
Sezóna v Pafose, pobrežnom mestečku na juhu Cypru, začína v apríli, no na môj krátky výlet som si vybrala posledné štyri dni v marci. Tešila som sa na oddych v teple, lebo podľa všetkých štatistík už malo byť 20 stupňov a príjemne slnečno. Evidentne som naštvala nejakého boha či bôžika dažďa, lebo počas celého môjho pobytu pršalo. Síce nie v stále, no každý deň a dosť intenzívne. Nenechala som sa však odradiť a aj tak som si čo to z toho, na históriu bohatého kraja, pozrela.
Hrobky kráľov
Bývala som na pobreží pri prístave, kde sa nachádza jedna z dvoch autobusových staníc v Pafose, ale ku Hrobkám kráľov som sa vybrala pešo cez mesto po hlavnej ulici, ktorá je lemovaná množstvom rôznych reštaurácií a hotelíkov. K hrobke Kráľov sa dostanete aj autobusom, ktorý smeruje k obľúbenej pláži v Coral Bay. V Hrobkách kráľov, ktoré sú zapísané do svetového dedičstva UNESCO, nikdy žiadni králi neboli pochovaní, no sú aj tak veľmi impozantné. Rozprestierajú sa priamo na brehu mora a predpokladá sa, že tu bola pochovaná honorácia mesta. Okolo hrobiek vedú vyšliapané chodníčky a v lete tam musí byť veľmi teplo. Nie je tam veľa tieňa, pokiaľ nepohrdnete tieňom stĺporadia v hrobkách. Hlavný vchod do areálu je iba jeden, ale ak sa nechcete vracať späť do mesta, spýtajte sa na vstupe, kde je východ na pobrežnú promenádu a nasmerujú vás.
Pobrežná promenáda
Moje ďalšie kroky z Hrobiek kráľov smerovali po promenáde to prístavu. Na pobreží je niekoľko hotelíkov aj veľkých hotelov a ešte stále dosť miesta pre ďalších investorov. Pláže sú kamienkové a lemujú ich varovné tabule pre plavcov. Stretávajú sa tu dva morské prúdy a točia sa proti sebe. Predpokladám, že len dobrí plavci sa vyberú plávať do mora. Žiadny strach, každý väčší hotelík má vlastný bazén, takže sa je kde vo vode vyjašiť. Promenádu využívajú aj bežci a cyklisti ako pohodlnú a zaujímavú trasu na športovanie popri mori.
Promenáda pokračuje okolo prístavu a zhruba pred autobusovou stanicou môžete naraziť na predajcov výletov na lodi s preskleným dnom. Veľmi som chcela ísť na plavbu, ale počasie mi tentokrát neprialo. Ak máte deťúrence, môžete im v sezóne dopriať plavbu na pravej pirátskej lodi.
Zámok v prístave a prístav
Pri prístave, na zdanlivom konci promenády alebo ak chcete na jej pomyselnom začiatku, je starobylý zámok, ktorý mne pripomína stredovekú pevnosť. Na prízemí sú fotografie fauny a flóry ostrova a z pochodia je pekný výhľad na prístav, mestečko Pafos a more. A to je asi tak všetko. Archeologický park s krásnymi mozaikami Keď vyjdete zo zámku, ďalšou zaujímavou zastávkou je Archeologický park. Nájdete tu vykopávky starých gréckych domov, ukážku starobylej kanalizácie a v prvom rade neuveriteľne krásne mozaiky na podlahách bývalých domov. Nákresy pri jednotlivých stanovištiach pomáhajú predstaviť si ako starobylé grécke domy vyzerali, a nepotrebujete príliš veľa fantázie, keď sa dívate na zachovalé torzo mozaiky, aby ste skonštatovali, že to musela byť krása nevídaná. Areál je pomerne veľký, viete sa tu zabaviť niekoľko hodín. Orientáciu trochu uľahčuje plánik, ktorý dostanete pri vstupe. Môj bol v azbuke, čo ma zasa nejak extra neprekvapilo, nakoľko početnú časť klientely tvoria práve Rusi.
Jedlo, pitie, dezerty
Nielen poznávaním je človek živý, aj chuťové poháriky treba rozmaznať. Vyskúšala som niekoľko reštaurácií a jedál, a vždy mi chutilo. Fantastický bol syr Halloumi, ktorý pripravujú na grile so zeleninou a olivovým olejom. Chutil mi aj len tak obyčajne nakrájaný s paradajkou a chlebom. Ďalšou fajnovou špecialitou boli malé vyprážané rybičky v cestíčku so zeleninou, ktoré sa jedia komplet celé s hlavou, chvostom aj kosťami. Vynikajúce bolo aj rizoto s morskými plodmi, na ktorých veru nešetrili. A rozhodne nešetrili na veľkosti porcií. Ako by to bolo, byť na gréckom ostrove a neochutnať musaku. Bola excelentná, ešte teraz sa mi zbiehajú slinky, keď si na to spomeniem. Ak máte radi pivo, tak si pýtajte domáce čapované. Ak chcete ochutnať víno, trochu si priplatíte ale neoľutujete. Ako dezert si môžete dopriať baklavu, aj keď ju nerobia všade, alebo vynikajúcu zmrzlinu. Ochutnala som čokoládovú so stéviou, a bola výborná, aj keď ma pani zmrzlinárka upozorňovala, že nie je sladká. Mne bola sladká akurát dosť, veru.
Artemidina skala Petra vio Romeus
Aby som nesedela len na jednom mieste, vybrala som sa z autobusovej stanice v prístave autobusom číslo 631 pozrieť bájnu skalu v mori, odkiaľ sa podľa legendy vynorila z mora krásna Artemis. Cesta trvá zhruba 50 minút a autobus končí priamo pri skale. Ak sa chcete prejsť, vystúpte ako ja, na Artemidinom kopci (Artemis Hill) a keď zídete z kopca po asfaltke, po pobreží vedie pešia cestička až ku skale. Je to zhruba šesť kilometrová prechádzka, ale určite stojí za to. Pri Artemidinej skale je pláž, a ak máte guráž a kondičku na skalu si môžete aj vyliezť. Viac sa mi do tri a pol dňového výletu za krásami Pafosu nezmestilo. Ak chcete dobre nakúpiť, v obchodíkoch na promenáde mali prekvapivo dobré ceny letného oblečenia a ani ceny striebra neboli prehnané. Niektoré šperky by veru stáli za prevetranie peňaženky. A aké boli náklady na cestu? Som verná lowcostovému cestovaniu, no Cyprus nie je lacnou destináciou:
ubytovanie pri promenáde 127€ + transfer na letisko z Pafosu v skorých ranných hodinách 25€ + spiatočná letenka Bratislava – Pafos a späť 23€ + jedlo a nápoje 70€ + vstupy do pamiatok a doprava 11€.
David Bowie už tri roky býva v muzikantskom raji. Ale jeho muzika, občas radostná, často osamelá, depresívna, tanečná i meditatívna, ale hlavne osobitná, je tu stále s nami.
Svet populárnej kultúry by bol iný, keby ho nebolo. Bol jeden z prvých, kto sa nehanbil a neskrýval svoju bisexuálnosť. Bol jedným z tých, ktorí sa pohybovali medzi Iggy Popom, Andy Warholom či johnom Lenonom s nonšalanciou génia, ktorý na čokoľvek siahol, premenil na umenie. A trochu aj na peniaze. Ale zaslúžene.
Ak sa vám veľmi nechce čítať, ale hlavne nasávať atmosféru Bowieho života, máte teraz k tomu možnosť viac než výnimočnú. Bowie – Ilustrovaný životopis pripravila španielska autorsko-ilustrátorská dvojice Fran Ruiz – Mariá Hesseová.
Maestro rozpráva o svojom živote, hudbe, rodine, kokaíne, kamarátoch, manželkách, milenkácha milencoch. Text s príjemne uletenými obrázkami pôsobí priam ako surrealistický artefakt a pritom si zachováva Bowieho ducha. Je nonšalantný, aristokratický, dekadentný, chladný, ale pritom smutný z toho, že ten čas jednoducho preteká pomedzi prsty.
Nečakajte vyčerpávajúce fakty, na to si musíte nájsť iné životopisné knihy. To, čo na vás v tejto knihe čaká je sex, drogy a rock and roll v kondenzovanej podobe, ale aj príbeh o tom, ako sa divoké šesťdesiate a zahmlené sedemdesiate roky postupne premenili na dobre fungujúci kultúrny priemysel. A David Bowie sa z temer psychotického outsidera zmenil na neprehliadnuteľnú charizmatickú ikonu.
Keď si s Bowiem ľahnete pod perinu, nezabudnite si pustiť niektoré z jeho piesní, najlepšie tie, ktoré sa v knihe priamo spomínajú. Zážitok.
Netvrdím, že by sa nám trapasy inokedy nestávali, ale v elegantnom veku majú výnimočné čaro. Na mnohé dokážeme zabudnúť hneď, ako ich v zdraví a elegantne prežijeme. Ale sú také, ktoré nás rozosmejú aj po rokoch.
Na priechode pre chodcov
Išla som do kancelárie, výnimočne na pešo. Postála som na priechode pre chodcov spolu so skupinkou ľudí. Po ceste prechádzal kamión a v tom vodič zatrúbil a zablikal stretávačkami. V momente ma zaliala vlna sexepílu.
„Bože, na mňa, ženu po 40-ke? Tak predsa len… nie som na zahodenie, ešte stále som v hre.“ Vystrela som sa, vypla hruď, nahodila šťastný výraz a otočila som sa za seba, aby som skontrolovala, či všetci okolostojaci videli ten „šoférsky“ odkaz na moju krásu.
A vtedy to prišlo. Kúsok odo mňa stála dlhovlasá, dlhonohá, štíhla blondína, mladšia aspoň o dve päťročnice. Stiahla som plecia a skromne som sa otočila vpred. Samozrejme, že všetky tie nezodpovedné gestá, navyše, nepovolené a proti predpisom cestnej premávky, neboli určené mne.
Ponaučenie do života, milé dámy: Nikdy sa neobzerajte za seba! Nie je tam nič zaujímavé!
Kontrolný pohľad do zrkadla
Ráno som sa chystala z domu, ako som už opisovala v predchádzajúcom blogu, príprava nášho exteriéru trvá oveľa dlhšie ako kedysi. V rýchlosti som si spomenula, že som si pred líčením zabudla umyť zuby. Tak šup-šup, ešte zuby.
Aby som nezničila prácne vytvorené dielo na mojej tvári, opatrne som si len uterák priložila k ústam, aby som odstránila zubnú pastu z mojej tváre. Vybehla som z domu, skočila do auta a frčala som na stretnutie.
Som opatrná šoférka a snažím sa ľudí čakajúcich na priechode pre chodcov pustiť, predsa len je istejšie mať ich prítomnosť na vozovke pod kontrolou.
Takto som to spravila aj v osudné ráno. Dala som prednosť na priechode mladému športovcovi, cez plece mal prehodenú športovú tašku a mieril do neďalekého fitka. Chlapec sa pozrel smerom k vodičovi, akože na mňa, a milo sa usmial.
V duchu som si povedala, že dnes som, pravdepodobne, bola mimoriadne úspešná pri vytvorení môjho exteriéru. Aby som sa v tom utvrdila, narýchlo som sa pozrela do zrkadla na clone. Skoro som odpadla.
Môj dokonalý mejkap dopĺňala zaschnutá biela pena zo zubnej pasty lemujúca moje ústa. Je toto možné? Trapas ako sviňa.
Ponaučenie do života: Hoci sa budete akokoľvek ponáhľať, nikdy neodchádzajte z domu bez kontrolného pohľadu do zrkadla.
Dôchodkyňa s nárokom na invalidný príspevok
A tu je jeden z excelentných. Pracujem ako nezávislá kozmetická poradkyňa v svetovej kozmetickej spoločnosti na poste manažérky obchodnej skupiny.
Pracujem zväčša z domu a často jazdím na obchodné stretnutia, takže si sama organizujem svoj pracovný čas. Presťahovali sme sa na vidiek, do novopostavenej štvrte.
Okolo nás bývajú zväčša mladé rodinky s malými deťmi. Počas jednej letnej garden párty sa suseda posťažovala, že už čoskoro jej končí materská dovolenka a nevie si predstaviť, kde pôjde pracovať. Wau, práve takéto žienky sú ideálne do môjho tímu.
Tak som rýchlo hodila udičku s návnadou. Spýtala som sa jej, čo si myslí, prečo som skoro stále doma. Viete, čo mi povedala?… lebo si na dôchodku? Čožeeee? Ja blbá som sa ešte opýtala, že čo si myslí, koľko mám rokov… Päťdesiat? To sa mi už začali chvieť pery.
Ona, chúďa, chcela zachrániť už totálne trápnu situáciu, tak dodala… veď existujú aj invalidné dôchodky.
V priebehu dvoch minút sa zo mňa stala dôchodkyňa s nárokom na invalidný príspevok! Ja, ktorá si zakladám na mojej dievčenskej iskre v tvári. Ja, ktorá sa ešte len zúčastňujem osláv päťdesiatnikov vo svojom okolí ako mladý hosť.
A, samozrejme, pri sociálnej politike našej vlády budem rada, ak sa dostanem do dôchodku v sedemdesiatke. Jediné, čo ospravedlňuje moju mladú susedu, je fakt, že je už päť rokov na materskej dovolenke a má obmedzený kontakt s realitou.
Ponaučenie do života: Nikdy sa nepýtajte mladšej susedy, koľko máte rokov. Kombinácia mladšia a suseda patrí k totálne katastrofálnym.
Toto je zbierka len tých najtrápnejších momentov, ktoré zostali hlboko vryté do mojej pamäti. Určite má každá z vás v zálohe nejaký „trapasík“, na ktorý určite nezabudne. Tak čo, nájdete odvahu a podelíte sa s nami?
Niektoré akcie sú pompézne a iné skôr komorné. O to silnejšie. Minulý týždeň sme zorganizovali autorské čítanie spojené s autogramiádou knihy Gamblerky.
V príjemnom prostredí kaviarne Antikvariát spovedala spisovateľka Monika Macháčková spisovateľku Katku Mayer. Ak ešte nemáte knižku, zaobstarajte si ju. Práve sa robí jej dotlač:)
Za foto Ďakujeme Gabriele Teplickej. Urobila ich pro bono, ako osobná priateľka Katky Mayer. Vážime si to.
Alternatívne umenie má svojich obdivovateľov (hlavne v zahraničí) už desiatky rokov. Ak uvidíte Gudrun na fotke, tak ju neprehliadnete. Takto som ju spoznala aj ja. Okomentovala nejaký príspevok z nášho magazínu a nedalo sa nevšimnúť jej profil a foto. Oblečenie provokatívne. Hudba tiež. A fotky skvelé. Pustili sme sa do debaty (zatiaľ len online) a ja som zistila, žečasť z celej záplavy fotiekpochádza od jedného z najuznávanejších slovenských fotografov dneška – Matúša Zajaca. Zaujíma ma, kde sa tí dvaja stretli a čo ich baví na ich spolupráci. Preto vznikol aj tento rozhovor. Obaja skvele zapadajú do kategórie 40+, žijú svoj život na plno a hlavne robia to, čo ich naozaj bytostne baví. Veď posúďte sami.
Gudrun (umelecký pseudonym)
Speváčka alternatívnej kapely Ľahká Múza, ktorá tento rok slávi 35 rokov nepretržitého fungovania na hudobnej scéne, má na konte osem CD a DVD. Kapela koncertuje ako doma, tak v rámci Európy. Modelka, fotografka, editorka básnickej zbierky, milovníčka hôr, vysokohorského lezenia a srdcom vedkyňa, fascinovaná vesmírom, je absolventkou Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského a manažmentu na City University.
Gudrun, tvoja kapela, Ľahká Múza, má 35 rokov. Ako to celé vzniklo?
Poznáš to mladosť – pochabosť. V osemdesiatych rokoch som už študovala na gymnáziu a aj keď bol socializmus, veľa z nás pobláznila punková vlna. V 17-tich som bola v Prahe, kde som pre seba na koncertoch českej novej vlny objavila úplne iný svet a bola to láska na prvý pohľad. Hudba ma vždy bavila, mala som za sebou hodiny klavíra a chcela som raz spievať ako sólo hviezda. No a keď jedného dňa ku nám prišiel kamarát s neznámym chalanom, že hľadá do svojej kapely extravagantne vyzerajúce dievča, budúcnosť môjho účinkovaniav kapele práve písala prvú kapitolu. Skončila som gymnázium, potom univerzitu, hodila za hlavu celú pripravovanú vedeckú kariéru a vrhla som sa plnými silami do moderného umenia v našom konzervatívnom svete.
Často ťa označujú aj za prvú dámu slovenského hudobného undergroundu. Ako to vnímaš?
Vzhľadom k tomu, že kapela vznikla v 1984, roky plynú, kapela aj ja sme dorástli do veku dámy. A keďže žien je na miestnej nezávislej scéne málo (dominujú muži) a vždy, aj v najbláznivejších outfitoch chcem, aby boli v prvom rade elegantné, tak to označenie vymysleli muži zo scény a ujalo sa to postupne. Byť dámou je veľmi fajn. Umožňuje to vniesť aj do post-punkovej scény plnej streetartu trochu salónnej elegancie a dekadencie. Najlepšie veci vždy vznikajú krížením.
Kto ti pripravuje a vyrába odvážne kostýmy, make-upy, účesy?
Ako už vyplynulo z predchádzajúcej otázky, sme kapela, ktorá má nielen svoj špecifický hudobný rukopis, ale aj silnú vizualizáciu. Mám rada módu Vivienne Westwood, Steve McQueena, Karla Lagerfelda, vesmírne skafandre a výpravu sci-fi filmov. Do toho samozrejme vlastnú imagináciu. Okrem hudby by ma veľmi bavilo robiť umeleckú výpravu do filmov. Ale keďže to tu nie je možné, tak som sa zamerala na vlastné návrhy kostýmov ako pre mňa, tak aj pre naše performerky na pódiu, alebo pre štylizované fotografie, ktoré aj sama fotím. Na koncerty vyberám aj náročné kreácie, lebo chcem ponúknuť publiku jedinečný vizuálny zážitok. Naučila som sa tiež podstatné veci okolo líčenia a úpravy účesov. Všetko si pripravujem sama (účes, make-up) dokonca väčšinou ja líčim a robím účesy aj ostatným, lebo len ja viem, ako to má vo finále vyzerať. Hlavne v zahraničí sa v zákulisí stretám s celým štábom vizážistov iných kapiel. Nechápu, že všetko v zákulisí odmaká „hlavná hviezda“. Ale ja som spokojná, keď na pódiu predvedieme, že nie je dôležité, koľko ľudí na čom robí, ale aké máš nápady a ako ich vieš skĺbiť s jednotlivým nositeľom. Až keď každému sadne jeho celkový výraz, až potom to naozaj funguje aj na publikum.
Kto je váš najvernejší poslucháč a kde vás ľudia môžu stretnúť?
To by som aj ja rada vedela. Lebo my sme experimentálna kapela, to znamená, že buď máme fanúšikov globálnych, čo sa vyvíjajú spolu s naším smerovaním, alebo fanúšikov jedného albumu, ktorým sme sa mu práve trafili do hudobného vkusu. V minulosti boli aj poslucháči viacej členmi toho prvého tábora, dnes, hlavne mladší berú jeden album, prípadne jednu skladbu, ktorú si obľúbia. Ale podľa spätnej väzby viem, že máme poslucháčov už prvého albumu z rokov 1990 ako doma, tak aj v zahraničí. Čo sa týka koncertných aktivít sa veci dynamicky menia. V deväťdesiatych rokoch sme boli hviezda domácej (česko-slovenskej) klubovej scény. Potom prišlo obdobie od roku 2000, keď sme hrávali hlavne po festivaloch a kluboch v Európe a posledné roky to viac kombinujeme aj s domácim hraním. Pre nás sú výzvou hlavne rôzne multižánrové subkultúrne akcie, kde môžeme uplatniť svoju špecifickú hudbu a vizuál. Čiže od festivalov klasicky hudobných, až po postapokalyptický festival JUNKTOWN, industriálne HRADBY SAMOTY, festival temných filmov HORRORCON. Každá takáto akcia je pre nás silná inšpirácia predviesť sa vždy v novom svetle. Preto sme na každej akcii vizuálne neopakovateľní a aj hudobne prispôsobujeme naše veci danému štýlu akcie.
Viem, že máš skončené dve vysoké školy, ale umenie ťa neživí. Naopak, ty si financuješ svoje umelecké sny zo svojej práce. Ako je to vôbec možné a ako to dokážeš celé tie roky zvládať?
Ako už preblesklo v úvode, mám vedecký typ vzdelania. Od šiestich rokov som snívala o Marse a tomu podriadila cieľavedome svoje vzdelávanie. V 23 rokoch som celú sľubne sa črtajúcu kariéru hodila za hlavu a vrhla sa aktívne do sveta umenia. Umenia, ktorým sa ale nedalo na Slovensku uživiť. Boli len dve cesty. Robiť proste všetko na spoločenskú objednávku masového poslucháča, alebo nájsť nejakú možnosť pre uchovanie umeleckej imaginácie a slobody. V takom prípade doriešiť financovanie týchto aktivít. Rozhodla som sa pre ťažšiu cestu a to, že si proste budem na svoje umenie zarábať. Je to samozrejme náročné, ale inak to proste nejde. Cena za nezávislosť je vždy vysoká. Ale nikdy som toho neľutovala. Prácu a umenie mám striktne oddelené. Iba tak môžu tvoriť celok, ktorý sa vzájomne podporuje. Preto som si ešte doštudovala manažment a spojila ho s mojím analytickým myslením. Po matke som zdedila výborný organizačný talent, čo mi veľmi pomáha ako v zamestnaní, tak aj pri manažovaní kapely, lebo aj to robím len ja. Iba jedna vec ma mrzí, keď niektorí ľudia zo scény, ktorí nám kôli svojej lenivosti, či nedostatku talentu závidia určité výsledky a rozprávajú, že nám sa žije, keď nás podporuje ten či onen. V živote sme nevideli ani euro zo žiadneho grantu a keďže nežijeme v žiadnom väčšom meste, nemáme ani širokú sieť spolupracovníkov. Všetko vždy stúpa, či padá len na energii dvoch ľudí. Ale ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom.
Čo ťa na spolupráci s Matúšom Zajacom najviac baví a čo Vám to ako kapele prináša?
Hneď viacero vecí. V prvom rade je prvým človekom, ktorý dokázal prelomiť naše taboo na fotenie nášho „zákulisia“. Fotky z pódia máme radi, ale súkromie (aj v zákulisí) si proste chránime. Trvalo dlho, kým sme k tomu zvolili s tým, že nás presvedčili jeho parádne dokumentárne fotografie a silný vzťah k hudbe. Práve jeho fotky mimo pódia, kde nás zachytáva mimo pódiovú štylizáciu, nám ponúkajú pohľad na nás samých ako bezprostredných ľudí v neopakovateľnom okamihu. Hneď z prvého fotenia v roku 2003 som mala veľmi dobrý pocit a už nebolo čo ďalej riešiť. V Matúšovým hľadáčiku sa na pódiu aj mimo cítime vždy bezpečne a súčasne krásne. Jedinečne vie spojiť umeleckú a dokumentárnu fotografiu. Hľadá prostejedinečný výraz. Ako hovorí, „vieš, že si vždy prídem len po jednu fotku“ (ale samozrejme pre nás nafotí desiatky aj z koncertu, aby nás uspokojil). Myslím, že aj vďaka tomuto prístupu máme naozaj veľmi reprezentatívne fotografie pre média aj promotérov akcií. A čo si ceníme najviac, že sa vzájomne veľmi rešpektujeme a ceníme si vzájomne ľudský prístup k našej tvorbe. Matúš má dar silnej empatie a jednoducho sa vie k ľuďom priblížiť bez toho, aby im jeho fotografie kradli dušu. Je to jedno z našich najkrajších umeleckých priateľstiev. A to si ceníme najviac.
Matúš Zajac
Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Fotografiu študoval v Prahe na FAMU a v Bratislave na VŠVU. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015). Bol niekoľkokrát ocenený Best of Photojournalism v editovaní (.týžďeň), Czech Press Photo, Novinárska cena, Slovak Press Photo. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na katedre žurnalistiky a na strednej umeleckej škole SSUŠAT. Je odborným garantom portálu pre dokumentárnu „dofoto“spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami a magazínmi, vedie workshopy zamerané na teóriu a prácu v teréne v rámci sociálnej fotografie. Pravidelne vystavuje svoju tvorbu doma a v zahraničí.
Ste uznávaný fotograf a zároveň už šesť rokov fotíte aj Ľahkú Múzu. Ako ku spolupráci prišlo? Prečo práve Ľahká Múza?
Pred Ľahkou Múzou som fotografoval veľké množstvo kapiel a osobností z hudobnej scény. Osobne som poznal veľa muzikantov s vlastným prístupom k umeniu od Deža Ursíniho po Mariána Vargu, ktorých som samozrejme fotografoval aj mimo pódia. Dlhodobo som sa ako fotograf venoval aj jazzu a vystavoval tieto fotografie po západnom svete počas socializmu. Pamätám si, ako mi naši známi zo západného Nemecka prevážali fotografie a potom posielali na výstavy a súťaže. Je zaujímavé, že trebárs kurátor Václav Macek ma považuje za portrétneho fotografa a v podstate má pravdu, aj vo svojich dokumentoch mám veľa portrétov. S Gudrun som sa spoznal najprv cez ostýchavý mail, či by som ich mohol fotografovať, pretože som si všimol ich jedinečnosť a názorovú zhodu s tou mojou. Dvere sa pomalinky otvárali a počas tých šesť rokov sme sa spoznali aj po charakterovej stránke čo rozhodlo v našu spoluprácu. Ja len ľutujem, že neprišla o dačo skôr, hlavne ohľadom zaujímavého publika, ktoré je dnes troška neaktívne. Cez Ľahkú Múzu som sa spoznal s ich performerkami a ľuďmi okolo celého toho „ neviditeľného sveta“ a sú to úžasné bytosti ! Performerky beriem ako súčasť umenia a preto milujem koncerty tejto skupiny a samozrejme som si ich tváre aj zapožičal pre fotografovanie mimo koncertného pódia. Myslím si že som pre svoju tvorbu trafil do čierneho za čo Gudrun nesmierne ďakujem.
Čo vás najviac na fotení s nimi baví?
To nie je o bavení sa, ja sa v podstate nezabávam, som skôr človek, ktorý vyhľadáva psychologické aspekty v sociálnom kontexte. Fotografovanie musí liezť zo srdca a myšlienok a fotograf musí mať jasnú predstavu o svojom vizuálnom svete. Čiže odpoviem skôr čo ma na nich najviac zaujíma z týchto aspektov. Za prvé, je to prepojenie emočného stavu a skrytého erotizmu, ktoré ma ako autora expresívneho poňatia zaujíma. Ako hudobná scéna ma svoje žánre, tak isto aj tá fotografická a moja tvorba v subkultúrach vychádza zo severskej, ako aj japonskej fotografie, z ktorej tento pach proste musíš naplno cítiť. Za druhé ide o vzájomnú zhodu ohľadom umenia ako takého. Obaja, ja ako aj Gudrun, si ľudí okolo seba naozaj vyberáme a nemienime strácať čas s nekonečnými diskusiami v neprajnom prostredí, pretože život je naozaj krátky. Gudrun ma vie vždy namotivovať ku viacerým fotografiám pre ich účel, je to asi jediná osoba, ktorá to naozaj dokázala, pretože ja si svoju tvorbu naozaj veľmi strážim.
Zaujalo ma, že vaša mama, Alta Vášová, je scenáristka a má na konte diela, ktoré pozná každý (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Niekto ako ja atď). Ovplyvnilo umelecké prostredie aj vašu tvorbu?
Och a ako! Nielen moja mama, ale aj otec, ktorý sa zaoberá literatúrou a umením ma veľmi ovplyvnili. To prostredie u nás doma bolo tak úžasné, že som nemusel ani študovať na umeleckej škole. Naozaj som mal možnosť osobne spoznať osobnosti od filmu, literatúry, muziky a výtvarného umenia. To nebolo náhodné a krátkodobé spoznávanie, ale naozaj prežité roky s týmito osobnosťami. Keď som študoval fotografiu, dúfam že sa na mňa nikto nenahnevá, ale tí študenti vo vyťahaných svetroch na mňa pôsobili veľmi komicky.Tá ich hra bola fakt veľmi okatá a nebavilo matam tráviť svoj čas. Preto som sa rozhodol pre dokument a chodil som fotografovať mimo Bratislavu na viac týždňov, aby som bol mimo ten školský „krúžok“. Vyhovovalomi to až do skončenia štúdia. Asi preto sa venujem výučbe, pretože mám radosť z výsledkov svojich žiakov a neberiem ich ako konkurenciu, proste som si sám sebe pánom.
Vydal ste tri fotoknihy. Máte v súčasnosti zámer na ďalšiu knihu a ak áno, čomu bude venovaná?
Samozrejme, že áno. Kniha ostáva, keď všetko raz skončí, ale kniha bude neustále prítomná. Milujem knihy, mám autorských monografii doma asi 300 a neustále kupujem ďalšie a ďalšie. Podľa mňa, keď listuješ knihu, až vtedy sa dostaneš hlboko do myšlienok autora a vtedy sú hmatateľné. Moja ďalšia autorská knižka sa bude dotýkať vyslovene „subkultúrneho“ sveta do ktorého smerujem po toľkých rokoch hlbšie a hlbšie. Fascinujú ma tie bytosti ta ich úprimná čistota a neuveriteľná krehkosť. Nebude tak depresívne spracovaná ako kniha OUT, ale pôjde ešte razantnejšie do obsahu a emocionality, čiže vlastne bude omnoho dráždivejšia a rozmanitejšia, pretože som omnoho vyfotenejším autorom ako som bol v roku 2014.
Okrem fotenia vediete aj vlastný online magazín dofoto.sk. Čo je jeho hlavnou náplňou a cieľom?
Ukázať, že vo fotografii je veľmi veľa ciest a križovatiek, a to čo sa na Slovensku predkladá ako dokumentárna fotografia, je len jedna odbočka v nekonečnej ceste možností. Magazín dofoto sa za dva roky udomácnil vo svete a uverejňujeme v ňom naozaj svetovú špičku dokumentárnej fotografie s rôznymi presahmi. Vyhľadávame aj talentovaných umelcov a máme obrovskú radosť, ako sa im darí. Vytvorili sme veľmi silnú komunitu čo ma teší asi najviac.
Okrem spomenutých aktivít poriadate aj výstavy. Čo a kde najbližšie chystáte?
Ako kurátor pripravujem úžasnú výstavu portrétnej fotografie zo Slovenska z historického aspektu. Momentálne mám už vyselektovaných autorov, ktorých diela musím zozbierať a doriešiť inštaláciu. Výstava bude v galérii Martina Martinčeka v SEDF od 3.7.2019. A čo je pre mňa asi ešte náročnejšie, s kurátorkou Danielou Čarnou pripravujeme moju samostatnú výstavu, ktorú budem mať v Bratislave po neuveriteľných desiatich rokoch. Bude sa dotýkať veľmi citlivého sociálneho príbehu ženy, ktorá potrebuje pomoc, ale sama pri tom pomáha. Fotografoval som ju päť rokov v absolútne šialených prostrediach. Dnes sa žiaľ úplne vytratila socializácia a s ňou spojená všímavosť. Dúfam, že tento príbeh trochu ľuďom otvorí oči a hlavne srdcia. Výstava bude v galérii Nadácie Slovak Press Photov Zichyho paláci, Bratislava otvorená od 7.5.2019 a veľmi sa na ňu teším.
Moje meno je Jana Takács Horníčková a mám LEN 40 rokov. Doma mám dvoch skvelých samostatných chlapov – manžela a 18 ročného syna. Pracujem ako projektová manažérka v Lige proti rakovine a spolupodieľala som sa na príprave jedinečnej zbierky: Deň narcisov.
Každý rok pribudne na Slovensku viac ako 34 tisíc onkologických pacientov. Dňa 11. 04. 2019 sa uskutočnil už 23. ročník zbierky „Deň narcisov“. Témou tohto ročníka bola jednoduchá otázka „na koho myslíš, keď si pripínaš narcis?“, ktorá priniesla množstvo emotívnych odpovedí, príbehov, myšlienok, či úvah.
Pri pripínaní môjho narcisu som si aj ja spomenula na svojich starých rodičov, či na len 17 ročnú Kristínku, ktorí žiaľ svoj zápas prehrala. Môj pripnutý NARCIS mi pripomenul aj tých, ktorí bojovali a vyhrali alebo sa vydali na cestu poraziť chorobu a bojujú, nevzdávajú sa.
Vďaka práci v Lige proti rakovine spoznávam veľa ĽUDÍ, za ktorými sa skrývajú rôzne životné príbehy. Tento rok mi najviac utkvela v pamäti emotívna spomienka na pani so šatkou na hlave, v ružovom župane. Sedela na vozíčku v nemocnici a čakala na vyšetrenie. Na prvý pohľad pôsobila mladým dojmom, no mala viditeľne utrápenú, smutnú tvár. Chcela som prejsť okolo nej, ale urobila som krok späť, aby som sa jej prihovorila: „Prepáčte, smiem Vám pripnúť tento narcis nádeje?“ Ostala zaskočená, pripla som jej narcis a pani sa na mňa usmiala. Uvedomila som si, že obyčajný žltý kvet mal silu vyčariť už nezabudnuteľný úsmev aj na mojej tvári.
Nebuďme voči sebe a ani okoliu ľahostajní, robme neočakávané a pomôžme svojimi drobnými skutkami spraviť krajší deň sebe a ostatným. Liga proti rakovine ponúka bezplatnú pomoc onkologickým pacientom, ktorá by bez dobrovoľných príspevkov nebola možná.
Aj napriek tomu, že zbierka v uliciach už skončila, je možnosť do 17.04. 2019 podporiť LPR príspevkom 3€ prostredníctvom odoslania SMS na čísle 848.
Každý komplexný systém, či už ide o pracovný nástroj, človeka alebo organizáciu musí byť súdržný. Jeho časti spolupracujú a ak má pracovať na vysokej úrovni, potom každá jeho činnosť musí podporovať tie ostatné. Keby čo i len dve časti v tomto mechanizme v tom istom momente vykonali protichodné pohyby, dôjde k poruche a stroj prestane pracovať. Tak to funguje aj vo svete korporácií.
Korporácia alebo aj obchodná spoločnosť, je najstarší druh právnickej osoby, ktorú poznalo už rímske právo. Firma ja mŕtvy útvar do momentu, kým do nej nevstúpia ľudia a manažment. Manažment sa tradične nazýval aj slobodným umením. Slobodným preto, lebo vychádza z vedomostí, sebapoznania, múdrosti a vodcovských schopností a umením lebo čerpá zo spoločenských vied, ktorými sú psychológia, filozofia, ekonómia, história a etika.
Čaro korporátneho sveta
Vo veku 20 rokov som netušila, ako funguje korporátny svet a aj napriek tomu mi učaroval na dve desaťročia môjho života. Vďačím tejto skúsenosti za veľa z toho, čo dnes o biznise a pracovných medziľudských vzťahoch viem. Výhodou veľkej spoločnosti je prierezové riadenie. Podľa toho, čo vás baví a k čomu inklinujete, si môžete vybrať útvar, v ktorom chcete pracovať. Zároveň je tu možnosť nekonečného vzdelávania sa, učenie sa od osobností, mentorov a skúsenejších kolegov. Môžete pracovať na rôznych projektoch, dokonca byť prospešní pri budovaní „značky“ spoločnosti, či zapojiť sa do CSR aktivít (CSR – Corporate Social Responsibility). Naozaj, je to veľmi dobré miesto pre „sebavybudovanie sa“.
Nastavenie vlastných očakávaní
Práca vo veľkej spoločnosti vás môže v mnoho obohatiť, ale môže vám aj veľa vziať, ba vás až dokonca „zošrotovať“. Všetko závisí na tom, ako si nastavíte svoje očakávania. Korporátny svet je totiž s ľuďmi, o ľuďoch a pre ľudí. Je úplne jedno, či ste dátový analytik, predajca alebo riaditeľ. Spolupracujete naprieč celou spoločnosťou. Vaša spokojnosť je vo veľkej spoločnosti podmienená tým, ako dokážete tvoriť vzťahy v súlade s vašimi hodnotami a firemnou kultúrou.
Mladí ľudia nemajú problém povedať, že chcú viac slobody, ľudskosti a ašpiratívny prístup v pracovných medziľudských vzťahoch. Tí skôr narodení túžia po tom rovnako, len sa to boja častokrát povedať nahlas. A o tom to je. Nachádzať v tom čo robíme zmysel. Ja som stratila zmysel práce v korporátnej spoločnosti, keď som si uvedomila, s ktorými ľuďmi trávim čas. Totižto, ste priemerom piatich ľudí, s ktorými vo svojej práci trávite najviac času. Mojim pracovným zmyslom zostáva naďalej môj motív byť užitočná ľudskosťou, službami, manažmentom a leadershipom pre ostatných, ale hlavne sloboda vo výbere ľudí, s ktorými chcem spolupracovať a od koho sa chcem učiť. Je to práca častokrát aj zadarmo, ale vôbec mi to nevadí lebo je to cesta a veľmi ma baví.
Nádych a výdych sú dve strany mince v živote
Nadychovanie a vydychovanie je pre nás niečo tak samozrejmé, že sa nad tým ani nepozastavíme. Ja vnímam nádych ako stav, keď sa mi darí, idem hore, hviezdy sú na mojej strane a výdych, keď sa zbavujem niečoho, čo dosiahlo svoj účel, čo je už nepotrebné a doslúžilo. Prestala som obhajovať svoj vrchol a trvať na tom, že ak som sa stala raz jednotkou, zostanem ňou na veky. Ja som si odniesla z práce v korporácii obraz, že sa mi podarilo vystúpiť na môj kopec úspechu a poobzerať sa naokolo. Na tom vrchole fúkalo, bolo tam málo miesta a cítila som sa osamelá. Pri tom pohľade som však videla ďalšie kopce, na ktoré som sa pozerala a užívam si teraz zostup do údolia a teším sa z výstupu na môj ďalší kopec úspechu.
ČO JE TO SPEED NETWORKING?
Lístky
Čo je v cene? Kávička/Čaj, voda, malé občerstvenie, elektronický zoznam kontaktov priamo do vašej schránky a malá pozornosť:)
Moderátorka Akčného Speed Networkingu: Martina Valachová
Poznámka: Parkovanie v blízkosti DF cafe pre 6 áut. Ak je možné, odporúčame parkovanie v Eurovea /3hodiny gratis) a príchod s MHD.
Venuje sa móde, kráse, cvičeniu. Srší energiou. A má telo bohyne. 
Išli by ste na psie zápasy? Je to masaker. Veď si len predstavte rozzúrené psy, ktoré idú proti sebe. Napriek tomu sa na svete ešte podobné divadlo pravidelne uskutočňuje. Niekde legálne. Inde ilegálne. Podľa mňa ide o niečo bezprecedentné, resp. určené len pre silné žalúdky a necitlivých ľudí. Dean Russo sa preto rozhodol podporiť svojou tvorbou boj proti psím zápasom. Tiež, keďže je milovníkom pitbulov, podporuje informačnú kampaň, aby ľudia pochopili rovnocennosť medzi plemenami psov. Obzvlášť, aby pochopili plemeno pitbul. Ako Russo hovorí: „Pitbuly sú blízke môjmu srdcu kvôli tomu, že sú najviac nepochopeným plemenom psieho vesmíru.“
Niektoré moje príbehy sú oddychové, neriešim v nich žiadny problém, len tak plynú.
Aj vtedy, dávno, existovala Veľká noc. Zvyčajne sa jej tak nehovorilo a už vôbec sa nehovorilo o nejakom zmŕtvychvstaní. Hovorilo sa tomu sviatky jari. Názov sa zmenil, ale ľudové tradície nie. Súčasťou nich bola aj šibačka a oblievačka. Pamätám si na jednu, ktorá mi, v rannom veku, spôsobila citovú ujmu.
