Úvod Blog Strana 142

Čerstvá štyridsiatnička Marta Albrecht Mikulášová: originálne odevy, ktoré pomôžu vylepšiť šatník každej žene

Marta síce vyštudovala ekonómiu, ale viac jej voňala móda. Preto sa jej začala venovať. Priviedli ju k tomu látky, ktoré predáva všetkým, ktorí milujú kvalitu a originalitu. Keďže pred pár dňami oslávila štyridsiate narodeniny a na nedávnych Bratislavských módnych dňoch zožala aplauz s jej ostatnou kolekciou, Martu sme vyspovedali.

Marta, kedy a ako ste sa dostali k myšlienke obchodovať s látkami? Čo bol prvý impulz?

 Keď som ako mladé dievča už na základnej škole prepadla móde, ale netušila som akému smeru presne sa chcem v budúcnosti venovať. Od mamy som sa naučila šiť na stroji, postupne som sa naučila robiť strihy z Burdy, šila veci z prvých nakúpených látok v jedinom u nás dostupnom obchode Rempo, kde ponuka látok bola dosť limitovaná. Prvé odevy som samozrejme skúšala sama na sebe, neskôr som už šila aj pre maminu a dokonca sestre na jej stužkovú slávnosť. Na strednej škole, v čase keď sme sa museli rozhodnúť čo ďalej, som ako veľa mladých ľudí tápala čo by bolo pre moju budúcnosť  zmysluplnejšie. Rozhodla som sa pre štúdium ekonómie na vysokej škole ale móda sa ma držala zubami nechtami:-)
V tomto období som si už nechávala šiť modely podľa mojich návrhov. Zároveň som vnímala, aké
nedostupné sú u nás pekné materiály. Ponuka bola na môj vkus obmedzená. Keď som sa neskôr zoznámila s mojim budúcim manželom, ktorý pracoval na projektoch po celom svete, mala som možnosť si všímať rôzne kultúry, štýl obliekania, videla som látky a materiály aké u nás v tom čase pred desiatimi rokmi neboli na trhu dostupné a opäť som zatúžila venovať sa móde. V tom čase mi napadlo otvoriť si e-shop s látkami zo zahraničia. Bolo to v období keď u nás e-shopová éra ešte len začínala. Začala som tušiť potenciál, ktorý  to v sebe nesie. Najviac ma v zahraničí oslovili  – vtedy u nás nie veľmi dostupné – potlačené hodvábne látky, ktoré som objavila hlavne v Číne, Taiwane a Singapure. Ich kvalita ma natoľko sklamala, že som ich začala hľadať v Európe. Hlavne v Taliansku, kam chodím dodnes sama vyberať jednotlivé materiály pre danú sezónu. Ich vysoká kvalita zodpovedá tomu, čo chcem mojim zákazníkom ponúknuť, čo je pre mňa prioritné a hlavne – na vysokej kvalite materiálov si v mojej firme veľmi zakladám. K látkam postupne začala prirodzenou cestou pribúdať aj galantéria a doplnky.

Kto sú vaši klienti?  Aké látky si u vás môžu ženy kúpiť? Ide aj o menšie množstvá povedzme na jedny šaty?

 Našimi klientmi sa postupom času stali rôzni slovenskí aj českí návrhári, krajčírske salóny, divadlá a v neposlednom rade dámy, ženy, dievčatá, ktoré hľadajú exkluzívnejšie materiály, originálne a kvalitné látky, či len aplikácie, ktorými si vedia dotvoriť svoj odev a zmeniť staršiu vec na novú. Veľa zákazníčok je natoľko kreatívnych a šikovných, že si radi samé niečo nové ušijú alebo vytvoria originálny kúsok. Ďalej máme dámy, ktoré hľadajú nejakú výnimočnú látku na svadobné šaty, nás priviedlo k tomu, aby sme sortiment materiálov postupne rozšírili aj o svadobné látky a materiály. Každý, kto hľadá niečo výnimočné, čo sa mu zdá na Slovensku nedostupné, si vie u nás nájsť to svoje. Alebo mu vieme pomôcť jeho vysnívaný materiál nájsť u našich dodávateľov.

Z materiálov, ktoré ponúkame sú to hlavne hodvábne látky, rôzne kostýmovky, potlačené aj jednofarebné kabátové flauše, potlačené úplety, krajky a vyšívané tyly na slávnostné a svadobné šaty. Látky nakupujeme v menších množstvách aby sme zachovali ich jedinečnosť a originalitu, na maximálne dvoje šiat a podobne, no niekoľko pár dezénov máme stále v ponuke nakoľko sú veľmi žiadané a chceme tým uspokojiť naše zákazníčky, ktoré si ich žiadajú, prípadne vieme niektoré vypredané dezény ešte doobjednať pokiaľ ich má dodávateľ ešte skladom.  Väčšinu látok predávame už od pol metra ako minimálne množstvo na jednu objednávku.

Okrem tohto sortimentu vieme zabezpečiť aj potlač rôznych materiálov podľa vlastne navrhnutého dizajnu.

 Ktoré materiály sú vaše najobľúbenejšie?

K najobľúbenejším materiálom  pre mňa samú určite patrí kráľovský materiál hodváb so zaujímavou potlačou a tiež kabátový vlnený potlačený flauš. Vedia z nich vzniknúť veľmi originálne kúsky. V poslednom období mám obľúbené hlavne vyšívané tylové látky, ktoré sme začali dovážať na základe veľkého dopytu našich zákazníčok, ktoré sú momentálne absolútne IN na slávnostné šaty, sukne či topy.

Aké najdrahšie látky máte v ponuke a ktorá z látok, čo do zloženia, pôsobí luxusne a je cenovo dostupná?

Medzi najdrahšie látky patrí hodvábne organzové lamé, slávnostná látka na honosnejšie plesové róby. Je zaručene neprehliadnuteľná. A už spomínané vyšívané tyly, niektoré sú s takzvaným 3D efektom, čiže náročný vyšívaný vzor s korálkami a flitrami. V ponuke máme aj cenovo dostupnejšie látky, každý si môže nájsť to svoje, len si treba uvedomiť, či chceme na danú príležitosť materiál na jedno použitie alebo investujeme do niečoho, čo nám vydrží roky. My sa prikláňame ku kvalite a originalite.

Všimla som si, že máte v sortimente aj rôzne aplikácie. Používate ich aj vo svojej tvorbe?

Áno, popri látkach sme postupne dopĺňali sortiment o zaujímavé aplikácie, či už rozmerovo menšie alebo veľké – na slávnostné šaty. Vždy som ich v mojej tvorbe veľmi často využívala, a zistila som, že  aj zo strany klientov je o ne veľký záujem. Preto sme ich začali ponúkať aj na našom e-shope zoefabrics.eu. Aj tí, ktorí majú svoj obľubený módny kúsok, ale chcú si ho časom nejakým spôsobom „oživiť“, spraviť vlastný hand made, redizajn, si u nás nájdu cenovo dostupné aplikácie a bordúry. Ako sa hovorí, fantázii sa medze nekladú.

Okrem látok ste sa preslávili aj s doplnkami. Najmä opasky od vás ma fascinujú. Vyzdvihujú ženské krivky. Kde beriete nápady a inšpiráciu?

Originálne kožené opasky a doplnky z dielne ZOE FASHION

Nápad vždy prichádza akosi automaticky keď sa mi do rúk dostane zaujímavá koža či látka, alebo krásna opasková spona. Opasky ako také ma vždy fascinovali, ja sama mám celkom slušnú zbierku. No a popri navrhovaní oblečenia, hlavne zimných kabátov a šiat ma to začalo ťahať aj k tvorbe originálnych opaskov, keďže som potrebovala či už na prehliadky, fotenia a k jednotlivým kusom oblečenia „dopasovávať“ aj doplnky. Nie vždy som našla vhodný opasok, ktorý by absolútne ladil k našim dizajnovým kúskom, či už farebne alebo materiálovo.

Inšpiráciou je mi okrem svetovej módnej scény a trendov móda samotná, ktorá je dnes tak rôznorodá a úžasne slobodná. Nie je úplne dôležité mať  na sebe to najtrendovejšie, čo je práve IN, ale ide skôr o celkové zladenie sa, vrátane doplnkov.

Od látok ste prešli k móde. Ako k tomu prišlo?

Marta Albrecht Milkulášová s kolegyňou krajčírkou Katkou Prajovou Oginčukovou

Móda sa ma drží už veľmi dlho, odkedy sa pamätám,  a už v čase keď som začala šiť prvé jednoduché modely niekedy na základnej škole, postupne až po strednú školu som módu stále brala len ako svoje hobby a tvorila som sem tam niečo len pre moje blízke okolie a pre seba. Nešla som cestou klasickej vyštudovanej návrhárčiny, nemala som voči sebe také zdravé sebavedomie, že sa mi to môže podariť. Veď treba školu, treba vedieť dobre kresliť, treba byť dostatočne kreatívny a tvoriť síce originálne, no nenositeľné veci. Išlo a vyvíjalo sa to celé postupne až nenápadne. Chcela som na ísť mojou cestou. V hlave som mala vytvorený koncept postupného získavania kontaktov na výrobcov a distribútorov látok, neskôr aj galantérie, aby som mala tie správne zdroje pekných a kvalitných materiálov, z ktorých by som niekedy v budúcnosti sama tvorila. Nielen predávala mojim zákazníkom. Látok, ktoré boli síce krásne, ale dlhšie nenašli potenciálneho záujemcu mi bolo ľúto. Rozhodla som sa ich využiť a navrhla som prvé modely. Môj e-shop s látkami a moja tvorba sú tak vzájomne prepojené.  Bolo ťažké rozhodnúť sa len pre jednu z činností, pretože sa navzájom dopĺňajú. Pri tvorbe mám v podstate voľnosť výberu materiálov pre danú kolekciu, sama si určujem tému, farby aj použité látky. Najpodstatnejšia bola samozrejme odozva klientok, ktorým sa navrhnuté modely páčili natoľko, že mi dodávali sebavedomie venovať sa tvoreniu naďalej a pokračovať v rozbehnutej ceste.

Vaše kolekcie sa stali už neoddeliteľnou súčasťou Bratislavských módnych dní. Kedy sa to celé začalo?

 Niekedy na jar roku 2014 keď som našla na facebooku ponuku na zúčastnenie sa projektu „Nové tváre módnej scény“ v rámci Bratislavských módnych dní. Povedala som si, že prečo neskúsiť. Bratislavské módne dni sú obrovská výzva a príležitosť zároveň pre každého módneho návrhára ukázať sa pred väčším publikom. Samozrejme vždy som sledovala Bratislavské módne dni ako niečo kde sa prezentujú len tí najlepší slovenskí návrhári a nikdy by mi nenapadlo, že sa mi podarí tam niekedy vôbec zúčastniť. S absolútnou pokorou som poslala vypracované tematické zadanie a v kútiku duše dúfala, že budem možno medzi piatimi finalistami  s možnosťou prvej veľkej prezentácie na pódiu. Áno, bol to môj sen a bolo pekné snívať o ňom a ešte krajšie sa naozaj zúčastniť. Prvá kolekcia bola nazvaná Anna Karenina s prvkami ruskej módy v novom modernejšom looku, aj čo sa týka materiálov. Kolekcia mala ruskú esenciu a tiež sme pri nej prvý raz využili maľbu na odev, ktorá to celé ešte viac umocnila.

Aj vďaka víťazstvu v Nových tvárach módnej scény s touto kolekciou ma BMD pravidelne pozýva na prezentáciu novej kolekcie na ďalšie ročníky, z čoho sa veľmi teším lebo je to jedna z najlepších možností ukázať sa a dať o sebe vedieť čo sa týka módy na Slovensku.

Ak by chcel muž prekvapiť ženu kvalitným darčekom od vás, ktoré kúsky by ste odporučili ako tipy?

Nech sa páči. V ponuke máme rôzne originálne kabáty a saká, či hovábne blúzky a tiež originálne kožené opasky a kabelky. V prípade, že by sa pán manžel, či priateľ nevedel rozhodnúť pre konkrétny darček pre svoju dámu, ponúkame aj možnosť darčekovej poukážky na nákup celého sortimentu,  vrátane látok. Tiež poskytujeme možnosť ušitia kabátu či iného kúska na mieru.

Rozhovor pripravila. Martina Valachová

Foto: Marta Albrecht Mikulášová (archív a BMD)

Po 40ke som z nevýhody veku a zo zaškatuľkovania v pozícii úradník spravila výhodu

Čo si myslíte, aký  je najlepší vek pre človeka začať sa učiť cudzí jazyk? Ja som sa pred štyridsiatkou rozhodla, že sa naučím po anglicky. Prečo? Mala som pocit, že by ma znalosť jazyka mohla posunúť osobne i kariérne. A inšpirovala ma aj moja dcéra. Bola študentkou univerzity a v čase našich dovoleniek odmietala prekladať moje konverzácie. Nevyhovovalo mi to, a preto som sa rozhodla, že to zmením. Začala som sa učiť anglicky spolu so súkromnou lektorkou angličtiny. Dnes je moja angličtina plynulá a priviedla ma k novým poznatkom, ľuďom a príležitostiam. Začiatky však boli všakovaké…

Môj prvý pokus dohovoriť sa…

Boli sme na dovolenke v Taliansku a stratili sme sa v malej talianskej dedinke. A opäť tá istá situácia s dcérou. Odmietla prekladať. A tak som si povedala, že teraz prišla tá správna chvíľa jej ukázať, že to zvládnem aj sama. Aby som si dodala sebavedomia, tak som si vybrala najkrajšieho Taliana na námestí, aby mi poradil cestu. Pristúpila som k nemu s milým širokým úsmevom a spýtala som sa ho v angličtine : „Môžem Ti pomôcť ?“ Bola som šťastná, že som to zvládla, ale mladý muž vyzeral, akoby stratil všetky schopnosti odpovedať. Po chvíli sa zmohol na odpoveď: „Samozrejme“. A ja povzbudená svojím úspechom som sa spýtala :
„V angličtine alebo nemčine ?“

Viete si predstaviť jeho oči ? Skoro mu vypadli z očných dierok. A tá žiara v jeho tvári… ihneď som si uvedomila, čo som povedala a rýchlo som ukončila rozhovor a skoro utekala z miesta hanby.

Po tejto skúsenosti som začala navštevovať rôzne akcie/ eventy, ktoré boli v angličtine. Moja prvá akcia bolo stretnutie InterNations v Bratislava, kde ma v učení sa podporoval ambasádor Diego Loyola. On sám pochádza z Equadoru a pozná ten pocit, čo to je začať sa v neskoršom veku učiť jazyk – v jeho prípade slovenčinu. Vďaka jeho podpore som stretla veľa nových kamarátov z rôznych krajín.
Zúčastňovala som sa rôznych diskusií – aj na sociálnych sieťach. Napríklad na Facebooku v skupinách expatov. Bola som prekvapená množstvom ich zlých skúseností na Slovensku. V rôznych príbehoch bolo cítiť zraniteľnosť, stratu bezpečia a niekedy i hnev.

Moja práca úradníka nadobúda širšie rozmery a iný zmysel

Expati sú ľudia, ktorí nemajú dostatok sociálnych kontaktov. Prichádzajú do našej krajiny za prácou (manažéri, diplomati, úradníci zastupiteľských úradov). Nemajú tu väzby. Často sa cítia osamelí a niekedy až smutní. Tu i tam mi to pripomína časy, keď som pracovala na onkológii a neskôr ako riaditeľka v zariadení pre seniorov. V oboch zamestnaniach som denne videla veľa zraniteľnosti a sociálnej izolácie väčšiny mojich klientov. Viete, ak ste profesionál v tejto oblasti, viete si nájsť svoj spôsob ochrany ako zvládať situáciu.

Teraz pracujem ako vedúca odboru sociálnych vecí v Ružinove, kde žije veľmi veľa cudzincov. Aj tu sa denne stretávam s rovnakými pocitmi ako u expatov v diskusiách na sociálnych sieťach a na eventoch. Vôbec nezáleží na tom, odkiaľ pochádzate alebo kde sme sa narodili. Všetci sme ľudia s rovnakými potrebami. Potrebujeme niekam patriť. Zdieľať radosti i starosti.

Preto som sa rozhodla zmenšiť frustrácie expatov a ukázať im, že Slovensko je dobré miesto pre život, kde je veľa srdečných ľudí. Že sa tu nemusia cítiť osamelo. Začala som pre nich ako dobrovoľník organizovať vychádzky  pre „newcomerov“ v centre mesta, rôzne kultúrne podujatia spojené so slovenskou kultúrou a históriou. Chcem ich inšpirovať aby zmenili svoj názor na naše krásne Slovensko.

Vďaka týmto aktivitám mám veľa kamarátov z rôznych štátov. Moja angličtina sa každým dňom zlepšuje, stáva sa plynulou a začínam komunikovať bez stresu. Snaha o inšpiráciu pre zmenu u samej seba, ale aj u cudzincov napĺňa význam slova inšpirovať. Inšpirovať pre mňa znamená prebudiť pozitívne pocity, povzbudiť ich k entuziazmu.

Vedeli ste, že v latinčine slovo inšpirovať znamená dýchať?

A kedy sa vieme zhlboka nadýchnuť? Keď máme okolo seba svoje kruhy plné bezpečia a dobrých vzťahov. Mojim cieľom je pomôcť cudzincom žijúcim n Slovensku budovať si vlastné slovenské kruhy bezpečia, pocit súdržnosti a záujmu komunity.

Verím  a som presvedčená, že moje aktivity napomáhajú robiť našu krajinu lepším miestom na život pre všetkých.

Vďaka môjmu záujmu naučiť sa angličtinu som spoznala nových ľudí, dozvedám sa zaujímavosti z ich krajín. Som pyšná na Slovensko a teším sa, že môžem cudzincom, ktorí dlhodobo žijú na Slovensku ukázať našu krásu a popísať im históriu aj v angličtine. Pred 10 rokmi by mi vôbec nenapadlo, že angličtina takto obohatí môj život.

Po 40ke som z nevýhody veku a zo zaškatuľkovania v pozícii úradník spravila výhodu

V čase svojho voľna môžem byť v kontakte s mladou generáciou, ktorá si cení moje spomienky o Bratislave. Oceňujú moju odvahu rozprávať. Každou novou témou počas vychádzok si nie len rozširujem slovnú zásobu v angličtine, ale aj trénujem svoj mozog zabudnutými historickými vedomosťami. Vracajú sa mi spomienky na súťaže „ Poznaj svoje mesto“ ?.
Vďaka vychádzkam  neustále objavujem svoje mesto v nových detailoch krásy. A moja práca úradníka nadobúda širšie rozmery a iný zmysel.
Po 40ke som z nevýhody veku a zo zaškatuľkovania v pozícii úradník spravila výhodu

Foto a text: Henrieta Valková

Kontakt na LinkedIn

Lucia Lulu Krutá: Žiadne plány na víkend? Čo takto Kyjev?

Facebook sa len hemží stránkami, ktoré ponúkajú letenky. Ja sa zameriavam hlavne na tie akciové alebo “chybné”. Niekedy sa totiž v rezervačnom systéme stane chyba a vy si viete kúpiť letenku do Ameriky aj za stovku. Tu je však riziko, že takéto letenky môžu byť neskôr stornované. Ale keď je akcia, tak cena aj letenka je garantovaná a vy môžete baliť kufre.

Dnes napríklad vyskočila na mňa takáto ponuka…

A ja som si pri tej príležitosti zaspomínala na svoj výlet do Kyjeva. Išla som sama. V októbri 2017, na dva dni a bolo to super. Do Kyjeva sa lieta aj z Bratislavy, keď vymáknete akciu, tak sa tam viete dostať za dobrú cenu a dva dni (nerátam dni príchodu a odchodu) vám určite na návštevu postačujú. V Kyjeve sa platí hrivnami, ale zoberú vám aj eurá a doláre, platobné karty tiež na väčšine miest akceptujú. Pozor, na cestu potrebujete pas, na občiansky vás tam nepustia.
Do Kyjeva som priletela z Bratislavy večer, vonku lialo a ja som dumala, ako sa dostanem do hotela. Našťastie v Kyjeve funguje Uber a ja som sa pohodlne dostala za cca 3 eurá z letiska do hotela, pričom cesta trvala vyše pol hodiny.

Stihla som večeru, na recepcii hotela som si nechala poradiť kde nájdem nejakú dobrú lokálnu reštauráciu a hybaj tam. Kuchyňa je podobná tej ruskej, ale našťastie nedávajú do jedla toľko kôpru ako som to zažila v Moskve. Boršč a vareniky (plnené pirohy). Čo ma prekvapilo bola chrenovica, ktorú som dostala ako predjedlo.

Ľudia v Kyjeve sú veľmi milí, priateľskí. Pristavia sa a poradia aj keď ich o to nepožiadate, ale vidia, že ste očividne stratení (s mojim orientačným nezmyslom sa mi to sáva bežne ). Nemala som problém dohovoriť sa po anglicky, ale s radosťou som si oprášila aj ruštinu. Nebudem tu písať o tom, čo som všetko videla, na webe nájdete množstvo informácií o tomto meste, hlavné turistické atrakcie a čo sa oplatí vidieť.

Prvý deň som mala v pláne prechádzku Kyjevom a uvidieť čo najviac ako sa dá. Kyjev je mesto kostolov. Netuším, koľko presne ich tam je, ale ak sa opýtate Googla, iste vám to povie. Ja som ich navštívila asi 10. Do múzeí chodiť nemusím, ale v každom meste sa snažím zájsť do čo najviac kostolov. Ukrajinci sú ortodoxní veriaci. Ich chrámy sú krásne vyzdobené a ľudia sa tam počas dňa zastavia na krátku modlitbu pobozkajú obraz a idú zas po svojom. Aj som dumala, prečo pri každom obraze visí handrička. Nuž hygiena musí byť, takže keď daný obraz pobozkajú, tak ho tou handričkou utrú  (nebudem radšej rozmýšľať nad tou handričkou a jej hygienickou (ne)závadnosťou…

Po meste som chodila pešo, rada vnímam atmosféru mesta a pozorujem ľudí v ich každodennom živote. V Kyjeve si na každom kroku kúpite kávu a čaj, stretnete túlavého psa. Na zmrzlinu nikdy nie je chladno, dá sa jesť aj keď máte na rukách rukavice. Čo nestretnete sú davy turistov. Teda ak sa akurát nehrá medzinárodný futbalový zápas .V ten deň bol totiž zápas Ukrajina – Chorvátsko a tak som videla mnoho ľudí s chorvátskymi vlajkami. A keďže som bola ubytovaná v hoteli nad štadiónom, tak som mala ten zápas aj live.

Majdan asi pozná každý. To je srdce mesta, obrovské námestie, ktoré si veru zažilo svoje

Po meste som chodila pešo, prešla som 28km a videla som veľa. A aj napriek tomu, že som bola sama a aj po zotmení, vôbec som nemala strach či obavy. Mesto je bezpečné. Teda aspoň tam, kde som sa pohybovala ja. Rastie tu veľa gaštanov, takže hlavne na jeseň keď gaštany dozrievajú a padajú, treba dávať pozor, aby ste sa moc veľmi stromami nezdržiavali (moja hlava môže dokázať, že taký úder gaštanov dosť bolí).

Na konci dňa som sa išla ešte povoziť metrom. V Kyjeve je vraj najhlbšia stanica metra na svete a na ďalšej stanici je jeden z najdlhších eskalátorov na svete. Tak to som musela predsa vidieť. A ten eskalátor bol fakt dlhý, ľudia normálne sedeli na schodoch čo to tak dlho trvalo. Ja som nesedela, ja som sa kochala a fotila. Fotky sú len mobilom fotené, tak ospravedlňte kvalitu.

Lucia Lulu Krutá
Viac fotografií nielen z Kyjeva nájdete na Instagrame @lulu_z_ honolulu 

Zuzana Oros: Od malička ma lákalo experimentovať a pretavovať nápady do reality

0

Zuzana študovala priemyselný dizajn na FaSTU. Po získaní bakalárskeho titulu si dokončila štúdium na VŠVU so zameraním na grafický dizajn. Keď sa jej spýtate, že prečo presedlala na grafický dizajn, dostanete vtipnú odpoveď: „Nebavilo by ma navrhovať miešačky. Chcela som robiť niečo kreatívnejšie.“  Venuje sa nielen grafickému dizajnu, ale aj iným oblastiam umenia, ktoré majú niečo spoločné s tvorivosťou, originalitou.

Tento článok chcem venovať Zuzke a jednej konkrétnej príhode ako poďakovanie. Zuzka robí veľmi veľa skvelých a vysoko odborných vecí. To, čo urobila v tomto prípade, sa môže zdať také malé. Nedôležité. Pre mňa však má táto „drobnosť“ veľký význam. A nielen z hľadiska symboliky. Keď pre vás urobí kamarát niečo len tak. Lebo chce. Z čistej lásky. Vtedy viete, že ste pre niekoho dôležitý.

Takto nejako to bolo…

Bol marec. Zlomila sa mi spona na opasku. Milovaný a pre mňa dôležitý kus. Používam ho na všetky kabáty, ale najmä v zime na kožuch. Opasok, aký len tak ľahko nekúpite, pretože potrebujete hrubú a kvalitnú kožu. Pôvodná spona bola z tvrdeného plastu a doslúžila. Keď som si posťažovala v Zuzkinej prítomnosti, požiadala ma, aby som opasok priniesla. Chvíľu som sa s ňou vadila, že to už nepôjde opraviť, ale nepomohlo. Chcela dačo vyskúšať.

Nechápala som, čo by tak asi mohla urobiť. Keby neprišla zima, už by som na celú príhodu aj zabudla. Ale je december. Babie leto v novembri pominulo a opasok zrazu chýbal.

19 rokov od priemyselného dizajnu na FaSTU. Normálne skoro ako v škole…

Ako to vidí Zuzka?
„Mám nápad. To bola veta, kde moja mama chytala paniku, keď som mala 4 roky.“ Mamina odpoveď ? TAK RÝCHLO NAŇHO ZABUDNI. „Nie, že by mi mama chcela nepatrične pristrihovať krídla, ale moje bádanie bolo často na hrane. Niečo sa pokazilo, rozbilo, niekedy i krvácalo…Vždy som robila zo všetkého všetko, niekedy aj z ničoho niečo, len aby to bolo netradičné. Som experimentátor. Všetko ma baví raz. A preto milujem svoju robotu.“

Zuzi ďakujem. Verím, že tvoja nápaditosť a um sa prejavia  ešte aspoň tisíckrát pri našich spoločných projektoch.
Zuzanin ateliér nájdete v Senci. Okrem toho má i predajňu BEYOU s bižutérnymi komponentami. Dajú sa objednať aj cez eshop.
A keď radi tvoríte, môžete si s ňou dohodnúť workshop.

Martina Valachová

Zuzana Oros: Od malička ma lákalo experimentovať a pretavovať nápady do reality

 

 

Lucia Lužinská: Mozaiku vnútorného šťastia si skladá z viacerých dielikov

Lucia je nesmierne tvorivý človek. Som presvedčená, že jej meno nie je nikomu z nás neznáme. Svoje umenie pretavuje do rôznych oblastí. Mozaiku vnútorného šťastia si skladá z viacerých dielikov. Herectvo , hudba, spev, joga. Tieto sféry sa stretajú v spoločnom menovateľovi, v ktorom je hlas ako vyjadrovací prostriedok. V našom rozhovore sa chceme dotknúť najmä jej tvorivému potenciálu v rôznych oblastiach. Napríklad i liečivému potenciálu hlasu.

Čo ťa najviac v posledných dňoch a mesiacoch teší?

Teší ma, že som sa opäť viac priblížila k hudbe. Tým, že som bola s deťmi dlho doma vystupovala som iba sporadicky. Teraz už spievam viac.

Začalo to už v januári živým vystúpením na odovzdávaní ocenení Krištáľové krídlo. Potom rok pokračoval viacerými zaujímavými projektami, ako napríklad moja účasť v Sit Down Ladies Comedy – tam som robila one women show s looperom, ďalej veľmi inšpiratívny a na naše pomery unikátny  projekt Symphony Meets Jazz so Štátnou filharmóniou Košice a Boris Čellár Band, kde som okrem jazzových štandardov spievala vlastnú kompozíciu,  alebo známu skladbu, ktorú preslávila Nina Simone a popri improvizáciách som do skladieb votkávala nápevy riekaniek, či ľudových piesní.

A nasledovali viaceré vystúpenia v rámci festivalov a kultúrneho leta.

Bola som prekvapená, koľkých fanúšikov v skutočnosti mám a s akým ohlasom som sa stretla. Často som sa cítila ako žena, ktorá sa rozhodla zostať s deťmi doma a vypadla z centra diania, že stagnujem v osobnom napredovaní. 

Poviete si, to je predsa normálne, lenže ja som pred tým stále cestovala, niečo tvorila, bola veľmi aktívna a pre mňa táto zmena bola skutočne náročná. Potom prišlo veľmi milé prekvapenie v podobe fanúšikovskej podpory a záujmu.  A to ma naozaj teší a zároveň motivuje o to viac znovu pracovať a pretavovať moje nápady do reality.

https://www.facebook.com/lucia.luzinska.35/videos/10155442790573388/

Už sme naznačili, že sa venuješ tzv. liečivej sile hlasu a robíš workshopy. V čom táto metóda spočíva?

Tento projekt je stále vo vývoji. Vyšiel z mojej dlhoročnej potreby a z pozorovania. Už predtým som robila workshopy ako sa zbaviť trémy za pomoci dychu a rezonancie hlasu. Začalo to prakticky ešte počas štúdia jazzového spevu.

Keď som videla, že je to pre mojich spolužiakov a priateľov príjemné a prínosné, inšpirovalo ma to a začala som túto tému rozvíjať. Experimentovala som najskôr na sebe. Využívala som rôzne metódy. Cvičenia z jogy, inšpiráciou mi bolo aj alikvótne spievanie,  tibetské aj indické mantry, vnímala som, ako jednotlivé samohlásky, či zvukové nazvime to zhluky rezonujú v konktrétnch častiach tela.

Tiež ma veľmi oslovila práca s dychom na základe kombinácie speváckych a jogových dychových a kondičných cvičení. Stále hľadám ďalšie spôsoby a prístupy. Snažím sa hlas chápať ako prejav frekvencie a rezonancie. Sama v tejto oblasti stále bádam.

Chodím na rôzne workshopy, na také, ktoré pracujú s konkrétnymi vedeckými meraniami a následne ich potom skúšam zapracovať do svojich konceptov a pozorujem na sebe, ako sa zmení môj pocit pri speve. Alebo na také, ktoré rozširujú moje vedomie, aby som sa na veci dokázala dívať v širších súvislostiach. 

V princípe si takto aj sama rozširujem obzory. Možno to poznáte aj vy. Je niečo o čom ste presvedčení, že to tak je, ale chcete si to preveriť aj z iného uhla. Dovolí vám to potom chápať veci viac do hĺbky. Prináša to benefity nielen mne, ale aj ľuďom, s ktorými potom pracujem.

Neznamená to, že vysvetľujem ľuďom fyzikálne zákony, ale používam obraz a metaforu, čo klientom potom pomáha rýchlejšie vnímať a využívať potenciál, ktorý v nich drieme.

Pre koho sú takéto cvičenia vhodné a čo sa nimi dá dosiahnuť v osobnom a pracovnom živote? 

Ako som už naznačila, moja práca s hlasom je celoživotný, tak trochu súkromný výskum. To, že sa touto témou zaoberám osobne súvisí s mojim povolaním, ale aj s psychohygienou a nachádzaním odpovedí aj v duchovnej oblasti.

Druhá vec je, že to pomáha aj ľuďom, ktorí sa potrebujú v rámci svojho povolania a práce posunúť.  Zisťujú, že hlas im stagnuje a že sa v určitých situáciách dostávajú do úzkych.  Osobne mám rada dlhšie workshopy, na ktorých vieme rozpracovať jednotlivé metódy do skutočných výsledkov.

Niekedy pracujem s ľuďmi, ktorí sú po chorobe a potrebujú svoj hlas vrátiť do formy. Alebo sú ľudia, ktorí majú hlas takpovediac zle posadený a na konci dňa kvôli tomu fyzicky nevládzu rozprávať. Cvičenia a práca s hlasom, dychom a postavením tela im dokážu výrazne pomôcť.

Hlas nie je mimo vás…

Mnohí ľudia vnímajú hlas ako niečo, čo je tak trochu mimo nich. Ja však  hľadám sposoby, ako v ľuďoch otvoriť vnímanie a precítenie samých seba tak, aby pochopili, že ich hlas je pevnou súčasťou ich osobnosti.

Poviete človeku zaspievaj a on vám povie, že on nemôže zaspievať, lebo nemá hlas, alebo sluch, alebo rytmus. Tu musím oponovať, pretože každý má hlas. Hlas je súčasťou nášho bytia. S hlasom sa dá narábať aj v obyčajnej vete a bežnej komunikácii.

Už len pri pozdrave, keď povieme AHOJ. Dá sa vysloviť rôzne. Spevavo. Milo. Na pol úst. Nejde teda len o obsah slova, ale aj o spôsob. O zanechanie odkazu vďaka intonácii, intenzite, sfarbeniu, jemným odtienkom.

Tým že ľudia spoznávajú svoj hlas a preciťujú rezonanciu v rôznych častiach tela, tak sa zoznamujú so samými sebou viac do hĺbky. Niekedy vďaka tomu vedia uvoľniť rôzne bloky. Preto hovorím o liečivej sile hlasu.

 Tieto workshopy sú pre mňa niečím akoby posvätným. Robím ich skôr sporadicky na základe dopytu konkrétnych ľudí, ktorí dostali informáciu od priateľov a známych. Vždy sa však na tieto workshopy nesmierne teším.

Som detailistka a záleží mi na tom, ako sa ľudia budú po celý čas cítiť. Dôležitý je teda i priestor, kde prebiehajú. Veľa závisí aj od skladby zúčastnených ľudí. Každý z prítomných má v sebe inú energiu a vyžarovanie.

Počas spievania sa niekedy dejú zázračné veci. Niektorí ľudia zrelaxujú, iní sa dokonca rozplačú. Alebo si v sebe nosia akési vnútorné obrazy, ktoré nevedeli pochopiť a zrazu to príde a pochopia. Ide tu teda o skutočné, ba až hmatateľné spojenie so samým sebou. So svojou podstatou. Na workshope som mala napríklad aj psychologičku, ktorá vyhodnotila tento prístup ako veľmi prínosný.

To čo rozprávaš znie zaujímavo. Tvoja práca má rôzne presahy. Kam ťa tieto vedú?

Na tom, ako fungujem ma priťahuje, že nikdy neviem ktorá činnosť aké ďalšie dvere otvorí. Keď som napríklad robila Jazz ide do školy, netušila som, že vďaka tomu, ako sa deti zapájali, spievali, odpovedali, improvizovali na pódiu sa dostanem ako rečník na konferenciu, ktorá sa zameriavala na Iné formy učenia.

Potom som zase prednášala na odbornom sympóziu UMELECKÝ HLAS, kde som mala možnosť ukázať niektoré fragmenty z meditácie. Veľa vecí je pre mňa výzvou a idem do nich, pretože ma to núti stále na sebe pracovať a pretože takto zrazu vznikajú unikátne veci.

Napríklad sme realizovali aj vystúpenie, kde som ako speváčka vystupovala bez pevných piesňových foriem, improvizovala som spolu s ďalšimi hudobníkmi, mali sme len tému a navzájom sme na seba reagovali, či už melódiou, prácou s textom a rytmom a keď letela okolo mucha, tak sme do toho zapojili aj jej bzukot.

Niekedy sa stane, že skončí pieseň a v tom momente zazvoní na kostole niekde poblíž zvon v rytme a na rovnakom tóne. Alebo zapojím do hry looper a urobím one woman show.

Tam zistím, že na niektoré veci treba kondične rásť a to ma núti fyzicky cvičiť, aby som to všetko zvládala. A už sme zase pri joge. Alebo si dopĺňať technické zručnosti.

 

Práca s deťmi prostredníctvom rytmických kartičiek

Rytmické kartičky, zapisovanie detských melódií pomocou farieb, to sú len čiastočky toho, čo mi prinieslo neustále hľadanie, ako rôzne sa  dá sprostredkovať hudba deťom a nielen im.

Hľadala som, ako jednoducho, hravo a nenásilne priblížiť hudbu a jej skryté zákonitosti.

Vytvorila som si obrázky, ktoré znázorňujú jednoduché slovné spojenia. K tomu ma priviedol jazz, cez scat a rytmické frázovanie a zadeľovanie som si uvedomila, ze keďže každý jazyk má v sebe svoj rytmus a my ho prirodzene od detstva počúvame od svojej mamy, tak prirodzene máme v sebe aj rytmus, ktorý vychádza z našej rodnej reči.

Cez tieto obrázky som vlastne prepašovala určité základné rytmické fragmenty a zrazu deti vytlieskavali rymus bez toho, aby sa toho obávali. Tiež si dokázali na xylofóne, ktorý som si farebne upravila zahrať pomocou farebnych zápisov  melódie a takto mať  radosť z hudby.

Občasné vystúpenia pre nepočujúcich ma zase priviedli k systému cymatic- zviditeľňovanie zvukových vibrácií na vode, alebo na membráne, na ktorej je napríklad piesok, či k preciťovaniu vibrácií na vlastnom tele pomocou vysokorezonančných hudobných nástrojov.

Niekedy deťom položím na chrbát nástroj woodpack, ktorý vytvoril môj muž a hrám naň. Dalo by sa povedať, že to celé začalo pri štúdiu v zahraničí, kedy som si uvedomila, ako žalostne málo máme hudobnej výchovy v skôlkach, školách, napriek tomu, že sme spevavý národ. Prvým mojim krokom bol projekt Jazz ide do školy, ktorý trval 4 roky a prerušila som ho, keď sa mi narodila prvá dcéra.

Stretla si sa počas svojej práce s niekým, kto sa nevedel zbaviť trémy?

Jasné. Denne. Napríklad sama so sebou (smiech). Ako príklad uvediem moju hru na klavír. Vždy som mala obrovskú až paralyzujúcu trému, že som ani nevedela, kde je nota C. Teraz po rokoch sa čiastočne zbavujem trémy vďaka hre HANA, kde v predstavení v jednej scéne doprevádzam inú postavu hrou na klavíri. 

Zo začiatku som myslela, že to nezvládnem. Ešte v deň premiéry som sedela v šatni a myslela, že to bude hrozný trapas. A v jednom momente mi svitlo, že veď to nehrám ja, ale tá postava – Nora. A to ma zachránilo. V hre mi to funguje, tak verím, že postupne sa aj ja Lucia odvážim hrať pred obecenstvom.

Ľudia, s ktorými som pracovala, boli z rôznych oblastí života. Napríklad som mala na workshope top manažérku, ktorej tréma doslova paralyzovala telo i hlas. Trémy sa postupne úplne zbavila, ale posunula sa dokonca ďalej, usúdila, že tá práca ju už nenapĺňa a napokon si našla iné zamestnanie. 

Častokrát totiž, keď ľudia začnú pracovať s vlastným hlasom, tak sa počas cvičení zbavia rôznych nánosov. Práca s hlasom sa tak môže stať ich prvým krokom k reštartu. Alebo to naopak ešte posilní ich pozíciu a sebaistotu.

Pozitívnych príkladov mám viac. Spomeniem ešte pani, ktorá sa musela naučiť správne dýchať, pretože pri tlmočení strácala hlas a lekári ju varovali, že oň príde natrvalo. Dnes dokáže tlmočiť celé hodiny. 

A mala som aj žiačku, ktorej povedali, že už nikdy nebude rozprávať. A ona rozpráva. Ten pocit, keď zašla na lúku na kraj lesa a dokázala z hĺbky duše zakričať sa ani nedá popísať.

So svojim mužom - Borisom Čellárom

Hlas je pre mňa silné médium a hoci sa cítim najmä ako speváčka a herečka, motivačná práca s inými ľuďmi ma fascinuje, je to ako taký výskum. Nie je mojou ambíciou mať vlastnú školu, mám rada zmenu a akýkoľvek systém ma zväzuje. 

Ale vidieť, že naučiť človeka vnímať svoj hlas, rozozvučať a posilniť ho mu môže zmeniť kvalitu života k lepšiemu je jednoducho príjemné.

 

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív: Lucia Lužinská

Vianoce sú o tom, čo nevidieť

Mám kamarátku, ktorá nemá rada Vianoce. Ako sama hovorí, idú jej doslova na nervy. Vadí jej, že tento svoj názor ani nemôže nahlas vysloviť, pretože by ju všetci ukameňovali. Veď Vianoce. Rozumiete. Radujme sa, veseľme sa.

Osobne si myslím, že je veľa ľudí, pre ktorých sú Vianoce veľmi ťažkým obdobím. Niektorým sa otvárajú rany. Vynárajú sa spomienky. Niekto je osamelý. V predvianočnom období, keď sa odvšadiaľ hrnie na nás ilúzia dokonalej lásky a krásnych vzťahov, môže byť tento nával pozitívna zaťažkávajúci. Najmä keď je realita u niektorých úplne iná.

V tom porovnávaní všeobecne prezentovaného a skutočnej reality je totiž stres. Je to podobné, ako s bulímiou. Nedávno sme o nej písali. Baby vidia v časopisoch a na sociálnych sieťach „vychrtliny“ či dokonalé postavy a neuvedomujú si, že výsledná fotografia je často výsledkom práce zručného grafika a photoshopu.  Že v skutočnosti sú tie ikony krásy iné. Tak podobne i Vianoce nahrávajú čomusi, čo by sa dalo nazvať emociálnou bulímiou. Preventívne máme stres už od novembra, snažíme sa na 110%, aby celé to obdobie bolo krásne, pohodové a ligotavé a potom sa z toho zrútime.

Včera začal december. Blížime sa do finále. Za seba chcem povedať, že odkedy si doma robíme Vianoce také, ako ich cítime, je to pohoda. Bez „zbesilých pokusov“ o dokonalosť (viem o čom hovorím – kedysi som dokonalosť nacvičovala a rútila sa aj pri šúpaní zemiakov na šalát). Vianoce sú pre mňa o tom, čo sa nedá vidieť. Iba cítiť. Kúzlo..

Krásny začínajúci advent želá,

Andrea Trávničková

Mohlo by vás zaujímať…

Syndróm vyhorenia + tak trochu anonymné uznanie

0

Od septembra sme sa rozhodli náš web zmeniť na magazín. Chceme totiž inšpirovať a prinášať príbehy ľudí, ktorí môžu svojim postojom, alebo myšlienkami pomôcť ďalším. Či už pri hľadaní práce, alebo sa podeliť o poznatky týkajúce sa zdravia, cestovania, reštartu. Píšu nám  aj ľudia, ktorí chcú ostať v anonymite. Jednou z nich je aj pani Natália (skutočné meno neuvedieme), ktorá nám poslala tento list. Popisuje v ňom svoj syndróm vyhorenia a ťažkosti s hľadaním si práce po 40ke.  Ak ste sa s týmto syndrómom ešte nestretli, tešte sa. Nejde o nič príjemné. Človek v podobnej situácii potrebuje odbornú pomoc a tiež pomoc blízkych. Nie vždy ju však dostane. Stane sa, že takýto človek ostane pre okolie nepovšimnutý. Som nesmierne rada, že vďaka projektu 40plus vieme podať pomocnú ruku, alebo niekedy povzbudiť, nakopnúť. Naštartovať.

–  – –

Tak OK!

Hodiny na kostole odbíjajú polnoc. Sedím v kuchyni a zamýšľam sa nad tým, čo človek vo svojom živote dokáže zmeniť. Aký hnací motor môže mať…

Mám 42 a ešte pred pár mesiacmi som si myslela, že dokážem zmeniť minimálne svoj svet. Prečo? Lebo emóciami ovládané a vybičované nálady mám už dávno za sebou. Lebo si myslím, že po pracovnej stránke som po 22 rokoch vo svojom obore dosiahla strop. A nebolo sa kam hýbať ďalej! Rozmýšľala som chvíľu, či urobiť veľkú životnú zmenu. Bolo to desivé, ale neurobiť nič, mi pripadalo ešte horšie. Hovorí sa, že vždy je cesta, ktorou sa dokážeš pohnúť vpred. Len sú aj dni, týždne, mesiace, keď prestávaš vnímať. Vzďaľuješ sa. Nepripúšťaš si. A on zrazu príde. Volá sa syndróm vyhorenia. Tento pán bol tak vzdialený mojím snom, ktoré som si predsavzala, v čase keď ma ešte hnali vysoké ambície a ďalekosiahle ciele. Dnes ma dusí  v mojom vnútri a ja padám,  padám a neviem sa dočkať, kedy zavriem za sebou dvere za prácou, ktorú som ešte pred pár mesiacmi a po celé roky milovala nadovšetko. Zrazu stojím nad priepasťou a pozerám sa pomyselnej smrtke do očí. Dobre vzdávam to. Končím. Game is over. Odchádzam so cťou. Zatváram dvere a už sa neobzerám. Vidím len krabicu na stole, do ktorej sa zmestilo 12 posledných rokov mojej dennodennej práce 24/7. Odchádzam so vztýčenou hlavou plnou nových plánov do budúcna. S podpornými myšlienkami a vetami hrdosti, ktoré sa mi preháňajú hlavou. Veď predsa nájsť si novú prácu nebude pre mňa ani najmenší problém. Som predsa ešte „mladá“, stále správne namotivovaná. Priam v najlepšom veku. Ovládam tri jazyky, deti nemám, dokážem sa čomukoľvek prispôsobiť. Najmä novým výzvam, situáciám, nadriadeným, mám skúsenosti, ktoré predsa všade hľadajú, ponúkam svoju lojálnosť, húževnatosť a flexibilitu.

Konečne. Zaslúžený oddych.

Hm – doma je super. Mobil nezvoní, dodávatelia nevolajú, zamestnanci nevolajú, nezvonia už ani klienti, sem-tam zavolá niekto z rodiny. Nikto ma nesúri, som pánom svojho času. Konečne sa môžem venovať sebe, svojmu hobby, stíham aj zaslúženú dovolenku. Čítam. Píšem. Plávam. Je to úžasné. Cítim, ako sa dostávam do pohody, aj keď zdá sa mi, že jej začína byť po toľkých rokoch akosi priveľa. Čas beží. Dni za oknom sa začínajú skracovať, ale tie moje zdá sa, sa predlžujú. V noci nespím, začínam byť unavená z nič-nerobenia. Hádam ešte viac, ako predtým z množstva práce. Ráno vstanem a mám fajront. Uff. Po mesiaci oddychu sa snažím zložiť si čo najodbornejšie životopis. Nevynechám nič. Viem predsa, ako vyzerali životopisy potenciálnych zamestnancov u nás, ktorí neuspeli. Vkladám životopis na najznámejší profesijný portál. Prechádzam dopytom a už sa vidím ako uspejem. Csss veď presne mňa hľadajú. Ešte si budem vyberať, toľko budem mať ponúk. Po týždni sa mi ozývajú z prvej práce. Pozývajú ma  na pohovor…

Dohodneme si termín a ja sa neviem dočkať, ako budem excelovať.

Tak ma tu máte, pán riaditeľ (mladší odo mňa zhruba o 15 rokov). Kladie mi otázky, na ktoré okamžite pohotovo odpovedám. Ako najväčší suverén na svete. Mám predsa veľa dôvodov si veriť. Tvári sa spokojne, nemá výhrady. Rozlúčime sa a on sľubuje, že sa ozve. Neozval. Prešlo niekoľko mesiacov. Absolvovala som viacero pohovorov, ale všade rovnaká diagnóza “prekvalifikovanosť“ alebo „chceme niekoho zrejme mladšieho, s menej skúsenosťami, s menšími platovými požiadavkami…“ A to som si povedala, že vezmem prácu aj za menej peňazí. Au. Tak, ako padá lístie, moje sebavedomie sa prudko a závratnou rýchlosťou zráža k zemi.

Bože. Už teraz žijem ako dôchodkyňa a to mám ešte cca 23 rokov pred sebou. Veď som chcela len zmeniť pôsobisko svojej práce. Byť zase prínosom pre iných, posunúť sa ďalej. A kam som sa dostala? Sme v regióne s vyššou mierou nezamestnanosti. Mám „vysoký vek, prekvalifikovanosť, sebavedomie približujúce sa s odstupom času k nule“ čo bude o ďalších pár mesiacov? Áno iste, mám zabezpečené úspory s ktorými dokážem prežiť určitú dobu. Ale čo potom? Ráno vstanem, už nehľadám prácu, vzdala som to po štyroch mesiacoch. Uvažujem nad podnikaním…

V jeden deň zrazu, ako prepínam telku, započujem rozhovor a zaujímavý názor, ktorý si vypýtal moju pozornosť. Obraciam sa k hlasu ženy 40+ . Veľmi príjemnej, elegantnej dámy, ktorá opisuje svoj príbeh a projekt s tak kultivovaným prejavom. Ten projekt, vďaka ktorému posielam  dnes svoj príbeh. S nádejou a vierou, že niekto s podobnými skúsenosťami zareaguje a poskytne pohľad a víziu, čo so ženami nad 40. Čo so syndrómom vyhorenia.

Tento príbeh posielam úžasnej žene, pani Martine Valachovej, ktorej chcem touto cestou poďakovať, že ma dokázala za pár sekúnd znovu nakopnúť nielen slovami, ale aj webovou stránkou s inšpirujúcimi príbehmi 40+.

Prosím Vás, ak by ste sa rozhodli tento príbeh uverejniť niekde na web, neuvádzajte moje meno. Nechcem, aby ma ľudia ľutovali. Myslím, že ešte mám vo svojom vnútri dosť síl na to, aby sa vo mne prejavila sila, ktorú ste prebudili. Sila, ktorá, ma povedie vpred. Potrebujem už len správny vietor do plachiet…

Želám Vám v živote len to najlepšie…
Natália

– – –

Milá Natália,

Ďakujeme, že ste sa s nami podelili o svoje pocity. Nesmierne nás teší, že vieme pomôcť a inšpirovať. Projekt nerealizujem sama. Uvedomujeme si, že naša pomoc v rámci ITR 40+ je iba podporná, ale veríme, že čím viac budeme otvorene rozprávať o vekovej diverzite, o príležitostiach naprieč vekovým spektrom ľudí, tým skôr sa môže táto problematika stať hodnou diskusie aj na personálnych oddeleniach a celkovo v spoločnosti. Rovnako tak, aj syndróm vyhorenia, ktorý popisujete. Želáme vám veľa síl a budeme radi, ak sa s nami podelíte aj o vaše úspechy v podnikaní, ktoré plánujete.

Za ITR 40+ Martina Valachová
Ilustračné foto: Unsplash

Oblieka sa výlučne zo second handu a jej outfity vyzerajú skvelo.

0

Erika je žena v strednom veku (tak sa volá aj jej profil) a je maniačka na nákupy v second handoch. Rada dáva veciam druhú šancu. Ako sama hovorí, výhodou je, že v sekáčoch sa nájdu veľmi kvalitné kúsky, ktoré sú neopozerané. Ak máte dávku vkusu, tak si môžete svoj šatník vyskladať postupne aj vy. Dáte veciam druhú šancu a navyše nezbankrotujete.

Erika, povedzte, kedy prišiel nápad prvýkrát vstúpiť do seconhandu?

Nebol to nápad, bolo to logické vyústenie vtedajšej situácie. Pracovala som chvíľu blízko second handu, doslova pár metrov od jeho dverí. Denne som popri ňom prechádzala, spoznala som majiteľku a odvtedy, čo bude už takmer 10 rokov, sa datuje moje rozhodnutie nakupovať v obchodoch z druhej ruky. Doslova ma vtiahli dovnútra.

Foto: Dušan Michalka

Máte svoje obľúbené obchody s noseným oblečením na Slovensku? Prezradíte?

Obľúbené sú všetky, v ktorých nájdem oblečenie podľa môjho vkusu, ktoré mi sadne, z dobrého materiálu. Preto všade, kde vidím nápis second hand vojdem. Či už je to malý zastrčený obchodík o pár metroch štvorcových, alebo priestranná pobočka niektorého zo sekáčových reťazcov. 

Práve v tom spočíva, aspoň pre mňa, čaro lovu, ktoré nezažijete v bežnom obchode s oblečením. Dopredu totiž neviete, čo nájdete. Či práve ten dnešný deň odídete s prázdnou, alebo sa pred Vami vynorí kúsok, o ktorom snívate už mesiace. 

Osobne mám radšej tie druhé dni. Ale, ak mám uviesť meno, tak medzi obľúbené patrí Textil House a Kilovka, ktoré majú pobočky takmer v každom okresnom meste.

Foto: Dušan Michalka

Čo na vašu záľubu hovorí okolie a rodina? Skladáte šatník najbližších aj second hand oblečením?

Nakupovanie v tomto type obchodov je veľmi nákazlivé. Postupne sa aj časť známych v mojom okolí začala obliekať v „našich“ obchodoch. Veľmi rýchlo si v praxi vyskúšali to, čo videli na mne. Že oblečenie nie je otázkou plnej peňaženky, ale otvorených očí a mysle. 

Za tú dobu som si totiž vybudovala dosť bohatý šatník. Ak mi niekto pochváli oblečenie a spýta sa odkiaľ ho mám, často ho najprv odpoveď prekvapí. Áno, sú aj takí, ktorí ohŕňajú nos a táto forma obliekania ich neosloví. 

No väčšina z ľudí, ktorí vídajú moje oblečenie naživo, skôr či neskôr do second handu vojde a skúsi. A v rodine je to už samozrejmosťou. Pri nákupe nehľadám oblečenie len sebe. Výborné je napríklad detské oddelenie. Keďže deti rýchlo rastú, sú veci často nové, mnohokrát dokonca s visačkou.

Foto: Vladimír Krivák

Ktoré outfity sú vaše najobľúbenejšie?

Ja osobne mám v obrovskej obľube retro 50-tych rokov a ženskú siluetu. Preto aj vedú moje prvé kroky v obchode práve k stojanom so šatami a sukňami. 

A keďže u mňa je dobrý pocit z oblečenia a môj štýl (alebo skôr štýly) dôležitejšie, ako byť oblečená podľa posledného trendu, tak kúsky podľa môjho gusta nájdem často.

Ako si môže žena, alebo i muž poradiť v second hande? Predsa len, šaty sú tu naskladané často halabala. Máte dajaký tip, čoho sa vyvarovať?

Každý obchod má svoj systém. A nie je to inak ani v sekáčoch. Takmer vždy sú rozdelené podľa druhu oblečenia a veci uložené podľa farby. Časté je aj rozdelenie na „bežné“ a „nadmerné“ veľkosti. Chaos je len zdanlivý, najmä, ak vojdete do tohto typu obchodu prvý krát, alebo tam nakupujete len veľmi sporadicky. 

Áno, sú aj vyslovené „hrabárne“, kde je oblečenie nahádzané na kopách a vy si doslova a dopísmena to svoje musíte vykutrať. No tých je menšina. Počúvajte svoj inštinkt. Ak nemáte z obchodu dobrý pocit ani po druhej, či tretej návšteve, tak tam prestaňte chodiť. Nájdite si iný. 

Určite časom natrafíte na presne taký, kde sa budete cítiť „ako doma“.

A čoho sa vyvarovať? Základom je nefixovať sa na svoju konfekčnú veľkosť. U mňa doma nájdete rozptyl od veľkosti 36 až po 46. Majte otvorené nielen oči, ale trochu zapojte aj fantáziu. Oblečenie na vešiaku vyzerá inak ako na postave. 

Často naoko strašné veci po oblečení priam zahrajú a naopak, dokonalé tričko sa v kabínke zmení na obyčajnú handru.

Nepozerajte na štítok so značkou, podstatný je ten, na ktorom je uvedené materiálové zloženie. Prípadne dajte na svoje zmysly. Vec si poriadne obzrite, ohmatajte, či je Vám príjemná na dotyk alebo nemá neopraviteľné poškodenie. 

Podaril sa vám aj úlovok známych svetových značiek?

Už som povedala, že pre mňa značky nie sú meradlom, podľa ktorého si vyberám. No klamala by som, ak poviem, že aj mňa neosloví veľké meno. Ak mi však nesedí veľkostne, alebo je poškodené, s pokojným srdcom ho nechávam pre niekoho iného. Mala som však aj šťastie. 

Naposledy na mňa za pár eur čakal burberry prorsum vintage plášť. Takého úlovky sú však naozaj skôr výnimkou ako pravidlom, nespoliehajte sa na to. Mňa viac poteší kašmírový sveter alebo hodvábna blúzka „no name“ výrobcu, ako veľké meno na akrylovom svetri.

A pár slov na záver? Aký je váš odkaz čitateľom?

Vo svete sa vyrába enormné množstvo oblečenia. Denne tú to tony. A moje skúsenosti hovoria, že jeho kvalita je na veľmi nízkej úrovni. Umelé materiály, zlé vypracovanie, nulové strihy. Nehovorím, že v second handoch nenájdete podobné. Samozrejme, že áno. 

Tam však máte omnoho väčší výber, nemusíte siahnuť práve po „fast fashion“ kúskoch. A po čase zistíte, že vo Vašej skrini sa množia kvalitné bavlnené tričká, cez ktoré nepresvitá spodné prádlo. Že šaty so záševkami a podšívkou sú celkom iný level ako elastická rúra. Že vlna hreje viac ako polyester

A to najdôležitejšie, že tak, ako VY, sa neoblieka nikto iný vo Vašom okolí.

Foto: Dušan Michalka

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Novinky na profiloch Eriky Bobelovej nájdete tu:
INSTAGRAM

FACEBOOK

JE DOBRÝ ZRAK ŠTYRIDSIATNIKOV V „DOBE POČÍTAČOVEJ“ UTÓPIOU?

Viete si predstaviť svoj život bez počítača? Bez internetu? Sociálnych sietí? Často sa hovorí, že choroba „krátkych rúk“ ide ruka v ruke s vekom. Je dobrý zrak štyridsiatnikov v „DOBE POČÍTAČOVEJ“ utópiou? Ak máte zdravotný problém a chcete sa o ňom dozvedieť viac alebo túžite upiecť vlastný domáci chlieb či nejakú fajnovú mňamku pre svoju rodinku, nemusíte zdĺhavo listovať v encyklopédiách či kuchárskych knihách. Stačí “naťukať” pár slov do vyhľadávača a ten na vás v momente vychrlí tisíce výsledkov.

Či už potrebujete napísať obyčajnú žiadosť, alebo článok na blog, či upraviť fotku, nakúpiť, komunikovať s úradmi, zákazníkmi, priateľmi, pochváliť sa na sociálnych sieťach so svojimi zážitkami či spropagovať vlastnú značku, alebo sa len tak odreagovať pri nejakej počítačovej hre či sledovaní filmu – na to všetko môžete použiť túto malú šikovnú vecičku.

Takže, na otázku, či si svoj život viete predstaviť bez počítača, zrejme s najväčšou pravdepodobnosťou odpoviete NIE.

Počítač je jedným z najužitočnejších nástrojov a jednou z najzábavnejších hračiek, aké boli kedy vymyslené. Žiaľ, jeho nadmerné používanie môže viesť k množstvu fyzických problémov, medzi ktoré patria napríklad unavené, boľavé, červené oči, syndróm suchého oka, rozmazané videnie, bolesti hlavy, chrbta, zápästia atď. Uvedené problémy sú zhrnuté pod spoločný názov, známy ako syndróm počítačového videnia (CVS – computer vision syndrome). Niektoré štúdie uvádzajú, že týmto syndrómom trpí až 90% ľudí, ktorí sedia každý deň aspoň tri hodiny pred monitorom počítača.

Prečo je vlastne počítač pre naše oči taký škodlivý?

 Pokúsim sa to zhrnúť v niekoľkých bodoch:

*Oči sú uspôsobené na pozeranie do diaľky – vtedy fungujú uvoľnene. Pri pozeraní na blízko sa náš zrak namáha. Podľa Dr. Batesa pri zaostrovaní na blízke predmety má očná guľa predĺžený tvar. Pri dlhom pozeraní na blízko sa zrak extrémne namáha a permanentným udržiavaním očnej gule v predĺženom tvare sa táto postupne deformuje (z guľatého tvaru na elipsovitý). “Vytvaruje” sa tzv. krátkozraké oko.

*Žmurkanie umožňuje rozotrieť slzný film po rohovke – vrchnej časti oka. Pri pozeraní na obrazovku však oko žmurká menej, čo znamená, že slzy, ktorých úlohou je vyživovať a zároveň čistiť rohovku, neplnia svoju funkciu a oko “vysychá”. Syndróm suchého oka je častým javom najmä u dlhodobo pracujúcich s počítačom. Používanie umelých sĺz tento problém len prehlbuje, pretože ak oči dostanú slzy zvonka, prestávajú produkovať tie vlastné.

*Žmurkanie plní aj ďalšiu veľmi dôležitú úlohu – preruší strnulý pohľad, ktorý je typický pre ľudí hľadiacich na obrazovku. Charakteristickým znakom dobrého zraku je rýchly a krátky pohľad, čo zabezpečuje neustály pohyb očí. Pri sústredenej práci s počítačom je však pohyb očí minimálny. Strnulý pohľad vytvára napätie, ktoré má za následok zhoršovanie zraku.

*Rýchly a krátky pohľad je spojený so zaostrovaním na rôzne vzdialenosti. Pri práci s počítačom je však pohľad dlhú dobu udržiavaný v jednej konštantnej vzdialenosti, danej vzdialenosťou monitora od našich očí. Potom niet divu, že po skončení práce s počítačom máme problém s rozmazaným videním a chvíľu nám trvá, kým zaostríme na predmet v inej vzdialenosti.

*Ďalším problémom je, že pri práci s počítačom používame takmer výlučne centrálne videnie. Na úkor periférneho. Ak nebudeme používať niektoré svaly v našom tele, časom ochabnú a stratia svoju funkčnosť. Podobne je to aj s periférnym videním – ak ho nebudeme používať, postupne oň prídeme. Na druhej strane, ak príliš presiľujeme centrálne videnie, pomaly bude slabnúť aj to. V konečnom dôsledku sa oslabí celé oko. Je preto dôležité, aby bolo centrálne a periférne videnie v rovnováhe.

*Naše oko vykonáva okrem vedomého pohybu, ktorým sledujeme predmet nášho záujmu, aj podvedomý, tzv. sakadický. Ide o veľmi jemný „trhavý“ pohyb, ktorý nám umožňuje vidieť aj veľké predmety relatívne ostro. Na sietnici máme bod najostrejšieho videnia – žltú škvrnu, ktorá je veľká asi 3 mm. Aby sme takýmto malým bodom videli ostro aj veľký predmet, oko musí vykonať veľmi veľa drobných jemných pohybov, prostredníctvom ktorých dokáže žltá škvrna zachytiť celý obraz. Tento pohyb musí byť veľmi rýchly, aby sme v reálnom čase mali pocit, že celý obraz vidíme ostro. Obrazovka sa skladá z drobných svietiacich bodov – pixelov, ktoré tiež „vibrujú“ s určitou frekvenciou. Tá sa však len ťažko bude zhodovať s frekvenciou pohybu nášho oka. A práve preto zaostrovanie na obrazovku predstavuje pre oko omnoho väčšiu námahu než čítanie bežného tlačeného textu.

*O význame slnečného svetla vedeli už naši predkovia. Výrok „Kam nechodí slnko, tam chodí lekár!“ platí aj dnes. A možno ešte viac ako kedysi. Svetlocitlivé bunky – čapíky, ktoré sú najviac sústredené práve v žltej škvrne, a ktoré nám umožňujú vidieť detaily a rozlišovať farby, potrebujú pre svoje fungovanie dostatok svetla. Ideálne toho prirodzeného. O tom, ako vplýva nedostatok svetla na nárast krátkozrakosti, už bolo robených mnoho štúdií.

*Hovorí sa, že najväčším nepriateľom človeka je pohodlná stolička. Keď si uvedomíme, koľko času denne strávime pri počítači, a predpokladám, že sediac v nie práve ideálnej polohe (všelijako zhrbení, s prekríženými nohami ap.), je nám jasné, že bude trpieť aj naša chrbtica, prejaví sa stuhnutosťou šije i celého tela. Napätie v tele sa prejaví aj v našom zrakovom aparáte. Zhoršená cirkulácia krvi môže mať vplyv na zásobovanie sietnice kyslíkom a živinami. Napätie v očných svaloch sa prejaví v postupnom zhoršovaní zraku.

*Ak už sú vaše oči krátkozraké a vy ste „hrdými“ majiteľmi okuliarov s mínusovými dioptriami, je dôležité si uvedomiť, že ak ich máte nasadené aj pri čítaní alebo práci s počítačom, vaše oči okrem prirodzenej námahy (viď bod 1.) musia prekonať aj korekciu určenú na pozeranie do diaľky, to znamená, že sa namáhajú niekoľkonásobne viac. Čo prispieva k ďalšiemu oslabovaniu zraku.

Je vôbec možné uchovať si dobrý zrak v „dobe počítačovej“?

Určite áno. Ale je potrebné dodržiavať určité pravidlá. Robte si časté prestávky, vstaňte od stola, poprechádzajte sa. Popozerajte sa po miestnosti, von oknom čo najďalej. Žmurkajte, zhlboka dýchajte. Doprajte svojim očiam čo najviac prirodzeného svetla a rovnako odpočinku. Ak nosíte okuliare do diaľky a vidíte na obrazovku bez námahy, skladajte ich vždy pri pozeraní na blízko. Ak sú dioptrie vyššie a nevidíte ostro na monitor, porozmýšľajte nad slabšími okuliarmi, určenými len na prácu s počítačom. Uvedomte si, že akékoľvek napätie, námaha, snaha o silené videnie zrak zhoršuje. Naopak, odpočinok a relaxácia zrak zlepšujú.

Batesova metóda prirodzeného zlepšenia zraku učí techniky a aktivity na prevenciu ako aj zlepšenie už zhoršeného videnia. Je vhodná pri akomkoľvek zrakovom probléme, pre ľudí každého veku.

Foto a text: Daniela Maťuchová

Martin Lettrich: Verejný priestor by sme si mali pestovať

Martin Lettrich je v prvom rade sochár. Je autorom mnohých diel a okolo niektorých možno denne chodíte. V  Bratislave,
v Senci, vo viacerých iných Slovenských mestách, ale i v Brne, či Bruseli… To, že je jedným z najuznávanejších sochárov súčasnosti nechcel ( asi zo skromnosti ) v titulku k tomuto rozhovoru dovoliť uviesť.  Dlhé roky pôsobí v Senci, kde má aj svoj ateliér. Keďže mnohé Martinove diela skrášľujú mestá a verejné priestory, budeme sa v rozhovore držať najmä tejto témy. Myslíme si totiž, že verejný priestor by mal slúžiť všetkým a mali by sme sa oň starať.

Mali by sme si ho pestovať…

Pestovať áno. Začať však treba diskusiami o tom, ako ho koncipovať. S ohľadom na tradície miesta, ale i súčasné vedomosti . Zladiť  potreby všetkých požiadaviek na jeho funkčnosť za predpokladu udržania kvality prírodného i mestského prostredia. Je veľmi dôležité, aby mal nadväznosť na celkovú organizáciu fungovania mesta. Architekt Vallo obstál v súťaži o primátorské kreslo v Bratislave preto, že mal prepracovanú koncepciu spolupráce všetkých zložiek podieľajúcich sa na riadení mesta  21. storočia. Chcem tým povedať, že verejný priestor nie je len parčík s cestičkami a sochou na fontáne.

Martin, kde začal tvoj vzťah k umeniu?

Expozícia Martina Lettricha, 2016
Expozícia diel Martina Lettricha, 2016

Vzťah k umeniu? Neviem či sa to dá takto nazvať. Otec bol režisér. U nás bolo umenie na dennom poriadku v rôznych formách. Mamin brat je skvelý architekt, ktorý mi pomohol zorientovať sa, keď som končil základnú školu. Prihlásil som sa na ŠUP-ku a vzali ma. Dôležitú úlohu podľa mňa zohralo to, že som bol zručný a bavilo ma pracovať s rôznymi materiálmi. Mal som z toho skutočnú radosť. Niektorí učitelia ma správne nasmerovali a pomáhali mi zlepšovať sa. A potom akosi prirodzene som šiel na prijímačky na vysokú školu do Prahy. V tom roku brali do sochárskeho ateliéru  dvoch žiakov a ja som bol zhodou okolností jedným z nich.

Čo máš na sochárčine najradšej?

Je toho viac. Na vysvetlenie musím uviesť, teda myslím si, že som na povolanie sochára nebol predurčený. Žiadny veľký talent. Čas som si delil prirodzene ako zdravý chlapec- medzi školu, šport (hral som  basketbal) a baby. Pražská škola sa volá – umeleckopriemyslová a ako taká, je orientovaná na úžitkové výtvarné umenie, dizajn a umelecké remeslá. Nasmerovala ma na tvorbu do verejného priestoru a  architektúry. A kdesi v tých časoch som sa začal na tvorbu pozerať tak, že by bolo fajn ak by nešlo „iba“ o sochy, na ktoré sa zadívate, ale že by mohli mať jednotlivé objekty i ďalšiu funkciu.  Keď začínam pracovať na zadaní, uvažujem o využití rôznych elementov. Pohybu  sily  vetra, svetla a tieňa, vody, slnka. A to je popri hľadaní pôvodnosti a výtvarnej kvality asi to, čo ma na mojej práci najviac baví. Za tie roky som však pripravil aj mnoho výstav, na ktorých som predstavil svoju voľnú tvorbu.

Ako a kedy začali vznikať tvoje prvé diela vo verejnom priestore?

Prakticky od začiatku môjho pôsobenia v praxi. Akosi intuitívne som hneď po skončení školy začal vyhľadávať architektov a oslovovať ich na spoluprácu. Považoval som totiž za dôležité, aby som so svojimi nápadmi a tvorbou vstupoval do procesu na  začiatku projektových prác. Vtedy, keď sa iba rodil architektonický návrh. Spolu s architektom sme potom hľadali spôsob, ako dať stavbe ešte ďalší rozmer. Ďalšiu pridanú hodnotu.

Za tie roky som si vytvoril okruh architektov, s ktorými opakovane spolupracujem. Takže takáto bola moja cesta akou som sa pomerne často dostával k projektom, ktoré spoluvytvárajú verejný priestor.

Máš dosť príležitostí?

Prakticky celé kultúrne dejiny ľudstva bolo výtvarné umenie, socha, reliéf, ornament integrálnou a neodmysliteľnou súčasťou stavieb a priestoru. Vtedy bolo pre sochárov práce až až.  Začiatkom 20 storočia  sa začali preferovať jednoduché formy, konštruktivizmus a geometria…tak zrazu sa sochárska spolupráca začala vytrácať.

Za socializmu oficiálna kultúra slúžila režimu, angažovanú tvorbu strana podporovala, pretože zo zákona podľa Hlavy 5, muselo ísť isté percento podľa druhu stavby na výtvarné dotvorenie. Z toho dôvodu boli mnohé realizácie schematické, patetické a nasilu. Ale iné, napriek okolnostiam, sa vydarili a dokázali pozdvihnúť verejný priestor.

Po revolúcii sa zmenili pomery aj v oblasti umenia

Dnes je situácia diametrálne odlišná. Štát ako tak vytvára len podmienky na ateliérovú tvorbu. Súkromný investor zas šetrí kde sa dá. Po revolúcii, ostatne tak ako v celej spoločnosti, nastal chaos. Nikto nevedel, ako sa situácia  bude vyvíjať. Bolo dosť ťažké sa sústrediť na prácu a nájsť odbyt. Neboli podmienky. Istý čas som dochádzal do zahraničia a súbežne s tým som začal s tvorbou menších objektov, najmä fontán. Snažil som sa ich koncipovať nielen ako objekt prepojený s kolobehom vody, ale samozrejme i tak, aby výsledok spĺňal výtvarné kritériá. Predával  som ich cez DIELO a to mi pomohlo opäť sa postaviť na nohy. A potom prišli veľké fontány. Napríklad pred Polusom v Bratislave v roku 2000, ďalej na Poštovej v roku 2001 a na Štefánikovej ulici fontána Prútikár i v iných slovenských mestách, ale i v Brne a dokonca v Bruseli. Fontány robím dodnes. Naposledy pre Vodárenské múzeum na Devínskej ceste so slanou vodou, aby sa v nej mohli deti aj kúpať.

Ktoré Tvoje diela sa ti zaryli najviac do srdca?

Povedal by som, že to boli tie zlomové.  Štúrova lavička v Modre, objekt Nerušte moje kruhy na Ventúrskej ulici v Bratislave a z fontán  je to  Prútikár na Štefánikovej ulici, fontána pre Bratislavskú vodárenskú spoločnosť, no a  potom fontána na Poštovej, ktorá prešla nedávno obnovou a verím, že ju vandali  budú aspoň chvíľu obchádzať.

Je o Tebe známe, že sa niektorými skulptúrami vyjadruješ i k situácii v spoločnosti. Ako by vyzerala socha, ktorou by sa dala vyjadriť nálada národa?

Aj výtvarným umením sa možno vyjadrovať k  situácii v spoločnosti, ale nájsť polohu aby to nebolo „ukecané“ alebo prvoplánové – tak to je veľký kumšt. Sochárske techniky nemajú toľko vhodných vyjadrovacích prvkov ako inštalácia, film, literatúra, divadlo, pieseň. .

Nedávno si uspel v projekte, ktorý by sa mal realizovať v Senci. Už sa začalo na projekte pracovať? A kedy by malo byť dielo hotové?

Na projekte sa už pracuje. Ide o participatívny projekt v rámci súťaže BSK a občania zaň hlasovali. Do súťaže som ho uviedol nasledovnou myšlienkou: Senčania v každodennom zhone strácajú spätosť so svojim mestom, nežijú jeho problémami a pred zhoršujúcimi sa medziľudskými vzťahmi sa uzatvárajú za svoj plot. Senec má však i obyvateľov, ktorí sú otvorení, ktorým to prekáža. Zaujímavé bolo, že som v súťaži uspel ako jediný jednotlivec. Do konca decembra bude projekt hotový. Ľudia, ktorí sa prihlásili mi dávajú svoje odtlačky rúk a ja s tým podkladom ďalej pracujem. Výsledkom bude symbolické prepojenie ľudí zo Senca – rôzneho veku, vzdelania i národnosti. Finálne dielo bude inštalované pred Gymnáziom Antona Bernoláka na konci pešej zóny v Senci.

V Senci žiješ a pôsobíš dlhé roky. Ako sa pozeráš na verejný priestor v tomto meste?

Ako na veľmi  pozliepaný a znásilňovaný. Verejný priestor potrebuje koncepciu. Nedá sa to vymyslieť na mestskom úrade. A v Senci žiaľ sa udialo veľa chýb a tvrdých omylov, ktoré verejný priestor v meste doslova prevalcovali. Ja sa týmto svojim názorom netajím a musím povedať, že to je obrovská škoda. Mesto, ktoré je jedno z najbohatších na Slovensku, ktoré malo svoju i keď krátku históriu, dnes nemá temer nič. Nové veci, ktoré sa vybudovali sú z veľkej miery architektonickým paškvilom a o koncepte verejného priestoru sa vôbec nedá rozprávať. Skoro všetky historické budovy, ktoré tu boli, sú už minulosťou. Keby nebolo Slnečných jazier, nebolo by sem prečo prísť. Mestskí funkcionári sa hája tým, že máme nové námestie, zrekonštruovaný amfiteáter, pešiu zónu.  Áno, ale s toľkými koncepčnými chybami, že keby som ich chcel všetky vymenovať, asi by som vás unavil.

Aktuálne sa rekonštruuje  Synagóga, jedna z mála budov spätých s minulosťou. Židovská obec o ňu nemala záujem. Budúcnosť, ktorú jej chystajú je však veľmi diskutabilná. Treba sa pozrieť  do iných miest, alebo zahraničia, ako s takým priestorom naložiť.

Dalo by sa podľa teba Sencu pomôcť?

Verejný priestor,  i keď má konkrétneho majiteľa, je všetkých. Doterajšie vedenie mesta nepreukázalo dostatok schopností – keď už oni sami primerané vzdelanie nemajú – aby si našli kompetentných poradcov. Dostatok zodpovednosti,  aby svoje funkcie nevyužívali len v prospech úzkej skupiny spriaznených podnikateľov a dostatok rešpektu i úcty ku každému Senčanovi.  Senec dopláca na to, že nemá aktuálny smerný územný plán, regulatívy, normy, jasné pravidlá. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja nie je v zásadných častiach plnený. Nové vedenie mesta, ktoré sa na spomínanej pre mesto nešťastnej, minulosti aktívne podieľalo,  by malo začať koncepčne pracovať. To znamená bez postranných úmyslov plniť svoje predvolebné sľuby a naozaj myslieť na svoje mesto. A bude to!

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Martina Lettricha

Našla svoju vášeň a zmenila svoj život tak, aby sa jej mohla venovať.

Domáce vyučovanie pokračuje. Ako ho viesť?Našla svoju vášeň a zmenila svoj život tak, aby sa jej mohla venovať. Desať rokov pôsobila v zahraničí ako PR konzultantka v agentúre aj v korporácii.

Keď ju život zastavil vážnou chorobou a takmer sa štyridsiatky nedožila, tak pochopila, že nový  život chce žiť zmysluplne a harmonicky. Píše, lebo ju to baví, ale zároveň túto záľubu buduje v slobodné povolanie, ktoré ju raz bude aj živiť. Katarína Mayer: Nový lízing na život chcem splácať zmysluplne…

Píšeš do viacerých online magazínov a píšeš aj knihy. Máš však za sebou úspešnú kariéru v zahraničí, ale napriek tomu sa nesnažíš uplatniť svoje skúsenosti aj na Slovensku. Prečo?

No v prvom rade, na Slovensku by som mohla robiť len veľmi oklieštenú verziu toho, čomu som sa venovala. V Kanade som vytvárala programy v oblasti zdravotníctva, ktoré priamo súviseli s ovplyvňovaním verejnej mienky a snahou o legislatívne zlepšenie verejného zdravotníctva. 

Myslím, že na Slovensku, lobbying a takýto spôsob presadzovania zmien vlastne nefunguje. Písaniu som sa komerčne venovala vždy (brožúry, tlačové správy a pod.), ale kreatívne písanie, len tak pre radosť, končilo väčšinou v mojej zásuvke. Keď som stála pred rozhodnutím, čomu sa budem venovať, tak sa ozvali zdravotné problémy, ktoré ma našťastie zastavili a pomohli mi nastaviť si priority. Takže, kedy ak nie teraz. Žijeme len raz.

Musí ti ale občas napadnúť, že život by bol jednoduchší, ak by písanie bolo len tvoje hobby a živila by ťa „naozajstná“ práca.

Určite. Len neviem, či by bol jednoduchší. Bol by určite iný a jednoznačne menej harmonický. Ak by som pokračovala v kariére, či už ako podnikateľ alebo zamestnanec, určite by som našla niečo, čo ma baví a potom to robila na dvesto percent, lebo ja to inak neviem.

Nebol by čas na život. Prežívala by som medzi eufóriou z úspešného projektu a vyhorením a tak stále dookola. To som už zažila. Písanie ma robí šťastnou a dlžím si aspoň dvesto percentný pokus venovať sa mu profesionálne.

Foto: Gabriela Teplická

Dá sa ale na Slovensku uživiť písaním?

Píšem v prvom rade preto, lebo ma to baví a posledné tri roky mi potvrdili, že bez neho neviem žiť. Aj keby som vyhrala lotériu a nemusela už nikdy pracovať, tak by som písala. Zatiaľ ma to ale neživí, aj keď verím, že čoskoro bude.

Keď som si konečne dovolila ísť tvorivou cestou, tak som to ale neurobila len tak zo dňa na deň. Nastavila som si financie tak, aby som sa mohla venovať tomu, čo ma baví, bez strachu, či bude na hypotéku.

Vždy som bola v tomto smere opatrná, takže som si na svoje slobodné povolanie dopredu našetrila tvrdou prácou (aj keď som nevedela, že na čo šetrím). Príležitostne sa venujem aj copywritingu a moderovaniu. Mám šťastie, že manžel ma podporuje a to nielen finančne. Pristupujem však k tvorbe rovnako, ako k inému biznisu.

Ak by som namiesto spisovateľskej kariéry, rozbiehala, napríklad, konzultačnú činnosť, tiež by ma to hneď nezačalo živiť. Vďaka tomu, že celý dospelý život žijem v zahraničí, nerozmýšľam o živote profesionálnej spisovateľky len v rámci Slovenska a pripravujem anglickú a nemeckú verziu mojej knihy.

Vyzerá to, že to máš celé dobre premyslené, nemáš niekedy strach, že to nevyjde?

Jasné, že mám. Pravidelne. Ale nedovolím, aby ma zastavil. Pri písaní sa cítim sama sebou, slobodne. Milujem to proste. Naozaj je to jediná činnosť, pri ktorej zabudnem aj na jedlo. Skutočne ma to baví a tak, keď prídu pochybnosti, snažím sa mentálne vrátiť do toho pocitu. Alebo si sadnem a píšem. Viem, že to je to, čo mám robiť. 

A keď sa zobudím do záhrady seba-pochybností a nechce sa mi k počítaču ani sadnúť, tak mám priateľov, ktorí mi vždy pripomenú, že mám písať.

Od písania tlačových správ a článkov je ale ďaleko k napísaniu románu. Bolo to pre teba jednoduché?

Ako pri každom povolaní, aj ja som investovala do vlastného rozvoja. Absolvovala som niekoľko kurzov kreatívneho písania, takže som sa remeslo naučila, ale v konečnom dôsledku je to o tom, že človek píše. Slovo po slove, vetu po vete. 

Ak máš, čo povedať, tak to povieš…teda napíšeš. Už pri mojej prvej knihe som pochopila, že postavy rýchle ožijú, a že ja len musím zaznamenať ich život. To ma na písaní fascinuje.

O čom teda píšeš?

Hľadám príbehy reálnych ľudí, ktoré prezentujem formou rozhovorov. Hľadám aj príbehy vo vlastnom živote a okolí a tie sa snažím posúvať ďalej vo forme článkov, ktoré môžu inšpirovať alebo pobaviť. Moja kniha, Gamblerky, je fiktívny príbeh troch žien, ktoré žijú neuveriteľne tajomný život. Napriek tomu sa, myslím, každá z nás môže nájsť v niektorej z hlavných hrdiniek. V každej žene je gamblerka.

Aj my, na 40plus, ťa radi čítame. Na čo, okrem tvojej knihy, sa môžeme do budúcna tešiť?

Určite budem aj naďalej rada prispievať aj na 40plus. Som rada, že vytvárate duchaplný priestor pre rôzne témy. Po Gamblerkách sa budem sústrediť na ich anglickú verziu. Chcem si ju napísať sama, nie preložiť, takže to možno bude úplne iná kniha. Práve som dokončila prvú verziu svojho druhého románu a v zápisníku mám námety na ďalších päť, takže si na mňa čitatelia budú musieť zvyknúť. 

S talentovanou fotografkou, Gabrielou Teplickou, ktorá vyhrala Slovak Press Photo, pripravujeme knihu o zvykoch, ktoré robíme zo zvyku.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Katarína Mayer

Spolu s mamou založili značku FakeFolk a búrajú zažité mýty v odievaní

Možno ste si už všimli tvorbu Michaely Giertlovej a jej spolupracovníkov. Pretavujú folklórne prvky do aktuálnej módy. Nájdete ich pod značkou FakeFolk. Nielen názov značky znel zaujímavo.  Z rozhovoru sa okrem iného dozviete, že na modeloch spolupracuje Michaela aj so svojou mamou. Do tvorby sa tak zapájajú dve generácie.

Michaela, kto stál na úplnom začiatku značky FakeFolk?

Na úplnom začiatku bola vášeň, tá moja. Pochádzala z môjho zberateľstva krojov, zo vzťahu ku všetkému estetickému a zo ženského zreteľu „páčiť sa“. K samotnému vytvoreniu značky ma doviedla náhoda, či osud, alebo to môžeme nazvať hocijako. Avšak jeho zázemie od začiatku tvorili spolupracovníci z rôznych odvetví, ktorí dodnes FakeFolku zastávajú významnú platformu jej existencie. A nielen to. Posúvajú jeho tvorbu, či finálne výstupy smerom napred.

Prečo tento názov? Slovo fake je považované za niečo nepravé a ponímané v nie práve najlepšom slova zmysle.

Prečo práve FakeFolk? Veľmi jednoduchý a zmysluplný názov, ktorý upozorňuje na to, že značka nijakým spôsob nevytvára plagiáty ľudového odevu. Svoje kúsky oblečenia nenazýva krojom a pod. Ľudový odev a jeho podoba je založená na tradícii. Má jasne určené pravidlá, vypovedá o lokálnych, či regionálnych formách a pod. My v ateliéri vzdávame hold všetkým vytvoreným súčastiam tohto odevu. Nijakým spôsobom nechceme vytvárať jeho zjednodušené a nedostatočne prepracované formy, ktoré v súčasnosti vidíme mnohokrát na trhu. FakeFolk sa len inšpiruje v tradícii a prináša nový vánok, svoj pohľad, dizajn.

Rodinka oblečená z dielne FakeFolk

Kto všetko sa na tvorbe spolupodieľa?

Za značkou FakeFolk síce stojím ja, autorka, ale platformu jeho existencie mu dennodenne vytvárajú ľudia, ktorí tvoria grafické návrhy, fotografické reporty, či video spoty. Nie sú to len ľudia v zmysle slova, že zaplatím si reklamnú firmu, ale ďalekosiahlejšie formujú jeho cestu a sú pre neho od začiatku akýmsi Startupom. Okrem kreatívneho reklamného teamu je tu predovšetkým a v prvom rade moja mamka, ktorá v značke hrá dôležitý prím a všetkým modelom dáva konečnú  podobu. Je to zvláštne, ale máme svoje spoločné dielo – naše dieťa, ktoré s nami rastie, padá, učí sa. Všetci spolu dokážeme viac ako jednotlivec. Ťahať za jeden povraz a navzájom sa podporovať vytvára nielen krajší svet, ale veľa dáva každému z nás. Ďalej spolupracujeme s makeup artistkou Miariam Karolovou a hair stylistom Adamom Medveďom. Naša spolupráca je dlhotrvajúca, ale o to krajšia a pre nás vo FakeFolku cennejšia.

Vašou inšpiráciou je  slovenský folklór. Ktorá časť Slovenska a jej zvyklosti vás najviac „berú“ a inšpirujú?

Keďže pochádzam zo stredného Slovenska, tak ide najmä o tunajšie regióny.

Čo považujete za doterajšie najväčšie úspechy?

Pre mňa je úspech každá jedna spokojná zákazníčka, ktorá má úsmev na tvári a cíti sa v našich veciach skvelo. V druhom rade úspech je každá nová kolekcia, ktorá uzrie svetlo sveta a máme na ňu dobré ohlasy. A pre mňa asi najväčším zadosťučinením tejto práce bola prehliadka v kolíske folklóru – na Horehronských dňoch spevu a tanca.

Myslíte, resp. máte skúsenosti, že spájaniu módy s folklórom holdujú skôr mladší ľudia? Alebo aj ľudia po 40ke?

U nás v ateliéri sa striedajú zákazníčky každého veku. Od maličkých dievčat až po staré mamy. Ku každej z nich aj tak pristupujeme a snažíme sa im vytvoriť návrh na mieru pod rúškom nášho rukopisu.

Čo máte  najbližšie vo vašich plánoch?

Momentálne vytvárame novú kolekciu, ktorá pôjde do predaja  na začiatku decembra. Čiže nás v týchto dňoch čaká náročná práca v podobe dokončovania, fotenia, prípravy vizuálov a podobne. Nie vždy ide všetko jednoducho, hromadí sa tu v ateliéri vypätie, či nestíhame časový rámec. Na druhej strane nás táto práca napĺňa a teší.

Foto: FB FakeFolk

Palo Hlubina: Precíťme si budúcnosť cez príbehy

„Daj ľuďom slobodu a zničia ťa. Nastav im mantinely a dostaneš z nich maximum.“ Záverečná myšlienka jedného z príbehov knihy Aj toto sa môže stať má v sebe veľký kus, trochu smutnej, pravdy.  Autor, Palo Hlubina, uchopil reálne informácie a správy formou pútavých príbehov a vyzval čitateľov k zamysleniu nad tým, čo sa môže stať, ak budeme pasívne čakať, že zmena príde sama.

O témach, ktorým sa v knihe venuješ, sa veľa polemizuje. Niektoré už aj v súčasnosti polarizujú našu spoločnosť. Aj keď ide o vážne myšlienky, ty si ich dokázal podať ľahkou formou príbehov, ktoré zaujmú. Publicistiku si preniesol do sveta fikcie, ktorá ale nie je tak ďaleko od reality. Čo bolo tvojím zámerom?

Chcel som ukázať, že ak necháme veci plynúť a budeme veriť, že sa vyriešia samé, tak nebudú len tak pozvoľna smerovať k niečomu dobrému. Práve naopak, dospejeme k niečomu zlému a deštruktívnemu, čo ovplyvní naozaj všetkých. A je jedno, či ľudia s niektorými trendmi súhlasia alebo nesúhlasia, či sa ich držia alebo im odporujú. Ak nenájdeme spoločnú platformu a víziu, kam chceme smerovať, tak nás to celé pohltí a vlastne zničí. O tom čo sa deje vo svete, sa veľa rozpráva a polemizuje. Na základe bežne dostupných informácii, však ľudia nemôžu reálne zhodnotiť kam veci smerujú. Hlavným zámerom knihy bolo podchytiť jednotlivé témy tak, aby si ich čitatelia mohli precítiť cez príbeh. Ideálne by to bolo cez film alebo video. Pre mňa je kniha len začiatok. Mám zámer ich napísať aj ako divadelnú hru a scenáre pre poviedkový film. 

Sledoval si trendy opísané v knihe dlhšie, alebo si si jeden deň sadol a všetky témy, ktoré ťa trápia si dal na papier? Ako vlastne vznikla táto zbierka poviedok?

Niektoré som zbieral dlho, akosi vo mne dozrievali. Dokonca jedna z tých poviedok mala pôvodne vzniknúť ako samostatná kniha. Ale vždy som sa zasekol v nejakej fáze a nakoniec som mal dobrý pocit, keď som ten príbeh vyrozprával vo forme poviedky. Niektoré však vznikli okamžite.

Nehovorme však len vo všeobecnosti. Prvý príbeh v knihe sa zamýšľa nad tým, čo sa môže stať, keď sa roboty s umelou inteligenciou dostanú do predaja skôr, než budeme pripravení. Ak by sme ale boli pripravení, čo by si chcel, aby za teba robila umelá inteligencia?

Asi by som chcel, aby prepisovala texty a možno sa starala o administratívnu agendu. Všetky tie byrokratické a netvorivé veci, ktoré ma jednoducho nebavia. Dokonca, keby bola šikovná, tak by som jej dal aj napísať texty. Vytvoril by som štruktúru, ona by písala a potom by som to len editoval. Veď keď je dobre pripravená štruktúra, alebo osnova, tak už nie je zložité napísať text.

Takéto využitie, by prinieslo aj príbehu v knihe šťastnejší koniec. V poviedke „Keď uvidíte, čo by ste vidieť nemali“ hrá hlavnú úlohu dron. Je nejaké miesto, čo by si rád tajne sledoval, keď tam práve nie si?

Určite nie. Mňa drony dokonca desia. Moja záhrada je pre mňa miestom, kde sa môžem zašiť medzi zeleňou, pozerať na oblohu a mať pokoj od ľudí. A práve drony celý tento koncept narúšajú. Myslím si, že sú presne ten typ technologického pokroku, ktorý proste neprináša žiadnu hodnotu.  Jednoducho sú nejakou ekonomickou skratkou, ktorá prináša istú kapitalizáciu, ale inak je to scestný vynález, ktorý neposunul vývoj niekam dopredu. Podľa mňa skôr či neskôr prídu do predaja prístroje, ktoré budú drony zostreľovať.

Do tretice ešte prezradím, že jedna z poviedok v knihe sa zamýšľa nad tým, čo sa môže stať, ak by moc v štáte prevzali radikáli. Máš aj ty nejaký postoj alebo názor, ktorý by sa dal označiť za radikálny?

Som skutočne presvedčený, že človek si môže sám za to, čo sa mu v živote deje. To znamená, že som dosť radikálny – v zmysle podráždený a nahnevaný – keď majú ľudia tendenciu sa sťažovať a neustále opisovať príčiny toho, čo sa im deje. Namiesto toho, aby hľadali riešenie. Samozrejme, že raz za čas si má každý potrebu uľaviť a posťažovať sa, ale potom by malo nasledovať hľadanie riešenia, ako veci zmeniť. Alebo ak to človek nechce zmeniť, tak by sa mal zmieriť a prestať sa sťažovať.

A načo sa ty sťažuješ, keď sa sťažuješ?

Na to, že sa iní sťažujú. (úsmev) Sťažujem sa, ak veci nejdú tak, ako som si ich naplánoval. Keď si rozanalyzujem vonkajšie aj vnútorné faktory, ako by veci mali ísť, všetko si naplánujem, a napriek tomu sa vyskytnú okolnosti, ktoré to zvrátia. Vtedy som nahnevaný a viem byť nepríjemný. Ale po chvíli začnem hľadať riešenie.

 

Rozhovor pripravila: Katarína Mayer

 

LESKY: ŽIVOT TREBA ŽIŤ A UŽÍVAŤ – IDEÁLNE V PLNOM ZDRAVÍ. 

23.07.2022 – Zomrel pri tom, čo miloval.. Česť jeho pamiatke…

Lesky, ako ho všetci volajú, je neuveriteľne pozitívny človek.

DJ LESKY s dobrou náladou, s úsmevom na perách, v tele zdravý duch. Športuje asi od nepamäti a vo veku päťdesiatnika podáva super výkony a vyžaruje z neho mladosť. Ako a prečo to robí? Aj na to sme sa opýtali v rozhovore. Nechajte sa inšpirovať.

Lesky. Dlhé roky pôsobíš ako DJ. Čo je tvoja pôvodná profesia a ako si sa dostal k hudbe?

DJa robím od základnej školy. Veď prvé diskotéky v telocvični a školskej jedálni – na to sa jednoducho nedá zabudnúť. Vyrastal som ako obyčajný chalan pod Bratislavským hradom a na sídlisku, kde sa to hemžilo rôznymi partiami, ktoré inklinovali či už k vážnej, alebo k modernej hudbe. K tomu som si vybral aj školu zameranú na  elektroniku a ľudové konzervatórium smer konferenciér. Ako DJ tínedžer som musel každoročne absolvovať takzvané prehrávky pod záštitou MDKO ( čo bol mestský dom kultúry a osvety.

Samozrejme doba bola aká bola a zohnať zahraničného interpreta na vinylovej platni znamenalo prestíž. Zároveň mi to vtedy pomáhalo – pretože hudba zo zahraničia pôsobila aj na moje kritické myslenie ako poslucháča. Každý si vážil a dookola púšťal velikánov ako George Benson, Dona Summer, Diana Ross, Jackson 5… S radosťou a pokorou musím zhodnotiť, že možno toto bol základ, ktorý mi dovolil zostať DJom už pre tri generácie. Som stále verný funky, RNB, HipHop…

Je o tebe známe, že si veľký športovec. Ja ťa vnímam najmä ak  bežca a triatlonistu. Kedy si sa začal venovať športu?

Od detstva som hrával hádzanú, takže šport bol pre mňa neoddeliteľná súčasť života. Napokon láska k hudbe vyhrala, ale ostal mi beh, ktorý ma drží v kondícii a psychickej pohode. Behať na vážnejšej úrovni som zažal až ak 45 ročný. Vtedy som vyhral aj súťaž Nike o štartovné na Maratón, ktorý ma veľmi lákal. Po trojmesačnom cykle tréningov som sa úplne dostal do tajov behu, čo ma fascinovalo. Vlastne skončil sa jogging a nastal beh 🙂 K 50tke ako som si ako darček zaobstaral trénera plávania a naučil som sa „priemerne“ plávať. Dnes v úplnej pohode šupnem aj trojkilometrového kraula. Potom som nazrel na zúbok cyklistike a zrazu som bol pripravený stať sa triatlonistom.

Čo všetko sa ti podarilo vyhrať? Koľkokrát si už stál „na bedni?“

Získal som licenciu a v slovenskom pohári celkové 2.miesto v krátkom triatlone a 2.miesto v duatlone (beh-bicykel-beh) samozrejme v kategórii 50+ . Pre mňa to bolo niečo neuveriteľné. Som finišer dvadsiatichštyroch  klasických 42 kilometrových maratónov a 4 halfironmanov z toho jeden extrém ORAVAMAN ktorý je jeden z najťažších na svete. No a takto fungujem ďalej. Takže poškuľujem ešte po nejakých výzvach.

Pomáhaš pri organizácii rôznych podujatí. Napríklad i BEHu PRE BEH v Bernolákove. Máš podobných aktivít viacero?

Ako živnostník rád moderujem športové podujatia. Či už náročnejšie, alebo aj také milé, obecné. Keď spomínate Bernolákovo, toho sa rád zúčastňujem, pretože ide o podujatie, ktoré pomáha deťom.  Samozrejme, že za všetkým je i pohoda, pochopenie a tolerantnosť mojej rodiny. Inak by to nešlo.

Motivuješ k športu aj svoje okolie?

Neviem či som motivátor. Síce ma tak volajú a dokonca si moji priatelia, ktorým som pomohol privoňať k športu vymysleli aj názov skupiny LESKY ´S RUNNERS ( Leskyho bežci). Z toho som potom vytvoril aj OZ, ktoré je plné športových plánov. Utešene sa rozrastá o nových členov. Sú tam ľudia, ktorí dokonca vôbec nešportovali a už po roku zaznamenávajú cenné úspechy.

Prispôsobuješ športu aj zdravú stravu?

Ja nie som zástanca žiadnych diét. Dokonca, ak sa mám priznať, tak z 90% je moja hlavná strava zložená z koláčov, palaciniek, a tak podobne. Hlavne, že mi chutí a je mi dobre (smiech). Príjem – výdaj, to je heslo, ktoré platí. Stále som v pohybe a vo všetkom sa snažím hľadať pozitíva.

Aké sú tvoje najbližšie plány v súkromnom a pracovnom živote. Podelíš sa s nami?

Plány do budúcna ? Túžim absolvovať IRONMANA (3.8km plávanie,180km bicykel a zabehnúť maratón ). Som na toto celé nastavený už v roku 2019. Najdôležitejšie je zdravie a všetko ostatné je krásny bonus. S mikrofónom, hudbou a športom aj na kraj sveta?

LESKY, želáme ti plné zdravie a veľa síl!
Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Archív LESKY

 

Juraj Hipš: Lokálne obchody sú skvelá vec

Prichádzam k pokladni s knihou najnovšieho Liessmanna. Automaticky vyťahujem kreditku a podávam ju predavačovi. Zrazu na mňa vypáli otázku, či som čítal aj Hodinu duchov o nevzdelanosti. Tak toto som nečakal. Pán sa vyzná.

Stojí predo mnou živá bytosť, milý pán, ktorý mi ponúka ďalšiu knihu rovnako dobre ako počítačové algoritmy v e-shopoch. Nezbiera o mne pokútne metadáta. Len vidí, čo čítam a prirodzene mi ponúkne dobrý tip.

Aj kvôli tomuto milujem malé obchody. Rád chodím k Emilovi kupovať syr. Spýta sa ma, či nechcem aj novú bylinkovú pomazánku. Pán sa ako vždy trafil.

Aj na zvolenskej stanici som už zohratý s pani čašníčkami. Objednám si praženicu, preruší nás môj mobil a ona prinesie aj džús a presso s mliekom. Presne, ako to mám rád. Takto nefunguje ani Google.

Lokálne obchody sú skvelá vec. Títo malí obchodníci musia konkurovať sofistikovaným softvérom virtuálneho sveta a bojovať o našu priazeň. Keď mi ale predavač ponúkne ďalšieho Liessmanna, je to iné gesto ako návrh od počítačového programu. Som ochotný zaplatiť aj vyššiu sumu, keď vidím niekoho, kto má skutočne svoju prácu rád.

Viem, že toľko velebený voľný trh nepraje lokálnym obchodom. Sú malí, nevedia vyjednať nižšie ceny od dodávateľov, ani vám neposkytnú milióny zliav a benefitov. Ale keď mám možnosť, budem radšej podporovať Emila alebo predavača v lokálnom kníhkupectve. Sú mi bližší ako efektívne softvéry.

Aj keď ten pán v žilinskom kníhkupectve Artforum nie je vlastne predavač. To je malý lokálny „Pán kníhkupec“. Bolo mi potešením u vás nakupovať.

Juraj Hipš

Ivana Molnárová: Trh práce bude onedlho patriť 45+ ľuďom

Ivana, pred rokom sme mali možnosť dočítať sa v týždenníku Trend, ktorému ste poskytli rozhovor, že v súčasnosti sú pre zamestnávateľov ľudia nad 45 rokov už starí, nepotrební a neatraktívni. Platí to stále, alebo sa niečo za ten rok zmenilo?

Zmenilo sa to, že je väčší nedostatok ľudí. Kto chce pracovať, tak prácu si nájde oveľa jednoduchšie. Ale stále je skupina ľudí, ktorá nemá vždy ideálne podmienky. Dôležité je uvedomiť si, že terajší 40nici sú úplne iní ako tí pred 10 a viac rokmi. Je to generácia do ktorej patrím i ja. Zažili sme revolúciu, boli sme vystavení rôznym zmenám. Prvé zamestnanie dnešných 40+ľudí bolo už v novom prostredí na trhu práce a socializmus na pracovisku sme viac menej nezažili.  Veľká časť ľudí je počítačovo a jazykovo zdatná. Keď sme napríklad pozerali štatistiky, tak pred 10 rokmi vedela iba malá časť 40nikov iný jazyk. Mali síce zvládnutú prácu na internete, ale používanie office systémov bolo na nízkej úrovni. Dnes je jazyková vybavenosť a ovládanie kancelárskych programov úplná samozrejmosť a súčasť života. Ďalšia dôležitá vec je, že máme odrastené deti a plne sa môžeme sústrediť na prácu. Nehrozia nám toľké výpadky z pracovného procesu z titulu starostlivosti o deti.

Čo sa však týka diskriminačných praktík na pracoviskách, tak vek je druhým najčastejšie spomínaným dôvodom diskriminácie na pracovisku. Dá sa predpokladať, že starší ľudia sa cítia kvôli svojmu veku na  pracoviskách častokrát v nevýhode.

Myslíte si, že firmy budú ochotné, resp. budú musieť prehodnotiť svoj pohľad na 40+ ľudí?

Budú musieť vzhľadom na demografický vývoj posledných rokov. A nielen firmy, ale aj my sami budeme musieť prejsť zmenou. Hovorím my sami, keďže mám viac ako 47 rokov, takže sa to týka aj mňa.  Najväčší posun musí nastať v oblasti vzdelávania a prístupe na strane ľudí, ale i firiem.

 
Prečo je podľa vás postoj personalistov tak silný v neprospech 45+ ľudí?

Skôr to vnímam ako nezrelosť a neochotu pochopiť širšie súvislosti. Keď mám diverzitu, tak oveľa viac viem rozumieť službám, tovaru, ktorý ponúkam pre rôzne cieľové skupiny. Dokážem viac pochopiť rôznych zákazníkov. Na obranu komunity HR hovorím, že mnohí ľudia si problémy spôsobujú sami. Nedokážu sa prispôsobiť. Kladú si množstvo podmienok. Veľmi záleží od osobnosti človeka. Ako dokáže zvládnuť svoje ego, pokoru k životu a vďačnosť.

Často počúvame, že 40+ ľudia sú prekvalifikovaní. Prečo sú podľa vás skúsenosti vnímané ako obtiaž?

Keď je človek viac kvalifikovaný a viac vie, tak je to nevyrieknutá hrozba pre personalistu, že bude firmu viac stáť. Niektoré firmy potrebujú iba základné znalosti pre výkon práce, čo v ich prípade znamená, že chcú ušetriť. Neuvedomujú si však rôzne benefity, ktoré im človek so skúsenosťami prináša. Či už zrelosť, trpezlivosť, lojalitu k zamestnávateľovi a častokrát si napriek znalostiam a skúsenostiam vypýtajú i menej peňazí ako človek po tridsiatke.

Máte obrovský prehľad o trhu práce. Existujú firmy, ktoré cielene budujú zmiešané tímy? Máme takých lídrov v tejto oblasti na Slovensku?

Je ich viac. Firmy prichádzajú na to, ako som už spomínala, že diverzita je dôležitá pre úspech ich biznisu. Demografický vývoj je dôležitý aj pre obchod. Kto bude našim konečným spotrebiteľom? Už teraz je jasné, že to bude veľká časť ľudí práve po 50tke. Bude preto potrebné vedieť, ako pre nich pripraviť služby a tovar tak, aby ich firmy úspešne predávali.

Ako sa k zmiešaným tímom staviate v Profesii? 

Nás zaujíma skôr to, čo človek vie, nie koľko má rokov. Či má skúsenosti v oblasti na ktorú ho potrebujeme. Ako príklad uvediem našu office manažérku, ktorá má 55 rokov, avšak má viac energie ako mnohí mladší zamestnanci.

Ivana, čo by mali podľa vás robiť ľudia po 40ke, keď sa im nedarí získať prácu, ktorá ich napĺňa. Máte nejaké tipy?

Určite neustále na sebe pracovať. Neznamená to, že teraz, keď sa blížim k 50ke, tak všetko viem. Práve naopak. Potrebujeme stále na seba pracovať. Vek je len číslo a naozaj záleží na tom, aký máme postoj k životu, ako sa dokážeme prispôsobiť. Ako vieme meniť svoje návyky.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová


Mohlo by vás zaujímať…

Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba – zbierka básní podporená Maticou Slovenskou

0

Marika Smoroňová je bezprostredná veselá kopa. Dievča s kreatívnou  nespútanou dušou obdarené nevšedným videním sveta a zmyslom pre humor. Marikine básne sú originálne, odvážne a nesmierne zaujímavé. Pri ich čítaní máte miestami chuť sa smiať, niektoré vás dojmú, iné pohoršia.

Tvoje básne sú až drsne úprimné. Si taká aj v bežnom živote alebo sa v ňom viac krotíš?

Myslím, že to je už od detstva celkom zjavné. Mamka by o tom vedela hovoriť viac. (smiech) Najabsurdnejší prejav, čo mám sprostredkovane, bola moja naliehavá úvaha v štyroch rokoch: “Vieš ako musí bolieť, keď niekomu odseknú hlavu?“ Nuž, mamka aj teraz, po toľkých rokoch občas tŕpne, čo mi to zase uletí z úst a musím priznať, že to má so mnou ako matka niekedy ťažké. Mne to ale v tej chvíli príde ako to najlepšie, čo môžem, ten najprirodzenejší prejav. Teda takto to vnímam ja. Ale áno, občas mám problém lebo na úprimnosť nie sú ľudia zvyknutí. (Najmä tí, čo si myslia, že majú moc a gigantický rešpekt práve preto, že si myslia, že majú moc. Je to ale trochu inak. A to aj na inú odpoveď…). Myslím si však, že na druhej strane viem podávať pravdu (či skôr to, čo si myslím, že je pravda) v súkromí aj s väčšou citlivosťou a ohľadom. Niekedy však, priznávam, je lepšie ak veci vyznejú práve bez balastu, pretože vtedy ľuďom najviac docvakne. Vtedy docvakne práve aj mne. Ale musí v tom byť dobrý úmysel! Inak to nefunguje. Nakoniec tak, či tak klameme len seba samého, ak chodíme okolo horúcej kaše.

Ale nehovorím pravdu za každých okolností, pretože niekedy je ticho oveľa pravdovravnejšie.

Tvoja zbierka básni Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba vyšla vďaka výhre v súťaži Matice slovenskej. Ako si sa cítila, keď si sa dozvedela, že ti Matica slovenská vydá knižku?

 Spokojne, úľavne, radostne. V prvom rade som si to nemusela zaplatiť sama a to veľmi poteší.  A mám básne pekne pokope, keď idem robiť čítačku.

 Mala si niekedy obavy, že sa svojimi básňami pred čitateľom príliš odhaľuješ, že sa priveľa o tebe môže dozvedieť?

Čo je priveľa? Mne to príde prirodzené a pomerne jednoduché ako krajec chleba s maslom. Málo sa hanbím, to bude asi z určitého hľadiska nejaký problém. Ale mne je to aj trochu jedno, čí je to problém (smiech). Veď ktovie, nevieme si to možno teraz vôbec predstaviť, ale raz budeme všetci o sebe vedieť  úplne všetko. Sme krásne prepojení, v dokonalej jednote, len pre rôzne hmly a večné chcenie vlastniť, sme slepí – to každodenne vidieť. A obavy mám pred jediným človekom. Neviem si predstaviť, aká apokalypsa by nastala, keby moje verše čítala moja babka.

Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba – zbierka básní (ukážky)

Postpubertálny výkrik

Tak sa mi páčiš,

až ma to serie, štve a trápi!

Za všetko môžu chlapi.

Hovno!

Pekne sa so mnou tráp,

nech sa ti páčim!

Buď chlap.

Tak sa ti páčim,

že som z toho unavený.

Za všetko môžu iba ženy!

Hovno!

Pekne buď so mnou unavená,

nech sa mi páčiš!

Buď moja žena.

Egoizmus súlože

Sme jedno telo.

Moje.

Návraty

Prvých 35 dní vnútromaternicového života

sme boli všetci ženami

Všetky ostatné dni

sa chlapi snažia prinavrátiť

domov

Pripravila: Gréta Fábryová

www.gretafabry.sk

Katarína Mayer: Ide láska cez žalúdok?

Konečne zastonal a zvalil sa na Alenu celou ťarchou svojho tela.

Jeden, dva…začala v duchu počítať.

Pachtil zaborený do jej ramena. Jeho dych, zmes whisky a steaku z večere, jej vlhol na pokožke. Ani sa nepohla. Cez saténovú košieľku cítila jeho búchajúce srdce. V nose ju zašteklil pach jeho potu. Zhlboka sa nadýchla, aby ju nenaplo.

Štyri, päť

Konečne sa prevalil na svoju stranu postele. Rukou ju potľapkal po vlhkom stehne ako kravu na bitúnku.

Šesť, sedem

Zavrela oči a čakala. Zaspal rýchle, ani nestihla napočítať do desať. Aj tak sa jej zdalo, že to bola večnosť. Pre istotu ešte raz napočítala do desať a potom sa potichu zošuchla z postele. Chvíľku len tak nehybne stála a dúfala, že sa jeho dotyky, ktoré jej stále pálili pokožku, vyparia do chladného vzduchu. Striaslo ju a rozdýchala nečakaný príval sĺz. Sex s ním nestál za to, aby plakala. Na plač jej dával denne oveľa lepšie dôvody. Opatrne vyšla zo spálne a zbehla po schodoch do kuchyne. Kamenná dlažba pod bosými nohami jej vyslala zimomriavky po celom tele. Po teple jeho tela, bol chlad vítaným pocitom.

Roztrasenou rukou sa dotkla vypínača a neónové svetlá namodro rozžiarili lesklú bielu linku. Chvíľku jej trvalo, aby si jej oči zvykli na svetlo. Potiahla rúčku na chladničke a do kuchyne sa vlial nový zdroj chladu a modrého svetla. Vytiahla minerálku a spláchla pachuť posledných pätnástich minút.

Ešteže sa dnes vrátil taký unavený, že ju nahnal rovno do spálne a nestihol ani nájsť dôvod jej vynadať alebo sa na nej fyzicky odbaviť inak ako v spálni.

Odložila fľašu späť do chladničky a pohľad jej spočinul na jeho zajtrajšom obede, úhľadne uloženom v dóze so zeleným vrchnákom. Zajtra je streda! Panika jej vrazila päsťou do žalúdka. Ako sa mohla takto pomýliť! Srdce jej bilo ako zvon, ruky jej zvlhli od potu. Rýchle otvorila šuplík a z úhľadného radu vrchnákov, zoradených podľa farby, vybrala modrý. V stredu predsa musí mať obed modrý vrchnák. Zavrela chladničku a spolu s ňou aj oči. Čelo si oprela o chladné dvere a čakala, kedy…a či…sa k nej vráti pocit sebaúcty. Telo aj dušu jej zaplavoval len chlad.

Katarína Mayer

Už ma nebaví na nič sa hrať!

0

Keď som bola malá, moja mama to mala s otcom ťažké…veľmi ťažké. Otec nevedel žiť život po výkone trestu. Jeho hlava nevedela spracovať všetky tie fakty. Mama, ako matka, manželka bojovala s jeho veterným mlynom…snažila sa…ako mohla.

SME SILNÉ…..MY ŽENY.
Nikdy sa nevzdávame. Za žiadnych okolností.
Tak veľmi si naložíme na plecia.
Myslíme si, že máme silu chlapa… A nakladáme.
Táto hra na chlapa nám ale nesvedčí.
Hraj ženskú hru…
Buď sama sebou.

Ži svoj život, lebo chceš … A nie že musíš.

TY SI ŽENA! TAK ŇOU BUĎ!
Si ženský jednoduchá, jednoducho zmyselná…
Si ako kvet v rozkvitnutom sade…
Si tak krehká a vo vnútri zraniteľná…

TY SI JEDINEČNÁ!
SI ORIGINAL! TAK NÍM BUĎ!
Ži svoj život!

Teraz ho len prežívaš.

Na čo čakáš?

Keď príde tá správna chvíľa?

To je kedy?

Zabíjaš sa postupne…

Kde je ten tvoj zmysel bytia?
Nerozmýšľaj zajtra, ale rozmýšľaj nad tým dnes.
Už nie je na čo čakať.

Viem, že si nesmierne unavená a kolotoč povinností sa nie a nie zastaviť.
Deň máš uponáhľaný a večer nevládzeš hrať žiadnu hru. Ani matky. Ani manželky. Ani milenky. Aké smutné…

Predstieraš, že je všetko v poriadku, ale tvoje telo a tvoja hlava v poriadku NIE JE!

Prečo si tu teda? Prečo si na tomto svete, keď nemáš ten priestor…
Veď si stvorená pre lásku…

ZASTAV SA. POVEDZ VŠETKÝM: STAČILO!

TERAZ SOM NA RADE JA !
Ja mám sen. Chcem ho snívať a chcem ho žiť. Môj sen je mojím hnacím motorom.

Andrea Slobodová

Chcete lepšie a presnejšie pochopiť svoje správanie?

0

Na stránkach 40plus máme pre  čitateľov súťaž v spolupráci so spoločnosťou Lumina Learning  o bezodplatné vypracovanie profilu  Lumina Spark. Profil vám môže pomôcť lepšie spoznať sa a pochopiť svoje správanie a ukáže vám cestu, ako sa naplno rozvinúť .

Jednou z víťaziek  súťaže sa stala pani Jasna Opavská, interiérová dizajnérka. Včera sa stretla s Marcelou Ružkovou, ktorá na Slovensko Lumina Learning priniesla a pre klientov vypracováva výnimočne podrobné profily  Lumina Spark.

Jasna, ako hodnotíte profil, ktorý Vám v  Lumina Learning vypracovali?

„Som typ človeka, ktorý sa rád pozerá na svoju osobnosť aj očami iných. Ideálne odborníkov. Preto ma výhra súťaže, ktorú ste na 40+ spravili s Lumina Learning veľmi potešila. Moje obavy, že pôjde o všeobecné, nič nehovoriace informácie sa rozplynuli po pár minútach stretnutia s odborníčkou Marcelou Ružkovou z Luminy Learning, ktorá mi predstavila môj profil. Je až fascinujúce, ako je možné na základe 144 otázok a odpovedí urobiť presný náhľad na osobnosť človeka. Veci, ktoré som sa o sebe dozvedela sú komplexné  a súvisia spolu, dávajú zmysel. Dostala som úžasnú pomôcku v podobe detailne vypracovaného profilu mojej osobnosti, ku ktorej sa určite budem vracať na ceste životom.  Verím, že mi bude nápomocná.“

Ak chcete skúsiť šťastie a dozvedieť sa o sebe viac, zapojte sa do našej súťaže. Informácie TU

JASNINA SKÚSENOSŤ S PRÁCOU S VEKOVO ZMIEŠANÝM TÍMOM
V rámci práce interiérového dizajnéra som sa dostala do tímu mladších manažérov a grafikov. Za úlohu sme mali vytvoriť interiér nového hotela a pripraviť materiál na marketing. Určite najväčšie prekvapenie pre mňa bola samozrejmosť s akou títo mladí ľudia používajú moderné technológie a zdroje informácií z virtuálneho sveta. Určite nie som počítačoví analfabet, práve naopak, ale spôsob ako nové technológie zaraďujeme do procesu práce je iný, ako u mladých ľudí s ktorými som spolupracovala.

Pre mňa sú moderné technológie pomôckou, ktorú používam, ale pre nich akousi samozrejmosťou. Pre mňa sú pridanou hodnotou, pre nich súčasťou každého kroku.

Nedostatok skúseností kompenzujú veľkou sebaistotou vo vystupovaní pre mňa hraničiacou  s aroganciou. Sú scestovaní a ovládajú jazyky. Neboja sa konfrontácie a vedia argumentovať. Vidieť, že vyrastali v úplne iných podmienkach ako my.

Práca ich baví, ale nie je pre nich prvoradá. Hľadajú rovnováhu medzi súkromím a robotou. Myslím, že im oveľa menej hrozí vyhorenie a prepracovanosť, akú pozná naša generácia.
Aj keď sú mladí a ešte menej skúsení, určite sa máme čo od nich učiť.
Rada by som počula ako oni vnímali spoluprácu so mnou. Určite rešpektovali moje skúsenosti a spoliehali sa na vedomosti. Či túto spoluprácu vnímali ako pozitívnu neviem, ale pre mňa bola určite veľmi pozitívnou skúsenosťou.,

Zistite viac

Viete ako sa správate keď ste v pohode, ako v bežnom dennom režime a ako v náročných situáciách? Zrejme áno, veď sa poznáte. Ale viete, ako svoje „tri“ osobnosti využiť vo váš prospech a napojiť sa na to najlepšie, čo vo vás je? A mať k svojim silným stránkam neobmedzený prístup?

Zvyčajne si sami seba všimneme až vtedy, keď už niečo nefunguje

Andrea Trávničková sa venuje koučingu,  komunikácii a tiež projektu Inštitút trvalého rozvoja 40+ (ITR40+). V Rámci ITR 40+ sme realizovali prieskum medzi 40+ľuďmi z ktorého okrem iného vyšlo, že ľudia po 40ke, ak sa ocitnú bez práce, tak v 80% prípadov nekontaktujú poradcov, koučov, psychológov. Skrátka „boria“ sa s problémami ako získať prácu, ktorá by ich bavila, sami.

Andrea – čím to je, že ľudia sa v ťažkej situácii, akou strata práce rozhodne je, neobracajú na odborníkov?

Dôvodov je určite viacero. V našej kultúre sa len veľmi pomaly usídľuje zvyk obrátiť sa na odborníkov v oblastiach ako hľadanie si vhodnej práce alebo osobný rozvoj, ktorý s novými pracovnými možnosťami úzko súvisí. Ľudia sú zvyknutí zájsť k lekárovi, ak sa necítia dobre. Vedia, že ak riešia otázku bývania, môžu sa obrátiť na finančných poradcov a realitných maklérov. Ale ak hľadajú novú prácu, o odbornej pomoci uvažujú naozaj zriedkavo. Často možno ani nevedia, že by pomoc vyhľadať mohli.

Myslíš, že široká verejnosť je dostatočne informovaná médiami a dostupnými zdrojmi, že obrátiť sa na kouča či poradcu je normálne?

Úprimne – neviem. Mám však pocit, že slovo kouč je už pomaly vnímané viac negatívne ako pozitívne. V posledných rokoch sa s koučmi akoby vrece roztrhlo a dnes nájdeš kouča na všetko, aj na to, ako odplienkovať malé deti. Ľudia často ani nevedia, čo by od kouča mohli chcieť, ako by im mohol pomôcť. Optiku toho, o čom koučing vôbec je, dosť nešťastne krivia aj procesy vo výrobných firmách, kde sa pod označením koučing skrýva skôr mentoring.

Nie som preto vôbec prekvapená, že ak sa v procese hľadania si novej práce ocitne človek, ktorý roky zažíval „koučing“ ako niečo, čo má od koučingu naozaj dosť ďaleko, ani mu nenapadne novú situáciu riešiť práve touto cestou.

Myslím si, že kvalitná a zrozumiteľná osveta na tému koučingu by mohla mnohým ľuďom otvoriť dvere k novým možnostiam. Možno by celkom stačilo, keby tí, čo sa ocitnú v situácii, kedy je fajn pozrieť sa na veci z nového miesta, inej perspektívy, vedeli, že kouč má pre nich otázky, ktoré si sami asi nepoložia. Kouč nehodnotí a nesúdi, neodporúča. Kouč sa pýta. Odpovede prichádzajú od klienta, lebo správne odpovede nosíme  v sebe. Iba nám niekedy chýba tá správna otázka, alebo odvaha položiť si ju. A tiež čas venovať sa sebe.

Aké sú konkrétne možnosti pre ľudí bez práce pri vyhľadaní odbornej pomoci?

Existujú kariérni poradcovia, ktorí klientom poradia ako správne nastaviť životopis, prejdú si s ním kariérne oblasti, ktoré by pre neho mohli byť atraktívne, hľadajú nový potenciál, ale aj zreálňujú predstavy klientov o aktuálnom dianí na trhu práce. Ak si človek hľadá prácu dlhšie, kariérneho poradcu by mal navštíviť.  V ITR 40+ spolupracujeme s viacerými kvalitnými kariérnymi odborníkmi a ak sa niekto ocitne v situácii, že pomoc kariérneho poradcu potrebuje, vieme mu poskytnúť kontakt, nasmerovať ho.

Existujú aj headhunteri – teda tí, ktorí pre svojich klientov – firmy, obsadzujú konkrétne pracovné pozície a hľadajú ľudí s konkrétne nastavenými parametrami.  Je dobré nakontaktovať sa na nich, stretnúť sa a dohodnúť sa s nimi, aby váš životopis zaradili do ponuky, ak je to možné. Samozrejme je aj viacero portálov, venujúcich sa pracovnému trhu, kde sa dá nájsť pomerne veľa užitočných informácií. Čím je človek dlhšie doma bez práce a prácu si nájsť chce a potrebuje, tým je väčšie riziko toho, že sa dostane do komplikovanej situácie. Nie len finančnej, ale aj psychickej.

Frustrácia z nekonečného zasielania životopisov, absolvovania pohovorov a zamietavých odpovedí, môže celkom reálne viesť k zlému psychickému stavu. Einstein hovoril, že robiť veci stále tým istým spôsobom a očakávať iný výsledok je hlúposť. Ak má človek pocit, že sa začal cykliť, je treba hľadať cestu von. A práve tu môže pomôcť kouč.

V čom by im mohol pomôcť?

Každý z nás je originál – jedinečný a jediný na svete. Je nás tu viac ako 7 miliárd, ale na svete neexistujú dvaja identickí ľudia. Preto aj kouč môže každému pomôcť v niečom inom. Niekto si potrebuje zrevidovať svoje priority, iný hodnoty, niekto sa potrebuje zorientovať vo vzťahoch na súčasnou pracovisku. Iný potrebuje nájsť, čo vlastne hľadá.

Život je neustála zmena a vždy je ten správny čas naučiť sa niečo nové, pozrieť sa na staré zabehané veci z nového miesta.  Nedávno som bola na jednej konferencii, kde padla otázka, ako často si „aktualizujeme vlastný systém“ , teda seba samých. Tuším som bola jediná, ktorá povedala, že každý deň:o))  Je to škoda, lebo život prináša nespočetne veľa možností príležitostí a my sa rozhodujeme o sebe v každej jednej sekunde. Či už si to uvedomujeme, alebo nie. A práve to, že si väčšinu času  neuvedomuje čo práve robíme, ako myslíme, ako sa rozhodujeme,  že nie sme prítomní v danom momente, nás oberá o možnosť rozhodovať o sebe vedome. Zvyčajne si sami seba všimneme až vtedy, keď už niečo nefunguje, keď už nás niečo trápi. Ak je v mojom živote niečo, čo potrebujem riešiť so sprievodcom – lebo dobrý kouč je v prvom rade bezpečný sprievodca, obraciam sa na moju koučku. Poznám viacero skvelých koučov, ktorých si veľmi vážim. Výber správneho kouča nie len o jeho odbornej spôsobilosti. Je to najmä o chémii a o dôvere.

Z prieskumu ITR vyplynulo, že ľudia po 40ke si hľadajú prácu v priemere 6-9 mesiacov. 20% ľudí si hľadá prácu viac ako rok. Čo s tým?

To je ťažká otázka a mne ani neprináleží na ňu odpovedať. V ITR 40+ sme chceli poukázať na to, že hoci trh práce na Slovensku láme rekordy a zamestnávatelia volajú po pracovnej sile zo zahraničia, je tu stále veľká skupina kvalitných ľudí, ktorí chcú pracovať, majú skúsenosti, osobnostnú aj profesijnú zrelosť. Potiaľto je to ideálna skupina ľudí, po ktorých by zamestnávatelia mali okamžite siahnuť. ALE… Títo ľudia poznajú cenu svojich kvalít a tu sa často rozchádza ich predstava s predstavou zamestnávateľov. Nehovorím len o finančnej stránke, ktorá je samozrejme veľmi dôležitá. Hovorím aj o tom, že zrelí ľudia  majú odvahu a dôvod chcieť work – life balance, už nebudú sedieť v zamestnaní 10-12 hodín ako ich mladší kolegovia. Ani sa nebudú hrnúť do projektov, ktoré im nedávajú zmysel.  Strážia si svoj čas a najmä energiu. Ich silnou stránkou je lojalita a stabilita. Nemenia zamestnávateľov ako ponožky a ak sa rozhodujú pre zmenu, je to zvyčajne dlhý proces, sprevádzaný zvažovaním všetkých aspektov, ktoré zmena môže priniesť. Na strane personálnych oddelení a tiež na strane personálnych agentúr sú zvyčajne juniori, ktorí svoje skúsenosti a zrelosť ešte len naberajú.

Ak čerstvý absolvent školy na pozícii personálneho agenta robí pohovor so 45 ročným manažérom, ktorý už viedol desiatky ľudí a má za sebou stovky vážnych pracovných rozhodnutí, je to zúfalá situácia pre oboch. Mám známeho, ktorého oslovila renomovaná personálna agentúra, vytipovali si ho na top pozíciu v nadnárodnej firme. On sám dlhé roky pracuje v medzinárodných tímoch, vedie projekty na úrovni niekoľkých kontinentov. Slečna z agentúry (vo veku jeho dcéry)  mu s kamennou tvárou položila otázku, či sa vie dohovoriť po anglicky.

Na druhej strane je veľa ľudí po 40tke, ktorí si málo veria a sami seba dávajú dole tým, že reflektujú na pracovné pozície, pre ktoré sú prekvalifikovaní. Toho sa zase obávajú zamestnávatelia, doslova majú strach, že takýto človek pozíciu berie len ako prestupnú stanici, kým si nenájde niečo iné, lepšie. Ak sa v takomto kolotoči človek ocitne a opakovane dostáva spätnú väzbu, že je prekvalifikovaný, je najvyšší čas poobzerať sa po službách odborníka.

Pri tvojej práci kouča si sa stretla s rôznymi ľuďmi a problémami. Našli sa medzi nimi takí, ktorým koučing pomohol k novému reštartu?

Áno a som za to veľmi vďačná. Väčšinou sa nový reštart rovnal prechodu zo zamestnaneckého pomeru k vlastnému biznisu. Sú to krásne príbehy plné odvahy a pozitívnych zmien. Veľmi si vážim, že títo klienti sa na mňa obracajú aj dnes. Už s inými témami, ale s rovnakou dôverou. A to je pre mňa najväčšie ocenenie.

Tvoja služba Walk&Talk mi je sympatická. Už som ju s tebou absolvovala. Dáva zmysel aj iným klientom? Radi ju využívajú?

Sú ľudia, ktorí preferujú práve walk&talk. Pohyb tela dáva do pohybu aj myseľ a Dušu. Niekedy práve cez pohyb človek nájde metafory, ktoré mu umožnia vidieť, pochopiť to, čím práve prechádza, čo sa v ňom deje. Myslím, že pointa je v tom, že pri pohybe sa človek uvoľní, začne vnímať prostredie, v ktorom sa nachádza, prírodu, zvuky, vône, farby. Pre ľudí, ktorí sú celé dni zatvorení v open space kanceláriách je čas strávený vonku na čerstvom vzduchu a v pohybe, terapiou. Čas, kedy dýchaš čerstvý vzduch, nechávaš plynúť vlastné myšlienky a máš sprievodcu, ktorý je tu iba pre Teba, môže priniesť veľa nových objavov a uvedomení si.

Na čo najprevratnejšie ste pri Walk&Talk prišli?

Tak to je otázka skôr na mojich klientov, než na mňa:o) Ale spomínam si na koučing po schodoch v horskom parku. Odspodu  tie schody vyzerali nezdolateľne. Nakoniec sme ich v ten deň prešli dvakrát. Poznanie, že veci často krát vyzerajú oveľa hrozivejšie, než v skutočnosti sú, bolo pre klienta  dôležité. A ešte silnejší bol pre neho zážitok z vlastnej sily zdolávať nové výzvy. Tie schody mu ukázali pararelu s témou, ktorú riešil. Bolo to silné.

Máš v oblasti koučingu nejaké méty na najbližšie obdobie?

Beriem to ako cestu. Každý deň je čo sa učiť.  Stále študujem nové veci, ktoré mi môžu byť prínosom v práci s klientmi. Dlhodobo sa vzdelávam v rámci Inštitútu Virginie Satirovej, ktorej učenie považujem za ľudsky aj odborne výnimočné. Mojou métou je byť tu pre klientov v správny čas správnym spôsobom. Robiť svoju prácu kvalitne a s radosťou.

Viac informácií o koučingu a Andreiných službách nájdete TU

 

 

3 typy investovania. Uvažujete nad vlastnou finančnou nezávislosťou?

Myslíte na svoj dôchodok a životný štýl, aký budete mať? V dnešnej dobe si veľa ľudí myslí alebo dúfa(?), že sa nedožije dôchodku. Tak sa totiž niektorí ľudia k téme dôchodku stavajú. Štatisticky sa dôchodku dožije viac ako 80% ľudí, avšak málo z nich sa naň teší. Ani sa nečudujem, keď dnešní dôchodcovia po odrobených viac ako 40 rokoch dostanú priemerne 40% aktuálneho príjmu, čo je cca 400-450€. Stačilo by Vám to? V dnešnej dobe už sú rôzne prostriedky ako si môžu ľudia v aktívnom živote zabezpečiť slušnú rentu na dôchodku. Dobrým začiatkom môže byť napr.aj II a III.pilier.

V predchádzajúcom článku sme sa venovali hlavne tomu, kde nájsť zdroje na budovanie nezávislosti. Nehnuteľnosti sú síce možná investícia, ale nie je to také jednoduché. Riziko je pokles cien nehnuteľnosti, resp. nízky rast, poškodenie nehnuteľnosti nájomníkmi, neobsadenosť. Nehnuteľnosť treba skôr brať ako zabezpečenie a mala by tvoriť tretinu celkového majetku.
Pre ďalšie investovanie financií existuje niekoľko možností, ako ich zhodnotiť a teda aj zarobiť. Na bežnom účte by ste mali mať peniaze iba na bežné výdavky.

Ak máte na konci mesiaca plusovú hodnotu, z polovice ste vyhrali.

Niektorí z Vás sporia na sporiace účty-podúčty so zhodnotením ani nie na úrovni inflácie Ďalší majú termínované vklady, kde je potrebné vložiť jednorázovo určitú sumu (lepší úrok až pri vklade nad 100.000,- ale vyššie riziko ako investícia). Oba spôsoby sú na určité obdobie väčšinou 3-5 rokov a k peniazom sa viete dostať až po ukončení daného obdobia. V prípade skoršieho výberu o úroky prídete a ešte dostanete sankciu. Ani v jednom ani v druhom prípade to nie je spôsob pre dlhodobé udržanie reálnej hodnoty peňazí a zdolanie inflácie. Môžu byť ale súčasťou rozloženia portfólia podľa zámeru a cieľa.

Ďalším a asi jediným nástrojom pre sporenie resp. pre najvyššie zhodnotenie sú podielové fondy. Ešte stále veľa ľudí o tejto forme vie málo, resp. veľmi tejto forme investovania neveria. Boja sa.

Podielové fondy a ich porovnanie so sporiacimi účtami a termínovanými vkladmi
* Vyššie zhodnotenie
* Ochrana pred infláciou
* Financie kedykoľvek k dispozícií aj bez poplatku v závislosti od spoločnosti a programu (ale nie ako z bankomatu, prevod cca do týždňa)
* Peniaze môžeme rozumne premiestňovať do iných typov fondov, podľa stavu trhu
* Široká ponuka fondov a stratégií a flexibilita podla vašich možností,zámeru a horizontu

Treba si len určiť

* Horizont investície – čas kedy chcete byť nezávislý a užívať si dôchodok
* Akú chcete mať rentu (koľko chcete mať mesačne alebo akú čiastku chcete dosiahnuť)
* Investovanie jednorázovo či pravidelne ideálne so železnou pravidelnosťou ale je tu určitá voľnosť ak to nevychádza tak sa nedá, nič sa nestane nezruší ale neskôr sa dostanete k cieľovej čiastke, zároveň sa tam dá vkladaj aj mimoriadne ako chcete.
* vhodnú správcovskú spoločnosť(nie banka ani poisťovňa), či odborníka, ktorý Vám to všetko nastaví podľa vašich predstáv a možností.

Dôležité je zistiť Váš investičný profil. Kam by ste sa zaradili? Aký ste typ investora?

Konzervatívny / opatrný – hľadáte nízku rizikovosť, nízke kolísanie a k tomu aj adekvátne zhodnotenie
Vyvážený / vyrovnaný – láka Vás o niečo vyššie zhodnotenie ale nechcete podstúpiť veľké kolísanie
Rastový/dynamický /odvážny – vysoký výnos ale aj vyššie kolísanie. Toto je odporúčané na dlhodobý horizont a kolísanie je v čase zanedbateľné, pri dobre zvolených fondoch

Trošku teórie – Čo je podielový fond?
V skratke ide o majetok, ktorý tvoria cenné papiere, peňažné prostriedky a iné majetkové hodnoty, ktoré sú v spoločnom vlastníctve investorov-sporiteľov, ktorých vlastnícke práva a teda ich podiely sú vyjadrené podielovými listami.
Podielový fond nemá právnu subjektivitu. Spravuje ho správcovská spoločnosť a majetok v podielovom fonde nie je súčasťou majetku správcovskej spoločnosti ako je to napr. v banke.
V jednom podielovom fonde môže byť napríklad aj viac ako 100 rôznych akcií firiem, pričom každý podielnik získa alikvotnú časť z majetku každej firmy v podielovom fonde. Môžeme si to predstaviť aj ako kúsok torty, kde podielnik získa malý kúsok z každej plnky v torte. Čím sa znižuje aj riziko straty investície, pretože šanca, že by zbankrotovalo všetkých 100 firiem v portfóliu naraz je takmer nulová.

Hodnota investície môže v čase kolísať v závislosti od zvolenej stratégie. To je možné znížiť kombináciou rôznych druhov fondov alebo dostatočnou dĺžkou investície. Otvorený podielový fond ponúka podielnikom možnosť kedykoľvek do fondu vstúpiť alebo z fondu vystúpiť.
Správny výber vhodného podielového fondu či stratégie je kľúčovým predpokladom pre úspech v investovaní.

A teraz matematika…
U 40 ročného klienta je stále dosť času, aby za 25 rokov pri voľbe napr. dynamického zabezpečenie dosiahol optimálny dôchodok.
Takto vyzerá graf, podľa toho, ktorú stratégiu/profil si zvolíte:

(zdroj pioneerinvestmets.sk)
Ako je vidieť z dlhodobého hľadiska je najefektívnejšia rastová stratégia.
Štatistika hovorí, že pri zhodnotení cca 7% p.a. za 10 rokov sa vklad (jednorazový) zdvojnásobí a za ďalších 10 už môžete počítať so štvornásobkom. Občasné výkyvy na grafe s vašimi vkladmi nič zásadné neurobia.

Číselne pri vklade 100€ mesačne po dobu 25 rokov bude vaše zhodnotenie vyzerať pri rôznych stratégiách približne takto :
Vklad celkovo 30.000,-
Defenzívna/konzervatívna stratégia zhodnotenie cca 2-3% vytvorí 41.000,- a rentu vo výške cca 240€
Zmiešaná/vyvážená stratégia zhodnotenie cca 4-5% vytvorí 55.000,- a rentu cca 320€
Akciová/dynamická stratégia zhodnotenie cca 6-7% vytvorí 67.000,- a rentu cca 400€

Tieto informácie majú samozrejme iba informatívny charakter a vysvetľujú ako funguje investovanie do fondov. Rovnako aj výpočet je len všeobecný a všetko závisí od vašich možností, zámeru a profilu. Bližšie sa na vaše možnosti môžeme pozrieť osobne.
Ako si vybudovať finančnú nezávislosť po štyridsiatke?

Zuzana Dibáková

Môže kreslenie pomôcť na ceste pri zmenách v živote?

Dáša je tvorivý a veľmi pozitívny človek. Okrem toho, že sa väčšinu života pohybuje v oblasti menežmentu, koučingu a poradenstva, pustila sa aj do kreslenia. A kreslí nádherne. Je ďalším príkladom toho, že nikdy nie je neskoro začať sa učiť nové veci.

Dáša, kedy a kde začal tvoj vzťah ku kresleniu a maľovaniu?

Asi klasicky, ako u väčšiny ľudí – v detstve. Vtedy je všetko ľahké. Netrápime sa nad tým, či je to správne, dobré, dostačujúce. Skrátka to robíme, lebo nás to robí štastnými. Tak to bolo aj u mňa. Vždy som bola viac tvorivá, než štruktúrovaná. Viac som vnímala prítomnosť a to pekné okolo mňa. Moja mamina by iste vedela rozprávať o mojich šikovných ručičkách, keď siahli po nožniciach. Ja som totiž okrem kreslenia, spievania a baletovania milovala aj vystrihovanie z knižiek 😀

Absolvovala si aj kurz kreslenia?

Áno. Už viac ako rok a pol chodím do Ateliéru Miró, kde sa učím kresliť. Je to skvelý relax. Ako horolezec, ktorý vypne pri zdolávaní kopca, ja sa na pár hodín viem stratiť v kresbe. A je mi tam dobre.

Naozaj platí, že kresliť sa môže naučiť každý? Ja napríklad viem kvetinku a domček jedným ťahom. A ešte aj slniečko zvládnem…

Ja si myslím, že áno, môže. Len musí chcieť. Tu ani tak nejde o to, či vieš nakresliť to, čo ostatní. Počíta sa to, že

  1. Chceš
  2. Môžeš

A až na poslednom mieste je

  1. Vieš

Ostatné príde samo. Mňa napríklad pri výbere školy presvedčil úžasný prístup šéfa ateliéru, ktorý s nami pracuje tak, aby sme si vedeli nájsť svoj vlastný štýl. Nenúti nás mechanicky obkresľovať. Presviedča nás o vlastnej sile a schopnostiach, podporuje nás v hľadaní a dáva nám umeleckú slobodu. Ale je rovnako prísny pri usmerňovaní a radách ako na vec ísť, aké techniky nás k cieľu dovedú. A to ma inšpiruje. Tým, že podnikáte niečo mimo rámca svojej práce, rodiny, povinností, stávate sa členom novej komunity, ktorú obvykle to ostatné málo zaujíma. Ste tam vy, akoby novou identitou. Máte šancu sa prejaviť, vysloviť, zažiť to úžasné, čo prežívajú tvoriví ľudia, keď pod ich rukami niečo nové vzniká. Nemusí to byť Michelangelo, Renoir ani Kubal. Stačí mať skrátka radosť. Čistú detskú radosť. A vtedy je jedno, či máte dvadsať alebo päťdesiat, či máte tri deti alebo psa. Či ste pracháč alebo nie. pred platnom sme si všetci rovní, ako rada hovorím.

Čo najradšej kreslíš a kde hľadáš inšpiráciu?

Vždy som mala najväčší rešpekt pred postavou v pohybe a dešpekt k zátišiam. Teraz je to inak. Ak je niečo, čo chcem nakresliť, nakreslím to. Nekreslím technicky „od slova do slova“. Chcem aj neskôr za mojou kresbou vidieť príbeh. Zátišiami som si prešla, už len kvôli technike. Dnes kreslím zväčša akty. A možno aj celkom dobre. No (smiech)

Máš svoje zákutie, kde sa ti dobre robí a ide to akoby samo?

Áno, okrem veľkého Ateliéru Miró mám aj svoj malý ateliér u mňa doma. Má veľa svetla a zmestia sa tam aj moji kocúri.

Spýtam sa ťa ako kouča. Môže kreslenie pomôcť na ceste pri zmenách v živote?

Určite áno. V súčasnosti ako kouč využívam aj kreatívne techniky a umenie. Prinášajú nám úžasný zážitok, že vieme vytvoriť niečo jedinečné a zmysluplné. Skúsili ste napríklad myšlienkové mapy, kresbu, stavebnicu, hlinu, obyčajný piesok… ? Pravdaže tvorivosť neznamená „len“ umeleckú tvorbu. Pre mňa znamená tiež odvahu vyjsť z komfortnej zóny a urobiť pre tento svet a teda aj pre seba a svoju komunitu niečo viac. Takýto zážitok si so sebou prináša silnú emóciu. A tá nám dá energiu prekonať to, čo práve prekonať potrebujeme. Ak som unavená a niečo ma trápi, pre seba nič lepšie ako  kreslenie nepoznám. Raz zo mňa bude (dúfam) aj dobrý art terapeut.

Čo môže rozvíjanie jemnej motoriky a tvorivosti ľuďom priniesť okrem odbúrania stresu?

Uvoľnenie stresu, negatívnych emócií, používanie pravej hemisféry, otvorenie sa príležitostiam, uvedomeniu si samého seba, svojich potrieb, zviditeľnenie riešení … čo ešte potrebujeme viac?

Čo máš „rozkreslené“ a plánuješ v tejto oblasti niečo? Alebo vnímaš kreslenie iba ako príjemnú súčasť tvojho osobného života?

Práve pracujem na rukách. Fakt. Potrebujem si vyladiť techniku rúk, pretože sú na obraze pre mňa dôležité.  Chystám sa na vianočné obrazy pre najbližších (nebudú to vždy akty :D) a priateľov. Kreslenie je mojou súčasťou. Je to môj koníček. Nie živobytie. Mám v úcte všetkých umelcov, ktorí si tým zarábajú. Sú sto krát lepší ako ja a predsa u nás zarábajú menej ako manažér.

Dášine Motto na záver: Dnešný svet potrebuje ozajstných hrdinov. Ozajstný si, keď tvoríš, lebo tým dávaš tomuto svetu zmysel.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Marcel Ihnačák: Úplne najdôležitejšie je podľa mňa variť s láskou

Marcela Ihnačáka som stretla vo Vysokých Tatrách, kde sa zúčastnil eventu TimeOut. Bol hosťom Michala Hudáka v rámci Mišovho tradičného „Výsluchu“. Keď Marcela spoznáte aj mimo kameru, tak zistíte, že sláva mu nijak nezasiahla do života. Stále varí a venuje sa gastru s láskou a pokorou. Marcel Ihnačák: „Úplne najdôležitejšie je podľa mňa variť s láskou.“

Marcel, čo ťa priviedlo ku kuchárskemu remeslu?

Začalo to ešte v detstve. Moja detská strava nebola dostatočne pestrá. Vyrastal som v jednoduchých podmienkach. Navarilo sa jedno jedlo v jednom hrnci prakticky na celý týždeň. To ma prinútilo rozmýšľať, ako by som to mohol zmeniť. Začal som v kuchyni takpovediac experimentovať, už keď som mal sedem rokov. Stojac na stolčeku pri sporáku som začal skúšať rôzne jednoduché jedlá z vajíčok. Pamätám si, že ako osemročný som prvýkrát v živote upiekol bublaninu. Jednoducho povedané, keď som chcel pestrejšiu stravu, musel som ju pripraviť sám. Varenie a pečenie ma držalo až do puberty. Vtedy prišiel i čas rozhodovania sa, kam na strednú školu. Hral som i hokej, ale pri pomyslení, že by sa mi mohlo podariť presadiť sa v zahraničí a vyniknúť v tomto športe som moje rozhodovanie napokon pevne upriamil smerom k hotelovej škole.  Ja osobne som chcel ísť za cukrára. Mame sa to však nepáčilo. Podľa nej boli cukrárky vždy ženy. Tak sa stalo, že som napokon išiel za kuchára. Keď som nastúpil do školy, hneď som ľutoval, že som mamu poslúchol – cukrárky boli naozaj skoro samé baby – mohol som mať raj na zemi. (smiech).

Dnes žijeme v uponáhľanom svete. Mnohí z nás doma nemajú čas venovať vareniu. Máš návod na prípravu rýchlych a napriek tomu zdravých a vyvážených jedál?

Ja si myslím, že už sme v dobe, keď v oblasti gastronómie začína byť populácia na Slovensku na úrovni. Ľudia akoby začali rozumieť, že dokonalosť tkvie v jednoduchosti. Možno je to aj tým, že ľudia sú pomerne scestovaní a vidia, že aj v zahraničí sa stretávajú s ľahšími a v princípe neprekombinovanými jedlami. Z toho vyplýva, že  už je mnohým z nás jasné, že príprava zdravého a chutného jedla nemusí trvať večnosť a nie je o dlhom vyváraní, či vypekaní. Ja sa rád inšpirujem stredomorskou kuchyňou. Je zaujímavá a rýchla zároveň. Základ je v zelenine, rybe, mäsku. Kombinácia týchto surovín nie je náročná na čas. Varí sa rýchlo a jednoducho. Dôležité je sústrediť sa na sortiment a na to, aby si ľudia vyberali správne recepty. Prehľadné. Nie veľa ingrediencií. A úplne najdôležitejšie je podľa mňa variť s láskou a chuťou. Pretože keď chcem variť, tak jedlo chutí úplne inak, ako keď musím. Ja varím so srdcom. Lebo chcem priateľov a zákazníkov jedlom potešiť.

Si známy tým, že uprednostňuješ varenie z regionálnych potravín. Kokosový olej, chia semienka a iné moderné vychytávky ti nevoňajú?

Nemôžem povedať, že mi nevoňajú. Akurát, že som zástanca tzv. európskej stravy. Mali by sme sa sústrediť na jedlá, ktoré vieme pripraviť zo surovín, ktoré sú nám blízke. Podľa mňa je to spojené aj so zdravou výživou. To, čo máš okolo seba je logicky čerstvejšie. Nemuselo merať cestu tisíce kilometrov. Má to svoje výhody – ekonomické a aj zdravotné. Používať regionálne suroviny, to čo ti rastie v záhrade, alebo u „tvojho“ farmára. Jasné, že takáto zelenina, ovocie, mäso je o niečo drahšie ako keď kúpime ekvivalent v supermarkete a jasné je tiež to, že sa nedá všetko zaobstarať u farmára. Ale skúsme sa sústrediť aspoň na to, čo sa kúpiť dá. Podporiť  producentov doma sa oplatí. Byť prvo výrobcom či pestovateľom je nesmierne náročná práca. Teší ma, že mnohé prevádzky už na to prichádzajú. Vedia, že to je síce starosť navyše, ale klienti v reštaurácii cítia rozdiel a takto si vieme navzájom pomáhať. A to je podľa mňa veľmi dôležité.

Čím to je, že ľudí často oslovujú exotické jedlá a dávajú im prednosť pred domácimi klasickými surovinami?

Neviem prečo. Možno sú to ľudia, ktorí sa chcú touto formou odprezentovať. Chcú svojim hosťom povedať, že aha, bol som v Thajsku a chcem ukázať, že som sveta skúsený a začnem používať kokosové mlieko, alebo silné a výrazné koreniny. Naša kultúra nemá zažité výrazné chute. Takúto stravu by som jednoznačne neuprednostňoval. Nie som proti ochutnaniu niečoho exotického. Tu i tam si spestriť jedálniček. Variť ale odporúčam skutočne jednoducho. Možno tu i tam pridať novú ingredienciu a povýšiť jedlo inam. Ale v medziach hesla v jednoduchosti je krása.

Aktuálne žiješ už niekoľko rokov v Mikulove. Ako prišiel nápad posunúť sa na Moravu?

Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie a som veľmi šťastný, že to tak je. Pred 8 rokmi som netušil, že sa Mikulov stane mojim domovom. Bolo to tak, že v čase, keď sme ešte nemali deti, začal som hľadať miesto, kde by sme sa usadili. Pôvodne som hľadaj na juhu Slovenska. Prešiel som hádam všetko v okruhu 100 km od Bratislavy, ale nič ma nechytilo za srdce. Potom som šiel na víkendový pobyt do Mikulova a bola to láska na prvý pohľad. Zrazu som videl presne to, čo som hľadal. Kľud, pokoj, príroda, milí ľudia. Čo sa týka ľudí, tak mám pocit, akoby mali trošku viac pokory a menej sa snažia obkolesiť materiálnymi vecami. Susedské vzťahy tu fungujú úplne geniálne. Mám pocit, že výrazne lepšie ako na Slovensku.

Čím je podnikanie v moravskom gastro iné oproti Slovensku?

Asi nie úplne iné, ale má svoje odlišnosti. Pri podnikaní je všeobecne veľmi dôležité jasne si určiť cieľovú skupinu. Napríklad, ak podnikáte v gastro, musíte vedieť, či sa sústredíte na menučka, alebo budete viesť politiku reštaurácie inak. Pre koho chcete variť. Musíte mať jasne stanovené, kto má byť váš klient. Potom si viete určiť v akých cenových hladinách sa budete pohybovať. Tiež je extrémne dôležité ujasniť si sám v sebe, ako budete komunikovať s vlastným personálom. To všetko je v podniku cítiť. Veľmi si potrpím na dobrej atmosfére v podniku. S mojimi zamestnancami trávim čas a pracujem s nimi. Beriem si normálne smeny niekoľkokrát do týždňa. Toto všetko potom pretavujeme do jedla, ktoré pripravujeme. Čo sa týka podnikania v Mikulove, tak oproti Slovensku vieme poskytovať lepšiu kvalitu za rozumnejšie ceny, čo je samozrejme spôsobené aj skladbou našich prevádzkových nákladov a iným zaťažením v oblasti daní. 

Marcel Ihnačák: Úplne najdôležitejšie je podľa mňa variť s láskou
Marcel Ihnačák: Zelenina je základ

Aký by to bol rozhovor s kuchárom bez receptu. Podelíš sa s nami o rýchle a jednoduché jedlo, ktoré si môžeme pripraviť a pohostiť aj nečakanú návštevu? Čo by nemalo v domácej špajzi pre takýto prípad chýbať?

Ako som už spomínal, varím veľmi jednoducho. Doma musí byť vždy zelenina. Nielen šalát, rajčiny, ale aj koreňová zelenina, cesnak, kvalitná cibuľa. Ak máte v špajzi špagety, olivový olej, chilli a rajčiny v konzerve, viete spraviť skvelé jedlo za pár minút. Veď čo môže byť zlé na špagetách aglio olio? Mne ešte doma nesmú chýbať zemiaky, vajcia, ryža, bylinky, med a parmezán. S týmito surovinami, trochou nápadov viete stvoriť skvelé jedlá na počkanie.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: FB a INSTA Marcel Ihnačák

Model Dušan Šinka: Stal som sa vyslúžilým veteránom modelingu

Nájsť charizmatického muža so šedinami, dokonalou postavou, espritom nebýva pre módny priemysel jednoduché. Svet má Allesandra Manfrediniho. Slovensko má Dušana Šinku. Aktuálne robil na kampani pre pánsku módnu značku a vyšlo to na výbornú. Keď som Dušana kontaktovala kvôli rozhovoru povedal mi, že sa modelingu už aktívne nevenuje. Robí iba ad hoc spolupráce. Ako sám hovorí : „Stal som sa vyslúžilým veteránom modelingu alebo ako občas vtipne poznamenám modelom na dôchodku.“ Vzala som ho na kus reči.

 Dušan, ako ste sa dostali k foteniu a k modelingu?

Vždy keď mám možnosť spomenúť si na úplný začiatok mojej modelingovej kariéry, dostávam sa k myšlienkam, či to bola náhoda iba v čase, alebo či by si ma modeling neskôr tak či tak našiel. Neviem. V každom prípade moje rozhodnutie zúčastniť sa na konkurze agentúry, ktorá vo svojom zadaní hľadala modelky a modelov zmenila môj doterajší život. Konkurz sa uskutočnil v Bratislave 1.2.1992. Keďže moje predstavy o modelingu boli iba na úrovni evidovania fotiek topmodeliek Cindy Crawford a Claudie Schiffer v rôznych časopisoch, vôbec som nevedel do čoho idem. A už vôbec nie v prípade mužského modelingu. Mojou motiváciou zúčastniť sa konkurzu boli parametre, ktoré mali jeho účastníci spĺňať. Konkrétne vek.

V tom čase som už síce v Bratislave pracoval ako výpravca vlakov ŽSR, ale v kolektíve som nemal žiadnych rovesníkov. Keďže nepochádzam z Bratislavy, aj po práci som sa vo veľkom meste cítil príliš osamelo. Agentúra si ma do tímu vybrala a hneď po týždni ma poslali na prvý casting na módnu prehliadku. Francúzsky módny návrhár Dan Beranger sa rozhodol, že na Valentína odprezentuje v bratislavskej Redute svoju najnovšiu kolekciu. Bola to po roku 1989 prvá veľká módna prehliadka a tomu zodpovedala aj účasť v hľadisku. Každý, kto mal alebo v budúcnosti chcel niečo povedať v móde na Slovensku, tam nemohol chýbať. Jednoducho pre začínajúceho modela veľká príležitosť ukázať sa. Mňa si „vyhliadla“ akademická maliarka a začínajúca pánska módna návrhárka Iveta Lederer.

Iveta bola veľmi aktívna, plná nápadov, takže o prácu nebola núdza. Viedeň, Praha, Varšava, Frankfurt a dokonca aj Mexico City. To všetko boli zaujímavé príležitosti vidieť a zažiť metropoly prostredníctvom jej módnych prehliadok.

I keď som v tom čase nebol v žiadnej agentúre, občas som sa dostal aj na castingy do reklamy, čo bola pre mňa úplne nová skúsenosť. V dvoch sa mi podarilo získať hlavné úlohy. Na kávu a nealkoholický nápoj. Dokonca som si aj zahral komparz v americkom filme Peacemaker, ktorý sa v Bratislave natáčal v lete 1996 s vtedy vychádzajúcimi hviezdami Nicole Kidman a George Clooney. S Ivetou Lederer sme boli v Prahe dosť často. Nadviazal som kontakty aj s pražskými modelingovými a castingovými agentúrami a čoraz častejšie ma pozývali nielen na castingy, ale aj na tzv. directy – konkrétne práce. Tak som sa plynule presunul do Prahy a takmer definitívne opustil Bratislavu.

Praha ako európska metropola s krásnymi lokáciami a perfektne vybavenými filmovými štúdiami sa stávala čoraz atraktívnejšou pre zahraničné produkcie, ktoré ale väčšinovo využívali na obsadenie do svojich kampaní práve miestne agentúry. Tak vznikol niekedy až pretlak práce a veľa príležitostí na celosvetové kampane. To už ale bolo nevyhnutné riešiť profesionálnou zmluvou s modelingovou agentúrou, čo bola pre mňa tiež nová situácia, ktorá si vyžadovala presne stanovenú zodpovednosť na obidvoch stranách.

Hovorím predovšetkým o komerčnom modelingu, ale aby som nezabudol, v Prahe som pokračoval aj s módnymi prehliadkami a niekoľko rokov sa zúčastňoval ako model na Prague Fashion Week. Súčasne som sa stal tvárou konfekčných značiek v Čechách a na Slovensku a v jednom prípade aj na celom svete.

Čo vás najviac bavilo na tejto práci?

Práve to, čo bolo pre mňa jej hlavným mottom od začiatku. Kontakt s ľuďmi. S rôznymi ľuďmi. Keď som začínal, tak predovšetkým s rovesníkmi, neskôr s čoraz mladšími. Napríklad štyri dni prehliadok v rámci Fashion Week predstavovalo aj s nácvikmi a fitingom takmer 2 týždne v spoločnosti 50 členného týmu. Býval to, a určite je tomu tak aj doteraz, jeden veľký žúr plný zábavy, ale aj zaujímavých rozhovorov. Utužovanie starých, vytváranie nových priateľstiev. Nakoniec sme sa ale unavení vždy rozpŕchli na rôzne strany, či už domov alebo za inými ďalšími povinnosťami.

Pre mňa osobne bolo veľmi zaujímavé a paradoxné zároveň, že čím som bol starší, tým viac som pracoval s mladšími ľuďmi. Dokonca ešte nedávno už aj vo veku mojich detí, čo mi dodávalo nový rozmer aj pre ich lepšie pochopenie.

Popritom som časom prišiel na chuť aj móde, čiže konkrétnym návrhárskym kúskom. Keďže v súkromí môj šatník až taký pestrý nie je, bolo pre mňa vždy zaujímavé vidieť sa v zrkadle pred vstupom na mólo. Mnohokrát dokonca, najmä v prípade autorských návrhov mladých módnych tvorcov, až komické. Popri literatúre je mojím najväčším koníčkom hudba. Považujem sa za multižánrového konzumenta hudby a módne prehliadky mi v tejto oblasti dali mnoho inšpirácií. Počúvať na móle nerušene rôzny výber hudby jednotlivých návrhárov, v maximálnej hlasitosti, keď sa obecenstvo sústreďuje len na dianie na móle, bol pre mňa vždy zážitok.

Čo naopak prekážalo, keďže ste sa rozhodli dať oficiálne modelingu zbohom?

Môjmu rozhodnutiu ukončiť zmluvu s agentúrou predchádzala konkrétna situácia. Išlo o televízny spot na podporu turizmu pre Maroko. Produkčná spoločnosť si ma cez pražský casting vybrala, ale klient v Paríži začal každú chvíľu meniť termíny. Natáčanie malo prebiehať v marockej púšti a ja by som potreboval asi 10 dní dovolenky. Keďže sa ale v tejto brandži stávalo bežne, že sa nakoniec termín mohol presunúť aj na neurčito, v mojom zamestnaní som s dovolenkou čakal tiež na poslednú chvíľu. Nakoniec som už pod tlakom, deň pred predpokladaným odletom zavolal agentke, že mám už s takýmto postupom problém, dostávam sa pod tlak a určite ho nechcem vyvolať ani u môjho zamestnávateľa. Dostali sme sa do veľmi nepríjemnej konverzácie a ja som po prvýkrát uvažoval nahlas o vypovedaní zmluvy. Náš telefonický hovor sme ukončili s nepríjemnými pocitmi, ale neurčito. Po hodine mi od agentky prišla suchá SMS: „Maroko je off“. Klient sa rozhodol zrušiť pražský casting a urobiť nový v Paríži.

Avšak už pred týmto „nedorozumením“ som začal v Prahe fungovať v obmedzenom režime. Bolo to kvôli tomu, že som začal študovať externe politológiu na UKF v Nitre. S mojou agentkou sme boli ústne dohodnutí, že nebudem chodiť na všetky castingy. Stanovili sme si spodnú hranicu výšky honoráru za reklamu alebo fotenie a prehliadky sme vynechali úplne. Táto dohoda fungovala korektne počas celého môjho štúdia. Problém bol, že som si na menej časté cesty do Prahy zvykol a začal mi takýto systém vyhovovať. Agentúre nie. Istý čas sme sa teda sporili o tom, v akom režime budeme ďalej fungovať, Keď ma tento spor už začal zaťažovať a navyše aj so stále prítomnou „marockou“ pachuťou, vyslobodil som sa tým, že som dal výpoveď.

Ak to teda zhrniem, tak v mojich podmienkach mi najviac prekážali neustále zmeny termínov a procesov. Ja som sa v týchto záležitostiach naučil byť maximálne tolerantný a flexibilný, ale keďže som bol počas celej tejto doby zamestnaný, netýkalo sa to už len mojej osoby, ale aj kolegov. Keďže som sa tieto kolízie snažil navonok riešiť veľmi diskrétne, vnútorne ma to čoraz viac vyčerpávalo, až som takpovediac vyhorel a na pár rokov som sa vzdal akýchkoľvek ponúk. Tie zotrvačne prichádzali, pretože aj keď ma už nezastupovala žiadna modelingová agentúra, tie castingové na mňa kontakt stále mali. Tak som sa stal vyslúžilým veteránom modelingu alebo ako občas vtipne poznamenám modelom na dôchodku.

Videli sme vás aj v niekoľkých reklamách. Ako vnímate rozdiel medzi fotoaparátom a kamerou?

Rozdiel je v tom, že pózovanie pred fotoaparátom je väčšinou statické. Kamera zachytáva akýkoľvek živý pohyb. Čo sa týka môjho prístupu k zodpovednosti a maximálnej sústredenosti, nevidím v tom alternatívu. Ale aj napriek tomu si uvedomujem, že ideálnu fotku je možné hľadať oveľa jednoduchšie ako ideálny záber. No a ak sa to práve nedarí v tom druhom prípade, nervozita zo strany režiséra je oveľa väčšia ako v prípade fotografa. V mojom prípade je to o to ťažšie, že nie som herec. V Prahe som mal známych, ktorí tento problém riešili hereckými kurzami. A samozrejme im to pomohlo. Je to podobné ako mať trénera v tenise. A týka sa to hlavne práce s hlasom. Žiaľ, ja som si na to nikdy nenašiel čas.

Aj napriek tomu som hral v desiatkach reklám, ktoré natáčali domáce aj zahraničné produkcie. Ale priznám sa, málokedy som bol so svojím výkonom úplne spokojný. Keď mi bolo povedané, že to a to bolo dobré, ja som sa vždy spýtal, že čo naopak dobré nebolo a mohlo by byť zároveň lepším. Ale to už súvisí s mojím celkovým nastavením a prístupom k životu.

Dá sa pánskym modelingom na Slovensku uživiť? Šli by ste do toho znova?

Už na začiatku rozhovoru som uviedol, aká bola moja motivácia. Peniaze to neboli. Ale samozrejme veľmi rýchlo som si zvykol na to, že si predvádzaním na móle, fotením a účinkovaním v televíznych reklamách môžem aj zarobiť. Ale k Vašej otázke. Ja som sa ňou nikdy nezaoberal, pretože som bol po celý čas zamestnaný. Ale vnímal som situáciu svojho najlepšieho priateľa v Prahe, ktorý pracoval len ako model. Pokiaľ už pomerne dosť dlhý čas nezískal nejakú dobre platenú kampaň, bol pod stresom a čoraz nervóznejší. Nemohol tušiť, iba dúfať, že ho o dva týždne čaká celosvetová kampaň. Ja som sa takým stresom vyhol, pretože ak som mal pauzu ja, aspoň som si oddýchol od cestovania a povenoval sa rodine, známym a záľubám. Takže niekedy mi to aj vyhovovalo.

Kde pôsobíte aktuálne? 

Keď som do tohto momentu spomínal moje zamestnanie, vždy som mal na mysli Železnice Slovenskej republiky. Čo aj zostáva stále v platnosti. Rozdiel je v tom, že pokiaľ som bol počas celej svojej aktívnej modelingovej kariéry v pozícii výpravcu vlakov. Po nej som nastúpil na referentskú pozíciu na Generálnom riaditeľstve ŽSR.

Nechýba vám zvýšená publicita? Vraví sa, že médiá sú droga, hlavne keď sa zjavujete na titulkách časopisov. A zrazu je koniec – aj keď z vlastného rozhodnutia. Aké boli reakcie rodiny a priateľov?

Nemôžem povedať, že by mi takáto publicita vyslovene vadila, ale faktom je, že som sa musel na rozhovory nechať prehovárať. Osobne som v nich nevidel takmer žiadny význam. Tak som to väčšinou nechal na rozhodnutí rodiny.

Spomínam si ako reagovala moja už nebohá babka, keď som sa objavil na titulke známeho spoločenského magazínu. Vravela mi a bola na to aj patrične hrdá, že som druhý človek z Jelenca (obec, z ktorej pochádzam), ktorý sa objavil na titulke tohto časopisu. Tým prvým bol vraj spevák Karol Duchoň. A ja som bol vtedy rád, že som jej tým mohol spôsobiť radosť a pocit hrdosti.

Ak by prišla ponuka pre svetovú módnu značku, prijali by ste ju?

Ak by bola pre mňa zaujímavá, tak určite áno.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová
Foto: Archív Dušana Šinku a BREAK

3 rady ako predať svoju nehnuteľnosť výrazne lepšie vďaka STAGINGU

Chystáte sa predať nehnuteľnosť? Zbystrite pozornosť. Prečo na Slovensku iba veľmi málo ľudí akceptuje, že ak interiér pred predajom krásne upracete, vymaľujete a dovolíte interiérovému „stejdžerovi“ aby ho upravil, tak ho oveľa lepšie predáte?

Ako to funguje v zahraničí a kto všetko si dáva nehnuteľnosť pred predajom upraviť? Spýtali sme sa Moniky Kmecovej, ktorá sa tejto práci venovala v Štokholme a v Amerike.

Ako ste sa k práci bytovej stylistky dostali?

Musím sa vrátiť späť do detstva kedy mi interiér skutočne učaroval. Môj otec bol stolár a v tom čase bol šéfom stolárskej dielne, ktorá robila nielen malé projekty ale aj skutočne veľké obnovy interiérov. Mal veľmi dobrý vkus a vedel v dobre vystihnúť celok. U nás doma to bolo tak, že moja mamina navrhovala a otec realizoval a pretváral náš malý byt na skutočne moderný, vzdušný, farebne atraktívny a hlavne do každého detailu premyslený domov. Takže od malička som stále pozorovala premeny náš ho bývania a interiérov na ktorých otec pracoval. Veľa krát mi povedal čo je dobré a čoho by som sa mala vyvarovať. K samotnému stylingu som sa dostala až vo Švédsku kde mi učaroval škandinávsky štýl. Jeho jednoduchosť a elegancia ma vždy vedeli uchvátiť. K samotnému stagingu som sa dostala dosť náhodne. Musím však podotknúť, že môj záujem o interiér bol skutočne enormný. Stále som vyhľadávala ľudí, ktorí pracovali v tejto oblasti. Ale späť ku stagingu. Kamarátka predávala svoj krásny veľko rozmerný byt v centre Štokholmu. Poprosila ma, či by som jej ho nepomohla poupratovať a pripraviť na fotografovanie pre realitnú kanceláriu. Fotografie musia byť vo výbornej kvalite a nehnuteľnosť by mala byt upravená stylistom. Stylista, fotograf a realitný maklér sa zúčastňujú na fotení a niekedy sa posúvajú interiérové doplnky, stoličky  skutočne o centimetre aby celok na fotke vyzeral tip-top.

Keď prišiel realitný maklér ten zostal v úžase a spýtal sa, že kto robil styling a že práve hľadá stylistku pre svoju realitnú kanceláriu. Tak som sa priznala a hneď mi ponúkol, že či by som mu nemohla nastajlovať jeden prekrásny byt v centre Štokholmu, pretože sa mu nepáčil staging od inej stylistky.

Tak som povedala,že áno. Ten stres čo som potom zažívala si neviete predstaviť . Nákup nového nábytku, doplnkov, realizácia, neskutočne množstvo detailov, ktoré som pochopila až pri samotnej realizácii. A hlavne časovo zvládnuť projekt. Všetko  som stihla, nastylovala na výbornú a potom som sa už venovala iba stylingu. A o projekty som nemala núdzu.

Monika Kmecová: Styling interiéru pred predajom
Styling - obývačka

Akí sú klienti v Stockholme?

Nároční. Ale myslím si, že všade sú nároční klienti. Ja predávam produkt a oni si ho kúpia. Takže zaplatia a chcú mať to najlepšie za peniaze ktoré za to zaplatili. Samozrejme aj staging sa riadi tým, že cenové relácie sú rôzne. Čo sa týka štýlu je dôležité, ak stager-stylista vie vystihnúť priestor a farebne ho zladiť a zaradiť nové prvky. Či už nové stoličky, kreslá, ktoré sú tzv hitom na trhu, vankúše, deky. Majú radi ak príde moment prekvapenia. Je tam veľa momentov na ktoré musí stylista dávať pozor a byť opatrný. A čo sa týka Švédska, tak veľa sviečok a čerstvé kvety. Nie umelé.

Monika Kmecová: Styling interiéru pred predajom
Styling - spálňa

Stáva sa, že styling interiéru zaplatí maklér?

Áno. Veľmi často. Niekedy majiteľ nemá na styling peniaze alebo ma vyhranený rozpočet na styling a tak sa podelí o náklady s maklérom alebo to zaplati maklér zo svojej provízie. Skúsený maklér pozná veľmi dobre hodnotu nehnuteľnosti a už vopred vie, že daný objekt môže predať za veľmi slušnú cenu a tak investuje i do stagingu. Čím lepšie a krajšie fotky získa, tým viac záujemcov sa ohlási a cena rastie. V Škandinávii sa biduje  nehnuteľnosť. Začína sa na nižšej cene a záujmom o nehnutelnosť a bidovanim cena rastie. Myslím, že na Slovensku je to trošku inak. Maklér vo Švédsku je veľmi zainteresovaný na dobrom predaji nehnuteľnosti. Styling alebo staging nehnuteľnosti je veľmi pocitová záležitosť. Je to hra pocitov, ktorú získate z fotografie a následne z prehliadky nehnuteľnosti. Niekedy nevie klient racionálne vysvetliť, prečo sa mu nejaká nehnuteľnosť, alebo iba jedna izba páči ale riadi sa pocitmi. Citi sa tam dobre, má prijemné pocity – a kúpi.

Monika Kmecová: Styling interiéru pred predajom
Styling - obývačka

Aký môže byť rozdiel medzi cenou interiéru s a bez stylingu? Ide o stovky, či niekedy desaťtisíce?

Styling interiéru ovplyvňuje cenu nehnuteľnosti a hlavne rýchlosť predaja. Dobrý styling ukáže ako sa môžu využiť niektoré tzv. mŕtve zóny v interiéri, zbaví zbytočností, ktoré nie sú dôležité a vypichne tie, ktoré sú atraktívne. Veľakrát sa obklopujeme doplnkami, ktoré pre nás majú emocionálnu hodnotu ale pre potencionálneho kupujúceho nemajú žiadnu hodnotu.  Budúci majiteľ vidí reálne na mieste už upravený interiér a dostáva z toho reálne pocity. Štatistiky hovoria, že pri dobrom stagingu /a so správnym predajom sa zvyčajne takéto nehnuteľnosti predávajú až o 10-20% drahšie, ako tie, ktoré nie sú upravené. Hlavne sa predajú rýchlejšie. A ešte jedno číslo. Až 27% kupujúcich je ochotných prehliadnuť prípadné nedostatky nehnuteľnosti keď je použitý staging.

Izba, ktorú sme premenili stagingom na spálňu
PRED: Izba, ktorú sme premenili stagingom na spálňu
Monika Kmecová: Izba po úprave na spálňu
PO: Izba po úprave - výsledok je plnohodnotná spálňa

A čo Amerika? Keď ste tam prišli, cítili ste rozdiel?

Áno. Po Stockholme určite. Ale bola to zaujímavá škola pre mňa. Určite ovplyvnila –  takisto ako Švédsko –  moje videnie v stylingu. Tam som sa musela popasovať s inými vecami ako v Stockholme. Každá časť Ameriky je iná. Iné interiéry sú v New Yorku, iné v Californii. Ja som žila v štáte Virginia a často sme mali projekty vo Washington DC. Rozdiely boli v štýle, farbách, doplnkoch, nábytku.  A hlavne  žiadne sviečky a živé kvety.

PRED: Obývačka pred stagingom
PRED: Obývačka pred stagingom
PO: Obývačka po stagingu - pripravené na predaj
PO: Obývačka po stagingu - pripravené na predaj

Čím to je, že Slováci zatiaľ tejto oblasti neholdujú?

Neviem. Možno je to nedôvera, že niekto iný vie vystihnúť priestor lepšie ako majiteľ alebo je to iba to, že si povieme, keď to niekto chce, tak to kúpi tak, ako to je.

Uvažujte nad tým, že by ste na Slovensku začali búrať mýty v tejto oblasti?

Určite sa o to pokúsim. Viem, že niektoré realitné kancelárie už ponúkajú staging. Styling/staging ma veľmi baví a skutočne robím túto prácu rada. Mám určité skúsenosti, ktoré by som mohla využiť na slovenskom trhu. I keď viem, že každý trh s nehnuteľnosťami je iný a má svoje špecifiká. Veľakrát sa mi stalo, že tí ktorí predávali svoje nehnuteľnosti a ja som im robila staging mi povedali, že sa im ich byt, dom páči viac a ani sa  im nechce odsťahovať. A to je odmena pre stagera.

Monika ďakujeme za rozhovor. Zhrniem ešte 3 rady ako predať svoju nehnuteľnosť výrazne lepšie vďaka stagingu: UPRATAŤ(všetko zbytočné von)+VYMAĽOVAŤ(ak treba)+STYLING(nový nábytok, doplnky, závesy). Vyskúšate?

Martina Valachová

Katarína Mayer: DILEMA

0

Kráľovná bielych tenisieeeeek. Celá posádka auta sa prekrikovala tak, že Joža Ráža ani nebolo počuť. Všetci, okrem Ľudky, spievali. Nikto si nevšimol, že ona len ticho sedí a pozoruje krajinu ubiehajúcu za oknom.

Stŕpla v momente, keď ho videla na námestí. Držal sa za ruky s blondínkou, ktorá vyzerala ako modelka z časopisu. Ľudka najprv neverila vlastným očiam. Ostala stáť a dvojicu chvíľku pozorovala. On jej niečo zašepkal do ucha a ona sa rozosmiala. Hravo mu capla po zadku a on ju nežne pobozkal do vlasov. Nastúpili spolu do auta a odišli. Ako pár z nejakého romantického filmu. Boli dokonalí. A čo bolo najhoršie, aj cez celé námestie bolo cítiť, že ich vzťah je úprimný.

Určite mu ani nenapadlo, že Ľudka si vyrazí s kamarátmi na výlet. Určite sa kilometre vzdialený s tou cudzou blondínou cítil v bezpečí. Bol uvoľnený, lebo ani vo sne nepočítal s tým, že by ho niekto uvidel. A bol šťastný, čo ju asi bolelo najviac. Ľudka cítila vlhkosť na líci a uvedomila si, že plače. Ešteže si nikto na námestí nič nevšimol. To by bola v aute iná nálada. To by ju všetci ľutovali. Polia sa zmenili na budovy a auto sa blížilo na sídlisko, kde všetci bývali. Scénka z námestia naďalej ležala Ľudke v žalúdku a ona si nevedela ani predstaviť, čo má teraz robiť.

Ako sa môže vrátiť domov? Ako sa mu môže pozrieť do očí? Čo má urobiť?

Má povedať mame, že videla otca s inou ženou?

Katarína Mayer


(Foto: https://unsplash.com/@jtylernix)

Petra Ázacis: ČAS

Čo vám ako prvé napadne pri informácii o dlhodobejšej návšteve rodičov, či svokrovcov? No, úprimne. Asi najskôr stres. Pri pomyslení na piatich ľudí v trojizbovom byte, starosti okolo ich zdravotného stavu, ale najmä pozornosti, ktorú starší ľudia vyžadujú…

Pracovné nasadenie, tlak, starostlivosť o domácnosť, o dve deti v rôznom veku a psa, ktorý si vždy vyberie ten najnevhodnejší moment a miesto na svoje tráviace ťažkosti, mi dajú zabrať dostatočne. 

K tejto pestrej palete však najnovšie pribudol svokor, čo napriek tomu, že ho mám úprimne rada, znamená, že spím na gauči, neustále sa snažím byť pozitívna, keďže starší človek veľmi citlivo vníma každý výpadok úsmevu na mojej tvári, keď sa čo i len na chvíľu zamyslím, čo budem variť, kedy má syn tréning, alebo termín u zubára. 

Mimochodom, psa som dala zaočkovať s ročným oneskorením, čo asi hovorí za všetko.

Neustále svokra ubezpečujem, že naozaj neprekáža, len aby sa necítil nepríjemne.

No ako čas beží, všímam si pozitívne zmeny v našej domácnosti, súvisiace s jeho prítomnosťou. Všetko sa akosi spomalilo, viac sa rozprávame, smejeme, spoločne jeme, pes spokojne odpočíva pri svokrovi na posteli. Viac sa zaujímame o to, čo sme počas dňa prežili, či ako sa cítime.

Akoby sme sa viac sústredili na veci mimo práce a povinností. A nie je to len „dušičkovým“ obdobím, hoci aj to určite prispelo k uvedomeniu si nezvratného kolobehu života so všetkým, čo prináša.

Nepoznám človeka, ktorý by si nevyčítal, že mal tráviť viac času s rodičmi, kým tu boli. Otec neraz s ľútosťou spomína na časy, keď trénoval v Partizánskom, že mohol častejšie navštevovať svojho otca v neďalekej Nitre. No uvedomil si to, až keď dedko zomrel.

Posolstvom svietiacich cintorínov v ostatných dňoch nech je preto ČAS. Náš čas, ktorého nemáme veľa, o to dôležitejšie je, komu ho venujeme. Kým ešte máme možnosť.

 Petra Ázacis

(Foto: Tono Zorád)

Petra Ázacis: žena, ktorá sa presadila v mužskom svete

Rozhovor s Petrou Ázacis

Petra, pred našim rozhovorom som si vypočula reláciu v rádiu Express, kde ste sa nateraz udomácnili v tíme ranného spravodajstva. Odišli ste z redakcie športu TA3. Ako vnímate túto zmenu? (Viac v článku...)

Po 40ke sa vám starostlivosť o seba vráti niekoľkokrát

Magický vek 40 rokov mnohým ľuďom, najmä ženám naháňa strach. Aj ja som sa tento rok „prehupla“ do kategórie 40+ a mnohé kamošky mi blahoželali slovami „Vitaj v klube“.

Už päť rokov sa venujem úplne ženskej téme ako lektorka tvárovej jogy. Verím, že postupne sa k tejto téme dostanú aj muži. Predsa len, prejavy veku sa týkajú všetkých. Konkrétne sa jedná sa o prirodzené omladenie tváre pomocou cvičenia a masáží tváre. Počas mojej praxe som na kurzoch, workshopoch a prednáškach stretla stovky žien, ktoré túžia už „konečne“ venovať čas aj sebe. Najväčšia skupina sú práve ženy 40 +. Pribúdajú však aj muži.

Pri starostlivosti o deti a rodinu sa nám ženám bežne stáva, že na seba zabúdame. Máme výčitky, že deti a rodina sú prvoradé a až keď sú všetci naokolo spokojní, môžeme si dovoliť urobiť niečo pre seba.

Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že dôležitá som aj ja. Celé to začalo jedným komplimentom: „Zuzanka, vyzeráš hrozne, čo je s tebou, máš problémy?“ Túto otázku mi položila moja kolegyňa, keď som prišla na návštevu do práce po šiestich rokoch na materskej, aby sme sa dohodli, či sa vrátim na svoju pôvodnú pozíciu.

Ľadová sprcha, tak som sa cítila. Vyzerám hrozne? Ale veď ja som spokojná, v pohode, neriešim žiadne závažné problémy. Lenže moja tvár vyžarovala pravý opak. Stále mi to behalo po rozume, až kým som neprišla domov. Zamierila som rovno do kúpeľne pred zrkadlo.

Mohla som konštatovať len jediné: Zuzka mala úplnú pravdu.

Po 40ke sa vám starostlivosť o seba vráti niekoľkokrát

Za celých šesť rokov na materskej boli prioritou deti, stavba domu, starostlivosť o rodinu a ja? Sama som sa posúvala na priečku č.152, kde mi už nezostával čas na šport, oddych a relax. Bola som presvedčená, že rodina ma potrebuje kedykoľvek si na to pomyslí. Omyl! Ale na to som prišla až neskôr a postupne.

Tvárová joga vám odstráni vrásky

Začala som hľadať spôsob ako urobiť niečo s tvárou, čo by jej pomohlo vyzerať lepšie.

Dnes učím ľudí tvárovú jogu – vylepšiť si vzhľad prirodzeným spôsobom. Kombinujem precvičovanie tvárových svalov s masážami a starostlivosťou o pleť. Pri cvičení totiž dochádza k prekrveniu, okysličeniu a spevňovaniu svalových štruktúr. 

Tiež tým podporujeme prirodzenú tvorbu kolagénu a elastínu, ktoré sú zodpovedné za pružnosť a elasticitu. Keď telo znižuje ich produkciu, svaly a koža ochabujú. Aj to je jedným z dôvodov vzniku dvojitej brady, ovisnutých kontúr tváre, líc, hlbokých vrások či horných viečok. Najviac ma teší, že moji klienti nielen krásnejú a mladnú, ale cítia sa lepšie a spokojnejšie.

Ako sa o seba starať, keď máme 40 a viac? Tu je môj návod!

Úplne najdôležitejšie je nájsť si na seba aspoň 15 minút denne. Nájsť si aktivitu, ktorá nás baví a vytvoriť si návyk. Ak padne vaša voľba na tvárovú jogu, vyskúšajte toto:

3-minútový ranný lifting a prehriatie tváre:

https://www.facebook.com/tvarovajoga/videos/753249911547634/

Hneď potom aspoň 5 cvikov, ktoré nám ponamáhajú všetky svaly na tvári, krku a dekolte. Mojim klientkám na kurze vždy vyberiem najdôležitejšie cviky pre ich tvár zo zostavy. Päť cvikov zaberie cca 7 minút.

Večer, keď sa odlíčime a vyčistíme si pleť, výborne padne masáž tváre. Stačí 2-5 minút. Má nielen spevňujúce účinky, ale najmä relaxačné.

Každú nedeľu si robím „domáce spa“. Je to čas na kúpeľ, píling a masku. Masky používam buď látkové, gélové alebo krémové v tube. Starostlivosť o pleť ide ruka v ruke s tvárovou jogou. Používam kvalitné kozmeceutiká a tak pleť dostane aj zvonku to, čo potrebuje. Raz za dva mesiace chodím na kozmetiku. Najmä preto, že si tam oddýchnem, nechám sa doslova rozmaznávať všetkými procedúrami a masážou na záver.

Tvárová joga vám odstráni vrásky – zotrvanie pri cvičení chce pevnú vôľu…

Urobte si preto plán, poznačte si každý deň do kalendára cvičenie, vytvorte si ranný rituál s rozcvičkou. Využite čas v aute cestou do práce. Za pravidelne odcvičený týždeň si doprajte nejakú malú odmenu. 

Potom to ide doslova „ako po masle“  a aj výsledky sa dostavujú. Naviac, ak dostanete kompliment, verte, že už neprestanete cvičiť, bude vás to motivovať!

Zuzana Ondrisová

Foto: Gabriela Teplická

 

 

Anton Zorád: Nikdy nie je neskoro plniť si svoje sny

Anton Zorád sa veľkú časť života pohyboval blízko k médiám a umeniu. Pôsobil v televízii a neskôr ako kulisár v Slovenskom národnom divadle. Fascinovala ho fotografia, najmä taká, ktorá zachytávala situácie a ľudí bezprostredne a bez pozlátka. K svojej šesťdesiatke si teda zaželal darček – kvalitný fotoaparát. A začal sa fotke venovať temer denne.

Tono, čo vás viedlo k fotografii?

Vždy sa mi páčili vtipné momentky, hlavne keď v sebe niesli humor. Tak, že nebolo potrebné žiadne slovné komentovanie. Alebo kombinácia ľudí a situácií s vtipným pozadím. Fascinovalo ma, ako niekto vie zachytiť objektívom moment, ktorý v sebe nesie náboj. Fotografii som sa venoval vlastne celý život. Ale viete ako. Tak „bezcieľne“. Keď sa blížila moja 60ka, zaželal som si kvalitný foťák. Predsa len. Dôchodkový vek si žiada vyplniť čas plnohodnotne. Foteniu sa venujem temer denne už tri roky.

Čo je hlavným objektom vášho fotenia?

Bratislava. A život v Bratislave. Za posledné tri roky som nevynechal ani jednu dôležitú udalosť, ktorá sa v Bratislave udiala pod taktovkou mesta. Mám to celkom dobre zdokumentované. Teraz ešte tie fotky možno nemajú až takú hodnotu, ako môžu mať o desať, dvadsať rokov. Zachytávajú mnohé situácie, ktoré sa o pár rokov stanú symbolom doby.

Fotky s príbehom

Posledné obdobie sústreďujem svoju pozornosť na ľudí, ktorí sú niečím zaujímaví. Okrem fotiek spisujem ich príbehy a takto spolu s textom publikujem jednotlivé celky na svojom webe, ale aj na sociálnych sieťach. Na LinkedIn mám viac ako 2 300 sledovateľov, čo ma teší. Som rád, ak sa môžem o svojich pokrokoch, ale i medzerách poradiť s profíkmi. To je dôvod, prečo som členom rôznych skupín na sociálnych sieťach, kde publikujem a zároveň zbieram spätnú väzbu odbornej, ale i laickej verejnosti. Zároveň spolupracujem s firmou Donner Consulting Group, pre ktorú robím fotodokumentáciu resp. upravujem produktové fotografie.

Fotíte aj svoju rodinu?

Áno. Samozrejme. Rodina má našťastie pre moju záľubu pochopenie a takto im to aspoň vraciam. Mám deti a už aj vnúčence, ktoré samozrejme radi pózujú pred objektívom. A som rád, že môžem zachytiť všetko pekné, čo sa v ich životoch postupne deje.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová 

P.S: Tono fotil aj mňa…a táto séria sa podarila podľa mňa:) Ďakujem

Počasie Slovensko

Slovakia
scattered clouds
12.3 ° C
12.3 °
12.3 °
41 %
0.5kmh
25 %
So
17 °
Ne
16 °
Po
16 °
Ut
15 °
St
13 °