Je staroba jeseňou, kde lístie červenie a jablká zrejú, alebo chvíľou bez sily a vtáčieho spevu?
Rozhodla som sa navštíviť svojich rodičov. Bývajú v peknej zastavanej časti rodinných domčekov v blízkosti lesov a lúk. Obdobie života, ktoré v súčasnosti prežívajú, nie je vôbec ľahké. A veselých chvíľ akosi ubudlo. Keď človeka postihne choroba a jeho telesné aj mentálne prejavy sú oslabené, je ťažké vysloviť vetu, že rodičia prežívajú príjemnú jeseň života. Ocitli sa v životnej fáze, kedy sú odkázaní na pomoc druhých. Môžeme nazvať toto obdobie života skutočne jeseňou? Jeseňou, ktorá je typická svojimi jasnými a pestrými farbami a zrelými plodmi zo stromov?
Prichádzam k nim pravidelne s cieľom pomôcť a zabezpečiť základné potreby pre život.
S cieľom uľahčiť stav chorého otca a povzbudiť svoju mamičku v jej duševnom prežívaní. Atmosféra domova sa akosi zmenila. Pohodu nahradil zvláštny strach a všetko, čo bolo samozrejmé, sa akosi vytratilo. Snažím sa zakryť svoje emócie ľútosti, ktoré mi v pomoci rodičom nepomôžu. Práve naopak, čoraz viacej sa pridŕžam barle trpezlivosti, pokoja a dobrej nálady.
Počas poslednej z návštev v domácnosti mojich rodičov si všimnem rozbité sklo na dverách. Jedna časť rozbitého skla je ostrá a vytŕčajúca mierne do strany. Pre chorého i zdravého človeka nebezpečná situácia. Sklo na dverách sa rozbilo následkom nekontrolovateľného pádu jedného z rodičov.
„Treba to riešiť, mami,“ upozorňujem.
„A ako? Počkáme, kým sa vrátia zaťkovia a vyriešime,“ odpovedá mama . „Nie, je to nebezpečné!“ rozhorčene zareagujem.
Moji rodičia žijú na sídlisku, ktoré už takmer celé zostarlo. Tvoria ho tí istí obyvatelia, ktorí si približne pred štyridsiatimi rokmi postavili nové domčeky. A dnes? Sú z nich seniori, ktorých trápia veľmi podobné problémy ako aj mojich rodičov.
„Tak ako to budeme riešiť?“ spytujem sa.
„Zavoláme suseda z vedľajšej uličky, on tie dvere vytiahne z pántov a možno nám pomôže aj vybrať sklo,“ pohotovo odpovedá mama. Vyťuká na mobilnom telefóne číslo na suseda, ktorý je odborník aj na rolety alebo žalúzie. A o pár minút už zvoní u nás sused.
„Tak čo, kde to máte, aha, tam…“
Zoznamujem sa nanovo so susedom, ktorý už trpí stareckou zábudlivosťou a ešte k tomu aj zle počuje.
Spolu vyberieme rozbité dvere z pántov a nesieme hore schodišťom na vonkajšiu terasu. Pred domom sa pán sused zamýšľa, akým spôsobom rozbité sklo odstráni z rámu dverí. Prichádza k nám podopierajúc sa o paličku ďalší pán sused. Býva osamelý v dome hneď vedľa. Pôsobí mierne neupravene s už dlhší čas nestrihanými vlasmi. Na moju otázku, či má doma gumené kladivo, ochotne prikývne. O malú chvíľu sa v dome oproti otvárajú ďalšie dvere a tretí sused prichádza na pomoc. Po úspešnom vybratí ostrého skla odnášajú dvere späť do domu na svoje miesto. Prehodia spolu ešte niekoľko slov, posťažujú sa na boľavé nohy aj kríže a navrátia sa do svojich domovov.
Art. Behnaz Kaban
Viete, čo je zaujímavé na tejto situácii?
Všetci títo páni boli niekedy úspešní riaditelia, ekonómovia, technici. Vo veku 28 – 45 rokov sa vo vyžehlených košeliach vozili v „šesťstotrinástke“ do práce. Mali svoju prácu, kariéru, jednoducho žili úspešne vo svete ľudí v produktívnom veku. A dnes?
Žijú stále v zastavanej časti rodinných domov, v blízkosti lesov a lúk. Odložili však už svoje saká a košele a vymenili ich za vyťahané tepláky a montérky. Ich status riaditeľa, ekonóma, technika sa dostal do zabudnutia.
Ale čo im zostalo? Ľudské srdce, súcit a vzájomná pomoc, ktorú si medzi sebou odovzdávajú.
Kiežby bolo viac takých miest a sídlisk, kde si ešte ľudia pomáhajú. Pretože v poslednom čase je ostrosť, nevrlosť a rozdelenie ľudí, len na základe rozdielnych názorov na súčasné udalosti vo svete, vysoko citeľná.
A čo vy? Ako vnímate obdobie v živote človeka, ktoré sa nazýva jeseňou? Smerujeme k nej všetci, elixír mladosti zatiaľ nik nevymyslel.
S pozdravom Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh s humornými veršovankami ale aj úvahami a postrehmi zo života.